Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 6. február 2025

Súd: Správny súd v Bratislave
Spisová značka: BA-1S/258/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1019201606
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 02. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dana Jelinková Dudzíková

ECLI: ECLI:SK:SpSBA:2025:1019201606.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dany Jelinkovej Dudzíkovej,

LL.M.ačlenovsenátuJUDr.IngridyHudecovej(sudkyňaspravodajkyňa)aJUDr.LukášaGalla,vprávnej
veci žalobcu: SYQUEST, spol. s r.o., IČO: 35 774 118, so sídlom: Skýcovská 241/5, 851 10 Bratislava,
právne zastúpeného: Advokátska kancelária MARCEL BIZNÁR, s. r. o., IČO: 36 868 221, so sídlom:
Bajkalská 31, 821 05 Bratislava, za ktorú koná Mgr. Marcel Biznár, advokát a konateľ, proti žalovanému:
Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, IČO: 42 499 500, so sídlom: Lazovná 63, 974 01 Banská
Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 102140648/2019 zo dňa 11.09.2019,
takto

r o z h o d o l :

I. Správny súd v Bratislave žalobu z a m i e t a.

II. Žalovanému súd právo na náhradu trov konania voči žalobcovi n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Priebeh administratívneho konania

1. Daňový úrad Bratislava (ďalej len „správca dane“) vykonal u žalobcu ako daňového subjektu daňovú
kontrolu dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) za zdaňovacie obdobie január až august 2017 podľa

§ 46 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“). Daňová kontrola bola začatá dňa
26.02.2018 na základe Zápisnice o začatí daňovej kontroly č. 100448117/2018/9104405/Sip zo dňa
26.02.2018 a jej výsledkom bol Protokol č. 100356751/2019/9104405/
Sip zo dňa 04.02.2019 (ďalej aj „Protokol“), ktorý bol žalobcovi doručený spolu s výzvou na vyjadrenie
sa k zisteniam uvedeným v Protokole dňa 13.02.2019.

2. Dňa 19.03.2019 správca dane vydal rozhodnutie č. 100692077/2019 (ďalej len „prvostupňové
rozhodnutie“), ktorým podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume
XX XXX,XX Eur na DPH za zdaňovacie obdobie máj 2017 s tým, že daň vyrubená daňovým priznaním
doručeným dňa 21.06.2017 predstavovala sumu X XXX,XX Eur a daň zistená správcom dane vo
vyrubovacom konaní sumu XX XXX,XX Eur. Splatnosť rozdielu dane určil správca dane v lehote 15 dní
od právoplatnosti rozhodnutia. Správca dane žalobcovi neuznal nárok na
odpočítanie DPH z faktúr od dodávateľa - spoločnosti ANNIMEX, s.r.o., v rámci ktorých bolo deklarované

dodanie motorovej nafty žalobcovi (faktúry spoločnosti ANNIMEX, s.r.o. č. 1705113, 1705121, 1705127),
ako ani prepravu tovaru fakturovanú odberateľovi - spoločnosti ANNIMEX, s.r.o. žalobcom (faktúra
žalobcu č. 4170313), s odôvodnením, že žalobca neprijal tovar (pohonné hmoty – motorová nafta)
v tuzemsku od spoločnosti ANNIMEX, s.r.o., teda že obchody s tovarom, deklarované vo faktúrach č.1705113, 1705121, 1705127, neboli reálne uskutočnené v tuzemsku (Slovenská republika), t. j. išlo
o obchody, pri ktorých nevznikla v tuzemsku daňová povinnosť a nevzniklo ani právo na odpočítanie
dane. Podľa správcu dane žalobca v nadväznosti na dodávky tovaru nedodal ani žiadne služby

(neuskutočnil zdaniteľné obchody) pre spoločnosť ANNIMEX, s.r.o., teda že obchody so službami, ktoré
sú deklarované vo faktúre č. 4170313, neboli reálne uskutočnené v prospech dodávateľa, ale išlo len
o fakturačné obchody medzi dotknutými subjektami, pri ktorých pridaná hodnota nevznikla v súlade so
zákonom č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej len „zákon o DPH“). Uzavrel, že žalobca si
neoprávnene uplatnil odpočítanie dane v zmysle § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, nakoľko spoločnosti

ANNIMEX, s.r.o. nevznikla daňová povinnosť v zmysle § 19 ods. 1 zákona o DPH, pretože neuskutočnila
v tuzemsku zdaniteľné obchody v súlade s § 8 ods. 1 zákona o DPH, ktoré boli predmetom dane v zmysle
§ 2 ods. 1 písm. a) zákona o DPH. Žalobca tak neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k zákonným
hmotnoprávnym podmienkam pre priznanie odpočítania dane.

3. Na podklade žalobcom podaného odvolania žalovaný dňa 11.09.2019 vydal rozhodnutie č.

102140648/2019 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), ktorým potvrdil rozhodnutie správcu dane, s
ktorého závermi sa stotožnil. Správca dane podľa žalovaného postupoval v daňovom konaní v súlade
so zákonom a vysporiadal sa so všetkými relevantnými skutočnosťami, pričom vyhodnotil právne
úkony podľa ich skutočného obsahu. Žalovaný nepovažoval za opodstatnené ani odvolacie námietky
žalovaného.

II.
Žaloba

4. Všeobecnou správnou žalobou doručenou dňa 22.11.2019, v zákonom stanovenej lehote, na Krajský

súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“ alebo „súd“), vedenou pôvodne pod sp. zn. 1S/258/2019, sa
žalobca domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného v spojení
s prvostupňovým rozhodnutím (ďalej aj „preskúmavané rozhodnutia“) z dôvodov podľa § 191 ods.
1 písm. c), písm. d), písm. e), písm. f), písm. g) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok
v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“), teda z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia

veci, nepreskúmateľnosti rozhodnutí, nedostatočného zistenia skutkového stavu a absencie jeho opory
vadministratívnomspise,azdôvodupodstatnéhoporušeniaustanoveníokonanípredorgánomverejnej
správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia.

5. V bližšom odôvodnení správnej žaloby žalobca uviedol, že záver správcu dane neobsahuje použitie

právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo, ani výrok, z ktorého by jednoznačne vyplynulo
akékoľvek porušenie predpisov zo strany žalobcu, preto nie je zrejmé, z akého dôvodu nebolo priznané
právo na odpočítanie dane. Zo strany správcu dane podľa žalobcu nebola zistená žiadna relevantná
skutočnosť, ktorá by nárok akokoľvek spochybňovala, rovnako tak dodanie služieb žalobcom.

6. Podľa žalobcu došlo v konaní pred správcom dane k porušeniu zásad daňového konania, konkrétne
§ 3 ods. 2, ods. 3, § 24 ods. 2, ods. 4, § 45 ods. 1 písm. c), písm. f) Daňového poriadku a k porušeniu
práv žalobcu garantovaných Ústavou Slovenskej republiky, konkrétne uvedených v čl. 48 ods. 2.
Správca dane odignoroval a vôbec sa nezaoberal rozsiahlymi dôkazmi, ktoré žalobca predložil ku každej
obchodnej transakcii v rozsahu: faktúra, dodací list, tlačové výstupy, zmluvy, bankové doklady a iné.

Podľa žalobcu Protokol z daňovej kontroly neobsahoval zákonné náležitosti podľa § 47 písm. g), písm.
h) Daňového poriadku, nakoľko zo súpisu kontrolovaných dokladov nie je zrejmé, ktoré doklady správca
dane kontroloval, v akom rozsahu, ktoré doklady boli predložené žalobcom a ktoré boli predložené
inými osobami. V niektorých bodoch správca dane uviedol len čísla dokumentov, čo je zmätočné,
a podľa žalobcu je výpis čísiel faktúr v tomto smere nedostačujúci. Protokol podľa žalobcu nie je

jasný a zrozumiteľný, najmä v tej časti zistení a vyhodnotení dôkazov, ktoré sú podkladom výsledku
daňovejkontroly,pričomžalobcovibolatakýmtopostupomodňatámožnosťobranyprotijehoarbitrárnym
záverom. Protokol neobsahoval ani dôvod začatia daňovej kontroly. Dôvod podľa § 46 ods. 3 Daňového
poriadku správca dane neupresnil v žiadnom dokumente z daňovej kontroly. Vzhľadom k tomu došlo
zo strany správcu dane k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy.

Žalobca vytkol správcovi dane účelovosť daňovej kontroly a porušenie povinnosti čo najúplnejšieho
zistenia skutočností na účely správy daní. Poukázal na to, že správca dane nepoužil ako dôkaz všetko,
čo mohlo prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane. Podľažalobcu dokazovanie vykazuje vady, nakoľko daňová kontrola bola účelová, s jediným cieľom – odoprieť
právo na odpočítanie DPH.

7. Žalobca vyjadril názor, že správca dane, pokiaľ išlo o dôkaznú povinnosť, počas výkonu daňovej
kontroly postupoval iba v rovine oprávnenosti, nie v rovine povinnosti, a na základe použitej formulácie
v tomto smere z jeho strany došlo k upretiu práv žalobcovi. Správca dane nepreveroval ani dôvod
neprevzatia zásielky (výzvy zo dňa 03.12.2018), čím došlo k porušeniu § 24 ods. 2 Daňového poriadku.
Podľa žalobcu správca dane vedel alebo mohol vedieť, že zásielka mohla byť neprevzatá nedopatrením,

z dôvodu vianočných sviatkov. Žalobca sa nestotožnil s tým, že správca dane vyslovil nesúhlas so
svedeckou výpoveďou, keďže svedecká výpoveď má byť v daňovom konaní použitá ako dôkaz a úlohou
správcu dane nie je stotožňovať sa s ňou alebo nie. Správcovi dane vytkol, že nadraďuje svoj subjektívny
názor nad tvrdenia žalobcu a rozpory v tvrdeniach vyvodzuje bez toho, aby si overil predmetné
skutočnosti, konkrétne vo vzťahu k zisteniu významu slovného spojenia „píše faktúry“. Podľa žalobcu
správca dane použil iba dôkazy, ktoré boli v neprospech žalobcu, aj napriek tomu, že v konaní vyšli

najavo iné skutočnosti, konkrétne že konateľ žalobcu nevedel odpovedať na otázku, pričom k odpovedi
preukázateľne došlo. Podľa žalobcu skutkové zistenia z iných konaní, ktoré predchádzali daňovej
kontrole, vôbec nemuseli zodpovedať skutkovému stavu, ako ho zistil správca dane v rámci predmetnej
daňovejkontroly,atakýtospôsobzískavaniadôkazovpodľažalobcunezodpovedá§24ods.4Daňového
poriadku.

8. V ďalšej časti svojej argumentácie žalobca poukázal na nedostatočné skutkové zistenia, nesprávne
vyhodnotenie dôkazov v jeho neprospech, účelovosť hodnotenia dôkazov, nepreukázanie tvrdení,
nevykonanie navrhnutých dôkazov (výsluch vodiča, preverenie informácií z mýtnych systémov), a na
dostatočné preukázanie vlastných tvrdení na základe riadnej súčinnosti so správcom

dane. Zdôraznil, že nespolupráca iných daňových subjektov nemôže byť dôvodom na
nepriznanie práva na odpočítanie dane, ak nie je v konaní preukázaná existencia daňového podvodu.
Takisto nie je možné pripočítať na ťarchu žalobcovi, ak si iný daňový subjekt nesplnil svoje daňové
povinnosti. Žalobca s poukazom na obsah výpovede A. B. dodal, že z tejto výpovede jednoznačne
vyplýva potvrdenie dodávky na území Slovenskej republiky, napriek tomu tieto zistenia správca dane

nebral do úvahy a použil iba tie časti výpovede, ktoré sú v neprospech žalobcu.

9. Správca dane umelo predĺžil lehotu na výkon daňovej kontroly, keď žalobcu ešte pred jej začatím
vyzval na predloženie dokladov k daňovej kontrole, nesprávne zistil skutkový stav veci, dopustil sa
účelových hodnotení predložených dokladov a nedostatočne posúdil skutkový stav celého obchodného

reťazca, v nadväznosti na čo potom nemôže byť podľa žalobcu záver správcu dane v súlade s právom
Európskej únie. Správca dane mal dostatok možností preveriť reálnosť prepravy, čo však s úmyslom
spochybniť dodávku nevykonal. Dôkazné bremeno je podľa žalobcu na správcovi dane, pričom je
potrebné v rámci reťazového obchodu správne posúdiť miesto dodania tovaru s prihliadnutím na
skutkový stav a na to, že išlo o jednu pohyblivú dodávku. Keďže išlo o dodanie tovaru s prepravou,

pričom prepravu nebolo možné rozdeliť na viaceré prepravy s novými začiatkami, miesto dodania
sa posudzuje podľa začiatku uskutočňovania prepravy. Pohyblivá dodávka bola priradená prvému
odberateľovi, t. j. priamemu odberateľovi od OMV. Na území Slovenskej republiky
nastalo dodanie tovaru bez prepravy a jednalo sa o tzv. nepohyblivé dodávky. Žalobca mal za to, že
preukazovanie dodania tovaru je v zásade založené na samotnej existencii tovaru, ktorá je v tomto

prípade nespochybniteľná. Žalobca teda nepopierateľne splnil všetky podmienky a vyčerpal všetky
možnosti, ktorými by v medziach svojej povinnosti mal dodanie preukazovať. Tovar, ktorý bol predmetom
dodávky, žalobca riadne prevzal, čo preukazuje dodací list. Podľa žalobcu je nespochybniteľná aj cena
tovaru a miesto jeho dodania, keď sa tovar v čase uskutočnenia dodávky žalobcovi nachádzal na území
Slovenskej republiky. Žalobca si teda splnil všetky svoje zákonné povinnosti a konal v dobrej viere,

pričom nemal žiadnu vedomosť o konaniach, ktoré by smerovali k obchádzaniu daňovej povinnosti. Ak
k nej došlo, dôkazné bremeno bolo na správcovi dane. O celom fakturačnom reťazci žalobca nemal ani
poňatia. Nekontaktnosť iných daňových subjektov nemôže byť dôvodom na záver o nepreukázanosti
reálnosti zdaniteľných obchodov. Uvedené sa týka aj preukázania dodania služieb. Žalobca uzavrel, že
správca dane nevyužil všetky možnosti na úplné zistenie uskutočnenej obchodnej transakcie, výsledok

daňovej kontroly poznal už v čase jej začatia a daňová kontrola prebehla len formálne. Správca dane
subjektívne a tendenčne vyhodnotil dôkazy zabezpečené v priebehu daňovej kontroly za predmetné
zdaňovacie obdobie. Žalobca bol v priebehu daňovej kontroly súčinný, poskytol požadované doklady
aj nad rámec zákonnej povinnosti, pričom dostatočne preukázal prijatie plnenia. V daňovom konaní saneprihliadalo na práva a zákonom chránené záujmy žalobcu, správca dane neprihliadol na všetko, čo
v konaní vyšlo najavo, neviedol daňové konanie tak, aby zistil skutočnosti rozhodujúce pre správne
určenie daňovej povinnosti čo najúplnejšie, nevyužil všetky prostriedky dokazovania a v neprimeranej

miere preniesol dôkazné bremeno na žalobcu. Preskúmavané rozhodnutia podľa žalobcu trpia vadou
absencie riadneho odôvodnenia. Prvostupňové rozhodnutie je len prepisom vykonaných úkonov
a vyjadrení bez relevantných záverov a vysvetlení vo vzťahu k porušeniu predpisov a vykonaným
dôkazom, a jeho vysvetlenia sú zmätočné a nedostatočné. Preskúmavané rozhodnutia sú tak arbitrárne
a nepreskúmateľné.

10. Podľa žalobcu z predložených dôkazov je možné identifikovať jednotlivé druhy tovarov, ich pohyb
a dodanie na území Slovenskej republiky, ako i riadne zaúčtovanie dodávky a splnenie povinností
voči štátnemu rozpočtu. Opačný záver správcu dane by znamenal, že sa štát bezdôvodne obohatil.
Podmienka preukázania vzniku práva na odpočítanie dane zdaniteľnej osoby – platiteľa DPH – nie je
podmienenáskutočnosťoupreukázaniavznikudaňovejpovinnostidodávateľom.Žalobcavrámcisvojich

povinností preukázal všetky skutočnosti, ktoré sú zákonné, a mal za to, že naplnil dôkazné bremeno,
preto mu právo na odpočítanie dane nemôže byť odopreté.

11. Vo vzťahu k vyrubovaciemu konaniu žalobca správcovi dane vytkol, že nevychádzal z reálneho
skutkového stavu, že neprihliadol na dôkazy predložené žalobcom (najmä na dodatok ku kúpnej

zmluve, výpovede svedkov A. B. a B. C.), nezabezpečil vyjadrenia osôb, ktoré sa zúčastňovali
na intrakomunitárnej dodávke z územia Rakúska a žalobcu umelo vniesol do vykonštruovaného
obchodného reťazca. Uzavrel, že celé daňové konanie vrátane Protokolu, ako i prvostupňové
rozhodnutie správcu dane, sú nezákonné, a napadnuté rozhodnutie žalovaného trpí vadami,
spočívajúcimi v nedostatku vysporiadania sa dôvodmi odvolania (bez ich bližšej konkretizácie – pozn.

správneho súdu).

12. Vzhľadom na uvedené žalobca navrhol preskúmavané rozhodnutia zrušiť podľa § 191
ods. 1 písm. c), písm. d), písm. e), písm. f), písm. g) SSP a vec podľa § 191 ods. 4 SSP vrátiť správcovi
dane na ďalšie konanie za súčasného priznania náhrady trov konania v rozsahu 100 %.

III.
Vyjadrenie žalovaného

13. V rámci reakcie na súdom doručenú správnu žalobu sa žalovaný vyjadril podaním doručeným

krajskému súdu dňa 20.02.2020. Po zhrnutí priebehu daňovej kontroly a citácii relevantných právnych
predpisov uviedol, že žalobné námietky sú obdobné, ako odvolacie námietky uplatnené žalobcom
v odvolacom konaní. Argumenty žalobcu označil za zavádzajúce a neopodstatnené, pričom zopakoval
dôvody, ktoré ho viedli k vydaniu preskúmavaných rozhodnutí a trval na tom, že tieto boli vydané v súlade
so zákonom, skutkový stav bol zistený dostatočne a po právnej stránke vec bola správne posúdená.

Vzhľadom na uvedené navrhol žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietnuť.

IV.
Replika žalobcu

14. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca podaním doručeným krajskému súdu dňa 30.03.2020.
Zotrval na svojej žalobnej argumentácii, ktorú čiastočne zopakoval, a trval aj na podanej
žalobe (vrátane jej petitu), na ktorej obsah v ďalších podrobnostiach odkázal.

15. Duplika zo strany žalovaného nebola podaná.

V.
Relevantná právna úprava

16. Podľa § 493e SSP konania začaté a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona

v znení účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté.

17. Podľa § 6 ods. 2 písm. a) SSP správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách.18. Podľa § 190 SSP ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje
k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.

19. Podľa § 168 SSP žalovanému prizná správny súd podľa pomeru jeho úspechu vo
veci voči žalobcovi právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania iba, ak to možno spravodlivo
požadovať.Orgánuštátnejsprávyvšaknáhradutrovprávnehozastúpeniamožnopriznaťlenvýnimočne.

20. Podľa § 2 ods. 1 písm. a) zákona o DPH predmetom dane je dodanie tovaru za

protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby.

21. Podľa § 2 ods. 2 písm. a) zákona o DPH na účely tohto zákona je tuzemskom územie Slovenskej
republiky.

22. Podľa § 8 ods. 1 písm. a) zákona o DPH dodaním tovaru je prevod práva nakladať s hmotným

majetkom ako vlastník, ak tento zákon neustanovuje inak; na účely tohto zákona hmotným majetkom
sú hnuteľné a nehnuteľné veci, ako aj elektrina, plyn, voda, teplo, chlad a podobné nehmotné veci a
bankovky a mince, ak sa predávajú na zberateľské účely za inú cenu, ako je ich nominálna hodnota,
alebo za inú cenu, ako je prepočet ich nominálnej hodnoty na eurá referenčným výmenným kurzom
určeným a vyhláseným Európskou centrálnou bankou alebo Národnou bankou Slovenska 5a) v deň

predchádzajúci dňu predaja bankoviek a mincí.

23. Podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania
tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo
prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň

skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby
na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri
dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c) je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi.

24. Podľa § 19 ods. 2 zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.

25. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v
deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

26. Podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z

tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3
a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň
a)vočinemuuplatnenáinýmplatiteľomvtuzemskuztovarovaslužieb,ktorésúalebomajúbyťplatiteľovi
dodané,
b) ním uplatnená z tovarov a služieb, pri ktorých je povinný platiť daň podľa § 69 ods. 2 až 4, 7 a 9 až 12,

c) ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11 a § 11a,
d) zaplatená správcovi dane v tuzemsku pri dovoze tovaru.

27. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ
uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

28. Podľa § 3 Daňového poriadku
(1) Pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy
štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov
a iných osôb.

(2) Správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a
poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca
dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne
a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a
vyrubeniu dane.

(3) Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich
vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.
(4) Správa daní je neverejná okrem úkonov, ktorých povaha to neumožňuje. Z úkonov pri
správe daní sa nesmú zverejňovať obrazové, zvukové alebo obrazovo-zvukové záznamy.(5) Správca dane je povinný vykonať úkony pri správe daní aj z vlastného podnetu, ak sú splnené
zákonné podmienky pre vznik alebo existenciu daňovej pohľadávky, a to aj vtedy, ak daňový subjekt
nesplnil riadne alebo vôbec svoje povinnosti.

(6) Pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho
úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny
úkon, viacero právnych úkonov alebo iné skutočnosti uskutočnené bez riadneho podnikateľského
dôvodu alebo iného dôvodu, ktorý odráža ekonomickú realitu, a ktorých najmenej jedným z účelov je

obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol
daňový subjekt oprávnený, sa pri správe daní neprihliada.
(7) Daňové subjekty majú pri správe daní rovnaké práva a povinnosti.
(8) Právom aj povinnosťou daňových subjektov a iných osôb podľa § 4 ods. 2 písm. d) pri
správe daní je úzko spolupracovať so správcom dane.
(9) Správca dane dbá na to, aby pri rozhodovaní v skutkovo zhodných prípadoch nevznikali

neodôvodnené rozdiely.
(10) Ustanovenia odsekov 1 až 9 sa primerane vzťahujú aj na Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky
(ďalej len "finančné riaditeľstvo") a Ministerstvo financií Slovenskej republiky (ďalej len "ministerstvo"),
ak postupujú podľa tohto zákona alebo osobitných predpisov.

29. Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku daňový subjekt preukazuje
a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v
daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b)
skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo
daňového konania,

c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

30. Podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti
nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi
daňových subjektov.

31.Podľa§46ods.5Daňovéhoporiadkuakvzniknúpochybnostiosprávnosti,pravdivostialeboúplnosti
dokladov predložených kontrolovaným daňovým subjektom alebo o pravdivosti údajov v
nich uvedených, oznámi správca dane tieto pochybnosti kontrolovanému daňovému subjektu a vyzve
ho, aby sa k nim vyjadril, najmä aby neúplné údaje doplnil, nejasnosti vysvetlil a nepravdivé údaje opravil

alebo pravdivosť údajov riadne preukázal.

32. Podľa § 47 Daňového poriadku Protokol musí obsahovať
a) názov a sídlo správcu dane,
b) číslo konania,

c) meno, priezvisko, adresu trvalého pobytu kontrolovaného daňového subjektu alebo obchodné
meno a sídlo kontrolovaného daňového subjektu, identifikačné číslo organizácie a identifikačné číslo
kontrolovaného daňového subjektu pridelené pri registrácii, alebo rodné číslo, ak fyzická osoba nemá
povinnosť registrácie podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu alebo nemá povinnosť evidencie
podľa osobitného predpisu,

d) predmet daňovej kontroly a kontrolované zdaňovacie obdobie alebo kontrolované účtovné obdobie,
e) meno a priezvisko zamestnanca správcu dane, ktorý vykonával daňovú kontrolu,
f) miesto vykonania daňovej kontroly a dátum začatia daňovej kontroly,
g) súpis kontrolovaných dokladov,
h) preukázané kontrolné zistenia a vyhodnotenie dôkazov,

i) vyjadrenia kontrolovaného daňového subjektu podľa § 45 ods. 1 písm. f),
j) dátum vypracovania protokolu,
k) vlastnoručný podpis alebo kvalifikovaný elektronický podpis zamestnanca správcu dane, ktorý
vyhotovil protokol.

VI.
Posúdenie veci správnym súdom33. Podľa § 3 ods. 1, ods. 3 písm. b) zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č.
151/2022 Z. z.“) začal Správny súd v Bratislave dňa 01.06.2023 svoju činnosť a súčasne výkon

súdnictva prešiel z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave
na Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“ alebo „súd“) vo všetkých veciach, v ktorých
je od 01.06.2023 daná právomoc správnych súdov. V súlade s platným a účinným rozvrhom práce
správneho súdu bola vec, pôvodne vedená pred Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 1S/258/2019,
v zmysle § 51 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v

znení neskorších predpisov, náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových
prostriedkov schválených Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky pridelená do senátu 5S
správneho súdu, kde je vedená pod sp. zn. BA-1S/258/2019.

34. Účastníci konania netrvali na nariadení pojednávania a nebol daný ani iný dôvod na jeho
nariadenie podľa § 107 ods. 1 SSP, správny súd preto vec preskúmal bez nariadenia pojednávania, s

verejným vyhlásením rozsudku formou vyvesenia skráteného písomného vyhotovenia bez odôvodnenia
na úradnej tabuli súdu po dobu 14 dní (§ 137 ods. 3 druhá veta SSP). Termín a čas verejného
vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu dňa 19.11.2024.
Dňom vyhlásenia rozsudku v zmysle § 137 ods. 3 SSP je deň 06.02.2025.

35. Predmetom tohto konania bolo posúdenie zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného
v spojení s prvostupňovým rozhodnutím správcu dane, ktorými bol žalobcovi na
základe vykonanej daňovej kontroly vyrubený rozdiel na DPH za zdaňovacie obdobie máj 2017
v sume XX XXX,XX Eur z dôvodu nesprávneho uplatnenia odpočítania DPH z faktúr od spoločnosti
ANNIMEX, s.r.o., keďže žalobca neuniesol dôkazné bremeno a v daňovom konaní nepreukázal dodanie

tovarov v tuzemsku od spoločnosti ANNIMEX, s.r.o., v nadväznosti na poskytnutie služieb v podobe
prepravy predmetného tovaru (motorovej nafty) v prospech spoločnosti ANNIMEX, s.r.o. (služby neboli
predmetom odpočtu DPH).

36. Správny súd ako súd vecne a miestne príslušný na konanie v danej veci podľa § 10, § 13 ods. 1

SSP a § 3 ods. 3 písm. b) zákona č. 151/2022 Z. z. preskúmal v rámci žalobných bodov napadnuté
rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím vrátane konania, ktoré predchádzalo ich vydaniu,
v rozsahu žalobných bodov, a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.

37. Správny súd sa v rámci preskúmania veci oboznámil s obsahom súdneho spisu i administratívneho

spisu správcu dane a žalovaného (ďalej aj „daňové orgány“) a dospel k záveru, že daňové orgány
postupovali v súlade so zákonom a riadne zistili skutkový stav veci, keď vychádzali z podkladov
zabezpečených v súlade so zákonom v rámci daňového konania. Dôkazy získané v daňovom konaní,
zabezpečené aj v súčinnosti s daňovým subjektom, boli dostatočné pre prijatie formulovaných záverov,
ktoré správny súd považuje za vecne správne, a boli vyhodnotené v súlade so zásadou voľného

hodnotenia dôkazov (§ 3 ods. 3 Daňového poriadku). Daňové orgány vychádzali z náležite zisteného
skutkovéhostavu,ktorýmaloporuvadministratívnom(daňovom)spise,sdôrazomnadôkaznébremeno
ťažiace žalobcu, ktorý bol povinný preukazovať všetky skutočnosti, majúce vplyv na správne určenie
dane a uplatnenia nárokov [§ 24 ods. 1 písm. a) Daňového poriadku]. Preskúmavané rozhodnutia
obsahujú všetky zákonné náležitosti, sú zrozumiteľné a adekvátne odôvodnené, pričom správny súd

konštatuje, že žalovaný nepochybil, ak dospel k záveru, že v konaní žalobcovi nevzniklo právo na
odpočítanie dane v zmysle § 49 až § 51 zákona o DPH z faktúr od spoločnosti ANNIMEX, s.r.o., pretože
dodávky tovaru neboli predmetom dane v Slovenskej republike (tuzemsku). Ustanovenia zákona o DPH
i Daňového poriadku žalovaný a správca dane na danú vec aplikovali správne, preto nedošlo ani k
nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, a správny súd nezistil ani také pochybenie v konaní, ktoré by

malo za následok vydanie nezákonného rozhodnutia, najmä vo vzťahu k dodržaniu základných
zásad správy daní, uneseniu dôkazného bremena, hodnotenia dôkazov a zachovania práv žalobcu
v priebehu daňového konania.

38. Správny súd dospel k záveru, že preskúmavané rozhodnutia boli vydané v súlade so

zákonom a nemožno prisvedčiť žiadnej zo vznesených žalobných námietok podľa § 191 ods. 1 písm.
c), písm. d), písm. e), písm. f), písm. g) SSP, ktoré žalobca napriek rozsahu správnej žaloby formuloval
veľmi všeobecne a nekonkrétne, pričom neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, ktoré by spochybnili
zákonnosť napadnutého rozhodnutia v spojení s prvostupňovým rozhodnutím správcu dane. Jehoargumentácia bola v prevažnej časti založená na všeobecných tvrdeniach o existencii pochybení
daňových orgánov, bez bližšej špecifikácie ich vplyvu na zákonnosť preskúmavaných rozhodnutí (napr.
formulácie správcu dane v prvostupňovom rozhodnutí, nepreverenie dôvodu neprevzatia zásielky a

iné), a v rámci námietky absencie vyporiadania sa s odvolacími námietkami žalobca ani neupresnil,
o ktoré odvolacie námietky malo ísť. Argumentácia žalobcu prezentovaná v správnej žalobe tak smeruje
predovšetkým k nespokojnosti s výsledkom daňového konania, k prezentovaniu vlastného názoru na
hodnotenie dôkazov a k odlišnému hodnoteniu otázky unesenia dôkazného bremena oproti záverom
správcu dane, ktoré boli potvrdené žalovaným.

39. V predmetnej veci správny súd poukazuje na to, že tunajší súd už rozhodoval aj v
iných skutkovo a právne totožných veciach žalobcu, týkajúcich sa rovnakej daňovej kontroly a
nepriznania odpočtu DPH vo vzťahu k tomu istému dodávateľovi, avšak v iných zdaňovacích obdobiach,
atovkonaniachsp.zn.BA-2S/229/2019,BA-5S/263/2019,BA-6S/253/2019, BA-6S/248/2019,
BA-6S/250/2019, ktorých výsledkom bolo zamietnutie žaloby pre jej nedôvodnosť, konkrétne išlo

o rozsudok tunajšieho súdu sp. zn. BA-2S/229/2019 zo dňa 23.12.2024, rozsudok sp. zn.
BA-5S/263/2019 zo dňa 10.01.2025, rozsudok sp. zn. BA-6S/253/2019 zo
dňa 23.12.2024, rozsudok sp. zn. BA-6S/248/2019 zo dňa 15.01.2025, rozsudok sp.
zn. BA-6S/250/2019 zo dňa 29.01.2025. Správny súd sa v tejto veci stotožňuje s tam prezentovanou
argumentáciou o nedôvodnosti žaloby a neopodstatnenosti žalobných námietok, na túto v plnom

rozsahu poukazuje a v stručnosti opakuje závery rozsudku sp. zn. BA-2S/229/2019
zo dňa 04.11.2024:
„26. ...Z vykonaného dokazovania bolo podľa názoru správneho súdu jednoznačne preukázané, že
miestom dodania tovaru nebolo v tuzemsku, ale v Rakúsku. Správny súd poukazuje na Kúpnu zmluvu
zo dňa 20.04.2012 uzatvorenú medzi žalobcom ako kupujúcim a spoločnosťou ANNIMEX, s.r.o. ako

predávajúcim, podľa ktorej žalobca nakupoval od spoločnosti ANNIMEX, s.r.o. pohonné hmoty. V
bode 2. danej kúpnej zmluvy je jednoznačne ustanovená podmienka medzi predávajúcim (spoločnosť
ANNIMEX, s.r.o.) a kupujúcim (žalobca), že miestom plnenia je sklad OMV Lobau (Rakúsko) a tovar sa
po naplnení do autocisterny kupujúceho (žalobcu), stáva jeho majetkom, a tak zodpovedá za prepravu
a prípadné škody. Tovar prepravoval žalobca vlastnou cisternou, pretože spoločnosť ANNIMEX, s.r.o.

nemala vlastné prepravné prostriedky a k naplneniu cisterny dochádzalo v sklade v Lobau na území
Rakúska. Z predmetnej kúpnej zmluvy jednoznačne vyplýva, že miestom dodania tovaru bol sklad
pohonných hmôt v Lobau (Rakúsko). K Zmluve o preprave PHM zo dňa 02.05.2015 správny súd uvádza,
že žiadne ustanovenia tejto zmluvy sa neodvolávajú na ustanovené podmienky Kúpnej zmluvy zo dňa
20.04.2012 a ani ich nemenia. Žalobca a ani spoločnosť ANNIMEX, s.r.o. v daňovej kontrole nepredložili

žiadne relevantné dôkazy, že Kúpna zmluva zo dňa 20.04.2012 bola nahradená inou zmluvou alebo, že
Zmluva o preprave PHM zo dňa 02.05.2015 nahrádza podmienky ustanovené v Kúpnej zmluve zo dňa
20.04.2012 týkajúce sa miesta dodania tovaru a vlastníckeho práva k tovaru.
27. Správny súd poukazuje na § 19 ods.1 zákona o DPH, na základe ktorého daňová povinnosť vzniká
dňom dodania tovaru a týmto dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s

tovarom ako vlastník, pričom predmetom dane podľa § 2 ods. 1 písm. a) zákona o DPH je dodanie tovaru
za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení
zdaniteľnej osoby. Na základe uvedeného a z vykonaného dokazovania správny súd uvádza, že
žalobca ako kupujúci nenadobudol právo nakladať s tovarom ako vlastník v tuzemsku, resp. spoločnosti
ANNIMEX, s.r.o. nevznikla daňová povinnosť v súlade s § 19 ods. 1 zákona o

DPH, pretože neuskutočnila v tuzemsku zdaniteľné obchody v súlade s 8 ods. 1 zákona o DPH, ktoré
boli predmetom dane v zmysle § 2 ods. 1 písm. a) zákona o DPH to znamená, že nevzniklo žalobcovi
ani právo na odpočítanie dane z predmetných faktúr v zmysle § 49 ods. 1 zákona o DPH. Faktúry č.
1707156, 1707161, 1707162, ktoré prijal žalobca od spoločnosti ANNIMEX, s.r.o., by boli dokladmi pre
uplatnenie práva na odpočítanie dane v zmysle 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH v nadväznosti na §

49 ods. 1, ods. 2 zákona o DPH iba vtedy, ak by osvedčovali uskutočnené zdaniteľné obchody, ktoré
preukazujú skutočné dodanie tovaru, ktorý bol predmetom dane v zmysle § 2 ods. 1 písm. a) zákona o
DPH. V prípade, že si žalobca uplatnil nárok na odpočítanie dane z predmetných faktúr, ktoré
prijal od spoločnosti ANNIMEX, s.r.o., bolo jeho povinnosťou vedieť preukázať uskutočnenie obchodov
v tuzemsku. Žalobca si však túto svoju povinnosť nesplnil. Z dôvodu, že dôkazné

bremeno je v tomto prípade na strane žalobcu, správca dane nemá povinnosť za žalobcu preukazovať
uskutočnenie predmetných obchodov.
28. Z administratívneho spisu je zrejmé, že žalobca k odvolaniu voči prvostupňovému správnemu
rozhodnutiupredložilDodatokč.1zodňa02.06.2012kuKúpnejzmluvezodňa20.04.2012,uzatvorenoumedzi žalobcom a spoločnosťou ANNIMEX, s.r.o., ktorou sa zmluvné strany dohodli na okamžitom
zrušení platnosti Kúpnej zmluvy zo dňa 20.04.2012, faktúru č. 4170444 o preprave tovaru zo skladu
Lobau do Bratislavy za júl 2017 a 3 ks CMR listov, ktoré mali preukazovať prepravu tovaru a

nadobudnutie vlastníckeho práva k tovaru žalobcom až na území Slovenskej republiky. Vzhľadom na
to, že žalobca uvedené dôkazy predložil až k odvolaniu voči rozhodnutiu správcu dane o vyrubení
rozdielu dane zo dňa 24.04.2019, pričom daňová kontrola bola ukončená dňa 13.02.2019 doručením
protokolu žalobcovi správny súd uvádza, že žalobca mal možnosť uvedené dôkazy predložiť už počas
daňovej kontroly. Žalobca však toto právo počas daňovej kontroly nevyužil. Z dôvodu, že žalobca mal

možnosť predložiť uvedené dôkazy už počas daňovej kontroly, tak dodatočné predloženie dôkazov vo
vyrubovacom konaní nemá oporu v § 46 ods. 8 Daňového poriadku. Žalobcove právo navrhovať dôkazy
počasdaňovejkontrolybolododržané,čoajvyplývazadministratívnehospisu,tedažalobcovijehoprávo
vyplývajúce z Daňového poriadku upreté nebolo. Navyše správny súd uvádza, že predložený Dodatok
č. 1 zo dňa 02.06.2012 považuje za zjavne účelový, pretože keby existoval v čase daňovej kontroly,
tak by ho žalobca určite predložil. Správca dane žalobcu viackrát vyzýval na predloženie dôkazov,

ktoré má k dispozícií na potvrdenie pravdivosti svojich tvrdení, ale žalobca uvedený Dodatok č. 1 zo
dňa 02.06.2012, nie len že nepredložil, ale ani nespomenul, že bol taký dodatok uzavretý. O existencií
uvedeného dodatku sa nezmienila ani konateľka spoločnosti ANNIMEX, s.r.o. na ústnom pojednávaní a
ani ho na základe výziev správcu dane nepredložila. K predloženým CMR dokladom navyše má správny
súd za potrebné uviesť, že tieto doklady nepreukazujú právo nakladať s tovarom ako vlastník v tuzemsku

od spoločnosti ANNIMEX, s.r.o. CMR doklady sú ručne vypísané, na niektorých miestach nečitateľné,
neobsahujú dátumy prevzatia tovaru a ako odosielateľ je uvedená spoločnosť RAFF LAGER LOBAU a
nie priamy dodávateľ žalobcu spoločnosť ANNIMEX, s.r.o. a ako príjemca v CMR dokladoch je uvedená
spoločnosť ANNIMEX, s.r.o., čo je v rozpore s tvrdením žalobcu a konateľky spoločnosti ANNIMEX,
s.r.o., pretože dodávateľom tovaru mala byť spoločnosť ANNIMEX, s.r.o. a príjemcom tovaru žalobca.

29. K námietke týkajúcej sa nešpecifikovania dôvodu začatia daňovej kontroly správny súd uvádza, že
správca dane sa v protokole odvolal na zápisnicu o začatí daňovej kontroly č. 100448117/2018/9104405/
Sip zo dňa 26.02.2018, kde je uvedený § 46 ods. 3 Daňového poriadku, pretože je dôvodné podozrenie,
že účtovné alebo iné doklady budú pozmenené, znehodnotené alebo zničené. Správca dane pristúpil
k začatiu vykonávania daňovej kontroly u žalobcu v súvislosti s preverovaním obchodnej spolupráce

so spoločnosťou ANNIMEX, s.r.o., kedy daňový subjekt nepredložil správcovi dane ani po opakovanej
výzve kompletné požadované doklady, čím vznikol dôvod na začatie daňovej kontroly. Z uvedených
dôvodov správny súd vyhodnotil uvedenú námietku ako nedôvodnú.
30. K námietke nepreverenia dôvodu neprevzatia výzvy č. 102424472/2018/9104405/Sip zo dňa
03.12.2018 zo strany žalovaného správny súd uvádza, že nie je dôvodná. Žalovaný nemá dôvod

preverovaťpríčinuneprevzatiazásielky.Zásielkabolazaslanánasprávnuadresu,úložnádobajepresne
stanovená a pokiaľ si adresát zásielku v úložnej dobe nevyzdvihne, považuje sa táto zásielka v zmysle
Daňového poriadku za doručenú.
31. K námietke, že správne orgány postupovali v rozpore s judikatúrou kasačného súdu alebo
judikatúrou ESD správny súd uvádza, že predmetom poukázanej judikatúry zo strany žalobcu nebola

problematika miesta dodania tovaru ako v prejednávanom prípade, ale táto judikatúra sa týkala iných
skutkových okolností, a preto uvedenú námietku správny súd vyhodnotil ako nedôvodnú.
32. Knámietkežalobcu,ženapadnutérozhodnutiasúnepreskúmateľné,správnysúduvádza,žeorgány
verejnej správy sa vecou dôkladne zaoberali, správca dane vykonal vo veci riadne a
dostatočné dokazovanie a že nie je možné ani tvrdiť, že by vedenie daňového konania a spôsob

vykonávania dokazovania boli v rozpore so zásadou spravodlivého procesu. Má za to, že postupom
orgánov verejnej správy taktiež nebola odňatá žalobcovi ako účastníkovi daňového konania možnosť
konať pred týmito orgánmi (žalobca mal možnosť sa vyjadriť k obsahu výpovedí svedkov, k
vykonanému dokazovaniu a navrhovať dôkazy). O uvedenom svedčí okrem iného aj výzva správcu
dane č. 102424472/2018/9104405/Sip zo dňa 03.12.2018 a Zápisnica o ústnom pojednávaní č.

100332920/2019/9104405/Sip zo dňa 30.01.2019. Žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia podrobne
opísal postup správcu dane počas daňovej kontroly ako aj vyrubovacieho konania a konštatoval, že
správca dane dostatočne zistil skutkový stav a zároveň uviedol ako boli ním vykonané a vyhodnotené
dôkazy, t.j. jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach, spolu s úvahou ako boli zistené skutočnosti
právne posúdené. Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol aj to, ako sa vysporiadal s

odvolacími námietkami žalobcu (podľa § 63 ods. 5 Daňového poriadku v odôvodnení rozhodnutia orgánu
verejnej správy sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a
námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov,
podľa ktorých sa rozhodovalo). Vo vzťahu k uvedenému, správny súd konštatuje, že v napadnutomrozhodnutí ako aj v prvostupňovom rozhodnutí tieto náležitosti neabsentujú, táto skutočnosť vyplýva
jednak z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia ako aj prvostupňového rozhodnutia, keď žalovaný v
odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol všetky skutočnosti, ktoré v daňovej kontrole DPH za

zdaňovacie obdobie júl 2017 správca dane zistil.
33. Správny súd poukazuje na to, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy môže
byť spôsobená aj nedostatkom dôvodov, ktorý môže byť buď absolútny, to znamená, že rozhodnutiu
chýba odôvodnenie celkom alebo v odôvodnení chýbajú skutkové dôvody, na ktorých boli založené
rozhodovacie dôvody. Je to v prípade, keď sa rozhodnutie zakladá na skutočnostiach, ktoré neboli v

konaní zisťované alebo na dôkazoch, ktoré boli získané v rozpore so zákonom, alebo keď z odôvodnenia
vôbec nie je zrejmé, aké dôkazy a či vôbec boli vykonané v konaní. Taktiež, keď chýba úvaha, ako boli
právne posúdené zistené skutočnosti, ktoré boli rozhodné pre rozhodnutie. Rozhodnutie orgánu verejnej
správy je nepreskúmateľné, keď jeho výrok je v rozpore s odôvodnením alebo ak v
odôvodnení chýbajú právne závery, ktoré by vyplývali zo skutkových okolností, alebo sú nejednoznačné.
V danom prípade, napadnuté rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím

bolo riadne odôvodnené, a preto mu nie je možné prisúdiť vadu nepreskúmateľnosti. Správny súd preto
považuje túto námietku žalobcu za nedôvodnú.
34. Správny súd sa v podrobnostiach ďalej nezaoberal ďalšími námietkami uvedenými v žalobe,
keď ich nepovažoval za majúce zásadný význam pre rozhodnutie vo veci samej. Podľa judikatúry
Ústavného súdu Slovenskej republiky z Ústavy SR ani Európskeho dohovoru o ľudských právach

nemožno vyvodzovať, že dôvody uvedené súdom sa musia zaoberať zvlášť každým bodom, ktorý
niektorý z účastníkov konania môže považovať za zásadný pre svoju argumentáciu (mutatis mutandis
I. ÚS 56/01). V súvislosti s riadnym odôvodnením je potrebné uviesť, že vychádzajúc z
konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (o. i. veci García Ruiz proti Španielsku,
rozsudok zo dňa 21. januára 1999 týkajúci sa sťažnosti č. 30544/96, Ruiz Torija proti Španielsku,

rozsudok zo dňa 09. decembra 1994, týkajúci sa sťažnosti č. 18390/91, Van de Hurk proti Holandsku,
rozsudok zo dňa 19. apríla 1994, týkajúci sa sťažnosti č. 16034/90), nie je nutné, aby na každú žalobnú
námietku bola daná súdom podrobná odpoveď. Podľa štandardnej judikatúry súdu reflektujúcej princíp
riadneho chodu spravodlivosti musia súdne rozhodnutia v dostatočnej miere obsahovať dôvody, na
ktorých sú založené. Povinnosť odôvodňovať rozhodnutie nemožno vykladať v zmysle, že je potrebné

vysporiadať sa s každým argumentom.
35. S poukazom na uvedené dospel správny súd k záveru, že správca dane postupoval správne a v
zmysle zákona, keď žalobcovi rozhodnutím zo dňa 19.03.2019 vyrubil rozdiel v sume XX.XXX,XX € na
dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2017, pričom správne postupoval i žalovaný, keď
rozhodnutie správcu dane potvrdil podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku a svoje rozhodnutie i riadne

odôvodnil. Z obsahu predloženého administratívneho spisu vyplýva, že daňové orgány zistili skutkový
stav správne a v dostatočnom rozsahu tak, aby bolo možné na jeho základe v zmysle zákona rozhodnúť.
Záver správcu dane a žalovaného, ktorý urobili a ustálili vo svojich rozhodnutiach, zodpovedá zásadám
logického myslenia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o DPH, pričom správny
súd nezistil ani žiadne procesné pochybenia daňových orgánov, ku ktorým by musel prihliadať. Žalobca

mal možnosť vyjadriť sa ku všetkým zisteniam správcu dane a zaujať k nim stanovisko, čo i využil a
na svojich procesných právach nebol žiadnym spôsobom ukrátený. S poukazom na vyššie uvedené
dôvody dospel správny súd k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie vydané
správcom dane v prvom stupni, sú vecne správne, a preto správny súd žalobu ako nedôvodnú v súlade
s § 190 SSP zamietol.“

40. Správny súd sa v plnom rozsahu stotožňuje aj s rozšírenou argumentáciou obsiahnutou v rozsudku
tunajšieho súdu sp. zn. BA-5S/263/2019 zo dňa 19.11.2024, ktorou súd reagoval na ďalšie námietky
žalobcu, totožné s námietkami uplatnenými aj v tomto správnom súdnom konaní:
„23. Pokiaľ žalobca namietal určenie miesta dodania, správny súd uvádza, že daňové orgány sa na

účely posúdenia tejto otázky zaoberali prepravou, s ktorou súvisí aj posúdenie okamihu, kedy vzniká
subjektu právo nakladať s tovarom ako vlastník, čo je vo vzťahu k určeniu miesta dodania významným
determinantom.Správnysúdďalejpoukazujenato,žesprávcadanevtejtosúvislostipreverovalreťazec,
v rámci ktorého malo dôjsť k dodaniu tovaru - pohonných hmôt (ďalej aj len ,,PHM“), kedy zistil, že
tovar, ktorý mal nakúpiť dodávateľ žalobcu - ANNIMEX, s.r.o., nebol dovezený na Slovensko, ale bol

dovezený do skladových priestorov OMV Slovensko v Lobau v Rakúsku, kde bol dodávaný žalobcovi,
resp. kde si ho žalobca natankoval do svojej cisterny. Ani jedna zo spoločností, ktoré sa mali zúčastňovať
na transakciách s pohonnými hmotami (subdodávatelia žalobcovho dodávateľa: GAT CORPORATION,
s.r.o., PETROL EXPORT, s.r.o. a EU Trucker SK s.r.o.), nepreukázala, že vlastnícke právo k tovarunadobudli na území Slovenskej republiky. Podľa dokladov predložených k daňovej kontrole bol tovar
nakladaný v Lobau v Rakúsku a jediná preprava tovaru sa teda začala na území Rakúska, pričom v
čase, keď mal byť tovar dodávaný medzi jednotlivými spoločnosťami, sa tento tovar stále nachádzal

na území Rakúska, čiže k prenosu práva nakladať s tovarom ako vlastník došlo na území Rakúska.
Správny súd v nadväznosti na uvedené ozrejmuje, že moment prechodu vlastníckeho
práva je potrebné posudzovať v súlade s rozsudkami Súdneho dvora EÚ vo veciach C-414/17 AREX
CZ a.s. a C-401/18 Herst, s.r.o., v zmysle ktorého zdaniteľná osoba, ktorá uskutočňuje jedinú prepravu
tovaru v rámci EÚ v režime podmienečného oslobodenia od spotrebnej dane s úmyslom nadobudnúť

tento tovar pre svoje vlastné podnikanie, hneď ako bude prepustený do voľného obehu v členskom
štáte určenia, nadobúda právo nakladať s uvedeným tovarom ako vlastník, ak je splnená podmienka,
že má možnosť prijímať rozhodnutia spôsobilé ovplyvniť právne postavenie toho istého tovaru, najmä
rozhodnutie predať ho.
24. Vychádzajúc z vyššie uvedeného správny súd ďalej konštatuje, že neobstojí žalobcova
argumentácia, že na území Rakúska bol len v postavení prepravcu, bez toho, aby nadobudol právo

nakladať s tovarom ako vlastník, pretože podľa názoru správneho súdu z dokazovania v predmetnej veci
vyplynulo, že bola preukázaná len jediná preprava, ktorú realizoval žalobca s tým, že od
momentu načerpania PHM do svojich cisterien v Rakúsku preukázateľne nadobudol právo nakladať s
hmotným majetkom ako vlastník.
25. Správny súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR vo veci sp. zn. 5Sfk/31/2022,

ktorý sa týkal obdobnej argumentácie popri obdobných skutkových okolnostiach a z ktorého
vyplynuli závery aplikovateľné aj na prejednávaný prípad. Pojem „prevod práva nakladať s tovarom
ako vlastník“ podľa § 8 ods. 1 písm. a) zákona o DPH neznamená prevod legálneho vlastníctva podľa
ustanovení vnútroštátneho práva, ale prevod práva nakladať s tovarom na
nadobúdateľa tak, akoby bol tento vlastníkom. V zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ je

podstatné, či na nadobúdateľa prechádza právo prijímať rozhodnutia ovplyvňujúce právny osud tovaru.
Pri určovaní momentu prechodu práva nakladať s tovarom ako vlastník nie je správca dane viazaný
zmluvnými dojednaniami účastníkov zdaniteľného obchodu podľa súkromnoprávnej zákonnej úpravy,
ak z vykonaného dokazovania vyplynie, že tieto zmluvné dojednania nekorešpondujú s faktickými
okolnosťami zdaniteľného obchodu. Z uvedeného dôvodu neobstojí argumentácia žalobcu, že daňové

orgány nevzali do úvahy Zmluvu o preprave PHM zo dňa 02.05.2015 a ani Dodatok č. 1 ku Kúpnej
zmluve zo dňa 20.04.2012, ktorým bola Kúpna zmluva zo dňa 20.04.2012 zrušená, pretože ako z
rozhodnutí daňových orgánov vyplynulo, tieto zmluvné dojednania nekorešpondujú faktickým zisteniam
vyplývajúcim z vykonaného dokazovania. Zmluvné dojednania je v tomto prípade potrebné považovať
len za dôkazy formálnej povahy, ktoré nezodpovedajú popísanému faktickému priebehu zdaniteľného

obchodu. S poukazom na § 13 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, bez ohľadu na to, čo si strany medzi sebou
zmluvne dohodnú, v prípade, ak sťažovateľ požiadal o priznanie odpočtu DPH, musel spĺňať podmienky
na jeho priznanie, t. j. v súlade s § 49 ods. 1 zákona o DPH musela vzniknúť daňová povinnosť pri
dodaní tovaru v tuzemsku, avšak vzhľadom na zistenia daňových orgánov, daňová povinnosť vznikla
žalobcovmu priamemu dodávateľovi v Rakúsku, a teda z logiky veci jasne vyplýva, že o odpočítanie

dane si žalobca nemohol žiadať na Slovensku. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca tovar fakticky
nadobudol v Rakúsku (Lobau), kde sa začala uskutočňovať jeho preprava, možno konštatovať, že
žalobca nadobudol tovar v inom členskom štáte Európskej únie. Na uvedenom závere nemení nič ani
tvrdenie žalobcu, že pri dodaní tovaru z Rakúska do Bratislavy vystupoval len v pozícii prepravcu a
tovar prevzal až v Bratislave, pretože bola vykonaná len jedna preprava, a to zo skladu v Rakúsku

do nešpecifikovaného miesta v Bratislave. Žalobca teda už momentom prevzatia tovaru v Rakúsku
rozhodoval o právnom osude tovaru tým, že ho priamo bez akejkoľvek zastávky dodával na miesta, ktoré
sám určil. Je zrejmé, že sťažovateľ už od počiatku prepravy, ktorú organizoval a vykonával vlastnými
prostriedkami (autocisternami), ovplyvňoval osud prepravovaných PHM - rozhodoval kedy, odkiaľ, ako
a kam budú prepravené, pričom PHM nadobudol a prepravil na Slovensko za účelom

výkonu vlastnej ekonomickej činnosti. Fakticky tak s PHM od počiatku nakladal ako ich vlastník. Nie je
preto možné prisvedčiť žalobcovi, že do momentu prechodu hranice na Slovensko vystupoval len ako
prepravca.“

41. Nad rámec citovanej argumentácie správny súd považuje za potrebné osobitne sa vyjadriť k ďalším

žalobným námietkam, ktoré s ohľadom na prejednávanú vec považuje za podstatné.
Ide najmä o námietku žalobcu týkajúcu sa nevykonania ním navrhnutých dôkazov (výsluch vodiča,
preverenie informácií z mýtnych systémov), nedostatkov Protokolu, umelé predĺženie lehoty na výkon
daňovej kontroly a neunesenie dôkazného bremena zo strany daňových orgánov. Pokiaľ ide o námietkunevykonaniadôkazov,ktejtosprávnysúduvádza,žedaňovéorgánysaopakovanevpriebehudaňového
konania vyjadrovali ku skutkovému stavu, k dôkazom, ktoré považovali za rozhodujúce pre vydanie
rozhodnutia, pričom sa riadne vysporiadali so všetkými nastolenými

skutkovými otázkami v danej veci. Vykonanie ďalších dôkazov, výsluch vodiča či preverenie informácií
z mýtnych systémov, by podľa názoru správneho súdu nemalo vplyv na vyrubenú daňovú povinnosť
žalobcu. Správny súd zvýrazňuje, že v predmetnom daňovom konaní nebola spochybnená samotná
existencia prepravy či dodanie tovaru, ale jeho dodanie v tuzemsku s prepravou v prospech dodávateľa
tak, ako to bolo žalobcom deklarované. Vykonanie dôkazov vo vzťahu k preprave tovaru by na vecnej

správnosti preskúmavaných rozhodnutí nič nezmenilo. Rozsah dokazovania bol materiálne vyčerpaný
a správca dane zabezpečil dôkazný materiál v rámci svojej povinnosti pri kombinácii vyhľadávacej
a prejednacej zásady dostatočne, tak, aby mal adekvátny materiálny základ pre svoje rozhodnutie,
s ktorým sa žalovaný následne stotožnil. Skutočnosť, že správca dane alebo žalovaný nevykonali všetky
dôkazy navrhované žalobcom, nemožno považovať samo osebe za dôvod nezákonnosti napadnutého
rozhodnutia, resp. inú vadu postupu daňových orgánov, s poukazom na to, že v daňovom konaní platí

zásada voľného hodnotenia dôkazov prináležiaca správcovi dane (§ 3 ods. 3 Daňového poriadku), ktorý
dôkazy hodnotí podľa svojej úvahy a prihliada na všetko, čo v konaní vyšlo najavo, vrátane pochybností,
ktoré sa v konaní objavili, pričom vedie dokazovanie sám (§ 24 ods. 2 Daňového poriadku). Ak mal
správca dane na základe vlastnej úvahy za to, že navrhované dôkazy nie sú vo vzťahu k dokazovaným
skutočnostiam relevantné, nebol povinný vyhovieť návrhom žalobcu, rovnako tak žalovaný v odvolacom

konaní. Správny súd považuje vykonané dokazovanie za dostatočné a jeho vyhodnotenie za logické,
nadväzujúce na obsah administratívneho spisu, vykonané úkony a skutkový stav veci. Nevykonanie
všetkých dôkazov navrhnutých žalobcom nepovažuje správny súd za postup v rozpore so zákonom či
s právami žalobcu, keďže tieto nemajú taký charakter, ktorý by mohol ovplyvniť výsledok konania v jeho
prospech.

42. Za neopodstatnenú považuje správny súd aj námietku žalobcu týkajúcu sa umelého predlžovania
lehoty na vykonanie daňovej kontroly. Z obsahu administratívneho (daňového) spisu, konkrétne zo
Zápisnice o začatí daňovej kontroly č. 100448117/9104405/Sip z 26.02.2018, vyplýva, že daňová
kontrola začala dňa 26.02.2018 podľa § 46 ods. 3 Daňového poriadku, teda s poukazom na

existenciu podozrenia, že účtovné alebo iné doklady budú pozmenené, znehodnotené alebo zničené.
Existencia takéhoto podozrenia vyplynula z predchádzajúcich úkonov správcu dane, čo dokladuje najmä
Zápisnica o vykonaní úkonu č. 100448027/2018/9104405/Sip z 26.02.2018, i tvrdenia žalovaného,
produkované v priebehu konania, podľa ktorých dôvodom na vykonanie daňovej kontroly
bola skutočnosť, že žalobca v rámci preverovania spolupráce so spoločnosťou ANNIMEX,

s.r.o.nepredložilkompletnépožadovanédoklady.Daňovákontrolatakbolazačatávpriamejnadväznosti
na predchádzajúce úkony správcu dane, v súlade s § 46 ods. 3 Daňového poriadku, pričom nedošlo
k umelému predlžovaniu lehoty na jej vykonanie.

43. Podľa názoru správneho súdu ani Protokol vydaný v predmetnom daňovom konaní netrpí vadami,

tvrdenými žalobcom v správnej žalobe, keďže obsahuje všetky zákonné náležitosti v zmysle § 47
Daňového poriadku a bol žalobcovi riadne doručený dňa 13.02.2019 spolu s výzvou na vyjadrenie
sa k zisteniam v ňom uvedeným, teda žalobca mal možnosť sa k nemu vyjadriť. Námietky proti
Protokolu, založené na tom, že sa v ňom nenachádza údaj o rozsahu kontroly dokladov ani označenie
subjektu, ktorý ich predložil, či účelovosť hodnotenia dôkazov správcom dane, považuje správny súd za

neopodstatnené, vyjadrujúce celkový subjektívny názor žalobcu na výsledok daňového konania,
s ktorým nesúhlasí, čo však nie je dôvodom na konštatovanie nezákonnosti či nepreskúmateľnosti
Protokolu.

44. Osobitne k otázke dôkazného bremena v predmetnom konaní správny súd dodáva, že základom

preskúmavaných rozhodnutí je záver správcu dane (a v rámci potvrdenia prvostupňového rozhodnutia
aj záver žalovaného), že neboli splnené hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane podľa § 49
až § 51 zákona o DPH, čo je diametrálne odlišná situácia ako pri konštatovaní
existencie daňového podvodu alebo zneužitia práva na strane žalobcu. V prípade absencie splnenia
hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane sa dôkazné bremeno primárne nachádza na strane

daňového subjektu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených
podmienok takýto nárok, preto je jeho povinnosťou preukázať všetky skutočnosti odôvodňujúce jeho
uplatnenie. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži najmä na následnú verifikáciu
skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkaznébremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok uznaný ako oprávnený. Zatiaľ čo
dôkazné bremeno na preukázaní splnenia hmotnoprávnych podmienok ťaží primárne daňový subjekt
(m.m. rozhodnutie SD EÚ vo veci Kemwater ProChemie s. r. o. zo dňa 09.12.2021, C-154/20), v prípade

preukazovania daňového podvodu/zneužitia práva je dôkazné bremeno prenesené najmä na daňový
orgán,ktorýexistenciutakéhotokonaniamusídostatočnepreukázaťinak,nežlennazákladedomnienok
(rozhodnutie SD EÚ vo veci Ferimet SL zo dňa 11.11.2021, C-281/20; vo veci Crewprint Kft zo dňa
03.09.2020, C-611/19). V prípade preukazovania hmotnoprávnych podmienok dobrá viera alebo jej
absencia na strane daňového subjektu v zásade nezohráva žiadnu rolu. Hmotnoprávne podmienky totiž

majú objektívny charakter a musia sa uplatňovať nezávisle od cieľov a výsledkov dotknutých plnení
(m. m. rozhodnutie SD EÚ vo veci SGI a Valériane SNC zo dňa 27.06.2018, C-459/17 a C-460/17).
V nadväznosti na uvedené správca dane, hodnotiac zabezpečené dôkazy podľa svojej úvahy v zmysle
§ 3 ods. 3 Daňového poriadku, dospel k záveru, že žalobca neuniesol v daňovom konaní dôkazné
bremeno, pretože hodnoverne nepreukázal splnenie podmienok pre uplatnenie inštitútu odpočítania
dane podľa zákona o DPH, s čím sa stotožnil i žalovaný, a tieto závery správny súd považuje za vecne

správne, logické a dostatočne odôvodnené.

45. Vzhľadom na uvedené správny súd vyhodnotil žalobné námietky ako neopodstatnené
a preskúmavané rozhodnutia ako zákonné a vecne správne, preto žalobu ako nedôvodnú postupom
podľa § 190 SSP zamietol.

46. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 168 SSP a úspešnému žalovanému nepriznal právo na
náhradu trov konania, pretože nezistil dôvod, pre ktorý by bolo možné od žalobcu
takúto náhradu spravodlivo požadovať.
47. Toto rozhodnutie prijal správny súd v senáte pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 veta prvá SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú môže podať oprávnený subjekt (§ 442 SSP),
a to v lehote 30 dní od jeho doručenia na Správny súd v Bratislave. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť.

V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého

rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich
skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva
(sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len
do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

V kasačnej sťažnosti nemožno uplatňovať nové skutočnosti a dôkazy okrem skutočností a dôkazov na
preukázanie prípustnosti a včasnosti podanej kasačnej sťažnosti.

Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440 SSP, ak sa opiera
o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred správnym súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté

rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol, alebo ak smeruje len proti dôvodom rozhodnutia správneho súdu.
Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred
správnym súdom.

V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ zastúpený advokátom.

Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ
aleboopomenutýsťažovateľ,jehozamestnanecalebočlen,ktorýzanehonakasačnomsúdekonáalebo
ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe
podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.