Uznesenie – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 11. február 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 9Cdo/111/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4116217140
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 02. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Soňa Mesiarkinová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:4116217140.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu D.. A. V., narodeného XX.X.XXXX, Z., X. L. XX,
zastúpeného advokátom JUDr. Petrom Koscelanským Nitra, Fraňa Mojtu 24, proti žalovaným: 1/ D..
U. L., narodená XX.X.XXXX, Z., V. XX/XX, 2/ P. U., narodený XX.X.XXXX, Z., O. K. XX/XXX, 3/ T.
U., narodená XX.X.XXXX, Z., N. Z. XXX, 4/ T. Q., narodená X.X.XXXX, X., Z. K. XXX/XX, 5/ P. V.,
narodený X.X.XXXX, Z., F. XXX/XX, 6/ F.. D. P., narodený XX.X.XXXX, Z., N. Z. XXX, 7/ X.. F. P.,

narodená XX.XX.XXXX, Z., N. Z. XXX, 8/ X. H., narodený XX.XX.XXXX, Z., N. Z. XXX, 9/ T. H., narodená
X.X.XXXX, Z., N. Z. XXX, 10/ X. G., narodený XX.X.XXXX, Z., Z. F. XXX/XX, 11/ P.. X. G., narodená
XX.X.XXXX,Z.,N.Z.XXX,12/L.F.,narodenáX.X.XXXX,Z.,Č.T.XX,13/F..F.X.,narodenýXX.X.XXXX,
Z., N. Z. XXX/XXX, 14/ D.. T. P., narodený XX.X.XXXX, Z., Q. X, 15/ F. E., narodený X.X.XXXX, Z., N.
Z. XXX/XXX, 16/ Q. E., narodená XX.XX.XXXX, Z., N. Z. XXX/XXX, 17/ H. B., narodená XX.X.XXXX,
Z., N. Z. XXX/XXX, 18/ V. Q., narodený X.X.XXXX, Z., N. Z. XXX/XXX, 19/ L. Q., narodený XX.X.XXXX,

Z., U. XXX/XX, 20/ V. J., narodený XX.X.XXXX, Z., N. Z. XXX, 21/ F.. D. Š., narodená XX.X.XXXX,
Z., N. Z. XXX, 22/ D.. K. Š., narodený XX.X.XXXX, Z., N. Z. XXX, 23/ X. U., narodený X.X.XXXX, D.
X. Z., F. X/XXX, a 24/ X. U., narodený X.X.XXXX, Z., T.. G.. E. XX/XXX, žalovaní 1/ až 24/ zastúpení,
okrem žalovanej 17/, advokátskou kanceláriou BIZOŇ & PARTNERS, s. r .o., Bratislava, Laurinská 4,
o určenie vlastníctva, vednom na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. 10C/316/2016, o dovolaní žalobcu
proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 27. júla 2022 sp. zn. 7Co/29/2021, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky vyhovuje návrhu pôvodných žalobcov 1/ D.. P. R., narodený
XX.X.XXXX, Q. XXXX/XX, B. B., 2/ X. R., narodený X.X.XXXX, K.. T.. O. XX, Z. a 3/ M. F., narodená
XX.X.XXXX, O. X, B. na zmenu na strane žalobcu tak, že do konania ako žalobca vstupuje D.. A. V.,
narodený XX.X.XXXX, Z., X. L. XX.

Dovolanie odmieta.

Žalovaní 1/ až 24/ majú nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Nitra (ďalej len „súd prvej inštancie“, „okresný súd“) rozsudkom (v poradí druhým) zo 17.
decembra 2020 č. k. 10C/316/2016-491 zamietol žalobu. Po vykonanom dokazovaní súd prvej inštancie
považoval za nesporné, že žalobcovia 1/ až 3/ sú podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností, ktoré sa

nachádzajú v katastrálnom území Nitra a to parciel registra „C“ parc. č. XXXX - zastavané plochy a
nádvoria vo výmere 315 m2 spolu s domom
č.s. XXX, parc. č. XXXX - vinice vo výmere 422 m2 a parc. č. XXXX/X - záhrady vo výmere 510 m2,
ktoré sú zapísané na liste vlastníctva č. XXXX a parc. č. XXXX/X - ostatná plocha vo výmere 49 m2 a
parc. č. XXXX/X - ostatná plocha o výmere 29 m2, ktoré sú zapísané v liste vlastníctva č. XXXX, pretože
p. F. R. na nich previedla svoj spoluvlastnícky podiel. Z predloženého výpisu z listu vlastníctva č. XXXX

pre kat. úz. Z. bolo preukázané, že žalovaní 1/ až 24/ sú podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností,
ktoré sa nachádzajú v katastrálnom území Z. a to parciel registra „C“ parc. č. XXXX/X - ostatné plochyvo výmere 587 m2 a parc. č. XXXX/X - zast. plochy a nádvoria vo výmere 188 m2 zapísané v liste
vlastníctva č. XXXX.
Z uvedených výpisov a katastrálnej mapy vyplynulo, že na mieste, kde sa nachádza kovová brána a kde

hraničí parcela č. XXXX/X, ktorá je vo vlastníctve žalovaných, sa nachádza parcela č. XXXX/X, ktorá
je vo vlastníctve žalobcov.
1.1. Následne sa súd prvej inštancie zaoberal tým, či oprávnený z vecného bremena má právny
dôvod (titul), z ktorého môže objektívne vyvodzovať a byť v dobrej viere, že mu toto právo patrí. Za
tento súd považoval kúpnu zmluvu, ktorú dňa 20. 7. 1971 uzavrela právna predchodkyňa žalobcov

so Západoslovenským energetickým závodom n.p.. Bol toho názoru, že odvolací súd nevyhodnotil
tento právny názor súdu prvej inštancie v zrušujúcom uznesení ako nesprávny a preto na svojich
predchádzajúcichprávnychzáverochzotrval.Kúpnuzmluvuz20.7.1971považovalzaspôsobilýprávny
titul, na základe ktorého mohla byť právna predchodkyňa žalobcov p. P. R. pri vstupe do držby práva
prístupu, prejazdu
a prechodu k svojim parcelám v dobrej viere, že jej patrí podľa § 151o ods. 1 Občianskeho zákonníka

a § 134 Občianskeho zákonníka, a to napriek tomu, že sa vecné bremeno nesporne touto zmluvou
nezriadilo.
1.2. Súd ďalej poukázal na skutočnosť, že v kúpnej zmluve zo dňa 20. 7. 1971 nebolo vymedzené
cez ktoré parcely malo právo prístupu, prejazdu a prechodu k parcelám žalobcov viesť, preto
žalobcovia predložili súdu geometrický plán, v ktorom je rozsah vecného bremena vyznačený červenou

prerušovanou čiarou, proti ktorému žalovaní namietali. Súd uviedol,
žezozmluvyz20.7.1971vyplynulo,žeprávnapredchodkyňažalobcovmalamaťzabezpečený„prístup“
k pozemkom „pešo a vozmo“ a hoci v roku 1971 už bola rozvinutá automobilová doprava, ohľadne
ktorej nebolo v zmluve nič uvedené, použitie automobilov v miere, ktorá nepredstavuje výrazné zvýšenie
zaťaženia pozemkov žalovaných a ich obťažovanie, nebolo podľa súdu, v rozpore s účelom práva

zabezpečenia prístupu pre právnu predchodkyňu žalobcov. Z uvedených dôvodov bola žaloba čo do
vyznačenia vecného bremena v takej šírke t.j, v takom rozsahu, aby zabezpečoval aj prejazd a prechod
motorovými vozidlami, ktorý zodpovedá ich technickej konštrukcii, dôvodná. Pokiaľ išlo o sporné parcely,
súd poukázal na vyjadrenie žalobcov, podľa ktorého právo vecného bremena nemohlo viesť inakadiaľ
ako po parcelách č. XXXX/X a XXXX/X, pretože obytný dom, ktorý obývajú žalovaní sa začal stavať v

roku 1971 a dostaval sa v roku 1972, následne sa postavili garáže a spevnila sa táto prístupová cesta.
Žalovaní namietali, že prišlo k posunu cesty. V konaní bolo preukázané, že žalovaní obývajú dom, ktorý
má súpisné číslo XXX a nachádza sa parcelách č. XXXX a XXXX, ktoré lemujú požadovanú prístupovú
cestu v časti parcely č. XXXX/X a je ďalej od brány. Bližšie k bráne je obytný dom, ktorý má súpisné číslo
XXX a je podľa výpisu z listu vlastníctva č. XXXX pre kat. úz. Z. postavený na parcelách č. XXXX, XXXX

a XXXX a obývali ho svedkovia Š. R., D.. K. Z. a M. L.Á.. Súd uviedol, že v konaní nebolo preukázané,
kedy bol postavený obytný dom so súp. č. XXX a teda neboli preukázané tvrdenia žalobcov, že kvôli
domu so súp. č. XXX nemohla viesť prístupová cesta inakadiaľ, ako po parcelách č. XXXX/X a č. XXXX/
X. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobcovia v konaní žiadnym dôkazom nepreukázali, že
prístup k ich parcelám mal viesť práve po sporných parcelách žalovaných, hoci bolo preukázané, že ide

o spevnené plochy, ktoré sa tam nachádzajú od roku 1971. S poukazom na právny názor odvolacieho
súdu, že v zmluve nebolo presne vyšpecifikované, že právo prístupu malo viesť presne po sporných
parcelách a pretože tieto sporné skutočnostižalobcovia nepreukázali, neuniesli dôkazné bremeno v tom,
že ich právna predchodkyňa bola od roku 1971 a následne aj oni dobromyseľní v tom, že im patrí právo
prístupu k ich pozemkom práve cez sporné parcely žalovaných č. XXXX/X a č. XXXX/X. Súd doplnil,

že ani skutočnosť, že p. R. a jej nástupcovia po sporných parcelách k svojim parcelám aj pristupovali
pešo alebo vozidlami neznamenala, že sa aj stali dobromyseľnými držiteľmi práva zodpovedajúceho
vecnému bremenu v prípade, ak nebolo preukázané, že boli dobromyseľní pri vstupe do jeho držby, že
im toto právo patrí. Súd preto žalobu žalobcov ako nedôvodnú zamietol. Žalovaní boli v konaní úspešní
a súd nevzhliadol žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa podľa § 257 Civilného sporového poriadku

(ďalej len ,,CSP“) a ani ich nikto netvrdil, preto súd podľa § 255 ods. 1 CSP rozhodol, že žalovaní majú
proti žalobcom nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Krajský súd v Nitre (ďalej aj len ,,odvolací súd“) rozsudkom z 27. júla 2022 sp. zn. 7Co/29/2021
rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a priznal žalovaným nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

2.1. Odvolací súd dospel k záveru o vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia. Súd prvej inštancie
zamietol žalobu žalobcov z dôvodu, že žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno v tom, že ich právna
predchodkyňa bola od roku 1971 a následne aj oni dobromyseľní, že im patrí právo prístupu k
ich pozemkom, a to práve cez sporné parcely žalovaných číslo XXXX/X a XXXX/X. Napriek tomu,že žalobcovia predložili súdu geometrický plán, v ktorom bol vyznačený rozsah vecného bremena,
nepreukázali, že práve v tomto rozsahu došlo k vydržaniu vecného bremena zo strany žalobcov a ich
predchodcov. S týmito závermi súdu prvej inštancie sa stotožnil aj odvolací súd. V konaní žalobcovia

odvodzovali vydržanie vecného bremena prechodu a prejazdu cez parcely žalovaných práve z kúpnej
zmluvyzodňa20.7.1971,zktorejvyplynulo,žeprávnapredchodkyňažalobcovp.P.R.akopredávajúca
predalaZápadoslovenskýmenergetickýmzávodomn.p.vB.akokupujúcemučasťnehnuteľnostiparc.č.
XXXX nachádzajúcej sa v katastrálnom území Z. ako diel "3" vo výmere 115 m2 a diel "4" vo výmere 195
m2 ako časť parcely parc. č. XXXX/X a XXXX/XX zapísanej v pkn. vl. č. XXXX pre katastrálne územie

Z.. V čl. 4 zmluvy bolo uvedené, že zmluva nadobudla platnosť jej podpisom a kupujúci zabezpečí
predávajúcej právo prístupu k parcele č. EN XXXX/X katastrálne územie Nitra pešo i vozom. Z citovanej
časti kúpnej zmluvy nepochybne vyplýval iba záväzok kupujúceho na „ zabezpečenie práva prístupu
k parcele číslo EN XXXX/X“. Nie je v ňom vôbec uvedené kadiaľ a ako mal byť zabezpečený prístup
k parcele P. R.. Navyše odvolací súd zdôraznil, že išlo len o akýsi prísľub predávajúcej zo strany
kupujúceho do budúcnosti, ktorý nebol nijako bližšie špecifikovaný. Žalobcovia v konaní neuviedli a ani

nepredložili žiadne dôkazy, z ktorých by vyplývalo, kadiaľ by mal tento prístup viesť, v zmysle „prísľubu“
kupujúceho zabezpečiť predávajúcej právo prístupu k jej parcele.
2.2. Odvolací súd sa stotožnil s argumentáciou žalovaných, že samotný geometrický plán predložený
žalobcami iba vymedzoval právo prechodu vzhľadom na umiestnenie spevnených plôch - cesty cez
tieto parcely, avšak podstatné bolo preukázanie skutočnosti, kadiaľ malo viesť právo prechodu v zmysle

záväzku kupujúceho z kúpnej zmluvy od roku 1971 a kadiaľ sa skutočne realizovalo. Bolo potrebné
opätovne zdôrazniť, že v kúpnej zmluve z roku 1971 vôbec nebolo vymedzené, cez ktoré konkrétne
parcely malo viesť právo prechodu a prejazdu pre predchodkyňu žalobcov, pretože v tejto je iba uvedené
zabezpečovacieprávoprístupukparceleXXXX/X,atobezšpecifikácieparcielarozsahuprístupu.Podľa
názoru odvolacieho súdu, ak v kúpnej zmluve nebolo žiadnym spôsobom špecifikované, kadiaľ má viesť

právo prechodu k nehnuteľnosti právnej predchodkyne žalobcov, bolo namieste posúdenie, že tento tzv.
„záväzok“ kupujúceho nemožno považovať za dostatočne určitý na to, aby z neho bolo zrejmé, akým
spôsobom mal kupujúci zabezpečiť toto právo a ani to, kadiaľ malo byť zabezpečené právo prechodu.
2.3. Podmienky vydržania nemôžu byť splnené v situácii, kedy domnelý oprávnený nepoužíva pozemok
ako prechod a prejazd len pre seba, ale sporná časť pozemku bola napríklad používaná aj ostatnými

občanmi. Z toho vyplýva, že na vydržanie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu nestačí faktický
výkon tohto práva, ale oprávnený držiteľ musí vykonávať toto právo pre seba a byť v dobrej viere, že mu
toto právo patrí. V zmysle toho judikatúra stanovila, že nepôjde o nadobudnutie práva zodpovedajúceho
vecnémubremenuvýkonompráva(vydržaním),keďten,ktoprávovykonáva,sadomnieva,žepozemok,
ku ktorému právo vykonáva a ktorý je vlastníctvom fyzickej osoby, patrí obci a keď tento pozemok slúži

k chôdzi a jazde tiež iným fyzickým osobám (R 37/1992). Skutočnosť, že sa niekto správa spôsobom,
ktorý napĺňa možný obsah práva zodpovedajúceho vecnému bremenu ešte neznamená, že je držiteľom
vecného práva.
2.4. Odvolací súd rovnako dospel k záveru, že nebola preukázaná dobromyseľnosť žalobcov a
ich právnych predchodcov. Podmienka dobromyseľnosti so zreteľom ku všetkým okolnostiam musí

existovať aj v prípade vydržania vecných bremien. Táto musí byť ako pri držbe veci založená na
objektívnych okolnostiach a samozrejme, musí existovať právny dôvod na to, aby mohlo byť toto
právo zodpovedajúce vecnému bremenu vydržané. Znovu sa vyžaduje, aby držiteľ pri normálnej
opatrnosti, ktorú od neho možno požadovať, nemohol a nemal mať pochybnosti, že mu v danom
prípade právo zodpovedajúce vecnému bremenu patrí. Dobromyseľnosť držiteľa musí byť posudzovaná

aj z hľadiska, či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti
konkrétneho prípadu na každom subjekte požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, že vykonáva
právo na základe právneho titulu, ktorý je neplatný. Odvolací súd bol toho názoru, že iba samotné
presvedčenie právnych predchodcov žalobcov, že v kúpnej zmluve bol vymedzený právny titul určujúci
právo prechodu práve cez parcely žalovaných, nestačí na vydržanie tohto vecného bremena. V prípade,

že sa právna predchodkyňa žalobcov P. R., ako aj jej právni nástupcovia uspokojili iba s neurčitým
prísľubom kupujúceho v kúpnej zmluve bez toho, aby aj žiadali zriadenie vecného bremena alebo
prinajmenšom aspoň jeho vymedzenie kadiaľ má viesť, nemôžu byť so zreteľom ku všetkým okolnostiam
dobromyseľnými o tom, že im toto právo patrí, lebo pri normálnej opatrnosti by si existenciu tohto práva
overili.

3. Proti rozsudku krajského súdu podali dovolanie žalobcovia. V priebehu dovolacieho konania navrhli
v zmysle § 80 CSP, aby súd vyhovel ich návrhu na zmenu žalobcu, nakoľko došlo na základe kúpnej
zmluvy z 30. júna 2023, na základe ktorej Okresný úrad Nitra - katastrálny odbor pod č. vkladu V. XXXXpovolil vklad vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam v prospech nového vlastníka D.. A.
V., narodeného 28. 7. 1963, k zmene právnej skutočnosti, ktorá takúto zmenu odôvodňuje, súčasne
predložili súhlas D.. A. V. v zmysle § 80 ods. 2 CSP so vstupom do konania namiesto dovtedajších

žalobcov.
3.1. Najvyšší súd Slovenskej republiky návrhu na zmenu žalobcu, potom ako mal osvedčené právne
skutočnosti, vyhovel.
3.2. V dovolaní žalobca navrhol, aby dovolací súd napadnuté rozhodnutie Krajského súdu Nitra v súlade
s § 449 ods. 1 CSP zrušil, prípadne aj spolu s rozsudkom súdu prvej inštancie, a v súlade s § 450

CSP napadnuté rozhodnutie zrušil a vrátil vec odvolaciemu súdu alebo prípadne súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie.
3.3. Dovolacie dôvody vymedzil § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. a) CSP . Poukázal na to, že
medzi porušenia práva na spravodlivý súdny proces patrí právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia,
na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní,
na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne

uplatnenom nároku spojené so zákazom odmietnutia spravodlivosti. Mal za to, že rozhodnutie krajského
súdu nie je riadne odôvodnené a je vo svojej podstate aj nepreskúmateľné:“ pretože z 9-stranového
rozsudku spolu aj s jeho poučením sa odvolací súd na siedmych stranách zaoberá tým, že čo povedali
žalobcovia a čo povedali žalovaní a jeho právny názor sa nachádza až na strane 7, kde na jednej
strane odvolací súd uvádza, že aj pri vydržaní práva vecného bremena platí ustanovenie § 130 ods. 1

Občianskeho zákonníka (ďalej len ako „OZ“) a že ak by aj vznikli nejaké pochybnosti, v pochybnostiach
sa predpokladá, že držba žalobcov je oprávnená (bod 6.), kde pod bodom 9. znovu opakuje toto
zákonné ustanovenie. V bode 11. súd konštatuje, že žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno v tom,
že ich právna predchodkyňa bola od roku 1971 a následne aj oni dobromyseľní a že im patrí právo
prístupu k pozemkom, a to práve cez sporné parcely žalovaných č. XXXX/X a XXXX/X, pričom tento

svoj právny názor ničím v ďalšom právne nezdôvodnili. Spochybnili kúpnu zmluvu zo dňa 20.07.1971,
v ktorej bolo dohodnuté, že právna predchodkyňa žalobcov P. R. predáva svoje pozemky s tým, že jej
kupujúci zabezpečí právo prístupu k jej parcelám, pričom tu súd uvádza, že nešlo o dobromyseľný vstup
dodržbyprávavecnéhobremena,aleibaoakýsi„prísľub“,pričomvôbecnezdôvodnili,zčohoktakémuto
právnemu názoru došli. Odvolací súd konštatuje, že právna predchodkyňa žalobcov P. R., ako aj jej

právni nástupcovia sa uspokojili iba s akýmsi neurčitým prísľubom kupujúceho v kúpnej zmluve z roku
1971 bez toho, aby žiadali zriadenie vecného bremena alebo aspoň spôsob jeho vymedzenia, a preto
údajne nemohli byť dobromyseľní o tom, že im právo patrí, pričom súd túto skutočnosť iba skonštatoval,
ale ničím bližšie tento svoj anomálny právny názor ničím nezdôvodnil. „
3.4. Ďalej uviedol, že v tejto veci rozhodnutie odvolacieho súdu závisí od vyriešenia právnej otázky,

pri ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe odvolacieho súdu týkajúceho
sa výkladu inštitútu vydržania vecného bremena a dobromyseľnosti vydržateľov, a jeho rozhodnutie
spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Jedná sa konkrétne o aplikáciu a výklad zákonnej
normy, a to § 130 ods. 1 OZ, z ktorej vyplýva, že ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti
dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa

predpokladá, že držba je oprávnená. Ďalej odvolací súd nesprávne aplikoval právnu normu § 151o
ods. 1 OZ druhá veta, z ktorej vyplýva, že právo zodpovedajúce vecnému bremenu možno nadobudnúť
tiež výkonom práva (vydržaním); ustanovenia § 134 tu platia obdobne. Odvolací súd v napadnutom
rozhodnutí citované právne normy síce uvádza, avšak tieto správne určené právne normy si nesprávne
vyložil a na daný skutkový stav aj nesprávne aplikoval. Podľa dovolateľa bolo dokazovaním, ale aj

logickým dobrým mravom a slušnosti zodpovedajúcim spôsobom preukázané, že žalobcovia a ich
právni predchodcovia mali existujúci právny dôvod k tomu, aby mohli byť presvedčení o tom, že do
držby vstupujú dobromyseľne. Poukázal na to, že oprávnená držba sa nemusí nevyhnutne opierať
o existujúci právny dôvod, stačí ak tu bol i domnelý právny dôvod (titulus putativus), teda ide o to,
aby držiteľ bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu taký právny titul svedčí. Pri

ústavne konformnom výklade dobromyseľnosti držby treba skúmať, či držiteľ objektívne mohol byť
presvedčený o tom, že držanú vec (v tomto prípade právo zodpovedajúce vecnému bremenu) poctivým
spôsobom nadobudol. Nemôže byť teda rozhodujúce, že pritom nesplnil zákonné podmienky. Za poctivý
spôsob nadobudnutia veci treba považovať také nadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými mravmi,
so slušnosťou a spravodlivosťou. V tomto prípade je to jednoznačne vstup do dobromyseľnej držbe na

základe kúpnej zmluvy z roku 1971 (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.: II. ÚS 484/2015
zo 14. novembra 2018 ako rozhodnutie sp. zn.: 5Cdo/210/2019). Právny názor odvolacieho súdu, že
žalobcovia neboli vo svojej držbe dobromyseľní sa vymyká konštantnému výkladu dobromyseľnosti aje v rozpore s vykonaným dokazovaním, a teda inštitút dobromyseľnosti v tomto konkrétnom prípade
odvolací súd nesprávne vyložil.
Ďalej bolo preukázané uplynutie požadovanej desaťročnej vydržacej lehoty, ako i právo spôsobilé na

vydržanie. Tieto skutočnosti neboli odvolacím súdom ani spochybňované.
Žalobcovia taktiež splnili aj požiadavku konkretizovania určitosti práva vecného bremena, t. j., kadiaľ
toto bremeno prechádza a či bolo po celú dobu takto využívané.
3.5. Záverom dovolania uviedol, že odvolací súd aj súd prvej inštancie vo veci rozhodol nielen v priamom
rozpore so zákonom a zaužívanou súdnou praxou a vykonaným dokazovaním, ale jeho dôvody - okrem

toho, že sú nepreskúmateľné a vykazujú výrazné známky arbitrárnosti - nemajú nič spoločné s dobrými
mravmi, slušnosťou a spravodlivosťou.

4. Žalovaní vo svojom vyjadrení k dovolaniu ho navrhli odmietnuť ako neprípustné, mali za to, že
rozhodnutie krajského súdu je zrozumiteľné a právne korektné, pričom súd odpovedal na všetky
skutkové a právne otázky relevantné pre rozhodnutie vo veci. Pokiaľ namietal dovolateľ odklon od

ustálenej rozhodovacej praxe, tak v prvom rade nevymedzil právnu otázku, riešenú v rozhodnutí, od
ktorej sa mal odvolací súd odkloniť, naviac celá jeho argumentácia smeruje len k nespokojnosti s
rozhodnutím a jeho odôvodnením.

5. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§

427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo
napadnutérozhodnutievydané(§424CSP),beznariadeniapojednávania(§443CSP),dospelkzáveru,
že dovolanie žalobcu nie je prípustné.

6. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, ak to zákon pripúšťa.

Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach
§ 420 a § 421 ods. 1 CSP.

7. Z hľadiska ústavného aspektu treba rešpektovať právomoc najvyššieho súdu ústavne konformným
spôsobom vymedzovať si prípustnosť veci v konaní o dovolaní a vychádzať z toho, že v prvom rade

je vecou najvyššieho súdu určovať si koncepciu interpretácie prípustnosti mimoriadnych opravných
prostriedkov, a to za predpokladu, že táto nie je nepriateľská z hľadiska ochrany základných práv a
slobôd.

8. Dovolanie treba považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných

prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a
dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami, ani samotným dovolacím súdom) ako tretia
inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu z
akýchkoľvek dôvodov a hľadísk.

9. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty strán,
ktorých právna vec bola právoplatne skončená, musí byť vyvážené sprísnenými a jasne čitateľnými
podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže
byť výnimočne prelomená záväznosť už právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať bezbreho;
namieste je skôr zdržanlivý (uvážený) prístup.

Dovolací súd opakovane konštatuje aj v súlade so závermi ústavného súdu, že dovolacie konanie
má povahu typického „advokátskeho procesu“, a to nielen vzhľadom na znenie sporového poriadku.
Spracovaniu dovolania a celkovej kvalite zastupovania dovolateľa musí advokát, dovolateľ, ktorý má
vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa, ale aj zamestnanec dovolateľa, ktorý je právnická osoba,
nevyhnutne venovať zvýšenú pozornosť. Dovolací proces je v porovnaní s predchádzajúcou právnou

úpravou podstatne rigoróznejší a odborne náročnejší. Z hľadiska posúdenia prípustnosti dovolania je
teda podstatné správne vymedzenie dovolacích dôvodov spôsobom upraveným v zákone (§ 431 až
§ 435 CSP), a to v nadväznosti na konkrétne, dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu.
Pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania,
nemožno dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu podrobiť vecnému preskúmaniu v

dovolacom konaní.

10. Dovolateľ vyvodzoval prípustnosť svojho dovolania s poukazom na § 420 písm. f) CSP, v zmysle
ktorého dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorýmsa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala mu
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, majúc za to
že rozhodnutie krajského súdu nie je riadne odôvodnené a je vo svojej podstate aj nepreskúmateľné.

10.1. K tomuto dôvodu prípustnosti dovolania treba uviesť, že ustálená judikatúra Európskeho súdu
pre ľudské práva (ESĽP) uvádza, že súdy musia v rozsudkoch jasne a zrozumiteľne uviesť dôvody,
na ktorých založili svoje rozhodnutia, musia sa zaoberať najdôležitejšími argumentami vznesenými
stranami sporu (účastníkmi konania) a uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov,
a že nedodržanie týchto požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý proces (pozri napr.

Garcia Ruiz v. Španielsko, Vetrenko v. Moldavsko, Kraska v. Švajčiarsko).
10.2. Aj najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod vplyvom judikatúry
ESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie
spravodlivej ochrany jej práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý
proces a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je totiž odrazom

práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa
zaoberávšetkýmiprávnerelevantnýmidôvodmiuplatnenejžaloby,akoajšpecifickýminámietkamistrany
sporu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej,
sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom)
odníma možnosť náležite skutkovo, aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia

prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak nedostatok riadneho odôvodnenia
súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá i prípustnosť
dovolania podľa § 420 písm. f) CSP.
10.3. Ak dovolateľ v rámci dovolacieho dôvodu v zmysle § 420 písm. f) CSP namietal nedostatočné
odôvodenie napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, dovolací súd opakovane vyjadruje záver, že

odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí odpovedať na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom
konaní (II. ÚS 78/05). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať
podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania (II. ÚS 76/07). O arbitrárnosti (svojvôli) pri

výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak
by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam
(m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 383/06). K zjavnej neodôvodnenosti (arbitrárnosti) rozhodnutí
všeobecných súdov sa vyjadril aj Ústavný súd Slovenskej republiky, keď uviedol, že je najčastejšie
daná rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností prerokúvaných prípadov s

pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a
skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou
proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať
mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v čl.
127 ods. 1 Ústavy. (II. ÚS 302/2019-44 z 20. februára 2020, ods. 17).

10.4. Obsah spisu v ničom neopodstatňuje tvrdenie dovolateľa, že rozhodnutie odvolacieho súdu nie
je dostatočne odôvodnené. Odvolací súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody,
ktoré ho viedli k rozhodnutiu; pričom odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa
náležitosti riadneho odôvodnenia v zmysle § 393 ods. 2 CSP. Treba mať na pamäti, že konanie
pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku

odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. Ak
odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie, stačí, ak v
odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie
veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku
súdu prvej inštancie. Odvolací súd zhodnotil skutkový stav, ktorý vyplynul z dokazovania, a pri svojom

právnom závere, podrobne a presvedčivo odôvodnil, z čoho vychádzal. Zároveň sa vysporiadal s
podstatnými odvolacími námietkami.

11. Dovolací súd pri posudzovaní dôvodnosti namietaného porušenia procesných práv dovolateľa
nezistil také nedostatky v postupe odvolacieho súdu, ktoré by odôvodňovali záver, že jeho závery by

boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené. Z obsahu preskúmavaného rozhodnutia odvolacieho súdu
nevyplýva taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by
bola popretím ich podstaty a zmyslu.12. Za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f) CSP tak nemožno považovať to, že súd neodôvodnili
svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa.

13. Najvyšší súd dopĺňa, že nedostatočné zistenie skutkového stavu, nevykonanie všetkých
navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu nie je v rozhodovacej praxi
dovolacieho súdu považované za vadu konania v zmysle § 420 písm. f) CSP (v tomto smere najvyšší
súd poukazuje na naďalej opodstatnené závery vyjadrené v judikátoch R 37/1993 a R 125/1999, R
42/1993, R 6/2000. Súlad tohto právneho názoru s Ústavou Slovenskej republiky posudzoval už ústavný

súd, nedospel však k záveru o jeho ústavnej neudržateľnosti (II. ÚS 465/2017). Rovnako prípustnosť
dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP nezakladá ani to, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu
(prípadne) spočívalo na nesprávnych právnych záveroch, t. j. nesprávnom právnom posúdení veci
(porovnaj judikáty R 54/2012 a R 24/2017).
13.1. V súvislosti s vyššie uvedeným dovolací súd pripomína aj naďalej aktuálne konštatovanie
ústavného súdu, podľa ktorého prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého

rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá
vadu zmätočnosti znemožňujúcu realizáciu procesných oprávnení účastníka konania (IV. ÚS 196/2014
a tiež IV. ÚS 279/2018).

14. Pokiaľ dovolateľ odôvodňoval prípustnosť svojho dovolania s poukazom na § 421 ods. 1 písm. a)

CSP, tvrdiac, že sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, dovolací
súd uvádza.
14.1. V zmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP, je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho
súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho
súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej

rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.
14.2. Pre právnu otázku, ktorú má na mysli § 421 ods. 1 písm. a) CSP, je charakteristický „odklon“ jej
riešenia, ktoré zvolil odvolací súd, od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ide tu teda o
situáciu, v ktorej dovolací súd už určitú právnu otázku vyriešil, rozhodovanie jeho senátov sa ustálilo
na zvolenom riešení tejto otázky, odvolací súd sa však svojím rozhodnutím odklonil od „ustálenej

rozhodovacej praxe dovolacieho súdu“.
14.3. Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP musí byť procesnou stranou nastolená
v dovolaní (a to jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom). Pri skúmaní, či je dovolanie prípustné
podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP, sa dovolací súd zameriava na zistenie a posúdenie vzťahu medzi
dovolateľom označeným existujúcim rozhodnutím dovolacieho súdu, ktoré tvorí súčasť jeho ustálenej

rozhodovacej praxe, a novým prípadom. Vychádzajúc z kontextu skoršieho rozhodnutia (judikátu) a jeho
skutkového vymedzenia pri tom za pomoci abstrakcie interpretuje v judikáte vyjadrené právne pravidlo
(ratio). Táto činnosť dovolacieho súdu je zameraná na prijatie záveru, či nový prípad je s ohľadom na
jeho skutkový rámec v relevantných otázkach podobný alebo odlišný od skoršieho prípadu.
14.4. Dovolací súd dospel k záveru, že dovolateľ, i keď uviedol v dovolaní rozhodnutie Ústavného súdu

Slovenskej republiky ako aj najvyššieho súdu, nevymedzil zrozumiteľným spôsobom právnu otázku,
od riešenia ktorej by sa odvolací súd prípadne pri svojom rozhodnutí odklonil. Odvolací súd prijal v
tomto konkrétnom spore záver, že žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal splnenie
podmienok na preukázanie toho, že právna predchodkyňa pôvodných žalobcov a následne i pôvodní
žalobcovia bola, ako aj oni, dobromyseľní v tom, že im patrí právo prístupu k ich pozemkom a to cez

sporné parcely žalovaných. Odvolací súd, nadväzujúc na vykonané dokazovanie súdom prvej inštancie
(geometrický plán, predložený žalobcami, obhliadka na mieste ako aj písomné dôkazy, najmä kúpna
zmluva z 20. 7. 1971, ako i ďalšie) dospel k právnemu záveru, podriadiac zistený skutkový stav pod
správne ustanovenia Občianskeho zákonníka, že žalobcovia podmienky na to, aby im bolo priznané
právo oprávnenej a dobromyseľnej držby, nesplnili. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa odvolací

súd podrobne zaoberal každým zo zákonných predpokladov, a tu je na mieste uviesť, že dovolateľ
odôvodňuje prípustnosť svojho dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP, takmer totožnými dôvodmi
ako uviedol pri uvedení prípustnosti dovolania s poukazom na § 420 písm. f) CSP.
14.5. Sama polemika dovolateľa s právnymi závermi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie
správnosti jeho rozhodnutia alebo len kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu niektorého

problému, významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v ustanovení § 421 ods. 1 písm. a) CSP.
Dovolateľ označil v dovolaní rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, od ktorej sa podľa jeho názoru
odvolací súd odklonil, pri prijatí záveru o nedôvodnosti žaloby, dovolací súd však poukazuje na
individuálne, zo skutkových zistení vychádzajúce závery odvolacieho súdu, ktorý ako už bolo uvedené,sa pri ich vyhodnotení, neodklonil od takého výkladu právnych noriem, ktorý nepopiera ich obsah,
zmysel a účel. Uvedenie rozhodnutí najvyšších súdnych autorít, bez uvedenie relevantného vzťahu
k prejedávanej veci a dôvodom uvedeným v dovolaním napadnutom rozsudku odvolacieho súdu,

samo osebe nie je spôsobilé k založeniu prípustnosti dovolania ako nevyhnutnej podmienky na vecné
prejednanie dovolania.
14.6. Dovolací súd, ako už uviedol, nie je súdom odvolacím, a nemôže prehodnocovať skutkové zistenia
a vyhodnotenie dôkazov, vykonaných pred súdmi nižších stupňov.
14.7. Ak by dovolací súd pristúpil k vecnému prejednaniu nevymedzenej právnej otázky, od ktorej sa mal

odkloniťodvolacísúd,jehorozhodnutiebymohlominúťzákonomurčenýcieľamohlobyviesťkprocesne
neprípustnému bezbrehému dovolaciemu prieskumu priečiacemu sa nielen koncepcii právnej úpravy
dovolania a dovolacieho konania zvolenej v CSP, ale aj konkrétne cieľu sledovanému ustanovením §
421 ods. 1 písm. a) CSP. Postup dovolacieho súdu by v takom prípade dokonca porušil základné právo
na súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane (II. ÚS 172/03).

15. Z uvedených dôvodov dospel najvyšší súd k záveru, že argumentácia dovolateľa, nie je v podanom
dovolaní vymedzená spôsobom zodpovedajúcim § 431 až § 435 CSP. Uzavrel preto, že na podklade
dovolania žalobcu nebolo možné uskutočniť meritórny dovolací prieskum.

16. Dovolací súd odmietol podané dovolanie podľa § 447 písm. c), f) CSP, v zmysle ktorého dovolací súd

odmietne dovolanie, ak nie je odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi, alebo ak dovolacie dôvody
nie sú vymedzené spôsobom uvedeným v § 431 až § 435 CSP.

17. Výrok o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta
druhá CSP).

18. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.