Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 20. február 2025

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/35/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4322200388
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 02. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2025:4322200388.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členiek
senátu Mgr. Ingrid Vallovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej v spore žalobcu: Obec Nový Tekov,
so sídlom Nový Tekov 226, IČO: 00 307 319, zast. JUDr. Janou Ondrášikovou, advokátkou, so sídlom
Levice, F. Hečku 34/A, IČO: 51 738 597, proti žalovaným: 1. A. B., nar. XX. XX. XXXX, bytom C. D. XXX,
2. B. E., nar. XX. XX. XXXX, bytom C. D. XXX, 3. F. E., nar. XX. XX. XXXX, bytom C. D. XXX, 4. G.

H., nar. XX. XX. XXXX, bytom C. D. XXX, 5. I. H., nar. XX. XX. XXXX, bytom C. D. XXX, 6. J. K., nar.
XX. XX. XXXX, bytom C. D. XXX, 7. L. K., nar. XX. XX. XXXX, bytom C. D. XXX, žalovaní v 1. až 7.
rade zast. advokátska kancelária Špireková & Partners s. r. o., so sídlom Žiar nad Hronom, Námestie
Matice slovenskej 6, IČO: 47 232 811, o určenie, že žalovaným právo nájmov bytov č. 1, č. 3, č. 5, č. 6
zo zmlúv o nájmoch bytov uzavretých dňa 29. 12. 2008 v znení dodatkov nevzniklo, o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Levice zo dňa 18. januára 2024 č. k. 5C/1/2022-449 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol (I.) a žalovaným v 1. až 7. rade
priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100% (II.). Rozhodnutie odôvodnil
ustanoveniami § 137 CSP, § 489, § 685 ods. 1, § 686 ods. 1, 2, § 663, § 37 ods. 1, § 43, § 44 ods. 1

Občianskeho zákonníka (účinného od 01. 11. 2008 do 31. 12. 2008), § 1 písm. a), b), § 12 ods. 1 písm. a)
až i), ods. 2, 3, 4, ods. 4 písm. a), b), ods. 5, § 22 ods. 1, 3 písm. d) zákona č. 443/2010 Z. z. o dotáciách
na rozvoj bývania a o sociálnom bývaní (účinného od 01. 01. 2011 do 31. 12. 2013) a uviedol, že žalobca
sa podanou žalobou domáhal, aby súd určil, že žalovaným právo nájmu bytov č. 1, č. 3, č. 5 a č. 6 zo
zmlúv o nájmoch bytov, uzavretých dňa 29. 12. 2008 v znení dodatkov, nevzniklo, pričom argumentoval
tým, že má naliehavý právny záujem na požadovanom určení, pretože ak súd prvej inštancie žalobe

vyhovie, bezprávny stav nájomných vzťahov uzavretých na základe zmlúv o nájme bytov, uzavretých
dňa 29. 12. 2008, sa odstráni a žalobca následne pristúpi k uzavretiu nájomných zmlúv so žalovanými
v súlade s § 24 ods. 2 a ustanoveniami § 12 zákona č. 443/2010 Z. z., čím sa zosúladí nájomný vzťah
nájomcov s právnymi predpismi upravujúcimi nájom bytov postavených žalobcom z verejných zdrojov.
Žalobca ďalej dôvodil tým, že súčasne dôjde k odstráneniu nedostatkov vytknutých žalobcovi finančnými
kontrolamištátnychorgánovprikontrolezmlúvonájmochbytovzposkytnutýchdotácií.Naliehavýprávny

záujem žalobca ďalej odôvodnil aj tým, že žalovaní užívajú byty bez právneho dôvodu, bez platnej a
účinnej nájomnej zmluvy a je potrebné, aby sa právny vzťah so žalovanými založil uzavretím písomných
zmlúv o nájme bytov v rámci legislatívy upravujúcej nájomné vzťahy bytov postavených z verejných
zdrojov. Dňa 10. 02. 2023 žalobca zaslal súdu návrh na pripustenie zmeny žaloby s tým, že voči každej
žalovanej rozširuje žalobu tak, že doba nájmu z nájomného vzťahu je tri roky a každá zo žalovaných
má opakované právo na uzavretie nájomnej zmluvy pri dodržaní zákonných podmienok. Žalobca žiadal

v tomto podaní, že v prípade súhlasu so zmenou žaloby v podaní zo dňa 10. 02. 2023 žiada, aby súd
o žalobe žalobcu voči žalovaným o určenie, že žalovaným v 1. až 7. rade právo nájmu bytov zo zmlúvo nájme bytov zo dňa 29. 12. 2008 v znení dodatkov, nevzniklo, rozhodol medzitýmnym rozsudkom.
Okresný súd Levice uznesením zo dňa 06. 12. 2023 sp. zn. 5C/1/2022-427 podľa § 143 ods. 1 CSP
zmenu žaloby nepripustil, a preto pokračoval v konaní o pôvodnej žalobe, ktoré rozhodnutie nadobudlo

právoplatnosť dňa 18. 12. 2023.

1.2. Žalobca podal voči žalovaným žalobu podľa § 137 písm. c) CSP na určenie, že právo nájmu
zo zmlúv o nájme bytov v znení dodatkov nevzniklo, a preto primárnou povinnosťou žalobcu v
tomto súdnom konaní je preukázanie naliehavého právneho záujmu na takomto určení. Žalobca má

naliehavý právny záujem na určení, či tu právo je alebo nie je, vtedy, ak je tvrdené právo neisté alebo
ohrozené za predpokladu, že vyhovujúcim určovacím rozsudkom možno túto neistotu alebo ohrozenie
odstrániť, pričom prívlastok naliehavý je potrebné chápať tak, že právny záujem má dostatočnú intenzitu.
Naliehavosť sa prejaví v tom, že určovací rozsudok bude pre žalobcu podstatným spôsobom užitočný.
Naopak, naliehavosť nie je daná, ak má žalobca k dispozícii iný spôsob tvrdeného práva. Z doktríny
preventívneho charakteru určovacej žaloby vyplýva, že naliehavý právny záujem (v zásade) absentuje,

ak má žalobca možnosť žalovať na splnenie povinnosti. Je to tak v prípadoch, keď tvrdené právo už
nie je v štádiu neistoty alebo ohrozenia, ale kedy už došlo k jeho porušeniu, čo je aj tento prípad.
Preukázať naliehavý právny záujem zaťažuje žalobcu, čo logicky znamená aj to, že je povinný v žalobe
uviesť skutkové tvrdenia o tom, že naliehavý právny záujem je daný a tiež na preukázanie týchto
tvrdení je povinný navrhnúť aj dôkazy, nakoľko právny záujem na určení, že žalovaným právo nájmu

bytov zo zmlúv o nájmoch v znení dodatkov nevzniklo, nevyplýva zo žiadneho osobitného predpisu.
Absencia naliehavého právneho záujmu je dôvodom zamietnutia žaloby. Naliehavý právny záujem v
zmysle ustanovenia § 80 písm. c) OSP (teraz ustanovenie § 137 písm. c) CSP) je daný aj vtedy, ak takéto
určenie môže predísť žalobe na plnenie podľa § 80 písm. b) OSP (teraz ustanovenie § 137 písm. a)
CSP) v zmysle judikátu R 24/1995. Pre nedostatok naliehavého právneho záujmu v zmysle ustanovenia

§ 80 písm. c) OSP spravidla nemožno vyhovieť návrhu na rozhodnutie súdu určovacím výrokom, ak
možno uplatniť nárok na plnenie (Z IV, s. 705).

1.3. Žalobca podal určovaciu žalobu, avšak touto určovacou žalobou nemožno vyriešiť spornosť
právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovanými. Táto skutočnosť priamo vyplýva aj zo žaloby, keďže

žalobca tvrdí, že právo nájmu zo zmlúv o nájme bytov nevzniklo, pričom dôvodí, že ak súd žalobe
vyhovie,bezprávnystavnájomnýchzmlúvsaodstráni,keďžežalobcovikontrolnýorgánvytkolnesprávny
postup pri uzatváraní všetkých nájomných zmlúv, nesprávnu aplikáciu právnych predpisov pri uzatváraní
nájomných zmlúv v čase ich uzatvárania a konštatoval uzavretie zmlúv v rozpore s ustanovením § 5 ods.
1 písm. b) Výnosu V-1/2006, v rozpore s čl. 14 ods. 1 Smernice, v rozpore s ustanovením § 12 ods. 2

zákona č. 443/2010 Z. z., v rozpore s článkom IV. ods. 13 zmluvy o poskytnutí dotácie. Ak by súd žalobe
vyhovel, žalovaní by byty užívali bez právneho dôvodu, bez platnej a účinnej zmluvy, čo potvrdil v žalobe
aj samotný žalobca, a preto by žalobca musel následne podať žalobu o vypratanie nehnuteľností. Počas
konania totiž žalovaní uviedli, že nájomné zmluvy považujú za platné a nové nájomné zmluvy podpisovať
nebudú, z čoho je evidentné, že ak by súd žalobe vyhovel, medzi stranami sporu sa neodstráni rozpor a

úplne sa nevyrieši právny vzťah medzi žalobcom a žalovanými. Absencia naliehavého právneho záujmu
je dôvodom na zamietnutie žaloby bez toho, aby sa súd zaoberal meritom veci (uznesenie Najvyššieho
súdu spisová značka 4Cdo 56/2009 zo dňa 22. 09. 2010). V opačnom prípade, ak by všeobecný súd
postupoval tak, že rozhodne o vecnej opodstatnenosti určovacej žaloby bez toho, aby dospel k záveru
o existencii naliehavého právneho záujmu žalobcu, porušil by tým základné právo na súdnu ochranu

žalovanej strany (uznesenie Ústavného súdu SR zo 6. októbra 2017, sp. zn. II. ÚS 590/2017). Za
nedovolenú možno považovať určovaciu žalobu, pokiaľ neslúži potrebám praktického života, ale len k
zbytočnému rozmnožovaniu sporov. Judikatúrou je ustálené, že žalobca má naliehavý právny záujem
na požadovanom určení, ak by bez tohto určenia bolo ohrozené jeho právo alebo právny vzťah, ktorého
je účastníkom, alebo ak by sa jeho právne postavenie bez takéhoto určenia stalo neistým. Zákon

pre procesnú prípustnosť určovacej žaloby predpokladá existenciu stavu neistoty žalobcu. Žalobca
nepreukázal naliehavý právny záujem na určení, že žalovaným právo nájmu bytov nevzniklo. Otázka
predmetného určenia by neznamenala úplné vyriešenie obsahu spornosti daného právneho vzťahu a
bola by len predbežnou otázkou pri podaní žaloby vo veci vypratania bytu. Žalobcom požadované učenie
preto nepredstavuje také určenie, ktoré by napriek meritórnemu rozhodnutiu s definitívnou platnosťou

pre budúcnosť vyriešilo spory medzi žalobcom a žalovanými, odstránilo spornosť medzi nimi a zabránilo
ďalším sporom.1.4. Žaloba žalobcu nemôže vytvoriť pevný základ právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovanými a
nemôže zamedziť ďalším sporom, okrem iných sporov aj sporom o vypratanie bytov. Žalobca pri podaní
určovacej žaloby nezvolil vhodne a správne nástroj ochrany jeho práva, nakoľko neistotu žalobcu v

právnom vzťahu nie je možné odstrániť navrhovaným určovacím výrokom. Naliehavý právny záujem
na určovacej žalobe nie je daný vtedy, ak by požadované určenie viedlo k zbytočnému rozmnožovaniu
sporov. Určovacia žaloba je tak neprípustná vtedy, ak rozhodnutie o merite sporu by predstavovalo
len rozhodnutie o predbežnej otázke podstatnej pre rozhodnutie iného sporu, čo je aj tento prípad
(rozsudokNajvyššiehosúduSRzodňa11.decembra2019sp.zn.2ObdoV/11/2019).Nazákladevyššie

uvedených skutočností sa súd stotožnil s právnou argumentáciou žalovaných a žalobu pre absenciu
naliehavého právneho záujmu zamietol. Z uvedeného dôvodu súd nevypočul ani žalobcom navrhnutú
svedkyňu, bývalú starostku F. M..

1.5. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a žalovaným v 1., 2., 3., 4., 5., 6. a 7. rade,
ktorí mali vo veci úspech v celom rozsahu, priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% s tým,

že podľa § 262 ods. 1, 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súdny úradník, samostatným
uznesením, po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie.

2. Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie z dôvodov uvedených
§ 365 ods. 1 písm. b) CSP, lebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby

uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces, písm. f), lebo súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam a písm. h), nakoľko rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Uviedol, že z obsahu odôvodnenia zamietajúceho výroku rozsudku súdu
prvej inštancie možno vyvodiť, že súd žalobu zamietol z dôvodu nedostatku naliehavého právneho

záujmu žalobcu na určení, že žalovaným nevzniklo právo nájmu bytu, pretože podľa názoru súdu takáto
žaloba nemôže vytvoriť pevný základ právneho vzťahu strán sporu a zamedziť ďalším sporom. Žalobca
argumentoval a preukázal naliehavý právny záujem na určení, že právo nájmu zo zmlúv o nájme bytov
v znení dodatkov nevzniklo. V prípade rozhodnutia súdu o žalobe v prospech žalobcu by sa bezprávny
stav zo vzťahov uzavretých na základe zmlúv o nájme bytov dňa 29. 12. 2008 odstránil, právny základ

pre úpravu a vyriešenie vzťahu strán sporu by bol založený a žalobcovi by sa otvorila možnosť pristúpiť
k uzavretiu nájomných zmlúv so žalovanými v súlade s kogentným ustanoveniami § 24 ods. 2, § 12
zák. č. 443/2010 Z. z. a zosúladiť nájomný vzťah nájomcov s právnymi predpismi upravujúcimi nájom
bytov postavených žalobcom z verejných zdrojov. Súčasne by tým došlo k odstráneniu nedostatkov
vytknutých žalobcovi finančnými kontrolami štátnych orgánov pri kontrole zmlúv o nájmoch bytov z

poskytnutých dotácií, čo žalobca uvádzal ako jeden z argumentov naliehavosti jeho záujmu. Uviedol
tiež, že naliehavý právny záujem na vyhovení žalobe má žalobca aj z dôvodu, že za daného právneho
stavu žalovaní v 1. až 7. rade užívajú byty bez právneho dôvodu, bez platnej a účinnej nájomnej
zmluvy a je potrebné, aby sa právny vzťah so žalovanými založil uzavretím písomných zmlúv o
nájme bytov v rámci legislatívy upravujúcej nájomné vzťahy bytov postavených z verejných zdrojov.

Žalobca tvrdil a preukázal, že nemal a nemá záujem žalovaných z bytov vypratávať, čo žalovaní ani
nerozporovali. Žalovaným nedoručil nikdy výzvu na vypratanie bytov, nerozhodovalo o takejto možnosti
obecné zastupiteľstvo, pričom ani jedno rokovanie vyvolané žalobcom kvôli nezákonnosti nájomných
vzťahovsaneviedlovduchuvôležalobcužalovanýchzbytovvypratávať.Žalobcanaďalejzastávanázor,
že žaloba na plnenie a určovacia žaloba sú dva odlišné procesné nástroje, predmety žalôb sú procesne

rozdielne a vymykajú sa porovnávaniu, aj čo do šírky a právnych následkov súdneho rozhodnutia o nich.
Pokiaľ je prípustnosť určovacej žaloby determinovaná stavom právnej neistoty žalobcu, nie je správna
argumentácia žalovaných, pre ktoré by mala byť preferovaná iná žaloba, pokiaľ žalobca ďalšiu súdnu
ochranu nad rámec určenia nepožaduje. Žalobca si kladie otázku, prečo by nemohla byť určovacia
žaloba rovnako účinná ako „prípadná“ žaloba na vypratanie bytov, ktorého vypratania sa nemá vôbec

v úmysle domáhať. Žalobca predovšetkým namieta, že odôvodnenie zamietajúceho rozsudku nie je
presvedčivé, lebo súd nevysvetlil, prečo sa stotožnil výlučne s tvrdeniami žalovaných o tom, že žalobca
nemá naliehavý právny záujem na určovacej žalobe a absolútne nevysvetlil, prečo sa skutkovými
tvrdeniami žalobcu ani dôkazmi predloženými k naliehavému právnemu záujmu na podanej žalobe
vôbec nezaoberal, preto odvolaním napadnuté rozhodnutie vykazuje aj známky arbitrárnosti. Keďže sa

meritom veci súd prvej inštancie nezaoberal a žaloba „stroskotala“ práve na právnom názore súdu, že
naliehavý právny záujem nie je daný, súd prvej inštancie sa mal zaoberať aj argumentáciou žalobcu
ku vzťahu k naliehavému právnemu záujmu, nakoľko sa jedná o otázku právne významnú, na ktorej
založil svoje rozhodnutie, a teda danú právnu otázku mal posúdiť zo všetkých hľadísk a presvedčivovysvetliť nedôvodnosť argumentácie žalobcu. Žalobca vytýka súdu prvej inštancie, že odôvodnenie
zamietnutia žaloby pre nedostatok naliehavého právneho záujmu je skôr uvedené všeobecnými frázami
a nie je zamerané na daný konkrétny a špecifický právny vzťah strán sporu a nemožno mu preto

ani porozumieť. Právo účastníka na predloženie riadneho zdôvodnenia rozhodnutia súdu vyplýva z
ustálenej judikatúry vyšších súdnych autorít. Dostatočné a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia je v
právnom štáte základnou podmienkou legitimity každého rozhodnutia súdu. Iba ak je rozhodnutie súdu
dostatočne, racionálne a presvedčivo odôvodnené, má verejná moc morálne právo vynucovať jeho
rešpektovanie a adresáti rozhodnutia majú morálnu povinnosť ho rešpektovať. Ak súd takto nedokáže

odôvodniť svoje rozhodnutie, jeho rozhodnutie sa javí ako svojvoľné. V tejto súvislosti žalobca poukazuje
aj na ustálenú judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky. Rozhodnutie súdu prvej inštancie
nespĺňa kritérium presvedčivosti, nezodpovedá požiadavkám zákona uvedeným v ust. § 220 ods. 2 CSP,
ako ani základným princípom sporového konania upraveným v článku 2, v článku 15 a v článku 16 CSP.
Súd prvej inštancie z uvedeného dôvodu nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby
uskutočňovaljemupatriaceprocesnéprávavtakejmiere,žedošlokporušeniujehoprávanaspravodlivý

proces. Súd prvej inštancie žalobu zamietol, keď uviedol, že žalobca môže žalovať priamo na plnenie
napríklad na vypratanie bytov, nakoľko právo už porušené bolo. Žalobca sa s právnym názorom súdu
nestotožňuje. Predovšetkým tvrdí a aj preukázal, že predmetné byty boli postavené zo štátnej dotácie,
pretosananájombytovvzťahujúšpeciálnepredpisy,ktorécitujevžalobe.Anivdávnejminulosti(odroku
2011), ani v súčasnosti nemá záujem na tom, aby žalovaných z predmetných bytov vypratal, čo súd prvej

inštancie nebral do úvahy a v podstate žalobcu „núti“ na podávanie žalôb, ktoré žalobca podávať nechce.
Cieľom žalobcu je dosiahnuť autoritatívne rozhodnutie súdu o skutočnosti, že nájom bytov nevznikol z
dôvodu absolútnej neplatnosti nájomných zmlúv. V podanej žalobe a v konaní žalobca predostrel celý
rad právnych predpisov, ktoré boli porušené alebo obídené tak pri uzatváraní nájomných zmlúv, ako aj v
priebehu užívania bytov žalovanými v období po nadobudnutí účinnosti § 24 ods. 2 zákona č. 443/2010

Z. z. Cieľom žalobcu bola implementácia uvedeného ustanovenia uzavretím platných nájomných zmlúv.
Žalovaní však tvrdia, že nájomné zmluvy považujú za platné (čo je ich záujem, lebo zo zmlúv vyplýva
užívanie bytov bez časového obmedzenia) a ignorujú právo žalobcu dať vzťahy so žalovanými do súladu
so zákonom a práve z tohto rozdielneho pohľadu na platnosť nájomných vyplýva spornosť vzťahu
strán sporu. Účelom žaloby je preto odstrániť neistotu v právnych vzťahoch. Poskytnúť súdnu ochranu

žalobcovi v podobe určovacieho rozsudku prichádza v danom prípade do úvahy, nakoľko sa ocitol
skutočne v stave právnej neistoty, a preto určovací rozsudok potrebuje. Súdy musia aj z moci úradnej
posudzovať platnosť právnych úkonov, a to aj vtedy, keby nebola stranou sporu namietaná. Cieľom
žalobcu bolo dosiahnuť miernejší nástroj ochrany práva a využitia obsahu vlastníckeho práva. Vôľou
žalobcu nie je získať exekučný titul. Tvrdenie súdu, že žalovaní právo už porušili, nie je namieste.

Žalovaní predsa nemohli porušiť povinnosti vyplývajúce z nájomných zmlúv, pokiaľ sú absolútne
neplatnými právnymi úkonmi, pretože nájom bytov vôbec nevznikol. Určovacia žaloba je užitočný
procesný inštitút, ktorého účelom je odstrániť neistotu v právnych vzťahoch. Poskytovať súdnu ochranu
v podobe určovacieho rozsudku je možné len v prípade, keď je strana skutočne v stave právnej
neistoty, len vtedy totiž určovací rozsudok skutočne potrebuje. S poukazom na skutkové a právne

tvrdenia žalobcu a pripojené dôkazy nemožno chápať žalobu ako nezmyselnú a nepotrebnú. Žalobca
nemieni žalovaných vystavovať ďalším súdnym sporom. Naliehavý právny záujem žalobcu na určení,
že nájom žalovaných k predmetným bytom nevznikol, sleduje odstránenie spornosti vzťahu účastníkov
a eliminuje neisté právne postavenie žalobcu. Určovacia žaloba má podľa názoru žalobcu preventívny
charakter.Rozhodnutímonejsavytvorímožnosťnazačatieprocesuuzavretianájomnýchzmlúvžalobcu

so žalovanými súladných s právnymi predpismi. Hoci žalovaní vyhlasujú, že žiadne nájomné zmluvy
neuzavrú, autoritatívne a právne záväzné rozhodnutie súdu v merite veci bude pôsobiť preventívne tak
po právnej stránke, ako aj z hľadiska psychologického a sociálneho a ovplyvní žalovaných v uvažovaní
a budúcom konaní rokovať so žalobcom vo veci doriešenia právneho vzťahu k predmetným bytom
uzavretím nájomných zmlúv v súlade s právnym predpismi. Hoci je určovacia žaloba subsidiárnym

nástrojom na uplatnenie práva, princíp subsidiarity neplatí absolútne. Poukázal na rozhodnutia, ktoré
pripúšťajú určovaciu žalobu aj v prípade, ak je zároveň možné žalovať na plnenie a sú použiteľné a
aplikovateľné aj na danú vec (rozhodnutia NR SR sp. zn. 5 Cdo/31/2011, sp. zn. 4 Cdo/89/2007, sp.
zn. 6Cdo/392/2013, sp. zn. 3Cdo/112/2004, 4Cdo/49/2003 a 3Cdo/53/2007). Namietal, že súd prvej
inštancie sa dôsledne nezaoberal zmyslom a dôvodmi podanej žaloby a žalobcom tvrdenú naliehavosť

právneho záujmu na odstránení rozporu vzťahu strán sporu neposúdil zo všetkých právne významných
hľadísk (rozhodnutie NS SR 3Cdo/300/2008), jeho právny záver o tom, že určovacia žaloba nevytvorí
pevný právny základ pre právny vzťah účastníkov sporu nie je právne udržateľný. Súd prvej inštancie
neprihliadol ani na možnosť aplikácie judikatúry vyšších súdnych autorít prikláňajúcej sa k existenciinaliehavého právneho záujme na určovacej žalobe aj tam, kde možno žalovať na plnenie. S poukazom
na odvolacie námietky možno konštatovať, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov, ktorým bol najmä výsluch žalovaných, k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a žalobcovi priznal
právo na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

3. Žalovaní v 1. až 7. rade vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedli, že považujú napadnutý rozsudok za

vecne i právne správny, pričom v ňom absentujú akékoľvek vady vytýkané zo strany žalobcu. Okresný
súd Levice v rámci prejednania dotknutej právnej veci dospel na základe vykonaného dokazovania k
správnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie vychádza zo správneho právneho posúdenia predmetnej
veci. Súčasne majú za to, že zo strany súdu nedošlo k porušeniu žiadnych procesných práv žalobcu,
a teda ani k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie. Žalovaní v žiadnom prípade nemôžu
súhlasiť s názorom žalobcu, že rozhodnutie prvostupňového súdu nie je riadne odôvodnené a vymyká

sa zo zákonného i ústavnoprávneho rámca, čím spôsobuje závažný zásah do práva strany na súdnu
ochranu. Žalovaní považujú rozsudok za riadne odôvodnený v každom jeho bode. Súd prvej inštancie
rozsudok odôvodnil odkazom na príslušné právne normy, presvedčivo správne a riadne poukázal
na aplikovateľné právne normy, z ktorých vychádzal. Rozsudok zároveň nemožno považovať ani za
prekvapivý, nakoľko súd prvej inštancie o svojom predbežnom právnom posúdení informoval strany

sporu už pred vydaním rozsudku. Žalovaní majú za to, že žalobca nepreukázal v konaní naliehavý
právny záujem na určení právnej skutočnosti v zmysle petitu žaloby. Žalobcom požadované určenie
nepredstavovalo také určenie, ktoré by napriek meritórnemu rozhodnutiu s definitívnou platnosťou aj
pre budúcnosť vyriešilo spory medzi stranami sporu, odstránilo spornosť medzi nimi, zamedzilo ďalším
sporom a odstránilo právnu neistotu žalobcu voči žalovaným. Žalobca so žalovanými už komunikoval

za účelom mimosúdneho rokovania a vyriešenia podľa žalobcu spornej otázky, pričom žalovaným
žalobca predložil na podpis nové nájomné zmluvy. Žalovaní sa jednoznačne vyjadrili, že žalobcom
predložené nájomné zmluvy podpisovať nebudú. Z uvedeného vyplýva, že v prípade, aj keby bol súd
vyhovel žalobe a vydal rozhodnutie v zmysle petitu žaloby, medzi stranami by sa nevytvoril žiadny
pevný základ právneho vzťahu a rovnako by vydaný rozsudok v zmysle petitu žaloby nemal spôsobilosť

zamedziť ďalším sporom, napr. sporom o vypratanie bytu. V zmysle uvedeného je zrejmé, že samotný
žalobcapredpokladádobudúcnazaúčelomdefinitívnehoriešeniasporuďalšiekonanie,čojednoznačne
svedčí záveru o neexistencii naliehavého právneho záujmu na určení, že žalovaným právo nájmov
bytov nevzniklo. Rozhodnutie o merite sporu by teda jednoznačne predstavovalo len rozhodnutie o
predbežnej otázke, podstatnej pre rozhodnutie iného súdneho sporu (sporu o vypratanie nehnuteľností).

Z uvedených dôvodov navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil a uplatnili si vo vzťahu k
žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

4. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd podľa § 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku
(ďalej len „CSP“), po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP)

žalobcom, v neprospech ktorého bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej
inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie
má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
v medziach daných rozsahom podaného odvolania (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1
CSP),viazanýskutkovýmstavom,akohozistilsúdprvejinštancie(§383CSP),postupombeznariadenia

odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), po preskúmaní zákonnosti a vecnej správnosti
napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné
podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

5. Žalobca sa podanou žalobou domáhal, aby súd určil, že žalovanej v 1. rade, žalovaným v 2. a 3.

rade, žalovaným v 4. a 5. rade a žalovaným v 6. a 7. rade (u každého z nich k ich bytu) právo nájmu
zo zmluvy o nájme bytu, uzavretej dňa 29. 12. 2008 v znení dodatkov, nevzniklo. V priebehu konania
žalobca žalobu rozšíril a žiadal pripustiť zmenu petitu. O tejto zmene petitu súd prvej inštancie rozhodol
uznesením zo dňa 6. decembra 2023 č. k. 5C/1/2022-427 tak, že zmenu žaloby nepripustil. Predmetom
konania tak zostal pôvodný petit. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol z dôvodu

nedostatku naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení a ostatnými právnymi otázkami sa
užnezaoberalaneposudzovalich.Predmetomposúdeniaodvolaciehosúdujepretootázkanaliehavého
právneho záujmu na požadovanom určení.6. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len
ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno

napraviť v konaní pred odvolacím súdom.

7. Podľa § 137 písm. c) CSP žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právo
je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné
preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu.

8. Právna teória rozoznáva viaceré druhy súkromnoprávnych žalôb, ako aj viaceré kritériá na
ich kategorizáciu. Ak je kritérium členenia žalobný návrh (petit), hovoríme o žalobách na plnenie
a o žalobách určovacích. Ustanovenie § 137 CSP uvádza jednotlivé druhy žalôb demonštratívne.
Iná žaloba, teda v § 137 neuvedená, je prípustná, ale iba za predpokladu, že osobitný petit vyplýva
z hmotného práva, teda hmotné právo musí založiť oprávnenie súdu rozhodnúť tak, že výrok rozhodnutia

neznie ani na splnenie povinnosti, ani na deklaratórne určenie (ne)existencie práva, či právnej
skutočnosti. Normatívny význam ustanovenia § 137 CSP spočíva v tom, že vymedzuje podmienky
prípustnosti pre niektoré druhy žalôb. Podmienkou prípustnosti žaloby na určenie, či tu právo je alebo nie
je, je naliehavý právny záujem žalobcu. Prípustnosť žaloby na určenie právnej skutočnosti musí vyplývať
z osobitného predpisu (najmä z hmotného práva); inak je takáto žaloba neprípustná.

9. Pri určovacej žalobe podľa § 137 písm. c) CSP znie žalobný návrh na určenie, či tu právo je (pozitívna
určovacia žaloba) alebo či tu právo nie je (negatívna určovacia žaloba). Keďže žalobca v určovacej
žalobe tvrdí existenciu alebo neexistenciu určitého práva, znamená to, že vyhovujúci rozsudok vydaný
na jej základe bude mať deklaratórne účinky, nie je exekučným titulom a vykonateľnosť nie je jeho

vlastnosťou.

10. Všeobecným predpokladom, aby súd žalobe vyhovel, je právny záujem žalobcu, teda záujem na
tom, aby bol vyhovujúci rozsudok pre neho po právnej stránke významný, teda, aby mal zmysel. Pri
určovacích žalobách však samotná dôvodnosť skutkových a právnych tvrdení žalobcu ešte neznamená,

že prípadný vyhovujúci určovací rozsudok bude mať pre žalobcu právny význam, teda, či bude sporové
súdne konanie užitočné, alebo naopak, zbytočné. Súdne konanie môžeme chápať aj ako určitú službu
poskytovanú štátom žalobcovi za účelom ochrany jeho práv, preto je dôvodné zisťovať, či má pre
žalobcuzmysel.Žalobcamusínaliehavýprávnyzáujemnaurčeníprávapreukázať,ibažeprávnyzáujem
vyplýva z osobitného predpisu. Žalobca nemá naliehavý právny záujem na určení, či tu právo je alebo

nie je, ak už k porušeniu práva došlo. Ochranu už porušeného práva môže dosiahnuť žalobou na
plnenie. Iba v zriedkavých prípadoch obstojí určovacia žaloba, ak možno žalovať na plnenie. Doktrína
preventívneho charakteru určovacej žaloby vychádza preto z toho, že žalobca má naliehavý právny
záujem vtedy, ak k porušeniu jeho práva nedošlo, avšak jeho právo je neisté alebo ohrozené. Stav
tejto neistoty alebo ohrozenia možno odstrániť tým, že bude existovať rozhodnutie súdu o existencii

(neexistencii) predmetného práva. Doktrínu preventívneho charakteru a interpretačné dôsledky tejto
doktríny nie je možné absolutizovať. V mnohých prípadoch ju nemožno vztiahnuť na určovacie žaloby,
ktoré predpokladá osobitný predpis, teda, kde žalobca naliehavý právny záujem nepreukazuje. Za
ojedinelých špecifických okolností nie je vylúčené, že žalobca bude mať naliehavý právny záujem na
určení práva aj vtedy, ak právo už bolo porušené.

11. Žalobca má naliehavý právny záujem na určení, či tu právo je alebo nie je vtedy, ak je tvrdené právo
neisté alebo ohrozené za predpokladu, že vyhovujúcim určovacím rozsudkom možno túto neistotu alebo
ohrozenie odstrániť. Prívlastok naliehavý je potrebné chápať tak, že právny záujem má dostatočnú
intenzitu. Naliehavosť sa prejaví v tom, že určovací rozsudok bude pre žalobcu podstatným spôsobom

užitočný. Naopak, naliehavosť nie je daná, ak má žalobca k dispozícii iný spôsob ochrany tvrdeného
práva. Z doktríny preventívneho charakteru určovacej žaloby vyplýva, že naliehavý právny záujem
absentuje, ak má žalobca možnosť žalovať na splnenie povinnosti. Je to tak v prípadoch, keď tvrdené
právo už nie je v štádiu neistoty alebo ohrozenia, ale kedy už došlo k jeho porušeniu.

12. Naliehavý právny záujem musí žalobca preukázať, teda žalobca je povinný uviesť v žalobe skutkové
tvrdenia o tom, že naliehavý právny záujem je daný a na preukázanie týchto tvrdení je povinný navrhnúť
dôkazy.Naliehavýprávnyzáujemjesúčasťoužalobnéhonároku.Rozhodnutieoprávnomzáujme,otom,či je alebo nie je daný, je meritórne. Absencia naliehavého právneho záujmu je dôvodom zamietnutia
žaloby.

13. Žalobca nemá povinnosť preukazovať naliehavý právny záujem na určení (ne)existencie práva,
ak právny záujem vyplýva z osobitného predpisu. V takom prípade žalobca nemá ani povinnosť
uviesť v žalobe tvrdenia, že naliehavý právny záujem je daný. Právny záujem na určení práva
vyplýva z právneho predpisu, ak právny predpis určitú osobu oprávňuje alebo jej ukladá podať bližšie
špecifikovanú určovaciu žalobu. Oprávnenie podať takúto určovaciu žalobu zakladá nevyvrátiteľnú

domnienku, že právny záujem žalobcu je daný.

14.1. Otázkou naliehavého právneho záujmu sa vo svojom rozhodnutí podrobne zaoberal Najvyšší súd
SR v rozhodnutí sp. zn. 2ObdoV/11/2019 z 11. decembra 2019, pričom v tomto svojom rozhodnutí
poukázal na judikatúru NS SR v tejto otázke, a to rozhodnutia sp. zn. 4Cdo/136/2009, R 17/1972, sp.
zn. 5Cdo/31/2011 a sp. zn. 4Cdo/89/2007, sp. zn. 3Cdo/112/2004 publikované v časopise Zo súdnej

praxe pod č. 81/2006 a obdobne aj sp. zn. 4Cdo/49/2003 publikované v časopise Zo súdnej praxe pod č.
75/2003, sp. zn. 3Cdo/53/2007, sp. zn. 1Cdo/26/2007, sp. zn. 5Cdo/136/2007, sp. zn. 5Obdo/51/2011,
sp. zn. 6Cdo/392/2013 a uviedol, že z vyššie citovanej judikatúry vyplývajú nasledovné závery:

14.2. Povinnosťou súdu pri skúmaní naliehavého právneho záujmu je posúdiť, či určovací žalobný návrh

jevhodnýmasprávnezvolenýmnástrojomochranyjehopráva,t.j.akneistotužalobcuvprávnomvzťahu
je možné odstrániť navrhovaným určovacím výrokom (tu ide predovšetkým o prípady, kedy určovací
výrok vytvorí pevný právny základ vzťahu medzi stranami sporu, ktorým sa predíde prípadným sporom
o splnenie povinnosti).

14.3. Otázku existencie, resp. neexistencie naliehavého právneho záujmu treba posudzovať výlučne
s ohľadom na právny záujem žalobcu, záujem žalovaného je pri posudzovaní tejto otázky súdom
irelevantný.

14.4. Žalobca má naliehavý právny záujem na určovacej žalobe vždy vtedy, ak nemá možnosť domáhať

sa ochrany svojich práv alebo oprávnených záujmov iným procesným spôsobom. Ide predovšetkým o
prípady, kedy žalobca nemá možnosť podať žalobu na plnenie a kedy má legitimáciu na podanie žaloby
na plnenie výlučne žalovaná strana.

14.5. Aj v prípadoch, kedy žalobca, ktorý podal určovaciu žalobu, má možnosť podania žaloby na

plnenie, všeobecne neplatí, že by nebol daný naliehavý právny záujem žalobcu na požadovanom určení.
Ide predovšetkým o prípady, kedy by žalobou na plnenie nebol vyčerpaný celý predmet konania o
určovacej žalobe alebo kedy sa určovacím výrokom rozsudku vytvorí pevný právny základ vzťahu medzi
stranami sporu.

14.6. Naliehavý právny záujem na určovacej žalobe nie je daný vtedy, ak by požadované určenie viedlo
len k zbytočnému rozmnožovaniu sporov. Tu ide predovšetkým o prípady, kedy sa žalobca domáha
žalobou určenia neplatnosti právneho úkonu s tým, aby následne mohol žalobca podať žalobu na
plnenie (napr. žalobu na vydanie bezdôvodného obohatenia alebo žalobu na náhradu škody) alebo inú
určovaciu žalobu (napr. žalobu o určenie vlastníckeho práva). Určovacia žaloba je tak neprípustná vtedy,

ak rozhodnutie o merite sporu by predstavovalo len rozhodnutie o predbežnej otázke podstatnej pre
rozhodnutie iného (žalobcom následne iniciovaného) súdneho sporu.

15. Ohľadne naliehavého právneho záujmu NS SR v rozhodnutí uverejnenom v ZSP 40/96 uviedol, že
zásadne síce platí, že možnosť žaloby na plnenie spravidla vylučuje právny záujem na žalobe určovacej,

tento predpoklad však nemožno chápať všeobecne. Ak žalobca môže preukázať, že má právny záujem
na tom, aby rozhodnutím súdu bolo určené určité právo, lebo právny pomer napriek tomu, že mohol
žalovať priamo na plnenie, nemožno mu určovaciu žalobu odoprieť. Za nedovolenú - pri možnosti žaloby
na plnenie - možno považovať určovaciu žalobu len tam, kde by neslúžila potrebám praktického života,
ale len k zbytočnému rozmnožovaniu sporov. Ak však určovacia žaloba vytvára pevný právny základ pre

právny vzťah účastníkov sporu a môže sa ňou predísť žalobe na plnenie, je určovacia žaloba prípustná
aj napriek tomu, že je možná i žaloba na plnenie.16. Najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 2 Cdo 28/2009, kde predmetom konania bolo určenie neplatnosti
kúpnej zmluvy a iné, uviedol, že podľa výkladu podávaného ustálenou súdnou praxou je naliehavý
právny záujem daný najmä tam, kde by bez požadovaného určenia bolo právo žalobcu ohrozené alebo

by sa jeho postavenie stalo neistým. Určovacia žaloba podľa § 80 písm. c) OSP je skôr preventívneho
charakteru a má miesto jednak tam, kde jej pomocou možno eliminovať stav ohrozenia práva či
neistoty v právnom vzťahu a k zodpovedajúcej náprave nemožno dospieť inak, a jednak v prípadoch, v
ktorých určovacia žaloba účinnejšie, než iné právne prostriedky vystihuje obsah a povahu príslušného
právneho vzťahu a jej prostredníctvom možno dosiahnuť úpravy, tvoriace určitý právny rámec, ktorý je

zárukou odvrátenia budúcich sporov účastníkov. Tieto funkcie korešpondujú s podmienkou naliehavého
právneho záujmu. Ak nemožno v konkrétnom prípade očakávať, že ich určovacia žaloba bude plniť,
nebude ani právny záujem na takomto určení.

17. Otázkou naliehavého právneho záujmu sa zaoberal Najvyšší súd SR aj v rozhodnutí sp. zn. 1 Cdo
143/2018 z 30. októbra 2019, v ktorom uviedol, že do 30. júna 2016 bolo podľa § 80 OSP možné

žalobou uplatniť, aby sa rozhodlo najmä: a) o osobnom stave, b) o splnení povinnosti, ktorá vyplýva
zo zákona, z právneho vzťahu alebo z porušenia práva a c) o určení, či tu právny vzťah alebo právo
je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem. Za určovací návrh (žalobu) v zmysle § 80
písm. c) OSP považovala súdna prax žalobu o určenie neplatnosti právneho úkonu. Právny záujem,
ktorý bol podmienkou prípustnosti takejto určovacej žaloby, musel byť naliehavý. Pri skúmaní existencie

naliehavého právneho záujmu išlo o posúdenie, či podaná žaloba predstavuje vhodne (účinne a správne
zvolený) procesný nástroj ochrany žalobcovho práva, ktorým sa môže dosiahnuť odstránenie spornosti
alebo neistoty práva. Najvyšší súd už v rozhodnutí sp. zn. 1 Cdo 91/2006 konštatoval, že nedostatok
naliehavého právneho záujmu „predstavuje samostatný a prvoradý dôvod, pre ktorý určovací návrh
nemôže obstáť a ktorý sám osebe a bez ďalšieho vedie k zamietnutiu návrhu“ (podobné závery vyjadril

najvyšší súd tiež v rozhodnutiach sp. zn. 3 Cdo 240/2006, 1 Cdo 13/2010, 3 Cdo 56/2011, 1 Cdo
324/2014, 3 Cdo 887/2015, 5 Cdo 345/2015, 8 Cdo 26/2016). Aj ústavný súd zaujal názor, podľa
ktorého, ak všeobecný súd dospeje k záveru, že naliehavý právny záujem nie je daný, vecnou stránkou
podanej určovacej žaloby sa ďalej nezaoberá (II. ÚS 137/08).

18. Žalobný (procesný) nárok sa vo všeobecnosti skladá z dvoch zložiek, a to z uvedenia relevantných
skutkových okolností týkajúcich sa opísania skutkového deja (causa petendi), z ktorých žalobca
vyvodzuje ohrozenie alebo porušenie svojho subjektívneho práva materiálnej povahy. Druhou zložkou
je žalobný návrh (petitum), ktorým žalobca konkretizuje jeho návrh na poskytnutie ochrany špecifickým
spôsobom zodpovedajúcim skutkovému deju. Z uvedeného teda vyplýva, že súd je viazaný petitom

žaloby po obsahovej stránke, ktorý je potrebné vykladať v súvislosti so skutkovými tvrdeniami v žalobe.
Súd je preto povinný skúmať celý obsah podanej žaloby, nielen samotný žalobný návrh (sp. zn. 7Cdo
268/2019).

19. Odvolací súd pri posudzovaní otázky naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení

vychádzal z toho, že otázku existencie, resp. neexistencie naliehavého právneho záujmu treba
posudzovať výlučne s ohľadom na právny záujem žalobcu, teda vychádzať je potrebné z jeho
tvrdení ohľadom toho, čo chce podanou žalobou dosiahnuť, a prečo žalobu na plnenie – vypratanie
nehnuteľnostivdanejvecinepodal.To,akýnázormážalovanýnato,akúžalobumalžalobcavdanejveci
podať, je irelevantný. Žalobca už v žalobe uvádzal, že má naliehavý právny záujem na požadovanom

určení, pretože ak súd prvej inštancie žalobe vyhovie, bezprávny stav nájomných vzťahov uzavretých
na základe zmlúv o nájme bytov uzavretých dňa 29. 12. 2008 sa odstráni. Žalobca následne pristúpi k
uzavretiu nájomných zmlúv so žalovanými v súlade s ustanoveniami zákona č. 443/2010 Z. z. a zosúladí
sa nájomný vzťah nájomcu s právnymi predpismi upravujúcimi nájom bytov postavených žalobcom z
verejnýchzdrojov.Súčasnedôjdekodstráneniunedostatkovvytknutýchžalobcovifinančnýmikontrolami

štátnych orgánov pri kontrole zmlúv o nájmoch bytov z poskytnutých dotácií. Naliehavý právny záujem
odôvodnil tiež tým, že za daného právneho stavu žalovaní v 1. až 7. rade užívajú byt bez právneho
dôvodu, bez platnej a účinnej nájomnej zmluvy a je potrebné, aby sa právny vzťah so žalovanými
založil uzavretím písomných zmlúv o nájme bytov v rámci legislatívy upravujúcej nájomné vzťahy
bytov postavených z verejných zdrojov. Uvedeným žalobca odôvodnil stav jeho právnej neistoty,

ktorý ho viedol k podaniu práve takejto žaloby, pričom aj v priebehu konania opakovane uviedol, že
žalovaných vypratávať z bytov nechce, jeho vôľou nie je získať exekučný titul (rozhodnutím o vyprataní
nehnuteľnosti), avšak chce doriešiť stav právnej neistoty. To, že žalovaní za súčasnej situácie tvrdia,
že k uzavretiu nových nájomných zmlúv nepristúpia, nie je pre posúdenie naliehavého právnehozáujmu rozhodujúce, pretože v prípade, ak by tejto žalobe bolo vyhovené, budú mať stále priestor sa so
žalobcom na novom nájme bytu dohodnúť. Aj keď je pravdou, že rozhodnutie o požadovanom určení
je predbežnou otázkou vo vzťahu k žalobe na vypratanie nehnuteľnosti, čo v zásade vylučuje naliehavý

právny záujem na požadovanom určení, za situácie, že žalobca nechce žalovaných vypratávať, ale len
zosúladiť nájomné zmluvy s právnymi predpismi upravujúcimi nájom bytov postavených z verejných
zdrojov, je pre neho požadovaný petit dostatočný na vytvorenie právneho základu pre danú vec, na
odstránenie spornosti alebo neistoty práva ohľadom nájomných zmlúv a doby ich trvania. Tvrdenie
žalovaných, že takéto určenie s definitívnou platnosťou nevyrieši spory medzi stranami sporu, nie je

pre posúdenie veci podstatné, pretože situácia, v ktorej by sa žalovaní nachádzali po vyhovení tejto
žalobe by ich posudzovanie mohla ovplyvniť a bola by odlišná od tej, v ktorej sa t.č. nachádzajú
a aj ich názor na uzavretie nových nájomných zmlúv by v takom prípade mohol byť iný. Odvolací súd
dospel v danej veci k záveru, že žalobca v konaní preukázal, že má právny záujem na tom, aby
rozhodnutím súdu bolo určené určité právo, a to napriek tomu, že mohol žalovať priamo na plnenie,
preto mu podanú určovaciu žalobu nemožno odoprieť. Takto zvolená žaloba slúži potrebám praktického

života a nevedie len k zbytočnému rozmnožovaniu sporov. Z uvedených dôvodov dospel odvolací súd
k záveru, že súd nesprávnym procesným postupom – vecným neprejednaním danej veci znemožnil
strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva žalobcu
na spravodlivý súdny proces, preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389
ods. 1 písm. b) CSP zrušil a vec mu podľa § 391 ods. 1 CSP vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

V ďalšom konaní súd prvej inštancie vec prejedná vecne, pričom sa bude zaoberať všetkými žalobcom
uplatnenými dôvodmi neplatnosti predmetných nájomných zmlúv a následne určí, či na základe nich
právo nájmov bytov žalovaným vniklo. Názorom odvolacieho súdu je súd prvej inštancie v ďalšom
konaní viazaný (§ 391 ods. 2 CSP).

Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).