Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 30. október 2023

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 9Cdo/351/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2216203381
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Soňa Mesiarkinová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2023:2216203381.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu X.. K. Z., narodený XX. V. XXXX, D., I. XXXX/X,
zastúpený advokátskou kanceláriou JUDr. Jozef Mészáros, advokát s.r.o., Bratislava, Jesenského 2,
IČO: 50 657 861, proti žalovanému O. D., narodený XX. O. XXXX, D. XX, zastúpený advokátkou JUDr.
Marcelou Kuchárikovou, Šamorín, Hlavná 25, o zaplatenie 18 000 eur s príslušenstvom, vedenom na
Okresnom súde Dunajská Streda pod sp. zn. 9C/86/2016, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského

súdu v Trnave z 30. novembra 2020 sp. zn. 24Co/149/2019, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovaný má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Dunajská Streda (ďalej aj ,,okresný súd“ alebo ,,súd prvej inštancie“) rozsudkom z 9.

novembra 2017 č. k. 9C/86/2016 -286 zamietol žalobu, ktorou sa žalobca voči žalovanému domáhal
zaplatenia sumy 18 000 eur z dôvodu nesplnenia záväzku zo zmluvy o pôžičke uzavretej 07. januára
2014, na základe ktorej žalovaný od žalobcu prevzal v hotovosti v deň podpisu zmluvy 18 000 eur, a
zaviazal sa poskytnutú pôžičku vrátiť žalobcovi najneskôr do 28. februára 2014.
1.1. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že žalovaná suma 18 000 eur bola províziou
zo strany žalobcu poskytnutou za účelom výhry jeho spoločnosti v tendri na dodávku nábytku pre

pobočkySberbankvEurópe.Konštatoval,žežalobcanapojednávaní08.júna2017uviedol,ževprípade
výhry v tendri by o vrátení poskytnutej pôžičky ani nežiadal. Zmluvou o pôžičke si tak žalobca, ako
uviedol sám vo svojej výpovedi, zabezpečil vrátenie peňazí v prípade neúspechu v tendri. Išlo o zastretý
právny úkon, teda právny úkon bol absolútne neplatný. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že žalobca
nemal vážnu vôľu požičať žalovanému peniaze, žalovaný nemal vôľu požičať si od žalobcu peniaze,
a peniaze neprevzal a ani ich nevidel. Na základe tvrdení žalovaného chýbali základné predpoklady

zmluvy ako dvojstranného právneho úkonu, a to návrh na uzavretie zmluvy a prijatie návrhu, následne
zhoda vôle osôb. Nepreukázaná zostala aj otázka pasívnej legitimácie a otázky, kto prijal, resp. komu
boli odovzdané a kto prevzal finančnú hotovosť, ktorá mala byť v obálke, ktorá zostala uložená na stole
v kaviarni. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, čo do prevzatia
peňazí žalovaným a žalovaný neuniesol dôkazné bremeno, čo do preukázania, že odovzdal finančné
prostriedky resp. obálku U. T.. Nepreukázané dôkazy boli aj čo do solventnosti zo strany žalobcu, ktorý

síce predložil zmluvu o pôžičke do výšky 5 000 eur, ktorú uzatvoril so svojím bratrancom H. H., zvyšná
časť však zostala nepreukázaná. Súdu prvej inštancie boli poskytnuté účty jednak osobného charakteru
aj firemného charakteru žalobcu, avšak nebol preukázaný výber čo do sumy 10 000 resp. 13 000 eur v
kritickom období. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno súd prvej inštancie
žalobu v plnom rozsahu zamietol a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania.2. Krajský súd v Trnave (ďalej aj ,,odvolací súd“) rozsudkom z 30. novembra 2020 sp. zn. 24Co/149/2019
potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie a rozhodol, že žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho
konania v celom rozsahu.

2.1. Žalobca napadol rozsudok súdu prvej inštancie z dôvodu, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Odvolací súd sa preto zameral na preskúmanie dôvodnosti týchto námietok.
2.2. Žalobca sa domáhal od žalovaného zaplatenia 18 000 eur pretože žalovaný nesplnil svoj záväzok

v lehote do 28. februára 2014 vrátiť žalobcovi poskytnutú pôžičku v uvedenej sume na základe zmluvy
o pôžičke uzavretej dňa 07. januára 2014.
V prejednávanej veci bolo, vzhľadom k okolnostiam veci, pre posúdenie danosti nároku žalobcu
nevyhnutné zistiť náležitostí vôle zmluvných strán - či ich vôľa a konanie smerovali k uzavretiu zmluvy
o pôžičke aj to, či žalobca skutočne odovzdal peniaze žalovanému a či boli žalovanému aj určené.
Skutočnosť poskytnutia pôžičky v konaní vždy preukazuje veriteľ (v danej veci žalobca). V tejto súvislosti

odvolací súd poukázal na jednu zo základných zásad civilného procesu, podľa ktorej každá strana sporu
musí uniesť dôkazné bremeno ohľadom svojho tvrdenia (§ 132 v spojení s § 185 Civilného sporového
poriadku, ďalej len ,,CSP“). Strana sporu musí preukázať to, čo tvrdí, len potom môže súd zobrať jeho
tvrdenie za základ svojho rozhodnutia.
2.3. Preskúmaním obsahu spisového materiálu a napadnutého rozsudku odvolací súd súhlasne so

súdom prvej inštancie konštatoval, že v konaní nebola preukázaná vážna vôľa ani jednej zo strán sporu
uzatvoriť zmluvu o pôžičke medzi žalobcom ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom. Sám žalobca
opísal okolnosti stretnutia a jednania so žalovaným tak, že žalovaný mal mať možnosť sprostredkovať
kontakt (pomôcť) žalobcovi (resp. spoločnosti CREON Design, s.r.o., ktorej je žalobca spoločníkom a
konateľom) v tendri na dodávku nábytku pre pobočky Sberbanky v Európe. Žalobca v rámci svojho

výsluchu uviedol, že žalovaný mu oznámil, že sprostredkovateľ požaduje finančnú zálohu, išlo o 18
000 eur. V písomnom stanovisku doručenom súdu žalobca uviedol, že pretože nebolo v spoločnosti
CREON Design, s.r.o., vopred odsúhlasené žiadne plnenie, nebola podpísaná žiadna dohoda, na
základe ktorej by mohlo byť poskytnuté uvedené finančné plnenie, navrhol riešiť situáciu formou pôžičky
medzi žalobcom a žalovaným. Z uvedeného je zrejmé, že správne súd prvej inštancie ustálil, že

účelom poskytnutia predmetných finančných prostriedkov zo strany žalobcu bola záloha na odmenu
- províziu pre tretiu osobu (sprostredkovateľa), ktorá mala lobovať v prospech spoločnosti CREON
Design, s.r.o. v tendri na dodávku nábytku pre Sberbank. Je nespochybniteľné, že žalobca, potreboval
formálne „ošetriť“ tento úkon - poskytnutie odmeny - provízie, prijateľným právnym úkonom, ktorý by mu
zabezpečil vrátenie poskytnutých peňazí v prípade neúspechu v tendri. Aj táto skutočnosť, konštatovaná

súdom prvej inštancie, vyplynula z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie, keď žalobca v rámci
výsluchu pred súdom uviedol, že v prípade úspechu v tendri by sa vrátenia peňazí nedomáhal.
2.4. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu
a na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, s ktorými sa odvolací súd
stotožnil. Zo zistených okolností jednoznačne vyplýva správny záver súdu prvej inštancie - nevážnosť

vôle uzavrieť zmluvu o pôžičke, i keď formálne listina, ktorá bola 07. januára 2014 podpísaná stranami
sporu je nazvaná „Zmluva o pôžičke“ a obsahuje formálne znaky zmluvy o pôžičke - označenie veriteľa
a dlžníka, text, že veriteľ poskytuje dlžníkovi pôžičku vo výške 18 000 eur s úrokom 0 % ročne so
splatnosťou do 28. februára 2014. V článku III, je súčasne uvedené, že dlžník prevzal sumu 18 000
eur v hotovosti pred podpisom zmluvy. Skutočné prevzatie uvedenej sumy dlžníkom však nebolo v

konaní nad všetku pochybnosť preukázané, pretože ako správne konštatoval súd prvej inštancie, nebolo
jednoznačnepreukázané,ktovskutočnostiprijalfinančnúhotovosť,výpovedesporovýchstránisvedkov
sa rozchádzali, naviac na predloženej listine - zmluve o pôžičke je na strane dlžníka uvedené aj „primio:“
a podpis U. T.. Odvolací súd sa tak stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že pre nedostatok vážnosti
vôle je zmluva o pôžičke neplatným právnym úkonom, dôkazné bremeno o tom, že bola uzatvorená

riadna zmluva o pôžičke medzi žalobcom ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom žalobca neuniesol.
2.5. Odvolací súd ďalej konštatoval, že konanie strán sporu vykazuje znaky konania in fraudem
legis, pretože úkonom zachyteným na listine s názvom Zmluva o pôžičke je predstierané uzavretie
zmluvy o pôžičke, účelom a výsledkom tohto postupu je však poskytnutie odmeny za lobovanie v
prospech spoločnosti žalobcu. Súd prvej inštancie na zistený skutkový stav aplikoval príslušnú právnu

normu, ktorú aj správne interpretoval, pričom odvolací súd nezistil ani iné pochybenia v procesnom
postupe súdu, ktoré by mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie považoval odvolací súd za odôvodnený, súd sa v ňom zaoberal všetkými pre
rozhodnutie podstatnými skutočnosťami. Odvolacie námietky žalobcu boli teda nedôvodné. Ďalšíminámietkami žalobcu uvedenými v odvolaní sa odvolací súd nezaoberal, nakoľko samotné uvedené
zistenia odôvodňovali vecnú správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie.

3. Proti rozsudku krajského súdu podal dovolanie žalobca, ktorého prípustnosť videl v § 420 písm. f)
CSP a § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Za nesprávny procesný postup súdov, ktorý znemožnil žalobcovi, aby
uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces, považoval, že odvolací súd (obdobne ako súd prvej inštancie) postupoval pri dokazovaní a
hodnotenídôkazovnesprávnymprocesnýmpostupomaodvolacísúdrozsudokodôvodnilnedostatočne,

arbitrárne a v rozpore s ustanoveniami CSP. Závery súdu prvej inštancie, s ktorými sa stotožnil odvolací
súd, sú v absolútnom rozpore s obsahom vykonaného dokazovania a z neho nevyplývajú, pričom v
dovolaní podrobne rozoberal obsah výpovedí svedkov ako aj strán sporu. Následne poukázal na to, že z
uvedených dôvodov, keď odvolací súd vo svojom rozsudku „absolútne ignoroval všetky tvrdenia, právne
argumenty žalobcu, ako aj ním uvádzané špecifické rozpory vo výpovediach žalovaného a svedka S.
C.“ je jeho rozhodnutie nelogické a neodôvodnené.

Za otázku doposiaľ nevyriešenú dovolacím súdom s poukazom na § 421 ods. 1 písm. b) CSP považoval
žalobca, :“ či písomné potvrdenie dlžníka v zmluve o pôžičke, podpísané oboma zmluvnými stranami
o tom, že mu veriteľ odovzdal dohodnutú sumu pôžičky a dlžník túto sumu prevzal, je dostatočným
dôkazom o tom, že došlo k odovzdaniu a prevzatiu dohodnutej sumy pôžičky, a to za predpokladu, že
dlžník v konaní nepreukáže opak a jeho jedinou obranou je len jednoduché popretie prevzatia sumy

pôžičky.“ Žiadal preto rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.

4. K dovolaniu žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný, ktorý dovolanie ako neprípustné a nedôvodné
navrhol odmietnuť a priznať náhradu trov dovolacieho konania. Potom, čo zopakoval priebeh konania a
dokazovania, mal za to, že odlišné právne posúdenie žalobcom a jeho odlišný právny názor na procesnú

stránku sporu nezakladá porušenie práva na spravodlivý súdny proces. Súčasne mal za to, že nebol
naplnený ani dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP.

5. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§
427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo

napadnutérozhodnutievydané(§424CSP),beznariadeniapojednávania(§443CSP),dospelkzáveru,
že dovolanie žalobcu (ďalej aj ,,dovolateľa“) nie je prípustné.

6. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, ak to zákon pripúšťa.
Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach

§ 420 a 421 ods. 1 CSP.

7. Z hľadiska ústavného aspektu treba rešpektovať právomoc najvyššieho súdu ústavne konformným
spôsobom vymedzovať si prípustnosť veci v konaní o dovolaní a vychádzať z toho, že v prvom rade
je vecou najvyššieho súdu určovať si koncepciu interpretácie prípustnosti mimoriadnych opravných

prostriedkov, a to za predpokladu, že táto nie je nepriateľská z hľadiska ochrany základných práv a
slobôd.

8. Dovolanie treba považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných
prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a

dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami, ani samotným dovolacím súdom) ako tretia
inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu z
akýchkoľvek dôvodov a hľadísk.

9. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty strán,

ktorých právna vec bola právoplatne skončená, musí byť vyvážené sprísnenými a jasne čitateľnými
podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže
byť výnimočne prelomená záväznosť už právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať bezbreho;
namieste je skôr zdržanlivý (uvážený) prístup.
Dovolací súd opakovane konštatuje aj v súlade so závermi ústavného súdu, že dovolacie konanie

má povahu typického „advokátskeho procesu“, a to nielen vzhľadom na znenie sporového poriadku.
Spracovaniu dovolania a celkovej kvalite zastupovania dovolateľa musí advokát, dovolateľ, ktorý má
vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa, ale aj zamestnanec dovolateľa, ktorý je právnická osoba,
nevyhnutne venovať zvýšenú pozornosť. Dovolací proces je v porovnaní s predchádzajúcou právnouúpravou podstatne rigoróznejší a odborne náročnejší. Z hľadiska posúdenia prípustnosti dovolania je
teda podstatné správne vymedzenie dovolacích dôvodov spôsobom upraveným v zákone (§ 431 až
§ 435 CSP), a to v nadväznosti na konkrétne, dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu.

Pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania,
nemožno dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu podrobiť vecnému preskúmaniu v
dovolacom konaní.

10. Dovolateľ v prvom rade vyvodzoval prípustnosť podaného dovolania na základe ustanovenia § 420

písm. f) CSP, v zmysle ktorého dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo
veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

11. Dovolateľ namietal, že procesným postupom odvolacieho súdu došlo k zásahu do jeho práva na

spravodlivý súdny proces. Podstatou tohto práva je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny
proces pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi

názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných
predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II.
ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

12. Žalobca vytýkal obom nižším súdom, že vyhodnotili dôkazy v rozpore so skutkovým stavom, ktorý

vyplynul z dokazovania pred súdom a toto hodnotenie nie je ani logické.

13. Dovolací súd konštantne uvádza, že na hodnotenie skutkových okolností a zisťovanie skutkového
stavu sú povolané súdy prvej a druhej inštancie ako skutkové súdy, a nie dovolací súd, ktorý je v zmysle
§ 442 CSP viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd, a jeho prieskum skutkových

zistení nespočíva v prehodnocovaní skutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho
zisťovania (tu porovnaj aj I. ÚS 6/2018). V rámci tejto kontroly dovolací súd síce má možnosť vyhodnotiť
a posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz,
deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či konajúcimi súdmi
prijaté skutkové závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel

zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou
povinnosťou strán sporu, avšak len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná
(porov. § 185 ods. 1 CSP). V prípade, že súd odmietne vykonať určitý stranou navrhovaný dôkaz,
je jeho zákonnou povinnosťou v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy (§ 220 ods. 2 CSP). Zásah do práva na spravodlivý proces by v tejto súvislosti bolo možné

konštatovať len vtedy, ak by záver všeobecného súdu o nevykonaní stranou navrhovaného dôkazu bol
zjavne neodôvodnený, chýbala by mu predchádzajúca racionálna úvaha konajúceho súdu vychádzajúca
z priebehu konania a stavu dokazovania v jeho rámci, či vtedy, ak by nevykonaním navrhnutého dôkazu
bola strana postavená do podstatne nevýhodnejšej pozície ako druhá strana v konaní (I. ÚS 350/08).
13.1. Prípadné nesprávne hodnotenie vykonaných dôkazov odvolacím súdom, bez ďalších relevantných

skutočností nemožno považovať za tzv. zmätočnostnú vadu v procesnom postupe odvolacieho súdu, a
to preto, že (i) hodnotenie dôkazov prislúcha zásadne len tomu súdu, ktorý ich vykonal, teda v tomto
prípade súdu prvej inštancie a (ii) pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže
byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne, ale táto skutočnosť sama osebe prípustnosť dovolania
v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP nezakladá a nie je ním ani paušálne tvrdenie o nesprávnom

vyhodnotení niektorého dôkazu.

14. Pokiaľ dovolateľ zároveň mienil v súvislosti s § 420 písm. f) CSP namietať aj, že napadnuté
rozhodnutie odvolacieho súdu spočívalo na nesprávnych právnych záveroch, dovolací súd uvádza,
že prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP nezakladá ani to, že napadnuté rozhodnutie

odvolacieho súdu (prípadne) spočívalo na nesprávnych právnych záveroch, t. j. nesprávnom právnom
posúdení veci (porovnaj judikáty R 54/2012 a R 24/2017). Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu,
iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k
záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06).15. Žalobca namietal aj nedostatočné odôvodnenie a arbitrárnosť rozhodnutia odvolacieho súdu, mal
za to, že odvolací súd sa nevysporiadal s jeho odvolacími námietkami.

16. K tomuto dôvodu prípustnosti dovolania treba uviesť, že ustálená judikatúra Európskeho súdu
pre ľudské práva (ESĽP) uvádza, že súdy musia v rozsudkoch jasne a zrozumiteľne uviesť dôvody,
na ktorých založili svoje rozhodnutia, musia sa zaoberať najdôležitejšími argumentami vznesenými
stranami sporu (účastníkmi konania) a uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov,

a že nedodržanie týchto požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý proces (pozri napr.
Garcia Ruiz v. Španielsko, Vetrenko v. Moldavsko, Kraska v. Švajčiarsko).

17.Ajnajvyššísúdužvminulostivoviacerýchsvojichrozhodnutiach,právepodvplyvomjudikatúryESĽP
aústavnéhosúdu,zaujalstanovisko,žemedziprávastranycivilnéhoprocesu/účastníkamimosporového
konania na zabezpečenie spravodlivej ochrany jej práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne

aj právo na spravodlivý proces a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a
vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je
totiž odrazom práva strany sporu/účastníka konania na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu
rozhodnutia súdu, ktorý sa zaoberá všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj
špecifickými námietkami strany sporu/účastníka konania. Porušením uvedeného práva strany sporu/

účastníka konania na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej, sa strane sporu/účastníkovi
konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma
možnosť náležite skutkovo, aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných
riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho
rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá i prípustnosť dovolania

podľa § 420 písm. f) CSP.

18. Obsah spisu v ničom neopodstatňuje tvrdenie dovolateľa, že odvolací súd svoje rozhodnutie
dostatočne neodôvodnil. Odvolací súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody,
ktoré ho viedli k rozhodnutiu; pričom odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa

náležitosti riadneho odôvodnenia v zmysle § 393 ods. 2 CSP. Odvolací súd konštatoval vecnú správnosť
odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie. Odvolací súd sa v odôvodnení rozhodnutia zároveň
vysporiadal s podstatnými odvolacími námietkami. Dovolaním napádaný rozsudok uvádza skutkový
stav, ktorý považoval odvolací súd za rozhodujúci, stanoviská strán sporu k prerokúvanej veci, výsledky
vykonaného dokazovania, obsah odvolania i právne predpisy, z ktorých vyvodil svoje právne názory

vysvetlené v odôvodnení.

19. Dovolací súd pri posudzovaní dôvodnosti namietaného porušenia procesných práv dovolateľa
nezistil také nedostatky v postupe odvolacieho súdu, ale aj súdu prvej inštancie, ktoré by odôvodňovali
záver, že ich závery by boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené. Z obsahu preskúmavaného

rozhodnutia odvolacieho súdu nevyplýva taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných
právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

20.Zaprocesnúvadukonaniapodľa§420písm.f)CSPtaknemožnopovažovaťto,žesúdyneodôvodnili
svoje rozhodnutia podľa predstáv dovolateľa. Žalobca preto neopodstatnene namietal existenciu vady

v zmysle § 420 písm. f) CSP.

21. Dovolateľ vyvodzoval prípustnosť podaného dovolania aj na základe ustanovenia § 421 ods. 1 písm.
b) CSP, v zmysle ktorého je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. Pokiaľ dovolateľ
zastáva názor, že jeho dovolanie je prípustné podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP, musí v dovolaní v
spojitosti s týmto tvrdením vysvetliť svoje presvedčenie, že odvolací súd riešil dosiaľ dovolacím súdom
neriešenú otázku.

22. Aby na základe dovolania podaného podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP mohlo byť
rozhodnutie odvolacieho súdu podrobené meritórnemu dovolaciemu prieskumu z hľadiska namietaného
nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 432 ods. 1 CSP), musia byť najskôr splnené predpoklady
prípustnosti dovolania, medzi ktoré okrem iného patrí riadne odôvodnenie dovolania prípustnýmidovolacími dôvodmi a spôsobom vymedzeným v ustanoveniach § 431 až § 435 CSP. K posúdeniu
dôvodnosti dovolania (či dovolateľom napadnuté rozhodnutie skutočne spočíva na nesprávnom
právnom posúdení) môže dovolací súd pristúpiť len po prijatí záveru o prípustnosti dovolania. Aj právna

úprava dovolacieho konania obsiahnutá v CSP, podobne ako predchádzajúca právna úprava, dôsledne
odlišuje prípustnosť a dôvodnosť dovolania.

23. Otázkou relevantnou podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP môže byť len otázka právna (nie
skutková otázka). Môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad

Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj o
otázku procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení).
Otázkou relevantnou podľa tohto ustanovenia môže byť len právna otázka, na ktorej spočívalo
rozhodnutie odvolacieho súdu. Otázky síce riešené súdmi v priebehu konania, avšak netvoriace
základ ich rozhodnutí, nemajú relevanciu v zmysle tohto ustanovenia. Predmetná otázka musí byť
zároveň procesnou stranou nastolená v dovolaní. Právne otázky, dovolateľom v dovolaní nenastolené

a nepomenované, nemajú relevanciu z hľadiska prípustnosti dovolania podľa tohto ustanovenia.
Osobitne významným znakom otázky relevantnej v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP je jej zásadný
právny význam. Otázkou zásadného právneho významu je otázka, ktorá je významná nielen pre
tú ktorú prejednávanú právnu vec (spor), ale aj zo širších hľadísk, najmä z hľadiska celkovej
rozhodovacej praxe všeobecných súdov Slovenskej republiky. Účelom § 421 ods. 1 písm. b) CSP je

dosiahnuť vyriešenie dosiaľ ešte nevyriešenej právnej otázky (a „zaplnením bielych miest doterajšieho
rozhodovania dovolacieho súdu prispieť k vytvoreniu jeho ustálenej rozhodovacej praxe“).

24. Dovolateľ považoval za otázku doposiaľ nevyriešenú dovolacím súdom s poukazom na § 421 ods. 1
písm.b)CSP:“čipísomnépotvrdeniedlžníkavzmluveopôžičke,podpísanéobomazmluvnýmistranami

o tom, že mu veriteľ odovzdal dohodnutú sumu pôžičky a dlžník túto sumu prevzal, je dostatočným
dôkazom o tom, že došlo k odovzdaniu a prevzatiu dohodnutej sumy pôžičky, a to za predpokladu, že
dlžník v konaní nepreukáže opak a jeho jedinou obranou je len jednoduché popretie prevzatia sumy
pôžičky.
24.1. Takto formulovaná otázka však v sebe nenapĺňa charakter otázky zásadného právneho významu v

zmysle§421ods.1písm.b)CSP,alelennesúhlasdovolateľasvyhodnotenímdokazovania(skutkového
stavu), ktorý uplatnil už v rámci preukazovania prípustnosti z hľadiska § 420 písm. f) CSP, a je zrejmé,
že tieto dva procesné inštitúty vymedzenia prípustnosti dovolania. dôsledne nerozlišuje.

25. Napriek tomu dovolací súd k uvedenému poznamenáva, že jedným zo základných nosných

princípov rekodifikácie civilného procesného práva je princíp procesnej zodpovednosti strán sporu.
Podľa všeobecných ustanovení o konaní sa súd prísne spravuje dispozičným princípom, čo sa
odzrkadľuje v princípe formálnej pravdy. Najprísnejšou sankciou za pasivitu strán v konaní, najmä za
neunesenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena, je strata sporu. Dôkazné bremeno je inštitútom
práva procesného, pretože je nerozlučne spojené s civilným sporovým konaním a prejavuje sa vo

výsledku sporu. Dôkazné bremeno predstavuje súhrn pravidiel umožňujúcich súdu rozhodnúť vo veci.
Neunesenie dôkazného bremena v sebe obsahuje procesnú zodpovednosť strany sporu za to, že v
konaní neboli preukázané jej tvrdenia a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jej
neprospech (Macur Jozef, Dukazní břemeno v civilním soudním řízení, 1.vydání, Brno, Masarykova
Univerzita v Brne, 1995).

26. Procesná aktivita strán sporu v zmysle čl. 8 CSP a § 149 CSP a ich zodpovednosť za neunesenie
dôkazného bremena v kontradiktórnom sporovom konaní leží výlučne na stranách sporu. Povinnosť
strany sporu preukázať vlastné tvrdenia, z ktorých odvodzuje svoje právo, nemôže byť prenášaná na
protistranu, pretože by to bolo v rozpore so základnými princípmi kontradiktórneho procesu, ako aj s

princípom zodpovednosti za unesenie dôkazného bremena a princípom formálnej pravdy uplatňovanej
v sporovom konaní.

27. Z uvedeného je zrejmé, že nebolo možné uskutočniť meritórny dovolací prieskum, nakoľko obsah
dovolania a vymedzenie prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP nemalo zákonom

vyžadované náležitosti, a pokiaľ by dovolací súd za tohto stavu nebral do úvahy absenciu náležitostí
prípustnosti dovolania a napriek tomu by pristúpil aj k posúdeniu dôvodnosti dovolania, uskutočnil
by procesne neprípustný dovolací prieskum, priečiaci sa nielen všeobecnej koncepcii právnej úpravy
dovolania a dovolacieho konania zvolenej v CSP, ale aj konkrétnemu cieľu sledovanému ustanovením §421 ods. 1 CSP. Postup dovolacieho súdu by v takom prípade dokonca porušil základné právo na súdnu
ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane (II. ÚS 172/03).

28. Najvyšší súd na základe dovolania žalobcu, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie
nie je prípustné (§ 447 písm. c) CSP), a ktorého dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom
uvedeným v § 431 až § 435 CSP (§ 447 písm. f) CSP), dovolanie odmietol.

29. Výrok o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta

druhá CSP).

30. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.