Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 13. marec 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3Co/137/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7221206113
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboš Kunay

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7221206113.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Kunaya a sudcov JUDr.

Jany Dudíkovej a JUDr. Petra Tutka v spore žalobcov 1. A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom C. X, 2. D.
B., nar. X.XX.XXXX, bytom C. X, 3. E. B., nar. X.X.XXXX, bytom C. X a 4. F. G., nar. XX.X.XXXX,
bytom H., G. XXX/XX, všetkých zastúpených JUDr. Ivetou Rajtákovou, advokátkou, Košice, Štúrova
20, proti žalovanej Univerzitnej nemocnici L. Pasteura Košice, so sídlom Rastislavova 785/43, Košice,
IČO: 00 606 707, zastúpenej ALENA ZADÁKOVÁ - advokát s.r.o., Košice, Kováčska 245/32, IČO: 53
209 451, za účasti intervenienta na strane žalovanej KOOPERATIVA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance
Group, Bratislava, Štefanovičova 4, IČO: 00 585 441, o náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaniach

žalobcov a žalovanej proti rozsudku K2-44C/28/2021-360 z 27.6.2024 v spojení s dopĺňacím rozsudkom
K2-44C/28/2021-389 z 15.7.2024 Mestského súdu Košice

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v spojení s dopĺňacím rozsudkom v rozsahu, v ktorom v prevyšujúcej časti
žaloba bola zamietnutá.

M e n í rozsudok v spojení s dopĺňacím rozsudkom v časti, v ktorej žalovaná bola zaviazaná zaplatiť
žalobcovi v 1. rade sumu 5.000,00 eur, žalobcom v 2. a 3. rade každému z nich sumu 3.000,00 eur

a žalobkyni v 4. rade sumu 2.000,00 eur a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku tak, že žalobu
aj v tejto časti zamieta.

P r i z n á v a žalovanej nárok na náhradu trov celého konania proti neúspešným žalobcom v 1., 2.,
3. a 4. rade v plnom rozsahu.

Intervenientovi sa nárok na náhradu trov celého konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie rozsudkom 44C/28/2021-208 zo 6.3.2023 žalovanú zaviazal zaplatiť žalobcom v

1. až 3. rade, každému z nich sumu 5.000,00 eur titulom posmrtnej ochrany osobnosti I. B., a to do 3
dní od právoplatnosti rozsudku, ďalším výrokom žalovanú zaviazal zaplatiť žalobcovi v 1. rade sumu
8.000,00 eur, žalobcom v 2. a 3. rade každému z nich sumu 6.000,00 eur, a žalobkyni v 4. rade sumu
5.000,00 eur, to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, keď v prevyšujúcej časti žalobu zamietol
a ďalej žalobcom v 1. až 4. rade priznal nárok na náhradu trov konania proti žalovanej v rozsahu 100
% a intervenientovi náhradu trov konania nepriznal.

2. Vychádzal zo žaloby, ktorou sa žalobcovia v 1. až 3. rade domáhali zaplatenia nemajetkovej ujmy
titulom posmrtnej ochrany nebohej I. B., v súvislosti s nesprávnym poskytnutím zdravotnej starostlivosti
počas jej hospitalizácie a ktorou sa žalobcovia v 1. až 4. rade domáhali aj náhrady nemajetkovej
ujmy titulom ochrany osobnosti, keďže do ich práv bolo zasiahnuté prežívaním nepriaznivého zážitkunebohej I. B. počas jej hospitalizácie. Zo žaloby mu vyplynulo, že nebohá I. B. trpela závažnými
dlhodobými ochoreniami, kvôli čomu dňa 15.8.2018 bola prijatá na kliniku dermatovenerológie, pre
chronické ulcerácie v predkolení zmiešaného pôvodu z dôvodu zamýšľanej liečby, pričom nebohá

bola imobilná, a dňa 17.8.2018 žalobca v 1. rade so žalobkyňou v 4. rade ju navštívili a ostali
šokovaní jej stavom, kedy mala zakrvavenú tvár, pyžamo a zakrvavená bola aj posteľná bielizeň,
pričom podľa vyjadrenia nebohej o ňu nebolo postarané, kvôli čomu ju zobrali späť domov, a následne
šetrením vykonaným Úradom pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou bolo konštatované nesprávne
poskytovanie zdravotnej starostlivosti nebohej, a takýmto postupom žalovanej došlo podľa žalobcov

k porušeniu práva nebohej na ochranu dôstojnosti, práva na humánny, etický a dôstojný prístup
zdravotných pracovníkov a konštatovaným postupom došlo aj k zásahu do osobnostných práv žalobcov
v 1. až 4. rade, kvôli čomu titulom postmortálnej ochrany I. B. si žalobcovia v 1. až 3. rade nárokovali
každý zaplatenie sumy 20.000,00 eur, a rovnako žalobcovia v 1. až 4. rade z dôvodu zásahu do ich
osobnostných práv navrhli priznať im každému náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 20.000,00 eur.
Vzal do úvahu obranu žalovanej, ktorá nárok neuznala ani čo do dôvodu, a ani výšky keď podľa nej

zdravotný stav nebohej bol riešený na zodpovedajúcom pracovisku a to plne kvalifikovanými odborníkmi
s dostatočnou praxou a to spôsobom „lege artis“, keď s poukazom na zdokumentovanú zdravotnú
starostlivosť mala za to, že aj šetrenie a závery Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou len
konštatovali porušenie právnej povinnosti, ktoré samo o sebe ešte nezakladá jej zodpovednosť, ako
zdravotnéhozariadenia,keďževrámciposkytovaniazdravotnejstarostlivostimôžedôjsťknedostatkom,

ktoré však automaticky nezakladajú jej zodpovednosť. Poukázal na to, že podaním z dňa 12.5.2022
oznámil svoj vstup do konania intervenient na strane žalovanej, a to poisťovňa. Uviedol, že vo veci
bolo nariadené pojednávanie na deň 16.6.2022, ako aj 9.2.2023 a podrobne reprodukoval obsah
vyjadrení zástupcov sporových strán, ako aj obsah výpovedí žalobcov v 1. až 4. rade. Z predložených a
vykonanýchdôkazovmuvyplynulo,žeI.B.naklinikedermatovenerológiežalovanejbolahospitalizovaná

dňa 15.8.2018, zhrnul jej zdravotný stav a priebeh liečby, počas ktorej dňa 16.8.2018 pacientka v
skorých ranných hodinách spadla z postele, kvôli čomu bola prevezená a ošetrená na traumatologickej
ambulancii, keď dňa 17.8.2018 bola navštívená žalobcami v 1. a 4. rade a v tento deň aj na vlastnú
žiadosť prepustená, po čom zomrela dňa XX.X.XXXX. Uviedol, že rozhodnutím Úradu pre dohľad nad
zdravotnou starostlivosťou v Bratislave zo dňa 5.12.2019 bola žalovanej v správnom konaní uložená

pokuta vo výške 500,00 eur za porušenie povinnosti poskytnúť I. B. zdravotnú starostlivosť správne
a toto rozhodnutie bolo v rozkladovom konaní rozhodnutím zástupcu predsedu úradu potvrdené dňa
7.12.2020. Citoval článok 8 ods. 1 Dohovoru č. 209/1992 Zb., čl. 1 ods.1 Charty základných práv
Európskej únie, čl. 19 ods. 1, 2 Ústavy SR, ako aj § 11, § 13 ods. 1 až 3, § 15, § 116 a § 420 ods. 1
až 3 OZ a ďalej § 4 ods. 3 zák. č. 576/2004 Z.z. a § 205 CSP a mal za preukázané, že žaloba bola

podaná dôvodne v celom rozsahu. V prvom rade sa zaoberal základom nároku vzniknutej nemajetkovej
ujmy žalobcov v 1. až 3. rade, t.j. manžela a synov nebohej I. B. titulom tzv. posmrtnej ochrany vo
forme finančného zadosťučinenia a vychádzal pri tom z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR spis. zn.
5Cdo/54/99, z ktorého záverov citoval a s tými sa stotožnil. Nepochyboval o tom, že občianskoprávna
ochrana osobnosti podľa § 15 OZ je v súčasných podmienkach účinná len vtedy, ak sa zadosťučinenie

prizná v peniazoch a skúmal ďalej splnenie predpokladov pre vznik občianskoprávnej zodpovednosti
spôsobenej zásahom do osobnosti fyzickej osoby, a to vo vzťahu k vzniknutej nemajetkovej ujme I. B..
Dospel k záveru, že takýmto neoprávneným zásahom bol postup poskytovateľa zdravotnej starostlivosti,
ktorý nesprávne starostlivosť poskytol nebohej I. B. počas je hospitalizácie v dňoch 15.8 až 17.8.2018,
ktoré nedostatky mu vyplynuli aj z rozhodnutia Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, ktorý

vychádzajúc zo zdravotnej dokumentácie nebohej konštatoval nedostatky, kvôli ktorým žalovanej uložil
pokutu vo výške 500,00 eur. Podrobne sa ďalej zaoberal existenciou príčinnej súvislosti medzi konaním
žalovanej a následkami nebohej, ktorej ako ťažko zdravotne chorej osobe nebola poskytovaná pomoc
a asistencia pri toalete a hygiene, kvôli čomu pri pokuse vstať a navštíviť toaletu spadla a spôsobila
si zranenia. V podrobnostiach poukázal na závery vyplývajúce z rozhodnutia úradu pre dohľad, keď

obe rozhodnutia správnych orgánov sú verejnými listinami potvrdzujúcimi pravdivosť toho, čo sa v nich
osvedčuje, alebo potvrdzuje, ak nie je dokázaný opak a to v zmysle ustanovenia § 205 CSP. Mal za to,
že na preukázanie príčinnej súvislosti nebolo potrebné vykonávať znalecké dokazovanie, nakoľko pre
jej posúdenie neboli potrebné odborné znalosti. Odborné posúdenie totiž nie je potrebné pri známych
skutočnostiach,žeosoba,ktorájeťažkochorá,doslovakrátkopredsmrťouvprípadepáduaponechania

v zúboženom stave sa musela cítiť ponížená a bezmocná, čím došlo k zásahu do jej osobnostných práv,
najmä do práva na dôstojnosť. Aj úrad pre dohľad konštatoval, že po úraze nebohej neboli realizované
ošetrovateľskéintervencienauspokojovaniepotriebjejhygienyavzhľadomnatietozáveryužnevykonal
výsluchy navrhnutých svedkov J. H. D. a sestry K.. Vychádzajúc z ust. § 13 ods. 1 OZ mal za to, ževýrazným spôsobom bolo zasiahnuté do osobnostných práv nebohej I. B., najmä do práva na ľudskú
dôstojnosť, keďže trpela bolesťami, nebola umytá, nedali jej tabletku a nemala ošetrenú nohu, čo
uvádzali vo svojich výpovediach aj žalobcovia v 1. až 4. rade a takúto ujmu by pociťovala, ako závažnú

každý, kto by sa nachádzal na mieste nebohej. Vzhľadom na uvedené žalobcovia v 1. až 3. rade, ako
manžel a synovia nebohej majú právo domáhať sa náhrady nemajetkovej ujmy, na čo boli splnené všetky
predpoklady. Pri požadovanej výške náhrady 20.000,00 eur pre každého z nich posudzoval kritéria pre
výšku priznávanej ujmy, berúc do úvahy jej závažnosť a okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.
Vo vzťahu k životu a k zdraviu zásah do ľudskej dôstojnosti je o čosi menší, ako pri strate života, hoci i

tak ľudská dôstojnosť patrí medzi najvyššie hodnoty v základoch celého právneho systému. Do ľudskej
dôstojnosti nebohej bolo zasiahnuté tým, že jej nebola riadne poskytnutá zdravotná starostlivosť, hoci
bola imobilná a potrebovala pomoc pri hygiene, keď bola ťažko chorá a ponechaná bez pomoci až do
príchodu svojich príbuzných, ktorí ju našli v zúboženom, zanedbanom a boľavom stave, kvôli čomu za
primeranú sumu považoval čiastku 15.000,00 eur. Zdôraznil, že nebohá od poskytovateľa zdravotnej
starostlivosti očakávala, že zmierni alebo zlepší jej zdravotný stav poskytnutím liečby nôh, mala dôveru v

lekárov a v ich ľudský prístup, avšak ostala sklamaná, bezmocná a ponížená, pričom prežívala posledné
dni svojho života, kvôli čomu vo výroku I. priznal žalobcom v 1. až 3. rade každému po 5.000,00 eur
(15.000:3) a v prevyšujúcej časti žalobu vo výroku III. zamietol.

3. Posudzoval ďalej splnenie predpokladov vo vzťahu k zásahu do práva na ochranu súkromia a

rodinného života žalobcov v 1. až 4. rade a mal za to, že i v tomto prípade boli splnené predpoklady
vzniku nároku na nemajetkovú ujmu. Zásah do citovej (emocionálnej) oblasti u žalobcov v 1. až 4. rade
bol spôsobený tým, že ujmu I. B. - ich manželky, matky a babky pociťovali ako ujmu vlastnú, keďže ide
o blízke osoby v zmysle § 116 Občianskeho zákonníka. Podrobne popísal obsah vyjadrení žalobcov
popisujúcich ich vnímanie situácie nebohej, keď dôvodom ich ujmy bola tá istá skutočnosť, pre ktorú

vznikla ujma neb. I. B. a to neposkytnutie správnej zdravotnej starostlivosti. Konaním žalovanej teda
bolo zasiahnuté nielen do osobnostných práv nebohej, ktorá to priamo prežívala, ale aj do osobnostných
práv žalobcov v 1. až 4. rade, kvôli čomu priznanie náhrady nemajetkovej ujmy aj im nie je vylúčené.
Každý z nich vnímal utrpenie nebohej ako svoje vlastné utrpenie, prečo im súd priznal aj náhradu
nemajetkovejujmy.Zásahpovažovalzavýrazneintenzívnyatoajsprihliadnutímnaprežívaniežalobcov

v 1. až 4. rade, ktorí sa dodnes so situáciou nebohej - ich manželky, matky a babky nevedia vyrovnať
a ťažko dodnes o situácii rozprávajú. Osobitne skúmal kvalitu a intenzitu vzťahov žalobcov k nebohej,
ku ktorej najintenzívnejší a najdlhší vzťah mal žalobca v 1. rade, ako jej manžel a keďže I. B. titulom
posmrtnejochranybolapriznanásuma15.000,00eur,zaprimeranúsumuvovzťahukžalobcoviv1.rade
pokladal čiastku 8.000,00 eur. Žalobca v 3. rade žil so svojou matkou v čase jej hospitalizácie v spoločnej

domácnosti, mal k nej blízky a dobrý vzťah a u neho za primeranú považoval sumu 6.000,00 eur. Žalobca
v 2. rade síce nežil s nebohou v spoločnej domácnosti, ale veľmi intenzívne sa s ňou stretával, aj
4x denne, mali spolu pozitívny vzťah, žalobca bol jej prvým dieťaťom a priznal mu preto náhradu v
rovnakej sume ako u žalobcu v 3. rade. Aj žalobkyňa v 4. rade, ako vnučka nebohej, jej situáciu prežívala
veľmi intenzívne, nebohú vnímala ako svoju mamu, žijúc s ňou v spoločnej domácnosti a následne

priamo sledovala výsledky jej hospitalizácie, kvôli čomu jej priznal sumu 5.000,00 eur. V prevyšujúcej
časti nároky žalobcov vo výroku III. zamietol. Vysvetlil, prečo nevykonal dokazovanie oboznámením sa
so zdravotnou dokumentáciou, keďže túto Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou pri svojom
rozhodovaní mal k dispozícii a podrobne ju v rozhodnutiach rozoberal. Konštatoval tiež, že v konaní
nebolo preukázané diskriminačné konanie žalovanej voči neb. I. B.. O trovách konania rozhodol podľa

§ 255 ods. 2 CSP uplatňujúc zásadu úspechu, pretože stanovenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy
záviselo od jeho úvahy.

4. Rozsudok v jeho vyhovujúcej časti a v súvisiacich výrokoch o trovách konania napadla včas podaným
odvolaním žalovaná. Navrhla ho zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové

rozhodnutie a to s použitím odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/ a h/ CSP. Rozsudok
pokladala za nedostatočne odôvodnený a úplne ignorujúci jej námietky. Prvoinštančný súd podľa nej
svoje rozhodnutie založil iba na dôkazných prvkoch svedčiacich v prospech žalobcov, čo je v rozpore
so zaužívanou judikatúrou ESĽP či Ústavného súdu SR. Okrem toho rozhodnutie bolo založené len
na rozhodnutí Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou zo dňa 5.12.2019, hoci tento listinný

dôkaz preukazuje len porušenie povinnosti pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti, čo však samo o
sebe nepostačuje na preukázanie zásahu do osobnostných práv žalobcov. Už samotná výška udelenej
pokuty naznačuje závažnosť porušenia § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z.z. a hoci úrad mal možnosť
uložiť pokutu až do výšky 9.958,00 eur, siahol len po nižšej pokute a tak je evidentné, že nedošloaž k takým závažným pochybeniam, ako to prezentovali žalobcovia v rámci konania. Konajúci súd
sa nevysporiadal s rozpornými tvrdeniami strán sporu, pričom žaloba bola založená predovšetkým
na tvrdení žalobcov o neľudskom zaobchádzaní s nebohou a to z dôvodu, že je Rómka. Súd prvej

inštancie pritom diskriminačné konanie voči nebohej nemal za preukázané. Porušenie § 4 ods. 3 zákona
č. 576/2004 Z.z. navyše automaticky nezakladá právo na priznanie nemajetkovej ujmy. Nesúhlasila s
priznaním sumy po 5.000,00 eur titulom posmrtnej ochrany osobnosti I. B. v prospech žalobcov v 1. až
3. rade, keď je nesporné, že v dôsledku nesprávne poskytnutej ošetrovateľskej starostlivosti nebohej
nedošlo k jej úmrtiu a teda žalobcovia neboli ukrátení rozvíjať s nebohou rodinné vzťahy tak, ako je tomu

v prípadoch, kedy v dôsledku nesprávne poskytnutej zdravotnej starostlivosti dôjde k úmrtiu pacienta.
Naopak, z výpovedí žalobcov vyplynuli, že mali medzi sebou pevné rodinné väzby a tieto sa v dôsledku
nesprávne poskytnutej ošetrovateľskej starostlivosti vôbec nezmenili ani nenarušili. Nesúhlasila ani s
výškou priznanej sumy, považujúc ju za neadekvátnu a nezohľadňujúcu súdnu prax a to s poukazom
na nález Ústavného súdu SR sp.zn. III.ÚS 288/2017 z 5.12.2017, či na rozsudok Najvyššieho súdu
SR sp.zn. 4Cdo/171/2005 zo dňa 27.4.2006. Poukázala aj na zákon č. 215/2006 Z.z. o odškodňovaní

osôb poškodených násilným trestným činom, kde je osobitne upravená výška odškodnenia. V čase
poskytnutia zdravotnej starostlivosti v roku 2018 bola minimálna mzda vo výške 435,00 eur a teda
pozostalí v prípade smrti by dostali sumu 21.750,00 eur a obete násilných trestných činov 4.350,00
eur. Je nepredstaviteľné, aby zdravotnícki pracovníci boli stavaní do horšieho svetla ako vrahovia a
násilníci. Nárok priznaný I. výrokom napadnutého rozsudku považovala za nedôvodný, keď súd prvej

inštancie pri jeho odôvodnení poukázal len na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 5Cdo/54/99. Tento je
rozporný napr. s rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2Cdo/93/2008, z ktorého citovala a mala za
to, že ak by aj bol správny záver súdu o možnosti náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v prípade
postmortálnej ochrany nie je jej zrejmé, ako mohla byť postmortálna ochrana osobnosti odškodnená
tromi náhradami nemajetkovej ujmy. Takáto náhrada mala byť priznaná ako jednorazové odškodnenie v

jednej sume a nie každému žalobcovi zvlášť. Bola toho názoru, že v konaní došlo aj k porušeniu zásady
rovnosti zbraní, keď žalobcovia neumožnili oboznámiť zdravotnú dokumentáciu nebohej a jej návrhy
na vykonanie dokazovania vrátane znaleckého dokazovania neboli akceptované. Postupom súdu prvej
inštancie tak bolo porušené jej právo na spravodlivé súdne konanie a prvoinštančný súd vo veci rozhodol
jednostranne.

5. Krajský súd v Košiciach uznesením 3Co/66/2023-255 z 27.12.2023 zrušil rozsudok súdu prvej
inštancie zo 6.3.2023 v napadnutej vyhovujúcej časti a v súvisiacich výrokoch o trovách konania a
v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Dospel
k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie napriek jeho obsiahlosti a zrejmej snahe vysvetliť každý

aspekt uplatnených nárokov vo svojom súhrne nebol úplne preskúmateľný pre nedostatok dôvodov,
čím bol naplnený odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP. Upozornil, že je nevyhnutné
dôsledne rozlišovať ujmu spočívajúcu v porušení práva na ochranu súkromia nebohej poškodenej
od ujmy vzniknutej v dôsledku porušenia práva na súkromie žalobcov ako pozostalých a starostlivo
zvažovať, či vedľa seba obstoja oba uplatnené nároky a takúto úvahu aj náležite a vyčerpávajúco

odôvodniť. Zdôraznil, že nedovolený (protiprávny) zásah žalovanej nesmeroval priamo voči žalobcom,
u ktorých ako u „sekundárnych“ postihnutých je nevyhnutné u každého z nich zvlášť a samostatne
posudzovať intenzitu možného zásahu do chránenej sféry.

6. Súd prvej inštancie ďalším rozsudkom K2-44C/28/2021-360 z 27.6.2024 (t.j. teraz preskúmavaným

rozhodnutím) zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi v 1. rade sumu 5.000,00 eur, žalobcom v 2. a 3.
rade každému z nich sumu 3.000,00 eur a žalobkyni v 4. rade sumu 2.000,00 eur a to do troch dní od
právoplatnostirozsudkuatiežrozhodol,žežalobcoviav1.až4.rademajúnároknanáhradutrovkonania
vo vzťahu k uplatnenej nemajetkovej ujme titulom zásahu do ich osobnosti proti žalovanej v rozsahu 100
% a tiež o tom, že žalovaná má nárok na náhradu trov konania vo vzťahu k uplatnenej nemajetkovej ujme

titulom posmrtnej ochrany proti žalobcom v 1. až 3. rade v rozsahu 100 %, keď napokon intervenientovi
náhradu trov konania nepriznal.

7. Zrekapituloval doterajší priebeh konania, zhrnul podstatný obsah vyjadrení strán sporu a obsiahlo
citoval z odôvodnenia uznesenia Krajského súdu v Košiciach z 27.12.2023. Uviedol tiež podstatné

časti obsahu záverečných rečí právnych zástupkýň strán. Z vykonaného dokazovania mu vyplynulo,
že dňa 15.8.2018 bola hospitalizovaná pani I. B. na klinike dermatovenerológie Univerzitnej nemocnice
L. Pasteura Košice z dôvodu podpornej infúznej vazodilitačnej liečby ulcerácií na oboch predkoleniach
(liečba na zlepšenie prekrvenia dolných končatín). Išlo o polymorbídnu pacientku s dokumentovanýmizávažnými chronickými ochoreniami- chronickým zlyhaním obličiek v terminálnom štádiu, v dlhodobom
dialyzačnom programe, s diabetes mellitus 2. typu na diéte (cukrovka), s artériovou hypertenziou
(vysoký krvný tlak), st. p. paroxyzme fibrilácie predsiení v minulosti (porucha srdcového rytmu),

st. p. NCMP s CT nálezom hypodenzného ložiska infratentoriálne vpravo v.s. charakteru starších
postmalatických zmien (r. 2014)- prekonala náhlu cievnu mozgovú príhodu, s poruchou metabolizmu
lipidov a purínov, exogénnou obezitou, anémiou stredného ťažkého stupňa, st. p. akútnej pankreatitíde v
teréne chronickej pankreatitídy (r. 2015), st. p. akútnej hemoragickej gastritíde, s erozívnou gastropatiou
(r. 2017), s dg. varices cruris, s defektom v oblasti ľavej dolnej končatiny v.s. zmiešanej etiológie

(ischemicko- venóznym) (1.8.2018), s periférnym tepnovým ochorením a ďalšími diagnózami. Pri prijatí
na hospitalizáciu bol vypísaný Vstupný záznam sesterského posúdenia zdravotného stavu pacientky,
v závere ktorého boli stanovené sesterské diagnózy: E100 Nedostatok informácií, K112 Narušená
celistvosť tkanív. Mobilita pacientky nebola posúdená vôbec, zo záznamu nebolo známe, ktorý stupeň
mobility bol u pacientky prítomný (1- plná mobilita, 2- mobilita mierne obmedzená, 3- mobilita veľmi
obmedzená, 4- imobilita). Z potvrdenia ambulancie všeobecného lekára pre dospelých J. E. L. -

PALMED, s.r.o. zo dňa 20.9.2017 vyplýva: „FBLR ambulancia- prosím o predpis invalidného vozíka u
imobilnej pacientky s DM v hemodialýze AH, nadváha, chronická bronchitída...“. Zo záznamu zo dňa
24.4.2018 všeobecného lekára pre dospelých J. G. M.- FBLR ambulancia Ľubovnianskej nemocnice,
n.o. Stará Ľubovňa vyplýva predpis mechanického vozíka M 9050, skladací rám (L88015). „Obj.
nález: Obezita, stoj a chôdza s oporou pár krokov antaligická vľavo, dynamika C, TH, L chrbtice

redukovaná v celom rozsahu s max. do extenzie v TH, L, BK redukovaná pohyblivosť s max. do IR
od 5 st, bilat, kolená artroticky defigurované, eutermické, extenzia vľavo bolestivá, viazne 10 st, flexia
110 st, palpačná citlivosť kĺbových štrbín bilat., ulcus cruris na predkolení vľavo, Lassegue negat.“
Zdravotnou sestrou bolo vo vstupnom zázname vyznačené, že pacientka nemá problém s močením.
I. B. bola pacientka z dlhodobého dialyzačného programu. V zázname nebola posúdená starostlivosť

o a-v fistulu (tepenno- žilová spojka pre potreby dialýzy) na ľavom predlaktí a nebola vyznačená
kolónka hemodialýza. Počas hospitalizácie bola pacientke poskytovaná infúzna vazodilitačná liečba.
Dňa 16.8.2018 v skorých ranných hodinách I. B. spadla z postele, preto bola prevezená a ošetrená na
traumatologickú ambulanciu UNLP Košice, so stanovením diagnóz- tržná rana v čelovej oblasti vpravo
a vykĺbenie v oblasti kĺbov medzi záprstnými kosťami a článkami 2. a 3. prsta pravej ruky. Bolo jej

vykonané lokálne ošetrenie, repozícia (umiestnenie vykĺbenej časti do pôvodnej polohy) a naloženie
sadrovej fixácie na pravú ruku, pričom sa mala vyhýbať kontaktu s vodou. Po príchode späť na Kliniku
dermatovenerológie UNLP Košice boli zdravotnou sestrou realizované ordinácie lekára- sledovanie
stavu vedomia, aplikovanie ľadu na polohovanú končatinu. Dňa 17.8.2018 navštívili I. B. jej manžel
žalobca v 1. rade a žalobkyňa vo 4. rade. Dňa 17.8.2018 bola pacientka prepustená na vlastnú žiadosť

pre potrebu pomoci kvôli sadre. I. B. zomrela dňa XX.X.XXXX. Citoval podstatné zistenia z rozhodnutia
Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou v Bratislave zo dňa 5.12.2019, ktorým bola žalovanej
uložená v správnom konaní pokuta vo výške 500,00 eur za porušenie povinnosti poskytnúť zdravotnú
starostlivosť správne, keď boli konštatované nedostatky vo vzťahu k pacientke I. B. v oblasti posúdenia
jej mobility a vylučovania moču, posúdenia a starostlivosti o a-v fistulu na ľavom predlaktí, neboli

realizované ordinácie merania krvného tlaku a pulzu pred a po podaní infúznej vazodilitačnej liečby,
neboli realizované ošetrovateľské intervencie na uspokojovanie potreby hygieny pacientky v súvislosti
s aktuálnou zmenou jej zdravotného stavu po úraze. Uviedol, že rozhodnutím zástupcu predsedu
Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou zo dňa 7.12.2020 o podanom rozklade žalovanej voči
rozhodnutiu o uložení pokuty 500,00 eur bolo preskúmavané rozhodnutie zo dňa 5.12.2019 potvrdené.

Citoval článok 1 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie, článok 19 ods. 1, 2 Ústavy SR, § 11, § 13
ods. 1 až 3, § 15, § 116 a § 420 ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka, ako aj § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004
Z.z. a v prvom rade sa zaoberal základom nároku vzniknutej nemajetkovej ujmy žalobcov v 1. až 3.
rade, t.j. manžela a synov neb. I. B. titulom tzv. posmrtnej ochrany vo forme finančného zadosťučinenia,
k čomu citoval vybrané časti z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR 5Cdo/54/99 a prihliadol i na ďalší vývoj

rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu prejavený v rozhodnutiach 2Cdo/93/2008 a 6Cdo/92/2015.
PoukázalajnarozhodnutieNajvyššiehosúduSRsp.zn.5Cdo/2/2019z23.4.2020,vktoromtentoodobril
názor odvolacieho súdu (tam vyslovený), v zmysle ktorého na uplatnenie práva na ochranu osobnosti
je aktívne legitimovaná iba tá fyzická osoba, do osobnostných práv ktorej smeroval neoprávnený
zásah, pričom právo na ochranu osobnosti fyzickej osoby ako právo nemajetkové zaniká jej smrťou

a neprechádza smrťou na dedičov. Dospel k záveru, že žalobcovia si nemohli uplatniť podanou žalobou
oba nároky, kvôli čomu nárok na náhradu nemajetkovej ujmy titulom posmrtnej ochrany považoval za
nedôvodný, nakoľko žalobcovia sa mohli oprávnene domáhať len náhrady nemajetkovej ujmy titulom
zásahu do ich osobnosti.8. Posudzoval ďalej splnenie predpokladov pre vznik občianskoprávnej zodpovednosti spôsobenej
zásahom do osobnosti fyzickej osoby a to vo vzťahu k vzniknutej nemajetkovej ujme I. B., ktorú cítili

žalobcovia ako ujmu vlastnú, keďže išlo o blízke osoby v zmysle § 116 Občianskeho zákonníka.
Sklamanie a poníženie I. B. vnímali ako vlastné sklamanie a poníženie, čím bola dotknutá ich dôstojnosť
a ďalej podrobne popísal vlastné vyjadrenia žalobcov týkajúce sa ich pocitov. Za ďalší predpoklad pre
vznik nemajetkovej ujmy označil neoprávnený zásah, pričom rozhodnutím predsedu Úradu pre dohľad
nad zdravotnou starostlivosťou bolo potvrdené rozhodnutie úradu o uložení pokuty žalovanej vo výške

500,00 eur za porušenie povinnosti poskytnúť zdravotnú starostlivosť správne, pričom právo posúdiť
správnosť poskytnutej zdravotnej starostlivosti patrí do kompetencie úradu. Hoci žalovaná namietala
splnenie predpokladu priamej a bezprostrednej príčinnej súvislosti medzi jej konaním a zásahom do
osobnosti žalobcov aj tento predpoklad mal za splnený, keďže ťažko zdravotne chorej I. B. nebola
poskytnutá pomoc a asistencia pri toalete a hygiene a pri pokuse navštíviť toaletu došlo u nej ku vzniku
zranení a následne jej nebola realizovaná ošetrovateľská intervencia a bola ponechaná zakrvavená

a špinavá viac ako 24 hodín, čo vnímala ako poníženie a bezmocnosť a túto jej situáciu neskôr vnímali
žalobcovia v 1. až 4. rade a to veľmi intenzívne a citlivo, čo sa prejavilo ešte aj pri ich výpovediach
pred súdom. Takýto zásah považoval za výrazne intenzívny, keďže nebohá bola manželkou, matkou
a babkou žalobcov, ktorým vznikol nárok na finančné zadosťučinenie, keďže samotné konštatovanie
porušenia práva sa mu javilo ako nedostatočné. Bol toho názoru, že na preukázanie príčinnej súvislosti

nebolo už potrebné vykonávať znalecké dokazovanie. Zaoberal sa ďalej podmienkami priznávania
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch a mal za to, že uplatnené nároky po 20.000,00 eur u každého zo
žalobcov sú neprimerané. Takáto výška nemajetkovej ujmy je priznávaná pri strate blízkeho v dôsledku
nesprávnehoposkytnutiazdravotnejstarostlivostialebovprípadoch,kedydošlokťažkémuzdravotnému
postihnutiu. Vyjadril sa aj k možnej aplikácii zák. č. 274/2017 Z.z. a poukázal i na rozhodnutia a výšky

priznávaných súm v obdobných konaniach, kde bolo zasiahnuté do práva na ochranu ľudskej dôstojnosti
a tieto špecifikoval. Konkretizoval ďalej charakter a intenzitu vzťahov jednotlivých žalobcov ku nebohej I.
B. a diferencovane titulom nemajetkovej ujmy priznal žalobcovi v 1. rade sumu 5.000,00 eur, žalobcom
v 2. a 3. rade každému z nich sumu 3.000,00 eur a žalobkyni v 4. rade sumu 2.000,00 eur. Vysvetlil tiež,
prečo nevykonal dokazovanie oboznámením sa so zdravotnou dokumentáciou a doplnil, že v konaní

nebolo preukázané diskriminačné konanie žalovanej voči neb. I. B.. O trovách konania rozhodol podľa
§ 255 ods. 1 CSP tak, že plne úspešným žalobcom v 1. a 4. rade vo vzťahu k uplatnenej nemajetkovej
ujme titulom zásahu do ich osobnosti priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % proti
žalovanej a vo vzťahu k uplatnenej nemajetkovej ujme titulom posmrtnej ochrany vzhľadom na úspech
žalovanej jej priznal voči žalobcom v 1. až 3. rade nárok na náhradu trov konania proti žalobcom v 1.

až 3. rade v rozsahu 100 %. Nevidel priestor pre aplikáciu ust. § 257 CSP a upozornil, že o výške trov
bude rozhodnuté v samostatnom uznesení po právoplatnosti rozsudku.

9. Dňa 12.7.2024 proti rozsudku podali odvolanie žalobcovia v 1. až 4. rade, navrhli ho zmeniť
a žalobcom v 1. až 3. rade priznať každému z nich sumu 5.000,00 eur titulom posmrtnej ochrany

osobnosti I. B. a ďalej zaviazať žalovanú zaplatiť žalobcovi v 1. rade sumu 8.000,00 eur, žalobcom v 2.
a 3. rade každému z nich sumu 6.000,00 eur a žalobkyni v 4. rade sumu 5.000,00 eur ako náhradu
nemajetkovej ujmy za zásah do ich osobnostných práv uplatniac odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1
písm. b/, f/ a h/ CSP. Navrhli tiež vo veci vydať dopĺňací rozsudok, nakoľko súd prvej inštancie opomenul
rozhodnúť o zamietnutí zvyšku ich nároku na ochranu ich osobnostných práv ako aj o zamietnutí žaloby

na postmortálnu ochranu osobnosti neb. I. B..

10. Dňa 15.7.2024 súd prvej inštancie rozhodol vo veci dopĺňacím rozsudkom K2-44C/28/2021-389 tak,
že rozsudok z 27.6.2024 doplnil o výrok: V prevyšujúcej časti žalobu zamieta. Citoval § 225 ods. 1,2 CSP
a uviedol, že v pôvodnom rozhodnutí nerozhodol o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti o zaplatenie

nemajetkovej ujmy titulom tzv. posmrtnej ochrany a o zaplatenie nemajetkovej ujmy titulom zásahu do
osobnosti žalobcov, kvôli čomu vo veci vydal dopĺňací rozsudok.

11. Dňa 22.7.2024 rozsudok v jeho vyhovujúcej časti napadla včas podaným odvolaním žalovaná,
navrhla ho zmeniť a žalobu žalobcov v 1. až 4. rade zamietnuť a uplatnila si nárok na náhradu

trov konania a to s poukazom na odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/ a h/ CSP.
Vytkla konajúcemu súdu, že sa nevysporiadal s jej námietkami vo vzťahu k nemajetkovej ujme
a svoje rozhodnutie založil len na listinnom dôkaze – rozhodnutí Úradu pre dohľad nad zdravotnou
starostlivosťou, hoci tento preukazuje len porušenie povinnosti pri poskytovaní zdravotnej starostlivostinebohej, čo samo o sebe nepostačuje na preukázanie zásahu do osobnostných práv žalobcov. Podľa
jej názoru absentuje aj príčinná súvislosť medzi nesprávne poskytnutou zdravotnou starostlivosťou
nebohejazníženímdôstojnostižalobcov,kvôličomujenároknanáhradunemajetkovejujmyvpeniazoch

nedôvodný.

12. Poukázala na nezhody vo výpovediach žalobcov, ktorí rôzne popisovali situáciu ich blízkej osoby
počas hospitalizácie, čím je spochybnená ich vierohodnosť. Trvala na tom, že porušenie § 4 ods. 3
zákona č. 576/2004 Z.z. automaticky nezakladá právo na priznanie nemajetkovej ujmy a zaoberala

sa ďalej dôkaznou povinnosťou a to i s poukazom na vybrané rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR.
Bola toho názoru, že žalobcovia nepreukázali, akým spôsobom bola v značnej miere znížená ich
dôstojnosť a nenavrhli žiadne dôkazy svedčiace o tom, akým spôsobom trpeli po poskytnutej zdravotnej
starostlivosti nebohej a obmedzili sa len na svoje tvrdenia. Na priznanie odškodnenia pritom nestačí
len možnosť zníženia dôstojnosti alebo vážnosti fyzickej osoby v značnej miere, ale súd musí bezpečne
zistiť, že k takémuto zníženiu skutočne došlo. Citovala tiež z uznesenia Najvyššieho súdu SR sp.zn.

30Cdo 4003/2011 a mala za to, že doterajšie konanie a rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo
jednostranné a berúce do úvahy len dôkazy v prospech žalobcov.

13.Dňa19.8.2024žalobcoviadoručilisúduprvejinštancieodvolanieprotidopĺňaciemurozsudku,navrhli
rozsudok zmeniť a priznať im sumy špecifikované v už skoršom podaní uplatniac odvolacie dôvody

podľa § 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/ CSP. Nestotožnili sa s názorom prvoinštančného súdu o nemožnosti
uplatňovať zároveň postmortálnu ochranu I. B. a aj ochranu osobnostných práv ich samotných a to za
zásah, ku ktorému došlo konaním žalovanej vo vzťahu k I. B., keďže pre takýto názor nemožno nájsť
právny podklad v ust. § 11 až § 17 Občianskeho zákonníka. Takýto právny názor nie je vyjadrený ani
vrozhodnutíNajvyššiehosúduSRsp.zn.3Cdo/84/2011z13.10.2011.Právenaopak,ztohtorozhodnutia

vyplýva možnosť domáhať sa postmortálnej ochrany osobnosti v zmysle § 15 Občianskeho zákonníka,
ako aj možnosti ochrany osobnosti pozostalej osoby v zmysle § 11 až § 13 Občianskeho zákonníka. Pre
odopretie možnosti uplatňovať postmortálnu ochranu, ako aj vlastnú ochranu osobnosti žalobcov ako
pozostalých po I. B. neexistoval teda žiaden právny dôvod, keď navyše v rozhodnutí Najvyššieho súdu
SR sp.zn. 5Cdo/54/1999 je explicitne vyjadrený právny názor o možnosti uplatňovať právo na peňažné

zadosťučinenie ako jeden z prostriedkov ochrany osobnosti zomrelej fyzickej osoby. V kontexte výkladu
pojmu ustáleného názoru súdnej praxe poukázali na nález Ústavného súdu SR sp.zn. I.ÚS 115/2020.
Pokiaľ išlo o priznanie náhrady nemajetkovej ujmy za zásah do ich osobnostných práv, od vydania
predošlého rozsudku nevykonal mestský súd žiadne dokazovanie, z ktorého by vyplynula možnosť
dospieť k iným skutkovým záverom o intenzite zásahu a teda aj o výške nemajetkovej ujmy.

14. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobcov trvala na svojich odvolacích námietkach a upozornila,
že žalobcovia po zrušujúcom uznesení Krajského súdu v Košiciach zo dňa 27.12.2023 zostali pasívni,
nenavrhližiadnedokazovanienapreukázaniesvojichtvrdeníanerozporovalipredloženélistinnédôkazy.
Za dôležitý pokladala rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6Cdo/92/2015 z 22.2.2017, z ktorého

vyplýva, že nie je možné kumulatívne uplatňovať postmortálnu ochranu a náhradu nemajetkovej ujmy
tak, ako si to uplatnili žalobcovia.

15. Krajský súd v Košiciach na základe podaných odvolaní vec prejednal na pojednávaní podľa ust.
§ 385 ods. 1, 2 CSP, preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s dopĺňacím rozsudkom

v medziach odvolaní, t.j. v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods. 1, 2 CSP (vymedzenom odvolacími
dôvodmi a námietkami strán uvedenými v ich odvolaniach) a § 379 CSP spolu s konaním, ktoré mu
predchádzalo a dospel k záveru, že za dôvodné možno pokladať iba odvolanie žalovanej, kvôli čomu
rozsudok v spojení s dopĺňacím rozsudkom potvrdil v rozsahu, v ktorom v prevyšujúcej časti žaloba
bola zamietnutá a v jeho vyhovujúcej časti ho zmenil tak, že žalobu i v tejto časti zamietol, keď súd

prvej inštancie správne zistil skutkový stav, avšak dospel k nesprávnemu právnemu záveru o naplnení
predpokladov pre priznanie nemajetkovej ujmy jednotlivým žalobcom za zásah do ich chránených
osobnostných práv, ku ktorému malo dôjsť nesprávne poskytnutou zdravotnou starostlivosťou neb. I. B..

16. Žiada sa dodať, že predmetom konania po pôvodnom rozhodnutí súdu prvej inštancie zo 6.3.2023

v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach z 27.12.2023 ostali nároky žalobcov v 1. až 3. rade
uplatňujúcich si titulom posmrtnej ochrany osobnosti I. B., každý po 5.000,00 eur a ďalej nároky žalobcov
vyplývajúce z práva na ochranu osobnosti a to u žalobcu v 1. rade v sume 8.000,00 eur, u žalobcov v 2.
a 3. rade po 6.000,00 eur a u žalobkyne v 4. rade 5.000,00 eur.17. Súd prvej inštancie nároky žalobcov v 1. až 3. rade domáhajúcich sa peňažného zadosťučinenia
titulom práva na posmrtnú ochranu neb. I. B. zamietol, nepokladajúc ich za dôvodné, keďže o.i.

v zmysle judikatúry právo dedičov na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch smrťou nebohého zaniká.
Žalobcovia trvali na tom, že pre odopretie možnosti uplatniť postmortálnu ochranu osobnosti im ako
pozostalým po I. B. neexistoval žiaden právny dôvod a rozhodnutie v tejto časti pokladali za arbitrárne,
použijúc odvolacie dôvody upravené v § 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/ CSP.

18. Odvolací dôvod podľa § § 365 ods. 1 písm. b/ CSP je naplnený v prípade ak dôjde k vadám konania
alebo aj vadám rozhodnutia v dôsledku ktorých súd nesprávnym procesným postupom znemožnil
strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva, v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces. Tento odvolací dôvod je potrebné vykladať eurokonformne s judikatúrou Európskeho
súdu pre ľudské práva, ktorá predpokladá, že v tomto prípade ide o porušenie procesných práv a nie
hmotnoprávnych nárokov strán. Ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených

záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Právna istota je
stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou
rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, a ak takejto ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj
stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. Ak sa spor
na základe prihliadnutia na prípadné skutkové a právne osobitosti prípadu rozhodne inak, každý má

právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu. Podľa čl.46 Ústavy SR sa každý môže
domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Podľa
čl.48 Ústavy SR má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v
jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Pod odňatím možnosti
konať pred súdom treba vo všeobecnosti rozumieť taký procesný postup súdu, v dôsledku ktorého

účastník nemôže uplatniť konkrétne procesné práva priznané mu Civilným sporovým poriadkom za
účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Podľa ustálenej
súdnej praxe k porušeniu práva na spravodlivý proces môže dôjsť najmä procesným postupom súdu,
ktorý rozhodnutiu predchádza. Zároveň podľa ustálenej súdnej praxe k porušeniu práva na spravodlivý
proces môže dôjsť nielen procesným postupom súdu tak ako je to vyššie uvedené, ale aj rozhodnutím

samotným a to v prípade, ak rozsudok je nepreskúmateľný pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov.

19. Odvolací dôvod podľa ust.§ 365 ods1 písm. f/ CSP je daný v prípade nesprávneho postupu súdu
prvej inštancie pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania, teda v prípade, ak súd vzal do
úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne nevyšli

počas konania nijak inak najavo. Môže sa jednať aj o prípad, keď súd neprihliadol na skutočnosti, ktoré
boli preukázané alebo vyšli počas konania najavo inak. O nesprávne skutkové zistenie môže ísť aj v
prípade, ak dôjde k logickému rozporu v hodnotení dôkazov, t.j. skutočnosti, ktoré vyplynuli z prednesov
účastníkov alebo vyšli v konaní najavo inak súd vyhodnotil tak, že to vyvolávalo logický rozpor. Skutkové
zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust.§

191 ods. 1,2 CSP alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené
spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192, 193 a 205 CSP, pričom sa jedná o také skutkové zistenia, na
základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke.

20. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP odvolací súd uvádza, že právnym

posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn.
vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho
predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový
stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis,
než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný

skutkový stav inak nesprávne aplikoval.

21. Odvolací súd je toho názoru, že rozsudok prvoinštančného súdu v časti zamietnutia nárokov
žalobcov v 1. až 3. rade, týkajúcich sa práva na posmrtnú ochranu neb. I. B. je vecne správny,
vychádzajúci z úplných skutkových zistení a založený na výstižnom právnom posúdení veci.

Rozhodnutie v tejto časti je zrozumiteľné, úplné a vyporiadavajúce sa so všetkými podstatnými otázkami.

22. Podľa § 15 Občianskeho zákonníka po smrti fyzickej osoby patrí uplatňovať právo na ochranu jeho
osobnosti manželovi a deťom, a ak ich niet, jeho rodičom.23. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu SR 2Cdo/93/2008 z 30.3.2010 obsah práva žalobcov ako osôb
uvedených v § 15 Občianskeho zákonníka nie je zhodný s obsahom práva zomrelého, ktorému bolo

zasiahnuté do osobnostného práva (tam na život), pretože do obsahu práva týchto osôb nepatrí právo
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

24. Obdobne, podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR 6Cdo/92/2015 z 22.2.2017 nemôžu žalobcovia s
úspechom uplatňovať nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch za zásah do osobnostných

práv ich nebohej dcéry, spočívajúci v jej usmrtení podľa § 15 Občianskeho zákonníka. V tomto
rozhodnutí Najvyššieho súdu SR je poukázané na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 13.10.2011
sp.zn. 3Cdo/84/2011, kde podľa neho nebol vyslovený názor, že žalobcovia môžu súčasne uplatniť tzv.
postmortálnu ochranu osobnosti zomrelého podľa § 15 Občianskeho zákonníka a zároveň aj ochranu
svojej osobnosti podľa § 11 až § 13 Občianskeho zákonníka, t.j. uplatňovať obidva nároky kumulatívne,
ale práve naopak uviedol, že žalobcovia majú právo si zvoliť jednu z týchto možností.

25. Taktiež Najvyšší súd SR vo svojom uznesení 5Cdo/2/2019 z 23.4.2020 vo výsledku odobril názor
odvolaciehosúdu(tamvyslovený),vzmyslektoréhonauplatnenieprávanaochranuosobnostijeaktívne
legitimovaná iba tá fyzická osoba, do osobnostných práv ktorej smeroval neoprávnený zásah, pričom
právo na ochranu osobnosti fyzickej osoby, ako právo nemajetkové zaniká jej smrťou a neprechádza

smrťou fyzickej osoby na dedičov. Je preto vylúčené, aby súd priznal tretiemu subjektu zadosťučinenie
v peniazoch namiesto dotknutej fyzickej osoby.

26. Niet pochýb o tom, že Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou rozhodnutím z 5.12.2019
v konaní ZS 804/00018/2019 uložil žalovanej - poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti pokutu 500,00

eur za porušenie § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich
s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
zmien a doplnkov (ďalej len „zákon č. 576/2004 Z.z.“), t.j. za porušenie povinnosti poskytnúť zdravotnú
starostlivosť správne. Porušenie bolo zistené dňa 23.10.2019 ukončeným výkonom dohľadu nad
poskytnutím zdravotnej starostlivosti neb. I. B., nar. XXXX, naposledy bytom C. X, XXX XX C.,

(ďalej len „pacientka“). Porušenie spočívalo v tom, že ošetrovateľská starostlivosť počas hospitalizácie
pacientky na Klinike dermatovenerológie UNLP Košice, pracovisko Trieda SNP 1, Košice v období od
15.8.2018do17.8.2018bolarealizovanánesprávne.Bolizistenénedostatkyvoblastiposúdeniamobility
a vylučovania moču, posúdenia a starostlivosti o a-v fistulu na ľavom predlaktí, neboli realizované
ordinácie merania krvného tlaku a pulzu pred a po podaní infúznej vazodilatačnej liečby, neboli

realizované ošetrovateľské intervencie na uspokojovanie potreby hygieny pacientky v súvislosti s
aktuálnou zmenou jej zdravotného stavu po úraze.

27. Zástupca predsedu Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou v rozhodnutí zo dňa 7.12.2020
rozhodol tak, že rozklad poskytovateľa zdravotnej starostlivosti Univerzitná nemocnica L. Pasteura

Košice, Rastislavova 43, 041 90 Košice, IČO: 00 606 707, zastúpeného JUDr. Alenou Zadákovou,
advokátkou, Alena Zadákova & spol. advokátska kancelária, Kováčska 32, 040 01 Košice (ďalej
len „účastník konania“), zástupca predsedu úradu zamieta a rozhodnutie č. ZS 804/00018/2019 o
uložení pokuty vo výške 500,00 eur, vydané dňa 5.12.2019 úradom, pobočkou Košice (ďalej len
„prvostupňový správny orgán“) potvrdzuje na základe ustanovenia § 23 ods. 1 písm. e/ a ust. §

23 ods. 2 písm. a/ bod 1. zákona č. 581/21004 Z.z. o zdravotných poisťovniach, dohľade nad
zdravotnou starostlivosťou a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon č. 581/2004 Z.z.“) a podľa ust. § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom
konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“). Účastník konania porušil ust. §
4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním

zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon č. 576/2004 Z.z.) pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti pani I. B., nar. v roku 1959,
naposledy bytom C. X, XXX XX C. (ďalej len „pacientka“) tým, že ošetrovateľská starostlivosť počas
hospitalizácie pacientky na Klinike dermatovenerológie účastníka konania, pracovisko Trieda SNP 1,
Košicevobdobíod15.8.2018do17.8.2018bolarealizovanánesprávne.Bolizistenénedostatkyvoblasti

posúdenia mobility a vylučovania moču, posúdenia a starostlivosti o a-v fistulu na ľavom predlaktí, neboli
realizované ordinácie merania krvného tlaku a pulzu pred a po podaní infúznej vazodilatačnej liečby,
neboli realizované ošetrovateľské intervencie na uspokojovanie potreby hygieny pacientky v súvislosti
s aktuálnou zmenou jej zdravotného stavu po úraze.28. Zástupca predsedu Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou okrem iného vo svojom
rozhodnutí zo dňa 7.12.2020 konštatoval, že ošetrovateľská starostlivosť nebola pacientke I. B.

žalovanou realizovaná v dostatočnom rozsahu a správne.

29. Zo zaužívanej súdnej praxe (napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
4Sžz/2/2013 zo dňa 13.1.2015) vyplýva, že „právo posúdiť správnosť poskytnutej zdravotnej
starostlivosti patrí do kompetencie úradu, pretože autoritatívne a nezávislé posúdenie správnosti

poskytnutia zdravotnej starostlivosti, t.j. najmä s dôrazom na vyhodnotenie výsledkov činnosti vo forme
liečby na dosiahnutý zdravotný stav osoby štát zveril do pôsobnosti orgánu verejnej správy“.

30. Obdobne v zmysle rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Szd/7/2009 zo dňa
23.3.2010 vyplýva, že „posúdenie skutočnosti, či bola zdravotná starostlivosť poskytnutá správne, patrí
do správnej úvahy žalovaného. Ide o odborné právne otázky, pri ktorých je úrad ako orgán dohľadu

kompetentný vysloviť svoj odborný právny názor v rámci správnej úvahy za pomoci konzultantov.

31. Z vyššie citovaných rozhodnutí Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou je nepochybne
preukázané, že blízkej osobe žalobcov – I. B. ako pacientovi nebola poskytnutá ošetrovateľská
starostlivosť v dostatočnom rozsahu a správne. I. B. krátko po hospitalizácii realizovanej v dňoch od

15.8.2018 do 17.8.2018 dňa XX.X.XXXX zomrela a vo svojom mene konanie na ochranu osobnosti
iniciovať nestihla (nemohla).

32. Úlohou inštitútu postmortálnej ochrany osobnosti je, aby fyzická osoba mala zabezpečenú účinnú
ochranu osobnosti nielen počas svojho života, ale aj po jej smrti. Z podstaty a zmyslu právnej úpravy

tzv. postmortálnej ochrany osobnosti vyplýva, že táto zákonná úprava zabezpečuje možnosť ochrany
pred neoprávnenými zásahmi, ktoré by znevažovali pamiatku (pietu) zomrelej fyzickej osoby aj v čase,
kedy fyzická osoba ako subjekt osobnosti už nie je nažive. K prijatiu takejto právnej úpravy viedla jednak
požiadavka verejného záujmu a jednak požiadavka zachovania pamiatky, celkovej piety k zomrelému
aspomienkynaneho,keďžeideohodnoty,ktorénestrácajúsvojvýznamprenajbližšieosobyzomrelého.

Zákon preto stanovil, že smrťou fyzickej osoby vzniká taxatívne vymedzenému okruhu osôb, ktoré
neboli samy neoprávneným zásahom postihnuté, právo na uplatnenie ochrany osobnosti zomrelého,
patriace nie zomrelému, ale osobám definovaným zákonom ako právo na ochranu osobnosti iného.
Toto právo existuje z dôvodu, že hodnoty ako česť, dôstojnosť či potreba ochrany súkromia, prejavy
osobnej povahy existujúce za života, pretrvávajú aj po smrti zomrelého. V prípade osôb uvedených v

§ 15 Občianskeho zákonníka nejde o právne nástupníctvo po zomrelej fyzickej osobe, ale o zvláštne
pôvodné (originárne) osobnostné právo. Hmotnoprávnym predpokladom, za splnenia ktorého osoby
uvedené v § 15 Občianskeho zákonníka môžu s úspechom toto právo uplatniť, je smrť fyzickej osoby.
Predmetom tohto subjektívneho práva sú napriek smrti fyzickej osoby naďalej pretrvávajúce hodnoty,
ako napr. pamiatka zomrelého, celková pieta k nemu a spomienka na neho, teda posmrtné záujmy

fyzickej osobnosti (pozri D. D., E. M. a kol., „Ochrana osobnosti podle Občánskeho práva“, Linde,
Praha a.s., str. 81 a nasl.). Podstatou a zmyslom postmortálnej ochrany osobnosti je umožniť po smrti
fyzickej osoby uplatniť jej najbližším príbuzným právo na ochranu jej osobnosti a tak čeliť neoprávneným
zásahom, ktoré znevažujú (zneucťujú) pamiatku, pietu a spomienky na zomrelú fyzickú osobu. Takýmito
zásahmi sú neoprávnené zásahy do cti, dôstojnosti zomrelej fyzickej osoby, do jej povesti a mena, do

telesných pozostatkov zomrelého, ak ich možno identifikovať. Toto špecifické subjektívneho právo osôb
vymedzených v § 15 Občianskeho zákonníka na uplatnenie ochrany osobnosti zomrelého nie je, čo do
obsahu a rozsahu zhodné s vlastným osobnostným právom zomrelej fyzickej osoby.

33. Nevyhnutné je poukázať na funkcie, ktoré má plniť náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá

predstavuje vo všeobecnosti finančné odškodnenie pre osobu, ktorá ťažko znáša dôsledky hrubého
zásahu do jej dôstojnosti, súkromia či vážnosti v spoločnosti. Má to byť teda kompenzácia slúžiaca
výlučne osobe, do práv ktorej bolo nedovolene zasiahnuté.

34. Podľa názoru odvolacieho súdu žalobcovia v 1. až 3. rade za základ uplatňovaného nároku na

ochranu osobnosti zomrelej považovali zásah, ku ktorému došlo za jej života a ktorý nemožno celkom
subsumovať pod inštitút postmortálnej ochrany, preferujúci ochranu hodnôt ako je pamiatka zomrelého,
pietaknemučispomienkynaneho.Berúctakdoúvahycharakteraintenzituzásahutedamožnosúhlasiť
so zamietnutím nároku žalobcov v 1. až 3. rade, odvíjajúceho sa od § 15 Občianskeho zákonníka.35. Žalobcovia v 1. až 4. rade si v konaní uplatnili aj nároky vyplývajúce z práva na ochranu (ich)
osobnosti, v rámci ktorého žiadali priznať nemajetkovú ujmu, ktoré odôvodnili už vyššie popísaným

nesprávnym poskytnutím zdravotnej starostlivosti žalovanou ich manželke, matke a starej mame, čím
malo dôjsť k zásahu do ich osobnostných práv.

36. Súd prvej inštancie tieto nároky sčasti pokladal za opodstatnené a priznal preto žalobcovi v 1. rade
sumu 5.000,00 eur, žalobcom v 2. a 3. rade každému z nich sumu 3.000,00 eur a žalobkyni v 4. rade

sumu 2.000,00 eur.

37. Rozsudok v tejto časti napadla včas podaným odvolaním žalovaná tvrdiac okrem iného, že
žalobcovia nepreukázali, akým spôsobom trpeli po poskytnutej zdravotnej starostlivosti nebohej, keď na
priznanie odškodnenia nestačí len možnosť zníženia dôstojnosti alebo vážnosti fyzickej osoby, ale musí
byť bezpečne zistené, že k takémuto zníženiu aj skutočne došlo.

38. Slovenský právny poriadok vrátane Ústavy Slovenskej republiky pri úprave ochrany súkromia
(vrátane rodinného súkromia) vychádza zo zásady, že do súkromného života osoby sa nesmie
neoprávnene zasahovať a nesmie sa jej súkromnému životu spôsobiť žiadna ujma. Rodinný život
a právo na jeho ochranu je súčasťou súkromia. Ústava chráni aj súkromie fyzickej osoby v jej

rodinných vzťahoch voči iným fyzickým osobám, čo v sebe zahŕňa vzťahy sociálne, kultúrne ale
aj morálne či materiálne. Zásahy do týchto vzťahov, ktoré sú neoprávnené možno kvalifikovať ako
zásahy do rodinného života - rodinného súkromia. V rámci inštitútu ochrany osobnosti (§ 11 až § 16
Občianskeho zákonníka) sú chránené jednotlivé čiastkové osobnostné práva zabezpečujúce ochranu
jednotlivých stránok osobnosti fyzickej osoby. Do jeho rámca patrí aj právo na súkromie zahŕňajúce

širokú oblasť súkromia fyzickej osoby, najmä jej súkromného života, intímnej a rodinnej sféry, vnútorného
myšlienkového a citového života. V súdnej praxi je už dlhodobo prijímané, že úmrtie blízkej osoby ako
ľudskejbytostijezásahomdoemocionálnejsférynajbližšíchrodinnýchpríslušníkovzosnulého,uktorých
je prítomnosť najintenzívnejších interpersonálnych väzieb na emocionálnej báze nespochybniteľná. Pri
reálnej existencii takýchto vzťahov porušením práva na život jednej z nich dochádza k absolútnej a

nezvratnej deštrukcii všetkých vybudovaných citovaných väzieb a tým aj k neoprávnenému zásahu do
práva na súkromný a rodinný život pozostalých.

39. Zákon však neposkytuje ochranu proti akémukoľvek zásahu. Hlavne musí ísť o zásah protiprávny
(neoprávnený), ktorý je zároveň objektívne spôsobilý vyvolať ujmu spočívajúcu v narušení súkromia

pozostalého. Z hľadiska poskytnutej ochrany nie je významné, či neoprávnený zásah bol spôsobený
zavinene či nezavinene alebo vedome či nevedome.

40. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä
života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej

povahy.

41. Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa
upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto
zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie. V zmysle odseku 2 tohto ustanovenia pokiaľ by

sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená
dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch. Podľa odseku 3 citovaného ustanovenia výšku náhrady podľa odseku 2
určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

42.Podľajudikatúrynajvyššiehosúdu(porov.R53/2010)zuvedenýchustanovenívyplýva,žedifamačný
následok nie je jediným právne akceptovateľným prejavom závažnosti ujmy spôsobenej fyzickej osobe
na chránených osobnostných právach. V tejto súvislosti je potrebné akcentovať, do ktorých čiastkových
osobnostných práv bolo neoprávneným zásahom zasiahnuté. Pokiaľ dôjde k neoprávnenému zásahu
do práva na česť a dôstojnosť, má zásah závažné dôsledky vtedy, keď ním bola v značnej miere

znížená dôstojnosť alebo vážnosť fyzickej osoby v spoločnosti. Neoprávnený zásah do práva na
ochranu súkromia môže, avšak nemusí mať aj difamačné dôsledky, to znamená, že neoprávnený
zásah nemusí vždy vyvolať zníženie vážnosti alebo dôstojnosti dotknutej fyzickej osoby. V odôvodnení
tohto rozhodnutia najvyšší súd okrem iného uviedol: „Právo na ochranu osobnosti predstavuje inštitút,v rámci ktorého sú chránené jednotlivé čiastkové práva zabezpečujúce občianskoprávnu ochranu
konkrétnych stránok osobnosti fyzickej osoby. Predmetom ochrany sú jednak nemateriálne hodnoty a
stránky osobnosti človeka (meno, česť, dôstojnosť, súkromie, telesná integrita a pod.), jednak prejavy

osobnej povahy (napr. podobizne, zvukové záznamy). Otázku prípadného negatívneho dotknutia týchto
čiastkových práv v rámci práva na ochranu osobnosti treba pri každom z nich posudzovať samostatne.
Náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch môže súd podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka priznať
vtedy, ak by sa morálna satisfakcia nezdala postačujúca, najmä ak bola v značnej miere znížená
dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti. Dôvody priznania náhrady sú v tomto

ustanovení uvedené len demonštratívne. Zákon tu stanovuje jedinú podmienku priznania náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá je splnená vtedy, keď sa nemateriálne zadosťučinenie nezdá
postačujúce. Pokiaľ sa v ďalšom texte tohto ustanovenia uvádzajú slová „najmä preto, že bola v značnej
miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti“, ide iba o príklad následku
neoprávneného zásahu, v ktorom je táto podmienka splnená. Dôsledkom každého neoprávneného
zásahu do práv chránených ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka je určitá ujma. Z hľadiska

intenzity zásahu, okolností, za ktorých k nemu došlo a stupňa negatívnych dôsledkov dopadu zásahu
na chránené práva sa v praxi môžu vyskytnúť ujmy, ktoré svojou povahou alebo stupňom závažnosti
a) neopodstatňujú ani nemateriálnu ani materiálnu satisfakciu,
b) opodstatňujú (len) nemateriálnu satisfakciu,
c) opodstatňujú tak nemateriálnu, ako aj materiálnu satisfakciu.

43. Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (t. j. materiálnej satisfakcie) je vždy
- v závislosti od individuálnych okolností daného prípadu - existencia závažnej ujmy. Za závažnú ujmu
treba podľa právneho názoru dovolacieho súdu považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na
okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky

považuje za ujmu značnú. Pritom však nie sú rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko,
teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase (v tej istej situácii, prípadne spoločenskom
postavení a pod.) vnímala aj každá iná fyzická osoba. Pokiaľ dôjde k neoprávnenému zásahu do
práva na česť a dôstojnosť, má zásah závažné dôsledky vtedy, keď ním bola v značnej miere znížená
dôstojnosťalebovážnosťfyzickejosobyvspoločnosti(pozriznenie§13ods.2Občianskehozákonníka).

Aj v prípade niektorého zásahu do práva na súkromie alebo do práva na podobizne alebo do práva
na ochranu mena môže nastať ten istý dôsledok (zníženie dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti
v značnej miere); tento negatívny - difamačný následok ale nie je jediným právne akceptovateľným
prejavom (jedinou právne relevantnou formou prejavu) závažnosti ujmy spôsobenej fyzickej osobe
na týchto chránených právach. Odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu

svedčí o tom, že odvolací súd dostatočne nezohľadnil vyššie zdôraznenú potrebu samostatného
posudzovania jednotlivých negatív dopadov konania pôvodcu zásahu na čiastkové práva tvoriace
súčasť práva na ochranu osobnosti. Odvolací súd v prejednávanej veci nevzal v potrebnej miere
na zreteľ, že navrhovateľka v konaní kládla dôraz na zásah do jej súkromia a súkromného života,
a že so zreteľom na to, do akej chránenej sféry (do ktorých čiastkových osobnostných práv) bolo

zasiahnuté, nebolo jej procesnou povinnosťou preukazovať, že neoprávnený zásah odporkyne pôsobil
difamačne a mal za následok zníženie jej vážnosti a dôstojnosti v spoločnosti. Bez opodstatnenia
daného povahou preskúmavanej veci sa odvolací súd zameral zužujúco len na otázku „zníženia a
sťaženia postavenia navrhovateľky v kruhu, kde sa pohybuje“. Prehliadol, že so zreteľom na čiastkové
práva, do ktorých odporkyňa zasiahla, bolo pri riešení otázky opodstatnenosti návrhu na priznanie

nemateriálnej satisfakcie (§ 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka) potrebné považovať zníženie dôstojnosti
a vážnosti v spoločnosti v značnej miere len za jeden z viacerých (prípadne) do úvahy prichádzajúcich
následkov neoprávneného zásahu do osobnostných práv, nie však za jediný určujúci následok, ktorý by
výlučne opodstatňoval priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Právne závery odvolacieho
súdu, ktoré sú vyjadrené v odôvodnení dovolaním napadnutého rozsudku, nie sú v plnom rozsahu

podložené správnym výkladom ustanovení § 11 až 13 Občianskeho zákonníka. V dôsledku skutkovo
a právne neodôvodneného zamerania pozornosti na otázku stupňa zníženia dôstojnosti a vážnosti
navrhovateľky v spoločnosti odvolací súd dostatočne právne neposúdil tie otázky, ktoré boli v danom
prípade rozhodujúce (napríklad, ktoré z chránených čiastkových osobnostných práv navrhovateľky boli
dotknuté neoprávneným zásahom odporkyne, v ktorých smeroch alebo sférach a oblastiach sa prejavila

ujma spôsobená navrhovateľke, aký bol stupeň závažnosti spôsobenej ujmy a pod.). Jeho rozhodnutie
je, vzhľadom na uvedené, neúplné, predčasné a v dôsledku toho vecne nesprávne.“44. Právne názory prezentované v citovanom rozhodnutí najvyššieho súdu sú v plnej zhode
so systematickou úpravou ochrany osobnosti v Občianskom zákonníka. Predpokladom priznania
peňažného zadosťučinenia je tak hlavne situácia, ak zásah do osobnosti bol takej povahy, intenzity

alebo takého trvania, že v jeho dôsledku došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby (človeka). Je pritom
irelevantné, či k zníženiu dôstojnosti došlo v spoločnosti alebo inde, rozhodujúce je, že išlo o taký
zásah, ktorý (pri objektívnom vnímaní) podstatne znížil dôstojnosť dotknutej osoby. Už aj dehonestujúce
zaobchádzanie lekára s pacientom v súkromí ambulancie, hoci aj v neprítomnosti iných osôb, môže
znižovať dôstojnosť pacienta.

45. V prejednávanej veci nedošlo až ku zásahu do súkromia žalobcov v podobe protiprávneho usmrtenia
im blízkej osoby a tým spojenému narušeniu súkromných väzieb medzi nebohou a pozostalými.
Nebohej I. B. sa bez pochybností zdravotnej starostlivosti a opatery v dostatočnej miere nedostalo, keď
ošetrovateľská činnosť v jej prípade nebola realizovaná správne a dôsledky takto nesprávne poskytnutej
starostlivosti bezprostredne dňa 17.8.2018 evidovali žalobcovia v 1. a 4. rade, ktorí svoju manželku

a babku navštívili v nemocnici a žalobcovia v 2. a 3. rade sa so situáciou nebohej oboznámili po jej
príchode z nemocnice domov.

46. Súd prvej inštancie podrobne popísal nedostatky realizovanej ošetrovateľskej intervencie
poskytovanej nebohej, jej dôsledky na situáciu pacientky i to, ako jej utrpenie vnímali žalobcovia,

u ktorých podľa neho došlo k sekundárnemu zásahu do ľudskej dôstojnosti a že ujmu nebohej títo
pociťovali ako vlastnú.

47. Všeobecne platí, že súd musí pri úvahe o primeranosti priznanej satisfakcie za nemajetkovú
ujmu vzniknutú na osobnosti fyzickej osoby hlavne vychádzať z celkovej povahy, ako aj z okolností

konkrétneho prípadu, musí prihliadať predovšetkým k intenzite, povahe a spôsobu neoprávneného
zásahu, ku charakteru a rozsahu zasiahnutej hodnoty osobnosti, ku trvaniu a vplyvu vzniknutej
nemajetkovej ujmy na situáciu a uplatnenie postihnutej osoby v spoločnosti a pod. Vychádzať je pritom
potrebné z princípu proporcionality tak, že súd porovnáva čiastky tejto náhrady prisúdené v iných
prípadoch, a to nielen v obdobných ale aj ďalších, v ktorých sa jednalo o zásah do iných osobnostných

práv, hlavne do práva na dôstojnosť, rodinný život, súkromie a pod. Inými slovami spôsobom, ako
je možné dosiahnuť relatívne spravodlivé vyčíslenie výšky relutárnej náhrady je zohľadňovanie súm
priznaných v iných porovnateľných konaniach, súčasne pri rešpektovaní vopred jasných a pevných
kritérií. Rozhodujúcimi kritériami môže byť hlavne intenzita vzťahu žalobcu s postihnutým, povaha a
intenzita zásahu, jeho trvania a následky a pod. Úlohou súdu je vždy riadne vysvetliť, akým spôsobom

jednotlivé zohľadnené kritériá posúdil a ako sa to ktoré kritérium podieľalo na určení konečnej výšky
náhrady. Aj keď výška zadosťučinenia v peniazoch je predmetom voľnej úvahy súdu, musí súd v
každom jednotlivom prípade vychádzať z úplne zisteného skutkového stavu a v tomto rámci sa opierať
o konkrétne a preskúmateľné hľadiská.

48. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie uplatnené nároky žalobcov vyhodnotil po právnej
stránke nesprávne, ak mal za to, že intenzita zásahu a okolnosti prípadu opodstatňovali priznanie
finančnej satisfakcie. Súdna prax už pravidelne pripúšťa odškodňovanie dôsledkov protiprávnych
zásahov do osobnostných práv príbuzných pri smrti poškodeného. V prejednávanej veci však o takýto
prípad nešlo, aj keď blízkej osobe žalobcov ošetrovateľská starostlivosť nebola poskytnutá správne

a úplne, čoho svedkami boli aj žalobcovia ako blízke osoby nebohej, avšak je nevyhnutné zohľadňovať
konkrétne okolnosti prípadu a zisťovať hĺbku a intenzitu dopadov protiprávneho zásahu do práv
chránených príslušnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Je zrejmé, že nedovolený (protiprávny)
zásah nesmeroval zo strany žalovanej priamo voči žalobcom, ktorí tak „sekundárne“ sledovali následky
nesprávne poskytovanej ošetrovateľskej starostlivosti a vnímali situáciu nebohej, ktorá bola primárnou

obeťou. U tejto dôsledkom nesprávne poskytovanej starostlivosti nedošlo ku ťažkému zdravotnému
poškodeniu čo netvrdili ani žalobcovia, v tomto smere nepredložili žiadne dôkazy a ani z konania
pred Úradom pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou nevyplýva, aby nedostatky v ošetrovateľskej
starostlivosti poskytovanej nebohej (nedostatky v oblasti posúdenia mobility a vylučovania moču,
posúdenia a starostlivosti o a-v fistulu na ľavom predlaktí, nerealizované ordinácie merania krvného

tlaku a pulzu pred a po podaní infúznej vazodilatačnej liečby, nerealizované ošetrovateľské intervencie
na uspokojovanie potreby hygieny pacientky v súvislosti s aktuálnou zmenou jej zdravotného stavu po
úraze) spôsobili vznik, či vystupňovanie ťažkého zdravotného poškodenia.49. Podľa názoru odvolacieho súdu odškodňovanie nárokov podľa ustanovení o ochrane osobnosti
v zmysle Občianskeho zákonníka a priznávanie finančného zadosťučinenia pri tzv. „sekundárnych
poškodených“ - blízkych osôb priamo poškodeného by prichádzalo do úvahy iba pri najťažších

zdravotných poškodeniach, napr. pri kómatických stavoch, pri závažnom poškodení mozgu, či
pri ochrnutí; t.j. pri následkoch porovnateľných s usmrtením blízkej osoby, kedy duševné útrapy
sekundárnych obetí dosahujú vyššiu intenzitu. Nie smrteľná ujma by svojou závažnosťou mala byť
porovnateľná s usmrtením blízkej osoby. Okrem prípadov s najzávažnejšími následkami môže ísť
o prípady veľmi ťažkých zranení, ktoré po dlhšiu dobu ohrozujú primárnu obeť na živote alebo ju po

dlhšiu dobu zaťažujú výrazne zhoršeným zdravotným stavom, čo môže predstavovať zvlášť závažné
zásahy do osobnostnej sféry blízkych osôb a spôsobovať im intenzívne duševné útrapy. Je teda
potrebné vyhodnotiť konkrétnu intenzitu zdravotného poškodenia primárnej obete a dôsledky zásahu do
súkromného a rodinného života sekundárnej obete, intenzitu ich vzťahu, možnosť (či nemožnosť) viesť
naďalej rodinný život.

50. Odvolací súd v žiadnom prípade nechce zľahčovať situáciu nebohej I. B., ktorá u žalovanej bola
hospitalizovanázaúčelomposkytnutiainfúznejliečbyabolasužovanáviacerýmizávažnýmichronickými
ochoreniami, pričom ošetrovateľská starostlivosť jej nebola poskytnutá správne, hoci na ňu mala
nárok garantovaný napr. Článkom 40 Ústavy Slovenskej republiky. Takáto starostlivosť, ktorú právom
očakávala jej poskytnutá nebola, čo dozaista negatívne vnímala a pociťovala a dôsledky takéhoto

opomenutia s rozčarovaním a nevôľou museli vnímať aj žalobcovia, ako jej najbližší príbuzní. Ich pocity
a spoluprežívanie ťažkej situácie blízkej osoby museli byť vystupňované aj skutočnosťou, že I. B. krátko
pohospitalizácii–dňaXX.X.XXXXzomrela.Ajkeďvzhľadomnaokolnostiprejednávanejveciapamiatku
nebohej, či ľudsky pochopiteľný smútok žalobcov z jej straty, je popieranie ich nároku emočne aj
z pohľadu odvolacieho súdu náročné, nemožno sa však vyhnúť konštatovaniu, že zásah do chránených

práv nebohej prenášajúci sa do práv „sekundárnych“ postihnutých nebol svojou intenzitou, dopadom
a dôsledkami tak závažný, aby ujmu žalobcov bolo možné kvalifikovať ako značnú a vyvolávajúcu
potrebu priznania finančného zadosťučinenia. Bez čo i len náznaku cynizmu sa žiada doplniť, že
žalobcovia, tvoriaci skupinu blízkych a súdržných osôb, vďaka vzájomnej psychickej podpore si určite
v rámci možností duševné útrapy vzniknuté vnímaním situácie nebohej snažili vzájomne zmierniť.

51. S prihliadnutím na uvedené skutočnosti odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie v spojení
s dopĺňacím rozsudkom v napadnutej vyhovujúcej časti a žalobu aj v tejto časti zamietol.

52. Nad rámec uvedeného je vhodné z pohľadu odvolacieho súdu doplniť, že v konaní, tak ako

to konštatoval aj súd prvej inštancie v preskúmavanom rozsudku, nebolo preukázané diskriminačné
konanie žalovanej voči nebohej I. B., s ktorým záverom nepolemizovali v odvolaní ani žalobcovia.

53. O trovách celého konania bolo rozhodnuté vychádzajúc z § 396 ods. 1, 2 CSP za použitia § 255 ods.
1 CSP, v zmysle ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

54. V konaní plný úspech dosiahla žalovaná, ktorej tak voči žalobcom v 1. až 4. rade patrí nárok na
náhradu celých trov konania.

55. Už súd prvej inštancie v preskúmavanom rozsudku nezistil priestor pre aplikáciu ust. § 257 CSP,

pričom žalobcovia v odvolaní tento názor nespochybnili a nevyvracali ho, neposkytli tak odvolaciemu
súdu argumenty, pre ktoré by do úvahy pripadalo výnimočné aplikovanie § 257 CSP upravujúce možnosť
nepriznania náhrady trov konania úspešnej strane v spore. Žalobcovia nepredložili v odvolacom konaní
ani dôkazy umožňujúce použitie tohto zmierňovacieho ustanovenia, preukazujúce napr. ich celkové
nepriaznivé osobné pomery, či dokumentujúce neprimeranú tvrdosť alebo povahu, či okolnosti sporu.

Podľa zaužívanej súdnej praxe pritom ust. § 257 CSP neslúži na zmierňovanie alebo odstraňovanie
majetkovýchrozdielovmedzistranamisporuajehopoužitieneodôvodňujesámosebeanifakt,žestrana
nie je solventná.

56. Pokiaľ ide o trovy konania intervenienta tento ich náhradu neuplatnil a podľa spisu mu trovy v konaní

ani nevznikli.

57. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).