Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 20. február 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 3Obdo/4/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8124202762
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 02. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Sedlačková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:8124202762.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Andrey Sedlačkovej a členiek senátu JUDr. Kataríny Pramukovej
a JUDr. Jaroslavy Fúrovej v spore žalobcu: Slovenská autobusová doprava Poprad,
akciová spoločnosť, Wolkerova 466, 058 49 Poprad, IČO: 36 479 560,
zast.: MAPLE & FISH s.r.o., Žižkova 22B, 811 02 Bratislava, IČO: 36 718 432 proti žalovanému 1/: P. O.

L., nar., XX.X.XXXX, A.XXX XX F. a proti žalovanému 2/: P. O., nar. XX.X.XXXX,
A. X.. B. X/XX, XXX XX F., obaja zast.: Advokátska kancelária Miloš Čičmanec s.r.o., Petra Jilemnického
5778/43, 058 01 Poprad, IČO: 53 530 926, o návrhu na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia a o
dovolaní žalovaných 1/ a 2/ proti uzneseniu
Krajského súdu v Košiciach, č. k. 3Cob/120/2024-355 zo dňa 26.9.2024 takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Košiciach,

č. k. 3Cob/120/2024-355 zo dňa 26.9.2024 vo výroku I. a II., ako aj uznesenie
Okresného súdu Prešov, č. k. 26Cb/24/2024-195 zo dňa 23.4.2024 vo výroku I., II. a IV. a vec v zrušenom
rozsahu vracia Okresnému súdu Prešov na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) uznesením č. k.
26Cb/24/2024-195 zo dňa 23.4.2024 zriadil v prospech žalobcu

na zabezpečenie jeho pohľadávky záložné právo na označených nehnuteľnostiach
vo vlastníctve žalovaných 1/ a 2/ (výrok I. a II.). Vo zvyšnej časti návrh žalobcu na nariadenie
zabezpečovaciehoopatreniazamietol(výrokIII.).Súčasnepriznalžalobcovivočižalovaným1/a2/nárok
na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia k podmienke osvedčenia existencie právneho vzťahu strán sporu

uviedol, že žalobca má spornú peňažnú pohľadávku voči žalovanej 1/ ako bývalej predsedníčke
predstavenstva žalobcu z titulu náhrady škody spôsobenej pri výkone funkcie štatutárneho orgánu. Vo
vzťahu k osvedčeniu základnej podmienky pre nariadenie zabezpečovacieho opatrenia, a to danosť
obavy, že budúca exekúcia bude ohrozená,
mal prvoinštančný súd za osvedčený objektívny stav ohrozenia prípadnej budúcej exekúcie, daný
uskutočnenými krokmi žalovanej 1/. Žalovaná 1/ sa darovacom zmluvou zbavila časti svojho majetku,

nehnuteľnosti nachádzajúcich sa v k. ú. F., zapísaných na LV č. XXXX, ktoré boli v podielovom
spoluvlastníctve žalovanej 1/ vo výške 6080/344385 v pomere k celku. Vzhľadom na doterajšie
konanie žalovanej 1/ ako aj skutočnosť, že žalovaná 1/ je aktuálne vlastníčkou nehnuteľností je podľa
prvoinštančného súdu daná osvedčenosť obavy, že žalovaná 1/ bude pokračovať v prevodoch svojho
nehnuteľného majetku na tretie subjekty, čím môže dôjsť k ohrozeniu možného uspokojenia pohľadávky
žalobcu v budúcnosti.

Ďalej konštatoval, že postupné úkony žalovanej 1/, ktorými znižuje rozsah svojho disponibilného
nehnuteľného majetku jeho darovaním tretím osobám, smerujú k sťaženiu budúcej exekúcie, čím možnopovažovať za osvedčenú zákonnú podmienku pre vyhovenie návrhu na nariadenie zabezpečovacieho
opatrenia. Súd prvej inštancie mal tiež za to,
že nariadením zabezpečovacieho opatrenia zriadením záložného práva na predmetných

nehnuteľnostiach nevznikne zjavný nepomer z hľadiska rozsahu zabezpečenia oproti výške
zabezpečovanej pohľadávky.

3.KrajskýsúdvKošiciach(ďalejaj„odvolacísúd“)uznesenímč.k.3Cob/120/2024-355zodňa26.9.2024
napadnuté uznesenie Okresného súdu Prešov, č. k. 26Cb/24/2024-195

zo dňa 23.4.2024 potvrdil vo výroku I., II. a IV. Súčasne priznal žalobcovi nárok na náhradu trov
odvolacieho konania voči žalovaným 1/ a 2/.

4. V odôvodnení svojho rozhodnutia v prvom rade zdôraznil (vo vzťahu k žalobcom tvrdenému nároku
na náhradu škody), že na to, aby bola tomuto nároku poskytnutá súdna ochrana zabezpečovacím
opatrením je potrebné, aby žalobca jeho existenciu osvedčil,

t.j. aby označenými dôkazmi ho preukázal ako nanajvýš pravdepodobný. Tak ako súd prvej inštancie, aj
odvolací súd dospel k záveru, že žalobca uvedené osvedčil.
Z písomností nachádzajúcich sa v spise (ktorých obsah žalovanými rozporovaný nebol),
nie je možné dôjsť k inému záveru ako tomu, že obe uzatvorené zmluvy (kde ich za žalobcu podpísala
žalovaná v 1/ rade spolu s podpredsedom predstavenstva), sú pre žalobcu zjavne nevýhodné, a to

z dôvodov, ktoré v návrhu na vydanie zabezpečovacieho opatrenia žalobca veľmi podrobne uviedol.
Dôsledkom uzatvorených zmlúv je skutočnosť, že žalobca
za „používanie“ vlastnej autobusovej stanice pre svoje vozidlá, zaplatil za III. a IV. kvartál roku 2023
sumu takmer 900.000 eur správcovskej spoločnosti tejto autobusovej stanice, ktorá
jej správu vykonáva samostatne vo svojom mene a na vlastný účet. Ak sa vo vzťahu

k uvedenému žalovaní bránia tvrdením, že žalobcovi z tohto dôvodu žiadna škoda nevznikla/nemohla
vzniknúť, pretože žalobca má právo si tieto vynaložené finančné prostriedky nárokovať od Prešovského
samosprávneho kraja (ďalej len PSK) na základe zmlúv o službách, ktoré má/mal uzatvorené s PSK,
odvolací súd uviedol, že žalovaná musí/musela mať vedomosť o tom, že v súvislosti so zmenou správcu
autobusových staníc Prešov

a Kežmarok (v dôsledku uzatvorených zmlúv) bola PSK v plnom rozsahu odmietnutá požiadavka na
zohľadnenie poskytovania náhrad a príspevku vo výške zahrňujúcej tieto
„nové oprávnené náklady“ (Oznámenie o nákladoch súvisiacich s výkonom a zabezpečovaním služieb
v pravidelnej prímestskej doprave - odpoveď zo dňa 29.1.2024, Oznámenie o nákladoch súvisiacich s
výkonom a zabezpečovaním služieb v pravidelnej prímestskej doprave - žiadosť zo dňa 20.12.2022).

Cena za užívanie AS Poprad zaplatená žalobcom teda nebola a podľa vyššie uvedeného „Oznámenia“
ani v budúcnosti nebude od PSK nárokovateľná.
Povedanéinak,akbynebolasprávaASPopradprenechanávyššieuvedenýmizmluvaminovovytvorenej
správcovskej spoločnosti, žalobca by daný náklad nemal.
Uvedené možno vzťahovať aj na náklad za médiá. Odvolací súd sa nestotožnil ani s tvrdením

žalovaných, že suma 59.674,08 eur vyúčtovaná spoločnosťou TATRA EXPRESS, s.r.o. ostatným
dopravcom za užívanie AS stanice Poprad (ktorú žalobca právne kvalifikuje ako ušlý zisk), je v porovnaní
s ekonomickým prínosom, ktorý „proces“ AS Poprad žalobcovi priniesol zanedbateľnou položkou,
nakoľko žalovaní ekonomický prínos bližšie mimo všeobecných tvrdení nešpecifikovali a odvolací
súd ho v ničom nevzhliadol. Pokiaľ ide o obranu žalovaných vo vzťahu k dodatkom k pracovným

zmluvám, odvolací súd uviedol, že odvolatelia ani nemohli myslieť vážne, že nárok na odstupné priznaný
zamestnancom pri ukončení pracovného pomeru, je ocenením ich pracovného nasadenia, prejavom
lojality a je v konečnom dôsledku prínosom pre žalobcu, pretože skúsený a spokojný zamestnanec je
motivovaný k podávaniu lepších výkonov. Berúc do úvahy skutočnosť, že odstupné je vyplácané až pri
reálnom ukončení pracovného pomeru, tak k motivácii pracovať pre žalobcu rozhodne nevedie, a to

zvlášť,
ak bolo priznané aj vo výške desaťnásobku a osemnásťnásobku priemerného mesačného zárobku.
Uvedené napokon potvrdzuje aj skutočnosť, že štrnásť zo sedemnástich pracovníkov pracovný pomer
u žalobcu ukončilo. K námietke odvolateľov vo vzťahu k súdom neuloženej povinnosti žalobcovi podať
žalobu vo veci samej, odvolací súd uviedol, že je len na vôli žalobcu, či si uvedenú pohľadávku

uplatní v adhéznom konaní alebo v obchodnoprávnom konaní. Odvolací súd sa nestotožnil s tvrdením
žalovaných, že tým, že súd neuložil žalobcovi povinnosť podať žalobu, nechal žalovaných na jeho
„milosti, či nemilosti“, pretože môžu kedykoľvek podať návrh na zrušenie zabezpečovacieho opatrenia,
pokiaľ budú mať za to,že zanikli dôvody, pre ktoré bolo nariadené (§ 334 CSP).

5. Proti uzneseniu odvolacieho súdu podali v zákonnej lehote žalovaní 1/ a 2/ dovolanie, ktorým sa

domáhali, aby dovolací súd zrušil napadnuté uznesenie odvolacieho súdu
a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Žalovaní odôvodňovali prípustnosť dovolania ustanovením § 420
písm. f) CSP.

6. K dôvodu prípustnosti podľa 420 písm. f) CSP žalovaní 1/ a 2/ uviedli, že odvolací súd zjavne

opomenul skutočnosť, že zabezpečovacie opatrenie nie je rozhodnutím vo veci samej
a má len pojednávať o dôvodnosti neodkladne upraviť pomery a nie mať za preukázané,
či potvrdené predkladané skutočnosti či predložené dôkazy. Z odôvodnenia uznesenia
je zrejmé, že odvolací súd sa výslovne zaoberal len argumentáciou žalobcu a svoje rozhodnutie
odôvodnil na základe ničím nepodložených teórií predkladaných so strany žalobcu, pričom
argumentáciou žalovaných sa zaoberal len veľmi okrajovo a časťami bez ďalšieho vytrhnutými z

kontextu. Na viacerých miestach odvolací súd dokonca uviedol hodnotiace úsudky voči žalovanej 1/,
opierasao„výslovnepreukázanéskutočnosti“(výslovnenastranežalobcu),hocisavovecidokazovanie
ani neuskutočňovalo (pozn. príkladmo dovolatelia uviedli nasledovné hodnotenia: nemožno dôjsť k
inému záveru než, že Zmluvy sú pre žalobcu nevýhodné; žalobcovi vznikla škoda viac ako 900.000 eur;
žalovaní hádam ani nemohli myslieť vážne, že priznaný nárok na odstupné zamestnancov je ocenením

ich práce, keď nárok na odstupné je nárokom
až pri skončení pracovného pomeru a rozhodne nevedie k motivácii pracovať pre žalobcu). Uvedené
hodnotenie súdu považujú dovolatelia nielen za neprimerané a nevhodné, ale hlavne súdu žiadnym
spôsobom neprináleží bez ďalšieho zhodnotenia tvrdených skutočností
a vykonaných dôkazov vyvodzovať akékoľvek závery či úsudky, resp. mať skutočnosti

za preukázané, keď sa vo veci nevedie žiadne civilné konanie a v trestnom konaní, na ktoré
sa odvoláva žalobca, nebolo zatiaľ voči žalovanej 1/ vznesené žiadne obvinenie, ani uznaná vina
právoplatným rozsudkom trestného súdu. Jedná sa výlučne len o domnienky žalobcu.
Z kontextu uznesenia vyplýva, že odvolací súd postavil žalovanú 1/ do pozície zodpovednej
za porušenie povinnosti pri výkone funkcie členky predstavenstva. Zároveň však ani na jednom mieste

sa odvolací súd nevysporiadal so skutočnosťami uvádzanými žalovanými v odvolaní
a vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu k odvolaniu. Dovolatelia vytýkajú odvolaciemu súdu,
že tento absolútne opomenul a ani okrajovo sa nedotkol nasledovných skutočností:
- uzatvorením zmlúv so spoločnosťou TATRA EXPRESS s. r. o. (ďalej len „TATRA EXPRESS“) nedošlo
žiadnym spôsobom ku porušeniu povinnosti ktoréhokoľvek člena

či všetkých členov predstavenstva v zmysle § 194 Obchodného zákonníka, resp. akéhokoľvek iného
právneho predpisu. Žalobca len všeobecne, bez uvedenia konkrétnych skutočností, poukazuje na
organizované a premyslené konanie žalovanej 1/ a p. P.
(podpredseda predstavenstva), avšak ani len v hrubých rysoch neuvádza, akým spôsobom konania
(nekonania) a aké povinnosti pri výkone svojej funkcie mali členovia porušiť.

TATRAEXPRESSnebolazaloženázosvojvoľnejiniciatívyžalovanej1/,aleprávenaopak,ideovýsledok
dlhodobých diskusií v rámci vnútorných štruktúr žalobcu.
O založení TATRA EXPRESSU, jeho činnosti vedeli nielen členovia dozornej rady,
ale tiež akcionári žalobcu a dozorná rada spoločnosti. P. Tomáš Troliga ako jediný spoločník majoritného
akcionára žalobcu sa zúčastňoval pravidelne nielen valných zhromaždení,

ale aj predstavenstiev žalobcu, na ktorých bola téma TATRA EXPRESS preberaná
a vysvetľovaná (najmä predstavenstva zo dňa 15.6.2023 (bod 6), na ktorom sa schválilo uzatvorenie
zmluvy o správe, alebo predstavenstva žalobcu zo dňa 3.4.2023, na ktorom
sa začalo uvažovať o vytvorení schémy TATRA EXPRESSu, t. j. oddelenie hospodárenia správy staníc
od dopravných služieb (uznesenie č. 1). p. S. spolu

s p. P. X., jeho osobným poradcom a osobou zabezpečujúcou právne poradenstvo pre žalobcu,
niekoľkokrát na stretnutiach či už so žalovanou 1/ ako predsedníčkou predstavenstva, alebo s p. P. na
túto tému diskutovali, o čom existujú zvukové záznamy. Tie zároveň potvrdzujú, že p. S. mal vedomosť
aj o osobe p. Eriky Tkáčovej ako jedinej spoločníčky a konateľky TATRA EXPRESS a s týmto jej
postavením súhlasil, dokonca žalovanej 1/ počas stretnutia konaného dňa 4.9.2023 povedal, aby p.

Tkáčová
v štruktúrach TATRA EXPRESSu zotrvala, nakoľko tam nemá koho iného zatiaľ dosadiť. Žalovaná 1/ si
pri celom procese ohľadom uzatvárania zmlúv s TATRA EXPRESS plnila
len svoju fiduciárnu povinnosť štatutára voči žalobcovi, pričom celý tento procesbol transparentne riešený naprieč organizačnou/vlastníckou štruktúrou žalobcu.
- súčasne žalovaní zdôraznili, že príslušné súdy ešte ani nerozhodli o otázke platnosti sporných zmlúv
a spoločnosti, ktoré sú predmetom samostatného konania sp. zn. 40Cb/13/2024,

IČS: 8124200721, resp., spoločnosť TROLIGA BUS, s.r.o. nastúpila na miesto spoločnosti TATRA
EXPRESS a vyvíja činnosť v takom istom právnom postavení a na tom istom zmluvnom základe, ako
pôvodne spoločnosť TATRA EXPRESS, čo potvrdil aj p. S.
vo svojej výpovedi dňa 8.2.2024 v trestnom konaní vedenom
pod č. k. ČVS: ORP - 1/2 - VYS - PO - 2024. Žalobca tvrdil, že dozorná rada, či akcionári

o zámere a činnosti smerujúcej k založenia TATRA EXPRESSU nemali žiadnu vedomosť. Avšak na
výsluchu p. S. S. pred orgánmi činnými v trestnom konaní dňa 8.2.2024
a 2.8.2024 už spomína, že o založení oddeleného hospodárskeho subjektu sa už uvažovalo,
ale s entitou majetkovo a personálne prepojeného so žalobcom. Na toto tvrdenie však nepredložil žiaden
dôkaz. Súčasne p. S. pri svojej výpovedi tvrdil, že o založení spoločnosti TATRA EXPRESS, s.r.o. sa
dozvedel až 11.8.2024 od p. P. P. B. (p. B. v rozhodnom čase (aktuálne je člen predstavenstva žalobcu)

nemala žiaden vzťah k žalobcovi, nebola v jeho personálnych štruktúrach ani vedení spoločnosti a
nebola
s ním ani majetkovo spätá). Jediný vzťah, ktorý existoval, bol príbuzenský
k p. S. - p. B. bola partnerkou otca p. S. S., ktorý pôsobil
v štruktúrach žalobcu aj jeho majoritného akcionára. Súčasne je pani B. matkou dieťaťa p. S. st. a teda

aj zastupuje, resp. zastupovala svoje dieťa v dedičskom konaní po nebohom p. S.i staršom. Tvrdenie
p. S. o tom, že o spoločnosti TATRA EXPRES sa dozvedel až od pani B. sa však nezakladá na pravde
a to z dôvodu, že podľa zápisnice
zo zasadnutia predstavenstva žalobcu zo dňa 15.6.2023 je v bode 6. detailne popísaný
a vysvetlený projekt TATRA EXPRESSU, ako aj zmluva o výkone správy AS a tohto zasadnutia sa p.

S. osobne zúčastnil. Sám p. S. pri svojom výsluchu tuto skutočnosť potvrdil. Rovnako zo zápisnice zo
zasadnutia predstavenstva zo dňa 3.4.2023,
teda pred založením spoločnosti TATRA EXPRESS, sa potreba vytvoriť hospodársky oddelený subjekt
spoločnosti prejednávala.
- žalovaní ďalej uviedli, že odvolací súd vzal za rozhodnú skutočnosť, že Prešovský samosprávny

kraj ako subjekt verejnej správy odmietol uhradiť náklady za užívanie stanice „AS Poprad“ súvisiace
s výkonom a zabezpečením služieb v pravidelnej prímestskej doprave, a to na základe priloženej
odpovede PSK zo dňa 29.1.2024, ktorá žalovanej 1/ mala byť známa. Súd však bez ďalšieho nevzal
do úvahy argument žalovanej 1/ a ani sa s uvedenou skutočnosťou žiadnym spôsobom nevypriadal, že
uvedené oznámenie má len všeobecný charakter, pričom

v ňom nie je uvedený žiaden konkrétny dôvod, pre ktorý PSK neuplatnený nárok neakceptoval. Ani nie je
zrejmé, že by žalobca využil akýkoľvek dostupný právny nástroj, aby sa svojich práv (napr. žaloba) voči
PSK domáhal. PSK vo svojej odpovedi výslovne uvádza, že sa tak rozhodol v svetle nových a zásadných
faktoch o správe autobusových staníc v PP a KE, a to na základe informácií uvedených na pracovnom
stretnutí dňa 17.1.2024 zástupcami žalobcu.

Otázkou je, aké „zásadné“ skutočnosti uviedli aktuálni predstavitelia žalobcu, a teda
tí predstavitelia žalobcu, ktorí v mene žalobcu iniciovali žaloby a trestné konania voči žalovanej 1/ a
ďalším osobám, vrátane spoločnosti TATRA EXPRESS, s.r.o., že PSK bez ďalšieho odmietol preplatiť
uplatnené náklady, nárok na preplatenie ktorých vyplýva z čl. 1 bod 5 Zmluvy o službách vo verejnom
záujme na roky 2009 - 2013 v znení jej neskorších dodatkov (v odvolaní označená ako stará zmluva) a

čl. 5 bod 5.2.2 Zmluvy o službách vo verejnom záujme v prímestskej pravidelnej autobusovej doprave
zo dňa 29.9.2023, účinnej dňa 1.1.2024 (v odvolaní označenej ako nová zmluva).
- pokiaľ ide o finančné prostriedky, ktoré by TATRA EXPRESS pri svojej činnosti nakumulovala od
žalobcu a následne v zmysle obchodného plánu TATRA EXPRESS spätne investovala do infraštruktúry
žalobcu žalovaní uviedli, že spoločnosť TATRA EXPRESS

ani nemohla investovať do žalobcu, nakoľko od 01/2024 má na základe príkazu prokurátora
č. I PO-V-1/2024/7706-1 zaistené peňažné prostriedky na bankovom účte.
Do toho času vykonávala činnosť šesť mesiacov a práve vystavené faktúry na základe zmlúv boli
uhradené až dňa 9.10.2023, resp. 20.12.2023, t. j. ešte ani nemala možnosť finančné prostriedky
investovať do infraštruktúry žalobcu. Žalovaní poukázaním na obchodný plán spoločnosti, ako aj

samotné konanie p. S. a ďalších osôb chceli preukázať, že spoločnosť TATRA EXPRESS je
spoločnosťou, ktorá nebola založená bez vedomia orgánov spoločnosti a ich zástupcov, ktorí majú právo
rozhodovať o najdôležitejších otázkach spoločnosti.- tvrdenie žalobcu, že správa autobusovej stanice Poprad bola zverená úplne cudzej novovzniknutej
spoločnosti za absolútne nevýhodných podmienok, spôsobujúcich každoročnú škodu žalobcovi rádovo
niekoľko miliónov eur, je ničím nepodložené tvrdenie a názor žalobcu, ktorý je sporný. Sám p. S. potvrdil,

že potreba hospodársky oddeleného subjektu
bola v danom čase nevyhnutná.
- dôvodom priznania odstupného vybraným zamestnancom bolo ich osobné zapojenie
sa do prípravy dokumentácie pre verejné obstarávania, do ktorých sa žalobca zapájal a v ktorých
bol úspešný. Ide najmä o verejné obstarávanie vo veci zákazky Prešovského samosprávneho kraja

„Obstaranie dopravcov na zabezpečenie služieb vo verejnom záujme v prímestskej pravidelnej
autobusovej doprave pre Prešovský samosprávny kraj“. Takáto činnosť
bola častokrát vykonávaná nad rámec ich pracovnej náplne. Vzhľadom na to, že aj vďaka pričineniu
vybraných zamestnancov bol žalobca úspešný vo verejnom obstarávaní, vďaka čomu v budúcnosti
dosiahne významný zisk, považovalo vtedajšie predstavenstvo žalobcu
za spravodlivé, aby sa na tomto úspechu v nejakej forme finančne podieľali aj zainteresovaní

zamestnanci. Zároveň nie je pravdou, že všetci zamestnanci, ktorým bolo priznané odstupné, vzápätí
podali výpoveď. Je pravdou, že v reakcii na ukončenie pôsobenia vtedajšieho predstavenstva v
štruktúrach žalobcu malo za následok, že niekoľko zamestnancov so žalobcom z tohto dôvodu skončilo
pracovný pomer. Mnoho takto odmenených zamestnancov
však v pracovnom pomere u zamestnávateľa zotrváva podľa vedomosti žalovanej 1/ dodnes (napr.: Q.

E., G. T., U. C., X. O.).
Medzi stranami je nesporné, že zamestnanci, ktorí boli odmeňovaní takouto formou,
sa podieľali na podstatnom verejnom obstarávaní, ktoré pre žalobcu priniesli ďaleko vyšší prospech, ako
odstupné im priznané nad rámec zákonnej úpravy. Dotknutí zamestnanci,
ktorí už ukončili pracovný pomer so žalobcom a bolo im vyplatené odstupné, nevykonávajú žiadnu

činnosť pre žalovanú 1/ či p. Modranského, ani nie sú s nimi žiadnym spôsobom spätí. Dovolatelia
nerozumejú ani hodnoteniu súdu, že hádam ani nemôžu žalovaní myslieť vážne odmeňovanie uvedenou
formou. I keď je Zákonník práce prísne formálny právny predpis, spôsoby a formy odmeňovania
neupravuje striktne. Ponecháva na vôli zamestnávateľa vybrať najvhodnejšiu formu odmeny.

7. Žalovaní 1/ a 2/ ďalej v dovolaní uviedli, že zabezpečovacie opatrenie spolu
s neodkladným opatrením plnia funkciu procesných zabezpečovacích prostriedkov civilného procesu,
výslovne o nich pojednáva Civilný sporový poriadok, resp. Civilný mimosporový poriadok, a teda sú
inštitútmi na ochranu práv v rámci súkromného práva.
Žalobca zjavne nezohľadnil vymedzenie právomoci civilných súdov v zmysle § 3 CSP, a teda, že „súdy

prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci,
ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány“. Rozhodovacia prax súdov, nevynímajúc
Ústavný súd SR (napr. uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky
zo 4. augusta 2020, sp. zn. III. ÚS 294/202) uvádza, že „cieľom zabezpečovacieho opatrenia
je eliminovať nepriaznivé následky, ktoré by mohli v priebehu konkrétneho civilného sporového konania

nastať. Žalobca v bode 47 svojho Vyjadrenia poukazuje na skutočnosť, že nárok
na náhradu škody uplatnený v adhéznom konaní predstavuje zákonnú prekážku listispendencie pre
uplatnenie jeho nároku na civilnom súde a nemožno ho nútiť k takému spôsobu uplatnenia jeho nároku.
Adhézne konanie má svoje osobitné postavenie a považuje sa za imanentnú súčasť trestného konania,
na ktoré sa riadne, komplexne a v plnej miere uplatňuje Trestný poriadok. Rozhodovacia prax súdov je

v tomto názore konzistentná. Na ilustráciu žalovaní poukázali
na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 481/2019.

8.Žalovaní1/a2/majúzato,žeodvolacísúdlenformalistickyaarbitrárneprevzalargumentáciužalobcu
a nezaoberal sa dôsledne aj argumentáciou žalovaných.

Absencia korektného vysporiadania sa odvolacieho súdu v jeho rozhodnutí s takými odvolacími
námietkami, ktoré bez ďalšieho nejde označiť za nepodstatné, resp. aj pre prípad ich naozajstnej
nepodstatnosti chýba argumentácia spôsobilá presvedčiť, prečo je to tak, je totiž tak závažným
nedostatkom rozhodnutia (a zásahu do procesných práv strany sporu), ktorého intenzita zakladá (až)
porušenie práva na spravodlivý súdny proces (rozsudok najvyššieho súdu

pod sp. zn. 3Cdo/73/2019, zo dňa 24.8.2021). Ako žalobca správne uviedol opakovane v rámci svojich
vyjadrení, je jeho právom voľby, či si bude uplatňovať svoje nároky v civilnom alebo adhéznom konaní.
Adhézne konanie využíva pri uplatnenom nároku poškodeného na náhradu škody prvky hmotnéhosúkromného práva, ale za prísneho použitia trestnoprocesných noriem. Je nemysliteľné spájať inštitúty
civilnoprávnej ochrany do trestnoprávnej roviny.
Žalobca realizoval svoju voľbu a vybral si, že svoj domnelý nárok na náhradu škody, ktorý tvrdí, že mu bol

spôsobený porušením povinností žalovanej 1/ ako členky štatutárneho orgánu žalobcu, bude uplatňovať
v trestnom konaní, ktoré disponuje vlastnými inštitútmi
na zabezpečenie nároku poškodeného na náhradu škody. Na podnet žalobcu sa vedie nielen trestné
konanie, ale aj civilné konanie v zmysle povinnosti uloženej Okresným súdom Prešov v uznesení pod
sp. zn. 40Cb/13/2024 zo dňa 5.2.2024, v časti potvrdené a v časti zmenené uznesením Krajského súdu

Košice zo dňa 28.6.2024 domáhať sa samostatnou žalobou určenia, že právny vzťah založený zmluvou
o výkone správy AS Poprad zo dňa 24.5.2023
medzi žalobcom a spoločnosťou TATRA EXPRESS nevznikol. Súčasne bol v trestnom konaní vydaný
príkaz na zaistenie peňažných prostriedkov (prijatých spoločnosťou TATRA EXPRESS od žalobcu
na základe sporných zmlúv na bankovom účte spoločnosti TATRA EXPRESS v zmysle § 50 a nasl.
Trestného poriadku na účel uspokojenia nároku poškodeného - žalobcu na náhradu škody. Žalobca

sa súčasne domáha voči žalovanej 1/ v civilnom konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod
sp. zn. 8Cpr/4/2024, že právny vzťah založený medzi ním a žalovanou na základe pracovnoprávnej
zmluvyaznejvyplývajúcenárokyneexistujú.Okremuvedenéhojepotrebnézdôrazniť,aktuálnežalobca
svoje domnelé nároky začal uplatňovať aj voči ďalšiemu členovi predstavenstva p. Modranskému v
samostatných konaniach vedených pod sp. zn. 23Cb/96/2024. Podľa názoru dovolateľov zaistenie

peňažných prostriedkov na bankovom účte spoločnosti TATRA EXPRESS najefektívnejšie a v plnom
rozsahu zabezpečuje údajný nárok žalovaného na náhradu škody. Krajský súd Košice v bode 13
svojho uznesenia sp. zn. 3Cob/93/2024 - 170 uvádza, že „aj v prípade splnenia formálnych a
vecných predpokladov vyžadovaných zákonom pre nariadenie neodkladného opatrenia musí súd ešte
zvažovať, či v prípade jeho nariadenia nedôjde k nevyváženému zásahu do vzťahov strán sporu, a

teda posúdiť primeranosť zásahu, ktorý predstavuje nariadenie neodkladného opatrenia“, (rovnako aj
zabezpečovacieho opatrenia). Zabezpečovacie opatrenie má svoj účel a svoje opodstatnenie všade
tam, kde je potreba dočasne upraviť pomery a existuje dôvodná obava, že exekúcia bude zmarená.
Nesmie však bez právneho dôvodu zasahovať do práv žalovaného. Zabezpečovacie opatrenie nemôže
byť závislé na postupe a výsledkoch trestného konania a nemôže neproporcionálne zasahovať do práv

a oprávnených záujmov druhého účastníka sporového konania. Je potrebné dôsledne vyvážiť práva a
oprávnené záujmy žalobcu, ktoré zatiaľ neboli žiadnym spôsobom v konaní uplatňované, preukázané
ani preukazované
a práva a oprávnené záujmy žalovaného. Podmienky aj procesný postup na naradenie neodkladného
či zabezpečovacieho opatrenia je upravený v § 324 a nasl. Civilného sporového poriadku, ktorý hneď v

úvode jednoznačne uvádza, že neodkladné opatrenie
(zabezpečovacie opatrenie nevynímajúc) možno nariadiť pred začatím (civilného konania), počas
konania aj po skončení konania. V prípade, ak je neodkladné opatrenie (zabezpečovacie opatrenie)
nariadenépredzačiatkomkonania(pozn.vdanomprípadeprvoinštančnýsúdnenariadilžalobcovipodať
žalobu) súd spravidla uloží žalobcovi podať žalobu vo veci samej, súd túto povinnosť neuloží najmä

vtedy, ak je predpoklad, že neodkladným opatrením možno dosiahnuť trvalú úpravu pomerov medzi
stranami. V danom prípade však zabezpečovacím opatrením nemožno zabezpečiť trvalú úpravu medzi
stranami, práve naopak, žalovaní
sa dostávajú do právnej neistoty a sú odkázaní na výsledky trestného konania a postup orgánov činných
v trestnom konaní a dokonca ešte v štádiu, keď ani po uplynutí 11 mesiacov od podania trestného

oznámenia žalobcu voči žalovanej1/ nebolo vznesené obvinenie voči konkrétnej osobe. Nie je pravdou
ani skutočnosťou, že žalovaní zabezpečovacím opatrením
nie sú obmedzení vo svojom vlastníckom práve. Vzhľadom na zriadené záložné právo
na ich spoločnom majetku je dispozícia s ich majetkom (a to nielen spojená s prevodom vlastníckeho
práva) akýmkoľvek spôsobom obmedzená.

9. Žalovaní majú za to, že na vydanie zabezpečovacieho opatrenia nie sú splnené zákonné predpoklady
a podmienky, ale najmä nie je možné ho vydať na účely zabezpečenia nároku
na náhradu škody v trestnom konaní, ktorá zatiaľ ani nebola riadne uplatnená voči konkrétnej osobe.
Žalovaní majú za to, že odvolací súd im svojím procesným postupom a takisto nevysporiadaním

sa so všetkými skutkovými tvrdeniami a právnou argumentáciou žalovaných v konaní odňal právo
na spravodlivý proces. Odvolací súd sa len veľmi okrajovo sa zaoberal argumentáciou žalovaných.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti navrhujú dovolaciemu súdu, aby napadnuté uznesenieodvolacieho súdu zmenil tak, že nariadené zabezpečovacie opatrenie v plnom rozsahu zruší, alebo aby
napadnuté uznesenie odvolacieho súdu zrušil a vrátil odvolaciemu súdu späť na ďalšie konanie.

10. Žalobca sa v písomnom vyjadrení k dovolaniu zo dňa 20.12.2024 uviedol, že dovolanie nie je
proti napadnutému uzneseniu prípustné z dôvodu, že nejde o rozhodnutie vo veci samej a nejde ani o
rozhodnutie, ktorým sa konanie končí, pretože uznesenie nadväzuje
na zabezpečovacie opatrenie, ktoré predstavuje výlučne rozhodnutie o forme zabezpečenia
pravdepodobnej pohľadávky žalobcu na náhradu škody, o ktorej však základné konanie neprebehlo.

Podľa názoru žalobu je pritom bez právneho významu, či sa konanie o pohľadávke uskutoční v rámci
adhézneho konania alebo prostredníctvom režimu CSP.

11. V ďalšom sa žalobca vyjadril k povahe uplatnených dovolacích dôvodov a uviedol,
že žalovaní protirečivo uviedli, že odvolací súd sa v uznesení nevysporiadal s určitými skutkovými
okolnosťami (hoci vo vzťahu k týmto skutočnostiam uviedli príslušné závery odvolacieho súdu z

odôvodnenia uznesenia) a následne uviedli opis skutkového deja, ktorý žalovaní považovali za správny
(t. j. odlišné posúdenie skutkových okolností/skutočností vyplývajúcich z listinných dôkazov). Z toho
dôvodu mal žalobca za to, že dovolacia argumentácia žalovaných potvrdzuje, že napadnuté uznesenie
v skutočnosti vôbec
nie je zaťažené vadou podľa § 420 písm. f) CSP a že žalovaní sa len snažia zakryť odlišné skutkové

závery (domnelo svedčiace v ich prospech) dovolacím dôvodom podľa § 420
písm. f) CSP. V tejto súvislosti preto žalobca namietal, že skutkové dôvody nie sú spôsobilými dovolacími
dôvodmi,keďže§420CSP(t.j.procesnévady)žiadneskutkovédôvodydovolanianeformuluje.Naopak,
aj z ustálenej rozhodovacej praxe ESĽP vyplýva, že dovolací súd
je súdom právnym, nie skutkovým.

12. Žalobca sa tiež vyjadril k námietke nedostatku právomoci súdu prvej a druhej inštancie s odkazom
na skutočnosť, že zabezpečovacím opatrením nemožno zabezpečovať nárok
na náhradu škody, ktorý má byť uplatnený v adhéznom konaní, pričom uviedol,
že zabezpečovacie opatrenie, hoci predstavuje len akcesorické konanie k pohľadávke uplatňovanej

vo veci samej, tak súčasne je podľa CSP aj relatívne samostatným konaním. Takýto charakter
zabezpečovacieho opatrenia nepriamo potvrdili aj samotní žalovaní,
keď uviedli, že ho možno nariadiť pred, počas ako aj po skončení „hlavného“ konania, a teda že jeho
nariadenie (a ani trvanie) nemožno limitovať iba existenciou „hlavného“ konania.
Táto osobitnosť zabezpečovacieho opatrenia tak podľa názoru žalobcu umožňuje, aby peňažná

pohľadávka žalobcu bola zabezpečená samostatne aj v inom konaní, ako v tom, ktorého predmetom je
zabezpečovaná peňažná pohľadávka. To znamená, že peňažnú pohľadávku súkromnoprávnej povahy
uplatňovanú v adhéznom konaní možno zabezpečiť aj inštitútmi CSP, keďže súkromnoprávna povaha
nároku zostane nezmenená a orgán rozhodujúci v adhéznom konaní je povinný pri skúmaní takto
uplatnenej pohľadávky aplikovať súkromnoprávne normy.

13. S poukazom na všetky uvedené skutočnosti žalobca navrhoval, aby dovolací súd dovolanie
žalovaných odmietol.

14. Najvyšší súd ako súd dovolací podľa § 35 CSP po zistení, že dovolanie podali včas žalovaní 1/ a 2/

zastúpení advokátom (§ 429 ods. 1 CSP) dospel k záveru, že dovolanie
je prípustné a dôvodné.

15. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo
k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak,

že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

16. Podľa § 343 ods. 1 CSP zabezpečovacím opatrením môže súd zriadiť záložné právo
na veciach, právach alebo na iných majetkových hodnotách dlžníka na zabezpečenie peňažnej
pohľadávky veriteľa, ak je obava, že exekúcia bude ohrozená.

17. Podľa § 343 ods. 2 CSP záložné právo sa zriaďuje vydaním uznesenia
o zabezpečovacom opatrení. Záložné právo vzniká zápisom do príslušného registra.18. Podľa § 343 ods. 3 CSP výkon záložného práva môže nastať až po tom, ako bola pohľadávka
právoplatne priznaná súdnym rozhodnutím.

19. Podľa § 344 CSP ustanovenia o neodkladnom opatrení sa použijú primerane
aj na zabezpečovacie opatrenie.

20. Pri skúmaní prípustnosti dovolania bral najvyšší súd na zreteľ, že dovolaním
je napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu vydané v konaní o nariadenie zabezpečovacieho opatrenia,

pričom dôkladné skúmanie povahy napadnutého rozhodnutia
(či sa jedná o rozhodnutie vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí) bolo kľúčové
pre posúdenie otázky prípustnosti dovolania.

21. Inštitút zabezpečovacieho opatrenia a obdobne aj inštitút neodkladného opatrenia
sú tzv. osobitné procesné postupy, ktoré upravuje Civilný sporový poriadok.

Nariadením zabezpečovacieho opatrenia vzniká tzv. sudcovské záložné právo, ktorého trvanie nie je
síce podmienené právoplatným skončením veci, ale bez existencie meritórneho rozhodnutia stráca
zmysel s poukazom na § 343 ods. 3 CSP.

22. V prípade neodkladného opatrenia ide o rozhodnutie vo veci samej ide vtedy,

ak samotné neodkladné opatrenie konzumuje vec samu. Takáto situácia môže nastať v prípade návrhu
na nariadenie neodkladného opatrenia podaného po skončení konania
(pri splnení podmienok § 325 ods. 1 CSP). Rovnako takáto situácia môže nastať v prípade návrhu
na nariadenie neodkladného opatrenia podaného pred začatím konania, na ktoré nenadväzuje žaloba
podľa § 336 ods. 1 CSP, pričom konanie končí rozhodnutím o návrhu

na nariadenie neodkladného opatrenia a konzumuje vec samu (porovnaj uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/154/2018 z 28. marca 2019).

23. Dovolací súd preskúmaním zabezpečovacieho opatrenia konštatuje, že žalobcom požadované
zabezpečovacie opatrenie v danom prípade nekonzumuje vec samu,

t.j. nekonzumuje otázku existencie/neexistencie nároku na náhradu škody.
Z povahy zabezpečovacieho opatrenia možno usudzovať, že rozhodnutie o zabezpečovacom opatrení
ani nemôže mať povahu rozhodnutia vo veci samej, pretože jeho účelom je zabezpečiť ohrozenú
peňažnú pohľadávku zriadením záložného práva. Z uvedeného vyplýva, že v prípade zabezpečovacieho
opatrenia ide o inštitút slúžiaci na poskytnutie dočasnej ochrany ohrozenému právu a nemôže toho

ohrozené právo súčasne konzumovať.

24. V posudzovanom prípade je však potrebné konštatovať, že rozhodnutie, ktorým súd nariadil
zabezpečovacie opatrenie zriadením záložného práva bez toho, aby súčasne uložil povinnosť podať
žalobu vo veci samej, je rozhodnutím, ktorým sa konanie o zabezpečovacom opatrení končí, a preto

je dovolanie proti takémuto rozhodnutiu podľa § 420 písm. f) CSP prípustné. V dôsledku neuloženia
povinnostižalobcovipodaťžalobuvovecisamejpodľa§336ods.1CSPjenutnéposudzovaťpredmetné
rozhodnutie o zabezpečovacom opatrení
ako konečné rozhodnutie, pretože už neprebieha žiadne iné civilné konanie o zabezpečovacom opatrení
a ani o samotnom ohrozenom práve, a preto je dovolanie proti takémuto rozhodnutiu odvolacieho súdu

podľa § 420 písm. f) CSP prípustné.

25. Súd prvej inštancie a odvolací súd neuložili v danej veci žalobcovi povinnosť podať žalobu vo veci
samej podľa § 336 ods. 1 CSP z dôvodu, že žalobca si uplatňuje/bude uplatňovať nárok na náhradu
škody v adhéznom konaní.

26. Žalovaní v dovolaní namietali, že zabezpečovacie opatrenie nie je možné vydať na účely
zabezpečenia nároku na náhradu škody v trestnom konaní, ktorá zatiaľ nebola ani riadne uplatnená voči
konkrétnej osobe, že v trestnom konaní nebolo po uplynutí 11 mesiacov
od podania trestného oznámenia vznesené obvinenie voči konkrétnej osobe a že ak žalobca realizoval

voľbu a vybral si, že svoj nárok si bude uplatňovať v trestnom konaní, má byť takýto nárok na náhradu
škody zabezpečený inštitútmi trestného práva.

27. Dovolací súd v prvom rade poukazuje na § 46 ods. 3 zákona č. 301/2005 Z. zTrestný poriadok, podľa ktorého „poškodený, ktorý má podľa zákona proti obvinenému nárok na náhradu
škody, ktorá mu bola spôsobená trestným činom, je tiež oprávnený navrhnúť,
aby súd v odsudzujúcom rozsudku uložil obžalovanému povinnosť nahradiť túto škodu; návrh musí

poškodený uplatniť najneskoršie do skončenia vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania. Z návrhu
musí byť zrejmé, z akých dôvodov a v akej výške sa nárok na náhradu škody uplatňuje“.

28. V súvislosti s uplatnením nároku na náhradu škody v trestnom konaní možno konštatovať, že v
prvom rade musí byť presne identifikovaný subjekt, voči ktorému je nárok

na náhradu škody uplatnený. Definovanie tohto subjektu nie je vzhľadom na povahu trestného konania
v „právomoci“ poškodeného - oznamovateľa, ale orgánu činného v trestnom konaní. Trestné stíhanie
voči konkrétnej osobe nezačína automaticky podaním trestného oznámenia
(na rozdiel od civilného konania, ktoré začína doručením žaloby súdu a v ktorom žalovaného určuje
výlučne žalobca), ale až vydaním uznesenia o vznesení obvinenia. O tom, kto bude
v trestnom konaní obvinený, teda rozhoduje orgán činný v trestnom konaní, nie poškodený -

oznamovateľ. Aby bola naplnená podmienka adresnosti nároku voči konkrétnemu škodcovi, musí byť
voči škodcovi najskôr vznesené obvinenie. Až po vznesení obvinenia môže byť nárok na náhradu škody
uplatnený riadne. Z uvedeného vyplýva záver, že uplatnenie nároku
na náhradu škody v rámci trestného oznámenia (t.j. vo fáze predprípravného konania)
nie je riadnym uplatnením nároku, a to ani v prípade neskoršieho vznesenia obvinenia osobe, ktorú

oznamovateľ v trestnom oznámení uviedol ako podozrivého.

29. V posudzovanej veci súdy nižšej inštancie nepostupovali správne, keď sa pri nariadení
zabezpečovacieho opatrenia a pri rozhodovaní o uložení/neuložení povinnosti podať žalobu
vo veci samej, nevysporiadali dostatočne so skutočnosťou, či bol nárok na náhradu škody riadne

uplatnený v trestnom konaní a či je teda vytvorená prekážku začatej veci.

30. Ďalej dovolací súd uvádza, že ak by si žalobca riadne uplatnil nárok na náhradu škody voči žalovanej
1/ v trestnom konaní, bolo povinnosťou súdov nižšej inštancie vysporiadať
sa s tým, či inštitúty upravené Civilným sporovým poriadkom môžu slúžiť na zabezpečenie a ochranu

nárokov uplatnených v trestnom konaní, keďže Civilný sporový poriadok upravuje inštitúty, ktoré majú
primárne slúžiť na ochranu práv a oprávnených záujmov, ktoré sú alebo budú predmetom civilného
sporového/mimosporového konania. Uvedené možno dedukovať napr. aj z právnej úpravy zrušenia
neodkladného opatrenia (§ 335 CSP), ktoré je naviazané
na rozhodnutie o samotnej žalobe a podľa ktorej „neodkladné opatrenie nariadené po začatí konania vo

veci samej súd prvej inštancie aj bez návrhu zruší rozhodnutím, ktorým žalobu odmieta alebo zamieta
alebo ktorým konanie vo veci samej zastavuje; neodkladné opatrenie nariadené po začatí konania vo
veci samej odvolací súd aj bez návrhu zruší rozhodnutím, ktorým rozhodnutie súdu prvej inštancie mení
tak, že žalobu zamieta, alebo ktorým konanie
vo veci samej zastavuje; súd v rozhodnutí, ktorým zamietol žalobu iba v časti alebo ktorým zastavil

konanie iba v časti, vysloví, či neodkladné opatrenie zrušuje alebo ponecháva
v platnosti, zohľadňujúc stav konania vo veci samej“.

31. Pokiaľ ide o námietku žalovaných týkajúcu sa nedostatočného odôvodnenia napadnutého uznesenia
v merite veci dovolací súd poznamenáva, že táto je dôvodná.

Žalovaní v dovolaní namietali, že „odvolací súd sa zaoberal len argumentáciou žalobcu a svoje
rozhodnutie odôvodnil na základe ničím nepodložených teórií predkladaných so strany žalobcu, pričom
argumentáciou žalovaných sa zaoberal len veľmi okrajovo a časťami bez ďalšieho vytrhnutými z
kontextu“. Išlo predovšetkým o tvrdenie žalobcu, že uzatvorením zmluvy o správe a zmluvy o užívaní
porušila žalovaná 1/ ako člen predstavenstva svojej povinnosti v zmysle § 194 Obchodného zákonníka.

Žalovaná 1/ v odvolaní toto tvrdenie popierala a namietala, že žalobca neuviedol ani v hrubých
rysoch, akým spôsobom konania (nekonania) a aké povinnosti pri výkone svojej funkcie mali členovia
predstavenstva porušiť.
Odvolací súd v napadnutom uznesení k uvedenej námietke vyslovil názor, že „z písomností
nachádzajúcich sa v spise nie je možné dôjsť k inému záveru ako tomu, že obe uzatvorené zmluvy sú

pre žalobcu zjavne nevýhodné, a to z dôvodov, ktoré v návrhu podrobne uviedol žalobca“. S poukazom
na uvedené je nutné konštatovať dôvodnosť námietky žalovanej 1/,
že odvolací súd uviedol vo svojom rozhodnutí hodnotiace úsudky vychádzajúce iba z tvrdení žalobcu a
súčasne, že tieto hodnotiace úsudky neboli výsledkom žiadneho procesu dokazovania.32. Žalovaní v odvolaní v súvislosti s tvrdeným porušením povinnosti žalovanej 1/ tiež namietali, že o
založení TATRA EXPRESU a jeho činnosti vedeli nielen členovia dozornej rady, ale najmä akcionári

žalobu, pričom poukazovali na vedomosť p. S. S.
ako jediného spoločníka majoritného akcionára žalobcu, ktorý sa zúčastňoval valných zhromaždení
žalobcu. S uvedenou námietkou sa odvolací súd v napadnutom rozhodnutí nezaoberal, ani ju nijako
nevyhodnotlil.

33. Dovolací súd s poukazom na body 19. až 30. uzatvára, že konanie pred odvolacím súdom bolo
postihnuté vadou zmätočnosti uvedenou v ustanovení § 420 písm. f) CSP,
a preto najvyšší súd napadnuté uznesenie vo výroku I. a II. odvolacieho súdu zrušil
(§ 449 ods. 1 CSP). Keďže rovnakou vadou zmätočnosti je postihnuté aj konanie pred súdom prvej
inštancie, dovolací súd aj s prihliadnutím na zásadu hospodárnosti a rýchlosti konania
(k tomu viď čl. 17 Základných princípov Civilného sporového poriadku) konštatuje, že nápravu nemožno

dosiahnuť iba zrušením rozhodnutia odvolacieho súdu, a preto dovolací súd zrušil
aj uznesenie súdu prvej inštancie podľa § 449 ods. 2 CSP vo výroku I., II. a IV. a vec v zrušenom rozsahu
vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie (§ 450 CSP).

34. V ďalšom konaní, ak súd prvej inštancie dospeje k záveru o splnení podmienok

pre nariadenie zabezpečovacieho opatrenie, bude jeho úlohou vysporiadať sa so skutočnosťou, či bol
nárok na náhradu škody žalobcom riadne uplatnený v trestnom konaní a či teda existuje prekážku
začatej veci, a to v súvislosti s uložením povinnosti žalobcovi podať žalobu vo veci samej. Ak bol nárok
na náhradu škody riadne uplatnený v adhéznom konaní, bude potrebné vysporiadať sa dostatočne
so skutočnosťou, či inštitúty upravené Civilným sporovým poriadkom môžu slúžiť na zabezpečenie a

ochranu nárokov uplatnených v trestnom konaní.

35. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie znova aj o trovách pôvodného konania
(prvoinštančného aj odvolacieho konania), ako aj o trovách dovolacieho konania
(§ 453 ods. 3 CSP).

36. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393
ods. 2 posledná veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.