Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 5. február 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 1Co/50/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7523202432
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 02. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Boris Brondoš

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7523202432.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

1Co/50/2024

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Borisa Brondoša a členov senátu
JUDr.FrederikyZozuľákovejaJUDr.MartinaKolesáravsporežalobcu:práp.A.B.,narodenýX.X.XXXX,
C. D. XXX/XX, E., zastúpený: Prof. JUDr. Ján Klučka, CSc., advokát, Ku Potoku 4, Košice, proti
žalovanému: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2,
Bratislava, o náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Košice

sp. zn. K3-6C/33/2023-103 z 23. apríla 2024

r o z h o d o l :

1Co/50/2024

I. Potvrdzuje rozsudok v napadnutom vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách konania.

II. Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi 100% trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1Co/50/2024

1. Mestský súd Košice (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) napadnutým
rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.300,- eur, v prevyšujúcej časti žalobu
zamietol a priznal žalobcovi nárok na plnú náhradu trov konania.

2. Súd prvej inštancie tak rozhodol o žalobe, ktorou si podľa jej skutkového vymedzenia žalobca
uplatnil náhradu škody v sume 5.000,- eur, spôsobenú mu žalovaným porušením práva Európskej
únie. Žalobca v podstatnom tvrdil, že jeho týždenný pracovný čas ako príslušníka hasičského zboru
Slovenskej republiky sa skladá zo 16,5 hodinových pracovných zmien, po ktorých nasleduje 7,5
hodinová pohotovosť (t.j. 24 hodinové zmeny) v takom rozsahu, že súhrn takto „naskladaného“
týždenného pracovného času pravidelne prekračuje 48 hodín. Úprava dovoleného rozsahu týždenného
pracovného času zamestnancov (vrátane hasičov) tvorí predmet úpravy práva Európskej únie, ktoré

záväzne určuje dĺžku týždenného pracovného času na 48 hodín. V súvisiacej argumentácii žalobca
poukázal na to, že Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003, o
niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej tiež len „smernica 2003/88/ES“) vo svojom
čl. 6 písm. b) zaväzuje členské štáty prijať opatrenia na zabezpečenie toho, aby priemerný týždennýpracovný čas vrátane nadčasov neprekročil 48 hodín. Podľa jeho názoru, hoc žalovaný v prílohe č.
4 zák. č. 315/2001 Z. z., o Hasičskom a záchrannom zbore, v znení neskorších zmien a doplnkov,
deklaroval, že do jeho znenia premietol (tiež) smernicu 2003/88/ES, v skutočnosti tak vo vzťahu k

predmetnému čl. 6 písm. b) neurobil, nakoľko úpravou pracovného času, zvlášť nezahrnutím pracovnej
pohotovosti do služobného času, nezabezpečil dodržiavanie úniového práva na 48 hodinový pracovný
čas; naopak, umožnil taký spôsob rozvrhnutia pracovného času, pri ktorom v praxi dochádzalo a i
naďalej dochádza k porušovaniu tohto práva. Žalobca argumentačne odvodzoval zodpovednosť štátu
za ujmu spôsobenú mu porušením práva Európskej únie od judikatúry Súdneho dvora Európskej únie

(ESD), podľa ktorej je takáto zodpovednosť súčasťou zmlúv, na ktorých je Európska únia založená.
V otázke povahy spôsobenej ujmy žalobca v priebehu konania (v podaní zo dňa 17.8.2023), spresnil,
že sa domáha náhrady za morálnu ujmu utrpenú v dôsledku straty času odpočinku výkonom prác nad
zmieňovanou smernicou určený limit, pričom i v tejto otázke našiel žalobca argumentačnú oporu v
rozhodovacej praxi ESD, predovšetkým však v jeho rozhodnutí C-429/09 z 25.11.2010 vo veci Günter
Fuss proti Stadt Halle.

3. Súd prvej inštancie na takto zistený skutkový stav aplikoval ustanovenia § 85 ods. 1 a 2, § 86 ods.
1 a 2, § 91 ods. 1 a 3, § 92 ods. 1, § 97 ods. 1 písm. h), § 103 ods. 5 a § 122 ods. 1 až 3 zákona č.
315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších zmien a doplnkov (HZZ), § 11 a §
13 ods. 1 až 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších zmien a doplnkov a čl.

1 bod 2, čl. 1 bod 3, čl. 2 bod 1, čl. 6 písm. b) a čl. 16 písm. b) smernice 2003/88/ES. Na ich základe,
po posúdení vecnej legitimácie žalovaného, dospel k záveru, že žalovaný vo vnútroštátnej úprave
náležitenepremietol48hodinovýlimittýždennéhopracovnéhočasu,vyplývajúcizčl.6písm.b)smernice
2003/88/ES a že za škodu spôsobenú žalobcovi porušením tohto práva Európskej únie, zodpovedá
žalovaný. Podrobne zodpovedal otázku pôsobnosti Smernice na príslušníkov HaZZ. Poukázal pri tom

na rozhodovaciu činnosť SDEÚ napr. vo veci C-429/09 Fuß, ako aj vnútroštátnych súdov, napr. rozsudky
Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6Co/24/2024 z 5.3.2024, 6Co/193/2023 z 19.3.2024, rozsudok
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 10Co/11/2024 z 28.3.2024. Nestotožnil s názorom žalovaného,
že služobnú pohotovosť nemožno započítavať do odpracovaného služobného času žalobcu. Pri
posudzovaní otázky, či bolo na strane žalobcu porušené žalovaným právo EÚ v dôsledku nesprávnej

implementácie Smernice, sa stotožnil s argumentáciou žalobcu, v zmysle ktorej ZoHZZ nepovažuje
za súčasť týždenného pracovného času služobnú pohotovosť hasičov, a v dôsledku toho dochádza k
pravidelnému prekračovaniu takto vymedzeného maximálneho týždenného pracovného času. Analýzou
ustanovení § 85 a 92 ZoHZZ potvrdil správnosť argumentácie žalobcu, keďže podľa § 85 ods. 1 ZoHZZ
je služobný čas príslušníka časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii

služobnému úradu. Mal za to, že služobná pohotovosť príslušníka HaZZ „len“ bezprostredne nadväzuje
na vykonávanie štátnej služby a začína až po skončení výkonu štátnej služby v služobnom čase, teda
že služobná pohotovosť podľa ZoHZZ nie je výkonom štátnej služby a odráža len stav pripravenosti
hasiča na prípadné vykonanie štátnej služby, ak by došlo k situácii, že k nej bude zamestnávateľom
povolaný. Súd prvej inštancie na podporu tohto interpretačného záveru poukázal tiež na ust. § 122

zákona HZZ, ktorý spresňuje, že ak počas doby trvania služobnej pohotovosti došlo k vykonaniu štátnej
služby, „takéto vykonávanie štátnej služby je štátnou službou nadčas“ (ods. 2) a § 91 ods. l tohto zákona,
v ktorom sa uvádza, že „štátnou službou nadčas je aj služba, ktorú príslušník vykonáva počas určenej
služobnej pohotovosti podľa § 92 ods. 2“. Napokon takáto právna kvalifikácia služobnej pohotovosti sa
podľa úsudku súdu prvej inštancie premietla aj do spôsobu jej finančného odmeňovania, ktorý nemá

povahu služobného platu. Z ust. § 103 zákona HZZ v tomto smere vyplýva, že zatiaľ čo služobný plat
tvoria zložky služobného príjmu uvedené v jeho odseku 1 (vrátane tarifného platu a jeho príplatkov),
za výkon služobnej pohotovosti patrí hasičovi peňažná náhrada v štátnej službe (ods. 5 ustanovenia
§ 103 v spojení s ustanovením § 122 ods. 1 zákona HZZ). V tejto časti uzavrel, že Smernica nebola
správne transponovaná do právneho poriadku SR. Doplnil, že žalobca ako hasič, príslušník HaZZ

spadajúceho pod Ministerstvo vnútra SR mal Smernicou garantované právo na 48 h. pracovný čas,
pričom v rozhodnom období nesporne odpracoval vo viacerých mesiacoch viac ako 48 h. týždenne.
Vysvetlil prečo vyhodnotil námietky žalovaného o nezohľadnení dovolenky, práceneschopnosti žalobcu,
výskytu pandémie COVID - 19 a vyhlásenia núdzového stavu v SR v rozhodnom období do výpočtu
priemeru a za nedôvodné. Poukázaním na rozsudok SDEÚ (druhá komora) z 11.4.2019, C - 254/18,

ktorým tento vyložil článok 6 písm. b), článok 16 písm. b) a článok 19 prvý odsek Smernice dospel
k záveru, že pracovný čas žalobcu, zohľadňujúc 6 mesačné referenčné obdobia, prekročil viac ako 48
h. týždenne vo viacerých obdobiach, s tým, že pre predmet sporu nie je podstatné, či došlo k takému
to prekročeniu došlo každý mesiac alebo len raz. V ďalšej časti prvoinštančný súd konštatoval, žekeďže žalobca preukázal, že ako príslušník HaZZ odpracoval v rozhodnom období (3 roky pred podaním
žaloby) týždenný pracovný čas presahujúci týždenný pracovný čas stanovený Smernicou, úspešne sa
dovolal práva EÚ na vyvodenie zodpovednosti žalovaného ako dotknutého členského štátu EÚ s cieľom

získať náhradu škody vzniknutej v dôsledku porušenia Smernice proti SR, pričom nesprávne prebratie
Smernice do ZoHZZ a jeho dodržiavanie Ministerstvom vnútra SR, resp. HaZZ, ktoré však nerešpektuje
Smernicu v článku 6 písm. b), ktorá je pre tento vzťah priamo aplikovateľná, v zmysle rozsudku Fuß
nezbavujeSRzodpovednostizajejnedodržiavanievprípadehasičovzamestnanýchvoverejnoprávnom
sektore, a nie je preto relevantné žalovaným zdôrazňované rozlíšenie medzi zodpovednosťou SR za

nesprávnu transpozíciu a zodpovednosťou zamestnávateľa žalobcu za nesprávnu aplikáciu pri úprave
pracovného času v služobnom pomere žalobcu. Mal za preukázané splnenie všetkých troch podmienok
uplatnenia nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, a to 1. cieľom porušenej právnej normy EÚ bolo
priznať jednotlivcovi práva, 2. porušenie je dostatočne závažné, a napokon 3. medzi takýmto porušením
a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom existuje priama príčinná súvislosť. V súvislosti s
argumentáciou žalovaného o tom, že žalobca mal pred podaním žaloby na súd upozorniť nariadeného

na vyššie uvedené skutočnosti, resp. že mal prejaviť primeranú snahu s cieľom odvrátiť škodu alebo
obmedziť jej rozsah, poukázal na to, že ani v zmysle Smernice, ani v zmysle judikatúry SDEÚ, sa
takáto aktivita zo strany žalobcu nepožaduje, resp. nie je podmienkou uplatnenia nároku na nemajetkovú
ujmu, navyše na situácie, ak žalobca vypovedal, že hoci opakovane namietal dĺžku svojho pracovného
času svojmu priamemu nadriadenému, nebol úspešný. K otázke závažnosti vzniknutej ujmy uviedol, že

vzhľadom na formu zásahu, ktorá sa považuje v zmysle judikatúry SDEÚ za závažný zásah do práv,
keď ide o nevratný stav straty niekoľkých stoviek hodín voľného času a času potrebného na regeneráciu
pracovných síl, len samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením, a
práve peňažná náhrada predstavuje spôsobilé odškodnenie takto vzniknutej ujmy. Pri stanovení výšky
nemajetkovej ujmy prvoinštančný súd posudzoval závažnosť ujmy, ktorá mu takýmto zásahom vznikla,

dĺžku zásahu a následky takýmto zásahom vyvolané, resp. následky, ktoré by takýto zásah bol spôsobilý
vyvolať, okolnosti zásahu, ako aj na doterajšiu súdnu prax pri rozhodovaní v obdobných prípadoch.
Uviedol, že v rozhodnom období troch rokov bol žalobca ukrátený o čas odpočinku, o čas, ktorý
mohol stráviť podľa svojho uváženia, okrem odpočinku aj na vybavovanie každodenných záležitostí,
regeneráciu, svoje záľuby, prípadne na stretnutia s jemu blízkymi osobami (sestrou, mamou), pričom

ako hasič zastáva v spoločnosti veľmi dôležitú, zodpovednú, rizikovú, fyzicky aj psychicky náročnú rolu,
ktorá neraz vyžaduje aj nasadenie vlastného života. Ním uplatnenú sumu 5.000,- eur, ale považoval
za neprimerane vysokú, keďže žalobca nepreukázal, ani netvrdil, že by dĺžka jeho pracovného času
spôsobila nejaký závažný, nenapraviteľný zásah do jeho osobnostných práv, príp. na jeho zdravotný
stav, preto aj poukazom na doterajšiu rozhodovaciu činnosť súdov v obdobných prípadoch, považoval

sumu 2.300,- eur za trojročné obdobie ako primeranú výšku nemajetkovej ujmy v posudzovanom
prípade, pričom zobral do úvahy aj súdmi priznávané výšky náhrady nemajetkovej ujmy v závažnejších
prípadoch zásahu do práva na ochranu osobnosti, spočívajúcich najmä v porušení práva na súkromný a
rodinný život, poškodenie zdravia, straty dobrého mena a povesti v spoločnosti. Rozhodnutie o trovách
konania prvoinštančný súd odôvodnil s poukazom na ust. § 255 ods. 2 C.s.p. výlučným procesným

úspechom žalobcu v spore. Skonštatoval v tejto súvislosti, že nakoľko stanovenie výšky náhrady
nemajetkovej ujmy záviselo od úvahy súdu, nevyhovenie žalobe v celom jej rozsahu, nepredstavovalo
procesný neúspech žalobcu.

4. Len proti vyhovujúcemu výroku a výroku o trovách konania tohto rozsudku (I. a III.) podal žalovaný v

zákonnej lehote odvolanie s návrhom, aby ho odvolací súd v tejto časti zmenil a žalobu zamietol a priznal
žalovanému nárok na plnú náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie. V úvodnej časti odvolania
žalovaný namietal nedostatok právomoci súdu na prejednanie a rozhodnutie sporu zo zodpovednosti
štátu za nesprávnu transpozíciu smernice do jeho právneho poriadku. Zastával názor, že všeobecnému
súdu neprináleží posudzovať súlad vnútroštátneho poriadku so smernicami Európskej únie. Preto ani v

prejednávanej veci súd prvej inštancie podľa odvolateľa nemohol posudzovať konformitu zákona HZZ so
smernicou 2003/88/ES a cez to ani vyvodiť záver o transpozičnej nesprávnosti tejto vnútroštátnej normy.
Žalovaný v tejto súvislosti zároveň vytkol napadnutému rozsudku nedostatočné odôvodnenie záveru o
porušení práva Európskej únie žalobcu. V ďalšej časti odvolania žalovaný namietal vecnú nesprávnosť
napadnutéhorozsudkuhneďvniekoľkýchargumentačnýchlíniách.Prvouskupinouodvolacíchnámietok

odvolateľ polemizoval so záverom prvoinštančného o jeho vecnej legitimácii v spore. Argumentoval,
že pre rozhodnutie o uplatnenom nároku malo nezastupiteľný význam zodpovedanie otázky, či k
rozvrhnutiu pracovného času žalobcu spôsobom odporujúcim smernici 2003/88/ES došlo z dôvodu
jej nesprávneho prebratia do vnútroštátneho poriadku, alebo nesprávnou aplikáciou vnútroštátnychnoriem, ktorými došlo k inak správnemu prebratiu tejto smernice. Odvolateľ akcentoval, že povinnosť
transpozíciesmernicenespočívavdoslovnompreneseníjejustanovení,alebovnejpoužitýchformulácií.
Zastával preto názor, že iba z dôvodu, že zákon HZZ neobsahoval ustanovenie explicitne limitujúce

dĺžku pracovného času na 48 hodín, nemožno vyvodiť, že čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES bol do
tohto predpisu prebratý nesprávne. Podľa jeho názoru nemožno v okolnostiach prípadu vylúčiť, že k
vzniku protiprávneho stavu viedol nesprávny výklad zákona HZZ zo strany zamestnávateľa, v ktorom
prípade by ale znášal zodpovednosť za prípadnú škodu on a nie štát. Ďalšou skupinou odvolacích
námietok žalovaný zvádzal argumentačný dialóg s úvahami prvoinštančného súdu, na podklade ktorých,

podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku, dospel k záveru o aplikovateľnosti smernice 2003/88/ES
na organizáciu pracovného času príslušníkov Hasičského a záchranného zboru Slovenskej republiky.
Prezentoval vlastné nazeranie na spôsob posúdenia pôsobnosti tejto smernice, podstata ktorého
spočívala na interpretácii čl. 2 ods. 1 a 2 Smernice Rady 89/391/EHS z 12. júna 1989 o zavádzaní
opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci (ďalej tiež len
„smernica 89/391/EHS“), a to v tom zmysle, že podľa žalovaného je možné službu príslušníkov

Hasičského a záchranného zboru subsumovať pod osobitné činnosti služieb civilnej ochrany, ktoré
sú podľa tohto ustanovenia smernice 89/391/EHS z pôsobnosti smernice 2003/88/ES, v zmysle jej
čl. 1 ods. 3, vyňaté. V súvisiacej argumentácii žalovaný poukázal na zákonom stanovené úlohy
Hasičského a záchranného zboru na úseku civilnej ochrany, predovšetkým však v oblasti priameho
výkonu záchranárskych činností. Podľa žalovaného nie sú závery rozhodnutia ESD vo veci C - 429/09

Fuss pre posúdenie pôsobnosti smernice 2003/88/ES na organizáciu pracovného času príslušníkov
Hasičského a záchranného použiteľné preto, že sťažovateľom v tejto porovnávanej veci bol mestský
hasič, ktorého pracovný režim je odlišný od výkonu prác príslušníkov Hasičského a záchranného
zboru Slovenskej republiky, ktorým sú naviac poskytované rôzne osobitné výhody - od definitívy až
po systém sociálneho zabezpečenia. Žalovaný v odvolaní spochybnil tiež záver prvoinštančného súdu

o vzniku škody žalobcovi ako jedného z predpokladov pre vznik jeho zodpovednosti. Argumentoval
v tejto súvislosti, že sám žalobca vymedzil ujmu, ktorá mu následkom porušením úniového práva
vznikla, nejasne a zdôraznil, že za čas pracovnej pohotovosti bol žalobca odmeňovaný a že počas
jej výkonu, pokiaľ mu nebol nariadený služobný zásah, mohol žalobca odpočívať alebo sa venovať
inej činnosti; prakticky sa v tom čase od neho žiaden pracovný výkon nežiadal. Odvolateľ v rámci

ďalšieho odvolacieho argumentu poukázal na záver formulovaný ESD v rozhodnutí vo veci C-46/93
Brasserie du Pécheur, v zmysle ktorého by mal vnútroštátny súd preveriť, či poškodená osoba
prejavila primeranú snahu s cieľom odvrátiť škodu, alebo obmedziť jej rozsah a či včas využila všetky
dostupné prostriedky na právnu ochranu. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal na to, že žalobca snahu
o zabránenie vzniku škody nevyvinul; neoznámil svojmu zamestnávateľovi, že odmieta vykonávať

služobnú pohotovosť a nedal najavo, že jej výkonom uňho dochádza k vzniku morálnej ujmy. Preto
podľa argumentácie žalovaného zamestnávateľ ani nemohol prípadnému vzniku takejto ujmy zamedziť.
Vytkol súdu prvej inštancie, že nevzal do úvahy nerovnomerné rozvrhnutie služobného času u hasičov
v referenčnom období 6 mesiacov. Napokon žalovaný nesúhlasil ani so spôsobom, akým sa súd
prvej inštancie vysporiadal s otázkou formy a rozsahu priznaného odškodnenia nemajetkovej ujmy.

Žalovaný akcentoval akcesorickú povahu peňažného odškodnenia, ktoré nastupuje len vtedy, keď je
nemajetková ujma tak závažná, že len morálne zadosťučinenie je pre jej odškodnenie nepostačujúce.
Podľa odvolateľa v okolnostiach prípadu nebol takýto závažný následok preukázaný. Žalovaný v tejto
spojitosti zdôraznil že o závažnosti dôsledkov prípadného porušenia práve Európskej únie rozhodne
nesvedčí už len tá skutočnosť, že žalobca sa nikdy nedomáhal, aby sa od posudzovaného zásahu

upustilo ani aby sa odstránili jeho následky. Ani v tomto konaní sa podľa odvolateľa žalobca nedomáha
nápravy vytýkaného stavu do budúcna. Uviedol, že žalobca v tomto konaní doposiaľ ani nepreukázal
zásahdosúkromného,rodinnéhoživotačineoprávnenýzásah,ktorýbysaodrazilnapr.vmedziľudských
vzťahoch či nepriaznivosť zdravotného stavu v príčinnej súvislosti s výkonom povolania v takej značnej
miere, ktorá by odôvodňovala výšku priznanej sumy súdom prvej inštancie, teda nepreukázal existenciu

závažnej ujmy, ktorú treba riadne a konkrétne preukázať. Súd prvej inštancie podľa neho nezohľadnil
jeho námietky týkajúce sa nepreukázania nemajetkovej ujmy a jej výšky zo strany žalovaného a týmito
sa nijakým spôsobom nevysporiadal, čím žalovanému odňal právo na spravodlivé súdne konanie
a presvedčivé zdôvodnenie právneho názoru súdu prvej inštancie, nakoľko len vo všeobecnosti
skonštatoval, že žalobca prišiel o voľný čas. Zamýšľal sa nad tým, akú inú činnosť by chcel žalobca

vykonávať v čase služobnej pohotovosti, kedy musí byť prítomný na pracovisku, keď tento čas pripadá
na nočné hodiny, ktoré každá fyzická osoba využíva na spanie a je objektívne (takmer) vylúčené,
aby sa tento čas mohol využívať nejakou inou zmysluplnou činnosťou, prípadne ho plnohodnotne
tráviť s rodinou. Vytkol súdu prvej inštancie, že len stroho vo všeobecnosti skonštatoval, že žalobcavykonáva náročnú prácu a že v spornom období ju vykonával nad čas povolený právom únie a preto
niet pochybností, že dochádzalo k zásahu do jeho práva na súkromie, nemohol sa venovať rodine
a nemohol s časom voľne nakladať. Mal za to, že žalobca neosvedčil dôvodnosť ani výšku ním

uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, nakoľko z výsluchu žalobcu nie je preukázaná
priama a bezprostredná príčinná súvislosť medzi žalobcom utrpenou ujmou v dôsledku nesprávneho
prebratia smernice, keďže žalobca na osvedčenie svojho nároku nešpecifikoval žiadne konkrétne
negatívne zásahy, ktoré by utrpel vo svojom súkromnom živote, ktoré by boli v priamej súvislosti s
nesprávnym prebratím smernice. Žalovaný odvolaním napadol tiež rozhodnutie o trovách konania,

domnievajúc sa, že nárok bol nesprávne uplatnený. Svojimi odvolacími námietkami, poukazujúcimi
na nesplnenie procesných podmienok, na procesné zlyhanie súdu prvej inštancie pri odôvodňovaní
rozhodnutia, na nesprávnosť skutkových nálezov na základe vykonaných dôkazov a na prítomnosť
právnych vád rozhodnutia, žalovaný podľa posúdenia odvolacieho súdu uplatnil odvolacie dôvody podľa
ust. 365 ods. 1 písm. a), b), f) a h) C.s.p. Odvolací súd v tejto súvislosti poznamenáva, že v zmysle ust.
§ 380 ods. 2 C.s.p. na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok, musí prihliadať, aj keď neboli v

odvolacích dôvodoch uplatnené. Naproti tomu, vo vzťahu k ostatným odvolacím dôvodom, je odvolací
súd podľa ust. § 380 ods. 1 C.s.p. viazaný ich vymedzením v odvolaní, a preto na iné pochybenia súdu
prvej inštancie, ktoré by mohli byť v súlade s ust. § 365 C.s.p. dôvodom na podanie odvolania, odvolací
súd pri svojom rozhodnutí o odvolaní prihliadať nemôže, aj keby takéto porušenia zistil (por. Števček, M.,
Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok.

Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016, 1269s).

5.Žalobcavosvojomvyjadreníkpodanémuodvolaniukvznesenejnámietkenedostatkuprávomocisúdu
zdôraznil, že každý vnútroštátny súd musí rešpektovať prednosť úniového práva pred vnútroštátnym
právom a nemôže sa zbaviť povinnosti uprednostniť úniovú normu pred vnútroštátnou normou. K

pôsobnosti Smernice 2003/88/ES zdôraznil, že významom a výkladom článku 2 ods. 2 Smernice 89/391/
ES sa zaoberali viaceré rozsudky ESD, výklad ktorých je všeobecne záväzný a s ktorým je tvrdenie
žalovaného o tom, že sa príslušné ustanovenia smernice na prípad žalobcu nemôžu aplikovať, v
nesúlade.VprípadePfeiffersúdkonštatoval,že:Čl.2ods.2Smernice89/391nevylučujezjejpôsobnosti
služby civilnej ochrany ako také, ale len určité osobitné činnosti týchto služieb, ak charakteristiky vlastné

pre určité osobitné činnosti odporujú použitiu ustanovení tejto smernice (C-397/01 bod 53). V dôsledku
toho výnimka uvedená v čl. 2 ods. 2 Smernice 89/391 EHS bola prijatá len za účelom zabezpečenia
riadneho fungovania služieb nevyhnutných na ochranu verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku, ak
nastane osobitne vážna situácia alebo situácia osobitného rozsahu - napríklad katastrofa, pre ktorú je
typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný čas pre záchranné tímy (bod 55 rozsudku). Rovnako aj

uznesenie ESD prijaté vo veci C-52/04 potvrdzuje, že na činnosti zásahových síl verejnej hasičskej
služby sa nevzťahuje výnimka uvedená v čl. 2 ods. 2 Smernice č. 89/131/EHS, ale tieto činnosti naopak
patria do pôsobnosti tejto smernice, pokiaľ sú vykonávané za obvyklých podmienok (bod 57). Pokiaľ
ide o novšiu judikatúru ESD, možno spomenúť vec F. G., v ktorej súd rozhodol, že: Smernica 2003/88/
ES sa má uplatniť na činnosti hasičského zboru, aj keď sú vykonávané zásahovými silami v teréne

a nezáleží na tom, že sú zamerané na boj proti požiarom alebo poskytnutie pomoci iným spôsobom,
ak sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním zvereným príslušnej službe, a to aj
vtedy, keď zásahy, ku ktorým môžu tieto činnosti viesť, sú svojim charakterom nepredvídateľné a môžu
vystaviť pracovníkov, ktorí ich vykonávajú, určitým rizikám, pokiaľ ide o ich bezpečnosť a/alebo zdravie
(C-518/15, bod 27). Tieto závery sú potvrdené aj Smernicou 2003/88/ES, ktorá v čl. 17 ods. 3 bod iii/

výslovne uvádza aj protipožiarne služby a služby civilnej ochrany. Okrem toho pripomenul, že takáto
úprava by nemala žiadny zmysel, pokiaľ by bola takáto činnosť ako celok vylúčená zo Smernice 89/391/
EHS, nakoľko v takomto prípade by sa na ňu nevzťahovala ani Smernica 2003/88/ES. Z týchto dôvodov
nesúhlasil s tvrdením žalovaného, že Smernica 2003/88/ES sa nevzťahuje na protipožiarne služby a
služby civilnej ochrany vykonávané hasičským a záchranným zborom. Preto aj pre výkon týchto služieb

garantuje 48 hodinovú priemernú týždennú pracovnú dobu čl. 6 ods. 2 písm. b) Smernice 2003/88/
ES. V súvislosti s odkazom na príslušnú judikatúru ESD označil rozhodnutia Súdneho dvora Európskej
únie vo veci C-151/02, C-437/05, C-397/01 alebo C-403/01. Vo všetkých prejednávaných prípadoch
Súdny dvor Európskej únie považoval pracovnú pohotovosť na pracovisku za súčasť pojmu pracovný
čas. K uplatnenej náhrade škody poukázal na to, že v prípade neexistencie ustanovení práva Únie

v danej oblasti je na vnútroštátnom práve dotknutého členského štátu, aby pri rešpektovaní zásad
rovnocennosti a efektivity určilo, či škoda vzniknutá pracovníkovi, ktorý odpracoval priemerne týždenne
pracovný čas presahujúci priemerný týždenný pracovný čas stanovený v čl. 6 písm. b) smernice v
dôsledku porušenia právnej normy Únie, mu bude uhradená ujma udelením dostatočného náhradnéhovoľna alebo finančným odškodnením a tiež, aby definovalo pravidlá týkajúce sa spôsobu výšky tejto
náhrady. Podľa judikatúry ESD týkajúcej sa priamo škôd vznikajúcim hasičom pre nerešpektovanie 48
hodinovej pracovnej doby podľa smernice, treba pod škodou rozumieť škodu, ktorá vznikla žalobcovi

v dôsledku straty času odpočinku, na ktorý by mal nárok, ak by bol maximálny týždenný pracovný čas
upravený čl. 6 písm. b) smernice rešpektovaný (bod 59 rozsudku ESD vo veci C-429/09.

6. Žalovaný v odvolacej replike zotrval na svojej odvolacej argumentácii.

7. Žalobca v odvolacej duplike zotrval na svojej argumentácii v odvolacom konaní.

8. Výrok rozsudku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcom rozsahu (II.) nebol odvolaním napadnutý. V tejto
častirozsudoknadobudolprávoplatnosťvzmysleust.§367ods.2C.s.p.apretovnejnebolvodvolacom
konaní preskúmavaný.

9. Vo vzťahu k ostatným častiam rozsudku (napadnutému vyhovujúcemu výroku a tiež závislému
výroku o trovách konania) Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) prejednal odvolanie
žalovaného ako podané včas (§ 362 C.s.p.), oprávnenou osobou (§§ 359 až 361 C.s.p.), proti
rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné (§§ 355 až 358 C.s.p.), bez nariadenia pojednávania (§
385 ods. 1 a contrario C.s.p.), v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 C.s.p., z hľadiska odvolaním

uplatnených odvolacích dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) a dospel k záveru, že
podmienky konania boli v danom prípade splnené a že súd prvej inštancie vo svojom procesnom
postupe nepochybil a správne vec posúdil po skutkovej i právnej stránke; preto odvolanie žalovaného
z hľadiska ním uplatnených odvolacích dôvodov nemožno považovať za opodstatnené. Rozsudok bol
verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 5.2.2025 po predchádzajúcom oznámení miesta

a času tohto procesného úkonu na úradnej tabuli a na webovej stránke tunajšieho súdu a pri zachovaní
lehoty podľa ust. § 219 ods. 3 C.s.p.

10. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, a preto sa v súlade s ust. § 387
ods. 2 C.s.p. v odôvodnení obmedzil len na skonštatovanie, že dôvody, na ktorých podľa odôvodnenia

napadnutého rozsudku spočíva rozhodnutie súdu prvej inštancie, považuje bez akýchkoľvek výhrad za
vecne správne (§ 387 ods. 1 C.s.p.), a tiež úplné z hľadiska všetkých kľúčových otázok nastolených
v priebehu konania pred súdom prvej inštancie oboma procesnými stranami (§ 387 ods. 3 veta prvá
C.s.p.). Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, reagujúc tým zároveň na podstatné
argumenty žalovaného v odvolaní (§ 387 ods. 3 veta druhá C.s.p.), odvolací súd dodáva:

11. Žalovaný svojimi odvolacími námietkami, v intenciách uplatneného odvolacieho dôvodu podľa ust
§ 365 ods. 1 písm. b) C.s.p., nastolil predmetom odvolacieho prieskumu (tiež) správnosť procesného
postupu prvoinštančného súdu z hľadiska rešpektovania jeho práva na riadne odôvodnenie rozhodnutia.
Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozsudku konkrétne postrádal vysvetlenie úvah, ktorými sa súd

prvej inštancie riadil pri posudzovaní svojej právomoci na prejednanie a rozhodnutie tejto veci, vo svojich
záveroch o nesúlade zákona HZZ so smernicou 2003/88/ES, pri posudzovaní základu nároku žalobcu
a výšky priznanej nemajetkovej ujmy.

12. Podľa ust. § 220 ods. 2 C.s.p., v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal,

aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci
vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil
podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a
ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal
ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax.

Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

13. Odôvodnenie je tou časťou rozsudku, v ktorej súd vysvetľuje, akým spôsobom a z akých dôvodov
dospel ku konkrétnemu rozhodnutiu. Preto zákon v citovanom ustanovení určuje konkrétne zákonné
požiadavky na obsah odôvodnenia rozsudku tak, aby z neho bola zrejmá jeho opodstatnenosť,

zákonnosť a spravodlivosť. Zákon vyžaduje, aby súd v odôvodnení rozhodnutia vymedzil tiež, ktoré
skutočnosti boli pre jeho rozhodnutie zásadné, ktoré z nich boli medzi stranami nesporné a aké skutkové
závery a na podklade ktorých dôkazov urobil vo vzťahu k skutočnostiam sporným. V odôvodnení
rozsudku súd ďalej vysvetlí, aké skutkové zistenie odôvodnilo aplikáciu zvolenej právnej normy, podájej interpretáciu na konkrétne okolnosti prípadu a vyvodí z nej závery o spornom práve či povinnosti.
Povinnosťousúdujevodôvodnenísavysporiadaťtiežsrozhodujúcimiargumentmistrán;zodôvodnenia
má pritom podľa právnej praxe vyplývať dôvod, pre ktorý súd prijal či odmietol rozhodujúce argumenty,

pričom len konštatovanie nesprávnosti či irelevantnosti argumentácie bez náležitého zdôvodnenia,
požiadavku riadneho odôvodnenia nespĺňa.

14. Už skoršia judikatúra Najvyššieho súdu SR (R111/1998) zastávala názor, že nepreskúmateľnosť
rozhodnutia nezakladá zmätočnosť a prípustnosť dovolania; nepreskúmateľnosť bola považovaná len

za vlastnosť (vyjadrujúcu stupeň kvality) rozhodnutia súdu, v ktorej sa navonok prejavila tzv. iná vada
konania majúca za následok nesprávne rozhodnutie veci (viď § 241 ods. 2 písm. b) O.s.p.). S tým
názorom sa stotožnil aj Ústavný súd SR (por. rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015,
III. ÚS 288/2015 a I. ÚS 547/2016). Na zásade, podľa ktorej nepreskúmateľnosť zakladá (len) „inú
vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.“, zotrvalo aj zjednocujúce stanovisko R 2/2016,
právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241

ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia
neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť,
ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“. Zmeny
v procesnej úprave, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa podstaty a zmyslu tohto stanoviska
nedotkli, preto ho treba považovať aj naďalej za aktuálne. I naďalej teda z pohľadu odvolacích dôvodov

nepreskúmateľnosť rozhodnutia predstavuje nesprávnosť postupu súdu, ktorým sa odníma strane sporu
možnosť uskutočňovať jej procesné práva v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p. (z hľadiska
podmienok prípustnosti dovolania v zmysle ust. § 420 písm. f) C.s.p., do 30.6.2016 ust. § 237 ods. 1
písm. f) O.s.p.) len v celkom ojedinelých (extrémnych) prípadoch, ktoré majú znaky relevantné aj podľa
judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie

súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti
pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade
tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003). Za
procesnú vadu konania podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p (§ 205 ods. 2 písm. a) v spojení s ust.
§ 221 ods. 1 písm. f) O.s.p.) teda nemožno považovať to, že súd prvej inštancie neodôvodnil svoje

rozhodnutiepodľapredstávodvolateľa(por.uznesenieNSSRsp.zn.5Cdo/84/2017zodňa25.10.2017).
I Ústavný súd SR v zmysle svojej judikatúry považuje za protiústavné a aj arbitrárne tie rozhodnutia,
ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na
preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06). V otázke, za akých okolností je
možné považovať rozhodnutie za nepreskúmateľné sa výstižne vyjadril tiež Najvyšší súd ČR vo svojom

rozsudku sp. zn. 29 Cdo 2543/2011 z 25. júna 2013, publikovanom v Zbierke súdnych rozhodnutí a
stanovísk pod číslom 100/2013. Prezentoval v ňom názor, že merítkom toho, či rozhodnutie súdu prvej
inštancie je alebo nie je preskúmateľné, nie sú požiadavky odvolacieho súdu na náležitosti odôvodnenia
rozhodnutia prvoinštančného súdu, ale predovšetkým záujem strán sporu na tom, aby mohli v odvolaní
náležite použiť proti tomuto rozhodnutiu odvolacie dôvody. Aj keď rozhodnutie súdu prvej inštancie

nevyhovuje všetkým požiadavkám na jeho odôvodnenie, nie je spravidla nepreskúmateľné, pokiaľ
prípadné nedostatky odôvodnenia neboli podľa obsahu odvolania na ujmu uplatnenia práv odvolateľa.

15. Súd prvej inštancie podľa zistenia odvolacieho súdu v rozsiahlom odôvodnení napadnutého
rozsudku uviedol čoho sa žalobca domáhal i aké bolo procesné stanovisko žalovaného k žalobe; z ich

tvrdení a argumentácie vyselektoval podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty a vo vzťahu k
rozhodujúcim sporným skutočnostiam podrobne ozrejmil tiež, aké zistenia vyplynuli z toho - ktorého
z vykonaných dôkazov. Zistené skutočnosti následne zrozumiteľne a v súlade so zásadami formálnej
logiky premietol do rozhodujúcich skutkových záverov a z nich právnymi úvahami zdôvodnil výber
právnych noriem, ktoré aplikoval, a tiež aj konkrétne následky, ktoré z nich za daného skutkového stavu

vyvodil. Vo svetle východísk uvedených v predchádzajúcom bode, podľa posúdenia odvolacieho súdu
nemožno odôvodnenie napadnutého rozsudku v žiadnom prípade považovať ani za arbitrárne ani za
úplne odchylné od veci samej a ani za extrémne nelogické, a preto odvolaciu námietku žalovaného
proti odôvodneniu napadnutého rozsudku, odvolací súd posúdil len ako nespokojnosť odvolateľa so
závermi prezentovanými v odôvodnení, ktorá, ako už bolo zmienené, nezakladá nesprávnosť postupu

súdu, ktorým sa odníma strane sporu možnosť uskutočňovať jej procesné práva, a teda dôvodnosť
odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p. Inak ako len nespokojnosť žalovaného so
skutkovými a právnymi závermi nemožno podľa odvolacieho súdu vnímať ani jeho námietku smerujúcu
proti spôsobu odôvodnenia už zmienených záverov prvoinštančného súdu. Pokiaľ ide o žalovanýmnastolenú otázku právomoci, prvoinštančný súd dal na ňu z hľadiska uplatneného odvolacieho dôvodu
podľa ust. § 365 ods. 1 písm. a) C.s.p. vecne správnu odpoveď. Len na doplnenie jeho úvah v
reakcii na odvolaciu argumentáciu žalovaného, považuje odvolací súd za potrebné odmietnuť správnosť

jeho názoru, že vnútroštátnemu súdu neprináleží prejudiciálne preskúmavať súlad vnútroštátneho
práva s unijným právom. Práve naopak. ESD vo svojej judikatúre (napr. tiež v rozhodnutí vo veci
C-456/98 Centrosteel) explicitne požaduje od vnútroštátnych sudov, aby správnosť preberania smerníc
kontrolovali, ktorá činnosť napokon predstavuje základný kameň, na ktorom je vystavaná jeho doktrína
priamej a nepriamej aplikácie unijných smerníc vnútroštátnymi orgánmi. Výstižným je v tejto spojitosti

na vnútroštátnej úrovni tiež záver formulovaný Ústavným súdom SR v jeho rozhodnutí z 11.10.2016 sp.
zn. III. ÚS 666/2016, v zmysle ktorého „...ak ide o sféru regulácie unijným normotvorcom, je potrebne
túto konfrontovať s regulačnými predstavami vnútroštátneho zákonodarcu a v prípade zistenia odchýlky
vyvinúť maximálnu snahu o uprednostnenie cieľa stelesneného v právne záväzných aktoch Európskej
únie“. Inak sa k tejto otázke nestavia ani právna teória, podľa ktorej „V prípade, že v konaní pred
slovenským súdom alebo správnym orgánom vyvstane otázka aplikácie smernice Únie, nevyhne sa

tento orgán komparácii ustanovení smernice s ustanoveniami slovenského predpisu, do ktorého bola
smernica transponovaná ..., aby zistil, či má smernicu aplikovať nepriamym alebo priamym spôsobom.
Na tento účel by sa súdny alebo správny orgán nemal uspokojiť iba s uvedením predmetnej smernice v
prílohe slovenského transpozičného predpisu ... a považovať tým smernicu za správne transponovanú,
ale mal by porovnať konkrétne znenia ustanovení slovenského transpozičného predpisu so zneniami

ustanovení transponovanej smernice“. (z publikácie M. Siman, M. Slašťan, Primárne právo Európskej
únie, aplikácia a výklad práva Únie s judikatúrou, 3. vydanie, 1097s, str. 181).

16. Podľa posúdenia odvolacieho súdu, ani odvolateľom nastolenej otázke súladu zákona HZZ so
smernicou 2003/88/ES, z hľadiska vysvetlenia svojich záverov, súd prvej inštancie nezostal nič dlžný.

Odvolací súd sa v tejto súvislosti plne stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že zákon HZZ
svojou úpravou nie len že nereflektuje 48 hodinový týždenný limit pracovného času, ale oddelením
pracovnejslužbyodpracovnejpohotovostiaichusporiadanímvytvorilpriestorprejehonerešpektovanie;
dokonca možno konštatovať, zvlášť so zreteľom na spôsob, akým žalovaný aj v tomto konaní dotknuté
ustanovenia zákona HZZ interpretuje, že s prácou príslušníkov Hasičského a záchranného zboru nad

tento rozsah sa v tejto úprave priamo rátalo, spoliehajúc sa zrejme na to, že pracovná pohotovosť do
smernicou 2003/88/ES regulovaného fondu práce nespadá, a tiež aj na to, že z jej pôsobnosti je táto
kategória zamestnancov vyňatá.

17. Žalovaný svojimi odvolacími námietkami v intenciách uplatneného odvolacieho dôvodu podľa ust.

§ 365 ods. 1 písm. h) C.s.p., učinil predmetom odvolacieho prieskumu (tiež) správnosť spôsobu
právneho posúdenia otázky jeho vecnej legitimácie v spore. Súd prvej inštancie na túto, žalovaným
už v priebehu prvoinštančného konania nastolenú esenciálnu otázku, odpovedal v jeho neprospech, a
to vo svojej podstate s vysvetlením, že z pohľadu judikatúry ESD sa štát zodpovednosti za porušenie
unijného práva nemôže zbaviť a že ESD vo svojej rozhodovacej praxi pripúšťa zodpovednosť štátu aj

v prípadoch porušenia unijného práva zamestnávateľom, majúcim verejnoprávnu povahu. Na podporu
tohto svojho názoru súd prvej inštancie výstižne poukázal na závery, vyplývajúce z rozhodnutia ESD
vo veci C - 429/09 Fuss. Už len takýmto zdôvodnením súd prvej inštancie podľa názoru odvolacieho
súdu uspokojivo zodpovedal žalovaným nastolenú otázku jeho vecnej legitimácie. Odvolaciemu súdu
sa i napriek tomu žiada na margo odvolateľovej argumentácie v odvolacom konaní, majúcej za cieľ

presvedčiť, že porušenie limitu týždenného pracovného bolo spôsobené nesprávnou interpretáciou
transpozičnej normy zo strany zamestnávateľa, poznamenať, že ustanovenia smernice musia byť
transponované do vnútroštátneho právneho poriadku s jednoznačnou záväznou právnou silou v podobe
všeobecne záväzného právneho predpisu a s presnosťou a jasnosťou požadovanou na účely splnenia
právnej istoty (por. napr. rozhodnutie ESD vo veci C-475/07 Komisia proti Poľsku) a že ani samotná

súdnaprax(užvôbecniepraxvrámcirealizáciesúkromnoprávnychvzťahov)interpretujúcavnútroštátne
právo v súlade s požiadavkami smernice bez náležitej transpozície nespĺňa požiadavky jasnosti a
presnosti (por. napr. rozhodnutie ESD vo veci C-292/07 Komisia proti Belgicku).

18. Rovnako ani právnym úvahám, na podklade ktorých súd prvej inštancie dospel k záveru o

zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú žalobcovi porušením práva únie, niet čo vytknúť. Odvolací súd
sa v tomto smere predovšetkým bez výhrad stotožňuje s jeho názorom o aplikovateľnosti čl. 6 písm. b)
smernice 2003/88/ES (tiež) na organizáciu pracovného času príslušníkov Hasičského a záchranného
zboru, ktorý plne zodpovedá interpretačnému záveru, ktorý v tejto otázke zaujal ESD v rozhodnutívo veci C - 429/09 Fuss. Odvolací súd nezdieľa názor odvolateľa, že len preto, že p. H. vykonával
práce hasiča v pracovnom pomere pre mesto Halle, a teda nie v štátnej službe, nemožno závery
tohto rozhodnutia vztiahnuť na príslušníkov Hasičského a záchranného zboru Slovenskej republiky.

Podľa názoru odvolacieho súdu, ESD sa v tomto rozhodnutí jasne vyjadril k povahe práce hasičov ako
takých, bez náznaku rozlíšenia, či sú tieto práce vykonávané na celoštátnej alebo regionálnej úrovni a
či je zamestnávateľom štát alebo iný subjekt. Nemožno v tejto súvislosti prehliadať ani to, že v tomto
rozhodnutí ESD nadväzuje na svoju skoršiu judikatúru, v ktorej sa už kategoricky vyjadril k spôsobu
interpretácie slovného spojenia „určité osobitné činnosti verejných služieb“, použitého pri negatívnom

vymedzenípôsobnostismernice2003/88/ES.ESDvtomtosmerevosvojomrozhodnutívoveciC-397/01
až C-403/01 Pfeiffer a iní uzavrel, že „...výnimka uvedená v článku 2 ods. 2 prvom pododseku smernice
89/391 (bola) prijatá len na účel zabezpečiť riadne fungovanie služieb nevyhnutných na ochranu
verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku, ak nastane osobitne vážna situácia alebo situácia osobitného
rozsahu - napríklad katastrofa - pre ktorú je typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný čas pre
zásahové a záchranné tímy“. Konštatoval zároveň, že „Takto popísaná služba civilnej ochrany v užšom

zmysle slova, na ktorú sa vzťahuje uvedené ustanovenie, sa jasne odlišuje od záchrany zranených a
chorých, ktorá je predmetom vnútroštátneho sporu“ (pozn. odvolacieho súdu: činnosť rýchlej zdravotnej
služby vykonávaná v 24 hodinových pracovných zmenách s obdobným rozvrhnutím, ako je tomu v
prejednávanej veci). Podľa ESD „ Aj keď služba, ako ju popísal vnútroštátny súd musí čeliť udalostiam,
ktoré prirodzene nemožno predvídať, tak za obvyklých podmienok činnosti s ňou spojené možno vopred

plánovať vrátane pracovného času jej personálu v súlade s úlohami, ktoré boli na ňu prenesené.
Táto služba sa teda nevyznačuje žiadnymi osobitosťami, ktoré by odporovali použitiu právnych noriem
Spoločenstvavoblastiochranybezpečnostiaochranyzdraviazamestnancov,takžesanaňunevzťahuje
vylúčenie z pôsobnosti uvedené v článku 2 ods. 2 prvom pododseku smernice 89/391, ale naopak sa
na ňu použije táto smernica“.

19. Žalovaný vo svojej argumentácii evidentne prehliadol tiež, že ESD v skutkovo veľmi podobnom
prípade C - 429/09 Fuss, ktorý sa tak stal prirodzene pilierom právneho posúdenia tejto veci, zaujal
stanovisko tiež v otázke potrebnosti preventívneho pôsobenia zamestnancov uplatňujúcich unijné práva,
vo svetle predpokladov pre vznik zodpovednosti za škodu podľa judikatúry ESD (napr. vo veci C

- 46/93 Brasserie du pecheur a Factortame). ESD v tomto rozhodnutí vyjadril, že „pracovník sa má
považovať za slabšiu stranu v rámci pracovnoprávneho vzťahu, takže je nutné zabrániť tomu, aby ho
mal zamestnávateľ možnosť v jeho právach obmedzovať.“ Ďalej uviedol, že „Vzhľadom na toto slabšie
postavenie môže byť totiž takýto pracovník odradený od otvoreného uplatňovania svojich práv voči
zamestnávateľovi, keďže uplatňovanie týchto práv ho môže vystaviť opatreniam zamestnávateľa, ktoré

môžu mať vplyv na pracovnoprávny vzťah v neprospech tohto pracovníka“. Žiada sa v tejto súvislosti
dodať, že k takémuto negatívnemu opatreniu zo strany zamestnávateľa došlo práve aj vo vzťahu k p.
H., ktorý požiadal o dodržiavanie 48 hodinového týždenného limitu pracovného času a v nadväznosti na
to došlo k jeho preloženiu. ESD v tomto rozhodnutí ďalej vo vzťahu k tejto veci výstižne skonštatoval,
že „článok 6 písm. b) smernice 2003/88 ani zďaleka nevyžaduje, aby dotknutí pracovníci požiadali

svojho zamestnávateľa o dodržovanie minimálnych požiadaviek upravených týmto ustanovením, ale
naopak, zamestnávateľovi nariaďuje, aby v prípade, ak je do vnútroštátneho práva prebratá výnimka
upravená v článku 22 tej istej smernice, získal osobný, výslovný a slobodne vyjadrený súhlas uvedeného
pracovníka s tým, že sa vzdáva práv priznaných týmto článkom 6 písm. b). Na podklade týchto úvah
ESD uzavrel, že „ nemožno považovať za primerané požadovať od takého pracovníka, ktorému rovnako

ako I. H. vznikla škoda z dôvodu, že jeho zamestnávateľ porušil práva priznané článkom 6 písm. b)
smernice 2003/88, aby na účely uplatnenia nároku na získanie náhrady tejto škody najprv podal žiadosť
tomuto zamestnávateľovi“. Takisto nie je dôvodná námietka žalovaného, že súd prvej inštancie nevzal do
úvahy nerovnomerné rozvrhnutie služobného času u hasičov v referenčnom období 6 mesiacov. V tejto
súvislosti odvolací súd poukazuje na úvahy prvoinštančného súdu prezentované v bodoch 58. a 59

odôvodnenia, opierajúce sa o výsledky výpisu dochádzkového systému SAP v referenčnom období od
decembra 2020 do mája 2021. Za dôvodné nemožno považovať ani námietky odvolateľa, pokiaľ ide
o skutkové a právne závery súdu prvej inštancie o forme a rozsahu odškodnenia nemajetkovej ujmy.
Svoje úvahy v týchto otázkach súd prvej inštancie podrobne vysvetlil v bodoch 61 až 68 odôvodnenia
napadnutého rozsudku, pričom v kontexte odvolacej argumentácie žalovaného možno v tejto súvislosti

konštatovať, že zdôvodnil, aká ujma žalobcovi vznikla a prečo ju považoval za vážnu (viď. bod 68
odôvodnenia napadnutého rozsudku) a ozrejmil tiež dôvody, na podklade ktorých dospel k záveru
o primeranosti výšky priznaného peňažného odškodnenia (viď bod 68 odôvodnenia napadnutého
rozsudku). Odvolací súd má za to, že všeobecné okolnosti za ktorých k porušeniu práva Európskejúnie došlo, ktoré aj ESD v rozhodnutí vo veci C - 429/09 Fuss považoval za vážne, zakladajú v
spojitosti s objektom zásahu (vnútorné prežívanie dôsledkov nerešpektovania limitu pracovného času
žalobcom), intenzitou porušenia (prekračovanie limitu pravidelne aj o viac ako 10 hodín týždenne) a jeho

trvanie (len posudzovanom období viac ako 3 roky), potrebu odškodniť tým vzniknutú ujmu peňažnou
náhradou. Ostáva dodať, že súd prvej inštancie správne posudzoval výšku priznanej nemajetkovej ujmy
tiež v kontexte hierarchii iných osobnostných hodnôt a že jeho predstava o primeranosti odškodnenia
je konzistentná s výškou náhrad, ktoré súdy priznali v obdobných (kolegovia žalobcu) veciach (por.
napr. rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 9CoPr/1/2019, 6CoPr/2/2019, 3CoPr/229/2019,

11CoPr/4/2019, 5Co/163/2021 a 11CoPr/4/2019).

20. Napokon neopodstatnenými sú tiež odvolacie námietky žalovaného, smerujúce proti rozhodnutiu o
trovách konania. Ako už bolo zmienené na inom mieste tohto odôvodnenia, nespokojnosť žalovaného
so spôsobom, akým sa súd prvej inštancie vysporiadal s touto otázkou, spočíva na jeho názore, že
nevyhovenie žalobe, smerujúcej k náhrade nemajetkovej ujmy, je potrebné z hľadiska rozhodnutia o

trovách konania posúdiť ako procesný neúspech žalobcu. S týmto názorom žalovaného sa odvolací súd
nemohol stotožniť. Na úvod svojej argumentácie v tejto otázke odvolací súd kriticky poznamenáva, že
nesprávnosť právneho uvažovania žalovaného, pokiaľ ide o rozhodnutie o trovách konania, má celkom
nepochybne pôvod v nejasnej právnej úprave, ktorá bola zavedená rekodifikáciou procesného poriadku.
Pokiaľ totiž predchádzajúci procesný predpis (zák. č. 99/1963 Zb., Občiansky súdny poriadok) vo svojom

ust. § 142 ods. 3 výslovne upravoval, že ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého
posudku alebo od úvahy súdu, mala strana nárok na plnú náhradu trov konania aj pokiaľ bola v
spore čiastočne neúspešná, v súčasnosti platný sporový poriadok takého ustanovenie nemá, čo na
prvý pohľad evokuje predstavu, že od tohto usporiadania zákonodarca cielene ustúpil. V právnej teórii
a už aj v právnej praxi sa však takéto nazeranie na zmenu procesnej úpravy neujalo na podklade

názoru, že nová procesná úprava predstavuje len iný spôsob legislatívneho vyjadrenia inak rovnakého
normatívneho usporiadania. Tento názor je vystavaný na premise, že pokiaľ výška plnenia závisí na
úvahe súdu alebo na znaleckom posudku, strany nevedia výsledok sporu ovplyvniť a preto prípadné
nevyhovenie žalobe v celom jej rozsahu nemožno považovať za čiastočný neúspech (por. Števček,
M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový

poriadok. Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016, 1540s, str. 926). Premietnutím tohto spôsobu nazerania
na prejednávaný prípad odvolací súd uzavrel, že pokiaľ je forma a rozsah ochrany pred porušením
práva Európskej únie štátom, včítane výšky relutárnej satisfakcie za nemajetkovú ujmu tým spôsobenú,
v konečnom dôsledku výsledkom úvahy súdu o primeranosti formy a výšky náhrady, možno mať za
to, že nepriznanie peňažnej náhrady v celom uplatnenom rozsahu, nepredstavuje čiastočný neúspech

žalobcu, a tak je namieste v rozhodnutí o trovách konania aplikovať ust. § 255 ods. 1 C.s.p., v zmysle
ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Z týchto dôvodov je
rozhodnutie súdu prvej inštancie, priznávajúce plne procesne úspešnému žalobcovi nárok na náhradu
trov konania v celom rozsahu, vecne správne. Ostáva dodať, že pri rozhodovaní o výške trov konania
bude súd prvej inštancie vychádzať, pokiaľ ide o hodnotu sporu, z výšky priznanej náhrady nemajetkovej

ujmy, a preto argumentácia žalovaného, poukazujúca na účelové premrštenie výšky uplatnenej náhrady,
je celkom zrejme neprístojná.

21. Odvolací súd z týchto dôvodov s použitím ust. § 387 ods. 1 C.s.p ako vecne správny potvrdil
napadnutý rozsudok v jeho vyhovujúcom výroku, a tiež vo výroku o trovách konania, majúcom správny

základ v plnom procesnom úspechu žalobcu v spore.

22. Podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p., ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú
aj na odvolacie konanie.

23. Podľa ust. § 255 ods. 1 C.s.p. súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu
vo veci.

24. V súlade s citovanými ustanoveniami zákona a na podklade dôvodov vyjadrených už v bode 20 tohto
odôvodnenia, odvolací súd priznal v odvolacom konaní plne procesne úspešnému žalobcovi nárok na

náhradu 100% trov odvolacieho konania.

25. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.).Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné (§ 355 C.s.p.).

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej

veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je

prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.
2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý

výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v
ktorejneprospechbolorozhodnutievydané(§424C.s.p.).Dovolaniesapodávavlehotedvochmesiacov
od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej
inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia

len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na
príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných
náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie
napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ
domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Táto povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak
je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b)
dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej
hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa,
osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred
diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má
vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, okrem

skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).