Uznesenie ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. máj 2024

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 21Co/53/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2311221775
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 05. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Brišková
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2024:2311221775.6

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Briškovej a členiek
senátu JUDr. Zlatice Javorovej a JUDr. Bibiány Ťažiarovej v spore žalobkyne: A. B., nar. X. XXXXX
XXXX, trvalý pobyt C. D. XXX, zastúpenej: Advokátska kancelária TIMAR & partners, s.r.o., P. Pazmáňa
2367/17A, Šaľa, IČO: 36 866 296, proti žalovanému: E. B., nar. XX. XXXX XXXX, trvalý pobyt C. D.
XXXX, zastúpeného advokátom: Mgr. Martin Paškala, Záhradnícka 27, Bratislava, o 10.593,58 eur

s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti uzneseniu Okresného súdu Galanta zo dňa 24. januára
2024 č. k. 8C/270/2011-756, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie m e n í tak, že žalovanému sa nepriznáva náhrada
trov konania na súde prvej inštancie a náhrada trov prvého odvolacieho konania a druhého odvolacieho
konania.

II. Žalobkyňa má voči žalovanému nárok na náhradu trov tohto odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie prvým výrokom (I.) rozhodol o náhrade trov
prvoinštančného konania tak, že žalovaný má voči žalobkyni právo na náhradu trov prvoinštančného
konania v rozsahu 33,34 %, ktoré budú vyčíslené osobitným uznesením súdom prvej inštancie; druhým
výrokom (II.) rozhodol o náhrade trov odvolacieho konania tak, že žalovaný má voči žalobkyni právo na

náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100 %, ktoré budú vyčíslené osobitným uznesením súdom
prvej inštancie. Rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 251, § 255 ods. 1, 2, § 262 ods. 1, 2, § 263 ods.
1, 2, § 396 ods. 1, 3 CSP (Civilný sporový poriadok č. 160/2015 Z. z. v znení neskorších predpisov).

2. Vecne zdôvodnil, že rozsudkom zo dňa 14.3.2017 č. k. 8C/270/2011-572 uložil povinnosť žalovanému
zaplatiťžalobkynisumu3.531,19eursúrokom9,25%ročneod22.1.2012dozaplateniaavzostávajúcej

časti žalobu zamietol. O náhrade trov konania rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu
trov konania. Vykonaným dokazovaním mal preukázaný vznik bezdôvodného obohatenia na strane
žalovaného, ktorý býval v nehnuteľnosti (v rodinnom dome) vo výlučnom vlastníctve žalobkyne a užíval
ju v období od 16. januára 2010 do 30. júna 2011, bez právneho dôvodu. Žalobkyňou žalovaná
suma 10.593,58 eur pozostávala zo sumy 9.815,18 eur za užívanie nehnuteľnosti a sumy 778,40 eur,
predstavujúcej zaplatenú úhradu za spotrebované energie žalovaným. Rozvod manželstva žalobkyne

a žalovaného privodil nielen jeho zánik, ale dôsledkom bolo i nové usporiadanie rodinných pomerov.
Obidve deti sa stali príslušníkmi domácnosti jedného z rodičov, a to žalovaného. Tým, že všetci
traja vykonávali užívanie predmetného rodinného domu bez nájomnej zmluvy, vzniklo na ich strane
bezdôvodné obohatenie. Výška bezdôvodného obohatenia bola preto rozdelená adekvátne počtu osôb
obývajúcich nehnuteľnosť, teda na tri časti (žalovanému bola tak uložená povinnosť vydať bezdôvodné
obohatenie žalobkyni vo výške 3.531,19 eur a v zostávajúcej časti 2/3 zo žalovanej sumy, bola žaloba

zamietnutá). Žalobkyňa bola v decembri 2008 nútená opustiť nehnuteľnosť a až do jej vyprataniažalovaným k nej nemala prístup. Vzhľadom na čiastočný úspech sporových strán, súd prvej inštancie v
rozsudku vyslovil, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania.

3. Proti vyššie uvedenému rozsudku podala žalobkyňa odvolanie v zamietajúcej časti vo veci samej
a v časti závislého výroku o náhrade trov konania, navrhujúc jeho zmenu vyhovením žalobe v plnom
rozsahu.

4. Proti vyhovujúcej časti rozsudku súdu prvej inštancie ako aj v časti o náhrade trov konania podal

odvolanie aj žalovaný, navrhujúc jeho zmenu zamietnutím žaloby v celom rozsahu.

5. Odvolací súd rozsudkom zo dňa 26. septembra 2018 č. k. 10C/247/2017-662 napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie vo veci samej potvrdil, keďže dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne a odvolanie
žalovaného nie sú dôvodné. V časti náhrady trov konania odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie
zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Dôvodom bola nepreskúmateľnosť odôvodnenia

napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie v časti o náhrade trov konania, keďže súd žiadnym
spôsobom nekvantifikoval pomer úspechu a neúspechu strán konania. Súčasne mal súd prvej inštancie
skúmať či v prejednávanej veci neexistujú okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné
pri stanovením náhradovej povinnosti prihliadnuť a ktoré musia byť náležite konkretizované (§ 257
CSP). Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 6Cdo/170/2022-749 zo dňa 25.10.2023

(právoplatným 15. decembra 2023) bolo odmietnuté dovolanie žalovaného, ktorému bola uložená
povinnosť zaplatiť žalobkyni trovy dovolacieho konania vo výške určenej súdom prvej inštancie.

6. S poukazom na vyššie uvedené súd prvej inštancie v napadnutom uznesení, ktorým druhýkrát
rozhodol o nároku na náhradu trov, a to prvoinštančného konania, aplikujúc zásadu úspechu tak,

že žalobkyňa (ktorá sa žalobou domáhala zaplatenia sumy 10.593,58 eur) bola v spore čiastočne
úspešná vo výške o 3.531,19 eur, t. j. 33,33 % a žalovaný bol úspešný v rozsahu 66,67 %. Pomer
úspechu a neúspechu strán konania mal potom za následok vznik nároku žalovaného na náhradu trov
konania 33,34 %, preto žalovanému súd prvej inštancie priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov
prvoinštančného konania v rozsahu 33,34 %. Dôvody pre aplikáciu ustanovenia § 257 CSP nezistil.

7. Rozhodnutie o trovách prvého odvolacieho konania odôvodnil súd prvej inštancie tiež zásadou
úspechu a pretože podľa názoru súdu bol žalovaný v odvolacom konaní plne úspešnou stranou, bol
mu priznaný voči žalobkyni nárok na náhradu trov prvého odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
O výške náhrady trov prvoinštančného ako i odvolacieho konania malo byť rozhodnuté po právoplatnosti

rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

8. Proti tomuto uzneseniu podala včas odvolanie žalobkyňa, v celom rozsahu, navrhujúc jeho zmenu
rozhodnutím, že žiadna strana sporu nemá nárok na náhradu trov prvoinštančného konania, ako
i prvého odvolacieho konania. Odvolanie odôvodnila ustanovením § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h)

CSP. Napadnuté rozhodnutie podľa jej názoru nemá oporu v obsahu spisu, je nepreskúmateľné a vec
nesprávne právne posúdená (v dôsledku nesprávnej aplikácie ustanovenia § 255 ods. 1 až § 257 CSP).
V zmysle pokynov odvolacieho súdu mal sa súd prvej inštancie náležite vysporiadať pri rozhodovaní
o náhrade trov so základnými princípmi CSP o spravodlivosti ochrany porušeného práva.

9. Žalobkyňa v odvolaní poukazovala na existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa, ktoré vyplynuli
z vykonaného dokazovania, avšak súd prvej inštancie ich nevyhodnotil. Výnimka zo zásady úspechu
v spore je dané nielen charakterom konania, ale i dôvodmi jeho vedenia, pretože konanie by nemuselo
byť vedené, ak by žalovaný konal v zmysle zákona a nesprával sa k žalobkyni tak, že jeho konanie
dlhodobo a systematicky vykazovalo rozpor s dobrými mravmi (porov. rozhodnutie NS SR sp. zn. 4

M Cdo 21/2009, sp. zn. 5Cdo/67/2010, sp. zn. 2Cdo 102/2017). V zmysle súdnej praxe za dôvody
hodné osobitného zreteľa sú považované dôvody vo vzťahu k určitým druhom konania alebo určitej
procesnej situácii, s cieľom odstrániť neprimeranú tvrdosť, teda dosiahnuť spravodlivosť pre strany
sporu, pokiaľ ide o vedenie konania a jeho výsledok. Zo žaloby vyplýva, že strany sporu užívali
predmetnú nehnuteľnosť spoločne počas trvania manželstva (uzavreté dňa 13.10.1990 a právoplatne

rozvedené dňa 15.1.2010), a to do dňa 17.12.2008, kedy bola žalobkyňa nútená opustiť spoločnú
domácnosť a tým aj nehnuteľnosť v jej výlučnom vlastníctve pre fyzický útok žalovaného. Z dôvodu,
že žalovaný po rozvode manželstva predmetnú nehnuteľnosť aj naďalej užíval, bez právneho dôvodunapriek výzve žalobkyne na vypratanie, žalobkyňa podala žalobu o vypratanie nehnuteľnosti (sp. zn.
5C/144/2011), z ktorej sa pod ťarchou žaloby dňa 30.6.2011 vysťahoval.

10. Z obsahu spisu vyplýva, podľa tvrdenia žalobkyne v odvolaní (odsek 31 až 40 rozsudku súdu prvej
inštancie),žežalovanýzavinilnielenvedeniekonania,aleajjehocelkovúdĺžku,keďnechávalžalobkyňu,
abyzažalovanéhohradilaajslužbydodávanédonehnuteľnosti(voda,elektrina,plyn)adonehnuteľnosti
si nasťahoval svoju priateľku (F. G.), s ktorou nehnuteľnosť užíval. Hoci žalobkyňa mala v spore len
čiastočný úspech, dané konanie nemuselo byť vôbec vedené a nemuseli byť vynaložené žiadne trovy

konania, ak by sa žalovaný voči žalobkyni nesprával v rozpore so zákonom. Priznanie náhrady trov
konania žalovanému voči žalobkyni je v rozpore s dobrými mravmi, a teda i v rozpore s článkom 2 ods.
1 CSP (spravodlivou ochranou práv žalobkyne).

11. Odvolacia argumentácia žalobkyne vo vzťahu k druhému výroku napadnutého uznesenia sa týkala
nesprávneho určenia pomeru úspechu a neúspechu strán sporu, pretože predmetom odvolacieho

konania nebolo len odvolanie žalobkyne, ale aj odvolanie žalovaného, ktorému nebolo vyhovené.
Nemôže preto obstáť záver súdu prvej inštancie, že žalovaný mal v odvolacom konaní úspech v rozsahu
100 %. Odvolací súd rozhodol spôsobom, že výroky vo veci samej (I., II.) potvrdil a v časti výroku
o náhrade trov konania (III.) rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie. Nesprávny záver súdu prvej inštancie bol potom dôsledkom aj nesprávnej aplikácie

ustanovenia § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 3 CSP, preto žiadna zo strán sporu by nemala
mať nárok na náhradu trov prvého odvolacieho konania.

12. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie potvrdiť.
Označil tvrdenia žalobkyne za účelové, majúc za to, že ak by aj existovali dôvody hodné osobitného

zreteľa v zmysle § 257 CSP, tak boli by na strane žalovaného, nie žalobkyne. Žalovaný poukazoval
v priebehu konania na rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cdo 43/99, v zmysle ktorého je analogicky chránený
aj bývalý manžel vlastníka rodinného domu, ktorý nie je povinný sa vysťahovať z domu, kým mu nie
je zabezpečená bytová náhrada. Keďže žalobkyňa nemala v úmysle poskytnúť žalovanému bytovú
náhradu, nemôže byť sporné, že vzhľadom k nároku na bytovú náhradu, užíval žalovaný rodinný dom

neoprávnene. Nemohlo sa tak jednať o výkon práva v rozpore s dobrými mravmi, keďže žalovaný
byt užíval spolu s deťmi strán konania. Pokiaľ ide o neprimeranú tvrdosť, žalovaný bol po rozvode
šikanovaný zo strany žalobkyne, aby vypratal rodinný dom, ktorý svojpomocne kompletne prestaval
a zveľadil, užíval ho so spoločnými deťmi, ktoré boli už plnoleté, ale neboli samostatne ekonomicky
činné. So zreteľom na osobné pomery žalobkyne, tieto nie sú dôvodom hodným osobitného zreteľa,

keďže bol to žalovaný, ktorý sa staral o spoločné deti. Tvrdenie žalobkyne o fyzickom útoku označil
žalovaný za účelové, vec bola postúpená na riešenie ako priestupok proti občianskemu spolunažívaniu,
pričom konanie bolo zastavené.

13. Žalobkyňa v odvolacej replike zotrvala na svojom odvolacom návrhu. Tvrdenie žalovaného, že

rodinný dom užíval v dobrej miere spolu s deťmi, s poukazom na právo užívať nehnuteľnosť do
poskytnutia bytovej náhrady, označila za účelové. Jedinou procesnou obranou žalovaného od doručenia
žaloby bolo tvrdenie, že žalobkyňa nepreukázala, že by žalovaný v rozhodnom čase nehnuteľnosť
užíval (porov. zápisnica z pojednávania zo dňa 16.2.2012), pričom žalovaný ako aj deti vypočuté
ako svedkovia (pojednávanie dňa 16.4.2012) uvádzali, že žalovaný mal bývať u svojej priateľky

(F. G.), hoci sa z nehnuteľnosti vysťahoval koncom roka 2010/2011. Vykonaným dokazovaním v
spore bolo však preukázané, že nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobkyne žalovaný užíval po celé
v žalobe uvádzané obdobie, aj so svojou priateľkou F. G. a jej maloletým synom (s ktorou mal
žalovaný mimomanželský pomer). Žalovaný ako aj deti (zápisnice sp. zn. 12P/198/2009, sp. zn.
12P/70/2010, rozsudok sp. zn. 12P/70/2010 z ktorých vyplýva, že žalovaný a deti tvrdili pred

súdom v iných konaniach, že spoločne obývajú nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobkyne) pred súdom
uvádzali skutočnosti majúce snahu spochybniť užívanie nehnuteľnosti žalovaným, účelovo v prospech
žalovaného. Obranu majúcu základ v tvrdení, že žalovaný má zákonný nárok na bytovú náhradu, začal
produkovať až v rámci odvolacieho konania, pričom s poukazom na rozhodnutie R 73/1994 žalobkyňa
v spore argumentovala, že žalovanému nebolo možné priznať bytovú náhradu preto, že sám konal voči

žalobkyni v rozpore s dobrými mravmi (mimomanželský pomer) a náhradné bývanie si zabezpečil sám
(po 30.6.2011 sa presťahoval k priateľke F. G., ako sám v konaní uviedol). Predmetom sporu okrem
vydania bezdôvodného obohatenia za užívanie nehnuteľnosti bez právneho dôvodu bolo aj vydanie
bezdôvodného obohatenia predstavujúce náhradu za plnenia spojené s úhradou dodávaných energií,ktoré žalovaný po celú dobu užívania nehnuteľnosti neplatil a preto je treba konštatovať, že v rozhodnej
dobe (od 16.1.2010 do 30.6.2011) žil na úkor žalobkyne aj spolu s jeho priateľkou. Bol to žalovaný, ktorý
zavinil vedenie predmetného sporu, následne jeho dĺžku (vzhľadom na rozsah dokazovania), ako aj to,

že sa správal k žalobkyni v rozpore s dobrými mravmi.

14. Žalovaný v odvolacej duplike zotrval na svojom vyjadrení k odvolaniu. Poukázal na skutočnosť,
že v konaní o vypratanie nehnuteľnosti (sp. zn. 5C/144/2011) k výzve na vypratanie nehnuteľnosti zo
dňa 14.12.2010 argumentoval, že nie je povinný vypratať nehnuteľnosť, kým mu nebude zabezpečená

bytová náhrada. Súčasne bolo žalobkyni navrhnuté odkúpenie nehnuteľnosti. V pokračujúcej
komunikácii žalobkyňa vyjadrila súhlas s užívaním nehnuteľnosti do 28.2.2011. K mimosúdnej dohode
nedošlo, keď žalobkyňa zobrala žalobu späť z dôvodu, že žalovaný nehnuteľnosti dobrovoľne vypratal
(počas mimosúdnych rokovaní od decembra 2010 do apríla 2011 mu žalobkyňa dovolila nehnuteľnosť
s deťmi užívať). V odseku 29 rozhodnutia odvolacieho súdu bolo konštatované, že pomer úspechu
a neúspechu strán konania nebol rovnaký, preto nemohol obstáť výrok súdu prvej inštancie, že žiadna

zo strán nemá právo na náhradu trov konania.

15. Odvolací súd podľa § 34 CSP, po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP),
oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 355 ods.
2 a § 357 písm. m/ CSP), po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje zákonom stanovené náležitosti (§

363 CSP), preskúmal napadnuté uznesenie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379
a § 380 CSP), postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru,
že odvolanie žalobkyne je dôvodné.

16. Podľa § 255 ods. 1, 2 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo

veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne
vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

17. Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

18. Vo všeobecnosti platí, že náhradu trov konania ovláda zásada úspechu vo veci (§ 255 ods. 1 a 2
CSP), ktorá je doplnená zásadou zavinenia (§ 256 CSP). Zmyslom ich využitia je sankčná náhrada trov
konania, ktoré by inak neboli vznikli, uložená rozhodnutím súdu tomu, kto za ich vznik zodpovedá.

19. Rozhodovanie o trovách konania nesmie však byť len mechanickým posudzovaním výsledkov sporu
bez komplexného zhodnotenia rozhodnutia v merite veci, ale má byť zrejmým a logickým ukončením
celého súdneho konania (porov. rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 2904/16).

20. Podľa ustanovenia § 257 CSP súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné

osobitného zreteľa. Ustanovenie § 257 CSP nie je pritom možné považovať za predpis, ktorý by zakladal
jeho voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný
skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je
potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania prihliadnuť (porov. uznesenia Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 2 M Cdo 17/2009, 5Cdo/67/2010, 3 M Cdo 46/2012). Strane, ktorej vznikol nárok na náhradu

trov konania, nemožno tak priznať náhradu trov.

21. Aplikácia § 257 Civilného sporového poriadku pri rozhodovaní o náhrade trov konania teda prichádza
doúvahyvprípadoch,keďsúsícenaplnenévšetkypredpokladynapriznanienáhradytrovkonaniapodľa
zásady úspechu (alebo zásady zavinenia), no príslušný súd dôjde k záveru, že existujú tu dôvody hodné

osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Má pritom ísť o výnimočný
prípad, ktorý môže spočívať v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach u strán sporu. Rozhodnutie
o nepriznaní náhrady trov konania sa nesmie javiť ako neprimeraná tvrdosť voči subjektom konania a
nesmie odporovať dobrým mravom (porov. uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 113/2019).

22. Pri posudzovaní dôvodov hodných osobitného zreteľa je preto prihliadané na okolnosti, ktoré viedli
strany sporu k uplatneniu práva na súde a ich postoj v konaní, ako aj na osobné a majetkové, prípadne
iné pomery strán sporu. Berú sa pritom do úvahy nielen pomery toho, kto by mal trovy zaplatiť, ale je
treba zohľadniť aj dopad takéhoto rozhodnutia na majetkové pomery oprávnenej strany. Zvažujú sa tiežokolnosti konkrétneho prípadu, a to na strane toho, v koho prospech má byť toto ustanovenie použité,
ale aj na strane toho, komu inak patriaci nárok nie je priznaný.

23. Ustanovenie § 257 CSP tak slúži na to, aby bolo možné postihnúť situácie, kedy nie je spravodlivé,
aby ten, kto dôvodne bránil svoje porušené alebo ohrozené práva alebo právom chránené záujmy, dostal
náhradu trov, ktoré pri tejto činnosti účelne vynaložil. Ustanovenie má slúžiť na odstránenie neprimeranej
tvrdosti, teda na dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu, pokiaľ ide o vedenie súdneho konania a
jeho výsledok.

24. Odvolací súd po zohľadnení vyššie uvedených východísk dospel k záveru, že v posudzovanej veci
bola daná aplikácia ustanovenia § 257 CSP, pretože boli preukázané dôvody hodné osobitného zreteľa,
pre ktoré žalovanému náhradu trov prvoinštančného konania nie je dôvodné priznať.

25. Predovšetkým bolo potrebné prihliadať na okolnosti, ktoré viedli žalobkyňu k uplatneniu svojho práva

na súde, a to užívanie nehnuteľnosti vo výlučnom vlastníctve žalobkyne žalovaným po celú rozhodnú
dobu, bez právneho dôvodu (medzi stranami nebola uzavretá nájomná zmluva a žalovaný nepreukázal
v spore existenciu iného právneho dôvodu, ktorý by ho oprávňoval k užívaniu nehnuteľnosti, porov.
odsek 10 rozsudku Krajského súdu v Trnave zo dňa 26.9.2018 č. k. 10Co/247/2017-662).

26. Osobitné okolnosti sa týkali aj samotného vedenia sporu. Obrana žalovaného v spore smerovala
predovšetkým k základu nároku zo zodpovednosti za vznik bezdôvodného obohatenia, namietaním
užívania predmetnej nehnuteľnosti v rozhodnom čase (porov. napr. zápisnica z pojednávania zo
dňa 16.2.2012), rozporu žaloby s dobrými mravmi, tiež spôsobu výpočtu bezdôvodného obohatenia
(zodpovedajúceho obvyklému nájomnému). Žalobca sa v spore bránil aj tým, že mu prislúchal nárok

na bytovú náhradu ako rozvedenému manželovi, k nehnuteľnosti vo výlučnom vlastníctve rozvedenej
manželky (analogickým použitím ustanovenia § 713 ods. 1 O. z.). Práve vo vzťahu k základu nároku
zo zodpovednostného vzťahu za bezdôvodné obohatenie bol žalovaný v spore neúspešný, vzhľadom
na preukázané užívanie nehnuteľnosti vo výlučnom vlastníctve žalobkyne v rozhodnej dobe, ako aj
nezaplatením úhrad za spotrebované energie. Rovnako nebol preukázaný ani vznik nároku žalovaného

na zabezpečenie bytovej náhrady po rozvode strán konania, kedy odvolací súd opakovane konštatoval,
že s ohľadom na správanie žalovaného, jeho oprávnenosť dovolávať sa aplikácie ustanovenia § 3 O. z.
nebola daná (žalovaná sa v predmetnom dome nezdržiavala od 15. maca 2009 vzhľadom na incident so
žalovaným, ktorého vyzývala na vypratanie nehnuteľnosti, ako aj na vydanie bezdôvodného obohatenia,
pričom ani v prípadoch zabezpečenia bytovej náhrady rozvedenému manželovi po zániku manželstva,

uvedená skutočnosť nelegitimuje rozvedeného manžela k bezplatnému užívaniu objektu pôvodného
spoločného bývania a nie je prípustné, aby sa niekto obohacoval na úkor druhého bez toho, aby mal
na to právny dôvod, v dôsledku čoho bolo opodstatnené uložiť žalovanému, ktorý sa na úkor žalobkyne
obohatil, vydať bezdôvodné obohatenie, porov. odsek 23 rozsudku Krajského súdu v Trnave zo dňa 26.
septembra 2018 č. k. 10Co/247/2017-662).

27. Žaloba žalobkyne čo do základu nároku voči žalovanému bola preto v plnom rozsahu
dôvodná, vrátane žalobou vymedzeného obdobia uplatňovaného nároku (preukázaním atribútov
zodpovednostného vzťahu za bezdôvodné obohatenie, t. j. protiprávny stav – užívanie nehnuteľnosti
bez právneho dôvodu, vznik bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného a príčinný vzťah medzi

uvedenými dvoma atribútmi).

28. Žalobkyňa sa tiež úspešne domáhala bezdôvodného obohatenia vo výške zodpovedajúcej
obvyklému nájomnému, ktoré by žalovaný ako užívateľ bol povinný hradiť žalobkyni ako vlastníčke
nehnuteľnosti, ak by ju užíval na základe nájomnej zmluvy. Súkromným znaleckým posudkom bola

preukázaná aj uplatňovaná hodnota trhového nájomného za užívanie nehnuteľnosti v rozhodnej dobe.
Neúspech žalobkyne potom spočíval len v tom, že uplatňovanú výšku bezdôvodného obohatenia
vzhľadom na druh záväzku bolo dôvodné rozdeliť adekvátne počtu osôb obývajúcich predmetnú
nehnuteľnosť (pretože majetkovú hodnotu okrem žalovaného nadobudli užívaním nehnuteľnosti aj dve
plnoleté deti účastníkov konania, v dôsledku zmeny v rodinnoprávnych vzťahoch, keďže rodičia sa

rozviedli a žalovaný nadviazal vzťah s inou ženou, porov. odsek 11 rozsudku Krajského súdu v Trnave zo
dňa 26. septembra 2018 č. k. 10Co/247/2017-662). Vydať bezdôvodné obohatenie preto nebolo možné
v celej žalobou uplatňovanej výške ako solidárny záväzok. Pokiaľ žalovaný poukazoval na skutočnosť,
žepredmetnúnehnuteľnosťužívalspolusdeťmi,ktoréhociplnoleté,nebolieštesamostatneekonomickyčinné a boli odkázané výživou na neho, mohol v takom prípade v rozhodnej dobe participovať aj na
úhradách za tieto plnoleté deti (vo vzťahu k deťom sa žalobkyňa vydania bezdôvodného obohatenia
nedomáhala, v dôsledku čoho znášala tieto výdavky za plnoleté deti výlučne sama).

29. S poukazom na vyššie uvedené je potrebné zdôrazniť, že pomerovať úspech a neúspech
v spore nemožno len tým, ako bolo o konkrétnej žalobe rozhodnuté, ale je potrebné ich posudzovať
vširšíchsúvislostiach,t.j.bezmechanickéhoposudzovaniavýsledkovsporu,komplexnýmzhodnotením
rozhodnutia v merite veci (porov. rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. IV. ÚS 1/04),

čo súd prvej inštancie neurobil. Odvolacia námietka žalobkyne o nesprávnom právnom posúdení veci
bola tak dôvodná, vzhľadom na vyššie uvedené dôvody hodné osobitného zreteľa (§ 257 CSP), pre
ktoré úspešnému žalovanému (v rozsahu 33,34 %, porov. odsek 15 napadnutého uznesenia súdu prvej
inštancie) náhrada trov konania na súde prvej inštancie nebola priznaná (každá sporová strana bude
tak znášať trovy prvoinštančného konania sama bez ich náhrady).

30. V konaní neboli preukázané skutočnosti, v dôsledku ktorých by bol žalovaný nepriznaním náhrady
trov konania vo svojich majetkových pomeroch neprimerane dotknutý, v porovnaní so žalobkyňou. Žiada
sa dodať, že opakovaný argument žalovaného o nároku na bytovú náhradu voči žalobkyni bol už v merite
veci právoplatným rozhodnutím posúdený ako neopodstatnený. Zo strany žalobkyne preto nemohlo ísť
o výkon práva v rozpore s dobrými mravmi. Zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie má objektívny

charakter(vznikábezohľadunazavinenie,presunommajetkovýchhodnôtodjednéhosubjektukinému),
preto poukaz na súhlas s užívaním nehnuteľnosti, ktorý mal byť udelený počas mimosúdnych rokovaní,
príp. podieľanie sa na stavbe nehnuteľnosti, neoprávňovali k bezplatnému užívaniu objektu pôvodného
spoločného bývania.

31. Odvolací súd podľa § 388 CSP uznesenie súdu prvej inštancie v prvom výroku (I.) o náhrade
trov prvoinštančného konania zmenil tak, že žalovanému náhradu trov konania na súde prvej inštancie
nepriznal.

32. Dôvodná bola aj odvolacia námietka žalobkyne vo vzťahu k druhému výroku uznesenia súdu prvej

inštancie, o náhrade trov odvolacieho konania. Z obsahu spisu vyplýva, že proti rozsudku súdu prvej
inštancie zo dňa 14. marca 2017 č. k. 8C/270/2011-572 podala včas odvolanie žalobkyňa, a to proti
druhému výroku o zamietnutí žaloby v zostávajúcej časti a proti tretiemu výroku o náhrade trov konania.
Aj žalovaný napadol rozsudok súdu prvej inštancie, voči prvému vyhovujúcemu výroku, ako aj tretiemu
výroku o náhrade trov konania.

33. Odvolací súd rozsudkom zo dňa 26. septembra 2018 č.k. 10Co/247/2017-662 rozsudok súdu prvej
inštancie vo veci samej (t. j. v prvom výroku, ako aj v druhom výroku) potvrdil a vo výroku o náhrade trov
konania rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

34. Súd prvej inštancie dospel preto k nesprávnemu právnemu záveru, že v odvolacom konaní sp. zn.
10Co/247/2017 bol plne úspešnou stranou konania žalovaný. Podľa § 396 ods. 1, 3 CSP v spojení s §
255 ods. 2 CSP bolo potrebné rozhodnúť o náhrade trov odvolacieho konania sp. zn. 10Co/247/2017
(v poradí druhého odvolacieho konania), keďže obidve strany konania (žalobca ako i žalovaná) boli
v odvolacom konaní neúspešné, každá strana v inom rozsahu. Vo vzťahu k prvému vyhovujúcemu

výroku, bola v odvolacom konaní úspešná žalobkyňa (odvolanie žalovaného nebolo dôvodné), t. j.
v rozsahu 33,33 % (3.531,19 eur) a vo vzťahu k druhému zamietavému výroku bol úspešný žalovaný
(odvolanie žalobkyne nebolo dôvodné), t. j. v rozsahu 66,67 %. Pomer úspechu a neúspechu mal za
následok vznik nároku žalovaného na náhradu trov druhého odvolacieho konania v rozsahu 33,34 %.

35. Z obsahu spisu vyplýva, že v prvom odvolacom konaní sp. zn. 23Co/409/2013 rozhodol odvolací súd
uznesením zo dňa 11. novembra č. k. 23Co/409/2013-403, ktorým zrušil rozsudok súdu prvej inštancie
zo dňa 2. júla 2013 č.k. 8C/270/2011-327, ktorým bola uložená povinnosť žalovanému zaplatiť žalobkyni
sumu 3.176,13 eur s 9,25 % ročným úrokom z meškania od 19.9.2011 do zaplatenia a v zostávajúcej
časti žalobu (o zaplatenie sumy 6352,27 eur) zamietol, pričom žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na

náhradu trov konania. Odvolanie podala žalobkyňa proti výroku o zamietnutí žaloby v zostávajúcej časti
(navrhujúc jeho zmenu vyhovením žalobe v plnom rozsahu), ako aj žalovaný proti vyhovujúcemu výroku
(navrhujúc jeho zmenu zamietnutím žaloby). Odvolanie žalovaného považoval odvolací súd za dôvodné,
a to vo vzťahu k výške uplatňovaného nároku, ale vo vzťahu k základu nároku žalobkyne rozhodnutiesúdu prvej inštancie označil za správne. Odvolacie dôvody žalobkyne neboli vzhliadnuté ako dôvodné.
Podľa § § 396 ods. 1, 3 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 470 ods. 1 CSP vznikol nárok na náhradu
trov prvého odvolacieho konania žalovanému, ako v plnom rozsahu úspešnému, voči žalobkyni.

36. Ustanovenie § 257 CSP predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255 CSP) aj
v odvolacom konaní (§ 396 ods. 1 CSP). Dôsledkom je neuloženie povinnosti náhrady trov odvolacieho
konania strane, ktorá v odvolacom konaní úspešná nebola. Účelom moderačného práva je tak zmierniť
dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania v prípade neprimeraného postihu náhrady

trov konania voči zodpovednému subjektu.

37. Dôvody hodné osobitného zreteľa aj v prvom a druhom odvolacom konaní boli vzhliadnuté v povahe
a okolnostiach sporu, uvedené v odseku 25 až 28 tohto rozhodnutia odvolacieho súdu, keďže aj
rozhodnutie o náhrade trov odvolacieho konania malo byť komplexným zhodnotením a ukončením
súdneho sporu. Náhradová povinnosť žalobkyne voči žalovanému sa preto javila v prvom aj druhom

odvolacom konaní ako neprimeraná tvrdosť (porov. odsek 29 a 30 tohto rozhodnutia odvolacieho súdu).

38. Podľa § 388 CSP odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v druhom výroku (II.) o náhrade trov
odvolacieho konania zmenil tak, že žalovanému náhradu trov prvého odvolacieho konania a druhého
odvolacieho konania nepriznal.

39. O náhrade trov tohto odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení
s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná náhradu trov konania strane podľa pomeru
jej úspechu vo veci. Žalobkyňa bola v tomto odvolacom konaní (o náhrade trov konania) úspešná
a vznikol jej preto nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v odvolacom konaní

neúspešnému. Odvolací súd preto rozhodol tak, že žalobkyňa má voči žalovanému nárok na náhradu
trov tohto odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej
inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením (§ 262 ods.
2 CSP).

40. Uznesenie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/.

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, aka) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie.

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.