Rozsudok – Zodpovednosť za škodu ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 23. október 2024

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4Co/148/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1712206457
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 10. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová, st.

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:1712206457.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej st. a členov

senátu Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a JUDr. Anny Kašajovej v právnej veci žalobcov: X/ S.. M. T.,
J.. XX.XX.XXXX, G. V. Č.. XX, G. M. X/ N. N., J.. XX.XX.XXXX, G. XX U. O. K. XXXXX N. S. O., P., proti
žalovanému: F.. Z. K., J.. O. XX.XX.XXXX, G. V. XX, G., zastúpený Z.. S. P., M. N..V..Q.., N. N. Ž. Č.. XX,
G., F.: XX XXX XXX, o zaplatenie 4.632,05 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne 2/ a žalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č. k. 11C/85/2018-443 zo dňa 5. septembra 2019 v spojení
s opravným uznesením č. k. 11C/85/2018-497 zo dňa 9. novembra 2022 a dopĺňacieho uznesenia č. k.
B3-11C/85/2018-508 zo dňa 22. júna 2023 takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením č. k.
11C/85/2018-497 zo dňa 9. novembra 2022 a dopĺňacím uznesením č. k. B3-11C 85/2018-508 zo dňa
22. júna 2023 v napadnutej vyhovujúcej časti vo výroku III. týkajúcom sa uloženia povinnosti žalovanému
zaplatiť žalobkyni 2/ sumu 1.544 eur do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku p o t v r d z u j e.

II. V zamietajúcej časti vo výroku IV., ktorým bola vo zvyšku žaloba zamietnutá, v I. výroku v
časti týkajúcej sa zastavenia konania o zaplatenie úroku z omeškania vo výške 8% p. a. ročne zo sumy

4.632,05 eur od 22.01.2017 do zaplatenia a v závislom V. výroku o trovách konania rozsudok súdu prvej
inštancie z r u š u j e a vec mu v tomto rozsahu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom v spojení s opravným uznesením č. k. 11C/85/2018-497 zo dňa 9. novembra
2022 súd prvej inštancie konanie v časti o zaplatenie 774,76 eur a o zaplatenie úroku z omeškania vo
výške 8% p. a. ročne zo sumy 4.632,05 eur od 22.01.2017 do zaplatenia zastavil (I. výrok). Konanie v
časti o nároku žalobkyne 1/ zastavil (II. výrok). Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni 2/ sumu
1.544 eur, a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku (III. výrok). Vo zvyšku žalobu zamietol
(IV. výrok). Žalobkyni 2/ uložil povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania vo výške 43%. Dopĺňacím

uznesením č. k. B3-11C/85/2018-508 zo dňa 22. júna 2023 žalovanému voči žalobkyni 1/ nárok na
náhradu trov konania nepriznal.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že pôvodná žalobkyňa D. K., zastúpená N. N.,
sa voči žalovanému domáhala zaplatenia 4.632,05 eur z titulu náhrady škody. Rozsudkom č. k.
4C/175/2012-165 zo dňa 10.10.2013 tejto žalobe vyhovel. Zároveň konanie v časti o zaplatenie 8%
úroku z omeškania zo sumy 4.632,05 eur od 22.01.2007 do zaplatenia a v časti o zaplatenie 774,76 eur

sa zastavil. Rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave č. k. 14Co/165/2014-261 zo dňa 15.08.2017 bolo
jeho rozhodnutie zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie. Žalobkyňa D. K. zomrela dňa 15.01.2014,
uznesením č. k. 4C/175/2012-295 zo dňa 16.02.2018 rozhodol o pokračovaní v konaní s jej právnymi
nástupcami F.. S. K.H., M. T. M. N. N.. Dňa 27.04.2018 bolo Okresnému súdu v Pezinku doručenépodanie F.. S. K., v ktorom súdu oznámil, že nežiada a nechce v tomto súdnom konaní pokračovať ako
žalobca, preto uznesením č. k. 11C/85/2018-379 zo dňa 22.02.2019 konanie o nároku žalobcu F.. S. K.
zastavil. Dňa 24.06.2019 bolo súdu doručené podanie S.. M. T., ktorá uviedla, že žalobu nepodávala a

ak ju súd eviduje ako žalobkyňu, berie žalobu späť. Žalobkyňa 1/ vzala žalobu v celom rozsahu späť,
s jej späťvzatím žaloby žalovaný súhlasil, preto s ohľadom na prejavenú vôľu žalobkyne 1/ postupoval
v súlade s ustanovením § 145 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“) a konanie o jej
nároku zastavil. Zastavil aj konanie v časti o zaplatenie 774,76 eur a o zaplatenie úroku z omeškania
vo výške 8% p. a. ročne zo sumy 4.632,05 eur od 22.01.2017 do zaplatenia, späťvzatie bolo uplatnené

pôvodnou žalobkyňou pred začatím konania, na pojednávaní dňa 10.10.2013. Preto rozhodoval iba o
nároku žalobkyne N. N. na zaplatenie sumy 4.632,05 eur.

3. Konštatoval, že žalobkyňa vo vyjadrení uviedla, že žalovaný sa v trestnom konaní ku krádeži priznal,
pričom peniaze mali byť vrátené prostredníctvom súdu v občianskom súdnom konaní. Žalovaný s
návrhom na zaplatenie škody nesúhlasil a namietal, že žalobkyňa nemôže požadovať zaplatenie celej

sumy, pretože tú nezdedila v celosti. Uviedol, že matka o podanej žalobe nevedela, všetko zrealizovala
žalobkyňa, pani N.. Zároveň vzniesol námietku premlčania.

4. Súd prvej inštancie vychádzal po právnej stránke z ustanovení § 100, § 106 ods. 1 a 2, §112
Občianskeho zákonníka.

5. Z pripojeného spisu Okresného súdu v Pezinku sp. zn. 3T/262/2011 zistil, že súd vo veci rozhodol
dňa 23.03.2012 tak, že schválil dohodu o vine a treste, v zmysle ktorej F.. Z. K. je vinný za to, že v
dňoch 10.10.2007, 15.10.2007, 25.10.2007, 07.11.2007 a 22.11.2007 na rôznych miestach v Českej
republike vykonal neoprávnené výbery finančnej hotovosti v celkovej výške 121.000 Kč (4.439,84 eur),

prostredníctvom bankomatovej karty na meno I. Y., ktorý zomrel dňa 07.10.2007, čím sestre zosnulého,
D. K., ako jedinej dedičke po I. Y. spôsobil škodu vo výške 4.439,84 eur a v dňoch 19.10.2007,
22.10.2007, 29.10.2007, 05.11.2007, 12.11.2007 a 19.11.2007 v N. vykonal neoprávnené výbery, čím
spôsobil škodu vo výške 192,21 eur, čím spáchal prečin v zmysle § 219 ods. 1 Trestného zákona a bol
odsúdený k úhrnnému peňažnému trestu 300 eur a poškodená D. K., bola odkázaná s náhradou škody

na občianske súdne konanie. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 23.03.2012.

6. Uviedol, že žalobkyňa Sylvia Sage si náhradu škody uplatnila dňa 05.09.2011 (v tom čase
zastupovala matku D. K.), súd právoplatne rozhodol dňa 23.03.2012 a žaloba na náhradu škody bola
súdu doručená dňa 16.04.2012, z čoho vyplýva, že žalobkyňa si žalobu uplatnila necelý mesiac po tom,

čo ju súd v trestnom konaní odkázal na občianske súdne konanie a v tomto konaní riadne pokračovala.
Preto na nedôvodnú námietku premlčania neprihliadal.

7.Konštatoval,ževzmysleustanovenia§420Občianskehozákonníkakaždýzodpovedázaškodu,ktorú
spôsobil porušením právnej povinnosti. Podľa ust. § 193 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového

poriadku súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis nie je v súlade s
Ústavou Slovenskej republiky, ústavným zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská
republika viazaná. Súd je tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské
práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd. Ďalej je súd viazaný rozhodnutím príslušných
orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa

osobitného predpisu, a o tom, kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo zániku
spoločnosti.

8. Vyslovil, že v tomto spore bol viazaný rozhodnutím Okresného súdu v Pezinku 3T/262/2011 zo
dňa 23.03.2012, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 23.03.2012, a ktorým žalovaný bol uznaný za

vinného zo spáchania prečinu. Považoval za preukázané, že žalovaný spôsobil nebohej D. K. škodu.
Výšku škody v tomto spore nikto nespochybňoval, preto považoval za preukázané, že žalovaný svojim
protiprávnym konaním spôsobil škodu tým, že vyberal z bankomatovej karty finančné čiastky, spolu vo
výške 4.632,05 eur (4.439,84 eur v Čechách + 192,21 eur na Slovensku). Poškodená D. K. zomrela
dňa 15.01.2015, uznesením Okresného súdu Bratislava III č. k. 30D/432/2014-146 zo dňa 19.12.2016 v

spojení s opravným uznesením č. k. 30D/432/2014-171 zo dňa 30.01.2017 bola určená všeobecná cena
majetkuporučiteľkysumou767,70eur,čobolaajčistáhodnotadedičstvaabolopotvrdenénadobudnutie
dedičstva podľa zákonných dedičských podielov F.. S. K., M. K. M. N. N., každému z nich v podiele1/3 z podielu poručiteľky. Toto rozhodnutie bolo potvrdené uznesením č. k. 7CoD/2/2018-200 zo dňa
31.01.2018, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 19.07.2018.

9. Súd prvej inštancie vychádzajúc z ust. § 460 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého sa dedičstvo
nadobúda smrťou poručiteľa, skonštatoval, že po smrti poručiteľky D. K. jej právo na náhradu škody
nezaniklo, prešlo na jej právnych nástupcov, pretože ide o majetkový nárok, ktorý nie je viazaný
len na jej osobu, preto smrťou nezanikol. Otázku vecnej aktívnej legitimácie posúdil po skončení
dedičského konania, kedy bolo rozhodnuté, že dedičia sú traja a každý z nich zdedil presne 1/3 majetku

poručiteľky. Vychádzal z rozhodnutia o dedičstve, zohľadnil dedičský podiel žalobkyne, pričom tento
podiel vyjadruje výšku, ktorú môže žalobkyňa požadovať od žalovaného. Ostatní dedičia v spore nemali
záujem pokračovať v konaní, na podanej žalobe netrvali. Uviedol, že iba žalobkyňa 2/ požadovala
zaplateniecelejškodyapriznaljejnároknazaplateniepodieluzodpovedajúcehojejdedičskémupodielu.
Jedna tretina zo sumy 4.632,05 eur predstavuje čiastku 1.544 eur, na zaplatenie ktorej sumy žalobkyni
2/ zaviazal žalovaného a vo zvyšku žalobu zamietol.

10. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ust. § 255 CSP, t. j. podľa pomeru úspechu vo
veci. Keďže mal za to, že žalobkyňa 2/ bola úspešná v časti 28,5%, neúspešná v časti 71,5%, zaviazal ju
k náhrade trov konania žalovaného vo výške 43%, s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd
prvej inštancie v zmysle ust. § 262 CSP po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením,

ktoré vydá súdny úradník.

11. Proti tomuto rozsudku voči výrokom I., IV. a V. podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa
2/ z dôvodov podľa § 365 ods. 1, písm. d), f) a h) CSP. Zastavenie konania (I. časť napádaného
rozsudku) „v časti o zaplatenie 774,76 eur a o zaplatenie úroku z omeškania vo výške 8% ročne zo sumy

4.632,05eur od 22.01.2017 do zaplatenia" označila z hľadiska právneho ustálenia, ako to klasifikuje
súd prvej inštancie, minimálne za problematické. Pokiaľ ide o sumu 774,76 eur, táto nepredstavuje
samostatný nárok uplatňovaný ako istina v konaní, ale ide o náhradu nákladov, ktoré bola nútená na
uplatnenie práva jej matky, ako opatrovníčka pôvodnej žalobkyne, vynaložiť. Pokiaľ ide o samotný úrok
z omeškania, súd prvej inštancie sa nedostatočne vysporiadal s uplatneným nárokom, keď minimálne

nereagoval na skutočnosti uvádzané v jej liste zo dňa 19.08.2019, čo nekorešponduje s tvrdením súdu,
že v tejto časti došlo podľa jeho názoru k späťvzatiu, dokonca už 10.10.2013. Uviedla, že v bode 23.
súd prvej inštancie nesprávne uvádza, že požadovala zaplatenie celej škody, pričom práve v liste zo
dňa 19.8.2019 jasne uvádza, že nežiada náhradu celej sumy. Ani nikdy v minulosti, už ako právna
nástupkyňa pôvodnej žalobkyne, takúto požiadavku neformulovala. Súd prvej inštancie uvádza, kedy by

mohla takúto nelogickú požiadavku uviesť, čím sa rozhodnutie v tejto časti stáva nepreskúmateľným.
Poškodená,matkaD.K.zomrela,atedaprávonanáhraduškody prešlonajejtrochprávnychnástupcov.
Súd jej teda správne pridelil jednu tretinu z ukradnutej sumy, na ktorú mala nárok, a bola teda 100%
úspešná.Vkonaní,vktoromžalovanýokradolmŕtvehostrýka,atýmvlastnúmatku,kukrádežisapriznal,
bol za to odsúdený trestným súdom, bol vydedený, má tak povinnosť hradiť trovy konania. Pritom súd

prvej inštancie nevysvetlil, ako dospel k uvedeným percentám. Dokonca, v súvislosti s charakterom, ale
najmä dôvodmi sporu, ani neuvažoval o prípadnej aplikácii § 257 CSP vo vzťahu k prípadnému právu
na náhradu trov konania žalovaného. Uviedla, že napádanie IV. časti výroku napádaného rozhodnutia je
len formálnym dôsledkom skutočnosti, že ako jeden z troch právnych nástupcov po pôvodnej žalobkyni,
plnú sumu nepožadovala, ako to vlastne vo svojom liste zo dňa 19.8.2019 jasne uvádza. Na základe

uvedeného navrhla, aby odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvého stupňa v napádanej I., IV. a V. časti
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, alternatívne sám vo veci rozhodol tak,
že napádaný rozsudok súdu prvej inštancie v časti I. a IV. výroku zruší a v V. výroku zmení tak, že
žalovanému neprizná náhradu trov konania.

12. Žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu podal odvolanie proti výrokom III. a V. rozsudku
súdu prvej inštancie podľa § 365 ods. 1 písm.d/, f/ a h/ CSP. Dôvodil tým, že v konaní vzniesol námietku
premlčania,sktorousasúdprvejinštanciepodľanehodostatočnenevysporiadalatiežsanevysporiadal,
či žalobkyňa 2/ má hmotnoprávny nárok na náhradu škody. Jej nárok považoval za nedôvodný a
premlčaný. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že škoda bola spôsobená v dňoch

19.10.2007, 22.10.2007, 29.10.2007, 5.11.2007, 12.11.2007, 19.11.2007 výbermi bankomatovou kartou
na meno I. Y., H. L. X.XX.XXXX, čím sestre zosnulého D. K. ako jedinej dedičke po I. Y. spôsobil škodu
vo výške 4.439,84 eur. Pochybenie súdu prvej inštancie vidí žalovaný v dvoch rovinách: premlčania
a hmotnoprávny základ. Konštatoval, že premlčacia lehota pri náhrade škody je 2-ročná. Škoda bolaspôsobená v roku 2007, lehota podľa neho uplynula v roku 2009. Súd prvej inštancie v rozsudku
uviedol, že žalobkyňa Sylvia Sage si náhradu škody uplatnila v trestnom konaní dňa 5.9.2011, teda
škoda bola údajne uplatnená až dva roky po tom, ako uplynula premlčacia lehota. Poukázal na to,

že súd prvej inštancie uviedol, že škodu si uplatnila žalobkyňa N. N. (bod 17 rozhodnutia), teda nie
Elena Pavlíková a že v tom čase si škodu nemohla uplatniť Sylvia Sage, pretože nebola poškodená,
neuviedol,žeškoduuplatnilazaEvuPavlíkovúSylviaSage,aležepriamoSylviaSagesiuplatnilaškodu.
Uviedol, že Občiansky zákonník presne definuje, kedy začína a prestáva plynúť premlčacia lehota.
Premlčanie mohlo podľa neho prestať plynúť až okamihom, kedy si samotná poškodená riadne a včas

uplatnila škodu (hoci aj v trestnom konaní). Nárok na náhradu škody prislúcha podľa žalovaného iba
poškodenému a súd prvej inštancie uvádza, že vlastníkom bankomatovej karty bol Viliam Tengler, ktorý
zomrel dňa 7.10.2007 a že jedinou dedičkou bola Elena Pavlíková, ale zo žiadneho dôkazu nevyplýva,
že jedinou dedičkou bola Eva Pavlíková a žalobkyňa to tiež nepreukázala. V konaní nebolo predložené
rozhodnutie o dedičskom konaní, a teda nie je zrejmé, kto bol dedičom po Viliamovi Tenglerovi. Dôkazné
bremenovtomtoprípadeznášažalobkyňa,ktoráhoneuniesla.Samotnáskutočnosť,žeElenaPavlíková

bolaodkázanánaobčianskoprávnekonanie,podľažalovanéhoneznamená,žejejnáležínáhradaškody.
Súd v trestnom konaní odkazuje na civilné konanie aj osoby, ktoré nepreukázali hmotnoprávny nárok
na náhradu škody alebo aj premlčané nároky. Mal za to, že pokiaľ súd prvej inštancie neprihliadal na
námietku premlčania, mal v odôvodnení rozhodnutia uviesť, kedy začala plynúť premlčacia lehota, kedy
uplynula a prečo nárok nie je premlčaný. Jeho rozhodnutie mal preto za nepreskúmateľné. Navrhol

rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobu zamietnuť alebo zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

13. Vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne žalovaný navrhol rozsudok súdu prvej inštancie v časti I. a IV.
výroku ako vecne správny potvrdiť a priznať mu voči žalobkyni 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho

konaniavrozsahu100%.Kodvolacejnámietkežalobkyne2/,ženikdynežiadalaplnúsumu,t.j.4.632,05
eur, uviedol, že aj z jej listu zo dňa 19.8.2019 vyplýva, že sumu v takejto výške žiadala: „Ukradnutá
suma, ktorá bude matke vrátená do jej výlučného vlastníctva ku dňu jej úmrtia dňa 15.1.2014, bude
rozdelená medzi zákonných dedičov“. Žalobkyňa teda túto sumu žiadala z dôvodu, že celková suma
by mala byť vrátená matke a až následne prerozdelená medzi zákonných dedičov. Keďže Ing. Martin

Pavlík a Mgr. Andrea Wertlenová ako právni nástupcovia nechceli pokračovať v konaní, súd o ich nároku
zastavil. Súd prvej inštancie vo výroku I. svojho rozhodnutia rozhodol o úrokoch z omeškania z celej
sumy, t. j. 4.632,05 eur. Preto mal za to, že rozhodol správne, keď žalobkyni 2/ nepriznal úroky z celej
sumy. Bol tiež toho názoru, že v danej veci k nesprávnemu právnemu posúdeniu nedošlo, nakoľko
súd prvej inštancie aplikoval správne zákonné ustanovenia, ktoré aj správnym spôsobom vykladal. V

žiadnom prípade podľa neho nedošlo k omylu pri aplikácii práva. Navyše žalobkyňa 2/ k uvedenému
nesprávnemuprávnemuposúdeniuvecianiničneuviedla.Nešpecifikovala,včompresnevidínesprávne
právne posúdenie veci a ani to, aké je podľa jej názoru správne právne posúdenie, t. j. aká norma mala
byťnadanúvecaplikovaná,resp.ktorúprávnunormusisúdprvejinštancievyložilnesprávne.Žalobkyňa
2/ riadne nevysvetlila, v čom vidí pochybenie súdu prvej inštancie.

14. Žalobkyňa 2/ vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedla, že súd prvej inštancie sa s
otázkou premlčania vo svojom rozhodnutí správne vysporiadal. Poukázala na judikatúru, v zmysle ktorej:
„V prípade, ak poškodený uplatnil v trestnom konaní včas (§ 43 ods. 2 Tr. por.) nárok na náhradu
škody, ktorá mu bola spôsobená trestným činom, a v konaní riadne pokračuje (§

112OZ), beh premlčacej lehoty sa zastaví. Ak nedošlo v trestnom konaní k uloženiu povinnosti nahradiť
poškodenému náhradu škody, má poškodený možnosť uplatniť si nárok na náhradu škody v občianskom
súdnom konaní v premlčacej dobe, ktorej beh pokračoval po skončení trestného konania (R 31/1974).
K hmotnoprávnej otázke s poukazom na ust. § 149 a nasl. CSP otázka aktívnej vecnej legitimácie,
a následne aj právneho nástupníctva, neboli žalovaným do rozhodnutia súdu prvej inštancie (právna

predchodkyňa) bola jedinou dedičkou po jej bratovi Viliamovi Tenglerovi, ako o tom rozhodol Okresný
súd v Sokolove dňa 29.9.2008 a doložila Uznesenie Okresného súdu v Sokolove č.k. 18D/789/2007 zo
dňa 29.9.2008 dedičského konania po Viliamovi Tenglerovi.

15. Žalovaný vo svojej odvolacej replike k vyjadreniu žalobkyne 2/ zotrval na tom, že žalobkyňa 2/

neuniesla dôkazné bremeno a súd prvej inštancie sa dostatočne nevysporiadal s dôvodne vznesenou
námietkou premlčania. Jeho rozhodnutie v tomto smere považoval za nepreskúmateľné. Mal za to, že
premlčanie mohlo prestať plynúť až okamihom, kedy si samotná poškodená riadne a včas uplatnila
škodu (hoci aj v trestnom konaní), ktorú skutočnosť ani nepopiera. Čo sa týka hmotnoprávnej otázky,žalobkyňa 2/ sa relevantne nevyjadrila. Zotrval na tom, že dôkazné bremeno je v tomto prípade na
žalobkyni 2/, ktorá mala preukazovať svoj nárok a súd prvej inštancie vôbec neskúmal, či vznikol nárok
na náhradu škody, teda či boli splnené všetky atribúty nároku, ako aj protiprávnosť konania, úbytok

na majetku a príčinná súvislosť. Súd v civilnom konaní sa podľa žalovaného nemôže uspokojiť len s
rozhodnutím trestného súdu, nie je ani viazaný výrokom trestného súdu o vine, pokiaľ ide o nárok na
náhradu škody. V tomto prípade mala žalobkyňa riadne svoj nárok preukázať, čo neurobila a súd prvej
inštancie v tomto smere svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodnil. Okrem toho doklad, na ktorý sa
odvoláva a tvrdenia s tým súvisiace mala uplatniť v prvoinštančnom konaní, a nie v konaní odvolacom.

Preto navrhol, aby na tento doklad a vyjadrenia súd neprihliadol.

16. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§
379, § 380 ods. 1 CSP) prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP) a
dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne 2/ je dôvodné a odvolanie žalovaného nedôvodné.

17. Podľa § 420 Občianskeho zákonníka každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením
právnej povinnosti. Škoda predstavuje majetkovú ujmu vyjadriteľnú v peniazoch. Podmienkou vzniku
zodpovednosti za škodu v zmysle citovaného zákonného ustanovenia je protiprávne konanie, ktorým
bola tretej osobe spôsobená škoda. Medzi takýmto konaním a škodou spôsobenou týmto konaním musí
byť príčinná súvislosť. Je úlohou poškodeného dokázať existenciu konania škodcu.

18. Podľa § 193 CSP je civilný súd viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný
trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitného predpisu, a o tom, kto
ich spáchal.

19. Vyslovenie povinnosti obžalovaného (škodcu) na náhradu škody spôsobenej trestným činom priamo
v odsudzujúcom trestnom rozsudku je pomerne výnimočné. Trestné súdy v adhéznom konaní o nároku
poškodeného totiž spravidla rozhodujú tak, že poškodeného s jeho nárokom v zmysle ustanovenia §
228 Trestného poriadku odkazujú na civilné konanie. V civilnom konaní o náhradu škody je právoplatný
odsudzujúci rozsudok kľúčovým dôkazom, ktorý sa vzťahuje tak k základu uplatneného nároku, ako aj

k výške žalovanej sumy.

20. V danom prípade bolo rozsudkom Okresného súdu Pezinok č. k. 3T 262/2011 zo dňa 23.3.2012,
právoplatným dňa 23.3.2012, rozhodnuté o schválení dohody o vine a treste uzavretej dňa 23.3.2012
medzi prokurátorom Okresnej prokuratúry v Pezinku a obžalovaným Ing. Justusom Pavlíkom

(žalovaným), ktorý bol uznaný za vinného, že v dňoch 10.10.2007, 15.10.2007, 25.10.2007, 7.11.2007
a 22.11 2007 na rôznych miestach v Českej republike v mestách Chodov, Břeclav a Brno vykonal
neoprávnené výbery finančnej hotovosti v celkovej výške 121 000 Kč, t. j. 4 439,84 eur a v dňoch
19.10.2007, 22.10.2007, 29.10.2007, 5.11.2007, 12.11.2007 a 19.11.2007 v Senci vykonal neoprávnené
výbery finančnej hotovosti v celkovej výške 6 400 Sk, t. j 192,21 eur prostredníctvom bankomatovej

karty vedenej na meno Viliam Tengler, nar. 15.8.1931, ktorý dňa 7.10.2007 zomrel, čím sestre zosnulého
ElenePavlíkovej,nar.10.4.1927,bytom54CheminduPeyret,38410SaintMartin d´Uriage,Francúzsko,
ako jedinej dedičke, spôsobil škodu v celkovej výške 4 439,84 eur a 192,21 eur a ktorá bola s nárokom
na náhradu tejto škody v zmysle § 288 ods. 1 Tr. por. odkázaná na občianske súdne konanie.

21. Návrhom na vydanie platobného rozkazu voči žalovanému na zaplatenie sumy 4 632,05 eur zo dňa
23.4.2012, upraveným na výzvu súdu dňa 24.5.2012, na základe uvedeného rozsudku Okresného súdu
Pezinok č. k. 3T 262/2011 zo dňa 23.3.2012, právoplatného dňa 23.3.2012, uplatnila nárok na náhradu
škody v mene Eleny Pavlíkovej, svojej matky, Sylvia Sage (žalobkyňa 2/), ktorá bola rozhodnutím
InštančnéhosúduvGrenobli,Francúzskarepublika,oddelenieochranydospelých-PlaceFirminGautier,

Grenobe, č. RG: 09/00074, pracovňa 2, zo dňa 18.6.2009 ustanovená za poručníčku matke Elene
Pavlíkovej za účelom zastupovania jej osoby a správy jej majetku, a ktoré rozhodnutie bolo uznané
rozsudkom Okresného súdu Bratislava III č. k. 37P/120/2009-45 zo dňa 23.2.2010. Ako žalobkyňa
domáhajúca sa nároku na vyššie uvedenú náhradu škody voči žalovanému bola v žalobe uvedená
Elena Pavlíková, zastúpená svojou poručníčkou Sylvia Sage, ako to aj súd prvej inštancie v bode

1. odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol, aj keď v bode 17. odôvodnenia uviedol, že „žalobkyňa
Slvia Sage si náhradu škody uplatnila dňa 5.9.2011(v tom čase zastupovala matku Elenu Pavlíkovú)..“
Námietka žalovaného, že súd prvej inštancie v rozsudku uviedol, že žalobkyňa Sylvia Sage si náhradu
škody uplatnila v trestnom konaní dňa 5.9.2011, teda, že náhradu škody si uplatnila žalobkyňa SylviaSage (bod 17 rozhodnutia), a nie Elena Pavlíková a že v tom čase si škodu nemohla uplatniť Sylvia
Sage, pretože nebola poškodená, neuviedol, že škodu uplatnila za Evu Pavlíkovú Sylvia Sage, ale že
priamoSylviaSageuplatnilaškodu,neboladôvodná.Nedôvodnábolaajodvolacianámietkažalovaného

o premlčaní tohto nároku na náhradu škody, ktorého premlčanie žalovaný vyvodzoval z toho, že
premlčacia lehota pri náhrade škody je 2-ročná, a keďže škoda bola spôsobená v roku
2007, lehota uplynula v roku 2009. Súd prvej inštancie v rozsudku uviedol, že žalobkyňa Sylvia Sage
si náhradu škody uplatnila v trestnom konaní dňa 5.9.2011, teda škoda bola údajne uplatnená až dva
roky po tom, ako uplynula premlčacia lehota. Namietal tiež, že pokiaľ súd prvej inštancie neprihliadal

na námietku premlčania, mal v odôvodnení rozhodnutia uviesť, kedy začala plynúť premlčacia lehota,
kedy uplynula a prečo nárok nie je premlčaný. Odvolací súd uvádza, že výrokom v zmysle § 288 ods. 3
Tr. por. súd v trestnom konaní deklaroval, že nárok na náhradu škody Elenou Pavlíkovou, bol uplatnený
riadne a včas a premlčacia lehota v zmysle Občianskeho zákonníka začala plynúť až po právoplatnosti
takéhoto výroku, nie ako sa mylne domnieva žalovaný, že jej plynutie začalo od neoprávnených výberov
finančných hotovostí kartou z bankomatov. Preto uplatňovaný nárok na náhradu škody nie je premlčaný.

22. Nedôvodnosť nároku na náhradu škody z hľadiska hmotnoprávneho odôvodňoval žalovaný tým,
že nárok na náhradu škody prislúcha iba poškodenému a súd prvej inštancie uvádza, že vlastníkom
bankomatovej karty bol Viliam Tengler, ktorý zomrel dňa 7.10.2007 a že jedinou dedičkou bola Elena
Pavlíková, ale zo žiadneho dôkazu nevyplýva, že jedinou dedičkou bola Eva Pavlíková a žalobkyňa to

tiež nepreukázala. Mal za to, že v konaní nebolo predložené rozhodnutie o dedičskom konaní, a teda nie
je zrejmé, kto bol dedičom po Viliamovi Tenglerovi. Dôkazné bremeno v tomto prípade znáša žalobkyňa
2/, ktorá ho neuniesla. Samotná skutočnosť, že Elena Pavlíková bola odkázaná na občianskoprávne
konanie, podľa žalovaného tiež neznamená že jej náleží náhrada škody. K tejto námietke žalovaného
odvolacísúduvádza,žeposmrtiViliamaTenglera,ktorýbolvlastníkombankomatovejkarty,ktoroudošlo

zo strany žalovaného k neoprávneným výberom finančných prostriedkov, a ktorý by bol poškodeným,
dňa 7.10.2007 zomrel, k výberom došlo po jeho smrti a týmito došlo k ukráteniu Eleny Pavlíkovej
ako jedinej dedičky po ňom na jej dedičských právach tým, že na účte poručiteľa Viliama Tenglera
nezostali finančné prostriedky vybraté z účtu žalovaným, ktoré by bola ako jediná dedička v zmysle §
460 Občianskeho zákonníka zdedila. Nie je pravdivé tvrdenie žalovaného, že Eva Pavlíková a žalobkyňa

2/ nepreukázali, že Elena Pavlíková bola jedinou dedičkou po Viliamovi Tenglerovi, nakoľko okrem
rozsudku Okresného súdu Pezinok č. k. 3T 262/2011 zo dňa 23.3.2012 táto skutočnosť bola preukázaná
aj z Uznesenia Okresného súdu v Sokolově č. k. 18D 789/2007 zo dňa 29.10.2008 v dedičskej veci po
poručiteľoviViliamoviTenglerovi,ktorédedičskérozhodnutiebolovkonanídoložené(viďč.l.176).Takže
je tiež nedôvodná aj námietka žalovaného, že toto rozhodnutie o dedičskom konaní nebolo v konaní

predložené a že žalobkyňa túto skutočnosť nepreukázala. Naopak žalovaný v priebehu konania túto
skutočnosť ani nerozporoval. Žalobkyňa 2/ je jednou zo zákonných dedičov po pôvodnej žalobkyni Elene
Pavlíkovej, zomrelej dňa 15.1.2014, na základe dedičského rozhodnutia, a to uznesenia Okresného
súdu Bratislava III č. k. 30D 423/2014-146 zo dňa 19.12.2016 a súd prvej inštancie aj uznesením
č. k. 4C/175/2012-295 zo dňa 16.2.2018 rozhodol o pokračovaní v konaní s právnymi nástupcami

pôvodnej žalobkyne Eleny Pavlíkovej, a to: Ing. Martinom Pavlíkom, Andreou Wertlenovou a Ing. Sylviou
Sage, pričom dedičia Ing. Martin Pavlík a Andrea Wertlenová sa svojho nároku na náhradu škody voči
žalovanému vzdali a po späťvzatí žaloby z ich strany súd prvej inštancie konanie o ich nárokoch zastavil.

23. Odvolací súd poukazuje na to, že trestný čin, resp. prečin je protiprávny čin, ktorého znaky (tzv.

znaky skutkovej podstaty) sú uvedené v Trestnom zákone, a to v jeho osobitnej, ako aj všeobecnej
časti, pričom tvoria nerozlučnú jednotu. Aby bolo možné vo výroku trestného rozsudku ustáliť, že
určitá osoba spáchala určitý trestný čin, musia byť preukázateľne splnené všetky znaky skutkovej
podstaty daného trestného činu, resp. prečinu. Ak by trestný súd v rámci trestného konania nemal za
preukázané naplnenie kvalifikačného znaku vzniku škodlivého následku (t. j. naplnenie predpokladov

vzniku zodpovednosti za škodu) a kvalifikovanej škody pri tých trestných činoch, prečinoch, pri ktorých
to Trestný zákon obligatórne vyžaduje, nemohol by v odsudzujúcom rozsudku ustáliť, kto je páchateľom
- škodcom a kto poškodeným, v čom spočíva protiprávne konanie, škoda, príčinná súvislosť medzi
protiprávnym konaním a vznikom škody, zavinenie škodcu, ako ani minimálnu výšku spôsobenej škody.
V niektorých prípadoch (napr. krádež, podvod, sprenevera) k týmto základným kvalifikačným znakom

povinne pristupujú aj ďalšie kvalifikačné znaky, napr. vznik škodového následku (spôsobenie škody
inému), či kvalifikovaná škoda (t. j. minimálna výška škody potrebná na spáchanie trestného činu). V
takom prípade by trestný súd nemohol páchateľa uznať za vinného zo spáchania takého trestného
činu, resp. prečinu a poškodeného s jeho nárokom na náhradu škody odkázať na civilné konanie. Vcivilnom sporovom konaní konajúci súd si nemôže urobiť úsudok o tom, či boli naplnené znaky skutkovej
podstaty určitého trestného činu. To prislúcha iba súdu v rámci trestného konania. Pokiaľ je súčasťou
skutkovej podstaty aj vznik škodlivého následku, je civilný súd viazaný nielen záverom trestného súdu

o zavinenom protiprávnom konaní páchateľa, ale aj o vzniku škody a existencii príčinnej súvislosti
medzi zavineným protiprávnym konaním páchateľa a spôsobenou škodou. Pokiaľ je znakom skutkovej
podstaty trestného činu, za ktorý bol žalovaný právoplatne odsúdený, spôsobenie škody, potom si
súd rozhodujúci o žalobe poškodeného, ktorý bol so svojím nárokom na náhradu škody spôsobenej
takýmto trestným činom odkázaný na občianskoprávne konanie, nemôže vytvoriť vlastný názor na to,

či žalobcovi bola spôsobená škoda a kto ju spôsobil. Súd rozhodujúci v občianskoprávnom konaní
o náhrade škody spôsobenej trestným činom je totiž viazaný právoplatným odsudzujúcim rozsudkom
trestného súdu (jeho výrokovou časťou), a to vo vzťahu k všetkým skutočnostiam, ktoré boli podmienkou
odsúdenia páchateľa za tento trestný čin. V prípade, že došlo k spáchaniu trestného činu, ktorého
kvalifikačným znakom je vznik škodlivého následku či kvalifikovaná škoda, súčasťou skutkovej časti
výroku je aj ustálenie naplnenia predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu, určenie kvalifikovanej

škody a označenie poškodeného subjektu. Skutková časť výroku odsudzujúceho rozsudku v takomto
prípade teda deklaruje nielen zavinené protiprávne konanie páchateľa - škodcu, ale aj vznik škody a
existenciu príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním a vzniknutou škodou, príp. aj (minimálnu)
výšku spôsobenej škody. Už zo samotných vyššie definovaných trestnoprávnych východísk vyplýva,
že viazanosť civilného súdu výrokom odsudzujúceho rozsudku znamená, že sa prejavuje vo vzťahu

k všetkým znakom skutkovej podstaty konkrétneho trestného činu. V civilnom konaní si konajúci súd
nemôže urobiť úsudok o tom, či boli naplnené znaky skutkovej podstaty určitého trestného činu. Pokiaľ
je súčasťou skutkovej podstaty aj vznik (existencia) škodlivého následku, je civilný súd viazaný nielen
záverom trestného súdu o zavinenom protiprávnom konaní páchateľa, ale aj o vzniku škody a existencii
príčinnej súvislosti medzi zavineným protiprávnym konaním páchateľa a spôsobenou škodou.

24. Ústavný súd SR vo svojom Náleze Ústavného súdu SR zo dňa 29. 5. 2014, sp. zn. III. ÚS 507/2013
konštatoval: „V civilnom konaní si konajúci súd nemôže urobiť úsudok o tom, či boli naplnené znaky
skutkovej podstaty určitého trestného činu. [...] Objektívna stránka skutkovej podstaty trestného činu
sprenevery je daná okrem iného prisvojením si cudzej veci. Následkom protiprávneho konania musí byť

vznik škody (... a spôsobí tak na cudzom majetku škodu...). [...] Ak teda okresný súd v trestnej veci
právoplatne rozhodol o tom, že sťažovateľka spáchala trestný čin sprenevery, potom záväznosť jeho
rozsudku pre súdy v civilnom konaní podľa § 135 ods. 1 OSP znamená aj záväznosť v otázke existencie
zavineného protiprávneho konania sťažovateľky, vzniku škodlivého následku a príčinnej súvislosti medzi
nimi. [...] Ak za daných okolností krajský súd a Najvyšší súd v konaní o náhradu škody vychádzali zo

skutkových a právnych záverov plynúcich zo súvisiacej trestnej veci, nemožno podľa názoru ústavného
súdu ich postoju nič vyčítať, pretože podľa § 135 ods. 1 OSP závery trestného konania boli civilné
súdy povinné rešpektovať“. Rovnako v Náleze Ústavného súdu SR zo dňa 23. 11. 2011 sp. zn. I.
ÚS 269/2011 ústavný súd vyhodnotil námietku sťažovateľa-poškodeného, ktorého žalobu na náhradu
škody všeobecné civilné súdy zamietli z dôvodu, že nemali za preukázanú existenciu škody, resp. vznik

škody na strane poškodeného, za dôvodnú, keď vo výroku právoplatného odsudzujúceho rozsudku
bolo jednoznačne ustálené, že žalovaný svojím protiprávnym konaním spôsobil sťažovateľovi škodu
najmenej vo výške 60.000 SK. K uvedenému celkom jednoznačné stanovisko zaujal Najvyšší súd ČR
ak, že: „Rozhodnutie o tom, že bol spáchaný priestupok, znamená vždy konštatovanie zavineného
protiprávneho konania určitého páchateľa, a preto v zmysle § 135 OSP (teraz § 193 CSP) je súd týmto

rozhodnutím viazaný, avšak len pokiaľ ide práve o konanie tohto páchateľa. Ak však okolnosti prípadu
nasvedčujú tomu, že na vzniku škody sa okrem páchateľa priestupku mohla podieľať svojim konaním
aj ďalšia osoba, nie je súd pri skúmaní páchateľa priestupku spoluzodpovednosť tejto ďalšej osoby
výrokom o vine páchateľa priestupku podľa § 135 ods. 1 OSP (§ 193 CSP) viazaný. V danom prípade
teda právoplatné postihnutie pre priestupok neprináša automaticky záver, že škoda bola spôsobená

výlučne jeho zavinením a nezbavuje súd povinnosti zaoberať sa tým, nakoľko sa na vzniku škody
podieľalo aj konanie nezisteného (teda ani v trestnom, či priestupkovom konaní nestíhaného), to
znamená jeho účasti na vzniku škody a podmienkami a rozsahom jeho zodpovednosti z hľadiska
ustanovení § 420 a § 441 Občianskeho zákonníka (rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25/
Cdo/562/99). Tiež „Rozhodnutie, ktorým bol páchateľ trestného činu uznaný vinným, neznamená, že

škoda bola spôsobená výlučne jeho zavinením; ak sa okrem páchateľa trestného činu podieľalo na
vzniku škody aj konanie poškodeného, nie je súd občianskoprávneho konania o nároku na náhradu
škody pri posúdení spoluzavinenia poškodeného viazaný výrokom o vine páchateľa podľa § 135 ods. 1
OSP (§ 193 CSP)- rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25/Cdo/818/2004. Takéto úvahy Najvyššiehosúdu ČR možno považovať za správne a úplne aplikovateľné aj v podmienkach civilného konania v
SR. Skúmanie spoluzavinenia inej osoby na vzniku škody nie je ani v rozpore so závermi uvádzaných
nálezov Ústavného súdu SR. Ústavný súd SR výslovne konštatuje, že civilný súd je odsudzujúcim

trestným rozsudkom viazaný v takom rozsahu, v akom sa zákonné znaky skutkovej podstaty trestného
činu zhodujú s okolnosťami relevantnými, resp. podstatnými pre rozhodnutie v civilnom konaní. Ústavný
súd SR vo svojom Náleze zo dňa 23.11.2011 sp. zn. I. ÚS 269/2011 sa síce výslovne otázkou viazanosti
civilného súdu výškou škody nezaoberá, avšak tento nález je postavený na rešpektovaní princípu
právnejistoty,ktorémuzodpovedávrámciviazanosticivilnéhosúduznakmiskutkovejpodstatytrestného

činu nielen otázka, kto je škodcom, ale aj výška škody. Opačný názor je v rozpore s princípom
právnej istoty, že poškodenému bola spôsobená minimálne takáto škoda. Všeobecne deklaroval,
že ústavne konformný výklad ust. § 193 CSP vyžaduje, aby civilné súdy boli v konaní o náhradu
škody viazané právoplatným odsudzujúcim rozsudkom vo vzťahu k všetkým skutočnostiam, ktoré boli
podmienkou odsúdenia páchateľa a boli trestným súdom v trestnom konaní riadne zistené. Preto pokiaľ
je predpokladom naplnenia skutkovej podstaty trestného činu spôsobenie škody v určitej minimálnej

výške a trestný súd vo výroku odsudzujúceho rozsudku ustálil, že protiprávnym konaním páchateľa
bola poškodenému spôsobená aspoň táto minimálna výška škody, v určitých prípadoch môže byť
nerešpektovanie takto zistených záverov o výške škody civilným súdom skutočne v rozpore s princípom
právnej istoty.

25. Súd prvej inštancie správne aplikoval gramatický výklad ust. § 193 CSP, podľa ktorého sú civilné
súdy v konaní o náhradu škody viazané výlučne tým, že bol spáchaný trestný čin a kto tento trestný
čin spáchal, ako aj označeným poškodeným, odkázaným na s nárokom na náhradu škody v civilnom
konaní, a tiež aj výškou škody, ktorú žalovaný v trestnom konaní, ani v tomto konaní navyše nenamietal.
V judikatúre prevláda názor, že civilný súd nie je viazaný tým, aká bola poškodenému priznaná náhrada

škody v adhéznom konaní, ak poškodený v civilnom konaní tvrdí, že utrpel škodu vyššiu. Otázkou
opodstatnenosti tohto vyššieho nároku sa súd zaoberá v prípade, ak bol poškodený v tejto časti nároku
odkázaný na civilné súdne konanie, ako aj v tom prípade, ak poškodený v adhéznom konaní uplatnil
nárok nižší.

26. Z vyššie uvedeného tak možno vyvodiť záver, že civilné súdy sú viazané právoplatným odsudzujúcim
rozsudkom vo vzťahu k všetkým skutočnostiam, ktoré boli podmienkou odsúdenia páchateľa a trestným
súdom boli zistené, to platí aj o zistení vzniku škody u poškodeného v dôsledku protiprávneho konania
páchateľa (o zistení zavineného protiprávneho konania, škody a príčinnej súvislosti medzi protiprávnym
konanímavznikomškody).Tentozáverneplatívprípade,keďsícevovýrokuodsudzujúcehorozsudkuje

ustálené zavinené protiprávne konanie páchateľa, avšak z okolností prípadu vyplýva, že k vzniku škody
došlo spoluzavinením inej osoby. V takom prípade je civilný súd povinný pri rozhodovaní o náhrade
škody túto skutočnosť zohľadniť. Pokiaľ trestný súd v trestnom konaní zistí, že protiprávnym konaním
páchateľa bola poškodenému spôsobená škoda v určitej minimálnej výške, civilný súd rozhodujúci o
nároku poškodeného na náhradu škody je povinný tento záver o minimálnej výške škody rešpektovať.

To však neznamená, že civilný súd nemôže v rámci dokazovania zistiť škodu vyššiu, než aká bola
ustálená v odsudzujúcom rozsudku. Vo vzťahu k tejto prevyšujúcej časti škody je civilný súd povinný
vykonať dokazovanie. Súčasne však platí, že pokiaľ je z okolností prípadu zrejmé, že k vzniku škody
v určitej výške došlo spoluzavinením ďalšej osoby (napr. poškodeného), je povinnosťou civilného súdu
takúto okolnosť zohľadniť a priznať poškodenému voči škodcovi (páchateľovi trestného činu) náhradu

škody len vo výške zodpovedajúcej miere spoluzavinenia páchateľa (teda aj prípadne vo výške nižšej,
než bola ustálená vo výroku odsudzujúceho rozsudku). Pokiaľ je znakom skutkovej podstaty trestného
činu, za ktorý bol žalovaný právoplatne odsúdený, spôsobenie škody, potom si súd rozhodujúci o
žalobe poškodeného, ktorý bol so svojím nárokom na náhradu škody spôsobenej takýmto trestným
činom odkázaný na občianskoprávne konanie, nemôže vytvoriť vlastný názor na to, či žalobcovi bola

spôsobená škoda a kto ju spôsobil. Súd rozhodujúci v občianskoprávnom konaní o náhrade škody
spôsobenejtrestnýmčinomjetotižviazanýprávoplatnýmodsudzujúcimrozsudkomtrestnéhosúdu(jeho
výrokovoučasťou),atovovzťahukvšetkýmskutočnostiam,ktorébolipodmienkouodsúdeniapáchateľa
za tento trestný čin. (Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/82/2018 z 29.11.2018).

27. Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej
časti vo výroku III. týkajúcom sa uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť žalobkyni 2/ sumu 1 544 eur
ako vecne správny podľa § 387 ods. CSP potvrdil.28. Považoval však za dôvodné odvolanie žalobkyne 2/ v časti úrokov z omeškania (I. výrok), v
zamietajúcej časti (IV. výrok) a v časti trov konania (V. výrok). Pokiaľ ide o samotný úrok z omeškania,
mala za to, že súd prvej inštancie sa nedostatočne vysporiadal s uplatneným nárokom, keď minimálne

nereagoval na skutočnosti uvádzané v jej liste zo dňa 19.08.2019, čo nekorešponduje s tvrdením súdu,
že v tejto časti došlo podľa jeho názoru k späťvzatiu, dokonca už 10.10.2013.

29. Podľa Zápisnice o pojednávaní dňa 10.10.2013 žalobkyňa 2/ ešte ako poručníčka pôvodnej
žalobkyne mala vziať späť žalobu „v časti úrokov z omeškania a nákladov v súvislosti s účasťou na

procesných úkonoch v trestnom konaní ako poškodená vo výške 774,76 eur“ a súd prvej inštancie
uznesením konanie v časti „ o zaplatenie 8% úroku z omeškania od 22.11.2007 zo sumy 4.632,05 eur
do zaplatenia a v časti o zaplatenie 774,76 eur“ konanie zastavil a v tejto časti žalovanému náhradu
trov konania nepriznal, čo však je v rozpore s I. výrokom napadnutého rozsudku, kde konanie v časti
„o zaplatenie 774,76 eur a o zaplatenie úroku z omeškania vo výške 8% p. a. ročne zo sumy
4.632,05 eur od 22.01.2017“ do zaplatenia zastavil. Takto prevzal v časti úroku z omeškania výrok v

inom znení, ako vyhlásil na pojednávaní dňa 10.10.2013. To sa prejavilo aj v nepreskúmateľnosti IV.
výroku napadnutého rozsudku, z ktorého potom nie je jednoznačne zrejmá výška a počiatok úrokov z
omeškania, v ktorej časti mala žalobkyňa vziať žalobu späť a či sa premietla aj do IV. výroku ohľadom
zamietnutia žaloby vo zvyšku. Inak IV. výrok rozsudku je zmätočný, pretože nie je zrejmé, v akej časti
vo zvyšku aj čo sa týka istiny súd žalobu zamietol a čo sa premietlo aj do V. výroku o trovách konania.

30. Odvolací súd považoval odvolaciu námietku žalobkyne, že súd prvej inštancie konštatoval, že
požadovala zaplatenie celej škody, pričom sa domáhala priznania jej náhrady škody len vo výške jej
dedičského podielu, za dôvodnú. Náhrada škody vo výške 4.632,05 eur bola uplatňovaná pôvodnou
žalobkyňou Elenou Pavlíkovou, zastúpenou žalobkyňou 2/ ako poručníčkou, avšak po smrti pôvodnej

žalobkyne a dedičskom rozhodnutí po nej, keď dedičmi sa stali jej deti Ing. Martin Pavlík, Andrea
Wertlenová a Ing. Sylvia Sage, ktorých súd prvej inštancie pribral do konania na strane žalobcov,
žalobkyňa 2/ požadovala náhradu škody vo výške 4.632,05 eur pre nástupcov -žalobcov 1/, 2/ a 3/,
čo vyplýva aj z jej podania zo dňa 18.8.2018 (č. l. 340), tiež z podania zo dňa 28.1.2019 (č. l. 373 p.
v.), z podania zo dňa 19.8.2019 (č. l. 434). Dedičia Ing. Martin Pavlík a Andrea Wertlenová sa svojho

nároku na náhradu škody voči žalovanému vzdali a po späťvzatí žaloby z ich strany súd prvej inštancie
konanie o ich nárokoch zastavil, a to v časti nároku žalobcu 3/ uznesením č.k.11C/85/2018-379 zo dňa
22.2.2019 a v časti nároku žalobkyne 1/ v rozsudku vo veci samej. Preto je aj zmätočné rozhodnutie
súdu prvej inštancie v IV. výroku o zamietnutí žaloby vo zvyšku, keďže pôvodne bola žalovaná suma
4.632,05 eur, žalobkyňa 2/ sa domáhala náhrady vo výške jej dedičského podielu, t. j. v 1/3-ine, teda vo

výške 1.544 eur, v ktorej jej aj bola priznaná a žalobcovia 1/ a 3/ sa svojho nároku vzdali, vzali ohľadom
svojho podielu v 1/3, spolu v 2/3-inách zo sumy 4.632,05 eur späť a v ktorých častiach bolo konanie
aj zastavené. Takže nie je zrejmé, čo ešte malo byť zvyškom žaloby(žalobného nároku), v ktorej súd
prvej inštancie žalobu zamietol, čo nevyplýva ani z odôvodnenia jeho rozhodnutia. To sa prejavilo aj v
V. výroku o trovách konania.

31. Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov rozsudok súdu prvej inštancie v IV. výroku, ktorým žalobu
vo zvyšku zamietol (išlo by o nadbytočný výrok), pokiaľ sa do neho nepremietlo z výroku I. rozhodnutie o
úrokoch z omeškania, ktorý výrok v tejto časti je tiež rozporný a zmätočný a V. výroku o trovách konania
podľa § 389 ods. písm. a/ a b/ CSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V

novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie aj o nároku na náhradu trov odvolacieho konania (§
396 ods. 3 CSP).

32. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419
CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu
na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu
od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).Dovolanie podľa § 421 ods. 2 CSP nie je prípustné v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné,
ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ CSP.