Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 17. december 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5CdoPr/13/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1413219693
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 12. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Bajánková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:1413219693.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu: Mgr. X. S., O., Z. X, zast.: Jurek, advokátska
kancelária, s.r.o., Bratislava, Páričkova 15, adresa na doručovanie Mostová 2, Bratislava, IČO: 47 253
983, proti žalovanému: ENERGOCHEMICA TRADING a. s., Bratislava, Vajnorská 100/B, IČO: 46 798
072, zast.: JUDr. Ján Pirč, advokát, Košice, kpt. Nálepku 17, o určenie neplatnosti okamžitého skončenia
pracovnéhopomeruainé,vedenejnabývalomOkresnomsúdeBratislavaIVpodsp.zn.23Cpr/4/2013,o

dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 18.mája 2023 sp. zn. 3CoPr/3/2022, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 18.mája 2023 sp. zn. 3CoPr/3/2022 a rozsudok bývalého
Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 1.decembra 2021 č. k. 23Cpr/4/2013-863 z r u š u j e a vec vracia
Mestskému súdu Bratislava IV na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Bývalý Okresný súd Bratislava IV (ďalej aj „súd prvej inštancie” alebo „okresný súd”) čiastočným

rozsudkom zo dňa 1. 12. 2021 č. k. 23Cpr/4/2013-863 určil, že pracovný pomer medzi žalobcom a
žalovaným, založený pracovnou zmluvou zo dňa 28. 9. 2012, s dňom nástupu 1. 10. 2012, okamžitým
skončením zo strany zamestnávateľa v zmysle § 68 Zákonníka práce, doručeným dňa 16. 9. 2013, bol
skončený neplatne.
1.1. Právne vec posúdil podľa § 68 ods. 1 písm. b) a ods. 2 Zákonníka práce.
1.2. V odôvodnení uviedol, že mal preukázané, že žalovaný okamžité skončenie pracovného pomeru

uplatnil dňa 16. 09. 2013 z dôvodov žalobcom potvrdených objednávok dňa 08. 01. 2013, 21. 01. 2013,
13. 05. 2013, 27. 05. 2013, 21. 06. 2013 a 31. 07. 2013, kde oddelenie kontrolingu neodsúhlasilo predaj
za nižšie ceny a žalovaný tento postup žalobcu považoval za závažné porušenie pracovnej disciplíny.
Vyslovil názor, že žalovaný o konaní žalobcu, ktoré vyhodnotil v okamžitom zrušení pracovného pomeru
dňa 16. 09. 2013 ako závažné porušenie pracovnej disciplíny, mal vedomosť už v mesiaci február,
resp. o potvrdení v poradí prvej objednávky dňa 08. 01. 2013 žalobcom sa musel dozvedieť najneskôr

do konca februára 2013. Túto skutočnosť mal v konaní preukázanú listinnými dôkazmi - čestnými
vyhláseniami Ing. V. Z., Ing. X. W. a Ing. Q. Y., ktorí v čestných vyhláseniach zo dňa 28. 03. 2017, 09.
08. 2017 a 04. 09. 2017 zhodne uviedli, že dosiahnuté výsledky predaja v porovnaní s plánom predaja
boli pravidelne mesačne vyhodnocované na obchodných poradách a na rade vedenia spoločnosti
pod vedením generálneho riaditeľa spoločnosti Ing. R. Q.. Na poradách sa okrem iného prezentovali
aj odchýlky predaja po jednotlivých komoditách, zákazníkoch, množstvách a cenách, takže Ing. R.

Q. začiatkom každého mesiaca v danom období detailne vedel o všetkých odchýlkach voči plánu,
bol teda podrobne a pravidelne informovaný. Súd prvej inštancie zdôraznil (v bode 17), že aj keď
odvolací súd v prvom zrušujúcom uznesení vo veci uviedol, že časť svedeckej výpovede Ing. Š.,
ktorý vyjadril len svoj predpoklad, že riaditeľ v internom systéme spoločnosti videl čo sa predalo a za
akú cenu, nie je možné považovať za preukázanie časového okamihu, kedy sa riaditeľ žalovaného
dozvedel o tom, že žalobca špecifikované objednávky za nižšie ceny potvrdil neoprávnene, skutočnosti

uvádzané v čestných vyhláseniach preukazujú, že zamestnávateľ mal o konaní žalobcu vedomosť
bezprostredne, prípadne v krátkom časovom horizonte po potvrdení každej objednávky. Vo vzťahuk subjektívnej lehote na uplatnenie okamžitého skončenia pracovného pomeru mal súd preukázané,
že ak žalobca prvú objednávku potvrdil dňa 08. 01. 2013, tak buď už v priebehu mesiaca január
a ak nie, ako vyplýva zo skutočností uvedených v čestných vyhláseniach, že generálny riaditeľ bol

začiatkom mesiaca vždy informovaný o všetkých odchýlkach voči plánu predaja, zamestnávateľ sa o
konaní žalobcu musel dozvedieť už začiatkom mesiaca február, najneskôr do konca tohto mesiaca.
Vychádzajúc z uvedeného, časovým momentom, kedy sa zamestnávateľ o konaní žalobcu dozvedel, bol
podľa názoru súdu koniec februára 2013 a dvojmesačná subjektívna prekluzívna lehota na uplatnenie
okamžitého skončenia pracovného pomeru tak uplynula posledným dňom v mesiaci apríl 2013. Ak

žalovaný okamžité skončenie pracovného pomeru žalobcovi oznámil dňa 16. 09. 2013, svoje právo
uplatnil po uplynutí zákonom stanovej lehoty.

2. Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 18. mája 2023 sp. zn. 3CoPr/3/2022 na odvolanie žalovaného
zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobu v časti určenia neplatnosti okamžitého skončenia
pracovného pomeru daného žalovaným žalobcovi dňa 16. 9. 2013 zamietol.

2.1.Vosvojomzmeňujúcomrozhodnutíuviedol,žepokiaľšpecifikovanéobjednávkymalžalobcapotvrdiť
v dňoch 8. 1. 2013, 21. 1. 2013, 13. 5. 2013, 6. 6. 2013 a 21. 6. 2013 (2x), pričom ostatné potvrdené
objednávky boli vystavené v dňoch 27. 5. 2013 (2x) a 31. 7. 2013 a žalovaný okamžite skončil pracovný
pomer so žalobcom dňa 16. 9. 2013 je zrejmé, že objektívna lehota pre okamžité skončenie pracovného
pomeru v zmysle § 68 ods. 2 Zákonníka práce (do jedného roka odo dňa, keď dôvod vznikol) bola

zachovaná.
2.2. Nestotožnil sa so záverom súdu prvej inštancie, že z čestných vyhlásení Ing. V. Z., Ing.
X. W. a Ing. Q. Y. malo vyplynúť, že žalovaný mal o konaní žalobcu vedomosť bezprostredne,
prípadne v krátkom časovom horizonte po potvrdení každej objednávky. Uviedol, že ani z čestných
prehlásení Ing. V. a Mgr. T., rovnako založených žalobcom, totiž nevyplýva, že generálny riaditeľ

žalovaného Ing. Q. sa o potvrdení špecifikovaných objednávok žalobcom za nižšie ceny bez ich
odsúhlasenia odborom kontrolingu dozvedel najneskôr do konca nasledujúceho mesiaca. Predpoklad
toho - ktorého zamestnanca, že generálny riaditeľ žalovaného vedel o rozdieloch voči plánu predaja,
uvedenú skutočnosť nepreukazuje. Nemožno totiž stotožniť prípadnú vedomosť o predaji za nižšie
ceny s existenciou vedomosti o potvrdení špecifikovaných objednávok žalobcom za nižšie ceny bez

ich odsúhlasenia odborom kontrolingu. Navyše pri množstvách obchodných prípadov je tvrdenie
zamestnancov v čestných prehláseniach, že generálny riaditeľ žalovaného Ing. Q. vedel o všetkom,
v rozpore s tvrdením samotného Ing. Q., ktoré súd prvej inštancie vôbec nevzal do úvahy pri
hodnotení vykonaného dokazovania. Dospel k záveru, že v konaní bolo preukázané, že o potvrdení
špecifikovaných objednávok žalobcom za nižšie ceny bez ich odsúhlasenia odborom kontrolingu sa

žalovaný dozvedel zo žiadosti FORTISCHEM a.s. o zaujatie stanoviska zo dňa 9. 9. 2013, doručenej
žalovanému dňa 11. 9. 2013. K uplatneniu okamžitého skončenia pracovného pomeru (doručeného dňa
16. 9. 2013) tak došlo pri zachovaní dvojmesačnej subjektívnej lehoty v zmysle § 68 ods. 2 Zákonníka
práce.
2.3. Odvolací súd mal za preukázané porušenie pracovnej disciplíny žalobcom spôsobom

špecifikovaným v okamžitom skončení pracovného pomeru. Uviedol, že pri počte jednotlivých porušení
(9), dĺžke obdobia, v ktorom k porušovaniu dochádzalo (od 8. 1. 2013 do 5. 8. 2013, resp. do potvrdenia
objednávky zo dňa 31. 7. 2013), výške rozdielu medzi cenou podľa Plánu predaja a nižšou cenou podľa
objednávok (145.042,74 eura), ktorú výšku žalobca nesporoval a pri zohľadnení pozície žalobcu (sales
manažér a od 1. 6. 2013 riaditeľ obchodnej skupiny predaja karbidu vápnika) sa stotožnil so žalovaným,

že ide o závažné porušenie pracovnej disciplíny odôvodňujúce okamžité skončenie pracovného pomeru.

3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj „dovolateľ”) dovolanie podľa § 420 písm. f)
a § 421 ods. 1 písm. a) CSP.
3.1. Dovolateľ namietal, že rozsudok odvolacieho súdu nespĺňa atribút preskúmateľnosti z hľadiska

odôvodnenia dôkazného bremena, existencie porušenia pracovnej disciplíny, intenzity jej porušenia,
keď odvolací súd sa vo svojich rozhodnutiach nevysporiadal s odôvodnením, prečo považoval konanie
žalobcu za preukázané ako aj tým, že by konanie nedosiahlo taký stupeň intenzity, že by ho bolo možné
považovať za závažné porušenie pracovnej disciplíny a že od žalovaného by bolo možné požadovať,
aby žalobcu ďalej zamestnával. Pri takto závažnom zásahu do práv zamestnanca, musí byť naisto

preukázané, že k závažnému porušeniu pracovnej disciplíny došlo a nástroje zamestnávateľa (pravidlá)
musia byť nastavené tak, aby neboli zo strany zamestnávateľa zneužiteľné za účelom prepustenia
zamestnanca, bez odstupného a bez splnenia relevantného zákonného dôvodu. V tejto súvislosti
namietal, že zamestnanec, ktorý bol nútený opustiť svoje pracovisko objektívne nemôže preukázaťnepravdivosť tvrdení žalovaného. Len zamestnávateľ má prístup ku všetkým pracovným dokumentom,
mailovej korešpondencii a teda jediný môže a podľa rozhodovacej praxe aj musí preukázať, že k
porušeniu pracovnej disciplíny došlo a že zamestnanec nemôže zostať na pracovisku bez vážnych

následkov už ani minútu. Nič z uvedeného preukázané nebolo.
3.2. Poukázal na to, že odvolací súd nevykonal žiadne dokazovanie, ktorým by si preveril pravdivosť
tvrdení žalovaného. Nesprávnosť záverov odvolacieho súdu vyplýva aj z nepopretého tvrdenia žalobcu,
podporeného aj inými dôkazmi, a to, že v informačnom systéme sa objavila v krátkom časovom slede
reálne dosiahnutá cena vs plánovaná cena (hneď, najneskôr však do 10 dňa nasledujúceho mesiaca,

kedy boli údaje spracované za mesiac minulý). Jednak to bolo prediskutované na obchodných poradách
s GR Ing. Q.Q. a súčasne to bolo aj v systéme, ktorý na odchýlky upozorňoval. To, či bol tovar predaný
za nižšiu cenu vyplynulo priamo zo systému. Systém sledoval cenu plánovanú a cenu dosiahnutú a aj
rozdiel medzi týmito cenami, a teda, keď by mal niekto pochybnosti o neschválení nižšej ceny v danom
mesiaci, vedel si to dodatočne vyžiadať z odboru kontrolingu. A to sa pravidelne a dôkladne prechádzalo
na obchodných poradách s GR. Dovolateľ namietal, že objektívne nemohol preukazovať svoju „nevinu”,

keďže nemal prístup k pracovným dokumentom ani mailom. Namietal, že v spore s ochranou slabšej
strany v prospech zamestnanca je povinný vykonávať dôkazy aj bez návrhu. Postup odvolacieho súdu,
ktorým nevykonal navrhované dôkazy (výsluch Ing. V. Z., Ing. X. W. a Ing. Q. Y. a prítomných na
poradách riadenia výroby) nie je súladný s princípom a logikou konaní s ochranou slabšej strany. Súd
musí dbať o to, aby z dokazovania nevylúčil taký dôkaz, ktorý má potenciál preukázať rozhodujúcu

skutkovú okolnosť významnú pre rozhodnutie. A to aj za situácie, že dôkazné bremeno o spochybnení
obsahučestnýchprehlásenízaťažovaložalovaného,ktorýakosilnejšiastranabolpovinnývýsluchtýchto
svedkov navrhnúť. Dovolateľ tiež namietal, že odvolací súd zaťažil zamestnanca neprípustne dôkazným
bremenom preukázať, že pracovné úlohy splnil.
3.3. Dovolateľ žiadal rozhodnutia súdov nižších inštancií zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie

konanie, eventuálne zmeniť tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie v časti určenia, že pracovný pomer
žalobcu u žalovaného okamžitým skončením bol skončený neplatne.

4. Žalovaný vo svojom vyjadrení k dovolaniu navrhol dovolanie odmietnuť a zaviazať žalobcu na náhradu
jeho dovolacích trov konania.

5. Žalobca vo vyjadrení k dovolaniu žalovaného zotrval na svojich dovolacích námietkach.

6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd” alebo „dovolací súd”) ako súd dovolací (§
35 CSP) po zistení, že dovolanie podala strana sporu v zákonnej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) zastúpená

advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP)
skúmal, či sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania a
bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie je dôvodné.

7. Podľa § 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo

veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

8. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať

sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia
všetky zásady súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod
porušením práva na spravodlivý proces (vo všeobecnosti) treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa

účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava priznáva za
účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov.

9. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne
námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre

rozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý
proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého
rozhodnutia odvolacieho súdu (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, či 4Cdo/3/2019, 8Cdo/152/2018,
bod 26, 5Cdo/57/2019, bod 9, 10) alebo prekvapivosťou rozhodnutia vtedy, keď odvolací súd vydározhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci predvídať, čím bola
účastníkovi odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo vzťahu k otázke, ktorá sa s ohľadom na
právnynázorodvolaciehosúdujavilaakovýznamnáprejehorozhodnutie,čirôznymizávažnýmideficitmi

v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia
dôkazov a pod.).

10. Žalobca vyvodzoval prípustnosť svojho dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP. Ním tvrdená
vada zmätočnosti sa mala prejavovať v nepredvídateľnosti napadnutého rozhodnutia, keď odvolací súd

spochybnil záver súdu prvej inštancie o tom, že žalovaný mal o konaní žalobcu, ktoré vyhodnotil v
okamžitom zrušení pracovného pomeru dňa 16. 9. 2013 ako závažné porušenie pracovnej disciplíny,
vedomosťužvmesiacifebruár2013.Tátoskutočnosťmalarozhodujúcivýznampreposúdenievčasnosti
uplatnenia dôvodov pre okamžité skončenie pracovného pomeru žalobcu.

11. Pre prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP, musí intenzita zásahu do procesných

práv strany sporu v dôsledku nesprávneho procesného súdu dosahovať mieru porušenia práva na
spravodlivýproces.Základnéprávonasúdnuochranuaprávonaspravodlivésúdnekonaniesúzásadne
„výsledkové”, to znamená, že im musí zodpovedať proces ako celok a skutočnosť, či napadnuté konanie
ako celok bude spravodlivé, závisí v danej veci od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných
súdov (rovnako viď aj sp. zn. 3Obdo/40/2017).

12. Od počiatku bolo v judikatúre opakovane zdôrazňované, že ak sa chce odvolací súd odchýliť od
skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie na základe dokazovania výsluchom svedkov, musí
tieto dôkazy vykonané predtým bezprostredne súdom prvej inštancie opakovať. Ak by tak neurobil,
chýbali by mu náležité podklady na vyhodnotenie týchto dôkazov, založené napríklad na ich priamom

vnímaní. Odvolací súd nemôže prehodnotením dokazovania, ktoré vykonal súd prvej inštancie, odlišne
posúdiť skutkový stav prejednávanej veci. Ak sa má vykonať pred odvolacím súdom dokazovanie, je
potrebné nariadiť pojednávanie. Touto úpravou sa sleduje dôsledné rešpektovanie procesných práv
strán sporu. Z hľadiska skutkového stavu možno uviesť, že ak odvolací súd vychádza z iných skutkových
záverov ako súd prvej inštancie, musí jeho rozhodnutiu predchádzať pojednávanie, na ktorom sa

zopakujú dôkazy alebo sa dokazovanie doplní vykonaním ďalších dôkazov.
12.1. Aby sa teda odvolací súd mohol odchýliť od skutkových zistení, ktoré súd prvej inštancie čerpal z
listinných dôkazov, z ktorých vychádzal prvoinštančný súd, musí dôkazy priamo vykonané súdom prvej
inštancie opakovať, prípadne doplniť. Ak by sa odvolací súd odchýlil od skutkového stavu zisteného
súdom prvého stupňa bez toho, aby rešpektoval povinnosť opakovania alebo doplnenia dokazovania,

zasiahol by do ústavne zaručeného práva účastníka konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy SR, do obsahu ktorého patrí aj to, že odvolací súd sa môže odchýliť od skutkového stavu
zisteného prvostupňovým súdom len po doplnení alebo opakovaní dokazovania, ktorého výsledky
opravnému súdu umožnia vlastné, prípadne aj odlišné hodnotenie dôkazov.

13. Dovolací súd z obsahu spisu zistil, že odvolací súd z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie
vyvodil odlišné skutkové závery ako súd prvej inštancie, a zároveň rozsudok súdu prvej inštancie zmenil,
bez toho, aby vo veci vykonal (zopakoval) v potrebnom rozsahu dokazovanie, t. j. odvolací súd vykonal
dokazovanie iba oboznámením listín medzi inými čestnými prehláseniami Ing. Z., Ing. W., Ing. Y., Ing.
V. a Ing. T. a písomnej odpovede Ing. Q. a spochybnil záver súdu prvej inštancie o tom, že žalovaný

mal o konaní žalobcu, ktoré vyhodnotil v okamžitom zrušení pracovného pomeru dňa 16. 9. 2013 ako
závažné porušenie pracovnej disciplíny, vedomosť už v mesiaci február 2013. Súd prvej inštancie totiž
k tomuto záveru dospel aj na základe svedeckej výpovede Ing. Š., ktorý vo výpovedi uviedol, že v
spornom čase bol zamestnancom žalovaného v rovnakej pozícii ako žalobca, bol riaditeľ obchodného
úseku plastové profily a v rámci odpovedí na otázky svedok uviedol, že pokiaľ išlo o predaj za nižšiu

cenu, ktorá nebola odsúhlasená, predpokladá, že riaditeľ videl čo sa predalo a za akú cenu najneskôr
po uložení dát do systému asi do týždňa, kontroling výsledky vyhodnocoval mesačne. Výsledky boli
nahodenédointernéhosystémuspoločnosti,kuktorémumalprístupajriaditeľdojednéhotýždňa,pričom
výsledkybolispracovanédojednéhonabázekontrolingu(bod9rozsudkuokresnéhosúdu).Tentodôkaz
(výsluch svedka Ing. Š.) však už odvolací súd nevykonal a napriek tomu sa odchýlil od skutkových

zistení súdu prvej inštancie na základe bezprostredne pred ním vykonaných dôkazov. Na tomto postupe
nemení nič hodnotenie svedeckej výpovede Ing. Š. odvolacím súdom v zrušujúcom uznesení (čl. 819
v bode 36), pretože odvolací súd svedka nevypočul, teda si nevytvoril rovnocenný podklad pre zmenu
v skutkovom zistení. Odvolací súd mal dokazovanie v zmysle § 384 ods. 1 CSP sám v potrebnomrozsahu opakovať a zadovážiť si tak rovnocenný podklad pre odlišné hodnotenie dôkazov v zmysle §
191 CSP. Len takýto postup je aj v súlade so zásadou priamosti a ústnosti civilného sporového konania.
Je neprípustné, aby odvolací súd ku svojim odlišným skutkovým zisteniam, vedúcim k záveru o okamihu

získania informácie žalovaného o skutku - skutkoch uplatnených v okamžitom skončení pracovného
pomeru, dospel v podstate iba na základe prehodnotenia dôkazov vykonaných súdom prvej inštancie.

14. Z uvedeného vyplýva, že odvolací súd postupoval v priamom rozpore so znením ustanovenia § 384
ods. 1 CSP, a teda sa natoľko odchýlil od jeho znenia, že zásadne poprel jeho účel a význam, keď dospel

k odlišným skutkovým zisteniam ako prvoinštančný súd bez vykonania vlastného dokazovania alebo
jeho zopakovania v odvolacom konaní, čím znemožnil žalovanému, aby uskutočňoval jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces zaručeného čl. 46 a
nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
15. Dovolateľ namietal aj nesprávny postup odvolacieho súdu spočívajúci v hodnotení dôkazov, keď
odvolací súd skonštatoval, že z čestných prehlásení Ing. Z., Ing. W. a Ing. Y., a nakoniec ani z čestných

prehláseníIng.V.aMgr.T.U.,rovnakozaloženýchžalobcomnevyplýva,žegenerálnyriaditeľžalovaného
H. sa o potvrdení špecifikovaných objednávok žalobcom za nižšie ceny bez ich odsúhlasenia odborom
kontrolingu dozvedel najneskôr do konca nasledujúceho mesiaca (bod 81).

16. Súdy sa pri hodnotení dôkazov riadia zásadou voľného hodnotenia dôkazov (čl. 15 a § 191 CSP).

Táto zásada znamená, že záver, ktorý si sudca urobí o vykonaných dôkazoch z hľadiska ich pravdivosti
a dôležitosti pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového
postupu. Rozhodnutie tak musí vychádzať zo zisteného skutkového stavu a musí vykazovať logickú,
funkčnú a teleologickú zhodu s priebehom konania. Pokiaľ bude záver, ktorý súd na základe vykonaného
dôkazu prijme v príkrom rozpore s možným a logicky prípustným záverom vykonaného dokazovania,

ide o arbitrárne hodnotenie dôkazov. Aj podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu arbitrárnosť
môže spočívať v takom hodnotení dôkazov, ktoré je vykonané bez akéhokoľvek akceptovateľného
racionálneho základu tak, že z nich pri žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú prijaté skutkové závery
(I. US 51/2020). Za arbitrárne sa považuje tiež také rozhodnutie, ktorého odôvodnenie je extrémne
nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06,

I. ÚS 200/2012). Arbitrárne rozhodnutie predstavuje zásah do práva na súdnu ochranu a práva na
spravodlivý súdny proces, a preto je logická, funkčná a teleologická konzistentnosť hodnotenia dôkazov
preskúmateľná aj v dovolacom konaní v rámci § 420 písm. f) CSP. Hoci je ústavný súd v preskúmavaní
hodnotenia dôkazov zdržanlivý (I. ÚS 11/2015), toto preskúmanie nie je vôbec vylúčené ani v konaní
o ústavnej sťažnosti (III. ÚS 90/2015, III. ÚS 120/2020). Podľa ústavného súdu je však preskúmanie

logickej, funkčnej a teleologickej konzistentnosti hodnotenia dôkazov súčasťou posudzovania práva
na spravodlivý proces. V tomto kontexte je preto hodnotenie dôkazov preskúmateľné. V opačnom
prípade by skutkové závery ostali nedotknuteľné tak, ako ich uzavrel krajský súd. Právny poriadok
práve prostredníctvom posudzovania porušenia práva na spravodlivý proces umožňuje aj dovolaciemu
súdu, aby preskúmal, či hodnotenie dôkazov nie je natoľko chybné, že dochádza k porušovaniu tohto

práva. Strana totiž nemôže byť bez možnosti nápravy vystavená tomu, že z vykonaných dôkazov budú
vyvodené neprípustné a nelogické závery. Uvedené nie je pritom v rozpore s § 442 CSP, podľa ktorého
je súd viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd. Preskúmanie hodnotenia vykonaných
dôkazov je totiž preskúmanie procesného postupu súdu. Podľa ústavného súdu zásada viazanosti
zisteným skutkovým stavom neznamená, že najvyšší súd je viazaný takou interpretáciou dôkazu, ktorá v

sebe obsahuje ničím nepodloženú účelovo vytvorenú domnienku, ktorej jediným cieľom je vylúčiť danosť
nároku. Rovnako túto zásadu nemožno interpretovať ako nemožnosť najvyššieho súdu reagovať na
zjavný, ničím neodôvodnený, a preto arbitrárny skutkový omyl. Preto najvyšší súd má právo skúmať, či
hodnotenie dôkazov nie je natoľko mimo prípustného a logického rámca hodnotenia dôkazov a teda, či
nedošlo týmto procesným postupom súdu k porušeniu práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1

Ústavy SR a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru (pozri III. US 104/2022, bod 18 a 19).

17. V prejednávanej veci z čestných prehlásení Ing. Z., Ing. Y. a Ing. V. vyplýva, že pre žalovaného
pracovali v zhodnom období ako žalobca a aj v období kedy sa mali skutky uvedené v okamžitom
skončení pracovného pomeru stať. Z týchto prehlásení vyplýva, že dosiahnuté výsledky predaja v

porovnaní s plánom predaja boli pravidelne mesačne vyhodnocované na obchodných poradách a na
rade vedenia spoločnosti, a to pod vedením Ing. R. Q.. Na poradách sa okrem iného prezentovali aj
odchýlky predaja voči plánu, a to po jednotlivých komoditách, zákazníkoch, množstvách a cenách, takže
Ing. R. Q. začiatkom každého mesiaca daného roku detailne vedel o všetkých odchýlkach voči plánu,bol teda podrobne a pravidelne informovaný. Aj z výpovede svedka Š. (čl. 442 - 449) vyplýva, že všetky
transakcie, teda čo sa predalo a za akú cenu a od ktorého zákazníka sa ukladali každý mesiac do
systému SAP alebo do systému kocka, ku ktorému malo vedenie žalovaného prístup. Zamestnankyňa

p. Z. mala spracúvať podklady z výsledkov transakcií do mesiaca, pričom existovali reporty plánované
a reálne dosiahnuté ceny po zákazníkoch a tieto sa porovnávali na báze mesačnej a kumulatívnej.
17.1. Z tohto skutkového stavu nevyplýva, že o potvrdení špecifikovaných objednávok žalobcom
za nižšie ceny bez ich odsúhlasenia odborom kontrolingu sa žalovaný dozvedel až zo žiadosti
FORTISCHEM a.s. o zaujatie stanoviska zo dňa 9. 9. 2013, doručenej žalovanému dňa 11. 9. 2013,

ako to uzavrel dovolací súd (bod 83 jeho rozsudku). Z dôkazov vplýva, že žalovaný (generálny riaditeľ
Ing. Q.) sa do konca nasledujúceho mesiaca dozvedel o objeme predaja, cene predaja jednotlivých
produktov, o rozdieloch v dosiahnutých cenách oproti plánovaným (zrejme stanoveným) cenám, ako aj o
konkrétnych zákazníkoch, ktorí v transakciách vystupovali. Tieto výstupy boli aj predmetom mesačných
porád za účasti riaditeľov obchodných skupín (výpoveď Ing. Š. č. l. 443). Teda žalovaný mal každý
mesiacvedomosťotom,žedošlokpredajukonkrétnejkomodityzanižšiucenuakobolaplánovaná.Bolo

preto jeho povinnosťou ako osoby riadiacej s kontrolnou právomocou, zisťovať dôvod takéhoto predaja,
ako aj to, či boli splnené všetky podmienky, za ktorých sa takýto predaj mohol zrealizovať. Či si túto
povinnosť splnil a s akým výsledkom by vyplývalo práve zo zápisníc z týchto porád, ktoré však založené
do spisu neboli, ako to dôvodne namietal aj žalobca. Pokiaľ si túto povinnosť nesplnil, jeho nečinnosť
nemôže neprípustne predlžovať lehotu podľa § 68 ods. 2 Zákonníka práce. Obrana žalovaného v tomto

smere, ktorú si osvojil aj odvolací súd, spočívajúca v tom, že nie je možné ani len predpokladať, že
by mohol a mal generálny riaditeľ žalovaného Ing. Q. vedieť o všetkých výsledkoch predaja v mesiaci,
keďže sa jednalo sa o niekoľko stoviek až tisícov obchodných prípadov, nie je akceptovateľná. Buď
išlo o ojedinelé prekročenie stanovenej ceny, ktorá bola pre žalobcu nevýznamná, preto jej nevenoval
pozornosťaleboišloozávažnéporušeniezostranyžalobcuamalosariešiťkaždýmesiac.Sohľadomna

postavenie žalobcu, ktorý je slabšou stranou v spore bol súd povinný prihliadnuť aj na tieto skutočnosti.
17.2. Z uvedeného vyplýva, procesný postup odvolacieho súdu bol natoľko chybný, že spôsobil zásah
do práva dovolateľa na spravodlivý proces. (§ 420 písm. f) CSP).

18. Dovolací súd mal preto za preukázané, že v konaní došlo k procesným vadám podľa § 420 písm.

f) CSP, ktorá skutočnosť je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vždy
zrušiť, pretože rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou, nemôže byť
považované za správne.

19. Ak je dovolanie dôvodné, dovolací súd napadnuté rozhodnutie zruší (§ 449 ods. 1 CSP). Ak dovolací

súd zruší napadnuté rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie, zastaviť konanie, prípadne postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci patrí
(§ 450 CSP). Dovolací súd v zmysle § 449 a § 450 CSP zrušil aj rozsudok okresného súdu a vec mu
vrátil na ďalšie konanie. Jeho povinnosťou bude zaoberať sa každou potvrdenou objednávkou osobitne,
pretože okamžité skočenie pracovného pomeru je tvorené viacerými samostatnými skutkami, ktoré treba

posúdiť z hľadiska dodržania lehoty dvoch mesiacov podľa § 68 ods. 2 Zákonníka práce osobitne.
Následne skutky uplatnené v subjektívnej lehote posúdiť z hľadiska intenzity porušenia pracovnej
disciplíny, ktorá musí byť daná objektívne a za tým účelom vykonať dokazovanie, ktoré navrhnú strany
sporu, ale vykonať aj dôkazy, ktoré sú nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci (§ 319 CSP.).

20. O trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania rozhodne odvolací súd postupom
podľa § 453 ods. 3 CSP.

21. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.