Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 18. december 2024

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11CoPr/12/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6119333214
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 12. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Čabaiová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2024:6119333214.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Čabaiovej a sudcov

JUDr. Martina Kolesára a JUDr. Borisa Brondoša v spore žalobkyne: A. B. C., nar. XX.X.XXXX, bytom
D. – C., B. XX, zast. PALŠA a PARTNERI ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA spol. s r.o., so sídlom Prešov,
Masarykova 13, IČO: 36 492 086, proti žalovanej: Univerzitná nemocnica L. Pasteura Košice, so sídlom
Košice, Rastislavova 43, IČO: 00606707, zast. JUDr. Alenou Zadákovou, advokátkou Advokátskej
kancelárie E. F. a spol., so sídlom Košice, Kováčska 32, IČO: 17 072 760, o zaplatenie 23.772,- € s prísl.,
o odvolaní žalobkyne proti rozsudku 42Cpr/50/2019-321 zo dňa 12.9.2022 Okresného súdu Košice II

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalovanej priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobkyni v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice II (ďalej „súd prvej inštancie“ alebo len „súd“) napadnutým rozsudkom žalobu
zamietol (I.) a rozhodol o trovách konania tak, že žalovanej priznal proti žalobkyni nárok na náhradu trov
prvoinštančného a odvolacieho konania v celom rozsahu (II. a III. výrok).

2. Rozhodol tak v poradí druhým rozsudkom o žalobe, ktorou sa žalobkyňa domáhala od žalovanej
zaplatenia sumy 23.772,- € s prísl. titulom náhrady mzdy za obdobie od 12.3.2018 do 12.5.2019 (vo

výške jej priemerného zárobku 1.698,- € mesačne x 14 mesiacov) na tom skutkovom základe, že
žalovaná s ňou neplatne skončila pracovný pomer výpoveďou zo dňa 25.6.2013, podľa ktorej (výpovede)
jej pracovný pomer mal skončiť dňa 30.9.2013, Okresný súd Košice II rozsudkom č.k. 42Cpr/13/2013
zo dňa 10.10.2016 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach 9CoPr/2/2017 zo dňa 31.1.2018
(ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 12.3.2018) určil, že: 1) výpoveď žalovanej zo dňa 25.6.2013 je
neplatná, 2) pracovný pomer medzi žalobkyňou sa dňom 30.9.2013 neskončil a naďalej trvá, 3) zamietol
vzájomný návrh žalovanej o určenie, že pracovný pomer založený pracovnou zmluvou zo dňa 30.8.1996

medzi žalobkyňou a žalovanou končí dňom právoplatnosti rozhodnutia a 4) nárok žalobkyne o zaplatenie
náhrady mzdy s prísl. vylúčil na samostatné konanie vedené pod sp. zn. 42Cpr 16/2018. Rozsudkom
Okresného súdu Košice II č.k. 42Cpr/16/2018 zo dňa 14.3.2019 súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť
žalobkyni náhradu mzdy vo výške 40.752,- € brutto spolu s úrokmi z omeškania za obdobie od 1.10.2013
do 30.9.2015. Žalobkyňa dôvodila tým, že po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku, ktorým súd určil
neplatnosť výpovede z pracovného pomeru zo dňa 25.6.2013 (k 12.3.2018) bolo povinnosťou žalovanej
(jej zamestnávateľa) vyzvať ju ako zamestnanca k plneniu si povinností z pracovného pomeru a

prideľovať jej prácu, nakoľko ona neprestala vykonávať prácu z vlastného rozhodnutia, ale z podnetu
žalovanej, pričom k splneniu tejto povinnosti žalovaná (z dôvodov iba jej na strane) pristúpila až dňa
13.5.2019, kedy začala žalobkyni prideľovať prácu. Z uvedeného dôvodu žalobkyni vznikol nárok na
náhradu mzdy za obdobie od 12.3.2018 do 12.5.2019 (14 mesiacov) celkom vo výške 23.772,- €.3. Súd prvej inštancie rozhodol vo veci prvýkrát rozsudkom č.k. 42Cpr/50/2019-179 zo dňa 2.7.2020,
ktorým žalobe v celom rozsahu vyhovel a žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania v plnom

rozsahu. Na základe podaného odvolania žalovanej Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd,
uznesením11CoPr/10/2020-264zodňa22.12.2021tentorozsudokzrušilavecvrátilsúduprvejinštancie
na ďalšie konanie z dôvodu nesprávneho (jednostranného a neúplného) hodnotenia vykonaných
dôkazov súdom prvej inštancie a nesprávnych právnych záverov vo vzťahu k hodnoteniu významu
jednotlivých posudzovaných okolností, s pokynom dôsledne skúmať a hodnotiť konkrétne dôvody

(prekážky), pre ktoré žalobkyňa po právoplatnom rozhodnutí súdu o neplatnosti skončenia pracovného
pomeru a ďalšom trvaní jej pracovného pomeru (t.j. po 12.3.2018) nenastúpila do práce u žalovanej,
resp. ktoré jej bránili v nástupe do práce, a to (aj) z pohľadu základných povinností zamestnanca v
pracovnom pomere upravených v ust. § 81 ZP, zistiť, či a z akého dôvodu sa žalobkyňa po nadobudnutí
právoplatnosti rozhodnutia súdu do práce ne/hlásila, či oznámila žalovanej svoju ochotu, schopnosť a
pripravenosť pracovať v zmysle podmienok dohodnutých pracovnou zmluvou a vyvinula v tomto smere

potrebnú aktivitu alebo bola pasívna, a pod., správne aplikovať na vec ustanovenia § 47 ods. 1 písm.
a) a b) a § 142 ods. 3 Zákonníka práce a nárok po právnej stránke posúdiť aj s prihliadnutím na
Základné zásady Zákonníka práce (čl. 2) a v zmysle ust. § 13 ods. 3 ZP. Odvolací súd vytkol súdu
prvej inštancie nesprávne právne posúdenie prejednávanej veci, založené na názore, že žalobkyňa po
rozhodnutí súdu o neplatnosti skončenia jej pracovného pomeru nebola povinná dostaviť sa do práce

a ak bola v tomto smere nečinná a pasívne čakala na výzvu zamestnávateľa (žalovanej) k nástupu
do práce, že táto skutočnosť nemala žiadny vplyv na posúdenie a dôvodnosť uplatneného nároku o
zaplatenie náhrady mzdy podľa § 142 ods. 3 ZP. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie vo
svojejúvahenesprávnestotožnilneplatnúvýpoveďžalovanejdanúžalobkyni,vdôsledkuktorejžalovaná
odmietla žalobkyni prideľovať prácu podľa pracovnej zmluvy, za prekážku na strane zamestnávateľa,

ktorá zakladá nárok žalobkyne na náhradu mzdy aj po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia súdu o
neplatnom skončení pracovného pomeru v zmysle § 142 ods. 3 ZP. Odvolací súd uložil preto súdu prvej
inštancie v ďalšom konaní odstrániť vytknuté nedostatky doterajšieho rozhodovania, aplikovať na vec
všeobecné ustanovenia Zákonníka práce o prekážkach v práci (na strane zamestnávateľa i na strane
zamestnanca), ako aj ustanovenia upravujúce základné právne povinnosti zamestnanca a nárok posúdiť

aj s prihliadnutím na základné zásady Zákonníka práce (čl. 2) a § 13 ods. 3 ZP.

4. V ďalšom konaní súd prvej inštancie vyšiel zo skutkového stavu zisteného z už vykonaného
dokazovania, ktoré doplnil výsluchom žalobkyne ako strany sporu a výsluchom svedka B. B. B.. Dôkaz
výsluchom svedkyne A. B. nevykonal z toho dôvodu, že podľa výpovede žalobkyne po rozhodnutí o

neplatnom skončení jej pracovného pomeru v čase od marca 2018 do apríla 2019 komunikovala iba
s riaditeľom nemocnice B. B. B., so svedkyňou nebola v kontakte, ktorá v tom čase v nemocničnej
lekárni ani nepracovala. Vo svojom rozhodnutí súd vyšiel z nespornosti tvrdení žalobkyne o neplatnosti
výpovede z pracovného pomeru danej žalobkyni listom žalovanej zo dňa 25.6.2013, na základe ktorej
jej pracovný pomer u žalovanej mal skončiť dňa 30.9.2013, ktorú (neplatnosť výpovede) určil Okresný

súd Košice II rozsudkom č.k. 42Cpr/3/2013-254 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach
9CoPr/2/2017-352 (právoplatný dňa 12.3.2018), ďalej že listom zo dňa 2.4.2019, ktorý bol žalobkyni
doručený dňa 23.4.2019, žalovaná vyzvala žalobkyňu na „osobné prejednanie vo veci vyporiadania práv
a nárokov z neplatne rozviazaného pracovného pomeru“, na ktorom považovala za nutné konkrétne
prejednať: a) zotrvanie žalobkyne v pracovnom pomere, nakoľko po právoplatnosti rozsudku Okresného

súdu Košice II č.k. 42Cpr/3/2013 sa do zamestnania nedostavila a na zotrvaní pracovného pomeru
neprejavila záujem, b) vrátenie, resp. započítanie sumy 5.090 € titulom vyplateného odstupného, na čo
bola vyzvaná podaním zo dňa 8.3.2019, c) vyplatenie náhrady mzdy podľa právoplatného rozhodnutia
Okresného súdu Košice II č.k. 42Cpr/16/2018. Zároveň žalovaná vyzvala žalobkyňu, aby si termín
osobného stretnutia dohodla mailom na adrese: A.. Z e-mailovej komunikácie vyplynulo, že žalobkyňa

dňa 24.4.2019 odoslala na túto adresu správu so žiadosťou o „navrhnutie viacerých termínov, kedy by sa
navrhované stretnutie mohlo z Vašej strany uskutočniť.“ V odpovedi zo dňa 23.4.2019 žalovaná navrhla
možné termíny stretnutí v 19. týždni po 13.00 h. s tým, že deň a hodinu môže žalobkyňa upresniť.
Uplatnený nárok súd prvej inštancie právne posúdil podľa ustanovení § 47 ods. 1 písm. a) a b), § 79
ods. 1, § 81, § 142 ods. 3, § 134 ods. 3, § 134 ods. 4 veta prvá, § 144a ods. 1 písm. a), § 142 ods. 3,

§ 118 ods. 1 Zákonníka práce (ďalej tiež len „ZP“) a zohľadnil konkrétne dôvody, pre ktoré žalobkyňa
po právoplatnom rozhodnutí súdu o neplatnosti skončenia jej pracovného pomeru, t.j. po 12.3.2018
nenastúpila do práce u žalovanej, resp. ktoré jej bránili v nástupe do práce, a to aj z pohľadu základných
povinností zamestnanca v pracovnom pomere ustanovených v § 81 ZP. Konštatoval, že právoplatnérozhodnutie súdu o určení neplatnosti skončenia pracovného pomeru žalobkyne malo ten následok,
že pracovný pomer žalobkyne u žalovanej trval za podmienok dohodnutých v pracovnej zmluve, preto
žalobkyňa bola povinná byť na pracovisku na začiatku pracovného času, využívať pracovný čas na

prácu a odchádzať z neho až po skončení pracovného času (§ 81 písm. b/ ZP). Žalobkyňa sa ale do
práce nedostavila a z jej výpovede vyplynulo, že v tom čase pracovala na plný pracovný úväzok na
základe pracovnej zmluvy uzatvorenej s novým zamestnávateľom, ktorý po právoplatnom rozhodnutí
súdu o neplatnosti výpovede mohla ukončiť a nastúpiť do práce u žalovanej. Na základe vykonaného
dokazovania súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobkyňa okrem telefonátu riaditeľovi nemocnice

JUDr. Maďarovi svoju pripravenosť a ochotu nastúpiť do práce u žalovanej neprejavila iným zjavným
spôsobom. Preto aj keď žalobkyňa prestala u žalovanej pracovať z dôvodu výpovede danej žalovanou,
táto skutočnosť sama o sebe nezakladá prekážku v práci na strane zamestnávateľa aj za obdobie
po právoplatnom rozhodnutí súdu o neplatnosti skončenia pracovného pomeru na základe výpovede
a ďalšom trvaní jej pracovného pomeru. Súd poukázal na to, že zamestnanec v pracovnom pomere
vykonáva svoju prácu v určenom pracovnom čase spravidla, aj keď nie výlučne, na pracovisku svojho

zamestnávateľa, a preto chodiť do práce a zdržiavať sa na pracovisku, je elementárnou právnou
povinnosťou zamestnanca. Zamestnanec je povinný sa predovšetkým dostaviť na pracovisko v stave
spôsobilom na výkon práce a byť k dispozícii zamestnávateľovi tak, aby mohol plniť jeho pokyny. Podľa
názoru súdu prvej inštancie iba v takom prípade, ak by zamestnávateľ v rozpore s § 47 ZP prestal
zamestnancovi prideľovať prácu - aj keď bol zamestnanec pripravený prácu vykonávať, je zamestnanec

povinný opäť nastúpiť do práce až vtedy, keď ho zamestnávateľ vyzve a vyjadrí ochotu opäť mu
prideľovať prácu. Uvedená okolnosť má dôležitý právny význam najmä v súvislosti s neplatnosťou
skončenia pracovného pomeru. Účastník pracovného pomeru, ktorý spôsobil, že druhý účastník nemôže
plniť svoje povinnosti z pracovného pomeru, je povinný druhému účastníkovi vyjadriť ochotu plniť
povinnosti vyplývajúce pre neho z pracovného pomeru. Naopak, len ten z účastníkov pracovného

pomeru, ktorý je ochotný a pripravený plniť svoje povinnosti vyplývajúce z pracovného pomeru, sa
môže vo vzťahu k druhému domáhať tomu zodpovedajúceho plnenia zo strany druhého účastníka.
Z konania žalobkyne v čase po právoplatnom rozhodnutí súdu o neplatnosti skončenia pracovného
pomeru, kedy práva a povinnosti účastníkov pracovného vzťahu už neboli sporné, nevyplynula jej
ochota a pripravenosť plniť povinnosti z pracovnej zmluvy. Na základe uvedených skutočností súd prvej

inštancie uzavrel, že nemohlo dôjsť k prekážke v práci na strane zamestnávateľa s následkom vzniku
povinnosti náhrady mzdy. Je tomu tak z dôvodu, že k strate na zárobku následkom nesplnenia povinnosti
zamestnávateľa prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy môže u zamestnanca prísť len
vtedy, ak je sám pripravený, ochotný a schopný vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy. Súd dodal,
že Zákonník práce neukladá žalovanej povinnosť žalobkyňu na nástup do práce vyzývať a na základe

uvedených dôvodov nárok na zaplatenie náhrady mzdy podľa § 142 ods. 3 ZP považoval za nedôvodný
a žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku
(ďalej len „CSP“) tak, že úspešnej žalovanej priznal nárok na plnú náhradu trov prvoinštančného konania
a trov odvolacieho konania proti žalovanej.

5. Rozsudok napadla žalobkyňa včas podaným odvolaním, odôvodniac ho odvolacími dôvodmi podľa
ust. § 365 ods. 1 písmená b), d), f) a h) CSP, t.j. že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil
strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam

a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Napadnutý
rozsudok považovala za nesprávny a nezákonný, a preto ho navrhovala podľa ust. § 388 CSP zmeniť
a žalobe vyhovieť v celom rozsahu a priznať jej nárok na náhradu trov celého konania. Citovala dôvody
z uznesenia Krajského súdu v Košiciach 11CoPr/10/2020 zo dňa 22.12.2021, ktorým odvolací súd
zrušil predchádzajúci vyhovujúci rozsudok zo dňa 2.7.2020 a poukázala i na odôvodnenie rozsudku

zo dňa 2.7.2020, zrušeného odvolacím súdom. Podľa žalobkyne z vykonaného dokazovania vyplynuli
jednoznačné skutkové zistenia, a to: - že po doručení rozsudku telefonovala riaditeľovi žalovanej p. B.,
ktorému povedala, že má vôľu ihneď nastúpiť do práce, - riaditeľ žalovanej (kompetentný štatutárny
orgán) ju požiadal, aby sa mu ozvala o týždeň, lebo sa na to musí pozrieť, - ďalšie pokusy o telefonický
rozhovor s riaditeľom boli neúspešné, keďže jej riaditeľ následne už telefón nezdvihol. Vytýkala súdu

prvej inštancie, že uvedené skutkové zistenia nesprávne vyhodnotil, keď v rozsudku dokonca uviedol,
že z vykonaného dokazovania nevyplynula jej ochota a pripravenosť plniť povinnosti z pracovnej zmluvy
po rozhodnutí súdu, čo nezodpovedá vykonaným dôkazom a jej tvrdeniam. Poukázala na to, že na
každom súdnom pojednávaní a aj po vyhlásení rozsudku súdu prvej inštancie osobne a výslovneuvádzala právnej zástupkyni žalovanej, že má jednoznačný záujem pracovať a pokračovať v pracovnom
pomere so zamestnávateľom, ktorý bol založený pracovnoprávnou zmluvou a že po právoplatnosti
rozsudku je pripravená okamžite nastúpiť do práce, pričom o jej vôli pokračovať v pracovnom pomere

u žalovanej nepochybne a priamo svedčí i zvolený petit žaloby v súdnom spore začatom už v roku 2013
(v ktorom nežiadala ukončiť pracovný pomer dohodou, ale naopak domáhala sa riadneho prideľovania
práce podľa pracovnoprávnej zmluvy). Po obdržaní rozsudku telefonovala riaditeľovi žalovanej p. B.,
ktorému povedala, že chce nastúpiť do práce a chce sa dohodnúť. Pripomenula, že riaditeľ Univerzitnej
nemocnice L. Pasteura Košice podľa zriaďovacej listiny vydanej zriaďovateľom a aj podľa verejne

dostupných zdrojov je štatutárnym orgánom, ktorý je oprávnený konať v jej mene vo všetkých (!)
záležitostiach. Poukázala v tejto súvislosti na výpoveď svedka B. B. B. na pojednávaní dňa 12.9.2022,
ktorý v rozhodnom období pôsobil ako riaditeľ žalovanej a svojej výpovedi síce uviedol, že ohľadne
neplatnosti skončenia pracovného pomeru žalobkyne a jej následného prijatia do práce si už nič
nepamätá, telefonát od žalobkyne nevylúčil, ale nespomínal si na neho. Podľa žalobkyne táto výpoveď
v individuálnom pracovnoprávnom spore neznamená opak jej tvrdenia, či dokonca nejaké objektívne

„vyvrátenie“ jej tvrdenia o jej vôli a snahe pracovať po skončení niekoľko rokov trvajúceho súdneho
sporu. Považovala za nesprávne hodnotenie, ktoré zvolil súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku,
pokiaľ z takto vykonaného dokazovania vyvodil záver, že „žalobkyňa okrem telefonátu riaditeľovi
žalovanej svoju pripravenosť a ochotu nastúpiť do práce neprejavila iným zjavným spôsobom“. Súd
v rozsudku neuviedol, akým iným (zjavným) spôsobom okrem telefonátu riaditeľovi žalovanej mala

svoju pripravenosť a ochotu nastúpiť do práce prejaviť. V tejto súvislosti akcentovala, že riaditeľ podľa
Zriaďovacej listiny, Organizačnej štruktúry, pracovnoprávnej zmluvy či menovacieho dekrétu má nielen
práva, ale aj povinnosti (aj voči zamestnancom), s ohľadom na ktoré úplne legitímne a dôvodne
očakávala zodpovedný prístup štatutárneho orgánu zamestnávateľa, podobne ako by napr. sudca
krajského súdu očakával zodpovedný prístup predsedu súdu pri riešení služobnej (pracovnoprávnej)

otázky, pričom plne rešpektovala zamestnávateľom prostredníctvom riaditeľa nemocnice daný pokyn,
riadne a včas reagovala i na jeho požiadavku, aby sa mu ozvala o týždeň, avšak jej telefonáty od toho
času už nikdy nezdvihol, čo súdu opakovane uviedla pri svojom vypočutí. Neobstojí teda bez ďalšieho
hodnotenie veci súdom prvej inštancie o jej nepripravenosti a neochote. Mala za to, že ak by žalovaná
považovala jej konanie za nejakú nečinnosť, nepripravenosť a neochotu, podľa Zákonníka práce by

jej nezostalo nič iné, len s ňou zákonom predpokladaným spôsobom ihneď rozviazať pracovnoprávny
pomer okamžitým skončením pre hrubé porušenie pracovnej disciplíny alebo výpoveďou z dôvodu
porušovania pracovnej disciplíny a pracovnoprávnej zmluvy. Ďalej len teoreticky a hypoteticky uviedla
pre prípad úvahy súdu, že nepreukázala kontaktovanie B. B., je možné danú skutočnosť potvrdiť
aj výpisom hovorov z rozhodného obdobia na základe žiadosti adresovanej telefónnym operátorom

zamestnávateľa a zamestnankyne, k čomu dala svoj súhlas, s poukazom na ust. § 319 CSP, podľa
ktorého súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré zamestnanec nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre
rozhodnutie vo veci. Súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí taký dôkaz; na tento účel je
zamestnávateľ povinný poskytnúť súčinnosť, ak to možno od neho spravodlivo žiadať. Namietala, že
pochybenia súdu prvej inštancie v hodnotení zisteného skutkového stavu veci a nesprávne skutkové

zistenia mali za následok nesprávne posúdenie veci. Rozhodnutie súdu prvej inštancie považovala
pre nedostatok dôvodov za nepreskúmateľné, nakoľko súd jej nedal odpoveď na všetky otázky, ktoré
mali pre vec podstatný význam a nezabezpečil spravodlivú úpravu pomerov medzi stranami sporu,
čím porušil jej právo na spravodlivý súdny proces. Poukázala na názory najvyšších súdnych autorít,
podľa ktorých právo sprostredkované odvolacím (kasačným) súdom v odvolacom konaní nesmie byť len

bezduchým formalistickým aktom, ale má predstavovať tlak na presadzovanie ekvít a naplnenie doktríny
legitímneho očakávania strán v individuálnom pracovnoprávnom spore. Rezignácia súdov na ústavné
hodnoty vo svojej podstate vedie k odmietnutiu spravodlivosti a k zásahu do podstaty základného práva
na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie s účinkami denegatio iustitiae. Aplikačná
súdna prax by najmä v individuálnych pracovnoprávnych sporoch mala s preferenciou užitočnosti

práva a presadzovania úprimného záujmu pri nastoľovaní spravodlivej úpravy medzi stranami viesť vo
svojej podstate k fair trail procesu, keďže jedine takýmto prístupom súdom môže dôjsť k naplneniu
článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Namietala ďalej nesprávne právne
posúdenie pracovnoprávnej veci, s poukazom i na rozhodovaciu prax súdov, ktorá dlhodobo vychádza
z právneho názoru, že zamestnanec nemá povinnosť z vlastnej iniciatívy vyžadovať prideľovanie práce.

Ak zamestnávateľ neprideľuje zamestnancovi prácu, porušenie tejto povinnosti má za následok, že si
zamestnanec nemôže plniť povinnosti vyplývajúce mu z pracovnej zmluvy. Ak zamestnanec prestal
vykonávať prácu nie na základe vlastného rozhodnutia, ale z dôvodov na strane zamestnávateľa,
nie je povinný prideľovanie práce vyžadovať a toto obdobie sa považuje za výkon práce so vznikomnároku na náhradu mzdy a takýto záver má podľa rozhodovacej praxe svoj základ v subordinačnom
princípe vyjadrenom v ust. § 47 odsek 1 písm. b) ZP. Ide o princíp podstatne ovládajúci pracovný
pomer ako právny vzťah výkonu závislej práce pre iného, v ktorom je zamestnanec osobne podriadený

zamestnávateľovi a je povinný plniť jeho pokyny. Nie je preto porušením povinnosti vyplývajúcich z
pracovného vzťahu, ak sa zamestnanec bez toho, aby ho zamestnávateľ po vzájomnom súdnom spore,
ktorého predmetom bola neplatnosť skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa, vyzval,
nedostaví do zamestnania a nedožaduje sa prideľovania práce. Účastník pracovného pomeru, ktorý
spôsobil, že druhý účastník nemôže plniť svoje povinnosti z pracovného pomeru, je povinný druhému

účastníkovi vyjadriť ochotu plniť povinnosti vyplývajúce pre neho z pracovného pomeru. Na základe
uvedeného možno jednoznačne uzavrieť, že bolo na zamestnávateľovi, ktorý pre neplatnú výpoveď
prestalprideľovaťzamestnancoviprácu,abyvyvinul,,iniciatívu“nanaplnenieobsahupracovnoprávneho
vzťahu tým, že zamestnancovi jednoznačne oznámi svoju pripravenosť opätovne ho zaradiť do
pracovného procesu podľa pracovnej zmluvy. Otázka právnej regulácie pracovných vzťahov, ktoré
vznikli po rozhodnutí súdu o určení neplatnosti skončenia pracovného pomeru či už výpoveďou alebo

jeho okamžitým zrušením, je súdnou teóriou i praxou riešená jednotne: ,,Ak súd na základe žaloby
pracovníka zistí neplatnosť rozviazania pracovného pomeru, rozhodne zároveň aj o náhrade mzdy, ktorá
pracovníkovi patrí podľa ustanovenia § 61 ods. 1 ZP (teraz § 79). Po právoplatnosti tohto rozhodnutia
sa vzájomné práva a povinnosti účastníkov pracovného pomeru opäť spravujú len pracovnou zmluvou
a príslušnými pracovnoprávnymi predpismi. Keby organizácia ani po právoplatnosti rozhodnutia o

neplatnosti rozviazania pracovného pomeru nepripustila pracovníka k práci, mohol by uplatňovať nárok
na náhradu mzdy podľa § 130 ZP (teraz § 142 ods. 3 ZP) bez ujmy prípadných nárokov na náhradu
škody podľa ust. §§ 187 až 189 ZP (teraz § 192), išlo by teda o nároky z trvajúceho pracovného
pomeru, ktoré sa posudzujú podľa všeobecných ustanovení Zákonníka práce“. (Zborník III. str. 147).
„Ak zamestnávateľ prestal v rozpore s ust. § 47 ods. 1 písm. a) ZP prideľovať zamestnancovi prácu

(napríklad v súvislosti s neplatným skončením pracovného pomeru) aj keď zamestnanec bol pripravený
prácu vykonávať, je zamestnanec povinný znovu nastúpiť do práce potom, čo ho zamestnávateľ k
tomu vyzval a vyjadril ochotu zamestnancovi prácu opäť prideľovať. Preto nie je porušením pracovnej
disciplíny, ak zamestnanec, ktorého zamestnávateľ k opätovnému nástupu do práce nevyzval, sa
nedostavil do zamestnania a nedožadoval sa pridelenia práce.“ (Právni rozhledy č. 7/1995, s. 286).

Žalobkyňa poukázala tiež na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 67/96 zo dňa 30.9.1996, ako
aj stanovisko Cpj č. 104/1974, z ktorých citovala: „Ak neumožní organizácia pracovníkovi pokračovať
v práci ani po právoplatnom rozhodnutí, ktorým bolo zistené, že rozviazanie pracovného pomeru
bolo neplatné, vznikajú pracovníkovi za dobu od právoplatnosti rozhodnutia nároky na náhradu mzdy
v zmysle § 130 ods. 1 ZP. Túto povinnosť organizácie k náhrade mzdy nemožno znížiť, prípadne

náhradu mzdy nepriznať, pretože to neumožňuje žiadne zákonné ustanovenie“. Tvrdila, že po vyhlásení
rozsudku Okresného súdu Košice II 42Cpr/16/206 zo dňa 10.10.2016 sa ústne domáhala nástupu do
práce, rovnako aj po 12.3.2018, kedy nadobudol právoplatnosť rozsudok Krajského súdu v Košiciach
9CoPr/2/2017 zo dňa 31.1.2018, sa aktívne uchádzala o umožnenie plniť si pracovné povinnosti
podľa pracovnej zmluvy u riaditeľa nemocnice. Zastávala názor, že po právoplatnosti rozhodnutia o

neplatnosti skončenia pracovného pomeru bolo zákonnou povinnosťou žalovanej (zamestnávateľa)
prideľovať jej prácu a umožniť jej plniť si povinnosti z pracovného pomeru, nakoľko neprestala vykonávať
prácu u žalovanej z vlastného rozhodnutia, ale z podnetu zamestnávateľa. Takýto záver vyplýva
priamo zo zákona (§ 47 ZP), ako aj z aplikačnej praxe najvyšších súdnych autorít. K naplneniu tejto
povinnosti zamestnávateľa pristúpila žalovaná z dôvodov iba na svojej strane až od 13.5.2019, kedy

jej začala prideľovať prácu, čomu predchádzala jej výzva zo dňa 2.4.2019 „na osobné prejednanie
vo veci vyporiadania práv a nárokov z neplatne rozviazaného pracovného pomeru“. Mala za to,
že zjavne po 12.3.2018 neporušila žiadnu z povinností zamestnanca, ktoré vyplývajú zo Zákonníka
práce a základných zásad ZP, nakoľko aktívne opakovane prejavila záujem nastúpiť do práce, hlásila
sa zamestnávateľovi osobne, telefonicky i písomne, ktorému oznámila svoju ochotu, schopnosť a

pripravenosť pracovať v zmysle podmienok dohodnutých pracovnou zmluvou a preukázateľne vyvinula
v tomto smere potrebnú aktivitu. Naopak, objektívne a preukázateľne svoje povinnosti v danom prípade
porušil zamestnávateľ, ktorý spôsobil svojim konaním či nekonaním prekážku v práci. Záverom dodala,
že Zákonník práce a ustanovenia Základných zásad ZP, ktoré odvolací súd uviedol v uznesení zo dňa
22.12.2021, platia pre obe zmluvné strany pracovnej zmluvy rovnako.

6. Samostatné odvolanie žalobkyňa podala proti výrokom rozsudku II. a III. o nároku na náhradu trov
konania, ktoré odôvodnila odvolacími dôvodmi podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP. Uviedla,
že toto odvolanie podáva najmä z opatrnosti, keďže podala odvolanie proti rozsudku vo veci samej a ajkeď legitímne očakáva, že odvolací súd na základe odvolania zmení rozhodnutie súdu prvej inštancie vo
veci samej tak, že žalobe vyhovie, pre prípad potvrdenia napadnutého rozsudku vo veci samej navrhuje
odvolaciemu súdu, aby zmenil rozsudok vo výrokoch II. a III. tak, že s použitím § 257 CSP náhradu trov

konania stranám sporu neprizná. Mala za to, že v tomto pracovnoprávnom spore sú splnené zákonné
podmienky pre aplikáciu ust. § 257 CSP z dôvodov hodných osobitného zreteľa, s poukazom na jej
osobné a majetkové pomery (je onkologickým pacientom a starobnou dôchodkyňou), ako aj na okolnosti
danej veci spočívajúce v dlhodobom pracovnoprávnom spore, ktorý trval od roku 2013 do roku 2020,
pričom rozhodnutie je založené na inej aplikácii zákona ako bola uplatňovaná súdmi dlhodobo už od

roku 1974 (Cpjf č. 104/1974), resp. od roku 1996 [rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/67/96,
Právni rozhledy č. 7/1995, s. 286]. Poukázala na to, že žalovaná si nesplnila súdom uloženú povinnosť
a doposiaľ jej nezaplatila trovy konania priznané v spore 42Cpr/13/2013, pričom už od r. 2021 je stále
neúspešnevedenéexekučnékonanie.Namietalaodňatiemožnostikonaťpredsúdomaporušeniepráva
na spravodlivý proces postupom súdu prvej inštancie a nepreskúmateľnosťou rozhodnutia o trovách
konania, ktoré súd v bodoch 26. a 27. rozsudku odôvodnil len uvedením ust. § 255 ods. 1 CSP so

strohým dovetkom, že v danom prípade bola žalovaná úspešná tak v konaní pred súdom prvej inštancie
ako aj v odvolacom konaní, preto má nárok na plnú náhradu trov konania. Súd nárok na náhradu
trov konania neposúdil správne, pokiaľ sa vôbec nevysporiadal so zákonnou možnosťou rozhodnutia
otrováchkonaniapodľa§257CSP,najmäsprihliadnutímnasociálnycharaktertohtopracovnoprávneho
sporu s tzv. slabšou stranou, ktorý bol vedený medzi zamestnankyňou a zamestnávateľom, či tiež

s poukazom na jej dôchodkový vek a nepriaznivý zdravotný stav. Podľa žalobkyne bolo zákonnou
povinnosťou súdu aj o nároku na náhradu trov konania rozhodnúť v súlade s čl. 3 ods. 1, čl. 6 odsek 2
a čl. 17 Základných princípov CSP v spojení s ust. § 316 a § 319 CSP a skúmať existenciu zvláštnych
okolnostíhodnýchosobitnéhozreteľa,naktorézaskutkovejsituácievyplývajúcejzobsahuspisu,jevždy
potrebné prihliadnuť. Správna aplikácia právneho poriadku súdom v sporovom konaní sa prirodzene

musíprejaviťvcelomsúdnomkonaní,vrátanerozhodovaniaonárokunanáhradutrovkonania.Zobsahu
spisu vyplýva okrem iného aj to, že žalobkyňa ako zamestnankyňa sa dlhý čas pred podaním žaloby
snažila riešiť vec so zamestnávateľom mimosúdne a ústretovo (opakované pokusy o dohodu) a že od
neplatného skončenia pracovného pomeru bola dlhú dobu nezamestnaná. Poukázala ďalej na to, že
žalovaná disponuje vlastnými odbornými a skúsenými personálnymi kapacitami na právnom oddelení

(špecializovaní zamestnanci s druhým stupňom vysokoškolského vzdelania v odbore právo) a vznikli jej
„len“ náklady za právne zastúpenie advokátom v tomto bežnom (mysliac tým nie výnimočnom vo vzťahu
k zložitosti, či neobvyklosti predmetu sporu a uplatneného pracovnoprávneho nároku) pracovnoprávnom
spore. Záverom dodala, že rešpektuje zákonom danú povinnosť sporovej strany nahradiť trovy konania
podľa zásady úspechu v konaní, no taktiež je jej známe, že výnimočne súd nemusí úspešnej strane

sporu priznať nárok na náhradu trov konania, ak sú splnené podmienky ust. § 257 CSP, ktoré umožňuje
zmierniť dôsledky právnych noriem (tzv. tvrdosť zákona) upravujúcich náhradu trov súdneho sporového
konania.

7. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedla, že napadnutý rozsudok považuje za vecne

správny, dostatočne odôvodnený, že súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom
rozsahu a postupoval v súlade s právnym názorom odvolacieho súdu vysloveným v zrušujúcom
uznesení zo dňa 22.12.2021 č.k. 11CoPr 10/2020, náležite zistil skutkový stav, vykonané dôkazy
vyhodnotil podľa ust. § 191 CSP a dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých založil svoje
rozhodnutie, pričom zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver, a preto navrhla

napadnutý rozsudok potvrdiť. Podľa žalovanej žalobkyňou uplatnené odvolacie dôvody nie sú naplnené,
pričom vo vzťahu k námietkam, že jej súd nesprávnym procesným postupom znemožnil uskutočniť
jej patriace procesné práva a došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a že konanie trpí
inou vadou, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, žalobkyňa neuviedla
žiadne konkrétne dôvody. Žalobkyňa žiadnym spôsobom nepreukázala, že by sa do práce dostavila,

nepreukázala ochotu, schopnosť a pripravenosť pracovať a nevyvinula žiadnu aktivitu ohľadom nástupu
do práce, nekontaktovala vedúcu lekárne, čo potvrdila vo svojej výpovedi. Vykonaným dokazovaním
bolo jednoznačne preukázané, že žalobkyňa si prekážku v práci vytvorila svojim vlastným konaním,
kedy čakala doma na pozvanie zo strany žalovanej na nástup do práce. Žalobkyňa potvrdila vo svojej
výpovedi, že bola v pracovnom pomere u iného zamestnávateľa do 1.12.2018, a teda nie je jasné

ako chcela vykonávať prácu u žalovanej. Tvrdenie žalobkyne, že kontaktovala vtedajšieho riaditeľa
nemocnice B. B., sa jeho svedeckou výpoveďou nepotvrdilo. Argumentácia žalobkyne, že svedok
nevylúčil telefonát, ešte neznamená preukázanie jej tvrdenia o ochote nastúpiť do práce a už vôbec
nepreukazuje, čo bolo predmetom telefonického rozhovoru. Jedinou povinnosťou žalobkyne v tomtospore bolo preukázať jej ochotu nastúpiť do práce v zmysle platnej pracovnej zmluvy, t.j. nastúpiť v
určenom čase a mieste výkonu práce, ktorú povinnosť zamestnanca si nesplnila. Chodiť do práce a
zdržiavať sa na pracovisku je základnou povinnosťou zamestnanca. K strate na zárobku následkom

nesplnenia povinnosti zamestnávateľa prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy môže u
zamestnanca prísť len vtedy, ak je sám ochotný a schopný vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy, čo
žalobkyňa nebola, keďže sa do práce v zmysle pracovnej zmluvy nedostavila. Argumentácia žalobkyne
v odvolaní vôbec nezohľadňuje závery, ktoré vyplynuli zo zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu,
ktorým bol súd prvej inštancie v konaní viazaný. Bolo preto povinnosťou žalobkyne sústrediť svoj

procesný útok na preukázanie nástupu do práce v zmysle pracovnej zmluvy, čo však aj v samotnom
odvolaní absentuje, nakoľko žalobkyňa len opakuje tvrdenia, ktoré prezentovala v tomto súdnom
spore. Pokiaľ žalobkyňa vyčíta súdu prvej inštancie odklon od súdnej judikatúry, nie je zrejmé od akej
judikatúry sa mal súd odkloniť. Ak žalobkyňa myslí rozhodnutia týkajúce sa neplatného skončenia
pracovného pomeru a nárokov z nich vyplývajúcich, jedná sa o úplne inú situáciu, nakoľko nárok na
náhradu mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru vyplýva priamo zo zákona. K listu zo dňa

13.5.2019 doručenému žalobkyni s výzvou na osobné prejednanie a vysporiadanie vzájomných práv
a povinností, žalovaná uviedla, že k tejto výzve došlo pretože mala za to, že žalobkyňa nemá záujem
zotrvať v pracovnom pomere, keďže do práce nenastúpila. Žalovaná za nedôvodné považovala aj
odvolanie žalobkyne podané proti výrokom o náhrade trov konania, zastávajúc názor, že v danej veci
nie sú splnené dôvody pre nepriznanie trov konania podľa § 257 CSP. Dôvodmi hodnými osobitného

zreteľa pre nepriznanie náhrady trov nie je tá skutočnosť, že žalobkyňa je onkologický pacient alebo
že jej zo strany nemocnice neboli vyplatené trovy právneho zastúpenia vzniknuté v súdnom spore
sp. zn. 42Cpr/16/2018. Poukázala na to, že v sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania
spravuje predovšetkým zásadou úspechu v konaní, pričom aplikácia § 257 CSP prichádza do úvahy vo
výnimočných prípadoch, keď existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhrada trov konania

celkom alebo sčasti neprizná. Musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj
náležite odôvodnený, výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach
strán sporu. Aplikácia tohto ust. musí zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí
mať vždy výnimočný charakter. Zákon pre nepriznanie náhrady trov konania podľa § 257 CSP vyžaduje
kumulatívne splnenie dvoch podmienok, a to dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočnosť okolností

(porov. rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2MCdo/17/2009, 5Cdo/67/2020, 3MCdo/46/2012).
Žalobkyňa v podanom odvolaní nijakým spôsobom neuviedla, v čom konkrétne vzhliadla výnimočný
charakter ako neoddeliteľný predpoklad aplikácie § 257 CSP, pričom dôvody hodné osobitného zreteľa
netvrdila pred rozhodnutím súdu vo veci samej, ide o novú skutočnosť, na ktorú v zmysle ust. § 366 CSP
nemožno prihliadať. Bez ohľadu na uvedenú argumentáciu žalovaná zastávala názor, že ani zdravotný

stav žalobkyne (aj keď sa jedná o vážnu diagnózu), nie je dôvodom hodným osobitného zreteľa, pričom
majetkové pomery žalobkyne sú určite nadpriemerné oproti iným obyvateľom Slovenska. K námietke
žalobkyne, že jej neboli zaplatené trovy právneho zastúpenia priznané v konaní 42Cpr 16/2018 uviedla,
že tieto jej budú vyplatené v rámci exekučného konania, pričom vec je riešená touto cestou, nakoľko
nebola schopná ich žalobkyni vyplatiť z dôvodov nepriaznivej finančnej situácie. Pripomenula, že na

základe právoplatného rozhodnutia súdu 42Cpr/16/2018 zo dňa 14.3.2019 žalobkyni zaplatila náhradu
mzdy vo výške 40.752,- € s 5,25 % úrokmi z omeškania a že žalobkyňa u nej pracuje, pričom jej mzda
je v priemere 1.600,- € mesačne, k tomu poberá nadpriemerný starobný dôchodok, a preto akékoľvek
dôvody k jej nepriaznivej finančnej situácii sú irelevantné. Žalovaná poukázala tiež na to, že žalobkyňa
počas celého konania bola zastúpená advokátom, ktorý poskytuje svoje služby za odmenu, pričom na

jednej strane nemá problém zaplatiť advokáta (hoci jej syn má právnické vzdelanie), ale teraz po zvážení
dôkaznejsituácieavývojasporužiada,abysúdžalovanejnáhradutrovnepriznal.Nazákladeuvedených
skutočností žalovaná navrhla napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny a priznať jej nárok na
náhradu trov konania v plnom rozsahu.

8. Žalobkyňa v odvolacej replike k vyjadreniu žalovanej uviedla, že trvá na podanom odvolaní, jeho
dôvodoch a odvolacom návrhu. Za nesprávne považovala tvrdenie žalovanej, že žiadnym spôsobom
nepreukázala ochotu, schopnosť a pripravenosť pracovať a nevyvinula žiadnu aktivitu ohľadom nástupu
do práce, pričom čakala doma na písomné pozvanie zo strany žalovanej na nástup do práce. Z
obsahu spisu a z výsluchu svedka na pojednávaní totiž vyplynul iný skutkový záver, a to že po

doručení rozhodnutia odvolacieho súdu telefonicky kontaktovala riaditeľa nemocnice za účelom nástupu
do práce a riadila sa jeho pokynom, následne mu telefonovala opakovane aj cez sekretárku a bolo
jej povedané, že pán riaditeľ je zaneprázdnený a že sa jej ozvú. Splnila všetky zamestnávateľom
uložené náležitosti a povinnosti, pričom prácu jej žalovaná začala prideľovať až od 13.5.2022. Podľažalobkyne argumentácii žalovanej týkajúcej sa nároku na náhradu trov konania chýba vecnosť i logika,
a navyše sa jej táto argumentácia zamestnávateľa voči zamestnankyni javí až diskriminačná, pokiaľ
žalovaná dlhodobo disponuje samostatným odborným právnym oddelením a napriek tomu bola v

pracovnoprávnom spore zastúpená advokátkou, pričom vyčíta zamestnankyni, dokonca za platnosti ust.
§318CSP,využitiezákonomdovolenejmožnostiprávnehozastúpeniaadvokátom,ktorýposkytujesvoje
služby za odmenu.

9. Žalovaná v odvolacej duplike zotrvala na svojom stanovisku a argumentácii, ktoré uviedla vo vyjadrení

k odvolaniam žalobkyne. Zo spisu podľa nej nevyplýva, aby finančné a majetkové pomery žalobkyne boli
tak kritické, že by objektívne nebola schopná uhradiť trovy konania protistrane, resp. že by sa v dôsledku
toho mala dostať do nepriaznivej sociálnej situácie. Žalobkyňa okrem svojho všeobecného tvrdenia nijak
bližšie nezdôvodnila a ani nepreukázala tvrdenú ťaživú finančnú situáciu. Za tohto stavu mala žalovaná
za to, že neexistujú relevantné dôvody pre nepriznanie jej náhrady trov konania ako strane sporu, ktorá
dôvodne bránila svoje právo.

10. Ďalšie vyjadrenia strán v odvolacom konaní podané neboli.

11.KrajskýsúdvKošiciachakoodvolacísúd(§34CSP)prejednalodvolaniažalobkyneakopodanévčas
(§ 362 CSP) a oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§

355 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v
rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380 CSP a preskúmal rozsudok z hľadísk uplatnených odvolacích
dôvodov [§ 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP], s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných
podmienok konania v zmysle § 380 ods. 2 CSP a dospel k záveru, že odvolania žalobkyne podané
proti zamietavému výroku vo veci samej a proti výrokom o trovách konania, nie sú dôvodné. Napadnutý

rozsudok je vecne správny a zákonné, úplné a správne sú i dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie, s
ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje, a preto rozsudok v napadnutom výroku o zamietnutí
žaloby, ako aj v súvisiacich výrokoch II. a III. o priznaní nároku na náhradu trov konania žalovanej, podľa
ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.

12. Rozsudok odvolacieho súdu bol verejne vyhlásený dňa 18.12.2024 o 10:15 hod. na Krajskom súde
v Košiciach, po predchádzajúcom oznámení miesta a času tohto procesného úkonu na úradnej tabuli a
webovej stránke krajského súdu v súlade s ust. § 219 ods. 1, 3 a § 378 ods. 1 CSP.

13. Po preskúmaní napadnutého rozsudku a predchádzajúceho procesného postupu súdu prvej

inštancie z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov a v rozsahu odvolacích námietok žalobkyne
(§ 379 ods. 1, § 380 ods. 1, 2 CSP) odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal
dokazovanie v potrebnom rozsahu a náležite zistil skutkový stav veci, vo svojom rozhodnutí vzal do
úvahy iba skutočnosti preukázané vykonanými dôkazmi, ktoré vyhodnotil správnym spôsobom, podľa
zásad vyplývajúcich z ust. § 191 a nasl. CSP, starostlivo prihliadajúc na rozhodujúce skutkové tvrdenia

a relevantné argumenty sporových strán (aj žalobkyne) a dospel k správnym skutkovým zisteniam, na
ktorých založil svoje rozhodnutie. Uplatnený nárok súd správne právne kvalifikoval, aplikujúc relevantné
ustanovenia zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce v znení neskorších právnych predpisov, ktoré
interpretoval správnym spôsobom, v súlade s účelom a zmyslom zákona a správne ich aj aplikoval
na zistený skutkový stav, pri plnom rešpektovaní tiež právneho názoru odvolacieho súdu vysloveného

v uznesení č.k. 11CoPr/10/2020-264 zo dňa 22.12.2021, ktorým bol viazaný (§ 391 ods. 2 CSP) a zo
zisteného skutkového stavu vyvodil zákonu zodpovedajúce závery o právach a povinnostiach sporových
strán.

14. Súd prvej inštancie po vyhodnotení vykonaných dôkazov dospel k správnemu záveru o neexistencii

tvrdenej prekážky na strane žalovanej ako zamestnávateľa v zmysle ust. § 142 ods. 3 ZP zakladajúcej
právnu povinnosť zamestnávateľa zaplatiť žalobkyni (zamestnankyni) náhradu mzdy v sume jej
priemerného zárobku za žalované obdobie od 12.3.2018 (t.j. po právoplatnosti rozsudku súdu
o neplatnosti výpovede z pracovného pomeru zo dňa 25.6.2013 danej žalobkyni zo strany žalovanej) do
12.5.2019 vyčíslenej vo výške 23.772,- € s prísl., v plnom súlade so zákonom a s prihliadnutím na všetky

rozhodné skutkové okolnosti posudzovaného prípadu posúdil žalobou uplatnený nárok ako nedôvodný
a nepreukázaný, a preto žalobu v celom rozsahu zamietol.15. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s týmto správnym záverom, ako aj so skutkovým
základom rozhodnutia súdu prvej inštancie a zároveň v súlade s ust. § 387 ods. 2 CSP odkazuje na
dôvody preskúmavaného rozsudku, ktoré považuje za vecne správne a tiež úplné z hľadiska posúdenia

všetkých kľúčových otázok nastolených v priebehu konania oboma procesnými stranami (§ 387 ods. 3
veta prvá CSP).

16. Na vecnej správnosti napadnutého rozsudku nič nemení ani podané odvolanie, v ktorom žalobkyňa
namieta nedostatočné, resp. nesprávne vyhodnotenie vykonaných dôkazov a právne posúdenie

zisteného skutkového stavu a uvádza skutočnosti a argumenty opakovane ňou namietané v priebehu
doterajšieho konania (v jeho prvoinštančnom i odvolacom štádiu). Odvolací súd konštatuje, že súd
prvej inštancie sa so všetkými relevantnými námietkami žalobkyne a s jej žalobnou argumentáciou
vysporiadal v odôvodnení svojho rozhodnutia náležite a správnym spôsobom, čo sa týka všetkých
namietaných skutočností majúcich dopad na skutkové závery (skutkový základ rozhodnutia) i právne
posúdenie prejednávanej veci, pričom hodnotenie súdu prvej inštancie si odvolací súd v celom

rozsahu osvojuje. Odvolacie námietky žalobkyne nie sú spôsobilé spochybniť správnosť skutkových
alebo právnych záverov, ku ktorým dospel súd prvej inštancie a nemôžu privodiť pre žalobkyňu
priaznivé rozhodnutie v jej prospech. Absolútne nedôvodná je námietka, v ktorej žalobkyňa namieta
porušenie procesných práv a práva na spravodlivý proces postupom súdu prvej inštancie a v dôsledku
nedostatočného odôvodnenia rozsudku, ktorá je len všeobecná, nepodložená žiadnymi konkrétnymi

výhradami týkajúcimi sa namietaných vád konania, porušených procesných práv alebo nesprávností
v procesnom postupe súdu prvej inštancie.

17. Podľa zistenia odvolacieho súdu v odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie veľmi
podrobne, racionálne a presvedčivo vysvetlil, na podklade akých dôvodov dospel k rozhodnutiu vo

veci samej, ktorým žalobu zamietol, vymedzil skutočnosti, ktoré boli pre rozhodnutie zásadné, ktoré
z nich boli medzi stranami nesporné, aké skutkové závery a na základe ktorých dôkazov vyvodil vo
vzťahu k sporným skutočnostiam, podal zrozumiteľný a jasný výklad, z ktorých ustanovení zákona
alebo iného právneho predpisu vychádzal, ako ich interpretoval na konkrétne okolnosti prípadu a aké
závery vyvodil o spornom práve či povinnosti. Skutkové a právne závery, ku ktorým dospel súd prvej

inštancie, sú dostatočne vysvetlené, zrozumiteľné a preskúmateľné, z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva
vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami súdu pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi
závermi na strane druhej, pričom súčasne dal stranám sporu odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti
takému uplatneniu, a to postupom plne súladným s ust. § 220 ods. 2 CSP a konštantnou judikatúrou

Ústavného súdu SR [napr. IV.ÚS 1/2002, II.ÚS 174/04, I.ÚS 236/2006, II.ÚS 383/2006, III.ÚS 117/07,
IV.ÚS 14/07, III.ÚS 332/09, I.ÚS 501/11].

18. Odvolací súd nezistil žiadnu vadu zakladajúcu nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku a v
žiadnomprípadenemožnokonštatovať,žebypostupomsúduprvejinštanciedošlokodňatiuprocesných

práv žalobkyni alebo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení
rozsudku vysporiadal so všetkými skutočnosťami a argumentáciou strán, ktoré sú pre rozhodnutie vo
veci podstatné a právne významné ako aj s podstatnými tvrdeniami a argumentmi žalobkyne, opakovane
namietanými i v podanom odvolaní, a to dostatočne jasným, právne korektným a zrozumiteľným
spôsobom a dospel k právnym záverom, ktoré sú v plnom súlade so zákonom, konzistentné i so závermi

ustálenými právnou praxou a ktorým nemožno nič vytknúť.

19. Súd prvej inštancie po zrušení predchádzajúceho vyhovujúceho rozhodnutia odvolacím súdom
v ďalšom konaní doplnil potrebné dokazovanie a pri opätovnom posúdení sporu správne interpretoval
ust.§142ods.3,§46ods.1písm.b)ZPapostupovalvplnomsúladesprávnymnázorom,ktorýodvolací

súd vyslovil vo svojom zrušujúcom uznesení 11CoPr/10/2020-264 zo dňa 22.12.2021. V zmysle pokynov
odvolacieho súdu súd prvej inštancie dôsledne skúmal a posudzoval konkrétne dôvody (prekážky) a ich
povahu, pre ktoré žalobkyňa po právoplatnom rozhodnutí súdu o neplatnosti skončenia pracovného
pomeru výpoveďou a ďalšom trvaní jej pracovného pomeru t.j. po 12.3.2018, nenastúpila do práce u
žalovanej,resp.ktoréjejvnástupedoprácebránili,atoajzpohľaduzákladnýchpovinnostízamestnanca

v pracovnom pomere upravených v § 81 ZP, zisťoval, či žalobkyňa oznámila žalovanej svoju ochotu,
schopnosť a pripravenosť pracovať u nej za podmienok dohodnutých pracovnou zmluvou a vyvinula
v tomto smere potrebnú (akú) aktivitu alebo bola pasívna, pracovala u iného zamestnávateľa, a pod. Vo
svojom rozhodnutí (teraz preskúmavanom odvolacím súdom) súd prihliadol na všetky právne významnéskutkové okolnosti posudzovaného prípadu vrátane okolností na strane žalobkyne a na jej konanie po
nadobudnutí právoplatnosti rozsudku súdu určujúceho neplatnosť výpovede a trvanie jej pracovného
pomeru u žalovanej, pokiaľ žalobkyňa v rozhodnom čase (až do 1.12.2018) vykonávala práce na

základe pracovnej zmluvy s plným pracovným úväzkom pre iného zamestnávateľa (tento pracovný
pomer však po právoplatnom rozhodnutí súdu nebol z jej strany skončený), do práce u žalovanej sa
preukázateľne osobne nehlásila až do času doručenia písomnej výzvy žalovanej zo dňa 23.4.2019,
neoznámila žalovanej svoju pripravenosť a ochotu pracovať, resp. nepreukázala, že vyvinula potrebnú
aktivitu v tomto smere. Aj podľa posúdenia odvolacieho súdu z výsledkov vykonaného dokazovania

a konania žalobkyne v danom čase nevyplynula jej ochota a pripravenosť na výkon práce u žalovanej,
ak žalobkyňa bola zamestnaná v pracovnom pomere u iného zamestnávateľa, ktorý (pracovný pomer)
po právoplatnom rozhodnutí súdu zákonom predpokladaným spôsobom neskončila (v konaní ani
netvrdila, že tento pracovný pomer bol uzatvorený iba na čas trvania súdneho sporu o neplatnosť
výpovede z pracovného pomeru zo strany žalovanej – pozn. odvolacieho súdu), jednoznačne žalobkyni
už táto osobná prekážka objektívne bránila vo výkone dohodnutej práce podľa pracovnej zmluvy

u žalovanej (nebola splnená podmienka schopnosti žalobkyne vykonávať prácu pre žalovanú), a preto
za tejto situácie nemohlo u žalobkyne dôjsť k strate na zárobku následkom nesplnenia povinnosti
zamestnávateľa prideľovať prácu, resp. v dôsledku inej prekážky na strane zamestnávateľa zakladajúcej
nárok na náhradu mzdy podľa ust. § 142 ods. 3 ZP.

20. Na zdôraznenie vecnej správnosti skutkových a právnych záverov, ku ktorým dospel súd prvej
inštancie, aj v kontexte odvolacích námietok žalobkyne odvolací súd poukazuje na to, že k relevantnej
(nezmenenej) právnej argumentácii žalobkyne zaujal právny názor už v zrušujúcom uznesení č.k.
11CoPr/10/2020-264 zo dňa 22.12.2021, na ktorom zotrváva. V tomto rozhodnutí zdôraznil, že
predmetom sporu nie je nárok súvisiaci s neplatným skončením pracovného pomeru žalobkyne

u žalovanej (nárok žalobkyne na náhradu mzdy vo výške 40.752,- € s prísl. z dôvodu neplatného
skončenia jej pracovného pomeru bol predmetom konania sp. zn. 42Cpr/16/2018), ale ide o nárok
uplatnený za obdobie, v ktorom práva a povinnosti účastníkov pracovného pomeru už neboli sporné
(v dôsledku neplatného rozviazania pracovného pomeru) a ktoré sa spravovali uzatvorenou pracovnou
zmluvou, vzhľadom na právoplatné rozhodnutie, ktorým súd určil neplatnosť výpovede z pracovného

pomeru a ďalšie trvanie pracovného pomeru žalobkyne u žalovanej. Dôvodnosť uplatneného nároku
žalobkyne na náhradu mzdy podľa § 142 ods. 3 ZP je podmienená preukázaním existencie
pracovnoprávneho vzťahu (pracovného pomeru) medzi účastníkmi a vzniku inej prekážky v práci, jej
povahyatrvaniapodobu,počasktorejžalovanáakozamestnávateľžalobkynineprideľovalaprácepodľa
pracovnej zmluvy. Odvolací súd poukázal na to, že tzv. subordinačný princíp vyjadrený v ust. § 47 ods.

1 písm. b) ZP ovládajúci pracovný pomer ako právny vzťah výkonu závislej práce pre iného, v ktorom
je zamestnanec osobne podriadený svojmu zamestnávateľovi, vyjadruje zároveň aj výlučne osobný
charakter pracovného pomeru, v ktorom pri výkone práce je zamestnanec nezastupiteľný. Zamestnanec
v pracovnom pomere, čo je charakteristické len pre pracovný pomer, vykonáva svoju prácu v určenom
pracovnom čase spravidla, aj keď nie výlučne, na pracovisku svojho zamestnávateľa. Preto chodiť do

práce a zdržiavať sa na pracovisku je elementárnou právnou povinnosťou zamestnanca (§ 81 písm. b/
ZP). Zamestnanec je povinný sa predovšetkým dostaviť na pracovisko v stave spôsobilom na výkon
práce a byť k dispozícii zamestnávateľovi tak, aby mohol plniť jeho pokyny. Iba ak by zamestnávateľ
v rozpore s ust. § 47 ZP prestal zamestnancovi prideľovať prácu - aj keď bol zamestnanec pripravený
prácu vykonávať (!), je zamestnanec povinný opäť nastúpiť do práce až vtedy, keď ho zamestnávateľ

vyzve a vyjadrí ochotu opäť mu prideľovať prácu. Uvedená okolnosť má dôležitý právny význam najmä v
súvislosti s neplatnosťou skončenia pracovného pomeru. Účastník pracovného pomeru, ktorý spôsobil,
že druhý účastník nemôže plniť svoje povinnosti z pracovného pomeru, je povinný druhému účastníkovi
vyjadriť ochotu plniť povinnosti vyplývajúce preňho z pracovného pomeru. Naopak, len ten z účastníkov
pracovného pomeru, ktorý je ochotný a pripravený plniť svoje povinnosti vyplývajúce z pracovného

pomeru, sa môže vo vzťahu k druhému domáhať tomu zodpovedajúceho plnenia zo strany druhého
účastníka [Barancová, H. a kol.: Zákonník práce. Komentár, 1. vydanie, C.H. Beck v Bratislave, 2017,
s. 454]. Aj právna prax je ustálená v názore, podľa ktorého „zamestnancovi po dobu, po ktorú mu
zamestnávateľ neprideľuje prácu podľa pracovnej zmluvy, patrí náhrada mzdy vo výške priemerného
zárobku a túto náhradu nemožno znížiť, poprípade nepriznať, aj keby o to zamestnávateľ žiadal. K strate

na zárobku následkom nesplnenia povinnosti zamestnávateľa prideľovať zamestnancovi prácu podľa
pracovnej zmluvy však môže u zamestnanca prísť len vtedy, ak je sám pripravený, ochotný a schopný
vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy. Ak nemôže zamestnanec vykonávať prácu podľa pracovnej
zmluvy napr. v dôsledku dočasnej pracovnej neschopnosti, karantény alebo z dôvodu inej dôležitejosobnej prekážky v práci, pri ktorej zamestnancovi neprináleží náhrada mzdy, nemá zamestnanec nárok
ani na náhradu mzdy podľa § 79 ods. 1 ZP, príp. podľa § 142 ZP“ [Barancová, H. a kol.: Zákonník
práce. Komentár, 1. vydanie, C.H.Beck v Bratislave, 2017, s. 721, rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.

zn. 5Cdo/225/2018 zo dňa 27.1.2022].

21. Podľa názoru odvolacieho súdu na posudzovaný spor je možné primerane aplikovať tiež závery,
ktoré Najvyšší súd SR formuloval v uznesení sp. zn. 9Cdo/127/2022 zo dňa 22.6.2023, v ktorom uviedol:
„Ak zamestnávateľ v rozpore s § 47 ods. 1 písm. a) ZP neplnil povinnosť prideľovať zamestnancovi prácu

podľa pracovnej zmluvy, pretože podľa jeho mylného názoru pracovný pomer skončil, je následkom
porušenia tejto povinnosti skutočnosť, že ani zamestnanec nemôže podľa pokynov zamestnávateľa
vykonávať prácu osobne podľa pracovnej zmluvy v určenom pracovnom čase a dodržiavať pracovnú
disciplínu; zamestnanec je povinný znova nastúpiť do práce potom, čo ho k tomu zamestnávateľ vyzval
a vyjadril tak ochotu zamestnancovi opäť prideľovať prácu. K vzniku nároku na náhradu mzdy podľa §
142 ods. 3 ZP, resp. právnej povinnosti zamestnávateľa zaplatiť zamestnancovi náhradu mzdy podľa

tohto ustanovenia, však môže dôjsť u zamestnanca len vtedy, ak je sám zamestnanec pripravený,
ochotný a schopný vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy, teda ak nemohol prácu podľa pracovnej
zmluvy vykonávať len v dôsledku postupu zamestnávateľa“ (bod 79. cit. uznesenia NS SR, porov. tiež
rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/225/2018 zo dňa 27.1.2022).

22. Žalobkyňa v podanom (samostatnom) odvolaní nesúhlasila ani s rozhodnutím o trovách konania
v napadnutom rozsudku (II. a III.), ktorým súd prvej inštancie priznal úspešnej žalovanej nárok na
náhradu trov konania (vynaložených v prvoinštančnom i odvolacom štádiu) v plnom rozsahu, podľa
zásady úspechu v spore ustanovenej v § 255 ods. 1 CSP, a žiadala náhradu trov konania žalovanej
z dôvodov hodných osobitného zreteľa podľa § 257 CSP nepriznať. Skutočnosti, ktoré žalobkyňa uviedla

v podanom odvolaní, nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozhodnutia o trovách konania, preto
odvolací súd podané odvolanie žalobkyne aj v tejto časti považuje za neopodstatnené. Aplikácia ust. §
257 CSP prichádza do úvahy vo výnimočných prípadoch, keď sú naplnené predpoklady pre priznanie
náhrady trov konania podľa všeobecného procesného princípu zodpovednosti za výsledok sporového
konania, prípadne zodpovednosti za zavinenie, avšak súd dospeje k záveru, že sú tu dôvody hodné

osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov konania účastníkovi celkom (alebo sčasti) neprizná. Musí ísť
o prípad hodný osobitného zreteľa, pričom výnimočnosť prípadu môže spočívať v okolnostiach danej
veci alebo (aj) v okolnostiach na strane účastníkov. Po preskúmaní rozhodnutia súdu prvej inštancie
o trovách konania odvolací súd konštatuje jeho zákonnosť a vecnú správnosť, nakoľko nezistil dôvody
pre nepriznanie náhrady trov konania v spore plne úspešnej žalovanej s použitím ust. § 257 CSP (podľa

ktorého výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa),
a to ani na strane žalobkyne (jej dôchodkový vek, zárobkové pomery ani zdravotný stav neodôvodňujú
záver o takej závažnej sociálnej alebo nepriaznivej majetkovej situácii, v ktorej by bolo pre žalobkyňu
mimoriadne ťaživé zaplatiť žalovanej priznanú náhradu trov konania alebo nebolo spravodlivé, aby
nahradila trovy žalovanej, ktorá mala v spore plný úspech a dôvodne bránila svoje práva) a ani

v okolnostiach posudzovaného prípadu, ktoré nie sú ničím výnimočné alebo s prihliadnutím na povahu
pracovnoprávneho sporu s tzv. slabšou stranou, vedeného medzi zamestnancom a zamestnávateľom.

23. Z týchto dôvodov odvolací súd podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil napadnutý rozsudok ako vecne
správny v jeho zamietavom výroku vo veci samej, ako aj v súvisiacich výrokoch o nároku žalovanej na

náhradu trov konania.

24. O nároku strán na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 396 ods.
1, § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní mala žalovaná plný procesný úspech, preto jej odvolací súd
priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobkyni v plnom rozsahu.

25. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerov hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP)

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať

pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky: a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o
peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b)
napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje

sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP). Dovolanie len proti
dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech
bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), a to v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané

opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov
sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací

návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť neplatí,
ak je: a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej

hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa,
osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred
diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má
vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej
obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného odvolania (§
435 CSP).