Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 26. marec 2025

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/9/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3823219183
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Denis Vékony

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2025:3823219183.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Denisa Vékonyho a sudkýň JUDr.

Márie Vrtochovej a JUDr. Aleny Radičovej v spore žalobcu
A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. E. E. XX, zastúpeného Advokátska kancelária OLŠOVSKÝ, spol.
s r.o., so sídlom Prievidza, G. Švéniho 6, IČO 50 595 652,
proti žalovanej Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, so sídlom
Bratislava, Pribinova 2, IČO 00 151 866, o určenie nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalovanej proti
rozsudku Okresného súdu Prievidza č. k. 8C/61/2024-232 zo dňa
12. decembra 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výrokoch
I. a III. p o t v r d z u j e .

II. Žalobcovi sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 2.000
eur v lehote 15 dní od právoplatnosti rozsudku /výrok I./, vo zvyšnej časti žalobu zamietol /výrok II./
a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % /výrok III./.

2. Na odôvodnenie tohto rozsudku súd uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal zaplatenia
nemajetkovej ujmy vo výške 3.102,46 eur s príslušenstvom, čo odôvodnil tým, že dlhodobo bol nútený
pracovať ako hasič-vedúci technik špecialista nad rámec týždenného pracovného času 48 hodín v
dôsledku porušenia práva EÚ, smernice 2003/88/ES. V dôsledku porušenia únijného práva si žalobca
uplatňuje náhradu nemajetkovej ujmy od Slovenskej republiky. Nemajetkovú ujmu si žalobca určil
ako súčin počtu odpracovaných hodín pracovnej pohotovosti podľa § 92 ods. 1 zákona o Hasičskom
zbore a sumy zodpovedajúcej 15 % peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný

kalendárny mesiac daného roka. Nemajetkovú ujmu za čas pracovného pokoja si určil žalobca ako súčin
odpracovaných hodín v čase pracovného pokoja a sume zodpovedajúcej 30 % náhrady z prináležiacej
hodinovej sadzby príslušného mesiaca v danom roku. Žalovaná namietala dôvodnosť žalobcovho
nároku a neprimeranosť uplatňovanej výšky nemajetkovej ujmy. Pokiaľ si uplatnil žalobca nárok podľa
zákona č. 514/2003 Z. z., nesplnil podmienku na riadne uplatnenie nároku, a to predbežné prerokovanie
nároku príslušným orgánom a zároveň neboli splnené podmienky vzniku zodpovednosti štátu. Podľa
žalovanej smernica 2003/88/EHS /ďalej aj ako Smernica/ nemá vymedzenú pôsobnosť spadajúcu

na osobu žalobcu a okruh jeho činností, nakoľko podľa názoru žalovaného sa smernica nevzťahuje
na príslušníkov hasičského zboru. Navyše pokiaľ žalobca mal za to, že mu zamestnávateľ určoval
pohotovosť nad smernicou povolený limit, mal na túto skutočnosť upozorniť svojho nadriadeného ažiadať, aby mu táto nebola určovaná. Takisto namietala premlčanie predmetného nároku. Minimálne
požiadavky bezpečnosti
a ochrany zdravia rovnako ako uplatnenie odchýlky v zmysle smernice 2003/88/ES boli riadne

transponované do zákona č. 315/2001 Z. z.. Výpočet náhrady nemajetkovej ujmy žalobcu je podľa
žalovanej mätúci a maskuje mzdové nároky, a preto sa javí ako špekulatívny. Žalovaná namietala, že v
zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/185/2011 ustáliť omeškanie žalovanej je možné
až po rozhodnutí súdu a uplynutím paričnej lehoty na plnenie.
3. Súd prvej inštancie v spore vykonal dokazovanie, z ktorého zistil, že žalobca pracoval u žalovaného

ako hasič vo funkcii vedúci technik špecialista v žalovanom období od augusta 2020 do októbra 2021.
Podľa prehľadu odpracovaných hodín pohotovosti predložených žalovaným súd zistil, že žalobca v
rozhodnom období u žalovaného odpracoval celkovo
cca 2600 hodín. Podľa smernice 2003/88/ES v zmysle čl. 6 písm. b) priemerný pracovný čas pre každé
obdobie siedmych dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín. ESD vo veci C-429/09 rozhodol, že
predmetná smernica má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu uplatniť priamo

v konaní pred vnútroštátnymi súdmi.

4. Zistené skutočnosti súd posúdil podľa čl. 7 ods. 2, čl. 19 ods. 2 Ústavy
Slovenskejrepubliky,§3zákonač.160/2015Z.z.Civilnýsporovýporiadok/ďalejlenCSP/,čl.1ods.1až
3, čl. 2 ods. 1 a 2, čl. 6 písm. b) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa 04.11.2003

o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, smernica ustanovuje minimálne požiadavky na
bezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času, podľa § 85 ods. 1 a 2, § 86 ods. 1 a 2,
§ 91 ods. 1 až 3, § 92 ods. 1 a 2, § 103 ods. 5, § 122 ods. 1, § 122 ods. 3 zákona č. 315/2001 Z. z.
o Hasičskom a záchrannom zbore,
§ 11, § 13 ods. 1 až 3, § 100 ods. 1, § 101, § 853 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník.

Čo sa týka namietaného nedostatku právomoci SR konať v danej veci, súd mal preukázané, že žalobca
uplatňoval v konaní nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch s poukazom na porušenie
práva EÚ vyplývajúce primárne z čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES /nesplnenie povinnosti štátu
zabezpečiť dodržiavanie a neprekračovanie maximálneho priemerného pracovného času 48 hodín pre
každé obdobie 7 dní vrátane nadčasov/. Podľa súdu spor o náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi

porušením práva EÚ v dôsledku nesprávneho prebratia, resp. uplatňovania smernice vo vnútroštátnom
právnom poriadku je nutné zaradiť medzi súkromnoprávne spory a z judikatúry Súdneho dvora EÚ
jednoznačne vyplýva, že spory o náhrady škody spôsobenej porušením práva EÚ medzi jednotlivcom
a štátom majú rozhodovať príslušné vnútroštátne súdy. Súdny dvor vo veci C-429/09 rozhodol, že
predmetná smernica má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu uplatniť priamo

v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Právomoc súdu na konanie a rozhodovanie
v prejednávanej veci je daná s poukazom na § 3 CSP, keďže neexistuje žiadny iný orgán disponujúci
kompetenciou zverenou ústavnými normami, resp. zákonom na rozhodnutie
o práve žalobcu na náhradu škody voči štátu z titulu porušenia práva EÚ. Čo sa týka namietanej
pasívnej vecnej legitimácie, mal súd za to, že podľa čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie

smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, avšak voľba foriem a metód ponecháva
vnútroštátnym orgánom. Podľa čl. 29 smernice 2003/88/ES táto smernica je adresovaná členským
štátom a žalovaná ako členský štát a adresát smernice 2003/88/ES je zodpovedný za prijatie všetkých
opatrení legislatívnej aj faktickej povahy s cieľom dosiahnutia účelu smernice, pričom v prípade
nesplnenia tejto povinnosti je štát zodpovedný aj za nesprávnu aplikáciu smernice 2003/88/ES, pokiaľ k

nesprávnej aplikácii smernice došlo v dôsledku jej nesprávneho prebratia do právneho poriadku. Pokiaľ
je teda smernica 2003/88/ES určená žalovanej/štátu, ktorá zodpovedá za jej správne prebratie, v konaní
o náhradu škody spôsobenej nesprávnym prebratím smernice 2003/88/ES do právneho poriadku je
pasívne vecne legitimovaná sama žalovaná, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra SR ako ústredný
orgán štátnej správy, do pôsobnosti ktorého spadá aj Hasičský a záchranný zbor (§ 11 písm. c) zákona č.

575/2001 Z.z.), ktorého príslušníkom bol žalobca v rozhodnom období. Súd v danom smere poukázal aj
narozsudokvoveciC-429/09.Čosatýkanámietkyžalovanej,žesmernica2003/88ESsanevzťahujena
žalobcu, súd v danom smere uplatňoval výklad práva EÚ, ktorý podal Súdny dvor, kedy z jeho judikatúry
vyplýva, že čl. 2 ods. 2 smernice 89/391/EHS nevylučuje
z jej pôsobnosti služby civilnej ochrany ako také, ale len „určité osobitné činnosti“ týchto služieb, ak

charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti odporujú použitiu ustanovení tejto smernice. Uvedená
výnimka bola prijatá len na účel zabezpečiť riadne fungovanie služieb nevyhnutných na ochranu verejnej
bezpečnosti, zdravia a poriadku, ak nastane osobitne vážna situácia alebo situácia osobitného rozsahu
- napríklad katastrofa - pre ktorú je typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný čas pre zásahovéa záchranné tímy (rozsudok v spojených veciach C-397/01 až C-403/01 Pfeiffer). Súd argumentoval
obdobne ako vo veci C-52/04, podľa ktorej Súdny dvor uviedol, že smernica 89/391/EHS sa musí
uplatňovať na činnosti hasičskej služby, aj keď tieto činnosti zásahové sily v teréne vykonávajú bez

ohľadu na to, či sú zamerané na boj proti požiarom alebo poskytnutie pomoci iným spôsobom, ak
sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním, ktoré bolo zverené príslušnej službe, a
to aj vtedy, keď zásahy, ktoré môžu byť spojené s týmito činnosťami, sú vzhľadom na svoju povahu
nepredvídateľné
a môžu vystaviť pracovníkov, ktorí ich vykonávajú, určitému riziku, pokiaľ ide o ich bezpečnosť a/alebo

zdravie. Súd mal za to, že na činnosti zásahových síl verejnej hasičskej služby sa v zásade nevzťahuje
výnimka uvedená v čl. 2 ods. 2 prvého pododseku smernice 89/391/EHS, ale tieto činnosti naopak patria
do pôsobnosti tejto smernice, pokiaľ sú vykonávané za obvyklých podmienok. Podľa rozsudku vo veci
C-518/15 Súdny dvor dospel
k záveru, že na uvedené činnosti hasičského zboru, pokiaľ sú vykonávané za obvyklých podmienok
v súlade s poslaním zvereným príslušnej službe, sa má uplatniť aj smernica 2003/88/ES. V konaní

žiadnou zo strán sporu nebolo tvrdené a preukázané, že by v rozhodnom období výkon práce žalobcu,
vrátane služobnej pohotovosti zahŕňal výkon takej činnosti, ktorá by sa vymykala obvyklým podmienkam
abolobyjumožnépovažovaťzaosobitnevážnusituáciualebosituáciuosobitnéhorozsahu(dosahujúcu
intenzitu katastrofy), kedy by nebolo možné rozvrhnúť pracovný čas pre zásahové a záchranné tímy. Čo
sa týka otázky či vnútroštátna právna úprava v podobe zákona č. 315/2001 Z. z. a na ňu nadväzujúca

aplikačná prax rešpektuje požiadavku vyplývajúcu z čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES, súd uviedol, že
čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES predstavuje v rozsahu, v akom ukladá členským štátom maximálnu
hranicu priemerného týždenného pracovného času, ktorá musí byť ako minimálna požiadavka priznaná
každému pracovníkovi, dôležité pravidlo sociálneho práva Únie, ktoré nemožno podrobiť akejkoľvek
podmienke alebo akémukoľvek obmedzeniu, a ktoré jednotlivcom priznáva práva, ktorých sa môžu

dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi. Súdny dvor vo viacerých svojich rozhodnutiach ako napr.
C-397/01 Pfeiffer a C-437/05 Vorel opakovane zdôrazňoval, že čas pracovnej pohotovosti na pracovisku
je potrebné v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného
času
a pracovná pohotovosť vykonávaná pracovníkom v režime fyzickej prítomnosti v zariadení

zamestnávateľa sa považuje ako celok za pracovný čas nezávisle od toho, akú prácu skutočne
pracovník vykonáva. Osobitne v prípade hasičov Súdny dvor potvrdil, že pracovný čas zodpovedajúci
pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný
na pracovisku, je súčasťou pojmu pracovný čas a nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný
čas ustanovený smernicou 2003/88/ES (C-429/09, C-52/04). Nakoľko žalobca musí byť počas výkonu

služobnej pohotovosti k dispozícii zamestnávateľovi na pracovisku, súd mal za to, že celý čas služobnej
pohotovosti je potrebné započítať do pracovného času žalobcu, a teda bez vplyvu na porušenie čl. 6
písm. b) smernice 2003/88/ES je preto aj skutočnosť, že za pracovnú pohotovosť je žalobcovi vyplácaná
náhrada. Cieľ
čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES (t. j. neprekročenie priemerného týždenného pracovného času

pracovníka v rozsahu 48 hodín vrátane nadčasov) nebol v prípade zákona č. 315/2001
Z. z. naplnený. Vnútroštátna právna úprava v podobe zákona č. 315/2001 Z. z. umožňuje rozvrhnúť
príslušníkovi HaZZ nerovnomerný pracovný čas, avšak takýto pracovný čas nesmie presiahnuť
maximálnu hranicu stanovenú smernicou v zmysle čl. 6 písm. b). Neaktívnu časť služobnej pohotovosti
zákon explicitne nezaraďuje do výkonu štátnej služby, práve naopak,

z § 86 zákona č. 315/2001 Z. z. pri nerovnomernom rozvrhnutí služobného času vyplýva, že zákon
rozlišuje medzi dĺžkou vykonávania štátnej služby a na ňu nadväzujúcou služobnou pohotovosťou v
mieste vykonávania štátnej služby. Rozlíšenie je zreteľné aj z ohodnotenia výkonu štátnej služby a
výkonu služobnej pohotovosti v § 103 ods. 5 zákona, keď zákon jednoznačne rozlišuje služobný príjem
na jednej strane, ktorého zložky sú uvedené v § 103

ods. 1, vrátane napr. platu za štátnu službu nadčas a na druhej strane peňažnú náhradu za služobnú
pohotovosť v štátnej službe ako osobitný mzdový nárok upravený v § 122 zákona, kde sa uvádza
na jednej strane neaktívna časť služobnej pohotovosti (a to vrátane určenej služobnej pohotovosti na
pracovisku v zmysle § 92 ods. 1 zákona), za ktorú patrí príslušníkovi náhrada za služobnú pohotovosť, a
na druhej strane výkon štátnej služby, ku ktorému dôjde počas trvania pohotovosti, za ktorý už uvedená

náhrada príslušníkovi nepatrí, ale patrí mu služobný príjem (konkrétne jeho zložka - plat za štátnu
službu nadčas). Na základe uvedeného je zrejmé, že zákon rozlišuje na jednej strane výkon štátnej
služby, ktorý sa započítava do služobného času v zmysle § 85 ods. 1 a na druhej strane neaktívnu časť
pracovnej pohotovosti, kde len v prípade, že sa zmení na aktívnu časť, teda v prípade výjazdu sa potompovažuje takto vykonaná práca za súčasť výkonu štátnej služby a potom sa zarátava ako služobný
čas. Súd mal za to, že zákon o hasičskom zbore nie je v súlade so smernicou 2003/88/ES, nakoľko zo
služobného/pracovného času hasiča vyčleňuje neaktívnu časť určenej služobnej pohotovosti, ktorú je

pritom príslušník povinný tráviť na pracovisku.

5. Čo sa týka rozhodného obdobia od augusta 2020 do októbra 2021, bolo zohľadňované obdobie troch
rokov spätne od podania žaloby. Súd mal dokazovaním za preukázané, že
v rozhodnom období mal žalobca rozvrhnutý pracovný čas nerovnomerne tak, že týždenný pracovný

čas pozostával zo 17 hodinovej pracovnej zmeny ako výkon služby a na ňu nadväzovala 7 hodinová
služobná pohotovosť na pracovisku, t. j. na pracovisku žalobca strávil sústavne 24 h. Výkon služobnej
pohotovostibolrozdelenýnaaktívnučasťslužobnejpohotovosti,ktorábolaodmeňovanáakonadčasová
práca a neaktívnu časť služobnej pohotovosti. Súčet týždňov v sledovanom období tvorí podľa
tabuľky výpočtu priemerného týždenného služobného času predloženého žalovaným na pojednávaní
65 týždňov. Pri dodržaní obmedzenia vyplývajúceho z čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES, teda

maximálnych týždenných pracovných časov a nadčasov po 48 hodín, na uvedené rozhodné obdobie
pripadá maximálny pracovný čas 3120 hodín (65 týždňov x 48 hod.). Z dokazovania vyplynulo, že
žalobca v posudzovanom období po zohľadnení skutočne odslúžených hodín realizoval výkon práce v
rozsahu 2600 hodín. Súd ako relevantné posudzoval v zmysle predloženej tabuľky,
za ktoré mesiace v rozhodnom období žalovaný prekračoval smernicou stanovených

48 h týždenne. V mesiacoch august 2020 žalobca odpracoval 235 h., v septembri 2020 odpracoval 227,5
h., január 2021 odpracoval 240h, marec 2021 odpracoval 230 h.. Súd mal za to, že v období uvedených
minimálne daných 4. mesiacov z rozhodného obdobia bol žalobcom reálne odpracovaný čas v priemere
týždenne nad rámec smernicou stanovených týždenných
48 h. Na august 2020 pripadalo 31 dní, čo predstavuje 4,43 týždňa, kedy pri max. týždenných 48 h. bol

limit na odpracovanie hodín v mesiaci 212,64 h. Nakoľko žalobca odpracoval
235,5 h., žalovaný prekročil tak prípustnú mieru stanovenú smernicou. Takisto mesiac september 2020
pri 30 dňoch, t.j. 4,3 týždňa stanovoval max. odpracované hodiny 205,7 h. (48h x 4,3 týždňa), pričom v
danom mesiaci žalobca odpracoval 227,5 hodín. Január 2021 pri počte dní 31 predstavuje 4,43 týždňa,
kedy pri max. týždenných 48 h. bol limit na odpracovanie hodín v mesiaci 212,64 h. Žalobca v danom

mesiaci takisto prekročil limit a odpracoval 240 h. Marec 2021 pri počte dní 31 predstavuje 4,43 týždňa,
kedy pri max. týždenných 48 h. bol limit na odpracovanie hodín v mesiaci 212,64 h. Žalobca v danom
mesiaci takisto prekročil limit
a odpracoval 230 h. Jedná sa o maximálny prípustný čas stanovený právom EÚ, ktorý mal byť
prebratý aj do slovenskej vnútroštátnej právnej úpravy. Žalobca pritom realizoval výkon práce nad

rámec maximálneho prípustného pracovného času 48 hodín týždenne vyplývajúceho zo smernice. Súd
v tomto smere nevidel dôvod osobitne sa zaoberať žalovanou uvádzanými referenčnými obdobiami
pre posudzovanie priemerného odpracovaného času, keďže rozhodné obdobie, z ktorého súd v tomto
konaní vychádzal na základe predložených dokladov, je dostatočne dlhé na to, aby bolo možné
konštatovať, že vo vzťahu k žalobcovi požiadavka vyplývajúca z čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES

nie je dodržiavaná a takýmto porušovaním práva EÚ dochádza k zásahom do sféry jeho oprávnených
záujmov. Súd mal za nesporné, že článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES priznáva pracovníkom
právo na priemerný týždenný pracovný čas, vrátane nadčasov v rozsahu 48 hodín. Toto ustanovenie
smernice má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní
pred vnútroštátnymi súdmi. Ustanovenie článku 6 písm. b/ smernice 2003/88/ES nebolo do právneho

poriadku Slovenskej republiky prebraté správne, pretože umožňuje, aby priemerný týždenný pracovný
čas žalobcu, vrátane nadčasov presiahol 48 hodín, keď do pracovného času sa
v rozpore s čl. 2 ods. 1 smernice žalobcovi nezapočítava čas služobnej pohotovosti, pričom
v konaní pred súdom prvej inštancie bolo preukázané, že za sporné obdobie, ktoré je predmetom sporu,
dochádzalo k tomu, že priemerný týždenný služobný čas žalobcu presahoval hranicu

48 hodín. Celkovo súd prvej inštancie vyhodnotil, že za žalované obdobie žalobcov priemerný týždenný
pracovný čas za mesiace august 2020, september 2020, január 2021, marec 2021 presahoval priemerný
týždenný pracovný čas stanovený v čl. 6 písm. b) smernice
č. 2003/88/ES. K námietke žalovaného, že stanovený limit týždenného pracovného času mal byť
počítanýajprejednotlivéreferenčnéobdobiaanielenkaždých7dní,súdpoukázalnarozsudokSúdneho

dvora Európskej únie vo veci C-254/18, z ktorého vyplýva, že čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES
nebráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá na účely výpočtu priemerného týždenného pracovného času
stanovuje aj v rámci určitých referenčných období výpočet priemerného pracovného času, ak táto úprava
obsahuje mechanizmy, ktoré umožňujú zabezpečiť, že priemerný maximálny pracovný čas v rozsahu48 hodín bude rešpektovaný počas každého obdobia 6 mesiacov zapadajúceho do rámca 2 po sebe
nasledujúcich pevných referenčných období. Súd mal za to, že zákon č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a
záchrannom zbore neupravuje mechanizmy, ktoré by zabezpečili, že priemerný pracovný čas v rozsahu

48 hodín bude rešpektovaný počas stanovených 6 mesačných referenčných období, preto bol názoru,
že pri výpočte priemerného pracovného času a jeho prekročenia nemožno vychádzať
z referenčných období v trvaní 6 mesiacov ako to požadovala žalovaná a je možné vychádzať len z čl.
6 písm. b) smernice 2003/88/ES a priemerný pracovný čas počítať len za každé obdobie 7 dní vrátane
nadčasov. Na základe opísaného skutkového stavu podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora zásada

zodpovednosti štátu za škody spôsobené jednotlivcom porušením práva Únie, ktoré sú mu pripísateľné,
je súčasťou systému zmlúv, na ktorých je Únia založená (rozsudky C-6/90 a C-9/90, C-46/93 a C-48/93),
čím poškodení jednotlivci majú právo na náhradu, za súčasne splnených troch podmienok, a to a)
cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva, b) porušenie je dostatočne závažné,
c) medzi týmto porušením a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom existuje priama príčinná
súvislosť (rozsudok C-118/08). V konaní mal súd za preukázané, že u žalobcu došlo k porušeniu čl. 6

písm. b) smernice 2003/88/ES tým, že právna úprava v zákone č. 315/2001 Z. z. a na ňu nadväzujúca
aplikačná prax nerešpektuje maximálny priemerný prípustný pracovný čas 48 hodín týždenne. Článok 6
písm. b) smernice 2003/88/ES predstavuje právnu normu Únie, ktorá jednotlivcom priznáva práva okrem
iného judikovaných aj v rozsudku C-429/09 a nedodržanie požiadaviek upravených v uvedenom článku
počas dotknutého obdobia je zjavným porušením judikatúry Súdneho dvora, preto sa musí považovať

za dostatočne závažné porušenie práva Únie. Súd
v zmysle zásad ekvivalencie a efektivity v danej veci aplikoval ustanovenia slovenského právneho
poriadku o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy priznávanej fyzickým osobám
v prípade zásahu do ich osobnostných práv v zmysle § 13 v spojení s § 11 Občianskeho zákonníka a
pri určení výšky náhrady prihliadal na kritéria stanovené zákonom, ako aj súdmi

v obdobných prejednávaných veciach. So zreteľom na povahu osobnostného práva, ktoré bolo v danom
prípade porušené ako právo na ochranu zdravia, právo na odpočinok a právo na súkromie a rodinný
život a jeho okolnosti, nemožno v danom prípade podmieňovať možnosť uplatnenia peňažnej satisfakcie
požadovaním následku, ktorým by bolo zníženie dôstojnosti,
resp. vážnosti žalobcu v spoločnosti v zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Vychádzajúc

z povahy porušeného práva a okolností, za ktorých k porušeniu došlo (žalovaná ako členský štát
EÚ neprijal opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby u žalobcu nebola prekročená
maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času podľa čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/
ES) je dôvodný záver, že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu ani žaloba na odstránenie
trvajúcich následkov nie je namieste vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah (štát).

Súd mal preukázané i splnenie podmienky priamej príčinnej súvislosti medzi porušením práva Európskej
únie a škodou spôsobenou žalobcovi. V príčinnej súvislosti s porušením práva EÚ zo strany žalovaného
došlo u žalobcu k vzniku nemajetkovej ujmy v dôsledku zásahu do jeho práva na ochranu zdravia
a práva na odpočinok, pretože účelom stanovenia maximálneho týždenného pracovného času bolo
podľa odôvodnenia smernice 2003/88/ES zabezpečenie potreby odpočinku, aby žalobca v dôsledku

vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobil úraz sebe ani spolupracovníkom
alebo iným osobám, a aby si krátkodobo alebo dlhodobo nepoškodil zdravie. Súčasne súd dospel aj
k záveru o zásahu do práva žalobcu na súkromie a rodinný život (čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky), pretože musel reálne odpracovať viac, ako bol povinný v zmysle smernice 2003/88/ES, a
tým na úkor svojich blízkych musel tráviť čas v práci a prichádzal o čas, ktorý by mohol venovať rodine,

deťom, priateľom, záľubám, resp. iným aktivitám, ktoré nesúvisia
s jeho pracovným zaradením. V dôsledku pracovného zaťaženia žalobcovi neostával dostatok času,
ktorý by mohol venovať rodine. Z výsluchu žalobcu vyplynulo, že v dôsledku nadčasov sa nemôže
dostatočne venovať hlavne deťom, ktoré športujú a venujú sa rôznym voľnočasovým aktivitám, kedy
žalobca, pokiaľ bol v práci, nemohol vidieť rôzne koncerty, či byť prítomný na športových podujatiach

svojich detí. Takisto stavia rodinný dom svojpomocne, kedy čas venovaný práci bol na úkor práce
na dome a vybavovania jeho súkromných záležitostí. Počas 48 hodinového odpočinku musí byť
nepretržite dostupný na telefóne, kedy je pochopiteľné, že zamestnanec pociťuje istú zodpovednosť voči
zamestnávateľovi, napätie a nemôže sa naplno venovať svojej rodine.

6. K námietke premlčania uplatneného nároku súd konštatoval, že porušením práva EÚ zo strany
žalovaného vznikla žalobcovi ujma, ktorú súd analogicky posúdil podľa § 11
a nasl. Občianskeho zákonníka vzťahujúcich sa na ochranu osobnosti. Právo na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch je právo majetkovej povahy, ktoré sa premlčujevo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe podľa § 101 Občianskeho zákonníka a začiatok plynutia
premlčacej doby pri náhrade za nemateriálnu ujmu je viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému
zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby. K ujme na právach žalobcu pritom dochádzalo kontinuálne

počas celého obdobia, kedy nebol dodržaný limit pracovného času podľa čl. 6 písm. b) smernice
2003/88/ES, teda k premlčaniu celého uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy nemôže
dôjsť jedným okamihom. Súd mal za to, že s poukazom na dátum podania žaloby (20.05.2024), teda
v období 3 roky spätne od podania žaloby, nie je premlčaný nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej
ujmy v dôsledku zásahov do jeho osobnostných práv. Čo sa týka samotnej nemajetkovej ujmy a jej

výšky, peňažná satisfakcia za neoprávnený zásah do osobnosti sa určuje odhadom, je závislá od úvahy
súdu, nemožno ju vyjadriť presným matematickým výpočtom vzhľadom na špecifickosť neoprávneného
zásahudonemajetkovejsféry.Výškanáhradynemajetkovejujmyvyjadrenávpeniazochniejesvojvoľná,
ale je určovaná základnými kritériami, a to predovšetkým závažnosťou vzniku nemajetkovej ujmy, ako i
okolnosťami, za ktorých k porušeniu práva došlo. Súd pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy zohľadnil,
že žalobca je príslušníkom Hasičského a záchranného zboru, vykonáva fyzicky i psychicky náročnú

prácu a bol preukázaný zásah do osobnosti žalobcu spôsobený tým, že v rozhodnom období pracoval
priemerne viac ako 48 hodín týždenne (a súčasne viac ako 40 hodín týždenne podľa § 85 ods. 2 zákona
č. 315/2001 Z.z.), keďže
v rozpore s čl. 2 ods. 1 smernice 2003/88/ES mu odpracované hodiny určenej služobnej pohotovosti
neboli započítané do odpracovaného času, to všetko v dôsledku zanedbania povinnosti žalovaného

štáturiadnetransponovaťsmernicudorelevantnejvnútroštátnejprávnejúpravy.Vdôsledkuporušovania
práva EÚ na strane žalobcu nebol vytváraný dostatočný priestor na odpočinok, oddych a relax,
dochádzalo k zásahu do jeho práva na súkromie
a rodinný život, mal obmedzenú možnosť udržiavať, rozvíjať priateľské, resp. rodinné vzťahy a venovať
sa svojím záľubám v záujme zlepšenia kvality života a zdravia, nemohol dostatočne vykonávať dohľad

a starostlivosť nad svojou matkou a venovať čas svojim deťom. K takýmto zásahom pritom dochádzalo
u žalobcu dlhodobo. Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že za primeranú výšku vzniknutej
nemajetkovej ujmy je možné považovať sumu 2.000 eur vzhľadom na povahu, intenzitu, trvanie a
následky zásahov do osobnostnej sféry žalobcu ako to súd vyššie opísal. Takáto výška priznanej
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je určená súdom aj s ohľadom na komparáciu s obdobnými

právoplatnými prípadmi (KS KE sp. zn. 9CoCsp/4/2020, sp. zn. 2Co/39/2021, sp. zn. 11Co/59/2021).
S dokazovania nevyplynula taká intenzita, resp. trvanie negatívnych zásahov do osobnostných práv
žalobcu, v dôsledku ktorých by došlo k takému narušeniu medziľudských vzťahov, rodinného života,
resp. jeho zdravotného stavu, že by to odôvodňovalo priznanie náhrady nemajetkovej ujmy vo vyššom
rozsahu. Pokiaľ žiadal žalobca priznať vyššiu nemajetkovú ujmu, súd žalobu v prevyšujúcej časti

zamietol. Čo sa týka úrokov z omeškania súd tieto žalovanému nepriznal s odkazom na rozhodnutie NS
SR sp. zn. 6Cdo/185/2011, podľa ktorého v prípade nemajetkovej ujmy vzniká povinnosť túto uhradiť
až dňom právoplatného rozhodnutia príslušného súdu, teda povinný sa môže dostať do omeškania až
v prípade nesplnenia súdom uloženej povinnosti. Súd mal za to, že rozhodnutie o povinnosti zaplatiť
nemajetkovú ujmu v peniazoch má konštitutívne účinky, preto sa pred uplynutím paričnej lehoty určenej

súdnym rozhodnutím žalovaný nemôže dostať do omeškania. Z uvedených dôvodov súd žalobcovi úrok
z omeškania nepriznal a žalobu v danej časti zamietol.

7. Rozhodnutie o náhrade trov konania súd odôvodnil podľa § 255 ods. 1 a 2, § 262
ods. 1 CSP. Pokiaľ sa jedná o uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, výška plnenia, ktoré bolo

žalobcovi priznané, závisela od úvahy súdu. V tejto súvislosti súd poukázal na rozhodnutie Ústavného
súdu SR sp. zn. I. ÚS 56/2017, podľa ktorého ani úprava CSP nevylučuje osobitný režim posudzovania
úspechu v konaní a nárokov na náhradu trov
v prípadoch, keď výška plnenia závisela od znaleckého posudku alebo úvahy súdu. Žalobca bol v konaní
úspešnýčodozákladuuplatnenéhonárokuapokiaľmusúdnazákladevlastnejúvahynepriznalnáhradu

nemajetkovej ujmy v celej uplatnenej výške a takisto nepriznal v nepatrnej časti požadovaných úrokov
z omeškania, nemožno to z procesného hľadiska považovať za jeho neúspech v konaní. Z uvedených
dôvodov súd priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania o zaplatenie nemajetkovej ujmy voči
žalovanému v rozsahu 100 % s tým, že výška nemajetkovej ujmy závisela od úvahy súdu a čo sa týka
úrokov z omeškania jednalo sa

o neúspech v nepatrnej časti.

8. Proti tomuto rozsudku do výrokov I. o uloženej povinnosti zaplatiť žalobcovi2.000 eur a výroku III. o náhrade trov konania podala včas odvolanie žalovaná. Podľa žalovanej
došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci. Absencia jasného a zrozumiteľného odôvodnenia vedie k neúplnosti, nepresvedčivosti
a nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia a vedie
k porušeniu práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces priznaných čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Žalovaná od počiatku konania rozsiahlo argumentačne

vyvracala jednotlivé tvrdenia žalobcu a svoj právny názor podporila vlastnými dôkazmi, ktorých
existenciu, ako ani obsah žalobca nijakým spôsobom nespochybnil. Žalobca v rámci konania
neprodukoval a nepredložil žiaden dôkaz spôsobilý preukázať dôvodnosť ním uplatneného nároku vo
vzťahu k vzneseným námietkam žalovanou, vzhľadom na čo žalovaná opakovane dôvodne namietala
neunesenie bremena tvrdení, ako aj bremena dôkazu zo strany žalobcu. Žalobca svoje tvrdenia
opieral prevažne o jedno rozhodnutie (mestský hasič, ktorý pracoval pre mesto Halle). Nie je možné,

aby sa rozhodnutie ESD v jednej konkrétnej veci, týkajúcej sa hasiča, pracujúceho pre mesto Halle,
paušalizovalo do takej miery, že v podstate zamedzí vnútroštátnemu súdu výklad čl. 2 ods. 2 Smernice
Rady 89/391/EHS. Judikatúra ESD je len jedným z prameňov práva a nemožno ju absolutizovať do takej
miery, aby súd nemal priestor na vlastné posúdenie konkrétnej veci, o ktorej rozhoduje. Je nevyhnutné,
aby súd pri výklade predmetného článku smernice skúmal, v akom právnom režime je činnosť hasiča

v rámci HaZZ vykonávaná, či sa jedná o klasický pracovnoprávny vzťah v zmysle zákona
č. 311/2001 Z.z. (Zákonník práce), alebo sa jedná o služobný pomer s charakteristikami uvedenými
v § 12 zákona č. 315/2003 Z.z., resp. § 2 zákona č. 73/1998 Z.z.. Žalovaná na podporu svojho
názoru predložila vlastnú, podrobnú tabuľku prepočtov priemerného týždenného služobného času
v sledovaných referenčných obdobiach, z ktorej vyplývajú jednotlivé údaje tak, aby bolo možné

jednoznačne uviesť, koľko žalobca v rámci toho-ktorého obdobia odpracoval, t. j. skutočný odpracovaný
čas, ktorý je v predmetnom konaní kľúčový.
A to z dôvodu, že ujma žalobcovi mohla vzniknúť výlučne v priamej súvislosti s nesprávnym alebo
nedostatočným prebratím Smernice do právneho poriadku Slovenskej republiky, pričom preukázanie
uvedeného zaťažuje výhradne žalobcu a len v prípade presahov nad 48 hodinový priemerný týždenný

pracovný čas. Ani samotné nesprávne alebo nedostatočné prebratie Smernice do právneho poriadku
Slovenskej republiky a prípadný presah alebo presahy nad
48 hodinový priemerný týždenný pracovný čas samo o sebe bez ďalšieho, automaticky nezakladajú
nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Existenciu ujmy
v morálnej sfére jedinca je vždy nevyhnutné preukázať, a to hodnoverným spôsobom tak, aby táto bola

nezameniteľná s akoukoľvek inou ujmou spôsobenou v inej súvislosti. Uvedené zaťažuje žalobcu. Ak
aj súd dospel k záveru, že ide o nesprávnu transpozíciu smernice 2003/88/ES, tak táto skutočnosť
nezakladá žiaden nárok. Súd týmto výrokom iba skonštatoval porušenie povinnosti členského štátu
voči Európskej únií, ktorej splnenia povinnosti sa môže domáhať iba Európska komisia v zmysle
čl. 258 ZFEU. Z uvedeného možno skúmať iba konkrétny dopad na žalobcu, t. j. či vzhľadom na

nesprávnu transpozíciu smernice dochádzalo k prekročeniu limitu podľa čl. 6 písm. b) smernice alebo
nie. V tejto súvislosti žalovaná poukázala na rozhodnutie SD EÚ vo veci C-302/97. Súd prvej inštancie
sa žalovanou dôvodne vznesenými námietkami nezaoberal, nijakým spôsobom ich nevyhodnotil a
vo svojom rozhodnutí ich nezohľadnil, pričom v prípade nestotožnenia sa s nimi žalovanému, resp.
stranám konania neposkytol náležité zdôvodnenie, z akého dôvodu námietky žalovaného nepovažuje

za dôvodné, resp. relevantné. Súd v tomto smere nesprávne vyňal 4 mesiace, konkrétne august 2020
(odpracoval 235,5h), september 2020 (odpracoval 227,5h), január 2021 (odpracoval 240h), marec 2021
(odpracoval 230h). V ďalších mesiacoch napr. november 2020 (odpracoval 134h), december 2021
(odpracoval 143h). Je potrebné tieto časy za určité obdobie spriemerovať a nie vyňať, ten ktorý mesiac.
V praxi sa môže stať, že situácia si vyžaduje viac príslušníkov HaZZ a naopak sú dni, týždne, kedy je

zásahov menej, respektíve, príslušník si uplatňuje viac dni voľna. Z povahy veci vyplýva, že „referenčné
obdobie“ je obdobie, za ktoré je potrebné vypočítať priemerný pracovný čas. Je preto logické, že vyčísliť
priemerný týždenný pracovný čas, je potrebné za také obdobie, na aké je rozvrhnutý nerovnomerne
rozvrhnutý pracovný čas. V tomto smere žalovaná poukázala na § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z..
Žalovaná preto rozvrhuje služobný čas žalobcu na šesť mesiacov. Opierajúc sa o § 86

ods. 4 zákona č. 315/2001 Z.z., takýto postup znamená to, že každému príslušníkovi je pracovný čas
upravovaný takým spôsobom, aby nedošlo k presahom. Napriek tomu došlo u žalobcu
k presahu v jednom referenčnom období, a to august 2020 - január 2021, konkrétne o 1 hodinu
a 43 minút týždenne, čo spolu za referenčné obdobie predstavuje presah o 40 hodín a 31 minút(1,72 hodiny nad rámec 48h x 23,572 týždňa), čiže za 40h a 31 min strateného času nad rámec
48-hodinového pracovného času má byť žalobcovi vyplatená suma 2.000 eur, čo sa žalovanej javí
ako prehnaná suma. Žalovaná od počiatku konania poukazovala na celkovú zmätočnosť žaloby a

povahu uplatneného nároku, pričom, ako to vyplýva z jednotlivých podaní žalobcu, predmetnú námietku
žalovaného nijakým spôsobom nevyvrátil a opakovane namietanú zmätočnosť a nejasnosť obsahu
podaní neodstránil. Súd sa vznesenou námietkou v tejto súvislosti nezaoberal. Žalobca v žalobe k
právomoci súdu v tejto veci uviedol, že táto je daná podľa § 25 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v spojení s § 3 CSP. Z toho žalovaná

vyvodila, že nárok na náhradu škody bol žalobcom uplatnený práve podľa zákona č. 514/2003 Z. z..
Súd prvej inštancie potom nezohľadnil žalovanou špecifikované zákonné kritériá, ktorých splnenie nie
je na úvahe súdu, ani súdu. Žalovaná vzniesla námietku nesplnenia podmienky pre riadne uplatnenie
nárokunanáhraduškodynasúde,ktoroujepredbežnéprerokovanietohtonárokuspríslušnýmorgánom
podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.. Žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody je svojou podstatou vyjadrením snahy o mimosúdne vyriešenie sporu. Zákon č. 514/2003 Z. z.

upravuje podmienky, za ktorých sa môže dotknutá osoba domáhať svojich práv na vecne a miestne
príslušnom súde Slovenskej republiky až po predbežnom prerokovaní nároku na náhradu škody s
orgánom oprávneným konať v mene štátu. Ďalej žalovaná poukázala na to, že zákon č. 514/2003 Z.
z. stanovuje, že štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola
spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci, a to

nezákonnýmrozhodnutím,nezákonnýmzatknutím,zadržanímaleboinýmpozbavenímosobnejslobody,
rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo nesprávnym úradným
postupom. Ak sa žalobca domáha náhrady škody titulom zákona č. 514/2003 Z. z. spočívajúcom
v údajnom nesprávnom úradnom postupe pri transpozícii Smernice Európskeho parlamentu a Rady
2003/88/ES, bolo potrebné zo strany žalobcu preukázať, že ním tvrdený nesprávny úradný postup

bol na to príslušným orgánom konštatovaný. Predchádzajúca konštatácia nezákonnosti napádaného
právneho úkonu je v prípadoch žalôb na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. jednou z
prvoradých a nevyhnutných podmienok na uplatnenie náhrady škody na súde, z ktorých následne tento
súd konajúci o náhrade škody vychádza. V danej veci nebol žiadnym príslušným orgánom konštatovaný
nesprávny úradný postup v súvislosti s transpozíciou Smernice, na ktorú sa žalobca odvoláva. Žalobca

doposiaľ jasne a nezrozumiteľne neuviedol, v čom konkrétne vidí chyby v úradnom postupe, kým boli
vykonané, aký mal byť podľa žalobcu správny postup pri transpozícii Smernice, kedy a kým bol tento
nesprávny úradný postup konštatovaný. V tomto prípade prvý predpoklad vzniku zodpovednosti štátu
za škodu nebol naplnený. Medzi stranami sporu je nesporné, že žalobcovi bola vyplatená mzda za
všetky služby, ktoré v služobnom úrade Ministerstva vnútra SR vykonal. Z uvedeného je zrejmé, že

žalobcovi nemohla vzniknúť škoda, nakoľko všetky služby mal zhodnotené vo svojej mzde. Za každú
hodinu výkonu štátnej služby, určenej pohotovosti, ako aj za nadčas, boli žalobcovi riadne vyplatené
príslušné zložky služobného príjmu, resp. poskytnuté náhradné voľno v súlade s predmetným zákonom.
Nebol naplnený ani tretí predpoklad vzniku zodpovednosti štátu za škodu, keď medzi neexistujúcim
nesprávnym úradným postupom, ktorý mal spočívať v údajnej nesprávnej transpozícii Smernice a

neexistujúcou škodou v podobe náhrady časti mzdy, nemôže existovať ani priama príčinná súvislosť.
Z bodu 36 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd sa obligatórnym kritériom slúžiacim
pre potreby výpočtu priemerného týždenného služobného času nezaoberal, uvedené nezohľadnil vo
svojom rozhodnutí, pričom je zrejmé, že otázku referenčného obdobia, na nutnosť zohľadnenia ktorej
žalovaný apeloval, nepovažoval za právne významnú a relevantnú, čo žalovaná považuje za nesprávne

právne posúdenie veci. Žalobcom stanovené, resp. ohraničené obdobie, v rámci ktorého sa domáha
svojho nároku, nekorešponduje s referenčným obdobím podľa smernice, jedná sa o dve samostatné
obdobia, ktoré nepredstavujú jeden celok, pričom tieto nie je žiaduce si vzájomne zamieňať. Za
predpokladu pripustenia stotožnenia referenčného obdobia so žalovaným obdobím by dochádzalo k
absurdným situáciám, kedy by sám žalobca v konaní ustanovil referenčné obdobie, ktoré by bolo pre

súd smerodajné, čím by sa dochádzalo k nereálnym výpočtom reálne odslúžených hodín. Takýto postup
však nevyplýva zo smernice, dokonca je s ňou v priamom rozpore. Nezohľadnenie šesťmesačného
referenčného obdobia pre zistenie reálne
odslúžených hodín žalobcu zo strany súdu žalovaná nepovažuje za správne. S poukazom na
§ 1 ods. 1 o ochrane proti požiarom je potrebné konštatovať, že otázka nepretržitej prevádzky každej

hasičskej stanice je nesporná, je nevyhnutné zabezpečiť ich efektívnosť kedykoľvek
24 hodín a 7 dní v týždni. Z uvedeného dôvodu absurdný výklad článku 6 písm. b/, ktorý sa snaží
predostrieť žalobca, by znamenal, že ak by žalobca odpracoval 2 služby za 1 týždeň, tak by už nemohol
byť zavolaný do služby v prípade potreby, napríklad mimoriadne náročného požiaru vyžadujúceho vyššípočet hasičov, ale ani by nemohol za niekoho zaskočiť, kto by napríklad ochorel. Ustanovenie § 86
ods. 1 zákona o HaZZ stanovuje, že nerovnomerný služobný čas sa rozvrhuje do obdobia šiestich
mesiacov. Cieľom predmetného ustanovenia je naplánovať služby príslušníkov HaZZ tak, aby tieto

boli rozvrhnuté v určitom období, konkrétne v období 6 mesiacov. Ide o totožný cieľ ako udáva pojem
„referenčné obdobie“ zo smernice, ktorý pojem rovnako rozvrhuje pracovný čas do určitého obdobia.
Podstatou nerovnomerného rozvrhnutia služobného času (podľa zákona) a pracovného času (podľa
smernice 2003/88/ES), zmyslom zavedenia referenčných období a ich právneho zakotvenia v smernici,
je práve zabezpečenie potrebnej flexibility pre výkon rôznorodých povolaní. Smernica 2003/88/ES

jasne vymedzuje, čo je to pracovný čas a zároveň ho oddeľuje od času odpočinku. Cieľom smernice
nie je, aby sa do maximálneho týždenného pracovného času započítaval aj čas odpočinku, inak by
ho nerozlišovala. Smernica 2003/88/ES považuje za potrebné, aby mal pracovník dostatočný čas na
odpočinku a zároveň stanovuje hranicu maximálneho priemerného týždenného pracovného času. V
zmysle uvedeného má žalovaná za to, že vypočítať priemerný týždenný pracovný čas žalobcu nemožno
z fondu pracovného času. Pojem „maximálny týždenný priemerný pracovný čas“ je treba ďalej rozdeliť

a definovať. „Maximálny“ nám definuje určitú hornú hranicu počtu hodín, ktorú nemožno prekročiť.
V tomto prípade ide o hranicu 48 hodín „týždenne“, čo predstavuje 7 dní. Zároveň nejde
o striktne 7 dní kalendárneho týždňa (t. j. pondelok – nedeľa), čo vyplýva z článku 6 písm. b)
Smernice 2003/88/ES, ktorý hovorí o období siedmich dní a teda ide o určité obdobie siedmich po sebe
nasledujúcich dní, ktoré nemusia začínať pondelkom kalendárneho týždňa.

Článok 6 Smernice 2003/88/ES zároveň pojednáva o „priemernom“ čase, teda nemožno hovoriť o
doslovnom výklade, že každých 7 po sebe nasledujúcich dní musí byť striktne dodržaná horná hranica
48 hodín. Smernica pojednáva o priemere za určité obdobie a v článku 16 písm. b) pojednáva o
referenčnom období nepresahujúcom štyri mesiace. Smernica zároveň v ods. 15 preambuly prezumuje
potrebu zabezpečiť pružnosť pri uplatňovaní určitých ustanovení tejto smernice a súčasne zabezpečiť

dodržiavanie zásad ochrany zdravia
a bezpečnosti pracovníkov. Zároveň v ods. 16 preambuly smernica ustanovuje, že je treba ustanoviť,
že členské štáty alebo sociálni partneri môžu uplatniť odchýlky z určitých ustanovení. Požiarna ochrana
musí byť v pohotovosti 24/7, nakoľko nie je možné predpokladať kedy a kde vypukne požiar alebo
nastane iná situácia vyžadujúca si zásah príslušníkov Hasičského a záchranného zboru. Je preto

nevyhnutné, aby boli prijaté určité odchýlky od ustanovení Smernice 2003/88/ES pre účinné a efektívne
zabezpečenie chodu hasičských staníc. Ustanovenie článku 17 ods. 3 písm. b) bodu iii) Smernice
povoľuje, aby sa členské štáty odchýlili od ustanovenia článku 16 Smernice a upravili si referenčné
obdobie v zmysle článku 19 u protipožiarnych službách, pod ktoré žalobca, ako príslušník Hasičského
a záchranného zboru nepochybne spadá. S poukazom na § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.

nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov Hasičského a záchranného zboru je rozvrhnutý na
obdobie šiestich mesiacov. Na toto referenčné obdobie šiestich mesiacov je nutné prihliadať. To vyplýva
ajzlogikytvorbyfondupracovnéhočasu,naktorýsaodvolávasamotnýžalobca,keďžetentojetvorenýv
zmysle§86ods.1zákonač.315/2001Z.z.naobdobiešiestichmesiacov.Vzmyslevyššiehouvedeného
má žalovaná za to, že pojem „priemerný“ je nutné vykladať ako priemerný maximálny týždenný čas v

referenčnom období šiestich mesiacov
a teda v priemere nemôže tento čas prekročiť 48 hodín každých 7 po sebe nasledujúcich dní.
Spoukazomnačlánok2ods.2Smernice2003/88/ESnemožnodopracovnéhočasuzarátavaťčas,ktorý
spadápoddefiníciučasuodpočinku.Zuvedenéhohľadiskajepretoirelevantné,žežalobcapoukazujena
fondpracovnéhočasu,ktorýodzrkadľujenavýplatnýchpáskachvýškumzdyaniepracovnýčasvzmysle

Smernice 2003/88/ES. Žalobca pri svojich výpočtoch (tabuľka) mylne vychádza z fondu pracovného
času, pri ktorom na jednej strane ani neuniesol dôkazné bremeno, na strane druhej takýto ukazovateľ
neodzrkadľuje skutočne odpracované hodiny. Smernica jasne čas odpočinku a pracovný čas od seba
oddeľuje, zatiaľ čo žalobca mylne zamieňa pojem pracovný čas s pojmom fond pracovného času.
Žalovaná zároveň poukazuje na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-742/19, z ktorého vyplýva,

že článok 2 Smernice sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby sa doba, ktorú príslušník
strávi zdržiavaním sa na svojom útvare počas služobnej pohotovosti bezprostredne nadväzujúcej na
vykonávanie štátnej služby v rámci rozvrhnutia služobného času, pričom nevykonáva skutočnú prácu,
odmeňovala iným spôsobom ako doba štátnej služby, počas ktorej tento príslušník plní služobné úlohy.
Smernica v článku 16 písm. b) upravuje aj tzv. „neutralizáciu“, ktorá hovorí

o „preskočení“ určitých dní v referenčnom období, ako keby neexistovali. Predmetným spôsobom sa
poskytuje pracovníkom zvýšená ochrana, pretože sa z referenčných období „vymazávajú“ dni času
odpočinku,čímsapočetodpracovanýchdnínezmení,aleznížisapočetdnívreferenčnomobdobíateda
sa zvyšuje priemerný týždenný pracovný čas žalobcu. Avšak, nemožno neutralizovať všetky dni voľna,pretože by to vytvorilo situáciu ad absurdum a čím viac dní voľna na oddych a regeneráciu by žalobca
dostal a využil, tak tým viac by bolo zasiahnuté do jeho práva na oddych a regeneráciu. Zákonodarca pri
tvorbe smernice prezumoval predmetnú situáciu a neutralizoval iba dni riadnej dovolenky, v plachtách

služieb označené ako „DOV“, a dni práceneschopnosti, v plachtách označené ako „PN“ a „PNK“ (v
iných prípadoch aj „OČR“), čím vytvoril priestor na zvýšenú ochranu pracovníkov. Na účely výpočtu
priemerného týždenného pracovného času žalobcu žalovaná neutralizuje všetky dni riadnej platenej
dovolenky „DOV“, ako aj všetku práceneschopnosť „PN“ a „PNK“, tiež „OČR“ a dni voľna z dôvodu
všeobecného občianskeho záujmu „VSZ“. V zmysle Smernice, ako aj právneho poriadku Slovenskej

republiky, sú referenčné obdobia príslušníkov Hasičského a záchranného zboru rozvrhnuté do 6
mesačných období, ktoré v zmysle Smernice 2003/88/ES nie sú viazané na kalendárne mesiace, t.
j. napríklad od januára do júna a od júla do decembra. Tieto referenčné obdobia treba počítať od
momentu, od ktorého si žalobca uplatňuje svoj nárok. Vo vzťahu k žalobcom predloženej tabuľke, ktorou
odôvodňuje svoj nárok, žalovaná namietala, že samotný odkaz na tabuľku, ako dôkaz presahu nad 48
hodinový pracovný čas, neobstojí

a tento nepostačuje. Z predmetnej tabuľky nie je zrejmé, ako žalobca k svojim výsledkom dospel,
na základe akých skutočností, ktoré faktory bral do úvahy. Žalobca celkom zjavne nezohľadnil šesť
mesačné referenčné obdobie, ale svoje výpočty viaže na obdobie kalendárneho roka, t.j. 12 mesiacov,
na čo v zmysle smernice nie sú splnené podmienky. Tieto námietky žalovaná uplatnila už v konaní pred
súdom prvej inštancie, ale súd sa s nimi

v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal. Žalobca nijakým spôsobom nešpecifikoval, presne v
akých obdobiach dochádzalo k presahom nad 48 hodinový týždenný pracovný čas.
V konaní neboli zo strany žalobcu jednoznačne preukázané presahy nad 48 hodín v konkrétnych
obdobiach, avšak tvrdenie žalobcu o pravidelných presahoch vo výške 53 hodín týždenne boli pre
konajúci súd postačujúce. Žalobca nepreukázal, kedy a v akom rozsahu pracoval nad limit 48

hodinového týždenného pracovného času vyplývajúceho zo Smernice a taktiež nepreukázal, aká ujma
mu v dôsledku toho mala vzniknúť. Žalobca nepredložil dôkaz o tom, že by vôbec bola porušená
Smernica2003/88/ES,resp.žebyúdajnýzásahdojehosúkromnejsférymalakýkoľveknegatívnydopad
v jeho rodinných vzťahoch, na jeho zdravotný, psychický stav
a služobný výkon, ako aj na rodinné väzby. Žalovaná v konaní predložila dôkaz, a to prehľad plánu

žalobcu za žalované obdobie, v ktorom sú detailne uvedené jednotlivé dni v príslušných mesiacoch s
príslušným popisom podľa toho, čo sa v daný deň dialo. Číslo na úplnom konci tabuľkového prehľadu
plánu však neznamená celkový počet žalobcom odslúžených hodín
v rámci žalovaného obdobia, ale sčítaný počet hodín jednotlivo uvedených v stĺpci 3 (počet hodín). Tento
údaj však započítava aj príplatky za výjazdy, a preto je dôležité si všimnúť, že viaceré dni za uvedené

obdobie sú v tomto dôkaze uvedené duplicitne, z dôvodu ktorého nemožno súčet hodín považovať za
údaj o súčte odslúžených hodín žalobcu. Žalovaná sa taktiež nemôže stotožniť s názorom súdu prvej
inštancie, že v predloženej tabuľke výpočtu priemerného týždenného služobného času v sledovaných
referenčných obdobiach nie je započítavaný údaj o pohotovosti žalobcu, čím sa v konečnom dôsledku
ešte navýši celkový presah nad 48 hodín. Tabuľka obsahuje 15 stĺpcov, v štvrtom stĺpci zľava (počet

odslúžených celých zmien) figuruje údaj, ktorý preukazuje počet žalobcom odslúžených celých
24 hodinových zmien (denná + nočná časť). 24 hodinová zmena v sebe zahŕňa aj tzv. nočnú časť,
resp. pohotovosť, počas ktorej sa žalobca nachádza na stanici, avšak okrem prípadu výjazdu (vtedy
sa pohotovosť zmení na nadčas, ktorý je aj odlišne finančne ohodnotený), kedy tento čas slúži na
oddych, čo potvrdil aj žalobca. Z tabuľky je možné tiež vyčítať, koľko času žalobca strávil v rámci

nočnej pohotovosti, koľko času predstavovali výjazdy, koľko času žalobca strávil v práci aj po skončení
24 hodinovej zmeny. Žalovaná v tabuľke uviedla aj počet skutočne odslúžených hodín v mesiaci, tiež
započítané dni, percentuálne vyjadrenie aktívnej časti služobnej pohotovosti (výjazdy) a priemerný počet
týždňovvmesiaci(početskutočneodslúženýchhodínvmesiaci/priemernýpočettýždňovvsledovanom
období=priemernýpočetskutočneodslúženýchhodínzatýždeň).Žalovanádosvojichtabuliekzahrnula

aj nočné pohotovosti, nakoľko žalobcovi za účelom zistenia počtu skutočne odpracovaných hodín
zarátaval celé 24hodinové zmeny, ako to vyplýva z predložených tabuliek. Vzhľadom na uvedené
nemožno tvrdiť, že žalovaným uvádzané hodnoty priemerného počtu skutočne odslúžených hodín za
týždeň je potrebné navýšiť ešte o pohotovosti, teda celkový priemerný počet odslúžených hodín by
mal byť ešte výrazne vyšší. Žalobca vo svojich výpočtoch do odpracovaných hodín zarátava aj časy

odpočinku, napr. riadnej ročnej dovolenky (DOV), dodatkovej dovolenky (DOD), dovolenky vo sviatok
(DOS),voľnozkolektívnejzmluvy(SVP),voľnozaprácuvosviatok(VS),návštevulekárskehozariadenia
(LEK), sprevádzanie rodinného príslušníka do lekárskeho zariadenia (SRP). Žalovaná sa nestotožňuje
ani s posúdením splnenia podmienok priznania práva na náhradu škody z dôvodu porušenia právaÚnie, zo strany súdu prvej inštancie. Žalobca neosvedčil, že by mu vznikol nárok na náhradu škody.
Žalobca nejasným spôsobom stanovil „škodu“, ktorá mu mala vzniknúť tým, že vykonával nariadenú
služobnú pohotovosť, za ktorú bol žalobca v zmysle platnej legislatívy odmeňovaný. V čase služobnej

pohotovosti sa od žalobcu nevyžaduje „aktívna činnosť“ a teda mimo času skutočného výkonu práce
môže žalobca odpočívať alebo sa venovať inej činnosti. Počas služobnej pohotovosti žalobca nemusí
uskutočňovať žiaden výkon práce z vlastnej iniciatívy, len na základe pokynu svojho zamestnávateľa.
Žalobca nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti. Napriek tomu
zamestnávateľ žalobcovi vypláca dohodnutú odmenu za takto strávený čas, t. j. nielen za vykonanú

prácu, ale aj za takúto neaktívnu časť práce. Pokiaľ súd prvej inštancie dospel k záveru, že služobná
pohotovosť, ktorú vykonáva žalobca, za ktorú je riadne odmeňovaný, je pracovným časom a má
sa zarátavať do pracovného fondu, samo o sebe to ešte nie je dôvodom na priznanie nároku na
náhradu škody. Súd prvej inštancie právny nárok na náhradu škody subsumoval pod ustanovenia
Občianskeho zákonníka v podobe nemajetkovej ujmy. Žalovaná považuje výšku náhrady nemajetkovej
ujmy priznanú súdom za neprimeranú, a to aj s porovnaním výšky náhrad, ktorá je priznávaná obetiam

trestných činov, ktorých ujma je v porovnaní s údajnou ujmou žalobcu podľa názoru žalovanej podstatne
vyššia. V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva náhrada nemajetkovej ujmy musí byť
rozumne primeraná utrpenej ujme na povesti, pričom pri určovaní výšky náhrady ujmy treba vychádzať
z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy. Žalobca nepreukázal zásah do súkromného, rodinného života, či
neoprávnený zásah, ktorý by sa odrazil v medziľudských vzťahoch či nepriaznivosť zdravotného stavu

v príčinnej súvislosti
s výkonom povolania v takej značnej miere, ktorá by odôvodňovala výšku priznanej sumy súdom prvej
inštancie. Náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch môže súd podľa § 13
ods.2Občianskehozákonníkapriznaťlenakosekundárnukompenzáciuvtedy,akbyinánápravanebola
možná v zmysle § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, avšak vždy len vtedy, ak bola v značnej miere

znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, čo
v prípade žalobcu nebolo preukázané. Keď sa žalobca domáha v zmysle žaloby náhrady nemajetkovej
ujmy, žalobca musí na konkrétnych skutkových okolnostiach preukázať, že zásah nielen mohol, ale aj
skutočne vyvolal následnú reakciu v jeho súkromnom živote, rodinnom prostredí, profesionálnej sfére,
či v inom prostredí. Zo strany žalobcu nebolo žiadnym spôsobom preukázané, že by utrpel ujmu, ktorá

by v značnej miere znížila jeho dôstojnosť, resp. vážnosť v spoločnosti. Súčasne žalovaný poukazuje
aj na skutočnosť, že žalobca sa žalobou nedomáha aby sa „upustilo od neoprávneného zásahu“ do
jeho práva na ochranu jeho osobnosti, ani aby sa odstránili následky takéhoto zásahu. Podaná žaloba
tak vôbec nerieši (údajný protiprávny) stav do budúcnosti, ale naopak vytvára priestor pre opätovné
čiastkové žaloby. V konaní nebolo preukázané ako súčasný stav zasahuje do osobnostnej sféry žalobcu,

ako základný predpoklad pre vznik nemajetkovej ujmy. Z obsahu podanej žaloby vyplýva skutočnosť, že
žalobca vidí problém vo svojom (nedostatočnom) finančnom ohodnotení počas služobnej pohotovosti,
keď sa žalobou domáha len (sekundárneho) finančného plnenia od Slovenskej republiky. Žalovaná
dôvodne opakovane namietala, že žalobca v rámci konania pred súdom prvej inštancie neodôvodnil
výšku požadovanej peňažnej náhrady, pretože neuviedol, v čom tento „údajný neoprávnený“ zásah

spočíval. Tabuľku priloženú žalobcom
v jeho žalobe nemožno považovať za dôkaz, ktorý by preukazoval výšku ujmy, ktorú žalobca požaduje.
Žalobca ani do tohto momentu konania nepreukázal a ani riadne neodôvodnil výšku ujmy (3.102,46
eur), ktorá mu mala byť spôsobená. Skutočnosť, že žalobca nemôže venovať toľko času, koľko by
si predstavoval, rodine, priateľom, voľnočasovým aktivitám a koníčkom, nie je argumentom utrpenej

ujmy v dôsledku nesprávneho prebratia Smernice; medzi uvedeným neexistuje priama a bezprostredná
príčinná súvislosť. Uvedené nepredstavuje argument spôsobilý preukázať dôvodnosť uplatneného
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch. Žalobca nepreukázal, že by jeho práca bola výlučným dôvodom, pre ktorý sa rodine,
blízkym,priateľom,prípadnevoľnočasovýmaktivitámvenujemenej.Žalobcasadomnieval,žeuplatnený

nárok na náhradu škody vznikol v dôsledku porušenia práva Európskej únie k jeho ujme, a to v dôsledku
nesprávneho prebratia Smernice 2003/88/ES do právneho poriadku Slovenskej republiky v podobe
zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore. Žalobca mal za to, že v súlade s článkom 6
Smerniceboličlenskéštátypovinnéprijaťopatrenianazabezpečeniebezpečnostiazdraviapracovníkov
tak, aby priemerný pracovný čas pre každé obdobie 7 dní vrátane nadčasov neprekročil 48 hodín.

Žalovaná má za to, že rozsah pôsobnosti Smernice 2003/88/ES je pozitívne vymedzený v článku 2
ods. 1 Smernice, ako aj negatívne vymedzený v článku 2 ods. 2 Smernice, teda Smernica 2003/88/
ES sa neuplatňuje na odvetvia činností, ktoré zahŕňajú určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany.Vzhľadom na charakter vykonávaných činností a s tým spojený rozvrh služobného času sa Smernica
2003/88/ES na služobný pomer príslušníkov Hasičského a záchranného zboru nevzťahuje
v plnom rozsahu, preto jej ustanovenia nemohli byť porušené tak, ako to tvrdil žalobca. Žalobca si

nesprávne vykladá pôsobnosť Smernice, ktorá sa nevzťahuje na príslušníkov Hasičského
a záchranného zboru. Rozsah pôsobnosti Smernice stanovuje článok 1 ods. 3, podľa ktorého táto
Smernica sa vzťahuje na všetky odvetvia činností, verejné a súkromné, v zmysle
článku 2 Smernice 89/391/EHS bez toho, aby boli dotknuté články 14, 17, 18 a 19 Smernice 89/391/
EHS. Smernica Rady 89/391/EHS v článku 2 ods. 2 stanovuje, že Smernica 89/391/EHS sa neuplatňuje

tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných
služieb, ako sú napríklad ozbrojené sily, polícia alebo pre určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany.
Žalovaná má za to, že štátna služba príslušníkov Hasičského a záchranného zboru, ktorí vykonávajú
aj zásahovú činnosť charakteristickú nerovnomerným rozvrhnutím služieb s nariadenou služobnou
pohotovosťou, má charakter osobitnej činnosti služieb civilnej ochrany. Nakoľko Smernica 2003/88/ES
sa na príslušníkov Hasičského a záchranného zboru v prípade služobného času ako aj ich odmeňovania

nevzťahuje, je táto oblasť v plnej miere v pôsobnosti vnútroštátnej právnej úpravy. Vzhľadom na uvedené
sa príslušné ustanovenia Smernice 2003/88/ES na prípad žalobcu nemôžu aplikovať, preto žalobcovi
v zmysle žaloby nemohla vzniknúť žiadna škoda. Žalovaný navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu
prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku I. zmenil a žalobu zamietol.

9. K odvolaniu žalovanej sa žalobca nevyjadril.

10. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací vec preskúmal v zmysle § 379 a § 380
ods. 1 CSP v rozsahu a z dôvodov odvolania žalovanej, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa
§ 385 CSP a contrario a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej

časti vo výrokoch I. a III. potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny.

11. Odvolací súd preskúmaním veci v rozsahu a z dôvodov vymedzených odvolaním žalovanej dospel
k záveru, že súd prvej inštancie vzal pri svojom rozhodovaní do úvahy všetky skutočnosti, ktoré z
vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov vyplynuli, neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré

boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo, výsledok hodnotenia dôkazov
zodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 CSP. Pri rozhodovaní súd prvej
inštancie použil správny právny predpis, správne ho vyložil a na daný skutkový stav ho aj správne
aplikoval. Odvolací súd sa preto stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie a
z tohto dôvodu si odvolací súd aj osvojil dôvody napadnutého rozhodnutia, v celom rozsahu na ne

poukazuje v zmysle
§ 387 ods. 2 CSP a k odvolacím námietkam žalovanej dodáva nasledovné:

12. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní posúdil nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy
v zmysle ust. § 11 v spojení s § 13 Občianskeho zákonníka, spôsobenej žalobcovi za porušenie jeho

práva na maximálny týždenný pracovný čas s poukazom na
čl. 6 písm. b/ Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa 04.11.2003 o niektorých
aspektoch organizácie pracovného času, ktorý nebol dostatočne prebratý do vnútroštátneho právneho
poriadku Slovenskej republiky, konkrétne zákona č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore
v znení neskorších predpisov.

13. Spor o náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi porušením práva únie v dôsledku nesprávneho
prebratia - transpozície smernice Európskej únie do vnútroštátneho právneho poriadku, je potrebné
zaradiť medzi súkromnoprávne spory. Súd prvej inštancie pri posudzovaní predmetu sporu musel
posudzovať zodpovednosť žalovaného za škodu žalobcovi, ktorá mu bola spôsobená porušením práva

únie, pričom jedným z predpokladov zodpovednosti je „dostatočne závažné porušenie právnej normy
únie, ktorej cieľom je priznanie práv jednotlivcom“. Súd prvej inštancie bol v rámci svojej právomoci
v prejednávanom spore oprávnený a povinný skúmať, či zo strany žalovaného došlo k tvrdenému
porušeniu práva únie pri preberaní Smernice 2003/88/ES do právneho poriadku Slovenskej republiky,
a to konkrétne vo vzťahu k zákonu č. 315/2001 Z.z., čo znamená, že v jednotlivostiach bol oprávnený

a povinný skúmať, či zákon č. 315/2001 Z.z. zodpovedá cieľom čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES.

14. Odvolací súd poukazuje i na rozsudok Súdneho dvora C-429/09 zo dňa 25.11.2010 vo veci Günter
Fuß, ktorý vo svojom rozhodnutí citoval aj súd prvej inštancie, a ktorý sa zaoberal práve otázkou výkladuSmernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa 4.11.2003 o niektorých aspektoch
organizácie pracovného času v súvislosti s porušením čl. 6 Smernice, ustanovujúceho maximálny
týždenný pracovný čas. Uvedené konanie sa týkalo pracovníka, ktorý bol ako hasič zamestnaný v rámci

zásahovej služby spadajúcej do verejného sektora
a jeho rozpis služieb stanovoval v priemernej dĺžke 54 hodín týždenne a zahŕňal 24-hodinové zmeny,
pričom každá 24-hodinová zmena, v rámci ktorej musel byť hasič prítomný na pracovisku, pozostávala
z aktívnej služby a pohotovostnej služby, ktorá môže byť prerušená zásahovou činnosťou.

15. Slovenská právna úprava - zákon č. 315/2001 Z. z. o hasičskom a záchrannom zbore
vzneníneskoršíchpredpisov(ďalejlen„zákon“)v§85až§94upravujepodmienkyvýkonuštátnejslužby
so zameraním na pojmy: týždenný služobný čas, nerovnomerné rozvrhnutie služobného času, prestávky
v štátnej službe, nepretržitý odpočinok medzi služobnými dňami, dĺžka nepretržitého odpočinku v týždni,
dni služobného pokoja, štátna služba nadčas, služobná pohotovosť a dovolenka. Podľa prílohy č. 4 bod
6 zákona do jeho znenia bola prebratá Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa

4.11.2002 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (bod 6 prílohy č.4). Z ustanovení zákona
ale nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť
ich služobného času a práve v tejto skutočnosti spočíva rozpor slovenskej právnej úpravy s právom
Európskej únie. Súdny dvor opakovane konštatoval, že pojem „pracovný čas“ uvedený
v smernici 2003/88 je autonómnym pojmom práva EÚ, ktorý treba definovať podľa objektívnych

vlastností s odkazom na systém a účel tejto smernice, ktorým je zlepšenie životných a pracovných
podmienok pracovníkov. Článok 2 ods. 1 a 2 smernice 2003/88 vymedzuje „pracovný čas“ ako
„akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju
činnosť alebo povinnosti…“ a „čas odpočinku“ ako „akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom“. Ako
Súdny dvor zdôraznil vo svojej judikatúre, rozlišovanie je binárne: buď je určitý čas pracovným časom,

alebo nie je. Normotvorca teda nepovažoval za vhodné stanoviť nijakú ďalšiu kategóriu alebo kategórie,
pomocou ktorých by umožnil určité rozlišovanie alebo nuansy. Súdny dvor v rozsudku
vo veci C-518/15 Ville de Nivelles/Rudy Matzak predovšetkým zdôraznil, že členské štáty
sa nemôžu, pokiaľ ide o určité kategórie hasičov prijatých do verejných hasičských služieb, odchýliť
od súboru povinností vyplývajúcich z ustanovení smernice vrátane pojmov „pracovný čas“ a „čas

odpočinku“. Smernica neumožňuje ani to, aby členské štáty ponechali v platnosti alebo prijali inú
definíciu pojmu „pracovný čas“, ako je definícia uvedená v tejto smernici. Smernica síce stanovuje
možnosť členských štátov uplatňovať alebo prijímať ustanovenia, ktoré sú priaznivejšie pre ochranu
bezpečnosti a zdravia pracovníkov, ale táto možnosť sa neuplatňuje na definíciu pojmu „pracovný čas“.
Toto konštatovanie potvrdzuje aj účel tejto smernice, ktorý má zabezpečiť, aby sa definície v nej uvedené

nemohli vykladať rôzne
v závislosti od vnútroštátneho práva. Článok 6 písm. b) smernice 2003/88 predstavuje pravidlo
sociálneho práva Únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže
je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá
členským štátom povinnosť stanoviť 48-hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v

súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa tak nadčasy ako aj pracovnú pohotovosť a od ktorej
sa nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, hoci by k
tomu došlo len prostredníctvom súhlasu dotknutého pracovníka. Ako už Súdny dvor viac krát rozhodol,
členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b) smernice 2003/88 tak,
že uplatnenie tohto nároku pracovníkov na to, aby priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval túto

maximálnu hranicu, budú viazať na nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom obmedzia.

16. Slovenská právna úprava v zákone č. 315/2001 Z. z. o hasičskom a záchrannom zbore umožňuje
zamestnávateľovi, resp. služobnému úradu rozvrhnúť príslušníkovi zboru služobný (pracovný) čas
tak, že tento presiahne maximálnu hranicu, stanovenú v čl. 6 písm. b) cit. Smernice Európskeho

parlamentu a rady 2003/88/ES zo 04.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času.
Je potrebné zdôrazniť, že povinnosť členských štátov vyplývajúca zo smernice, ktorou je dosiahnuť
výsledok stanovený smernicou, ako aj ich povinnosť prijať všetky opatrenia všeobecnej alebo osobitnej
povahy na zabezpečenie splnenia tejto povinnosti, sa vzťahuje na všetky orgány členských štátov.
Vychádzajúc

z vyššie uvedených skutočností, je potrebné konštatovať, že Slovenská republika ako členský štát EÚ
v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov, konkrétne príslušníkov Hasičského
a záchranného zboru, neprijala opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby nebolaprekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času, stanovenej v čl. 6 písm. b)
cit. Smernice.

17. Vo vzťahu k pôsobnosti Smernice na žalobcu, t. j. na hasiča, resp. príslušníka Hasičského a
záchranného zboru, treba poukázať na rozsudok Súdneho dvora v spojených veciach C-397/01 až
C-403/01 z 5.10.2004 Pfeiffer a i., ako aj v uznesenie Súdneho dvora
vo veci C-52/04 zo 14. júla 2005 Personalrat der Feuerwehr Hamburg. Čl. 1 ods. 3 Smernice definuje
svoj rozsah pôsobnosti na všetky odvetvia činností, verejné i súkromné, pričom výslovne odkazuje na

článok 2 smernice 89/391/EHS. Smernica 89/391 sa v zmysle
čl. 2 ods. 1 uplatňuje na „na všetky odvetvia činnosti a to verejné aj súkromné“, ku ktorým okrem iného
patria všeobecne uvedené činnosti služieb (priemysel, poľnohospodárstvo, obchod, administratíva,
služby, vzdelávanie, kultúra, voľný čas atď.) Ako vyplýva
z ods. 2 prvého pododseku tohto čl., neuplatňuje sa uvedená smernica tam, kde sú s ňou nevyhnutne
v rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, napríklad v oblasti

služieb civilnej ochrany. Na činnosť vykonávanú žalobcom sa ale táto výnimka nevzťahuje. Výnimky
z pôsobnosti uvedené v čl. 2 ods. 2 v prvom pododseku Smernice je potrebné s ohľadom na cieľ
Smernice /podpora zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci/ vykladať zužujúco.
Táto výnimka bola prijatá len na účel zabezpečiť riadne fungovanie služieb nevyhnutných na ochranu
verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku, ak nastane osobitne vážna situácia alebo situácia osobitného

rozsahu /napríklad prípady živelných pohrôm/, pre ktorú je typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný
čas
pre zásahové a záchranné tímy. Takáto služba civilnej ochrany sa jasne odlišuje
od štandardnej, základnej obsahovej náplne činnosti a plnenia úloh žalobcu ako príslušníka Hasičského
a záchranného zboru. Aj zo záverov uznesenia Súdneho dvora vo veci

C-52/04 Personalrat der Feuerwehr Hamburg vyplýva, že čl. 2 smernice Rady 89/391/EHS
o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov
pri práci, ako aj čl. 1 ods. 3 smernice Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch organizácie pracovného
času, sa majú vykladať v tom zmysle, že činnosti vykonávané zásahovými silami takej verejnej požiarnej
služby, ako je verejná služba, o ktorú ide v konaní vo veci samej, obvykle patria do pôsobnosti uvedených

smerníc, takže článok 6 bod 2 smernice 2003/88/ES
v zásade bráni prekročeniu maximálnej hranice 48 hodín určenej ako maximálny týždenný pracovný čas,
vzťahujúci sa aj na služby hliadky. Jeho prekročenie je však možné v prípade výnimočných okolností
takej závažnosti a rozsahu, ktoré dočasne prevážia cieľ smerujúci
k zabezpečeniu riadneho fungovania služieb nevyhnutných pre ochranu takých verejných záujmov, ako

sú verejný poriadok, zdravie a bezpečnosť, nad cieľom spočívajúcim
v zabezpečení bezpečnosti a zdravia pracovníkov pridelených do zásahových a záchranných jednotiek;
aj v takejto výnimočnej situácii však musia byť v čo najväčšom rozsahu zachované ciele smernice
89/391. Súdny dvor aj v tomto rozhodnutí dospel k záveru, že jediným cieľom výnimky, ktorá je uvedená
v článku 2 ods. 2 prvom pododseku smernice 89/391, bolo zabezpečenie riadnej činnosti služieb

nevyhnutných na účely ochrany bezpečnosti, zdravia, ako aj verejného poriadku v prípade závažných
a svojim rozsahom mimoriadnych
okolností - napríklad v prípade katastrofy - pre ktoré je charakteristická najmä tá skutočnosť, že môžu
pracovníkov vystaviť rizikám, ktoré nie sú zanedbateľné, pokiaľ ide
o ich bezpečnosť a/alebo zdravie, a ktoré, vzhľadom na ich povahu nie je možné zohľadniť

pri rozvrhu pracovného času zásahových a bezpečnostných zložiek. Uvedená výnimka však určite
neodôvodňuje to, že členský štát by považoval všetky činnosti vykonávané
v príslušných odvetviach za činnosti, na ktoré sa táto výnimka vzťahuje. Kritérium zákonodarcu na
určenie pôsobnosti smernice 89/391 sa totiž nezakladá na príslušnosti pracovníkov k takým rozličným
odvetviam činnosti uvedeným v článku 2 ods. 2 prvom pododseku tejto smernice, akými sú vo

všeobecnosti ozbrojené sily, polícia a civilná ochrana, ale vyplýva výlučne
z osobitnej povahy určitých osobitných úloh vykonávaných zamestnancami v týchto odvetviach,
čo odôvodňuje výnimku z pravidiel stanovených v uvedenej smernici, a to z dôvodu absolútnej
nevyhnutnosti zabezpečenia účinnej ochrany spoločnosti. Vzhľadom na to uvedené činnosti, ktoré sa v
ozbrojených silách a záchranných službách vykonávajú za zvyčajných okolností, patria v zmysle vyššie

uvedeného ustanovenia do pôsobnosti smernice 89/391.
V tomto prípade sa teda táto smernica musí uplatňovať na činnosti hasičskej a záchrannej služby, aj keď
tieto činnosti zásahové sily v teréne vykonávajú bez ohľadu na to, či sú zamerané na boj proti požiarom
alebo poskytnutie pomoci iným spôsobom, ak sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade sposlaním, ktoré bolo zverené príslušnej službe, a to aj vtedy, keď zásahy, ktoré môžu byť spojené s
týmito činnosťami, sú vzhľadom na svoju povahu nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov, ktorí
ich vykonávajú, určitému riziku, pokiaľ ide o ich bezpečnosť a/alebo zdravie. Zhrnúc vyššie uvedené je

možné konštatovať, že služobná činnosť žalobcu patrí do pôsobnosti Smernice 2003/88/ES.

18. V súvislosti s meritom veci je ďalej potrebné uviesť, že Súdny dvor tiež rozhodol, že článok 6
písm. b) Smernice 2003/88 má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo
uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že v prípade, ak

by nebolo možné vykladať a uplatňovať vnútroštátnu právnu úpravu v súlade s požiadavkami práva
Únie, vnútroštátne súdy a správne orgány majú povinnosť uplatňovať právo Únie v celom rozsahu
a chrániť práva, ktoré toto právo Únie priznáva jednotlivcom, pričom v prípade potreby neuplatnia
nijaké vnútroštátne ustanovenie, ktoré by bolo v rozpore s právom Únie. Je potrebné vziať na zreteľ
aj ustálenú judikatúru Súdneho dvora, podľa ktorej zásada zodpovednosti štátu za škody spôsobené
jednotlivcom porušením práva Únie, ktoré sú mu pripísateľné, je súčasťou systému zmlúv, na ktorých

je Únia založená.
Z uvedenej judikatúry vyplýva, že táto povinnosť platí v prípade každého porušenia práva Únie členským
štátom, a to bez ohľadu na verejný orgán, ktorý sa tohto porušenia dopustil, a bez ohľadu na to, aký
verejný orgán má podľa práva dotknutého členského štátu
v zásade povinnosť túto škodu nahradiť. Uplatnenie podmienok dovoľujúcich konštatovať zodpovednosť

členských štátov za škody spôsobené jednotlivcom porušeniami práva Únie musia vnútroštátne súdy
v zásade vykonať podľa usmernení Súdneho dvora na ich vykonanie. Je potrebné uviesť, že v
súlade s judikatúrou Súdneho dvora môže náhradu takejto škody spôsobenej jednotlivcovi zabezpečiť
nielen verejnoprávny subjekt, ale aj štát a že právo Únie nebráni ani tomu, aby mohla zodpovednosť
verejnoprávneho subjektu za škodu spôsobenú jednotlivcovi vzniknúť popri zodpovednosti, ktorú má

samotný členský štát. Súdny dvor rozhodol, že poškodení jednotlivci majú právo na náhradu škody, keď
sú splnené tri podmienky, t. j. 1) že cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva
a porušenie je dostatočne závažné, 2) existencia škody a 3) priama príčinná súvislosť medzi týmto
porušením a škodou, spôsobenou poškodeným jednotlivcom. Tu je potrebné si rovnako uvedomiť,
že nárok poškodeného jednotlivca na náhradu škodu je nárokom sui generis, ktorý má svoj základ

v záväzkoch žalovanej voči Európskej únii a nie v zákone č. 514/2003
Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov,
a v tomto zmysle nemožno akceptovať požiadavku žalovanej, že žalobca mal povinnosť v spore
jednak preukázať predžalobnú výzvu na prerokovanie svojho nároku adresovanú príslušnému orgánu
štátu a jednak konaniu predchádzajúce konštatovanie nesprávneho úradného postupu pri transpozície

príslušnej smernice zo strany žalovanej. Samotný zákon č. 514/2003 Z. z. tak možno v danom prípade
použiť len analogicky /keďže neexistuje osobitný vnútroštátny predpis, ktorý by explicitne stanovoval
podmienky vzniku takéhoto nároku a konania o ňom/, pričom toto použitie nemôže viesť k obmedzeniu
hmotnoprávnych oprávnení založených unijným právom a podmienky vyžadované
pre uplatnenie tohto nároku nesmú byť menej priaznivé ako podmienky platné pre obdobné nároky,

ktoré vznikli na základe vnútroštátneho práva /zásada ekvivalencie alebo rovnocennosti/ a nesmú byť
takej povahy, aby v praxi znemožnili alebo nadmerne sťažili získanie náhrady škody /zásada efektivity/.
V tomto zmysle možno založiť právomoc všeobecného súdu na konanie a rozhodovanie o nároku
žalobcu na náhradu škody
za nesprávnu transpozíciu smernice do vnútroštátneho právneho poriadku /analogicky ako je to pri

nárokoch na náhradu škody, ktoré vznikli z nezákonného rozhodnutia, nesprávneho úradného postupu
a podobne podľa zákona č. 514/2003 Z. z./. Na druhej strane ale nemožno od žalobcu požadovať, aby
disponoval predchádzajúcou konštatáciou o nesprávnom úradnom postupe pri transpozícii smernice,
keď ani pri nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom nemusí poškodení
pre uplatnenie svojho práva na náhradu škody na súde takýmto prostriedkom disponovať a otázku, či

k nesprávnemu úradnému postupu došlo si vyrieši v konaní o nároku na náhradu škody sám konajúci
súd. Pokiaľ ide o predbežné prerokovanie nároku žalobcu príslušným orgánom žalovanej, takúto
podmienkuuplatnenianárokužalobcunanáhraduškodynasúdebybolomožnépodľaodvolaciehosúdu
analogicky zo zákona č. 514/2003 Z. z. odvodiť, avšak v tomto konkrétnom prípade by to bolo v rozpore
so zásadou efektivity, keď je zrejmé, že proti žalovanej sú na súdoch Slovenskej republiky uplatnené

príslušníkmi Hasičského a záchranného zboru obdobné pohľadávky na náhradu škody za nesprávnu
transpozíciu Smernice v desiatkach až stovkách prípadov a žalovaná podľa vedomosti odvolacieho súdu
žiadnemu žalovanému nároku dobrovoľne nevyhovela.19. Čo sa týka samotných podmienok vzniku nároku žalobcu na náhradu škody
za nesprávnu transpozíciu Smernice do slovenského právneho poriadku, ako konštatoval v odôvodnení
napadnutého rozsudku už súd prvej inštancie, poškodení jednotlivci majú právo na náhradu, za

súčasného splnenia troch podmienok: a) cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom
práva, b) porušenie je dostatočne závažné a c) medzi týmto porušením a škodou spôsobenou
poškodeným jednotlivcom existuje priama príčinná súvislosť.

20. Pokiaľ ide o prvú podmienku, súd prvej inštancie správne konštatoval, že táto podmienka je v

danom prípade splnená, pretože článok 6 písm. b) Smernice 2003/88 predstavuje pravidlo sociálneho
práva Únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou
požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom
povinnosť stanoviť
48 hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené,
že zahŕňa nadčasy, a od ktorej sa v prípade neprebratia čl. 22 ods. 1 tejto smernice do vnútroštátneho

práva nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, o ktorú
ide vo veci samej, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu dotknutého pracovníka. Uvedené
dôležité pravidlo sociálneho práva nemožno podrobiť akejkoľvek podmienke alebo akémukoľvek
obmedzeniuaktoréjednotlivcompriznávapráva,ktorýchsamôžudovolávaťpriamopredvnútroštátnymi
súdmi.

21. Vo vzťahu k námietke žalovanej, v ktorej poukazuje na čl. 16 písm. b) Smernice 2003/88/ES,
odvolací súd konštatuje, že smernica umožňuje členským štátom ustanoviť pre uplatňovanie článku 6
(maximálny týždenný pracovný čas) referenčné obdobie, nepresahujúce štyri mesiace. V tejto súvislosti
je nevyhnutné si uvedomiť, že na to, aby sa takéto ustanovenie mohlo uplatňovať, bolo nevyhnutné,

aby bolo prevzaté do právneho poriadku Slovenskej republiky. Zo zákona č. 315/2001 Z.z. nevyplýva,
že by SR uvedené ustanovenie ako aj ustanovenie čl. 6 písm. b) Smernice prevzala vnútroštátneho
poriadku, a teda, že by maximálny týždenný pracovný čas bolo možné dodržiavať a skúmať v rámci
referenčného obdobia
4 mesiacov, resp. za splnenia smernicou stanovených podmienok, aj v dlhšom období. Keďže Slovenská

republika neprevzala v žiadnom svojom ustanovení zákona č. 315/2001 Z.z. ani inom zákone,
upravujúcom právne postavenie príslušníkov Hasičského a záchranného zboru, články smernice o
stanovení maximálneho týždenného pracovného času, nemožno konštatovať ani to, že by prevzala,
resp. že by do právneho poriadku SR boli transponované ustanovenia smernice o možnosti určenia
referenčného obdobia, v ktorom by sa maximálny týždenný pracovný čas posudzoval. Ustanovenia §

86 zákona č. 315/2001 Z.z. sa týkajú nerovnomerného rozvrhnutia služobného času, avšak uvedené
nesúvisí s maximálnym obmedzením týždenného pracovného času podľa smernice. Vzhľadom na
uvedené, námietka žalovaného o zisťovaní splnenia podmienok v rámci referenčného obdobia bola
nedôvodná, nakoľko ustanovenie
o referenčnom období, súvisiacom s maximálnou výmerou týždenného pracovného času, taktiež

nebolo do právneho poriadku SR riadne prevzaté, a preto sa žalovaný nemôže dovolávať jeho
aplikácie. A naviac, referenčné obdobie šiestich mesiacov nebolo v konaní sporné. Súd prvej inštancie
uviedol, že aj počas referenčného obdobia sú štáty povinné garantovať priemerný 48 hodinový
týždenný pracovný čas podľa čl. 6, písm. b/ Smernice. Tento záväzok platí v plnom rozsahu aj vo vzťahu
k referenčnému obdobiu, nakoľko žiadne ustanovenie Smernice nespája so zavedením referenčných

období pre štáty možnosť nerešpektovať ich záväzok podľa čl. 6, písm. b/ Smernice.

22. V prejednávanom spore nebolo sporné, že za mesiace august 2020, september 2020, január 2021,
marec 2021 bol žalobcom reálne odpracovaný čas (skutočne odpracované hodiny) v priemere týždenne
nad rámec smernicou stanovených týždenných 48 h. Na august 2020 pripadalo 31 dní, čo predstavuje

4,43 týždňa, kedy pri max. týždenných 48 h. bol limit na odpracovanie hodín v mesiaci 212,64 hodín,
pričom žalobca odpracoval 235,5 hodín, mesiac september 2020 pri 30 dňoch, t.j. 4,3 týždňa, stanovoval
max. odpracované hodiny 205,7 hodín, pričom žalobca odpracoval 227,5 hodín. Január 2021 pri počte
dní 31 predstavuje 4,43 týždňa, kedy pri max. týždenných 48 h. bol limit na odpracovanie hodín v mesiaci
212,64 hodín a žalobca odpracoval 240 hodín. Marec 2021 pri počte dní 31 predstavuje 4,43 týždňa,

kedy pri max. týždenných 48 h. bol limit na odpracovanie hodín v mesiaci 212,64 hodín a žalobca
odpracoval 230 hodín, teda žalovaná prekročila tak prípustnú mieru stanovenú smernicou.

23. Tu odvolací súd poukazuje na rozsudok Súdneho dvora z 3. októbra 2000 Simap(C-303/98, Zb. s. I-7963), uznesenie z 3. júla 2001, CIG (C-241/99, Zb. s. I-5139) a rozsudok z 9.
septembra 2003, Jaeger (C-151/02, Zb. s. I-8389). Z uvedených rozhodnutí jasne vyplýva, že pracovný
čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník

fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu „pracovný čas“
v zmysle smernice 2003/88 a teda, že tento pojem bráni vnútroštátnej právnej úprave stanovujúcej
priemernýtýždennýpracovnýčas,ktorývzhľadomnato,žezahŕňatakétoobdobiapracovnejpohotovosti
a pohotovostnej služby, prekračuje maximálnu týždennú hranicu upravenú v článku 6 písm. b) uvedenej
smernice. Súdny dvor, o. i., v už cit. rozsudku C-397/01 až C-403/01 vo veci Pfeiffer a i. potvrdil uvedenú

judikatúru týkajúcu sa období pracovnej pohotovosti, ktoré odpracovali pracovníci spadajúci do oblasti
civilnej obrany. Keďže Súdny dvor navyše zastával názor, že táto otázka, súvisiaca s pojmom „pracovný
čas“ v zmysle smernice 2003/88 neponecháva priestor na akékoľvek rozumné pochybnosti, prijal
s prihliadnutím na vyššie spomenutú judikatúru uznesenie Personalrat der Feuerwehr Hamburg, v
ktoromrozhodol,žečinnostivykonávanézásahovýmislužbamiverejnejhasičskejslužby-okremprípadu
výnimočných okolností - patria do rozsahu pôsobnosti smernice 2003/88, takže článok 6 písm. b)

tejto smernice v zásade bráni prekročeniu 48-hodinovej hranice stanovenej pre maximálny týždenný
pracovný čas vrátane zásahových služieb.

24. Pokiaľ ide o ďalšiu podmienku, podľa judikatúry Súdneho dvora dostatočne závažné porušenie
práva Únie zahŕňa zjavné a závažné prekročenie hraníc voľnej úvahy členským štátom, pričom zložky,

ktoré majú byť v tejto súvislosti zohľadnené, sú predovšetkým stupeň jasnosti a presnosti porušenej
právnej normy, ako aj rozsah miery voľnej úvahy, ktorý porušená norma ponecháva vnútroštátnym
orgánom. V každom prípade je porušenie práva Únie dostatočne závažné, pokiaľ je v zjavnom rozpore
s judikatúrou Súdneho dvora v danej oblasti. Tu sa odvolací súd plne stotožňuje so závermi súdu prvej
inštancie uvedenými v odôvodnení jeho rozsudku, najmä s poukazom na ciele Smernice, ktoré mali byť

dosiahnuté stanovením maximálneho týždenného pracovného času – právo pracovníkov na primeranú
dobu odpočinku a tým ochrana zdravia a bezpečnosti pracovníkov.

25. Čo sa týka tretej podmienky, vzťah príčinnej súvislosti medzi porušením právnej normy Únie a
škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom, treba v prvom rade uviesť, že je potrebné sa stotožniť

so záverom súdu prvej inštancie, že v posudzovanej veci vznikla žalobcovi nemajetková ujma, ktorú je
možné posúdiť podľa zásad upravených
v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, vzťahujúcich sa na právo na ochranu osobnosti. Podľa § 11
Občianskeho zákonníka má fyzická osoba právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života
a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

Predmetom ochrany podľa tohto ustanovenia sú také rýdzo osobnostné práva človeka, ktoré ovplyvňujú
rozvojjehoosobnostiasúsnímúzkospäté.Jednásaonehmotnéhodnotyľudskejosobnostivjejfyzickej
(telesnej), ako aj psychicko - morálno - sociálnej integrite. Jedným z najvýznamnejších osobnostných
práv je aj právo na súkromný a rodinný život, ako aj právo na ochranu zdravia. Tieto práva žalobcu
boli podľa záverov súdu prvej inštancie, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje, porušené. Žalobcovi tak

nepochybne vznikla nemajetková ujma.

26. K spochybňovaniu existencie vzniknutej ujmy žalovanou, resp. jej intenzity
s poukazom na to, že pokiaľ nie je nariadený služobný zásah, môže žalobca odpočívať alebo sa venovať
inej činnosti, že pri nariadenej služobnej pohotovosti je v mieste vykonávania štátnej služby určený, resp.

vymedzený priestor na odpočinok (spánok) zamestnanca a teda,
sa od neho nevyžaduje aktívna činnosť, že žalobca nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania
služobnej pohotovosti, je potrebné odkázať na opakované konštatovanie Súdneho dvora, že pojem
„pracovný čas“ treba definovať podľa objektívnych vlastností
s odkazom na systém a účel smernice, ktorým je zlepšenie životných a pracovných podmienok

pracovníkov. Vyžaduje si splnenie troch podmienok. Po prvé pracovník musí byť „v práci“, po druhé
musí byť zamestnávateľovi k dispozícii a po tretie musí vykonávať svoju činnosť alebo svoje povinnosti.
Rozhodujúcim faktorom pri určovaní toho, čo je a čo nie je pracovný čas, je teda požiadavka prítomnosti
na mieste určenom zamestnávateľom a okamžitého poskytovania príslušných služieb. Dôležité je aj
zohľadnenie kvality času, ktorý pracovník môže tráviť počas plnenia tohto typu povinností, napríklad to,

či sa môže venovať vlastným záujmom a rodine.
Z judikatúry Súdneho dvora dokonca vyplýva, že aj čas pracovnej pohotovosti, strávený
v domácom prostredí na telefóne (teda mimo priestorov zamestnávateľa), jednoznačne predstavuje
pracovný čas, pretože pracovník musí byť neustále k dispozícii zamestnávateľovi a zastihnuteľný,a jeho sloboda pohybu a sloboda organizovať si vlastný program je preto výrazne obmedzená. Z
uvedených dôvodov sú aj tieto námietky žalovanej bez právneho významu. Je potrebné vziať na zreteľ
tú skutočnosť, že žalobca vykonáva službu na mieste určenom zamestnávateľom (služobný úrad),

musí tam byť fyzicky prítomný a bez ohľadu na to, že nemusí byť „aktívny“ počas celej dĺžky trvania
služobnej pohotovosti a že má vytvorené podmienky na oddych resp. spánok, musí byť plne k dispozícii
a pripravený okamžite poskytnúť príslušné služby a plniť si svoje povinnosti. Je oddelený od svojho
vlastného sociálneho súkromného prostredia a rodinných a spoločenských väzieb a jeho možnosť
organizovať si svoj súkromný čas a program, venovať sa svojim vlastným potrebám, je nielen výrazne

obmedzená, ale priam vylúčená. Ďalej je potrebné prihliadnuť na to, že právo na odpočinok u žalobcu je
permanentne niekoľko rokov porušované, že žalobca plní v spoločnosti veľmi zodpovedné úlohy, ktoré
neraz vyžadujú aj nasadenie vlastného života, že je o to viac dôležité, aby mal možnosť si po práci aj
odpočinúť, venovať sa svojím záľubám, rodine, resp. aj vykonávaniu aktivít, ktoré priamo, či nepriamo
súvisia s výkonom jeho povolania. Jeho pracovná pozícia je vysoko zodpovedná, riziková, náročná a
nenahraditeľná. O to väčšia sa javí potreba, aby žalobca ako hasič mal dostatok času na odpočinok,

regeneráciu, súkromie, rodinný život.

27. Odvolacia námietka žalovanej, že žalobca nevyvinul žiadnu snahu, aby vzniku ujmy predišiel,
pretože neoznámil zamestnávateľovi, že odmieta vykonávať služobnú pohotovosť, je opätovne potrebné
poukázať na ustálenú judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, ktorá takúto požiadavku nepredpokladá

a ani z predpisov komunitárneho práva nevyvodzuje. Aj keď Súdny dvor rešpektuje zásadu spoločnú
právnym systémom členských štátov, že poškodená osoba pod hrozbou toho, že sama bude musieť
znášať škodu, musí tiež vyvinúť primerané úsilie, aby obmedzila výšku škody (rozsudky C-104/89
a C-37/90 Mulder, C-46/93 a 48/93 Brasserie du Pécheur Factortame), súčasne berie na zreteľ, že výkon
práv na náhradu škody priznaných jednotlivcom ustanoveniami práva Únie by bol znemožnený alebo

sťažený, ak by ich návrhy na náhradu škody museli byť čo i len čiastočne zamietnuté z dôvodu, že
nevyužili všetky právne prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, aj keby to spôsobilo nadmerné ťažkosti,
alebo by to nebolo od nich možné rozumne vyžadovať (rozsudok C-445/06 Danske Slagterier). SDEÚ
vo veci C-429/09 Fuß prihliadajúc na to, že Čl. 6 písm. b/ Smernice je pravidlom sociálneho práva
s osobitným významom, od ktorého sa nemôže odchýliť žiadny zamestnávateľ vo vzťahu k pracovníkovi

ako je Fuß (hasič), zohľadňujúc tiež, že pracovník je slabšou stranou v rámci pracovnoprávneho vzťahu,
preto je nutné zabrániť tomu, aby mal zamestnávateľ možnosť ho v jeho právach obmedzovať, dospel
k záveru, že nemožno považovať za primerané žiadať od takého pracovníka, aby na účely uplatnenia
nároku na získanie náhrady škody, najprv podával žiadosť zamestnávateľovi, ktorá požiadavka by
bola v rozpore so zásadou efektivity (bod 76 až 87 C-429/09 Fuß). Z uvedených dôvodov nemožno

preto v (ne)konaní žalobcu nachádzať žiadny podiel zodpovednosti na vzniku ujmy spôsobenej mu
žalovanou pri implementácii noriem práva Únie. Nachádzanie akejkoľvek možnosti zavinenia na strane
zamestnanca, ktorý pred uplatnením nároku na súde nepožiadal zamestnávateľa o „dodržiavanie
noriem komunitárneho práva“, by bolo len prenášaním zodpovednosti členských štátov za dodržiavanie
práva Únie na jednotlivcov, a umožňovalo by v prípade nesplnenia tejto podmienky vyňať ich nároky

z uplatňovania v konaní pred súdom, čo odporuje zásadám úniového práva (bod 83 C-429/09 Fuß).

28. Čo sa týka peňažnej satisfakcie za porušenie práva žalobcu, zo Smernice potom nemožno vyvodiť,
že by právo EÚ uprednostňovalo niektorú z foriem náhrady škody, keďže neobsahuje nijaké ustanovenie
týkajúce sa náhrady škody vzniknutej porušením jej ustanovení. Z európskej judikatúry však vyplýva, že

náhrada škôd spôsobených jednotlivcom porušením práva Únie musí byť primeraná vzniknutej škode,
aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu ich práv. Je pritom na vnútroštátnom práve členských štátov,
aby pri dodržaní zásad rovnocennosti a efektivity určili, či sa náhrada škody musí poskytnúť vo forme
udelenia dodatočného náhradného voľna alebo vo forme finančného odškodnenia a jednak definovali
pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady. K výhradám žalovanej ohľadne peňažnej náhrady

nemajetkovej ujmy žalobcu je potrebné uviesť, že občianskoprávne prostriedky ochrany osobnosti
vymenované v § 13 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka sú uvedené len príkladmo
a že právna úprava nevylučuje, aby fyzická osoba použila aj iné prostriedky ochrany. Ktoré
z týchto právnych prostriedkov dotknutá osoba použije, závisí predovšetkým na jej vôli, ktorá bude
ovplyvnenápovahouaintenzitouneoprávnenéhozásahu.Z§13ods.1Občianskehozákonníkavyplýva,

že fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov, aby boli
odstránené následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie, pričom týmto
zadosťučinením sa rozumie morálna satisfakcia. Peňažná satisfakcia prichádza do úvahy tam, kde
by sa satisfakcia podľa ods. 1 nejavila ako postačujúca. Vychádzajúc z povahy porušeného práva aokolností, za ktorých k porušeniu došlo, t. j., že žalovaná ako členský štát Únie neprijala opatrenia
nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného
týždennéhopracovnéhočasu,resp.prijalavnútroštátnuprávnuúpravuvzmyslezákonač.315/2001Z.z.

o hasičskom a záchrannom zbore, ktorý umožňuje zamestnávateľovi resp. služobnému úradu rozvrhnúť
príslušníkovi zboru služobný čas tak, že tento presiahne maximálnu hranicu, stanovenú
v článku 6 písm. b) Smernice Európskeho parlamentu a rady 2003/88/ES, je v prejednávanom spore
potrebné urobiť záver, že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu, ako aj žaloba na odstránenie
trvajúcich následkov, nie je na mieste vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah

(štát). Vzhľadom na tieto špecifiká, rovnako neprichádza do úvahy ani morálna satisfakcia, ktorou sa
podľa súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie, odvolanie difamujúcich výrokov a podobne.
Uvedené prostriedky nápravy podľa § 13
ods. 1 Občianskeho zákonníka za takýchto okolností strácajú svoju účinnosť a funkčnosť
a v takomto prípade súdna prax nevylučuje možnosť bez ďalšieho uplatniť finančné zadosťučinenie.

29.Knámietkežalovanejotom,ževýškanemajetkovejujmy bynemalabyťvyššiaakonáhradypriznané
obetiam trestných činov, odvolací súd osobitne uvádza, že v predmetnej veci nejde o nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy majúci svoj základ v zákone č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci, ktorý v ustanovení § 17 explicitne reflektuje na potrebu rešpektovania výšky
náhrad priznávaných obetiam trestných činov, a preto je aj v tomto smere odvolacia námietka žalovanej

nedôvodná (porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I.ÚS 273/2021).

30. Právo na odpočinok u žalobcu bolo niekoľko rokov porušované, pričom žalobca plní
v spoločnosti veľmi zodpovedné úlohy, ktoré neraz vyžadujú aj nasadenie vlastného života, že je o
to viac dôležité, aby mal možnosť si po práci aj odpočinúť, venovať sa svojím záľubám, rodine, resp.

aj vykonávaniu aktivít, ktoré priamo, či nepriamo súvisia s výkonom jeho povolania. Jeho pracovná
pozícia je vysoko zodpovedná, riziková, náročná a nenahraditeľná. Vzhľadom na odpracované hodiny
nad týždenný limit dovolený právom Európskej únie za žalované obdobie, výška priznanej nemajetkovej
ujmy 2.000 eur s tým súvisiaca nie je neprimeraná (aj vzhľadom už na predchádzajúcu úvahu). Práca
žalobcu ako hasiča je nielen náročná, riziková, nezameniteľná a veľmi dôležitá. Preto je potrebné

zabezpečiť, aby žalobca ako hasič mal dostatok času na odpočinok, regeneráciu, súkromie, rodinný
život. Odvolací súd výšku peňažnej náhrady priznanú súdom prvej inštancie považuje za primeranú.
Vzhľadom na špecifickosť uplatňovaného nároku a čas, ktorý žalobca nestrávil odpočinkom, nevenoval
sa svojím záľubám, manželke, deťom, rodine, resp. aj vykonávaniu aktivít, ktoré priamo, či nepriamo
súvisia s výkonom jeho povolania, nemožno považovať záver súdu prvej inštancie za nesprávny. Súd

totiž pri posudzovaní tejto výšky je viazaný právnym predpisom len v tom, že má posúdiť primeranosť
uplatňovanej výšky ujmy, ktorú v dôsledku nesprávnej implementácie normy Európskej únie utrpel.
Spôsob určenia je na úvahe súdu a táto úvaha nie je podľa záveru odvolacieho súdu neprimeraná.

31. Na základe týchto záverov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387

ods. 1, 2 CSP vo výroku I. ako vecne správny potvrdil spolu so súvisiacim výrokom III. o trovách konania.

32. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396
ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol plne úspešný žalobca,
ktorý tak má nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Nakoľko žalobcovi preukázane nevznikli trovy

v rámci odvolacieho konania, k odvolaniu žalovanej sa nevyjadril, odvolací súd žalobcovi náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal.

33. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu j e p r í p u s t n édovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)
(§ 428 CSP).