Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. január 2025

Súd: Správny súd v Banskej Bystrici
Spisová značka: 1S/54/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5021200392
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Antalová

ECLI: ECLI:SK:SpSBB:2025:5021200392.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Antalovej a členov

senátu JUDr. Dariny Štoffovej a Mgr. Mariána Štulajtera (sudca spravodajca) v právnej veci žalobcu:
Mestská teplárenská spoločnosť a.s., so sídlom Palárikova 88, 022 01 Čadca, IČO: 36 389 480, zast.:
JUDr. Michaela Bojková, LL.M., advokátka, so sídlom Palárikova 88, 022 01 Čadca, IČO: 420 71 828,
proti žalovanému: Národný inšpektorát práce, so sídlom Masarykova 1887/10, 040 01 Košice – mestská
časť Staré Mesto, IČO: 00 166 405, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. O-176/2021,
č. spisu NIP/NIP_PO/BEZ/2021/3450 zo dňa 29. júna 2021, takto

r o z h o d o l :

Rozhodnutie žalovaného Národného inšpektorátu práce Košice č. O-176/2021, č. spisu NIP/NIP_PO/

BEZ/2021/3450 zo dňa 29. júna 2021 v spojení s rozhodnutím Inšpektorátu práce Žilina č. 95/2021-
IZA-2.2/pok/R/M, č. spisu IPZA/IPZA_PRODD/ROZ/2021/865 zo dňa 14. apríla 2021 z r u š u j e a vec
vracia orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie.

Žalovaný j e p o v i n n ý v plnom rozsahu nahradiť žalobcovi dôvodne vynaložené trovy konania,
vrátane trov kasačného konania, a zaplatiť ich v lehote 20 dní od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým
bude určená ich výška.

o d ô v o d n e n i e :

Administratívne konanie

1. Inšpektorát práce Žilina (ďalej ako „orgán verejnej správy prvého stupňa“) vykonal v dňoch 15. júna
2020, 31. júla 2020, 20. augusta 2020, 27. augusta 2020 a 4. septembra 2020 u žalobcu a v dňoch
4. júna 2020, 8. júna 2020, 16. júna 2020 a 19. júna 2020 na orgáne verejnej správy prvého stupňa
inšpekciu práce v zmysle § 7 ods. 3 písm. a) v nadväznosti na § 13 ods. 2 a § 14 zákona č. 125/2006
Z. z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom
zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej ako „Zákon

o inšpekcii práce“). Výkon inšpekcie bol zameraný na kontrolu dodržiavania vybraných ustanovení
zákona č. 124/2006 Z. z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej ako „Zákon o BOZP“) a na kontrolu vybraných ustanovení
zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej ako „Zákonník práce“).
Z inšpekcie práce bol vyhotovený Protokol č.: IZA-48-12-2.2/P-E22,24,25-20 zo dňa 4. septembra
2020 (ďalej ako „Protokol“), ktorý bol prerokovaný dňa 4. septembra 2020 s p. A. B. – predsedom
predstavenstva žalobcu. V Protokole bolo konštatovaných celkovo 10 nedostatkov.

2. Zo žalobcom predloženej evidencie pracovného času a nadčasu, knihy príchodov a odchodov,
potvrdení o príjmoch a zrážkach bolo zistené, že zamestnanci C. D., nar. XX. XXXXXXX XXXX, B. B.,
nar. XX. XXXXXX XXXX a E. D., nar. X. XXXX XXXX v kalendárnom roku 2019 vykonali prácu nadčasv rozsahu vyššom ako 400 hodín, čím sa mal žalobca dopustiť porušenia § 97 ods. 10 Zákonníka práce.
Orgán verejnej správy prvého stupňa zaslal žalobcovi Oznámenie o začatí konania o uložení pokuty
zo dňa 16. marca 2021, ktoré bolo žalobcovi doručené dňa 17. marca 2021. K oznámeniu o začatí

správneho konania o uložení pokuty sa žalobca vyjadril podaním doručeným orgánu verejnej správy
prvého stupňa dňa 26. marca 2021 (ďalej ako „Vyjadrenie“).

3. Orgán verejnej správy prvého stupňa následne vydal dňa 14. apríla 2021 Rozhodnutie č. 95/2021-
IZA-2.2/pok/R/M, č. spisu IPZA/IPZA_PRODD/ROZ/2021/865 (ďalej ako „rozhodnutie orgánu verejnej

správy prvého stupňa“), ktorým žalobcovi uložil pokutu vo výške 800,00 eur za porušenie povinností
vyplývajúcichz§2ods.1písm.a)bod1.Zákonaoinšpekciipráce,ktorébolizistenéprivýkoneinšpekcie
práce podľa § 7 ods. 3 písm. a) v nadväznosti na § 13 ods. 2 a § 14 Zákona o inšpekcii práce spočívajúce
v porušení § 97 ods. 10 Zákonníka práce tým, že zamestnanci žalobcu C. D. (nar. XX. XXXXXXX XXXX),
B. B. (nar. XX. XXXXXX XXXX) a E. D. (nar. X. XXXX XXXX) v kalendárnom roku 2019 vykonávali
prácu nadčas v rozsahu vyššom ako 400 hodín; konkrétne C. D. odpracoval celkovo 558,75 hodín práce

nadčas, B. B. odpracoval celkovo 422,75 hodín práce nadčas a E. D. odpracoval celkovo 484,25 hodín
práce nadčas.

4. V odôvodnení rozhodnutia orgán verejnej správy prvého stupňa popísal priebeh konania, obsah
Vyjadrenia a jednotlivé dôkazy. Uviedol, že zamestnanci C. D., B. B. a E. D. v kalendárnom roku

2019 vykonávali prácu nadčas v rozsahu vyššom ako 400 hodín, keď konkrétne C. D. odpracoval
celkovo 558,75 hodín práce nadčas, B. B. odpracoval celkovo 422,75 hodín práce nadčas a E. D.
odpracoval celkovo 484,25 hodín práce nadčas. Orgán verejnej správy prvého stupňa uviedol, že v
e-mailovej správe od F. G., zamestnankyne žalobcu, je uvedené, že z dôvodu dlhodobej pracovnej
neschopnosti zamestnanca žalobcu došlo k poklesu počtu zamestnancov a v záujme zabezpečenia

plynulej dodávky tepla a teplej vody mali zamestnanci odpracované nadčasy. Tieto žalobca neuvádzal
ako nadčas, keďže išlo o mimoriadnu udalosť podľa osobitného predpisu. Nadčasy boli preplatené vo
forme odmeny. Žalobca vo Vyjadrení okrem iného poukázal na to, že vykonáva činnosť vo verejnom
záujmeazamestnancimuselivykonávaťprácuzdôvodumimoriadnejsituácie,pričomžalobcasaopieral
ozákonč.657/2004Z.z.otepelnejenergetikevzneníneskoršíchpredpisov(ďalejako„Zákonotepelnej

energetike“). Orgán verejnej správy prvého stupňa uviedol, že mimoriadna situácia sa vyhlasuje podľa
Zákona o tepelnej energetike. Rovnako Zákon o tepelnej energetike presne mimoriadnu situáciu
definuje. Žalobca však za mimoriadnu situáciu považoval pracovnú neschopnosť zamestnancov. Náhly
výpadok zamestnanca (zvlášť, ak sa jedná o zamestnanca s kvalifikáciou) je pre každý podnikateľský
subjekt náročnou situáciou, avšak uvedené neznamená, že takýto výpadok zamestnanca možno

bez ďalšieho vyhodnotiť ako mimoriadnu situáciu podľa Zákona o tepelnej energetike. Z dokladov
predložených žalobcom počas výkonu inšpekcie práce a na základe skutkových zistení inšpektora práce
bolo možné prikloniť sa k záveru, že počet zamestnancov bol v kontrolovanom období poddimenzovaný.
K argumentácii žalobcu, že sa mu pracovnú pozíciu dlhodobo nedarilo obsadiť, orgán verejnej správy
prvého stupňa uviedol, že uvedené rovnako nie je dôvodom pre vyhlásenie mimoriadnej situácie podľa

Zákona o tepelnej energetike. Po preskúmaní jednotlivých pracovných ponúk orgán verejnej správy
prvého stupňa odporučil žalobcovi, aby zvážil, či ponúkaná výška mzdy nie je dôvodom pre malý záujem
o pracovnú pozíciu. Orgán verejnej správy mal za to, že neexistujú liberačné dôvody, ktoré by žalobcu
zbavovali zodpovednosti za zistený správny delikt.

5. K ostatným námietkam žalobcu vo Vyjadrení orgán verejnej správy prvého stupňa uviedol, že
čas neaktívnej pohotovosti je prácou nadčas. K výkonu inšpekcie práce boli predložené dohody
o výkone práce nadčas o ďalších 250 hodín v kalendárnom roku, celkovo najviac v rozsahu 400
hodín. Predmetné dohody boli uzavreté 30. decembra 2018 na kalendárny rok 2019, čo svedčí o
skutočnosti, že žalobca si musel byť vedomý, že nemá zabezpečený dostatočný počet odborných

zamestnancov. Dohody o výkone práce nadčas boli uzavreté na obdobie celého roka 2019 a práca
nadčas nebola vykonávaná z dôvodu prechodnej a naliehavej potreby, napr. pri neočakávanej poruche
zariadení. Potrebu práce nadčas žalobca pri prerokovaní Protokolu a následne aj v správnom konaní
vysvetlil dlhodobou práceneschopnosťou zamestnanca E. A. a choroby zamestnanca E. H., avšak
podľa vyjadrenia inšpektora práce bol žalobca inšpektorom práce upozornený, že zvýšená potreba

prácejednoznačnevyplývaznedostatočnéhopersonálnehoobsadeniapracovnýchpozícií.Kontrolovaní
zamestnanci už v mesiaci júl 2019 prekročili limit 400 hodín práce nadčas. V liste zo dňa 15. mája
2020 žalobca uviedol, že v období od decembra 2018 do júna 2019 došlo k dočasnému poklesu počtu
zamestnancov z dôvodu dlhodobej pracovnej neschopnosti zamestnanca p. A., čo žalobca posúdilako mimoriadnu udalosť podľa osobitného predpisu (Zákona o tepelnej energetike) a prácu nadčas
nezahrnul v zmysle § 97 ods. 8 písm. b) Zákonníka práce do počtu hodín najviac prípustnej práce
nadčas. V danom prípade nešlo o stav núdze, ani o mimoriadnu situáciu. Žalobca zamestnancom od

augusta2019podľajehovyjadreniazahodinyprácenadčasposkytovalmzduajmzdovézvýhodnenieza
prácu nadčas. Správnosť vyčíslenia, resp. správnosť výšky poskytnutej mzdy a mzdového zvýhodnenia
nebolo možné odkontrolovať, nakoľko v potvrdeniach o príjmoch a zrážkach žalobca hodiny práce
nadčasneuvádzal,preplatenéboliakoodmeny.Orgánverejnejsprávyprvéhostupňadodal,žežalobcovi
sa neuložila pokuta za to, že zamestnancov finančne ukrátil. Žalobca podľa vyjadrenia inšpektora

práce už počas prerokovania Protokolu namietal aj to, že za nezrovnalosti zodpovedá výlučne jeho
bývalý zamestnanec E. E.. Orgán verejnej správy prvého stupňa poukázal na to, že zodpovednosť
za správny delikt spočívajúci v porušení pracovnoprávnych predpisov je zodpovednosťou žalobcu ako
zamestnávateľa. Orgán verejnej správy nie je oprávnený posudzovať a vyvodzovať zodpovednosť voči
zamestnancom tak, ako to požadoval žalobca vo Vyjadrení. K námietke žalobcu, že mu ešte nebola zo
strany orgánov verejnej správy uložená žiadna pokuta, orgán verejnej správy prvého stupňa uviedol, že

sa nejedná o dôvod, ktorý by zbavoval žalobcu zodpovednosti za zistený správny delikt, resp. ktorý by
bol dôvodom pre zastavenie konania o uložení pokuty. Orgán verejnej správy prvého stupňa vyhodnotil
námietky žalobcu vo Vyjadrení za irelevantné a nespôsobilé zbaviť ho zodpovednosti za zistený správny
delikt, pričom mal za preukázané, že žalobca porušil ustanovenie § 97 ods. 10 Zákonníka práce.

6. Orgán verejnej správy prvého stupňa ďalej uviedol, že vzhľadom k porušeniu Zákonníka práce
žalobcom mu bol oprávnený uložiť v zmysle § 19 ods. 1 písm. a) Zákona o inšpekcii práce pokutu
až do výšky 100 000 eur. Vzhľadom na závažnosť porušenia pracovnoprávnych predpisov bol orgán
verejnej správy prvého stupňa toho názoru, že žalobcovi bolo potrebné pokutu uložiť, pričom pri určovaní
výšky pokuty prihliadol na závažnosť zisteného porušenia povinností a závažnosť ich následkov.

Porušenie § 97 ods. 10 Zákonníka práce orgán verejnej správy prvého stupňa hodnotil ako závažné.
Ak zamestnanec vykonáva prácu, nie je ani fyzicky možné, aby túto prácu vykonával nepretržite
bez potrebného oddychu. Prekročenie povoleného rozsahu výkonu práce nadčas môže negatívne
vplývať na zdravotný stav zamestnancov (nepostačujúca regenerácia pracovných síl), ich pozornosť
pri práci, s čím súvisí aj zvyšovanie rizika vzniku pracovného úrazu. Žalobca v čase výkonu inšpekcie

práce zamestnával 15 zamestnancov. Bolo mu potrebné uložiť pokutu vo výške uvedenej vo výroku
rozhodnutia orgánu verejnej správy prvého stupňa, aby táto bola v jeho majetkovej sfére dostatočne
citeľná pre naplnenie represívneho účelu pokuty. Orgán verejnej správy prvého stupňa ďalej zohľadnil
ako priťažujúcu okolnosť, že v prípade porušenia § 97 ods. 10 Zákonníka práce sa nejednalo o
ojedinelý výskyt nedostatku, nakoľko zistený nedostatok bol systematický a bol zistený u viacerých

zamestnancov. Orgán verejnej správy prvého stupňa zohľadňoval ako poľahčujúcu okolnosť to, že sa
nejednalo o opakované zistenie toho istého nedostatku. Poľahčujúcou okolnosťou pri rozhodovaní o
výške pokuty bola spolupráca žalobcu počas výkonu inšpekcie práce a promptné odstránenie zistených
nedostatkov na základe nariadenia inšpektora práce. Odstránenie nedostatkov ale nemá vplyv na
samotné rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého stupňa o uložení, resp. neuložení pokuty. Pokuta

sa žalobcovi uložila za porušenie pracovnoprávnych predpisov zistených pri výkone inšpekcie práce a
ich odstránenie nie je dôvodom na neuloženie pokuty. Orgán verejnej správy prvého stupňa pri určovaní
výšky pokuty prihliadal aj na mimoriadnu situáciu spôsobenú pandémiou nového koronavírusu. Pokuta
plní v prípade žalobcu najmä funkciu výchovnú, pričom musí byť citeľná aj v majetkovej sfére žalobcu.
Nemôže sa jednať o sankciu v zanedbateľnej výške, inak sa nedá predpokladať, že by splnila svoj účel.

Uložená pokuta plní podľa orgánu verejnej správy prvého stupňa zároveň represívnu a preventívnu
úlohu a má silu odradiť žalobcu od protiprávneho postupu. Pokuta uložená vo výške 800,00 eur je preto
podľa orgánu verejnej správy prvého stupňa postačujúcou za zistený stav.

7. O odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy prvého stupňa rozhodol žalovaný

Rozhodnutím č. O-176/2021, č. spisu NIP/NIP_PO/BEZ/2021/3450 zo dňa 29. júna 2021 (ďalej
ako „rozhodnutie žalovaného“) tak, že odvolanie žalobcu zamietol a napadnuté rozhodnutie orgánu
verejnej správy prvého stupňa potvrdil. Žalovaný v odôvodnení rozhodnutia stručne popísal priebeh
administratívneho konania a obsah odvolania žalobcu. Uviedol, že z predloženého administratívneho
spisu a z dokladov, ktoré tvoria jeho obsah, vyplýva jednoznačný záver o porušení povinnosti

vyplývajúcej z § 97 ods. 10 Zákonníka práce tým, že zamestnanci žalobcu C. D., B. B. a E. D. v
kalendárnom roku 2019 vykonávali prácu nadčas v rozsahu vyššom ako 400 hodín. Zo žalobcom
predloženej Evidencie odpracovaných hodín a práce nadčas za rok 2019 k dotknutým zamestnancom
vyplýva jednoznačný záver o prekročení zákonom určeného maximálneho rozsahu počtu hodínnadčasov. Porušenie pracovnoprávneho predpisu bolo preukázané aj na základe uzatvorených Dohôd
o výkone práce nadčas s dotknutými zamestnancami zo dňa 30. decembra 2018, výpočtových listov,
potvrdení o príjmoch a zrážkach za jednotlivé mesiace január až júl 2019. Podľa žalovaného orgán

verejnej správy prvého stupňa jednoznačne preukázal, že žalobca ako zamestnávateľ porušil povinnosti
vyplývajúce z § 2 ods. 1 písm. a) prvý bod Zákona o inšpekcii práce a § 97 ods. 10 Zákonníka práce.
Orgán verejnej správy prvého stupňa prihliadol na vyjadrenia a dôkazy, relevantné dôkazy popísal a
vyhodnotil v odôvodnení rozhodnutia o uložení pokuty. Konštatovanie orgánu verejnej správy prvého
stupňa o porušení Zákonníka práce žalobcom podľa žalovaného vzhľadom na zabezpečené dôkazy

vychádza zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci. Rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého
stupňa netrpí podľa žalovaného vadou nezákonnosti a nepreskúmateľnosti.

8. K námietke žalobcu ohľadom nezákonnosti, nepreskúmateľnosti, vecnej a právnej nesprávnosti
rozhodnutia orgánu verejnej správy prvého stupňa, ktorá podľa žalobcu spočívala v nesprávnej právnej
kvalifikácii porušenia § 97 ods. 10 Zákonníka práce, ktorú orgán verejnej správy prvého stupňa

nesprávne a nedostatočne vyhodnotil, nakoľko sa uvedené porušenie má posudzovať v nadväznosti na
ustanovenie § 97 ods. 8 Zákonníka práce, žalovaný uviedol, že nie je dôvodná. Podľa tvrdenia žalobcu k
prekročeniu zákonného rozsahu práce nadčas u dotknutých zamestnancov nedošlo z dôvodu zvýšenia
ziskovosti, ale z dôvodu splnenia zákonnej povinnosti ustanovenej v § 15 ods. 1 Zákona o tepelnej
energetike a predchádzania stavu núdze upravenej v § 27 uvedeného zákona. Formulácia orgánu

verejnej správy prvého stupňa o porušení právnej povinnosti tak, ako je uvedená vo výroku napadnutého
rozhodnutia, je podľa žalovaného správne právne kvalifikovaná, a teda rozhodnutie orgánu verejnej
správy prvého stupňa netrpí vadou nezákonnosti a nepreskúmateľnosti. Zákonník práce v ustanovení §
97 ods. 8 určuje výnimky, keď sa odpracované hodiny nezapočítavajú do počtu hodín najviac prípustnej
práce nadčas. Uvedené však nie je možné aplikovať na tento konkrétny prípad, nakoľko výpadok počtu

dispečerov je síce pre zamestnávateľa určite náročnou situáciou, avšak nie je mimoriadnou situáciou
tak, ako ju definujú príslušné právne predpisy. Po preskúmaní ustanovenia § 27 Zákona o tepelnej
energetike dospel žalovaný k záveru, že náhly výpadok zamestnancov u účastníka konania nemôže
byť posudzovaný ako mimoriadna udalosť tak, ako ju definuje zákonodarca v ustanovení § 27 písm.
a) Zákona o tepelnej energetike s odkazom na poznámku pod čiarou č. 19, ktorá odkazuje na § 3

zákona č. 42/1994 Z. z. o civilnej ochrane obyvateľstva v znení neskorších predpisov (ďalej ako „Zákon
o civilnej ochrane obyvateľstva“). Žalovaný preto námietku žalobcu o zmätočnosti rozhodnutia orgánu
verejnej správy prvého stupňa hodnotil ako nedôvodnú. Zmätočnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy
prvéhostupňapodľažalobcuspočívalavtom,žeorgánverejnejsprávyprvéhostupňauviedolnesprávny
právny predpis, ktorým definoval vznik mimoriadnej situácie. Orgán verejnej správy prvého stupňa podľa

žalovaného pristúpil v odôvodnení svojho rozhodnutia k citácii Zákona o tepelnej energetike, ktorý
priamo v § 27 písm. a) obsahuje odkaz na ustanovenie § 3 Zákona o civilnej ochrane obyvateľstva.

9. K námietke žalobcu, že orgán verejnej správy prvého stupňa nedodržal zákonné kritériá a medze
voľnej úvahy, ktorá ho oprávňovala spolu s aplikáciou liberačných dôvodov pokutu neuložiť, pričom

nesprávne pochopil okolnosti náhleho, neočakávaného a prechodného nedostatku dispečerov, ktorých
museli dotknutí zamestnanci zastúpiť, žalovaný uviedol, že orgán verejnej správy prvého stupňa
v odôvodnení svojho rozhodnutia dostatočne ozrejmil nevyhnutnosť uloženia sankcie za zistené
porušenie, pričom sa pridržiaval ustanovenia § 19 ods. 6 Zákona o inšpekcii práce a výšku pokuty
náležite zdôvodnil. V ustanovení § 19 ods. 1 písm. a) Zákona o inšpekcii práce je uvedené oprávnenie

inšpektorátu práce uložiť pokutu za porušenie predpisov uvedených v ustanovení § 2 ods. 1 písm. a)
prvom až treťom bode. Nakoľko orgán verejnej správy prvého stupňa uviedol, akou správnou úvahou
bol pri ukladaní pokuty vedený, pričom uloženie a výšku sankcie dostatočne v odôvodnení svojho
rozhodnutia odôvodnil a pridržiaval sa pritom zásady uvedenej v § 3 ods. 5 zákona č. 71/1967 Zb.
o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej ako „Správny poriadok“)

rozhodnúť v obdobných prípadoch rovnako, neprieči sa jeho argumentácia ani právnym predpisom, ani
zásadám logiky.

10. K námietke žalobcu, že porušením Zákonníka práce si len plnil iné právne povinnosti ustanovené v
Zákone o tepelnej energetike, čomu sa ale orgán verejnej správy prvého stupňa v odôvodnení svojho

rozhodnutia vyhol, žalovaný uviedol, že má za to, že orgán verejnej správy prvého stupňa dostatočne
vyčerpávajúco ozrejmil žalobcovi význam dodržiavania zákonom stanoveného rozsahu maximálneho
počtu hodín nadčasov. Žalovaný pre úplnosť uviedol, že § 97 Zákonníka práce zvýrazňuje výnimočnú
povahuprácenadčas,ktorábynemalabyťsúčasťouplánovaniarozvrhovaniapracovnéhočasu.Dohodyo vykonaní práce nadčas zo dňa 30. decembra 2018 a 30. decembra 2019 uzavrel žalobca vopred na
obdobie celého roka, čím sa popiera akákoľvek výnimočnosť, resp. prechodná a naliehavá zvýšená
potreba práce.

11. K námietke žalobcu, že orgán verejnej správy prvého stupňa nad rámec svojich oprávnení vykladal
Zákon o tepelnej energetike, nezaoberal sa niektorými pojmami a nepožiadal o stanovisko príslušných
orgánov (Štátna energetická inšpekcia, Úrad pre reguláciu sieťových odvetví, Ministerstvo hospodárstva
Slovenskej republiky) žalovaný uviedol, že orgán verejnej správy prvého stupňa v napadnutom

rozhodnutí nevykladal Zákon o tepelnej energetike, len citoval ustanovenia, na ktoré odkazoval žalobca,
a preto nepovažoval za potrebné zaobstarať si podklady od orgánov, ktoré v odvolaní označil žalobca.

12. Žalovaný mal za to, že orgán verejnej správy prvého stupňa svoje rozhodnutie vo vzťahu k výške
sankcie náležite odôvodnil, prihliadal na všetky zákonné kritériá premietnuté v § 19 ods. 6 Zákona o
inšpekcii práce, náležite sa s nimi v odôvodnení svojho rozhodnutia vysporiadal, pričom jeho voľná

úvaha sa neprieči zásadám logického myslenia. Uložená pokuta je podľa žalovaného vzhľadom na
zistený nedostatok primeraná, plniaca nielen preventívnu a výchovnú funkciu, ale aj represívnu funkciu.
Žalovaný sa nestotožnil s odvolacou námietkou žalobcu, že uložená pokuta vo výške 800,00 eur je
neprimerane vysoká a plní iba represívnu funkciu. Uloženie pokuty za zistené porušenie Zákonníka
práce bolo v tomto prípade vzhľadom na závažnosť porušenia pracovnoprávneho predpisu oprávnením

orgánu verejnej správy prvého stupňa podľa § 19 ods. 1 písm. a) Zákona o inšpekcii práce. Uloženie
pokuty v stanovenej výške je nevyhnutné jednak z dôvodu postihu protiprávneho správania a jednak
z dôvodu potreby a nevyhnutnosti preventívneho pôsobenia orgánov inšpekcie práce. K porušeniu
povinností zo strany žalobcu došlo, a teda uloženie pokuty je odôvodnené aj s ohľadom na plnenie
jej výchovnej a preventívnej funkcie do budúcnosti a vo vzťahu k iným subjektom, ktorí sú nositeľmi

rovnakých povinností ako žalobca. Žalovaný súhlasil s argumentáciou orgánu verejnej správy prvého
stupňa ohľadom výšky pokuty, ktorá nemôže pre žalobcu predstavovať neprimerane prísny postih.
Uložená sankcia nesmie odporovať zásade premietnutej v § 3 ods. 5 Správneho poriadku, čiže orgán
verejnej správy musí dbať o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch
nevznikali neodôvodnené rozdiely. S ohľadom na prax a výšku ukladaných pokút v obdobných prípadoch

pokuta uložená na spodnej hranici sadzby neodporuje tejto zásade, ani zákonu. Orgán verejnej
správy prvého stupňa konal v medziach zákona a uloženie pokuty v bude motivovať žalobcu k vyššej
opatrnosti v budúcnosti, čím dôjde k naplneniu funkcie preventívneho pôsobenia orgánov inšpekcie
práce na zamestnávateľov. Záverom žalovaný poukázal na princíp absolútnej objektívnej zodpovednosti
právnických osôb za správne delikty a podotkol, že v danom prípade by sa mohol žalobca zodpovednosti

zbaviť iba za predpokladu, ak by predložil také dôkazy, ktoré by jednoznačne potvrdzovali, že zistený
správny delikt nespáchal.

13. Žalovaný mal za to, že argumentácia žalobcu nie je dôvodom na zmenu alebo zrušenie napadnutého
rozhodnutia orgánu verejnej správy prvého stupňa, pričom žalobca nepredložil žiadne nové dôkazy,

ktoré by mali podstatný vplyv na posúdenie veci.

Správna žaloba

14. Žalobca sa správnou žalobou podanou v zákonom stanovenej lehote domáhal preskúmania

zákonnosti rozhodnutia žalovaného spolu s rozhodnutím orgánu verejnej správy prvého stupňa. Tvrdil,
žeorgányverejnejsprávymuuložilipokutu,ktorájenedôvodná,nakoľko„sasprávnydeliktnestal“.Akby
však správny súd zastával opačný názor, uložená pokuta je podľa žalobcu neprimeraná povahe skutku
kladeného žalobcovi na zodpovednosť, pričom sa jedná o sankciu, ktorú je možné spravodlivo uložiť
len v symbolickej výške 1,00 euro alebo od ktorej je možné upustiť, pretože účel správneho trestania

možnodosiahnuťsamotnýmprejednanímveci.Žalobcanamietal,ženapadnutérozhodnutiažalovaného
a orgánu verejnej správy prvého stupňa trpia vadou nesprávneho právneho posúdenia veci, vadou
nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov a nedostatočným zistením skutkového stavu na riadne
posúdenie veci, pričom skutkovému stavu, ktorý vzal žalovaný a orgán verejnej správy prvého stupňa
za základ napadnutých rozhodnutí, chýba opora v administratívnom spise. Takisto došlo k podstatnému

porušeniu ustanovení o konaní pred žalovaným a orgánom verejnej správy prvého stupňa, ktoré mohlo
mať za následok vydanie nezákonných rozhodnutí.15. Nepreskúmateľnosť napadnutých rozhodnutí žalovaného a orgánu verejnej správy prvého stupňa
žalobca vzhliada v tom, že z nich nie je zrejmé, aké úvahy viedli žalovaného a orgán verejnej správy
prvého stupňa pri vyhodnotení dôkazov a pri právnom posúdení veci vzhľadom na skutkový stav

a námietky žalobcu, s ktorými sa žalovaný a orgán verejnej správy prvého stupňa nevysporiadali.
Konkrétne žalobca namietal, že žalovaný a orgán verejnej správy prvého stupňa sa nezaoberali
námietkou, že žalobca nemôže byť deliktuálne zodpovedný za konanie, ktoré nie je správnym deliktom
podľa § 97 ods. 10 Zákonníka práce, pretože podľa § 97 ods. 8 písm. a) Zákonníka práce sa do
počtu hodín najviac prípustnej práce nadčas nezahŕňa práca nadčas, bez vykonania ktorej by mohlo

vzniknúť nebezpečenstvo škody veľkého rozsahu. Žalobca konal prevenčne, aby predišiel škodám
veľkéhorozsahupodľaZákonaotepelnejenergetike,tedaškodámspojenýmsúplnýmvýpadkomvýroby
adodávkyteplaateplejúžitkovejvodyatýmohrozeniuživota,zdraviaacelkovéhobežnéhochoduživota
v meste Čadca. Žalobca tvrdil, že škodami veľkého rozsahu nie sú len ekonomické škody, považujú
sa za ne aj škody, ktorým žalobca zabránil, keď v rozhodnom čase pokračoval v riadnej výrobe a
dodávke tepla a teplej úžitkovej vody v meste Čadca namiesto toho, aby ju prerušil. Navyše, rozhodným

obdobím bolo zimné vykurovacie obdobie. Žalobca mal v situácii spojenej s náhlym, neočakávaným a
prechodným nedostatkom zamestnancov len dve možnosti, pričom prvou možnosťou bola dohoda so
zamestnancami, že nastúpia do práce a vykonajú prácu nadčas, resp. pracovnú pohotovosť. Druhou
možnosťou bolo nenastúpenie zamestnancov, avšak v tom prípade by žalobca musel prerušiť výrobu a
dodávku tepla a teplej úžitkovej vody, s čím sú spojené škody veľkého rozsahu.

16. Žalobca tiež namietal, že žalovaný a orgán verejnej správy prvého stupňa sa nezaoberali námietkou,
že žalobca nemôže byť deliktuálne zodpovedný za konanie v rozpore s § 97 ods. 10 Zákonníka
práce, keď toto konanie spočívalo v plnení inej zákonnej právnej povinnosti zabezpečiť spoľahlivú,
bezpečnú a prevádzkyschopnú výrobu a dodávku tepla a teplej úžitkovej vody, na ktorej je verejný

záujem v zmysle Zákona o tepelnej energetike. U žalobcu nastala kolízia zákonných povinností, pričom
žalobca nemôže byť sankcionovaný za to, že splnil svoju zákonnú povinnosť, na ktorej je verejný
záujem. Žalobca tieto námietky uviedol počas administratívneho konania opakovane, avšak žalovaný
a orgán verejnej správy prvého stupňa im nevenovali pozornosť zámerne, obišli a odignorovali ich,
nakoľkoideoliberačnédôvodypreneudeleniepokuty.Cieľomvzniknutýchnadčasovnebolodosiahnutie

vyššieho zisku, ale dôsledné plnenie zákonnej povinnosti vyrábať a dodávať teplo a teplú úžitkovú
vodu v centrálnom systéme zásobovania teplom v meste Čadca pre všetkých obyvateľov mesta Čadca
spoľahlivo, bezpečne a pri zachovaní prevádzkyschopnej sústavy tepelných zaradení, na ktorej je
verejný záujem, pričom práca dispečerov je nevyhnutnou súčasťou tejto prevádzky. Výroba a dodávka
tepla a teplej úžitkovej vody nie sú činnosti založené na vôli, voľbe a rozhodnutí žalobcu, ale ide

o zákonné povinnosti, ktoré žalobca musí plniť prostredníctvom odborných zamestnancov. Žalobca
nemohol nechať prevádzku fungovať bez dispečerov, a zároveň nemohol konať tak, aby túto prevádzku
ohrozil, pretože by sa tým dopustil trestného činu poškodzovania a ohrozovania prevádzky všeobecne
prospešného zariadenia podľa § 286 Trestného zákona. Žalobca by sa tiež dopustil správneho deliktu
podľa Zákona o tepelnej energetike. Žalobca tvrdil, že v kolízii právnych povinností zvolil nevyhnutný a

najvhodnejší spôsob, aby chránil verejný záujem a predchádzal škodám veľkého rozsahu. Dotknutým
zamestnancom práce nadčas nenariadil, ale dohodol sa s nimi, pretože vzniknutú situáciu chápali a
ako dlhoroční zamestnanci žalobcu si boli vedomí možných negatívnych dôsledkov. Akonáhle krízová
situácia pominula, zanikla aj nevyhnutná potreba týchto prác a ďalšie práce naviac nevznikali. Napriek
tomu žalovaný a orgán verejnej správy prvého stupňa žalobcovi uložili pokutu, pričom sa nezaoberali

skutočnosťou, že dotknutí zamestnanci mali povinnosť podieľať sa na nepretržitej prevádzke žalobcu
upravenú aj ako základnú pracovnú povinnosť vo svojich pracovných zmluvách.

17. Žalovaný a orgán verejnej správy prvého stupňa sa podľa žalobcu v napadnutých rozhodnutiach
nezaoberali ochranou verejného záujmu, hoci ide o základné pravidlo správneho konania podľa § 3

ods. 1 Správneho poriadku. Žalobca namietal, že žalovaný a orgán verejnej správy prvého stupňa vec
nesprávneprávneposúdili,keďneaplikovali§3ods.1Správnehoporiadku.Žalobcatvrdil,žesanielenže
nedočkal ochrany verejného záujmu, ktorý zabezpečoval, za svoje konanie bol dokonca sankcionovaný,
čo úplne popiera účel a zmysel § 3 ods. 1 Správneho poriadku. Nakoľko princíp ochrany verejného
záujmu je upravený priamo v § 5 ods. 3 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení

neskorších predpisov (ďalej ako „SSP“), žalobca očakáva, že sa ochrany verejného záujmu domôže
aspoň v konaní o žalobe. Žalobca tvrdil, že za zabezpečenie verejného záujmu na riadnej výrobe a
dodávke tepla a teplej úžitkovej vody bol potrestaný pokutou, čím napadnuté rozhodnutia vytvárajú
prekážku vo výkone činnosti žalobcu vo verejnom záujme.18. Podľa žalobcu orgány verejnej správy nesprávne vyhodnotili okolnosti náhleho, neočakávaného
a prechodného nedostatku dispečerov, ktorých zastúpili zamestnanci C. D., B. B. a E. D.. V

rozhodnom čase vznikol výpadok v počte dispečerov, nakoľko dispečer E. A. náhle vážne ochorel a bol
práceneschopný od 6. decembra 2018 do 30. novembra 2019. Takisto vážne ochorel dispečer E. H.,
ktorý zomrel v marci 2020. Počas celého roka 2019 žalobca zadával ponuku na výkon práce dispečera.
Miestosapodariloobsadiťnajskôr1.februára2019nástupomE.B..Nakoľkoprácadispečerajeodborná
činnosť a novoprijatý zamestnanec nemal odborné skúšky, na prácu dispečera sa musel cca štyri

mesiace odborne zaúčať a odborne kvalifikovať skúškou so získaním preukazu dňa 5. júna 2019, ktorý
vydal práve orgán verejnej správy prvého stupňa. Od toho času žiadna práca nadčas nebola potrebná.
Hoci žalobca poskytol celý rad dôkazov o vyššie uvedených skutočnostiach, žalovaný a orgán verejnej
správy prvého stupňa k nim zaujali závery, ktoré z týchto dôkazov nevychádzajú a nemajú v nich oporu,
a takisto nemajú oporu v administratívnom spise. Závery žalovaného a orgánu verejnej správy prvého
stupňa sa podľa žalobcu opierajú o domnienky, ktoré neboli založené na žiadnych reálne existujúcich

a zdokladovateľných skutočnostiach, predovšetkým závery, že žalobca mal poddimenzovaný počet
odborných zamestnancov, že ponúkaná výška mzdy mohla byť dôvodom pre malý záujem o pracovnú
pozíciu, že žalobca bol inšpektorom práce upozornený, že zvýšená potreba práce jednoznačne
vyplýva z nedostatočného personálneho obsadenia pracovných pozícií, a že na strane žalobcu došlo
k závažnému porušeniu jeho právnych povinností. Podľa žalobcu bol z prvých dvoch spomenutých

domnienok vyvodený nesprávny záver, že u žalobcu neexistujú liberačné dôvody pre neudelenie pokuty.
Žalovaný a orgán verejnej správ prvého stupňa podľa žalobcu nemali základný prehľad o špecifikách
zamestnaneckej štruktúry žalobcu. Ak by domnienky o poddimenzovanosti zamestnancov a nízkej mzde
boli správne, žalobca by nemal stabilných zamestnancov. Žalobca tiež tvrdil, že nemá úplnú voľnosť v
rozhodovaní koľko odborných zamestnancov a za akú mzdu prijme do pracovného pomeru, nakoľko

sa jedná o nákladové položky pri kalkulácii ceny tepla a teplej úžitkovej vody (tzv. fixné náklady), ktoré
podliehajú cenovej regulácii Úradu pre reguláciu sieťových odvetví. Pretože ide o štátom regulované
odvetvie a platí prezumpcia správnosti štátnej regulácie, žalovaný a orgán verejnej správy prvého stupňa
podľa žalobcu mali reguláciu rešpektovať. Práve naopak, žalovaný a orgán verejnej správy prvého
stupňa mali vychádzať z predpokladu správneho nastavenia zamestnaneckej štruktúry žalobcu. Za

hypotetický a bez opory v administratívnom spise žalobca považoval aj záver žalovaného a orgánu
verejnej správy prvého stupňa o závažnom porušení právnych povinností na strane žalobcu podľa § 19
ods. 1 písm. a) Zákona o inšpekcii práce, nakoľko dotknutí zamestnanci sú zaradení do druhej kategórie
podľa stupňa náročnosti vykonávanej práce.

19. Žalovaný namietal nesprávne právne posúdenie veci orgánmi verejnej správy, ktoré malo spočívať
v tom, že na účely uloženia pokuty podľa § 19 ods.1 písm. a) Zákona o inšpekcii práce v rozpore s
§ 19 ods. 3 Zákona o inšpekcii práce skonštatovali závažnosť následkov, avšak u žalobcu nenastal
žiaden prípad závažného porušenia povinností podľa § 19 ods. 3 Zákona o inšpekcii práce. Dotknutí
zamestnanci boli a sú zaradení do druhej kategórie stupňov náročnosti vykonávanej práce.

20. Pre prípad záveru, že žalobca svojím konaním naplnil právnu kvalifikáciu „správneho deliktu podľa
§ 97 ods. 10 Zákonníka práce“, žalobca v správnej žalobe vo vzťahu k uloženej pokute namietal, že
orgányverejnejsprávyvybočilizrámcasprávnejúvahyažalobcoviuložilineprimeranúpokutu.Dokolízie
sa podľa žalobcu dostali dva zákonom chránené záujmy, a to záujem na zachovaní najviac prípustnej

práce nadčas podľa Zákonníka práce a záujem na riadnych dodávkach tepla a teplej úžitkovej vody
podľa Zákona o tepelnej energetike, na ktorom je verejný záujem. Uložená pokuta podľa žalobcu plní
len represívnu funkciu a vníma ju ako faktickú prekážku vo výkone svojej zákonom povolenej činnosti.
Pokutaneplníreparačnúfunkciu,keďžepokutounietčonahradiť,aanifunkciuvýchovnú,keďževkaždej
podobnej situácii v budúcnosti sa žalobca zachová rovnako, nakoľko je povinný vždy zabezpečiť riadnu

výrobu a dodávku tepla a teplej úžitkovej vody, na ktorej je verejný záujem. Uložená pokuta sa míňa
zákonnémuúčeluurčenému§19ods.6Zákonaoinšpekciipráce.Účelpotrestaniamožnopodľažalobcu
dosiahnuť samotným prejednaním veci, a preto je možné upustiť od uloženia sankcie, resp. nanajvýš
uložiť symbolickú pokutu vo výške jedno euro.

21. Podľa žalobcu medzi zásady správneho trestania, ktoré vychádzajú zo zásad trestného konania,
patrí aj zásada zákonnosti (legality), teda trestania za porušenie zákona, a zásada in dubio pro reo, teda
trestania len za jednoznačné a nepochybné porušenie zákona. Žalobca tvrdil, že predmetná vec vôbec
nie je jednoznačná a vyvoláva dôvodné pochybnosti v právnej kvalifikácii správneho deliktu, povahedeliktu z hľadiska chráneného záujmu a účelu pokuty ako sankcie. Vďaka týmto kritériám je uložená
pokuta neprimeraná, pretože žalobca nemal byť pokutovaný vôbec, keď plnil svoju zákonnú povinnosť
a chránil a zabezpečoval verejný záujem. Nakoľko v správnom konaní a pri správnom trestaní má

ochranu verejného záujmu zabezpečiť správny orgán (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.
zn. I. ÚS 505/2015), žalovaný a orgán verejnej správy prvého stupňa závažne pochybili, keď pri svojom
rozhodovaní vôbec nezvážili dôsledky a dopady na verejný záujem a nezvážili situáciu, ktorá by nastala
v prípade, že by sa žalobca zachoval podľa nich správne, v naliehavej a nečakanej situácii by formálne
dodržal obmedzenie práce nadčas dotknutých zamestnancov podľa Zákonníka práce, ale pritom by

musel prerušiť výrobu a dodávku tepla a teplej úžitkovej vody. Žalobca vykonával svoju inú právnu
povinnosť podľa osobitného predpisu, na ktorej je verejný záujem, a podľa zásad logického uvažovania
v dôvodných pochybnostiach žalobca nemal byť pokutovaný. Orgány verejnej správy podľa žalobcu
nekriticky vzali do úvahy len ochranu záujmov podľa Zákonníka práce a vôbec ich nezaujímala ochrana
záujmov podľa Zákona o tepelnej energetike. Orgány verejnej správy ukladali fakultatívnu pokutu, teda
pokutu, ktorú boli oprávnené, ale nie povinné uložiť. Podľa žalobcu je jeho vec exemplárnym prípadom

situácie, v ktorej sa mali orgány verejnej správy rozhodnúť pokutu neuložiť a vec len prejednať. Žalobca
preto zastáva názor, že žalovaný a orgán verejnej správy prvého stupňa vybočili zo zákonného rámca
správnej úvahy, keď žalobcovi uložili neprimeranú pokutu 800,00 eur, hoci na strane žalobcu existovali
viaceré liberačné dôvody, resp. poľahčujúce okolnosti. Orgány verejnej správy podľa žalobcu nevykonali
tzv. individualizáciu deliktu, ktorého sa mal dopustiť žalobca, ani pokuty, ktorá mu bola uložená. Žalovaný

a orgán verejnej správy prvého stupňa týmto podľa žalobcu vybočili zo zákonných medzí správnej
úvahy. V konaní takisto neboli preukázané žiadne negatívne dôsledky konania žalobcu, napriek tomu
bolo jeho konanie považované za závažné a uvedený bol len čisto hypotetický následok spočívajúci
v negatívnom vplyve na zdravotný stav dotknutých zamestnancov. Žiadne z negatívnych následkov
podľa § 19 ods. 3 Zákona o inšpekcii práce u žalobcu nenastali. Aj v tomto ohľade vnímal žalobca

napadnuté rozhodnutia ako nezákonné, vecne nesprávne a nespravodlivé a vybočujúce zo zákonných
medzí správnej úvahy. Žalobca mal za to, že orgány verejnej správy nedostatočne odôvodnili pokutu a
jej výšku, pričom samotná pokuta nemá oporu v skutočnom stave veci a ani v právnej stránke. Žalovaný
a orgán verejnej správy prvého stupňa podľa žalobcu zanedbali svoju povinnosť zisťovať materiálnu
pravdu, ako aj povinnosť s rovnakou starostlivosťou zohľadňovať okolnosti v prospech a v neprospech

žalobcu a v tomto ohľade vykonať dokazovanie tak, aby bol zistený presne a úplne skutočný stav veci.
Orgány verejnej správy podľa žalobcu porušili § 2 ods.1 písm. a), § 19 ods.1, § 19 ods. 3 a § 19 ods. 6
Zákona o inšpekcii práce, § 3 ods. 1 a ods. 5 a § 32 ods. 3 Správneho poriadku.

22.Žalobcanavrholsprávnemusúdu,abyuplatnilprávomocsankčnejmoderácieavykonaldokazovanie

„o vyššie uvedených skutočnostiach“.

23. V závere správnej žaloby žalobca citoval vybrané ustanovenia Zákonníka práce, Zákona o tepelnej
energetike, Zákona o inšpekcii práce a Správneho poriadku. Zároveň uviedol citácie vybraných
častí rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. 6Sžo/2/2016, 8 Sžo/162/2009, 8Sžo/220/2009, 8Sžf/111/2013, 5Sžo/11/2012, 4Asan/24/2018,
8Sžo/163/2010, 4Sž/24/1996, 6Sž/75/2001, 2Sžp/16/2011, rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. PL. ÚS 6/2019 a I. ÚS 505/2015).

24. Vzhľadom na uvedené žalobca žiadal správny súd, aby rozhodnutie žalovaného spolu s rozhodnutím

orgánu verejnej správy prvého stupňa zrušil a vec vrátil orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie
konanie. Zároveň žalobca žiadal náhradu jeho trov konania v plnom rozsahu. Alternatívne žalobca
žiadal správny súd, aby rozhodnutie žalovaného zrušil a rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého
stupňa zmenil tak, že žalobcovi ukladá pokutu vo výške 1,00 euro a priznal žalobcovi náhradu trov
konania v plnom rozsahu. Alternatívne tiež žalobca žiadal správny súd, aby rozhodnutie žalovaného

zrušil a rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého stupňa zmenil tak, že upúšťa od uloženia sankcie
a priznal žalobcovi náhradu trov konania v plnom rozsahu.

Vyjadrenie žalovaného k správnej žalobe

25. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe zo dňa 18. novembra 2021 uviedol, že rozhodnutie orgánu
verejnej správy prvého stupňa považuje za skutkovo aj právne správne a v celom rozsahu sa s ním
stotožňuje. Z dôkazov založených v administratívnom spise, vykonaných v priebehu správneho konania
a zo správnej úvahy uvedenej v oboch rozhodnutiach je podľa žalovaného vo veci preukázané, žesa žalobca ako zamestnávateľ dopustil porušenia povinnosti vyplývajúcej z § 97 ods. 10 Zákonníka
práce tým, že zamestnanci žalobcu C. D., B. B. a E. D. v kalendárnom roku 2019 vykonávali prácu
nadčasvrozsahuvyššomako400hodín.Žalovanýpopísalskutkovézisteniapodľajednotlivýchdôkazov

vykonaných v konaní.

26. Žalovaný uviedol, že orgán verejnej správy prvého stupňa si bol vedomý, že náhly výpadok
zamestnanca je pre každý podnikateľský subjekt náročnou situáciou, avšak to neznamená, že takýto
výpadok zamestnanca možno bez ďalšieho vyhodnotiť ako mimoriadnu situáciu podľa Zákona o tepelnej

energetike. Z dokladov predložených žalobcom k výkonu inšpekcie práce a na základe skutkových
zistení inšpektora práce je možné prikloniť sa k záveru, že počet zamestnancov, ktorí u žalobcu
vykonávajú predmetné práce, bol v kontrolovanom období poddimenzovaný. Argumentácia žalobcu,
že sa mu pracovnú pozíciu dlhodobo nedarilo obsadiť, nie je dôvodom pre vyhlásenie mimoriadnej
situácie podľa Zákona o tepelnej energetike. Orgán verejnej správy prvého stupňa dospel k záveru,
že neexistujú liberačné dôvody, ktoré by žalobcu zbavovali zodpovednosti za zistený správny delikt.

Dohody o výkone práce nadčas boli uzatvorené s dotknutými zamestnancami na celý kalendárny rok
2019, čo svedčí o skutočnosti, že žalobca si musel byť vedomý, že nemá zabezpečený dostatočný počet
odborných zamestnancov. Práca nadčas nebola vykonávaná z dôvodu prechodnej a naliehavej potreby,
napr. pri neočakávanej poruche zariadení. Potrebu práce nadčas žalobca pri prerokovaní Protokolu a
následne aj v správnom konaní vysvetlil dlhodobou práceneschopnosťou zamestnanca E. A. a choroby

zamestnanca E. H., avšak podľa vyjadrenia inšpektora práce bol žalobca upozornený, že zvýšená
potreba práce jednoznačne vyplýva z nedostatočného personálneho obsadenia pracovných pozícií. V
liste zo dňa 15. mája 2020 žalobca uviedol, že v období od decembra 2018 do júna 2019 došlo k
dočasnému poklesu počtu zamestnancov z dôvodu dlhodobej pracovnej neschopnosti zamestnanca p.
A., čo žalobca posúdil ako mimoriadnu udalosť podľa Zákona o tepelnej energetike a prácu nadčas

nezahrnulvzmysle§97ods.8písm.b)Zákonníkaprácedopočtuhodínnajviacprípustnejprácenadčas.
V danom prípade nešlo o stav núdze, ani o mimoriadnu situáciu.

27. Žalovaný ďalej uviedol, že podstatou práce nadčas tak, ako je definovaná v § 97 ods. 1
Zákonníka práce, je výkon práce zamestnancom na príkaz zamestnávateľa alebo s jeho súhlasom

nad určený týždenný pracovný čas vyplývajúci z vopred určeného rozvrhnutia pracovného času a
vykonávaná mimo rámca rozvrhnutých pracovných zmien. Právna úprava práce nadčas v Zákonníku
práce sa odvíja od Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003
o niektorých aspektoch organizácie pracovného času. Európsky právny rámec, ale aj prevažná
časť národných pracovnoprávnych úprav, plne rešpektuje základný princíp modernej demokratickej

spoločnosti spočívajúci v absolútnom rešpektovaní základných ľudských práv a slobôd, medzi ktorými
dominuje zachovanie ľudskej dôstojnosti zamestnanca v súkromnom, osobitne v pracovnom živote.
Práve z uvedeného dôvodu bol zavedený tzv. týždenný maximálny pracovný čas. Podľa aktuálnej
judikatúry Súdneho dvora Európskej únie pojem pracovný čas je pojmom práva Európskej únie, preto ho
nemožno vykladať rôzne v rôznych členských štátoch. Pracovným časom podľa Smernice č. 2003/88/

ES sa má rozumieť akýkoľvek čas strávený na pracovisku zamestnávateľa alebo mimo neho, počas
ktorého zamestnanec plní úlohy zamestnávateľa alebo je pripravený plniť úlohy zamestnávateľa. Aj
výkon nadčasovej práce treba zahrnúť do pracovného času, lebo jednoznačne nie je časom odpočinku.
Zákonník práce zdôrazňuje výnimočnú povahu práce nadčas, ktorá by nemala byť súčasťou plánovania
a rozvrhovania pracovného času. Zákonník práce neoprávňuje zamestnávateľa nariaďovať výkon

nadčasovej práce ani dojednať si jej výkon so zamestnancom pri prácach, potreba ktorých je stála
a nie prechodná, alebo pri prácach, potreba ktorých nie je naliehavá. Povaha nadčasovej práce
spočíva skutočne v jej mimoriadnosti. Prípady, keď zamestnávateľ a nakoniec aj zamestnanci považujú
nadčasovú prácu za súčasť pracovnej doby a možnosť zvýšenej odmeny za prácu sú výsledkom
zlej organizácie práce u zamestnávateľa. Ak zamestnávateľ neakceptuje zákonné obmedzenia pri

nariaďovaní nadčasovej práce, porušuje pracovnoprávne predpisy. Už samotný dlhodobý charakter
konania zamestnávateľa akoby spätne negoval zákonnú podmienku výkonu práce nadčas v podobe
prechodnosti a naliehavosti a súčasne možno konanie zamestnávateľa považovať za tzv. zneužitie
práva, keď úmyselne preťažuje dotknutých zamestnancov nielen v rozpore s ich fyziologickými
možnosťami, ale narúša aj koncept pracovnoprávnej ochrany zamestnanca v podobe práva na

spravodlivé a uspokojivé, zdraviu neškodlivé pracovné podmienky. Ani súhlas zamestnanca s výkonom
takejto práce nadčas v dlhodobom období nemôže dodatočne „zlegalizovať“ nesplnenie zákonného
predpokladu naliehavosti a prechodnosti výkonu práce nadčas, keďže ide o objektívny predpoklad
odvíjajúci sa od objemu práce v určitom časovom období, nie o subjektívny faktor závislý od rozhodnutiazamestnanca (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/24/2019 z 25. februára
2021).

28. Žalovaný mal za to, že správny delikt špecifikovaný vo výroku žalobou napadnutého rozhodnutia
má oporu vo vykonanom dokazovaní a nie je založený na domnienkach. Orgány verejnej správy na
základe výsledku vykonanej inšpekcie práce konštatovali porušenie Zákonníka práce. Nie je pravdou
tvrdenie žalobcu, že orgány verejnej správy vzali do úvahy len ochranu záujmov podľa Zákonníka práce
a vôbec ich nezaujímala ochrana záujmov podľa Zákona o tepelnej energetike. Žalobca s platnosťou

na rok vopred uzatváral dohody o vykonávaní práce nadčas, a preto nemožno hovoriť o prechodnej a
naliehavej potrebe práce, resp. o mimoriadnej situácii u žalobcu.

29. V predmetnom prípade podľa žalovaného nie je postačujúce samotné prejednanie veci, nakoľko
žalobca zodpovednosť za správny delikt odmieta a má za to, že jeho postup bol legitímny. V danom
prípade boli dodržané zásady správneho konania, pričom výšku pokuty orgán verejnej správy prvého

stupňa riadne odôvodnil s poukazom na zákonné kritériá uvedené v § 19 ods. 6 Zákona o inšpekcii
práce, pričom prihliadal aj na ďalšie kritériá a na pandemickú situáciu.

30. Žalovaný mal za to, že v danom prípade bol presne a úplne zistený skutočný stav veci. Právo žalobcu
v zmysle § 33 ods. 1 a 2 Správneho poriadku navrhovať dôkazy a ich doplnenie nebolo orgánom verejnej

správy prvého stupňa opomenuté. Z administratívneho spisu je zrejmé, že orgány verejnej správy
disponovali dostatočnými a relevantnými dôkazmi jednoznačne preukazujúcimi spáchanie zisteného
deliktu žalobcom. Žalobca ani v rámci odvolacieho konania neuviedol také skutočnosti a nedoplnil
také dôkazy, s ktorými by sa žalovaný nevysporiadal a ktorými by žalobca preukázal konkrétne
porušenie alebo ohrozenie jeho práv. Žalovaný správne posúdil právny stav veci, ktorý odôvodnil,

popísal zodpovedne aj skutkový stav vo vzťahu k správnemu deliktu, za ktorý bola žalobcovi udelená
pokuta. Výška pokuty bola dôsledne v správnom konaní zvážená a odôvodnená. Vzhľadom na uvedené
žalovaný žiadal správny súd, aby správnu žalobcu zamietol a žalobcovi nepriznal náhradu trov konania.

Replika žalobcu

31.Žalobcavreplikekvyjadreniužalovanéhozodňa17.decembra2021uviedol,žetvrdeniažalovaného
považuje za zmätočné. Žalobca nikdy nevyhlásil mimoriadnu situáciu podľa Zákona o civilnej obrane
obyvateľstva a ani to nikdy netvrdil. V správnom konaní len konštatoval, že ide o mimoriadnu situáciu
pre samotného žalobcu. Žalovaný len všeobecne poprel skutkové tvrdenia žalobcu, opätovne poukázal

len na ochranu záujmov podľa Zákonníka práce, ale nijakým spôsobom sa nevyjadril k ochrane záujmov
podľa Zákona o tepelnej energetike, ktorý je právnym predpisom rovnakej právnej sily ako Zákonník
práce, a teda ochrana záujmov v ňom uvedených má byť garantovaná v rovnakej miere, čo žalovaný
nerešpektoval. Podľa § 97 ods. 5 Zákonníka práce môže zamestnávateľ prácu nadčas nariadiť aj
v prípade, ak ide o verejný záujem, teda záujem chránený Zákonom o tepelnej energetike, ktorý

žalovaný ako právny predpis zámerne obchádza a nerešpektuje. Žalovaný sa podľa žalobcu opätovne
nevysporiadal s námietkou verejného záujmu a kolíziou právnych povinností žalobcu. Orgány verejnej
správy vo svojich rozhodnutiach podľa žalobcu len všeobecne a vágne skonštatovali, že ide o závažné
porušenie § 97 ods. 10 Zákonníka práce bez prihliadnutia na kritériá uvedené v § 19 ods. 6 Zákona o
inšpekcii práce. Žalovaný vo svojom vyjadrení vo veľkej miere len opakoval vyjadrenia a skutkový stav

z napadnutých rozhodnutí, vyjadroval sa stroho, len k niektorým žalobným bodom a nepredložil žiadne
argumenty a dôkazy na podporu svojich tvrdení, čo žalobca považoval za dôkaz, že žalovaný nevie
vyvrátiť žalobné body. Žalobca tvrdenia žalovaného považoval za všeobecné.

Duplika žalovaného

32. Žalovaný v duplike k replike žalobcu zo dňa 3. januára 2022 uviedol, že naďalej trvá na svojich
vyjadreniach a považuje rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého stupňa za skutkovo aj právne
správne a v celom rozsahu sa s ním stotožňuje. S námietkou žalobcu týkajúcou sa mimoriadnej situácie
podľa Zákona o tepelnej energetike sa žalovaný a orgán verejnej správy prvého stupňa vysporiadali už

počas správneho konania. Žalovaný zotrval na svojich dovtedajších stanoviskách ohľadom porušenia
povinnosti zo strany žalobcu. Žalobca sa dopustil porušenia § 97 ods. 10 Zákonníka práce, pričom je
právneirelevantnénazákladeakýchdôvodovdošlokprekročeniuzákonnéhorámcapočtunadčasových
hodín, nakoľko sa jedná o kogentnú právnu úpravu ustanovujúcu maximálny počet nadčasových hodín.Žalobca uzatváral so zamestnancami dohody o vykonaní práce nadčas s platnosťou na rok dopredu
dva roky po sebe, čím sa absolútne stiera prechodná naliehavosť a výnimočnosť, ktorú právna úprava
spája s nariadením, resp. dohodnutím práce nadčas. Nejedná o tzv. mimoriadnu situáciu, s čím sa

žalovaný vysporiadal tak vo svojom rozhodnutí, ako aj vo vyjadrení k správnej žalobe. K namietanej
absencii vysporiadania sa s námietkou verejného záujmu a kolíziou právnych povinností žalobcu
žalovaný uviedol, že sa s uvedeným vysporiadal v odôvodnení svojho rozhodnutia. Vyjadrenie opačného
stanoviska nemožno v žiadnom prípade hodnotiť ako nevysporiadanie sa s touto námietkou. Ohľadne
odôvodnenia výšky uloženej sankcie sa žalovaný v plnej miere stotožnil s odôvodnením rozhodnutia

orgánu verejnej správy prvého stupňa, ktoré hodnotil ako postačujúce. Vzhľadom na uvedené mal
žalovaný za to, že námietky žalobcu sú neopodstatnené.

Konanie pred krajským súdom a kasačným súdom

33. O správnej žalobe rozhodol Krajský súd v Žiline ako správny súd Rozsudkom č. k. 30S/142/2021-104

zo dňa 26. apríla 2023 (ďalej ako „rozsudok krajského súdu“) tak, že rozhodnutie žalovaného zrušil
a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Žalobcovi priznal voči žalovanému právo na náhradu trov
konania v plnom rozsahu. Dôvodom pre zrušenie rozhodnutia žalovaného podľa Krajského súdu v Žiline
bola skutočnosť, že žalobnú námietku o strete zákonných povinností žalobcu považoval za relevantnú,
avšak orgány verejnej správy sa s ňou nevysporiadali. Už orgán verenej správy prvého stupňa mal

podľa Krajského súdu v Žiline reagovať na argumentáciu žalobcu obsiahnutú vo Vyjadrení. Rovnako aj
v odôvodnení rozhodnutia žalovaného absentovali dostatočné dôvody, ktorými by žalovaný reagoval na
danúnámietku.PodľaKrajskéhosúduvŽilinežalovanýokremstotožneniasasozávermiorgánuverejnej
správy prvého stupňa neuviedol žiadne vlastné hodnotenie konkrétne vymedzenej námietky žalobcu o
kolízii právnych povinností žalobcu. K námietke žalobcu bolo podľa Krajského súdu v Žiline nevyhnutné

zaujať konkrétne stanovisko, ktorého absencia v rozhodnutiach orgánov verejnej správy zakladá záver o
ich nepreskúmateľnosti a naplnení dôvodu zrušenia podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP. K ďalším žalobným
námietkam Krajský súd v Žiline skonštatoval, že s ohľadom na dôvod zrušenia rozhodnutia žalovaného
nebol priestor pre ich vecné posúdenie.

34. O kasačnej sťažnosti podanej žalovaným proti rozsudku krajského súdu rozhodol Najvyšší správny
súd Slovenskej republiky ako kasačný súd Rozsudkom sp. zn. 7Ssk/111/2023 zo dňa 25. septembra
2024 tak, že rozsudok krajského súdu zrušil a vec vrátil Správnemu súdu v Banskej Bystrici na ďalšie
konanie. Kasačný súd uviedol, že Zákonník práce ustanovuje pomerne presné podmienky, za ktorých je
možnézamestnancovinariadiťalebosnímdohodnúťprácenadčas.Pokiaľbolaprácanadčasnariadená

v súlade s § 97 ods. 5 Zákonníka práce, do rozsahu tejto práce nadčas sa nezapočítavajú práce podľa §
97 ods. 8 písm. a) a b) citovaného zákona. Pokiaľ by práca nadčas nebola nariadená alebo dohodnutá v
súlade s § 97 ods. 5 Zákonníka práce, práca nadčas by bola nariadená alebo dohodnutá nezákonne bez
ohľadunaskutočnosť,čikprekročeniu400hodínvkalendárnomrokudošloanebolobymožnéaplikovať
ani § 97 ods. 8 Zákonníka práce. Žalovaný a orgán verejnej správy prvého stupňa sankcionovali žalobcu

len za prekročený limit práce nadčas, nie za nezákonné uplatňovanie tohto inštitútu. Podľa kasačného
súdu nebolo potrebné osobitne odôvodňovať, či bola splnená podmienka práce nadčas (§ 97 ods. 5
Zákonníka práce) či už z dôvodu prechodnej a naliehavej potreby práce alebo z dôvodu verejného
záujmu. Pokiaľ žalovaný nerozporoval ako dôvod nariadenia a dohody práce nadčas všeobecný záujem,
potom možno uzavrieť, že žalovaný túto podmienku uplatnenia tohto inštitútu akceptoval. Námietka

žalobcu, že rozhodnutia orgánov verejnej správy sú nepreskúmateľné z dôvodu, že sa sústredili len na
posúdenie otázky prechodnej a naliehavej potreby práce a nevyhodnotili podmienku verejného záujmu,
je podľa kasačného súdu nedôvodná. Už tým, že orgány verejnej správy akceptovali, že žalobca mohol
vyžadovať od svojich zamestnancov vyčerpanie 400 hodín práce nadčas, uznali opodstatnenosť využitia
práce nadčas vo verejnom záujme, keďže podmienku prechodnej a naliehavej potreby práce vyhodnotili

ako nesplnenú.

35. Kasačný súd sa nestotožnil so záverom Krajského súdu v Žiline, že orgány verejnej správy
sa nevysporiadali s námietkou žalobcu ku kolízii dvoch právnych povinností podľa Zákonníka práce
a Zákona o tepelnej energetike. Podľa kasačného súdu žalovaný síce stroho, ale jasne konštatoval,

že svojej zodpovednosti by sa žalobca mohol zbaviť iba za predpokladu, ak by predložil také dôkazy,
ktoré by jednoznačne potvrdzovali, že zistený správny delikt nespáchal. Z uvedeného vyplýva, že
žalovaný oddeľoval právne povinnosti žalobcu podľa Zákonníka práce a podľa Zákona o tepelnej
energetike.Konštatovalporušenie§97ods.10Zákonníkapráce,ktoréspočívalovnadlimitnomzaťaženízamestnancov prácou nadčas, a to bez ohľadu na to, že žalobca má zákonné povinnosti podľa Zákona
o tepelnej energetike. Kasačný súd dodal, že zo žiadneho ustanovenia Zákona o tepelnej energetike
nevyplýva právo výrobcu a dodávateľa tepla zabezpečiť výkon jeho všeobecných povinností prácou

nadčas nad limit stanovený v Zákonníku práce. Je na úvahe a riadiacich a organizačných schopnostiach
výrobcu a dodávateľa tepla, akým spôsobom zabezpečí plnenie svojich povinností, avšak musí tak robiť
spôsobom, ktorý neodporuje zákonu, teda aj Zákonu o tepelnej energetike aj Zákonníku práce. Podľa
kasačného súdu neexistuje žiadny konflikt medzi právnou úpravou povinností žalobcu podľa Zákona o
tepelnej energetike a ustanovením § 97 ods. 10 Zákonníka práce a nie je správny názor žalobcu, že

plnenie povinností podľa Zákona o tepelnej energetike porušením citovaného ustanovenia Zákonníka
práce ho zbavuje deliktuálnej zodpovednosti, resp. že ide o liberačné dôvody.

36. Podľa kasačného súdu bude úlohou správneho súdu v novom konaní zaoberať sa ďalšími žalobnými
dôvodmi, ktoré Krajský súd v Žiline vôbec nevyhodnotil, a to žalobnou námietkou týkajúcou sa
nepreskúmateľnosti rozhodnutia žalovaného z dôvodu, že žalovaný sa nevysporiadal s odvolacou

námietkou žalobcu ohľadom možnosti aplikácie § 97 ods. 8 písm. a) Zákonníka práce. V prípade, ak
bude mať za to, že námietka je nedôvodná, bude potrebné vysporiadať sa s rozhodnutím žalovaného
meritórne, teda vyhodnotiť námietku nesprávne zisteného skutkového stavu a nesprávneho právneho
posúdenia.

Konanie pred správnym súdom po zrušení rozsudku krajského súdu

37. Zákonom č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov bol
zriadený Správny súd v Banskej Bystrici. Podľa § 3 ods. 3 písm. a) uvedeného zákona výkon súdnictva
prechádza od 1. júna 2023 z krajských súdov na správne súdy vo všetkých veciach, v ktorých je od 1.

júna 2023 daná právomoc správnych súdov, a to z Krajského súdu v Banskej Bystrici, Krajského súdu v
Trenčíne a Krajského súdu v Žiline na Správny súd v Banskej Bystrici. Vzhľadom na uvedené sa konanie
vedie po zrušení rozsudku Krajského súdu Žiline na Správnom súde v Banskej Bystrici pod novou sp.
zn. 1S/54/2024.

38. Správny súd v Banskej Bystrici ako vecne príslušný súd podľa § 10 SSP a miestne príslušný súd
podľa § 13 ods. 2 SSP preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného spolu s rozhodnutím orgánu
verejnej správy prvého stupňa vrátane konania, ktoré ich vydaniu predchádzalo, a po preskúmaní veci
dospel k záveru, že správna žaloba je dôvodná. Správny súd vec prejednal v súlade s § 107 ods.
2 SSP bez nariadenia pojednávania, pretože účastníci konania nežiadali správny súd o nariadenie

pojednávania (vyjadrenie žalobcu zo dňa 3. decembra 2024 a vyjadrenie žalovaného vo vyjadrení
k správnej žalobe) a jeho nariadenie si nevyžiadal ani iný dôvod podľa § 107 ods. 1 SSP. Oznámenie
o verejnom vyhlásení rozsudku bolo zverejnené na úradnej tabuli tunajšieho súdu dňa 12. decembra
2024. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 30. januára 2025 (§ 137 ods. 3 SSP).

39. Podľa § 2 ods. 1, 2 SSP (1) V správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo
právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje
v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. (2) Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom
chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením
orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej

správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

40. Podľa § 134 ods. 1 SSP správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak ďalej nie je
ustanovené inak.

41. Podľa § 135 ods. 1 SSP v znení účinnom do 30. júna 2023 na rozhodnutie správneho súdu
je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania
opatrenia orgánu verejnej správy.

42.Podľa§191ods.1SSPsprávnysúdrozsudkomzrušínapadnutérozhodnutieorgánuverejnejsprávy

alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak
a) bolo vydané na základe neúčinného právneho predpisu,
b) ho vydal orgán, ktorý na to nebol zo zákona oprávnený,
c) vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci,d) je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov,
e) zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci,
f) skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia,

je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu,
g) došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať
za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej.

43.Podľa§194ods.1SSPsprávnymtrestanímsanaúčelytohtozákonarozumierozhodovanieorgánov

verejnej správy o priestupku, správnom delikte alebo o sankcii za iné podobné protiprávne konanie.

44. Podľa § 195 SSP správny súd nie je vo veciach správneho trestania viazaný rozsahom a dôvodmi
žaloby, ak
a) zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci
alebo skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo

opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu,
b) ide o skúmanie otázky zániku zodpovednosti za priestupok, uplynutia prekluzívnej lehoty alebo
premlčacej lehoty, v ktorej bolo možné vyvodiť zodpovednosť za iný správny delikt alebo za iné podobné
protiprávne konanie,
c) ide o základné zásady trestného konania podľa Trestného poriadku, ktoré je potrebné použiť na

správne trestanie,
d) ide o dodržanie zásad ukladania trestov podľa Trestného zákona, ktoré je potrebné použiť aj na
ukladanie sankcií v rámci správneho trestania,
e) ide o skúmanie, či uložený druh sankcie a jej výška nevybočili z rozsahu správnej úvahy orgánu
verejnej správy.

45. Podľa § 2 ods. 1 písm. a) bod 1. Zákona o inšpekcii práce inšpekcia práce je dozor nad
dodržiavaním pracovnoprávnych predpisov, ktoré upravujú pracovnoprávne vzťahy, najmä ich vznik,
zmenu a skončenie, mzdové podmienky a pracovné podmienky zamestnancov vrátane pracovných
podmienok žien, mladistvých, domáckych zamestnancov, osôb so zdravotným postihnutím a osôb, ktoré

nedovŕšili 15 rokov veku, a kolektívne vyjednávanie.

46. Podľa § 19 ods. 1 písm. a) Zákona o inšpekcii práce inšpektorát práce je oprávnený uložiť pokutu, ak
tento zákon neustanovuje inak, zamestnávateľovi za porušenie povinností vyplývajúcich z tohto zákona,
z predpisov uvedených v § 2 ods. 1 písm. a) prvom bode až treťom bode, šiestom bode a siedmom bode

alebo za porušenie záväzkov vyplývajúcich z kolektívnych zmlúv až do 100 000 eur, a ak v dôsledku
tohto porušenia vznikol pracovný úraz, ktorým bola spôsobená 1. ťažká ujma na zdraví, najmenej 20
000 eur, 2. smrť, najmenej 33 000 eur.

47. Podľa § 97 ods. 1 Zákonníka práce práca nadčas je práca vykonávaná zamestnancom na príkaz

zamestnávateľa alebo s jeho súhlasom nad určený týždenný pracovný čas vyplývajúci z vopred
určeného rozvrhnutia pracovného času a vykonávaná mimo rámca rozvrhu pracovných zmien.

48. Podľa § 97 ods. 5 Zákonníka práce prácu nadčas môže zamestnávateľ nariadiť alebo dohodnúť
so zamestnancom len v prípadoch prechodnej a naliehavej zvýšenej potreby práce, alebo ak ide o

verejný záujem, a to aj na čas nepretržitého odpočinku medzi dvoma zmenami, prípadne za podmienok
ustanovených v § 94 ods. 2 až 4 aj na dni pracovného pokoja. Nepretržitý odpočinok medzi dvoma
zmenami sa nesmie pritom skrátiť na menej ako osem hodín.

49. Podľa § 97 ods. 8 Zákonníka práce do počtu hodín najviac prípustnej práce nadčas v roku sa

nezahŕňa práca nadčas, za ktorú zamestnanec dostal náhradné voľno, alebo ktorú vykonával pri
a) naliehavých opravárskych prácach alebo prácach, bez ktorých vykonania by mohlo vzniknúť
nebezpečenstvo pracovného úrazu alebo škody veľkého rozsahu podľa osobitného predpisu,
b) mimoriadnych udalostiach podľa osobitného predpisu, kde hrozilo nebezpečenstvo ohrozujúce život,
zdravie alebo škody veľkého rozsahu podľa osobitného predpisu.

50. Podľa § 97 ods. 10 Zákonníka práce zamestnanec môže v kalendárnom roku vykonať prácu nadčas
najviac v rozsahu 400 hodín.51. Správny súd preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného, rozhodnutie orgánu verejnej správy
prvéhostupňaapostup,ktorýichvydaniupredchádzal,pričomrozsahprieskumubolstanovenýdôvodmi
nezákonnostiuplatnenýmivsprávnejžalobeaustanovením§195SSP,keďžesajednáosprávnužalobu

vo veciach správneho trestania. Správne súdnictvo je ovládané dispozičnou zásadou, čo znamená, že
určenie rozsahu prieskumu správneho súdu patrí žalobcovi (§ 134 ods. 1 SSP). Správny súd je viazaný
jednak rozsahom a jednak dôvodmi nezákonnosti, ktoré boli v žalobe uplatnené, pričom žalobca môže
rozšíriť správnu žalobu alebo doplniť správnu žalobu o ďalší žalobný návrh alebo o ďalšie žalobné body
len v lehote ustanovenej na podanie žaloby (t.j. v lehote dvoch mesiacov od oznámenia rozhodnutia

orgánu verejnej správy, proti ktorému žaloba smeruje). Žalobca musí v zákonom stanovenej lehote
uviesťdôvody,zktorýchmusíbyťzrejmé,zakýchkonkrétnychskutkovýchaprávnychdôvodovpovažuje
napadnuté výroky rozhodnutia za nezákonné (žalobné body), a to v zmysle § 182 ods. 1 písm. e) SSP.
Výnimkou z tejto zásady je správna žaloba vo veciach správneho trestania, kde v zmysle § 195 SSP
správny súd nie je vo veciach správneho trestania viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby v prípadoch
vymedzených písm. a) až e) daného ustanovenia. Správny súd ďalej v prípade správnej žaloby vo

veciach správneho trestania podľa § 197 SSP vychádza zo skutkového stavu zisteného orgánom
verejnej správy, pričom môže doplniť dokazovanie vykonané orgánom verejnej správy, a to aj na návrh
účastníka konania, ktorým však nie je viazaný.

52. Žalobca napadol správnou žalobou rozhodnutie žalovaného vrátane rozhodnutia orgánu verejnej

správy prvého stupňa, ktorými bola žalobcovi uložená pokuta vo výške 800,00 eur za porušenie
povinností vyplývajúcich z § 2 ods. 1 písm. a) bod 1. Zákona o inšpekcii práce, ktoré boli zistené pri
výkone inšpekcie práce pre porušenie § 97 ods. 10 Zákonníka práce tým, že zamestnanci žalobcu C.
D., B. B. a E. D. v kalendárnom roku 2019 vykonávali prácu nadčas v rozsahu vyššom ako 400 hodín,
teda prekročili maximálny zákonom povolený rozsah práce nadčas v kalendárnom roku. Vo veci na

základe správnej žaloby žalobcu už skôr rozhodoval Krajský súd v Žiline, ktorého Rozsudok sp. zn.
30S/142/2021 zo dňa 26. apríla 2023 zrušil Najvyšší správny súd Slovenskej republiky Rozsudkom sp.
zn. 7Ssk/111/2023 zo dňa 25. septembra 2024 a vec vrátil na ďalšie konanie Správnemu súdu v Banskej
Bystrici, ktorý je podľa § 469 SSP viazaný právnym názorom Najvyššieho správneho súdu Slovenskej
republiky ako kasačného súdu.

53. Žalobca v konaní pred orgánmi verejnej správy a aj v správnej žalobe namietal, že pokuta,
ktorá mu bola udelená orgánmi verejnej správy, je nezákonná a nedôvodná, keďže sa podľa neho
skutok jemu kladený za vinu nestal, t. j. nebol prekročený maximálny zákonom povolený rozsah
práce nadčas, ktorú vykonali dotknutí zamestnanci žalobcu, keďže podľa § 97 ods. 8 písm. a) a b)

Zákonníka práce sa do počtu hodín najviac prípustnej práce nadčas v roku nezahŕňa práca nadčas, ktorú
zamestnanci vykonávali pri prácach, bez ktorých vykonania by mohlo vzniknúť nebezpečenstvo škody
veľkéhorozsahupodľaosobitnéhopredpisu,resp.prácanadčasvykonanáprimimoriadnychudalostiach
podľa osobitného predpisu, kde hrozilo nebezpečenstvo ohrozujúce život, zdravie alebo škody veľkého
rozsahu podľa osobitného predpisu. Žalobca mal za to, že v danom prípade išlo práve o takéto práce,

pričom nebezpečenstvo škody veľkého rozsahu vzhliadal žalobca v tom, že ak by dotknutí zamestnanci
žalobcu nevykonali práce nadčas v potrebnom rozsahu, došlo by k výpadku výroby a dodávky tepla
a teplej vody v meste Čadca, ktorú zabezpečoval žalobca, v dôsledku čoho by došlo k ohrozeniu života
a zdravia obyvateľov mesta Čadca a celkového bežného chodu života v meste Čadca, naviac v situácii,
keď do posudzovaného rozhodného obdobia spadala aj zimná vykurovacia sezóna.

54. Vzhľadom na uvedené bolo v konaní pred orgánmi verejnej správy potrebné ustáliť, či sa práce
nadčas vykonané dotknutými zamestnancami žalobcu započítavajú do maximálneho povoleného
rozsahu práce nadčas v kalendárnom roku alebo nie. Ak by išlo o také práce, ktoré sa podľa § 97 ods.
8 Zákonníka práce nezapočítavajú do maximálneho povoleného rozsahu práce nadčas v kalendárnom

roku, žalobca by ich dohodnutím s dotknutými zamestnancami neporušil § 97 ods. 10 Zákonníka práce
a nedošlo by tak k spáchaniu správneho deliktu podľa § 2 ods. 1 písm. a) bod 1. v spojení s § 19 ods.
1 písm. a) Zákona o inšpekcii práce, v dôsledku čoho by nebolo možné žalobcu sankcionovať pokutou.
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky vo svojom rozsudku zo dňa 25. septembra 2024 v tomto
ohľade vyslovil záver, že práce podľa § 97 ods. 8 Zákonníka práce sa do najviac povoleného rozsahu

práce nadčas nezapočítavajú len v prípade, ak bola práca nadčas ako taká nariadená alebo dohodnutá
v súlade so zákonom, teda v súlade s § 97 ods. 5 Zákonníka práce, podľa ktorého možno prácu
nadčas zamestnancom nariadiť alebo s nimi dohodnúť z dôvodu prechodnej a naliehavej potreby práce
alebo z dôvodu verejného záujmu. Ak by práca nadčas nebola nariadená alebo dohodnutá v súlade sozákonom, nebolo by vôbec možné aplikovať ustanovenie § 97 ods. 8 Zákonníka práce. Najvyšší správny
súd Slovenskej republiky skonštatoval, že žalovaný nerozporoval ako dôvod nariadenia a dohody
práce nadčas verejný záujem, keďže orgány verejnej správy vyhodnotili ako nesplnenú len podmienku

prechodnej a naliehavej potreby práce. Orgány verejnej správy tak akceptovali, že žalobca mohol
vyžadovať od svojich zamestnancov vyčerpanie 400 hodín práce nadčas a uznali opodstatnenosť
využitia práce nadčas vo verejnom záujme. V zmysle uvedeného preto možno dospieť k záveru, že
žalobca oprávnene dohodol s dotknutými zamestnancami výkon práce nadčas, a to z dôvodu verejného
záujmu.

55. Podľa § 97 ods. 10 Zákonníka práce môže zamestnanec v kalendárnom roku vykonať prácu
nadčas najviac v rozsahu 400 hodín, a to aj v prípade, ak je výkon práce nadčas so zamestnancom
dohodnutý (podľa § 97 ods. 7 prvá veta Zákonníka práce možno zamestnancovi v kalendárnom
roku nariadiť prácu nadčas v rozsahu najviac 150 hodín, čo znamená, že práca nadčas nad tento
rozsah môže byť so zamestnancom len dohodnutá). Žalobca s dotknutými zamestnancami výkon práce

nadčas dohodol, čo nebolo medzi žalobcom a orgánmi verejnej správy sporné (Dohody o výkone
práce nadčas zo dňa 30. decembra 2018, ktoré boli uzatvorené s dotknutými zamestnancami do
31. decembra 2019, teda pokrývali posudzované rozhodné obdobie). Zákonná limitácia maximálne
prípustného rozsahu nadčasovej práce podľa § 97 ods. 10 Zákonníka práce však neznamená, že
je absolútna a za každých okolností neprekročiteľná, keďže § 97 ods. 8 Zákonníka práce upravuje

výnimočné prípady, keď maximálne prípustný rozsah nadčasovej práce možno prekročiť, a to z dôvodu
a) naliehavých opravárskych prác alebo prác, bez ktorých vykonania by mohlo vzniknúť nebezpečenstvo
pracovného úrazu alebo škody veľkého rozsahu podľa osobitného predpisu, b) mimoriadnych udalostí
podľa osobitného predpisu, kde hrozilo nebezpečenstvo ohrozujúce život, zdravie alebo škody veľkého
rozsahu podľa osobitného predpisu. Aby bolo možné vysloviť záver o porušení § 97 ods. 10 Zákonníka

práce zo strany zamestnávateľa (žalobcu), orgán inšpekcie práce musí mať preukázané, že práca
nadčas vykonaná nad rozsah 400 hodín v kalendárnom roku nebola prácou podľa § 97 ods. 8 Zákonníka
práce, teda že nešlo o naliehavé opravárske práce alebo práce, bez ktorých vykonania by mohlo
vzniknúť nebezpečenstvo pracovného úrazu alebo škody veľkého rozsahu podľa osobitného predpisu,
prípadne o práce pri mimoriadnych udalostiach podľa osobitného predpisu, kde hrozilo nebezpečenstvo

ohrozujúce život, zdravie alebo škody veľkého rozsahu podľa osobitného predpisu, pričom svoj záver
musí aj riadne odôvodniť.

56. Orgán verejnej správy prvého stupňa a žalovaný sa vo svojich rozhodnutiach vysporiadali s otázkou,
či práce nadčas vykonané dotknutými zamestnancami nad maximálny povolený rozsah 400 hodín

v kalendárnom roku podľa § 97 ods. 10 Zákonníka práce možno považovať za práce pri mimoriadnych
udalostiach podľa osobitného predpisu, kde hrozilo nebezpečenstvo ohrozujúce život, zdravie alebo
škody veľkého rozsahu podľa osobitného predpisu, so záverom, že sa o takéto práce nejedná, keďže
nešlo o mimoriadnu udalosť podľa osobitného predpisu. Podľa orgánu verejnej správy prvého stupňa
náhly výpadok zamestnanca a ani dlhodobú nemožnosť obsadenia jeho pracovnej pozície nemožno

považovať za mimoriadnu situáciu podľa Zákona o tepelnej energetike a nešlo ani o stav núdze. Podľa
žalovaného náhly výpadok dispečerov nemôže byť posudzovaný ako mimoriadna udalosť tak, ako ju
definuje zákonodarca v ustanovení § 27 písm. a) Zákona o tepelnej energetike s odkazom na poznámku
pod čiarou č. 19, ktorá odkazuje na § 3 Zákona o civilnej ochrane obyvateľstva. Orgány verejnej
správy sa však opomenuli vysporiadať s otázkou, či predmetné práce nadčas vykonané dotknutými

zamestnancami možno považovať za práce, bez vykonania ktorých by mohlo vzniknúť nebezpečenstvo
pracovného úrazu alebo škody veľkého rozsahu podľa osobitného predpisu, teda či sa jedná o práce
nadčas podľa § 97 ods. 8 písm. a) Zákonníka práce, ktoré sa do počtu hodín najviac prípustnej
práce nadčas v kalendárnom roku nezapočítavajú. Bez zodpovedania tejto otázky nemožno dospieť
k záveru, že žalobca ako zamestnávateľ dotknutých zamestnancov porušil § 97 ods. 10 Zákonník

práce, čím spáchal správny delikt, za ktorý mu je možné vyvodiť administratívnoprávnu zodpovednosť
a uložiť sankciu. Pokiaľ teda žalobca v správnej žalobe namietal nepreskúmateľnosť napadnutých
rozhodnutí orgánov verejnej správy spočívajúcu v tom, že žalovaný ani orgán verejnej správy prvého
stupňa sa nezaoberali námietkou uplatnenou žalobcom v správnom konaní, že žalobca nemôže byť
deliktuálne zodpovedný za konanie, ktoré nie je správnym deliktom, pretože podľa § 97 ods. 8 písm.

a) Zákonníka práce sa do počtu hodín najviac prípustnej práce nadčas nezahŕňa práca nadčas, bez
vykonania ktorej by mohlo vzniknúť nebezpečenstvo škody veľkého rozsahu, táto žalobná námietka
je dôvodná. Žalobca už vo Vyjadrení namietal, že práce nadčas vykonané dotknutými zamestnancami
mali byť kvalifikované podľa § 97 ods. 8 písm. a) Zákonníka práce, keďže nenastúpením dotknutýchzamestnancov do práce by došlo k prerušeniu výroby a dodávky tepla a teplej úžitkovej vody v celom
meste Čadca a tým k ohrozeniu života, zdravia a celkového bežného chodu života v celom meste Čadca
v zimnom vykurovacom období. Orgán verejnej správy prvého stupňa sa však vo svojom rozhodnutí

s uvedenou námietkou žalobcu nevysporiadal a vyjadril sa len v tom ohľade, že predmetné práce
nadčas nie sú prácami podľa § 97 ods. 8 písm. b) Zákonníka práce. Rovnako žalobca v odvolaní proti
rozhodnutiuorgánuverejnejsprávyprvéhostupňazodňa7.mája2021namietal,žesprerušenímvýroby
a dodávky tepla a teplej úžitkovej vody by boli spojené škody veľkého rozsahu spočívajúce v ohrození
života, zdravia a celkového bežného chodu života v meste Čadca, a preto vykonané práce nadčas

sa nezapočítavajú do hodín najviac prípustnej práce nadčas podľa § 97 ods. 8 písm. a) Zákonníka
práce. Ani žalovaný sa s uvedenou námietkou žalobcu v napadnutom rozhodnutí nevysporiadal, pričom
predmetné práce nadčas vyhodnotil len podľa § 97 ods. 8 písm. b) Zákonníka práce so záverom, že sa
o také práce nejedná. Bez vysporiadania sa s otázkou, či predmetné práce nadčas vykonané dotknutými
zamestnancami sú prácami, bez vykonania ktorých by mohlo vzniknúť nebezpečenstvo škody veľkého
rozsahu podľa osobitného predpisu, je záver orgánov verejnej správy o porušení § 97 ods. 10 Zákonníka

práce žalobcom predčasný, a teda rovnako aj vyvodenie administratívnoprávnej zodpovednosti voči
žalobcovi a jeho sankcionovanie.

57. Námietka nepreskúmateľnosti napadnutých rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorá mala podľa
žalobcu spočívať v tom, že orgány verejnej správy sa nezaoberali jeho tvrdením, že nemôže byť

deliktuálnezodpovednýzakonanievrozpores§97ods.10Zákonníkapráce,keďtotokonaniespočívalo
v plnení inej zákonnej právnej povinnosti v zmysle Zákona o tepelnej energetike, teda že u žalobcu
nastala kolízia zákonných povinností, pričom orgány verejnej správy nevyhodnotili otázku verejného
záujmu, je nedôvodná, čo skonštatoval už Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v Rozsudku
sp. zn. 7Ssk/111/2023 zo dňa 25. septembra 2024. Ako bolo uvedené vyššie, Najvyšší správny súd

Slovenskej republiky mal za to, že verejný záujem na vykonaní predmetných prác nadčas orgány
verejnej správy akceptovali tým, že podmienku pre nariadenie, resp. dohodu prác nadčas spočívajúcu
v prechodnej a naliehavej potrebe podľa § 97 ods. 5 Zákonníka práce vyhodnotili ako nesplnenú.
Rovnako Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v predmetom rozsudku skonštatoval, že neexistuje
žiadny konflikt medzi právnou úpravou povinností žalobcu podľa Zákonníka práce a Zákona o tepelnej

energetike a nie je správny názor žalobcu, že plnenie povinností podľa Zákona o tepelnej energetike
ho zbavuje deliktuálnej zodpovednosti, resp. že ide o liberačný dôvod. Vzhľadom na uvedené je preto
bezpredmetná aj námietka žalobcu, že orgány verejnej správy neaplikovali § 3 ods. 1 Správneho
poriadku vo vzťahu k ochrane verejného záujmu, keďže existenciu verejného záujmu na vykonaní práce
nadčasdotknutýmizamestnancamiorgányverejnejsprávynespochybnili.Správnysúdtiežnadoplnenie

podotýka, že konanie pred správnym súdom na základe správnej žaloby fyzickej alebo právnickej
osoby neslúži na ochranu verejného záujmu, ale na ochranu subjektívnych práv žalobcu, ktoré boli
rozhodnutím alebo postupom orgánov verejnej správy porušené (§ 2 ods. 1 a 2 SSP). Ustanovenie
§ 5 ods. 3 SSP, na ktoré poukázal žalobca v správnej žalobe a podľa ktorého pri rozhodovaní
správny súd dbá na ochranu zákonnosti a verejného záujmu, nezakladá právo fyzickej alebo právnickej

osoby sa v konaní pred správnym súdom na základe všeobecnej správnej žaloby, resp. správnej
žaloby vo veciach správneho trestania domáhať ochrany verejného záujmu, ale zohľadňuje skutočnosť,
že aktívna legitimácia na ochranu verejného záujmu svedčí v správnom súdnom konaní osobitným
subjektom (prokurátor, zainteresovaná verejnosť v oblasti ochrany životného prostredia a pod.), a to
podľa osobitných ustanovení SSP.

58. K námietke žalobcu, že orgány verejnej správy nesprávne vyhodnotili okolnosti náhleho,
neočakávaného a prechodného nedostatku dispečerov, ktorých zastúpili dotknutí zamestnanci, správny
súd uvádza, že táto nie je relevantná pre posúdenie predmetnej veci, keďže medzi žalobcom a orgánmi
verejnej správy nebolo sporné, že bol daný dôvod pre nariadenie, resp. dohodnutie výkonu práce nadčas

dotknutými zamestnancami podľa § 97 ods. 5 Zákonníka práce, a to práve z dôvodu verejného záujmu
na ich vykonaní. Ak teda orgány verejnej správy dospeli k záveru, že u žalobcu nebol daný dôvod
prechodnej a naliehavej zvýšenej potreby práce pre nariadenie alebo dohodnutie práce nadčas, avšak
bol daný dôvod verejného záujmu, je posudzovanie skutkových okolností vo vzťahu k personálnym
otázkam organizácie prevádzky žalobcu bezpredmetné a nemalo by vplyv na právne posúdenie veci.

Uvedené skonštatoval aj Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v Rozsudku sp. zn. 7Ssk/111/2023
zo dňa 25. septembra 2024, keď uviedol, že touto žalobnou námietkou nie je potrebné sa zaoberať,
pričom poznamenal, že organizácia práce a opatrenia vo vzťahu k zamestnancom sú kompetencioužalobcu ako súkromnej obchodnej spoločnosti a musí ich realizovať tak, aby jeho konanie bolo v súlade
so zákonom.

59. Vzhľadom na skutočnosť, že orgány verejnej správy nevyhodnotili, či v posudzovanom prípade
práce nadčas vykonané dotknutými zamestnancami žalobcu predstavujú také práce, ktoré sa v zmysle
§ 97 ods. 8 písm. a) Zákonníka práce nezapočítavajú do počtu hodín najviac prípustnej práce nadčas
v kalendárnom roku, bez čoho nemožno dospieť k záveru, či žalobca porušil § 97 ods. 10 Zákonníka
práce a spáchal tak správny delikt porušenia povinností vyplývajúcich z § 2 ods. 1 písm. a) bod 1.

Zákona o inšpekcii práce, je uloženie pokuty žalobcovi predčasné. Z uvedeného dôvodu je predčasné aj
posúdenie námietok žalobcu v správnej žalobe vo vzťahu k uloženej pokute a jej výške. Správny súd sa
preto námietkami žalobcu popísanými v bodoch 18. až 20. tohto rozsudku nemôže zaoberať a vykonať
v tomto ohľade súdny prieskum napadnutých rozhodnutí orgánov verejnej správy. Z rovnakého dôvodu
neprichádza do úvahy ani sankčná moderácia správneho súdu na základe návrhu žalobcu v správnej
žalobe.

60. Pokiaľ žaloba v správnej žalobe poukazoval na viaceré rozhodnutia súdov Slovenskej republiky
(bod 22. tohto rozsudku), pričom uviedol len vybrané časti z ich odôvodnia, správny súd uvádza, že
bez toho, aby žalobca konkretizoval ako sú závery uvedené v daných rozhodnutiach aplikovateľné na
skutkový a právny stav prejednávanej veci, je takéto poukázanie bezpredmetné. V správnej žalobe

chýba konkretizácia dopadov záverov odkazovaných súdnych rozhodnutí na zákonnosť napadnutých
rozhodnutí orgánov verejnej správy. Nepostačuje na rozhodnutia súdov len poukázať a stotožniť sa s
nimi. Aby bolo poukázanie na ne zo strany žalobcu relevantné, žalobca by musel ozrejmiť ich právny
a skutkový základ, najmä jeho blízkosť s prejednávanou vecou, predmet, sporné ustanovenia zákona,
relevantné právne závery a konkrétne dôsledky ich vplyvu na zákonnosť napadnutých rozhodnutí.

Výňatky odôvodnení rozsudkov a konštatácie názorov žalobcu k nim takéto kritériá zďaleka nespĺňajú.

61. Na základe vyššie uvedeného správny súd dospel k záveru, že správna žaloba žalobca je dôvodná,
a preto napadnuté rozhodnutie žalovaného a rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého stupňa zrušil
podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP v spojení s § 191 ods. 3 písm. a) SSP, keďže sú nepreskúmateľné pre

nedostatokdôvodov,avecvrátilorgánuverejnejsprávyprvéhostupňanaďalšiekonanie.Keďžesprávny
súd nepristúpil k sankčnej moderácii podľa návrhu žalobcu, správny súd nezohľadňoval ani alternatívne
petity podľa správnej žaloby, ktoré boli viazané k prípadnej sankčnej moderácii správneho súdu.

62. V ďalšom konaní orgán verejnej správy prvého stupňa opätovne posúdi existenciu

administratívnoprávnej zodpovednosti žalobcu, a to v otázke, či žalobca porušil § 97 ods. 10 Zákonníka
práce, predpokladom čoho je vysporiadanie sa s námietkou žalobcu, že predmetné práce nadčas
nemožno započítať do počtu hodín najviac prípustnej práce nadčas v kalendárnom roku podľa § 97
ods. 8 písm. a) Zákonníka práce. Svoje rozhodnutie pritom orgán verejnej správy prvého stupňa riadne
odôvodní tak, aby obsahovalo všetky náležitosti v zmysle § 47 ods. 3 Správneho poriadku. Právnym

názorom správneho súdu a kasačného súdu sú orgány verejnej správy v ďalšom konaní viazané (§ 191
ods. 6 a § 469 SSP).

63. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP, v zmysle ktorého správny
súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených

trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech. Žalobca bol v konaní úspešný, a preto
mu správny súd priznal úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania a zaviazal žalovaného na
ich náhradu. Vo vzťahu k náhrade trov kasačného konania správny súd uvádza, že v kasačnom konaní
bol síce žalovaný úspešný, avšak v konaní pred správnym súdom po zrušení rozsudku Krajského súdu
v Žiline bol celkovo úspešný žalobca, a preto správny súd nezistil podmienky pre priznanie náhrady

trov konania žalovanému. O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 175 ods.
2 SSP).

64. Toto rozhodnutie prijal senát správneho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Toto rozhodnutie prijal senát správneho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).Poučenie:

Toto rozhodnutie nadobudne právoplatnosť uplynutím lehoty 30 dní od doručenia rozsudku alebo
podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti tomuto rozsudku (§ 145 ods. 2 SSP v znení účinnom

do 30. júna 2023 s poukazom na § 493e SSP).

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú môže podať účastník konania, ak bolo
rozhodnutévjehoneprospech,pričomjumusípodaťvlehote30dníoddoručeniarozhodnutiasprávneho
súdu (§ 443 ods.2 písm. a) SSP v znení účinnom do 30. júna 2023 s poukazom na § 493e SSP).

Kasačná sťažnosť sa podáva na Správnom súde v Banskej Bystrici.

Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil
zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd,

f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo

j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvodkasačnejsťažnostiuvedenývyššiepodpísm.g)aži)savymedzítak,žesťažovateľuvedieprávne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania

pred správnym súdom.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť:
a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi
doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov

podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí
byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom(§ 449 ods. 1 SSP). Kasačná sťažnosť a iné
podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosti podľa ods. 1 neplatia, ak má sťažovateľ

alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná,
alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 449 ods. 2 písm. a) SSP).

Kasačnú sťažnosť je potrebné predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden
rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden

rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie
podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Poznámka: Rozsudok nepodpísala členka senátu JUDr. Darina Štoffová z dôvodu jej ospravedlnenej
neprítomnosti na súde v čase jeho podpisovania.