Uznesenie – Život a zdravie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 4. marec 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 3To/148/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2215010579
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 03. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Stanislavská
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2215010579.7

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Stanislavskej a sudcov
JUDr. Rastislava Kresla a JUDr. Ladislava Révesa, v trestnej veci obžalovaného A. B., nar. XX.XX.XXXX
v C. D., pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 odsek 1, odsek 2 písmeno a) Trestného zákona
spoukazomna§138písmenoh)Trestnéhozákona,oodvolaníobžalovanéhoprotirozsudkuOkresného
súdu Dunajská Streda zo dňa 14.06.2024, sp. zn. 2T/147/2015, na verejnom zasadnutí konanom dňa

04. marca 2025 v Trnave, takto

r o z h o d o l :

I. Podľa § 319 Trestného poriadku odvolanie obžalovaného A. B., nar. XX.XX.XXXX v C. D., z a m i e t a.

II. Podľa § 312 ods. 4 Trestného poriadku predsedníčka senátu odvolacieho súdu berie na vedomie s p
ä ť v z a t i e odvolania okresného prokurátora proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda zo dňa
14.06.2024 sp. zn. 2T/147/2015.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Dunajská Streda zo dňa 14.06.2024, sp. zn. 2T/147/2015, bol
obžalovaný A. B., nar. XX.XX.XXXX v C. D., uznaný za vinného pre prečin ublíženia na zdraví podľa
§ 157 odsek 1, odsek 2 písmeno a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písmeno h) Trestného
zákona na tom skutkovom základe, že
dňa 20. marca 2014 v čase okolo 19:00 hod. v obci Rohovce v okrese Dunajská Streda viedol po

miestnej komunikácii osobné motorové vozidlo zn. KIA Sportage evidenčného čísla C., kedy pri vjazde
do križovatky najskôr zastal, avšak následne nerešpektujúc dopravnú značku P2 „Stoj, daj prednosť
v jazde"!, nedal prednosť zľava po hlavnej ceste idúcej cyklistke poškodenej E. D., aktuálne E. F., v
dôsledku čoho prednou časťou vozidla do nej zboku narazil, v dôsledku čoho poškodená E. D. utrpela
otvorenú zlomeninu kostí predkolenia, ktoré zranenie si vyžiadalo liečbu spojenú s práceneschopnosťou
v trvaní od 20.03.2014 do 31.08.2014, počas ktorej bola poškodená E. D. obmedzovaná pobolievaním

poranenej končatiny a obmedzenou schopnosťou chôdze, ktorú mohla vykonávať len s podporou barlí,
čím svojim konaním porušil ustanovenie § 20 ods. 1 v spojení s ustanovením § 137 ods. 2 písm. c),
písm. i) zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
účinnom do 31.12.2015.

Za tento trestný čin okresný súd uložil obžalovanému podľa § 157 ods. 2 Trestného zákona s použitím

§ 36 písm. j/ Trestného zákona, § 38 ods. 2, ods. 3 Trestného zákona, § 56 ods. 1, ods. 2 Trestného
zákona, peňažný trest vo výmere 1.000 (tisíc) eur.
Podľa § 57 ods. 2 Trestného zákona rozhodol, že zaplatená suma peňažného trestu pripadá štátu.
Podľa § 57 ods. 3 Trestného zákona pre prípad zmarenia peňažného trestu uložil obžalovanému
náhradný trest odňatia slobody vo výmere 3 (tri) mesiace.
Podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku uložil obžalovanému aj povinnosť nahradiť poškodenej

spoločnosti Všeobecná zdravotná poisťovňa, a. s., krajská pobočka Trnava, IČO: 35 937 874, so sídlom
Halenárska 22, Trnava, škodu vo výške 1.410,28 eura.Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil v rozsahu č.l. 865-878 spisu.
Po vyhlásení napadnutého rozsudku obžalovaný podal odvolanie voči všetkým výrokom a okresný
prokurátor podal odvolanie len čo do výroku o treste v neprospech obžalovaného (č.l. 859 spisu).

Prokurátor okresnej prokuratúry podané odvolanie vzal späť podaním doručeným okresnému súdu dňa
13.09.2024 (č.l. 881 spisu).
Obžalovaný odôvodnil podané odvolanie prostredníctvom svojho obhajcu podaním zo dňa 23.09.2024
(č. l. 886-896 spisu). Po úvodnej rekapitulácii záverov napadnutého rozsudku a poukazujúc na
konanie, ktoré predchádzalo napadnutému rozsudku, namietal, že napádaný rozsudok považuje za

účelový, keďže súd nezohľadnil reálny skutkový priebeh nehodového deja, ale do neho vložil aj ničím
nepodložené a nepreukázané skutočnosti. Na skutočnosť, že sa jedná o v poradí štvrtý rozsudok, kde
v predošlých troch súd prvého stupňa rozhodol takým spôsobom, že odvolací súd predošlé tri rozsudky
zrušil, upozorňoval už v priebehu konania, kde rovnako poukázal na rozpory medzi skutkovým dejom
opísaným v zrušených rozsudkoch. Rovnako uvádzal, že od dopravnej nehody už uplynulo viac ako
desať rokov, počas ktorých čelí trestnému konaniu a žiadal, aby v prípade, že mu nebude jednoznačne

preukázaná vina, čo sa nestalo ani pri predošlých zrušených rozsudkov, aby ho súd oslobodil. Súd
uvedené nebral do úvahy a jedinou zmenou oproti predošlému rozsudku zo strany obžaloby bolo
rozšírenie skutkovej vety. Navyše namietal, že súd v napádanom rozsudku opomenul aj dôkazy, ktoré
vykonané boli, resp. niektoré aj v rozsudku aj spomenul, ale bez ďalšieho relevantného zdôvodnenia
sa nimi odmietol zaoberať.

Poukazujúc na § 2 ods. 10 Trestného poriadku konštatoval, že v napádanom rozsudku sa týmto
ustanovením súd neriadil vôbec, alebo takým spôsobom, aby dôkazy svedčiace v jeho prospech
neboli spôsobilé vyvrátiť tvrdenie obžaloby. Na str. 5 v odôvodnení napádaného rozsudku dokonca súd
odkazuje na ust. § 168 ods. 1 Trestného poriadku, kde v napadnutom rozsudku tomu tak nie je. Na str.
7 v odôvodnení napádaného rozsudku súd uvádza ako holý fakt bez ďalšieho, že „obžalovaný vedel, že

môže spôsobom uvedeným v tomto zákone porušiť alebo ohroziť záujem chránený týmto zákonom, ale
bez primeraných dôvodov sa spoliehal, že také porušenie alebo ohrozenie nespôsobí." Bol toho názoru,
že pokiaľ by táto formulácia nasledovala v kontexte vykonaného dokazovania ako jeho výsledok, tak
by zrejme tejto formulácii nebolo čo vytknúť. Avšak táto formulácia sa nachádza v úvode odôvodnenia
práve z toho dôvodu, že v ďalšom texte by ju nebolo možné použiť, pretože dokazovanie v tomto smere

nebolo vykonané, čo vyplýva aj z následného textu odôvodnenia napádaného rozsudku.
Ďalej poukázal na str. 8 odôvodnenia, kde je uvedené: „Dokazovaním bolo ďalej preukázané, že
ani jeden z účastníkov dopravnej nehody - obžalovaný ani poškodená, bezprostredne po kolízii
nekontaktovali políciu." Podľa jeho názoru predmetné konštatovanie je vytrhnuté z kontextu, pretože on
chcel volať políciu aj záchranku a len na naliehanie poškodenej, ako aj naliehanie jej matky, aby nevolal

políciu a odviezol poškodenú do nemocnice, kde bola privolaná polícia. On počkal na príslušníka PZ,
pýtalsahonapotrebnéúkonyzjehostrany,kdepotomakopoškodenáodmietlariešiťvecspríslušníkom
PZ o nehodovej udalosti, tento ju požiadal, aby zavolala na číslo 158, aby existoval dôkaz, že to bola
právepoškodená,ktonechcel,abyvecprešetrovalapolícia.Poškodenána158zatelefonovalaauviedla,
že práve ona nechce nehodu riešiť. Motiváciu a spôsob konania poškodenej uviedol súdu, ktorý sa však

predmetnými argumentmi ani nezaoberal, dokonca aj ním navrhnutý dôkaz o zabezpečenie informácie,
či je poškodená držiteľkou vodičského preukazu síce súd vykonal, avšak v napádanom rozsudku sa
uvedené nespomína.
Poukazujúc na str. 8 odôvodnenia napádaného rozsudku namietal, že poškodená vypovedala na
hlavnom pojednávaní v príkrom kontraste s prípravným konaním, dokonca v rozpore s ním, ako aj jej

konaním v deň nehody. Na uvedenú skutočnosť poukazoval už v priebehu konania, ako aj v záverečnej
reči, na čo súd vôbec nereflektoval. Dôvodil, že poškodená klamala o množstve alkoholu, ktorý vypila,
kde aj po tom ako zmenila množstvo alkoholu, je v rozpore s výsledkami znaleckého dokazovania,
tak hlavným problémom je, že sa jej výpovede rozchádzajú aj v opise rozhodných skutočností. Teda
v tom, po ktorej časti vozovky išla a v ďalších skutočnostiach v kontexte nehody. Preto podľa jeho

názoru ani súd pri tejto časti odôvodnenia nemohol uviesť, že poškodená vypovedala „zhodne s jej
výpoveďou s prípravného konania", čo sa bežne uvádza, pretože v tomto prípade to tak nebolo a preto
súd radšej „opomenul" aj skutočnosť, že nejaká výpoveď z prípravného konania existuje. Nie je preto
podľa jeho názoru zrejmé, akým spôsobom súd dospel k záveru o vierohodnosti jej výpovede. Preto
zastával názor, že keďže rozpory v konaní a výpovediach poškodenej súd neozrejmil, tak z uvedeného

dôvodu je napádaný rozsudok nepreskúmateľný.
Najviac je podľa jeho názoru zavádzajúca časť na str. 9 odôvodnenia napádaného rozsudku. Súd
vyhodnotil výpovede svedkov G. H., I. J. a K. D. z pojednávania zo dňa 08.07.2019 ,,...ako
bezpredmetné". Z uvedeného je podľa jeho názoru jednoznačne zrejmá tendenčnosť odôvodnenianapádaného rozsudku. Rovnako ako pri poškodenej aj u svedkov súd absolútne odignoroval skutočnosť,
že svedkovia vypovedali aj v prípravnom konaní a na rozdiel od poškodenej sú ich výpovede konštantné,
zhodné navzájom, ako aj zhodné s jeho tvrdením opisu skutkového stavu. Súd sa s predmetnou

problematikou vysporiadal jednou vetou, že svedkovia nevideli priamo moment kolízie. Domnieval sa,
že v prípade, keby títo svedkovia videli, ako vozidlom po kolízii cúvol (ako o tom vytvoril fikciu prokurátor
a prevzal to aj súd), tak by predmetní svedkovia určite neboli považovaní za bezpredmetných. Avšak
v prípade, pokiaľ títo istí svedkovia vypovedali, že s vozidlom nepohol a toto stálo pred hranicou
križovatky, teda ich výpoveď nezapadá do konceptu podanej obžaloby, tak odrazu je potrebné jediných

troch svedkov označiť za bezpredmetných. Zastával názor, že celkovo sa preto javí vylúčenie svedectiev
jediných troch svedkov ako účelové s cieľom navodiť hypotetickú možnosť, že mohol s autom cúvnuť.
Založiť odsudzujúci rozsudok len na základe nepreukázanej hypotézy o možnom cúvnutí s autom
za súčasného odmietnutia troch svedectiev prítomných osôb (z ktorých jedna je dokonca príbuzným
poškodenej) považoval za konanie hraničiace s ohýbaním práva.
Taktiež uviedol, že na str. 9 odôvodnenia je aj výpoveď L. M., bývalého príslušníka PZ, ktorý spisoval

záznam o nehode. Pokiaľ mu prokurátor povedal v pojednávacej miestnosti, že ,,pokiaľ by mi boli
zadržali vodičský preukaz, tak by som sa dávno priznal", dané evokuje presvedčenie o prístupe časti
OČTK v iných konaniach, že pokiaľ obvineného dáme do väzby, tam sa prizná aj k tomu, čo nespáchal.
Pokiaľ prokurátor zastáva takýto názor, tak je zrejmé, prečo sa „opomenul" svedka M. opýtať, v ktorých
prípadoch zadržiaval vodičské preukazy bezprostredne po nehode a prečo sa tak neudialo v tomto

prípade a nezaistil mu vodičský preukaz ihneď. Odpoveď je podľa jeho názoru celkom jednoznačná,
svedok M. by musel uviesť, že poškodená bezprostredne po nehode označila seba ako vinníčku nehody,
teda že ona narazila do neho. Predmetné je podľa jeho názoru navyše preukázané prepisom hovoru
telefonátu poškodenej na tiesňovú linku 158.
V ďalšom namietal aj odsek na str. 9 napadnutého uznesenia. Údajne sa obhliadka miesta nehody

uskutočnila až dňa 25.3.2014 (5 dní po nehode) z dôvodu, že on mal nehodu nahlásiť až dodatočne
na druhý deň, tj. 21.3.2014. Skutočnosť je taká, že políciu privolal službukonajúci lekár ihneď po tom,
ako poškodenú doviezol do nemocnice na svojom aute, bolo to dňa 20.3.2014, kde počkal na príchod
polície, poskytol plnú súčinnosť a pýtal sa, či je potrebné sa vrátiť na miesto nehody, kde dostal odpoveď,
že nie. Preto tvrdenie súdu o tom, že obhliadka sa uskutočnila 25.3.2014, lebo sa polícia dozvedela

o nehode až z jeho ohlásenia zo dňa 21.3.2014, je podľa jeho názoru zavádzajúce, alebo minimálne
ignorujúce realitu. Obžalovaný zároveň poukázal aj na obsah zápisnice vyhotovenej príslušníkom PZ 5
dní po nehode. Bol toho názoru, že pokiaľ prišlo k antidatovaniu na 21.03.2014, predmetné mal vysvetliť
práve svedok M..
Rovnako za závažnú chybu považoval, že predmetný bicykel nebol stotožnený s tým, na ktorom sa mala

viesť poškodená. Príslušník PZ môže 5 dní po nehode tvrdiť, že nafotil bicykel poškodenej, ale tento v
žiadnom prípade nemôže byť dôkazom. V tejto súvislosti opätovne poukázal na existenciu troch podľa
súdu bezpredmetných svedkov, ktorí by minimálne vedeli stotožniť bicykel. Predmetné sa však neudialo,
pretopodľajehonázorutvrdenie,žefotodokumentáciaobsahujebicykel,naktoromsaviezlapoškodená,
je ničím nepodložená úvaha, kde predmetným konaním je porušené právo na spravodlivý proces.

Okrem vyššie uvedeného poukázal na str. 9 až 11 napadnutého rozsudku ohľadom posudku MUDr.
Vargu, pričom namietal, že súd prvého stupňa nebol po troch zrušených rozhodnutiach schopný
pochopiť, čo je úlohou znalca z odboru úrazová chirurgia. Naopak v danom prípade sa znalec z odboru
zdravotníctvo vyjadroval k priebehu nehody a súd na základe toho dospel k záveru, ako prebiehala
nehoda a kto je vinník. A to napriek tomu, že v spise sú minimálne dva znalecké posudky, ktoré

posudok MUDr. Vargu ohľadom priebehu nehody vyvracajú. Predmetné podľa jeho názoru len dotvára
obraz o „objektívnosti" a „správnosti" napádaného rozsudku. K danému doplnil, že zo samotného
napádaného rozsudku je zrejmé, že súd prvého stupňa má zjavný problém medzi rozlišovaním
terminológie,,mechanizmusvznikuzranení"a„priebehdopravnejnehody".Uvedenévyplývaajzostrany
10 napádaného rozsudku, kde súd uvádza vyjadrenie znalca. K tomu uviedol, že pokiaľ by boli na

križovatke osadené semafory, tak MUDr. Igor Varga (znalec z odboru zdravotníctvo) by súdu oznámil
aj farbu, aká svietila na semafore a súd by jeho hypotézu zobral ako fakt. Teda nie je problém, že
MUDr. Varga opomenul, v akom odbore je znalec, problémom je, že súd rieši priebeh nehodového deja
nie podľa toho, čo povie znalec z odboru cestná doprava, ale podľa toho, čo povie znalec z odboru
zdravotníctvo. Namietal, že je to práve súd, ktorý má rozhodnúť na základe vykonaných dôkazov, avšak

v danom prípade súd tvrdí, že bez ohľadu na dôkazy nebolo sporné, že je vinný. K tomu namietal, že je
až zarážajúce ako dokázal súd prvého stupňa odignorovať ako svedkov, tak aj ostatných znalcov.
Rovnako považoval ako zavádzajúce tvrdenie, že znemožnil vyšetriť nehodu tým, že premiestnil vozidlá.
Voči uvedenému sa ohradil a dôvodil, že on sa bicykla ani nedotkol a so svojim vozidlom viezolpoškodenú do nemocnice. Bol toho názoru, že práve z tohto dôvodu súd znevažuje svedkov, pretože títo
potvrdili, že on miesto nehody nechcel opustiť a chcel volať aj políciu aj záchranku, ale práve poškodená
s jej matkou nechceli volať políciu. Ďalej poukázal aj na str. 13 rozsudku, kde mal súd zaútočiť na znalca

Ing. Belobrada, pričom dôvodil, že pokiaľ by súd čítal posudok s porozumením, tak by pochopil, že stret
poškodenej s vozidlom sa podľa znaleckého posudku mal odohrať na vedľajšej ceste v mieste, kde
zastavil, čo potvrdili aj svedkovia. Teda logicky poškodená nešla po hlavnej ceste, lebo z nej vybočila
zrejme pod vplyvom alkoholu. Na základe uvedeného je názoru, že súd koná tendenčne. K tomu dodal,
že znalec z odboru dopravy je podľa súdu neznalý a namiesto toho použije posudok znalca z odboru

zdravotníctvo, ktorý ozrejmil ešte aj farbu semaforov.
Pokiaľ sa jedná o znalca MUDr. Vargu, konštatoval, že ani napriek vlastným dopytom do dnešného
dňa nevie, či mal MUDr. Varga k dispozícii celú zdravotnú dokumentáciu poškodenej, kvôli zvýšenej
konzumácii alkoholu aj v priebehu dňa a s tým spojenou osteoporózou. V opačnom prípade nebol
spôsobilý nielen na podanie posudku o priebehu nehody, o čo sa pokúšal, ale nebol spôsobilý ani podať
posudok z úrazovej chirurgie, teda podanie posudku o mechanickom vzniku zranenia. Na totožnej str.

13 súd uvádza aj zistenia znalca MUDr. Kováča o podnapitosti poškodenej. V danej veci poukázal na
štatistiku nehôd, kde v rozmedzí 0,3 až 0,9 % promile je nehodovosť 7-krát vyššia ako u triezveho
človeka. Zastával názor, že poškodená mohla byť aj veselá, pokiaľ sedela doma, ale v tom momente
ako vošla do cestnej premávky, tak to bolo v stave, ktorý 7-krát zvýšil riziko nehody. Preto je podľa jeho
názoru nepochopiteľné, že znalec Ing. Belobrad skonštatuje, že poškodená zmenila smer jazdy a ocitla

sa na vedľajšej ceste, tak súd ho začne osočovať neznalosťou. Namietal i to, že súd a ani OČTK nemali
potrebu preverovať, či poškodená skutočne smerovala rovným smerom po hlavnej ceste, alebo či sa
nechystala odbočiť z jej pohľadu doprava a vo veľkej rýchlosti to nezvládla. Preto uvedené konanie súdu
nepovažoval za zákonné a spravodlivé.
K odvolávaniu sa súdu na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. 3Tz/28/2002

uviedol, že žiadnym z dôkazov (okrem fikcie MUDr. Vargu) nebolo preukázané, že porušil povinnosť,
teda, že jeho auto sa pohlo, resp. všetky dôkazy potvrdzujú, že ostal stáť na hranici križovatky. Dokonca
aj prokurátor predmetné formuloval takým spôsobom, že mohlo sa stať, že po nehode cúvol, ale na
rozdiel od súdu priamo nevyslovil takúto myšlienku ani prokurátor, pretože to bola len jeho úvaha
bez jediného relevantného dôkazu. Podľa jeho názoru si súd z domnienky prokurátora vytvoril fakt,

podporený fikciou MUDr. Vargu, teda „nespochybniteľný fakt".
Na str. 15 napádaného rozsudku je ako fakt uvedené, že na zadokumentovanie nehody OR PZ v
Dunajskej Strede použilo počítačový program PC-Crash, a to spolu s odkazom na rozsudok Najvyššieho
súdu SR pod sp. zn. 4Tz 9/2006. Predmetný argument súdu podľa jeho názoru len poukazuje na
neznalosť súdu, čo je obsahom súdneho spisu. Obsahom súdneho spisu je aj znalecký posudok

vypracovaný znaleckou organizáciou Automotive Solution4u, s.r.o., ktorý svojim záverom preukazuje, že
(,,citácia“):„Okremplánikuzmiestadopravnejnehodysavpredloženomspisovommateriálinenachádza
žiadny výstup z programu PC-CRASH, a teda z neho nevyplýva, že by príslušníci Policajného zboru
Slovenskej republiky počas dokumentovania miesta dopravnej nehody, resp. počas iných úkonov počas
vyšetrovania dopravnej nehody , vykonali rekonštrukciu dopravnej nehody v programe PC-CRASH.“

Preto tvrdenie súdu o tom, že rozbor nehodového deja bol zadokumentovaný pomocou špeciálneho
simulačného výpočtového programu, ako je to uvedené v rozsudku Najvyššieho súdu SR pod sp. zn.
4Tz 9/2006, sa podľa jeho názoru nezakladá na pravde. Z uvedeného dôvodu argumentácia súdu, že
nepotrebuje znalca z odboru dopravy, pokiaľ chce riešiť priebeh nehodového deja, neobstojí, pretože
policajti neurobili výpočet nehody prostredníctvom na to určeného programu PC-crash, len jednoducho

prekreslili plánik bez akýkoľvek výpočtov.
Na str. 19 odôvodnenia súd uvádza, že znalecký posudok znaleckej organizácie Automotive Solution4u
s.r.o. z odboru dopravy je v rozpore s vykonaným dokazovaním, pretože poškodená a znalec MUDr.
Varga z odboru zdravotníctvo sú toho názoru, že jeho auto najskôr zastavilo a potom sa opätovne pohlo.
Následnesúddokoncapristúpilkšpekuláciám,že„nebolosporné,žepoškodenásacelýčaspohybovala

pohlavnejceste".Boltohonázoru,ženiejezrejmé,akoprišielsúdktejtoúvahe,pretožejediný,ktotvrdil,
že poškodená bola celý čas na hlavnej ceste, bola ona a MUDr. Varga. Naproti tomu traja svedkovia a
dvaja znalci z odboru doprava tvrdia, že jeho auto stálo pred hranicou križovatky.
Obžalovaný k dokázaným skutočnostiam konštatoval, že 1/ viedol svoje motorové vozidlo a pred
križovatkou zastavil, čo zhodne uviedli on aj poškodená. 2/ Motorové vozidlo obžalovaného ostalo stáť aj

bezprostredne po nehode pred hranicou križovatky, čo nezávisle od seba potvrdili aj zakreslili svedkovia
H., J., D.. 3/ Znalec z odboru dopravy Ing. Belobrad podľa svedkami zakreslených polôh vozidla a bicykla
vypočítal možný stret vozidla s bicyklom mimo hlavnej cesty, tj. na vedľajšej ceste, odkiaľ prichádzal
obžalovaný.4/Poškodenáboladržiteľkouvodičskéhopreukazu.5/ZnaleczodboruzdravotníctvaMUDr.Kováč vypočítal, že poškodená mala v čase nehody od 0,6 do 0,75 % promile. 6/ Obžalovaný sa
bicyklapoškodenejnedotýkalachcelvolaťpolíciu,čonepoprelaanipoškodená.7/Poškodenáodmietala
privolať políciu a záchrannú službu a naliehala na obžalovaného, aby ju odviezol do nemocnice, čo

nezávisle od seba potvrdili svedkovia H., J., D.. 8/ Obžalovaný po odvezení poškodenej počkal na
políciu a bol plne súčinný. 9/ Poškodená klamala o množstve alkoholu, ktorý vypila v priebehu dňa,
čo preukázal posudok MUDr. Kováča. 10/ Znalecká organizácia Automotive Solution4u, s.r.o. z odboru
dopravy podľa spisového materiálu odpovedala na zadanú požiadavku stretu vozidla obžalovaného s
bicyklom poškodenej, ak vozidlo obžalovaného zostalo stáť na vedľajšej ceste aj v prípade, ak bolo

vozidlo v pohybe. Ani jedna alternatíva sa nezhoduje s tvrdením súdu.
Na druhej strane sú podľa jeho názoru súdom tvrdené skutočnosti, ktoré odporujú vykonanému
dokazovaniu a to konkrétne, že: 1/ Súd konštatuje, že má za preukázané, že poškodená išla po hlavnej
ceste. Predmetnú skutočnosť tvrdí jedine poškodená. 2/ Bicykel, ktorý bol na nafotený, nebol stotožnený
s bicyklom z miesta nehody. A to aj napriek tomu, že existujú traja svedkovia (H., J., D.), ktorí by to
vedeli potvrdiť alebo vyvrátiť. 3/ Súd konštatuje, že obžalovaný sa s autom pred križovatkou zastavil a

následne sa pohol, avšak dôkaz o tom, že sa následne s autom pohol, žiaden nie je. Súd vychádzal len z
tvrdenia poškodenej, ktorá však ani netvrdila, že by videla, ako sa s autom pohol. A taktiež zo špekulácie
prokurátora, ktorý vytvoril hypotézu, aby zapadala do konceptu obžaloby, že sa obžalovaný mohol po
zastavení pred križovatkou pohnúť vpred, naraziť do poškodenej a potom cúvnuť. K tomu namietal, že
predmetné úvahy sa nezakladajú na pravde a navyše sú v rozpore s vykonaným dokazovaním. 4/ Súd

tvrdí, že polícia výpočtom v programe PC-crash konvalidovala absenciu znaleckého posudku z odboru
dopravy zo strany OČTK. V závere znaleckého posudku znaleckej organizácie Automotive Solution4u,
s.r.o. sa jednoznačne konštatuje, že takýto výpočet v programe PC-crash nikdy nebol zrealizovaný. 5/
Znalec MUDr. Varga z odboru zdravotníctvo odvetvie úrazová chirurgia vypracoval posudok, ktorého
súčasťou nie je mechanizmus vzniku poranenia, ale priebeh nehodového deja s prejudikovaním vinníka,

ktorý vychádzal z plániku OČTK založenom vo vyšetrovacom spise, ktorý však podľa jeho názoru nie
je dôkazom, lebo to nie je výpočet v programe PC-crash. Informácia o zrealizovaní výpočtu nehody
pomocou programu PC-crash sa ukázala ako nepravdivá, teda znalec bol pri vypracovaní posudku
ovplyvnený mylnou informáciou zo strany OČTK, čo vylučuje objektívnosť posudku. 6/ Súd odmietol
ako bezpredmetné svedecké výpovede svedkov H., J., D. nielen ohľadom stretu bicykla s vozidlom,

ale aj ohľadom polohy bicykla a vozidla bezprostredne po nehode. 7/ Súd odmietol znalecký posudok
z odboru dopravy Ing. Belobrada, lebo údajne znalec je neznalý dopravnej situácie. 8/ Súd odmietol
znalecký posudok z odboru dopravy vypracovaný znaleckou organizáciou Automotive Solution4u, s.r.o.,
lebo údajne odporuje vykonanému dokazovaniu.
K tomu zhrnul, že museli byť súdom prvého stupňa odmietnutí 3 svedkovia G. H., I. J. a K. D. ako

bezpredmetní, museli byť odmietnuté 2 znalecké posudky z odboru dopravy, ako aj návrhy na výsluch
týchto znalcov, aby súd prvého stupňa mohol na základe a) výpovede poškodenej, b) údajného výpočtu
v programe PC-crash, ktorý však žiadne výpočty neobsahuje a je len obyčajným prekreslením, c)
znaleckého posudku MUDr. Vargu z odboru zdravotníctvo, ktorý namiesto mechanizmu vzniku zranenia,
na čo mal oprávnenie, vytvoril ničím nepodloženú fikciu o priebehu nehodového deja, na čo rozhodne

oprávnenie nemal a vychádzal len z plánika vytvoreného policajtom namiesto regulárneho dôkazu,
ktorým by bol výpočet v programe PC-crash. Namietal aj postup súdu, ktorý opomenul dokazovanie
vo veci poškodenej a jej vodičského preukazu, ako aj ním uvádzanej motivácie poškodenej, prečo
poškodená v deň nehody tvrdila, že je vinníčka a po poučení od poisťovacej agentky p. M. N., ktorú
rovnako nikto nevypočul, začala tvrdiť presný opak, rovnako opomenul, že poškodená jednoznačne

klamala o množstve vypitého alkoholu. Taktiež namietal, že súd nezaujímalo, prečo mu nebol zadržaný
vodičský preukaz, keď ako tvrdí súd, poškodená nemenila svoje výpovede.

Preto všetky tieto skutočnosti spolu s prebratím voľných úvah znalca MUDr. Vargu z odboru
zdravotníctvoopriebehunehodovéhodeja,možnopodľajehonázorupovažovaťakotendenčnékonanie

súdu, kde napriek jednoznačným dôkazom spochybňujúcim znenie obžaloby súd rozhodol tak, že ho
odsúdil. Navyše dôvodil, že odôvodnenie napádaného rozsudku ani spolu koncepčne nezapadá a javí
sa, ako keby bol rozsudok vyhotovený vopred a až následne po doručení znaleckého posudku znaleckej
organizácie Automotive Solution4u, s.r.o. bol tento rozsudok doplňovaný. Na základe uvedených
záverov dospel k názoru, že súd prvého stupňa pri vydávaní napádaného rozsudku postupoval v rozpore

so zákonom, čoho dôsledkom je vydanie arbitrárneho rozsudku bez ohľadu na ním tvrdené skutočnosti
a predložené dôkazy. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR pod sp. zn. 3Tdo
30/2018.Vzhľadom na uvedené skutočnosti žiadal, aby odvolací súd preskúmal správnosť napadnutého
rozhodnutia, jeho odôvodnenia ako aj správnosti postupu, ktorý mu predchádzal a po vykonaní
potrebných úkonov rozhodol v zmysle § 321 ods. 1 písm. a), písm. b), písm. c) Trestného poriadku tak,

že (,,citácia“): „Podľa § 321 ods. 1 písm. a), b), c) Trestného poriadku sa Rozsudok Okresného súdu
Dunajská Streda sp. zn. 2T/147/2015 zo dňa 14.06.2024 zrušuje." Následne žiadal, aby odvolací súd v
zmysle § 322 ods. 3 Trestného poriadku vec sám rozhodol tak, že ho spod obžaloby oslobodí.
Konanie na odvolacom súde

Krajský súd v predmetnej trestnej veci vykonal verejné zasadnutie a to za prítomnosti prokurátorky
krajskej prokuratúry, obžalovaného a obhajcu obžalovaného. Obžalovaný bol o termíne verejného
zasadnutia riadne upovedomený, upovedomenie prevzal 21.01.2025.
Prokurátorka prítomná na verejnom zasadnutí v konečnom návrhu navrhla odvolanie obžalovaného
zamietnuť ako nedôvodné v zmysle § 319 Trestného poriadku.
Obhajca obžalovaného v konečnom návrhu zotrval na všetkých vyjadreniach uvedených v odôvodení

odvolania a žiadal, aby súd oslobodil obžalovaného, pretože vykonaným dokazovaním nebola
preukázaná jeho vina. Zároveň uviedol, že v zmysle zásad trestného konania sa v prípade pochybností
má rozhodnúť v prospech obžalovaného a bol toho názoru, že v tomto prípade je toľko pochybností, že
zistený skutkový stav neumožňuje odsúdiť obžalovaného, preto žiadal, aby obžalovaného súd oslobodil.
Obžalovaný v konečnom návrhu uviedol, že nie je vinný v tomto prípade.

K bodu I. výrokovej časti tohto uznesenia
Podľa § 315 Trestného poriadku, o odvolaní proti rozsudku okresného súdu rozhoduje krajský súd,
v ktorého obvode má sídlo okresný súd, ktorý rozhodoval v prvom stupni; o odvolaní proti rozsudku
súdu podľa § 16 ods. 2 rozhoduje Krajský súd v Trenčíne. O odvolaní proti rozsudku Špecializovaného
trestného súdu rozhoduje najvyšší súd.

Podľa § 316 ods. 1 Trestného poriadku, odvolací súd zamietne odvolanie, ak bolo podané oneskorene,
osobou neoprávnenou alebo osobou, ktorá sa odvolania výslovne vzdala alebo znovu podala odvolanie,
ktoré v tej istej veci už predtým výslovne vzala späť alebo bolo podané proti výroku, proti ktorému nie
je prípustné.
Podľa § 316 ods. 2 Trestného poriadku, ako oneskorené nemôže byť zamietnuté odvolanie, ktoré

oprávnená osoba podala oneskorene len preto, že sa riadila nesprávnym poučením súdu.
Podľa § 316 ods. 3 Trestného poriadku, odvolací súd zruší napadnutý rozsudok a vec vráti súdu prvého
stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol, ak zistí, že
a) súd rozhodol v nezákonnom zložení,
b) obžalovaný nemal obhajcu, hoci išlo o prípad povinnej obhajoby, alebo

c) hlavné pojednávanie bolo vykonané v neprítomnosti obžalovaného, hoci na to neboli splnené zákonné
podmienky.
Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku, ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods.
1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých
výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im

predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali
podanie dovolania podľa § 371 ods. 1.

Krajský súd v Trnave ako odvolací súd podľa § 315 Trestného poriadku preskúmal napadnutý rozsudok
v zmysle § 316 Trestného poriadku a zistil, že nie je dôvod na zamietnutie odvolania v zmysle § 316 ods.

1 Trestného poriadku, ani na zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 316 ods. 3 Trestného poriadku.
Odvolanie podal obžalovaný ako oprávnená osoba, v zákonnej lehote a proti výrokom o vine a treste,
proti ktorým je tento opravný prostriedok prípustný. Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku odvolací
súd preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, ako aj správnosť postupu
konania, ktoré im predchádzalo a tak zistil, že odvolanie obžalovaného nie je dôvodné.

Preskúmaním napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, odvolací súd
zhodne ako súd I. stupňa zistil, že:
· prokurátor Okresnej prokuratúry Dunajská Streda podal dňa 23.10.2015 pod č. 2Pv 289/14/2201-22
obžalobu (č.l. 115 spisu) na A. B. pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a)
Trestného zákona s poukazom na ust. § 138 písm. h) Trestného zákona na skutkovom základe tam

uvedenom;

· Okresný súd Dunajská Streda vydal trestný rozkaz zo dňa 28.10.2015, č. k. 2T/147/2015-121, proti
ktorému podal odpor obžalovaný prostredníctvom svojej obhajkyne;· v poradí prvým rozsudkom zo dňa 04.07.2016, č. k. 2T/147/2015-149, Okresný súd Dunajská Streda
uznal obžalovaného za vinného zo spáchania prečinu ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2

písm. a) Trestného zákona s poukazom na ust. § 138 písm. h) Trestného zákona, pričom proti tomuto
rozsudku podal odvolanie obžalovaný prostredníctvom svojej obhajkyne;

· Krajský súd v Trnave v poradí prvým uznesením zo dňa 07.02.2017, č. k. 3To/88/2016-174, podľa §
321 odsek 1 písm. a), písm. b), písm. c) Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok v celom rozsahu

a podľa § 322 odsek 1 Trestného poriadku vec vrátil súdu I. stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu
prejednal a rozhodol;

· v poradí druhým rozsudkom zo dňa 04.04.2018, č. k. 2T/147/2015-266, Okresný súd Dunajská Streda
uznal obžalovaného za vinného zo spáchania prečinu ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2
písm. a) Trestného zákona s poukazom na ust. § 138 písm. h) Trestného zákona, pričom proti tomuto

rozsudku podal odvolanie obžalovaný prostredníctvom svojej obhajkyne;

· Krajský súd v Trnave v poradí druhým uznesením zo dňa 22.11.2018, č. k. 3To/80/2018-280, podľa §
321 odsek 1 písm. b), písm. c) Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok v celom rozsahu a podľa
§ 322 odsek 1 Trestného poriadku vec vrátil súdu I. stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal

a rozhodol;

· v poradí tretím rozsudkom zo dňa 02.08.2021, č. k. 2T/147/2015-499, Okresný súd Dunajská Streda
uznal obžalovaného za vinného zo spáchania prečinu ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2
písm. a) Trestného zákona s poukazom na ust. § 138 písm. h) Trestného zákona, pričom proti tomuto

rozsudku podali odvolania prokurátor ako i obžalovaný prostredníctvom svojej obhajkyne;

· Krajský súd v Trnave v poradí tretím uznesením zo dňa 22.02.2022, č. k. 3To/107/2021-544, podľa
§ 321 odsek 1 písm. a), písm. b), písm. c) Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok v celom
rozsahu a podľa § 322 odsek 1 Trestného poriadku vec vrátil súdu I. stupňa, aby ju v potrebnom

rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Úlohou okresného súdu bolo doplniť skutkovú vetu o konkrétne
ustanovenie zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
účinnom do 31.12.2015, doplniť dokazovanie o evidenčnú kartu vodiča, prípadne o lustráciu v Sociálnej
poisťovni, a aktualizovať lustráciu v Registri priestupkov a lustráciu v Registri trestov a dôkazy vykonať
v súlade s § 269 Trestného poriadku, odstrániť rozpory vyplývajúce z jednotlivých evidencií a uložiť

trest zákonným spôsobom. Krajský súd nevylúčil ani vykonanie dôkazov, ktorých potreba vyvstala
z doplneného dokazovania;

· po vrátení veci došlo k zmene sudcu, s ktorou skutočnosťou obžalovaný na hlavnom pojednávaní dňa
01.03.2023 nesúhlasil, preto sa hlavné pojednávanie vykonalo odznovu;

· okresný súd na hlavnom pojednávaní vykonal dokazovanie výsluchom obžalovaného A. B., prečítaním
zápisnice o hlavnom pojednávaní zo dňa 13.05.2019, na ktorom bola vypočutá poškodená E. D.,
prečítaním zápisnice o hlavnom pojednávaní zo dňa 08.07.2019, na ktorom bol vypočutý svedok G. H.,
svedok I. J. a svedok K. D., prečítaním zápisnice o hlavnom pojednávaní zo dňa 03.07.2020, na ktorom

bol vypočutý znalec MUDr. Peter Kováč a znalec Ing. Gabriel Belobrad, prečítaním zápisnice o hlavnom
pojednávanízodňa19.04.2021,naktorombolvypočutýsvedokL.O.M.,prečítanímzápisniceohlavnom
pojednávaní zo dňa 28.07.2021, na ktorom bol vypočutý znalec MUDr. Igor Varga, prečítaním listinných
dôkazov a to: odpoveď na žiadosť o podanie správy-volanie na tiesňovú linku 158 zo dňa 21.05.2019 (č.l.
318) spolu s overenou fotokópiou z Operačného denníka (č.l. 319-320), odpoveď OR PZ DS, ODI zo dňa

19.04.2023 (č.l. 605), EKV zo dňa 19.04.2023 (č.l. 606), uznesenie o pribratí znalca zo dňa 14.03.2017
(č.l. 181-182), závery znaleckého posudku č. 13/2017 zo dňa 27.06.2017 vypracovaného znalcom
MUDr. Igorom Vargom (č.l. 201-203), uznesenie o pribratí znalca zo dňa 01.08.2019 (č.l. 344), závery
znaleckého posudku č. 7/2020 zo dňa 13.03.2020 vypracovaného znalcom Doc. JUDr. MUDr. Petrom
Kováčom (č.l. 353-354), závery znaleckého posudku č. 44/2019 zo dňa 10.10.2019 vypracovaného

znalcom Ing. Gabrielom Belobradom (č.l. 399-400), zápisnica o obhliadke miesta cestnej dopravnej
nehody (č.l. 87-89), záznam dopravnej nehody (č.l. 90-92) s príslušnou fotodokumentáciou (č.l. 92-94),
správa o povesti zo dňa 01.06.2023 (č.l. 617), EKV zo dňa 18.05.2023 (č.l. 615), závery znaleckého
posudku č. 76/2023 zo dňa 15.11.2023 vypracovaného znalcom Ing. Tomášom Korbeľom, PhD. (č.l.668-672), lekárska správa (č.l. 97), EKV (č.l. 834), odpis RT zo dňa 13.06.2024, výpis z evidencie
CESDAP zo dňa 13.06.2024, odpovede na lustráciu v SP, GP a DSC zo dňa 13.06.2024;

· následne okresný súd napadnutým (v poradí štvrtým) rozsudkom rozhodol tak, ako je uvedené v úvode
odôvodnenia tohto uznesenia.

Po preskúmaní obsahu spisového materiálu krajský súd v prvom rade zistil, že okresný súd rešpektoval
povinnosť vyplývajúcu mu z ust. § 327 ods. 1 Trestného poriadku, teda viazanosť právnym názorom

odvolacieho súdu, keď postupoval podľa pokynov vyjadrených v uznesení Krajského súdu v Trnave zo
dňa 22.02.2022, č. k. 3To/107/2021-544 (okresný súd odstránil nedostatky, najmä doplnil skutkovú vetu
o konkrétne ustanovenie zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení účinnom do 31.12.2015, doplnil dokazovanie, teda sa zaoberal všetkými relevantnými
skutočnosťami potrebnými na rozhodnutie v súlade s ustanoveniami § 2 ods. 10, ods. 12 Trestného
poriadku), teda postupoval v súlade s Trestným poriadkom, na hlavnom pojednávaní vykonal všetky

dostupné dôkazy v rozsahu potrebnom pre náležité zistenie skutkového stavu veci nevyhnutného pre
zákonné a objektívne rozhodnutie, tieto vyhodnotil po uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo
i v ich súhrne a dospel tak ku správnym skutkovým zisteniam, ktoré zodpovedajú vykonaným dôkazom.
V odôvodnení napadnutého rozsudku potom okresný súd v súlade s ustanovením § 168 ods. 1
Trestného poriadku jasne vyložil, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel, existenciu ktorých

skutočností pokladal so zreteľom na výsledky dokazovania za vylúčenú alebo pochybnú, akými úvahami
sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä pokiaľ si vzájomne odporujú. Z odôvodnenia
napadnutého rozsudku je tiež zrejmé akými právnymi úvahami sa okresný súd riadil, keď rozhodol
o uznaní viny obžalovaného zo skutku, pre ktorý bol postavený pred súd. Aj podľa názoru krajského
súdu vzhľadom na vykonané dôkazy bolo v posudzovanej veci nepochybne preukázané, že skutok tak,

ako ho prvostupňový súd ustálil, sa stal a že tento skutok spáchal obžalovaný B..
K výroku o vine
Krajský súd vo vzťahu ku skutkovému stavu zistenému a ustálenému okresným súdom v otázke viny
v napadnutom rozsudku nemá žiadne výhrady, závery okresného súdu si v celom rozsahu osvojuje
a v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku.

S ohľadom na obsah odvolacích námietok obžalovaného sa žiada podotknúť, že krajský súd zhodne,
ako súd I. stupňa nemal pochybnosti o vine obžalovaného tak, ako mu to kladie za vinu obžaloba
a prvostupňový (v poradí štvrtý) rozsudok. Dôkazy, ktoré boli vo veci vykonané, vytvárajú vo svojom
súhrne ucelenú reťaz priamych i nepriamych dôkazov, ktoré obžalovaného zo spáchaného skutku bez
akýchkoľvek pochybností usvedčujú.

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu
prvéhoadruhéhostupňatvoriajednotu,avprípade,aksaodvolacísúdstotožnísúvahamisúdunižšieho
stupňa a tieto považuje za zákonné a správne nie je potrebné, aby tieto opakoval vo svojom rozhodnutí,
ale stačí, aby na tieto len stručne poukázal (viď uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Tdo/2/2018
z 23. januára 2018).

Z podaného odvolania obžalovaného B. a jeho vyššie citovaných dôvodov vyplýva, že obžalovaný
založil odvolanie primárne na opakovaných argumentoch, na ktorých založil aj svoju obranu počas
celého trestného konania. S jeho námietkami, skutkovými a právnymi, sa ale okresný súd v napadnutom
rozsudku, ako aj odvolací súd vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach podrobne vysporiadali.
Aj napriek tomu obžalovaný opätovne v podanom odvolaní namieta svedeckú výpoveď svedkyne

poškodenej, zákonnosť znaleckého dokazovania, nedostatok zákonných dôkazov na jeho usvedčenie,
správnosť postupu okresného súdu pri hodnotení vykonaných dôkazov, na základe ktorého hodnotenia
dôkazov okresný súd dospel k záveru o preukázaní viny obžalovaného zo spáchania skutku uvedeného
v napadnutom rozsudku okresného súdu.

V tejto súvislosti však krajský súd na úvod zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí
právo strany v konaní, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, návrhmi a hodnotením
dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo na to, aby bola strana konania pred
všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami, predstavami a
právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si neosvojí ňou navrhnutý spôsob

hodnoteniavykonanýchdôkazovaaksaneriadijejvýkladomvšeobecnezáväznýchprávnychpredpisov.

S prihliadnutím na obsah odvolacích námietok obžalovaného, v ktorých namietal dokazovanie, teda že
okresný súd rozhodol o jeho vine bez relevantného dôkazu, a preto navrhol krajskému súdu, aby hospod obžaloby oslobodil z dôvodu (okrem iného) aj pre nedostatok dôkazov, vzhľadom na tieto námietky
považuje odvolací súd za nevyhnutné zosumarizovať základné úvahy o dostatku dôkazov vo vzťahu
k vine obžalovaného nasledovne.

V danej veci obžalovaného usvedčuje výpoveď priamej svedkyne poškodenej D., ktorá nemala žiadny
relevantný dôvod vypovedať do takej miery v neprospech obžalovaného, najmä ak bola riadne poučená
o prípadných trestných následkoch krivej výpovede. Menovaná svedkyňa vo svojej výpovedi sama
priznala, že pred inkriminovaným incidentom požila alkohol, no napriek tomu uviedla, že išla po
hlavnej ceste smerom po hlavnej ceste, auto obžalovaného stálo pri stopke, auto jej nezavadzalo

v ceste. Následne auto narazilo do zadnej časti jej bicykla, keď už bola skoro na druhej strane
križovatky. Zo zápisnice o ohliadke miesta cestnej dopravnej nehody vyplýva, že účastníkmi nehody boli
obžalovaný ako vodič a poškodená ako cyklistka, pričom prednosť pri riadení premávky bola vyznačená
dopravnými značkami. Zo záznamu dopravnej nehody je okrem iného zaznamenané poškodenie
vozidla vedeného obžalovaným a to na prednej časti vozidla a poškodenie bicykla na pravej časti –
pedál. Výpoveď poškodenej čiastočne potvrdzujú výpovede svedkov H., J. a D., ktorí však nevedeli

popísať presný priebeh samotného skutku, nakoľko k miestu nehody došli až po zrážke obžalovaného
s poškodenou. Dôležitým dôkazom bola nepochybne lekárska správa zo dňa 20.03.2014, z ktorej
rezultuje, že poškodená bola v daný večer zrazená na bicykli osobným autom, utrpela otvorenú
zlomeninu pravého predkolenia, ktoré zranenie vyžaduje liečbu nad 6 týždňov. Znalecký posudok
znalca MUDr. Vargu pod č. 13/2017 objektívne uvádza, že poškodená utrpela otvorenú zlomeninu kostí

predkolenia, ktoré zranenie si vyžiadalo lekárske ošetrenie a liečbu spojenú s práceneschopnosťou
v trvaní od 20.03.2014 do 31.08.2014, počas ktorej bola poškodená obmedzovaná pobolievaním
poranenej končatiny a obmedzenou schopnosťou chôdze, ktorú mohla vykonávať len s podporou
barlí. Znalec MUDr. Varga sa v znaleckom posudku pod č. 13/2017 tiež vyjadril k mechanizmu vzniku
poranenia u poškodenej, pričom okrem iného konštatoval, že išlo o priamu zlomeninu, ktorá vznikla

v momente nárazu osobného motorového vozidla do pravého predkolenia poškodenej, z čoho vyvodil,
že poškodená aj osobné motorové vozidlo boli v momente stretu v pohybe. Z uvedeného teda možno
nepochybne ustáliť, že k uvedenému zraneniu poškodenej došlo spôsobom, ktorý uviedla poškodená,
nakoľko tomu zodpovedá aj povaha a lokalizácia jej zranenia spôsobená nárazom vozidla obžalovaného
do pravého predkolenia poškodenej a pedálu, ktorá sa v čase nárazu nachádzala pred prednou kapotou

vozidla obžalovaného. Keďže obžalovaný ako vodič motorového vozidla pri vjazde do križovatky najskôr
zastal, avšak následne nerešpektujúc dopravnú značku P2 ,,Stoj, daj prednosť v jazde!“, nedal prednosť
zľava po hlavnej ceste idúcej cyklistke-poškodenej D., je irelevantné, že poškodená bola pod vplyvom
alkoholu, nakoľko tento stav podnapitosti poškodenej síce mohol spôsobiť reakčné oneskorenie, avšak
nemal vplyv na inkriminovaný skutok z dôvodu, že k zrážke došlo nepozornosťou obžalovaného, ktorý

porušil svoju povinnosť vodiča dať prednosť v jazde vozidlám a ostatným účastníkom cestnej premávky
prichádzajúcimpohlavnejceste.Potomanikrajskýsúdtaknemalžiadnepochybnostiotom,žežalovaný
skutok sa stal spôsobom opísaným v skutkovej vete výroku o vine a že ho spáchal obžalovaný B..
V kontexte uvedených dôkazov preto ani krajský súd neuveril obhajobným námietkam obžalovaného,
nakoľko tieto považoval za tendenčné a účelové, v snahe vyhnúť sa trestnej zodpovednosti.

Pokiaľ potom ide o ďalšie odvolacie námietky obžalovaného, ich podstata spočívala v kritike spôsobu,
akým okresný súd vyhodnotil vykonané dôkazy, najmä výpoveď poškodenej D. a znalecký posudok
MUDr. Vargu, teda výhrad voči skutkovým zisteniam, spôsobu hodnotenia dôkazov vykonaných súdom
nižšej inštancie, pričom obžalovaný zároveň polemizuje s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého

stupňa. V podstate ide o snahu obžalovaného presadiť vlastnú, pre neho priaznivú a od skutkových
zistení súdu prvého stupňa inú verziu skutkového stavu veci, a to spochybňovaním všetkého.

Ku kritike obžalovaného ohľadne spôsobu, akým okresný súd hodnotil vykonané dôkazy, najmä výpoveď
svedkyne poškodenej, ako aj iné zabezpečené dôkazy (znalecké posudky) v tomto konaní, je potrebné

vo všeobecnosti uviesť, že v trestnom konaní platia zákonom stanovené pravidlá pre zisťovanie
skutkového stavu veci a pre hodnotenie dôkazov. Podľa nich je potrebné zisťovať skutkový stav veci
v rozsahu nevyhnutnom pre rozhodnutie. Trestný poriadok nestanovuje žiadne pravidlá, pokiaľ ide
o mieru dôkazov potrebných na preukázanie určitej skutočnosti, ani váhu jednotlivých dôkazov. Inak
povedané, Trestný poriadok neupravuje otázku minimálneho množstva a kvality dôkazov potrebných

na preukázanie viny obžalovaného. Platí zásada voľného hodnotenia dôkazov, podľa ktorej orgány
činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného
presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne
nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.V súvislosti s hodnotením dôkazov platí aj druhé pravidlo, podľa ktorého ak okresný súd postupoval pri
hodnotení dôkazov dôsledne podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku, teda že ich hodnotil na základe

vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo
i v ich súhrne a dospel k logicky odôvodneným skutkovým zistenia, krajský súd nemôže napadnutý
rozsudok zrušiť len preto, že by sám na základe svojho presvedčenia hodnotil tie isté dôkazy s iným do
úvahy prichádzajúcim výsledkom. V takom prípade totiž nie je možné napadnutému rozsudku vytknúť
žiadnu vadu v zmysle uvedeného ustanovenia (porovnaj R 53/1992).

Krajský súd tiež opakovane vo svojich rozhodnutiach prízvukuje, že právo na spravodlivý proces
neznamená právo na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo
rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami, predstavami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva
strany v konaní, ak sa neriadi jej výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov. Rovnako súd
neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si neosvojí ňou navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných

dôkazov, lebo proces dokazovania (a to nie len z hľadiska hodnotenia obsahu jednotlivých dôkazov,
ale aj z hľadiska rozsahu dokazovania) je ovládaný zásadou voľného hodnotenia, kedy po vykonaní
logických úsudkov v kontexte všetkých vo veci vykonaných dôkazov dochádza k vydaniu meritórneho
rozhodnutia. Zákon pritom neurčuje a ani nemôže určiť konkrétne pravidlá, podľa ktorých by sa malo
vychádzať v konkrétnom prípade pri určení rozsahu dokazovania alebo pri hodnotení obsahu dôkazov,

prípadne ich vzájomnej súvislosti. Jediným všeobecným pravidlom určujúcim rozsah dokazovania je
zásada vyjadrená v ustanovení § 2 ods. 10 Trestného poriadku, podľa ktorej orgány postupujú tak, aby
bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na
rozhodnutie (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25.08.2015, sp. zn.
4Tdo/36/2015).

Inak povedané, proces dokazovania (a to nie len z hľadiska hodnotenia obsahu jednotlivých dôkazov,
ale aj z hľadiska rozsahu dokazovania) je ovládaný zásadou voľného hodnotenia, kedy po vykonaní
logických úsudkov v kontexte všetkých vo veci vykonaných dôkazov, dochádza k vydaniu meritórneho
rozhodnutia. Zákon pritom neurčuje a ani nemôže určiť konkrétne pravidlá, podľa ktorých by sa malo
vychádzať v konkrétnom prípade pri určení rozsahu dokazovania alebo pri hodnotení obsahu dôkazov,

pripadne ich vzájomnej súvislosti. Jediným všeobecným pravidlom určujúcim rozsah dokazovania je
zásada vyjadrená v ustanovení § 2 ods. 10 Trestného poriadku, podľa ktorej orgány postupujú tak,
aby bol zistený skutkový stav veci, a to v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie (porovnaj uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1To/7/2012 z 30. januára 2013).

Potom v súhrne odvolacie námietky obžalovaného svojim obsahom nenapĺňajú žiadny odvolací dôvod
podľa § 321 Trestného poriadku. Vykonané dôkazy, tak ako ich ustálil okresný súd a rovnako aj na ktoré
poukazuje krajský súd vyššie v texte, totiž tvoria uzavretú reťaz jednotlivých priamych aj nepriamych
dôkazov, logicky na seba nadväzujúcich, preto i krajský súd dospel k záveru, že vina obžalovaného B.
bola preukázaná bez akýchkoľvek pochybností, a preto rozsudok okresného súdu, pokiaľ ide o ustálenie

skutkového stavu, považoval za správny a zákonný.

Ktýmodvolacímnámietkamobžalovaného,vktorýchopakovanehodnotívýpoveďsvedkynepoškodenej
D., a to odlišne od prvostupňového súdu, k týmto námietkam krajský súd poukazuje na vyššie uvedené
základné pravidlá v súvislosti s hodnotením dôkazov ako i na to ustálenú judikatúru, v zmysle ktorej

pri hodnotení vierohodnosti svedka je súd povinný prihliadnuť najmä k vnútornej štruktúre výpovede
svedka, teda či si neodporuje v podstatných okolnostiach, o ktorých vypovedal, k logickým súvislostiam
o okolnostiach, o ktorých svedok vypovedá, či výpoveď svedka je v súlade aj s ostatnými dôkazmi
zadováženými v trestnom konaní, pričom nie menej podstatná bude aj okolnosť vzťahu svedka
k obžalovanému, teda či svedok s obžalovaným je v príbuzenskom vzťahu, resp. (ne)priateľskom,

susedskom, či zamestnávateľskom vzťahu, príp. v inom vzťahu podriadenosti alebo nadriadenosti.
Taktiež je potrebné prihliadať na existenciu vlastného (často hmotného) záujmu svedka na výsledku
trestného konania, v prípade, že v trestnom konaní vyjde najavo motív a príčiny (vyplývajúce, či už z
pozitívneho alebo negatívneho pomeru medzi svedkom a obžalovaným alebo svedkom a poškodeným),
ktoré by mohli mať na výpoveď svedka vplyv. Je úlohou súdu, aby po zvážení všetkých týchto dôkazov

a okolností prípadu, postupom v zmysle ust. § 2 ods. 12 Trestného poriadku podľa vnútorného
presvedčenia rozhodol, ktorá skupina dôkazov je vierohodná a ktorá vierohodná nie je (uznesenie
Krajského súdu v Žiline sp.zn. 1To/97/2009 zo dňa 3.9.2009). Keďže výpoveď svedkyne poškodenej
D. bola podporená aj listinnými dôkazmi, a to primárne zápisnicou o ohliadke miesta cestnej dopravnejnehody, záznamom z dopravnej nehody, lekárskou správou, znaleckým posudkom znalca MUDr.
Vargu a taktiež aj ostatnými dôkazmi, ako je uvedené aj v odôvodnení napadnutého rozsudku, ani
krajský súd tak ako súd prvostupňový nemal dôvod z nich nevychádzať, ale práve naopak, správne

prvostupňový súd založil na nej svoje rozhodnutie. Navyše krajský súd nemá dôvod spochybňovať
dôveryhodnosť svedkyne poškodenej. Vo veci vypočutá svedkyňa poškodená bola v konaní vypočutá
zákonným spôsobom a z ničoho nevyplýva, že by nevypovedala pravdu. Ničím nepodložené domnienky
obžalovaného o nedôveryhodnosti tejto svedkyne potom nemohol krajský súd vziať v úvahu.

V rámci odvolacích námietok sa obžalovaný tiež bránil tvrdením, že nie on ako vodič vozidla zapríčinil
kolíziu, ale práve samotná poškodená ako cyklistka zapríčinila predmetnú dopravnú nehodu tak, že
v podnapitom stave narazila do jeho vozidla, stojaceho na križovatke. Na tomto mieste krajský súd
zopakuje, že predmetnú dopravnú nehodu zavinil obžalovaný, ktorý síce pri vjazde do križovatky
najskôr zastal, avšak následne nerešpektujúc dopravnú značku P2 „Stoj, daj prednosť v jazde"!,
nedal prednosť zľava po hlavnej ceste idúcej cyklistke poškodenej, v dôsledku čoho prednou časťou

vozidla do nej zboku narazil, v dôsledku čoho poškodená utrpela zranenia. Znalec MUDr. Varga sa vo
svojom znaleckom posudku zaoberal povahou zranenia poškodenej, pričom ustálil, že typ zranenia, aké
utrpela poškodená, vzniklo pohybom motorového vozidla, pričom k otázke, či z lekárskeho hľadiska
mohlo vzniknúť predmetné zranenie poškodenej, ak by vozidlo stálo, znalec konštatoval, že je to
veľmi nepravdepodobné. Krajský súd potom nemá dôvod tento záver znalca spochybňovať. Záver, že

dopravnú nehodu zapríčinila poškodená, ako sa to snaží súdu predostrieť obžalovaný, tak nemá žiadnu
oporuvovykonanomdokazovaní.Naopak,akoužbolovyššieuvedené,krajskýsúdmázato,žepríčinou
predmetnej dopravnej nehody bolo to, že obžalovaný ako vodič motorového vozidla idúci z vedľajšej
cesty, nedal prednosť v jazde poškodenej ako cyklistke idúcej po hlavnej ceste, čo predstavuje porušenie
dôležitej povinnosti uloženej mu zákonom.

Už v predchádzajúcom odvolacom konaní sa odvolací súd vyjadroval k výpovedi svedkov G. H. a K. D.,
tak, že nepriniesla viac svetla do prejednávaného prípadu. Krajský súd sa s tým opätovne stotožňuje,
nakoľko ani jeden zo svedkov nevideli sporné udalosti, teda kto do koho narazil. V tomto prípade nie
je sporné, že poškodená javila známky požitia alkoholu (ako na to neustále poukazuje obžalovaný),

ale skutočnosť, či poškodená narazila do vozidla obžalovaného, kým stál na vedľajšej ceste alebo
obžalovaný nedal prednosť poškodenej, ktorá prichádzala po hlavnej ceste a vozidlo do nej narazil.
Keďže ku uvedeným skutočnostiam sa vyššie menovaní svedkovia nevedia vyjadriť, sú ich výpovede aj
podľa názoru krajského súdu v tomto smere bezpredmetné.

Argumentácia obžalovaného, že znalec MUDr. Varga z odboru zdravotníctvo vypracoval posudok,
ktorého súčasťou nie je mechanizmu vzniku poranenia, ale priebeh nehodového deja s prejudikovaním
vinníka, preto mal za to, že tento znalecký posudok ako dôkaz nie je prípustný, k tomu krajský
súd v prvom rade uvádza, že súhlasí s tým, že nie je vecou znalcov oznamovať svoje názory na
právne otázky a nie je ani prípustné, aby sa znalec vyjadroval o vine, či nevine obžalovaného, keďže

to sú výhradne otázky sudcovského rozhodovania, ako aj to, že znalcovi neprislúcha uskutočňovať
hodnotenie dôkazov z hľadiska či nimi bola určitá skutočnosť preukázaná alebo nie, avšak znalecký
posudok, resp. znalecký úkon nie je možné odmietnuť len preto, že znalec nad rámec svojho oprávnenia
sa vyjadrí k otázkam právnym, pretože skutočnosť, že znalec vo svojom posudku zaujme stanovisko k
otázke, ktorej zodpovedanie prináleží súdu, nerobí ešte tento posudok nepoužiteľným, pokiaľ obsahuje

súčasne odborné poznatky a zistenia, z ktorých znalec urobil tento právny záver, a ktoré umožňujú, aby
si súd rovnaký alebo iný právny záver urobil sám (R 82/2001). V danom prípade sa však odvolací súd už
v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení vyjadril, že menovaný znalec sa vyjadroval k povahe zranenia
poškodenej, pričom ustálil, že typ zranenia, aké utrpela poškodená, vzniklo pohybom motorového
vozidla. Skutočnosť, že by sa menovaný znalec vo vyhotovenom znaleckom posudku vyjadroval nad

rámec svojich oprávnení, nebola preukázaná, a preto súd túto argumentáciu obžalovaného nemohol
akceptovať.

Obžalovaný v odvolaní opätovne poukázal na to, že poškodená v čase nehody bola pod vplyvom
alkoholu, čo podľa jeho názoru malo vplyv na vzniknutú dopravnú situáciu. K uvedenému sa už vyjadril

nielen okresný súd v napadnutom rozsudku, ale aj krajský súd vyššie v texte, preto krajský súd len
v súhrne uvádza, že je irelevantné, že poškodená bola pod vplyvom alkoholu, nakoľko tento stav
podnapitosti poškodenej síce mohol spôsobiť reakčné oneskorenie, avšak nemal vplyv na inkriminovaný
skutok z dôvodu, že k zrážke došlo nepozornosťou obžalovaného, ktorý porušil svoju povinnosť vodičadať prednosť v jazde vozidlám a ostatným účastníkom cestnej premávky prichádzajúcim po hlavnej
ceste. V tomto kontexte nie je ani rozhodujúce, či poškodená klamala o množstve alkoholu, ktorý vypila
v priebehu dňa, pretože sa nejedná o trestnoprávne relevantné konanie, pričom išlo len o subjektívne

ponímanie danej situácie poškodenou.

Krajský súd nespochybňuje argumentáciu obžalovaného, že chcel volať políciu a že po odvezení
poškodenej počkal na políciu a bol plne súčinný, avšak k tejto sa mu žiada zopakovať, že povinnosť
obžalovaného ako účastníka dopravnej nehody bola zotrvať na mieste dopravnej nehody a privolať

policajné zložky, aby tieto riadne zadokumentovali miesto dopravnej nehody a zároveň lekársku pomoc
na ošetrenie poškodenej. Aj keď obžalovaný argumentuje tým, že uprednostnil záujem poškodenej,
keďže bola zranené a ihneď ju odviezol do nemocnice, tento postup nemožno považovať za správny.
Obžalovaný nemá potrebné lekárske vzdelanie, aby vedel ako nakladať so zranenou osobou, resp. či jej
svojou neodbornou manipuláciou neprivodí vážnejšie následky. Pokiaľ obžalovaný namieta, že prístup
policajného orgánu zapríčinil dôkaznú núdzu, je to práve on, ktorý významnou mierou prispel k tomu, že

viaceré údaje neboli zadokumentované a nebolo možné zistiť a uchovať detaily o priebehu dopravnej
nehody, najmä údaje o konečnej pozícii auta, bicykla a cyklistky.

Pokiaľ obžalovaný v odvolaní namietal i to, že bicykel, ktorý bol nafotený, nebol stotožnený s bicyklom
z miesta nehody a to aj napriek tomu, že existujú traja svedkovia, ktorí by to vedeli potvrdiť alebo vyvrátiť,

túto námietku považuje krajský súd ako nedôvodnú. Podľa § 2 ods. 11 Trestného poriadku súd môže
vykonať aj dôkazy, ktoré strany nenavrhli. Strany majú právo nimi navrhnutý dôkaz zabezpečiť. Ohľadne
povinnosti zabezpečiť dôkazy v prospech obžalovaného, odvolací súd poukazuje na to, že Trestný
poriadok upravuje trestný súdny proces ako kontradiktórne konanie dvoch protistrán - prokurátora
(prípadne poškodeného) na strane jednej a obvineného a jeho obhajcu (prípadne zúčastnenú osobu)

na strane druhej (§ 1, § 2 ods. 10, ods. 18). Preto nie súd, ale strany (§ 2 ods. 11 druhá veta) trestného
konania pred nezávislým súdom predkladajú a vykonávajú dôkazy, ktoré obžalovaného usvedčujú
alebo oslobodzujú. Úlohou súdu je posúdenie týchto dôkazov a rozhodnúť spor medzi štátom, ktorý
zastupuje prokurátor (§ 2 ods. 5 prvá veta) a obžalovaným. V konaní a pri rozhodovaní musí súd
zachovať nestrannosť a nesmie iniciatívne napomáhať jednej alebo druhej strane. Ak by sa tak stalo,

došlo by k porušeniu nielen zásady rovnosti strán pred súdom, ale aj zásady spravodlivého procesu.
V prvostupňovom konaní, pred začiatkom hlavného pojednávania, bol obžalovaný podľa § 240 ods. 3
Trestného poriadku vyzvaný, aby bez meškania písomne oznámili súdu a ostatným stranám návrhy na
vykonanie dôkazov. Vo výzve bol zároveň upozornený na to, že vykonanie neskôr navrhnutých dôkazov,
ktoré stranám boli známe v čase doručenia výzvy, môže súd odmietnuť. Cieľom tohto ustanovenia je

zabezpečiť urýchlenie konania. Obžalovaný napriek tomu nepredložil súdu návrh na opoznanie veci
(bicykla) ním navrhovaným svedkom, pričom o tomto vecnom dôkaze ako i svedkoch vedel už pred
začatím hlavného pojednávania. Tento návrh však predniesol až v námietkach pred odvolacím súdom.
Opoznanie vecného dôkazu (bicykla) obhajobou navrhovanými svedkami, však nepovažuje odvolací
súd za potrebné, pretože títo majú dokazovať skutočnosť ohľadne bicykla, ktorý bol na mieste nehody,

ktorá skutočnosť však nie je sporná.

Ak aj obžalovaný v odvolaní namietal, že okresný súd odmietol znalecký posudok z odboru dopravy
znalca Ing. Belobrada z dôvodu, že znalec nie je znalý dopravnej situácie, podľa odvolacieho súdu
postupoval správne. Na uvedených skutkových zisteniach by totiž nemohli nič zmeniť závery znaleckého

dokazovania z odboru dopravy znalca Ing. Belobrada. Totiž ako správne už v napadnutom rozsudku
konštatoval okresný súd, znalec Ing. Belehrad pri vyhotovení znaleckého posudku vychádzal z výpovedí
svedkov, ktorí samotnú dopravnú nehodu nevideli. Okrem toho znalec nemal k dispozícii ani zaistené
stopy z dopravnej nehody, z ktorých by mohol zistiť relevantné skutočnosti. Z uvedených dôvodov preto
ani podľa názoru krajského súdu nemohol znalec spoľahlivo a odborne zodpovedať okolnosti dopravnej

nehody, teda ani situáciu pred zrážkou motorového vozidla obžalovaného s poškodenou cyklistkou.

Rovnaká situácia platí aj pri odvolacej námietke obžalovaného, že súd odmietol znalecký posudok
z odboru dopravy vypracovaný znaleckou organizáciou Automotive Solution4u, s.r.o., lebo odporuje
vykonanému dokazovaniu. Aj v tomto prípade však odvolací súd súhlasí s obsiahlou argumentáciou

okresného súdu uvedenou na str. 15-20 napadnutého rozsudku, kde okresný súd náležite uviedol,
z akých dôvodov znalecký posudok vypracovaný znaleckou organizáciou nevzal do úvahy, pričom
s týmto zhodnotím sa krajský súd v plnom rozsahu stotožňuje a na toto odkazuje.K námietke obžalovaného, že polícia výpočtom v programe PC-Crash konvalidovala absenciu
znaleckého posudku z odboru dopravy zo strany OČTK, avšak takýto výpočet podľa znaleckého
posudku znaleckej organizácie Automotive Solution4u, s.r.o. nikdy nebol zrealizovaný, ale bol len

preklesený plánik, k tejto námietke krajský súd uvádza, že je pravdou, že výpočet v programe PC-
Crash nebol zrealizovaný, avšak Okresné riaditeľstvo Policajného zboru v Dunajskej Strede použilo
dňa 21.03.2014 na zadokumentovanie dopravnej nehody (preklesený plánik) počítačový program PC-
Crash, ktorá skutočnosť je zadokumentovaná na č. l. 89 vyšetrovacieho spisu, pričom samotné použitie
počítačového programu PC-Crash je potrebné zásadne považovať za rovnocenný úkon rekonštrukcii

priebehu nehodovej udalosti.

Záverom k odvolacím námietkam obžalovaného krajský súd uzatvára, že v rámci odvolacieho konania
bola venovaná dostatočná pozornosť všetkých podstatným odvolacím námietkam obžalovaného,
ktoré však nebolo možné akceptovať v takom rozsahu, ktorý by viedol k inému rozhodnutiu voči
výroku o vine, než k akému dospel súd prvého stupňa. Aj podľa názoru krajského súdu, výsledky

vykonaného dokazovania v danom prípade spoľahlivo preukazovali vinu obžalovaného zo spáchania
skutku uvedeného vo výrokovej časti napadnutého rozsudku. Preto s prihliadnutím na uvedené považuje
odvolací súd odvolanie obžalovaného čo do výroku o jeho vine za nedôvodné.
K výroku o treste
Trestný zákon vychádza z jednoty individuálnej a generálnej prevencie trestu, pričom obe tieto zložky sa

navzájom dopĺňajú a podmieňujú. Individuálna prevencia spočíva vo vytvorení podmienok na výchovu
odsúdeného k tomu, aby viedol riadny život. Generálna prevencia má zabezpečiť nielen odradenie
ostatných potencionálnych páchateľov od spáchania trestných činov, ale má viesť i k utvrdeniu pocitu
právnej istoty a spravodlivosti u ostatných členov spoločnosti. Disproporcia medzi jednotlivými druhmi
prevencie v zásade vedie k nedostatočnému výchovnému pôsobeniu trestu tak na páchateľa trestného

činu, ako i na ostatných členov spoločnosti. Požiadavka primeranosti trestu a jeho individualizácia tak
núti súd prihliadať na okolnosti konkrétneho prípadu, na jeho zvláštnosti, a teda bráni mechanickému
postupu súdu pri rozhodovaní o treste (obdobne pozri rozsudok Najvyššieho súdu SR z 13. mája 2014,
sp. zn. 4 To 7/2013).

Individuálna prevencia spočíva vo vytvorení podmienok na výchovu odsúdeného k tomu, aby
viedol riadny život. Generálna prevencia má zabezpečiť nielen odradenie ostatných potencionálnych
páchateľov od spáchania trestných činov, ale má viesť i k utvrdeniu pocitu právnej istoty a spravodlivosti
u ostatných členov spoločnosti. Spravodlivé a včasné uloženie trestu dáva ostatným členom spoločnosti
najavo, že konanie, za ktoré bol uložený trest je protiprávne a nežiaduce. Varuje ich pred páchaním

trestnej činnosti a posilňuje pocit právnej istoty a právneho štátu. Trestný zákon vychádza z jednoty
individuálnej a generálnej prevencie trestu, pričom obe tieto zložky sa navzájom dopĺňajú a podmieňujú.
Disproporcia medzi jednotlivými druhmi prevencie v zásade vedie k nedostatočnému výchovnému
pôsobeniu trestu tak na páchateľa trestného činu, ako i na ostatných členov spoločnosti. Trest
samozrejme musí vyjadrovať aj morálne odsúdenie páchateľa celou spoločnosťou. V treste je teda

obsiahnuté spoločenské odsúdenie, negatívne ohodnotenie páchateľa a jeho činu, a to tak právne ako
aj etické (obdobne pozri uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2Tost/19/2015 zo dňa
23.6.2015).

S poukazom na vyššie uvedené základné zásady ukladania trestov teda krajský súd zameral svoju

pozornosť pri rozhodovaní o odvolaní obžalovaného B. na skutočnosť, či v danom konkrétnom prípade
bol uložený trest tak, ako to konštatoval prvostupňový súd, primeraný a či spĺňa všetky zákonné kritéria.
Po splnení prieskumnej povinnosti odvolací súd konštatuje, že okresný súd nepochybil pri postupe
v konaní, ktorým dokazoval skutočnosti potrebné pre ukladanie sankcie. V tomto smere vykonal na
hlavnom pojednávaní dostatočne rozsiahle dokazovanie, správne vyhodnotil osobu obžalovaného,

okolnosti stíhanej trestnej činnosti a ďalšie skutočnosti potrebné pre uloženie spravodlivého trestu.

Okresný súd u obžalovaného správne vzhliadol jednu poľahčujúcu okolnosť, teda že obžalovaný
viedol pred spáchaním trestného činu riadny život (§ 36 písm. j) Trestného zákona), naopak nezistil
žiadnu z priťažujúcich okolností podľa § 37 Trestného zákona, teda správne ustálil pomer priťažujúcich

a poľahčujúcich okolností (0:1). Pri úvahe o uložení druhu a výmery trestu obžalovanému okresný súd
správne konštatoval, že vzhľadom na všetky okolnosti prípadu a pomery obžalovaného, ktorý nebol
pred spáchaním stíhaného skutku súdne trestaný, že trest odňatia slobody by bol pre obžalovaného
neprimerane prísny, a preto využil možnosť uloženia trestu a to peňažného trestu, pričom tento mu boluložený vo výmere 1.000,- Eur prihliadnuc na postoj obžalovaného k súdenej trestnej činnosti, okolnosti
spáchania skutku a spôsobený následok. Majúc na zreteli účel trestu, keď trest plní predovšetkým
funkciu ochrany spoločnosti, individuálnej a generálnej prevencie, aj krajský súd pri zohľadnení všetkých

zákonných hľadísk považuje takto obžalovanému uložený trest za zákonný a spravodlivý, ktorý je
objektívnym vyjadrením spáchanej trestnej činnosti a ktorý dostatočne naplní funkciu tak individuálnej,
ako aj generálnej prevencie. Krajský súd teda nezistil žiadne zákonné dôvody na zmenu uloženého
peňažného trestu.

Podľa § 319 Trestného poriadku odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné.
Záverom možno zhrnúť, že okresný súd vykonané dôkazy hodnotil po starostlivom uvážení každého
jednotlivého dôkazu i v súvislostiach na základe vnútorného presvedčenia. Napadnutý rozsudok
prvostupňového súdu zodpovedá ustanoveniu § 168 ods. 1 Trestného poriadku. Keďže krajský súd
potom nezistil žiadne dôvody pre zmenu prvostupňového rozhodnutia, odvolanie obžalovaného A. B.
ako nedôvodné v zmysle § 319 Trestného poriadku zamietol (bod I. výrokovej časti tohto uznesenia).

K bodu II. výrokovej časti tohto uznesenia
Podľa § 312 ods. 2 Trestného poriadku, osoba, ktorá odvolanie podala, môže ho výslovným vyhlásením
vziať späť, a to až do doby, než sa odvolací súd odoberie na záverečnú poradu. Odvolanie prokurátora
môže vziať späť i nadriadený prokurátor.
Podľa § 312 ods. 4 Trestného poriadku vzatie odvolania späť vezme uznesením na vedomie predseda

senátu odvolacieho súdu, a ak nebola vec doteraz tomuto súdu predložená, predseda senátu súdu
prvého stupňa.
Vzhľadom na vyššie uvedené zákonné ustanovenia a na písomné podanie okresného prokurátora,
doručenéokresnémusúdudňa13.09.2024(č.l.881spisu),vktorompodanéodvolaniedovýrokuotreste
v neprospech obžalovaného vzal späť, bolo potrebné rozhodnúť tak, ako je uvedené v bode II. výrokovej

časti tohto uznesenia.
Toto uznesenie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu riadny opravný prostriedok nie je prípustný.