Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 21. september 2023

Súd: Okresný súd Banská Bystrica
Spisová značka: 7C/63/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6122388392
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 09. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Segečová

ECLI: ECLI:SK:OSBB:2023:6122388392.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Banská Bystrica v konaní pred sudkyňou JUDr. Evou Segečovou, v spore žalobcu

Slovenská republika, v mene ktorej koná ako správca pohľadávky A. B. B. C., D.: XX XXX XXX, B. B. C.
XX, XXX XX E., proti žalovanému 1/ A. F., nar. X.XX.XXXX, trvale bytom G. H. I. XXXX/XX, XXX XX E.
E., t.č. ÚVTOS a ÚVV Leopoldov, so sídlom Gucmanova 670/19, 920 41 Leopoldov, právne zast. JUDr.
Pavlom Polakovičom, advokátom, so sídlom Detvianska 6839/14, 831 06 Bratislava a žalovanému 2/
A. I., nar. X.X.XXXX, trvale bytom A. J. XXXX/XXX, XXX XX E. E., t.č. ÚVTOS Ružomberok, so sídlom
Dončova 6, 034 01 Ružomberok, právne zast. Advokátska kancelária Hanáček & Hanáčková, s.r.o.,
IČO: 51 290 596, so sídlom Záhradnícka 41, 821 08 Bratislava, za ktorú koná konateľka JUDr. Darina

Hanáčková, advokátka, o zaplatenie 6.681,50,-EUR, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaní 1/, 2/ sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 6.681,50,-EUR a to v lehote
15 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.

II. Žalovaní 1/, 2/ sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu
100 % v lehote troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o určení výšky náhrady trov
konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou, doručenou súdu dňa 8.8.2022, sa žalobca domáhal, aby súd zaviazal žalovaných 1/,

2/ spoločne a nerozdielne na zaplatenie sumy 6.681,50,-EUR, titulom náhrady škody, za náhradu
nemajetkovej ujmy vyplatenú žalobcom obetiam násilného trestného činu spáchaného žalovanými 1/,
2/ a nahradiť mu trovy konania.

2. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že Rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica, sp. zn. XXX/
X/XXXX K. dňa 11.8.2020, právoplatným dňa 11.8.2020, boli žalovaní 1/, 2/ uznaní za vinných zo
spáchania trestného činu vraždy v spolupáchateľstve, ktorého obeťou sa stal L. M., nar. XX.X.XXXX.

Žiadosťami doručenými Ministerstvu spravodlivosti SR dňa 6.7.2021, sa podľa zákona č. 274/2017 Z.
z. o obetiach trestných činov a zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, N.
M., nar. X.X.XXXX, O. M., nar. X.X.XXXX a A. M., nar. XX.X.XXXX domáhali finančného odškodnenia
za nemajetkovú ujmu, ktorú utrpeli dňa 7.3.1997 v súvislosti so smrťou L. M., nar. XX.XX.XXXX
spôsobenou žalovanými 1/, 2/. Ďalej žalobca uviedol, že rozhodnutím Ministerstva spravodlivosti SR
zo dňa 23.11.2021, č. 24712/2021/143/I bolo N. M. priznané odškodnenie v sume 2.240,50,-EUR,
rozhodnutím zo dňa 23.11.2021, č. 24712/2021/143/II bolo O. M. priznané odškodnenie v sume

2.240,50,-EUR a napokon rozhodnutím zo dňa 23.11.2021, č. 24712/2021/143/III bolo aj A. M. priznané
odškodnenie v sume 2.240,50,-EUR. Spolu ide o odškodnenie v celkovej sume 6.721,50,-EUR. Dňa
17.12.2021 bolo toto odškodnenie žiadateľom uhradené. Následne, Ministerstvo spravodlivosti SR ako
správca pohľadávky štátu, vyzvalo žalovaných 1/, 2/ listom zo dňa 26.1.2022, doručeným žalovanému1/ dňa 1.2.2022 a žalovanému 2/ dňa 4.3.2022, aby mu uhradili náhradu škody v sume 6.721,50,-EUR
v lehote 30 dní od doručenia výzvy. Žalovaný 1/ uhradil žalobcovi časť pohľadávky vo výške 40,-EUR a
to dňa 16.2.2022 v sume 20,-EUR a dňa 16.3.2022 v sume 20,-EUR. Žalobca si tak v konaní uplatňoval

uhradenie sumy 6.681,50,-EUR, v súlade s § 21 ods. 1 zákona č. 274/2017 Z. z..

3. K návrhu žalobca pripojil listinné dôkazy a to Rozhodnutie o odškodnení N. M. zo dňa 23.11.2021,
č. 24712/2021/143/I, Rozhodnutie o odškodnení Jany Novotnej zo dňa 23.11.2021, č. 24712/2021/143/
II, Rozhodnutie o odškodnení A. M. zo dňa 23.11.2021, č. 24712/2021/143/III, Rozsudok Okresného

súdu Banská Bystrica sp. zn. 7Tk/2/2019 z 11.8.2020, 2x doklad úhrade sumy 20,-EUR, 2x výzvu na
úhradu zo dňa 26.1.2022 adresovanú žalovanému 1/ s doručenkou zo dňa 1.2.2022 a žalovanému 2/ s
opätovným zaslaním žalovanému 2/ s doručenkou zo dňa 4.2.2022, 3x doklad o úhrade sumy 2.240,50,-
EUR, 3x žiadosť o odškodnenie obete násilného trestného činu zo dňa 2.7.2021 s doplneniami.

4. Žalovaný 1/, v odpore podanom proti platobnému rozkazu sp. zn. 7C/63/2022 zo dňa 18.8.2022,

prostredníctvom právneho zástupcu uviedol, že pri odškodňovaní obetí násilných trestných činov
pochádzajúcich z prostredia organizovaných zločineckých skupín je súčasťou právneho poriadku
Slovenskej republiky aj Európsky dohovor o odškodňovaní obetí násilných trestných činov, ktorý pre
Slovenskú republiku nadobudol platnosť dňa 1.7.2009. Podľa čl. 8 predmetného dohovoru je možné
odškodnenie znížiť alebo zamietnuť v závislosti od správania poškodeného alebo žiadateľa pred

trestným činom, počas neho alebo po ňom alebo pokiaľ poškodený alebo žiadateľ je zapojený do
organizovaného zločinu, alebo je členom organizácie, ktorá pácha násilnú trestnú činnosť a tiež v
prípade ak by nebolo spravodlivé alebo by bolo v rozpore s verejným poriadkom. V tejto súvislosti
poukázal na Uznesenie o vznesení obvinenia zo dňa 6.5.2016, ČVS: L./NKA-PZ-ST-2014 a Uznesenie
o vznesení obvinenia zo dňa 18.2.2016, ČVS: L./NKA-PZ-ST-2014, z ktorých vyplýva, že poškodený

L. M. bol riadiacou osobou - členom organizovanej zločineckej skupiny pôsobiacej na území Hornej
Nitry. Podľa § 47 ods. 1 Tr. por., oprávnenia a povinnosti poškodeného a obvineného sú v trestnom
konaní nezlučiteľné a bránia prípadnému uplatneniu práv poškodeného v trestnom konaní (nároku na
odškodnenie). Ďalej žalovaný 1/ poukázal na zápisnicu o konaní o dohode o vine a treste zo dňa
17.12.2019, kde na str. 30 poškodený A. M. uviedol, že si nárok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy

neuplatňuje. Ďalej uviedol, že je vo výkone trestu viac ako 24 rokov, bol súdený vo viacerých trestných
konaniach a bol povinný nahradiť škodu viacerým poškodeným. Nároky týchto poškodených v minulosti
uspokojil predajom všetkého nehnuteľného majetku. Nahradil aj trovy za 8 rokov trvajúcej väzby, v
ktorej bol držaný bez právoplatného rozsudku a všetky súdne poplatky v niekoľkých súdnych konaniach.
Značnú škodu nahradil v plnej výške aj colnému úradu. Jeho súčasné majetkové pomery skúmal aj súd

v súvislosti s náhradou trov trestného konania, pričom upustil od uloženia povinnosti uhradiť výdavky
spojené s jeho obhajobou, o čom súdu predložil dve súdne rozhodnutia. Vo všetkých posledných
trestných konaniach mu bol, po preskúmaní majetkových pomerov, z dôvodu nemajetnosti ustanovený
obhajca ex offo. Jeho jediným príjmom je mzda za prácu vykonávanú v ÚVTOS vo výške do 50,-EUR
netto mesačne. Uviedol, že v súčasnosti uhrádza Okresnému súdu Banská Bystrica formou mesačných

splátok trovy trestného konania sp. zn. 1Tk/4/2018. Napokon poukázal aj na § 10 ods. 2 zák. č. 274/2017
Z. z. s tým, že odškodnenie obeti násilného trestného činu nemožno priznať ak jej bola ujma na zdraví
plne uhradená inak, alebo ak obeť násilného trestného činu je zároveň páchateľom trestného činu, alebo
je podozrivá alebo obvinená v trestnom konaní pre taký trestný čin, v súvislosti s ktorým sa považuje
za obeť násilného trestného činu. Ministerstvo spravodlivosti SR teda bolo povinné skúmať podmienky,

či ide o obeť a vzhľadom k tomu, že žiadateľ nespĺňal, po zákonnej stránke ani po morálnej stránke
podmienky obete, ministerstvo nemalo odškodnenie priznať. Ministerstvo ani nevyzvalo žalovaného 1/,
aby sa k veci plnenia vyjadril. Podľa názoru žalovaného 1/ tak v danom prípade nenastala povinnosť
plneniazostranyministerstvaatedaanizostranyžalovaného1/.Keďžeposkytnutéodškodnenienebolo
dôvodné, žalovaný 1/ navrhol žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietnuť.

5. K odporu žalovaný 1/, na preukázanie svojich tvrdení pripojil splnomocnenie pre právneho zástupcu
zo dňa 7.9.2022, zápisnicu o konaní o dohode o vine a treste zo dňa 17.12.2019, uznesenie Okresného
súdu Banská Bystrica sp. zn. 1T/103/2012 o povinnosti uhradiť súdu trovy obhajoby zo dňa 19.1.2018,
Uznesenie MV SR, PPZ, NKA, ČVS: L./NKA-PZ-ST-2014 zo dňa 6.5.2016 o vznesení obvinenia,

Uznesenie MV SR, PPZ, NKA, ČVS: L./NKA-PZ-ST-2014 zo dňa 18.2.2016 o vznesení obvinenia a
tlačivo pre dokladovanie pomerov strany konania zo dňa 7.9.2022 s prílohami.6. Žalovaný 2/ v odpore proti platobnému rozkazu uviedol, že dňa 11.8.2020 bol rozsudkom Okresného
súdu Banská Bystrica, sp. zn. 7Tk/2/2019 uznaný za vinného, okrem iného aj z trestného činu vraždy v
spolupáchateľstve, vo veci ktorého obetiam tohto trestného činu žalobca priznal a vyplatil odškodnenie

spolu vo výške 6.681,50,-EUR. Žalovaný 2/ má záujem na uhradení nároku žalobcu vo výške polovice
dlžnej sumy, avšak za jeho súčasných finančných podmienok toto nie je možné. Žalovaný 2/ síce
vykonáva v ÚVTOS pracovnú činnosť, avšak mzda, ktorá mu prislúcha nie je dostatočná ani na
zabezpečenie vyživovacej povinnosti, ktorú je povinný hradiť na základe právoplatného rozhodnutia
Okresného súdu Bratislava II., na syna P. P., nar. XX.X.XXXX, študujúceho na strednej škole. Žalovaný

2/ je tak nemajetný a platobne neschopný uhradiť uplatnený nárok na odškodné. Žalovaný 2/ preto
žiadal, aby mu bola povolená úhrada jemu prislúchajúcej časti dlžnej sumy po častiach tak, aby mohol
súčasne zabezpečovať vyživovaciu povinnosť voči synovi, resp. možnosť splatiť dlh až po výkone trestu
odňatia slobody.

7. Na preukázanie svojich tvrdení žalovaný 2/ súdu predložil splnomocnenie pre právneho zástupcu zo

dňa 8.9.2022, rozúčtovanie mzdy v ÚVTOS za mesiace máj 2022, jún 2022 a júl 2022 a potvrdenie o
návšteve školy syna žalovaného 2/.

8. Žalobca, vo vyjadrení k podaným odporom, v replike doručenej súdu dňa 11.11.2022 trval na
uplatnenomnároku.Kodporužalovaného1/poukázalnato,žežalovaný1/svojouobranounespochybnil

základ uplatneného nároku, teda to, že ak v dôsledku trestného činu vraždy spôsobil pozostalým
osobám po zavraždenom ujmu, je povinný ju nahradiť. Vo svojej obrane sa obmedzil len to, že
pozostalým osobám po zavraždenom nemalo byť priznané odškodnenie podľa zákona č. 274/2017 Z. z.
V prvom rade však žalovaný 1/ mal povinnosť odškodniť pozostalých minimálne vo výške odškodnenia
podľa § 12 ods. 2 zákona č. 274/2017 Z. z.. Odškodnenie pozostalých osôb podľa tohto zákona

spôsobilo len ten následok, že v súlade s § 21 ods. 1 zákona č. 274/2017 Z. z. prešiel nárok na
odškodnenie na štát. K ďalšej argumentácii žalovaného 1/ žalobca uviedol, že táto neobstojí, pretože
na prejednávanú vec nie je možné priamo aplikovať žalovaným 1/ uvádzaný dohovor. Primárnym
legislatívnym aktom a zároveň sekundárnym prameňom práva EÚ, ktorým sa komplexne upravujú práva
obetí úmyselných násilných trestných činov na odškodnenie na úrovni členských štátov Európskej únie

predstavuje Smernica Európskeho parlamentu a Rady EÚ 2004/80/ES o odškodňovaní obetí trestných
činov (ďalej len "smernica č. 2004/80/ES"), ktorá nadobudla účinnosť 26.8.2004. Uvedená smernica
bola pôvodne do právneho poriadku Slovenskej republiky úplne transponovaná zákonom č. 215/2006
Z.z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi v znení neskorších predpisov, ktorý
zrušil pôvodný zákon č. 255/1998 Z. z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi

v znení zákona č. 422/2002 Z.z., pričom v súčasnosti je týmto právnym predpisom zákon č. 274/2017
Z.z. o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
Smernice sú záväzné pre členské štáty EÚ pokiaľ ide o cieľ, ktorý sa má dosiahnuť, avšak štátnym
orgánom je ponechaná voľba formy a prostriedkov na dosiahnutie tohto cieľa. V súčasnosti účinný zákon
č. 274/2017 Z. z. predstavuje transpozíciu označenej smernice a nikdy nebolo spochybnené, že by

predstavoval nedostatočnú alebo neúplnú transpozíciu. Žalobca poukázal na ust. § 2 ods. 1 písm. d)
zákona č. 274/2017 Z. z., z ktorého vyplýva, že obeťou násilného trestného činu sú priamo pozostalé
osoby po zomretom. Pokiaľ ide o negatívne podmienky, v zmysle § 10 ods. 2 zák. č. 274/2017 Z. z.,
obeti násilného trestného činu nie je možné odškodnenie priznať vtedy, ak jej bola ujma na zdraví
plne uhradená inak, alebo ak obeť (v prípade smrti obete, pozostalý po obeti) je zároveň páchateľom

trestného činu, v súvislosti s ktorým sa považuje za obeť, alebo ak obeť nedala súhlas na trestné
stíhanie podľa § 211 Tr. zák., alebo ak nemôže vykonávať oprávnenie poškodeného podľa § 47 ods.
1 zákona č. 301/2005 Z. z. Tr. por.. Neobstojí teda ani argumentácia žalovaného 1/, že by žiadateľ
nespĺňal po zákonnej, či morálnej stránke podmienky obete násilného trestného činu a že ministerstvo
nemaloodškodneniepriznať.Naopak,žiadateľmibolipriamopozostaléosobypozomretom.Akžalovaný

1/ tvrdil, že zomretý nespĺňal po morálnej stránke podmienky, aby bol považovaný za obeť násilného
trestného činu, žalobca poukázal na to, že zomretý nie je obeťou trestného činu v súlade s § 2 ods. 1
písm. d) zákona č. 274/2017 Z. z. a teda neexistuje dôvod, pre ktorý by mala byť posudzovaná otázka
jeho morálnych či zákonných práv byť obeťou násilného trestného činu. Pozostalá manželka a deti
neboli súčasne páchateľmi (ani podozrivými, ani obvinenými) trestného činu, v súvislosti s ktorým sa

nárok uplatňuje a ani im ujma nebola uhradená inak. Podané žiadosti ministerstvo dôkladne posúdilo
a rozhodlo lege artis, keď po splnení všetkých zákonných podmienok, priznalo nárok na finančné
odškodnenie pozostalým a toto odškodnenie následne riadne uhradilo. K ďalšej obrane žalovaného
1/ žalobca uviedol, že páchateľ násilného trestného činu nie je účastníkom konania o poskytnutíodškodnenia podľa zákona č. 274/2017 Z. z. a preto ministerstvo nebolo povinné konať so žalovaným 1/.
Páchateľa trestného činu sa toto konanie týka len v tom, že poskytnutím odškodnenia obetiam násilného
trestného činu tento nárok prechádza v zmysle § 21 ods. 1 daného zákona na štát, t.j. na žalobcu.

Nekonštituuje sa tak nový nárok štátu voči páchateľovi, iba nárok na odškodnenie, ktorý voči páchateľovi
majú poškodení, prechádza na ministerstvo. V tomto smere mohol žalovaný 1/ vznášať akékoľvek
námietky, avšak obmedzil sa len na to, že zomretého označil sa člena organizovanej zločineckej skupiny.
Žalovaným 1/ tvrdené skutočnosti však nijako nespochybňujú to, že žalobca sa dopustil trestného činu
vraždy voči zomretému, pričom pozostalé osoby po zomretom mali právo požadovať od žalovaných 1/,

2/ odškodnenie. Keďže požiadali o odškodnenie štát podľa zákona č. 274/2017 Z.z., štát im odškodnenie
priznal a uhradil, nárok na odškodnenie voči páchateľom, žalovaným 1/, 2/, prešiel na štát. K odporu
žalovaného2/žalobcauviedol,žetentoodporneboldostatočnevecneodôvodnenýamalbyťodmietnutý
a že žalovaný de facto uznal uplatnený nárok žalobcu.

9. K replike žalobca predložil odpoveď na žiadosť o vystavenie splátkového kalendára zo dňa 7.4.2022

adresovanú žalovanému 1/ s doručenkou zo dňa 13.4.2022 a poverenie pre zamestnanca zo dňa
3.11.2022.

10. Žalovaní 1/, 2/ právo na dupliku nevyužili.

11. Súd vo veci nariadil pojednávanie.

12. Po nariadení pojednávania, žalovaný 1/ v podaní doručenom súdu dňa 15.7.2023 navrhol ako
dôkaz vykonať " ?Rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 18. júla 2019", v ktorom
na str. 8-9 dal do pozornosti súdu komentár k čl. 8 ods. 1 Európskeho dohovoru o odškodňovaní

obetí násilných trestných činov, z ktorého citoval: "Často existujú dôkazy o stupni interakcie medzi
správaním obete a správaním páchateľa. Prvý odsek článku 8 sa vzťahuje na prípady, kedy obeť
spustí trestný čin, napríklad správaním sa mimoriadne provokačne alebo agresívne, alebo spôsobí
horšie násilie prostredníctvom trestnej odvety, ako aj na prípady, kedy obeť svojim správaním prispieva
k zavineniu alebo zhoršeniu situácie, škody....." Komentár k čl. 8 ods. 2: "Ak obeť patrí do sveta

organizovaného zločinu (napríklad obchodovania s drogami) alebo organizácií, ktoré páchajú násilné
činy (napríklad teroristické organizácie), možno ju považovať za osobu, ktorá stráca sympatie alebo
solidaritu spoločnosti ako celku. V dôsledku toho môže byť obeti odmietnutá náhrada ..." napokon
žalovaný uviedol, že ESĽP v uvedenom rozhodnutí na str. 9 konštatoval, že: "Štáty, ktoré zavádzajú
kompenzačné systémy, si zvyčajne chcú ponechať určitú voľnosť pri priznávaní odškodnenia a mať

možnosť ho odmietnuť v určitých prípadoch, keď je jasné, že gesto solidarity by bolo v rozpore s
verejným cítením alebo záujmami alebo by bolo v rozpore so základnými princípmi právnych predpisov
príslušného štátu. Za týchto okolností môže byť známemu zločincovi, ktorý sa stal obeťou trestného činu
násilia, odmietnuté odškodnenie, aj keď daný trestný čin nesúvisel s jeho trestnou činnosťou. Zásady
odôvodňujúce zadržanie alebo zníženie odškodnenia platia nielen vo vzťahu k obeti osobne, ale aj vo

vzťahu k závislým osobám obete, ktorá zomrela v dôsledku násilného trestného činu." V tejto súvislosti
žalovaný 1/ opätovne uviedol, že L. M. bol riadiacou osobou, členom organizovanej zločineckej skupiny
pôsobiacej na území Hornej Nitry (tzv. regionálny boss). Opätovne poukázal aj na stranu č. 30 zápisnice
o konaní o dohode o vine a treste zo dňa 17.12.2019, v ktorej pozostalý A. M. uviedol, že si nárok na
náhradu škody a nemajetkovej ujmy voči žalovanému 1/ neuplatňuje.

13. Súd na pojednávaní konal v neprítomnosti právneho zástupcu žalovaného 2/, ktorý svoju neúčasť
na pojednávaní písomne ospravedlnil a súhlasil s rozhodnutím súdu aj v jeho neprítomnosti.

14. V konaní zástupkyňa žalobcu trvala na svojich písomných vyjadreniach. Nad ich rámec uviedla, že z

totožného trestného rozsudku si už uplatnila náhradu škody, v konaní vedenom tunajším súdom pod sp.
zn. 13C/59/2022 a to po inej obeti násilného trestného činu, pričom v danom konaní bolo žalobe v celom
rozsahu vyhovené, je podané odvolanie a preto konanie ešte nie je právoplatne skončené. Pokiaľ ide
o žalovaného 2/, jeho obranu spočívajúcu v tom, že je nemajetný, považovala za nedôvodnú. Prípadná
platobná neschopnosť nemôže zakladať nedôvodnosť uplatneného nároku. V konaní trvala aj na tom, že

Ministerstvo spravodlivosti SR nemalo povinnosť skúmať či L. M. bol alebo nebol členom organizovanej
skupiny, pretože žiadateľmi o odškodnenie boli jeho manželka a deti, ktorí neboli členmi organizovanej
skupiny a podstatným pre posúdenie nároku bolo, že L. M. zomrel v dôsledku násilného trestného činu
vraždy, za ktorý boli odsúdení žalovaní 1/, 2/. V danom prípade žiadatelia o odškodnenie nespĺňali animožnosti nepriznania nároku ani zníženia tohto nároku, a preto im bol nárok na odškodnenie priznaný.
Vo vzťahu k obrane žalovaného 1/, že v postupných splátkach spláca odškodnenie pozostalých po
zomrelom E. z toho dôvodu, že tento nebol členom organizovanej skupiny, poukázala na to, že aj pri

zomrelomNovotnomžiadalžalovaný1/osplátky,avšaktejtojehožiadostivyhovenénebolo.Skutočnosť,
či žalovaný 1/ spláca alebo nespláca odškodnenie po zomrelom E., nemá vplyv na dôvodnosť nároku
žalobcu uplatneného v tomto konaní a dôkazy predložené súdu na dnešnom pojednávaní, neboli
predložené včas. V rámci záverečnej reči na podanej žalobe trvala v celom rozsahu.

15. Právny zástupca žalovaného 1/ taktiež zotrval na svojich vyjadreniach, nad rámec ktorých uviedol,
že žalovaný 1/ nevlastní žiadny hnuteľný ani nehnuteľný majetok, je dlhodobo vo výkone trestu odňatia
slobody a jediným jeho príjmom je príjem z práce v rámci výkonu trestu odňatia slobody a to vo výške
100,-EUR až 120,-EUR mesačne. Žalovaný 1/ splatil alebo spláca, okrem záväzkov, ktoré už písomne
uviedol, napríklad aj záväzok po poškodenom E. a to z toho dôvodu, že poškodený E. nebol členom
organizovanej skupiny a preto tento záväzok, tiež vyplývajúci z odškodnenia obetí násilného trestného

činu, žalovaný 1/ spláca. Žalovaný 1/ na tento záväzok platí sumu 93,36,-EUR mesačne na základe
dohody o splátkach a teda z jeho príjmu, ktorý má v rámci výkonu trestu odňatia slobody mu ostane
len cca 20,-EUR. Ďalší záväzok by plniť nedokázal. Na preukázanie týchto skutočností na pojednávaní
predložil súdu ďalšie listiny, ktoré však súd s poukazom na sudcovskú koncentráciu konania a na
nespornosťtvrdeniaosplácanízáväzkovzostranyžalovaného1/,nevykonalvkonaníakodôkaz,kčomu

sa súd vyjadril v ďalšej časti odôvodnenia tohto rozsudku. V konaní ďalej opätovne poukazoval aj na
rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 18.7.2019, ktoré ako listinný dôkaz nepredložil,
nakoľko ho nemal k dispozícii. V záverečnej reči trval na zamietnutí žaloby z dôvodov uvedených v
priebehu konania.

16. Po právnej stránke posúdil súd zmluvný vzťah v súlade s právnou úpravou platnou v čase vzniku
nároku žalobcu voči žalovaným 1/, 2/, teda v čase vydania rozhodnutí o odškodnení, č. XXXXX/XXXX/
XXX/D., F. XXXXX/XXXX/XXX/D. a č. 24712/2021/143/III, t.j. dňa 23.11.2021.

17. Podľa § 2 ods.1 písm. d) bod 1. zákona č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov a o zmene a

doplnení niektorých zákonov, (ďalej len zák. č. 274/2017 Z.z.), na účely tohto zákona sa rozumie obeťou
násilného trestného činu fyzická osoba, ktorej bola úmyselným násilným trestným činom spôsobená
ujma na zdraví; ak táto osoba v dôsledku tohto činu zomrela (ďalej len "zomretý"), obeťou násilného
trestného činu je aj pozostalý manžel po zomretom a pozostalé dieťa po zomretom, a ak ich niet,
pozostalý rodič po zomretom a osoba, ktorá žila so zomretým najmenej po dobu jedného roka pred

smrťou v spoločnej domácnosti a ktorá sa so zomretým starala o spoločnú domácnosť, alebo osoba,
ktorá bola odkázaná výživou na zomretého, ak odsek 3 neustanovuje inak,.

18. Podľa § 9 zák. č. 274/2017 Z.z., obeť násilného trestného činu má za podmienok a v rozsahu
ustanovenom týmto zákonom právo na odškodnenie, ktoré jej poskytne štát.

19. Podľa § 10 ods. 2 zák. č. 274/2017 Z.z., odškodnenie obeti násilného trestného činu nemožno
priznať, ak
a) jej bola ujma na zdraví plne uhradená inak,
b) obeť násilného trestného činu podľa § 2 ods. 1 písm. d) prvého bodu časť vety za bodkočiarkou

je zároveň páchateľom trestného činu, alebo je podozrivá alebo obvinená v trestnom konaní pre taký
trestný čin, v súvislosti s ktorým sa považuje za obeť násilného trestného činu,
c) nedala súhlas na trestné stíhanie podľa § 211 Trestného poriadku alebo
d) nemôže vykonávať oprávnenie poškodeného podľa § 47 ods. 1 Trestného poriadku.

20. Podľa § 11 ods.1 zák. č. 274/2017 Z.z., nárok na odškodnenie obete násilného trestného činu podľa
tohto zákona vzniká, ak v trestnom konaní nadobudol právoplatnosť rozsudok alebo trestný rozkaz,
ktorým sa páchateľ uznáva vinným zo spáchania trestného činu, ktorým bola obeti násilného trestného
činu spôsobená ujma na zdraví, alebo rozsudok, ktorým bol obžalovaný spod obžaloby oslobodený,
pretože nie je trestne zodpovedný pre nedostatok veku alebo nepríčetnosť a ujma na zdraví nebola obeti

násilného trestného činu plne uhradená inak.21. Podľa § 21 ods. 1 zák. č. 274/2017 Z.z., poskytnutím odškodnenia obeti násilného trestného
činu podľa tohto zákona prechádza nárok obete násilného trestného činu na náhradu škody alebo
nemajetkovej ujmy voči páchateľovi na štát, a to v rozsahu poskytnutého odškodnenia.

22. Podľa § 21 ods. 1 zák. č. 274/2017 Z.z., pri uplatňovaní nároku podľa odseku 1 koná v mene štátu
ministerstvo spravodlivosti. Ministerstvo spravodlivosti je oprávnené upustiť od uplatňovania nároku
podľa odseku 1, ak je zrejmé, že ďalšie uplatňovanie by bolo neúspešné alebo nehospodárne. Na postup
pri správe pohľadávok vzniknutých pri uplatňovaní nároku podľa odseku 1, od uplatňovania ktorého

nebude upustené podľa predchádzajúcej vety, sa primerane použijú ustanovenia všeobecného predpisu
o pohľadávkach štátu upravujúce správu súkromných pohľadávok štátu. Úroky z omeškania z nároku
štátu podľa odseku 1 sa neúčtujú a neuplatňujú.

23. V zmysle § 2 ods. 1 zákona NR SR č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu v znení neskorších
predpisov (ďalej len zákon č. 278/1993 Z. z.), na účely tohto zákona majetkom štátu sú veci vo

vlastníctve Slovenskej republiky vrátane finančných prostriedkov, ako aj pohľadávky a iné majetkové
práva Slovenskej republiky.

24. V zmysle § 2 ods. 2 zákona č. 278/1993 Z. z., Slovenská republika ako právnická osoba vlastní
majetok a nakladá s ním prostredníctvom správcov majetku štátu v súlade s týmto zákonom. Správca

podľa § 1 ods. 1 písm. a), b) a d) môže nadobúdať majetok len do vlastníctva štátu. Správca majetku
štátu vykonáva právne úkony pri správe majetku štátu v mene štátu. Správca koná v mene štátu pred
súdmi a inými orgánmi vo veciach, ktoré sa týkajú majetku štátu, ktorý spravuje, alebo sporného majetku,
ktorého správcom by mal byť podľa tohto zákona alebo podľa osobitných predpisov.

25. Podľa § 2 písm. a) zák. č. 374/2014 Z.z. o pohľadávkach štátu a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (ďalej ako "zákon č. 374/2014 Z. z."), na účely tohto zákona je a) pohľadávkou štátu je právo
štátu na peňažné plnenie, ktoré vzniklo zo zákona, na základe zákona, z činnosti správcu pohľadávky
štátu alebo na základe činnosti správcu pohľadávky štátu, jeho hodnota je určená alebo určiteľná a
dlžník je známy.

26. Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 374/2014 Z. z., správcom na účely tohto zákona je správca majetku štátu
podľa osobitného predpisu, ak spravuje pohľadávky štátu; správcom je aj právnická osoba, z ktorej
činnosti vznikajú pohľadávky, ktorých výnos je podľa osobitných predpisov príjmom štátneho rozpočtu
alebo štátny orgán bez právnej subjektivity, ak podľa osobitných predpisov spravuje pohľadávky štátu.

27. Podľa § 149 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len "CSP"), prostriedkami
procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových
tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov
a hmotnoprávne námietky.

28. Podľa § 150 ods. 1 CSP, strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce
skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu.

29. Podľa § 151 ods. 1, 2 CSP, skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa

považujú za nesporné. Ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania,
uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné.

30. Podľa § 232 ods. 2 CSP, ak súd uložil v rozsudku povinnosť plniť, rozsudok je vykonateľný márnym
uplynutím lehoty na plnenie, ak nie je ustanovené inak.

31. Podľa § 232 ods. 3 CSP, lehota na plnenie je tri dni a plynie od právoplatnosti rozsudku. Súd môže
v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu.

32. Podľa § 251 CSP, trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky,

ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.

33. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.34. Súd vo veci vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi nachádzajúcimi sa v súdnom spise a to
žalobou (č.l. 30-31 súdneho spisu), tlačivom platobného rozkazu (č.l. 2), rozhodnutím o odškodnení
N. M. č. 24712/2021/143/I zo dňa 23.11.2021 s doručenkou, rozhodnutím o odškodnení Jany

Novotnej č. 24712/2021/143/II zo dňa 23.11.2021 s doručenkou, rozhodnutím o odškodnení A. M. č.
24712/2021/143/III zo dňa 23.11.2021 s doručenkou (č.l. 3-8), rozsudkom Okresného súdu Banská
Bystrica sp. zn. 7Tk/2/2019 z 11.8.2020 (č.l. 9-24), 2x dokladom o úhrade sumy 20,-EUR (č.l. 2526),
2x výzvou na úhradu zo dňa 26.1.2022 adresovanou žalovanému 1/ s doručenkou zo dňa 1.2.2022
a žalovanému 2/ s opätovným zaslaním žalovanému 2/ a s doručenkou zo dňa 4.2.2022 (č.l. 27-29),

3x dokladom o úhrade sumy 2.240,50,-EUR (č.l. 32-33), 3x žiadosťou o odškodnenie obete násilného
trestného činu zo dňa 2.7.2021 s doplneniami (č.l. 34-41), odporom žalovaného 1/ zo dňa 9.9.2022 (č.l.
56-57), splnomocnením pre právneho zástupcu zo dňa 7.9.2022 (č.l. 58 a č.l. 120), zápisnicou o konaní
o dohode o vine a treste zo dňa 17.12.2019 (č.l. 59-76) z ktorej súd na návrh žalovaného 1/ osobitne
doslovným prečítaním oboznámil časť strany 30, uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn.
1T/103/2012 opovinnostiuhradiťsúdutrovyobhajobyzodňa19.1.2018(č.l.77-78),UznesenímMVSR,

PPZ, NKA, ČVS: L./NKA-PZ-ST-2014 zo dňa 6.5.2016 o vznesení obvinenia (č.l. 79-98), Uznesením
MV SR, PPZ, NKA, ČVS: L./NKA-PZ-ST-2014 zo dňa 18.2.2016 o vznesení obvinenia (č.l. 99-107),
Tlačivom pre dokladovanie pomerov strany konania zo dňa 7.9.2022 s prílohami (č.l. 108-115), odporom
žalovaného 2/ zo dňa 8.9.2022 (č.l. 239-241), splnomocnením pre právneho zástupcu zo dňa 8.9.2022
(č.l. 142), rozúčtovaním mzdy žalovaného 2/ v ÚVTOS za mesiac máj 2022, jún 2022 a júl 2022 (č.l.

144-145), potvrdenie o návšteve školy syna žalovaného 2/ (č.l. 146), replikou žalobcu zo dňa 11.11.2022
(č.l. 130-133), odpoveďou na žiadosť o vystavenie splátkového kalendára zo dňa 7.4.2022 adresovanou
žalovanému 1/ s doručenkou zo dňa 13.4.2022 (č.l. 134-135), poverením pre zamestnanca zo dňa
3.11.2022 (č.l.136), podaním žalovaného 2/ zo dňa 20.9.2023 (č.l. 248-249), ako aj ostatnými listinami
nachádzajúcimi sa v súdnom spise. Z uvedených listinných dôkazov, prednesov na pojednávaní, ako aj

z obsahu celého spisového materiálu, súd zistil nasledovný skutkový stav veci:

35. V konaní nebolo medzi sporovými stranami sporné a bolo predloženými listinnými dôkazmi
preukázané, že žalovaní, 1/, 2/ boli Rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 7Tk/2/2019 zo
dňa 11.8.2020, právoplatným a vykonateľným dňa 11.8.2020, uznaní za vinných zo spáchania trestného

činu, ktorým bola L. M., nar. XX.X.XXXX, zomr. X.X.XXXX, spôsobená násilná smrť. Nebolo sporné,
že N. M., nar. X.X.XXXX, O. M., nar. X.X.XXXX a A. M., nar. XX.X.XXXX, ktorým bolo rozhodnutiami
Ministerstva spravodlivosti SR č. 24712/2021/143/I, č. 24712/2021/143/II a č. 24712/2021/143/III,
všetky zo dňa 23.11.2021, priznané odškodnenie, každému v sume 2.240,50,-EUR, t.j. spolu vo výške
6.721,50,-EUR, sú manželka a deti po zomrelom, teda sú obete násilného trestného činu podľa § 2

ods.1 písm. d) bod 1. zákona č. 274/2017 Z.z..

36. V konaní nebolo sporné ani to, že odškodnenie obetiam násilného trestného činu bolo Ministerstvom
spravodlivosti SR, uhradené dňa 17.12.2021 spolu vo výške 6.721,50,-EUR a že tým prešiel nárok obete
násilného trestného činu na náhradu škody, resp. nemajetkovej ujmy voči žalovaným 1/, 2/ na štát v

rozsahu poskytnutého odškodnenia, teda vo výške 6.721,50,-EUR (§ 21 ods. 1 zák. č. 274/2017 Z.z.).
Nebolo tak sporné, že žalobca bol aktívne vecne legitimovaný na podanie žaloby.

37. V konaní ďalej nebolo sporné, že Ministerstvo spravodlivosti SR vyzvalo žalovaných 1/, 2/ na
uhradenie sumy 6.721,50,-EUR a že žalovaný 1/ uhradil dňa 16.2.2022 sumu 20,-EUR a dňa 16.3.2022

sumu 20,-EUR. Neuhradený zostatok dlžnej sumy predstavuje sumu 6.681,50,-EUR, ktorú si žalobca
uplatňoval v tomto konaní.

38. Spornou skutočnosťou v konaní boli tvrdenia žalovaného 1/, že odškodnenie bolo v danom prípade
zo strany Ministerstva spravodlivosti SR priznané v rozpore s Európskym dohovorom o odškodňovaní

obetí násilných trestných činov a v rozpore so zák. č. 274/2017 Z.z. Uvedené tvrdenia žalovaného 1/
rozporoval žalobca.

39. Sporná bola aj dôvodnosť tvrdení žalovaného 1/ ako aj žalovaného 2/ o ich platobnej neschopnosti
a nemajetnosti v konaní vedenom o žalobe na zaplatenie.

40. Žalovaný 1/ svoje tvrdenia odôvodňoval tým, že odškodnenie nemalo byť pozostalým po zomrelom
priznané z dôvodu, že zomrelý bol považovaný za riadiacu osobu, za člena organizovanej zločineckej
skupiny pôsobiacej na území Hornej Nitry, že Európsky dohovor o odškodňovaní obetí násilnýchtrestných činov, v čl. 8 umožňuje odškodnenie znížiť alebo zamietnuť pokiaľ poškodený alebo žiadateľ je
zapojený do organizovaného zločinu, alebo je členom organizácie, ktorá pácha násilnú trestnú činnosť,
žeodškodnenianemalobyťpriznanéanispoukazomnaust.§10ods.2zák.č.274/2017Z.z.anapokon

že poškodený A. M. v zápisnici o konaní o dohode o vine a treste dňa 17.12.2019 uviedol, že si nárok
na náhradu škody a nemajetkovej ujmy neuplatňuje. Žalovaný 1/ okrem uvedené tvrdil, že je nemajetný
a vo výkone trestu odňatia slobody je už viac ako 24 rokov.

41. K sporným skutočnostiam súd uvádza, že vo veci aplikoval ustanovenia zák. č. 274/2017 Z.z.,

z ktorého pri odškodnení obetí násilného trestného činu vychádzal aj žalobca. Súd považoval za
správne tvrdenia žalobcu, že Smernica Európskeho parlamentu a Rady EÚ 2004/80/ES o odškodňovaní
obetí trestných činov (ďalej len "smernica č. 2004/80/ES"), účinná od 26.8.2004, bola do právneho
poriadku Slovenskej republiky úplne transponovaná už zákonom č. 215/2006 Z. z. o odškodňovaní osôb
poškodenýchnásilnýmitrestnýmičinmi,ktorýbolzrušenýzák.č.274/2017Z.z.Potranspozíciismernice,
priama aplikácia jej ustanovení vo vnútroštátnom spore už nie je potrebná, keďže na posúdenie veci

sa použije všeobecne záväzný vnútroštátny právny predpis, do ktorého bola smernica prebratá. V
danom prípade ide o zák. č. 274/2017 Z.z. Pokiaľ ide o aplikáciu Európskeho dohovoru o odškodňovaní
obetí násilných trestných činov na súdenú vec, predmetný dohovor, ktorý bol prijatý Radou Európy
ešte v roku 1983, stanovuje minimálne štandardy pri odškodňovaní obetí násilných trestných činov.
S predmetným dohovorom bol preto zosúladený už zákon č. 215/2006 Z. z. o odškodňovaní osôb

poškodenýchnásilnýmitrestnýmičinmi,atookreminéhoajvsúvislostisplnenímzáväzkovSRprivstupe
do Európskej únie. Pokiaľ ide o rozsah vnútroštátnej právnej úpravy, predmetný dohovor neupravuje
širší rozsah práv ani obete ani páchateľa trestného činu vo vzťahu k obetiam trestného činu v porovnaní
s platnou vnútroštátnou právnou úpravou (zák.č. 274/2017 Z.z.) a preto nebol daný dôvod na aplikáciu
uvedeného dohovoru.

42.Ktvrdeniamžalovaného1/týkajúcichsarozhodnutiaEurópskehosúdupreľudsképrávasúduvádza,
že právny zástupca žalovaného 1/ bližšie nekonkretizoval rozhodnutie ESĽP zo dňa 18.7.2019, na
ktoré sa odvolával. Súd zistil, že vo vzťahu k Európskemu dohovoru o odškodňovaní obetí násilných
trestných činov (European Convention on the Compensation of Victim of Violent Crimes (ECVVC)),

mal žalovaný 1/ pravdepodobne na mysli rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva, zverejnené
v databáze HUDOC, o sťažnosti č. 75529/16 a č. 79503/16, vo veci "Karmele MARTÍNEZ AGIRRE
and Nagore OTEGI MARTÍNEZ against Spain and Maria Antonia IBARGUREN ASTIGARRAGA against
Spain" zo dňa 18.7.2019. K uvedenému rozhodnutiu súd uvádza, že toto sa síce skutkovo týkalo
predmetného európskeho dohovoru, avšak nebolo aplikovateľné na súdom posudzovaný prípad z

dôvodu, že predmetom skúmania ESĽP bolo sťažovateľmi (príbuznými obete trestného činu) tvrdené
zamietnutie ich nárokov na dodatočné odškodnenie vnútroštátnym súdom z takého dôvodu, ktorým bolo
porušené právo ich zosnulých príbuzných na prezumpciu neviny a teda sa dovolávali porušenia čl. 6
ods. 2 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd. Predmetom skúmania ESĽP tak nebolo
porušenie ich práv súvisiace s čl. 8 ods. 2 ECVVC, na čo poukazoval v tejto veci žalovaný 1/. ESĽP

posudzovaná vec skutkovo vychádzala zo zamietnutia žiadosti o dodatočné odškodnenie (pričom podľa
zákona č. 32/1999 o solidarite s obeťami terorizmu im odškodnenie priznané bolo a následne žiadali aj o
dodatočné odškodnenie podľa novoprijatého zákona č. 29/2011 o komplexnej ochrane obetí terorizmu,
ktoré im vyplatené nebolo) vnútroštátnymi orgánmi v Španielsku z dôvodu, že príbuzní žiadateľov boli
obeťamišpeciálnejjednotky"Protiteroristickéoslobodzovacieskupiny"(GAL),bojujúcejprotiteroristickej

organizácii ETA, ktorej členmi mali byť príbuzní sťažovateľov, za čo však nikdy neboli právoplatne v
Španielsku odsúdení, ani zatknutí. ESĽP vyslovil záver, že pravidlá dokazovania a dôkazné bremeno
predsprávnymisúdmisamôžulíšiťodpravidielaplikovateľnýchvrámcitrestnéhokonaniaadospelpreto
k záveru, že sťažovatelia nepreukázali nevyhnutný súvis medzi zastaveným trestným konaním proti ich
príbuzným a konaním o odškodnení, ktoré viedli sťažovatelia a preto čl. 6 ods. 2 v konaní o odškodnenie

nebol aplikovateľný. Ich sťažnosť tak bola z tohto dôvodu vyhlásená za neprijateľnú. Skutočnosť, že v
časti FAKTY, bod "C. Relevantné domáce právo a právna prax" vyššie uvedeného rozhodnutia ESĽP
bol okrem relevantných článkov Španielskej ústavy a ustanovení rozhodujúcich právnych predpisov
španielskeho práva uvedený aj čl. 8 ECVVC a komentár k nemu, nebolo pre rozhodnutie súdu v tomto
konaní rozhodujúce a záväzné.

43. K ďalšej argumentácii žalovaného 1/ súd uvádza, že na základe vykonaného dokazovania považoval
za nesporné, že v danom prípade obeťou násilného trestného činu podľa § 2 ods.1 písm. d) bod 1.
zákona č. 274/2017 Z.z. a teda žiadateľom o odškodnenie nebol L. M., teda obeť trestného činu vraždy,ktorej sa vo forme spolupáchateľstva dopustili žalovaní 1/, 2/, o ktorého morálnych vlastnostiach vyslovil
žalovaný 1/ pochybnosti. Žiadateľmi o odškodnenie boli pozostalá manželka a deti zomr. L. M.. Nie je
preto dôvodné tvrdenie žalovaného 1/, že štát (Ministerstvo spravodlivosti SR) v rozpore so zákonom

mal odškodniť obeť trestného činu, ktorá mala byť zapojená do organizovaného zločinu. V konaní súd
nemal preukázané, že by odškodnené obete, t.j. manželka a deti zomrelého L. M., boli akýmkoľvek
spôsobom zapojení do organizovaného zločinu, resp. podozriví či obvinení v trestnom konaní pre násilný
trestný čin, v súvislosti s ktorým sú považovaní za obete tohto trestného činu, ani že by boli páchateľmi
tohto trestného činu. Žalovaný 1/ vo vzťahu k nim takéto skutočnosti ani netvrdil ani nepreukázal. S

poukazom na uvedené zistenie súdu, súd potom dospel k záveru, že nebol daný žiadny zo zákonných
dôvodov na aplikáciu ustanovenia § 10 ods.2 zák. č. 274/2017 Z.z., podľa ktorého odškodnenie nie je
možné priznať. Nebol tak daný ani žiadny dôvod na to, aby Ministerstvo spravodlivosti SR pri skúmaní
žiadostí o odškodnenie u týchto konkrétnych žiadateľov, malo posudzovať otázku ich morálnych alebo
zákonných práv v prípade ich postavenia ako obetí násilného trestného činu pre účely zák. č. 274/2017
Z.z.. Žiadatelia tak mali v danom prípade právo odškodnenie požadovať a Ministerstvo spravodlivosti SR

im oprávnene poskytlo odškodné, ako obetiam násilného trestného činu. Tým prešiel nárok sa takéhoto
odškodnenia domáhať od páchateľov trestného činu na žalobcu. Súd nepovažoval vo veci poskytnutia
odškodnenia za rozhodujúcu skutočnosť, na ktorú poukazoval žalovaný 1/ a to, že sa A. M. v konaní
o vine a treste žalovaného 1/, dňa 17.12.2019 vyjadril, že: "Škodu ani nemajetkovú ujmu si aktuálne
neuplatňujeme." Rozhodujúce pre posúdenie veci súdom bolo, že si v súlade so zákonom podali obete

trestného činu žiadosť o odškodnenie dňa 6.7.2021. Ministerstvo spravodlivosti SR nemohlo tieto ich, v
porovnaní so zápisnicou o dohode o vine a treste, časovo neskoršie žiadosti z tohto dôvodu odmietnuť,
keďže takýto jeho postup by nebol v súlade so zákonom. Preto táto skutočnosť nemôže byť ani dôvodom
na zamietnutie žaloby súdom. Pre úplnosť súd poukazuje aj na to, že z ustanovení zák. č. 274/2017 Z.z.
nevyplýva povinnosťou ministerstva spravodlivosti SR žiadať žalovaného 1/ o stanovisko k podaným

žiadostiam. Žalovaný 1/ mohol a aj uplatnil svoje námietky voči rozhodnutiu o odškodneniu obetí v tomto
súdnom konaní, v ktorom sa súd s nimi vysporiadal tak ako to uviedol v odôvodnení rozhodnutia.

44. Teda, keďže pozostalé osoby po zomr. L. M., mali právo požadovať odškodnenie podľa zákona č.
274/2017 Z.z., o takéto odškodnenie aj požiadali a toto odškodnenie im bolo priznané a uhradené, čím

nárokvočižalovaným1/,2/akopáchateľomtrestnéhočinuprešielnažalobcu,potomsúdspoukazomna
vyššie uvedené skutočnosti dospel k záveru, že nárok žalobcu uplatnený v konaní je dôvodný. Súd preto
priznal žalobcovi uplatnený nárok v celom rozsahu a zaviazal žalovaných 1/, 2/ spoločne a nerozdielne
na zaplatenie sumy 6.681,50,-EUR.

45. Obrana žalovaného 2/ spočívala iba v tom, že z dôvodu výkonu trestu odňatia slobody nie je schopný
uhradiť vyplatené odškodné a žiadal o možnosť uhradiť ho po častiach alebo po vykonaní trestu, keďže
mu je strhávané výživné na mal. dieťa. Obdobné skutočnosti uvádzal aj žalovaný 1/, ktorý poukazoval na
to, že už uhradil množstvo iných svojich záväzkov, že mu niektoré záväzky boli odpustené a že mu bol
z dôvodu nemajetnosti ustanovený obhajca ex offo. Súd k uvedenej argumentácii uvádza, že samotná

skutočnosť, že žalovaní 1/, 2/ vykonávajú trest odňatia slobody, ich prípadná platobná neschopnosť a
ani nemajetnosť nie sú dôvodom na to, aby súd žalobu žalobcu zamietol a aby mu nepriznal dôvodne
uplatnený nárok. Súd nepovolil žalovaným 1/, 2/ ani splatenie dlhu spoločne a nerozdielne v splátkach,
keďže ich príjem počas výkonu trestu odňatia slobody nie je pravidelný a žalovaný 2/ má súdom uloženú
vyživovaciu povinnosť. Je tak na žalovaných 1/, 2/, aby sa so žalobcom dohodli na spôsobe uhradenia

nároku žalobcu voči nim. Až v prípade, ak medzi nimi k dohode nedôjde a súdom priznaná pohľadávka
žalobcu nebude uhradená dobrovoľne, prípadná platobná neschopnosť alebo nemajetnosť žalovaných
1/, 2/ bude predmetom posúdenia súdneho exekútora v prípadnej exekúcii, nie je však posudzovaná v
tzv. základnom konaní.

46. Súd zaviazal žalovaných 1/, 2/ uhradiť žalobcovi uplatnený nárok v lehote do 15 dní od právoplatnosti
rozsudku, nakoľko mal za to, že táto lehota je s ohľadom na výšku náhrady, aj ako časový priestor na
dohodu sporových strán, primeraná a odôvodňujúca dlhšiu ako zákonnú 3 dňovú lehotu. Žalobca lehotu
15 dní sám navrhol a žalovaní 1/, 2/ ju nerozporovali a inú lehotu nenavrhli.

47. Súd v konaní nevykonal ako dôkaz listiny predkladané právnym zástupcom žalovaného 1/ až na
pojednávaní, ktorými chcel žalovaný 1/ preukazovať splácanie svojich iných záväzkov súvisiacich s jeho
trestnými stíhaniami a s odškodnením pozostalých po inej obeti trestného činu z dôvodu sudcovskej
koncentrácie konania, keďže tieto listiny neboli súdu predložené riadne a včas, ani v dostatočnom počterovnopisov pre každú sporovú stranu, ako ani z dôvodu, že skutočnosti a tvrdenia žalovaného 1/ o tom,
že spláca aj iné svoje záväzky, neboli v konaní sporné. Keďže žalobca tieto tvrdenia žalovaného 1/
nerozporoval, súd nepovažoval za potrebné o nespornej skutočnosti vykonať ďalšie dokazovanie. Súd

ako listinný dôkaz nevykonal ani dôkaz navrhnutý žalovaným 1/ a to rozhodnutie Európskeho súdu pre
ľudské práva zo dňa 18.7.2019, keďže toto rozhodnutie ako listinný dôkaz súdu predložené nebolo. Súd
však poukazuje na ustanovenie § 186 CSP s tým, že skutočnosti, ktoré sú súdu známe z jeho činnosti
nie je potrebné dokazovať. Súd sa tvrdeniami žalovaného 1/ o uvedenom rozhodnutí v konaní zaoberal
tak, ako to už v odôvodnení tohto rozsudku uviedol.

48. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1, 2 CSP, t.j. pomerne podľa pomeru úspechu
strán sporu. Vo veci bol v celom rozsahu úspešný žalobca a preto mu súd mu priznal nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100%. O výške tejto náhrady bude rozhodnuté samostatným uznesením po
právoplatnosti tohto rozsudku (§ 262 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný
súd Banská Bystrica.

Odvolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom súde. Odvolanie
môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti odôvodneniu

rozhodnutia nie je prípustné.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ

rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci
samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne
doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa

dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie
podania nevyzýva. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov
s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší
subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd
vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné

náležitosti, v podaní sa uvedie, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním
sleduje a podpis. Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie
spisovej značky tohto konania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v písm. a) až h), ak táto
vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b)
sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní
došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez
svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak subjekt zaviazaný na plnenie dobrovoľne nesplní to, čo mu vykonateľný rozsudok (exekučný titul)
ukladá, možno na návrh toho, kto je oprávnený požadovať splnenie nároku z exekučného titulu, vykonať
exekúciu podľa ustanovení zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) v znení neskorších zákonov.