Rozsudok – Bezdôvodné obohatenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 26. február 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17CoCsp/47/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6923201462
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomír Šabla

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:6923201462.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr.

Ľubomíra Šablu a sudcov JUDr. Zity Nagypálovej a JUDr. Dušana Ďuriana ako členov senátu, v
spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom B. XXX/XXX, C., právne zastúpený JUDr.
AndrejomCifrom,advokátom,AdvokátskakanceláriasosídlomJ.Kráľa5/A,Lučenec,protižalovanému:
MINIHOTOVOST, SE, so sídlom Náměstí T. G. Masaryka 2392/17, Břeclav, Česká republika, IČO: 043
55 211, právne zastúpený WERNER & Co. s.r.o., so sídlom Žltá 2/F, Bratislava, IČO: 36 869 643, o
zaplatenie 3.792,- € s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Rimavská
Sobota č. k. 14Csp/65/2023-148 zo dňa 29. mája 2024 ako súdu prvej inštancie, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie v I. výroku o vyhovení žalobe p o t v r d z u j e.

II. Rozsudok súdu prvej inštancie v II. výroku o nároku na náhradu trov konania m e n í tak, že
žalovaný j e p o v i n n ý nahradiť žalobcovi trovy prvoinštančného konania v rozsahu 100% do troch
dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov prvoinštančného konania.

III. Žalovaný j e p o v i n n ý nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania v rozsahu 100% do

troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie odvolaním napadnutým rozsudkom vyhovel žalobe, keď uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 3 792,- € s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne z tejto sumy
od 15.04.2023 do zaplatenia, všetko v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku (I. výrok) a priznal
žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu s tým, že ich výška bude
vyčíslená v samostatnom uznesení (II. výrok).

2. Z vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie vyplynulo, že žalovaný je právnická osoba

registrovaná v Obchodnom registri Českej republiky s registrovaným sídlom v Českej republike.
Žalovaný ako veriteľ a žalobca ako dlžník uzatvorili elektronicky dňa 15.01.2020 zmluvu o úvere č.
XXXXXX (ďalej aj „zmluva o úvere“), na základe ktorej žalovaný poskytol žalobcovi bezúčelový peňažný
úver vo výške 450,- €. Ročná percentuálna miera nákladov bola určená vo výške 2 513,26 %, poplatok
za poskytnutie úveru 128,- €. Doba trvania úveru bola dohodnutá na 28 dní s dátumom splatnosti
úveru dňa 12.02.2020. Zároveň mal súd prvej inštancie za preukázané, že ide o spotrebiteľskú zmluvu,
keď pri uzatvorení zmluvy bol žalovaný osobou, ktorá úver poskytla v rámci svojej podnikateľskej

činnosti a žalobca fyzickou osobou, ktorá pri uzatvorení a plnení zmluvy nekonala v rámci predmetu
svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti. Z potvrdení o zrealizovaní transakcií vyplýva, že
žalovaný poskytol žalobcovi dňa 15.01.2020 sumu 450,- € a žalobca uhradil žalovanému za obdobie od
09.03.2020 do 14.10.2022 spolu sumu 4 242,- €. Dňa 09.03.2020, 08.04.2020 a 06.05.2020 poukázalpo 128,- €, dňa 02.06.2022 sumu 32,- € a dňa 05.06.2020 sumu 64,- €. Následne žalobca poukazoval
žalovanému rôzne mesačné splátky až do 14.02.2022. žalobca sa skontaktoval so združením D. so
sídlom v Lučenci, kedy sa dozvedel o tom, že žalovaný sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil, o čom

svedčí aj mailová komunikácia so žalovaným zo dňa 29.11.2022 a dňa 01.12.2022. Výška žalovanej
sumy nebola žalovaným rozporovaná. Žalobca predžalobnou výzvou na plnenie zo dňa 04.04.2023
vyzval žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 3 792,- € do 14.04.2023.

3. Na základe takto vykonaného dokazovania a s poukazom na ust. čl. 18 ods. 1 Nariadenia Európskeho

parlamentu a Rady č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov
v občianskych a obchodných veciach (ďalej aj „nariadenie Brusel I bis“), § 2 písm. c), § 11 ods. 3, §
20 ods. 1 a 2, § 24 ods. 1 až 3, § 24b ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o
iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom
v čase uzavretia zmluvy o úvere (ďalej aj „zákon č. 129/2010 Z. z.“ alebo „zákon o spotrebiteľských
úveroch“), čl. 6 ods. 1 a 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 zo 17. júna 2008

o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (ďalej aj „nariadenie Rím I“), § 451 ods. 1 a 2, § 457, § 100
ods. 1, § 107 ods. 1 a 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v platnom znení (ďalej aj „OZ“)
dospel súd prvej inštancie k nasledovným záverom:

4. S poukazom na čl. 18 ods. 1 nariadenia Brusel I bis súd prvej inštancie konštatoval, že je daná

právomoc slovenských justičných orgánov vo veci konať a rozhodnúť, nakoľko žalobca spotrebiteľ má na
výber žalovať druhého účastníka zmluvy - veriteľa buď na súdoch členského štátu, v ktorom má veritelia
bydlisko (sídlo) alebo na súdoch podľa miesta bydliska spotrebiteľa.

5. Následne sa súd prvej inštancie zaoberal otázkou rozhodného práva, podľa ktorého je potrebné

uplatnené právo žalobcu posúdiť a teda aj otázkou, podľa ktorého práva má posudzovať platnosť zmluvy
o úvere.

6. S poukazom na článok 6 ods. 1 a 2 nariadenia Rím I mal súd prvej inštancie za to, že rozhodným
právom je právo slovenské, t.j. posúdenie úverovej zmluvy v zmysle nariadenia Rím I sa spravuje

právnym poriadkom Slovenskej republiky, a to vzhľadom na to, že zmluva bola uzavretá medzi
spotrebiteľom s obvyklým pobytom na území Slovenskej republiky a podnikateľom - európskou
spoločnosťou, ktorá smeruje svoju podnikateľskú činnosť na klientov v Európe, t.j. aj na Slovensko. Pri
zmluvnom záväzku je možné určiť si voľbu práva, v prípade spotrebiteľa mu však nesmie byť odopretá
ochrana, ktorú mu poskytujú také ustanovenia právneho poriadku krajiny, v ktorej má obvyklý pobyt, od

ktorých sa nemožno odchýliť dohodou podľa práva, ktoré by v prípade absencie voľby bolo rozhodným
právom (t.j. práva Slovenskej republiky). Takýmto ustanovením je práve ustanovenie § 11 ods. 3 zákona
č. 129/2010 Z.z. Hoci sa nejedná o spotrebiteľský úver podľa zákona č. 129/2010 Z.z. (§ 1 ods. 3 písm.
l)), aj v takom prípade sa na zmluvný vzťah medzi iným veriteľom poskytujúcim úver (žalovaným) a
spotrebiteľom(žalobcom)vzťahujúniektoréjehoustanovenia.Súdprvejinštancieuviedol,žedojednanie

o rozhodnom práve sa v zmluve nenachádza, spotrebiteľ v čase uzatvorenia zmluvy nemal reálnu
možnosť ovplyvniť voľbu rozhodného práva.

7. Podľa § 24 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. na iných veriteľov a na zmluvy o úvere alebo pôžičke,
ktoré nie sú spotrebiteľským úverom a ktoré sú poskytované inými veriteľmi spotrebiteľom, sa vzťahujú

ustanovenia § 1 ods. 2 druhej vety, § 2, 3, 4, 6, § 7 ods. 1, 2, 16 až 42, § 8, 8a, § 9 ods. 1, ods. 2 písm.
a) až v), ods. 9 až 11, § 11, 12, 14, 16, 17, 19, § 20 ods. 2 až 8, § 23 a 25.

8. Podľa § 11 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z.z., ak osoba bez povolenia poskytne peňažné prostriedky,
ktoré by inak boli spotrebiteľským úverom, uzatvorená zmluva je neplatná. Ak vznikne spotrebiteľovi

povinnosť vydať poskytnuté finančné plnenie, osoba podľa prvej vety je povinná umožniť spotrebiteľovi
uhradiť len skutočne poskytnuté finančné plnenie v splátkach a lehote, ktorá však nesmie byť kratšia ako
lehota, v ktorej by mal spotrebiteľ vrátiť finančné plnenie, ak by neexistoval dôvod neplatnosti zmluvy
o spotrebiteľskom úvere; tým nie je dotknuté právo zmluvných strán dohodnúť sa na dlhšej lehote na
vrátenie poskytnutého finančného plnenia a právo spotrebiteľa vrátiť poskytnuté finančné plnenie naraz

alebo v splátkach v lehote kratšej, ako bola dohodnutá v zmluve podľa prvej vety.9. Podľa § 24 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch iný veriteľ je oprávnený ponúkať a poskytovať
úver alebo pôžičku, ktoré nie sú spotrebiteľským úverom a ktoré sú poskytované inými veriteľmi
spotrebiteľom, len na základe povolenia pre iného veriteľa udeleného Národnou bankou Slovenska.

10. Súd prvej inštancie uviedol, že na stránke Národnej banky Slovenska je zverejnené upozornenie
zo dňa 09.08.2018 na činnosť žalovaného, ktorý ponúka peňažné pôžičky napriek tomu, že nemá
povolenie na poskytovanie spotrebiteľských úverov a iných úverov a pôžičiek pre spotrebiteľov na
území Slovenskej republiky, ktoré udeľuje Národná banka Slovenska. Skutočnosť, že žalovaný ako

veriteľ nemá povolenie (licenciu) Národnej banky Slovenska, na základe ktorého by bol oprávnený
ponúkať a poskytovať spotrebiteľské úvery na území Slovenskej republiky, mal súd prvej inštancie
za preukázanú prostredníctvom verejne prístupného registra Národnej banky Slovenska. Existencia
takéhoto povolenia v čase poskytnutia peňažných prostriedkov je podmienkou oprávňujúcou veriteľa
poskytovať spotrebiteľské úvery a iné úvery a pôžičky spotrebiteľom na území Slovenskej republiky,
pričom ustanovenie § 11 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z.z. sankcionuje veriteľa poskytujúceho peňažné

prostriedky neoprávnene bez povolenia neplatnosťou zmluvy, v dôsledku čoho došlo medzi stranami
sporu k plneniu z neplatnej zmluvy, čo zakladá právo žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia
od žalovaného vzniknutého nad rámec poskytnutých finančných prostriedkov zo strany žalovaného.
Ustanovenie § 11 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z.z. je ustanovením kogentným, t.j. ustanovením,
od ktorého sa nemožno odchýliť dohodou. Keďže žalovaný povolením Národnej banky Slovenska

nedisponuje, uzatváranie zmlúv so spotrebiteľmi na území Slovenskej republiky žalovaným je konaním
v rozpore so zákonom, konkrétne ustanovením § 24b zákona č. 129/2010 Z.z. v spojení s § 11 ods. 3
daného zákona.

11. Námietku žalovaného poukazujúcu na články 49, 54 a 56 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a

založenú na tom, že sloboda poskytovania služieb sa zaručuje, poskytovatelia pochádzajúci z krajín
Európskej únie môžu voľne ponúkať služby bez akejkoľvek diskriminácie pre štátnu príslušnosť, pričom
rozhodujúce je, aby v domovskej členskej krajine spĺňali podmienky stanovené štátom na založenie
živnosti, resp. podniku; k cezhraničnému poskytovaniu spotrebiteľských úverov žalovaným so sídlom
v Českej republike na základe oprávnenia udeleného Českou národnou bankou nie je potrebné ďalšie

povolenie zo strany Národnej banky Slovenska, postačuje iba notifikácia príslušného orgánu dohľadu,
t.j. Českej národnej banky, súd prvej inštancie vyhodnotil ako nedôvodnú. Poukázal na to, že každý
členský štát Európskej únie si stanovuje vo svojich vnútroštátnych právnych predpisoch podmienky, za
ktorých príslušný orgán dohľadu (v danom prípade Národná banka Slovenska) poskytuje povolenie, na
základe ktorého je veriteľ oprávnený ponúkať a poskytovať spotrebiteľské úvery, preto neobstojí tvrdenie

žalovaného, že postačuje notifikácia Českej národnej banky o zámere vykonávať činnosť v Slovenskej
republike Národnej banke Slovenska.

12. Na základe vyššie uvedeného súd prvej inštancie uzavrel, že zmluva o úvere je neplatná. Na
strane žalovaného tak vzniklo bezdôvodné obohatenie v rozsahu, v akom žalobca žalovanému plnil

nad rámec poskytnutých finančných prostriedkov z neplatnej zmluvy. Bezdôvodné obohatenie na strane
žalovaného začalo vznikať dňom 05.06.2020, kedy zaplatil žalovanému sumu 64,- €, z ktorej suma 30,-
€ už prevyšovala poskytnuté finančné prostriedky zo zmluvy žalovaným.

13. Aj námietku premlčania práva žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia vznesenú žalovaným

považoval súd prvej inštancie za neopodstatnenú. Za rozhodujúcu skutočnosť pre počiatok plynutia
dvojročnej subjektívnej premlčacej doby považoval deň, keď sa osoba oprávnená z bezdôvodného
obohatenia skutočne dozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia na jej úkor a o subjekte, ktorý sa
bezdôvodne obohatil, nie je rozhodujúce, že oprávnená osoba mala možnosť sa uvedené okolnosti
dozvedieť už skôr. Súd prvej inštancie ustálil, že žalobca sa o bezdôvodnom obohatení žalovaného

preukázateľnedozvedelvčase,kedysaskontaktovalsozdruženímD.sosídlomvLučenci,očomsvedčí
ajmailovákomunikáciasožalovanýmzodňa29.11.2022adňa01.12.2022.Žalovanýnepreukázal,žeby
sa žalobca o bezdôvodnom obohatení dozvedel skôr. Pokiaľ ide o objektívnu trojročnú premlčaciu dobu,
k bezdôvodnému obohacovaniu na strane žalovaného začalo dochádzať, ako už bolo uvedené vyššie,
počnúc platbou zo dňa 05.06.2020. V rámci objektívnej premlčacej doby začala plynúť aj subjektívna

dvojročná premlčacia doba. Keďže žaloba bola súdu prvej inštancie doručená dňa 02.05.2023, do jej
podania ani jedna z premlčacích dôb neuplynula.14. S poukazom na ustanovenie § 517 ods. 1 a 2 OZ a § 3 vykonávacieho nariadenia vlády SR č.
87/1995 Z.z. priznal súd prvej inštancie žalobcovi aj úrok z omeškania z uplatneného bezdôvodného
obohatenia od 15.04.2023, t.j. odo dňa nasledujúceho po dni určenom v predžalobnej výzve na plnenie

(14.04.2023). Navyše súd prvej inštancie doplnil, že žalobca vyzval žalovaného na vrátenie preplatku
už v predžalobnej výzve zo dňa 01.12.2022, v ktorej určil lehotu na plnenie do 10.12.2022.

15. O nároku strán sporu na náhradu trov prvoinštančného konania rozhodol súd prvej inštancie
podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku v platnom znení (ďalej aj

„CSP“) vzhľadom na plný úspech žalobcu vo veci. Dodal, že o výške náhrady týchto trov rozhodne
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydal súdny
úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

16. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v celom rozsahu podal včas odvolanie žalobca. Rozhodnutie
označil za nesprávne z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP, t. j. z dôvodov, že súd

nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci; súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci.

17. Žalovaný poukázal na to, že v konaní pred súdom prvej inštancie na podporu svojej argumentácie,
že na poskytovanie úverov v rámci Európskej únie mu postačuje povolenie udelené Českou národnou
bankou argumentoval aj rozhodnutím Súdneho dvora Európskej únie vo veci C - 630/17 zo dňa
14.02.2019, ku ktorého záverom sa súd prvej inštancie nevyjadril, aj keď je podľa názoru žalovaného na

vec aplikovateľné a dokonca rozhodujúce. Súd prvej inštancie tak opomenul precedenčnú záväznosť
rozhodnutí súdneho dvora Európskej únie a povinnosť sa s relevantnou judikatúrou súdneho dvora
Európskej únie vysporiadať, čím porušil právo žalovaného na spravodlivý súdny proces, eventuálne
konanie má inú vadu, ak ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Poukázal na
rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky spisová značka I. ÚS 462/2022, v zmysle ktorého

absencia uplatnenia pre vec relevantnej judikatúry súdneho dvora je dostatočným dôvodom na to, aby
bol zo strany Ústavného súdu Slovenskej republiky napadnutý rozsudok zrušený. Napriek poukazu
žalovaného na toto rozhodnutie ústavného súdu už v konaní pred súdom prvej inštancie súd prvej
inštancie zarážajúco nepochopiteľne mlčal.

18. Nesprávne právne posúdenie veci videl žalovaný v názore súdu prvej inštancie mal za to, že
členskému štátu prináleží upraviť si vo vnútroštátnom práve podmienky, za ktorých príslušný orgán
dohľadu udeľuje povolenie na poskytovanie spotrebiteľských úverov. Tento právny záver a súd prvej
inštancie neoprel o žiadne súdne rozhodnutia ani odbornú spisbu. Záver súdu prvej inštancie o tom, že
zmluva o úvere je neplatná z dôvodu, že žalobca nemá oprávnenie na poskytovanie spotrebiteľských

úverov v Slovenskej republike podľa žalovaného nezodpovedá aktuálnej judikatúre Súdneho dvora
Európskej únie a mal by za následok porušenie práva Európskej únie. Žalobca v tomto smere poukázal
na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-630/17 zo dňa 14.02.2019. Podľa žalovaného je nepochybné,
že v tejto veci Súdny dvor EÚ jasne uviedol, že akékoľvek ustanovenie národného práva (je úplne jedno,
o aký národný zákon ide) stanovujúce neplatnosť zmluvy o úvere uzavretej národným spotrebiteľov

so zahraničným veriteľom nemajúcim príslušné povolenie v krajine národného spotrebiteľa nie je
prípustné a nemožno na jeho základe založiť neplatnosť zmluvy o úvere. Preto podľa žalovaného právny
záver súdu prvej inštancie o prípustnosti upraviť podmienky poskytovania služieb v národnom práve
a právomoc orgánu dohľadu neobstoja. Žalovaný podotkol, že súd prvej inštancie na žiadne opačné
rozhodnutie súdneho dvora a nepoukázal, a to preto, lebo žiadne takéto rozhodnutie neexistuje.

19. Súd prvej inštancie sa nevysporiadal ani s argumentáciou žalovaného, že Národná banka Slovenska
dodnes nevykonala žiaden dohľad nad jeho činnosťou a už vôbec neviedla voči nemu žiadne konanie.
Podľa žalovaného je tomu tak preto, že Národná banka Slovenska si dodatočne uvedomila, že nie je
oprávnená dohliadať na činnosť žalovaného a tento dohľad je oprávnená vykonávať výlučne Česká

národná banka. Táto dohľad nad činnosťou žalovaného napokon vykonala, o čom predložil žalovaný v
konaní pred súdom prvej inštancie doklad o dohľade Českou Národnou bankou, no tento listinný dôkaz
súd prvej inštancie ignoroval, čím je naplnený odvolací dôvod v zmysle § 365 ods. 1 písm. f) CSP.20. Žalovaný odmietal zjednodušujúci výklad súdu prvej inštancie, podľa ktorého je potrebné prihliadať
výlučne na národný zákon (zákon č. 129/2010 Z.z. ) bez toho, aby ho všeobecný súd vykladal
eurokonformne, najmä ak smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o

zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (ďalej aj „smernica“) výslovne
referuje na slobodu poskytovania služieb a cezhraničné aktivity. Poukázal na judikatúru Ústavného
súdu Slovenskej republiky konštatujúcu prednosť práva Európskej únie pred vnútroštátnym právom
a pojednávajúcu o nepriamom účinku smerníc Európskej únie, v zmysle ktorej sa vyžaduje, aby
vnútroštátny súd vzal do úvahy vnútroštátne právo ako celok a posúdil, do akej miery ho možno použiť

spôsobom, ktorý nevedie k výsledku, ktorý odporuje smernici. Súčasťou práva na súdnu ochranu je
nielen ústavne konformná, ale eurokonformná interpretácia zákonov. Podľa žalovaného aj táto jeho
argumentácia nemôže viesť k inému záveru, ako tomu, že zmluva o úvere nie je neplatná a opačný
záver súdu prvej inštancie má za následok flagrantné porušenie práva Európskej únie.

21. Žalovaný opätovne poukázal na článok 49, 54 a 56 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, mal za to, že

anisjehoargumentácioutýkajúcousatýchtočlánkovsasúdprvejinštancienevysporiadal,čímopätovne
porušil jeho právo na spravodlivý proces a v dôsledku toho aj vec nesprávne právne posúdil. Podľa
žalovaného je potrebné vychádzať zo základných pravidiel zakotvených v Zmluve o fungovaní Európskej
únie (ďalej aj „ZFEÚ“) a to konkrétne z čl. 49 o práve usadiť sa, z čl. 54 o rovnakom zaobchádzaní a z
čl. 56, v ktorom sa členským štátom Európskej únie zakazuje obmedzovať voľné poskytovanie služieb

spoločnosťami “usídlenými v krajine Únie odlišnej od tej, ktorej príslušníkmi sú osoby, ktorým sú tieto
služby určené“. Sloboda poskytovania služieb zaručuje, že poskytovatelia pochádzajúci z krajín Únie
môžu voľne ponúkať svoje služby bez akejkoľvek diskriminácie pre štátnu príslušnosť a rozhodujúce je,
aby v domovskej členskej krajine spĺňali podmienky stanovené štátom na založenie živnosti či podniku.
Názorová línia Súdneho dvora EÚ je v tom smere, že členské štáty nemôžu zakazovať spoločnostiam

vykonávať podnikateľskú činnosť na ich území z dôvodu, že nespĺňajú vnútroštátne požiadavky tohto
členského štátu, pokiaľ spĺňajú podmienky štátu, v ktorom majú sídlo, čo žalovaný spĺňa. Žalovaný dal
do pozornosti rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veciach C-76/90 (Manfred Säger), C-120/78 (Cassis de
Dijon) a C-384/93 (Alpine Investments BV). Podľa žalovaného v rozpore s tým dospel súd prvej inštancie
k záveru, že rozhodujúce jej vnútroštátne právo krajiny, kde sa služby poskytujú a nie domovskej

krajiny poskytovateľa služieb. Žalovaný podotkol, že ani k žiadnemu z týchto rozhodnutí súdneho dvora
Európskej únie sa súd prvej inštancie nevyjadril, aj v tomto prípade ignoroval precedenčnú záväznosť
rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie.

22. Ďalej žalovaný poukázal na recitál č. 6 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES

o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (ďalej aj „smernica“),
v zmysle ktorej vnútorný trh zahŕňa priestor bez vnútorných hraníc, v ktorom je zaručený voľný pohyb
tovaru a služieb a sloboda usadiť sa. Rozvoj transparentnejšieho a efektívnejšieho trhu s úvermi v oblasti
bez vnútorných hraníc má zásadný význam pre podporu rozvoja cezhraničných aktivít. Zo skutočností
týkajúcich sa zásady slobodného pohybu služieb teda nemožno prijať názor, že k cezhraničnému

poskytovaniu spotrebiteľských úverov žalobcom so sídlom v Českej republike a na základe oprávnenia
udeleného Českou národnou bankou prostredníctvom internetu je potrebné navyše povolenie zo
strany Národnej banky Slovenska. Bráni tomu sloboda pohybu služieb ako jedno zo základných práv
založených primárnym právom Európskej únie. Súd prvej inštancie bol teda prednostne povinný urobiť
si jasný názor o výklade práva Európskej únie. Právo spotrebiteľských úverov je v Európskej únii plne

harmonizované smernicou, a preto platí rovnako tak na území Českej republiky ako aj Slovenskej
republiky. Aj z tohto hľadiska plne postačí oprávnenie na poskytovanie spotrebiteľských úverov Českou
národnou bankou pre subjekt sídliaci na území Českej republiky, ktorý na území Slovenskej republiky
nemá umiestnený ani podnik, ani organizačnú zložku.

23. Ak mal súd prvej inštancie pochybnosti o použití komunitárneho práva, mal možnosť obrátiť sa na
Súdny dvor Európskej únie so žiadosťou o výklad formou položenia prejudiciálne otázky. Odvolací súd
na rozdiel od súdu prvej inštancie túto možnosť nemá, pretože má povinnosť obrátiť sa na Súdny dvor
Európskej únie a ak si túto povinnosť nesplní, dochádza k porušeniu základného práva na zákonného
sudcu, pričom aj odvolací súd môže byť tzv. súdom poslednej inštancie (rozhodnutie Ústavného súdu

Českej republiky II. ÚS 2504/10. Žalovaný preto žiadal, aby sa odvolací súd v prípade pochybností o
aplikácii záverov rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci C - 630/17 zo dňa 14.02.2019
obrátil na Súdny dvor Európskej únie so žiadosťou o zodpovedanie prejudiciálne otázky, či zodpovedá
právu na slobodné poskytovanie služieb požadované povolenia na poskytovanie spotrebiteľskýchúverov členským štátom, v ktorom nemá poskytovateľ spotrebiteľských úverov svoje sídlo, ak tento
poskytovateľ má povolenie na poskytovanie spotrebiteľských úverov vo svojom domovskom štáte a či
je zmluva o úvere uzavretá medzi poskytovateľom spotrebiteľského úveru s povolením na poskytovanie

spotrebiteľských úverov v jeho domovskom štáte so spotrebiteľom v inom členskom štáte neplatná len z
dôvodu, že poskytovateľ spotrebiteľských úverov nemá povolenie na poskytovanie spotrebiteľa úverov
aj v štáte obvyklého pobytu spotrebiteľa.

24. Žalovaný sa ohradil voči tvrdeniu súdu prvej inštancie, že v konaní uvádzal, že namiesto

povolenia Národnej banky Slovenska na poskytovanie spotrebiteľských úverov postačuje notifikácia
zo strany Českej národnej banky. Túto skutočnosť žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie
nikdy netvrdil. Rozsudok súdu prvej inštancie je aj v tomto smere arbitrárny. Žalovaný v odpore voči
platobnému rozkazu uviedol len toľko, že ani v prípade zahraničných bánk neplatí žiadna požiadavka
pre nadobudnutie osobitnej bankovej licencie na území Slovenskej republiky a postačí len notifikácia
príslušného orgánu dohľadu (t.j. Českej národnej banky) o zámere vykonávať činnosť v Slovenskej

republike Národnej banke Slovenska. Stanovuje tak ustanovenie § 11 ods. 2 zákona o bankách. Ak teda
v prípade zahraničných bánk (ktorých regulácia je podstatne prísnejšia ako v prípade „nebankových“
poskytovateľ spotrebiteľských úverov) postačuje „obyčajné“ oznámenie domovského orgánu dohľadu
Národnej banke Slovenska, ktoré vyžaduje právny predpis, v prípade poskytovateľov spotrebiteľských
úverov právny predpis nič také nepožaduje. Z toho je zrejmé, že žalovaný argumentoval tým, že ani

v prípade bánk nie je potrebná osobitná banková licencia, postačuje notifikácia príslušného orgánu
dohľadu Národnej banke Slovenska a minori ad maius sa v prípade nebankových poskytovateľov
spotrebiteľských úverov nevyžaduje ani len a notifikácia.

25. Žalovaný nesúhlasil ani s právnym posúdením veci súdom prvej inštancie, pokiaľ ide o aplikáciu

slovenského práva ako rozhodného na túto vec v zmysle článku 6 nariadenia Rím I. Za nedostatočne
odôvodnený považoval žalovaný záver súdu prvej inštancie, že žalovaný smeruje svoju podnikateľskú
činnosťnaklientovvEurópe,nakoľkosúdprvejinštancieneuviedol,včomkonkrétnemátotosmerovanie
spočívať a o akých klientov v Európe má ísť. Súd prvej inštancie taktiež vyslovil záver o absencii voľby
práva v zmluve o úvere. Pritom žalovaný a žalobca uzavreli zmluvu v českom jazyku podľa právneho

poriadku Českej republiky, na ktorý v zmluve odkázali, ale stým sa na ňom aj dohodli. Samotné uvedenie
českého právneho poriadku je dostačujúce pre jeho voľbu, ak je vôbec táto voľba nevyhnutná. V zmluve
oúverestranyvýslovneuviedli,žejuuzavrelipodľazákonač.89/2012Sb.-„Občanskýzákoník“azákona
č. 257/2016 Sb. „o spotřebitelském úvěru“. Podľa ustálenej judikatúry postačuje z hľadiska voľby (podľa
§ 262 Obchodného zákonníka) uviesť ustanovenie zvoleného predpisu v záhlaví zmluvy, čo je možné

per analogiam aplikovať aj na voľbu právneho poriadku. V tomto smere žalobca poukázal na rozsudok
Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 33Odo/1306/2005 zo dňa 27.11.2007.

26. Aplikácia českého právneho poriadku nemôže byť pre spotrebiteľa menej výhodná, nakoľko právna
úprava poskytovania spotrebiteľských úverov je plne harmonizovaná v podobe smernice. Podľa recitálu

č.9smerniceúplnáharmonizáciajepotrebná,abysavšetkýmspotrebiteľomvspoločenstvezabezpečila
vysoká a rovnocenná úroveň ochrany ich záujmov, a aby sa vytvoril skutočný vnútorný trh a členské štáty
by preto nemali mať možnosť zachovať alebo zaviesť iné vnútroštátne opatrenia ako ustanovenia tejto
smernice. Smernica nepredstavuje minimálny štandard ochrany a teda právna ochrana v prípade zmlúv
musí byť v každom štáte rovnaká. Súd prvej inštancie bol preto povinný aplikovať české právo, ktoré

nie je pre spotrebiteľa menej výhodné. V zmysle nariadenia Rím I sa v prípade spotrebiteľskej zmluvy
použije síce právo krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa, t. j. slovenské právo, avšak iba v prípade
ak veriteľ vykonáva svoju činnosť v krajine obvyklého pobytu spotrebiteľa alebo veriteľ nevykonáva
svoju činnosť v krajine obvyklého pobytu spotrebiteľa, ale smeruje svoju činnosť na krajinu obvyklého
pobytu spotrebiteľa. V danom prípade žalovaný vykonáva činnosť v Českej republike a nie v Slovenskej

republike, samotná internetová stránka ešte neznamená, že podnikateľ smeruje svoju činnosť vo vzťahu
ku krajine obvyklého pobytu spotrebiteľa. Nakoľko sa však zmluvné strany dohodli na voľbe českého
práva, je posudzovanie smerovania činnosti na krajinu obvyklého pobytu irelevantné. Je nepochybné,
že české právo podlieha plnej harmonizácii v zmysle smernice, a teda voľba práva nemôže zbaviť
žalobcu ochrany, ktorú mu poskytujú také ustanovenia, od ktorých sa nemožno odchýliť dohodou podľa

práva, ktoré by v prípade absencie voľby bol rozhodným. Keďže právna ochrana v prípade zmluvy o
spotrebiteľskom úvere by mala byť v každom členskom štáte Európskej únie rovnaká, nemá zmysel
skúmať, z pohľadu ktorého práva členského štátu Európskej únie je zmluva o spotrebiteľskom úvere pre
spotrebiteľa výhodnejšia alebo nie.27. Žalovaný zhrnul, že súd prvej inštancie ignorujúc ústavnoprávny princíp „favor contractus“
konštatoval absolútnu neplatnosť zmluvy o úvere len na základe skutočností, že žalovaný nemá v

Slovenskej republike udelené povolenie na poskytovanie spotrebiteľských úverov. Z hľadiska výhodnosti
použitiapríslušnéhoprávnehoporiadkuprežalobcuakospotrebiteľasúdprvejinštancieúplnerezignoval
na harmonizáciu v zmysle smernice, skúmaniu výhodnosti sa úplne vyhol, pričom v zmysle harmonizácie
nemôže byť právny poriadok Českej republiky pre spotrebiteľa menej výhodný ako slovenský. Aplikáciu
slovenského právneho poriadku na základe právneho predpisu z oblasti medzinárodného práva

súkromného (nariadenia Rím I.) založil na inštitúte práva verejného, ktorým je nepochybne otázka
povolenia na poskytovanie spotrebiteľských úverov. Súd prvej inštancie naviac konal v priamom rozpore
s primárnym právom Európskej únie, s jednou z jeho základných slobôd - slobodou voľného pohybu
služieb.

28. Žalovaný preto navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobu

zamietol, alternatívne aby napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie.

29. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného zo dňa 20.09.2024 prostredníctvom svojho právneho
zástupcu uviedol, že napadnuté rozhodnutie považuje za vecne správne, preto ho navrhol potvrdiť.

Mal za to, že žalovaný rozsiahlo analyzuje dve rozhodnutia SD EÚ v snahe obhájiť ním prezentovaný
(nesprávny) výklad dotknutých právnych predpisov. Žalovaný v odvolaní len potvrdzuje skutočnosť,
že nemá oprávnenie na poskytovanie spotrebiteľských úverov v SR, čo nepovažuje za prekážku ich
poskytovania s poukazom na všeobecné pravidlá uvedené v Zmluve o fungovaní EÚ a na rozsudok SD
EÚ C-630/17. Podľa názoru žalobcu žalovaný nesprávne interpretuje právo EÚ a vyjadruje skôr svoje

domnienky ako podložené právne názory. V spore, ktorého výsledkom bol rozsudok SD EÚ C-630/17
sa riešila prejudiciálna otázka týkajúca sa súladu zákona o neplatnosti zmlúv o úvere s medzinárodným
prvkom s článkami 56 a 63 Zmluvy o fungovaní EÚ, nie chorvátskeho zákona o spotrebiteľskom
úvere, ktorý obdobne ako slovenský zákon o spotrebiteľských úveroch považuje za neplatnú zmluvu
o spotrebiteľskom úvere uzatvorenú veriteľom bez oprávnenia na poskytovanie spotrebiteľských úverov.

Navyše v danom spore sa jednalo o bankový úver.

30. Pokiaľ ide o rozhodné právo, podľa ktorého sa mala posudzovať zmluva o úvere, žalobca poukázal
na to, že žalovaný ako dodávateľ smeruje svoju obchodnú a podnikateľskú činnosť aj na územie SR,
krajiny obvyklého pobytu žalobcu ako spotrebiteľa. Z tejto zmluvy podľa žalobcu nevyplýva žiadne také

dojednanie, ktoré by malo predstavovať „dohodu o voľbe práva“. Súd prvej inštancie preto správne
aplikoval článok 6 ods. 1 nariadenia Rím I, na základe ktorého stanovil ako rozhodný právny poriadok
právny poriadok Slovenskej republiky. Na podporu svojej argumentácie žalobca citoval z odôvodnenia
rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 41CoCsp/13/2022 zo dňa 28.09.2022 a rozsudku
Krajského súdu v Trnave sp. zn. 11CoCsp/21/2021 zo dňa 30.11.2021.

31. Za nesprávnu označil žalobca aj domnienku žalovaného, že žiadne povolenie NBS nepotrebuje,
pretože mu bolo udelené povolenie od Českej národnej banky a že na poskytovanie úverov na
území SR mu netreba ani oznámenie ČNB adresované NBS. Keďže žalovaný nie je licencovaným
subjektom NBS, nemohol podľa žalobcu súd prvej inštancie dospieť k inému záveru, ako o neplatnosti

zmluvy o úvere z dôvodu absencie tohto povolenia. Na podporu tejto argumentácie žalobca poukázal
na rozsudky Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16CoCsp/35/2023 zo dňa 18.04.2024, sp.
zn. 16CoCsp/12/2023 zo dňa 25.05.2023, sp. zn. 41CoCsp/13/2022 zo dňa 28.09.2022 a sp. zn.
15CoCsp/43/2021 zo dňa 24.11.2021. Aj keď je odvolanie žalovaného rozsiahle, vo vzťahu k podstatnej
otázke neexistencie licencie od NBS je pomerene jednoznačné, žalovaný túto licenciu nemá. Žalobca

mal za to, že zákonná úprava (slovenský zákon o spotrebiteľských úveroch) je jednoznačný, považuje
za neplatnú úverovú zmluvu, ktorú uzatvoril veriteľ so spotrebiteľom bez oprávnenia na poskytovanie
spotrebiteľských úverov od NBS.

32. Na záver vyjadrenia k odvolaniu žalovaného žalobca poznamenal s poukazom na bohatú judikatúru

Ústavného súdu SR, že súd nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku strany
sporu, ktorú nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty
strán sporu. Podľa žalobcu ďalšia odvolacia argumentácia žalovaného je už nespôsobilá ovplyvniťposúdenie napadnutého rozsudku, preto nie je potrebné zo strany odvolacieho súdu na ňu reagovať
špecifickou odpoveďou.

33. Žalovaný v odvolacej replike trval na podanom odvolaní. Mal za to, že rozhodnutie SD EÚ vo
veci C-630/17 zo dňa 14.02.2019 je pre tento spor použiteľné, nakoľko sa týka otázky (ne)platnosti
zmluvyospotrebiteľskomúvereuzavretejmedzispotrebiteľomaposkytovateľomspotrebiteľskéhoúveru
s oprávnením v štáte jeho sídla, nie v štáte obvyklého pobytu spotrebiteľa (v Chorvátsku). Podľa
žalovaného sa jednoznačne dotýka aj chorvátskeho zákona o spotrebiteľskom úvere, nielen zákona

o neplatnosti zmlúv o úvere s medzinárodným prvkom (aj keď je to podľa žalovaného pre súdenú
vec irelevantné), pretože v rozhodnutí SD EÚ sa okrem iného jasne uvádza: „z návrhu na začatie
prejudiciálneho konania vyplýva, že v chorvátskom právnom poriadku je neplatnosť zmlúv o úvere
uzatvorených s veriteľom bez povolenia stanovená v zákone o spotrebiteľskom úvere, v znení zmien,
a zároveň v zákone o neplatnosti zmlúv o úvere s medzinárodným prvkom“. Žalobca sa preto buď
podrobne neoboznámil s textom predmetného rozhodnutia, alebo argumentuje zavádzajúco.

34. Za irelevantnú pre posúdenie prípadu považoval žalovaným namietanú skutočnosť, že v danom
spore pred SD EÚ bola subjektom banka. Právna veta predmetného rozhodnutia dopadá na situáciu, ak
poskytovateľ spotrebiteľského úveru (bez ohľadu na to, či je bankou alebo nie) nemá oprávnenie v štáte
obvyklého pobytu spotrebiteľa.

35. Na rozdiel do žalobcu bol preto žalovaný názoru, že pre rozhodnutie vo veci je povinnosťou
odvolaciehosúdusaspredmetnýmrozhodnutímSDEÚzaoberaťavysporiadať.Preprípadpochybností
ohľadne aplikácie predmetného rozhodnutia SD EÚ žalobca trval na svojom návrhu na predloženie
prejudiciálnej otázky formulovanej v odvolaní Súdnemu dvoru EÚ, pričom opätovne zdôraznil, že

odvolací súd nie je povinný konať len na návrhu žalovaného, a nie ex offo (žalovaný mal zrejme na mysli
„ale aj ex offo“ – poznámka odvolacieho súdu). Podľa žalovaného nepredložením prejudiciálnej otázky
SD EÚ odvolací súd riskuje porušenie práva žalovaného na spravodlivý proces a zákonného sudcu.

36. K rozhodnutiam krajských súdov v SR, na ktoré na podporu svojej argumentácie poukázal žalobca vo

vyjadrení k odvolaniu žalovaného žalovaný poznamenal, že eviduje niekoľko rozhodnutí zaoberajúcich
sa platnosťou obdobných zmlúv o úvere (kedy veriteľ poskytujúci úver disponoval len oprávnením na
poskytovanie úverov v štáte jeho sídla, nie aj oprávnením v štáte obvyklého pobytu spotrebiteľa (od
NBS)). Mal však za to, že ani jedno z nich sa rozhodnutím SD EÚ vo veci C-630/17 nezaoberá (až
na jedno argumentujúce, že žalovaný nie je bankou) a ani v jednom z týchto rozhodnutí strana sporu

nežiadala o predloženie prejudiciálnej otázky SD EÚ. Navyše neexistuje žiadne rozhodnutie dovolacieho
súdu zaoberajúce sa predmetným rozhodnutím SD EÚ. Pre úplnosť podotkol, že rozhodnutie sp. zn.
16CoCsp/12/2023 nie je rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici, ale Krajského súdu v Prešove
zo dňa 29.01.2024 v spore, ktorého stranou nebol žalovaný.

37. Žalobca v odvolacej duplike citoval z odôvodnení rozsudkov Krajského súdu v Banskej Bystrici
sp. zn. 16CoCsp/35/2023 zo dňa 18.04.2024 (v ktorom sa odvolal na svoje predošlé rozhodnutie sp.
zn. 16CoCsp/12/2023 zo dňa 25.05.2023), sp. zn. 41CoCsp/13/2022 zo dňa 28.09.2022, rozsudku
Krajského súdu v Žiline sp. zn. 8CoCsp/4/2024 zo dňa 30.05.2024 a rozsudku Krajského súdu v Nitre
sp. zn. 8CoCsp/8/2024 zo dňa 25.04.2024 na podporu svojej argumentácie uvedenej vo vyjadrení

k odvolaniu žalovaného. Zotrval preto na názore, že žalovaný naďalej v konaní nesprávne interpretuje
právo EÚ, vyjadruje skôr svoje domnienky, ako podložené právne názory. Trval tiež na tom, že zákonná
úprava je pri otázkach, ktoré boli rozhodujúcimi pre tento spor jednoznačná a vyššími súdmi rovnako
rozhodovaná.

38. Krajský súd funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní žalovaného podľa § 34 ods. 1 CSP
preskúmal vec v rozsahu odvolania podľa § 379 CSP, z dôvodov vymedzených v odvolaní podľa § 380
ods. 1 CSP a mimo nich v zmysle § 380 ods. 2 CSP v rozsahu vád týkajúcich sa procesných podmienok,
ktoré vady nezistil, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP z dôvodu, že pre
rozhodnutie odvolacieho súdu vo veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie vykonané

súdom prvej inštancie a prejednanie veci na odvolacom pojednávaní nevyžadoval dôležitý verejný
záujem. Odvolací súd po prejednaní veci dospel k názoru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné, I.
výrok rozsudku súdu prvej inštancie vo veci samej, je vecne správny a je potrebné ho podľa § 387 ods. 1,
2 CSP potvrdiť. Odvolací súd sa stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie ohľadne neplatnosti zmluvyo úvere z dôvodu absencie povolenia Národnej banky Slovenska na poskytovanie úverov na strane
žalovaného, na tieto poukazuje a na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku reagujúc na
odvolacie dôvody žalovaného uvádza:

39. Z obsahu spisu a odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobca a žalovaný
uzatvorili prostredníctvom internetu (webovej stránky E. – čo vyplýva z emailovej komunikácie, kde sa
uvádza, aj to, že žalobca môže na úhradu dlžnej sumy úveru použiť aj jeden z účtov uvedených na:
https://www. F....“ zmluvu o úvere č. XXXXXX, na základe ktorej bol zo strany žalovaného žalobcovi

poskytnutý jednorazový, bezúčelový, nezáväzný úver v sume 450,- € s poplatkom za poskytnutie úveru
vo výške 128,- €, s úrokovou sadzbou 0 % a ročnou percentuálnou mierou nákladov 2 513,26%. Dobu
trvania spotrebiteľského úveru si zmluvné strany dohodli na 28 dní. Celková čiastka, ktorú mal žalobca
zaplatiť bola vo výške 578,- €, pričom žalobca sa zaviazal zaplatiť poskytnutý úver jednorazovo v sume
578,- € s dátumom splatnosti dňa 12.02.2020. V úvodnej časti zmluvy o úvere je uvedené, že zmluvné
strany uzavreli predmetnú zmluvu podľa zákona č. 89/2012 Sb. - Občanský zákonník a zákona č.

257/2016 Sb. o spotřebitelském úvěru. Z konania tiež vyplynulo a medzi stranami nebolo ani sporné, že
žalovaný vystupujúci v predmetnom záväzkovom vzťahu ako dodávateľ je právnickou osobou zapísanou
v Obchodnom registri Českej republiky, kde má aj svoje registrované sídlo a žalobca je spotrebiteľ
s bydliskom a obvyklým pobytom na území Slovenskej republiky.

40. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že má danú právomoc v zmysle čl. 18 ods. 1 Nariadenia Brusel
I bis, v zmysle si žalobca ako spotrebiteľ mohol vybrať, že žalovaného ako veriteľa bude žalovať na
súde obvyklého pobytu spotrebiteľa, t.j. na súde v SR. Právomoc súdu prvej inštancie spor prejednať
a rozhodnúť napokon nebola žalovaným v odvolaní ani spochybňovaná. Vzhľadom na to, že bola daná
právomoc súdu Slovenskej republiky, bolo primárne potrebné s poukazom na to, že ide o konanie

s cudzím prvkom a dochádza k stretu rôznych právnych poriadkov pri zmluvných záväzkoch, zvoliť
rozhodné právo, podľa ktorého bude vec prejednávaná. Súd prvej inštancie vo veci aplikoval právny
poriadokSlovenskejrepubliky,sktorýmzáveromsaodvolacísúdplnestotožňuje,zároveňvšaksúdprvej
inštancie v rozsudku neuviedol dostatočné dôvody, z ktorých vychádzal pri výbere slovenského práva
ako rozhodného, čím sa nevysporiadal s argumentáciou žalovaného uvedenou už v konaní pred súdom

prvej inštancie, podľa ktorej je rozhodným právom právo Českej republiky, na podporu ktorej poukazoval
na viaceré rozhodnutia SD EÚ, v čom síce možno vidieť naplnenie odvolacieho dôvodu podľa § 365
ods. 1 písm. b) CSP, porušenie práva žalovaného na spravodlivý proces spočívajúce v nedostatočnom
odôvodnení rozhodnutia súdu prvej inštancie, tento nedostatok však bolo možné napraviť v odvolacom
konaní postupom podľa § 387 ods. 3 CSP daním odpovede na danú argumentáciu žalovaného zo strany

odvolacieho súdu, preto nebol daný dôvod na zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 389 ods. 1 písm.
b) CSP. Žalovaný svoju odvolaciu argumentáciu vo vzťahu k výberu rozhodného práva stavia ťažiskovo
na tom, že medzi stranami sporu došlo k voľbe právneho poriadku Českej republiky (čl. 3 ods. 1 v spojení
s čl. 6 ods. 2 veta prvá nariadenia Rím I) a zároveň žalobca nemal za splnenú výnimku z voľby právneho
poriadku v zmysle čl. 6 ods. 2 veta druhá Nariadenia Rím I, podľa ktorého voľba rozhodného práva

pri spotrebiteľských zmluvách nesmie spotrebiteľa zbaviť ochrany, ktorú mu poskytujú ustanovenia, od
ktorých sa nemožno odchýliť dohodou podľa práva, ktoré by v prípade absencie voľby bolo rozhodným
právom, nakoľko vzhľadom na to, že právna úprava poskytovania spotrebiteľských úverov je plne
harmonizovaná v podobe smernice, nemožno považovať právny poriadok Českej republiky za menej
výhodný.

41. Podľa čl. 3 ods. 1 Nariadenia Rím I, zmluva sa spravuje právnym poriadkom, ktorý si zvolia
zmluvné strany. Voľba musí byť urobená výslovne alebo jasne preukázaná ustanoveniami zmluvy alebo
okolnosťami prípadu. Zmluvné strany si môžu zvoliť právny poriadok, ktorým sa bude spravovať celá
zmluva alebo len jej časť.

42.Podľačl.6ods.1NariadeniaRímI,beztoho,abybolidotknutéčlánky5a7,zmluvauzavretáfyzickou
osobou na účel, ktorý sa môže považovať za patriaci do oblasti mimo jej predmetu činnosti alebo výkonu
povolania (ďalej len „spotrebiteľ“), s inou osobou, ktorá koná v rámci svojho predmetu činnosti alebo
výkonu povolania (ďalej len „podnikateľ“), sa spravuje právnym poriadkom krajiny obvyklého pobytu

spotrebiteľa za predpokladu, že podnikateľ:
a) vykonáva svoju obchodnú alebo podnikateľskú činnosť v krajine obvyklého pobytu spotrebiteľa alebo
b) akýmkoľvek spôsobom smeruje takú činnosť na túto krajinu alebo niekoľko krajín vrátane tejto krajiny
a zmluva patrí do rozsahu tejto činnosti.43. Podľa čl. 6 ods. 2 Nariadenia Rím I, bez ohľadu na odsek 1 si strany môžu v súlade s článkom 3
zvoliť rozhodné právo pre zmluvu, ktorá spĺňa požiadavky odseku 1. Takáto voľba rozhodného práva

však nesmie zbaviť spotrebiteľa ochrany, ktorú mu poskytujú také ustanovenia, od ktorých sa nemožno
odchýliť dohodou podľa práva, ktoré by v prípade absencie voľby bolo na základe odseku 1 rozhodným.

44. Čo sa týka dohody zmluvných strán ohľadom rozhodného práva, snaha o ňu je zrejmá zo zmluvy
o úvere, ktorá sa má spravovať ustanoveniami českého Občianskeho zákonníka a českého zákona

o spotrebiteľskom úvere. Pri voľbe rozhodného práva stranami v zmluve, ktorú Nariadenie Rím I
umožňuje aj pri spotrebiteľských zmluvách v zmysle čl. 3 ods. 1 v spojení s čl. 6 ods. 2 veta prvá,
však musí byť naplnená aj podmienka vyplývajúca z vety druhej tohto ustanovenia (čl. 6 ods. 2), a to
že pri dohode o rozhodnom práve nesmie byť spotrebiteľovi odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú
také ustanovenia, od ktorých sa nemožno odchýliť dohodou podľa práva, ktoré by v prípade absencie
voľby bolo rozhodným právom (podľa čl. 6 ods. 1 Nariadenia Rím I). Takýmto právom by s poukazom

na znenie čl. 6 ods. 1 Nariadenia Rím I bol právny poriadok krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa
(žalobcu) a to za predpokladu, že podnikateľ (žalovaný) vykonáva svoju obchodnú alebo podnikateľskú
činnosť v krajine obvyklého pobytu spotrebiteľa (písm. a/) alebo akýmkoľvek spôsobom smeruje takú
činnosť na túto krajinu alebo niekoľko krajín vrátane tejto krajiny a zmluva patrí do rozsahu tejto
činnosti (písm. b/). V danom prípade podľa názoru odvolacieho súdu takúto ochranu spotrebiteľovi

poskytuje práve ustanovenie § 11 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z. z., z ktorého vyplýva, že ak osoba bez
povolenia poskytne peňažné prostriedky, ktoré by inak boli spotrebiteľským úverom, uzatvorená zmluva
je neplatná. Odvolací súd sa stotožňuje s tvrdením žalovaného v odvolaní o tom, že právna úprava
poskytovania spotrebiteľských úverov je v Európskej únii plne harmonizovaná v podobe smernice. Táto
plná harmonizácia sa prejavuje v tom, že aj v českom zákone č. 257/2016 Sb. o spotřebitelském úvěru

je v § 9 stanovené, že nebankový poskytovateľ spotrebiteľského úveru je právnická osoba, ktorá je
oprávnená poskytovať spotrebiteľský úver na základe oprávnenia k činnosti nebankového poskytovateľa
spotrebiteľského úveru, ktoré jej udelila Česká národná banka a v § 135 ods. 1 daného zákona
sa uvádza, že dohľad nad dodržiavaním povinností poskytovateľa... stanovených týmto zákonom a
nariadením Komisie v prenesenej právomoci (EU) č. 1125/2014, vykonáva Česká národní banka. Zákon

č. 257/2016 Sb. je však platný a účinný len na území Českej republiky a Česká národná banka udeľuje
povolenia na poskytovanie spotrebiteľských úverov a vykonáva dohľad nad činnosťou veriteľov len na
území Českej republiky, daný právny predpis a ČNB neposkytuje teda právnu ochranu spotrebiteľom
s bydliskom, či obvyklým pobytom na území Slovenskej republiky spočívajúcu v prípadných sankciách
za porušenie predmetných ustanovení zákona č. 257/2016 Sb. Je nutné skonštatovať, že každá

smernica usiluje o dosiahnutie určeného výsledku/cieľa, pričom však členské štáty si pri transpozícii
smernice zachovávajú určitú mieru právomoci voľnej úvahy, nakoľko si môžu zvoliť spôsob a prostriedky
dosiahnutia výsledku smernice v rámci vlastného právneho poriadku. Odvolací súd v tomto smere dáva
do pozornosti čl. 20 smernice, z ktorého vyplýva, že členské štáty zabezpečia, aby veritelia podliehali
dohľadu vykonávanému subjektom alebo orgánom nezávislým od finančných inštitúcii alebo, aby boli

regulovaní.NaúzemíSlovenskejrepublikytakýtoorgándohľadupredstavujeNárodnábankaSlovenska,
ktoráudeľujepovolenianaposkytovanieúverov,inýchúverovapôžičiekspotrebiteľom.Zčl.23smernice
zároveňvyplývaajpovinnosťčlenskýchštátovstanoviťpravidláosankciáchzaporušenievnútroštátnych
ustanovení prijatých na základe tejto smernice a prijať všetky potrebné opatrenia, aby zabezpečili ich
vykonávanie, ktoré ustanovené sankcie musia byť účinné, primerané a odrádzajúce. Nakoľko zákon č.

129/2010 Z. z. predstavuje úplnú transpozíciu smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2008/48/
ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice č. Rady 87/102/EHS do slovenského
právneho poriadku, predmetné ustanovenie čl. 20 smernice sa do právneho poriadku Slovenskej
republiky a teda do zákona č. 129/2010 Z. z. premietlo v ustanovení § 20 vo vzťahu k veriteľom
(veriteľ je oprávnený ponúkať a poskytovať spotrebiteľské úvery len na základe povolenia udeleného

Národnou bankou Slovenska) a v ustanovení § 24 vo vzťahu k iným veriteľom (iný veriteľ je oprávnený
ponúkať a poskytovať úver alebo pôžičku, ktoré nie sú spotrebiteľským úverom, a ktoré sú poskytované
inými veriteľmi spotrebiteľom, len na základe povolenia pre iného veriteľa udeleného Národnou bankou
Slovenska). Na uvedené nadväzuje ustanovenie § 11 ods. 3 veta prvá zákona č. 129/2010 Z. z. (v
ktorom je transponovaný čl. 23 smernice), ustanovujúce absolútnu neplatnosť zmluvy, v prípade, že

na jej základe poskytne peňažné prostriedky, ktoré by inak boli spotrebiteľským úverom, subjekt, ktorý
k tomu nemá potrebné povolenie a ktorej ochrany (z neho vyplývajúcej) by bola žalobca ako spotrebiteľ
s bydliskom na území SR zbavený v prípade jeho neaplikácie, a ktoré tak poskytuje spotrebiteľovi
s bydliskom, resp. obvyklým pobytom na území SR právnu ochranu, ktorú mu nemôže poskytnúť právnyporiadok Českej republiky, vzhľadom na čo je naplnená výnimka z dohody o voľbe práva v zmysle
čl. 6 ods. 2 veta druhá Nariadenia Rím I. Cieľ smernice by totiž nebol naplnený, ak by na území
členského štátu, v ktorom má veriteľ sídlo, jeho podnikateľská činnosť podliehala udeleniu povolenia na

poskytovanie spotrebiteľských úverov a dohľadu príslušnej centrálnej banky daného členského štátu,
ale v prípade poskytovania spotrebiteľských úverov spotrebiteľom v inom členskom štáte by takémuto
povoleniu a dohľadu zo strany členského štátu obvyklého pobytu spotrebiteľa nepodliehala, čím by
jeho podnikateľská činnosť ostala bez kontroly a spotrebiteľ by tak zostal bez ochrany garantovanej
mu harmonizovanou smernicou. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozsudok Krajského

súdu v Trnave sp. zn. 10CoCsp/102/2022 zo dňa 31.10.2023 v inej právnej veci žalovaného (v danej
veci vystupoval v procesnej pozícii žalobcu) s obdobným skutkovým a právnym základom, v ktorom
sa uvádza: „Za nedôvodnú považoval odvolací súd námietku žalobcu, že na poskytovanie úverov a
pôžičiek aj na území SR stačí, že má povolenie na poskytovanie úverov udelené Českou národnou
bankou. Ustanovenia o udelení povolenia sú kogentnou úpravou, od ktorej nie je možné sa odchýliť a
vyžadovanie takéhoto povolenia nie je v rozpore s právom EÚ, ktoré povolenie sa vyžaduje od každého

subjektu, ktorý chce poskytovať služby poskytovania spotrebiteľských úverov a iných úverov a pôžičiek
pre spotrebiteľov, a to bez ohľadu na štátnu príslušnosť. Nie je možné akceptovať, že žalobca by
podliehal len kontrole orgánu z iného členského štátu, ktorý kontroluje poskytovanie spotrebiteľských
úverov v danom štáte. Súd prvej inštancie preto správne vyhodnotil, že bez povolenia NBS je zmluva o
úvere neplatná, a takýto záver nie je možné považovať za diskrimináciu z dôvodu sídla podnikateľského

subjektu v inom členskom štáte.“

45. Pokiaľ žalovaný argumentuje tým, že ani u banky so sídlom v členskom štáte EÚ (napr. v Českej
republike) sa nevyžaduje udelenie osobitného povolenia na vykonávanie svojej činnosti na území iného
členského štátu (napr. Slovenskej republiky), postačuje notifikácia orgánu dohľadu členského štátu,

v ktorom má banka sídlo (napr. ČNB) o zámere vykonávať svoju činnosť na území iného členského
štátu orgánu dohľadu v inom členskom štáte (napr. NBS), je nutné poznamenať, že banka na udelenie
licencie musí spĺňať prísnejšie podmienky a podlieha prísnejšiemu dohľadu vo svojom domovskom
štáte oproti nebankovému subjektu. Preto sa u nej nemusí vyžadovať osobitné povolenie na výkon
činnosti v inom členskom štáte EÚ, ale napriek tomu sa stále vyžaduje notifikácia. Je nelogické, aby u

nebankového subjektu, ktorý nemusí spĺňať tak prísne podmienky ako banka, by sa nevyžadovalo ani
udelenie povolenia na poskytovanie spotrebiteľských úverov, resp. iných úverov alebo pôžičiek orgánom
dohľadu v hosťujúcom členskom štáte, ba ani len notifikácia, ktorá sa požaduje aj u bánk.

46. Čo sa týka námietky žalovaného, že on vykonáva činnosť len v Českej republike a prípadná samotná

internetová stránka ešte neznamená, že ako podnikateľ smeruje svoju činnosť vo vzťahu ku krajine
obvyklého pobytu spotrebiteľa (v zmysle čl. 6 ods. 1 písm. b) Nariadenia Rím I), túto odvolací súd
nepovažuje za dôvodnú. V danom prípade je zrejmé, že žalovaný smeruje svoju činnosť na krajinu
obvyklého pobytu spotrebiteľa (žalobcu), čo vyplýva jednak z viacerých súdnych konaní týkajúcich
sa nárokov zo zmlúv o úvere uzatvorených žalovaným so spotrebiteľmi, ktorý majú obvyklý pobyt na

území Slovenskej republiky, ktoré skutočnosti sú známe súdu z jeho činnosti (§ 186 CSP), na viaceré
rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici poukázal aj samotný žalobca, ďalej i z toho, že žalobca
ponúka a poskytuje úvery v mene Euro (nie v mene krajiny, v ktorej vykonáva podnikateľskú činnosť)
a napokon i zo samotnej internetovej stránky vedenej v slovenskom jazyku, prostredníctvom ktorej
poskytuje úvery. Táto (internetová stránka) je však len jedným z viacerých kritérií, z ktorých súhrnu je

nutné vyvodiť splnenie podmienky v zmysle čl. 6 ods. 1 písm. b) Nariadenia Rím I. Vzhľadom na všetky
vyššie uvedené skutočnosti bolo preto s poukazom na čl. 6 ods. 1 písm. b) v spojení s čl. 6 ods. 2
Nariadenia Rím I v predmetnom spore potrebné aplikovať ako rozhodné - právo Slovenskej republiky.

47.VovzťahukargumentáciižalovanéhotýkajúcejsavyžadovaniapovoleniaNárodnejbankySlovenska

na poskytovanie úverov a pôžičiek, ktorú považuje za rozpornú s právom Európskej únie (konkrétne
s čl. 56 ZFEÚ) a rozhodovacou činnosťou Súdneho dvora EÚ, keďže postačuje, že má povolenie
na poskytovanie úverov udelené Českou národnou bankou, odvolací súd nadväzujúc na skutočnosti
uvedené už v bode 29. odôvodnenia tohto rozhodnutia konštatuje, že ide o kogentnú právnu úpravu
vyplývajúcu z transpozície smernice do nášho právneho poriadku, od ktorej sa nemožno odchýliť,

a prostredníctvom ktorej je zabezpečený dohľad a kontrola nad finančným trhom na území SR. Takáto
právna úprava sa pritom vzťahuje na všetky subjekty poskytujúce spotrebiteľské úvery, iné úvery či
pôžičky, bez ohľadu na to, či ide o slovenského alebo zahraničného veriteľa/iného veriteľa, nepôsobí
diskriminačne,atedanemôžeísťoobmedzovanieposkytovaniaslužiebvrámcivoľnéhopohybuslužieb,t. j. o rozpor s právom Európskej únie. Žalovaný, ktorý je v postavení iného veriteľa v zmysle § 2 písm.
c) zákona č. 129/2010 Z. z. je oprávnený v tomto smere podnikať na území Slovenskej republiky za
predpokladu udeleného platného povolenia Národnou bankou Slovenska.

48. Pokiaľ ide o poukaz žalovaného na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-630/17 zo dňa
14.02.2019, bez zohľadnenia skutkového stavu predchádzajúceho právnemu záveru Súdneho dvora
EÚ, ktorý má podporovať právny názor žalovaného o tom, že dôvodom neplatnosti zmluvy o úvere
nemôže byť absencia oprávnenia poskytovať spotrebiteľské úvery, nakoľko by išlo o porušenie práva

na slobodné poskytovanie služieb zakotvené v čl. 56 ZFEÚ, z uvedeného v tomto konaní vzhľadom
na odlišné skutkové základy vychádzať nemožno. V prvom rade odvolací súd dáva pozornosti, že
prvá prejudiciálna otázka vnútroštátneho (chorvátskeho súdu) sa týkala zákona o neplatnosti zmlúv
o úvere s medzinárodným prvkom, ktorý nadobudol účinnosť dňa 14.07.2017 a tento v § 10 ustanovil,
že zmluvy o úvere s medzinárodným prvkom, ktoré boli uzatvorené v Chorvátskej republike pred
nadobudnutím účinnosti tohto zákona medzi dlžníkmi a veriteľmi bez povolenia, sú absolútne neplatné

odo dňa ich uzatvorenia. Zmluva, ktorá bola predmetom konania na vnútroštátnom (chorvátskom)
súde bola uzatvorená dňa 05.01.2007 a bola na základe ustanovení takejto právnej úpravy neplatná,
vzhľadom na jej retroaktívne uplatňovanie. Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd pýtal, či sa články
56 a 63 ZFEÚ majú vykladať v tom zmysle, že im odporuje právna úprava členského štátu, o akú ide
vo veci samej, ktorá má okrem iného za následok, že zmluvy o úvere a právne úkony založené na

takýchto zmluvách uzatvorených na území tohto členského štátu medzi dlžníkmi a veriteľmi so sídlom
v inom členskom štáte, ktorí nie sú držiteľmi povolenia vydaného príslušnými orgánmi prvého členského
štátu na vykonávanie ich činnosti na jeho území, sú absolútne neplatné odo dňa svojho uzatvorenia,
a to aj vtedy, ak boli uzatvorené pred nadobudnutím účinnosti tejto právnej úpravy. Súdny dvor EÚ v
bode 73 odôvodnenia rozsudku konštatoval, že zákon o neplatnosti zmlúv o úvere s medzinárodným

prvkom ide zjavne nad rámec toho, čo je potrebné na dosiahnutie cieľov, ktoré zamýšľa sledovať,
pokiaľ prostredníctvom retroaktívneho pravidla, ktoré je všeobecné a automatické, stanovuje neplatnosť
všetkých zmlúv o úvere s medzinárodným prvkom, ktoré boli uzatvorené s veriteľmi bez povolenia,
s výnimkou tých, ktoré boli úplne splnené. Vzhľadom na uvedené Súdny dvor EÚ na prvú otázku
odpovedal v bode 75 odôvodnenia rozhodnutia tak, že článok 56 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle,

že bráni takej právnej úprave členského štátu, o akú ide vo veci samej, ktorá má predovšetkým za
následok, že zmluvy o úvere a právne úkony založené na takých zmluvách, ktoré boli uzatvorené na
území tohto členského štátu medzi dlžníkmi a veriteľmi so sídlom v inom členskom štáte, ktorí nie sú
držiteľmi povolenia vydaného príslušnými orgánmi prvého členského štátu na účely vykonávania ich
činnosti na jeho území, sú absolútne neplatné odo dňa ich uzatvorenia, a to aj vtedy, ak boli uzatvorené

pred nadobudnutím účinnosti uvedenej právnej úpravy. Naproti tomu v predmetnom konaní nemožno
konštatovať, že by zákon č. 129/2010 Z. z. pôsobil retroaktívne a ustanovenie § 11 ods. 3 tohto zákona
zakotvujúce neplatnosť zmlúv o úvere v prípade absencie povolenia bolo upravené v našom právnom
poriadku už v čase uzatvárania zmluvy o úvere žalovaného so žalobcom, a to tak vo vzťahu k veriteľom
so sídlom v Slovenskej republike, ako aj veriteľom so sídlom v inom členskom štáte EÚ.

49. Pokiaľ žalovaný v súvislosti s problematikou spĺňania podmienok poukázal na niektoré rozhodnutia
Súdneho dvora EÚ, z týchto nevyplýva, že by rozsudok súdu prvej inštancie bol s nimi v rozpore, resp.
že by išlo o skutkovo obdobné prípady, ako je tomu v tejto veci. V rozsudku C-120/78 (Cassis de Dijon)
sa totiž riešila iná otázka, a to či je jednostranná požiadavka uložená predpisom jedného členského štátu

na minimálny obsah alkoholu na účely predaja alkoholických nápojov vo všeobecnom záujme, ktorý by
mal prednosť pred požiadavkami voľného obehu tovarov, pričom Súdny dvor EÚ dospel k záveru, že
neexistuje žiadny závažný dôvod, prečo by sa alkoholické nápoje, pokiaľ sú legálne vyrábané a uvedené
na trh v niektorom členskom štáte, nemohli uviesť na trh iných členských štátov a prečo by sa na ne
mal vzťahovať zákonom stanovený zákaz uvádzania na trh nápojov s nižším obsahom alkoholu, ako

je limit stanovený vnútroštátnym predpisom. Z rozhodnutia vo veci C-76/90 (Manfred Säger) vyplýva,
že sa týkalo poskytovania patentovej obnovovacej služby, pri ktorej regulácii podľa Súdneho dvora EÚ
nemecká právna úprava prekročila to, čo je nutné k ochrane verejného záujmu, keď ustanovila, že
osoby vykonávajúce túto činnosť, musia mať odbornú kvalifikáciu, ktorá je dosť špecifická a neprimeraná
potrebámpríjemcov.Napokonpokiaľideožalovanýmcitovanúpasážzodôvodneniarozhodnutiavoveci

C-384/93 (Alpine Investments BV), uvedené rozhodnutie sa týkalo činnosti nazývanej ako „cold calling“
- telefonické kontaktovanie jednotlivcov s cieľom ponúknuť im rôzne finančné služby, kedy samotný
členský štát poskytovateľa tejto služby uložil poskytovateľovi zákaz činnosti v tomto smere (bez jeho
predchádzajúceho súhlasu), s čím sa Súdny dvor EÚ stotožnil a vyslovil, že členský štát, z ktorého sauskutočňuje telefonát, je v najlepšom postavení na úpravu činnosti „cold calling“ a aj keby prijímajúci štát
chcel zakázať operáciu „cold calling“ alebo ju podriadiť určitým podmienkam, nie je schopný zabrániť
alebo kontrolovať telefonáty z iného členského štátu bez spolupráce s príslušnými úradmi tohto štátu.

50. Vzhľadom na vyššie uvedené stručné zhodnotenie káuz, v ktorých boli predmetné rozhodnutia
SD EÚ vydané, nevidel odvolací súd dôvod obracať sa so žalovaným navrhnutými prejudiciálnymi
otázkami na Súdny dvor EÚ majúc za to, že žiadne z týchto rozhodnutí nespochybňuje, resp. nevyvracia
záver prijatý súdom prvej inštancie o zákonnej podmienke udelenia povolenia NBS pre poskytovanie
spotrebiteľských úverov aj pre zahraničné nebankové subjekty za rovnakých podmienok ako pre

tuzemské nebankové subjekty pre platnosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere, inom úvere alebo pôžičke.
51. K námietke žalobcu, že súd prvej inštancie aplikáciu slovenského právneho poriadku na základe
právneho predpisu z oblasti práva súkromného založil na inštitúte práva verejného, ktorým je otázka
povolení na poskytovanie spotrebiteľských úverov, odvolací súd uvádza len toľko, že povolenie na
poskytovanie spotrebiteľských úverov, iných úverov, či pôžičiek je vyžadované samotným ust. § 11 ods.
3 zákona č. 129/2010 Z. z. na platnosť zmluvy o úvere, toto ustanovenie má povahu súkromnoprávnej

normy, z ktorej súd prvej inštancie správne vychádzal.

52. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie dospel k správnemu
záveru ohľadom absolútnej neplatnosti zmluvy o úvere vychádzajúc pri tom z ustanovenia § 11 ods. 3
v spojení s ustanovením § 24 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z. z.

53. Právne posúdenie veci ohľadne námietky premlčania práva žalobcu na vydanie bezdôvodného
obohatenia žalovaný osobitne v odvolacom konaní nenapádal, preto sa ním odvolací súd súc viazaný
pri preskúmavaní napadnutého rozhodnutia odvolacími dôvodmi nezaoberal.

54. Žalovaným uplatnené odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP neboli vo vzťahu k I.
výroku rozsudku súdu prvej inštancie vo veci samej uplatnené dôvodne. Súd prvej inštancie dostatočne
zistil skutkový stav potrebný pre rozhodnutie vo veci a vec zároveň správne právne posúdil.

55. Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že žalovaný v podanom odvolaní síce formálne označil aj odvolací

dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP, tento však v obsahu odvolania osobitne oproti odvolaciemu
dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP nešpecifikoval, uviedol ho len ako eventuálne posúdenie
jeho odvolacích námietok, ak by bol odvolací súd názoru, že tieto nie sú vymedzením odvolacieho
dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP. S týmito odvolacími námietkami sa odvolací súd vyporiadal
už v predchádzajúcich bodoch odôvodnenia tohto rozhodnutia.

56. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v I. výroku vo veci samej
ako vecne správny potvrdil.

57. Odvolací súd v zmysle § 379 písm. a) CSP preskúmal aj od I. výroku vo veci samej závislý II. výrok

rozsudku súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania. Súd prvej inštancie
rozhodol v rozsudku o nároku žalobcu na náhradu trov konania síce podľa pomeru úspechu strán vo
veci (§ 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP) avšak nevykonateľným výrokom, v ktorom neuložil
žalovanému povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania a neuviedol, v akej lehote má byť náhrada
trov konania zaplatená (porovnaj napríklad uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

6Cdo/222/2016 zo dňa 23.03.2017, sp. zn. 6Cdo/196/2016 zo dňa 22.06.2017 a sp. zn. 7Cdo/123/2016
zo dňa 04.04.2017). Zmena rozhodnutia súdu prvej inštancie v II. výroku o trovách konania teda súvisí
len s nesprávne formulovaným výrokom, v ktorom absentovali tieto údaje. Preto odvolací súd uložil
žalovanému povinnosť nahradiť žalobcovi trovy prvoinštančného konania v rozsahu 97,10% do troch
dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov prvoinštančného konania.

Obsahovo ide o totožné rozhodnutie opierajúce sa o ustanovenie § 255 CSP. V II. výroku o trovách
konania bol preto rozsudok súdu prvej inštancie zmenený podľa § 388 CSP.

58. O nároku žalobcu na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, §
255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP a ako plne úspešnému v odvolacom konaní mu priznal nárok na náhradu

trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100 %. Z dôvodu vykonateľnosti rozhodnutia o
trovách konania formuloval odvolací súd aj výrok o nároku na náhradu trov odvolacieho konania do
povinnosti ich náhrady. Aj o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštanciepo právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

59. Rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v § 421 odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP); na určenie výšky
minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej
inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať účastník konania, v ktorého neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods.
1 CSP); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)

a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,
a) ktorému súdu je určené,
b) kto ho robí,

c) ktorej veci sa týka,
d) čo sa ním sleduje a
e) podpis
(§ 127 ods. 1 CSP).

Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky

tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

Strany sporu majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so žiadosťou
o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo zmeškania
lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej pomoci (§ 11

ods. 1 zákona č. 327/2005 Z.z.).

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom;dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Ak neboli splnené podmienky podľa § 429 CSP, resp. dovolanie má vady podľa § 429 CSP napriek
riadnemu poučeniu dovolateľa o povinnosti podľa § 429 CSP v odvolacom konaní, resp. napriek

výzve súdu prvej inštancie adresovanej dovolateľovi na odstránenie vád a jeho poučení o následkoch
neodstránenia vád dovolania, dovolací súd dovolanie odmietne (§ 447 písm. e) CSP v spojení s § 436
ods. 1 CSP).