Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 18. september 2024

Súd: Mestský súd Bratislava IV
Spisová značka: B1-10C/51/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1119215139
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 09. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dana Káčerová

ECLI: ECLI:SK:MSBA4:2024:1119215139.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Mestský Bratislava IV pred sudkyňou JUDr. Danou Káčerovou v právnej veci žalobkyne v prvom

rade: A. B., narodená XX.X.XXXX, bytom C. XXXX/X, XXX XX D., žalobcu v druhom rade: E. B.,
narodený XX.X.XXXX, bytom C. XXXX/X, XXX XXD. D., žalobkyne v treťom rade: F. E., G. B., narodená
XX.X.XXXX, bytom C. XXXX/X, XXX XX D., zastúpených: Advokátska kancelária IILC, s.r.o., so sídlom
Mlynské nivy 73, 821 05 Bratislava, proti žalovanému v prvom rade: KOMUNÁLNA poisťovňa, a.s.
Vienna Insurance Group, IČO: 31 595 545, so sídlom Štefánikova 17, 811 05 Bratislava, zastúpeného:
JUDr. Felix Neupauer, advokát, so sídlom so sídlom Dvořákovo nábrežie 8/A, 811 02 Bratislava,
žalovanému v druhom rade: H. E., narodený X.X.XXXX, bytom D. XXX/X, XXX XX D., o náhradu

nemajetkovej ujmy v sume 100 000 € (dvakrát v sume 35 000 € pre každého zo žalobcov v prvom a
druhom rade, 30 000 € pre žalobkyňu v treťom rade) takto

r o z h o d o l :

Žalovanývprvomradeažalovanývdruhomradesúpovinníspoločneanerozdielnezaplatiťžalobkyni
v prvom rade sumu 25 000 €, žalobcovi v druhom rade sumu 25 000 €, žalobkyni v treťom rade sumu
20 000 €, všetko v lehote 30 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.
Súd žalobu žalobcov v prvom rade, druhom rade, treťom rade vo zvyšku uplatneného nároku z a m i e t a.
Súd žalobcom v prvom rade, druhom rade, treťom rade priznáva nárok na náhradu trov konania voči

žalovaným v prvom rade a druhom rade v rozsahu sto percent (100%).
Súd žalovanému v prvom rade priznáva nárok na náhradu trov konania odvolacieho konania voči
žalobcom v prvom rade, druhom rade, treťom rade v rozsahu sto percent (100%).

o d ô v o d n e n i e :

1.Žalobcovia v prvom, druhom a treťom rade žalobou doručenou súdu dňa 16.10.2019 sa voči
žalovaným v prvom a druhom rade domáhali ochrany osobnosti a nároku na náhradu nemajetkovej ujmy
v rozsahu - žalobcovia v prvom a druhom rade každý vo výške po 35 000 € a žalobkyňa v treťom rade
v sume 30 000 €, na tom skutkovom základe, že dňa 30.11.2018 o 00:30 hod. došlo na štátnej ceste
I/74 v kilometri 36, v úseku medzi mestom Snina a obcou Stakčín k dopravnej nehode, pri ktorej došlo k

smrteľnému zraneniu pána I. J. B., ktorý bol synom žalobcov v prvom a druhom rade a bratom žalobkyne
v treťom.
Dopravnú nehodu zavinil žalovaný v druhom, ktorý ako vodič osobného motorového vozidla Škoda
Fabia, viedol motorové vozidlo v smere na obec D. a z dôvodu nevenovania sa plne vedeniu vozidla, ako
aj neprispôsobenia rýchlosti jazdy svojim schopnostiam, vlastnostiam vozidla, stavu a povahe vozovky
a iným okolnostiam, ktoré možno predvídať, pri prejazde mierne ľavotočivej zákruty s vozidlom zišiel
vpravo v smere jazdy do priekopy, kde vozidlo narazilo do lesného porastu a niekoľkokrát sa prevrátilo.

Pri tejto dopravnej nehode došlo k usmrteniu syna žalobcov v prvom a druhom rade, ktorý bol bratom
žalobkyne v treťom rade.
Žalovaný v druhom bol trestným rozkazom Okresného súdu Humenné zo dňa 22.03.2019, ktorý
nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 16.04.2019, odsúdený za prečin usmrtenia podľaustanovenia § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na ustanovenie § 138 písm.
h) Trestného zákona za prečin z ublíženia na zdraví podľa ustanovenia § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a)
Trestného zákona s poukazom na ustanovenie § 138 písm. h), j) Trestného zákona.

V čase vzniku dopravnej nehody bolo motorové vozidlo, patriace žalovanému v druhom rade, povinne
zmluvne poistené žalovaným v prvom rade.
Vo vzťahu k osobe zosnulého J. B. žalobcovia v žalobe uviedli, že v čase úmrtia mal iba 27 rokov,
dosiahol vysokoškolské vzdelanie, no pre svoju záľubu v autách pracoval ako automechanik. Zosnulý
syn žalobcov v prvom a druhom rade a brat žalobkyne v treťom rade mal veľmi dobrú povahu, bol

usmievavý a bol vždy nápomocný. Býval v spoločnej domácnosti so žalobcami. Zosnulý J. B. so
žalobkyňou v treťom rade, ako so sestrou, býval u rodičov v spoločnej detskej izbe a mal s ňou
mimoriadne dobrý vzťah. Žalobcovia v žalobe uviedli, že boli fungujúca a šťastná rodina, trávili spoločne
voľný čas, zaujímali sa jeden o druhého. Život žalobcov už nikdy nebude taký, ako pred jeho úmrtím.
Žalobcovia v žalobe konštatovali, že medzi nebohým J. B. a žalobcami v prvom a druhom rade - jeho
rodičmi a žalobkyňou v treťom rade - sestrou boli vytvorené veľmi silné rodinné putá. Ako rodina mali

vyvinuté sociálne a citové väzby. Náhla smrť syna žalobcov v prvom a druhom rade a brata žalobkyne
v treťom rade im spôsobila silnú psychickú traumu, s ktorou sa len veľmi ťažko vyrovnávajú. Úmrtie J.
B. zasiahlo všetkých pozostalých členov rodiny.
Žalobcovia v prvom a druhom rade uviedli v žalobe, že prišli o syna, ktorého milovali. Žalobkyňa v prvom
rade bola na zosnulého J. B. veľmi citovo naviazaná. Žalobcovia v prvom a v druhom rade ako rodičia

z dôvodu, že smrť ich syna znášali veľmi B1-10C/51/2019 3

ťažko, museli požívať tabletky na upokojenie, ktoré užívajú aj v čase podania žaloby, boli im podávané
v niektorých ťažkých situáciách aj injekcie na ukľudnenie. Žalobcovia na zmiernenie smútku požiadali o
pomocrodinnúznámu,ktorájepsychologička.Potrebazmierňovaťbolesťužalobcovzostratyichsynaa

brata pretrváva dodnes a preto, ešte aj v čase podania žaloby, uskutočňujú rozhovory s psychologičkou
približne dvakrát do mesiaca.
Žalobcovia v prvom a druhom rade - rodičia zosnulého v žalobe konštatovali, že nebudú môcť už vidieť
ako ich syn v živote napreduje, ako si založí rodinu, ako bude žiť a v starobe sa nebudú môcť naňho
spoľahnúť. Vzniknutá trauma sa z ich života nedá odstrániť z dôvodu, že smrť dieťaťa, v tak mladom

veku, je pre rodiča veľmi deštrukčná.
Žalobkyňa v treťom rade v žalobe uviedla, že taktiež smrť brata znáša veľmi ťažko. Bol jej "veľký starší
brat"akeďžemalispoločnúdetskúizbu,častosazhováraliaboljejveľkouoporouvjejživotevovšetkých
smeroch nielen v škole, ale aj v jej osobnom živote. Smrť brata znáša veľmi ťažko, prepadá ju smútok
za bratom, ktorý častokrát vyúsťuje do plaču.

Žalobcoviasvojuaktívnuvecnúlegitimáciuodvodilispoukazomnaustanovenia§11anasl.Občianskeho
zákonníka, ako aj s poukazom na zákon č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla v znení neskorších predpisov.
Žalobcovia pri svojej argumentácii poukázali na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie zo dňa
24.10.2013 sp. zn. C-22/12, v ktorom súd konštatoval, že poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú

prevádzkou motorových vozidiel sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy
spôsobenú blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe
zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej.
V tomto kontexte žalobcovia uviedli, že uvedeným rozhodnutím, v zmysle ktorého povinné poistenie

zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla pokrýva aj náhradu nemajetkovej
ujmy, sa riadia už aj súdy Slovenskej republiky, ktoré priznávajú náhrady nemajetkovej ujmy príbuzným
obetí dopravných nehôd z dôvodu, že povinnosť krytia poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú
tretím osobám motorovými vozidlami je zabezpečená a definovaná právnou úpravou Európskej únie. V
tomto kontexte žalobcovia poukázali na rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 5Co 133/2016,

zo dňa 15.3.2017.
Žalovaný v druhom rade, ako vinník dopravnej nehody, mal uzatvorenú zmluvu o povinnom poistení
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla so žalovaným v prvom rade a
teda žalovaný v prvom rade je povinný nahradiť žalobcom v prvom až treťom rade, okrem nárokov
definovanýchvustanovení§4ods.2zákonaopovinnomzmluvnompoistení,ajspôsobenúnemajetkovú

ujmu za žalovaného v druhom rade.
Žalobcovia listom zo dňa 12.03.2019 vyzvali žalovaného v prvom rade na náhradu nemajetkovej ujmy.
Žalovaný v prvom rade listom zo dňa 21.03.2019 žalobcom oznámil, že ako poisťovňa nespôsobil zásah
do ich osobnostných práv a preto im nemôže poskytnúť náhradu nemajetkovej ujmy. B1-10C/51/2019 4Žalobcovia si nárok na náhradu nemajetkovej ujmy ustálili vzhľadom na závažnosť ujmy vzniknutej v
dôsledku neoprávneného zásahu do ich práva na ochranu osobnosti.

2. Žalovaný v prvom rade súdu dňa 2.12.2019 doručil písomné vyjadrenie k obsahu žaloby, v zmysle
ktoréhožiadalžalobuakonedôvodnúvcelomrozsahuzamietnuťzdôvodu,ženeuznávalnárokžalobcov
v celom rozsahu a považoval uplatnený nárok žalobcov za neoprávnený a bez právneho základu a čo
do výšky, za neprimeraný a nepreukázaný.
Žalovaný v prvom rade v písomnom vyjadrení namietal svoju pasívnu vecnú legitimáciu v konaní z

dôvodu,ževzmyslesúčasneplatnéhoaúčinnéhovnútroštátnehoprávauplatniteľnéhovovecisamej,t.j.
v zmysle zákona O povinnom zmluvnom poistení (PZP) nie je pasívne vecne legitimovaným subjektom,
voči ktorému by mohol byť uplatnený nárok z titulu zásahu do osobnostných práv žalobcov z dôvodu,
že zákon PZP sa nevzťahuje na náhradu nemajetkovej ujmy a povinnosť zahrnúť tento inštitút do
poistných zmlúv žalovanému v prvom rade žiadnym spôsobom tento zákon neukladá. Vo vzťahu k
rozsudku vo veci Haasová C-22/12 žalovaný v prvom rade uviedol, že Európsky súdny dvor (ESD)

žiadnym spôsobom nestanovil, že pasívna legitimácia poisťovateľov podľa zákona o PZP v sporoch
o zaplatenie nemajetkovej ujmy pozostalým automaticky by bola daná, ale iba upresnil, že by tomu
tak mohlo byť, pokiaľ by toto bolo obsahom úpravy vnútroštátneho práva, ktorým je vo vzťahu k
žalovanému v prvom rade, ako súkromnoprávnej osobe, práve zákon o PZP. Žalovaný v prvom rade
vo vyjadrení uviedol, že vzhľadom na závery ESD v danej veci je preto nevyhnutné prihliadať jedine na

vnútroštátnu právnu úpravu. Právna úprava poistenia zodpovednosti za škodu v ustanovení § 4 ods.
2 zákona PZP taxatívne vymedzuje prípady, ktoré podliehajú poistnému krytiu a ktoré sú z hľadiska
rozlíšenia toho, čo sa odškodňuje, plne v zhode s právnou úpravou o spôsobe a rozsahu náhrady
škody obsiahnutej v Občianskom zákonníku v ustanovení v § 442 a nasl. Pod takto vymedzenú škodu
zákon o PZP neumožňuje subsumovať náhradu nemajetkovej ujmy vyplývajúcu z ustanovenia § 13 ods.

2 Občianskeho zákonníka, pokiaľ sa tak poistený s poisťovňou nadštandardne nedohodne v poistnej
zmluve.
Žalovaný v prvom rade v písomnom vyjadrení na podporu svojej argumentácie poukázal na rozhodnutie
Ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 60/2010, zo dňa 20.1.2011, ako aj na uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo 18/2013 zo dňa 05.12.2013, na publikovaný rozsudok Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo 176/2012 zo dňa 26.09.2013.
Vo vzťahu k nemajetkovej ujme a príčinnej súvislosti žalovaný v prvom rade poukázal na rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29.03.2007 sp. zn. 3Cdo 32/2007, v ktorom najvyšší súd
uviedol, že ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva. Najvyšší
súd v rozhodnutí taktiež uviedol, že príčinou vzniku škody nie je skutočnosť, ktorá je už sama následkom.

Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený, nestačí, ak je iba
sprostredkovaný. Vzhľadom na skutočnosť, že vo vzťahu k žalovanému v prvom rade je poistnou
udalosťou dopravná nehoda a zásah do osobnostných práv žalobcov nastal sprostredkovane v dôsledku
reakcie na už následky tejto dopravnej nehody, podľa názoru žalovaného, neexistuje vo vzťahu k
žalobcom a uplatňovanej nemajetkovej ujme priama príčinná súvislosť s poistnou udalosťou ako takou

v zmysle § 5 ods. 1 písm. h) zákona PZP. V tomto kontexte žalovaný poukázal aj na rozsudok ESD zo
dňa B1-10C/51/2019 5

10.12.2015 vo veci C-350/14, v ktorom Európsky súdny dvor v otázke ujmy pozostalých súvisiacej s
úmrtím osoby pri dopravnej nehode túto opakovane a na viacerých miestach označuje ako nepriame

následky tejto nehody, pričom škodu nepredstavuje ujma na zdraví s následkom smrti dcéry p. K. L.,
ktorú utrpeli jej rodinní príslušníci, treba ako takú, považovať za nepriame následky nehody.
Žalovanývprvomradevpísomnomvyjadrenítedajednoznačnekonštatoval,žeajvprípadeteoretického
akceptovaniapremisy,žepodškodounazdravíjemožnéextenzívnymvýkladomzahrnúťajnemajetkovú
ujmu pozostalých, je potom poisťovateľ - žalovaný v prvom rade priamo zo zákona o PZP oslobodený

od povinnosti platiť za poisteného škodu - nemajetkovú ujmu a to práve z dôvodu absencie priamej
príčinnej súvislosti s poistnou udalosťou, keďže zásah do ochrany osobnosti žalobcov je reakciou na
prvotný následok, ktorým je dopravná nehoda.
Žalovanývprvomradezároveňvovyjadreníuviedol,žeakbysasúdnestotožnilsjehoargumentáciouvo
vzťahu k nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie a vo vzťahu k neexistencii príčinnej súvislosti medzi

dopravnou nehodou a uplatneným nárokom navrhol, aby súd skúmal okolnosti na strane žalovaného
v druhom rade - jeho konanie v čase dopravnej nehody vo vzťahu k žalobcom a k nárokom, ktoré si v
konaní uplatnili, ako aj majetkové pomery žalovaného v druhom rade, ktoré sú rozhodné vo vzťahu k
prípadnej primeranosti výšky náhrady nemajetkovej ujmy. Žalovaný v prvom rade taktiež navrhol, abysúd skúmal, či žalobcovia si nárok na náhradu nemajetkovej ujmy uplatnili aj voči žalovanému v druhom
rade a v akej výške, keďže žalovaný v druhom rade bol pôvodca neoprávneného zásahu. Zároveň
žalovaný v prvom rade navrhol výsluch žalovaného v druhom rade. Žalovaný v prvom rade zároveň

namietal, že netvorí žiadne procesné spoločenstvo so žalovaným v druhom.
3. Žalovaný v druhom rade súdu dňa 09.03.2020 doručil písomné vyjadrenie k obsahu žaloby, z obsahu
ktorého je zrejmé, že žalovaný v druhom rade nerozporoval, že dňa 30.11.2018 v nočných hodinách
došlo k dopravnej nehode osobným motorovým vozidlom Škoda Fabia, ktoré osobne riadil. V čase
dopravnej nehody žalovaný v druhom rade nemal dovŕšených 20 rokov. Žalovaný taktiež vo vyjadrení

nerozporoval, že v motorovom vozidle jedným zo spolucestujúcich bol aj syn žalobcov v prvom a druhom
rade a brat žalobkyne v treťom rade, ktorý následkom zranení utrpených pri dopravnej nehode zomrel.
Žalovaný v druhom rade v písomnom vyjadrení uviedol, že k udalostiam z dopravnej nehody sa stále
vracia vo svojich myšlienkach a premýšľa, kde spravil chybu. Žalovaný v druhom rade vo vyjadrení
uviedol, že nie je si vedomý, že by nedodržal rýchlosť pri riadení motorového vozidla, resp. by porušil iné
dopravné predpisy. Žalovaný v druhom rade však vo vyjadrení uviedol, že si pamätá, že poveternostné

podmienky v čase vedenia motorového vozidla boli sťažené a práve tie boli príčinou vzniku dopravnej
nehody, ktoré žalovaný v druhom rade neodhadol a podcenil. Žalovaný v druhom rade v písomnom
vyjadrení uviedol, že k dopravnej nehode nedošlo z jeho strany úmyselne a jazdu s motorovým vozidlom
spolu so svojimi priateľmi a známymi absolvoval práve na ich žiadosť, pretože vedeli, že šoféruje rád.
Žalovaný v druhom rade v písomnom vyjadrení prejavil ľútosť vo vzťahu k následkom, ktoré v

súvislosti s dopravnou nehodou vznikli. Uviedol, že dokonca svojho života sa nezbaví otázok, výčitiek
a bezmocnosti. B1-10C/51/2019 6

Žalovaný v druhom rade k otázke zodpovednosti za uplatnený nárok uviedol, že rozumie pohnútkam
žalobcov, ktoré ich viedli k podaniu žaloby a má za to, že takéto prípady majú byť kryté z povinného

zmluvného poistenia, keďže motorové vozidlo bolo v čase vzniku nehody poistené žalovaným v prvom
rade. Žalovaný v druhom rade zároveň nesúhlasil s vyjadrením žalovaného v prvom rade zo dňa
21.03.2019, ktoré pred podaním žaloby žalovaný v prvom rade doručil právnemu zástupcovi žalobcov,
v ktorom odmietol poskytnúť žalobcom uplatnené zadosťučinenie a v ktorom zároveň uviedol, že takýto
nárok podľa ustanovenia § 13 Občianskeho zákonníka si žalobcovia majú uplatniť výlučne voči osobe,

ktorá sa neoprávneného zásahu do ich osobnostných práv dopustila.
Žalovaný v druhom rade vo svojom vyjadrení uviedol, že Slovenská republika je členským štátom
Európskej únie, preto by sa jej všeobecné súdy mali stotožniť so stanoviskom Súdneho dvora EÚ,
podľa ktorého povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla
má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej

nehode. Žalovaný v druhom rade zároveň v písomnom vyjadrení poukázal na tú skutočnosť, že Ústavný
súd Slovenskej republiky potvrdil tak priamy, ako aj nepriamy účinok smerníc Európskej únie na naše
vnútroštátne právo, keď subsumoval nemajetkovú ujmu pod poistné krytie z povinného zmluvného
poistenia. Žalovaný v druhom rade v kontexte so svojou argumentáciou poukázal na uznesenie
Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 11.10.2016, sp. zn. III. ÚS 666/ 2016.

Žalovaný v druhom rade jednoznačne v závere svojho vyjadrenia uviedol, že nároky žalobcov by mal
uspokojiť žalovaný v prvom rade ako poisťovňa, u ktorej motorové vozidlo, ktoré riadil a ktorým bola
spôsobená dopravná nehoda, pri ktorej zomrel syn žalobcov v prvom a druhom rade a brat žalobkyne
v treťom rade, bolo povinne zmluvne poistené. Zároveň žalovaný v druhom rade uviedol, že vzhľadom
na svoju nemajetnosť a vek, uplatnené nároky žalobcov uspokojiť nedokáže.

4. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní v prejednávanej veci rozhodol rozsudkom dňa 9. mája
2022, č. k. 10C/51/2019-197, ktorým uložil žalovanému v prvom a druhom rade povinnosť spoločne a
nerozdielne zaplatiť žalobkyni v prvom rade sumu 25 000 €, žalobcovi v druhom rade sumu 25 000 €,
žalobkyni v treťom rade sumu 20 000 €, všetko v lehote 30 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku, vo
zvyšku uplatneného nároku žalobu žalobcov zamietol a žalobcom 1/, 2/ a 3/ priznal nárok na náhradu

trov konania voči žalovaným 1/ a 2/ v rozsahu 100%.
5. Rozsudok súdu prvej inštancie bol zrušený unesením Krajského súdu v Bratislave č.k. 5Co/18/2023
– 249 zo dňa 25. júna 2024 v dôsledku podaného odvolania žalovaným v prvom rade voči rozsudku
vydaného súdom prvej inštancie.
6. Odvolací súd v zrušujúcom uznesení uviedol, že sa zaoberal právnym posúdením otázky pasívnej

vecnej legitimácie žalovaného v prvom rade v spore. Predmetom posudzovaného konania je náhrada
nemajetkovej ujmy žalobcov, ktorú utrpeli tým, že poistenec žalovaného v prvom rade spôsobil dopravnú
nehodu, pri ktorej usmrtil ich blízku osobu. Svoj nárok žalobcovia uplatnili proti poisťovni, s ktorou mal
vinník dopravnej nehody v jej čase uzatvorené povinné zmluvné poistenie. Neoprávnený zásah do ichosobnostnýchprávvidiavporušeníichprávanasúkromnýarodinnýživot.Pasívnulegitimáciupoisťovne
vyvodzujú z B1-10C/51/2019 7

ust. § 4 ods. 2 písm. a/ zákona č. 381/2001 Z. z., v zmysle ktorého má poistený z poistenia relevantného
druhu zodpovednosti právo, aby poisťovateľ (žalovaný 1/) za neho nahradil poškodeným (žalobcom)
uplatnené preukázateľné nároky na náhradu škody, pod ktorý pojem podľa ich názoru spadá aj
nemajetková ujma.
Odvolací súd vo svojom rozhodnutí uviedol, že je pravdou, že súdna prax aplikujúca právnu úpravu

zákona č. 381/2001 Z.z. sa menila a vyvíjala, preto v rámci nej existuje viacero odlišných rozhodnutí
zaujímajúcichkdanejprávnejproblematikerozdielnynázoratopočnúcrozhodnutiamiNajvyššiehosúdu
Slovenskej republiky vo veciach so sp. zn. 3Cdo 301/2002, 4Cdo 168/2009, cez rozhodnutie Súdneho
dvora Európskych spoločenstiev a Európskej únie sp. zn. C-22/12 zo dňa 24.10.2013 vo veci Haasová,
až po nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 11.10.2016, sp. zn. III.ÚS 666/2016.
Odvolací súd vo svojom rozhodnutí uviedol, že práve vzhľadom na nejednotnosť súdnej praxe ohľadom

pasívnej legitimácie v sporoch o náhradu nemajetkovej ujmy pozostalých obetí dopravných nehôd
NajvyššísúdSlovenskejrepublikynazasadnutísvojhoobčianskoprávnehokolégiadňa09.10.2018prijal
rozhodnutie č. 2 za účelom jeho uverejnenia v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky v znení právnej vety: "Škodou pre účely zákona č. 381/2001 Z.
z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zmien a doplnení je aj nemajetková
ujma spočívajúca v zásahu do osobnostných práv pozostalých obete dopravnej nehody spôsobenej
prevádzku motorového vozidla. V spore o náhradu takejto ujmy je poisťovňa pasívne legitimovaná." Toto
rozhodnutie prijaté na zasadnutí občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdum Slovenskej republiky
bolo uverejnené v Zbierke č. 8/2018 stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí

súdov Slovenskej republiky ako rozhodnutie č. 61 vo veciach občianskoprávnych. V zbierke je uvedené,
že vychádza z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31.07.2017 vo veci sp. zn. 6Mcdo
1/2016, v ktorom sa Najvyšší súd Slovenskej republiky podrobne vysporiadal so všetkou právnou
argumentáciou ohľadom priamej a nepriamej aplikovateľnosti smerníc použitou aj v posudzovanom
konaní. Odvolací súd v rozhodnutí uviedol, že nemá dôvod na odklon od právnej vety daného stanoviska

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v posudzovanom prípade a stotožnil sa s ním.
Odvolací súd sa stotožnil s právnym posúdením súdu prvej inštancie vo veci pokiaľ ide o pasívnu
legitimáciu žalovanej poisťovne v spore, keďže ide o otázku zodpovedanú stanoviskom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky uverejnenom riadne v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, ktoré danú právnu problematiku týkajúcu sa priamej

a nepriamej aplikovateľnosti smerníc na vnútroštátne právo vyriešilo a ustálenou judikatúrou Ústavného
súdu Slovenskej republiky v ostatnom čase.
7. Čo sa týka uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, odvolací súd uviedol, že súd prvej
inštancie mal za to, že všetkým žalobcom rozhodne vznikol nárok na náhradu nemajetkovej ujmy,
nakoľko ich ujmu by ako závažnú považoval každý človek v rovnakej situácii. Z dokazovania vyvodil, že

dôsledky smrti syna a brata žalobcov, sú u všetkých žalobcov závažnou ujmou, keď ako rodina boli vždy
súdržní, aktívne si užívali voľný čas, B1-10C/51/2019 8

spoločné chvíle, navzájom si pomáhali a mali spoločné plány, takže smrť, ktorá preťala doterajšie
pokojné plynutie životov žalobcov, má za následok najmä u rodičov zosnulého nemalé psychické

problémy, čo vzhľadom na skutočnosť, že smrť vlastného dieťaťa je zaradená na najvyššie priečky
stresových situácií, je viac ako pochopiteľné.
8. Vo vzťahu odvolateľovej námietke k výške náhrady nemajetkovej ujmy za stratu blízkej osoby,
v zmysle ktorej prezentoval odvolateľ názor, že v dôsledku dopravnej nehody s ohľadom na vzťah
princípu proporcionality a satisfakčnú funkciu poskytovania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch,

kedy satisfakčná funkcia náhrady má zmierniť následky na strane žalobcov, ktoré sa poskytnutím
náhrady v peniazoch v akejkoľvek výške odstrániť nedajú, čo je zásadný rozdiel medzi nárokmi za
zásah do osobnostných práv stratou blízkej osoby a nároku za zásah do osobnostných práv znížením
dôstojnosti fyzickej osoby, alebo jej vážnosti v spoločnosti, kde poskytnutie vyššej náhrady je spôsobilé
nahradiť, resp. zmierniť stratený spoločenský potenciál, odvolací súd tento názor nezdieľal.

Odvolací súd uviedol v rozhodnutí, že je potrebné zohľadniť najmä tú skutočnosť, že v súdenej veci
došlo k nezvratnej ujme v tom zmysle, že boli rodinné putá medzi žalobcami a ich synom, resp. bratom
pretrhnuté definitívne a to v dôsledku usmrtenia blízkej osoby pri dopravnej nehode.Odvolací súd uviedol v rozhodnutí, že súd prvej inštancie pri určení výšky náhrady nemajetkovej
ujmy správne prihliadol na závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy, ako aj na okolnosti, za ktorých
k neoprávnenému zásahu došlo. Závažnosť vzniknutej ujmy žalobcov a jej dôsledky mal súd prvej

inštancie, podľa názoru odvolacieho súdu, riadne preukázané výsledkami vykonaného dokazovania.
Odvolacísúdvuzneseníuviedol,žesmrťoublízkehopríbuznéhožalobcovdošloknenávratnejdeštrukcii
dovtedajších osobných a rodinných vzťahov. Odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie uviedol v
rozhodnutí, že vzhľadom na intenzitu zásahu a jeho nenapraviteľné následky je morálne zadosťučinenie
nepostačujúce, v dôsledku čoho žalobcom patrí náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 13 ods. 2

a 3 Občianskeho zákonníka). Odvolací súd v rozhodnutí uviedol, že aj podľa jeho názoru, bola výška
tejto náhrady, ktorú žalobcom priznal súd prvej inštancie, primeraná všetkým relevantným okolnostiam,
nebola paušalizovaná, nebola stanovená nad rámec bežného rozhodovania v obdobných nárokoch.
Odvolací súd uviedol, že súd prvej inštancie ju individualizoval vo vzťahu ku každému zo žalobcov a
zohľadnil všetky okolnosti prejednávanej veci a prípadu. Odvolací súd uviedol, že v prejednávanej veci
bolo a je potrebné prihliadnuť aj na to, že nárok v danom prípade vzhľadom na značnú psychickú bolesť,

ktorá nastala u žalobcov, ktorí tvorili členov veľmi súdržnej rodiny spoločne s nebohým synom, resp.
bratom,jepotrebnéposúdiťextenzívnejšieakobežnúnáhradunemajetkovejujmyprizásahudoochrany
osobnostipodľa§11Občianskehozákonníka.Odvolacísúduviedolvrozhodnutí,ževýškanemajetkovej
ujmy, ktorú stanovil súd prvej inštancie, predstavuje odčinenie útrap žalobcov peňažnou náhradou a má
satisfakčný, ale aj preventívny charakter; vychádza zásadne z objektívnej zodpovednosti a nevyžaduje

zavinenie.
Odvolací súd uviedol, že z Občianskeho zákonníka vyplýva, že jediným kritériom, podľa ktorého má súd
posúdiť a priznať náhradu nemajetkovej ujmy, je závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých došlo
k zásahu do práva na ochranu osobnosti. Odvolací súd vo B1-10C/51/2019 9

svojom rozhodnutí uviedol, že súd prvej inštancie uznal, že rozhodnutie o priznaní výšky nemajetkovej
ujmy v prípade straty blízkej osoby je mimoriadne náročné, pretože vo vnútri každej rodiny dochádza
k vzniku neopakovateľných individuálnych vzťahov a smrť spôsobuje následné pretrhnutie väzieb vo
vnútri rodiny v dôsledku straty jej člena. Takýto zásah je u každej fyzickej osoby individuálny a je
preto potrebné citlivo a individuálne posudzovať výšku náhrady nemajetkovej ujmy. Posudzovanie výšky

nemajetkovej ujmy nemožno v žiadnom prípade znevažovať tým spôsobom, aby bola vnímaná ako
"cena ľudského života". Zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy nie je kompenzovať fyzickú absenciu
zomrelého, ale pokúsiť sa nahradiť pozostalým nemateriálnu ujmu, prejavujúcu sa v ich konkrétnych
subjektívnych pocitoch. V tejto citlivej otázke nie je možnosť voľnej úvahy súdu neobmedzená, ale aj
tu je potrebné rešpektovať princíp legitímneho očakávania a to nielen na strane poškodených, ale aj

na strane povinného subjektu. To znamená, že aj rozhodovanie o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy
musí rešpektovať určitú líniu rozhodovacej činnosti najvyšších súdnych autorít vo vzťahu k obdobným
porušeniam individuálnych rodinných vzťahov.
Odvolací súd v rozhodnutí uviedol, že keďže jedným z podstatných kritérií pre určenie primeranej
výšky náhrady nemajetkovej ujmy je zohľadnenie rozhodnutí súdov v obdobných veciach, odvolací súd

poukázal na takéto rozhodnutia všeobecných súdov. Ide napr. o rozhodnutie Krajského súdu v Prešove
sp. zn. 21Co/137/2017, ktorý plnoletým deťom priznal každému 20 000 €, rozhodnutie Krajského súdu
Banská Bystrica sp. zn. 14Co/19/2017 priznané sumy 17 000 € a 20 000 €, rozsudkom Okresného súdu
Trnava sp. zn. 21C/279/2016 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 24Co/299/2018
súd priznal náhradu nemajetkovej ujmy manželke v sume 15 000 € a plnoletým deťom po 12 000 € a

13 000 € v súvislosti so smrťou pri dopravnej nehode; rozsudkom Okresného súdu Rimavská Sobota
sp. zn. 8C/103/2009 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15Co/171/2012
bola manželke priznaná náhrada nemajetkovej ujmy 20 000 € a deťom po 15000 €; - rozsudkom
Okresného súdu Prešov sp. zn. 10C/94/2014 bola manželke priznaná náhrada nemajetkovej ujmy 20
000 €, plnoletému synovi 15 000 €; rozsudkom Okresného súdu Poprad sp. zn. 9C/45/2011 v spojení

s rozhodnutím Krajského súdu v Prešove sp.zn. 21Co/137/2017 bola pozostalej manželke priznaná
náhrada nemajetkovej ujmy 40 000 €, plnoletým deťom po 20 000 € v súvislosti so smrťou pri dopravnej
nehode; rozsudkom Okresného súdu Zvolen sp. zn. 2T/210/2013 v spojení s rozhodnutím Krajského
súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14Co/19/2017 bola manželke zomrelého priznaná náhrada vo výške 40
000 €, plnoletému synovi 17 000 €, plnoletej dcére 20 000 €; rozsudok Krajského súdu v Prešove č.k.

11Co/83/2012 zo dňa 7. mája 2013 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 3Cdo/18/2016 z 22. júna 2016, ktorým bola za usmrtenie manžela žalobkyne 1/ a otca žalobcov
2/ a 3/ zomrelého na následky ťažkých zranení pri dopravnej nehode, právoplatne priznaná peňažná
náhrada vo výške 3 x 23 000 €. Z vyššie označených rozhodnutí, podľa právneho názoru odvolaciehosúdu, je dostatočne zrejmé, že výška náhrady nemajetkovej ujmy v súdenej veci priznaná žalobcom v
prvom až treťom súdom prvej inštancie nie je nijako premrštená, resp. neprimeraná.
V kontexte svojej argumentácie odvolací súd uviedol, že Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení

sp. zn. 2Cdo/188/2021 v súvislosti s výškou náhrady nemajetkovej ujmy a jej prípadnou limitáciou v
zmysle osobitného zákona o obetiach trestných činov poukázal na to, že výška náhrady za utrpenú ujmu
nie je zákonom nijako limitovaná a jej určenie je B1-10C/51/2019 10

ponechané na voľnej úvahe rozhodujúceho súdu. I keď jednotlivé súčasti osobnosti fyzickej osoby

a osobnostných práv, ktorým poskytuje ochranu § 13 OZ (život, zdravie, súkromie, rodinný život a
pod.) sú hodnoty, ktoré v podstate nemožno vyjadriť v peniazoch, neoceniteľnosť jednotlivých stránok
ľudskej osobnosti ešte neznamená, že by peniazmi nebolo možné vyjadriť adekvátnu výšku náhrady
nemajetkovej ujmy spôsobenej protiprávnym zásahom do týchto práv. Výšku náhrady nemajetkovej
ujmy možno určiť a to spôsobom, ktorý uvádza zákon - vždy s prihliadnutím na individuálne okolnosti
charakterizujúce závažnosť vzniknutej ujmy a na jedinečnú povahu okolností, za ktorých k porušeniu

práva došlo. Náhradu nemajetkovej ujmy nie je možné kvantifikovať. Náhrada skutočne zodpovedajúca
utrpenej ujme je pojmovo vylúčená a priznávaná náhrada je tak len akousi "finančnou náplasťou", ktorou
je pozostalým obete dopravnej nehody umožnené kompenzovať utrpenú ujmu formou peňažnej výhody.
Z tohto pohľadu preto akokoľvek vysoká priznaná suma nemôže nikdy skutočne odstrániť, napraviť,
odvrátiť utrpenú bolesť blízkych osôb, svojím spôsobom môže iba vyvážiť ich utrpenie. Stanovenie

výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je síce vecou voľnej úvahy súdu, jeho úvaha musí byť
ale náležite odôvodnená a vždy musí mať základ v takých konkrétnych skutkových zisteniach súdu,
ktoré zohľadňujú individuálne okolnosti prejednávaného prípadu a so zreteľom na ne sú relevantné pre
posúdenie primeranosti náhrady v zmysle § 13 ods. 3 OZ.
Odvolací súd poukázal aj na konanie vedené Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn.

9Cdo/47/2023, v ktorom dovolatelia formulovali nasledovnú právnu otázku: Je možné výšku náhrady
nemajetkovej ujmy pozostalých nahrádzanú formou plnenia z povinného zmluvného poistenia obmedziť
najvyšším prípustným odškodnením podľa zákona o obetiach? Podľa dovolateľov aplikovanie zákona o
obetiach je nevhodné hneď z viacerých dôvodov. Výšku náhrady nemajetkovej ujmy v zmysle § 13 ods.
3 Občianskeho zákonníka má súd určiť s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za

ktorých k porušeniu práva došlo. Ustanovenie § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka teda súdu vymedzuje
kritériá (i keď z podstaty veci neurčité), ktorými sa má riadiť. Ak si súd už na začiatku stanoví limit podľa
iného právneho predpisu, dobrovoľne si tým znemožní v plnej miere zohľadniť tie kritériá, ktoré podľa
§ 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka zohľadniť musí. Okrem toho, samotným účelom odškodňovania
v zmysle Zákona o obetiach je splnenie pozitívneho sociálneho záväzku štátu voči obetiam násilných

trestných činov. Odškodnenia v zmysle tohto zákona je možné sa domáhať, až keď poškodení nevymôžu
náhradu od samotného páchateľa. Až vtedy prichádza na rad štát, ktorý limitom uvedeným v zákone
vyjadruje, akým mechanizmom si môže dovoliť, resp. je ochotný obete subsidiárne odškodňovať. Nie
je bez významu, že páchateľ úmyselného trestného činu sa nepodieľa na platení poistného pre prípad,
že úmyselný trestný čin spácha. Je neudržateľné, aby poisťovateľ, ktorý kumuluje prostriedky na

základe platieb poistného, bol pri náhrade ujmy chránený limitom nastaveným podľa toho, čo si môže
dovoliť štát. Inak povedané, použitím zákona o obetiach sa do súkromnoprávneho vzťahu poisťovateľa
a poškodeného vnáša obmedzenie verejnoprávnou reguláciou vzťahu medzi poškodeným a štátom.
Preto ani teleologickým výkladom nemožno dospieť k záveru o opodstatnenosti tejto analógie, keďže
odškodňovanie obetí násilných trestných činov je výsledkom harmonizácie práva v zmysle požiadaviek

1. Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2012/29/EÚ z 25. októbra 2012, ktorou sa stanovujú
minimálne normy v oblasti práv, podpory a ochrany obetí trestných činov a ktorou sa nahrádza rámcové
rozhodnutie Rady 2001/220/SVV a 2. Smernice Rady 2004/80/ES z 29. apríla 2004 o náhradách
obetiam trestnej činnosti. Účelom predmetných smerníc nie je zastropovanie sumy odškodnenia, ale
B1-10C/51/2019 11

práve naopak, stanovenie minimálnych požiadaviek na ochranu obetí trestných činov a ich
odškodňovania. Minimálny verejnoprávny rámec odškodňovania preto nemôže byť maximálnym limitom
odškodňovaniavsúkromnoprávnychvzťahoch,alelenorientačnouspodnouhranicousúmodškodnenia.
Následkom limitovania náhrady dochádza i k narušeniu princípu náhrady skutočnej škody, resp.

ujmy, ako základného princípu súkromného práva. Analogicky poukazujúc na nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky, sp. zn. PL. US 10/2016 z 10. októbra 2018, R 4/2018, v zmysle ktorého "Ústavný
súd nezabúda, že ide o princíp súkromného práva, nie o neobmedziteľnú a absolútne platnú požiadavku
ústavno-právnej povahy. Aj tento princíp však nadobúda konštitucionálny význam, ak povaha majetkovejškody umožňuje objektivizovať jej rozsah a ak je spravodlivé od škodcu požadovať plnú náhradu škody,
(bod 129. nálezu)" V citovanom náleze sa síce prejednávalo obmedzenie náhrady majetkovej škody,
ktorú je možné omnoho ľahšie objektivizovať, nič to však nemení na veci, že súkromné právo sa spravuje

zásadou náhrady úplnej ujmy, preto odškodniť treba nemajetkovú ujmu v rozsahu, v akom skutočne
vznikla, nie v rozsahu, v akom by ju hypoteticky odškodnil štát (i to až v prípade, ak by od škodcu
samotného nedošlo k odškodneniu). Stanovenie limitu podľa zákona o obetiach je v rozpore ust. § 7 ods.
2 písm. a) ZoPZP, podľa ktorého limit poistného plnenia z jednej škodovej udalosti musí byť najmenej
5 240 000 € v prípade škody na zdraví a nákladov pri usmrtení. Ak je teda stanovený jeden limit v

príslušnom predpise, súd nemá možnosť siahnuť po inom (nepríslušnom) predpise za účelom ďalšieho
ohraničenia nárokov poškodených.
Odvolací súd uviedol, že na základe vyššie uvedenej argumentácie Najvyšší súd Slovenskej republiky
v uznesení z 27. mája 2024, sp. zn. 9Cdo/47/2023 uzavrel, že nie je daný dôvod k analogickej aplikácii
ustanovení zákona o obetiach na náhradu za citovú ujmu pozostalých obete dopravnej nehody. Pri
určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy pozostalých obete dopravnej nehody nie je dôvodné túto

náhradu obmedziť najvyšším prípustným odškodnením podľa zákona o obetiach trestných činov (zákon
č. 215/2006 Z.z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi, resp. zákon č. 274/2017
Z.z. o obetiach trestných činov).
9. Odvolací súd uviedol, že žalovaný v prvom rade v odvolaní namietal nedostatok "priamej" príčinnej
súvislosti medzi škodou (nemajetkovou ujmou) a poistnou udalosťou v kontexte s ust. § 5 ods. 1 písm.

h) zákona o PZP, v zmysle ktorého poistiteľ nenahradí za poisteného škodu, ak ide o zodpovednosť
za škodu, ktorej vznik nie je v príčinnej súvislosti s poistnou udalosťou, s ktorou argumentáciou
žalovaného v prvom rade sa súd prvej inštancie vôbec nevysporiadal v odôvodnení napadnutého
rozsudku. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je odrazom práva strany sporu na dostatočné
a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa zaoberá všetkými právne relevantnými

dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj špecifickými námietkami strany sporu. Porušením uvedeného práva
strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa strane sporu (okrem upretia práva
dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj
právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych
opravných prostriedkov. Odvolací súd uviedol, že uvedené nedostatky nemohol nahrádzať, pretože

podstatou odvolacieho konania je zabrániť prekvapivým rozhodnutiam bez možnosti podania riadneho
opravného prostriedku, v rámci ktorého by strana sporu mala zachovanú plnú možnosť obrany proti
argumentom súdu prvej inštancie a došlo by tak k porušeniu zásady dvojinštančnosti súdneho konania.
Uvedený B1-10C/51/2019 12

postup, v rámci ktorého by odvolací súd nahrádzal chýbajúce argumenty o základných právnych
otázkach preskúmavanej veci, by znamenal nezabezpečenie riadneho prístupu k spravodlivému
procesu po podaní odvolania.
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti, ako aj v súvisiacom výroku o
nárokunanáhradutrovkonaniazrušilpodľa§389ods.1písm.b)CSPavrátilvecsúduprvejinštanciena

ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Úlohou súdu prvej inštancie bolo vec opätovne prejednať, ustálený
skutkový stav preskúmateľne právne posúdiť so zreteľom na všetky uvádzané právne aspekty veci, vo
veci opätovne rozhodnúť a nové rozhodnutie vo veci odôvodniť zákonu zodpovedajúcim spôsobom za
účelom jeho preskúmateľnosti tak stranami sporu, ako aj prípadne súdom odvolacím.
Úlohou súdu prvej inštancie bolo v novom rozhodnutí o veci rozhodnúť aj o nároku na náhradu trov

odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).
10. Súd Prvej inštancie po zrušení rozsudku vo veci určil termín pojednávania na deň 18.9.2024.
Súdnehopojednávaniasazúčastnilprávnyzástupcažalobcovvprvomažtreťomradeaprávnyzástupca
žalovaného v prvom rade. Žalovaný v druhom rade svoju neprítomnosť ospravedlnil a žiadal súd, aby
vo veci rozhodol v jeho neprítomnosti. Strany sporu v konaní nenavrhli doplnenie dokazovania a súd

tak rozhodol na základe zisteného skutkového stavu súdom prvej inštancie, ktorý zistil pred vyhlásením
rozsudku č. k. 10C/51/2019-197 zo dňa 9.5.2022, ktorý bol zrušený uznesením Krajského súdu v
Bratislave č. k. 5Co/18/2023-249 zo dňa 25.6.2024.
11. Podľa ustanovenia § 1 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom
poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení

niektorých zákonov(pltného a účinného v čase vzniku nároku) tento zákon upravuje povinné zmluvné
poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (ďalej len "poistenie
zodpovednosti") a zriadenie Slovenskej kancelárie poisťovateľov (ďalej len "kancelária"). Ak tento zákonneustanovuje inak, vzťahujú sa na poistenie zodpovednosti osobitné predpisy (Zákon č. 95/2002 Z. z. o
poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov a Občiansky zákonník).
Podľa ustanovenia § 4 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 15 zákona č. 381/2001 Z.z. poistený má z poistenia

zodpovednosti právo, aby poisťovateľ za neho nahradil poškodenému uplatnené a preukázané nároky
na náhradu škody na zdraví a nákladov pri usmrtení; poškodený je povinný svoj nárok preukázať.
Podľa ustanovenia §11Občianskeho zákonníka (ďalej OZ platného a účinného v čase vzniku nároku)
fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej
dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej slobody.

Podľa ustanovenia § 13 OZ fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od
neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a
aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie (ods. 1). Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie
podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená B1-10C/51/2019 13

dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu

nemajetkovej ujmy v peniazoch (ods. 2). Výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na
závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo (ods. 3).
Podľa ustanovenia § 427 ods.1 Občianskeho zákonníka (ďalej OZ) fyzické a právnické osoby
vykonávajúce dopravu zodpovedajú za škodu vyvolanú osobitnou povahou tejto prevádzky.
Podľa ustanovenia §427 ods.2 OZ rovnako zodpovedá aj iný prevádzateľ motorového vozidla,

motorového plavidla, ako aj prevádzateľ lietadla.
Podľa ustanovenia § 441 OZ ak bola škoda spôsobená aj zavinením poškodeného, znáša škodu
pomerne; ak bola škoda spôsobená výlučne jeho zavinením, znáša ju sám.
Podľa ustanovenia § 450 OZ z dôvodov hodných osobitného zreteľa súd náhradu škody primerane zníži.
Vezme pritom zreteľ najmä na to, ako ku škode došlo, ako aj na osobné a majetkové pomery fyzickej

osoby, ktorá ju spôsobila; prihliadne pritom aj na pomery fyzickej osoby, ktorá bola poškodená. Zníženie
nemožno vykonať, ak ide o škodu spôsobenú úmyselne.
Podľaustanovenia§12ods.1,2zákonač.274/2017Z.z.oobetiachtrestnýchčinovaozmeneadoplnení
niektorých zákonov platného a účinného v čase vzniku nároku na výpočet odškodnenia, ak ide o ujmu
na zdraví, sa primerane použijú ustanovenia osobitného predpisu upravujúceho poskytovanie náhrady

za bolesť a náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia; 10) náhradu za sťaženie spoločenského
uplatnenia nemožno zvýšiť.11)
Ak bola trestným činom spôsobená smrť, obeť násilného trestného činu má nárok na vyplatenie
odškodnenia v sume päťdesiatnásobku minimálnej mzdy.12) Ak je obetí násilného trestného činu viac,
suma odškodnenia sa medzi nich rozdelí rovnakým dielom

12. Súd dôkazy hodnotí podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.
Vierohodnosť každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje inak (§
191 ods. 1,2 CSP). Súd rozhodne na základe zisteného skutkového stavu. Skutkový stav sa zisťuje
procesným postupom podľa tohto zákona (§ 215 ods. 1,2 CSP). Súd je viazaný žalobným návrhom

žalobcu (§ 216 ods. 1 CSP). Pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia. Ustanovenia o
sudcovskej koncentrácii konania tým nie sú dotknuté (§ 217 ods. 1 CSP).
13. Súd konštatuje, že odvolací súd sa stotožnil s rozhodnutím súdu prvej inštancie v tom smere, že
súd prvej inštancie správne ustálil v konaní pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného v prvom rade, ktorý
ako poisťovňa je v konaní pasívne vecne legitimovaný subjektom, voči ktorému si žalobcovia zmysle

ustanovenia § 15 ods. 1 zákona číslo 381/2001 Z.z. uplatnili nárok na náhradu nemajetkovej ujmy.
Pasívna vecná legitimácia žalovaného v druhom rade spochybnená v konaní nebola. Súd teda v zhode s
odvolacím súdom jednoznačne konštatuje, že žalovaný v prvom rade na základe ustálenej rozhodovacej
činnosti tak najvyšších súdnych autorít, ako aj všeobecných súdov Slovenskej republiky, na obsah
ktorých poukazoval aj odvolací súd, je pasívne vecne legitimovaný subjekt, čo následne v konaní ani

sporným nebolo. Súd teda ustaľuje, že žalovaný v prvom rade, ako aj žalovaný B1-10C/51/2019 14

v druhom rade sú pasívne vecne legitimovaný subjektmi, voči ktorým si žalobcovia v prvom až treťom
rade, ako aktívne vecne legitimované subjekty, uplatnili nárok na náhradu nemajetkovej ujmy.
14. Súd teda vyhodnotil námietku žalovaného v prvom rade týkajúcu sa nedostatku jeho pasívnej

vecnej legitimácie ako nedôvodnú. Žalovaný v prvom rade je poisťovňou, v ktorej bolo povinne zmluvne
poistené motorové vozidlo, ktorého prevádzkovateľom bol žalovaný v druhom rade, táto skutočnosť
medzi stranami sporu nebola sporná, v dôsledku prevádzky ktorého došlo k usmrteniu syna žalobcov v
prvom a druhom rade, ktorý bol bratom žalobkyne v treťom rade. Pasívna vecná legitimácia žalovanéhov prvom rade vyplýva z ustanovenia § 4 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 15 zákona č. 381/2001
Z.z. Súd opäť zastáva názor, ktorý ako správny bol potvrdený aj odvolacím súdom prezentovaný v
jeho rozhodnutí, súdom citovanom vyššie, že rozhodnutia, na obsah ktorých poukázal žalovaný v

prvom rade v písomnom vyjadrení k obsahu žaloby, boli prekonané rozhodnutiami najvyšších súdnych
autorít medzi ktoré patrí Ústavný súd Slovenskej republiky, Najvyšší súd Slovenskej republiky. V tomto
kontexte rozhodnutí najvyšších súdnych autorít rozhodujú súdy nižších stupňov - okresné, ako aj
krajské súdy na celom území Slovenskej republiky. V zmysle rozhodnutí súdov všetkých stupňov, ako aj
rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky poisťovňa je pasívne vecne legitimovaným subjektom

v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú uplatňujú pozostalí po obeti dopravnej nehody spôsobenej
prevádzkou motorového vozidla, ktoré je povinne zmluvne poistené u konkrétnej poisťovne.
15. V zmysle citovanej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, ktorou je všeobecný súd členského
štátu viazaný, ako aj v zmysle nálezov Ústavného súdu Slovenskej republiky, rozhodnutí Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, ktorými je taktiež súd pri svojej rozhodovacej činnosti viazaný, je náhrada
nemajetkovej ujmy jednou z náhrad krytých povinným zmluvným poistením.

16. V predmetnej právnej veci aplikovateľným vnútroštátnym právom sú zákony č. 381/2001 Z.z.,
Občiansky zákonník, ako aj výklad tzv. "motorových smerníc" EÚ. Ustanovenia týchto smerníc (a ich
jazykovémutácie)považujúzasynonymápojmy"ujmanazdraví"a"osobnáujma"(vanglickompreklade
"personal injury"), pričom v tejto súvislosti je potrebné vychádzať zo štruktúry a účelu smernice. Uvedené
pojmy dopĺňajú pojem "škoda na majetku" a snažia sa najmä o posilnenie ochrany obetí. Za týchto

okolností treba uplatniť extenzívny výklad uvedených pojmov a teda pod pojem ujma na zdraví zaradiť
akúkoľvek ujmu, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne
právo uplatniteľné v danom spore, ktorá bola spôsobená zásahom do osobnej integrity osoby, čo zahŕňa
tak fyzickú, ako aj psychickú traumu. Náhrady nemajetkovej ujmy sa pritom okrem obetí škôd môžu
domáhať aj ich pozostalí; únijné právo to nevylučuje. Tento záver nemôže spochybniť ani okolnosť, že

ustanovenia týkajúce sa náhrady nemajetkovej ujmy patria do tej časti Občianskeho zákonníka, ktorá sa
týka zásahov do ochrany osobnosti (§ 11 a nasl.) a ktorá je nezávislá od časti týkajúcej sa zodpovednosti
za škodu v pravom zmysle slova (§ 415 a nasl.). Zodpovednosť poisteného za spôsobenie dopravnej
nehody a usmrtenie syna žalobcov v prvom a druhom rade, ktorý bol bratom žalobkyne v treťom rade,
vznikla na základe dopravnej nehody a má okrem trestnoprávnej aj občianskoprávnu povahu, vplýva

aj na poskytnutie náhrady nemajetkovej ujmy pozostalým - žalobcom v prvom až treťom rade po obeti
dopravnej nehody. B1-10C/51/2019 15

17. Škodou na zdraví sa musí rozumieť aj taká závažná škoda (ujma) na zdraví, ktorá má za následok
smrť osoby zúčastnenej na dopravnej nehode.

18. Vo vzťahu k výške priznaného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy žalobcom v prvom až treťom
rade súd taktiež poukazuje na obsah uznesenia odvolacieho súdu, súdom citovanom v odôvodnení
rozsudku, ktorý nespochybnil výšku priznaných nárokov žalobcom v pôvodnom rozsudku súdom prvej
inštancie. Odvolací súd jednoznačne konštatoval, že súd prvej inštancie výšku nemajetkovej ujmy
ustálil správne a teda súd opätovne poukazuje na tú skutočnosť, že nárok žalobcov je daný a výšku

nemajetkovej ujmy žalobcom v prvom až treťom rade priznal na základe rozsiahleho vykonaného
dokazovania.
19. Pri posudzovaní uplatňovaného nároku je potrebné vychádzať z obsahu pojmu "škoda na zdraví"
a "odškodňovanie škody (ujmy) na zdraví". Škoda v tomto prípade predstavuje nemajetkovú ujmu v
podobe poškodenia zdravia, bolestí a následkov poškodeného zdravia. Ujmou na zdraví sa rozumie

aj také závažné poškodenie zdravia, ktoré má za následok smrť. Bolesť predstavuje určité fyzické
a psychické útrapy vyvolané náhlou alebo vážnejšou zmenou zdravotného stavu, ktoré vníma len
konkrétny človek a ktoré nemusia byť na prvý pohľad badateľné. Bolesť môže byť zmiešanou, ideálnou
alebo psychickou ujmou, nie však škodou ako majetkovou ujmou vyjadriteľnou v peniazoch. Bolesť
je teda nemajetkovou ujmou. Peniaze nemožno posudzovať ako ekvivalent ujmy na zdraví, ale ako

primeranú satisfakciu; funkcia bolestného podľa § 444 OZ, alebo náhrady nemajetkovej ujmy podľa §
13 OZ, nie je reparačná, ale satisfakčná. Určitá miera odlišnosti je pri inštitúte sťaženia spoločenského
uplatnenia, pri určení jeho výšky sa berie do úvahy aj strata možnosti vykonávať zárobkovú činnosť,
prípadne dosahovanie nižšieho zárobku, dôchodku, v obmedzení spoločenského a rodinného života, v
prekážkach v uplatnení sa poškodeného v ďalšom živote, no napriek tomu aj pri sťažení spoločenského

uplatnenia, naďalej prevláda jeho nemajetková zložka.
20. Ujmu vo všeobecnosti možno definovať ako zničenie, alebo oslabenie právneho pomeru a to v
neprospech niektorého alebo všetkých subjektov tohto pomeru. K zničeniu právneho pomeru môže prísť
aj usmrtením člena rodiny (rodiča, dieťaťa, manžela/manželky, súrodenca), ktorá skutočnosť spôsobízničenie rodinnoprávneho pomeru, ku ktorému patria osobnostné práva, rodinné vzťahy, prípadne aj
vyživovacia povinnosť (napríklad Luby, Š.: Prevencia a zodpovednosť v občianskom práve. I. zväzok.
Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, Bratislava 1958, s. 274, 275, 280, 285-288).

21. S poukazom na vyššie uvedené preto, podľa názoru súdu, za ujmu na zdraví patrí okrem majetkovo
vyjadrenej zložky aj náhrada nemajetkovej ujmy, ako forma satisfakcie za spôsobenú ujmu. Logicky
preto aj na tento prejednávaný prípad je aplikovateľný postup podľa § 15 a § 4 ods. 2 písm. a/ zákona
č. 381/2001 Z. z., v spojení s § 13 OZ. Pri usmrtení osoby náhrada majetkovej ujmy (škody) v podobe
ušlého zárobku, prípadne v úhrade liečebných nákladov, neprichádza do úvahy, pretože dotknutá osoba

zomrela. Rovnako neprichádza do úvahy materiálna nemajetková ujma v podobe bolestného, alebo
SSU.
22. Podľa názoru súdu prvej inštancie a ako aj odvolacieho súdu prezentovaného v jeho rozhodnutí
súdom citovanom v odôvodnení rozsudku, ktorým zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie - v prípade
usmrtenia osoby majú teda pozostalí právo na náhradu nemateriálnej B1-10C/51/2019 16

nemajetkovej ujmy spočívajúcej v trvalých, alebo vo veľmi dlho po usmrtení im blízkej osoby, trvajúcich
útrapách spojených s vedomím jej trvalej straty. Nemateriálna nemajetková ujma sa nedá vyjadriť v
peniazoch, preto nemôže ísť o ekvivalentnú náhradu, ale o primeranú satisfakciu poskytovanú vo forme
náhrady nemajetkovej ujmy podľa § 13 OZ (v spojení s rozsudkami Súdneho dvora Európskej únie vo
veciach C-22/12 a C-277/12 ).

Pre úplnosť súd uvádza, že hoci je odškodnenie za bolesti a sťaženie spoločenského uplatnenia
zaradené v šiestej časti OZ, svojou podstatou ide o náhradu nemajetkovej ujmy. Na základe tohto
záveru neobstojí argument žalovaného v prvom rade, že v šiestej časti OZ (zodpovednosť za škodu a
za bezdôvodné obohatenie) je upravená bezvýnimočne len škoda ako majetková ujma a jej náhrada.
Práve naopak, v šiestej časti OZ je zakotvená aj náhrada nemajetkovej ujmy, minimálne v ustanovení §

444. Tento argument opätovne podporuje záver o aplikácii § 13 OZ na predmetnú právnu vec.
23. Zákonodarca v ustanovení § 4 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z.z. legislatívnou nedôslednosťou
expressis verbis nerozlišoval medzi pojmami škoda na majetku, škoda na zdraví a nemajetková ujma,
ku ktorej jednoznačne patrí aj nemateriálna nemajetková ujma, čo však nemôže byť vykladané v
neprospech žalobcov v prvom až treťom rade. V tejto súvislosti súd poukazuje na rozhodnutia tak

Ústavného súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podľa ktorých pri
výklade a aplikácii ustanovení právnych predpisov je nepochybne potrebné vychádzať prvotne z ich
doslovného znenia. Súd však nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne.
Môže, ba dokonca sa musí, od doslovného znenia právneho textu odchýliť v prípade, keď to zo
závažnýchdôvodovvyžadujeúčelzákona,systematickásúvislosť,alebopožiadavkaústavnesúladného

výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 ústavy).
Samozrejme, že sa súd v takýchto prípadoch musí zároveň vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju
interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii. V prípadoch nejasnosti alebo
nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu (umožňujúceho napr. viac verzií interpretácie),
alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého

jednoznačnosti niet pochybnosti, možno upustiť od doslovného gramatického (jazykového) výkladu.
Viazanosť štátnych orgánov zákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy totiž neznamená výlučnú a
bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení.
Ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom
a účelom zákona.

24. Pre účely zákona č. 381/2001 Z. z. treba pojem škoda vykladať extenzívne v tom zmysle, že tento
pojem zahŕňa aj náhradu nemajetkovej ujmy z titulu občianskoprávnej zodpovednosti za zásah do
osobnostných práv pozostalých, spočívajúci v zásahu do práva na súkromný a rodinný život spôsobený
usmrtením blízkej osoby pri prevádzke dopravných prostriedkov a že aj táto náhrada je predmetom
poistného krytia. Účelom poistenia za škody spôsobené prevádzkou dopravných prostriedkov je zmierniť

dôsledky škôd, ku ktorým došlo v súvislosti s touto prevádzkou. Aj podľa dôvodovej správy k uvedenému
zákonu je usmrtenie pri dopravnej nehode najzávažnejším dôsledkom tejto udalosti. Pokiaľ podľa súdnej
praxe usmrtenie pri dopravnej nehode vyvoláva nielen občianskoprávnu zodpovednosť za škodu, ale
aj občianskoprávnu zodpovednosť za neoprávnený zásah do osobnostných práv, musí byť aj táto
zodpovednosť predmetom poistného krytia. Pri výklade pojmu škoda pre účely zákona č. 381/2001 Z.

z. treba vychádzať z chápania tohto pojmu v komunitárnom práve. Predmetný B1-10C/51/2019 17

zákon bol totiž výsledkom transpozície smerníc Európskej únie, ktoré boli nahradené teraz platnou
Smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES zo 16. septembra 2009 o poistenízodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a o kontrole plnenia povinnosti
poistenia tejto zodpovednosti. Táto smernica síce nedefinuje pojem škoda, ale z jej textu je zrejmé, že
pod týmto pojmom rozumie osobnú ujmu ("personal injury") a škodu na majetku.

25. Súd pri priznaní náhrady nemajetkovej ujmy žalobcom vychádzal z rozhodnutia odvolacieho súdu,
ktorý v zrušujúcom uznesení uplatnený nárok žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy a súdom prvej
inštancie v časti priznaný nespochybnil a aj z rozsudkov Súdneho dvora Európskej únie vo veciach
C-22/12 z 24.10.2013 a C-277/12 z 24.10.2013, z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k.
ÚS 666/2016-36, rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6MCdo 1/2016, rozhodnutia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré bolo publikované ako judikát R 61/2018, ustanovení § 11
a § 13 OZ a § 4 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 15 zákona č. 381/2001 Z. z., zo zákona č. 274/2017
Z.z. o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov platného a účinného v čase
vzniku nároku, ako aj z právneho názoru vysloveného v rozhodnutiach Krajského súdu v Bratislave
(napr. sp. zn. 8Co 67/2012, 3Co/244/2018-448, 10Co 38/2017-291), podľa ktorých povinné zmluvné
poistenie za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel má pokrývať aj náhradu nemajetkovej

ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe
zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej. Súd
sa riadil článkom 2, ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého ochrana ohrozených alebo
porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený
princíp právnej istoty. Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude

rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej
rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý
spravodlivo.
26. Žalobcovia, ktorí sú v konaní na základe vykonaného dokazovania aktívne vecne legitimovanými
subjektmi od žalovaného v prvom rade, ktorého pasívnu vecnú legitimáciu mal súd za preukázanú, na

základe vyššie uvedenej právnej argumentácie, ako aj od žalovaného v druhom rade, ktorého pasívna
vecná legitimácia v spore nebola spornou, keďže bol právoplatne uznaný Okresným súdom Humenné
trestným rozkazom č. k. 1T/31/2019-331 za vinného zo spáchania prečinu usmrtenia podľa ustanovenia
§ 149 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona, s poukazom na ustanovenie § 138 písm. h) Trestného
zákona a z prečinu ublíženia na zdraví podľa ustanovenia § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného

zákona, s poukazom na ustanovenie § 138 písm. h), j) Trestného zákona a bol odsúdený na trest odňatia
slobody v trvaní troch rokov s podmienečným odkladom, žiadali titulom nemajetkovej osobnostnej ujmy
sumu každý zo žalobcov v prvom a druhom rade po 35 000 € a žalobkyňa v treťom rade sumu 30 000 €.
Táto suma sa však súdu javila ako zjavne neprimerane vysoká. Pre úplnosť súd v súvislosti s posúdením
primeranosti žalobcami uplatnenej výšky nemajetkovej ujmy poukazuje na právnu úpravu v štátoch

Európskej únie. Z hľadiska historického, nám najpodobnejšia právna úprava v Rakúsku (obdobne aj v
Nemecku) vyvodila nároky pozostalých na náhradu nemajetkovej ujmy zo všeobecných ustanovení o
zodpovednosti za škodu, pričom výška konkrétneho nároku je predmetom dokazovania. Tento systém
platil aj v Maďarsku do roku 2013. Najvyššie odškodné bolo v Rakúsku priznané na B1-10C/51/2019 18

základe rozsudku OGH z 30.10.2003, sp. zn. 2Ob 186/03, kedy išlo o nárok pozostalého manžela, ktorý
pri dopravnej nehode stratil manželku a 3 maloleté deti. Nehodu zavinil vodič nákladného motorového
vozidla, ktorý išiel v protismere. OGH priznal manželovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 65 000
€ titulom jeho ťažkej a trvalej psychickej traumy. Románsky model práva (Belgicko, Francúzsko) je
upravený s paušálnymi sumami, v prípade Belgickej právnej úpravy je to v prípade rodiča žijúceho v

spoločnej domácnosti s usmrteným dieťaťom vo výške 7 500 €, rodiča žijúci mimo spoločnej domácnosti
3 750 €.
27. Pri výške nemajetkovej ujmy v prejednávanom prípade súd musí prihliadať na všetky okolnosti
prípadu, vrátane vážnosti, trvania a následkov takejto traumy. Z vykonaného dokazovania - z výsluchu
žalobcov skutkovo vzišlo, že žalobcovia v prvom a druhom rade s nebohým synom mali veľmi silný

emotívny vzťah, založený na porozumení a láske. Taktiež žalobkyňa v treťom rade mala vybudovaný
so zosnulým bratom veľmi pevný a láskyplný súrodenecký vzťah. Súd má za preukázané, že smrť J. B.
poznamenala trvalo negatívne život žalobcov, ktorí v dôsledku dopravnej nehody utrpeli ujmu na svojich
osobnostných právach stratou syna a brata. Boli dotknuté ich práva na rodinný život a súkromie, stratili
možnosťviesťrodinnýasúkromnýživotsosvojimsynomabratomaprežívaťsnímpozitívne,ajprípadné

negatívne stránky života. Ide o nenávratnú ujmu; trauma zo straty syna je pre rodičov neodstrániteľná
a taktiež je neodstrániteľnou stratou aj pre žalobkyňu v treťom rade, ktorá bola sestrou zosnulého
J. B.. Pravdivosť neodstrániteľného a veľmi bolestivého zásahu do osobnostných práv žalobcov bolapodčiarknutá počas konania tým, že počas ich výpovedí sa u každého so žalobcov prejavili silné emočné
prejavy v podobe plaču a prerušovaní výpovedí, ktoré boli spontánne.
Zásah do osobnostných práv žalobcov v prvom až treťom rade spôsobil vinník dopravnej nehody

- žalovaný v druhom rade, čo mal súd za preukázané právoplatným trestným rozkazom vydaným
Okresným súdom Humenné. Dopravná nehoda bola spôsobená osobným motorovým vozidlom, ktoré
v deň 30.11.2018 riadil žalovaný v druhom rade a ktoré bolo povinne zmluvne poistené u žalovaného v
prvom rade (čo nebolo sporné medzi stranami sporu).
Žalobcovia však v konaní nepreukázali, že by tragická smrť ich syna a brata zanechala následky

fatálneho charakteru, spočívajúce, napr. v závažnom a neodstrániteľnom zhoršení ich zdravotného
stavu, v preukázateľne negatívnej trvalej duševnej traume a pod.
28. Pre účely stanovenia konečnej výšky odškodnenia súd považoval za podstatné aj výsledky trestného
konania. V trestnom konaní nebolo konštatované spoluzavinenie zosnulého J. B. na vzniku dopravnej
nehody. Dopravnú nehodu dňa 30.11.2018, pri ktorej J. B. utrpel zranenia, v dôsledku ktorých pri
dopravnej nehode zomrel, v zmysle záverov znaleckého dokazovania v trestnej veci vedenej proti

žalovanému v druhom rade výlučne zavinil žalovaný v druhom rade, ako vodič osobného motorového
vozidla, v ktorom sa viezol, okrem iných spolucestujúcich, aj zosnulý J. B.. Z trestného spisu, ktorého je
súčasť aj vyšetrovací spis, však nie je možné jednoznačne určiť, či poškodený J. B. bol v čase vzniku
dopravnej nehody pripútaný bezpečnostným pásom.
29. Zohľadniac všetky vyššie uvedené skutočnosti súd určil výšku nemajetkovej ujmy v prospech

žalobcov aj čiastočne s prihliadnutím na právnu úpravu odškodňovania obetí B1-10C/51/2019 19

poškodených násilnými trestnými činmi, v zmysle citovaného zákona č. 274/2017 Z.z. o obetiach
trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov platného a účinného v čase vzniku nároku,
podľa ktorého ak bola trestným činom spôsobená smrť, obeť násilného trestného činu má nárok na

vyplatenie odškodnenia v sume päťdesiatnásobku minimálnej mzdy. Ak je obetí násilného trestného činu
viac, suma odškodnenia sa medzi nich rozdelí rovnakým dielom.
V roku 2018 výška minimálnej mzdy bola ustálená na sumu 480 €, t.j. maximálna výška odškodnenia
pre obeť násilného trestného činu je však vo výške 24 000 € a ktorú je potrebné pomerne rozdeliť pre
všetky obete rovnakým dielom.

30. Súd výšku nemajetkovej ujmy ustálil na základe vykonaného dokazovania na sumu 25000 € pre
každého zo žalobcov v prvom a druhom rade a pre žalobkyňu v treťom rade na sumu 20 000 € s
prihliadnutímnaobsahvýpovedížalobcov,ktorýmimalsúdzapreukázanúznačnúcitovúväzbužalobcov
v prvom a druhom rade, ako rodičov, voči ich zosnulému synovi a sestry - žalobkyne v treťom rade voči
zosnulému bratovi.

Vo zvyšnej časti uplatnenej istiny súd žalobu ako nedôvodnú, zjavne nadhodnotenú, zamietol.
Súd výšku nároku ustálil aj vzhľadom na pomery žalovaného v druhom rade, ktorý počas konania
prehlásil, že je nemajetný, nachádzal sa vo výkone trestu odňatia slobody. Súd taktiež z časti prihliadol aj
na skutočnosť, že poškodený J. B., pravdepodobne nebol pripútaný počas jazdy bezpečnostným pásom,
keďže v pitevnej správe neboli konštatované poškodenia pokožky zosnulého, ktoré mohli byť spôsobené

bezpečnostným pásom v čase vzniku dopravnej nehody.
Súdom ustálená výška nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá už pôvodne bola žalobcom
priznaná rozsudkom, ktorý bol zrušený odvolacím súdom nebola spochybnená odvolacím súdom, ktorý
konštatovalvosvojomzrušujúcomuznesení,žesúdsprávneustálilnároknanáhradunemajetkovejujmy
v prospech žalobcov na základe dostatočne zisteného skutkového stavu. Odvolací súd taktiež uviedol,

že bola výška tejto náhrady, ktorú žalobcom priznal súd prvej inštancie, primeraná všetkým relevantným
okolnostiam, nebola paušalizovaná, nebola stanovená nad rámec bežného rozhodovania v obdobných
nárokoch.
31. Spornou medzi stranami bola otázka možnosti priznania nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v
prospech žalobcov voči žalovaným v prvom a druhom rade uplatneného žalobou - a to príčinná súvislosť

medzi škodlivým následkom spôsobeným dopravnou nehodou pri vedení motorového vozidla, ktoré
bolo povinne zmluvne poistené u žalovaného v prvom rade a ktorého vodičom bol poistený - žalovaný
v druhom rade vo vzťahu k uplatnenému nároku žalobcami. Súd v zmysle prezentovaného právneho
názoru odvolacím súdom v jeho zrušujúcom rozhodnutí bol povinný skúmať priamu príčinnú súvislosť
medzi dopravnou nehodou a vznikom nároku žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy v dôsledku úmrtia

ich blízkej osoby - syna a brata, ktorý pri dopravnej nehode spôsobenej žalovaným v druhom rade pri
vedení motorového vozidla, povinne zmluvne poisteného žalovaným v prvom rade, dopravnú nehodu
spôsobil. B1-10C/51/2019 20Súd v tomto kontexte poukazuje na rad rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napríklad
na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/253/2018 zo dňa 28.11.2019, na
rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 174/2019 zo dňa 10.10.2019, na

rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.7Cdo/259/2019 zo dňa 30.03.2020, na
rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/89/2021 zo dňa 31.01.2023, v ktorých
najvyššísúdjednoznačnekonštatoval,žejedanápriamapríčinnásúvislosťmedzivznikomnemajetkovej
ujmy, ktorá vznikla pozostalým v dôsledku úmrtia ich blízkej osoby pri dopravnej nehode, ktorá bola
spôsobená pri vedení motorového vozidla, ktoré bolo povinne zmluvne poistené a pasívne vecne

legitimovanými subjektmi sú tak poistený ako aj poisťovňa, u ktorej vozidlo, ktorým dopravná nehoda
bola spôsobená bolo povinne zmluvne poistené a v dôsledku ktorej došlo k úmrtiu blízkej osoby
pozostalých.
Najvyšší súd napríklad v rozhodnutí sp. zn. 7Cdo/89/2021 konštatoval vo vzťahu k príčinnej súvislosti
medzi poistnou udalosťou a nemajetkovou ujmou príčinnú súvislosť s poukazom na rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6M-Cdo/7/2013, v zmysle ktorého príčinná súvislosť

(kauzálny nexus) je podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty. Vyžaduje sa, aby
protiprávne konanie a vznik škody boli v logickom slede, teda aby protiprávne konanie bolo príčinou
a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom tejto príčiny. Nestačí iba pravdepodobnosť príčinnej
súvislosti či okolnosti nasvedčujúcej jej existencii, príčinnú súvislosť treba vždy preukázať. Rozhodujúca
je vecná súvislosť príčiny a následku a túto nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale vždy v konkrétnych

súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie, bez ktorého by škodný následok
nevznikol. Základom je úvaha, či by škodlivý následok nastal bez konania škodcu. Ak by tomu tak bolo,
príčinná súvislosť by daná nebola. Podľa teórie tzv. adekvátnej príčinnej súvislosti, príčinná súvislosť
je daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu vecí a skúsenosti adekvátnym
dôsledkom protiprávneho úkonu. Súčasne však musí byť preukázané, že škoda by bez tejto príčiny

nebola nastala. Otázka príčinnej súvislosti medzi určitým protiprávnym konaním a konkrétnou škodou
je otázkou skutkovou. Jej existenciu zisťuje súd, ktorý so zreteľom na konkrétne okolnosti vyhodnocuje,
či tu príčinná súvislosť je alebo nie. Pri riešení otázky príčinnej súvislosti s právnym posúdením veci
vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou (akou príčinou) tejto ujmy má
byť príčinná súvislosť zisťovaná pre posúdenie zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam

otázka, v čom konkrétne spočíva škoda, za ktorú je požadovaná náhrada. Práve vo vzťahu medzi
konkrétnou ujmou poškodeného, ak vznikla a konkrétnym konaním škodcu, ak je protiprávne, prípadne
inou skutočnosťou sa zisťuje príčinná súvislosť.
Najvyšší súd v ním prejednávanej veci skutkovo rovnakej s prejednávanou vecou ustálil, že existuje
príčinná súvislosť medzi ujmou žalobcov, ktorí si voči žalovanej poisťovni a prevádzkovateľovi

poisteného motorového vozidla uplatňovali nárok z titulu PZP na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorý im
vznikol v dôsledku úmrtia ich blízkej osoby v dôsledku dopravnej nehody. Najvyšší súd konštatoval,
že protiprávne konanie zamestnanca žalovaného, ktorý spôsobil dopravnú nehodu bolo protiprávnym
konaním predstavujúcim poistnú udalosť - ako náhodnú udalosť, o ktorej nie je isté či vôbec a kedy
nastane. Dovolací súd dospel k záveru, že keby nedošlo k protiprávnemu konaniu poisteného, nedošlo

by ani k vzniku nemajetkovej ujmy na strane žalobcov v dôsledku smrti ich blízkeho B1-10C/51/2019 21

príbuzného. Najvyšší súd Slovenskej republiky v uvedenom rozhodnutí uviedol, že podľa § 4 ods. 2
písm. a) zákona o PZP má poistený z poistenia zodpovednosti právo, aby poisťovateľ za neho nahradil
poškodenému uplatnené preukázané nároky na náhradu škody vrátane náhrady nemajetkovej ujmy. V

tomto kontexte najvyšší súd poukázal na rozhodnutie R61/2018 a na ustanovenie § 15 ods. 1 zákona
o PZP, podľa ktorého najvyšším súdom prejednávanej veci žalobcovia boli oprávnení, ako poškodení,
uplatniť si svoje nároky na náhradu nemajetkovej ujmy priamo proti poisťovateľovi (ktorý v konaní
vedenom na Najvyššom súde Slovenskej republiky bol žalovaným v druhom rade) čo aj využili. Najvyšší
súd v skúmanej veci ustálil, že pokiaľ odvolací súd založil svoje rozhodnutie dovolaním napadnutom

rozhodnutí v súdom nastolenej právnej otázke, či je daná príčinná súvislosť medzi nemajetkovou ujmou
žalobcov a dopravnou nehodou, tento názor bol podľa právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky správny.
Pri výklade pojmu škoda pre účely zákona č. 381/2001 Z.z. treba vychádzať z chápania tohto pojmu v
komunitárnom práve, pretože zákon o povinnom zmluvnom poistení bol výsledkom transpozície smerníc

Európskej únie, ktoré boli nahradené toho času platnou smernicou Európskeho parlamentu a rady
2009/103/ES zo dňa 16.09.2009. V tomto kontexte súd uvádza, že aj Ústavný súd Slovenskej republiky,
napríklad v rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 666/2006 ustálil, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenejblízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti
poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej.
Súd teda jednoznačne na základe ustálenej rozhodovacej činnosti najvyšších súdnych autorít ustálil,

že medzi dopravnou nehodou spôsobenou žalovaným v druhom rade, ktorú spôsobil motorovým
vozidlom povinne zmluvne poisteným žalovaným v prvom rade a vznikom nároku žalobcov na náhradu
nemajetkovej ujmy vzniknutej im v dôsledku úmrtia ich blízkej osoby následkom dopravnej nehody
zapríčinenej žalovaným v druhom rade je priama príčinná súvislosť.
Žalovaný v prvom rade v dôsledku preukázanej príčinnej súvislosti je pasívne vecne legitimovaný

subjektom, keďže je poisťovňou, ktorá uzatvorila zmluvu o povinnom zmluvnom poistení so žalovaným
v druhom rade, ktorý pri vedení poisteného motorového vozidla nezvládol riadenie, v dôsledku čoho
došlo k usmrteniu blízkej osoby žalobcov a teda žalobcom vznikol nárok na náhradu nemajetkovej ujmy
v priamej príčinnej súvislosti s dopravnou nehodou voči žalovanému v prvom rade, ktorý je povinný tento
nárok žalobcom vyplatiť v zmysle ustanovenia § 15 zákona o povinnom zmluvnom poistení a žalovaný
v druhom rade je povinný tento nárok nahradiť žalobcom v zmysle citovaných ustanovení Občianskeho

zákonníka.
32. Súd žalovaných zaviazal na zaplatenie priznanej sumy spoločne a nerozdielne s poukazom
na ustanovenia §15 zákona č. 381/2001 Z.z., podľa ktorého poisťovňa - žalovaný v prvom rade
má povinnosť vyplatiť uplatnený nárok žalobcom za škodcu - žalovaného v druhom rade, ktorého
zodpovednosť je daná v zmysle citovaného ustanovenia §427 ods. 2 OZ. B1-10C/51/2019 22

33. Podľa ustanovenia § 218 ods.1 CSP obsah rozhodnutia vo veci samej vysloví súd vo výroku
rozsudku. Vo výroku súd rozhodne tiež o nároku na náhradu trov konania, ak sa o ňom nerozhoduje
samostatne.
Podľa ustanovenia § 255 ods.1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu

vo veci.
Podľa ustanovenia § 262 ods.1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
Podľa ustanovenia §262 ods.2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny

úradník.
34. Súd priznal žalobcom v prvom až treťom rade nárok na náhradu trov konania voči žalovaným v prvom
a druhom rade v rozsahu sto percent z dôvodu, že žalobcovia boli v hlavnom predmete sporu o priznanie
nemajetkovej ujmy úspešní, avšak výška náhrady nemajetkovej ujmy závisela od voľnej úvahy súdu.
Priznanie zadosťučinenia v peniazoch súdom predpokladá kumulatívne splnenie kvalifikovaných

podmienok stanovených v § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka t. j., že morálne zadosťučinenie je v
konkrétnom prípade nepostačujúce (musí byť splnená v každom prípade) a neoprávneným zásahom
došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby či jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere (pravidelná
podmienka). Nevyhnutnou podmienkou pre priznanie peňažného zadosťučinenia súdom je, že priznanie
žiadnej inej formy morálneho zadosťučinenia sa s ohľadom na okolnosti prípadu nejaví postačujúcimi,

pričom ide o prípad, kedy vzniknutú ujmu nemožno z nejakého dôvodu prostredníctvom žiadnej z foriem
morálneho zadosťučinenia primerane zmierniť. Toto posúdenie je predmetom voľnej úvahy súdu, ktorý
ale bude musieť vychádzať z jednotlivých okolností, tak z celkovej povahy konkrétneho prípadu. Pri
uplatnenínárokunanáhradunemajetkovejujmyboližalobcoviapovinnívžalobeuviesťjehopožadovanú
výšku, avšak z povahy tohto nároku vyplýva, že presné stanovenie výšky plnenia je závislé vždy od

úvahy súdu a preto je v prípade úspešnosti žaloby o ochranu osobnosti v hlavnom predmete konania,
ktorým je ochrana osobnosti, nutné priznať náhradu trov konania v zmysle zásady úspechu vyjadrenej
v ustanovení § 255 ods. 1 C. s. p.
Súd taktiež priznal žalovanému v prvom rade voči žalobcom v prvom až treťom rade nárok na náhradu
odvolacieho konania, keďže v odvolacom konaní žalovaný v prvom rade bol úspešný a táto povinnosť

súdu vyplývala zo zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu.
O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Poučenie:P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia
na Okresnom súde Bratislava I, písomne v dvoch vyhoveniach. V odvolaní sa popri všeobecných
náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom B1-10C/51/2019 23

rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho
sa odvolateľ domáha (odvolací návrh)/ § 363 CSP/.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania/§ 364 CSP/.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci/ § 365 ods.1

CSP/.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej /§ 365 ods.2 CSP/.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na

podanie odvolania/§ 365 ods.3 CSP/.
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,

c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie/ § 366 CSP/.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh
na vykonanie exekúcie.