Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 5. marec 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 4To/14/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7622010535
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 03. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslav Osif
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7622010535.2

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Miroslava Osifa, a sudcov JUDr.
Františka Ševčoviča a JUDr. Stanislava Sojku, PhD., v trestnej veci obžalovaného A. B., pre zločin
porušovania domovej slobody podľa § 194 ods.1, ods.2 písm. a), ods.3 písm. a) Tr.zák., na verejnom
zasadnutí dňa 5. marca 2025, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Spišská Nová
Ves zo dňa 14.10.2024, sp.zn. 6T/79/2022 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. por. z a m i e t a odvolanie obžalovaného A. B..

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd uznal obžalovaného A. B. za vinného zo zločinu porušovania
domovej slobody podľa § 194 ods.1, ods.2 písm. a), ods.3 písm. a) Tr.zák. s poukázaním na § 138 písm.
e) Tr.zák. a § 139 ods.1 písm. c) Tr.zák. na tom skutkovom základe, že

dňa 26. januára 2022 v čase okolo 12.10 hod. v meste C. D. E. na ulici F. G. XX/X, bez súhlasu
majiteľkyrodinnéhodomuvošieldodvoracezneuzamknutúbránu,odkiaľprešielkzadnýmuzamknutým
celoskleneným bielym plastovým dverám domu, na ktorých nezisteným spôsobom rozbil sklenenú výplň,
následne vošiel do priestorov domu, kde neoprávnene zotrval, čím takto poškodenej H. H. B. spôsobil
rozbitím sklenenej výplne dverí škodu vo výške 220,- eur.

Za to okresný súd uložil obžalovanému podľa § 194 ods. 3 Tr.zák. účinného od 06.08.2024 s použitím
§ 36 písm. j), písm. k) Tr.zák., § 38 ods. 2 Tr.zák., § 39 ods. 1 Tr.zák., § 39 ods. 3 písm. e) Tr.zák. trest
odňatia slobody v trvaní šesť mesiacov.
Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr.zák. účinného od 06.08.2024 mu výkon trestu odňatia slobody
podmienečne odložil a podľa § 50 ods. 1 Tr.zák. určil skúšobnú dobu v trvaní jedného roka.

Podľa § 288 ods. 1 Tr.por. odkázal poškodenú H. H. B., nar. X.X.XXXX, trvale bytom F. XXXX/XXX s
nárokom na náhradu škody titulom trov právneho zastúpenia na civilný proces.

Proti tomuto rozsudku bezprostredne po jeho vyhlásení, odôvodnení a po poučení o opravnom
prostriedku zahlásil odvolanie obžalovaný, ktoré následne písomne odôvodnil prostredníctvom svojho
obhajcu. V písomných dôvodoch odvolania najprv poukázal na pôvodné odôvodnenie rozsudku

okresného súdu, ktorý vyslovil názor, že to, že poškodená osoba je výlučnou vlastníčkou nehnuteľností
neznamená automaticky, že obžalovaný ako jej manžel mal vstup do nehnuteľnosti zakázaný, pretože
právo obžalovaného užívať dom, ktorý je vo vlastníctve poškodenej, vyplývalo z ich manželstva, z ich
rodinnoprávneho vzťahu a až rozvodom uvedený právny dôvod zaniká. Zo spisu mal súd preukázané,
že návrh na rozvod manželstva poškodená podala až dňa 31.1.2022 a manželstvo s poškodenou bolo
právoplatne rozvedené až dňa 4.11.2022, a teda je zrejmé, že až po skutku, ktorý je prejednávaný v

tejto veci. To, že poškodená si nepriala, aby obžalovaný bez jej vedomia chodil do domu, nemalo vplyvna zánik užívacieho práva obžalovaného k nehnuteľnosti, pretože boli stále manželmi a poškodená
vylúčenie obžalovaného z užívania nehnuteľností neriešila spôsobom, ktorý jej umožňuje zákon.

Okrem užívacieho práva obžalovaného k nehnuteľnosti súd poukázal aj na to, že v nehnuteľnosti mal
obžalovaný svoje trvalé bydlisko, a podľa výpis z Obchodného registra mal na uvedenej adrese aj sídlo
spoločnostiH.F.C..Vzmysledohodyovyporiadaníbezpodielovéhospoluvlastníctvamanželovuvedenú
spoločnosť nadobudol obžalovaný, pričom až od 14.4.2023 došlo k zmene sídla spoločnosti. Žiadnym
spôsobom nebolo preukázané, aby poškodená ako vlastníčka nehnuteľností vylúčila túto právnickú

osobu z možnosti užívania nehnuteľnosti na adrese svojho sídla.

Vyššie uvedené odôvodnenie je v súlade s hmotným právom a ustálenou súdnou praxou, a to napriek
tomu, že toto bolo prelomené rozhodnutím krajského súdu, ktorý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a
konštatoval,žerozhodujúcouskutočnosťoujepodľakrajskéhosúduto,ktokonkrétneobydlievčasečinu
reálne užíva, má v ňom svoju domácnosť a súkromie a nie právny vzťah k takémuto priestoru. Krajský

súd ďalej uviedol, že výsledky dokazovania jednoznačne ukazujú, že obžalovaný opustil spoločnú
domácnosť, preto existencia „formálneho“ rodinného vzťahu mu nezakladala právo vniknúť do domu,
ktorého vlastníčkou je poškodená, keď reálne už v dome nebýval a nemal do predmetného domu
ani prístup. Krajský súd ďalej konštatoval, že ani adresa sídla firmy neumožňuje v danom prípade
obžalovanému neoprávneným spôsobom vnikať do domu poškodenej, lebo tým, že opustil spoločnú

domácnosť fakticky zmenil aj reálne sídlo firmy a bolo jeho povinnosťou administratívne si zmenu
vyznačiť. Na dôvažok súd konštatuje, že z výpovedí poškodenej vyplynulo, že miesto podnikania malo
byťvA.aC.I..Uvedenéargumentykrajskéhosúdu,ktorýmbolOkresnýsúdvSpišskejNovejVsiviazaný
a ktoré viedli k jeho odsúdeniu sa však nezakladajú na hmotnoprávnom základe. Miesto podnikania
nemožno stotožňovať so sídlom obchodnej spoločnosti.

Rovnako nepozná formálny rodinný vzťah, ktorý by nezakladal právo užívať manželom nehnuteľnosť a
rovnako nedohľadal v dostupnej judikatúre súdov pojem „reálne sídlo firmy“.

V zmysle § 2 ods. 3 Obchodného zákonníka v platnom znení platí, že sídlom právnickej osoby a miestom

podnikania fyzickej osoby je adresa, ktorá je ako sídlo alebo miesto podnikania zapísaná v obchodnom
registri alebo živnostenskom registri, alebo v inej evidencii ustanovenej osobitným zákonom. Právnická
osoba alebo fyzická osoba musí preukázať, že má k nehnuteľnosti alebo jej časti, ktorej adresa je
ako jej sídlo alebo miesto podnikania zapísaná v obchodnom registri alebo v živnostenskom registri,
alebo v inej evidencii ustanovenej osobitným zákonom, vlastnícke právo alebo užívacie právo, ktoré

užívanie nehnuteľnosti alebo jej časti ako sídla alebo miesta podnikania nevylučuje, alebo písomný
súhlas vlastníka nehnuteľnosti alebo jej časti s úradne osvedčeným podpisom alebo písomný súhlas
väčšiny podielových spoluvlastníkov nehnuteľnosti alebo jej časti, ak ide o podielové spoluvlastníctvo
k nehnuteľnosti alebo jej časti počítanej podľa veľkosti ich podielov, s úradne osvedčenými podpismi
so zápisom nehnuteľnosti alebo jej časti ako sídla alebo miesta podnikania do obchodného registra,

živnostenského registra alebo inej evidencie ustanovenej osobitným zákonom; to neplatí, ak právo na
užívanienehnuteľnostialebojejčastiakosídlaalebomiestapodnikaniavyplývazkatastranehnuteľností.
To, že existencia sídla spoločnosti znamená aj právo spoločníka vstupovať do tejto spoločnosti, a
dokonca toto právo je rovnocenné aj právu vlastníka nehnuteľností, ktorý má právo užívať svoju
nehnuteľnosť. V ďalšom poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu 98/2017, ktoré stanovil ústavné limity

zásahu do práva na súkromie vykonaného niektorými zaisťovacími úkonmi podľa Trestného poriadku.
Vychádzajúc zo znenia týchto ústavných limitov, z ktorých vyplýva, že v zmysle článku 8 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, či článku 19 Ústavy Slovenskej republiky, sú priestory
súkromného sídla spoločnosti slúžiace na výkon pracovnej či podnikateľskej činnosti chránené pred
neoprávnenýmizásahmizostranyverejnejmoci.Orgányčinnévtrestnomkonanísúpovinnépostupovať

tak, aby do práva na súkromie osôb nezasahovali viac, a neprimerane dlhšie, ako to je nevyhnutné v
právnom štáte.

Vyššie uvedené rozhodnutie Ústavného súdu s použitím analógie argumentov, ktoré odzneli v tomto
rozhodnutí, nemožno vykladať inak, než tak, že napadnutým rozhodnutím súdu, ktoré odôvodňuje jeho

odsúdenie tým spôsobom, že neguje jeho právo na vstup do nehnuteľnosti, v ktorom je sídlo jeho
spoločnosti s odôvodnením, že „nešlo o reálne sídlo spoločnosti“ a povyšuje právo poškodenej na
ochranu jej obydlia, že ide o ústavne neudržateľný zásah do jeho základných práv a slobôd, pretože
súd de facto konštatoval nemožnosť jeho vstupu do sídla spoločnosti. Právo poškodenej užívať obydlie,zvlášť ak išlo o obydlie manželov za trvania manželstva, nemožno povýšiť nad právo spoločníka a
konateľaspoločnostivstupovaťdosídlaobchodnejspoločnosti.Ideoústavneneudržateľnýpostupsúdu.

Na základe vyššie uvedených skutočností navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého
stupňa a rozhodol o jeho oslobodení spod skutku obžaloby alebo alternatívne zrušil rozsudok súdu
prvého stupňa a vec vrátil tomuto súdu na opätovné prejednanie veci.

K odvolaniu obžalovaného sa vyjadrila poškodená prostredníctvom svojho splnomocnenca a to tak, že

v konaní bolo jednoznačne preukázané, že je výlučnou vlastníčkou nehnuteľnosti a že obžalovanému
oznámila, že si neželá, aby v jej neprítomnosti vstupoval do jej obydlia. Konaním obžalovaného bolo
porušené jej základné právo na nedotknuteľnosť obydlia podľa čl. 21 ods.1, ods.2 Ústavy Slovenskej
republiky, čl. 12 ods.1, ods.2 Listiny základných práv a slobôd a právo na rešpektovanie súkromného
a rodinného života podľa § 48 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pretože obydlie
je nedotknuteľné a nie je dovolené doň vstúpiť bez súhlasu toho, kto v ňom býva. Je presvedčená,

že obžalovaný nemal žiadne právo na užívanie nehnuteľnosti, ktorá mu nepatrila. Vzhľadom na tieto
skutočnosti je toho názoru, že súd prvého stupňa rozsudkom 6T/79/2022 zo dňa 14.10.2024 správne
a zákonne uznal obžalovaného za vinného zo spáchania žalovanej trestnej činnosti.

Nesúhlasí s výškou uloženého trestu odňatia slobody a je presvedčená, že v tomto konaní nebola

dokazovaním zistená žiadna poľahčujúca okolnosť, ktorá by umožňovala uložiť znížený trest odňatia
slobody výrazne pod spodnú hranicu zákonom stanovenej trestnej sadzby. Je si však vedomá
skutočnosti, že vzhľadom na svoje postavenie nemôže napadnúť výrok o treste napadnutého rozsudku.

Navrhla vzhľadom na všetky preukázané skutočnosti, aby odvolací súd odvolanie obžalovaného

zamietol.

Na základe podaného odvolania krajský súd podľa § 317 ods.1 Tr.por. preskúmal zákonnosť a
odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť
postupu konania, ktoré im predchádzalo a dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného nie je dôvodné.

Preskúmaním napadnutého rozsudku a konania mu predchádzajúceho odvolací súd zistil, že okresný
súd kontradiktórnym spôsobom konania vykonal dokazovanie v rozsahu nevyhnutnom pre zákonné
rozhodnutie v trestnej veci obžalovaného.

Úvodom svojho rozhodnutia odvolací súd považuje za nutné poukázať, že predchádzajúce rozhodnutie
súdu, ktorým bol obžalovaný spod skutku obžaloby oslobodený, bolo na odvolanie prokurátora zrušené
a okresnému súdu bolo uložené vo veci opätovne konať a rozhodnúť. V dôvodoch zrušujúceho
uznesenia odvolacieho súdu bol vyslovený právny názor, ktorým okresný súd sa dôsledne riadil a dospel
tak k správnemu a tým aj zákonnému rozhodnutiu vo veci samej. V žiadnom prípade neobstojí

argumentácia obžalovaného, aby odvolací súd vo svojom zrušujúcom uznesení bol nariadil okresnému
súdu po doplnení dokazovania, uznať obžalovaného za vinného zo spáchania žalovaného skutku.

Nepochybil okresný súd pokiaľ na podklade zákonným spôsobom vykonaných dôkazov dospel k záveru,
že obžalovaný bez súhlasu majiteľky rodinného domu nachádzajúceho sa v C. D. E. D. J. F. G. XX/X,

do tohto domu vošiel, a to tým spôsobom, že nezisteným spôsobom rozbil sklenenú výplň na dverách,
následne vošiel do priestorov domu, kde neoprávnene zotrval. O vojdení do domu, čo napokon nepoprel
ani samotný obžalovaný, svedčí okrem kamerového záznamu aj svedkyňa K. L. E., ale obžalovaný
vojdenie do domu považoval za oprávnené, čo odôvodňoval existenciou manželstva s poškodenou
a bezpodielového spoluvlastníctva manželov.

Správne okresný súd v dôvodoch napadnutého rozsudku poukázal, že obhajoba obžalovaného bola
jednoznačne vyvrátená výpoveďou poškodenej, ďalej svedkyne K. L. E. a svedkyne K. M.. Poškodená
jasne uviedla, že obžalovaný opustil spoločnú domácnosť v novembri 2021, keď si prenajal byt, a tam sa
odsťahoval, predtým poškodenej odovzdal kľúče od domu, vrátane vymenených kľúčov od rodinného

domu. Svedkyňa K. L. E. kritického dňa našla na dome poškodenej obžalovaného, ktorý jej tvrdil, že
má tam trvalé bydlisko a sám jej povedal, že rozbil okno a tak vošiel dnu. Túto skutočnosť počula aj
poškodená, keďže svedkyňa K. L. E. mala na telefóne spustený hlasitý hovor s poškodenou. Svedkyňa
K. M. rovnako potvrdila, že obžalovaný jej telefonicky zavolal, aby zasklila okno, lebo ho rozbil. Výpovedesvedkýň v celom rozsahu korešpondujú so záznamom kamerového systému, pričom z tohto sú zistiteľné
časové údaje, kedy došlo k rozbitiu skla, kedy obžalovaný vošiel do domu a začal si brať veci. Aj keď jej
pravdou, že kamera nezachytila presne osobu, ktorá rozbila okno, je však zo všetkých vyššie citovaných

skutočností zrejmé, že iná osoba, ako obžalovaný to spôsobiť nemohla.

Na podklade vyššie uvedených dôkazov bolo možné bez akýchkoľvek pochybností urobiť záver, že
obžalovaný už nemal vedomosť, že poškodená opakovane vymenila zámky na dverách a nainštalovala
kameru pred svojím odchodom do Talianska.

O nedovolenom vniknutí do rodinného domu poškodenej obžalovaným svedčia predovšetkým
dôkazy z ktorých nepochybne vyplýva, že s poškodenou uzavreli dohodu o zúžení bezpodielového
spoluvlastníctva manželov, taktiež rozsudkom za trvania manželstva bolo ich bezpodielové
spoluvlastníctvo manželov zrušené a na základe ich vzájomnej dohody aj vyporiadané. Poškodená sa
tak stala výlučnou vlastníčkou predmetných nehnuteľností. Poškodená obžalovanému vyplatila 38.000,-

eur za účelom ich vzájomného vyporiadania a obžalovanému ešte ostal všetok majetok spoločnosti H. F.
C.. Jednoznačne bolo preukázané, že obžalovaný opustil spoločnú domácnosť v novembri 2021, kedy
si našiel iné bývanie a poškodenou mu bolo zakázané vstupovať do domu, a obžalovaný odovzdal kľúče
od domu poškodenej.

Samotná skutočnosť, že v čase skutku bol obžalovaný s poškodenou ešte v manželskom vzťahu,
ale neviedli spoločnú domácnosť a vzhľadom na obsah dohody o zúžení BSM, taktiež na rozsudkom
zrušeného bezpodielového vlastníctva manželov za trvania manželstva a na základe ich vzájomnej
dohody aj jeho vyporiadania, ho už v žiadnom prípade neoprávňovalo vstupovať do rodinného domu,
ktorývýhradnepatrilpoškodenej,atonavyšenásilnýmspôsobom,rozbitímsklenenejvýplnenadverách.

Na vyššie uvedenom nič nemení ani skutočnosť, že poškodená návrh na rozvod podala dňa 31.1.2022
a manželstvo bolo rozvedené rozsudkom zo dňa 18.10.2022, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa
4.11.2022.

Okresný súd v dôvodoch napadnutého rozsudku sa obzvlášť podrobne vysporiadal s otázkou, či

vzhľadom na existenciu manželského zväzku obžalovaného s poškodenou, či obstojí obhajoba
obžalovaného, že v teraz posudzovanom prípade sa jednalo o oprávnený vstup do obydlia. Okresný
súd nepochybil, keď poukázal na ustanovenie § 122 ods. 5 Tr.zák. a na všeobecnú premisu, podľa
ktorej je manžel nevlastník oprávnený užívať byt manžela vlastníka z titulu existujúcich rodinnoprávnych
vzťahov. Táto premisa však neplatí bezhranične, nakoľko výkon práv totiž nesmie bez právneho dôvodu

zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi ako
mimoprávnymi pravidlami ľudského správania sa. Existencia rodinnoprávneho vzťahu síce zakladá
právo manžela bývať v byte, ktorý patrí druhému manželovi ak ide o spoločnú domácnosť rodiny
založenú manželstvom. V teraz posudzovanom prípade reálne došlo k zúženiu tohto práva, a to
na strane obžalovaného vzhľadom na zrušenie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, jeho

následnéhovysporiadaniaaobsahdohodyozúženíbezpodielovéhospoluvlastníctvamanželov.Vtomto
smere odvolací súd opätovne poukazuje aj na právny názor vyslovený v rozhodnutí NS SR sp.zn.
2Tdo/50/2016, že rozhodujúcou skutočnosťou je teda to, kto konkrétne obydlie v čase činu reálne užíva,
teda má v ňom svoju domácnosť a súkromie a nie právny vzťah k takémuto priestoru.

Na podklade výsledkov vykonaného dokazovania bolo možné jednoznačne robiť záver, že obžalovaný
opustil spoločnú domácnosť, odovzdal kľúče od rodinného domu, sám dobrovoľne sa vzdal práva na
vstup do tohto obydlia, preto ani ním vznesená obhajoba o sídle firmy ho neoprávňovala na vstup
do obydlia bez vedomia majiteľky nehnuteľnosti, teda do rodinného domu, ktorého vlastníčkou je
poškodená, keď reálne už v dome nebýval a nemal do predmetného domu ani prístup. Ani adresa sídla

spoločnosti H. F. C., neumožňuje v danom prípade obžalovanému, navyše násilným spôsobom, vniknúť
do domu poškodenej, lebo tým, že opustil spoločnú domácnosť, obžalovaný ako osoba ktorá navonok
vystupuje aj ako subjekt zastupujúci právnickú osobu, do obydlia vstúpil nepochybne neoprávnene ako
fyzická osoba, na čo nebol oprávnený a navyše tak urobil násilným spôsobom.

Z listu vlastníctva č. XXXXX k.ú. C. D. E. vyplýva, že poškodená je výlučnou vlastníčkou nehnuteľnosti
- rodinného domu, kde malo dôjsť ku skutku. Výlučnou vlastníčkou sa stala na základe dohody o
zúžení bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ktorá bola spísaná na notárskom úrade K. N. F.
dňa 26.01.2018 notárskou zápisnicou sp.zn. N 48/2018, Nz 2657/2018. Bezpodielové spoluvlastníctvomanželov - obžalovaného a poškodenej bolo za trvania manželstva zrušené rozsudkom Okresného
súdu Spišská Nová Ves, sp.zn. 8C/33/2021, právoplatným dňa 14.07.2021. Dňa 12.11.2021 uzavreli
obžalovaný s poškodenou Dohodu o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov, z ktorej

okrem iného vyplýva, že poškodená nadobúda do svojho vlastníctva nehnuteľnosti zapísané na LV
č. XXXXX a LV č. XXXXX k.ú. C. D. E., ktoré sú v jej výlučnom vlastníctve na základe dohody
o zúžení bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Manželstvo obžalovaného s poškodenou bolo
rozvedenérozsudkomzodňa18.10.2022,právoplatnýmdňa04.11.2022vkonanítunajšiehosúdusp.zn.
4P/23/2022 na základe návrhu zo dňa 31.01.2022.

Odvolací súd okrem vyššie uvedeného považuje za nutné poukázať aj na argumentáciu okresného
súdu uvedenú v teraz napadnutom rozsudku, ktorú si v celom rozsahu osvojil a ničím viac ju nedopĺňa.
Odvolací súd záverom poukazuje aj na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, v zmysle
ktorej rozhodnutie okresného súdu a krajského súdu tvoria jeden celok (I. ÚS 141/04) a v zmysle
tohto právneho názoru preto krajský súd, aby nedochádzalo k opakovaniu argumentácie súdov, na

podklade ktorých dospeli k zhodnému záveru, preto odvolací súd je oprávnený v podrobnostiach svojho
rozhodnutia poukázať aj na dôvody napadnutého rozsudku, ktoré si v celom rozsahu osvojil a okrem
vyššie uvedeného, ničím viac nedopĺňa. V tomto smere odvolací súd predovšetkým poukazuje na
výsledkydoplnenéhodokazovania,atovrozsahusúdnychrozhodnutívcivilnomkonaní,akoajlistinných
dôkazov týkajúcich sa vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov do rozvodu manželstva.

Keďže okresný súd nepochybil ani vo výroku o uloženom treste, kde výraznou mierou aplikoval
dobrodenie zákona v prospech obžalovaného a uložil mu minimálne možný trest odňatia slobody,
ktorého výkon mu podmienečne odložil na skúšobnú dobu jedného roka, a to aplikujúc ustanovenie § 39
ods. 1 Tr.zák., nakoľko trest, ktorý predpokladá Trestný zákon za čin kladený mu za vinu je vo výmere

troch až ôsmich rokov a okresný súd považoval za neprimerane prísne, aby na nápravu páchateľa a
ochranu spoločnosti bolo potrebné mu ukladať trest v rámci zákonom stanovenej trestnej sadzby a že
na jeho nápravu bude postačovať aj trest kratšieho trvania.

S touto argumentáciou sa v celom rozsahu stotožnil aj odvolací súd, teda že takto uložený trest je

možné považovať za spravodlivý a plniaci účel sledovaný Trestným zákonom, a preto odvolací súd
odvolanie aj v tomto rozsahu považoval za nedôvodné a trest uložený okresným súdom za spravodlivý,
zákonný a spôsobilý dosiahnuť účel trestu formou individuálnej prevýchovy obžalovaného, ako aj formou
generálnej prevencie, teda spôsobilý na nápravu páchateľa a ochranu spoločnosti.

Keďže poškodená si uplatnila náhradu škody, ktorú bližšie nešpecifikovala, preto odvolací súd správne
rozhodol o odkázaní poškodenej s jej nárokom na náhradu škody na civilný proces.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný
prostriedok nie je prípustný.