Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 22. január 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/141/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7122211512
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 01. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Čabaiová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7122211512.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Čabaiovej a sudkýň

JUDr. Adriany Murínovej a Mgr. Angeliky Sopoligovej v spore žalobcu: A. B., C. C. D. C. XX/X, B., E.:
XX XXX XXX, proti žalovaným: 1/ F. G., nar. XX.X.XXXX, bytom B., H. XX/X, zast. Marják, Ferenci &
Partners s.r.o., Advokátska kancelária so sídlom Košice, Tajovského 17, IČO: 50164988, 2/ A. D., nar.
XX.X.XXXX, bytom B., H. X, 3/ I. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom B., C. XX, 4/ F. J., nar. X.X.XXXX, bytom
K., L. XX, žalovaní v 2. až 4. rade zast. JUDr. JCLic. Tomášom Majerčákom, PhD., s.r.o. Advokátska
kancelária so sídlom Košice, Južná trieda 28, IČO: 52858774, o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku 15C/47/2022-301 zo dňa 13.6.2023 Mestského súdu Košice

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalovaným v 1. až 4. rade priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi v plnom
rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Košice (ďalej „súd prvej inštancie“ alebo len „súd“) napadnutým rozsudkom žalobu
zamietol (I.) a žalovaným v 1. až 4. rade priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100 % (II.).

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal určenia, že je vlastníkom pozemkov registra
C-KN špecifikovaných v žalobe, v spoluvlastníckom podiele 1/9 zapísaných na LV č. XXXX pre kat.
územie B., obec B. – B., M. B. E. v časti B pod poradovými číslami č. 1., 4., 5. a 6., podľa identifikácie
parciel vyhotovenej katastrálnym odborom Okresného úradu Košice č. OU-KE-KO12-K1-10918/2016,
identických s pozemno-knižnými parcelami nasledovne: a) parcela reg. E-KN č. XXXX/X bola vytvorená
z pzkn. parciel č. 515, 525, 604 a 605/8 zapísaných v pzkn. vložke č. 329, parcela reg. E-KN č.
XXXX/X vytvorená z pzkn. parciel č. 515, 525, 604 a 605/9 zapísaných v pzkn. vl. č. XXX k.ú. B..

Žalobca žalobu skutkovo odôvodnil tým, že vlastnícke právo k označeným nehnuteľnostiam nadobudol
vyvlastnením, eventuálne vydržaním po splnení zákonných podmienok, pričom v katastri nehnuteľností
ako (spolu)vlastníci pozemkov sú zapísaní žalovaní: a) žalovaný v 1. rade titulom rozhodnutia o povolení
vkladu darovacej zmluvy V-6578/2021 uzatvorenej s I. G., K. J., ktorá svoj spoluvlastnícky podiel
nadobudla na základe Osvedčenia o dedičstve sp. zn. 14D/22/2003 ako dedička po poručiteľovi F. G.,
nar. XX.X.XXXX a ten spoluvlastnícky podiel nadobudol na základe osvedčenia o vyrovnaní dedičských
podielov č. N 2/93 ako dedič po zomrelom F. G., pôvodnom vlastníkovi zapísanom v pzkn. vl. č. XXX,

b) žalovaná v 2. rade titulom Osvedčenia o vyrovnaní dedičských podielov č. N 2/93, ako dedička
po poručiteľovi F. G., c) žalovaná v 3. rade titulom Osvedčenia o dedičstve sp. zn. 39D/19/2012 ako
dedička po poručiteľke N. O., K. G., nar. X.X.XXXX, ktorá svoj spoluvlastnícky podiel nadobudla na
základe osvedčenia o vyrovnaní dedičských podielov č. N 2/93, ako dedička po poručiteľovi F. G.,d) žalovaný v 4. rade titulom Osvedčenia o dedičstve sp. zn. 13D/4/2011 po poručiteľke A. J., K.
G., nar. X.X.XXXX, ktorá svoj spoluvlastnícky podiel nadobudla na základe Osvedčenia o vyrovnaní
dedičských podielov č. N 2/93 ako dedička po poručiteľovi F. G.. Rozhodnutím bývalého Obvodného

národného výboru Košice I, odboru výstavby ÚPAaD č. Výst. 9860/2617/84-Go zo dňa 4.1.1985 boli
parcely č. XXXX/X N. XXXX/X (v tom čase zapísané v pzkn. vložke č. 329 ako pzkn. parcely č. XXX,
XXX, XXX, XXX/X N. XXX/X) vyvlastnené neznámym dedičom po pôvodnom spoluvlastníkovi F. G. v
spoluvlastníckych podieloch 1/3 a 1/9, zapísané na str. 16 vyvlastňovacieho rozhodnutia, pričom v čase
vyvlastňovacieho konania príslušný správny orgán konal s vlastníkmi podľa aktuálnych zápisov v pzkn.

vložke č. 329, v prípade neznámych dedičov zast. opatrovníčkou E. F. A. ustanovenou rozhodnutím zo
dňa 10.11.1984 (ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 11.12.1984), ktorým bol o.i. ustanovený opatrovník
aj neznámym dedičom po F. G.. Na základe vyvlastňovacieho rozhodnutia sa vlastníkom predmetných
pozemkov v časti vyvlastnených spoluvlastníckych podielov stal Čsl. štát, v zast. Zoologická záhrada
Košice. Pre prípad, ak by sa súd nestotožnil s názorom žalobcu, že jeho právny predchodca Čsl.
štát nadobudol vlastnícke právo k predmetným pozemkom na základe vyvlastňovacieho rozhodnutia,

žalobca eventuálne tvrdil, že vlastnícke právo nadobudol po splnení zákonných podmienok vydržaním,
uplynutím vydržacej doby najneskôr dňa 1.5.2001. Naliehavý právny záujem na požadovanom určení
vlastníckeho práva odôvodnil tým, že v evidencii katastra nehnuteľností nie je zapísaný ako vlastník
sporných pozemkov, resp. spoluvlastníckych podielov, kde v rozpore so skutočným stavom sú zapísaní
ako vlastníci žalovaní v 1. až 4. rade.

3. Súd prvej inštancie po vykonaní dokazovania vec právne posúdil podľa ustanovení § 2 ods. 1 až
5, § 2 ods. 7, § 14 ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení neskorších predpisov, §
34, § 37, § 39, § 40 ods. 1, § 129 ods. 1, § 130 ods. 1, § 134 Občianskeho zákonníka (ďalej len
„OZ“), § 131 OZ v znení účinnom do 30.6.1988, § 132a, § 134 ods. 2, § 135a OZ v znení účinnom do

31.12.1991 a vyhodnotením vykonaných dôkazov dospel k záveru, že žaloba je procesne prípustná v
zmysle § 137 písm. c) Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), ale nie je dôvodná. Podľa názoru
súdu žalobca preukázal existenciu naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení vlastníckeho
práva, nakoľko v čase podania žaloby a rozhodovania súdu na LV č. XXXX pre k. ú. B. sú ako podieloví
spoluvlastníci predmetných nehnuteľností evidovaní žalovaní v 1. až 4. rade a postavenie žalobcu je

neisté, pretože zmenu zápisu vlastníckeho práva bez rozhodnutia súdu nemôže dosiahnuť. Za nespornú
pokladal skutočnosť, že žalovaní v 1. až 4. rade sú právnymi nástupcami pôvodného (spolu)vlastníka F.
G., ktorý zomrel dňa XX.XX.XXXX a na LV č. XXXX pre k.ú. B. sú zapísaní ako podieloví spoluvlastníci
pozemkov reg. E - KN: parcela č. XXXX/X o výmere 8.020 m2 - trvalý trávny porast a parcela č. XXXX/
X o výmere 4.648 m2 - trvalý trávny porast, a to žalovaný v 1. rade pod poradovým č. B1, žalovaný

v 2. rade por. č. B4, žalovaný v 3. rade por. č. B5 a žalovaný v 4. rade pod por. č. B6, každý v
spoluvlastníckom podiele 1/9 z celku. Žalobca svoje vlastnícke právo odvodzuje od svojho právneho
predchodcu Čsl. štátu, ktorý mal nadobudnúť vlastnícke právo na základe vyvlastňovacieho rozhodnutia
bývalého Obvodného národného výboru, odboru výstavby ÚPAaD č. Výst. 9860/2617/84-Go zo dňa
4.1.1985, s vyznačeným dátumom právoplatnosti dňa 10.4.1985, ktorým boli parcely č. XXXX/X N.

XXXX/X (v tom čase zapísané v PKV č. XXX ako parcely č. XXX, XXX, XXX, XXX/X N. XXX, XXX,
XXX, XXX/X) vyvlastnené v prospech Československého štátu. Súd prvej inštancie dospel k záveru,
že Čsl. štát sa nikdy nestal vlastníkom predmetných nehnuteľností, lebo vyvlastňovacie rozhodnutie je
právne neúčinné. Žalovaní sa riadne zúčastnili dedičského konania v roku 1969 po neb. F. G., ktorý
zomrel dňa XX.XX.XXXX, čo vyplýva z rozhodnutia Štátneho notárstva Košice - vidiek v Košiciach sp.

zn. D/56/69 zo dňa 15.6.1969, pričom o vyvlastňovacom rozhodnutí nemali žiadnu vedomosť, ktoré
im nikdy nebolo doručené a za vyvlastnené pozemky im nebola vyplatená žiadna odplata. Súd prvej
inštancie sa osobitne zaoberal otázkou doručovania vyvlastňovacieho rozhodnutia. V tejto súvislosti
zistil, že v rozhodnutí sa uvádzajú „osoby zdržujúce sa na neznámom mieste“, avšak dedičia sa v tom
čase zdržiavali na známych adresách pobytu, riadne evidovaných v registri obyvateľov, v ktorom každý

občan musel byť prihlásený na trvalý pobyt. V rozhodnutí o ustanovení opatrovníka zo dňa 10.11.1984
bolo v rozpore so skutočnosťou konštatované, že dedičia po zosnulých spoluvlastníkoch sú neznámi,
nakoľko dedičia pôvodného vlastníka F. G. boli známi, aj v zmysle rozhodnutia Štátneho notárstva
Košice - vidiek v Košiciach sp. zn. D 56/69 zo dňa 16.6.1969, rovnako úmrtie F. G. bolo známe
z dostupnej evidencie matriky, ako aj z následného dedičského konania. Z uvedeného dôvodu podľa

názoru súdu prvej inštancie vyvlastňovacie rozhodnutie nenadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť,
čo mu vyplynulo i z judikatúry Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR (nález ÚS SR sp. zn. III.ÚS
127/2010 zo dňa 22.6.2010), na ktorú podporne poukázal. Súd dospel k záveru, že štát neúčinne
vyvlastnil predmetné pozemky a s poukazom na základnú zásadu rímskeho práva „Nemo plus iurisad alium transfere potest quam ipse habet“ (z nepráva nemôže vzniknúť právo) skonštatoval, že ak
štát nenadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, ktoré sú predmetom konania, nemohlo dôjsť ani
k platnému prevodu (správne ide o „prechod vlastníctva“ – pozn. odvolacieho súdu) na žalobcu na

základe zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí. Vyvlastňovacie rozhodnutie preto nemožno považovať
za platný a právne akceptovateľný titul vstupu do držby Čsl. štátu a žalobca si nemohol započítať držbu
svojho právneho predchodcu, keďže samotný štát spôsobil nezákonnosť vyvlastňovacieho rozhodnutia
z roku 1985. S poukazom na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 549/15, tiež III. ÚS 415/15, III.
ÚS 247/14, ako aj rozsudky Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/12/2010 a 5Cdo/149/2007, súd prvej

inštancie uzavrel, že ak by titulom vstupu žalobcu do držby predmetných nehnuteľností mal byť zákon č.
138/1991 Zb. o majetku obcí, žalobca svoje vlastníctvo by nadobudol priamo zo zákona a nemusel mať
ani vedomosť o spôsobe nadobudnutia vlastníckeho práva štátu ako svojho predchodcu. Nakoľko v čase
vyvlastňovacieho konania sa nekonalo s F. G. ako aktuálnym vlastníkom, vyvlastňovacie rozhodnutie
zo dňa 4.1.1985 neakceptovalo známych dedičov na základe rozhodnutia Štátneho notárstva Košice
- vidiek v Košiciach sp. zn. D 56/69 zo dňa 16.6.1969, ktorým nebolo doručené, Čsl. štát na základe

neúčinného vyvlastňovacieho rozhodnutia k sporným nehnuteľnostiam nemohol nadobudnúť vlastnícke
právo. Oprávnenosť držby žalobcu nemožno odvodzovať zo zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v
zneníneskoršíchprávnychpredpisov,keďžeoprávnenýdržiteľmusíspĺňaťpodmienkudobromyseľnosti,
ktorý nehnuteľnosť dlhodobo ovláda v dobrej viere, že je vlastníkom, a to so zreteľom na všetky
okolnosti. Podľa názoru súdu žalobca ani jeho právni predchodcovia nesplnili pri svojom vstupe do

držby k dotknutým nehnuteľnostiam základnú podmienku dobromyseľnosti, ktorú inštitút vydržania ako
originálneho spôsobu nadobudnutia vlastníckeho práva, vyžaduje. Za ďalšiu okolnosť spochybňujúcu
dobromyseľnosť žalobcu, súd považoval uzatvorenie kúpnej zmluvy medzi žalobcom a predávajúcou N.
O.,K.G.(matkouI.B.)oprevodejejspoluvlastníckehopodielukparcelereg.E-KNč.XXXnachádzajúcej
sa v areáli Zoologickej záhrady. Zároveň súd zdôraznil, že žalovaní sú ako vlastníci zapísaní v katastri

nehnuteľností a rovnako boli zapísaní aj predchádzajúci vlastníci, od ktorých nadobudli vlastnícke právo
k predmetným nehnuteľnostiam, pričom údaje katastra sú záväzné a platí prezumpcia ich správnosti,
pokiaľ sa nepreukáže opak. Návrh žalobcu na doplnenie dokazovania Osvedčením o vyrovnaní
dedičských podielov č. N 2/93 súd neakceptoval, nakoľko pri rozhodovaní vychádzal zo základného
dedičského rozhodnutia sp. zn. D 56/69 zo dňa 16.6.1969. Z týchto dôvodov súd prvej inštancie uzavrel,

že žalobca nie je vlastníkom nehnuteľností, ktoré sú predmetom sporu, a preto žalobu ako nedôvodnú
zamietol. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešným žalovaným v 1.
až 4. rade priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, pričom v danej veci
nevzhliadol dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania stranám podľa §
257 CSP. O výške náhrady trov konania si vymienil rozhodnúť samostatným uznesením po nadobudnutí

právoplatnosti rozsudku (§ 262 ods. 2 CSP).

4. Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalobca, ktorý uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. §
365 ods. 1 písm. a), d), e), f) a h) CSP. V odvolaní v prvom rade namietal prekročenie kompetencií
všeobecného súdu pri posudzovaní vyvlastňovacieho rozhodnutia. Podľa žalobcu súd postupoval

nesprávne, keď sa zaoberal platnosťou vyvlastňovacieho rozhodnutia. Poukázal na rozhodnutie
Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 419/2014-34 zo dňa 13.8.2014 (obdobne I. ÚS 252/08, I.ÚS 379/2016,
III.ÚS 258/2017, atď.), podľa ktorého „V konaniach o určenie vlastníckeho práva nie je v kompetencii
súdov preskúmavať zákonnosť rozhodnutia vydaného správnym orgánom. Súd môže toto rozhodnutie
preskúmavať len z hľadiska existencie právomoci správneho orgánu na jeho vydanie v súlade s v tej

dobe platnými a účinnými právnymi predpismi, nie však jeho zákonnosť, pretože v danom prípade
nejde o žalobu o preskúmanie zákonnosti správneho rozhodnutia (nejde o správne súdnictvo). V
konaní o určovacej žalobe nie je prípustné preskúmavať hmotnoprávne podmienky konštitutívneho
rozhodnutia správneho orgánu alebo konanie, ktoré tomuto konaniu predchádzalo, pretože by išlo o
neoprávnený zásah do právomoci správnych orgánov a správnych súdov. V zmysle teórie práva sa

za nulitný (ničotný) správny akt považuje správny akt vydaný absolútne vecne nepríslušným správnym
orgánom, z ktorého v tomto dôsledku nevznikajú a ani nemôžu vznikať žiadne právne účinky t.j.
hľadí sa na neho, ako keby neexistoval.“ K otázke nulitných (ničotných) správnych rozhodnutí žalobca
citoval závery z rozsudkov Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/24/2007 zo dňa 29.4.2008 a sp. zn.
4Cdo/123/2003 (uverejnený v časopise Zo súdnej praxe č. 44/2004), podľa ktorých „mimo rámec

správneho súdnictva všeobecný súd nie je oprávnený skúmať vecnú správnosť správneho aktu; môže
hopreskúmavaťlensozreteľomnato,čiideoaktnulitný(ničotný).Nulitnýmaktomjesprávnyaktvydaný
tzv. absolútne vecne nepríslušným správnym orgánom, z ktorého nevznikajú žiadne právne následky,
na rozdiel od aktu neplatného, pri ktorom sa uplatní prezumpcia jeho správnosti až do doby zrušeniajeho účinkov (zrušením alebo zmenením).“ Zastával názor, že súd mal na vyvlastňovacie rozhodnutie
nazeraťakonasprávnyakt,ktorýbolspôsobilývyvolaťnímzamýšľanéprávneúčinky,atedamaluplatniť
prezumpciu jeho správnosti, nakoľko predmetné rozhodnutie nikdy nebolo napadnuté a „zneplatnené“

v rámci správneho súdnictva. Súd prvej inštancie však nesprávne a v rozpore s rozhodovacou praxou
Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR preskúmaval vyvlastňovacie rozhodnutie po stránke jeho
správnosti, právoplatnosti a procesného postupu správneho orgánu pri jeho vydávaní, aj keď nebol
oprávnený zaoberať sa skutočnosťami, či v čase vyvlastňovacieho konania boli osoby zapísané v pzkn.
vložkách mŕtve a akým spôsobom s nimi bolo konané, resp. aký bol postup pri doručovaní rozhodnutia v

rámci vyvlastňovacieho konania. Tým, že sa zaoberal postupom správneho orgánu vo vyvlastňovacom
konaní, prekročil kompetencie všeobecného súdnictva, takýmto postupom vec nesprávne posúdil a
dospel k nesprávnemu záveru, že vyvlastňovacie rozhodnutie z roku 1985 nebolo právne účinné.
Žalobca zotrval na argumentácii, že podľa vyvlastňovacieho rozhodnutia sporné pozemky v žalovaných
spoluvlastníckych podieloch neboli vyvlastňované vlastníkom zdržujúcim sa na neznámom mieste, ale
boli vyvlastnené neznámym dedičom po F. G.. Považoval za nesprávne skutkové zistenie súdu, že

pozemkybolivyvlastňované„osobámzdržujúcimsananeznámommieste“.Nakoľkovčasevyvlastnenia
neboli predmetné pozemky, resp. spoluvlastnícke podiely „prededené“ a dedičský titul nebol zapísaný
v pzkn. vložkách, správny orgán ustanovil opatrovníka neznámym dedičom po F. G., čo vyplýva z
obsahu rozhodnutia o ustanovení opatrovníka. Znamená to, že predmetné parcely neboli vyvlastnené
F. G. (mŕtvej osobe), ale jeho právnym nástupcom, v tom čase neznámym dedičom. Pokiaľ žalovaní

namietali, že pozemky po pôvodnom spoluvlastníkovi F. G. zdedili oni, resp. ich právni predchodcovia
na základe rozhodnutia Štátneho notárstva Košice - vidiek sp. zn. D 56/69 zo dňa 15.6.1969, tieto
údaje mali byť v príslušnej evidencii katastra nehnuteľností (v PKV č. 329 alebo na príslušnom LV)
v rozhodnom období zaznamenané, k čomu však nedošlo. Z LV č. XXXX pre k.ú. B. jasne vyplýva,
že F. G., A. D. K. G., N. O., K. G. a A. J., K. G. ako podieloví spoluvlastníci sporných pozemkov

boli zaevidovaní až v roku 1995 (položka výkazu zmien č. 3/95), a to titulom osvedčenia o vyrovnaní
dedičských podielov č. N 2/93, Nz 2/93, a nie titulom rozhodnutia D 56/69. Žalobca vyčítal súdu
prvej inštancie, že tieto právne významné skutočnosti nevzal do úvahy a neakceptoval jeho návrh
na vykonanie dôkazu Osvedčením o vyrovnaní dedičských podielov č. N 2/93. Skutkové zistenie
súdu, že okruh dedičov po neb. F. G. bol v čase vyvlastňovania správnemu orgánu známy, resp.

k dispozícii, je teda nesprávne, pretože rozhodnutie Štátneho notárstva Košice - vidiek sp. zn. D/56/69
zo dňa 15.6.1969 nebolo zaznamenané v evidencii nehnuteľností. Podľa názoru žalobcu vzhľadom na
tieto objektívne skutočnosti správny orgán postupoval správne, keď ustanovil opatrovníka neznámym
dedičom po poslednom jemu známom a evidovanom podielovom spoluvlastníkovi F. G. a vyvlastnil
im (ako jeho právnym nástupcom – neznámym dedičom) predmetné pozemky v žalovaných podieloch

na základe vyvlastňovacieho rozhodnutia. Žalobca nesúhlasil ani so záverom súdu prvej inštancie,
že nebol dobromyseľný v držbe nehnuteľností. Súd sa nesprávne vysporiadal aj s právnym názorom
najvyšších súdnych autorít formulovaným v rozhodnutiach Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 549/15, III.
ÚS 415/15, III. ÚS 247/14 a Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/12/2010 a 5Cdo/149/2007. Pre účely
posúdenia splnenia zákonných podmienok vydržania podľa žalobcu je právne významné to, že vstúpil

do dobromyseľnej držby na základe iných skutkových okolností ako štát, a to dňom účinnosti zákona
č. 138/1991 Zb., t.j. 1.5.1991 (jeho dobromyseľnosť je potrebné odvodzovať od cit. zákona ako titulu
vstupu do dobromyseľnej držby), pričom nemusel mať vedomosť o spôsobe nadobudnutia vlastníckeho
práva štátom, a teda ani o prípadných vadách vyvlastňovacieho rozhodnutia, resp. procesných vadách
konania, ktoré tomuto rozhodnutiu predchádzalo. Existencia dobromyseľnosti sa odvíja od skutočností,

na základe ktorých osoba domáhajúca sa určenia vlastníckeho práva, získala vec do držby - svojej
faktickej moci, t.j. či sa so zreteľom na všetky okolnosti prípadu domnievala, že vec jej vlastnícky patrí
a nakladala s ňou ako s vlastnou. Súčasne je podľa žalobcu dôležité (a právne významné), že status
dobromyseľného držiteľa si udržal počas celej 10 – ročnej vydržacej lehoty a v držbe nehnuteľností
počas jej plynutia nebol žalovanými rušený (od 1.5.1991 do 1.5.2001). Nadobúdateľ držby preukazuje

len okolnosti svedčiace o poctivosti nadobudnutia držby, svoju dobrú vieru nemusí preukazovať, lebo
aj v pochybnostiach platí, že držba je oprávnená (§ 130 ods. 1 OZ, napr. rozhodnutia NS SR sp.
zn. 4Cdo 102/2017, 5Cdo 64/2018 a pod.). Citoval ďalej právny názor z nálezu Ústavného súdu SR
sp. zn. III.ÚS 477/2015 zo dňa 7.4.2016 a z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3MCdo/7/2011
zo dňa 31.10.2011. Vo vzťahu k užívaniu pozemkov žalobca poukázal na skutočnosť, že žalovaní

nikdy nevstúpili do užívania parciel ani žiadnym spôsobom nevykonávali svoje vlastnícke právo. V 80.
rokoch minulého storočia prebehla v dotknutej lokalite na vyvlastnených a vykúpených pozemkoch
výstavba zoologickej záhrady, ktorú začal štát a po prechode majetku štátu a investorskej funkcie
ju dokončil žalobca. Najneskôr od právoplatnosti vyvlastňovacieho rozhodnutia už spornú parceluneužívali pôvodne evidovaní spoluvlastníci, resp. ich právni nástupcovia, ale ich užíval štát a následne
žalobca. Tento stav trvá dodnes, pričom žalobca s týmto majetkom nakladá a vykonáva jeho údržbu
a opravy. Vzhľadom na uvedené mal za to, že splnil všetky zákonom stanovené podmienky vydržania

a nadobudol vlastnícke právo, resp. sporné spoluvlastnícke podiely k pozemkom, dňom 1.5.2001.
K argumentácii žalovaných, že nemohol byť v držbe dobromyseľný preto, že v minulosti uzatvoril na
pozemky v dotknutom areáli kúpnu zmluvu s N. O., K. G., uviedol, že spoluvlastnícky podiel N. O. nebol
predmetom vyvlastňovacieho rozhodnutia. Napokon žalobca vytkol súdu prvej inštancie, že v rámci
prvého a jediného pojednávania neuviedol svoje predbežné právne posúdenie veci aj napriek tomu,

že Civilný sporový poriadok mu takúto povinnosť ukladá, čím nesplnil procesné podmienky konania
ustanovené v § 181 ods. 2 CSP. Podľa názoru žalobcu napádaný rozsudok pôsobí neurčito a zmätočne,
keďže jednotlivé časti odôvodnenia sú strohé a dostatočne argumentačne jasne a presvedčivo na seba
nenadväzujú. Z uvedených dôvodov navrhoval napadnutý rozsudok podľa § 388 CSP zmeniť tak, že
odvolací súd žalobe v celom rozsahu vyhovuje, prípadne rozsudok zrušiť podľa § 391 CSP a vec vrátiť
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a žiadal priznať náhradu trov odvolacieho konania.

5. Žalovaný v 1. rade vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že napadnutý rozsudok považuje za
vecne správny, súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu, dostatočne
zistil skutkový stav veci a svoje rozhodnutie vecne, logicky, konzistentne a aj presvedčivo odôvodnil.
Odvolanie podané žalobcom považoval za nedôvodné, v ktorom žalobca neuviedol žiadne skutočnosti

spôsobilé privodiť zmenu rozhodnutia vo veci. Poukázal na to, že podľa konštantnej judikatúry
všeobecné súdy sú oprávnené a povinné skúmať a zaoberať sa tým, či správny akt je vydaný v medziach
právomoci príslušného orgánu, či z hľadiska závažnosti vád vôbec ide o správny akt (či nie je paaktom)
a či nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť. Citoval právny názor z rozhodnutia Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 1Cdo/3/2003, podľa ktorého: „Všeobecné súdy sú oprávnené skúmať, či správny akt je

vôbec správnym aktom, či nejde o akt ničotný, či nadobudol právoplatnosť a či je vykonateľný. V
rámci súdneho prieskumu správneho aktu potom prirodzene platí, že ak sa nekonalo so skutočným
vlastníkom a nebolo mu ani doručené rozhodnutie o vyvlastnení, toto rozhodnutie nemohlo nadobudnúť
právoplatnosť, v dôsledku čoho nemohlo dôjsť v právnom slova zmysle k vyvlastneniu nehnuteľnosti.
Inými slovami povedané, vlastník nemohol stratiť vlastníctvo k veci na základe rozhodnutia vydaného

v konaní, ktorého účastníkom nebol.“ Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že štát v rámci
vyvlastňovaciehokonanianekonalsoznámymidedičmiponeb.F.G.,ktorýmvyvlastňovacierozhodnutie
nebolo riadne a v súlade so zákonom doručené, preto nenadobudlo právoplatnosť. Tvrdenie žalobcu,
že všeobecné súdy sú oprávnené preskúmavať správne akty iba z hľadiska toho, či boli vydané
príslušným orgánom, je nesprávne a nemá oporu v konštantnej judikatúre. Podľa záverov súdnej praxe

prezumpcia správnosti neplatí pre nulitné rozhodnutia, ktoré majú tak závažné vady, že to spôsobuje
ich neexistenciu od začiatku. Nulitné akty nevyvolávajú žiadne právne účinky a nikoho (teda ani súd)
žiadnym spôsobom nezaväzujú. Vzhľadom na uvedené mal žalovaný za to, že súd prvej inštancie
neprekročil svoje kompetencie, keď skúmal, či vyvlastňovacie rozhodnutie je nulitným aktom, pri ktorom
sa neuplatňuje prezumpcia správnosti, a či nadobudlo právoplatnosť. Vykonaným dokazovaním bolo

jednoznačne preukázané, že predmetné pozemky v žalovaných podieloch boli prejednané v dedičskom
konaní po neb. F. G. ešte v roku 1969, dedičského konania sa riadne zúčastnili jeho zákonní dedičia
a Štátnym notárstvom Košice – vidiek bolo vydané Osvedčenie o dedičstve sp. zn. D 56/69 zo dňa
16.6.1969. V tejto súvislosti citoval ust. § 102 ods. 1 zákona č. 95/1963 Zb. v znení účinnom od 1.4.1964
do 31.12.1969, v zmysle ktorého bolo povinnosťou štátneho notára po prejednaní dedičstva zaslať

príslušnémuÚradugeodézieprávoplatnérozhodnutie,ktorýmsadedičskékonanieskončilo(osvedčenie
o dedičstve), a to za účelom zápisu vlastníckeho práva dedičov v evidencii nehnuteľností. Pokiaľ tak
notárneurobil,vdôsledkučohonebolozaznamenanévlastníckeprávodedičovponeb.F.G.kzdedeným
pozemkom v evidencii nehnuteľností, za pochybenie notára ako štátneho úradu nesie zodpovednosť
štát, pretože pochybenie notára je pochybením samotného štátu, ktoré nemôže byť na ujmu žalovaných

a nemožno ho dodatočne ospravedlniť. Rovnako štát nesie zodpovednosť za prípadné pochybenie
príslušného orgánu geodézie ako štátneho orgánu, ak mu bolo štátnym notárstvom zaslané osvedčenie
o dedičstve, napriek tomu však zápis vlastníckeho práva dedičov do evidencie nehnuteľností nebol
vykonaný.Súdprvejinštanciesprávneustálil,žededičiaponeb.F.G.včasevyvlastňovaciehokonaniaa
vydaniarozhodnutiaboliznámiajvzmysleosvedčeniaodedičstveazdržiavalisanaznámychadresách,

evidovaných v registri obyvateľov. Neboli preto splnené zákonné podmienky na ustanovenie opatrovníka
dedičom neb. F. G. vo vyvlastňovacom konaní, nakoľko sa nejednalo o neznámych dedičov, ako sa
to snaží prezentovať žalobca. Ustanovenie opatrovníka v danom čase známym dedičom, preto nebolo
právne účinné a súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k správnemu záveru,že k vyvlastneniu predmetných pozemkov zo strany štátu nikdy nedošlo a vlastnícke právo zostalo
zachované posledným vlastníkom, t.j. známym dedičom po neb. F. G.. Za správny považoval i záver
súdu prvej inštancie, že žalobca nesplnil zákonom stanovené podmienky vydržania, nikdy nevstúpil do

dobromyseľnej držby, ktorá je jedným zo základných predpokladov vydržania vlastníckeho práva. Pokiaľ
štát, ktorý je tvorcom právnych predpisov a vynucuje ich dodržiavanie, porušením právnych predpisov
v rámci vyvlastňovacieho konania spôsobil nezákonnosť vlastného (vyvlastňovacieho) rozhodnutia, má
to za následok, že toto rozhodnutie sa nikdy nestalo právne účinným správnym aktom. Čsl. štát teda
neúčinne vyvlastnil predmetné pozemky (nenastali právne účinky, ktoré právne predpisy s vyvlastnením

spájajú), v dôsledku čoho nikdy nenadobudol vlastnícke právo. S poukazom na zásadu „z nepráva
nemôže vzniknúť právo“ (ex iniuria ius non oritur) nemohol žalobca podľa zákona č. 138/1991 Zb. platne
nadobudnúť vlastníctvo k pozemkom od štátu ako nevlastníka (rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR zo
dňa 19.5.2004, sp. zn. 22Cdo/469/2004). Žalobca preto nedisponuje žiadnym právnym titulom na vstup
do držby, na základe ktorého by ho bolo možné považovať za dobromyseľného držiteľa. Podľa názoru
žalovaného o jeho nedobromyseľnosti svedčí aj skutočnosť, že platil nájomné vlastníkom pozemkov

v areáli ZOO, ako aj uzavretie kúpnej zmluvy s N. O. (právnou predchodkyňou žalovanej v 3. rade),
na ktoré skutočnosti súd v odôvodnení napadnutého rozsudku správne poukázal. Z týchto dôvodov
žalovaný v 1. rade navrhoval napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny a priznať mu nárok na
náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

6. Žalovaní v 2. až 4. rade (ďalej tiež len „žalovaní“) vo vyjadrení k odvolaniu sa nestotožnili
s odvolacou argumentáciou žalobcu, s poukazom na závery konštatované v rozhodnutí Krajského súdu
v Košiciach 6Co/165/2022 zo dňa 25.4.2023, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Košice
I č.k. 35C/2/2021 zo dňa 31.5.2022 v obdobnej veci o určenie vlastníckeho práva, ktoré jednoznačne
potvrdzujúsprávnosťichargumentácieohľadomneúčinnostivyvlastňovaciehorozhodnutiaanesplnenia

predpokladov vydržania vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam zo strany žalobcu. Poukázali
na to, že boli (príp. ich právni predchodcovia) riadne zúčastnení na dedičskom konaní v roku 1969
po neb. F. G., ktorý zomrel v roku 1968, teda zdedili jeho spoluvlastnícke podiely na predmetných
parcelách dávno pred vydaním vyvlastňovacieho rozhodnutia (zo dňa 4.1.1985), pričom ich vlastníctvo
potvrdil notár ako súdny komisár. Vyvlastňovací orgán nemal žiaden relevantný a zákonný dôvod

na to, aby ustanovoval opatrovníka týmto osobám, nakoľko dedičia známi boli a nemohlo dôjsť k
vyvlastňovaniu neznámym dedičom po zomrelom spoluvlastníkovi F. G.. Na základe uvedeného mali
za to, že správny orgán pochybil a vyvlastňovacie rozhodnutie je voči ním v celom rozsahu neúčinné.
Argumentácia žalobcu nič nemení na tom, že správny orgán nekonal s dedičmi po neb. F. G., ale
konal s osobou mŕtvou. K otázke vydržania žalovaní uviedli, že v žiadnom prípade nemožno hovoriť

o dobromyseľnej držbe a neboli splnené zákonné podmienky pre nadobudnutie vlastníckeho práva
žalobcu vydržaním. Žalobca nielenže vstúpil do nedobromyseľnosti štátu, ale naviac štát ani žalobca, a
ani P. P. B. – B., nikdy neboli zapísaní ako vlastníci predmetných pozemkov v evidencii nehnuteľností.
Preto od 1.5.1991 nemohol byť žalobca dobromyseľný, že mu vlastnícke právo svedčí. Podľa informácií
a zápisov z katastra nehnuteľností P. B. – B. dokonca po roku 1993 začala od niektorých vlastníkov

odkupovať spoluvlastnícke podiely a niektorým platili nájomné, teda v žiadnom prípade nie je možné
hovoriť o vydržaní pozemkov žalobcom. Vyvlastňovacie rozhodnutie z roku 1985, ako aj procesný
postup predchádzajúci jeho vydaniu, trpeli vadami, ktoré spôsobili nulitu a nezákonnosť rozhodnutia
(vyvlastnenie voči mŕtvym osobám, neúčinné zastúpenie vo vyvlastňovacom konaní a nedoručenie
rozhodnutia). Na základe nezákonného vyvlastňovacieho rozhodnutia preto socialistická organizácia

(v danom období súčasť štátu), ktorá bola zástupcom štátu ako vyvlastniteľa, nemohla nadobudnúť
subjektívny dojem, z ktorého by bolo možné konštatovať jej dobromyseľnosť pri užívaní a držbe
vyvlastňovaného majetku. Pokiaľ príslušný orgán štátnej správy konal s niekým iným ako s vlastníkom,
nemohli nastať právne účinky, ktoré právna úprava s vyvlastnením spája. Na základe neúčinného
vyvlastňovacieho rozhodnutia nemohlo dôjsť k prechodu vlastníctva ani na organizáciu, v prospech

ktorej bola nehnuteľnosť vyvlastnená a to bez ohľadu na to, či takýto nadobúdateľ bol alebo nebol
dobromyseľný. V tejto súvislosti žalovaní poukázali na právnu úpravu v ust. § 14 ods. 4 zákona č.
138/1991 Zb., ktorý nadobudol účinnosť dňa 1.5.1992 (správne 1.5.1991 – pozn. odvolacieho súdu),
v zmysle ktorej Mesto Košice nepodalo návrh na zápis vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností k
sporným parcelám do 12 mesiacov, ale ani nebolo zapísané ako vlastník. A. B. túto skutočnosť malo

vedieť najneskôr 1.5.1992, preto od 1.5.1992 nemohlo byť dobromyseľné v tom, že je vlastníkom.
Poukázali ďalej na to, že žalobca sa nedomáhal údajného vlastníckeho práva celých 32 rokov, po ktoré
v evidencii nehnuteľností boli zapísaní ako vlastníci žalovaní, resp. ich právni predchodcovia. Citovali
právny názor Najvyššieho súdu SR, ktorý konštatoval, že „omyl držiteľa vychádzajúci z neznalostialebo nedokonalej znalosti celkom jednoznačného a zrozumiteľného ustanovenia zákona je právny
omyl neospravedlniteľný“. Podľa žalovaných o nedobromyseľnosti žalobcu svedčí i dôležitý fakt, že
Zoologická záhrada Košice platila vlastníkom pozemkov v areáli nájomné za užívanie pozemkov, pričom

ak by sa mesto cítilo ako vlastník, ZOO Košice (mestská príspevková organizácia) by nájomné zmluvy
neuzatvárala a neplatila nájomné. Tvrdenia žalobcu o vydržaní sú zjavne nepravdivé, pretože žalobca
nebol dobromyseľný ani nenakladal s nehnuteľnosťou ako vlastník. Súd prvej inštancie sa v súlade
so zákonom a judikatúrou vysporiadal s otázkou vydržania a dospel k správnemu záveru, že žalobca
nemohol nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním, lebo pre to neboli splnené zákonné podmienky. Na

podporu svojej argumentácie žalovaní poukázali i na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 151/2016
zo dňa 3.5.2017 a na základe uvedených skutočností navrhli napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne
správny.

7. Ďalšie vyjadrenia strán v odvolacom konaní podané neboli.

8. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas
(§ 362 CSP) a oprávnenou osobou (§§ 359 až 361 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie
prípustné(§§355až358CSP),beznariadeniapojednávaniavzmysleust.§385ods.1CSPacontrariov
rozsahuvyplývajúcomzust.§380ods.1,2CSPazhľadiskauplatnenýchodvolacíchdôvodovpodľaust.
§ 365 ods. 1 písm. a), d), e), f) a h) CSP, s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok

konania v zmysle § 380 ods. 2 CSP a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné a napadnutý
rozsudok je vecne správny; zákonné, úplné a presvedčivé sú i dôvody napadnutého rozsudku, s ktorými
sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje, a preto napadnutý rozsudok podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP
potvrdil. Rozsudok odvolacieho súdu bol verejne vyhlásený dňa 22.1.2025 o 10:30 hod. na Krajskom
súde v Košiciach, po predchádzajúcom oznámení miesta a času tohto procesného úkonu na úradnej

tabuli a webovej stránke krajského súdu v súlade s ust. § 219 ods. 1, 3 a § 378 ods. 1 CSP.

9. Podľa ust. § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že: a) neboli splnené procesné
podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval

vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na
zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie
prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

10. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok a predchádzajúci procesný postup súdu prvej inštancie
v konaní v intenciách odvolaním vymedzeného zamerania odvolacieho prieskumu (§ 380 ods. 1
CSP), z hľadiska odvolacích dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. písm. a), d), e), f) a h) CSP,

ktorými žalobca odôvodnil podané odvolanie, a dospel k záveru, že žiadny z uplatnených odvolacích
dôvodov v prejednávanej veci nie je preukázaný, pretože napadnutý rozsudok je zákonný, po skutkovej
i právnej stránke vecne správny, pričom odvolací súd nezistil nedostatok procesných podmienok
ani namietané pochybenia v procesnom postupe súdu prvej inštancie, zmätočnosť konania alebo inú
vadu konania [porušenie viazanosti súdu právoplatným rozhodnutím príslušného orgánu, prípadne

posúdenie predbežnej otázky súdom prvej inštancie v rozpore s právoplatným rozhodnutím bývalého
ObNV Košice I., odboru výstavby ÚPAaD č.j. Výst. 9860/2617/84-Go zo dňa 4.1.1985], ktoré mohli mať,
resp. by mali za následok nesprávne rozhodnutie o uplatnenom nároku. Súd prvej inštancie vykonal
dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre správne a úplné zistenie skutkového stavu, skutkové zistenia,
na ktorých je rozhodnutie založené, zodpovedajú vykonaným dôkazom, pri svojom rozhodovaní súd vzal

do úvahy všetky rozhodujúce skutočnosti a spor posúdil aj po právnej stránke správnym spôsobom a
v súlade so zákonom, pri správnej interpretácii ustanovení § 2 ods. 1 až 5, § 2 ods. 7, § 14 ods. 1 a 4
zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení neskorších predpisov, § 34, § 37, § 39, § 40 ods. 1, § 129
ods. 1, § 130 ods. 1, § 131 OZ v znení účinnom do 30.6.1988, § 132a, § 134 ods. 2 a § 135a OZ, ktoré
na vec aj správne aplikoval, správne vyhodnotil všetky vykonané dôkazy postupom súladným s ust. §

191 a nasl. CSP a so zásadami právnej praxe, pričom žalobcom navrhovaný listinný dôkaz (Osvedčenie
o vyrovnaní dedičských podielov č. N/2/93) nebol pre náležité zistenie skutkového stavu a rozhodnutie
potrebný, resp. nebol spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť relevantnú pre rozhodnutiea zo zisteného skutkového stavu súd vyvodil zodpovedajúce závery o právach a povinnostiach strán a
správny záver, že podaná žaloba je nedôvodná v celom rozsahu.

11. Je potrebné súhlasiť so záverom súdu prvej inštancie v otázke neúčinnosti rozhodnutia bývalého
ObNV Košice I zo dňa 4.1.1985 z dôvodu opomenutých vlastníkov nehnuteľností, ktorí sa nezúčastnili
správneho konania, nenaplnenia podmienok konania, a najmä vád doručenia rozhodnutia o vyvlastnení,
ktoré aj podľa názoru odvolacieho súdu je rozhodnutím nulitným (ničotným) a nenadobudlo právne
účinky (právoplatnosť a vykonateľnosť), a preto v tomto spore súd nebol povinný z neho (bez ďalšieho)

vychádzať,resp.naňprihliadaťpririešenípredbežnejotázkyvlastníckehoprávaštátuknehnuteľnostiam
špecifikovanýmvžalobe,evidovanýmnaLVč.XXXXprekat.územieB.,obecB.–B.,okresKošiceI.Súd
prvej inštancie pri rozhodovaní sporu vyšiel zo správneho skutkového zistenia, že Čsl. štátu nesvedčil
platný titul nadobudnutia vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam, pretože na základe
neúčinného vyvlastňovacieho konania a nulitného rozhodnutia nemohlo dôjsť k vyvlastneniu a prechodu
vlastníckeho práva na štát, ani na organizáciu, v prospech ktorej boli nehnuteľnosti vyvlastňované, a

následne vlastnícke právo nemohol platne (od nevlastníka) nadobudnúť ani žalobca A. B. na základe
zákona č. 138/1991 Zb., eventuálne tvrdeným titulom vydržania, pričom za danej situácie vlastnícke
právo ostalo zachované žalovaným ako dedičom zomrelého pôvodného spoluvlastníka F. G. (ktorý
zomrel dňa XX.XX.XXXX), čomu zodpovedá aj zápis v katastri nehnuteľností, ktorý je v súlade so
skutočným stavom.

12. So správnymi skutkovými i právnymi závermi, ku ktorým dospel súd prvej inštancie, sa odvolací súd
v súlade s ust. § 387 ods. 2 CSP stotožňuje a odkazuje na dôvody preskúmavaného rozhodnutia, ktoré
považuje za vecne správne (§ 387 ods. 1 CSP), a tiež úplné z hľadiska posúdenia všetkých kľúčových
otázok nastolených v priebehu konania pred súdom prvej inštancie oboma procesnými stranami (§ 387

ods. 3 veta prvá CSP).

13. Na vecnej správnosti napadnutého rozsudku nič nemení ani podané odvolanie, v ktorom žalobca
uvádza skutočnosti a právne argumenty namietané už v prvoinštančnom konaní, ktoré nie sú
spôsobilé spochybniť správnosť skutkových a/alebo právnych záverov prijatých súdom prvej inštancie,

a neodôvodňujú prijať rozhodnutie sporu v prospech odvolateľa. Odvolací súd konštatuje, že so
všetkými podstatnými skutočnosťami a relevantnou argumentáciou prezentovanou žalobcom v danom
spore, opakovane namietanými i v podanom odvolaní, sa náležite vysporiadal už súd prvej inštancie
v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia, a to jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom
a dospel k záverom, ktoré sú v plnom súlade so zákonom, konzistentné i so závermi ustálenými právnou

praxou, a preto rozhodnutiu súdu prvej inštancie nemožno vytknúť žiadnu vadu ani nesprávnosť.

14. Z vykonaného dokazovania aj podľa názoru odvolacieho súdu nemožno dospieť k záveru, že
v správnom konaní sa konalo so skutočnými vlastníkmi (žalovanými, resp. ich právnymi predchodcami)
vyvlastňovaných nehnuteľností a že rozhodnutie o vyvlastnení bývalého ObNV Košice I, odboru

výstavby ÚPAaD č. Výst. 9860/2617/84-Go zo dňa 4.1.1985 bolo účastníkom konania (vlastníkom)
riadne doručené a nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť, pokiaľ správny orgán nekonal so
známymi dedičmi spoluvlastníka neb. F. G., ale rozhodnutie doručoval opatrovníčke ustanovenej
„neznámym dedičom neb. F. G.“ i napriek tomu, že dedičia zomrelého spoluvlastníka F. G. boli známi,
nezdržiavali sa na neznámom mieste a riadne sa zúčastnili dedičského konania po neb. F. G., čo

vyplýva z rozhodnutia bývalého Štátneho notárstva Košice – vidiek zo dňa 15.6.1969, pričom adresy
ich bydliska (ktoré správny orgán nezisťoval) boli spoľahlivo zistiteľné a dostupné i z centrálneho
registra pobytu obyvateľov. Je nepochybné, že pokiaľ príslušný orgán štátnej správy vo veci vyvlastnenia
nehnuteľností nekonal so skutočnými (známymi) vlastníkmi, ktorým nebolo riadne doručené ani
rozhodnutie o vyvlastnení, toto rozhodnutie nemohlo nadobudnúť právoplatnosť, v dôsledku čoho

nemohli nastať ani právne účinky, ktorá právna úprava s vyvlastnením spája, a nemohlo tak dôjsť
v právnom slova zmysle k vyvlastneniu nehnuteľností. Inými slovami povedané, vlastník nemohol
stratiť vlastníctvo k veci na základe rozhodnutia vydaného v konaní, ktorého účastníkom nebol. Na
základe neúčinného vyvlastňovacieho konania a rozhodnutia nemohlo dôjsť k prechodu vlastníctva
ani na organizáciu, v prospech ktorej boli nehnuteľnosti vyvlastnené, a to bez ohľadu na to, či takýto

nadobúdateľ bol alebo nebol dobromyseľný. K nehnuteľnosti tak ostalo zachované vlastnícke právo toho
subjektu, ktorý bol jej posledným vlastníkom, resp. dedičom zomrelého pôvodného vlastníka [porovnaj
napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo 3/2003, publikovaný v časopise Zo súdnej praxe č.
4, ročník 2003, tiež rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2MCdo 4/2014].15. Argumentáciu žalobcu, že súd prvej inštancie bol právoplatným rozhodnutím ObNV Košice I č.
Výst. 9860/2617/84-Go zo dňa 4.1.1985 v danom spore viazaný a nebol oprávnený preskúmavať

jeho vecnú správnosť a procesný postup správneho orgánu pri jeho vydávaní, ani zaoberať sa
skutočnosťami, či v čase vyvlastňovacieho konania boli osoby zapísané v pzkn. vložkách mŕtve a akým
spôsobom s nimi bolo konané, resp. aký bol postup pri doručovaní rozhodnutia v rámci vyvlastňovacieho
konania – odvolací súd považuje za mylnú a nedôvodnú. Súd prvej inštancie v žiadnom prípade
nepreskúmaval vyvlastňovacie rozhodnutie z hľadiska jeho vecnej správnosti, ale v plnom súlade s

ustálenými závermi právnej praxe rozhodnutie bývalého ObNV preskúmaval len z toho hľadiska, či
nejde o akt nulitný (ničotný), ktorý nenadobudol právne účinky z dôvodu závažných vád v podmienkach
správneho konania, opomenutej účasti na konaní skutočných vlastníkov vyvlastňovaných pozemkov
alebo nesprávneho postupu správneho orgánu pri doručovaní rozhodnutia o vyvlastnení, v dôsledku
ktorých (vád) sa neuplatní prezumpcia jeho správnosti a viazanosti súdu právoplatnými rozhodnutím
príslušného správneho orgánu v zmysle ust. § 194 ods. 2 CSP [porov. napr. rozsudok Najvyššieho súdu

SR sp. zn. 5Cdo/157/2007 zo dňa 14.10.2008, tiež 1Cdo/3/2003, 4Cdo/123/2003]. K otázke právomoci
všeobecných súdov preskúmavať správne akty z hľadiska toho, či boli riadne doručené účastníkom
konania a zaoberať sa tým, či nadobudli právoplatnosť a vykonateľnosť, odvolací súd poukazuje tiež
na výstižný názor formulovaný Ústavným súdom SR v jeho náleze sp. zn. III.ÚS 127/2010-35 zo
dňa 22.6.2010, ktorým zrušil preskúmavaný rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžo 302/2008

zo dňa 21.10.2009 a konštatoval, že týmto rozsudkom boli porušené základného práva sťažovateľa
vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru.
Ústavný súd v cit. náleze považoval za nezlučiteľný s ústavou a dohovorom, formalistický, v rozpore

s požiadavkou materiálnej ochrany práv zo strany súdnej moci a v konečnom dôsledku hroziaci
prípadnou ďalšou krivdou postup Najvyššieho súdu SR, akým sa v konaní vysporiadal s námietkami
sťažovateľov, úzko súvisiacimi s meritom veci, t.j. posúdením reštitučného nároku sťažovateľov, ako
isnámietkousťažovateľov,žerozhodnutieM.nikdynebolodoručenéichprávnemupredchodcovi,ateda
nenadobudlo právoplatnosť, ktoré najvyšší súd označil za nepreukázané a vyvracal ich len všeobecným

tvrdením o skartačných pravidlách a lehotách a skutočnosťou, že by „zisťovanie, kedy a akým spôsobom
boli v päťdesiatych, resp. šesťdesiatych rokoch minulého storočia doručované rozhodnutia správnych
orgánov, bolo spochybnením právoplatnosti rozhodnutia bez relevantných dôkazov a mohlo by to vniesť
do štátu chaos a negovať dôležitý právny inštitút – právoplatnosť rozhodnutí správnych orgánov“.
Ústavný súd SR s odkazom na svoje rozhodnutia v iných veciach (napr. III.ÚS 148/05) uviedol, že v

špecifických okolnostiach prípadu záver o naplnení podmienok konania, napr. doručenie rozhodnutia
správneho orgánu musí byť preukázané „mimo rozumných pochybností“. Pokiaľ všeobecný súd nemá
preukázaný záver, že došlo k doručeniu správneho rozhodnutia mimo rozumných pochybností, musí
vychádzaťzpredpokladu,žerozhodnutiadoručenéneboli.Podľaústavnéhosúdu„osobitnúpozornosťsi
zasluhuje zmienka o „vnášaní chaosu do štátu...“, ktorá je v hlbokej kontradikcii k sledovanému obdobiu

apostaveniuprávnychpredchodcovsťažovateľovvkonanípredorgánmiverejnejmocioichvlastníctve“.

16. Rozhodovacia prax je ustálená i v názore, podľa ktorého „pokiaľ štátny orgán pochybil a postupom
v rozpore s právnymi predpismi (t.j. protiprávne) umožnil, aby sa štát stal detentorom veci, nie je možné
o zásade, podľa ktorej v pochybnostiach sa má za to, že držba je oprávnená, ani uvažovať“ [pozri napr.

rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22Cdo 469/2004 zo dňa 19.5.2004, tiež uznesenie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 5Cdo 107/2008 zo dňa 24.3.2010].

17. Vzhľadom na uvedené je potrebné konštatovať, že súd prvej inštancie sa neodklonil od záverov
ustálenej právnej praxe, ak vyšiel z názoru, že nulitné rozhodnutie o vyvlastnení vydané v konaní,

ktoré prebehlo v rozpore so zákonom a bez účasti skutočných vlastníkov vyvlastňovaných pozemkov,
nemohlo ani založiť dobromyseľnú držbu zo strany štátu, pričom ak právny predchodca žalobcu – štát na
nikdynestalvlastníkompredmetnýchnehnuteľností,nemohollegitímnenadobudnúťvlastníckeprávoani
žalobca ex lege (prechodom z majetku štátu) v zmysle § 2 ods. 2 zákona č. 138/1991 Zb. a nenadobudol
ho ani titulom vydržania po nadobudnutí účinnosti zákona č. 138/1991 Zb., resp. uplynutím 10-ročnej

vydržacejdobykudňu1.5.2001,lebopretonebolisplnenézákonnépodmienky,atozdôvodov,ktorésúd
prvejinštancieuviedolvodôvodnenísvojhorozhodnutiaaodvolacísúdnatietodôvodyvpodrobnostiach
odkazuje.18. Na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie a zdôraznenie jeho vecnej správnosti, aj v
kontexte odvolacích námietok žalobcu odvolací súd dodáva, že v zmysle § 2 ods. 2 zákona č. 138/1991
Zb. o majetku obcí ku dňu účinnosti zákona dochádza „k prechodu z majetku Slovenskej republiky

(majetku štátu, ku ktorému mali právo hospodárenia národné výbory a organizácie v ich pôsobnosti) do
vlastníctva obcí, na území ktorej sa nachádzajú“, t.j. k prechodu vlastníckeho práva do vlastníctva obcí
došlo iba vo vzťahu k majetku, ktorý bol ku dňu účinnosti zákona vo vlastníctve Slovenskej republiky.
V danom prípade nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom sporu, ku dňu účinnosti zákona č. 138/1991 Zb., t.j.
k 1.5.1991 ale neboli vo vlastníctve štátu – Slovenskej republiky, a preto na žalobcu neprešlo vlastníctvo

k predmetným pozemkom ex lege dňom účinnosti cit. zákona. Právna zásada „nemo plus iuris ad alium
transferre potest quam ipse habet“, ktorú správne na vec aplikoval súd prvej inštancie, sa dá vyjadriť
aj slovami: „z nepráva nemôže vzniknúť právo“, a teda žalobca nemohol platne nadobudnúť vlastnícke
právo z dôvodu, že ani jeho právny predchodca, od ktorého svoje vlastnícke právo odvodzoval (Čsl.
štát), vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam vyvlastnením nenadobudol.

19. Aj podľa posúdenia odvolacieho súdu žalobca nepreukázal nadobudnutie vlastníckeho práva
k predmetným nehnuteľnostiam ani (eventuálne tvrdeným) právnym titulom vydržania, nakoľko jeho
presvedčenie o vlastníckom práve ku konkrétnej veci nemohol založiť len zákonom č. 138/1991
Zb. všeobecne upravený inštitút prechodu vlastníctva na obce z majetku štátu, ale na jeho základe
deklarovaná skutočnosť, že na žalobcu - z majetku štátu - prechádza konkrétne určená vec tak, ako to

predpokladá ust. § 14 ods. 1 a 2 zákona č. 138/1991 Zb. [porov. rozsudok Krajského súdu v Košiciach
č.k.11Co/126/2020-493zodňa16.6.2021,pozritiežSpáčil,J.:OchranavlastnictvíadržbyvObčanském
zákoníku, 2. doplněné vydání, Praha: C.H. Beck, 2005, 231s]. V danom prípade žalobca za tvrdený titul
vstupu do oprávnenej držby nehnuteľností (dňom účinnosti zákona, t.j. k 1.5.1991), považuje samotný
zákon č. 138/1991 Zb., pričom (napriek tomu, že v konaní ho zaťažovalo dôkazné bremeno o dobrej

viere) nepreukázal a ani netvrdil v konaní žiadne ďalšie skutočnosti, z ktorých by bolo možné objektívne
usudzovať o jeho dobromyseľnosti a prítomnosti oprávnenej držby, napr. že po prevzatí predmetných
nehnuteľností (vstupe do držby na základe zákona č. 138/1991 Zb.) postupoval v súlade s ust. § 14 ods.
1, 2 a 4 cit. zákona, podal návrh na zápis vlastníckeho práva do evidencie nehnuteľností v presvedčení,
že k 1.5.1991 nadobudol predmetné pozemky prechodom z majetku štátu, následne s nimi nakladal ako

s vlastným majetkom, resp. dlhodobo sa správal ako vlastník, a pod.

20. Vydržaním môže nadobudnúť vlastnícke právo len oprávnený držiteľ, t.j. ten, kto má vec vo svojej
moci, vykonáva k nej oprávnenia inak patriace do obsahu vlastníckeho práva a so zreteľom na všetky
okolnosti je v dobrej viere, že mu vec patrí. Samotná detencia k vydržaniu nepostačuje. Dobrá viera

spočíva v presvedčení držiteľa, že je vlastníkom veci, ktorú drží alebo subjektom práva, ktoré vykonáva,
poprípade že sú dané právne skutočnosti, ktoré majú za následok vznik vykonávaného práva. Dobrá
viera je vnútorný psychický stav držiteľa. Zo zákona (§ 130 ods. 1 OZ) vyplýva, že držiteľ musí byť
v dobrej viere (dobromyseľný) so zreteľom na všetky okolnosti. Posúdenie, či je držiteľ v dobrej viere so
zreteľom ku všetkým okolnostiam, je potrebné hodnotiť objektívne, a nie iba zo subjektívneho hľadiska

(osobného presvedčenia) samotného účastníka, ale je potrebné brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej
(normálnej) opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu po každom
požadovať, nemal, resp. nemohol mať (z hľadiska kritéria priemerne obozretného jedinca) počas celej
vydržacej doby dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec alebo právo patrí. Dobrá viera zaniká v okamihu,
kedy sa držiteľ oboznámil so skutočnosťami, ktoré museli objektívne vyvolať pochybnosť o tom, že mu

vec po práve patrí. Povinnosť tvrdiť a preukázať tieto skutočnosti zaťažuje toho, kto tvrdí, že došlo
k nadobudnutiu vlastníckeho práva vydržaním [pozri napr. rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22Cdo
1253/99 zo dňa 9.11.2000, tiež 22Cdo 929/2001 zo dňa 22.10.2002, uznesenie Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 5Cdo 107/2008 zo dňa 24.3.2010]. Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. 4Cdo 49/2017 zo dňa
7.11.2017, ktorý možno aplikovať na posudzovanú vec primerane - formuloval záver, podľa ktorého „pod

bežnú opatrnosť, ktorú je možné od nadobúdateľa požadovať, je nutné zahrnúť požiadavku aktívneho
zistenia konkrétnych skutočností, vedúcich k presvedčeniu, že predávajúci v čase uzatvárania kúpnej
zmluvy disponoval platným nadobúdacím titulom“.

21. V prejednávanej veci zistené skutkové okolnosti prípadu neumožňujú konštatovať dobrú vieru

(dobromyseľnosť) žalobcu pri vstupe do držby predmetných nehnuteľností v čase nadobudnutia
účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. (k 1.5.1991), ktorá aj podľa názoru odvolacieho súdu je vylúčená a
držba žalobcu nemôže byť považovaná za oprávnenú. Už samotná skutočnosť, že štát – Slovenská
republika, od ktorého mal žalobca k 1.5.1991 nadobudnúť do vlastníctva nehnuteľnosti ex legeprechodom z majetku štátu, v danom čase nebol zapísaný ako vlastník v evidencii nehnuteľností, keďže
rozhodnutie o vyvlastnení nehnuteľností nikdy nebolo predložené na zápis do evidencie nehnuteľností,
atď., z hľadiska objektívneho posudzovania musela u žalobcu vyvolať dôvodné pochybnosti o

vlastníckom práve svojho právneho predchodcu (štátu); žalobca už pri bežnom obozretnom postupe
mohol a na základe dostupných informácií mal dospieť k zisteniu o neúčinnosti vyvlastňovacieho
rozhodnutia bývalého ObNV Košice I zo dňa 4.1.1985, v dôsledku ktorého štát nemôže byť
považovaný za vlastníka, ani za oprávneného držiteľa nehnuteľností, ale vlastnícke právo ostalo
zachované pôvodnému vlastníkovi zapísanému v evidencii nehnuteľností, resp. v prípade jeho smrti

dedičom. Odvolací súd poznamenáva v tejto súvislosti, že žalovaní vlastnícke právo k predmetným
nehnuteľnostiam (spoluvlastníckym podielom) nadobudli smrťou svojho právneho predchodcu (§ 460
OZ)aničnatomnemeníanižalobcomnamietanáskutočnosť,žeúdajeozmenevlastníctva(vlastníckom
práve dedičov) na základe rozhodnutie Štátneho notárstva Košice - vidiek sp. zn. D/56/69 zo dňa
15.6.1969, v rozhodnom čase uskutočnenia vyvlastňovacieho konania a vydania a doručovania
rozhodnutia bývalého ObNV Košice I č. Výst. 9860/2617/84-Go zo dňa 4.1.1985, neboli v evidencii

katastra nehnuteľností na príslušnom LV zaznamenané. Rozhodnutie o vyporiadaní dedičstva totiž
nepredstavuje samostatný nadobúdací titul a vlastnícke právo dedičov nekonštituuje, iba ho deklaruje,
osvedčuje existujúci právny stav a nemôže samo o sebe založiť odlišné vlastnícke vzťahy, než
aké vyplývajú z hmotného práva (porov. napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR vo veci sp. zn.
28Cdo 2736/2011). Vzhľadom na uvedené skutočnosti aj podľa úvahy odvolacieho súdu sa žalobca

nemohol legitímne domnievať a nadobudnúť presvedčenie v tom, že na neho prešlo ex lege vlastnícke
právo k predmetným nehnuteľnostiam, resp. že jeho držba je oprávnená a dobromyseľná, a už len
pre nesplnenie tejto základnej podmienky preto nemohol nadobudnúť vlastnícke právo k dotknutým
nehnuteľnostiam (ani) vydržaním (§ 130 ods. 1 v spojení s § 134 ods. 1, 3 OZ).

22. Odvolací súd ako nedôvodnú posúdil i odvolaciu námietku, ktorou žalobca vytkol nesprávnosť v
postupe súdu prvej inštancie spočívajúcu v tom, že súd na jedinom pojednávaní dňa 23.5.2023 v rozpore
s § 181 ods. 2 CSP neoboznámil strany sporu s predbežným právnym posúdením veci. Odhliadnuc od
toho,žežalobcauvedenépochybeniesúdumylnepovažujezanedostatokprocesnejpodmienkykonania
v rámci (nedôvodne) uplatneného odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. a) CSP [odvolací súd

poznamenáva, že upretie tohto procesného práva stranám môže mať dopad na spravodlivé konanie z
hľadiska spôsobilého odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP, ktorý žalobca v odvolaní
neuplatnil] - odvolací súd poukazuje na to, že žalobca túto námietku v odvolaní bližšie nekonkretizuje,
neuvádza, aké prípadné ďalšie prostriedky procesného útoku, vyjadrenia, dôkazné návrhy alebo odlišnú
právnu argumentáciu v rozhodujúcich právnych otázkach v prípade oznámenia predbežného právneho

posúdenia veci mienil v konaní uplatňovať za situácie, keď v priebehu konania pred súdom prvej
inštancie argumentoval dvomi eventuálnymi titulmi nadobudnutia vlastníckeho práva, pričom skutkový
základ veci bol nesporným a pokiaľ ide o spôsob právneho posúdenia veci vyjadrený v rozhodnutí súdu
prvej inštancie, tento - i bez formálneho upovedomenia súdu o predbežnom právnom posúdení veci -
žalobca mal možnosť a aj reálny procesný priestor ovplyvniť svojou argumentáciou v podanom odvolaní.

V odvolaní ale žalobca svoje žalobné tvrdenia ani právnu argumentáciu neprehodnotil a opakovane
uplatňoval totožné námietky a argumenty, aké predniesol už v prvoinštančnom štádiu konania, ktoré
odvolací súd posúdil ako neopodstatnené a v celom rozsahu sa stotožnil so správnymi skutkovými
i právnymi závermi súdu prvej inštancie a s dôvodmi napadnutého rozsudku. V tejto súvislosti odvolací
súd poukazuje na závery formulované v obdobnej otázke (následky porušenia ust. § 118 ods. 2 O.s.p.)

Najvyšším súdom SR v uznesení sp. zn. 8Cdo/137/2017 zo dňa 27.9.2018, v ktorom uviedol, že: „..
Náprava prípadného nesprávneho postupu súdu prvej inštancie v tomto smere je daná tiež možnosťou
podania odvolania ako riadneho opravného prostriedku, ktorý žalovaná v predmetnej veci aj využila.
Bolo by neefektívne, ba až nezmyselné považovať prípadné nedodržanie § 118 ods. 2 O.s.p. súdom
prvej inštancie za tzv. zmätočnostnú vadu v zmysle § 237 písm. f) O.s.p. a z tohto dôvodu zrušovať v

dovolacom konaní rozhodnutia súdov v základnom konaní a vec vracať na ďalšie konanie, hoci strana
sporu mala možnosť namietať nesprávnosť postupu súdu prvej inštancie v opravnom konaní a hoci mala
možnosť dozvedieť sa o skutkových a právnych záveroch súdov v základnom konaní z odôvodnení
ich rozhodnutí. Preto uvedená námietka, aj keby bola dôvodná, nebola spôsobilá mať za následok tzv.
zmätočnostnú vadu, t. j. porušenie základných zásad občianskeho súdneho konania, a teda odňatie

možnosti účastníka konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) O.s.p.“

23. Z týchto dôvodov odvolací súd podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil napadnutý rozsudok v jeho
zamietavom výroku vo veci samej, ako aj v súvisiacom výroku o trovách konania, ako vecne správny.Zároveň rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1
CSP tak, že úspešným žalovaným v 1. až 4. rade priznal nárok na ich náhradu proti žalobcovi v plnom
rozsahu s tým, že o výške trov rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po nadobudnutí

právoplatnosti rozsudku (§ 262 ods. 2 CSP).

24. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerov hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej

veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky: a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom

plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je

rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP). Dovolanie len proti
dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech
bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), a to v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej

opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov
sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací
návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a

iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť neplatí,
ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej
hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa,

osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred
diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má
vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie
napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). V dovolaní
nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, okrem skutočností a

dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného odvolania (§ 435 CSP).