Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 31. marec 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 8CoPr/8/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6123304002
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Agnesa Hricová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:6123304002.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Agnesy Hricovej a členov

senátu Mgr. Miloša Greguša a JUDr. Denisy Novotnej Mlinárcsikovej v spore žalobcu A. B. C. nar.
XX.XX.XXXX bývajúcom v D. C. C. E. F. XXX/XX zastúpeného JUDr. Petrom Reblánom advokátom
so sídlom v Cesticiach č. 118 proti žalovanému h&h PARTNERS advokátska kancelária s.r.o. sídlom
v Košiciach na ulici Hollého č. 3 IČO: 44 323 760 o náhradu mzdy 1.676,63 Eur s prísl. o odvolaní
žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Košice č.k. 63Cpr/2/2023 – 108 zo dňa 8.3.2024 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutých výrokoch I. a III.

Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
1.587,15 Eur spolu s úrokom vo výške 5 % zo sumy 363,83 Eur ročne od 16.6.2020 do 6.3.2023, vo
výške 5 % zo sumy 1.143,46 Eur ročne od 16.7.2020 do 6.3.2023, vo výške 5 % zo sumy 391,73 Eur
ročne od 7.3.2023 do zaplatenia a vo výške 5 % zo sumy 1.195,43 Eur ročne od 16.8.2020 do zaplatenia,
to všetko v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku (výrok I), vo zvyšnej časti žalobu zamietol
(výrok II) a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 % (výrok III).
2. Súd prvej inštancie nárok posúdil podľa ustanovení § 79, § 129, § 132, § 134 Zákonníka práce, §

517 Občianskeho zákonníka, § 3 nariadenia vlády SR 87/1995 Z. z. Súd prvej inštancie z vykonaného
dokazovania a nesporných skutočností zistil skutkový stav tak, že strany dňa 28.8.2018 uzatvorili
pracovnú zmluvu, na základe ktorej žalobca pracoval u žalovaného na pozícii advokátsky koncipient.
Strany si dohodli splatnosť mzdy na 15. deň mesiaca. Žalovaný dal žalobcovi listom zo dňa 11.5.2020
výpoveď z dôvodu nadbytočnosti, pričom jeho pracovný pomer mal skončiť uplynutím výpovednej doby
dňa 31.7.2020. Následne žalovaný doručil žalobcovi dňa 21.5.2020 okamžité skončenie pracovného
pomeru. Žalobca oznámil žalovanému dňa 21.5.2020, že okamžité skončenie pracovného pomeru

považuje za neplatné a trvá na tom, aby ho žalovaný naďalej zamestnával. Žalovaný žalobcovi napriek
jeho oznámeniu o tom, že trvá na ďalšom zamestnávaní, už do konca jeho pracovného pomeru, ktorý
nastal dňa 31.7.2020 v dôsledku dania výpovede z dôvodu nadbytočnosti a uplynutia výpovednej
doby, neumožnil pracovať. Okamžité skončenie pracovného pomeru žalobcu bolo rozhodnutím súdu
právoplatným dňa 20.1.2023 posúdené ako neplatné a jeho výpoveď z dôvodu nadbytočnosti bola
posúdená ako platná. Žalovaný dňa 6.3.2023 zaplatil žalobcovi po vykonaní zrážok podľa § 131
Zákonníka práce (t.j. v čistom) náhradu mzdy za obdobie od 21.5.2020 do 21.6.2020 a jednomesačné

odstupné spolu v sume 1.499,63 Eur. Žalovaný teda takto zaplatil žalobcovi v hrubom (t.j. pred
vykonaním zrážok podľa § 131 Zákonníka práce) náhradu mzdy za obdobie od 21.5.2020 do 21.6.2020
v sume 1.115,56 Eur a jednomesačné odstupné 1.022,16 Eur, t.j. spolu v sume 2.137,72 Eur. Žalobca
sa zamestnal na pozícii advokátsky koncipient u iného zamestnávateľa odo dňa 22.6.2020. Žalovanýodmietol žalobcovi zaplatiť náhradu mzdy za obdobie od 22.6.2020 do 31.7.2020 z dôvodu, že bol v
tomto období zamestnaný u iného zamestnávateľa. Priemerný hodinový zárobok žalobcu u žalovaného
ku dňu 21.5.2020 dosahoval sumu 6,4969 Eur v hrubom. Vychádzajúc z tohto priemerného hodinového

zárobku, nárok na náhradu mzdy za obdobie od 21.5.2020 do 31.7.2020 vrátane jednomesačného
odstupného je vo výške 3.724,87 Eur v hrubom (t.j. pred vykonaním zrážok podľa § 131 Zákonníka
práce), z čoho nárok na odstupné je v sume 1.022,16 Eur v hrubom a nárok na náhradu mzdy
náhrada mzdy za obdobie od 21.5.2020 do 31.5.2020 je v sume 363,83 Eur v hrubom, náhrada
mzdy za obdobie júna 2020 je v sume 1.143,45 Eur a náhrada mzdy za obdobie od júla 2020 je v

sume 1.195,43 Eur, teda nárok na náhradu mzdy za obdobie od 21.5.2020 do 31.7.2020 celkovo je
v sume 2.702,71 Eur v hrubom. Predpokladom vzniku práva na náhradu mzdy v zmysle § 79 ods.
1 Zákonníka práce je neplatné skončenie pracovného pomeru a oznámenie zamestnanca, že trvá
na ďalšom zamestnávaní. V tomto prípade bola neplatnosť skončenia pracovného pomeru žalobcu
u žalovaného okamžitým skončením zo dňa 21.5.2020 právoplatne konštatovaná súdom v rozsudku
Okresného súdu Košice II spis. zn. 42Cpr/29/2020 zo dňa 21.7.2022, ktorý nadobudol právoplatnosť

dňa 20.1.2023. Zároveň bolo nesporné medzi stranami, že žalobca oznámil žalovanému, že trvá na
ďalšom zamestnávaní. Napokon bolo nesporné, že žalovaný napriek oznámeniu žalobcu žalobcovi v
období od 21.5.2020 do 31.07.2020 neumožnil pokračovať v práci. Teda pracovný pomer žalobcu u
žalovaného sa v dôsledku okamžitého skončenia zo dňa 21.5.2020 neskončil a v uvedenom období od
21.5.2020 do 31.7.2020 trval. Z uvedeného vyplýva, že v danom prípade boli naplnené všetky zákonné

predpoklady pre vznik nároku žalobcu na náhradu mzdy podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce pre neplatné
skončenie pracovného pomeru uskutočnené okamžitým skončením zo dňa 21.5.2020. Žalobcovi preto
z dôvodu neplatného skončenia pracovného pomeru okamžitým skončením zo dňa 21.5.2020 vzniklo
právo na náhradu mzdy v sume jeho priemerného zárobku za obdobie od 21.5.2020 do 31.7.2020.
Hodinový priemerný zárobok vo výške 6,4969 Eur, výpočet nároku na náhradu mzdy za toto obdobie

a ani hodnoty použité v tomto výpočte neboli sporné. Preto súd považoval za nesporné aj tvrdenie
žalobcu o tom, že výška nároku na náhradu mzdy pred vykonaním zrážok podľa § 131 Zákonníka
práce za celé toto obdobie predstavuje sumu 2.702,71 Eur. Keďže v konaní súd zistil, že dňa 6.3.2023
bol zo strany žalovaného tento nárok na náhradu mzdy uspokojený v časti 1.115,56 Eur, súd zaviazal
žalovaného na zaplatenie zvyšnej nezaplatenej časti nároku na náhradu mzdy vo výške 1.587,15 Eur.

Skutočnosť, že nárok na náhradu mzdy vznikol aj počas plynutia výpovednej doby výpovede danej
žalobcovi z dôvodu jeho nadbytočnosti platne, nemá pre toto konanie význam. Rozhodujúcim pre vznik
nároku na náhradu mzdy žalobcu totiž bolo to, že žalovaný v období od 21.5.2020 do 31.7.2020,
t.j. počas trvania jeho pracovného pomeru, (skutočnosť plynutia výpovednej doby totiž na povinnosť
zamestnávateľa prideľovať prácu podľa pracovnej zmluvy nemá vplyv) žalobcovi neumožnil pracovať

výlučne v dôsledku neplatného skončenia pracovného pomeru okamžitým skončením zo dňa 21.5.2020,
a to napriek oznámeniu žalobcu, že trvá, aby ho naďalej zamestnával. Skôr daná platná výpoveď mala
za následok len definitívne časové ohraničenie tohto práva žalobcu na náhradu mzdy a jeho skorší
zánik. Právo na náhradu mzdy je naviazané na trvanie pracovného pomeru. Preto v tomto prípade
nezaniklo až právoplatnosťou rozhodnutia o neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, ale

už dňa 31.7.2020, kedy skončil pracovný pomer žalobcu v dôsledku platného dania výpovede z dôvodu
nadbytočnosti a uplynutia výpovednej doby. Žalovaný zamietnutie žaloby odôvodňoval poukazom na
zamestnanie sa žalobcu u iného zamestnávateľa. Skutočnosť zamestnania sa u iného zamestnávateľa
však nie je dôvodom na zníženie resp. nepriznanie náhrady mzdy, ktorá patrí zamestnancovi podľa §
79 ods. 1 Zákonníka práce. Zo súdnej praxe (napr. Rozsudok KS Nitra spis. zn. 9Co/56/2019) totiž

vyplýva, že uvedená skutočnosť (zamestnanie sa u iného zamestnávateľa) by mohla byť zohľadnená
a relevantná iba v prípade posudzovania návrhu žalovaného na zníženie, resp. nepriznanie náhrady
mzdy podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce. V tomto konaní sa však neposkytuje žalobcovi náhrada
mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov, preto v tomto prípade zníženie náhrady mzdy podľa § 79
ods. 2 Zákonníka práce nie je možné. Obranu žalovaného spočívajúcu v tom, že vyplatenie náhrady

mzdy by bolo v rozpore s dobrými mravmi súd považuje takisto za nedôvodnú. Rozpor s dobrými
mravmi žalovaný videl v tom, že žalobca zneužíval postavenie zamestnanca a sociálny systém a tiež
v tom, že sa zamestnal na pozícii advokátsky koncipient v rozpore s advokátskymi predpismi u iného
zamestnávateľa. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žiaden zo žalovaným uvádzaných dôvodov,
a to ani v ich kombinácii nie sú dôvodmi, pre ktoré by súd mohol nepriznať žalobcovi uplatnený nárok

na náhradu mzdy pre rozpor s dobrými mravmi. V tejto súvislosti je dôležité, že to bol práve žalovaný,
ktorý postupoval voči žalobcovi bezprávne a nezákonne, keď okamžite ukončil jeho pracovný pomer
bez splnenia zákonných predpokladov na takýto postup. Žalobca na druhej strane iba uplatnil svoje
právo ako zamestnanca napadnúť platnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru na súde. Výkonpráva zamestnanca uplatniť si náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru spôsobom
vyplývajúcim priamo zo zákona, pri rešpektovaní zákonom predpokladaného postupu formulovaného v
§ 79 Zákonníka práce, nemôže byť v žiadnom prípade zneužitím práva. Z týchto okolností nevyplýva

žiadne zneužitie postavenia zamestnanca žalobcom a teda ani rozpor priznania náhrady mzdy s dobrými
mravmi.Napokonžalovanýmalmožnosťzabrániťvznikusvojejpovinnostiplatiťnáhradumzdyžalobcovi
jednoducho tým, že by naďalej prideľoval žalobcovi prácu potom, ako mu žalobca oznámil, že trvá
na ďalšom zamestnávaní. Ani skutočnosť, že sa žalobca zamestnal v inej advokátskej kancelárii na
pozícii advokátsky koncipient tiež nemôže byť v situácii, keď žalovaný považoval okamžité skončenie

pracovného pomeru za platné a neumožnil žalobcovi pracovať napriek jeho oznámeniu, že trvá na
ďalšom zamestnávaní, považované za rozporné s dobrými mravmi. Žalobca totiž takto stratil svoj
doterajší príjem a potreboval si preto zabezpečiť svoje základné životné potreby iným spôsobom.
Teda zjavne účelom žalobcovho konania - hľadania si v danej situácii prácu u iného zamestnávateľa
nebolo poškodenie žalovaného, ale jednoducho nevyhnutnosť zabezpečiť si svoje základné životné
potreby. Vznik povinnosti platiť náhradu mzdy v prípade neplatného skončenia pracovného pomeru

je zákonným dôsledkom nezákonného a bezprávneho konania žalovaného ako zamestnávateľa, ktorý
bez splnenia zákonných predpokladov okamžite skončil pracovný pomer žalobcu. Síce okamžitému
skončeniu pracovného pomeru predchádzalo určité konanie žalobcu, avšak súdom bolo právoplatne
rozhodnuté, že toto konanie neumožňovalo žalovanému okamžite skončiť pracovný pomer so žalobcom.
Na uvedenom nezákonnom a bezprávnom konaní žalovaného teda žalobca nemal žiadny podiel. Preto

ani priznanie nároku na náhradu mzdy žalobcovi nemôže byť v rozpore s dobrými mravmi. O úrokoch z
omeškania súd rozhodol podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 Nariadenia vlády
SR č. 87/1995 Z. z. V tomto súd poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR spis. zn. III. ÚS 460/2017
zo 4.7.2017, podľa ktorého „zamestnávateľ, ktorý sa dostane do omeškania s peňažným plnením voči
zamestnancovi je povinný platiť od vzniku omeškania zákonné úroky z omeškania podľa § 517 ods.

2 Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia vlády SR č. 85/1995 Z. z., ktorými sa vykonávajú niektoré
ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov; ustanovenie § 1 ods. 4 Zákonníka
práce nemožno vykladať tak, že by tomuto záveru bránilo. Zamestnávateľ sa dostáva do omeškania s
vyplatením jednotlivých mesačných náhrad mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru márnym
uplynutímvýplatnéhotermínuvnasledujúcomkalendárnommesiaci,zčohovyplývaito,ženasledujúcim

dňom vzniká zamestnancovi právo na úrok z omeškania príslušnej sumy náhrady mzdy. Pokiaľ tieto
závery dopadajú na prípady náhrady mzdy pri neplatnom rozviazaní pracovného pomeru, o to viac
sa vzťahujú na prosté nevyplatenie mzdy zamestnancovi zamestnávateľom vôbec alebo v správnej
výške.“ Keďže žalovaný za obdobie od 21.5.2020 do 21.6.2020 uhradil žalobcovi náhradu mzdy až
dňa 6.3.2023 a za obdobie od 22.6.2020 do 31.7.2020 ju neuhradil vôbec, dostal sa so zaplatením

tejto náhrady mzdy do omeškania. Povinnosť zamestnávateľa poskytnúť zamestnancovi náhradu mzdy
z neplatného skončenia pracovného pomeru a s tým súvisiaca splatnosť náhrady mzdy nevzniká
súdnym rozhodnutím, ale vyplýva z ustanovení hmotného práva (§ 129, § 132 Zákonníka práce). V
danom prípade podľa pracovnej zmluvy uzatvorenej medzi stranami dňa 28.8.2018 bol výplatný termín
dohodnutýna15.deňmesiaca,pretosplatnosťnáhradymzdy,ktorárovnakoakomzdajesplatnápozadu

za mesačné obdobie, je vždy 15. deň nasledujúceho mesiaca. Náhrada mzdy za mesiac máj 2020 v
sume 363,83 Eur bola preto na základe pracovnej zmluvy žalobcu splatná dňa 15.6.2020, náhrada mzdy
za mesiac jún 2020 v sume 1.143,45 Eur bola splatná dňa 15.7.2020 a náhrada mzdy za mesiac júl
2020 v sume 1.195,43 Eur bola splatná dňa 15.8.2020. Žalovaný dňa 6.3.2023 zaplatil žalobcovi jeho
nárok na náhradu mzdy v sume 1.115,56 Eur v hrubom (suma celkovej úhrady vo výške 2.137,72 mínus

jednomesačnéodstupnévovýške1.022,16Eur=1.115,56Eur),čostačilonaúhraducelejnáhradymzdy
za obdobie mája 2020 a na úhradu náhrady mzdy za obdobie júna 2020 v časti 751,73 Eur. Teda časť
nároku žalobcu na náhradu mzdy za jún 2020 v sume 391,72 Eur a náhrada za mzdu za júl 2020 ostala aj
po dni 6.3.2023 naďalej nezaplatená. Žalovaný sa preto so zaplatením jednotlivých náhrad mzdy dostal
po zohľadnení čiastočnej úhrady náhrady mzdy v sume dňa 6.3.2020 do omeškania nasledovne: - so

zaplatením náhrady za mzdu za máj 2020 v sume 363,83 Eur bol žalovaný v omeškaní v období od
16.6.2020 do 6.3.2023, - so zaplatením náhrady za mzdu za jún 2020 v sume 1.143,45 Eur bol žalovaný
v omeškaní v období od 16.7.2020 do 6.3.2023, - so zaplatením náhrady za mzdu za jún 2020 v sume
391,73 Eur bol omeškaní od 7.3.2020, pričom toto omeškanie naďalej trvá a - so zaplatením náhrady
za mzdu za júl 2020 v sume 1.195,43 Eur bol omeškaní od 16.8.2020, pričom toto omeškanie naďalej

trvá Preto súd po zistení, že zákonná výška úrokov z omeškania žalovaného s úhradou náhrad mzdy v
dňoch 16.6.2020, 16.7.2020 a 16.8.2020 bola vo výške 5 % ročne, uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
úroky z omeškania vo výške 5 % zo sumy 363,83 Eur ročne od 16.06.2020 do 06.03.2023, vo výške 5
% zo sumy 1.143,46 Eur ročne od 16.07.2020 do 06.03.2023, vo výške 5 % zo sumy 391,73 Eur ročneod 7.3.2023 do zaplatenia a vo výške 5 % zo sumy 1.195,43 Eur ročne od 16.8.2020 do zaplatenia. Súd
prvej inštancie žalobu zamietol v časti o zaplatenie sumy 89,48 Eur a úrokov z omeškania z tejto sumy
uplatnených odo dňa 7.3.2023 do zaplatenia z dôvodu, že v konaní vyšlo najavo, že platbou vykonanou

dňa 6.3.2020 v sume 1.499,63 Eur žalovaný zaplatil žalobcovi sumu jeho nároku na náhradu mzdy a
jednomesačného odstupného v sume 2.137,72 Eur v hrubom a nie v sume 2.048,25 Eur v hrubom,
z ktorej vychádzal pri uplatnení žaloby žalobca. Žalovaný nárok bol v súlade s dlhodobo ustálenou
a jednotnou súdnou praxou vo veci priznávania pracovnoprávnych nárokov priznaný vo forme hrubej
mzdy, nakoľko zákonná odvodová povinnosť zo sociálneho a zdravotného poistenia nemá vplyv na

výšku nároku na náhradu mzdy, ktorá zamestnancovi patrí voči zamestnávateľovi. Práve z dôvodu, že
žalobca (nie žalovaný) je v zmysle zákona č. 461/2003 Z. z. platiteľom odvodov poistného je nevyhnutné
určiť výšku nároku na náhradu mzdy voči zamestnávateľovi vo forme hrubej mzdy, z ktorej následne si
bude žalobca voči štátu, nie voči zamestnávateľovi, ktorý je len odvádzateľom odvodov, plniť odvodovú
povinnosť. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255, 262 ods. 1 CSP vychádzajúc
zo záveru, že v konaní bol žalobca v podstate plne procesne úspešný (neúspešný bol len v nepatrnej

časti o zaplatenie sumy 89,48 Eur), preto žalobcovi nárok na náhradu trov konania vznikol v plnej výške.
Uvedené čiastočné zamietnutie žaloby v nepatrnej časti o zaplatenie sumy 89,48 Eur nemôže mať pre
posúdenie úspechu žalobcu žiaden vplyv aj z toho dôvodu, že k zamietnutiu žaloby v tejto časti došlo iba
z dôvodu zistenia, že platba uskutočnená žalovaným v sume 1.499,63 Eur predstavuje inú výšku hrubej
mzdy, ako vypočítal žalobca. Uvedenú skutočnosť však nemožno považovať za chybu, ktorú možno

pričítať žalobcovi, keďže výplatnú pásku, z ktorej by mohol žalobca vyvodiť správnu výšku hrubej mzdy
žalovaný žalobcovi neposlal a žalobca sa o nej dozvedel až v priebehu tohto súdneho konania. Žalovaný
v konaní tiež poukazoval na to, že náhrada trov právneho zastúpenia v konaní žalobcovi nepatrí z
dôvodu, že je advokátom a preto jeho ďalšie zastúpenie advokátom je neúčelné a nehospodárne. Tento
názor žalovaného však nie je správny. K tomu súd uviedol, že v zmysle § 89 CSP strana nemusí svoje

práva a povinnosti v súdnom konaní vykonávať sama a každá strana bez ohľadu na to, že ide o fyzickú
alebo právnickú osobu, má právo dať sa v konaní zastupovať zástupcom, ktorého si zvolí. Ako zástupcu
si strana môže vždy zvoliť advokáta. Teda aj advokát, ktorý sa v súdnom konaní domáha svojho nároku
vyplývajúceho z pracovnoprávneho alebo aj z akéhokoľvek iného vzťahu, má právo dať sa v konaní
zastúpiť zástupcom (advokátom), ktorého si zvolí. Preto náklady vynaložené stranou - advokátom na

zastupovanie iným advokátom nemôžu byť vyhodnotené ako neúčelné a nehospodárne. Iným výkladom
by totiž bolo upreté strane – advokátovi, resp. inej osobe s právnickým vzdelaním právo vyplývajúce z
§ 89 CSP ako aj z ust. článku 47 ods. Ústavy SR. Preto okolnosť, že žalobca je advokátom nemôže byť
sama o sebe ani dôvodom na nepriznanie trov konania podľa § 157 CSP. Uvedené vyplýva tiež napr. z
uznesenia Najvyššieho súdu zo dňa 17.10.2013, sp. zn. 3MCdo/30/2012.

3. Proti tomuto rozsudku vo výrokoch I. a III. podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, pričom
namietal odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f), h) CSP. Uviedol, že pri posudzovaní nároku
žalobcu v predmetnom konaní vychádzal konajúci súd najmä z § 79 Zákonníka práce. Uplatnenie
tohto ustanovenia konajúcim súdom však podľa jeho názoru nie je správne. Rozsudkom Okresného
súdu Košice II zo dňa 21.7.2022, sp.zn.: 42Cpr/29/2020 a následne Rozsudkom Krajského súdu

Košice zo dňa 24.11.2022, sp. zn: 2CoPr/9/2022 ako odvolacieho súdu, bol zamietnutý návrh žalobcu
ourčenieneplatnostiskončeniapracovnéhopomerusožalobcomvýpoveďouzostranyžalovaného.Dňa
30.1.2024 dokonca Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd rozhodol rozsudkom pod sp.
zn.: 1CdoPr/3/2023 o zamietnutí dovolania žalobcu, ktoré sa týkalo platnosti výpovede danej žalobcovi
zo strany žalovaného. Z právneho pohľadu tak došlo k právoplatnému rozhodnutiu o tom, že výpoveď

daná žalobcovi je platná. Rozsudkom prvoinštančného súdu a rozsudkom odvolacieho súdu bolo ako
neplatné určené okamžité skončenie pracovného pomeru žalobcu zo strany žalovaného. Vzhľadom na
uvedené (a teda podanú platnú výpoveď zo strany žalovaného) mal skočiť pracovný pomer žalobcu
u žalovaného uplynutím 2-mesačnej výpovednej doby, a to dňa 31.7.2022. Preto, aj napriek tomu, že
došlo k neplatnému skončeniu pracovného pomeru so žalobcom okamžitým skončením pracovného

pomeru, obdobie, za ktoré mu bol rozsudkom priznaný nárok na náhradu mzdy je rovnakým obdobím,
kedy plynula výpovedná doba, ktorá ohraničovala platné skončenie pracovného pomeru výpoveďou. Za
toto obdobie si tak mal žalobca uplatniť súdnou cestou nárok na mzdu za obdobie od 21.5.2020 až do
konca výpovednej doby, t.j. do dňa 31.7.2020. V čase, keď si žalobca uplatňoval nárok na náhradu mzdy
z neplatného okamžitého skončenia pracovného pomeru vedel, že výpoveď daná zamestnávateľom je

daná platne, pretože rozsudkom odvolacieho súdu tak bolo rozhodnuté právoplatne a z tohto dôvodu
vedelajto,žesimáuplatňovaťnároknamzduanienároknanáhradumzdy.Neobstojínázorkonajúceho
súdu, že skutočnosť, že nárok na náhradu mzdy vznikol počas plynutia výpovednej doby výpovede
platne danej žalobcovi, nemá pre predmetné konanie význam. Pre uplatnenie nároku na náhradu mzdypodľa § 79 Zákonníka práce sa vyžaduje, aby došlo k neplatnému skončeniu pracovného pomeru.
Ustanovenie § 79 ods. 1 Zákonníka práce hovorí o tom, že ak zamestnávateľ neplatne skončil pracovný
pomer so zamestnancom, jeho pracovný pomer sa nekončí. Táto časť predmetného ustanovenia

Zákonníka práce jasne poukazuje na skutočnosť, že pracovný pomer žalobcu z dôvodu neplatného
okamžitého skončenia pracovného pomeru naďalej trval, ale trval počas výpovednej doby platne danej
výpovede. Žalovaný mal za to, že za obdobie, kedy bola žalobcovi platne daná výpoveď bolo obdobím,
počas ktorého mal žalobca nárok na mzdu a nie je obdobím, za ktoré by mal mať nárok na náhradu mzdy
podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce z dôvodu neplatného okamžitého skončenia pracovného pomeru.

Časový úsek od 21.5.2020 do 31.7.2020 je obdobím, kedy sa kryjú neplatné skončenie pracovného
pomeru okamžite a platné skončenie pracovného pomeru výpoveďou. Žalovaný uhradil dňa 6.3.2023
žalobcovi sumu 1.499,63 Eur v čistom, čo predstavuje sumu 2.137,72 Eur v hrubom. Túto sumu
uhradil žalovaný žalobcovi ako nárok na mzdu za obdobie od 21.5.2020 až do 21.6.2020 spolu s
jednomesačným odstupným. Vo zvyšnej časti, ktorú si nárokoval žalobca prostredníctvom predmetného
konania, žalovaný neuhradil z dôvodu toho, že žalobca sa od 22.6.2020 zamestnal ako advokátsky

koncipient v advokátskej kancelárii PUCHALLA, SLÁVIK & partners s.r.o., IČO: 36 860 930, so sídlom:
Thurzova 7, 040 01 Košice. Od 22.6.2020 tak bola žalobcovi platená mzda iným zamestnávateľom.
Túto skutočnosť potvrdil aj právny zástupca žalobcu, čo bolo v danom konaní aj jasne preukázané.
Žalobca bol podľa platného právneho stavu vysloveného právoplatným rozsudkom prvoinštančného
súdu a rozsudkom odvolacieho súdu v období od 22.6.2020 až do 31.7.2020 zamestnancom dvoch

zamestnávateľov, a to žalovaného a spoločnosti PUCHALLA, SLÁVIK & partners s.r.o. Vzhľadom na to,
že žalovaný trvá na tom, že žalobcovi vznikol za obdobie od 21.5.2020 nárok na mzdu počas plynúcej
výpovednej doby a že počas plynutia výpovednej doby platne danej výpovede sa žalobca zamestnal
u iného zamestnávateľa, je nespravodlivé a v rozpore s dobrými mravmi, aby žalobca získal plnenie z
titulu nároku na mzdu od dvoch zamestnávateľov za rovnaké obdobie, a to za obdobie od 22.6.2020

až do 31.7.2020. Preto žalobca nemá proti žalovanému nárok na zaplatenie sumy 1.587,15 Eur spolu s
úrokmi z omeškania, na ktorej úhradu bol žalovaný zaviazaný rozsudkom. Navyše, žalovaný opätovne
podotkol, že žalobcovi neplatí ani nárok na náhradu trov konania, nakoľko podľa názoru žalovaného
ide o neúčelné a nehospodárne konanie žalobcu. V konaní bolo jasne preukázané, že rozhodujúca pre
uplatnenie ust. § 79 ods. 1 Zákonníka práce je aj skutočnosť, že žalobcovi bola platne daná výpoveď,

ktorá sa kryje s neplatným okamžitým skončením pracovného pomeru, a preto žalobcovi nevznikol nárok
na náhradu mzdy, ale nárok na mzdu za obdobie do skončenia výpovednej doby. Navyše, nakoľko bol
žalobca v období od 22.6.2020 zamestnaný u iného zamestnávateľa, nárok na mzdu od tohto dňa až
do skončenia výpovednej doby platne danej výpovede mu nevznikol, pretože by išlo o dvojité plnenie z
rovnakého titulu (titulu nároku na mzdu) za rovnaké obdobie. Vzhľadom na uvedené navrhol napadnutý

rozsudok zrušiť v časti výrokov I. a III. a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
4. Žalobca sa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného plne stotožnil s rozsudkom súdu I. inštancie a
považoval ho za vecne správny. Dôvodil, že nie je pravdivým tvrdenie žalovaného v jeho odvolaní,
že žalobca si mal uplatňovať nárok na mzdu a nie nárok na náhradu mzdy. V konaní nebolo
sporné, že žalovaný so žalobcom skončil pracovný pomer okamžitým skončením pracovného pomeru

neplatne (viď. rozsudok Okresného súdu Košice II zo dňa 21.7.2022, sp. zn.: 42Cpr/29/2020, rozsudok
Krajského súdu v Košiciach zo dňa 24.11.2022, sp. zn.: 2CoPr/9/2022, právoplatné dňa 20.1.2023). V
konaní bol jednoznačne v zhode so Zákonníkom práce uplatnený správny nárok z pracovnoprávneho
vzťahu, ktorým je náhrada mzdy, ktorá je formou práce peňažného plnenia pre zamestnanca, v
súvislosti s existenciou pracovnoprávneho vzťahu, avšak zamestnancovi na ňu nevzniká nárok

titulom odpracovaného času, či vykonávanej práce, ale preto, že tak určuje Zákonník práce.
Dôsledkom neplatného skončenia pracovného pomeru zamestnávateľom je ex lege vznik povinnosti
zamestnávateľa (žalovaného) platiť zamestnancovi (žalobcovi), ktorý trval na zamestnávaní a s ktorým
bol neplatne skončený pracovný pomer náhradu mzdy v sume jeho priemerného zárobku v prípade,
že mu neprideľuje prácu podľa pracovnej zmluvy, a to až do času, keď mu zamestnávateľ umožní

pokračovať v práci, alebo do dňa právoplatnosti rozhodnutia o tom, že nemožno od zamestnávateľa
spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával, alebo do dňa skončenia pracovného
pomeru zamestnanca iným spôsobom, podľa toho čo nastane skôr. Pokiaľ sa žalovaný tvári, že „nevidí“
rozdiel medzi žalovanou náhradou mzdy a nežalovanou mzdou, žalobca musí opätovne poukázať na
to, že žalovaný uzatváral už ako zamestnávateľ pracovnú zmluvu so žalobcom v postavení advokáta,

pričom i v súčasnosti žalovanému patrí postavenie advokáta (viď. § 12 ods. 1 písm. e) v spojení
s § 15 zákona o advokácii), teda podľa hmotného práva, ale i v zhode aj s čl. 11 ods. 3 CSP, je
žalovaný ex lege schopný konať s náležitou znalosťou veci spojenou s odbornosťou advokáta, t.j. ide
o profesionála v oblasti poskytovania právnych služieb a právneho poradenstva (ide o právne znalúosobu). Aj z tohto dôvodu je výrazne nepresvedčivou iba formálna póza žalovaného, keď tento sa
tvári, že nevidí/nevníma, že žalobca ho žaluje o zaplatenie náhrady mzdy, a namiesto toho sa tvári,
akoby predmetom súdneho konania bol alebo mal byť celkom iný hmotnoprávny nárok, teda mzda,

čo však nie je pravdou. To, že mzda a náhrada mzdy sú dva rozdielne právne inštitúty vyplýva z
objektívneho práva (iura novit curia), keď § 118 ods. 2 Zákonníka práce jednoznačne určuje, že za
mzdu sa nepovažuje náhrada mzdy (ani odstupné). Inými slovami, ak sa zamestnanec nachádza
na pracovisku a vykonáva prácu a zamestnávateľ mu odmietne za vykonanú prácu zaplatiť, vtedy
si zamestnanec uplatní nárok na zaplatenie mzdy (nakoľko je zrejmé v akej výške mu mzda patrí,

napr. počet odpracovaných hodín, nadčasy, sviatky). V prípade, ak zamestnanec prácu nevykonáva
pretože mu to zamestnávateľ neumožnil, nemôže si uplatniť nárok na zaplatenie mzdy, keďže si mzdu
neodpracoval, ale môže (a musí) si uplatniť nárok na náhradu mzdy. Z uvedeného preto vyplýva, že
žalobca si uplatnil nárok zo správneho právneho titulu (v uvedenom prípade platí analogia legis k
prekážkamvprácinastranezamestnávateľavzmysleustanovenia§142zákonníkapráce).Vuvedenom
prípade neobstojí ani argumentácia ad absurdum o „dvojitom plnení“ od druhého zamestnávateľa

(spol. Puchalla, Slávik & partners s.r.o.) kde sa žalobca zamestnal, keďže potreboval zabezpečiť si
finančné prostriedky na uspokojovanie svojich základných životných potrieb. In concreto spol. Puchalla,
Slávik & partners s.r.o. plnila/platila žalobcovi z iného pracovnoprávneho vzťahu (iný právny dôvod/
titul), než z akého vyplývajú povinnosti žalovanému. Neskorší (od žalovaného odlišný) zamestnávateľ
žalobcu uzatvoril so žalobcom nový – t.j. iný pracovný pomer (uzatvorili spolu aj inú pracovnú zmluvu)

než ten, ktorý bol uzatvorený medzi žalobcom a žalovaným, pričom neskorší zamestnávateľ žalobcu
pracovný pomer so žalobcom nikdy neukončil neplatne; na rozdiel od žalovaného. A napokon, neskorší
zamestnávateľ žalobcu nie je a ani nebol v žiadnom právnom alebo inom vzťahu so žalovaným, na
základektoréhobysamalo(resp.mohlo)plnenieneskoršiehozamestnávateľažalobcupriamožalobcovi
považovať za plnenie „namiesto“ žalovaného (pozn.: nejedná sa ani o solidárnych dlžníkov medzi

spol. h&h Partners, advokátska kancelária s.r.o. na jednej strane a spol. Puchalla, Slávik & partners
s.r.o. na druhej strane voči žalobcovi; zároveň nikdy medzi nimi nedošlo ani k postupu podľa § 27
až § 31 Zákonníka práce, ect.). Medzi žalobcom a žalovaným existuje samostatný právny vzťah, z
ktorého vyplývajú práva a povinnosti výlučne žalobcovi a žalovanému, pričom plnenie akejkoľvek inej
osoby na základe celkom iného právneho vzťahu medzi touto inou osobou (aj keď táto bola voči

žalobcovi tiež v postavení zamestnávateľa) a žalobcom nemá absolútne žiaden vplyv na povinnosti
žalovaného ako zamestnávateľa plniť žalobcovi, ako zamestnancovi. Inými slovami, ani existencia
iného, ďalšieho (neskoršieho) individuálneho pracovnoprávneho vzťahu medzi žalobcom a inou osobou,
nemá absolútne žiaden vplyv na odlišný (skorší) pracovnoprávny vzťah medzi žalobcom a žalovaným
a povinnosťami z neho. Navyše, neskorší – iný zamestnávateľ žalobcu (Puchalla, Slávik & partners

s.r.o.) žiadne svoje povinnosti voči žalobcovi ako svojmu zamestnancovi neporušil, na rozdiel od
žalovaného (h&h Partners, advokátska kancelária s.r.o.), kde je porušenie povinností žalovaného v
súvislostisjehookamžitýmskončenímpracovnéhopomerujudikovanýmažalobcoviakozamestnancovi
takéto porušenie jeho práv zakladá ex lege nárok na žalovanú náhradu mzdy práve voči žalovanému
(iba voči žalovanému). Vzhľadom na vyššie uvedené žalobca navrhol odvolaciemu súdu, aby napadnutý

rozsudok ako vecne správny potvrdil a priznal plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Žalobca
zároveň žiadal odvolací súd, aby mu cestou jeho právneho zástupcu oznámil miesto a čas verejného
vyhlásenia rozsudku elektronickými prostriedkami (t.j. prostredníctvom elektronickej schránky v zmysle
zákona č. 305/2013 Z. z. o e-Governmente) v zmysle ustanovenia § 219 ods. 3 CSP.
5. Ďalšie vyjadrenia podané neboli.

6. Rozsudok v zamietavom výroku (II) nebol odvolaním napadnutý; v tejto časti rozsudok nadobudol
právoplatnosť (§ 367 ods. 3 CSP), a preto v nej nebol v odvolacom konaní preskúmavaný.

7. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“)

po zistení, že odvolanie podal žalovaný v zákonnej lehote, preskúmal rozhodnutie podľa § 379 a § 380
ods. 1 CSP ako aj konanie mu predchádzajúce, bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle
§ 385 ods. 1 CSP a contrario. Po preskúmaní rozsudku dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie
žalovaného nie je dôvodné.

8. Rozsudok odvolacieho súdu bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 31.3.2025
o 10:25 hod. v pojednávacej miestnosti č. dv. 207, II. poschodie. Miesto a čas verejného vyhlásenia
rozsudku od 24.3.2025 boli zverejnené na úradnej tabuli a tiež na webovej stránke odvolacieho súdu (§
219 ods. 1 a 3, s použitím § 378 CSP).9. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

10. Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

11. Podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že: f) súd
prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, alebo h)
rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

12. Odvolací súd sa stotožnil s právnym záverom súdu prvej inštancie, ktorý vecne správne rozhodol.
Na vecnej správnosti napadnutého rozsudku nič nemení ani podané odvolanie a žalovaným uplatnené

odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f, h CSP, námietky a argumenty, ktoré nie sú spôsobilé
spochybniť správnosť skutkového základu rozhodnutia, právnych záverov súdu prvej inštancie a ani
dôvodov,naktorýchjepreskúmavanérozhodnutiezaloženéaneumožňujúprijaťrozhodnutievprospech
žalovaného ako odvolateľa.

13. Ustanovenie § 79 ods. 1 ZP hovorí že, ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo
ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil
zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s
výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca
naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada

patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá
na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd
rozhodne o skončení pracovného pomeru.

14. V súčasnosti účinný § 79 ods. 2 Zákonníka práce ustanovuje, že ak celkový čas, za ktorý by sa mala

zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa
jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu
mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov zamestnancovi vôbec nepriznať. Náhrada mzdy môže byť
priznaná najviac za čas 36 mesiacov. V citovanom zákonnom ustanovení je obsiahnuté tzv. moderačné
(zmierňovacie) oprávnenie súdu, ktoré mu umožňuje v konkrétnom prípade znížiť náhradu mzdy tak,

aby bola primeraná, avšak bez bližšej úpravy kritérií, podľa ktorých možno pristúpiť k zníženiu, resp.
nepriznaniu tejto náhrady mzdy (por. Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. I. ÚS 331/2019-46
zo dňa 19 novembra 2019).

15. Podľa ustanovenia § 79 ods. 4 písm. a), b) ZP, ak zamestnávateľ skončil pracovný pomer neplatne a

zamestnanec netrvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, platí, ak sa so zamestnávateľom
nedohodne písomne inak, že sa jeho pracovný pomer skončil dohodou, ak a) bola daná neplatná
výpoveď, uplynutím výpovednej doby, b) bol pracovný pomer neplatne skončený okamžite alebo v
skúšobnej dobe, dňom, keď sa mal pracovný pomer skončiť.

16. Podľa ustanovenia § 79 ods. 5 ZP, v prípadoch ustanovených v odseku 4 písm. b) zamestnanec
má nárok na náhradu mzdy v sume svojho priemerného zárobku podľa § 134 za výpovednú dobu dvoch
mesiacov.

17. V čl. 2 základných zásad Zákonníka práce je garantovaná ochrana dobrých mravov v

pracovnoprávnych vzťahoch. Konanie subjektu pracovnoprávnych vzťahov, ktoré je v rozpore s
dobrými mravmi, nepožíva právnu ochranu, a teda je neplatné. Uvedené právne záväzné pravidlo
je možné použiť nielen vtedy, ak by konanie subjektu bolo v rozpore so všeobecne záväzným
pracovnoprávnym predpisom (išlo by prioritne o neplatnosť právneho úkonu pre jeho rozpor so
všeobecne záväzným pracovnoprávnym predpisom alebo pre obchádzanie všeobecne záväzného

pracovnoprávneho predpisu), ale toto pravidlo ochrany dobrých mravov je možné použiť aj v prípade, ak
by konanie subjektu síce bolo v súlade so všeobecne záväzným pracovnoprávnym predpisom, bolo by
však v rozpore s dobrými mravmi. Takisto aj spôsob, akým subjekt pracovnoprávnych vzťahov realizuje
výkon svojho práva, nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi, pretože v opačnom prípade by takýtovýkon práva nepožíval právnu ochranu a veriteľ (t.j. nositeľ práva) by sa svojho práva nemohol domôcť
spôsobom odporujúcim dobrým mravom.
18. Podľa § 13 ods. 3 Zákonníka práce, výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych

vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi. Nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na
škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov. Nikto nesmie byť na
pracovisku v súvislosti s výkonom pracovnoprávnych vzťahov prenasledovaný ani inak postihovaný za
to, že podá na iného zamestnanca alebo zamestnávateľa sťažnosť, žalobu, návrh na začatie trestného
stíhania alebo iné oznámenie o kriminalite alebo inej protispoločenskej činnosti .

19. V tomto ustanovení je obsiahnutá ochrana pred konaním, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi.
Práva, ktoré sa vykonávajú spôsobom rozporným s dobrými mravmi, nepožívajú právnu ochranu.
Inými slovami, právnu ochranu požíva len taký výkon práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov,
ktorý je v súlade s dobrými mravmi. Zároveň sa účastníkom pracovnoprávnych vzťahov výslovne
zakazuje, aby práva a povinnosti z pracovnoprávnych vzťahov zneužívali na škodu druhého účastníka
pracovnoprávneho vzťahu alebo na škodu spoluzamestnancov.

20. Zmyslomcit.zákonnéhoust.§79,ktorémákogentnúpovahu,apretosanemôžuúčastníciprávneho
vzťahu od jeho znenia odchýliť, je upraviť práva a povinnosti účastníkov pracovného pomeru v dobe,
začínajúcej dňom, kedy sa mal pracovný pomer skončiť na základe neplatného skončenia pracovného
pomeru, najneskôr do dňa, kedy súd svojim právoplatným rozhodnutím určil neplatnosť skončenia
pracovného pomeru. Rozsah práv zamestnanca, s ktorým bol neplatne skončený pracovný pomer

závisí od toho, či má zamestnanec záujem pokračovať v pracovnom pomere. Pracovaný pomer medzi
zamestnancom a zamestnávateľom trvá naďalej len vtedy, ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi,
že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával. Zamestnanec môže oznámiť zamestnávateľovi, že trvá
na tom, aby ho naďalej zamestnával kedykoľvek po tom, ako s ním zamestnávateľ neplatne skončil
pracovný pomer, najneskôr však do rozhodnutia súdu, ktorým bolo konanie o žalobe zamestnanca

o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru právoplatne skončené a ktorým bola určená
neplatnosť skončenia pracovného pomeru. Zamestnanec môže svoje stanovisko, či trvá na tom, aby
ho zamestnávateľ naďalej zamestnával, meniť, rozhodujúce je však z hľadiska nárokov uvedených v §
79 ods. 1 až 4 stanovisko zamestnanca, ktoré oznámil zamestnávateľovi v dobe vyhlásenia súdneho
rozhodnutia o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Oznámenie zamestnanca o tom,

že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ naďalej zamestnával je jednostranný právny úkon, ktorý je
adresovaný zamestnávateľovi a ktorý nevyžaduje písomnú formu pod následkom neplatnosti tohto
právneho úkonu. Môže sa tak preto stať konaním i opomenutím, ako aj iným spôsobom, ktorý však
nevzbudzuje pochybnosti o tom, čo chcel zamestnanec vyjadriť (viď. Zákonník práce, 2. vydanie, 2019,
Mesiarkinová a spol.).

21. Náhrada mzdy, ktorá prináleží zamestnancovi podľa § 79 ods. 1 ZP je dôsledkom toho, že
zamestnávateľ po neplatnom skončení pracovného pomeru prestal zamestnancovi prideľovať práce
podľa pracovnej zmluvy, aj keď zamestnanec trval na tom, aby ho zamestnávateľ naďalej zamestnával.
Poskytnutie náhrady mzdy je teda dôsledkom nesplnenia povinnosti zo strany zamestnávateľa

prideľovať zamestnancovi trvajúcom na tom, aby ho zamestnávateľ naďalej zamestnával, prácu
podľa pracovnej zmluvy. Náhrada mzdy však nie je ekvivalentom mzdy (nie je náhradou ušlej
mzdy), ktorú si zamestnanec nemohol zarobiť v dôsledku toho, že mu zamestnávateľ neumožnil
vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy, ale má povahu satisfakcie za ujmu, ktorú zamestnanec
utrpel v dôsledku protiprávneho postupu zamestnávateľa. Ku strate na zárobku v dôsledku neplnenia

si povinnosti zamestnávateľa prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy však môže
dôjsť iba vtedy, ak je zamestnanec pripravený, ochotný a schopný vykonávať prácu podľa pracovnej
zmluvy. Ak zamestnanec nemôže vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy, v dôsledku napr. dočasnej
práceneschopnosti, pri ktorej mu neprináleží náhrada mzdy, nemá nárok ani na náhradu mzdy podľa
ust. § 79 ods. 1 ZP.

22. V danej súvislosti poukazuje odvolací súd na stanovisko Občianskoprávneho kolégia a Obchodného
kolégia Najvyššieho súdu Českej republiky, Cpjn 4/2004 zo dňa 9.6.2004, v zmysle ktorého, cit.:
„Náhrada mzdy, která zaměstnanci náleží podle ustanovení § 61 odst.1 zák. práce, je vyvolána tím,
že zaměstnavatel po neplatném rozvázání pracovního poměru výpovědí, okamžitým zrušením nebo
zrušením ve zkušební době přestal v rozporu s ustanovením § 35 odst.1 písm. a) zák. práce přidělovat

zaměstnanci práci podle pracovní smlouvy, ačkoliv zaměstnanec trval na tom, aby ho zaměstnavatel
dále zaměstnával. Poskytnutí náhrady mzdy je tedy důsledkem nesplnění povinnosti ze strany
zaměstnavatele přidělovat zaměstnanci trvajícímu na tom, aby ho zaměstnavatel dále zaměstnával,
práci podle pracovní smlouvy. Náhrada mzdy podle ustanovení § 61 odst. 1 zák. práce má charakterekvivalentu mzdy, kterou si zaměstnanec nemohl vydělat v důsledku toho, že mu zaměstnavatel v
rozporu s ustanovením § 35 odst.1 písm.a) zák. práce neumožnil konat práci, k níž se zavázal podle
pracovní smlouvy; zákon tímto způsobem sleduje, aby zaměstnanci byla reparována újma, kterou utrpěl

následkemprotiprávníhopostupuzaměstnavatele.Keztrátěnavýdělkunásledkemnesplněnípovinnosti
zaměstnavatele přidělovat zaměstnanci práci podle pracovní smlouvy ovšem může u zaměstnance
dojít jen tehdy, je-li sám připraven, ochoten a schopen konat práci podle pracovní smlouvy. Nemůže-li
zaměstnanec konat práci podle pracovní smlouvy v důsledku dočasné pracovní neschopnosti (včetně
lázeňské péče a přijetí do ústavní péče ve zdravotnickém zařízení), karantény nebo z důvodu jiné

důležité osobní překážky v práci, při níž zaměstnanci nepřísluší náhrada mzdy (§ 127 zák. práce), nemá
nárok ani na náhradu mzdy podle ustanovení § 61 odst. 1 zák. práce; nároky na dávky nemocenského
pojištění a státní sociální podpory náležející zaměstnanci po dobu trvání těchto překážek v práci upravují
zvláštníprávnípředpisy.“PodporneodvolacísúdodkazujeinarozhodnutieNajvyššiehosúduSlovenskej
republiky sp. zn. 5Cdo/225/2018 zo dňa 27 januára 2022.
23. Vo svetle zhora uvedeného je potom správny záver súdu prvej inštancie, keď v posudzovanom

spore vyhovel žalobe v časti uplatneného nároku na náhradu mzdy v sume 1.587,15 Eur s prísl. v
zmysle ustanovenia § 79 ods. 1 Zákonníka práce a v prevyšujúcej časti 89,48 Eur s prísl. žalobu
zamietol. Rozhodujúcou pre vznik uplatneného nároku na náhradu mzdy podľa ust. § 79 ods. 1 ZP bola
skutočnosť, že žalovaný počas trvania pracovného pomeru, neumožnil žalobcovi pracovať, a to výlučne
vdôsledkuneplatnéhoskončeniapracovnéhopomeruokamžitýmskončenímzodňa21.5.2020.Žalobca

pritom trval na tom, aby ho žalovaný ako zamestnávateľ naďalej zamestnával, o čom minimálne svedčí
písomný nesúhlas žalobcu so skončením pracovného pomeru zo dňa 22.5.2020, žalobca bol pripravený,
ochotný a schopný vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy. Za nedôvodnú považoval odvolací súd
aj odvolaciu námietku žalovaného, v ktorej tento namieta žalobcom získané plnenie z titulu nároku na
mzdu od dvoch zamestnávateľov za rovnaké obdobie od 22.6.2020 do 31.7.2020. Ako už odvolací súd

konštatovalvyššie,náhradamzdypriznanážalobcovipodľaust.§79ods.1ZP,niejeekvivalentommzdy,
ktorú si zamestnanec nemohol zarobiť v dôsledku toho, že mu zamestnávateľ neumožnil vykonávať
prácu podľa pracovnej zmluvy, ale má povahu satisfakcie za ujmu, ktorú zamestnanec utrpel v dôsledku
protiprávneho postupu zamestnávateľa. Navyše v tomto konaní sa žalobcovi neposkytuje náhrada mzdy
za čas presahujúci 12 mesiacov podľa ustanovenia § 79 ods. 2 ZP, pri aplikácii ktorého by bola táto

skutočnosť relevantná. Podľa odvolacieho súdu by však túto skutočnosť samú osebe ani v prípade
aplikácie ust. § 79 ods. 2 ZP nebolo možné hodnotiť v neprospech žalobcu. Ak totiž napriek tomu, že
má zamestnanec záujem o trvanie pôvodného pracovného pomeru, avšak v záujme zabezpečenia
finančných prostriedkov na úhradu svojich potrieb je nútený vykonávať prácu u iného zamestnávateľa,
nemožno túto skutočnosť vykladať na prospech zamestnávateľa, ktorý porušil svoje povinnosti (neplatne

skončil pracovný pomer). Zároveň pri posudzovaní tej skutočnosti, že žalobca vykonával prácu pre
iného zamestnávateľa, nemožno opomenúť za akých podmienok žalobca prácu vykonával. Súdna prax
i právna teória dospela k záveru, že k zníženiu alebo nepriznaniu náhrady mzdy môže súd pristúpiť iba
v prípade ak po zhodnotení všetkých okolností prípadu dospeje k záveru, že zamestnanec sa zapojil
do práce u iného zamestnávateľa za rovnocenných alebo dokonca výhodnejších podmienok ako u

pôvodného zamestnávateľa (druh práce, miesto výkonu, výška mzdy, iné benefity, podmienky). Aj keď je
z obsahu spisu zrejmé, že žalobca si po neplatnom skončení pracovného pomeru u žalovaného našiel
zamestnanie u iného zamestnávateľa, jeho mzda u tohto zamestnávateľa bola nižšia než u žalovaného
a teda aj za uvedené obdobie pociťoval čiastočnú stratu zárobku, ktorá bola vyvolaná neplatným
skončením pracovného pomeru žalovaného. Takáto situácia v žiadnom prípade nepredstavuje dvojitý

príjem tak, ako to tvrdí žalovaný a nepriznanie náhrady mzdy za uvedené obdobie, ako to priznal súd
prvej inštancie by bola neprípustnou sankciou za iniciatívu a snahu žalobcu zamestnať sa v situácii, keď
v dôsledku neplatného skončenia pracovného pomeru zo strany žalovaného sa ocitol bez zamestnania.
24. Správne súd prvej inštancie rozhodol i čo do úroku z omeškania v súlade s § 517 ods. 2 Občianskeho
zákonníka v spojení s § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z.

25. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne
správne podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil a v zmysle § 387 ods. 2 CSP na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia doplnil ďalšie dôvody.
26. Odvolací súd preskúmal i výrok III. o trovách konania, ktorým súd prvej inštancie vyslovil, že žalobca
má nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 100%.

27. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.28. Podľa § 255 ods. 1,2 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo
veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne
vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

29. Podľa § 262 ods. 1, 2 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd
v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.
30. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 396 ods. 1

v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému žalobcovi priznal nárok na
náhradu trov konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník (§ 262 ods. 2 CSP).
31. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie
je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí,
ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej
veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených
v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a)
až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie
je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§
427 ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak jea) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).