Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 28. november 2023

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6CoPr/10/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3521200363
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Anderlová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2023:3521200363.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivety Anderlovej a sudcov Mgr.
Stanislavy Kollárovej a Mgr. Marka Anovčina v právnej veci žalobcu A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom
D., E. X, zastúpeného Jurek, advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Bratislava, Páričkova 15, adresa
na doručovanie: F., B. X, proti žalovanému Stredná športová škola, so sídlom Trenčín, Kožušnícka 71/2,
IČO: 00 515 159, zastúpenému Advokátskou kanceláriou JUDr. Martin Bartko a JUDr. Silvia Bartková,

so sídlom Trenčín, Piaristická 6667, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou,
o odvolaní žalovaného proti medzitýmnemu rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa
4. augusta 2022 č. k. 10Cpr/2/2021-239 takto

r o z h o d o l :

Napadnutý medzitýmny rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým medzitýmnym rozsudkom súd prvej inštancie určil, že že pracovný pomer medzi
žalobcom a žalovaným, založený pracovnou zmluvou zo dňa 26.08.1985, skončený výpoveďou podľa
§ 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce zo dňa 26.08.1985, doručenou dňa 03.09.2020, bol skončený

neplatne a medzi sporovými stranami pracovný pomer naďalej trvá. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil
podľa § 43 ods. 1, § 59 ods. 1, § 63 ods. 1 písm. b), ods. 2 písm. a), b), § 77 Zákonníka
práce. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že na základe písomnej pracovnej zmluvy
zo dňa 26.08.1985, bol žalobca zamestnaný u žalovaného od 26.08.1985 v pracovnom pomere
uzavretom na dobu neurčitú, na pozíciu tréner atletiky. Dňa 19.08.2020 žalovaný prijal rozhodnutie
o organizačnej zmene č. 1/2020 na základe ktorej sa rozhodlo, že s účinnosťou od 01.09.2020 sa

zníži počet zamestnancov na úseku výchovy a vzdelávania o dvoch fyzických trénerov s cieľom
zabezpečiť efektívnosť čerpania finančných prostriedkov tak, že v športe atletika dôjde k prepusteniu
z organizačných dôvodov. Dňa 02.09.2020 žalovaný ponúkol žalobcovi pracovné miesta na pozícii
odborníka IT, trénera cyklistiky, trénera futbalu, miesto vychovávateľa, miesto vedúceho ekonomických
činností, údržbára elektrikára, prácu s počítačom a evidencie došlej pošty, miesto kuchára a školského
psychológa. Žalobca ponuku odmietol. Medzi stranami sporu nebolo sporné, že žalobcovi sa pred
doručením výpovede ponúklo miesto športového odborníka na živnosť (pracovnou náplňou tejto pozície

bola práca trénera atletiky, ktorá bude vykazovaná reálnym počtom hodín jednotlivých tréningov), čo
žalobca odmietol. Prácu športového odborníka na živnosť začal vykonávať pán F. od 06.10.2020, teda
de facto prevzal pracovnú náplň po žalobcovi. Dňa 03.09.2020 doručil žalovaný žalobcovi výpoveď
z pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce z dôvodu nadbytočnosti. Dňa
29.09.2020 žalobca oznámil žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnaní, pričom výpoveď považuje za
neplatnú. Medzi stranami sporu nebolo sporné, že organizačná zmena ako aj výpoveď z pracovného

pomeru boli riadne prerokované v odboroch. Na základe vykonaného dokazovania a zisteného
skutkového stavu veci súd dospel k záveru, že žaloba v časti o určenie, že skončenie pracovného
pomeru výpoveďou pre nadbytočnosť je neplatné a pracovný pomer naďalej trvá, je dôvodná.Zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď pre nadbytočnosť (§ 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka
práce) najskôr po prijatí rozhodnutia o organizačnej zmene, nakoľko až po jeho prijatí môže mať
vedomosť o novej organizačnej štruktúre a celkovom počte obsadených a voľných pracovných miest.

Ak rozhodnutím zamestnávateľa o organizačných zmenách boli od počiatku sledované iné, než ním
deklarované ciele a zamestnávateľ iba predstieral prijatie organizačného opatrenia so zámerom zastrieť
svoje skutočné zámery, môže mať jeho konanie dopad na platnosť výpovede z hľadiska rešpektovania
dobrých mravov. Nemožnosť zamestnanca zamestnávať znamená, že zamestnávateľ nemá pre
zamestnanca žiadnu prácu; ide tu teda o absolútnu nemožnosť zamestnanca ďalej zamestnávať. Ak

účastník právneho vzťahu síce formálne koná v medziach svojho práva, ale prostredníctvom jeho
realizácie sleduje poškodenie druhého účastníka právneho vzťahu, ide síce o výkon práva, ale o chybný
výkon práva, ktorý nepožíva ochranu. (por. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29.
septembra 2021 sp. zn. 7Cdo/130/2020). Z hľadiska skúmania organizačnej zmeny žalovaného súdom
je možné konštatovať, že súd nie je oprávnený zaoberať sa jeho platnosťou (organizačná zmena nie
je právnym úkonom), v tomto smere súd skúma len to, kto ju robí a kedy, či je dostatočne určitá,

či sleduje účel, pre ktorý bola prijatá a či je splnená príčinná súvislosť medzi organizačnou zmenou
a následkami tejto zmeny, nakoľko organizačná zmena zvyčajne vedie k prepúšťaniu zamestnancov
zo strany zamestnávateľa. Z dokazovania vyplynulo, že na strednej športovej škole mali na začiatku
školského roka 2020/2021 pôsobiť minimálne traja tréneri atletiky a to aj s poukazom na štátny
vzdelávací program Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR. Bolo na žalovanom akým

spôsobom zabezpečí prítomnosť trénerov, či už to bude na pracovný pomer, obdobný pracovný pomer
alebo obchodnú zmluvu. Žalovaný dlhodobo pozície trénera atletiky zabezpečoval prostredníctvom
pracovných pomerov, čo bol aj prípad žalobcu. Ak žalovaný prijal organizačnú zmenu s účelom, že
chce ušetriť finančné prostriedky takým spôsobom, že núti žalobcu, aby svoju doterajšiu prácu, ktorú
vykonával v pracovnom pomere, vykonával na živnosť, tak takýto postup nie je možné považovať

za zákonný a je v hrubom nepomere medzi právami zamestnanca a zamestnávateľa. Žalobca pre
žalovaného pracoval 35 rokov, z dokazovania vyplynulo, že na škole bol dostatočný počet žiakov,
ktorých mal žalobca trénovať, teda nie je možné uzavrieť, že žalovaný pre žalobcu nemal žiadnu prácu,
a preto mal pristúpiť k úsporným opatreniam. O uvedenom závere súdu svedčí aj výpoveď svedka
B. G. F. A., ktorý prevzal žiakov po žalobcovi a ak ich chcel trénovať, tak si musel vybaviť živnosť.

Konanie žalovaného spočívajúce v transformácii prevádzkového pracovníka na živnostníka s cieľom
ušetriť prostriedky, pričom práca zostala tá istá, je konanie v rozpore s čl. 2 Zákonníka práce zakotvujúci
pozitívny príkaz výkonu práv a povinností vyplývajúci z pracovnoprávnych vzťahov, na podklade čoho
súd vyhodnotil, že v danom prípade nedošlo k naplneniu predpokladu výpovedného dôvodu a je možné
uzavrieť, že výpoveď žalovaného daná žalobcovi v zmysle § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce je

z dôvodu rozporu s dobrými mravmi neplatná. Nesporným síce bolo rozhodnutie zamestnávateľa o
organizačných zmenách, nebola ale splnená podmienka nadbytočnosti zamestnanca (na škole nebol
zabezpečený dostatočný počet trénerov) a takto ani príčinná súvislosť medzi vykonanými organizačnými
zmenami a nadbytočnosťou. Ak žalovaný pristúpil k organizačnej zmene z dôvodu zabezpečenia
ekonomického chodu školy, ktorá nereflektovala na počty žiakov a bola realizovaná len za účelom

zníženia mzdových nákladov zamestnávateľa, tak možno konštatovať, že sa nezachoval potrebný
rozsahakvalitaposkytovanejvýučby.Ztýchtodôvodovsúdnávrhusčastivyhovelformoumedzitýmneho
rozsudku a po právoplatnosti veci sa súd bude zaoberať mzdovými nárokmi žalobcu. Pokiaľ žalovaný
poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp.zn. 15CoPr/5/2014 zo dňa 12.11.2014, v ktorom
krajský súd v súhrne konštatoval, že žiadny právny predpis neukladá zamestnávateľovi vykonanie

určitých prác len osobami v pracovnom pomere, pričom zvolenie takého spôsobu vykonávania prác,
ktorý je z hľadiska ušetrenia finančných prostriedkov pre neho výhodnejší, je možné vyhodnotiť za
racionálne a zamestnávateľa označil za správneho hospodára. Súd prvej inštancie konštatoval, že toto
rozhodnutie nie je možné považovať za ustálenú súdnu prax alebo za rozhodnutie najvyšších súdnych
autorít. Súd pri svojom rozhodovaní vychádzal najmä z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2 Cdo

171/2018 zo dňa 27. júna 2019 a z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 7 Cdo 66/2017 zo dňa
12. decembra 2018, v ktorých Najvyšší súd SR síce dovolania dovolateľov odmietol, ale rozhodnutia
svojím obsahom na úrovni krajských súdov sa proporcionálnejšie približujú k ustálenej súdnej praxi,
ktorá bola komplexne zhrnutá v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. septembra
2021 sp.zn. 7Cdo/130/2020. Ak žalovaný uvažoval o transformovaní svojich kmeňových zamestnancov

na živnostníkov, tak mal to v prvom rade riešiť vzájomným dialógom a nastavením týchto opatrení najmä
do budúcnosti s novými osobami, berúc do úvahy § 1 ods. 2 Zákonníka práce, ktorý definuje závislú
prácu ako prácu vykonávanú vo vzťahu nadriadenosti zamestnávateľa a podriadenosti zamestnanca,
osobne zamestnancom pre zamestnávateľa, podľa pokynov zamestnávateľa, v jeho mene, v pracovnomčase určenom zamestnávateľom. Zostáva teda na úvahe, aké je v skutočnosti postavenie B. G. F. A.
voči žalovanému, teda či jeho postavenie nenapĺňa všetky znaky závislej práce. Keďže v tomto konaní
sa rieši otázka postavenia žalobcu voči žalovanému ku dňu doručenia výpovede, súd sa touto otázkou

podrobnejšie nezaoberal. Vzhľadom na dostatočne zistený skutkový stav veci, súd nepristúpil k výsluchu
svedkov p. A., A. E., p. E., p. D., p. F., výsluchu žiakov a neoboznámil sa s dotazníkom o špecializáciách
trénerov. Ďalej uviedol, že o nároku na náhradu trov konania rozhodne v konečnom rozhodnutí.

2. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný, ktorý žiadal napadnutý

rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Žalovaný
podal odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b),d),f),h) CSP. Rozsudok súdu prvej inštancie
považoval za nesprávny, riadne neodôvodnený, nepreskúmateľný a arbitrárny. Dňa 19.08.2020 svojím
rozhodnutím č. 1/2020 rozhodol o organizačnej zmene, ktorou v súvislosti so žalobcom s účinnosťou
od 01.09.2020 znížil počet zamestnancov na úseku výchovy a vzdelávania o 1 osobu v športe atletika.
Nakoľko súd prvej inštancie úplne nerozumel zmene organizačnej štruktúry, k tejto otázke bola vypočutá

svedkyňa H. I., ktorá presne vysvetlila vyššie uvedenú zmenu organizačnej štruktúry, a na otázku súdu
prvej inštancie, z akého dôvodu bola prijatá organizačná zmena jednoznačne uviedla, že kvôli šetreniu.
Žalovaný bol toho názoru, že súd v konaní o určenie neplatnosti výpovede danej z dôvodu podľa §
63 ods. 1 písm. b) ZP nemôže preskúmavať platnosť rozhodnutia zamestnávateľa, t.j. o organizačnej
zmene, pretože rozhodnutie zamestnávateľa o organizačnej zmene nemá povahu právneho úkonu

v zmysle § 34 Zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len
„OZ“), ktorý má v tomto prípade subsidiárnu pôsobnosť. Rozhodnutie zamestnávateľa o organizačných
zmenách je skutočnosťou (faktickým úkonom), ktorá je hmotnoprávnym predpokladom pre samotný
úkon skončenia pracovného pomeru a súd v konaní o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru
je oprávnený skúmať len samotnú existenciu organizačnej zmeny, ktorá v danom prípade je evidentne

preukázané a daná. Z uvedeného dôvodu súd taktiež nie je oprávnený preskúmať, či jeho rozhodnutie
o organizačných zmenách je alebo nie je v súlade s Dodatkom č. 2 k Štátnemu vzdelávaciemu
programu pre strednú športovú školu skupina odborov vzdelávania 74 telesná kultúra a šport, schválený
Ministerstvom školstva, vedy a výskumu a športu Slovenskej republiky zo dňa 30.11.2018, s účinnosťou
od 01.09.2018. Pokiaľ súd v bode 11 odôvodnenia rozsudku uviedol, že medzi stranami sporu nebolo

sporné, že potom ako žalobcovi bola doručená výpoveď, nebol naplnený normatív Ministerstva školstva,
vedy, výskumu a športu SR v tom smere, že na začiatku školského roka 2020 nebol zabezpečený
dostatočný počet trénerov na žiakov v športe atletika, toto tvrdenie súdu prvej inštancie nie je pravdivé a
je v príkrom rozpore s vykonaným dokazovaním. V tomto smere poukázal na zápisnicu z pojednávania
pred súdom prvej inštancie zo dňa 01.02.2022, kde súd konštatoval, že za sporné skutkové tvrdenia

považuje, či bol organizačnou zmenou porušený normatív Ministerstva školstva. Pokiaľ súd prvej
inštancie v odôvodnení rozsudku v bode 32 konštatoval, že na strednej športovej škole mali na
začiatku školského roka 2020/2021 pôsobiť minimálne traja tréneri atletiky a to aj s poukazom na štátny
vzdelávací program Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR, k tomuto uviedol, že súd presne
neuvádza, o aký štátny vzdelávací program sa presne malo jednať, tento presne nešpecifikuje a jeho

rozhodnutie je preto neurčité a nepreskúmateľné. Súd prvej inštancie vôbec nezistil, resp. neuviedol,
koľko žiakov v športe atletika u žalovaného od 01.09.2020, t.j. od začiatku školského roka 2020/2021
skutočne trénovalo (a teda potrebovali trénera) a ako dospel k tomu, že z dokazovania vyplynulo, že
na strednej športovej škole mali na začiatku školského roka 2020/2021 pôsobiť minimálne traja tréneri
atletiky zvlášť, keď súd prvej inštancie vôbec neuvádza, z akého konkrétneho dokazovania to vyplynulo,

a preto je rozhodnutie súdu prvej inštancie v tejto časti riadne neodôvodnené, nepreskúmateľné a
arbitrárne a žalovaný sa voči takýmto neurčitým a nekonkrétnym tvrdeniam nemôžem kvalifikovane
brániť. Žalovaný práve preto, že v došlo k poklesu žiakov v športe atletika musel na toto reflektovať
prijatím vyššie uvedenej organizačnej zmeny. V súvislosti so štátnym vzdelávacím programom taktiež
poukázal na to, že súd prvej inštancie vôbec nevysporiadal s otázkou jeho záväznosti. V bode 32

odôvodnenia napadnutého rozsudku sa nachádza ďalšie neurčité, vágne a nepreskúmateľné tvrdenie,
že na škole bol dostatočný počet žiakov, ktorých mal žalobca trénovať, teda nie je možné uzavrieť,
že žalovaný pre žalobcu nemal žiadnu prácu, a preto mal pristúpiť k úsporným opatreniam. Súd prvej
inštancie pritom znova neuvádza, z akého konkrétneho dokazovania táto skutočnosť mala vyplynúť a čo
by na mysli pojmom dostatočný počet žiakov. Žalovaný ďalej namietal tvrdenie súdu prvej inštancie,

že konanie žalovaného spočívajúce v transformácii prevádzkového pracovníka na živnostníka s cieľom
ušetriť prostriedky, pričom práca zostala tá istá, je konanie v rozpore s čl. 2 Zákonníka práce zakotvujúci
pozitívny príkaz výkonu práv a povinností vyplývajúci z pracovnoprávnych vzťahov, na podklade čoho
súd vyhodnotil, že v danom prípade nedošlo k naplneniu predpokladu výpovedného dôvodu a je možnéuzavrieť, že výpoveď žalovaného daná žalobcovi v zmysle § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce je
z dôvodu rozporu s dobrými mravmi neplatná. Žalovaný poukázal na to, že žalobca nepracoval ako
prevádzkový pracovník a svedok B. G. F., A. nevykonáva prácu ako živnostník. Žalobca pracoval ako

tréner v športe atletika a B. G. F., A. vykonáva prácu trénera atletiky podľa § 6 ods. 1 zákona č. 440/2015
Z.z. o športe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, na základe zmluvy
o vykonávaní činnosti športového odborníka pre športovú organizáciu, a preto uvedené tvrdenie súdu
prvej inštancie je nenáležité a nesprávne. Zdôraznil, že medzi ním a B. G. F., A. bola uzatvorená
Zmluva č. GZ1/2020/009 o vykonávaní činnosti športového odborníka pre športovú organizáciu. Tým,

že u neho trénuje atletiku športový odborník, čo je podľa zákona o športe možné a prípustné, žalovaný
týmto výrazne šetrí finančné prostriedky, pretože tomuto športovému odborníkovi sa hradia hodiny
len skutočne odtrénované. Na pojednávaní pred súdom prvej inštancie dňa 01.02.2022 súd položil
otázku štatutárnemu zástupcovi žalovaného nasledovného znenia: „V pravom zmysle slova podstatou
organizačnou zmenou bolo, aby ste mohli v budúcnosti zamestnávať SZČO trénerov?“ Na túto otázku
štatutárny zástupca žalovaného uviedol: „V podstate áno.“ Súd prvej inštancie ihneď po zodpovedaní

tejto otázky, vyslovil právny názor, že žalobu považuje za dôvodne podanú, ak cieľom organizačnej
zmeny je zmena pracovného pomeru na SZČO (čo žalovaný výslovne neuviedol), podľa súdu prvej
inštancie ide o zastretý úkon, ktorý nemôže požívať právnu ochranu, a to s poukazom na právnu prax.
Súd prvej inštancie si chybne položenou otázkou vytvoril mylnú predstavu, že cieľom organizačnej
zmeny je zmena pracovného pomeru na SZČO, avšak cieľom organizačnej zmeny bola úspora nákladov

zamestnávateľa spočívajúca v redukcii počtu zamestnancov a zabezpečovanie niektorých činností, pri
ktorých to zákon pripúšťa, subdodávateľský, t.j. športovým odborníkom, a to z toho dôvodu, že v došlo
k poklesu žiakov v športe atletika (niektorí žiaci zmaturovali a ukončili štúdium, iní prestúpili alebo
zmenili šport, záujem nových prvákov o atletiku bol nízky), na čo musel reflektovať prijatím vyššie
uvedenej organizačnej zmeny. Pokiaľ súd prvej inštancie v bode 33 rozsudku uviedol, že nebola splnená

podmienka nadbytočnosti zamestnanca (na škole nebol zabezpečený dostatočný počet trénerov) a
takto ani príčinná súvislosť medzi vykonanými organizačnými zmenami a nadbytočnosťou, toto tvrdenie
súdu prvej inštancie považoval za nepreskúmateľné, pretože nie je zrejmé, ako súd prvej inštancie
dospel k tomu, že na škole nebol zabezpečený dostatočný počet trénerov, ako súd prvej inštancie
zistil, že organizačná zmena nereflektovala na počty žiakov. Za úplne arbitrárne zistenie súdu prvej

inštancie považoval tvrdenie o tom, že sa nezachoval potrebný rozsah a kvalita poskytovanej výučby,
keď k tomuto zisteniu súdu prvej inštancie nebolo vykonané dokazovanie, súd prvej inštancie toto len
konštatovalaopäťanilenneuviedol,nazákladeakéhovykonanéhodôkazumalktomutosvojmuzisteniu
dospieť. Pokiaľ súd prvej inštancie uviedol, že pri rozhodovaní vychádzal z rozhodnutí Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/66/2017 zo dňa 12.12.2018, sp. zn. 2Cdo/171/2018 zo dňa

27.06.2019, sp. zn. 7Cdo/130/2020 zo dňa 29.09.2021, žalovaný namietal, že Najvyšší súd Slovenskej
republiky v týchto konaniach vec meritórne neprejednal, pretože podané dovolania odmietol pre ich
neprípustnosť. Na rozdiel od súdu prvej inštancie žalovaný poukázal na rozsudok Krajského súdu
vPrešove sp.zn.15CoPr/5/2014,ktorýprejednávalobdobnýprípad,akojeposudzovanávec. Žalovaný
bol toho názoru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je nesprávny, arbitrárny a predovšetkým

nepreskúmateľný, pretože nie je riadne odôvodnený.

3. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že podľa tvrdení žalovaného
dôvodom organizačnej zmeny malo byť šetrenie finančných prostriedkov, čo mala potvrdiť aj
zamestnankyňa H. I. v postavení svedka. Uvedená svedkyňa však počas svojho výsluchu výslovne

uviedla,žeinformácieapokynyvprípadeorganizačnejzmenymávždyvýlučneodpaniriaditeľky.Ztohto
pohľadu je tak jej výpoveď bez právnej relevancie, nakoľko názor danej svedkyne vychádza výlučne
z jedného zdroja, ktorým je žalovaný. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca a p. F. boli v záväzkovom
vzťahu so žalovaným od septembra do konca roka 2020 súčasne, tak v tomto období žalovaný platil
mzdu / odmenu obom, čo rozhodne podľa názoru žalobcu nemožno považovať za naplnenie údajného

cieľa organizačnej zmeny žalovaného, a teda úspore finančných prostriedkov. Ďalej žalobca uviedol, že
nesplnenie normatívu žalovaný v priebehu konania nepopieral. Tvrdil len, že ho „netreba dodržiavať“.
V podanom odvolaní túto skutočnosť „zahmlieval“. Ak žalovaný svoje presvedčenie o spornosti otázke
splnenia normatívu založil len na tom, že súd pred otvorením prvého pojednávania túto otázku označil za
spornú, tak takýto právny názor podľa žalobcu neobstojí. Z ustanovení CSP vyplýva, že až po otvorení

pojednávania možno začať dokazovanie a dôkazy hodnotiť. Dovtedy je sporné všetko, čo strany za
sporné označili. Táto spornosť bola odstránená listinnými dôkazmi, vyjadreniami strán a svedkov. Súdu
bol známy počet žiakov a aj znenie normatívu na základe predložených dôkazov a vyjadrenia strán.
To, že počty žiakov boli rozporné s normatívom, ani sám žalovaný v priebehu konania nepopieral, pretoto nebolo medzi stranami sporné. Trénovanie dvojnásobného počtu žiakov oproti normatívu žalobcom
nemôže dosvedčovať, že ho netreba dodržiavať. Žalobca ako zamestnanec v pracovnom pomere
voči zamestnávateľovi nerozhoduje, koľko žiakov bude trénovať. Porušovanie normatívu zo strany

žalovaného nezakladá právo žalovaného jeho opätovným porušením poškodzovať žalobcu právnou
dezinterpretáciou právnej otázky „nadbytočnosti“. Ani postup žalovaného, ktorý v priebehu septembra
poveril p. F. trénovať žiakov školy počas vyučovania bez akéhokoľvek právneho vzťahu a údajne
bezodplatne, nemožno považovať za zákonný. Až začiatkom októbra si p. F. založil „živnosť“. Aj uvedené
svedčí o ignorácii práva zo strany žalovaného. Žalobcovi bolo na základe slov pani riaditeľky ponúknuté,

ako môže ďalej u žalovaného pôsobiť. Pani riaditeľka počas výsluchu strany uviedla, že sama sa snažila
žalobcu presvedčiť, aby ostal na škole pôsobiť ako športový odborník v odbore atletika, tak ako v tomto
odbore pôsobí v súčasnej dobe p. F.. V tomto smere p. riaditeľka v rámci svojho výsluchu uviedla, že
pôsobenie by sa líšilo počtom hodín (z 24 na 20), nemal by nárok na dovolenku ani na príspevok na
stravovanie. Na otázku žalobcu riaditeľke žalovaného, či po doručení výpovede žalobcovi hľadala za
neho náhradu p. riaditeľka uviedla, že nehľadala, nakoľko čakala ako sa žalobca rozhodne a či akceptuje

jej ponuku pôsobiť ako podnikateľ na pozícii športového trénera v oblasti atletiky na strednej štátnej škole
(žalovaného). Rovnako tak bolo nesporné, že p. F. trénuje žiakov, ktorých by bol býval trénoval žalobca,
a to či už ako pedagogický zamestnanec alebo podnikateľ. Pani riaditeľka, ktorá potvrdila, že jej cieľom a
pravoupodstatouorganizačnejzmenybolo,abyžalovanýmoholzamestnávaťSZČOtrénerovvodvolaní
namieta, že túto odpoveď uviedla na základe sugestívnej a kapcióznej otázky. To, že táto otázka bola

položená už len na upresnenie toho, prečo pani riaditeľka po doručení výpovede čakala na odpoveď
žalobcu, či príjme jej ponuku na SZČO trénera (teda to isté len ako „podnikanie“) zamlčala. Rovnako tak
je podľa názoru žalobcu potrebné dať do pozornosti, že žalovaná strana nenamietala otázku po tom,
čo bola položená. Žalovaný bol ďalej toho názoru, že súd nemôže preskúmavať pohnútku pri skončení
pracovného pomeru výpoveďou. Existencia vôle, ktorá musí byť slobodná a vážna je však základnou

náležitosťou
právneho úkonu pre jeho platnosť. Ak teda žalovaný sledoval vytvorenie tlaku na žalobcu, aby prešiel na
živnosť, konal protiprávne. Ani sám žalovaný nepopieral, že by sledoval iný účel. S týmto sa súd veľmi
jednoznačne, zrozumiteľne a zákonne vyporiadal. Uviedol, že v danom prípade existuje viacero dôvodov
neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Prvým z nich je pokles zamestnancov pod hranicu prípustnú

normatívom (normatív nemusí riešiť to, či ide o pedagogického zamestnanca, alebo SZČO, nakoľko to
vylučujú iné právne predpisy). Dodatok schválený Ministerstvom, ktorým je žalovaný viazaný, okrem
iného určuje aj počet hodín športovej prípravy týždenne a maximálny počet žiakov na jedného trénera
pre jednotlivé športy. V zmysle predmetného Dodatku je maximálny počet žiakov na jedného trénera
v športe atletika: 8 žiakov. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že žalobca v čase doručenia výpovede

nemohol byť vzhľadom na počet žiakov a trénerov nadbytočný, a preto je výpoveď doručená žalobcovi
neplatná. Druhým dôvodom je, že pedagogický zamestnanec strednej školy nemôže byť podnikateľom,
nakoľko by sa na neho nevzťahovala úprava zákona o pedagogických zamestnancov, ktorého cieľom
je zabezpečiť riadnu výuku, vzdelávanie (vrátane športovej) a primeranú zodpovednosť zamestnanca
za jeho dodržiavanie. Pedagogický zamestnanec pôsobí vždy vo vzťahu nadriadenosti - podriadenosti,

vykonáva prácu na mieste určenom zamestnávateľom a na pokyn nadriadeného – p. riaditeľky. Dokonca
p. F. je na internetovej stránke zaradený v kolónke zamestnanci školy, hoci je SZČO. Bezprostredne
po doručení výpovede žalobcovi (podľa výsluchu p. riaditeľky od 20.10.2020, podľa výsluchu p. F.
ako svedka od septembra 2020) nastúpil ako tréner atletiky podnikateľ p. F., ktorý pôsobí vo vzťahu
nadradenosti a podriadenosti a vykonáva obsahovú náplň pedagogického zamestnanca, zodpovedá za

žiakov strednej školy. V konaní nie je sporné, že obsahová náplň práce trénera F. je totožná ako náplň
práce žalobcu. K tomuto sa vyjadrila aj p. riaditeľka, ktorá definovala rozdiely a tie nespočívali v druhu
práce. Zmluva žalovaného s trénerom F. spĺňa všetky základné náležitosti pracovnej zmluvy a líši sa len
v názve. Z výsluchu žalovaného vyplývalo, že k zásadnej zmene typu práce alebo organizácie práce u
neho nedošlo. Nebolo pochýb o tom, že išlo o fiktívnu organizačnú zmenu, ktorou chcel žalovaný zastrieť

svoje skutočné úmysly odporujúce dobrým mravom. Je povinnosťou zamestnávateľa špecifikovať účel
a dôvod organizačnej zmeny. Spravidla, aby sa zamestnávateľ vyhol nepreskúmateľnosti, uvádza
pokles potreby práce ako následok objektívnej situácie. Organizačná zmena, posudzujúc ju vo svojej
úplnosti a logickej nadväznosti, tak v skutočnosti nesledovala zníženie stavu zamestnancov s cieľom
zabezpečiť vyššiu efektivitu práce, ale - zjednodušene povedané - vo výsledku bola len výmenou

jediného pracovníka s uvedenou náplňou práce ako „kus za kus“, „jedného za druhého“. Z rozhodovacej
praxe súdov vyšších inštancií totiž vyplýva, že zamestnávateľ nemôže výpovedný dôvod podľa § 63 ods.
1 písm. b/ ZP použiť v takom prípade, ak nadbytočnosť nevznikla v dôsledku vnútorných organizačných
zmien u zamestnávateľa. Výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byťv súlade s dobrými mravmi (§ 13 ods. 3 veta prvá Zákonníka práce). Neplatnou je preto aj výpoveď
zamestnávateľa, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi. Rozpor s dobrými mravmi predpokladá, že
motívy výpovede nie sú v súlade so základnými zásadami právneho poriadku. Nesprávny je teda právny

názor žalovaného, že pohnútka žalovaného pri skončení pracovného pomeru so žalobcom je právne
bezvýznamná. Z uvedených dôvodov žalobca žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie
v celom rozsahu potvrdil ako vecne správny a žalobcovi priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu.

4. Žalovaný v písomnej replike k vyjadreniu žalobcu uviedol, že je úplne irelevantné, či sa žalobca

domnieval, že sú tu dôvody neplatnosti skončenia pracovného pomeru alebo, že ich je tu viacero,
ako uvádzal, relevantné je to, čo zistil, resp. mal zistiť súd prvej inštancie a čo mal aj vyčerpávajúcim
spôsobom odôvodniť vo svojom rozsudku. Zopakoval, že súčasťou práva na súdnu ochranu a na
spravodlivý proces je nepochybne aj právo na riadne odôvodnenie súdneho verdiktu, ktoré je aj
zárukou toho, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny. V tejto súvislosti opätovne namietal nedostatky
v odôvodnení napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. Žalovaný uviedol, že tvrdenie žalobcu o

tom, že otázku spornosti normatívu súdu prvej inštancie označil za spornú pred otvorením prvého
pojednávanie tak bolo zjavne nepravdivé a účelovo zavádzajúce. Súd prvej inštancie riadne otvoril prvé
pojednávanie dňa 01.02.2022, vyzval právnych zástupcov na ich prednesy, oboznámil obsah spisu a
potom konštatoval nesporné a sporné skutkové tvrdenia. Pokiaľ teda súd prvej inštancie na svojom
prvom pojednávaní dňa 01.02.2022 označil za sporné skutkové tvrdenie medzi stranami sporu „Či

organizačnou zmenou bol porušený normatív Ministerstva školstva,“ a vo svojom rozsudku uvádzal, že
„Medzi stranami sporu nebolo sporné, že potom ako žalobcovi bola doručená výpoveď, nebol naplnený
normatív Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR v tom smere, že na začiatku školského roka
2020 nebol zabezpečený dostatočný počet trénerov na žiakov v športe atletika,“ musí uviesť, z akých
dôkazných prostriedkov toto zistil a svoje zistenie v tomto smere riadne odôvodniť, čo v rozsudku súdu

prvej inštancie úplne absentuje a toto zistenie súdu prvej inštancie tak nemá oporu vo vykonanom
dokazovaní.OhľadnenormatívuMinisterstvaškolstvasamotnýžalobcavosvojomvýsluchustranysporu
na pojednávaní pred súdom prvej inštancie dňa 01.02.2022 uviedol: „Čo sa týka počtu žiakov, tak
boli stanovené normatívy, tieto nemuseli byť ale fixné. Ak niekto trénoval aj žiaka – reprezentanta.
Ďalej žalovaný poukázal na to, že v ďalšej časti svojho vyjadrenia k odvolaniu žalovaného žalobca

uvádzal, čo uviedla riaditeľka žalovaného v rámci svojho výsluchu na súde, v čom sa má odlišovať
výkon práce trénera v pracovnom pomere a trénera, ktorý pracuje ako športový odborník. Žalobca však
účelovo neuvádza tú najhlavnejšiu zmenu, na ktorú však riaditeľka žalovaného výslovne poukázala
vo svojom výsluchu na pojednávaní pred súdom prvej inštancie dňa 01.02.2022 (str. 10, odsek druhý
zápisnice z tohto pojednávania), a to že trénera, ktorý pracuje na živnosť žalovaný platí len za reálny

výkon, čo je pre žalovaného efektívnejšie, čo sa ukázalo aj počas covidu. Okrem toho tento postup
je efektívny aj v súčasnej dobe energetickej krízy, kedy žalovaný musí ukončiť činnosť niektorých
športovísk, z dôvodu vysokých nákladov na jeho prevádzku, napr. u žalovaného je už vypustený
plavecký bazén, pretože jeho prevádzku si žalovaný v súčasnej dobe nemôže z ekonomických dôvodov
dovoliť. Je to pre žalovaného výhodné a efektívne hradiť trénerov, ktorí vykonávajú prácu ako športoví

odborníci len za reálne odvedenú prácu, t.j. za reálny výkon. Samotný žalobca pritom vo svojom
výsluchu na súde prvej inštancie dňa 01.02.2022 na otázku právneho zástupcu žalovaného, či sa
vie vyjadriť či v školskom roku 2019/2020 pôsobili na škole ako tréneri športoví odborníci ako SZČO,
uviedol, že vie, že tam boli tréneri na iné dohody. Medzi žalovaným a B. G. F., A. bola uzatvorená
zmluva č. GZ1/2020/009 o vykonávaní činnosti športového odborníka pre športovú organizáciu. Tým,

že u žalovaného trénuje atletiku športový odborník, čo je podľa zákona o športe možné a prípustné,
žalovaný týmto výrazne šetrí finančné prostriedky, pretože tomuto športovému odborníkovi sa hradia
hodiny len skutočne odtrénované. Žalobca opakovane účelovo podsúva súdu nepravdivé tvrdenia,
keď uvádza, že p. F. je na internetovej stránke zaradený v kolónke zamestnanci školy, hoci je SZČO,
pričom úplne účelovo a úmyselne opomína fakt, p. G. F. je aj zamestnancom žalovaného na pracovnej

pozícii metodik športovej prípravy, čo bolo preukázané vykonaným dokazovaním pred súdom prvej
inštancie, a to výsluchom uvedeného svedka na pojednávaní pred súdom dňa 12.07.2022. Žalovaný
v podanom odvolaní namietal, že na pojednávaní pred súdom prvej inštancie dňa 01.02.2022 súd
prvej inštancie položil otázku štatutárnemu zástupcovi žalovaného nasledovného znenia: „V pravom
zmysle slova podstatou organizačnou zmenou bolo, aby ste mohli v budúcnosti zamestnávať SZČO

trénerov?“ Na a túto otázku štatutárny zástupca žalovaného uviedol: „V podstate áno.“ Žalovaný túto
otázku súdu prvej inštancie považuje za sugestívnu a aj kapcióznu, nakoľko súd prvej inštancie nielenže
navádzal na odpoveď, ale odpoveď skryl aj do položenej otázky, čím skreslil získanú informáciu, a
aj podstatu celého problému. Pokiaľ žalobca uvádza, že táto otázka bola pani riaditeľka položenálen na „upresnenie,“ žalovaný bol toho názoru, že žalobcovi neprináleží obhajovať nesprávny postup
súdu prvej inštancie, tento je oprávnený a kompetentný preskúmať práve odvolací súd. Žalobca vo
svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného tiež uvádza, že „žalovaný je toho názoru, že súd nemôže

preskúmavaťpohnútkupriskončenípracovnéhopomeru.“Uvedenétvrdeniežalobcupresnepreukazuje,
ako účelovo a tendenčne si všetky skutočnosti a tvrdenia žalobca prispôsobuje tak, aby sa mu hodili.
Súd prvej inštancie v písomnom odôvodnení rozsudku, v bode 34, na podporu svojich tvrdení poukázal
na rôzne rozhodnutia, okrem iného aj na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.
7Cdo/130/2020 zo dňa 29.09.2021. Žalovaný k tomuto rozhodnutiu vo svojom odvolaní uviedol, že

Najvyšší súd Slovenskej republiky vec meritórne neprejednával, pretože podané dovolanie odmietol
pre jeho neprípustnosť. Nad rámec uvedeného žalovaný uviedol detaily uvedeného súdneho konania,
ktoré zrejme súdu prvej inštancie unikli, medziiným, že Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného
súdu Bratislava III ako vecne správny potvrdil a uviedol, že v súvislosti s námietkou žalobkyne, že súd
sa mal zaoberať účelovosťou prijatia organizačnej zmeny zamestnávateľa o nadbytočnosti žalobkyne,
odvolací súd poukázal, že rozhodnutie zamestnávateľa o organizačnej zmene nie je právnym úkonom

v zmysle § 34 Občianskeho zákonníka (platí tu subsidiárna pôsobnosť Občianskeho zákonníka), ale
iba skutočnosťou (faktickým úkonom), ktorá je hmotnoprávnym predpokladom pre samotný právny
úkon (skončenie pracovného pomeru). Z toho vyplýva právny dôsledok spočívajúci v tom, že účastník
pracovného pomeru nemôže na súde žiadať, aby súd rozhodol o jeho neplatnosti, nemožno preto
žiadať súd o jeho preskúmanie alebo prípadné vyslovenie neplatnosti takéhoto rozhodnutia. Súd

môže takéto rozhodnutie zamestnávateľa preskúmať len v zmysle dodržania formy rozhodnutia o
organizačnej zmene, nakoľko zákonník práce vyžaduje písomnú formu rozhodnutia. Jej nedodržanie
nepostihuje neplatnosťou. Súd teda nemôže preskúmavať pohnútku, účelnosť ani dôvody rozhodnutia
zamestnávateľa v súvislosti s organizačným alebo personálnym riadením spoločnosti. Z uvedeného je
zrejmé, že nešlo o právny názor žalovaného, ale Krajského súdu v Bratislave, ako súdu odvolacieho,

ktorý je obsiahnutý práve v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 7Cdo/130/2020 zo
dňa 29.09.2021, na ktoré odkazuje priamo v rozsudku súd prvej inštancie údajne na podporu svojich
tvrdení. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného začal tvrdiť, že žalovaný použil voči nemu
„pomerne intenzívny nátlak,“ keď mu mal uviesť, že ak nebude ochotný prejsť na živnosť, tak ho prepustí.
Uvedené tvrdenie žalobcu o údajnom intenzívnom nátlaku je podľa žalovaného úplne nepravdivé a

vymyslené. Ďalším z plejády nepravdivých tvrdení žalobcu v podanom vyjadrení k odvolaniu žalovaného
je tvrdenie, že vyššie uvedená organizačná zmena sa údajne reálne dotkla len žalobcu a p. E.. Žalovaný
bol toho názoru, že odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je nesprávny, arbitrárny a
predovšetkým nepreskúmateľný, pretože nie je riadne odôvodnený. Na uvedenej skutočnosti nemôže
nič zmeniť ani vyjadrenie žalobcu, ktorý sa všemožne snaží prezentovať svoje dohady a domnienky,

ktoré však z vykonaného dokazovania vôbec nevyplynuli, a ktoré nie sú spôsobilé napraviť uvedenú
vadu rozsudku súdu prvej inštancie, ktorou je evidentne absencia riadneho odôvodnenia. Navrhoval,
aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie na základe § 389 CSP zrušil a vec vrátil súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

5. Žalobca v písomnej duplike k replike žalovaného uviedol, že súd nepreskúmaval rozhodnutie o
organizačnej zmene, ako tvrdí žalovaný. Preskúmaval organizačnú zmenu ako takú a nesporne došiel
k záveru, že organizačnou zmenou nie je prechod zamestnanca na živnosť za účelom trénovania „tých
istých“ žiakov. Dokonca ani sám žalovaný na podporu správnosti neuviedol špecifiká vyplývajúce zo
zákona o pedagogických zamestnancoch, ktorým tréner na štátnej strednej škole nepochybne je. Tieto

špecifiká nekonfrontoval so zákonom o športe a neobjasnil možnosť „právneho“ prieniku, či aplikácie
zákona, ktorý nevymedzuje špecifické postavenie pedagógov. Výpoveď daná zamestnávateľom je
možná len z taxatívnych dôvodov uvedených v zákonníku práce (§ 61 ods. 2 Zákonníka práce). Tak
ako každý iný právny úkon, aj výpoveď ako jednostranný právny úkon je neplatná, ak nemá všetky
náležitosti právneho úkonu, t. j. keď je v rozpore so zákonom, obchádza zákon alebo je v rozpore

s dobrými mravmi. Nie je možné sa teda stotožniť, že organizačná zmena, ktorá žiada len zmenu
formy spolupráce zamestnávateľa so zamestnancom na obchodnoprávny vzťah je zákonná. Z princípu
subsidiarity vyplýva, že tam kde konkrétna právna úprava vo všeobecnej časti Zákonníka práce chýba, je
potrebné použiť v plnej miere Občiansky zákonník. Tak tomu je v prípade neplatnosti pracovnoprávnych
právnych úkonov, ktorých osobitosti upravuje vo všeobecnej časti Zákonník práce (§ 17 a nasl.), avšak

pre ktoré rovnako platia všeobecné princípy o neplatnosti právnych úkonov v zmysle Občianskeho
zákonníka (napr. § 37, § 39). Výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov
musí byť v súlade s dobrými mravmi (§ 13 ods. 3 veta prvá Zákonníka práce). Neplatnou je preto aj
výpoveď zamestnávateľa, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi. O organizačných zmenách, ako aj ovýbere zamestnanca, ktorý je nadbytočný rozhoduje zamestnávateľ sám a súd nemôže preskúmavať
toto rozhodnutie zamestnávateľa. Súd však dôsledne skúma a posudzuje všetky skutkové okolnosti,
ktoré skončeniu pracovného pomeru z dôvodu nadbytočnosti predchádzali. Preskúmavanie týchto

okolností však v praxi znamená preskúmanie situácie a teda dôvodov rozhodnutia o organizačnej
zmene. Zistenie skutočného motívu k prijatiu organizačnej zmeny u žalovaného a skutočné dôvody
pre výpoveď danú práve žalobcovi, môžu viesť k zisteniu, či tento jednostranný pracovnoprávny úkon
je (nie je) v rozpore s dobrými mravmi. Ak pri organizačnej zmene odpadne časť pracovnej náplne
zamestnanca, ktorý takto prestal byť vo svojom pracovnom úväzku vyťažený, má zamestnávateľ

navrhnúť zamestnancovi zmenu dohodnutých pracovných podmienok a ak k takejto zmene nedôjde a
zamestnávateľsasozamestnancomnedohodnúnaskončenípracovnéhopomeru,môžezamestnávateľ
skončiť tento pracovný pomer výpoveďou z dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. b) ZP. Ak teda v
dôsledku vnútorných organizačných zmien zamestnancovi aj odpadla určitá pracovná náplň, ale jeho
ďalšia pracovná náplň bola pre zamestnávateľa naďalej potrebná, javí sa ako odôvodnené, aby sa
zamestnávateľ pokúsil so zamestnancom dohodnúť na zmene pracovných podmienok (napríklad tak,

že žalobca by vykonával túto činnosť na čiastočný pracovný úväzok. Nie je možné preto prijať záver, že
na rozlíšenie činnosti zamestnanca a SZČO trénera postačuje len zníženie úväzku o 4 hodiny týždenne.
V prípade, ak rozhodnutím zamestnávateľa alebo príslušného orgánu boli od počiatku sledované iné
ciele a že zamestnávateľ alebo príslušný orgán iba predstieral prijatie organizačného opatrenia so
zámerom zastrieť svoje skutočné zámery, nebol naplnený prvý z predpokladov výpovedného dôvodu,

čo môže mať dopad na platnosť výpovede z hľadiska rešpektovania vysloveného právneho princípu
o súlade (rozpore) pracovnoprávneho úkonu zamestnávateľa s dobrými mravmi. Žalovaným uplatnený
výpovedný dôvod nemôže zakladať platnosť výpovede z dôvodu z organizačných zmien, ktorý v sebe
skrýva len nasledovné situácie a teda možno uplatnil len ak dochádza: - k zmene úloh, technického
vybavenia zamestnávateľa alebo - k zníženiu stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť

práce alebo - k iným organizačným zmenám, napr. v prípade zamestnávateľa, ktorý je agentúrou
dočasného zamestnávania sa zamestnanec stane nadbytočným vzhľadom na skončenie dočasného
pridelenia podľa § 58 pred uplynutím doby, na ktorú bol dohodnutý pracovný pomer na určitú dobu. Slovo
„zabezpečenie efektívnosti práce“ nevyjadruje taký stupeň kvality ako zvýšenie efektívnosti práce, ktoré
sa dá nielen kvantifikačne vyjadriť, ale aj porovnať s predpokladanou vyššou efektívnosťou práce. Z

uvedených dôvodov žiadal odvolací súd, aby rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu potvrdil
ako vecne správny a žalobcovi priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu.
6. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 zákona č. 160/2015 Z. z.
Civilný sporový poriadok (ďalej len "CSP"), bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods.
1 CSP, keď nebolo potrebné zopakovať ani doplniť dokazovanie a nevyžadoval to ani dôležitý verejný

záujem v spojení s § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je
potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdiť.
7. Súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na tom právnom závere, že výpoveď žalovaného daná
žalobcovi v zmysle § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce je z dôvodu rozporu s dobrými mravmi
neplatná. V predmetnej veci podľa súdu nedošlo k naplneniu predpokladu výpovedného dôvodu, keď

konanie žalovaného bolo v rozpore s čl. 2 Zákonníka práce zakotvujúcom pozitívny príkaz výkonu
práv a povinností vyplývajúci z pracovnoprávnych vzťahoch. Za nezákonný postup, ktorý je v hrubom
nepomeremedziprávamizamestnancaazamestnávateľasúdpovažovalžalovanýmprijatúorganizačnú
zmenu s účelom, že chce šetriť finančné prostriedky takým spôsobom, že núti žalobcu, aby svoju
doterajšiu prácu, ktorú vykonával v pracovnom pomere, vykonával na živnosť. Nesporným síce bolo

rozhodnutie zamestnávateľa o organizačných zmenách, nebola ale splnená podmienka nadbytočnosti
zamestnanca (na škole nebol zabezpečený dostatočný počet trénerov) a takto ani príčinná súvislosť
medzi vykonanými organizačnými zmenami a nadbytočnosťou. Z týchto dôvodov súd návrhu žalobcu
formou medzitýmneho rozsudku vyhovel.

8. Odvolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie vzal do úvahy
všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov vyplynuli, neopomenul
rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo,
výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191
CSP. Pri rozhodovaní súd prvej inštancie použil správny právny predpis, správne ho vyložil a na daný

skutkovýstavhoajsprávneaplikoval.Odvolacísúdsapretostotožňujesoskutkovýmiiprávnymizávermi
súdu prvej inštancie a z tohto dôvodu si odvolací súd aj osvojil dôvody napadnutého medzitýmneho
rozhodnutia, v celom rozsahu na ne poukazuje v zmysle § 387 ods. 2 CSP a k odvolacím námietkam
žalovaného dodáva nasledovné:9. Podľa čl. 2 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení účinnom v čase dania výpovede (ďalej len
„Zákonník práce“), pracovnoprávne vzťahy podľa tohto zákona môžu vznikať len so súhlasom fyzickej

osoby a zamestnávateľa. Zamestnávateľ má právo na slobodný výber zamestnancov v potrebnom počte
a štruktúre a určovať podmienky a spôsob uplatnenia tohto práva, ak tento zákon, osobitný predpis
alebo medzinárodná zmluva, ktorou je Slovenská republika viazaná, neustanovuje inak. Výkon práv
a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi; nikto
nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo

spoluzamestnancov.

10. Podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, zamestnávateľ môže dať zamestnancovi
výpoveď iba z dôvodov, ak sa zamestnanec stane nadbytočný vzhľadom na písomné rozhodnutie
zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia alebo o
znížení stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných

zmenách a zamestnávateľ, ktorý je agentúrou dočasného zamestnávania, aj ak sa zamestnanec stane
nadbytočným vzhľadom na skončenie dočasného pridelenia podľa § 58 pred uplynutím doby, na ktorú
bol dohodnutý pracovný pomer na určitú dobu.

11. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že žalobca pracoval pre žalovaného na základe pracovnej

zmluvy zo dňa 26.08.1985 uzavretej na dobu neurčitú ako tréner atletiky. Žalovaný dňa 19.08.2020
prijal rozhodnutie o organizačnej zmene č. 1/2020, podľa ktorej sa okrem iného s účinnosťou od
01.09.2020 pristúpi k zníženiu počtu zamestnancov na úseku výchovy a vzdelávania o dvoch fyzických
trénerov, s cieľom zabezpečiť efektívnosť čerpania finančných prostriedkov tak, že v športe atletika dôjde
k prepusteniu z organizačných dôvodov. Žalovaný žalobcovi ponúkol vykonávať inú prácu ponukou

dňa 02.09.2020 - pracovné miesta na pozícii odborníka IT, trénera cyklistiky, trénera futbalu, miesto
vychovávateľa, miesto vedúceho ekonomických činností, údržbára elektrikára, prácu s počítačom a
evidencie došlej pošty, miesto kuchára a školského psychológa, čo žalobca odmietol. Okrem toho bolo
žalobcovi pred doručením výpovede ponúknuté vykonávať činnosť športového odborníka pre atletiku
- fyzickej osoby vykonávajúcej odbornú činnosť v športe na základe odbornej spôsobilosti určenej

predpismi športového zväzu (§ 6 ods. 1 písm. c/ zákona č. 440/2015 Z. z.), čo žalobca tiež odmietol.
Dňa 03.09.2020 doručil žalovaný žalobcovi výpoveď z pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. b)
Zákonníka práce z dôvodu nadbytočnosti, pričom žalobca dňa 29.09.2020 oznámil žalovanému, že trvá
na ďalšom zamestnávaní a výpoveď považuje za neplatnú.

12. Z vykonaného dokazovania vyplývalo, že žalovaný dňa 02.07.2020 požiadal Trenčiansky
samosprávny kraj o zmenu v organizačnej štruktúre školy tak, že v individuálnych športoch žiadal o jedno
celé miesto školského trénera na pracovný úväzok, pričom ďalšie pozície trénerov v individuálnych
športoch mali byť obsadené formou športového odborníka, a to fyzickej osoby vykonávajúcej odbornú
činnosť v športe na základe odbornej spôsobilosti určenej predpismi športového zväzu. Týmto malo

dôjsť k efektívnemu využívaniu normatívu na žiaka a predpokladanému ušetreniu finančných zdrojov
na mzdových nákladoch 79.426 eur ročne. Sám žalovaný vo svojom vyjadrení doručenom súdu dňa
06.08.2021 uvádzal, že ponúkol žalobcovi pred doručením výpovede aj možnosť vykonávať činnosť
športového odborníka pre atletiku ako SZČO, čo žalobca odmietol. Žalobca túto skutočnosť nijako
nepoprel, a preto ako správne uviedol aj súd prvej inštancie, išlo o skutočnosť nespornú.

13. V konaní nebolo preukázané, že by sa výkon práv a povinností činnosti športového odborníka podľa
ust. § 6 zákona č. 440/2015 Z. z. o športe odlišoval od výkonu práv a povinností trénera atletiky na
základe pracovného pomeru. V tomto smere svedkyňa – riaditeľka žalovaného A. A. J. A. K. A. B. v
rámci svojho výsluchu uviedla, že pôsobenie formou športového odborníka by sa líšilo počtom hodín (ten

by bol nižší), nemal by nárok na dovolenku ani na príspevok na stravovanie. Vo vzťahu k náplni práce
však svedkyňa neuvádzala, že by tam bol nejaký rozdiel, a toto nevyplývalo ani z práce, ktorú takouto
formou vykonáva B. G. F. A.. Výkon práv a povinností športového odborníka touto formou síce podľa § 3
písm. d) zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní nie je živnosťou (ako namietal aj žalovaný
vo svojom odvolaní), no podľa zákona č. 440/2015 Z. z. o športe môže byť vykonávaná ako podnikanie

alebo aj v pracovnoprávnom vzťahu, či bez pracovnej zmluvy. Okrem toho, do 31.12.2015 bola táto
činnosť viazanou živnosťou (zákon č. 455/1991 Z. z. o živnostenskom podnikaní). Obdobne preto pre
ňu stále platí to, čo aj v prípade živnosti. Pokiaľ preto súd, ako aj svedkovia označovali túto činnosť ako
živnosť, nešlo o nesprávne právne posúdenie veci, keď navyše otázka toho, či išlo alebo nešlo o živnosťnebola podstatná pre posúdenie toho, či konanie žalovaného prijatím rozhodnutia o organizačnej zmene
je, alebo nie je v súlade s dobrými mravmi. Aj činnosť športového odborníka tak môže mať prvky závislej
práce, pri ktorej osoba prácu vykonáva a/ vo vzťahu nadriadenosti a podriadenosti, b/ osobne, c/ podľa

pokynov toho, pre koho pracuje, d) v mene toho, pre koho pracuje, e/ v pracovnom čase určenom
osobou, pre ktorú pracuje.

14. Závažným dôsledkom transformácie pracovného pomeru na výkon činnosti športového odborníka
je, že pracovníkom nevznikajú také výhody, ktoré Zákonníka práce spája s pracovnoprávnym vzťahom,

napr. nárok na dovolenku, na náhradu mzdy za sviatky; ani na iné zamestnanecké výhody zaručené
Zákonníkom práce, ako strava na pracovisku či sociálny fond, čo potvrdila aj riaditeľka žalovaného pri
svojom výsluchu. Nepatria im ani výhody zaručené zákonom o dani z príjmov, ako je nezdaňovanie
cestovných náhrad, príspevky na doplnkové dôchodkové poistenie, priebežne vyplácaný daňový bonus.
Preto aj konanie žalovaného spočívajúce v zmene pracovného pomeru jeho zamestnanca na túto
formu výkonu činnosti športového odborníka, ktorá je zároveň obsahom vykonávaných činností totožná

s tým, akú prácu vykonával zamestnanec v pracovnom pomere, sa prieči dobrým mravom v zmysle čl.
2 Zákonníka práce, ako správne uviedol aj súd prvej inštancie, pričom toto nemožno ospravedlniť ani
tým, že takýmto spôsobom má dôjsť k efektívnemu využívaniu normatívu na žiaka a predpokladanému
ušetreniu finančných zdrojov, a to práve na úkor zamestnanca.

15. Odvolací súd ďalej poukazuje na to, že aj z výsluchu svedka - B. G. F. A. vyplývalo, že svedok
v septembri 2020 dostal ponuku s tým, že ak chce u žalovaného trénovať, tak musí si otvoriť
živnosť. Uvedený svedok na túto ponuku žalovaného pristúpil, pričom zároveň prevzal prácu žalobcu.
Skutočnosť, že bola takýmto spôsobom prevzatá aj práca, ktorú vykonával žalobca, svedčí len o tom, že
medzi prácou vykonávanou v pracovnom pomere na základe pracovnej zmluvy a prácou vykonávanou

ako športový odborník nebol rozdiel. Je potrebné poukázať na to, že žalovaný v minulosti zabezpečoval
prácu trénera atletiky výlučne formou pracovného pomeru (žalobca pre žalovaného pracoval 35 rokov),
a teda nešlo o bežnú organizačnú zmenu, ktorá prebieha každý rok. Toto vo svojej výpovedi neuviedla
ani svedkyňa H. I., ktorá podľa žalovaného mala takéto dôvody organizačnej zmeny svojou výpoveďou
dostatočne vysvetliť. Žalobca na nariadenom pojednávaní vypovedal, že v čase prijatia organizačnej

zmeny boli trénermi atletiky p. L., A. A. a on. V danom čase bola preto potreba troch trénerov.
Nakoľko funkcia športového odborníka B. G. F. je obsahovo totožná s pracovným pomerom trénera
atletiky aj potom, čo bola daná výpoveď žalobcovi, existovala potreba, aby na škole pôsobili minimálne
traja tréneri atletiky. Okrem toho skutočnosť, že počty žiakov boli v rozpore s normatívom štátneho
vzdelávaciemu programu pre strednú športovú školu, bola nesporná, keďže toto žalovaný v priebehu

konania nepopieral. Na tomto nemení nič ani to, že súd prvej inštancie v rámci predbežného právneho
posúdenia veci uvádzal ako spornú skutočnosť to, či organizačnou zmenou bol porušený normatív
Ministerstva školstva Slovenskej republiky. Námietka žalovaného o tom, že takýto záver súdu prvej
inštancie o potrebe mať troch trénerov nevyplýval z vykonaného dokazovania, preto nebola dôvodná.

16. Skutočný zámer žalovaného, ktorý sledoval prijatím rozhodnutia o organizačnej zmene č. 1/2020
dňa 19.08.2020, preto podľa názoru odvolacieho súdu nekorešpondoval s deklarovanými cieľmi. Je
zrejmé, že žalovaný ciele organizačného opatrenia iba predstieral, keď jeho zámerom bolo na úkor
zamestnancov preniesť niektoré náklady s tým, že ak zamestnanec na takúto formu vykonávania
rovnakej činnosti nepristúpi, bude mu daná výpoveď z dôvodu nadbytočnosti. Z tohto dôvodu nebola

daná ani príčinná súvislosť medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou žalobcu, keď potreba
zabezpečovať trénovanie žiakov zostávajúcim počtom trénerov aj v zmysle vyššie uvedeného normatívu
Ministerstvaškolstvaexistovalanaďalej,pričomžalobcamoholajnaďalejvykonávaťrovnakúčinnosťpre
žalovaného, avšak formou športového odborníka zjavne v menej výhodnom postavení ako mal dovtedy,
keď prácu vykonával na základe pracovného pomeru. Táto skutočnosť bola preukázaná výpoveďou

svedkov, ako aj listinnými dôkazmi, najmä žiadosťou žalovaného zo dňa 02.07.2020, ktorou tento
požiadal Trenčiansky samosprávny kraj o zmenu v organizačnej štruktúre školy. Skutočnosť, že súd na
pojednávaní dňa 01.02.2022 dopytoval riaditeľku žalovaného p. A. K., či podstatou organizačnej zmeny
bolo, aby v budúcnosti mohli zamestnávať SZČO trénerov, na ktorú ona odpovedala, že v podstate áno,
nemala sama o sebe na tento záver vplyv. Pokiaľ žalovaný namietal túto otázku súdu ako kapcióznu

a sugestívnu, je potrebné uviesť, že súd si otázkou iba objasnil a upresnil skutočnosti vyplývajúce
z predchádzajúcej výpovede tohto svedka, k čomu výsluch svedka smeroval. Nie je možné tvrdiť, že
by súd navádzal tohto svedka účelovo na odpoveď. Okrem toho, žalovaný mal možnosť namietať
položenie tejto otázky priamo na pojednávaní, čo nevyužil. Ak by sa aj odpoveď na túto otázku svedkynenebrala do úvahy, ako už bolo uvedené, zámer žalovaného v súvislosti s organizačnou zmenou bol
jasne preukázaný ďalším dokazovaním. Podľa názoru odvolacieho súdu tak nebolo pochýb o tom, že
išlo o fiktívnu organizačnú zmenu, ktorou chcel žalovaný zastrieť svoje skutočné úmysly odporujúce

dobrým mravom. Potláčanie zastretých pracovných pomerov v kontexte napríklad iných vzťahov, ktoré
môžuzahŕňaťvyužívanieinýchforiemzmluvnýchdojednaní,ktoréskrývajúskutočnéprávnepostavenie,
všímajúc si, že zastretý pracovný pomer sa vyskytuje vtedy, keď zamestnávateľ zaobchádza s osobou
inakakosozamestnancom,spôsobom,ktorýskrývajehoskutočnéprávnepostavenieakozamestnanca,
a môže mať za následok pripravenie pracovníkov o ochranu, ktorá im prináleží, je nepochybne v

rozpore s dobrými mravmi. (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.07.2022 sp. zn. 2Cdo
323/2020).

17. Odvolací súd súhlasí s názorom žalovaného, že súd nemôže preskúmavať platnosť rozhodnutia
zamestnávateľa o organizačnej zmene z hľadiska jeho platnosti ako právny úkon. Súd prvej inštancie
však v tomto smere správne vysvetlil rozsah súdneho prieskumu vo vzťahu k rozhodnutiu o organizačnej

zmenevbode31odôvodneniasvojhorozhodnutia, sktorýmsaodvolacísúdvplnomrozsahustotožňuje
a na ktoré závery v tejto súvislosti aj poukazuje. Súd predovšetkým dôsledne skúma a posudzuje všetky
skutkové okolnosti, ktoré predchádzali skončeniu pracovného pomeru z dôvodu nadbytočnosti, pričom
pri hodnotení prihliada aj na čl. 2 Zákonníka práce zakotvujúci pozitívny príkaz výkonu práv a povinností
vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov v súlade s dobrými mravmi. Podľa názoru odvolacieho súdu,

práve prieskum týchto skutkových okolností, ktoré viedli k údajnej nadbytočnosti žalobcu vzhľadom
na uvedený pozitívny príkaz výkonu práv a povinností v súlade s dobrými mravmi predstavuje rámec
prieskumu súdu, výsledkom ktorého môže byť konštatovanie neplatnosti skončenia pracovného pomeru
výpoveďou (nie neplatnosť samotnej organizačnej zmeny zamestnávateľa).

18. Z hľadiska týchto atribútov skúmania rozhodnutia o organizačnej zmene, podľa názoru odvolacieho
súdu, súd prvej inštancie skúmal aj normatívy vyplývajúce z Dodatku č. 2 k štátnemu vzdelávaciemu
programu pre strednú športovú školu skupina odborov vzdelávania 74 telesná kultúra a šport, schválený
Ministerstvom školstva, vedy a výskumu a športu Slovenskej republiky zo dňa 30.11.2018, s účinnosťou
od 01.09.2018. Súd v danej veci neskúmal súlad rozhodnutia o organizačnej zmene s týmto štátnym

vzdelávacím programom, ako namietal žalovaný vo svojom odvolaní. Z tohto dôvodu nebolo potrebné
sa zaoberať ani záväznosťou tohto dokumentu, ako namietal žalovaný.
19. Napokon, pokiaľ žalovaný namietal, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je nedostatočne
odôvodnené a toto je tak vo svojej podstate nepreskúmateľné, odvolací súd túto námietku žalovaného
vyhodnotil ako nedôvodnú. Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie rozsudok

náležite odôvodnil v zmysle § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia má všetky náležitosti
vyžadované uvedeným ustanovením. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie nepochybne
vyplýva, na základe akých úvah s prihliadnutím na zistený skutkový stav dospel súd prvej inštancie k
právnemu názoru vyslovenému v rozhodnutí vo veci samej. Súd prvej inštancie pri odôvodnení svojho
rozhodnutia dbal aj na to, aby jeho odôvodnenie bolo presvedčivé.

20. Vzhľadom na uvedené, odvolací súd, preto rovnako ako súd prvej inštancie dospel k záveru, že
rozhodnutie o organizačnej zmene žalovaného nemožno považovať za zákonnú organizačnú zmenu,
keď z dokazovania vyplynulo, že išlo o fiktívnu organizačnú zmenu, ktorou chcel žalovaný zastrieť svoje
skutočné úmysly odporujúce dobrým mravom. Keďže žalovaný v konaní nepreukázal organizačnú
zmenu ako základný predpoklad potrebný pre danie výpovede podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka

práce, výpoveď daná žalobcovi žalovaným je neplatná a pracovný pomer žalobcu u žalovaného trvá
naďalej. Pokiaľ ide o ďalšie odvolacie námietky žalovaného odvolací súd uvádza, že súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
dovšetkýchdetailovsporuuvádzanýchúčastníkmikonania(NálezÚstavnéhosúduSlovenskejrepubliky

sp. zn. I. ÚS 736/2016 z 5. decembra 2017). Z týchto dôvodov, ak súd dospel k záveru o neplatnosti
výpovede, nebolo potrebné, aby sa zaoberal ďalšími námietkami strán, vrátane ďalších námietok
žalovaného prezentovaných v odvolaní, ktoré nemali vplyv na posúdenie vecnej správnosti rozhodnutia.
21. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý medzitýmny rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387
ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

22. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v konečnom rozhodnutí.
23. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,

ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).