Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 13. marec 2025

Súd: Okresný súd Martin
Spisová značka: 11C/101/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5724202760
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Káčeriková

ECLI: ECLI:SK:OSMT:2025:5724202760.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Martin sudkyňou JUDr. Alenou Káčerikovou v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX,

bytom C. XXXX/X, D., právne zastúpený JUDr. Vladimír Kašuba, PhD., IČO: 42 058 945, advokát so
sídlom Holubyho 51, Martin proti žalovanej: Slovenská republika v zastúpení Generálna prokuratúra
Slovenskej republiky, IČO: 00 166 481, so sídlom Štúrova, Bratislava 1, v konaní o zaplatenie 2.944,06
Eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Súd konanie v časti o zaplatenie 172,85 Eur z a s t a v u j e .

II. Žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobcovi sumu 2.771,21 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške

9,25 % ročne zo sumy 2.771,21 Eur od 07.08.2024 do zaplatenia, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku.

III. Žalobcovi sa p r i z n á v avoči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou podanou na Okresnom súde Martin dňa 08.10.2024 sa žalobca domáhal zaplatenia sumy
2.944,06 Eur s príslušenstvom na tom skutkovom základe, že dňa 15.06.2017 vydal poverený príslušník
PZ SR Martin – východ uznesenie o vznesení obvinenia pod E.: F./F., ktorým žalobcovi vzniesol
obvinenie pre prečin nebezpečného prenasledovania a prečin ohovárania. Proti uvedenému uzneseniu

podal žalobca v zákonom stanovenej lehote sťažnosť, a to už prostredníctvom zvolenej obhajkyne.
Toto uznesenie bolo uznesením Okresnej prokurátorky Martin zrušené. Následne dňa 07.02.2018 vydal
poverený príslušník PZ OO PZ Martin – východ pod E.: F./F. opätovne uznesenie o vznesení obvinenia,
ktorým žalobcovi vzniesol obvinenie pre totožné skutky s rovnakou právnou kvalifikáciou. Aj proti
tomuto uzneseniu podal žalobca v zákonom stanovenej lehote sťažnosť, a to prostredníctvom totožnej
zvolenej obhajkyne. Sťažnosť bola zamietnutá ako nie dôvodná. Žalobca ďalej uviedol, že jeho zvolená
zástupkyňa sa zúčastňovala všetkých úkonov v danej veci, a to v prípravnom konaní ako aj v štádiu

konaniapredsúdompopodaníobžaloby.Okresnýsúd Martinrozsudkomsp.zn.2T/6/2018z18.02.2020
ho uznal za vinného z prečinu ohovárania podľa § 373 ods. 1 Tr. zák. a uložil mu peňažný trest vo
výmere 1.500,- Eur. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie, ktoré už dopĺňal jeho novozvolený obhajca,
ktorý súčasne upozorňoval na absenciu súhlasu poškodenej a navrhol trestné stíhanie zastaviť. Krajský
súd v Žiline uznesením sp. zn. 1To/65/2020 zo dňa 01.12.2020 odvolanie ako nie dôvodné zamietol.
Zhodne zamietol tiež odvolanie prokurátora. Na podklade dovolania žalobcu rozhodol dovolací súd
uznesením sp. zn. 3Tdo/26/2021 zo dňa 30.03.2022 tak, že uznesením Krajského súdu v Žiline sp.

zn. 1To/65/2020 bol porušený zákon v neprospech žalobcu, dovolaním napadnuté uznesenie zrušil
a prikázal Krajskému súdu v Žiline, aby vec v potrebnom rozsahu prerokoval a rozhodol. Dňa 07.02.2023
bolo jeho zvolenému obhajcovi doručené uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 1To/70/2022 -812
zo dňa 06.12.2022, ktorým trestné stíhanie pre skutok právne kvalifikovaný ako prečin nebezpečnéhoprenasledovania podľa § 360a ods. 1 písm. a), písm. b), písm. c), písm. e), ods. 2 písm. a) Tr. zák.
a prečin ohovárania podľa § 373 ods. 1 Tr. zák. zastavil, pretože trestné stíhanie bolo podmienené
súhlasom poškodeného, ktorý nebol daný.

Dňa 21.05.2018 vydal poverený príslušník OO PZ Martin – východ pod E.: F./F. uznesenie o vznesení
obvinenia, ktorým vzniesol obvinenie žalobcovi pre prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1,
ods. 2 písm. b) Tr. zák. Aj proti tomuto uzneseniu podal žalobca v zákonom stanovenej lehote sťažnosť,
a to prostredníctvom totožne zvolenej obhajkyne. Sťažnosť bola uznesením prokurátorky Okresnej
prokuratúry v Martine sp. zn. 1Pv 184/18/5506-5 zo dňa 12.06.2018 zamietnutá ako nedôvodná. Dňa

31.10.2018 bola pre daný skutok podaná obžaloba na žalobcu. V tomto konaní si už zvolil žalobca
obhajcu totožného, ktorý realizoval jeho obhajobu v konaní Okresného súdu Martin sp. zn. 4T/56/2018.
V tomto konaní dňa 12.10.2021 na hlavnom pojednávaní samosudca rozhodol tak, že postúpil vec
Okresnému úradu Martin, pretože zistil, že žalovaný skutok nie je trestným činom, ale mohol by byť
priestupkom.
Okresný úrad Martin, odbor všeobecnej vnútornej správy rozhodnutím E. F./XXXXXX-XXX zo dňa

31.01.2022 rozhodol o zastavení konania, nakoľko nebolo žalobcovi preukázané spáchanie priestupku.

2. Žalobca ďalej uviedol, že v uvedených konaniach, ktoré boli voči nemu iniciované uzneseniami
o vznesení obvinenia (v oboch prípadoch bola podaná aj obžaloba) uhradil obhajcom z radov advokátov
spolu sumu 3.283,67 Eur. Táto suma je skutočnou škodou ktorá bola spôsobená podľa žalobcu

nezákonnými rozhodnutiami – uzneseniam o vznesení obvinení, na ktoré poukazoval vyššie.
Podaním zo dňa 12.02.2024 sa žalobca obrátil na žalovanú so žiadosťou o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu vyššie uvedenej škody. Dňa 07.08.2024 mu bola doručená odpoveď žalovanej č.
VI/4Gc25/24/1000-7 zo dňa 06.08.2024, ktorým mu oznámili, že jeho nárok bude žalovaná plniť iba
v rozsahu 339,61 Eur, ktorú sumu aj skutočne uhradila.

3. Z obsahu tohto podania podľa žalobcu žalovanej vyplýva, že zvyšok uplatneného nároku neuznáva,
a to v prípade vedenom na Okresnom súde Martin pod sp. zn. 2T/6/2018 nemalo dôjsť k nenaplneniu
predpokladov spáchania trestného činu, predložené doklady o úhradách odmeny advokátke G. H.
I. neboli pre žalovanú stranu spoľahlivé a jednoznačné a trovy po postúpení veci na prejednanie

priestupku (vec pôvodne vedená na Okresnom súde Martin pod sp. zn. 4T/36/2018) nebolo možné
predbežne prejednať na Generálnej prokuratúre SR.
K uvedenému žalobca uviedol, že ak je povinnosťou aj OČTK postupovať výlučne v zmysle zákona,
museli v prípade žalobcu (vec 2T/6/2018) zabezpečiť súhlas poškodenej, čo však neurobili t.j.
postupovali v rozpore so všeobecne záväzným právnym predpisom. Ak by boli postupovali zákonne,

k začatiu trestného stíhania a k vzneseniu obvinenia by nedošlo. Pre úplnosť žalobca uviedol predpoklad
nenaplnenia spáchania trestného činu za tohto skutkového stavu pri platnosti zásady prezumpcie neviny
nemá miesto v argumentácii právneho štátu. Doklady, ktoré dostal žalobca od advokátky G. H. I. po
úhradách za úkony jeho obhajoby, tieto súdu v rámci žaloby predložil, nakoľko s inými nedisponuje.
Zároveň ďalej uviedol, že ak žalovaná konajúca prostredníctvom Generálnej prokuratúry SR je toho

názoru, že nie je príslušná na predbežné prerokovanie nároku škody, bola povinná ex lege postúpiť
bezodkladne na príslušný orgán (§ 4 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z.). To, že tak neurobila svedčí
o tom, že nejde o správnu argumentáciu – trovy v priestupkovom konaní boli zavinené uznesením
o vznesení obvinenia – orgán prejednávajúci priestupok ich nezavinil, bol povinný vec prejednať a túto
rozhodol správne. Podľa slov žalobcu tým, že v zákonnej lehote nedošlo k uspokojeniu celého nároku,

žalobca si uplatnil jeho zvyšok aj s úrokom z omeškania, a to odo dňa 07.08.2024, kedy mu bola
doručená odpoveď žalovanej. K žalobe žalobca pripojil uznesenie KS ZA č.k. 1To/70/2022-812 zo dňa
06.12.2022, uznesenie OS MT sp. zn. 4T/56/2018 zo dňa 12.10.2021, rozhodnutie OÚ MT, odbor
všeobecnej vnútornej správy č. F./XXXXXX-XXX zo dňa 31.01.2022, oznámenie – trestné trovy, zoznam
úhrad vydaných faktúr, pokladničný doklad, vyúčtovanie trov obhajoby G. H., trikrát detail pohybu na účte

žalobcu, list – predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 12.02.2024, odpoveď žalovanej
na predmetný list datovaný dňa 06.08.2024.

4. Žalovaná sa k podanej žalobe vyjadrila podaním zo dňa 06.11.2024 doručeným Okresnému súdu
Martin dňa 07.11.2024. V uvedenom vyjadrení uviedla, že nárok uplatnený žalobou neuznáva, žiada

žalobu zamietnuť, nakoľko nie sú splnené zákonné podmienky pre uspokojenie uplatneného nároku.
Uviedla, že pokiaľ ide o trestnú vec nebezpečného prenasledovania a ohovárania u bývalej manželky
žalobcu, tu žalovaná skonštatovala, že aj keď bolo trestné stíhanie zastavené právoplatným uznesením
súdu, ktoré uznesenie by v zmysle platnej judikatúry súdov SR spôsobovalo nezákonnosť uzneseniao vznesení obvinenia, v tejto časti uplatnený nárok na náhradu škody žalovaná neuznala. Urobila tak
z dôvodu, že trestné stíhanie bolo zastavené v zmysle § 9 ods. 1 písm. f) Tr. por., ktoré hovorí, že trestné
stíhanie nemožno začať, a ak

už bolo začaté, nemožno v ňom pokračovať a musí byť zastavené, ak je trestné stíhanie podmienené
súhlasom poškodeného a nebol súhlas daný alebo bol vzatý späť, pričom ak jedným z predpokladov
uznania nároku na náhradu škody je nenaplnenie predpokladov spáchania trestného činu obvineným,
tak v prípade, ak dôjde k zastaveniu trestného stíhania v zmysle § 9 ods. 1 písm. f) Tr. por. nie je táto
podmienka splnená.

Čo sa týka druhej trestnej veci, a to nebezpečného vyhrážania svokrovi už bývalej manželky, tak tento
žalovaná uspokojila len čiastočne, a to v časti trov obhajoby G. D. H.. Neuspokojila trovy obhajoby
G. H. I., nakoľko tieto nepovažovala za dostatočne preukázané a tiež čiastočne neuspokojila trovy
obhajoby G. D. H., ktoré vznikli v priestupkovom konaní, na ktoré bola vec postúpená na podklade
rozsudku sp. zn. 4T/56/2018 s odôvodnením, že o týchto nemôže rozhodovať, nakoľko trestné konanie
sa skončilo právoplatne uznesením samosudcu Okresného súdu Martin o postúpení veci na prejednanie

arozhodnutiepríslušnémusprávnemuorgánu,pričomOkresnýúradMartin–správnyorgán rozhodujúci
v priestupkovom konaní nepatrí do sústavy štátnych orgánov prokuratúry, a teda Generálna prokuratúra
za túto škodu nezodpovedá. Žalovaná žiadne dôkazy nenavrhla.

5.Vrámcireplikyžalobcavosvojomvyjadrenískonštatoval,žežalovanálenopakujesvojuargumentáciu

a odpovede na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, nereaguje však priliehavo na žalobnú
argumentáciu. Následne poukázal na to, že nemá ako „prinútiť“ G. H. I. k vydaniu iných dokladov,
v každom prípade však žalobca zotrváva na tom, že náklady obhajoby advokátke uhradil, pričom
navrhol jej výsluch. Žalovaná nepostúpila uplatnený nárok pri jeho predbežnom prerokovaní na iný
orgán, k čomu sa vo vyjadrení k žalobe rovnako tak nevyjadrila. Uviedol ďalej, že voči jeho osobe

nemalo byť ani len vznesené obvinenie, dokonca vo veci ani len začaté trestné konanie. Dozorujúci
prokurátor,ktorýnepochybnepatrídosústavyorgánovprokuratúrynekonalvsúladesozákonom,pričom
poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Tdo/26/2021 zo dňa 30.03.2022.
Podľa slov žalobcu, ak štátne orgány boli povinné postupovať v zmysle zákona a takto nepostupovali,
naopak iniciovali konanie, ktorým žalobcovi spôsobili škodu, nesú za túto škodu zodpovednosť. Podľa

žalobcu vydali nezákonné rozhodnutie, úvahy o nenaplnení predpokladov spáchaní trestného činu nie
sú správne.

6. Žalovaná zotrvala v rámci dupliky na svojich vyjadreniach k žalobe.

7. Súd vo veci nariadil a vykonal pojednávanie dňa 13.03.2025 za prítomnosti právneho zástupcu
žalobcu a právnej zástupkyne žalovanej.

8.Právnyzástupcažalobcunapojednávaníuviedol,žetrvánapodanej žalobevcelomrozsahu.Vprvom
rade uviedol, že pokiaľ ide o výšku sumy, ktorú žaluje, túto nikto nespochybnil s tým, že takéto úkony

boli poskytnuté a za takéto žalobca zaplatil. Podľa právneho zástupcu žalobcu sa jednalo o nespornú
skutočnosť. Čo však je sporné, a to, či v prípade, že u žalobcu na základe dovolania bolo trestné
stíhanie zastavené, či ide o nezákonné rozhodnutie alebo nie, keď argumentoval § 9 ods. 1 „ ak je
trestné stíhanie neprípustné zo zákona, to znamená, nemožno ho ani len začať“. Teda podľa právneho
zástupcu žalobcu nemôžete ani voči nemu podať obžalobu a ani ho súdiť. Každý jeden úkon, ktorý

vkonaníbolvykonaný,bolnezákonný,atedarozhodnutiejenezákonné,pretožalobcamánároknatrovy
tak, ako boli vyčíslené. Keďže išlo o nezákonné rozhodnutie, trovy, ktoré uhradil jemu ako právnemu
zástupcovi, žalobcovi patria. Druhou spornou vecou resp. treťou sú trovy G. H. I.. K tomu uviedol,
že po ukončení konania vystaví vyúčtovanie, platby sa spárujú, predloží doklady, či už z virtuálnej
alebo registračnej pokladnice či z výpisu z účtu. V tomto prípade však jeho klient mal problém získať

podklady k žalobe ohľadom trov advokátky G. H. I.. Keďže súd v tomto smere vyzval G. I. na predloženie
vyúčtovania advokátskych trov, ktorá potvrdila, ktoré platby, za ktoré úkony urobila, nie je podľa názoru
právneho zástupcu žalobcu táto vec sporná. Čo sa týka tretej veci, a to trovy Okresného úradu, odboru
všeobecnej vnútornej správy, poukázal na to, že žalovaná argumentovala § 4 ods. 1 písm. f) zákona
č. 514/2003 Z.z. Tu poukázal na to, že Okresný úrad, odbor všeobecnej vnútornej správy nespadá

do štruktúry prokuratúry. Podľa názoru právneho zástupcu žalobcu, Okresný úrad, odbor všeobecnej
vnútornej správy bol povinný rozhodnúť, avšak nemôže, pretože u neho nebolo spôsobené nezákonné
rozhodnutie.Vzávereuviedol,ženárokjedôvodnývcelomrozsahuvsume2.944,06Eurspolusúrokom
z omeškania. Keďže nebol uspokojený, tak odo dňa nasledujúceho po oznámení s tým, že ak nebudúplniť v trvaní 6 mesačnej lehoty, patrí mu úrok z omeškania tak, ako bol právnym zástupcom žalobcu
vyčíslený a podľa ktorého ani táto skutočnosť nie je sporná.

9.Právnazástupkyňažalovanejnapojednávaníuviedla,žezotrvávanasvojichpísomnýchvyjadreniach.
Nárok neuznáva a žiada, aby ho súd zamietol. Čo sa menilo je vyjadrenie G. I.. Po jeho oboznámení
má za to, že nie je predpoklad na uznanie nároku, že trestné stíhanie bolo zastavené podľa § 9, teda že
nebol daný súhlas poškodeného, tak v podstate to nič nemení na tej veci, že žiadala návrh zamietnuť

10. Súd po vykonanom dokazovaní vychádzajúc z obsahu listinných dôkazov zistil nasledovný skutkový
a právny stav:

11. Medzi nesporné skutočnosti patrí, že žalobca sa podanou žalobou domáha náhrady škody podľa
zákona č. 514/2003 Z.z., a to na podklade dvoch nezákonných uznesení o vznesení obvinenia
v dvoch samostatných trestných veciach. Nesporné bolo, že v dvoch trestných veciach bolo vznesené

obvinenie,prvávec–prečinnebezpečnéhoprenasledovaniaaohováraniavtomčasemanželkyskončila
zastavením trestného stíhania a druhá vec – prečin nebezpečného vyhrážania svokrovi bola postúpená
naOkresnýúradMartinstým,žebysamohlojednaťopriestupok.Zároveňmedzistranaminiejesporné,
pokiaľ ide o druhú vec, že žalobcovi vznikol nárok na náhradu škody, avšak sporná je jej výška. Žalovaná
uznala iba časť nákladov obhajoby G. D. H. J., náklady na obhajobu G. H. I. neuznala vôbec.

12. Spornými skutočnosťami boli pokiaľ ide o prvú vec, či boli/neboli splnené podmienky pre vznik nároku
na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z.
Čo sa týka druhej trestnej veci, medzi stranami sporu nie je sporné, že žalobcovi vznikol nárok na
náhradu škody, avšak sporná je jej výška, nakoľko žalovaná uznala iba časť nákladov obhajoby G. D.

H., náklady na obhajobu G. I. neuznala vôbec.

13. Podľa § 3 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto
zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri

výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím.

14. Podľa § 4 ods. 1 písm. f) zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom
verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ak škodu

spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu4) v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní
alebo správnom konaní.

15. Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má

účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.

16. Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým

bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý
rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

17. Podľa § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal

proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie tejto
podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.

18. Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,

nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,
o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadostipoškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.

19. Podľa § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody
alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán
písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený
domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde

môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z
titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj
úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že
neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania
nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.

20. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.1a).

21. Podľa § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

mociaozmeneniektorýchzákonovnáhradaškodyzahŕňaajnáhraduúčelnevynaloženýchtrovkonania,
ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie
o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení osobnej slobody
alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo trestné stíhanie
zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu.

22. Podľa § 18 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia,
ktoré zahŕňajú účelne vynaložené hotové výdavky a odmenu za zastupovanie, ktorá sa určí ako tarifná
odmena advokáta.9) Súčasťou trov konania nie sú náklady na predbežné prerokovanie nároku na
náhradu škody pred príslušným orgánom.

23. Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa,
keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie
alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia)

rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie.

24. Podľa § 19 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov najneskôr sa právo na náhradu škody premlčí za desať rokov odo
dňa, keď bolo poškodenému doručené (oznámené) rozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená škoda; to

neplatí, ak ide o škodu na zdraví alebo škodu spôsobenú rozhodnutím podľa § 7 a 8.

25. Podľa § 19 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa §
15 odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov.

26. Podľa § 51 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch ak nie je v tomto alebo v inom zákone ustanovené
inak, vzťahujú sa na konanie o priestupkoch všeobecné predpisy o správnom konaní.4
Podľa poznámky č. 4) je týmto všeobecným predpisom zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní
(správny poriadok).

27. Podľa § 31 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. (Správny poriadok) trovy konania, ktoré vznikli správnemu
orgánu, znáša tento orgán. Trovy, ktoré v konaní vznikli účastníkovi konania, znáša účastník. Trovy,
ktoré v konaní vznikli zúčastnenej osobe, znáša zúčastnená osoba.

28. Podľa § 31 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. (Správny poriadok) správny orgán môže účastníkom

konania, zúčastneným osobám, svedkom a znalcom uložiť, aby nahradili trovy, ktoré vznikli správnemu
orgánu ich zavinením; môže im tiež uložiť, aby nahradili trovy, ktoré vznikli ich zavinením, ostatným
účastníkom konania.29. Podľa § 79 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. (Správny poriadok) občanovi, ktorý bol uznaný vinným z
priestupku, ako aj navrhovateľovi, ak bolo konanie začaté na jeho návrh zastavené podľa § 76 ods. 1
písm.a),b),c)aleboj),uložísapovinnosťuhradiťtrovyspojenésprejednanímpriestupku.Trovykonania

sa uhrádzajú paušálnou sumou, ktorú ustanoví Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky po dohode s
Ministerstvom financií Slovenskej republiky všeobecne záväzným právnym predpisom.

30. Podľa § 79 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. (Správny poriadok) povinnosť uhradiť trovy konania
nemožno uložiť v blokovom konaní (§ 84), ani v rozkaznom konaní (§ 87).

31. Podľa § 79 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. (Správny poriadok) z dôvodov hodných osobitného zreteľa
možno od uloženia povinnosti uhradiť trovy konania podľa odseku 1 celkom alebo čiastočne upustiť.

32. Podľa § 79 ods. 4 zákona č. 71/1967 Zb. (Správny poriadok) úhrada trov konania je príjmom štátneho
rozpočtu, ak odsek 5 alebo osobitný zákon neustanovuje inak.

33. Podľa § 79 ods. 5 zákona č. 71/1967 Zb. (Správny poriadok) úhrada trov konania je príjmom obce,
ak priestupok prejednala obec.

34. Pokiaľ ide o samotný žalobou uplatnený nárok, je potrebné uviesť, že pre vznik škody resp.
zodpovednosti za škodu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. sa vyžadujú nasledovné predpoklady:

a) nezákonné rozhodnutie, nezákonné zatknutie, zadržanie alebo iné pozbavenie osobnej slobody,
rozhodnutie o treste alebo ochrannom opatrení, rozhodnutie o väzbe alebo nesprávny úradný postup.
V prípade, že sa jedná o nezákonné rozhodnutie sa požaduje, aby bolo rozhodnutie, ktorým bola
spôsobená škoda, neskôr zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Je potrebné,
aby poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok, avšak toto neplatí,

ak sa jedná o prípady hodné osobitného zreteľa podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.. Pre
správnu interpretáciu tohto ustanovenia nestačí vychádzať len z jeho jazykového znenia, teda z
doslovného gramatického výkladu, ale je nevyhnutné uplatniť výklad systematicky a teleologicky. Z
hľadiska systematického výkladu objasňujúceho obsah právnej normy vo vzájomných súvislostiach s
inými právnymi normami možno dospieť k záveru, že pokiaľ citované ustanovenie § 18 ods. 1 zákona

č. 514/2003 Z. z. je umiestnené vo štvrtej časti označenej ako spoločné ustanovenia, prichádza do
úvahy jeho praktické uplatnenie (teda zahrnutie trov konania, ktoré vznikli aj v konaní, v ktorom bola
vec postúpená inému orgánu do náhrady škody) aj v prípade zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím, ktorej podmienky upravuje § 6 tohto zákona. Z hľadiska teleologického
výkladu vychádzajúceho zo zmyslu a účelu právneho predpisu, ktorým je v prípade uvedeného zákona

ochrana základného práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym
úradným postupom v zmysle čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, nemožno lipnúť na formálnom zrušení (zmene)
tvrdeného nezákonného rozhodnutia, ale splnenie tejto podmienky treba vykladať extenzívne. Za
ústavne konformný treba preto považovať výklad, podľa ktorého v prípade posudzovania zodpovednosti
štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, zastavenie

trestného stíhania, ak k takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní
trestného činu obvineným, má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania v
znesení obvinenia pre nezákonnosť."[4]
b) Škoda. Škodou podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je skutočná škoda a ušlý zisk. Osobitosťou tejto úpravy
je to, že tento zákon poškodenému výslovne priznáva aj nárok na náhradu straty na zárobku, a to aj v

prípade, že nebola spôsobená škoda na zdraví (§ 25 ods. 2 citovaného zákona). Tak ako má poškodený
právo na náhradu majetkovej škody, má poškodený právo aj na peňažnú náhradu nemajetkovej
ujmy a to v prípade, že by konštatovanie porušenia práva, nebolo dostatočným zadosťučinením
vzhľadom na spôsobenú ujmu. Nemajetkovou ujmou je určitá náhrada za protiprávny stav, ktorý spôsobil
nenapraviteľnú ujmu vo sfére fyzickej osoby. Je dôležité tu prihliadať na to, v akom rozsahu bola znížená

česť, dôstojnosť a postavenie fyzickej osoby. Výška náhrady v peniazoch je voľne vyjadriteľná súdom,
ktorý sa musí opierať o preskúmateľné hľadiská. „Ústavní soud připomíná, že citovaná zákonná úprava
ponechává na obecných soudech, aby v každém jednotlivém případě a s přihlédnutím k jeho okolnostem
buď toliko konstatovaly porušení práva, či nadto přiznaly náhradu nemajetkové újmy v penězích (ve
výši přiměřené danému případu). Toto posouzení však zásadně spadá do pravomoci obecných soudů

a Ústavní soud nemůže - pouze na základě event. vlastního subjektivního názoru - toto posouzení
přehodnocovat a nahrazovat jej posouzením vlastním. Tím by totiž Ústavní soud atrahoval na sebe
roli obecného soudu a zasahoval by do nezávislosti soudů obecných; to mu však nepřísluší, neboť
ex constitutione není další instancí obecného soudnictví, nýbrž je výlučně soudním orgánem ochranyústavnosti (srov. čl. 83 Ústavy). Ústavní soud je pouze oprávněn ověřit, zda toto posouzení obecných
soudů není výrazem libovůle či svévole, a zda v něm nelze shledat prvek zjevného excesu."[5]
c) príčinná súvislosť medzi a) a b)

V prípade uplatnenia náhrady škody, má poškodený právo aj na náhradu trov konania, ktoré
poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie o treste,
o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe a pod. Z rozhodnutia okresného súdu vyplýva, že
„takéto právo má aj vtedy, ak v súvislosti s rozhodnutím orgánu činného v trestnom konaní, ktoré nie
je v súlade so zákonom, vynaložil náklady na trovy nutnej obhajoby."[6] Na podstate týchto právnych

záverov, ku ktorým sa dospelo vo vzťahu k prípadom škôd vzniknutých za účinnosti zákona č. 58/1969
Zb., zotrváva súdna prax aj po prijatí zákona č. 514/2003 Z. z.
Osobitosťou náhrady škody je to, že pred uplatnením nároku na náhradu škody na súde treba spravidla
nárokvopredprerokovaťspríslušnýmorgánompodanoupísomnoužiadosťou.Tentonárokmáuspokojiť
predovšetkým orgán príslušný na prerokovanie nároku. V prípade, že kompetentný orgán v lehote do
šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti neuspokojil nárok poškodeného čo i len sčasti, poškodený sa

môže domáhať uspokojenia nároku na súde a tiež môže podať sťažnosť za prieťahy v konaní. Právo na
náhradu škody sa premlčuje v období do troch rokov odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode, resp.
odo dňa doručenia oznámenia (rozhodnutia), kedy sa zrušilo alebo zmenilo právoplatné rozhodnutie.
Najneskôr sa právo na náhradu škody premlčuje za desať rokov odo dňa, kedy bolo poškodenému
doručené oznámenie (rozhodnutie), ktorým mu bola spôsobená škoda; to neplatí, ak ide o škodu na

zdraví alebo škodu spôsobenú rozhodnutím o zatknutí, zadržaní alebo inom pozbavení osobnej slobody,
ako aj v prípade rozhodnutia o treste, ochrannom opatrení alebo rozhodnutí o väzbe. V dobe, kedy sa
predbežne prerokuváva návrh, najdlhšie však počas šiestich mesiacov, premlčacia doba neplynie.

35. Prvá trestná vec (nebezpečné prenasledovanie a ohováranie v tom čase manželky žalobcu), v ktorej

žalobcu zastupovala najskôr G. H. I. a následne G. D. H., J. žalovaná vo vyjadrení konštatovala, že
hoci bolo trestné konanie poškodeného – žalobcu zastavené právoplatným uznesením súdu, ktoré
by v zmysle ustálenej judikatúry súdov SR spôsobovalo nezákonnosť uznesenia o vznesení obvinenia,
nie je možné škodu žalobcovi priznať, nakoľko konanie bolo zastavené v zmysle § 9 ods. 1 písm. f)
Tr. por., podľa ktorého trestné stíhanie nemožno začať, a ak bolo začaté, nemožno v ňom pokračovať

a musí byť zastavené, ak je trestné stíhanie podmienené súhlasom poškodeného a nebol súhlas daný
alebo bol vzatý späť. Jedným z predpokladov uznania nároku na náhradu škody je totiž podľa žalovanej
nenaplnenie predpokladov spáchania trestného činu obvineným. Ak však dôjde k zastaveniu trestného
stíhania v dôsledku vyššie uvedeného, nie je táto podmienka splnená.

36. V tejto súvislosti súd poukazuje na rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Mcdo/15/2009 zo dňa 18.08.2010,
v zmysle ktorého za ústavne konformný treba považovať výklad, podľa ktorého v prípade posudzovania
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania o vznesení obvinenia,
zastavení trestného stíhania – ak takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad
o spáchaní trestného činu obvineným – má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí

trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Právoplatnosťou rozhodnutia o zastavení
trestného stíhania sa trestné konanie končí, to znamená, že zanikajú účinky rozhodnutia o začatí
trestného stíhania o vznesení obvinenia. Zastavenie trestného stíhania znamená, že výsledky trestného
(prípravného) konania ukazujú, že nejde o trestný čin, zároveň znamená, že podozrenie zo spáchania
trestného činu sa nepotvrdilo a vyšla tak najavo nezákonnosť rozhodnutia o začatí trestného stíhania

o vznesení obvinenia.

37. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo
právoplatným odsúdením, je teda špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003
Z.z. Otázkou je, či je tomu tak i v prejednávanom prípade, nakoľko žalobcovi v trestnom konaní sp. zn.

2T/6/2018 bola dokázaná vina a k následnému zrušeniu rozhodnutia došlo nie z dôvodu, že sa nenaplnil
predpoklad o spáchaní trestného činu žalobcom, ale z dôvodu, že v priebehu celého konania poškodená
nedala súhlas s trestným stíhaním žalobcu ako blízkej osoby, teda nesprávny úradný postup OČTK.
Súd poukazuje na to, že zmyslom právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá
majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej osobe)

bola odčinená. Podľa rozhodnutia NS SR sp. zn. 3Cdo/181/2017 zo dňa 25.04.2018 rozhodujúcim
meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok
trestnéhokonaniaaktorýktomuvďalšejčastisvojhorozhodnutiadodal,žepre„posúdenienezákonnosti
rozhodnutia resp. postupu orgánov činných v trestnom konaní nie je rozhodujúce, ako orgány činnév trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní
potvrdilo“. Ústavný súd konštatuje, že ak bolo trestné stíhanie konkrétnej osoby zastavené z dôvodu,
že sa skutok, pre ktorý bolo vznesené obvinenie nestal, že skutok nie je trestným činom resp. že skutok

nespáchal obvinený, uznesenie, ktorým bolo obvinenému vznesené obvinenie a tiež aj záväzný pokyn
prokurátora na vznesenie obvinenia (ak bolo obvinenie vznesené na základe pokynu prokurátora) sú
vždy nezákonné, zasahujúce do základných práv jednotlivca. Vzhľadom na vyššie uvedené, aj dovolací
súdkonštatoval,žeodpublikovaniajudikatúryR37/2014sarozhodovaciapraxnajvyššieho súduustálila
(nie je rozdielna) v tom, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby,

treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal,
a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobený začatím
trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím.
Rozhodujúcim meradlom zákonnosti začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného
konania.

38. Rozsudok v prvej trestnej veci sp. zn. 2T/6/2018 zo dňa 18.02.2020 bol zrušený a trestné stíhanie
bolo zastavené, i keď je pravdivé tvrdenie žalovanej, že nebol naplnený predpoklad uvádzaný vo
vyššie označených rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR, a síce, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní
trestného činu žalobcom. Trestné stíhanie bolo zastavené z toho dôvodu, že s trestným stíhaním žalobcu
po celý čas chýbal súhlas poškodenej. Nebolo zastavené z dôvodu napr. že sa skutok, pre ktorý bolo

vznesené obvinenie nestal. Podľa názoru súdu však i v tejto situácii t.j. v prípade, že proti jednotlivcovi
bolovedenétrestnéstíhanie,avšaknenaplnilisapredpokladyuvedenévuzneseníovzneseníobvinenia,
je potrebné na jednotlivca nahliadať tak, že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté a vedené.
Platí,žekaždétrestnéstíhanie,ktorénevyústidoprávoplatnéhoodsúdeniaobvinenéhomožnopaušálne
a bez ďalšieho považovať automaticky za nezákonné a dospieť k záveru o potrebe odškodnenia

obvineného. S odkazom na už zmieňovanú ustálenú judikatúru je podľa názoru súdu nevyhnutné zobrať
do úvahy dôvody, pre ktoré k zastaveniu trestného stíhania došlo. Z týchto dôvodov nárok žalobcu na
náhradu škody v prvej trestnej veci súd považoval za daný a odôvodnený. Od začiatku totiž OČTK
chýbal súhlas poškodenej s trestným stíhaním, nemalo sa vo veci (kým nebol tento súhlas zaopatrený)
vôbec konať. Podľa názoru súdu boli naplnené predpoklady pre vznik nároku na náhradu škody podľa

zákona č. 514/2003 Z.z. V tomto prípade nie je okolnosťou vylučujúcou vznik nároku na náhradu škody
podľa zákona č. 514/2003 Z.z. tá skutočnosť, že trestné stíhanie bolo zastavené z dôvodu absencie
súhlasu poškodenej a nie z dôvodu, že v trestnej veci nebol naplnený predpoklad o spáchaní trestného
činu žalobcom, ale odsudzujúci rozsudok nemal byť vôbec vydaný, žalobca nemal byť od začiatku
trestne stíhaný. Porušenie zákona v neprospech žalobcu konštatoval napokon i Najvyšší súd SR vo

svojom uznesením sp. zn. 3Tdo/26/2021 zo dňa 30.03.2022 (č.l. 54 a nasl.). Navyše platí žalobcom
zmieňovaná prezumpcia neviny. Zákon č. 514/2003 Z.z. zakladá objektívnu zodpovednosť štátu bez
ohľadu na zavinenie, ktoré sa nemôže zbaviť. Neposudzuje sa teda správnosť rozhodnutia a jeho
orgánov z hľadiska, či pri rozhodovaní porušil právnu povinnosť a škodu zavinil. Rozhodujúcim kritériom
zákonnosti vedeného orgánov verejnej moci je výsledok tohto konania a v tomto prípade trestné konanie

bolo zastavené.

39. Pokiaľ ide o výšku náhrady žalobcom uplatnenej škody u G. I., žalovaná túto škodu uplatnenú
v jednej celej sume za obidve trestné veci neuznala vôbec. Žalobca súdu nepredložil vyúčtovanie,
ktoré by obsahovalo rozpis jednotlivých úkonov právnej služby, z ktorého by vyplývalo, ktoré úkony

advokátka vykonala v rámci prvej trestnej veci. Zároveň uviedol, že iné doklady k dispozícii nemá
a navrhol advokátku vypočuť. V tomto prípade súd vyzval advokátku prípisom zo dňa 10.02.2025, aby
súdu oznámila, aké konkrétne úkony právnej služby boli žalobcovi v konaniach sp. zn. 2T/6/2018 a sp.
zn. 4T/56/2018 ňou poskytnuté, ako boli účtované a či a ako boli z jeho strany uhradené. Na výzvu súdu
reagovala advokátka odpoveďou zo dňa 22.02.2025.

40. Pokiaľ ide o trovy obhajoby G. D. H., žalovaná škodu uplatnenú vo výške 383,60 Eur neuhradila
vôbec s odôvodnením, že nárok na náhradu škody nevznikol vôbec. Pokiaľ však išlo o jednotlivé úkony
právnej služby, tieto nerozporovala. Súd dospel k záveru, že celá suma s príslušenstvom žalobcovi patrí
a je potrebné mu ju priznať.

41. Pokiaľ ide o druhú trestnú vec, a to nebezpečného vyhrážania otcovi, v tom čase manželky
žalobcu, ktorého žalobcu zastupovala najskôr ako advokátka G. H. I. a následne G. D. H., J., tu bolo
vznesené obvinenie povereným príslušníkom OO PZ Martin – E.: F./F. zo dňa 21.05.2018, voči ktorémupodal žalobca sťažnosť. Následne bola na žalobcu podaná obžaloba a trestné konanie sa viedlo na
Okresnom súde Martin pod sp. zn. 4T/56/2018. Trestné konanie skončilo postúpením na prejednanie
a rozhodnutie Okresnému úradu Martin, nakoľko bolo zistené, že žalovaný skutok nie je trestným

činom ale mohol byť priestupkom. Nezákonnosť vyššie uvedeného uznesenia o vznesení obvinenia
E.: F./F. zo dňa 21.05.2018 žalovaná uznala a toto medzi stranami sporu v tejto trestnej veci nebolo
sporné. V tejto súvislosti súd uvádza, že ustálená súdna prax dospela k záveru, že pri posudzovaní
nároku na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia má rovnaké dôsledky ako
zrušenie tohto uznesenia pre nezákonnosť (§ 3 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z.), aj rozhodnutie

o postúpení veci do priestupkového konania, ak došlo k nemu preto, že sa nenaplnil predpoklad
o spáchaní trestného činu obvineným, pretože právoplatnosťou rozhodnutia o postúpení veci inému
orgánu sa trestné konanie končí a zanikajú účinky vznesenia obvinenia a zrušenie takéhoto rozhodnutia
sa súčasne z týchto dôvodov stáva bezpredmetným (nadbytočným). Postúpenie veci inému orgánu
z dôvodu, že výsledky trestného konania ukazujú, že nejde o trestný čin, čo súčasne znamená, že
podozrenie zo spáchania trestného činu sa nepotvrdilo a vyšla tak najavo nezákonnosť rozhodnutia

o vznesení obvinenia konštatoval aj Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 25/2011
zo dňa 24.03.2011 alebo uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/180/2009 zo
dňa 30.11.2009. Žalovaná neuznala výšku škody v tomto prípade, ktorú si žalobca uplatnil v celosti, ale
iba čiastočne. Podľa žalobcu škoda mala predstavovať vynaložené náklady na obhajobu najskôr G. H.
I., následne i G. D. H., J..

42.PokiaľideotrovyobhajobyG.H.I.vtejtotrestnejveciaktorévyúčtovaniebolo žalobcompredložené,
súdu nebolo zrejmé, trovy v akej výške predstavujú trovy obhajoby v druhej trestnej veci. Žalovaná
nepriznalažalobcovitútoškodupredstavujúcutrovy obhajobyvôbec,nakoľkojunepovažovalazariadne
preukázanú.

43. Pokiaľ ide o trovy obhajoby G. D. H., J. v tejto trestnej veci a ktoré vyúčtovanie predložil vo výške
392,07 Eur boli zo strany žalobcu riadne uhradené, o čom svedčia aj pohyby na účtoch žalobcu. Z tejto
sumy však žalovaná uhradila žalobcovi iba škodu spočívajúcu v trovách obhajoby pred súdom t.j. v sume
339,61 Eur, avšak súd rozhodoval o zvyšku škody, ktoré predstavujú trovy zastúpenia pred Okresným

súdom Martin vo výške 52,46 Eur. Z vyjadrenia právneho zástupcu žalobcu je zrejmé, že pokiaľ ide
o trovy G. D. H., J., žalovaná túto škodu uplatnenú vo výške 392,07 Eur uznala aj uhradila, a to čiastočne
v sume 339,61 Eur. Pokiaľ ide o škodu vo výške 52,46 Eur, žalovaná tvrdí, že tento nárok nebolo možné
prejednať na generálnej prokuratúre s tým, že konajú vo veciach náhrady škody iba v tých veciach, kde
škodu spôsobil štátny orgán prokuratúry (§ 38 ods. 1 písm. a), b), c) zák. č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre),

a že za tieto veci nesie objektívnu zodpovednosť Okresný úrad Martin.

44. Súd poukazuje na skutočnosť, že v rámci priestupkového konania podľa Zákona o priestupkoch
č. 372/19902 Zb. v spojení so Zákonom o správnom konaní, sa „pri náhrade trov správneho konania
do rozhodnutia o trovách nepremieta zásada úspechu“, ktorá je známa príkladom najmä z civilného

sporového konania, v zmysle ktorej má strana sporu, ktorá mala pred súdom úspech právo na náhradu
trov konania, a to voči strane sporu, ktorá v tomto konaní úspešná nebola. Správny poriadok, ktorého
uplatnenie v priestupkovom konaní podľa Zákona o priestupkoch č. 372/1990 Zb. predpokladá § 51 tohto
zákona je totiž založený „na solidarite úhrady trov konania“ čo v zásade znamená, že trovy vzniknuté na
strane právneho orgánu uhrádza správny orgán. Trovy vzniknuté účastníkom konania znášajú účastníci

konania a trovy, ktoré vznikli zúčastnenej osobe znáša táto osoba.

45. Výnimku z tejto zásady v prípade zákona o priestupkoch predstavuje ustanovenie § 79 ods. 1 tohto
zákona, upravujúce výlučne nárok štátu na náhradu trov konania o priestupku, a to buď od osoby, ktorá
bola uznaná vinnou z priestupku alebo od osoby, ktorá dala návrh na začatie stíhania pre priestupok,

avšak len v prípade priestupkov, ktoré je možné začať stíhať len na návrh, nie pri priestupkoch,
ktoré možno stíhať aj ex offo; a v prípade zákona o správnom konaní ustanovenie § 31 ods. 2
tohto zákona, oprávňujúce správny orgán uložiť účastníkom konania, zúčastneným osobám, svedkom
a znalcom povinnosť nahradiť trovy konania, ktoré vznikli správnemu orgánu alebo ostatným účastníkom
konania ich zavinením. Práve posledné spomínané ustanovenie prichádza do úvahy avšak výlučne

vtedy, pokiaľ v dôsledku konania či nekonania danej osoby došlo „k zvýšeniu nákladov na správne
konanie, ku ktorému by bez ich zavinenia nedošlo (napr. svedok sa bez náležitého ospravedlnenia
nedostavil na ústne pojednávanie, na ktoré bol riadne predvolaný a pre jeho neprítomnosť je správny
orgán povinný nariadiť nový termín ústneho pojednávania, hoci ostatní účastníci sa dostavili a vznikliim trovy.)“ Možno teda konštatovať, že predmetné znenie zákona je uplatniteľné len v prípade, že
v správnom konaní dôjde k určitému excesu z riadneho, zákonom predpokladaného správneho konania,
ktorý navyše musí byť zavinený účastníkom konania, zúčastnenou osobou, svedkom alebo znalcom.

Uloženie tejto povinnosti je pre osoby, ktoré dané trovy zavinili „vlastne sankciou za to, že v dôsledku
ich zavineného správania vznikli extra výdavky súvisiace so správnym konaním buď správnemu orgánu,
alebo účastníkom konania, ktoré by pri riadnom priebehu správneho konania nevznikli.“
Pokiaľ ide o postúpenie veci na prejednanie priestupku príslušnému správnemu orgánu, i v tomto
prípademožnorozlišovaťniekoľkodôvodovpostúpenia,atýmsazamyslieťnadotázkou,ktozaviniltrovy

obhajoby v priestupkovom konaní. Ku postúpeniu totiž mohlo dôjsť v prípade, ak správnemu orgánu bol
doručený návrh, z ktorého obsahu plynie, že je návrhom na začatie priestupkového konania, no tento
správny orgán nie je príslušný na jeho prejednanie, v dôsledku čoho je povinnosťou správneho orgánu,
tento návrh postúpiť. V takom prípade nemožno zavinenie trov obhajoby obvineného z priestupku
pripisovať správnemu orgánu, ktorý vec postúpil, ale navrhovateľovi. Pokiaľ ide o postúpenie veci
orgánom činným v trestnom konaní alebo súdom v trestnom konaní v zmysle Trestného poriadku č.

301/2005 Z. z., v takom prípade by bolo možné konštatovať, obdobne ako v prípade už vyššie citovaných
rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, že v prípade ak dôjde ku zastaveniu priestupkového
konania voči obvinenému z priestupku, ktoré bolo začaté na základe rozhodnutia orgánu činného
v trestnom konaní či súdu o postúpení veci na prejednanie veci v priestupkovom konaní, preukazuje
to skutočnosť, že vyšla najavo nezákonnosť rozhodnutia postupovať vec na priestupkové konanie,

a tak povolať na zodpovednosť príslušný orgán verejnej moci na základe zákona č. 514/2003 Z. z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov.
Objektívne právo Slovenskej republiky v zásade nepriznáva obvinenému z priestupku, ktorý bol v
tomto konaní úspešným, právo na náhradu trov priestupkového konania. V dôsledku uvedeného tak
úspech obvineného v priestupkovom konaní nesie so sebou istú cenu, v podobe povinnosti obvineného

z priestupku znášať trovy právneho zastúpenia či iné hotové výdavky v správnom konaní. Zákon o
priestupkoch upravuje paušálnu náhradu trov konania, ktoré vzniknú štátu v prípade zastavenia konania
začatého na návrh iného subjektu, ktoré je takýto „navrhovateľ“ povinný uhradiť. Trovy obvineného z
priestupku však zákon povoláva nahradiť výlučne v prípade, ak dôjde k zavinenému excesu v konaní,
ktorý by pri riadnom prejednaní veci bez zavinenia iných osôb nevznikol.

46. Nakoľko náhrada trov konania obvineného v priestupkovom konaní nie je v žiadnom právnom
predpise vyslovene upravená, súd je toho názoru, že žalovaná postupovala správne, keď škodu vo
výške 52,46 Eur žalobcovi uplatnenú na základe Zákona č. 514/2003 Z.z. neuhradila. Ide totiž o škodu
predstavujúcu trovy právneho zastúpenia žalobcu G. D. H., J. už v priestupkovom konaní, ktoré trovy

si má žalobca v zmysle správneho poriadku sám (§ 31) a ktoré trovy (škoda) teda nevznikli v konaní,
v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie, a to uznesenie o vznesení obvinenia ČVS: ORP-204/
OV-MT-2018 zo dňa 21.05.2018, na ktoré nadväzovalo trestné konanie sp. zn. 4T/56/2018, ktoré sa
skončilo postúpením veci Okresnému úradu Martin. Z ustanovenia § 18 ods. 1 Zákona č. 514/2003
Z.z. (v zmysle ktorého náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených trov konania, ktoré

poškodenému vznikli), v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie
o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení osobnej slobody
alebo vykonané zadržanie, a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo trestné stíhanie
zastavené alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu je zrejmé, že žalovaná je v tomto prípade
povinná nahradiť len tie trovy, ktoré vznikli žalobcovi výlučne v trestnom konaní, v ktorom bolo vydané

nezákonné uznesenie o vznesení obvinenia.

47. Po predbežnom právnom posúdení veci v jednotlivých trestných veciach, právny zástupca žalobcu
uviedol, že berie žalobu späť v sume 172,85 Eur, a to, že v prvej trestnej veci je jeho nárok dôvodný
v sume 2.771,21 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,25 % ročne zo sumy 2.771,21 Eur od

07.08.2024 do zaplatenia a v druhej časti sa jedná o sumu 52,46 Eur, ktorú nežiadal priznať.

48. Súd na pojednávaní po súhlase žalovanej konanie o zaplatenie sumy 172,85 Eur zastavil s tým,
že žalobca má nárok na náhradu trov, ktoré mu vznikli v prvej aj druhej trestnej veci v celkovej sume
2.771,21 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,25 % ročne zo sumy 2.771,21 Eur od 07.08.2024

do zaplatenia.

49. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má
veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinnýplatiť poplatok z omeškania. Výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací
predpis.

50. Podľa ustanovenia § 3 Nariadenia Vlády SR č. 87/1995 Zb., ktorým sa vykonávajú niektoré
ustanovenia Občianskeho zákonníka výška úrokov z omeškania je o 5 percentuálnych bodov vyššia ako
základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky (2) platná k prvému dňu omeškania s plnením
peňažného dlhu.

51. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

52. Podľa § 262 ods. 1 a 2 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd
v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. (2) O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

53. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 262 ods.
1 CSP a žalobcovi, ktorý mal v konaní plný úspech, priznal nárok na náhradu trov konania potrebných
na účelné uplatňovanie práva v rozsahu 100 %.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia na Okresný súd
Martin.
Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty
na podanie odvolania.
Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa § 365 ods. 2 CSP odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu

uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Podľa § 365 ods. 3 C. s. p. odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len
do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Podľa § 366 C. s. p. prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak

a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.

V Martine, dňa 13.03.2025JUDr. Alena Káčeriková
sudkyňa