Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 4. jún 2024

Súd: Mestský súd Bratislava IV
Spisová značka: 10C/43/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1423204771
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 06. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Husová

ECLI: ECLI:SK:MSBA4:2024:1423204771.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Mestský súd Bratislava IV sudkyňou JUDr. Zuzanou Husovou v právnej veci žalobcu: M. s.r.o., A.: XX

XXX XXX, so sídlom: N. J. H. XXXX/X, XXX XX V., zast. H. H. - advokátska kancelária, s.r.o., A.: XX
XXX XXX, so sídlom: V. XX, XXX XX L. proti žalovanému: R. republika - v mene ktorej koná X. rada R.
republiky, A.: XX XXX XXX, so sídlom: X. C. G. 1, XXX XX L., o náhradu škody, takto

r o z h o d o l :

I. Súd návrh na prerušenie konania zamieta.

II. Súd žalobu zamieta.

III. Žalovanej sa náhrada trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1.ŽaloboudoručenoupôvodneMestskémusúduBratislavaIdňaXX.XX.XXXXapostúpenoutunajšiemu
súdu dňa XX.XX.XXXX sa žalobca domáhal, aby súd zaviazal žalovanú na náhradu škody vo výške X
XXX,XXU.spoluspríslušenstvomspôsobenejnesprávnymúradnýmpostupomvzmyslezákonač.XXX/
XXXX Z. z. B. uzatvoril dňa XX.XX.XXXX Zmluvu o nájme nebytových priestorov, na základe ktorej mal
od XX.XX.XXXX (čl. X ods. X.X.) začať užívať predmet nájmu - nebytový priestor slúžiaci na prevádzku
kaviarne a predaja doplnkového sortimentu. Žalobca sa pri uzatvorení predmetnej zmluvy spoliehal na
zachovanie stavu právnej istoty, ktorá implikuje nemožnosť prijímania radikálnych a nepredvídaných

zmien platnej a účinnej právnej úpravy bez adekvátnych legitimizačných dôvodov. Vymenoval výpočet
verejnomocenských všeobecne záväzných aktov prijatých Úradom verejného zdravotníctva SR v roku
XXXX, ktoré sa ho nepriaznivo dotkli a pôsobili reštriktívne vo vzťahu k jeho podnikateľskej činnosti tak,
že v príčinnej súvislosti s nimi bol obmedzený pri výkone jeho podnikateľských aktivít. K zásadnému
a nepredvídanému sprísneniu reštriktívnych opatrení došlo (najneskôr) Vyhláškou Úradu verejného
zdravotníctva Slovenskej republiky č. 263/2021 zo dňa XX.XX.XXXX a s účinnosťou od XX.XX.XXXX,
ktorou sa nariaďujú opatrenia pri ohrození verejného zdravia k obmedzeniam prevádzok a tento

stav trval až do konca kalendárneho roku XXXX. V podmienkach materiálneho právneho štátu je
nevyhnutným, aby verejnomocenskými reštrikciami dotknuté subjekty boli kompenzované za zásahy do
svojej majetkovej integrity.

2. Základom trhového hospodárstva a s ním spätej hospodárskej súťaže je voľnosť vstupu na trh
a rovnosť pravidiel správania na trhu pre všetkých účastníkov hospodárskej súťaže. Vstup na trh je
súčasťou ústavou zaručeného práva podnikať. Ďalej žalobca poukázal na princíp rovnosti zakotvený

napríklad v článku 3, 14 a 26 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, na preambulu,
článok 3 a 10 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, či články
21 a 23 Charty základných práv Európskej únie. Od princípu rovnosti sa možno odchýliť len v
prípade existencie legitimizačného dôvodu na rozdielnosť prístupu k subjektom právnej regulácie. Akje princíp rovnosti v právnom štáte porušený bez existencie relevantného legitimizačného prvku, tak
možno takýto výsledný stav nazvať diskrimináciou. Zákonodarca prijal kompenzáciu podnikateľských
subjektov za zásah do slobody podnikania počas pandémie COVID 19 (vyhláškami Úradu verejného

zdravotníctva SR), ktorá kompenzácia je obsiahnutá v zákone č. 71/2013 Z.z. o poskytovaní dotácií
v pôsobnosti Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky, kde táto zahŕňa aj dotácie na podporu
nájomného. Zvolená právna úprava bezdôvodne a nelegitímne obsahuje viacero elementov a prvkov,
ktoré na jednej strane poskytujú konkurenčnú výhodu jednej skupine podnikajúcich subjektov a na
strane druhej znevýhodňujú pozíciu druhej skupiny podnikajúcich subjektov, v závislosti od doby vzniku

užívacieho oprávnenia k predmetu nájmu. Takáto nerovnovážnosť je v rozpore s účelom práva podnikať
aprincípomrovnostiajehoderivátu-zásadyzákazudiskriminácie,žalobcanevidíaninajmenšídôvodna
diferenciáciu podpory poskytovanej podnikateľom v závislosti od doby vzniku užívateľského oprávnenia
k predmetom nájmu. Žalobca sa spoliehal na to, že bude oprávneným na získanie dotácie, avšak vo
svojej dôvere zostal sklamaný a nevidí dôvod na to, aby nebol oprávneným na požadovanie dotácie
podľa§13czákoneč.71/2013Z.z.lenztohodôvodu,žeuzatvorilzmluvuonájmenebytovýchpriestorov

v mesiaci september 2021 so začiatkom nájmu od 7. októbra XXXX, teda v čase, keď Vyhlášky Úradu
verejného zdravotníctva SR sprísňujúce režim fungovania jeho podnikania od XX.XX.XXXX logicky
predvídať nemohol.

3. Žalobca tak z hľadiska svojich priestorov, ktoré užíva na základe existencie nájomného vzťahu

osvedčeného zmluvou podľa prílohy, nespadá do časového rámca stanoveného v § 13c zákona č. XX/
XXXX Z.z. a teda nie je na tomto základe oprávneným žiadateľom o predmetnú dotáciu podľa citovaného
ustanovenia. Uvedené kritérium však nespĺňa z objektívnych dôvodov - nakoľko do XX.XX.XXXX mu
nemohli byť dané priestory prenechané do užívania, keďže ešte v tom čase neexistovali a neboli
právoplatne skolaudované. Nárok na náhradu škody je vo výške X XXX,XX U., ktorá pozostáva zo sumy

za mesiac november XXXX vo výške X XXX,XX U., za mesiac december XXXX vo výške X XXX,XX
U.. Žalobca sa bezúspešne pokúsil o predbežné prerokovanie nároku. Žalobca si je vedomý znenia
§ 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., s ktorým kategoricky nesúhlasí, toto ustanovenie považuje za
protiústavné a má za to, že je potrebné použiť metódu nie gramatického výkladu, ale teleologického
výkladu,kamspadáajvýkladaxiologický,t.j.výkladzameranýnahodnotychránenéprávnymporiadkom,

ktoré sú inkorporované do materiálneho jadra Ústavy SR. Z toho dôvodu (existencie prejudiciálnej
otázky) súčasne navrhuje, aby bolo konanie prerušené podľa § 162 ods. 1 písm. b) CSP a aby súd podal
Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na začatie konania o súlade § 13c zákona č. 71/2013 Z.z.
(v časti najneskôr od 1. augusta 2020), ale aj ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z, a § 18
ods. 3 posledná veta zákona č. 514/2003 Z.z. s Ústavou SR (najmä čl. XX ods. 4, čl. XX ods. 1 a § 1

ods. 1 Ústavy SR a axiologickým základom, na ktorom ústavný poriadok spočíva).

4. Spolu so žalobou žalobca predložil listinné dôkazy: Návrh na predbežné prerokovane nároku na
náhradu škody - vyjadrenie zo dňa XX.XX.XXXX na č. l. XX, Návrh na predbežné prerokovanie nároku
na náhradu škody zo dňa XX.XX.XXXX na č. l. XX, Potvrdenie od spoločnosti Stanica Nivy s.r.o. zo dňa

XX.XX.XXXX na č l. XX, Zmluvu o nájme nebytových priestorov zo dňa XX.XX.XXXX na č. l. XX, O.
č. XXXXXXXXXX na č. l. XX, O. č. XXXXXXXXXX na č. l. XX, O. č. XXXXXXXXXX na č. l. XX, O. č.
XXXXXXXXXX na č. l. XX.

5. Žalovaná sa vyjadrila k žalobe podaním zo dňa XX.XX.XXXX (č. l. XXX). Zotrvala na svojom

vyjadrení a právnej argumentácii, ktorú uviedla vo vyjadrení k návrhu na predbežné prerokovanie nároku
žalobcu. Považuje žalobu v celom rozsahu za nedôvodnú a za pokus žalobcu domôcť sa nároku
na náhradu škody spôsobenej legislatívnou činnosťou žalovanej - teda nároku, ktorý nielenže nemá
žiaden právny základ, ale je dokonca legislatívne explicitne vylúčený. Ide o prejav etablovaného princípu
nezodpovedania za legislatívnu činnosť, ktorú žalovaná vykonáva ako jediný zákonodarný orgán v

Slovenskej republike. Založenie zodpovednosti žalovanej za zákonodarnú činnosť by bolo v rozpore
nie len s citovaným zákonom, ale tiež povahou veci ako takou, t.j. princípom imunity a nezávislosti
zákonodarných orgánov a princípom deľby moci. V prípade úspechu takéhoto druhu žalôb by došlo
k ohrozeniu fungovania a zabezpečovania základných úloh štátu a samotná legislatívna činnosť by
bola ochromená. Žalovaná citovala rozhodnutie sp. zn. XSžo/XX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX, podľa

ktorého vychádzajúc z koncepcie materiálneho právneho štátu formovanej na Slovensku je vylúčené,
aby sa uvažovalo o právnej zodpovednosti parlamentu za prijatie nezákonného rozhodnutia schválením
návrhu zákona či za opätovné schválenie zákona vráteného Národnej rade Slovenskej republiky
prezidentom Slovenskej republiky. Žalobca, za účelom vysporiadania sa s nedostatkom existencienaplnenia skutkovej podstaty v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., formuluje právny koncept, ktorý je v
priamom rozpore s týmto právnym predpisom a to cez spochybňovanie ústavnosti zákona č. 71/2013
Z.z. (bez toho, aby bola neústavnosť konštatovaná jediným orgánom na to príslušným - Ústavný súdom

SR) a rozsiahlym právno-teoretickým (axiologickým) výkladom právnych princípov.

6. Na toto podanie žalovaného reagoval žalobca replikou zo dňa XX.XX.XXXX (č. l. XXX). Pri pohľade
na skúmanú problematiku (zodpovednosť štátu za úradný postup Národnej rady SR) z pohľadu adresáta
normotvorby a nie normotvorcu, nemôže argumentácia žalovanej obstáť, poukaz na to, že takáto úprava

má zodpovedať, resp. byť formalizovaným vyjadrením aktuálneho právneho stavu neobstojí a kľúčovým
zostáva teleologický výklad. Je síce prirodzené, že (vo všeobecnosti) zodpovedný subjekt odmieta svoju
zodpovednosť a túto by najradšej voči sebe vylúčil, avšak v podmienkach právneho štátu nutno sledovať
dodržanie princípu materiálneho právneho štátu. Žalobca je poškodeným správaním sa žalovanej v
súvislosti s prijímaním reštriktívnej právnej úpravy pre oblasť, v ktorej žalobca podniká. Žalobca sa
spoliehal na to, že bude oprávneným na získanie dotácie, avšak vo svojej dôvere zostal sklamaný a

nevidí dôvod na to, aby nebol oprávneným na požadovanie dotácie podľa §13c zákone č. 71/2013 Z.z.
len z toho dôvodu, že uzatvoril zmluvu o nájme nebytových priestorov v mesiaci september XXXX so
začiatkom nájmu od X.XX.XXXX. Prijatie daného predpisu nereflektuje hodnotové zázemie ústavného
poriadku, práve naopak, je zdrojom neistoty z hľadiska dôsledkov, ktoré spôsobuje - bezdôvodne
kategorizuje podnikateľov do dvoch skupín, kde jednej skupine určité pôžitky dopraje a druhej skupine

nie a v dôsledku absencie akéhokoľvek legitimačného dôvodu na túto právom chránenú nerovnosť pred
zákonom je takáto právna úprava zjavne neústavná.

7. Ak sa následne ustáli, že žalobca je o rovnakých kvalitách ako subjekty prvej skupiny (subjekty
dotované) a jediné, v čom sa odlišuje, je časový okamih vzniku užívacieho oprávnenia k užívaným

priestorom, pričom ako zrozumiteľne uviedol, skôr zmluvu s prenajímateľom uzatvoriť jednoducho
nemohol,nemožnohosankcionovaťnepriznanímplneníposkytovanýchinýmsubjektomvtotožnejalebo
obdobnej situácii alebo vyvodením represívnych postihov. Argument o princípe deľby moci neobstojí,
nakoľko žalobcovi nie je zrejmé, prečo by samotná deľba moci mala vylučovať zodpovednosť určitej
zložky štátnej moci (v jej organizačnom ponímaní), takýto argument považuje žalobca za tendenčný.

Teleologický argument žalovanej o tom, ako by v prípade existencie právnej zodpovednosti „došlo
k ohrozeniu fungovania a zabezpečovania základných úloh štátu a samotná legislatívna činnosť by
bola ochromená“ nemôže obstáť, nakoľko danosť tejto zodpovednosti (čím by si daný subjekt bol v
otázke právnej zodpovednosti rovný s inými) by mala naopak motivovať Národnú radu SR ku kvalitnej
normotvorbe a ak by sa sledovalo vylúčenie ohrozenia fungovania štátu, tak predsa uvedené nemožno

robiť vedome na úkor poškodených právnych subjektov. Žalobca berie na vedomie prezentovanú
rozhodovaciu činnosť súdov, avšak naďalej má za to, že v jeho individuálnom prípade, vzhľadom na
všetky špecifiká prípadu, má nárok na totožnú kompenzáciu ako iné subjekty v totožnom postavení.

8. Žalovaný sa následne vyjadril duplikou zo dňa XX.XX.XXXX (č. l. XXX). Uviedla, že odmietanie

zodpovednosti nie je svojvoľné, ale má pevný právny základ. Použijúc preto argumentáciu žalobcu,
žalovaná považuje za rovnako prirodzené, keď sa žalobca snaží presvedčiť konajúci súd, že pravda a
spravodlivosť je na jeho strane, prostredníctvom argumentácie teleologicko - hodnotového charakteru,
lebo inej cesty niet, keďže právna úprava „hovorí“ v jeho neprospech a jeho predstave o pravde a
spravodlivosti nepriznáva takú relevanciu, akú by si žalobca želal.

9. Súd sporovú vec prejednal na pojednávaní dňa XX.XX.XXXX.

10. Súd vykonal listinné dôkazy založené v spise. Súd na základe vykonaného dokazovania
oboznámením sa s dôkaznými prostriedkami nachádzajúcimi sa v spise dospel k nasledovným

skutkovým zisteniam: Medzi stranami nebolo sporné (a vyplýva to aj predložených listinných dôkazov),
že žalobca požiadal žalovaného o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Žalobca uzatvoril
dňa XX.XX.XXXX Zmluvu o nájme nebytových priestorov (č. l. XX) s prenajímateľom Stanica X.
s.r.o., ktorou prenajímateľ prenechal nájomcovi do nájmu nebytové priestory, v ktorých nájomca bude
prevádzkovať svoju prevádzku v najvyššej možnej kvalite vyhotovenia - tzv. O.. Predmet nájmu má

nájomca užívať výhradne za účelom prevádzky kaviarne a predaja doplnkového sortimentu. Doba
nájmuzačínaplynúťdňomXXXX.XXXX.Preduzatvorenímtejtozmluvydošlomedzizmluvnýmistranami
k uzatvoreniu Zmluvy o budúcej zmluve o nájme nebytových priestorov. Prenajímateľ potvrdil listom
zo dňa XX.XX.XXXX (č. l. XX), že v novembri XXXX prebehli rokovania na úrovni zmluvných stránza ohľadom možnosti zníženia nájomného v súvislosti s opatreniami prijatými orgánmi verejnej moci
na zabránenie šírenia pandémie vírusu Covid - 19. Prenajímateľ bol pripravený poskytnúť nájomcovi
zľavu z celkového nájomného, avšak v rokovaniach nebolo pokračované po upozornení, že podmienkou

poskytnutia dotácie je vznik užívateľského oprávnenia k predmetu nájmu ku dňu XX.XX.XXXX. G.
XX.XX.XXXXpodalžalobcažalovanejnávrhnapredbežnéprerokovanienárokunanáhraduškodypodľa
§ 15 a nasl. zák. č. 514/2003 Z. z. (č. l. XX). Žalovaná sa vyjadrila k tomuto návrhu (č l. XX) dňa
XX.XX.XXXX tak, že tento nárok neuznáva.

11. Právne súd vec posúdil podľa nasledovných ustanovení:

12. V zmysle § 3 ods. 1 písm. d) zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, v znení účinnom v čase podpisu Zmluvy o nájme
nebytových priestorov (ďalej len „zák. č. 514/2003 Z. z.“), štát zodpovedá za podmienok ustanovených
týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona,

pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom. Podľa § 4 ods. 1 písm. j) zák. č. 514/2003 Z.
z., vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene
štátu Národná rada Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v dôsledku nezákonného rozhodnutia ňou
vydaného alebo ak škoda bola spôsobená jej nesprávnym úradným postupom.

13.Vzmysle§9ods.1zák.č.514/2003Z.z.,štátzodpovedázaškoduspôsobenúnesprávnymúradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb; za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo

výsledok postupu Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a
d) Ústavy Slovenskej republiky a postup alebo výsledok postupu vlády Slovenskej republiky pri výkone
jej pôsobnosti podľa čl. 119 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky.

14. Podľa § 9 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z. z., právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným

postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

15. Podľa § 15 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z., nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím
o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej

nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.

16. Podľa § 16 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z. z., ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody

alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán
písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený
domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde
môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z
titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj

úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že
neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania
nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.

17. V zmysle § 13c ods. 1 zák. č. 71/2013 Z. z., o poskytovaní dotácií v pôsobnosti Ministerstva

hospodárstva Slovenskej republiky, dotáciu z rozpočtovej kapitoly ministerstva na príslušný rozpočtový
rok možno poskytnúť na úhradu nájomného, ktorým je plnenie v peniazoch, na ktoré je prenajímateľ
oprávnený podľa nájomnej zmluvy alebo obdobnej zmluvy podľa právneho poriadku iného štátu
zakladajúcej právny vzťah, ktorého obsahom je právo nájomcu užívať najneskôr od 1. augusta
2020 predmet nájmu (ďalej len „dotácia na nájomné“), ktorého užívanie na dohodnutý účel bolo

v súvislosti so zamedzením následkov šírenia nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19
opatreniami orgánov štátnej správy na úseku verejného zdravotníctva, zriaďovateľov škôl a školských
zariadení, Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky alebo uznesením vlády
Slovenskej republiky znemožnené uzavretím predmetu nájmu, prerušením vyučovania na školách a vškolských zariadeniach, podstatne obmedzené zákazom prítomnosti verejnosti v predmete nájmu alebo
obmedzením slobody pohybu a pobytu zákazom vychádzania (ďalej len „sťažené užívanie“); dotácia
na nájomné sa neposkytuje poskytovateľovi ambulantnej zdravotnej starostlivosti, ktorému sa poskytuje

úhrada za poskytnutú zdravotnú starostlivosť.

18. V zmysle § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo
veci.

19. V zmysle § 162 ods. 1 CSP, súd konanie preruší, ak b) pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že
sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov; v tom prípade podá Ústavnému súdu
Slovenskej republiky (ďalej len "ústavný súd") návrh na začatie konania,

20. Žalobca navrhol, aby súd podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na začatie konania
o súlade § 13c zákona č. 71/2013 Z.z., ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z a § 18 ods.

3 posledná veta zákona č. 514/2003 Z.z. s Ústavou SR (najmä čl. 20 ods. 4, čl. 35 ods. 1 a § 1 ods.
1 Ústavy SR a axiologickým základom, na ktorom ústavný poriadok spočíva) a aby konanie prerušil
v zmysle § 162 ods. 1 písm. b) CSP. Podľa § 162 ods. 1 písm. b) CSP možno prerušiť konanie iba
v tom prípade, ak súd dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci,
je v rozpore s Ústavou, so zákonom alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika

viazaná, a teda nie v prípade, ak k takému záveru dospela strana sporu. Súd nie je presvedčený o
rozpore žalobcom vymenovaných ustanovení s Ústavou Slovenskej republiky. Pokiaľ súd k takému
záveru nedospel, neodníma prípadným zamietnutím návrh na prerušenie konania sporovej strane právo
konať pred súdom. Žalobcom citované ustanovenia, ktoré tento považuje za protiústavné, sú vyjadrením
povinnosti štátu nakladať s prostriedkami štátneho rozpočtu zodpovedne, ďalej prejavom etablovaného

princípu nezodpovednosti za zákonodarnú činnosť a napokon negatívnym vymedzením pojmu trov
konania, ktoré samo osebe nemožno vykladať ako porušenie práva vlastniť majetok. Výrokom I. preto
súd zamietol návrh na prerušenie konania.

21. Na základe vykonaného dokazovania a citovaných zákonných ustanovení dospel súd k záveru, že

žaloba nie je dôvodná. Zákon číslo 514/2003 Z. z. upravuje predpoklady vzniku zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci ako nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný
postup, vznik škody, príčinnú súvislosť medzi nimi a podmienku, že nárok je potrebné predbežne
prerokovať s príslušným orgánom konajúcim v mene štátu. Zodpovednosť štátu za škodu je objektívna.
Pokiaľ ktorákoľvek z týchto podmienok nie je splnená, nemôže vzniknúť zodpovednosť za škodu. V

konaní nebolo sporné, že žalobca pred iniciovaním súdneho konania požiadal žalovanú o predbežné
prerokovanie nároku v zmysle § 15 zák. č.. 514/2003 Z. z. a že žalovaná nárok neuznala. Skúmaním
zvyšných predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu dospel súd k záveru, že zo strany štátu
nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, totiž podstatou nároku žalobcu bolo, že zvolená právna
úprava (zák. č. 71/2013 Z. z.) poskytuje nelegitímne a bezdôvodne konkurenčnú výhodu jednej strane

podnikajúcich subjektov, v závislosti od doby vzniku užívacieho práva k predmetu nájmu. Žalobca
nemohol v čase uzatvorenia nájomnej zmluvy predvídať sprísnenie režimu fungovania jeho podnikania,
pričom z hľadiska priestorov, ktoré užíva, nespadá do časového rámca stanoveného v § 13c zák. č.
71/2013 Z. z. Žalobca je poškodeným v dôsledku diskriminačnej právnej regulácie. Z obsahu žaloby
je zrejmé, že žalobca vidí nesprávny úradný postup vo výkone pôsobnosti Národnej rady Slovenskej

republiky podľa článku 86 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky uznášať sa na zákonoch. Súd sa
stotožňuje s procesnou obranou žalovanej, že zodpovednosť Národnej rady SR za postup pri výkone
jej zákonodarnej činnosti je výslovným ustanovením § 9 zákona č. 514/2003 Z. z. vylúčená, pričom
ide o prejav etablovaného princípu nezodpovedania za legislatívnu činnosť. Je potrebné súhlasiť aj s
argumentáciou, že zodpovednosť za legislatívnu ujmu by viedla k nedozerným následkom a navyše by

sa mohla prejaviť na tvorivej slobode zákonodarcu. Iný výklad ustanovenie § 9 ods. 1 (v znení účinnom
v rozhodnom čase) zák. č. 514/2003 Z. z. nepripúšťa. Súd odkazuje aj na žalovanou citovaný rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „NS SR“) sp. zn. 8Sžo/26/2015 zo dňa XX.XX.XXXX,

22. Na podporu vyššie uvedeného súd cituje zo štúdie L., B.: Z. zodpovednosť štátu, E. revue, XX,

XXXX, č. XX, s. XXXX-XXXX.: „...zákon ako všeobecne záväzný právny predpis predstavuje súbor
právnych noriem, ktoré sú záväznými pravidlami správania fyzických osôb a právnických osôb. Inak
povedané, každý zákon predstavuje vo svojej podstate zásah do práv a právom chránených záujmov
tým, že reguluje správanie subjektov práva, a záväzne a vynútiteľne stanovuje, čo môžu, musia, resp.nesmú konať. V opačnom prípade by zákon mal len deklaratórny charakter a nespĺňal by základnú
požiadavku normatívnosti. Okrem normatívnosti musí zákon napĺňať aj požiadavku všeobecnosti. Zákon
upravuje neurčitý počet prípadov rovnakého druhu a neupravuje postavenie konkrétnej fyzickej osoby

alebo konkrétnej právnickej osoby a nepredstavuje z toho pohľadu zásah do jej postavenia. Chápanie
zákona ako nezákonného zásahu je v rozpore s logikou a vylúčenie možnosti zákonodarcu zákonom
zasahovať do práv a právom chránených záujmov by bolo popretím charakteru zákona a jeho účelu
pri regulovaní spoločenských vzťahov. Z hľadiska ústavného princípu suverenity zákonodarnej moci
preto nemožno uvažovať o tom, či výsledok hlasovania je správny alebo nesprávny úradný postup...

Legislatívna zodpovednosť štátu predstavuje, podľa nášho názoru, osobitný druh zodpovednosti štátu
a nemožno ju subsumovať pod akúkoľvek, resp. inak vymedzenú zodpovednosť štátu.“

23. Žalobca argumentoval tým, že sa spoliehal na možnosť svojej kompenzácie a že bude oprávneným
na získanie dotácie, avšak vo svojej dôvere zostal sklamaným. S uvedeným sa podľa názoru súdu prvej
inštancie nemožno stotožniť. Zák. č. 71/2013 Z. z. je totiž v znení o poskytnutí dotácie na nájomné podľa

nájomnej zmluvy alebo obdobnej zmluvy zakladajúcej právny vzťah, ktorého obsahom je právo nájomcu
užívať najneskôr od 1. augusta XXXX predmet nájmu účinným od XX.XX.XXXX do súčasnosti a k jeho
novelizácii nedošlo napríklad ani na jar XXXX, ani na jeseň XXXX (poznámka súdu: od XX.XX.XXXX do
XX.XX.XXXX bolo možné poskytnúť dotáciu vo vzťahu k nájomným zmluvám s právom užívať predmet
nájmu najneskôr od XX.XX.XXXX). B. bol ohľadne začiatku užívania predmetu nájmu teda novelizovaný

raz, naposledy s účinnosťou od XX.XX.XXXX a žalobca sa nemohol, ako uvádza spoliehať na to, že
bude spôsobilým subjektom na poskytnutie dotácie v čase podpisu nájomnej zmluvy (t. j. XX.XX.XXXX),
nakoľko zákonodarca následné zmeny tohto ustanovenia neprijímal. Javí sa, že dotácie sa týkali tzv.
prvej vlny covidu. Súd zároveň zastáva názor, že takéto konanie ani nemožno označiť za diskriminačné,
ale išlo jednoducho o spôsob nakladania s prostriedkami zo štátneho rozpočtu, ktorý nie je bezodný

a dotácie nie sú nárokovateľné, postup zákonodarcu možno označiť za vyjadrenie finančnej politiky
štátu, ktorý sa môže rozhodnúť, že ďalšie dotácie práve v dôsledku šetrenia prostriedkov už poskytovať
nebude(predstavmesinapríklad,žebypandemickásituáciatrvaladesaťrokov,odštátupotomnemožno
spravodlivo požadovať, že bude poskytovať dotácie, ak prostriedky potrebuje na zabezpečenie iných
úloh štátu). V čase podpisu nájomnej zmluvy bolo znenie zákona také, že sa vzťahovalo na zmluvy so

začiatkom užívania predmetu nájmu najneskôr od 1. augusta XXXX a pokiaľ žalobca očakával, že mu
napriek tomu bude poskytnutá dotácia, musel by predpokladať prijatie retroaktívnej novely v budúcnosti.
Žalobca konal pri plnom vedomí podnikateľského rizika, ktoré nemožno prenášať na štát. Súčasne súd
poukazuje aj na princíp ignorantia legis non excusat.

24. V nadväznosti na právo podnikať, ktoré zakotvuje Ústava Slovenskej republiky v článku 35 súd
dopĺňa, že jednoznačne počas pandémie Covid - 19 dochádzalo k obmedzeniu základných práv (aj
iných, nielen práva podnikať, ale napríklad aj slobody pohybu), ale išlo o zásah legitímny, ktorého
cieľom bola ochrana verejného zdravia a eliminovanie šírenia nákazy, pričom k podobným opatreniam
pristupovali aj iné štáty. Chaotickosť prijímaných právnych noriem, na ktorú poukazuje žalobca, mohla

byť podľa názoru súdu spôsobená bezprecedentnou pandemickou situáciou v novodobej histórii, keď
jednoducho naše štátne orgány nemali skúsenosť s takýmto stavom.

25. Právny zástupca žalobcu argumentoval na pojednávaní dňa 04.06.2024, že v prípade porušenia
povinnosti štátu transponovať smernicu EÚ riadne a včas, je štát za takúto nekvalitnú normotvorbu

zodpovedný a to jednak voči Európskej únii, prípadne možno zodpovednosť vyvodiť priamo aj zo
strany fyzických a právnických osôb. Poukázal preto na to, že pokiaľ môže vzniknúť v tomto prípade
zodpovednosť štátu, bolo by opätovne diskriminačné, ak by nemala existovať zodpovednosť štátu za inú
nekvalitnú zákonodarnú činnosť. K uvedenému súd prvej inštancie uvádza, že zodpovednosť štátu za
škodu spôsobenú porušením únijného práva vyplynula z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, ktorá

je pre Slovenskú republiku záväzná a je ňou viazaná, ale existenciu takejto zodpovednosti nemožno
ďalejrozširovaťnaprípadyvznikuzodpovednostizaškodu,ktorúnášprávnyporiadokvýslovnevylučuje.

26. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd v súlade s § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd
prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Žalovaná bola v konaní úspešná

v celom rozsahu, avšak žiadne trovy jej nevznikli, nakoľko ide o štát konajúci prostredníctvom Národnej
rady Slovenskej republiky, ktorý poveruje úkonmi vo vzťahu k súdu svojich zamestnancov, resp. osoby
v štátnozamestnaneckom či služobnom pomere.Poučenie:

Proti výroku I. nie je prípustné odvolanie. (§ 357 písm. n) a contrario).

Proti výrokom II. a III. tohto rozsudku možno podať odvolanie na Mestský súd Bratislava IV v lehote
15 dní odo dňa jeho doručenia. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie
vydané. Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)a

čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že:
a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má uvedenú vadu, ak táto vada mala vplyv na
rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len
do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b)
sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní
došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez
svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný nesplní povinnosť uloženú týmto rozsudkom, môže oprávnený podať návrh na vykonanie
exekúcie podľa Exekučného poriadku.