Rozsudok – Vyživovacie povinnosti ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 28. november 2024

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 14CoP/85/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1322205766
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomír Bundzel

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2024:1322205766.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľubomíra Bundzela a sudcov JUDr.

Róberta Foltána a JUDr. Kristíny Srnkovej vo veci oprávneného na výživné, medzičasom plnoletého
A. A., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom B. XXXX/XX, C. D. – E., do času nadobudnutia plnoletosti
zastúpeného kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Pezinok, pracovisko
Senec, Krátka 1, Senec, dieťa rodičov matky – F. A., nar. X.XX.XXXX, bytom B. XXXX/XX, C. D. – E.,
zastúpenej advokátkou JUDr. Margarétou Chlebovou, so sídlom Pod Vtáčnikom 3, 831 01 Bratislava
proti povinnému platiť výživné – otcovi A. A. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. H. XXX/X, XXX XX I.,
zastúpenémuadvokátkouJUDr.MartouHeidingerovou,sosídlomVysoká32,81106Bratislava,vkonaní

o zvýšenie výživného na medzičasom plnoleté dieťa, o odvolaní otca ako povinného proti rozsudku
Mestského súdu Bratislava III č.k. B3-40P/227/2022-128 zo dňa 14.11.2023 takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v časti výroku I. o výživnom
p o t v r d z u j e .

II. V časti výroku II. o zročnom výživnom rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a
vec mu v r a c i a v tejto časti na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1.

Súd prvej inštancie rozsudkom č.k. B3-40P/227/2022-128 zo dňa 14.11.2023 zmenil rozsudok
Okresného súdu Bratislava III, č.k. B3-38P/254/2014-32 zo dňa 21.10.2014 v časti výroku o vyživovacej
povinnosti otca tak, že otec je povinný prispievať na v tom čase maloletého A. A. sumou 580
eur mesačne, vždy do 15 dňa v mesiaci vopred s účinnosťou od 12.12.2022 (výrok I.). Súčasne
prvoinštančnýsúdrozhodolonedoplatkunazročnomvýživnomzaobdobieod12.12.2022do14.11.2023
v sume 3.300 eur, ktorý mu bol povolený zaplatiť v troch mesačných splátkach vo výške 1.100 eur spolu
s bežným výživným pod stratou výhody splátok (výrok II.). V zostávajúcej časti bol rozsudok Okresného

súdu Bratislava III nezmenený (výrok III.). O trovách konania bolo rozhodnuté tak, že žiaden z účastníkov
nemá nárok na ich náhradu (výrok IV.).

2.
Svoje rozhodnutie právne odôvodnil aplikáciou ustanovení § 62 ods. 1 až 5, § 75 ods. 1, § 78 ods. 1
zák. č. 36/2005 Z.z. o rodine (ďalej len Zákon o rodine) a vecne tým, že návrh oprávneného na zvýšenie
výživného je dôvodný.

3.
Súd prvej inštancie konštatoval, že otec toho času už plnoletého syna A. je schopný si výkonom svojej
práce ako chirurg zabezpečiť také finančné prostriedky, ktoré by boli postačujúce na krytie súdomurčeného výživného. Uviedol, že výživné zvýšené na 580 eur mesačne je adekvátnym výživným, ktoré
zohľadňuje odôvodnené potreby syna A. ako aktívneho športovca ako aj reálne možnosti a schopnosti
povinného – otca, ktorý má iba jednu vyživovaciu povinnosť. Tento záver vyplýva aj z rozsudku

Najvyššieho súdu SR zo dňa 20.2.2019, č.k. 3Cdo/236/2018, zaoberajúci sa uplatňovaním princípu
potencionality príjmov osoby povinnej platiť výživné. Súd prvej inštancie mal za to, že zvýšenie
výživného, vzhľadom na pomery oboch povinných rodičov, ich zárobkové schopnosti a možnosti ako
i s ohľadom na odôvodnené potreby maloletého, je potrebné považovať za primerané. V tejto súvislosti
tiež uviedol, že samostatným dôvodom pre zvýšenie výživného je uplynutie času od poslednej úpravy

výživného otca k synovi, keď v čase rozvodového rozsudku medzi rodičmi v tom čase maloletého
A. (21.10.2014) uplynula doba 9-tich rokov a za tento čas sa pomery na strane maloletého dieťaťa
výrazne zmenili. V tom čase maloletý prešiel z prvého stupňa základnej školy na druhý stupeň a neskôr
zo základnej školy na gymnázium, pričom už len samotné uplynutie obdobie 9-tich rokov odôvodňuje
zvýšenie nákladov na výživu a výchovu syna A.. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že schopnosti
rodiča predstavujú subjektívne kritérium určovania rozsahu vyživovacej povinnosti a rozumieme nimi

vlastnosti dané telesnými a duševnými schopnosťami konkrétnej osoby povinného, zdravotným stavom,
vlohami, nadaním, nadobudnutými vedomosťami a získanými skúsenosťami. Z hľadiska vyživovacej
povinnosti je pritom podstatné, ako sa prejavia v reálnych schopnostiach dosahovania príjmu. Bolo
zistené, že otec je lekár – chirurg, pričom v jeho poslednom zamestnaní, kde je stále oficiálne stále
zamestnaný dosahoval pomerne vysoký zárobok viac ako 3.000 eur v čistom. Prvoinštančný súd pri

rozhodovaní vychádzal zo skutkového stavu zisteného v čase vyhlásenia rozsudku a preto nemôže
pri rozhodovaní zobrať do úvahy predpokladané, ale len reálne podložené skutočnosti. Samotné
tvrdenie otca, že odíde z I., chce dať výpoveď a presťahuje sa do J. za účelom zníženia nákladov
preto zostávajú v rovine subjektívnych, ničím nepodložených tvrdení jednej zo strán sporu/účastníkov
konania. Súd prvej inštancie tiež zdôraznil, že otec sa nemôže vzdať výhodnejšieho zamestnania alebo

majetkového prospechu, ako to avizuje, bez toho, aby to nemalo vplyv na výšku výživného. Konštatoval,
že samotné výživné predchádza všetky ostatné výdavky povinného otca a má absolútnu prioritu pred
inými výdavkami.

4.

Pokiaľ ide o zročné výživné, tak súd prvej inštancie uviedol, že toto predstavuje za obdobie od
12.12.2022 (deň podania návrhu na súdu) do 14.11.2023 (deň vyhlásenia rozsudku) spolu sumu 3.300
eur, ktoré mu súd na žiadosť právnej zástupkyne otca povolil otcovi splácať v troch nasledujúcich
splátkach po 1.100 eur mesačne, spolu s bežným výživným pod stratou výhody splátok. V tejto časti
prvoinštančný súd svoje rozhodnutie žiadnym spôsobom neodôvodnil.

5.
Proti rozsudku súdu prvej inštancie, výrokom I. a II., ktorými súd rozhodol o zvýšení výživného
a o zročnom výživnom, podal v zákonnej lehote odvolanie povinný. Namietal, že zo strany súdu prvej
inštancie došlo k neodôvodnenému zvýšeniu výživného na toho času už plnoletého syna A., keď nebolo

prihliadané na odôvodnené potreby oprávneného ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery
povinného. Ďalej poukázal na to, že matka oprávneného naučila na luxusný spôsob života, keď chodia
spolu na lyžovačky do Rakúska, nákladné letné dovolenky a pod.. Pokiaľ ide o príjem, tak uviedol, že
v čase podania návrhu ho mal vo výške 2.853 eur, a to z dôvodu, že často pracoval nadčasy a tiež
bral nočné služby, čo bolo na úkor jeho zdravia. Nevedel uviesť, dokedy bude zvládať takúto pracovnú

záťaž, a to vzhľadom aj na jeho vek ako aj náročnosť povolania. V závere svojho odvolania poukázal na
to, že medzičasom prišiel o prácu, pretože spoločnosť G. priestory polikliniky na K. XXX H. I. predala,
pričom tu predtým pracoval. Znamená to, že z tohto zamestnania musel odísť. Ďalej namietal, že súd
nebral do úvahy, že v čase pojednávania bol práceneschopný, bol nútený odísť žiť mimo I., pretože by
nemal z čoho pravidelne uhrádzať hypotéku na byt. Toho času je jeho trvalý pobyt na adrese J. XXX,

XXX XX J.. Vzhľadom k svojmu zhoršenému zdravotnému stavu nie je schopný vykonávať náročnú
prácu chirurga. Ďalej namietal, že súd prvej inštancie pochybil aj v tom, že na pojednávaní konal bez
jeho prítomnosti, pričom to bolo v čase, keď bol práceneschopný. Po ukončení pracovnej neschopnosti
bol nútený sa prihlásiť do evidencie uchádzačov o zamestnanie, čím sa mu značne zníži jeho mesačný
príjem. Žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti o výživnom a zročnom

výživnom zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, resp. ho zaviazal prispievať zvýšeným výživným na
syna A. vo výške 350 eur mesačne.

6.K odvolaniu povinného sa vyjadrila matka oprávneného, ktorá žiadala rozsudok súdu prvej inštancie
v napadnutej časti potvrdiť ako vecne správny. Dôvody uvádzané povinným v odvolaní považovala za
výslovne účelové, keď povinný mal od začiatku predmetnej veci záujem iba predlžovať súdne konanie,

tak aby maloletý už nadobudol plnoletosť. Poukázala tiež na to, že dôvodom na zvýšenie výživného
je už len uplynutie času od posledného určenia výživného na oprávneného. Od poslednej úpravy
pomerov uplynula doba 9-tich rokov, pričom pomery na strane oprávneného (náklady na jeho výživu
a výchovu vzrástli niekoľkonásobne). Nesúhlasila s tvrdením povinného, že oprávnený vedie luxusný
spôsob života a ani nie je naučený na vysoký štandard, náklady na jeho výchovu a výživu sú primerané

jeho veku a aktivitám (hrá za národný reprezentačný tím vo vodnom póle). Poukázala aj na rozsudok
Najvyššieho súdu SR zo dňa 20.2.2019, č.k. 3Cdo/236/2018, z ktorého vyplýva, že pri uplatnení
princípu potencionality príjmov osoby povinnej platiť výživné oprávnenej osobe súd neprihliada len na
skutočné (faktické) príjmy povinného, ktoré dosahuje v čase vyhlásenia rozsudku, ale vychádza z jeho
potencionálnych príjmov, to znamená z príjmov, ktoré povinný (potencionálne) mohol mať vzhľadom na
svoj vek, zdravotný stav, schopnosti, stupeň dosiahnutého vzdelania a jeho zamerania, prax, jazykové

znalosti, dopyt na trhu práce.

7.
Kolízny opatrovník žiadal rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť.

8.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo podané
včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie
prípustné (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§
363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal

napadnuté rozhodnutie bez ohľadu na rozsah a dôvody odvolania (§ 65 a § 66 CMP), bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej
inštancie je potrebné v časti výroku I. o výživnom potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP a v časti výroku
II. o zročnom výživnom zrušiť a vec mu vrátiť v tejto časti na ďalšie konanie podľa § 389 ods. 1 písm.
b) CSP.

9.
Podľa § 62 ods. 1, 2, 4 a 5 Zákona o rodine, plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich
zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť. Obaja rodičia prispievajú
na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo

podieľať sa na životnej úrovni rodičov. Pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliada na to, ktorý
z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Ak rodičia žijú spolu, prihliadne súd aj na starostlivosť
rodičov o domácnosť. Výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Pri skúmaní schopností,
možností a majetkových pomerov povinného rodiča súd neberie do úvahy výdavky povinného rodiča,
ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť.

10.
Podľa § 65 ods. 1 Zákona o rodine, ak rodičia maloletého dieťaťa spolu nežijú, súd upraví rozsah ich
vyživovacej povinnosti alebo schváli ich dohodu o výške výživného.

11.
Podľa § 75 ods. 1 Zákona o rodine, pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby
oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti
a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu
výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané

majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie.

12.
Podľa § 76 ods. 1 Zákona o rodine, výživné sa platí v pravidelných opakujúcich sa sumách, ktoré sú
zročné vždy na mesiac dopredu.

13.Podľa § 77 ods. 1 Zákona o rodine, právo na výživné sa nepremlčuje. Možno ho však priznať len odo
dňa začatia súdneho konania. Výživné pre maloleté dieťa možno priznať najdlhšie na dobu troch rokov
spätne odo dňa začatia konania, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa.

14.
Výživným sa rozumejú náklady na uspokojovanie všetkých životných potrieb toho, komu je poskytované
v súvislosti s jeho všestranným rozvojom, tak po stránke fyzickej, ako aj po stránke duševnej. Pri
rozhodovaníourčenírozsahuvyživovacejpovinnostimásúdvychádzaťjednakzovšeobecnýchhľadísk,

t.j. zo skúmania odôvodnených potrieb dieťaťa; rozsah ktorých je rôzny vzhľadom na vek, zdravotný
stav, spôsob prípravy na budúce povolanie, nadanie, záujmy dieťaťa; a vychádza zároveň aj z reálnych
možností a schopností rodičov dieťaťa plniť si svoju vyživovaciu povinnosť. Medzi týmito dvoma
kritériami platí zásada priamej úmernosti, ktorá je plne v súlade s normatívnou zásadou, že dieťa má
právo žiť na takej úrovni, na akej žijú jeho rodičia. Odôvodnenými potrebami sú aj také potreby, ktoré nie
sú celkom bežné, ale zároveň sú pre vývoj dieťaťa prospešné, napr. rekreačné, kultúrne, a pod.. Rozsah

odôvodnených potrieb osoby odkázanej na výživné, je teda súčasne závislý od reálnych schopností a
možností osôb povinných poskytovať výživné, t.j. od ich zárobkových schopností a možností, počtu ich
celkových vyživovacích povinností, majetkových pomerov a pod..

15.

Zmenu pomerov v zmysle § 78 ods. 1 Zákona o rodine možno definovať ako stav odlišný od stavu,
ktorý bol rozhodujúci pri predchádzajúcom rozhodovaní. Zásadne musí ísť o zmenu závažnejšieho
charakteru, teda o zmenu podstatnú a trvalú. Ak je pred súdom takáto zmena pomerov preukázaná, či na
strane oprávnených detí alebo povinných rodičov, je opodstatnený záver súdu pre zvýšenie výživného,
resp. zníženie výživného. V danom prípade nebolo sporné, že od posledného rozhodovania o výživnom

vo vzťahu k oprávnenému nastala zmena pomerov na jeho strane odôvodňujúca zvýšenie vyživovacej
povinnosti. Podľa názoru odvolacieho súdu v danom prípade boli splnené podmienky pre zvýšenie
výživného, keď rodič má povinnosť prispievať na výživu dieťaťa až do času, kým dieťa nie je schopné sa
samo živiť. Je nepochybné, že od ostatného rozhodovania o výživnom uplynulo dlhšie časové obdobie
(v čase rozhodovania odvolacieho súdu už 10 rokov), teda už len samotným uplynutím doby došlo

objektívne k podstatnej zmene pomerov na strane toho času už plnoletého dieťaťa, kedy prirodzene
vzrástli jeho potreby na bežné životné náklady ako aj záujmovú činnosť.

16.
Súd prvej inštancie postupoval v zmysle vyššie uvedených zákonných ustanovení, keď vyhodnotil, že je

v schopnostiach a možnostiach otca ako povinnej osoby prispievať na výživu medzičasom už plnoletého
A. sumou 580 eur mesačne počnúc od podania návrhu (tento návrh podávala matka v tom čase
maloletého A.), pričom k zvýšeniu vyživovacej povinnosti došlo od podania návrhu, t.j. od 12.12.2022
zo sumy 280 eur na 580 eur mesačne, čo zodpovedá oprávneným potrebám oprávneného. Súd prvej
inštancie vo veci vykonal potrebné dokazovanie v časti určenia výšky výživného na oprávneného,

vec správne právne posúdil a vyvodil z nej aj správny právny záver. Bolo zistené, že naposledy
bola vyživovacia povinnosť otca k synovi A. upravená v roku 2014, od tej doby sa výrazne zmenili
pomery tak na strane oprávneného ako aj jeho rodičov, ďalej vzrástli náklady na jeho výživu, výchovu,
vzdelanie a záujmovú činnosť, resp. športovú činnosť. Znamená to, že v čase poslednej úpravy
výživného mal oprávnený 8 rokov, pričom v čase podania návrhu na zvýšenie výživného mal rokov 17.

Je nepochybné, že jeho nároky na stravu, oblečenie vzrástli, naviac syn A. je aktívnym športovcom, keď
hrá vodné pólo, pričom za členstvo v klube platí matka 110 eur. Bolo zistené, že matka oprávneného je
zamestnaná v spoločnosti J. L. M. F., pričom jej čistý mesačný príjem predstavuje 1.230,39 eur. Pokiaľ
ide o povinného, tak tento bol zamestnaný ako chirurg v spoločnosti G. H. I., pričom jeho mesačný príjem
predstavuje cca 3.100 eur mesačne.

17.
Odvolací súd považuje za potrebné k veci uviesť, že pre určenie výšky vyživovacej povinnosti je
smerodajná životná úroveň každého z rodičov, pretože platí prvoradá premisa, že dieťa má právo
podieľať sa na životnej úrovni každého svojho rodiča. Základnou podmienkou správneho určenia

vyživovacej povinnosti rodiča k dieťaťu je vyhodnotenie nákladov na dieťa, ktoré musí súd urobiť reálne
tak, aby vystihovalo potreby dieťaťa ku dňu vyhlásenia rozsudku. Na povinnosť stabilizovať výšku
nákladov na dieťa nemôže súd rezignovať. Výška mesačných nákladov na dieťa má predstavovať
vyčíslenie všetkých pravidelných a nepravidelných platieb na dieťa tak, aby bola jednoznačne určiteľná.Náklady na dieťa predstavujú všetky náklady potrebné na uspokojenie jeho potrieb. Medzi tie základné
patrí bývanie, stravovanie, a ošatenie, hygienické potreby a drogéria, zdravotná starostlivosť, školské
potreby, náklady súvisiace s plnením školskej dochádzky, preprava dieťaťa, poplatky za záujmovú

činnosť, prípadné náklady na mobilný telefón a pod. len základné bežné potreby dieťaťa pokrýva
vyživovacia povinnosť rodičov len v tom prípade, ak sú možnosti a schopnosti rodiča slabé, alebo
objektívne obmedzené a nedovoľujú poskytnúť dieťaťu viac. V tejto súvislosti ďalej odvolací súd dodáva,
že po stanovení konkrétnej výšky priemerných mesačných nákladov na dieťa je potrebné, aby súd určil
mieru, ktorou sa na stanovených mesačných nákladoch bude každý z rodičov podieľať, zohľadniac jeho

zárobkové možnosti a schopnosti (subjektívne a objektívne, majetkové pomery, životnú úroveň, počet
iných vyživovacích povinnosti a ich výška, plnenia vyživovacej povinnosti aj osobnou starostlivosťou
o dieťa a starostlivosťou o domácnosť, ktorej je dieťa členom, plnenie vyživovacej povinnosti aj vecnými
plneniami nad rámec určeným súdnym rozhodnutím a pod).

18.

V predmetnej veci súd prvej inštancie postupoval vecne správne, keď zisťoval skutočnosti podstatné
pre rozhodnutie o návrhu matky na úpravu výkonu rodičovských práv a povinností (v čase podania
návrhu matky bol syn A. maloletý) z hľadiska jeho odôvodnených potrieb, príjmu rodičov, ich schopností,
možností a majetkových pomerov (§ 62 a nasl. Zákona o rodine). Pod odôvodnenými potrebami
dieťaťa treba rozumieť zabezpečenie všetkých jeho potrieb týkajúcich sa stravovania, ošatenia, bývania,

zdravotnej starostlivosti, hygieny a aj športovej činnosti. V tejto súvislosti je potrebné si uvedomiť,
že uvedenú sumu je možné vyčísliť len orientačne, s prihliadnutím na vek dieťaťa, ako aj jeho
potreby (či už denné alebo mimoriadne). Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že súd pri ustálení
bežných nákladov na stravu, ošatenie, hygienické potreby vychádza zo všeobecných cien tovarov
primeraných veku dieťaťa, pričom matka nie je povinná predkladať pokladničné bločky z nákupov týchto

bežných vecí pre dieťa. Samotné určenie výšky výživného je individuálne v každom jednom prípade.
Vodiacou zásadou na určenie výšky výživného na strane povinného je miera jeho schopností, možností
a majetkových pomerov aj na strane oprávneného.

19.

V súvislosti s podanými námietkami otca odvolací súd konštatuje, že náklady na odôvodnené potreby
t.č. už plnoletého syna A. nemožno považovať za nadhodnotené (cca 800 eur). Taktiež je potrebné
dať do pozornosti, že náklady dieťaťa tvoria aj platby za bývanie, resp. pomerná časť týchto platieb,
náklady na zdravotnú starostlivosť, ďalej hygienu ako aj na športovú činnosť. Pri určovaní miery, ktorou
sa na odôvodnených nákladoch oprávneného podieľa každý z rodičov, treba prihliadať aj na osobnú

starostlivosť matky, a to hlavne v danom prípade do dovŕšenia plnoletosti oprávneného, ktorou bola
čiastočne kompenzovaná časť jej vyživovacej povinnosti k nemu. Kritériá rozhodné pre určovanie výšky
výživnéhonadieťasúupravenév§62anasl.Zákonaorodine(príjem,schopnosti,možnostiamajetkové
pomery rodiča). Podľa názoru odvolacieho súdu je v schopnostiach otca platiť výživné vo výške 580
eur mesačne na oprávneného, nakoľko otec je zamestnaný ako chirurg s príjmom vo výške 3.100 eur

mesačne netto, pričom ďalšie vyživovacie povinnosti nemá. V priebehu konania povinný nedokladoval
ukončenie svojho zamestnania ako aj dôvod prípadného ukončenia pracovného pomeru v spoločnosti
G.. Ako naznačil aj súd prvej inštancie, pri posudzovaní schopností a možností povinného rodiča nie sú
rozhodné jeho skutočné zárobkové (majetkové) pomery, ale jeho reálne možné zárobkové (majetkové)
pomery, dané napr. jeho fyzickým stavom, nadaním, množstvom získaných vedomostí a pracovnými

skúsenosťami. Princíp potencionality príjmov má prednosť pred princípom fakticity príjmov. Životná
úroveň povinného rodiča nemôže byť posudzovaná len so zreteľom na súčasne dosahovaný (prípadne
len tvrdený) príjem. Majetkové a osobné pomery je nutné posudzovať komplexne, pričom je potrebné
zohľadniť aj skutočné možnosti, schopnosti, dosiahnutú kvalifikáciu, reálne možnosti na trhu práce, ale
i vôľu i snahu každého z rodičov dosiahnuť čo najvyšší zárobok. K týmto predpokladom je potrebné

prihliadnuť najmä vtedy, ak by sa niektorý z rodičov vyhýbal plneniu vyživovacej povinnosti, prípadne
by využitie svojich schopností a možností úmyselne či neúmyselne zanedbával. Je nepochybné, že od
poslednej úpravy výživného uplynula doba desiatich rokov, (ak odvolací súd berie do úvahy aj konanie
na odvolacom súde), v tom čase maloletý navštevoval 2. ročník základnej školy a v čase podania
návrhu na súd 2. ročník gymnázia. Taktiež aj príjmy rodičov boli v čase posledného rozhodovania

rôzne, keď matka poberala v roku 2014 príjem 900 eur mesačne, t.č. 1.230 eur mesačne a pokiaľ
ide o otca, tak tento v čase posledného rozhodovania o výživnom mal príjem 1.500 eur a t.č.
3.100 eur mesačne netto. Žiadnemu z rodičov nepribudla ďalšia vyživovacia povinnosť. Pokiaľ ide
o povinným namietané procesného pochybenie súdu prvej inštancie, tak toto nemožno považovať zadôvodnú námietku, pretože pojednávanie konané dňa 14.11.2023 sa uskutočnilo za prítomnosti právnej
zástupkyne povinného. Okrem toho z odpisu potvrdenia o dočasnej pracovnej neschopnosti povinného
vyplýva, že tento bol neschopný práce od 16.10.2023 s tým, že dátum predpokladaného skončenia

práceneschopnosti bude 30.10.2023. V ďalšom priebehu konania súdu prvej inštancie nebol predložený
iný relevantný doklad, ktorý by ospravedlňoval povinného z neúčasti na pojednávaní. Naviac z odpisu
potvrdenia o dočasnej pracovnej neschopnosti vyplýva, že povinný mal časové vymedzenie povolených
vychádzok od 10.00 hod. do 12.00 hod. a od 14.00 hod. do 16.00 hod., a to počnúc od 17.10.2023.

20.
Pokiaľ ide o rozhodnutie súdu prvej inštancie týkajúce sa zročného výživného na oprávneného, tak
z odôvodnenia rozsudku nie je možné zistiť ako dospel prvoinštančný súd v časti nedoplatku na zročnom
výživnom k takejto výške (3.300 eur), pričom je zjavné, že nebola zohľadnená alikvótna časť dní
od podania návrhu (12.12.2022) do konca mesiaca december 2022 a tiež nie je zrejmé na základe
čoho prvoinštančný súd povolil otcovi zaplatiť zročné výživné v troch splátkach vo výške 1.100 eur

spolu s bežným výživným. Znamená to, že v tejto časti prvoinštančný súd svoje rozhodnutie žiadnym
spôsobom neodôvodnil, znemožnil účastníkom preskúmať správnosť rozsudku v tejto časti, týkajúcej
sa zročného výživného.

21.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti určenia
výživného podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil a rozsudok súdu prvej inštancie v časti
nedoplatku na zročnom výživnom podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil a podľa § 391 ods. 1 CSP ho
vrátil súdu prvej inštancie v tejto časti na ďalšie konanie.

22.
V ďalšom konaní súd prvej inštancie bude konať už len o zročnom výživnom, čo znamená, že vec
včastizročnéhovýživnéhoznovuprejedná,opätovnerozhodneovýške nedoplatkuzročnéhovýživného
a pokiaľ povinnému povolí zaplatiť tento nedoplatok v splátkach odôvodní svoje závery tak, aby
tieto boli preskúmateľné, a to aj v časti zročného výživného. Súd prvej inštancie je viazaný právnym

názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 CSP), po dodržaní uvedených procesných ustanovení vo veci
opätovne rozhodne a svoje nové rozhodnutie v časti zročného výživného odôvodní tak, aby zodpovedalo
požiadavke presvedčivosti a preskúmateľnosti (§ 220 ods. 2, § 2, 3, 4 ods. 2 CSP). V novom rozhodnutí
rozhodne aj o trovách konania, vrátane trov konania odvolacieho (§ 396 ods. 3 CSP).

23.
Odvolacísúdpovažujezapotrebnédodať,žepodľakonštantnejsúdnejjudikatúry(napríkladrozhodnutie
Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 209/2004) súd nemusí v odôvodnení svojho rozhodnutia dať
odpovede na úplne všetky otázky (resp. námietky) nastolené účastníkmi konania, ale len na tie,
ktoré majú pre vec podstatný význam. Súd teda svoje rozhodnutie založil na vyššie uvedených

relevantných skutočnostiach a nepovažoval za potrebné vyjadrovať sa ku všetkým početným, ale vo
vzťahu k predmetnému rozhodnutiu nepodstatným pripomienkam, námietkam a tvrdeniam vznášanými
v priebehu konania jeho účastníkmi.

24.

Odvolací súd prijal rozhodnutie jednomyseľne, pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 420 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne(§ 421 ods. 1 C. s. p.).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C. s. p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C. s. p.).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C. s. p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C. s. p.).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 C. s. p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C. s. p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C. s. p.).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 C. s. p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C. s. p.).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C. s. p.).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C. s. p.).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.
s. p.).