Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 27. marec 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 9Co/82/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1423204771
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Huszár

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1423204771.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Huszára a členov senátu

JUDr. Magdalény Florekovej a JUDr. Zuzany Posluchovej, v právnej veci žalobcu: Cafesta s.r.o., Ulica
Pavla Mudroňa 7436/9, Trnava, IČO: 53 753 488, zastúpeného: Michal Mrva - advokátska kancelária,
s.r.o. (skrátený názov: MM-AK, s.r.o.), Trenčianska 38, Bratislava, IČO: 50 145 860, proti žalovanému :
Slovenská republika v mene ktorej koná Národná rada Slovenskej republiky, so sídlom Nám. Alexandra
Dubčeka 1, Bratislava, o náhradu škody, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Bratislava
IV sp. zn. 10C/43/2023-137 zo dňa 04. júna 2024, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch II., III. potvrdzuje.

Odvolanie žalobcu proti výroku I. odmieta.

Žalovaný nemá voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol tak, že : I. Súd návrh na prerušenie konania
zamieta. II. Súd žalobu zamieta. III. Žalovanému sa náhrada trov konania nepriznáva.

1.1. Vo svojom rozhodnutí opísal zistený skutkový stav vo veci (odsek 10. napadnutého rozsudku),

pričom svoje rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ustanoveniami § 3 ods. 1 písm. d), § 9
ods. 1, § 9 ods. 4, § 15 ods. 1, § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej ako „zákon č. 514/2003
Z.z.“), ako aj ustanovením § 13c ods. 1 zákona č. 71/2013 Z.z. o poskytovaní dotácií v pôsobnosti
Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky (ďalej ako „zákon č. 71/2013 Z.z.“). Súd prvej inštancie
mal vykonaným dokazovaním za preukázané, že podanou žalobou sa žalobca voči žalovanému
domáhal, aby ho súd zaviazal na náhradu škody vo výške 7.054,88 € spolu s príslušenstvom spôsobenej

nesprávnym úradným postupom Národnej rady v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. Medzi stranami
nebolo sporné, že žalobca so spoločnosťou Stanica Nivy s.r.o. dňa 15.06.2021 uzatvoril zmluvu o
budúcej zmluve o nájme nebytových priestorov. Na jej podklade dňa 30.09.2021 uzatvoril žalobca s
prenajímateľomStanicaNivys.r.o.zmluvuonájmenebytovýchpriestorov,ktorouprenajímateľprenechal
nájomcovi (žalobcovi) do nájmu nebytové priestory, v ktorých mal žalobca prevádzkovať kaviareň a
predaj doplnkového sortimentu. Spoločnosť Stanica Nivy s.r.o. potvrdila listom zo dňa 09.06.2022, že
v novembri 2021 prebehli rokovania so žalobcom ohľadom možnosti zníženia nájomného v súvislosti

s opatreniami prijatými orgánmi verejnej moci na zabránenie šírenia pandémie vírusu Covid - 19.
Spoločnosť Stanica Nivy s.r.o. bola pripravená poskytnúť žalobcovi zľavu z celkového nájomného,
avšak v rokovaniach nebolo pokračované po upozornení, že podmienkou poskytnutia dotácie je vznik
užívateľského oprávnenia k predmetu nájmu ku dňu 01.08.2020. Podstata nároku žalobcu vzhľadom nauvedené tak spočívala v tom, že zvolená právna úprava (zákon č. 71/2013 Z. z.) poskytuje nelegitímne
a bezdôvodne konkurenčnú výhodu jednej strane podnikajúcich subjektov v závislosti od doby vzniku
užívacieho práva k predmetu nájmu. Žalobca nemohol v čase uzatvorenia nájomnej zmluvy predvídať

sprísnenie režimu fungovania jeho podnikania, pričom z hľadiska priestorov, ktoré užíva, nespadá do
časovéhorámcastanovenéhov§13czák.č.71/2013Z.z.Žalobcabolpretonázoru,žejepoškodenýmv
dôsledku diskriminačnej právnej regulácie, pričom nesprávny úradný postup videl vo výkone pôsobnosti
Národnej rady Slovenskej republiky podľa článku 86 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky uznášať sa
na zákonoch.

1.2. Súd prvej inštancie sa s právnou argumentáciou žalobcu nestotožnil, a na základe vykonaného
dokazovania a citovaných zákonných ustanovení dospel k záveru, že žaloba žalobcu nie je dôvodná.
Zákon číslo 514/2003 Z.z. upravuje predpoklady vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci ako nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup, vznik škody,
príčinnú súvislosť medzi nimi a podmienku, že nárok je potrebné predbežne prerokovať s príslušným

orgánom konajúcim v mene štátu. Zodpovednosť štátu za škodu je objektívna. Pokiaľ ktorákoľvek
z týchto podmienok nie je splnená, nemôže vzniknúť zodpovednosť za škodu. V konaní nebolo
sporné, že žalobca pred iniciovaním súdneho konania požiadal žalovanú o predbežné prerokovanie
nároku v zmysle § 15 zák. č.. 514/2003 Z. z. a že žalovaná nárok neuznala. Skúmaním zvyšných
predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu dospel súd k záveru, že zo strany štátu nedošlo k

nesprávnemu úradnému postupu, totiž podstatou nároku žalobcu bolo, že zvolená právna úprava
(zákon č. 71/2013 Z. z.) poskytuje nelegitímne a bezdôvodne konkurenčnú výhodu jednej strane
podnikajúcich subjektov, v závislosti od doby vzniku užívacieho práva k predmetu nájmu. Žalobca
nemohol v čase uzatvorenia nájomnej zmluvy predvídať sprísnenie režimu fungovania jeho podnikania,
pričom z hľadiska priestorov, ktoré užíva, nespadá do časového rámca stanoveného v § 13c zák. č.

71/2013 Z. z. Žalobca je poškodeným v dôsledku diskriminačnej právnej regulácie. Z obsahu žaloby
je zrejmé, že žalobca vidí nesprávny úradný postup vo výkone pôsobnosti Národnej rady Slovenskej
republiky podľa článku 86 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky uznášať sa na zákonoch. Súd sa
stotožňuje s procesnou obranou žalovaného, že zodpovednosť Národnej rady SR za postup pri výkone
jej zákonodarnej činnosti je výslovným ustanovením § 9 zákona č. 514/2003 Z. z. vylúčená, pričom

ide o prejav etablovaného princípu nezodpovedania za legislatívnu činnosť. Je potrebné súhlasiť aj s
argumentáciou, že zodpovednosť za legislatívnu ujmu by viedla k nedozerným následkom a navyše
by sa mohla prejaviť na tvorivej slobode zákonodarcu. Iný výklad ustanovenie § 9 ods. 1 (v znení
účinnom v rozhodnom čase) zák. č. 514/2003 Z. z. nepripúšťa. Súd v rozhodnutí na podporu svojich
argumentov poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžo/26/2015 zo dňa

26.05.2016, ako aj na štúdie BALOG, B.: Legislatívna zodpovednosť štátu, Justičná revue, 65, 2013, č.
10, s. 1217-1236. Súd prvej inštancie sa nestotožnil ani s argumentáciou žalobcu, v zmysle ktorej sa
žalobca spoliehal na možnosť svojej kompenzácie v podobe oprávnenia na získanie dotácie. Zákon č.
71/2013 Z. z. bol pred začiatkom užívania predmetu nájmu po vypuknutí COVID - 19 novelizovaný len
raz, naposledy s účinnosťou od 09.12.2020 a žalobca sa nemohol, ako uvádza, spoliehať na to, že bude

spôsobilým subjektom na poskytnutie dotácie v čase podpisu nájomnej zmluvy (t. j. 30.09.2021), keďže
zákonodarca následné zmeny tohto ustanovenia neprijímal. Súd zároveň zastával názor, že takéto
konanie zákonodarcu nemožno označiť za diskriminačné, pretože išlo jednoducho o spôsob nakladania
s prostriedkami zo štátneho rozpočtu, ktorý nie je bezodný a dotácie nie sú nárokovateľné. Postup
zákonodarcu možno označiť za vyjadrenie finančnej politiky štátu, ktorý sa môže rozhodnúť, že ďalšie

dotácie práve v dôsledku šetrenia prostriedkov už poskytovať nebude. Žalobca tak konal pri plnom
vedomí podnikateľského rizika, ktoré nemožno prenášať na štát. Súčasne súd poukázal aj na princíp
ignorantia legis non excusat.

1.3. V závere svojho rozhodnutia prvoinštančný súd poukázal na skutočnosť, že počas pandémie

Covid - 19 dochádzalo k obmedzeniu viacerých základných práv (napr. slobody pohybu), nie len práva
podnikať. Išlo však o zásah legitímny, ktorého cieľom bola ochrana verejného zdravia a eliminovanie
šírenia nákazy, pričom k podobným opatreniam pristupovali aj iné štáty. V súvislosti s tvrdeniami žalobcu
ohľadom zodpovednosti štátu za nekvalitnú zákonodarnú činnosť v kontexte Európskej únie súd prvej
inštancie zdôraznil, že zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú porušením úniového práva vyplynula z

judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, ktorá je pre Slovenskú republiku záväzná a je ňou viazaná, ale
existenciu takejto zodpovednosti nemožno ďalej rozširovať na prípady vzniku zodpovednosti za škodu,
ktorú náš právny poriadok výslovne vylučuje.1.4. Žalobca počas konania tiež navrhol, aby súd podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na
začatie konania o súlade § 13c zákona č. 71/2013 Z. z., ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003
Z. z a § 18 ods. 3 posledná veta zákona č. 514/2003 Z. z. s Ústavou SR (najmä čl. 20 ods. 4, čl. 35

ods. 1 a § 1 ods. 1 Ústavy SR a axiologickým základom, na ktorom ústavný poriadok spočíva), a aby
konanie prerušil v zmysle § 162 ods. 1 písm. b) CSP. Keďže však žalobcom napadnuté ustanovenia
zákonov sú vyjadrením povinnosti štátu nakladať s prostriedkami štátneho rozpočtu zodpovedne, ďalej
prejavom etablovaného princípu nezodpovednosti za zákonodarnú činnosť, a napokon negatívnym
vymedzením pojmu trov konania, ktoré samo osebe nemožno vykladať ako porušenie práva vlastniť

majetok, súd nebol presvedčený o rozpore týchto ustanovení s Ústavou Slovenskej republiky, a preto
návrh na prerušenie konania zamietol.

1.5. O trovách konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení § 255 ods. 1 C.s.p.. Žalovaný
bol v konaní úspešný v celom rozsahu, avšak žiadne trovy mu nevznikli, pretože ide o štát konajúci
prostredníctvom Národnej rady Slovenskej republiky, ktorý poveruje úkonmi vo vzťahu k súdu svojich

zamestnancov, resp. osoby v štátnozamestnaneckom či služobnom pomere. Súd vzhľadom na uvedené
žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal.

2. Uvedený rozsudok napadol v celom rozsahu včas podaným odvolaním žalobca domáhajúc sa jeho
zmeny tak, že odvolací súd žalobe v celom rozsahu vyhovie a žalobcovi prizná nárok na náhradu

trov konania v celom rozsahu. Súd podľa žalobcu nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby
uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, pričom
súd prvej inštancie podľa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca považoval rozsudok v časti

týkajúcej sa zamietnutia návrhu na prerušenie konania za nepreskúmateľný, pretože súd sa selektívne
priklonil k právnym názorom žalovaného bez toho, aby kriticko-hodnotiacim prístupom a racionálnou
úvahou zhodnotil argumenty žalobcu týkajúce sa nesúladu § 13c zákona č. 71/2013 Z. z. a § 9 ods. 2
zákona č. 514/2003 Z.z. s Ústavou SR. Tvrdenie súdu, že zodpovednosť za legislatívnu ujmu by viedla k
nedozerným následkom označil za absurdné, pričom zastával názor, že tvorivá sloboda zákonodarcu nie

je (a ani nesmie byť) absolútna. Sú to práve ústavnoprávne limity, ktoré ju obmedzujú a ich rešpektovanie
musí byť vynútiteľné. Žalobca v odvolaní ďalej tvrdil, že názor prezentovaný v štúdiu G.. L., ktorý súd v
rozsudku čiastočne citoval, nie je v slovenskej právnej vede všeobecne akceptovaný a viaceré uznávané
a rešpektované autority s ním výslovne nesúhlasia (napr. doc. Ľ. a prof. Š. v časopise „Zo súdnej praxe“
č. 1/2012). Rovnako žalobca v odvolaní uviedol, že v mnohých štátoch už bola absolútnej imunity

zákonodarcu prekonaná (napr. v Španielsku) a v súčasnosti sa už jeho zodpovednosť (i keď s určitými
limitmi) pripúšťa.

2.1. Protiústavnosť § 13c zákona č. 71/2013 Z. z. videl žalobca v tom, že zvolená právna úprava
bezdôvodne a nelegitímne obsahuje viacero elementov a prvkov, ktoré na jednej strane poskytujú

konkurenčnú výhodu jednej skupine podnikajúcich subjektov, na strane druhej znevýhodňujú pozíciu
druhej skupiny podnikajúcich subjektov v závislosti od doby vzniku užívacieho oprávnenia k predmetu
nájmu. Takáto nerovnovážnosť je podľa žalobcu v rozpore s účelom práva podnikať, princípom rovnosti
a jeho derivátu - zásady zákazu diskriminácie. Uvedená diferenciácia nedáva podľa žalobcu racionálny
význam, je nelogická, nesprávna, nespravodlivá a diskriminačná. Právny princíp rovnosti ustanovuje

povinnosť právnej regulácie vychádzajúcej z rovnosti právnych subjektov (v rovine ich postavenia aj
nárokov,čipovinností)aodchýleniesajemožnévtedyalenvtedy,akktomuexistujelegitimizačnýfaktor,
ktorý však v prípade žalobcu absentuje. Podľa žalobcu tak došlo k porušeniu princípu rovnosti, keď
podnikateľským subjektom v totožnom postavení bol poskytnutý diametrálne odlišný prístup pri právnej
ochrane (pri voľbe regulácie poskytovania dotácií za verejnomocenský zásah do slobody podnikania).

Podľa žalobcu ide o pochybenie zákonodarcu, ktoré je v terminológii zákona č. 514/2003 Z. z. zjavným
nesprávnym úradným postupom. Ustanovenie § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. je preto podľa
názoru žalobcu zjavne neústavné, keďže znamená limitáciu zodpovednosti štátu voči občanom a iným
subjektom za výkon štátnej moci prostredníctvom kompetentných orgánov.

3. Na odvolanie žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný, ktorý navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie ako vecne správny potvrdiť. Vnímal podanú žalobu, ako aj samotné odvolanie, za pokus
žalobcu domôcť sa nároku na náhradu škody spôsobenej legislatívnou činnosťou žalovaného - teda
nároku, ktorý nielenže nemá žiaden právny základ, ale je dokonca legislatívne explicitne vylúčený (§9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.). Žalobca za účelom vysporiadania sa s nedostatkom existencie
zákonných podmienok vzniku nároku na náhradu škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. formuluje
právny konštrukt, ktorý je v priamom rozpore s týmto právnym predpisom, a to cez spochybňovanie

ústavnosti zákona č. 71/2013 Z.z. bez toho, aby bola neústavnosť konštatovaná jediným orgánom
na to príslušným - Ústavný súdom SR. Žalovaný so žalobcom tvrdeným nelegitímnym zásahom do
rovnosti právnych subjektov prostredníctvom ustanovenie § 13c zákona č. 71/2013 Z. z. nesúhlasil,
keď sa v plnom rozsahu stotožnil s argumentáciou súdu obsiahnutou v napadnutom rozsudku. V čase
podpisu nájomnej zmluvy zo strany žalobcu ustanovenie § 13c zákona č. 71/2013 Z. z. viazalo dotáciu

na úhradu nájomného na zmluvy so začiatkom užívania predmetu nájmu najneskôr od 1. augusta
2020. Pokiaľ žalobca očakával, že mu napriek tomu bude poskytnutá dotácia, musel by predpokladať
prijatie retroaktívnej novely v budúcnosti. Okrem toho bol žalovaný názoru, že v prípade úspechu
takéhoto druhu žalôb (ktoré vyplynú z bezúspešného uspokojenia obdobných návrhov na náhradu
škody), by došlo k ohrozeniu fungovania a zabezpečovania základných úloh štátu a samotná legislatívna
činnosť by bola ochromená. Je nepochybné, že štát je nositeľom početného množstva povinností, ktoré

mu vyplývajú z titulu jeho postavenia, ktoré by iba ťažko efektívne napĺňal pod ťarchou početných
nárokov uplatňovaných jednotlivcami, ktorí sa domnievajú, že boli negatívne (diskriminačne) zasiahnutí
legislatívnou činnosťou. Ak by aj takýto druh zodpovednosti v právnom poriadku SR existoval, je iba
logické, že by existovali aj podmienky, pravidlá a základné ukazovatele, ktoré by určovali kto, kedy a
za akých podmienok sa takejto zodpovednosti môže dovolávať. V rámci procesnej obrany žalovaný

poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 26.05.2016 č. k. 8Sžo/26/2015.

4. Ďalšie vyjadrenia stany sporu súdu nedoručili.

5. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací preskúmal a prejednal vec v zmysle § 379 a

380 ods. 1 C.s.p. v napadnutom rozsahu t.j. v celom rozsahu, bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a
dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné čo sa týka výroku ktorým bola žaloba zamietnutá
(výrok II.) a jeho odvolanie proti výroku, ktorým súd zamietol návrh na prerušenie konania (výrok I.) je
potrebné odmietnuť.

6. Podľa § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto
zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri
výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom.

6.1. Podľa § 4 ods. 1 písm. j) zákona č. 514/2003 Z. z. vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená
orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Národná rada Slovenskej republiky, ak
škoda vznikla v dôsledku nezákonného rozhodnutia ňou vydaného alebo ak škoda bola spôsobená jej
nesprávnym úradným postupom.

6.2.Podľa§9ods.1zákonač.514/2003Z.z.štátzodpovedázaškoduspôsobenúnesprávnymúradným
postupom.Zanesprávnyúradnýpostupsapovažujevýkonprávomociorgánomverejnejmoci,priktorom
dôjde k porušeniu právnou normou ustanoveného predpísaného postupu alebo k porušeniu účelu, ku
ktorému postup orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci smeruje. Za nesprávny úradný postup sa
považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom

ustanovenejlehote,nečinnosťorgánuverejnejmociprivýkoneverejnejmoci,zbytočnéprieťahyvkonaní
alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

6.3. Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo
výsledok postupu Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a

d) Ústavy Slovenskej republiky a postup alebo výsledok postupu vlády Slovenskej republiky pri výkone
jej pôsobnosti podľa čl. 119 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky.

6.4. Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím

o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.6.5. Podľa § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z., ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu
škody alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný

orgán písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený
domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde
môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z
titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj
úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že

neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania
nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.

6.6. Podľa § 13c ods. 1 zákona č. 71/2013 Z. z. dotáciu z rozpočtovej kapitoly ministerstva na príslušný
rozpočtový rok možno poskytnúť na úhradu nájomného, ktorým je plnenie v peniazoch, na ktoré
je prenajímateľ oprávnený podľa nájomnej zmluvy alebo obdobnej zmluvy podľa právneho poriadku

iného štátu zakladajúcej právny vzťah, ktorého obsahom je právo nájomcu užívať najneskôr od 1.
augusta 2020 predmet nájmu (ďalej len „dotácia na nájomné“), ktorého užívanie na dohodnutý účel
bolo v súvislosti so zamedzením následkov šírenia nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19
opatreniami orgánov štátnej správy na úseku verejného zdravotníctva, zriaďovateľov škôl a školských
zariadení, Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky alebo uznesením vlády

Slovenskej republiky znemožnené uzavretím predmetu nájmu, prerušením vyučovania na školách a v
školských zariadeniach, podstatne obmedzené zákazom prítomnosti verejnosti v predmete nájmu alebo
obmedzením slobody pohybu a pobytu zákazom vychádzania (ďalej len „sťažené užívanie“); dotácia
na nájomné sa neposkytuje poskytovateľovi ambulantnej zdravotnej starostlivosti, ktorému sa poskytuje
úhrada za poskytnutú zdravotnú starostlivosť.

6.7. Civilný sporový poriadok v ustanovení § 387 ods. 2 C.s.p. dáva odvolaciemu súdu možnosť,
v prípade, že sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia obmedziť sa
len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia prípadne, doplniť na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

7. Po oboznámením sa s obsahom spisu má odvolací súd zato, že súd prvej inštancie riadne zistil
skutkový stav veci v zmysle § 215 ods. 1 C.s.p. V preskúmavanej veci rozhodnutie súdu prvej inštancie
zodpovedápožiadavkámkladenýmnaodôvodneniesúdnehorozhodnutiavzmysle§220C.s.p.,pretože
súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným

spôsobom opísal priebeh konania a stanoviská strán sporu k prejednávanej veci, výsledky vykonaného
dokazovania riadne zhodnotil, keď dôsledne rozviedol ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré
nie, z ktorých jednotlivých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Súd
prvej inštancie citoval ustanovenia zákona č. 514/2003 Z. z., ako aj ustanovenia zákona č. 71/2013
Z. z., ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery, ktoré ho viedli

k zamietnutiu žaloby a to pre absenciu nesprávneho úradného postupu ako jedného zo základných
predpokladov zodpovednosti štátu za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. (pozri odsek 21 až 22.
odôvodnenia napadnutého rozsudku). Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká
aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich
účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvej inštancie s ohľadom na vykonané dokazovanie odôvodnil prečo

považovalnárokžalobcuzanedôvodný.Súdprvejinštancietedasvojerozhodnutiepatričnýmspôsobom
odôvodnil (§ 220 ods. 2 a 3 C.s.p.) na ktoré odôvodnenie poukazuje aj odvolací súd a s ktorým sa s
poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p. v celom rozsahu stotožňuje a na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozsudku považuje potrebné uviesť nasledovné fakty.

8. V prvom rade odvolací súd má zato, že súd prvej inštancie správne posúdil otázku zodpovednosti
Národnej rady SR za postup pri výkone jej zákonodarnej činnosti, keďže táto je výslovným ustanovením
§ 9 zákona č. 514/2003 Z. z. vylúčená, pričom ide o prejav etablovaného princípu nezodpovedania za
legislatívnu činnosť. Zákon ako všeobecne záväzný právny predpis predstavuje súbor právnych noriem,
ktoré sú záväznými pravidlami správania fyzických osôb, právnických osôb, ale aj samotného štátu. Inak

povedané, každý zákon predstavuje vo svojej podstate zásah do práv a právom chránených záujmov
tým, že reguluje správanie subjektov práva a záväzne a vynútiteľne stanovuje, čo môžu, musia, resp.
nesmú konať. V opačnom prípade by zákon mal len deklaratórny charakter a nespĺňal by základnú
požiadavku normatívnosti. Dôležité ale je, že zákon upravuje neurčitý počet prípadov rovnakého druhua neupravuje postavenie konkrétnej fyzickej osoby či právnickej osoby, a nepredstavuje z tohto pohľadu
konkrétny zásah do jej postavenia. Fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže napadnúť zásah do jej
práva a právom chránených záujmov prijatím zákona, pretože takýto zásah je podstatou normotvornej

činnosti. Ak ústavodarca priznal takejto činnosti spôsobilosť ukladať povinnosti, ústavne splnomocnil
Národnú radu Slovenskej republiky na prijímanie takýchto právnych predpisov, ktorými sa zasahuje
do právneho postavenia subjektov práva. Ich prijímanie preto nemôže byť chápané ako nesprávny
úradný postup podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Uvedené závery ustálila aj súdna prax, keď dospela k
záveru, že normotvornú činnosť nemožno považovať za úradný postup. Prijímanie právnych predpisov

nie je vykonávaním úradného postupu vo vzťahu ku konkrétnym účastníkom a chýba tak príčinná
súvislosť medzi normotvornou činnosťou a škodou, keďže vzťah príčiny a následku musí byť priamy,
bezprostredný a neprerušený. Na základe uvedeného, keď nejde o úradný postup podľa zákona o
zodpovednosti za škodu, nemôže takýmto postupom (normotvorným) byť spôsobená škoda podľa tohto
zákona (pozri uznesenie Najvyššieho súdu SR , sp. zn. 1Cdo/43/2009). Iný výklad ustanovenie § 9 ods.
1 (v znení účinnom v rozhodnom čase) zákona č. 514/2003 Z. z. nepripúšťa.

8.1. Odvolací súd poukazuje ďalej nato, že koncom januára 2020 bol v Európe oficiálne zaznamenaný
prvý prípad ochorenia COVID-19. V priebehu niekoľkých týždňov sa ochorenie rozšírilo do celej
Európskej únie, čo väčšinu členských štátov prinútilo, aby zaviedli opatrenia na spomalenie miery
šírenia infekcie. Výnimkou nebola ani Slovenská republika. Išlo o situáciu v novodobej histórii natoľko

bezprecedentnú, že štát bol nútený za účelom ochrany života a zdravia svojho obyvateľstva podniknúť
legislatívne kroky, ktoré na to, aby boli efektívne, museli dočasne zasiahnuť do iných, ústavou
garantovaných práv a slobôd (slobody pohybu a pobytu, práva združovať sa, práva podnikať a pod.).
Reštriktívne opatrenia boli prijímané nie len na úrovni zákonov prostredníctvom jediného ústavodarného
a zákonodarného orgánu Slovenskej republiky - Národnej rady Slovenskej republiky (žalovaného),

ale aj prostredníctvom podzákonných právnych predpisov vydaných orgánmi štátnej správy, ktorým
túto právomoc zákon explicitne prisudzoval. Jednými z týchto opatrení boli práve opatrenia Úradu
verejného zdravotníctva Slovenskej republiky, ktorými bolo dočasne nariadené uzatvorenie všetkých
maloobchodných prevádzok a všetkých prevádzok poskytujúcich služby, medzi ktoré spadal aj žalobca.
Išlo bez pochyby o opatrenia, ktoré mali negatívny dopad na podnikateľské subjekty. Národná rada

Slovenskej republiky preto pristúpila k prijatiu zákona č. 155/2020 Z. z., ktorým došlo k novelizácií
zákona č. 71/2013 Z. z., a to tak, že sa ustanovil zákonný rámec pre poskytovanie podpory podnikateľom
vykonávajúcim podnikateľskú činnosť alebo poskytujúcim služby zákazníkom na základe nájomnej
zmluvy, ktorým bola v dôsledku prijatých mimoriadnych opatrení podstatne obmedzená možnosť predaja
tovaru alebo poskytovania služieb, a tým znížená schopnosť tvoriť zisk a platiť nájomné. Predmetný

zákon zaviedol mechanizmus, ktorý mal zabezpečiť poskytovanie dotácií transparentným a efektívnym
spôsobom, a to tak, aby sa dotácia dostala k adresátovi podpory v čo najkratšom čase. Od 17.06.2020
tak zákon č. 71/2013 Z. z. v ustanoveniach § 13c stanovoval podmienky, ktoré bolo nutné splniť na to,
aby bola žiadateľovi poskytnutá dotácia na úhradu nájomného. Jednou z podmienok bolo, aby nájomca
mal v zmysle nájomnej zmluvy právo užívať predmet nájmu najneskôr od 01.02.2020 (§ 13c ods. 1

zákona č. 71/2013 Z. z.), pričom sa na zmeny nájomnej zmluvy alebo obdobnej zmluvy podľa právneho
poriadku iného štátu, ku ktorým došlo po 12.03.2020 na účely dotácie na nájomné neprihliadalo (§ 13c
ods. 3 zákona č. 71/2013 Z. z.). Rovnako bolo stanovené, že dotáciu na nájomné možno poskytnúť
nájomcovivovýške,vakejbolaposkytnutázľavaznájomnéhonazákladedohodymedziprenajímateľom
a nájomcom, najviac však vo výške 50 % nájomného za obdobie sťaženého užívania (§ 13c

ods. 6 zákona č. 71/2013 Z. z.). Neskôr bola prijatá (od vypuknutia pandémie) v poradí druhá novelizácia
zákona č. 71/2013 Z. z., a to prostredníctvom zákona č. 349/2020 Z. z. účinného od 09.12.2020.
Cieľom druhej novelizácie bolo naďalej riešiť pretrvávajúce negatívne následky obmedzení súvisiacich
s opatreniami prijatými v rámci tzv. druhej vlny pandémie choroby COVID-19 na podnikateľské subjekty
v Slovenskej republike. Hlavnou zmenou zákona, dotýkajúcou sa predmetného sporu, bolo posunutie

termínu užívania predmetu nájmu, ako jednej z podmienok poskytnutia dotácie na úhradu nájomného,
z pôvodného 01.02.2020 na 01.08.2020 (§ 13c ods. 1 zákona č. 71/2013 Z. z.).

8.2. V kontexte vyššie uvedených skutočností odvolací súd zastáva názor, že sa nie je možné stotožniť s
argumentácioužalobcu,ževyššieuvedenáprávnaúpravajevovzťahuknemudiskriminačná,nelogická,

nesprávna a nespravodlivá. V prvom rade dáva odvolací súd za pravdu súdu prvej inštancie, ktorý v
rozsudku uviedol, že žalobca nesplnil zákonom stanovené podmienky na získanie dotácie. Žalobca so
spoločnosťou Stanica Nivy s.r.o. dňa 15.06.2021 uzatvoril zmluvu o budúcej zmluve o nájme nebytových
priestorov.Najejpodkladedňa30.09.2021uzatvorilžalobcasprenajímateľomStanicaNivys.r.o.zmluvuo nájme nebytových priestorov, ktorou prenajímateľ prenechal nájomcovi (žalobcovi) do nájmu nebytové
priestory, v ktorých mal žalobca prevádzkovať kaviareň a predaj doplnkového sortimentu. Žalobca tak v
čase uzatvorenia zmluvy o budúcej zmluve o nájme nebytových priestorov (15.06.2021) mal vedomosť

o tom, že nespĺňa zákonom stanovené podmienky na získanie dotácie (tieto podmienky boli platné a
účinné už od 01.08.2020). Aj napriek tomu žalobca k uzavretiu zmluvy pristúpil, t. j. učinil rozhodnutie
v rámci svojej podnikateľskej činnosti, ktoré spadá pod tzv. podnikateľské riziko. Toto rozhodnutie
urobil žalobca v čase pretrvávajúcej epidemickej pandémie, ktorá sa vo „vlnách“ vracala a následne
ustupovala,čomureflektovaliajlegislatívneopatreniavpodoberôznychdruhovobmedzenítýkajúcichsa

nie len fyzických, ale aj právnických osôb. Takéto podnikateľské riziko však žalobca nemôže preniesť na
iné subjekty, v tomto prípade na žalovanú. Keďže žalobca mal vedomosť o tom, že zákonom stanovené
podmienky na získanie dotácie nespĺňa, avšak dotáciu poberať chcel, nič mu nebránilo zvoliť si pre účely
nájmu iný nebytový priestor, t. j. priestor, ktorý bol v rozhodnom (zákone určenom) období skolaudovaný
a pripravený na užívanie. Vzhľadom na uvedené skutočnosť, že žalobca predmet nájmu nemohol
mať v dôsledku jeho neskorého skolaudovania v užívaní v zákonom stanovenej lehote nie je chybou

zákonodarcu, za ktorú by mal niesť v akejkoľvek forme zodpovednosť.

8.3. Odvolací súd ďalej podotýka, že vyššie uvedená právna úprava platila pre všetky podnikateľské
subjekty podnikajúce vo sfére maloobchodného predaja a poskytovania služieb rovnako bez
akýchkoľvek diskriminačných faktorov, keďže všetky podnikateľské subjekty mali rovnaké podmienky

na jej získanie. Okrem toho nejde ani o úpravu nelogickú, nesprávnu či nespravodlivú, za ktorú ju
vo svojom odvolaní označil žalobca. Štát disponuje obmedzenými finančnými zdrojmi, ktoré boli v
čase prebiehajúcej pandémie o to vzácnejšie. Štátna pomoc vyhradená na podporu podnikateľských
subjektov formou dotácií preto nebola neobmedzenou, a bolo nutné pre jej poskytovanie nastaviť
podmienky a limity. Ak by zákonodarca napríklad presne nedefinoval termín, od ktorého musel

podnikateľský subjekt užívať predmet nájmu, mohlo by sa stať, že by za účelom získania dotácií
dochádzalo k uzatváraniu „fiktívnych“ nájomných zmlúv od momentu, kedy by sa tieto subjekty o
možnosti získania dotácií zo strany štátu dozvedeli. Z rovnakého dôvodu obsahovala predmetná právna
úprava aj časové limity týkajúce sa zmeny nájomnej zmluvy, na ktoré sa pre účely poskytnutia dotácie
neprihliadalo (§ 13c ods. 3 zákona č. 71/2013 Z. z.). Ak by tomu tak nebolo, mohli by si subjekty umelo

(len formálne) po nadobudnutí účinnosti zákona navýšiť výšku nájomného, keďže od tejto sa odvíjala
aj výška dotácie (§ 13c ods. 6 zákona č. 71/2013 Z. z.). Uvedená situácia by bola nie len nežiaducou,
ale aj neúnosnou, keďže štátom zamýšľaná finančná pomoc, ktorá v dôsledku navýšených výdavkov
štátu spojených s pandémiou Covidu-19 bola limitovaná, by neskončila u podnikateľských subjektov,
ktoréjuzaúčelompreklenutianepriaznivýchekonomickýchdopadovspojenýchspandémioupotrebovali

najviac. Vzhľadom na uvedené preto podľa názoru odvolacieho súdu nešlo zo strany žalovaného o
žalobcomtvrdenéfavorizovanieurčitejskupinypodnikateľskýchsubjektov,aleišlolenostanoveniejasne
definovaných, pre všetky subjekty rovnakých kritérií, za splnenia ktorých bol štát ochotný vypomôcť
podnikateľským subjektom v čase prebiehajúcej pandemickej situácie formou dotácií na nájomnom.

8.4. Rovnako správne prvoinštančný súd posúdil aj argumentáciu žalobcu spočívajúcu v žalobcovom
„spoliehaní sa“ na zmenu právnej úpravy spôsobom, ktorý by žalobcovi poberanie dotácií umožnil.
Žalobca očakával, že zákonodarca prostredníctvom novelizácie zákona č. 71/2013 Z. z. opätovne upraví
kritériá poberania dotácií - konkrétne posunie termín, od ktorého bolo potrebné v zmysle nájomnej či inej
obdobnej zmluvy predmet nájmu užívať. Odvolací súd upozorňuje, že zmena právnej úpravy nie je nikým

garantovaná, ani nárokovateľná. Okrem toho urobenie podnikateľských rozhodnutí na podklade takto
stanovených očakávaní zmeny zákona je prinajmenšom krokom neuvážlivým, keďže pri legislatívnom
procese existuje nespočetne veľa faktorov, ktoré na prijatie (novely) zákona majú priamy vplyv (od stavu
dostupných verejných financií, potreby ich využitia v inom sektore, až po podporu návrhu zo strany
vládnucich politických strán). Odvolací súd preto opätovne aj v tomto prípade uzatvára, že žalobca konal

pri plnom vedomí podnikateľského rizika, ktoré nemožno prenášať na štát.

9. Odvolacie námietky žalobcu preto neboli spôsobilé spochybniť správnosť napadnutého rozsudku a
odvolací súd sa nimi nezoberal, keď tieto nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci.
Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach konštantne pripomína a odvolací súd sa s týmto v plnej miere

stotožňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami konania, ale
len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny
základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami konania.
Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právnyzáklad rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo strán konania
na spravodlivé súdne konanie (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, IV. ÚS
112/05). Samotná skutočnosť, že žalobca sa nestotožňuje s právnymi závermi súdu prvej inštancie,

nemôže viesť k záveru o ich zjavnej neodôvodnenosti a neznamená ani oprávnenie odvolacieho súdu
nahradiť správne právne názory súdu prvej inštancie jeho vlastnými, len preto, že nezodpovedajú
predstavám žalobcu o tom, ako má súd vo veci rozhodnúť, keď súd prvej inštancie sa neodchýlil
príslušných ustanovení Civilného sporového poriadku, zákona č. 514/2003 Z.z. a ani nepoprel ich účel
a význam, keď dospel k záveru že žaloba žalobcu nie je dôvodná z dôvodov uvedených vyššie.

10. Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej t.j. v
zamietajúcej časti (výrok II.) v zmysle § 387 ods. 1,2 C.s.p. ako vecne správny potvrdil vrátane výroku
o náhrade trov konania (výrok III.) o ktorých súd prvej inštancie správne rozhodol v zmysle § 255 ods.
1, § 262 ods. 1 C.s.p., vzhľadom na úspechu žalovaného v konaní, ktorému náhradu trov konanie
nepriznal z dôvodu, že mu žiadne trovy konania nevznikli.

10. Žalobca odvolaním napadol celý výrok rozsudku súdu prvej inštancie, t.j. aj výrok ktorým zamietol
návrh žalobcu na prerušenie konania (výrok I.). Civilný sporový poriadok v § 357 písm. n/ pripúšťa
odvolanie voči uzneseniu o prerušení konania podľa § 162 ods. 1 písm. a/ a § 164 C.s.p., teda iba
proti pozitívnemu rozhodnutiu súdu prvej inštancie, ktorým konanie prerušil, (podľa tam uvedených

zákonných ustanovení). Ak súd rozhodne negatívne, teda konanie nepreruší, ako v tomto prípade, keď
zamietol návrh na prerušenie konania, odvolanie prípustné nie je (pozri aj Uznesenie Najvyššieho súdu
SR zo 4. decembra 2018, sp. zn. 1Obo/15/2018). Z uvedených dôvodov odvolací súd odvolanie žalobcu
proti výroku rozsudku ktorým zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania podľa § 386 písm. c/ C.s.p.
odmietol.

11. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods.
1 a § 262 ods. 1 C.s.p. V odvolacom konaní bol plne úspešný žalovaný preto by mu vznikol nárok na
náhradu trov odvolacieho konania. Civilný sporový poriadok výslovne nerieši situáciu ak strana, ktorá na
základe procesných ustanovení má nárok na náhradu trov konania, o náhradu trov zjavne neprejavila

záujem, bola v konaní pasívna a podľa obsahu spisu jej v odvolacom konaní ani žiadne trovy nevznikli.
Na daný prípad nie sú k dispozícii ani analogicky použiteľné ustanovenia Civilného sporového poriadku
alebo iného zákona (analogia legis alebo iuris). Ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa
obsahu spisu v konaní žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov Civilného sporového
poriadku, zakotvujúcim procesnú ekonómiu, rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov

konania nepriznáva (pozri Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. februára 2018 sp.
zn. 7 Cdo 14/2018). Vzhľadom na uvedené, keďže z obsahu vyplýva, že žalovanému v odvolacom
konaní trovy nevznikli, rozhodol odvolací súd tak, že žalovaný nemá voči žalobcovi nárok na náhradu
trov odvolacieho konania, a preto už o výške náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. nebude
potrebné rozhodnúť súdom prvej inštancie.

12. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 10
zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov,
§ 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/jepredmetomdovolaciehokonanialenpríslušenstvopohľadávkyavýškapríslušenstva včasezačatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods.1 C.s.p.).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta C.s.p.).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods.2 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods.2 C.s.p.).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods.1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods.2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 421 C.s.p. možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.).

Dovolacídôvodsavymedzítak,že dovolateľuvedieprávneposúdenieveci,ktorépokladázanesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods.2 C.s.p.).