Rozsudok – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 31. marec 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 8Co/43/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7821202846
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Agnesa Hricová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7821202846.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Agnesy Hricovej a členov

senátu Mgr. Miloša Greguša a JUDr. Denisy Novotnej Mlinárcsikovej v spore žalobcu: Slovenská
republika, zastúpená správcom: LESY Slovenskej republiky, štátny podnik, so sídlom v Banskej Bystrici,
Námestie SNP 8, IČO: 36 038 351, proti žalovanej: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. D. E.
X,XF..XXX.,XXXXG.,A.C.,zastúpenejJUDr.TündeKeszegh,Ph.D.,advokátkousosídlomadvokátskej
kancelárie v Komárne, Jókaiho ul. 24, IČO: 42 155 932, o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní
žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Rožňava č.k. 9C/34/2021-612 zo dňa 12.12.2023

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

P r i z n á v a žalobcovi proti žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Rožňava (ďalej len súd prvej inštancie alebo súd) zhora označeným rozsudkom rozhodol
nasledovne:
I. Súd u r č u j e, že žalobca je spoluvlastníkom v podiele 1/2 v pomere k celku nehnuteľností zapísaných
v katastri nehnuteľností pre okres C., obec B. H., katastrálne územie B. H. na liste vlastníctva č. XXX
ako parcely registra "E" evidované na mape určeného operátu:
- parcely č. 906 o výmere 2823 m2, trvalý trávny porast,

- parcely č.907 o výmere 121 m2, trvalý trávny porast,
- parcely č. 908 o výmere 666 m2, trvalý trávny porast,
- parcely č. 909/1 o výmere 2538 m2, trvalý trávny porast,
- parcely č. 910/1 o výmere 231924 m2, lesný pozemok.

II. Súd u r č u j e , že žalobca je výlučným vlastníkom v podiele 1/1 nehnuteľností zapísaných v katastri
nehnuteľností pre okres C., obec B. H., katastrálne územie B. H. na liste vlastníctva č. XXX ako parcely

registra „E“ evidované na mape určeného operátu:
- parcely č. 913/2 o výmere 869513 m2, lesný pozemok,
- parcely č. 914 o výmere 57872 m2, orná pôda.

III. Súd priznáva žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 % zo strany žalovanej s tým, že o výške
náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí, samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal určenia, že je vlastníkom predmetných
nehnuteľností na tom skutkovom základe, že tieto nehnuteľnosti nadobudol štát konfiškáciou podľa
Nariadenia Slovenskej národnej rady č. 104/1945 Sb., na základe ktorého bolo vydané rozhodnutiePredsedníctva Slovenskej národnej rady - písomnosť č. 9003/IV./1946 zo dňa 11.06.1946, ktorým
Predsedníctvo Slovenskej národnej rady na svojom zasadnutí dňa 18. apríla 1946 rozhodlo na návrh
Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy, predloženým po dohode s Povereníctvom

vnútra, že I. J., C. K., narodenú r. XXXX v K., obyvateľku K., treba považovať podľa písmena b) ods.
1 § 1 nariadenia č. 104/1945 Sb. n. SNR za osobu národnosti maďarskej, pôdohospodársky majetok v
rozsahu § 2 cit. nariadenia patriaci vlastníckym právom I. J., r. Bárcay sa považuje za skonfiškovaný ku
dňu 1. marca 1945, a to bez ohľadu na to, v ktorom katastrálnom území, či v ktorej obci na celom území
Slovenska sa tento majetok nachádza. Československá republika sa na základe uvedeného rozhodnutia

malastaťvlastníčkoupredmetnýchnehnuteľnostípôvodnezapísanýchprek.ú.B.H.,vpozemno-knižnej
vložke (ďalej len „PKV“) č. 493, a to v spoluvlastníckom podiele 1 zapísanom pod rad. č. 7 pôvodne v
prospech L. J. M. F. C. K., bytom v J., N. H. O. XXX, a to v 1/1 zapísanom pod rad. č. 3 pôvodne v
prospech J. M. F. C. K., ktorá je právnou predchodkyňou žalovanej. Slovenská republika je ako právny
nástupca Československej republiky vlastníkom sporných nehnuteľností nachádzajúcich sa v k. ú. B.
H. zapísaných aktuálne na liste vlastníctva č. XXX ako vlastníctvo žalovanej v 1 (pôvodne zapísaných

v PKV č. 493) a na liste vlastníctva č. XXX ako vlastníctvo žalovanej v 1/1 (pôvodne zapísaných v
PKV č. 494), ktoré sú v správe štátneho podniku LESY Slovenskej republiky. V prospech tohto podniku
ako obhospodarovateľa je vyhotovený i Program starostlivosti o les a tento podnik je zapísaný ako
obhospodarovateľ sporných lesných pozemkov i v evidencii obhospodarovateľov lesa vedenej podľa §
4 zákona o lesoch.

3. Rozhodnutie právne posúdil podľa § 137 písm. c), § 73 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový
poriadok (ďalej len CSP), § 1 ods. 1 písm. b), § 1 ods. 6, 7, § 3 ods. 3, § 27 nariadenia
Slovenskej národnej rady č. 104/1945 zo dňa 23. augusta 1945 o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení
pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa v

pôvodnom znení (ďalej len „nariadenie č. 104/1945 Sb. n. SNR“), § 1 ods. 1 bod 2, § 3 ods. 1 bod 2,
§ 5 ods. 5 zákona č. 90/1947 Zb. o provedení knihovního pořádku stran konfiskovaného nepřátelského
majetku a o úpravě některých právních poměrů vztahujících se na přidělený majetek (ďalej len „zákon
č. 90/1947 Zb.“), § 134 ods. 1, 3, § 460 zákona č, 40/1964 Zb. Občianky zákonník, § 1 ods. 1, § 6 ods.
1, § 7 ods. 1 prvej vety, § 7 ods. 6, 7 zákona č. 180/1995 Z. z., o niektorých opatreniach na usporiadanie

vlastníctva k pozemkom (ďalej len „zákon č. 180/1995 Z. z.“), § 34 ods. 14 zákona č. 330/1991 Zb. o
pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom
fonde a o pozemkových spoločenstvách v znení platnom ku dňu podania žaloby, § 17 ods. 1 písm. a)
bod 4. a 6. zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu
majetku (ďalej len „zákon č. 229/1991 Zb.“), § 50 ods. 3 prvá veta, § 50 ods. 6 zákona č. 326/2005 Z.

z. o lesoch.

4. Na základe vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom
konania, boli pôvodne vedené v pozemno-knižných vložkách č. XXX a č. 394 k.ú. B. H., neskôr na
listoch vlastníctva č. XXX I. O. XXX k. ú. B. H., vo vlastníctve a spoluvlastníctve právnej predchodkyne

žalovanej. Žalovaná je evidovaná ako vlastníčka, resp. spoluvlastníčka predmetných nehnuteľností na
základe rozhodnutia vydaného v dedičskom konaní sp. zn. 2D/133/2018, ktoré nadobudlo právoplatnosť
dňa 12.03.2019. Námietku žalovanej o neoprávnenosti právnickej osoby LESY Slovenskej republiky,
štátny podnik, konať za štát - žalobcu v prejednávanej veci súd považoval za nedôvodnú vychádzajúc
z ustanovení § 73 CSP, § 34 ods. 14 zákona č. 330/1991 Zb. v platnom znení ku dňu podania žaloby,

§ 17 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb. a v zmysle § 50 ods. 3 prvej vety a ods. 6 zákona č. 326/2005.
Konštatoval, že LESY Slovenskej republiky, štátny podnik, ako správca lesného nehnuteľného majetku
žalobcu, je oprávnený konať za štát v prejednávanej veci aj vo vzťahu k pozemkom, ktorých druh na
listoch vlastníctva č. XXX I. O. XXX k. ú. B. H. je vedený ako trvalý trávny porast a orná pôda, nakoľko na
týchto listoch vlastníctva sú pozemky evidované ako parcely registra „E“ evidované na mape určeného

operátu a v zmysle § 70 ods. 2 druhej vety zákona č. 162/1995 Z. z. záväzným údajom katastra nie
je druh pozemku evidovaného ako parcela registra „E“. Zároveň mal z listín predložených žalobcom
(porastovou mapou pre parc. č. E-KN 906, 907, 908, 909/1 zapísaných na liste vlastníctva č. XXX k.
ú. Gemerská panica, porastovou mapou pre parc. č. E-KN 914 zapísanej na liste vlastníctva č. XXX
k. ú. Gemerská panica, identifikáciou parciel registra E vykonanej štátnym podnikom prostredníctvom

počítačových systémov pracujúcich s údajmi, ktoré poskytuje Úrad geodézie kartografie a katastra SR,
grafickým znázornením E-KN parciel, prekryvom E-KN parciel z listov vlastníctva č. XXX I. O. XXX s
porastovou mapou, ortofotomapami s vyznačením predmetných parciel a programom starostlivosti o les
na r. 2017-2025 lesný celok Stárňa) za preukázané, že v skutočnosti ide o lesné pozemky, preto súdkonanie vo vzťahu k pozemkom, ktorých druh na listoch vlastníctva je evidovaný ako trvalý trávny porast
a orná pôda, nezastavil.

5. Predsedníctvo Slovenskej národnej rady rozhodnutím č. 9003/IV/1946 vydaným na základe
nariadenia č. 104/1945 Sb. n. SNR na svojom zasadnutí dňa 18. apríla 1946 rozhodlo na návrh
Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy, predloženom po dohode s Povereníctvom
vnútra, že I. J., C. K., nar. r. XXXX v K., obyvateľku v K. je potrebné považovať podľa § 1 ods.
1 písm. b) nariadenia č. 104/1945 Sb. n. SNR za osobu národnosti maďarskej a na základe tohto

rozhodnutia považuje sa pôdohospodársky majetok v rozsahu § 2 citovaného nariadenia patriaci
vlastníckym právom I. J., C. K. za skonfiškovaný ku dňu 1. marcu 1945 bez ohľadu na to, v ktorom
katastrálnom území, či v ktorej obci, na celom území Slovenska sa tento majetok nachádzal. Pri
posudzovaní existencie právomoci správneho orgánu na vydanie tohto rozhodnutia súd prvej inštancie
aplikoval časovú účinnosť nariadenia č. 104/1945 Sb. n. SNR v pôvodnom znení (do 14.05.1946)
vychádzajúc z dátumu vydania rozhodnutia 18.04.1946 a nie z dátumu písomného vyhotovenia

rozhodnutia 11.06.1946. Uzavrel, že uvedené rozhodnutie Predsedníctva Slovenskej národnej rady je
potrebné považovať za rozhodnutie vydané orgánom, ktorého právomoc bola daná na vydanie tohto
rozhodnutia a preto ku konfiškácii majetku právnej predchodkyne žalovanej došlo zo zákona ku dňu
účinnosti tohto nariadenia, teda ku dňu 01.03.1945, bez ohľadu na zápis konfiškácie v pozemno-
knižných vložkách, nakoľko vyznačenie konfiškácie v pozemno-knižných vložkách nebolo zákonnou

povinnosťou. Námietku žalovanej o neuvedení poznámky o konfiškácii v pozemno-knižných vložkách č.
XXX a 494 k. ú. B. H. pri spoluvlastníckych podieloch je právnej predchodkyne preto nepovažoval za
spôsobilú spochybniť, že došlo ku konfiškácii majetku jej právnej predchodkyne. Návrh na vyznačenie
konfiškácie majetku mohlo podať Povereníctvo pôdohospodárstva a pozemkovej reformy, ktoré podľa
tretieho odseku konfiškačného rozhodnutia č. 9003/IV/1946 bolo o upovedomené aby upovedomilo

o tomto rozhodnutí príslušné orgány obcí, v ktorých sa majetok menovanej osoby nachádza. Súd
mal za preukázané, že v pozemno-knižnej vložke č. XXX k. ú. B. H. v časti A sa nachádza odtlačok
konfiškačnej pečiatky, v origináli v červenej farbe, bez zápisu konfiškačnej poznámky vzťahujúcej sa
na spoluvlastnícky podiel I. J., C. K. a že v pozemno-knižnej vložke č. XXX k. ú. B. H. konfiškácia
nebola vyznačená vôbec. Uviedol, že konfiškácia bola zapísaná pod radovým číslom 27 v pozemno-

knižnej vložke č. XXX a pod radovým číslom 19 v pozemno-knižnej vložke č. X, pre k. ú. K., v ktorých
je uvedené, že „podľa návrhu Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy sekcia „B“ zo
dňa 12. decembra 1947 č. d. 4516/47 poznamenáva sa, že nehnuteľnosti patriace I. J. C. K. sú
konfiškované, podľa nariadenia č. 104/45 Sb. n. SNR v znení nariadenia č. 64/46 Sb. n. SNR, pre účely
pozemkovej reformy v celosti“. Tieto u zápisy podľa súdu prvej inštancie svedčia o postupe Povereníctva

pôdohospodárstva a pozemkovej reformy, ktoré na základe konfiškačného rozhodnutia č. 9003/IV/1946
vydaného v zmysle nariadenia č. 104/1945 Sb. n. SNR podalo návrh na vykonanie vyššie uvedených
zápisovvniektorýchpozemno-knižnýchvložkách.Nazákladeuvedenéhonesúhlasiltvrdenímžalovanej,
že išlo zápisy na základe iných rozhodnutí za súčasného konštatovania, že išlo o rozhodnutia vydané
v tom istom administratívnom konaní.

6. Identifikáciu právnej predchodkyne žalovanej v konfiškačnom rozhodnutí č. 9003/IV/1946 označením
jej mena, priezviska, rodného priezviska, roku narodenia, miesta narodenia považoval za dostatočnú,
a preto aj námietku žalovanej, že právna predchodkyňa žalovanej nie je dostatočne identifikovaná,
pretože v predmetnom rozhodnutí je uvedená iba ako obyvateľka Budapešti, bez uvedenia konkrétnej

adresy vo vzťahu k ostatným uvedeným identifikačným údajom považoval za irelevantnú vzhľadom
na vysťahovanie I. J., rod K. zo Slovenska v 40-tych rokoch minulého storočia ako i neznalosť
jej adresy presného pobytu v čase vydania rozhodnutia. Konfiškačné rozhodnutie môže civilný súd
preskúmať len z hľadiska existencie právomoci správneho orgánu na jeho vydanie, nie však jeho
zákonnosť, pretože v danom prípade nejde o konanie o preskúmanie zákonnosti správneho rozhodnutia.

O ničotnosti, nulite konfiškačného rozhodnutia možno hovoriť iba v prípade, ak by takého rozhodnutie
bolo vydané správnym orgánom, ktorý na to nemal právomoc, čo v prejednávanej veci nebolo
preukázané. Skutočnosť, že rozhodnutie nebolo prípadne doručené osobe nemá za následok ničotnosť
nulitu konfiškačného rozhodnutia. Vzhľadom na uvedené k námietke žalovanej o nenadobudnutí
právoplatnosti konfiškačného rozhodnutia z dôvodu nedoručenia rozhodnutia jej právnej predchodkyni

súd uviedol, že konfiškačným rozhodnutím príslušného správneho úradu sa iba deklarovalo, že
podmienky pre konfiškáciu majetku právnej predchodkyne žalovanej sú splnené a že jej majetok
bol dňom účinnosti Nariadenia č. 104/1945 Sb. n. SNR, t. j. 01.03.1945 konfiškovaný. Naliehavý
právny záujem na strane žalobcu na určení vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam súd prvej inštanciepovažoval za daný vzhľadom na skutočnosť, že žalovaná je na základe dedičského rozhodnutia sp. zn.
2D/133/2018 vedená na listoch vlastníctva č. XXX I. O. XXX k. ú. B. H. ako vlastníčka a spoluvlastníčka
predmetných nehnuteľností, a preto je jeho postavenie neisté, pričom túto neistotu je možné odstrániť

vyhovujúcim určovacím rozsudkom súdu, ktorým je možné dosiahnuť zhodu zápisu vo verejnom registri
so skutočným právnym stavom. Súd prvej inštancie na základe uvedeného dospel k záveru, že ku
konfiškácii nehnuteľného majetku právnej predchodkyne žalovanej došlo ku dňu 01.03.1945 a nič na
tom nemení, že štát nebol zapísaný ako vlastník nehnuteľností v pozemno-knižných vložkách č. XXX
a XXX k.ú. B. H. a následne ani v katastri nehnuteľností a ani po aj po schválení registra obnovenej

evidencie pozemkov (ROEP). Pre absentujúcu oprávnenú dobromyseľnú držbu nehnuteľností, ako
jednej z podmienok vydržania, žalovaná nemohla nadobudnúť vlastnícke právo k týmto nehnuteľnostiam
vydržaním so započítaním oprávnenej držby svojej právnej predchodkyne. Podľa súdu vzhľadom na to,
že právna predchodkyňa žalovanej sa vysťahovala zo Slovenska v 40-tych rokoch minulého storočia,
na politickú situáciu pred koncom druhej svetovej vojny a po jej skončení, prijímané nariadenia, dekréty,
medzinárodné dohody, zákony ako aj správne rozhodnutia, musela mať vedomosť alebo pri obvyklej

miere opatrnosti mohla mať vedomosť, že jej majetok nadobudol štát, preto nemohla byť dobromyseľná
v tom, že predmetné nehnuteľnosti jej patria, ako vlastníčke. Od vysťahovania sa zo Slovenska
nenakladala s nehnuteľnosťami, s ktorými nakladá štát prostredníctvom správcu majetku štátu. Nakoľko
právna predchodkyňa žalovanej nebola vlastníčkou predmetných nehnuteľností ku dňu svojej smrti,
žalovaná ich nemohla nadobudnúť dedením. Vychádzajúc z vykonaného dokazovania a ustálenej

rozhodovacej praxe vyšších súdnych autorít, súd dospel k záveru, že žaloba je dôvodná, preto žalobe
vyhovel.

7. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s 262 ods. 2 CSP a úspešnému
žalobcovi priznal náhradu trov konania proti neúspešnej žalovanej.

8. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podala odvolanie žalovaná z dôvodov podľa § 365 ods. 1
písm. f) a h) CSP. Navrhla aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok tak, že súd zastavuje konanie
v časti, v ktorej sa žalobca domáha určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam vedených v katastri
nehnuteľností pre okres C., obec B. H., katastrálne územie B. H. na LV č. XXX ako parc. č. 906, druh

pozemku: trvalý trávnatý porast, výmera: 2823 m2, parc. č. 907, druh pozemku: trvalý trávnatý porast,
výmera: 121 m2, parc. č. 908, druh pozemku: trvalý trávnatý porast, výmera: 666 m2, parc. č. 909/1,
druh pozemku: trvalý trávnatý porast, výmera: 2538 m2, a na LV č. XXX ako parc. č. 914, druh pozemku:
orná pôda, výmera: 57872 m2, súd zamieta žalobu v zvyšnej časti a priznáva žalovanej náhradu trov
konania voči žalobcovi v rozsahu 100%, alternatívne aby odvolací súd zmenil rozhodnutie tak, že žalobu

v celosti zamieta a žalovanej priznáva náhradu trov konania proti žalobcovi v rozsahu 100% alebo aby
odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a priznal
žalovanej náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v rozsahu 100%.
Žalovaná v podanom odvolaní zotrvala na argumentácii tvrdenej v priebehu konania. So záverom
súdu prvej inštancie, že LESY Slovenskej republiky, štátny podnik je osobou oprávnenou konať za štát

v prejednávanej veci nesúhlasila a mala za to, že rozsudok súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci, keďže súd nesprávne vyložil príslušné zákonné ustanovenia upravujúce
právomoc jednotlivých štátnych orgánov konať za štát pred súdom vo veciach pozemkov tvoriacich
predmet sporu s parc. č. 906, 907, 908, 909/1, 914. Po citácii zákonných ustanovení § 73 CSP, § 34
ods. 14 zákona č. 330/1991 Zb., § 1 ods. 1 písm. a), § 17 ods. 1 písm. a) bodu 4. a 6. zákona č.

229/1991 Zb. v znení účinnom do 30.04.2023 a v znení účinnom od 01.05.2023, § 2 písm. b) zákona
č. 220/2004 Z. z., § 70 ods. 2 vety druhej zákona č. 162/1995 Z. z. a poukázaní na to, že pozemky s
parc. č. 906, 907, 908, 909/1 zapísané na LV č. XXX sú evidované v katastri nehnuteľností ako trvalé
trávne porasty a pozemok s parc. č. 914 zapísaný na LV XXX je evidovaný v katastri nehnuteľností
ako orná pôda ako i na skutočnosť, že z výpisu LV č. XXX vyplýva, že správcom pozemkov s parc.

č. 906, 907, 908, 909/1 je Slovenský pozemkový fond Bratislava, Búdkova 36, 817 47 Bratislava 11,
SR, IČO: 17 335 345, žalovaná konštatovala, že súd prvej inštancie nesprávne aplikoval na danú vec
zákonné ustanovenia § 34 ods. 14 zákona č. 330/1991 Zb., § 17 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb. a §
70 ods. 2 zákona č. 162/1995 Z. z. a neaplikoval na danú vec § 2 písm. b) zákona č. 220/2004 Z. z.,
ktorú by mal aplikovať. Súdom aplikované § 70 ods. 2 veta druhá zákona č. 162/1995 Z. z. podľa názoru

žalovanej nerieši otázku, ktorá osoba je oprávnená konať za štát pred súdom vo veciach týkajúcich
sa určitých nehnuteľností. Poukázala na to, že súd sa vôbec nevysporiadal so skutočnosťou, že na
liste vlastníctva č. XXX ako správca pozemkov s parc. č. 906, 907, 908, 909/1 je vedený Slovenský
pozemkový fond a nie LESY Slovenskej republiky, štátny podnik. Bola toho názoru, že podľa § 34 ods.14 zákona č. 330/1991 Zb., v spojení s § 17 ods. 1 a § 1 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb. a § 2 písm.
b) zákona č. 220/2004 Z. z. za štát je oprávnený konať pred súdom vo veciach nehnuteľností, ktoré
sú evidované v katastri nehnuteľností ako orná pôda a trvalé trávne porasty, Slovenský pozemkový

fond, a to bez ohľadu na to, či sa jedná o pozemky evidované ako parcely registra „C“ alebo registra
„E“ a tiež bez ohľadu na to, aké porasty sa nachádzajú na danom pozemku. Na základe uvedeného
bola názoru, že Lesy Slovenskej republiky, štátny podnik nemá zákonné oprávnenie zastupovať štát
v tomto súdnom konaní, pokiaľ ide o pozemky, ktoré sú evidované v katastri nehnuteľností ako orná
pôda alebo trvalý trávny porast. V danej veci teda ide podľa žalovanej o taký nedostatok procesnej

podmienky, ktorý nemožno odstrániť a súd by mal konanie v časti týkajúcej sa pozemkov s parc. č.
906, 907, 908, 909/1, 914 zastaviť. Žalovaná v ďalšom namietala neunesenie dôkazného bremena
žalobcom ohľadom preukázania nadobudnutia vlastníckeho práva konfiškáciou. Žalobca mal povinnosť
preukázať, že konfiškácia prebehla riadne a že sa konfiškácia týka bez akýchkoľvek pochybností právnej
predchodkyne žalovanej a taktiež bol povinný predložiť súdu konfiškačné rozhodnutie spĺňajúce všetky
zákonom predpísané náležitosti. Poukázala na to, že žalobca na preukázanie tvrdeného vlastníckeho

práva predložil listinu vydanú dňa 11.06.1946 Predsedom Slovenskej národnej rady pod č. 9003/IV/194.
Súd prvej inštancie následne vychádzal zo skutkového zistenia, že rozhodnutie o konfiškácii bolo vydané
dňa 18.04.1946 čo podľa žalovanej znamená, že žalobcom predloženú listinu vydanú dňa 11.06.1946
nepovažoval súd za konfiškačné rozhodnutie. Podľa názoru žalovanej preto žalobca nepredložil súdu
žiadne rozhodnutie, ktorým sa údajne konfiškoval pôdohospodársky majetok právnej predchodkyne

žalovanej pokiaľ súd predloženú listinu nepovažoval za konfiškačné rozhodnutie vydané na základe
nariadenia č. 104/1945 Sb. n. SNR. Odvolateľka taktiež namietala, že predmetná listina vydaná dňa
11.06.1946 nespĺňa náležitosti individuálneho rozhodnutia nakoľko na nej nie je vyznačená doložka
právoplatnosti či vykonateľnosti a taktiež z nej nevyplýva, komu a akým spôsobom bola doručená. Súd
preto dospel k nesprávnemu záveru (v bode 62. odôvodnenia rozsudku), že ku konfiškácii došlo ku

dňu 01.03.1945, na základe rozhodnutia Predsedníctva Slovenskej národnej rady č. 9003/IV/1946 na
jeho zasadnutí dňa 18.04.1946. Žalovaná napokon opätovne namietala, že v danej veci s ohľadom na
okolnosti prípadu nie je daný naliehavý právny záujem. Súd sa s touto námietkou žalovanej vyjadrenej
v priebehu konania v napadnutom rozsudku vôbec nezaoberal. Žalobca mal podľa názoru žalovanej
v priebehu viac ako 70 rokov k dispozícii rôzne prostriedky nápravy, ktoré však nevyužil - žalobca nedal

zapísať konfiškáciu ani do pozemkovej knihy, a po roku 1964 ani do katastra nehnuteľností a konfiškácia
nebola zapísaná ani v rámci konania o obnove evidencie niektorých pozemkov a právnych vzťahov k
nim podľa zákona č. 180/1995 Z. z., pričom žalobca (štát) pritom mal možnosť a povinnosť pri tvorbe
registra obnovenej evidencie pozemkov (ROEP) zisťovať prípadnú konfiškáciu. Určením vlastníckeho
práva na základe predmetnej žaloby by preto išlo o neprípustný zásah do právnej istoty žalovanej a

o porušenie legitímnych očakávaní žalovanej, ktorá sa oprávnene spoliehala na správnosť konania o
obnove evidencie niektorých pozemkov a právnych vzťahov k nim podľa zákona č. 180/1995 Z. z..
Napokon žalovaná tvrdila, že vydaním rozhodnutia súdu o určení vlastníckeho práva by fakticky bola
vykonaná (zavŕšená) konfiškácia v súčasnej dobe.

9. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie
potvrdil ako vecne správny a priznal mu právo na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100
%. Nestotožnil sa s tvrdením odvolateľky o nedostatku procesnej podmienky, nakoľko jej tvrdenia
vychádzajú len zo zápisov na príslušných LV, bez znalosti skutočného stavu a druhu pozemkov, ktoré sú
predmetom sporu. Rozsiahlu argumentáciu žalovanej považoval za účelovú, nezohľadňujúcu iné právne

normy a tiež za nezodpovedajúcu aplikačnej praxi, nakoľko správca majetku štátu sa jednoznačne
určuje podľa skutočného druhu pozemku a nie zápisu v stave „E“, tak ako sú na mape určeného
operátu evidované predmetné pozemky. Vzhľadom na § 70 ods. 2 druhej vety zákona č. 162/1995
Z. z. nie je rozhodujúcim evidenčný stav katastra, ale skutočný stav danej veci. Poukázal na to, že
žalovaná nepredložila žiaden dôkaz na preukázanie, že predmetné pozemky sú trvalé trávnaté porasty

a preto sa určenia vlastníctva SR domáha prostredníctvom zákonného zástupcu ku lesným pozemkom.
Rovnako sa žalobca nestotožnil s námietkou týkajúcou sa neunesenia dôkazného bremena žalobcom.
Konfiškačné rozhodnutie je podľa názoru žalobcu po obsahovej stránke dostatočné určité a netrpí
žiadnymi právnymi vadami. Súd správne v bode 54. správne odôvodnil právomoc správneho orgánu na
vydanie konfiškačného rozhodnutia. Doplnil, že Predsedníctvo Slovenskej národnej rady rozhodovalo na

zasadnutí konanom dňa 18.04.196 a pre určenie právomoci je rozhodujúce, kedy konfiškačná komisia
rozhodla resp. zasadala a nie kedy bolo rozhodnutie spísané. V tejto súvislosti poukázal žalobca
na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 379/2016. K námietke odvolateľky o tom, že naliehavý
právny záujem nie je daný žalobca poukázal na rozhodovaciu prax vyšších súdnych autorít (rozhodnutieNajvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/291/2019, rozhodnutie Najvyššieho súdu SR R 43/2017) ako i na
právnu teóriu, v zmysle ktorej je naliehavý právny záujem žalobcu na určení práva daný vždy, ak zo
zápisu vo verejnom registri vyplýva, že tvrdené právo patrí žalovanému.

10. Ďalšie vyjadrenia podané neboli.

11. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalovanej ako podané
včas, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia

odvolacieho pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z § 379 a
§ 380 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nie
je dôvodné.

12. Rozsudok je vo výroku (vo všetkých výrokoch) vecne správny, preto ho odvolací súd v zmysle
ustanovenia § 387 ods. 1 CSP potvrdil. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach

dňa 31.3.2025 o 10:20 hod. v pojednávacej miestnosti č. dverí 207, II. poschodie, pričom miesto a čas
verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené dňa 24.3.2025 na úradnej tabuli Krajského súdu v
Košiciach v zmysle ustanovenia § 219 ods. 1, 3 CSP, § 378 ods. 1 CSP a § 385 ods. 1 CSP a contrario.

13. Odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý

vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne
vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre
posúdenie žalobcom uplatneného nároku, a odvolací súd zároveň v celom rozsahu zdieľa i právne
závery súdu prvej inštancie vo veci a odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného
vyhotovenia rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej

inštancie odchýliť a na zdôraznenie správnosti dôvodov napadnutého rozsudku (§ 387 ods. 2) dopĺňa
nasledovné.

14. Podľa § 73 CSP na konanie štátu pred súdom sa použijú ustanovenia osobitného predpisu o konaní
za štát.

15. Podľa § 34 ods. 14 zákona č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového
vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách v platnom
znení ku dňu podania žaloby, pozemkový fond za štát a neznámych vlastníkov koná pred súdom vo
veciach nehnuteľností uvedených v osobitnom predpise,5) podielov spoločnej nehnuteľnosti uvedených

v osobitnom predpise a pozemkov, ktorých vlastník nie je známy, a to aj vtedy, ak vlastnícke právo
štátu a neznámych vlastníkov je sporné; obdobne postupuje správca vo veciach lesných pozemkov vo
vlastníctve štátu a lesných pozemkov, ktorých vlastník nie je známy.

16. V zmysle ustanovenia § 17 ods. 1 písm. a) bod 4. a 6. zákona č. 229/1991 Zb. nehnuteľnosti

vo vlastníctve štátu uvedené v § 1 ods. 1 spravuje právnická osoba zriadená zákonom (ďalej len
„pozemkový fond“) s výnimkou
a) pozemkov, ktoré sú súčasťou lesného pôdneho fondu,
b) na ktorých hospodária Národný žrebčín Topoľčianky, štátny podnik, Závodisko, štátny podnik
Bratislava, Agrokomplex - Výstavníctvo Nitra, štátny podnik, Plemenárske služby Slovenskej republiky,

štátny podnik a LESY Slovenskej republiky, štátny podnik.

17. Podľa § 50 ods. 3 prvej vety zákona č. 326/2005 o lesoch, správu lesného majetku vo vlastníctve
štátu môže vykonávať právnická osoba, ktorej zakladateľom alebo zriaďovateľom je ministerstvo alebo
právnická osoba, ktorá má také postavenie podľa osobitných predpisov.

18. Podľa § 50 ods. 6 prvá veta zákona č. 326/2005 o lesoch, správca podľa odsekov 3 a 4 vykonáva
práva vlastníka k lesnému majetku vo vlastníctve štátu, najmä zabezpečuje jeho ochranu a zastupuje
vlastníka v konaní pred súdom a orgánmi verejnej správy; obdobne správca postupuje vo veciach
lesných pozemkov, ktorých vlastník nie je známy, alebo ktorých vlastník je známy ale jeho trvalý pobyt

alebo sídlo nie je známe (ďalej len „nezistený vlastník“), a to aj vtedy, ak vlastnícke právo štátu a
nezistených vlastníkov je sporné.19. Hodnovernými údajmi katastra nehnuteľností sú údaje vymedzené v § 7 zákona č. 162/1995 Z. z.
o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (ďalej len Katastrálny
zákon alebo KZ) a tvoriace obsah katastra nehnuteľností. Tieto údaje sa považujú bez ďalšieho za

správne.

20. Podľa § 70 ods. 2 Katastrálneho zákona údaje katastra, a to údaje o právach k nehnuteľnostiam,
parcelné číslo, geometrické určenie nehnuteľnosti, druh pozemku, geometrické určenie a výmera
katastrálneho územia, názov katastrálneho územia, výmera poľnohospodárskej jednotky alebo lesnej

hospodárskej jednotky, alebo organizačnej jednotky, údaje o základných a podrobných polohových
bodových poliach, údaje o bodových poliach, ako aj štandardizované geografické názvy sú hodnoverné
a záväzné, ak sa nepreukáže opak. Záväzným údajom katastra nie je druh pozemku evidovaného ako
parcela registra „E“.

21. Z uvedeného vyplýva, že vybrané hodnoverné údaje katastra nehnuteľností (§ 7 KZ) sú súčasne

záväznými údajmi v zmysle § 70 ods. 2 KZ. A contrario tie údaje katastra nehnuteľností, ktoré Katastrálny
zákonv§70ods.2neoznačuje,súsícehodnoverné,noniesúzáväzné.Medzihodnovernéanezáväzné
údaje patria predovšetkým také údaje, ktoré sa síce do katastra nehnuteľností zapisujú, no menia sa bez
závislostiodneho.Príkladomsúnajmäsúpisnéčísla,údajeodruhochchránenýchnehnuteľností,ocene
nehnuteľnosti, o využívaní nehnuteľností, o začlenení pozemkov do poľnohospodárskeho alebo lesného

pôdneho fondu a údaje o fyzických a právnických osobách oprávnených z práv k nehnuteľnostiam.
Výnimku v tomto smere predstavujú dva údaje, a to výmera a druh pozemku. Pri druhu pozemku sa
záväznosť tohto údaja rozlišuje vo vzťahu k tomu, či ide o pozemok evidovaný ako parcela registra
„C“ alebo parcela registra „E“. Hodnoverným a záväzným údajom je totiž druh pozemku len pri parcele
registra „C“. Pri pozemku evidovanom ako parcela registra „E“ je vedený druh pozemku atypicky síce

hodnoverným údajom, no nie je aj údajom záväzným.

22. Katastrálny zákon priamo v § 70 ods. 1 ustanovuje domnienku hodnovernosti údajov katastra. Jej
obsahspočívavtom,ževybranéúdajekatastranehnuteľnostítvoriacejehoobsahsúhodnoverné,pokiaľ
sa nepreukáže opak. Tým, že sa dané údaje ex lege považujú bez ďalšieho za hodnoverné, ide o právnu

a nie skutkovú domnienku, keďže táto nie je závislá od nejakého skutkového konania vlastníkov alebo
iných oprávnených osôb. Súčasne ide o domnienku vyvrátiteľnú, pretože katastrálny zákon explicitne
umožňuje preukázanie opaku, t.j. nehodnovernosti, teda nesprávnosti údaja katastra nehnuteľností.
Spôsob preukázania opaku bude závisieť od konkrétneho hodnoverného údaja katastra nehnuteľností.
Pri údajoch technickej povahy alebo údajoch netýkajúcich sa bezprostredne práv k nehnuteľnostiam,

možno preukázať opak geometrickým plánom alebo príslušným rozhodnutím či opatrením orgánu
verejnej správy, prípadne iného orgánu či subjektu.

23. Platí, že len správny, a teda hodnoverný údaj môže byť súčasne záväzný. V zásade to, čo platí
vo vzťahu k hodnovernosti, sa vzťahuje aj na záväznosť údajov katastra nehnuteľností, ak Katastrálny

zákon neustanovuje inak. Takáto výnimka sa týka predovšetkým rozsahu údajov, pretože rozsah
záväzných údajov katastra nehnuteľností je výrazne užší než rozsah hodnoverných údajov. Platí, že
v prípade rozporu medzi právnym stavom evidovaným v katastri nehnuteľností a stavom skutočným
musí súd vychádzať zo skutočného stavu (viď Rozsudok Najvyššieho súdu SR z 24.09.2015, sp. zn.
7 Sžr 53/2014).

24. Z aktuálnych výpisov katastra nehnuteľností vyplýva, že nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXX
pre kat. územie B. H. parc. č 906, 907, 908 a 909/1 sú zapísané ako trvalé trávnaté porasty a
nehnuteľnosť zapísaná na LV č. XXX pre kat. územie B. H. parc. č. 914 je zapísaná ako orná pôda,
pričom uvedené parcely sú vedené ako parcely registra „E“ evidované na mape určeného operátu.

Žalobca vo vzťahu k vyššie uvedeným parcelám listinnými dôkazmi, ktoré súd prvej inštancie zhrnul
v bode 46. rozsudku, preukázal, že podľa súčasného reálneho stavu sa jedná o lesné pozemky, ktorých
obhospodarovateľom sú LESY Slovenskej republiky, štátny podnik, OZ Revúca v zmysle § 4a zákona č.
326/2005 Z. z. o lesoch. Uvedené preukazuje i skutočnosť, že samotná žalovaná v žiadosti o odovzdanie
lesných pozemkov – žiadosť o zastavenie ťažby- list vlastníctva č. XXX, XXX kat. úz B. H. zo dňa

08.04.2019 (č.l. 55) adresovanej LESOM Slovenskej republiky, štátny podnik, OZ Revúca, označila
pozemky nadobudnuté v dedičskom konaní ako „lesné pozemky“ a tiež uviedla , že tieto lesné pozemky
boli zidentifikované podľa jednotiek priestorového rozdelenia lesa, na základe plánu starostlivosti o les
2017-2026.25. Odvolací súd sa preto stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že námietka žalovanej
o neoprávnenosti právnickej osoby LESY Slovenskej republiky, štátny podnik, konať za štát v

prejednávanej veci nie je dôvodná.

26. Ku konfiškácii majetku či už na základe dekrétov prezidenta republiky č. 12/1945 Sb. resp.
č. 108/1945 Sb. alebo na základe nariadení č. 4/1945 Sb. n. SNR a č. 104/1945 Sb. n. SNR
dochádzalo priamo „zo zákona (ex lege)“, kde právnym titulom nadobudnutia vlastníctva štátu na

základe konfiškácie bol samotný právny predpis (dekrét prezidenta, resp. nariadenie SNR) a nie
správny akt. Pokiaľ ide o nariadenia č. 4/1945 Sb. n. SNR a č. 104/1945 Sb. n. SNR, právne
účinky konfiškácie nastávali nadobudnutím jej právnej záväznosti, t. j. dňom 01.03.1945 ako dňom
nadobudnutia účinnosti týchto nariadení. Právnym titulom prechodu vlastníckeho práva na základe
konfiškácie bol teda právny predpis a nie správny akt. Napriek tomu, že konfiškácia nastávala „ex lege“,
príslušnéorgánydeklarovalisplneniepodmienokprekonfiškáciuformousprávnehoaktu–konfiškačným

rozhodnutím. Rozhodnutie o konfiškácii je rozhodnutím správneho orgánu, voči ktorému v danom
období do 30.12.1948 nebola prípustná sťažnosť na Najvyšší správny súd, a vo vzťahu ku ktorému
platí prezumpcia jeho správnosti. Civilné súdy nedisponujú oprávnením preskúmavať tieto rozhodnutia
z iného hľadiska ako hľadiska nulitnosti, t. j. dostatku právomoci na vydanie takéhoto rozhodnutia.
Samotné nedoručenie deklaratórneho administratívneho konfiškačného rozhodnutia nespôsobuje jeho

nulitnosť. Konfiškácia vyvoláva absolútny zánik vlastníctva doterajšieho vlastníka a súčasne nové
originálne nadobudnutie vlastníctva novým vlastníkom (v súdenom prípade štátom).

27. Podľa § 1 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 104/1945 Sb. n. SNR (v zmysle označeného ustanovenia
právnej úpravy sa postupovalo pri konfiškácii majetku aj vo vzťahu k právnej predchodkyni žalovanej

- I. J., C. K.) s okamžitou platnosťou a bez náhrady sa konfiškuje pre účely pozemkovej reformy
pôdohospodársky majetok na území Slovenska, ktorý je vo vlastníctve osôb maďarskej národnosti,
ktoré 01.11.1938 nemali československú štátnu príslušnosť. O tom, ktoré osoby bolo treba považovať
za osoby maďarskej národnosti v zmysle § 1 ods. 1 písm. b) Nariadenia rozhodovalo Predsedníctvo
Slovenskej národnej rady na návrh Povereníctva SNR pre pôdohospodársku a pozemkovú reformu,

podaný po dohode s Povereníctvom Slovenskej národnej rady pre veci vnútorné (§ 1 ods. 6. cit.
nariadenia).

28. V týchto súvislostiach prvoinštančný súd správne konštatoval, že predmetné pozemky boli spolu
s ostatným majetkom skonfiškované ku dňu 01.03.1945 právnej predchodkyni žalovanej - pôvodnej

vlastníčkeI.J.,rod.K.(ktorábolaoznačenázaosobumaďarskejnárodnosti)rozhodnutímPredsedníctva
národnejradyč.9003/IV/1946prijatýmnajehozasadnutídňa18.04.1946,vyhotovenýmdňa11.06.1946,
s poukazom na § 1 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 104/1945 Sb. n. SNR (č. l. 15 spisu), pričom
o tejto konfiškácii bolo upovedomené Povereníctvo pôdohospodárskej a pozemkovej reformy, s tým
aby zariadilo potrebné v zmysle predmetného nariadenia a zároveň upovedomilo o tomto rozhodnutí

príslušné orgány obcí, na ktorých sa majetok nachádza písomnosťou zo dňa 18.06.1946, odoslanou
dňa 24.06.1946 (č. l. 14 spisu). Konfiškačný proces tak bol zavŕšený vydaním uvedeného konfiškačného
rozhodnutia č. 9003/IV/1946, ktoré deklarovalo, že osoba v ňom označená sa považuje za osobu
maďarskej národnosti podľa § 1 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 104/1945 Sb. n. SNR, a preto námietka
žalovanej, že zápisom vlastníckeho práva žalobcu do katastra nehnuteľností na základe rozhodnutia,

ktorým by súd vyhovel žalobe v prejednávanej veci by bola fakticky zavŕšená konfiškácia v súčasnej
dobe nie je dôvodná.

29. V dôsledku vyššie uvedeného teda sporné pozemky prešli dňom 01.03.1945 konfiškáciou do
vlastníctva štátu titulom právneho predpisu – podľa § 1 ods. 1 nariadenia č. 104/1945 Sb. n. SNR, čo

bolo s účinkami ex tunc deklarované správnym aktom príslušného orgánu, t.j. predmetným rozhodnutím
Predsedníctva národnej rady prijatým dňa 18.04.1946 ako orgánu na to oprávneného podľa § 1 ods. 6
cit. nariadenia. Podľa § 1 ods. 7 cit. nariadenia sa uvedeným rozhodnutím považoval majetok dotknutej
osoby za skonfiškovaný dňom účinnosti nariadenia, čo je rovnako uvedené aj v predmetnom rozhodnutí
prijatom dňa 18.04.1946, vyhotovenom dňa 11.06.1946.

30. Žalovanou uvedená argumentácia v bode 26. odvolania, podľa ktorej vzhľadom na to, že
súd prvej inštancie vychádzal zo skutkového zistenia, že konfiškačné rozhodnutie bolo vydané dňa
18.04.1946 a žalobcom predloženú listinu vydanú dňa 11.06.1946 zaň nepovažoval, možno vyvodiťže žalobca nepredložil v konaní žiadne konfiškačné rozhodnutie je účelová a nelogická. V písomnosti
zo dňa 11.06.1946 bol dodatočne zachytený prejav vôle Predsedníctva Slovenskej národnej rady
prijatej na zasadnutí uskutočneného dňa 18.04.1946. Pre určenie právomoci orgánu oprávneného na

vydanie konfiškačného rozhodnutia je rozhodujúci dátum prijatia rozhodnutia t.j. 18.04.1946 a nie jeho
následného písomného vyhotovenia 11.06.1946

31. Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvádzané hodnotí zhodne so súdom prvej inštancie za

právne bezvýznamné či bolo/nebolo realizované doručenie rozhodnutia Predsedníctva Slovenskej
národnej rady č. 9003/IV/1946 právnej predchodkyni žalovanej, pretože predmetné rozhodnutie nemalo
konštitutívnu povahu, ale povahu deklaratórnu, teda vo vzťahu k I. J., rod. K. deklarovalo splnenie
podmienok konfiškácie ustanovené v nariadení č. 104/1945 Sb. n. SNR. V tejto súvislosti odvolací súd
poukazuje aj na právny záver Ústavného súdu SR v náleze I ÚS 379/2016 zo dňa 29.03.2017, v ktorom
okrem iného, v obdobnej vecnej otázke (právnych účinkov konfiškačných rozhodnutí) konštatoval, že

„len tvrdenie o vadách v konfiškačnom konaní vydaného rozhodnutia samo osebe nie je spôsobilé účinky
konfiškácie spochybniť, lebo právnym titulom prechodu vlastníckeho práva tu nebol tento právny akt,
ale dekrét samotný“, obdobne je prezentovaný aj právny názor Najvyšším súdom SR v rozhodnutí sp.
zn. 4 M Cdo 12/2014 z 29.09.2015.

32. I podľa názoru Najvyššieho súdu SR vyslovenom v rozhodnutí sp. zn. 1Cdo/65/2021 zo dňa
29.09.2021 „prechod vlastníckeho práva na štát (žalobcu) nastúpil ex lege účinnosťou tohto nariadenia
bez ohľadu na prípadnú nezákonnosť, nulitnosť konfiškačných rozhodnutí. Hoci aj prípadné preukázanie
nezákonnosti, nulitnosti namietaných konfiškačných rozhodnutí by v danom prípade nemalo za
následok, že by sa štát (žalobca) nestal vlastníkom sporných nehnuteľností.“

33. Konfiškácia majetku podľa nariadenia č. 104/1945 Sb. n. SNR bola zákonným aktom, ktorý
nie je v konaní o určenie vlastníckeho práva iniciovanom niekoľko desiatok rokov od rozhodných
udalostí možné posudzovať z hľadiska vád na ňom viaznucich, pokiaľ to zákon vyslovene nepripúšťa. V
kontexte žalovanou spochybňovaného doručenia konfiškačného rozhodnutia jej právnej predchodkyni

nemožno opomenúť skutočnosť, že v konaní nevyšli najavo a ani žalovanou neboli tvrdené žiadne
okolnosti, z ktorých by bolo možné čo i len nepriamo, napr. zo správania jej právnej predchodkyne
usúdiť, že by predmetné pozemky popri všeobecne známym pomerom danej doby nepovažovala
za konfiškované a vykonávala k nim akékoľvek vlastnícke oprávnenia. Žalovaná sama v dedičskom
konaní sp. zn. 2D/133/2018 vyhlásila, že jej právna predchodkyňa opustila Slovensko v 40-tych rokoch

minulého storočia a od tej doby žila mimo jeho územia. Od vysťahovania sa zo Slovenska teda právna
predchodkyňa žalovanej s nehnuteľnosťami nenakladala a predmetné pozemky obhospodaroval štát
prostredníctvom správcu majetku štátu.

34. Nakoľko nebolo zákonnou povinnosťou zapísať konfiškáciu majetku do pozemnoknižnej vložky

skutočnosť, že sporné pozemky neboli pozemkovo-knižne usporiadané v zmysle zák. č. 90/1947 Zb.
o zavedení knihového poriadku ohľadom konfiškovaného nepriateľského majetku, tak nemá vplyv na
nadobudnutie vlastníckeho práva štátom (žalobcom). Právnym dôvodom vzniku vlastníckeho práva
žalobcu bol v danom osobitom prípade sám zákon a vykonaním knihového poriadku bola už existujúcim
právam len priznaná verejná publicita. Záver o tom, že z nevykonania zápisu do pozemkovej knihy

nemožnovyvodiť,žebynevznikloprávo,ktorémalobyťdopozemkovejknihyzapísané,vyslovilNajvyšší
súd ČR vo veci sp. zn. 28Cdo/4116/2019.

35. Zhrnúc uvedené odvolací súd je zhodne s názorom súdu prvej inštancie toho názoru, že žalobca
preukázal že ku konfiškácii nehnuteľného majetku právnej predchodkyne žalovanej došlo ku dňu

01.03.1945 a preto odvolacia námietka žalovanej o neunesení dôkazného bremena žalobcom nie je
daná.

36. Ani odvolaciu námietku žalovanej, že súd prvej inštancie sa nevyporiadal s jej argumentáciou,
v zmysle ktorej v danom prípade nie je daný naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho

práva, nemožno považovať za dôvodnú. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie
vysloveným v bode 61. napadnutého rozhodnutia, podľa ktorého v prípadoch ak je žalovaný zapísaný
v katastri nehnuteľností ako vlastník spornej nehnuteľnosti, žalobca má naliehavý právny záujem
na určení svojho vlastníckeho práva, lebo len také súdne rozhodnutie je v zmysle § 5 v spojení s§ 34 a § 46 Katastrálneho zákona spôsobilým podkladom pre vykonanie zmeny zápisu v katastri
nehnuteľností (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/56/2003, rozhodnutie Najvyššieho
súdu sp. zn. 2Cdo/163/2005 publikované pod R 24/2009, obdobne: TOMAŠOVIČ, A.. § 137 [Obsah

žaloby]. In: P., A., FICOVÁ, Svetlana, BARICOVÁ, Jana, MESIARKINOVÁ, Soňa, BAJÁNKOVÁ, Jana,
TOMAŠOVIČ, Marek a kol. Civilný sporový poriadok. 2. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2022, s. 550).
Žalovaná aktuálne nemá k dispozícii žiaden iný možný právny prostriedok na ochranu tvrdeného
vlastníckeho práva a určovacia žaloba je za danej situácie vhodne zvoleným procesným nástrojom,
ktorý odstráni neistotu vo vlastníckych vzťahoch sporových strán. Nemenej podstatným je v tejto

súvislosti aj ústavnoprávny rozmer ochrany vlastníckeho práva vychádzajúci z čl. 20 Ústavy SR, ktorý
každému garantuje ochranu vlastníckeho práva a naopak spod ochrany vyníma majetok nadobudnutý
v rozpore s právnym poriadkom. Na ústavnoprávnu úpravu potom nadväzuje aj § 100 ods. 2 OZ,
podľa ktorého vlastnícke právo je nepremlčateľné. Pokiaľ hmotné právo plynutiu času nepripisuje žiadne
právne následky v súvislosti s ochranou vlastníckeho práva, tak procesné právo, ktoré má slúžiť
práve k zabezpečeniu a realizácii hmotného práva, nemôže v dôsledku aj keď dlhodobej nečinnosti

vlastníka odoprieť možnosť domáhať sa jeho súdnej ochrany. Vzhľadom na vyššie uvedené neobstojí
ani argumentácia žalovanej, že žalobca mal v priebehu vyše sedemdesiatich rokov k dispozícii iné
prostriedky nápravy, ktoré nevyužil.

37. V ďalšom k názoru žalovanej, že žalobca (štát) mal možnosť a zároveň i povinnosť pri tvorbe

registra obnovenej evidencie pozemkov (ROEP) zisťovať prípadnú konfiškáciu (obligatórnymi členmi
komisie ROEP boli Slovenský pozemkový fond a LESY Slovenskej republiky, štátny podnik) pričom
do právoplatnosti dedičského konania nedošlo k zmene údajov schváleného registra podľa § 7 ods.
6 zákona č. 180/1995 Z. z., odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4
MCdo/12/2014 zo dňa 29.09.2015, v ktorom uviedol, že vlastnícke práva k pozemkom boli za socializmu

evidované neúplne a túto neúplnú evidenciu prevzal aj kataster nehnuteľností vzniknutý po roku 1989
a následne, aby boli v katastri zapísané všetky pozemky, sa pristúpilo k tvorbe ROEP. Zdôraznil, že
vzhľadom na rôzne politicko-právne zmeny od roku 1945 súčasný kataster nehnuteľností neodráža
reálny stav vlastníctva k pozemkom. V minulom období sa z rôznych dôvodov do pozemkových kníh
nedostali niektoré konfiškačné rozhodnutia, pretože nebolo zákonnou povinnosťou zapísať konfiškáciu

majetkudopozemno-knižnejvložkyapreto,privypracovaníROEPdochádzalovdôsledkunedostatočne
zistených podkladov k chybám a právny stav vyplývajúci z listu vlastníctva založeného v rámci ROEP
nezodpovedal stavu skutočnému. Keďže katastre nekontrolujú správnosť a úplnosť podkladov pre
vyhotovenie ROEP, kvalita vyhotovenej evidencie nie je spoľahlivá, preto na riešenie týchto pochybení je
danápríslušnosťsúdovvcivilnomkonaní.Vkonaníoobnoveevidencieniektorýchpozemkovaprávnych

vzťahov k nim podľa zákona č. 180/1995 Z. z. sa vlastníctvo nenadobúdalo, ale sa iba zisťovali dostupné
údajeoprávnychvzťahochkpozemkomanaichzákladesazostavovalROEP.Možnopretokonštatovať,
že zapísaním právnej predchodkyne v katastri nehnuteľností v rámci ROEP ako vlastníčky predmetných
nehnuteľností žalobca (štát) neuznal ich vlastnícke právo.

38. Zákon č. 180/1995 Z. z. (§ 7 ods. 6) počíta s možnosťou domáhať sa zmeny údajov schváleného
registra v prípade, ak došlo k nesprávnemu prešetreniu vlastníckeho práva v rámci realizácie ROEP,
avšak týmto zákonom nie je dotknuté právo domáhať sa ochrany podaním žaloby o určenie vlastníckeho
práva, čo vychádza aj zo zásady nepremlčateľnosti vlastníckeho práva. V tomto smere možno poukázať
aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn 7Cdo/291/2019 zo dňa 15.12.202, v ktorom uviedol:

„Rozhodnutie o schválení ROEP v zásade nezakladá účinky tak „prejudiciality“, ako aj „viazanosti súdu
inými rozhodnutiami" (§ 193 a § 194 CSP), a to jednak z dôvodu (iba) deklaratívneho charakteru verejnej
listiny, ktorou je Rozhodnutie o schválení ROEP a jednak z dôvodu priamo zákonom predpokladanej
možnosti „práva na začatie konania podľa osobitného predpisu“ podľa § 137 CSP v prípade, ak dotknutá
osoba s obsahom verejnej listiny nesúhlasí“.

39. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil a v zmysle § 387 ods. 2 CSP na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia doplnil ďalšie dôvody.

40. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1
CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému žalobcovi priznal proti
žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd
prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia v zmysle § 262 ods. 2 CSP, nezistiac existenciupredpokladov pre aplikáciu § 257 CSP, podľa ktorého výnimočne súd neprizná náhradu trov konania,
ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, a to ani v okolnostiach súdenej veci a ani na strane strán
sporu.

41. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu
spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o
ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za

ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).