Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 1. jún 2023

Súd: Mestský súd Košice
Spisová značka: 40C/29/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7122206325
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 06. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Sandra Veľká

ECLI: ECLI:SK:MSKE:2023:7122206325.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Mestský súd Košice sudkyňou JUDr. Sandrou Veľkou, v právnom spore žalobcu: Mesto Košice, Trieda

SNP 48/A, Košice, IČO: 00 691 135 proti žalovanej: A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom B., C. XX, zastúpenej
advokátom: JUDr. JCLic. Tomáš Majerčák, PhD., s.r.o., Južná trieda 28, Košice, o určenie vlastníckeho
práva k nehnuteľnosti takto

r o z h o d o l :

Žalobu z a m i e t a .

P r i z n á v a žalovanej náhradu trov konania v rozsahu 100 % voči žalobcovi.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou doručenou súdu elektronickým podaním dňa 16.6.2022 domáhal, aby súd určil,
žežalobcajepodielovýmspoluvlastníkomnehnuteľností nachádzajúcichsavk.ú.B.,obecB.–B.,okres

Košice I a to parcela registra E-KN č. 219 – orná pôda o výmere 29573 m2, vo veľkosti spoluvlastníckeho
podielu 88/13440 zapísaného na LV č. XXXX v časti B 1, parciel registra E-KN č. 217 – orná pôda o
výmere 16759 m2 a č. 320 – trvalý trávny porast o výmere 1405 m2 oboch vo veľkosti spoluvlastníckeho
podielu 4/720 zapísaných na LV č. XXX v časti B 9 s odôvodnením, že žalovaná je v súčasnosti zapísaná
ako podielový spoluvlastník. Vlastnícke právo k pozemku, parcele E-KN č. 219 evidovanej na LV XXXX
v žalovanom podiele 88/13440 žalovaná nadobudla titulom osvedčenia o dedičstve č. 36D/120/2014,
ako dedič po poručiteľovi D. E.. Táto dedičská postupnosť vyplýva z kópie úplného výpisu z LV č.

XXXX so stavom k 23.3.2017 (záznamy pod B1 a B53). Nadobudnutie vlastníckeho práva žalovanej na
základe vyššie uvedeného titulu žalobca neuznáva. Vlastnícke právo k pozemkom, parcelám E-KN č.
217 a 320 evidovaným na LV XXX v žalovanom podiele 4/720 žalovaná nadobudla titulom osvedčenia o
dedičstve č. 14D/158/2014, ako dedič pravdepodobne po niektorom z predchádzajúcich spoluvlastníkov
evidovaných na PKV č. XX. Vyvlastňovacím rozhodnutím Obvodného národného výboru, odborom
výstavby, ÚPAaD č. výst. 9860/2617/84-Go zo dňa 4.1.1985 s vyznačením dátumu právoplatnosti dňa
10.4.1985 bola parcela E-KN č. 219 vyvlastnená pôvodným vlastníkom evidovaným na PKV č. XX v

prospech Československého štátu, pričom súčet všetkých vyvlastnených spoluvlastníckych podielov
na danom pozemku predstavuje 192984/201600. Medzi vyvlastnenými spoluvlastníckymi podielmi na
parceleč.219boliajpodielypôvodnéhopodielovéhospoluvlastníkaD.E.evidovanéhonaPKVč.XXpod
por.č.43,57a100(3xpodiel88/6720),čovyplývazúdajovnastr.25a26vyvlastňovaciehorozhodnutia.
Na základe vyššie uvedeného vyvlastňovacieho rozhodnutia sa vlastníkom žalovaných pozemkov vo
vyvlastnených podieloch stal Československý štát v zast. ZOO Košice, ktorej bol zriaďovateľom. Podľa §
3 ods. 1 zákona č. 518/1990 Zb. o prechode zakladateľskej a zriaďovateľskej funkcie národných výborov

na obce, ústredné orgány štátnej správy a orgány miestnej štátnej správy, v znení neskorších predpisov
prešla zriaďovateľská funkcia k ZOO Košice na žalobcu. V súlade so zákonom č. 138/1991 Zb. prešlo na
žalobcu vlastnícke právo k žalovaným pozemkom ku dňu účinnosti tohto zákona (išlo o prechod majetku
štátu na obec ex lege), t. j. k 1.5.1991 nadobudol žalobca priamo zo zákona výlučné vlastnícke právok žalovaným pozemkom. Podľa protokolu č. 5 o prechode vlastníctva nehnuteľného majetku v zmysle
zákona č. 138/91 Zb. o majetku obcí, uzatvoreného medzi ZOO Košice – Kavečany ako odovzdávajúcim
a mestom Košice ako preberajúcim prešli žalované pozemky dňom 1.5.1991 do vlastníctva Mesta

Košice. Predmetný protokol mal už len deklaratórny charakter. Mesto Košice teda nadobudlo vlastnícke
právo k žalovaným pozemkom na základe ustanovenia § 2 ods. 2 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku
obcí, a to dňom účinnosti tohto zákona (1.5.1991). Ak by sa súd nestotožnil s právnym názorom žalobcu,
že jeho právny predchodca (Československý štát) nadobudol vlastnícke právo k žalovaným pozemkom
v žalovaných podieloch na základe vyvlastňovacieho rozhodnutia a kúpnej zmluvy, podporne žalobca

namieta pre prípad akýchkoľvek pochybností nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním. Podľa § 122
ods. 2 OZ uplynula zákonom stanovená doba vydržania dňa 1.5.2001.

2. Žalobca predložil výpis z LV č. XXXX, kat. územie B. a LV č. XXXX, LV a výpis LV č. XXX, kat.
územie B., výpis z PKV č. XX F. XX, kat. územie B., verejnú vyhlášku zo dňa 4.1.1985, protokol
o prechode vlastníctva č. 5, návrh na vyvlastnenie pozemkov, rozhodnutie o ustanovení opatrovníka,

verejnú vyhlášku, pozvánku, zápisnicu, doručenku, uznesenie Mestského národného výboru v Košiciach
zo dňa 17.12.1984.

3. Žalovaná žiadala žalobcu zamietnuť. Poprela tvrdenia žalobcu, že je vlastníkom sporných
nehnuteľnosti a tvrdenie, že došlo k vyvlastneniu, odkúpeniu alebo vydržaniu. Obzvlášť zarážajúce je, že

žalobca sa domáha určenia vlastníckeho práva po takmer 40 rokoch. Parcelu č. 219 zdedila žalovaná po
právnom predchodcovi, ktorým je D. E., nar. XX.X.XXXX, zomr. dňa 21.10.1975 (osvedčenie o dedičstve
sp. zn. 36D/120/2014, Dnot 110/2014 zo dňa 18.4.2016), táto osoba bola teda v čase vyvlastnenia
mŕtva, teda nemohlo dôjsť k účinnému vyvlastneniu. V predloženom vyvlastňovacom rozhodnutí je
menovaný uvedený ako osoba zdržujúca sa na neznámom mieste, avšak v skutočnosti bola v roku 1985

bola už mŕtva, nemohla sa v žiadnom prípade zdržiavať na neznámom mieste, správny orgán konal s
nežijúcou osobou. Parcelu č. 217 a 320 zdedila žalovaná po právnom predchodcovi, ktorým je D. E.,
nar. XX.X.XXXX, naposledy bytom B. – B. XX, ktorý zomrel dňa XX.X.XXXX (osvedčenie o dedičstve
sp. zn. 14D/158/2014, Dnot 55/2014 zo dňa 5.8.2014). Táto osoba je evidovaná vo vyvlastňovacom
rozhodnutí ako osoba zdržujúca sa na neznámom mieste, avšak táto bola na známom mieste, pričom

sa nachádzala na adrese trvalého pobytu B., B. XX, takže v žiadnom prípade nebola na neznámom
mieste. Nemohlo dôjsť k účinnému vyvlastneniu voči tejto osobe, nakoľko táto osoba bola na známom
mieste. Žalovaná ani jej právni predchodcovia nemali žiadnu vedomosť o vyvlastňovacom rozhodnutí.
Nikdy im nebolo vyvlastňovacie rozhodnutie doručené ani im nebola zaplatená žiadna odplata za
vyvlastnenie, nemohlo nadobudnúť právoplatnosť a vykonateľnosť. Súd môže posúdiť právoplatnosť

a vykonateľnosť vyvlastňovacieho rozhodnutia. Obzvlášť pri podozrivom vyvlastňovacom rozhodnutí,
ktoré je v nepochybne rozporné aj s vtedajšou právnou úpravou, a v ktorom štátny orgán potajme
zbavoval stovky osôb majetku. V tomto prípade ide o zjavnú svojvôľu komunistického režimu z čias
neslobody, ktorá nemôže byť tolerovaná. Podľa vyvlastňovacieho rozhodnutia spoluvlastnícke podiely
boli vyvlastnené neznámym dedičom po 170 poručiteľoch. Ďalej vyvlastňovali 180 osobám zdržujúcich

sa na neznámom mieste. Neznámi dedičia po 170 poručiteľoch, ak mal každý poručiteľ len 3 deti ide
o 510 dedičov. Vtedajším orgánom nebolo známych minimálne 510 dedičov a ďalších 180 osôb sa
zdržovalo na neznámom mieste, spolu ide o minimálne 690 osôb. Štátnym orgánom v danom období
bola asi celá obec neznáma. Žalovaná a jej právni predchodcovia známi boli, kataster nehnuteľností
zapisoval prededené spoluvlastnícke podiely v prospech známych dedičov. Mesto Košice nemohlo

nadobudnúť vlastnícke právo, ani vydržaním. Od roku 1991 vedelo, že nie je zapísané vlastnícke
právo v jeho prospech v katastri nehnuteľnosti, preto nemohlo byť ani dobromyseľné. ZOO Košice
platila vlastníkom pozemkov v areáli ZOO nájomné za užívanie ich pozemkov. Slovenská republika ani
Mesto Košice nikdy neboli zapásané ako vlastníci predmetných pozemkov, ZOO Košice – Kavečany
po roku 1993 začala od niektorých vlastníkov odkupovať spoluvlastnícke podiely a niektorým platili

aj nájom. Mesto Košice na dožiadanie od podielových spoluvlastníkov (G. H. a E. I.), ktorí žiadali
odkúpenieichpodielov,odpovedallistomzodňa30.4.2010,žeuznesenímč.702zodňa16.12.2008bola
schválenákúpapozemkov,ktorésanachádzajúvareáliZOOKošice.MestoKošicevsúčasnostizačalos
majetkovoprávnym vysporiadaním parciel KN-E č. 232, 233, 318 a 334. Majetkovoprávne vysporiadanie
pozemkovvZOOKošicesabuderealizovaťpostupnevnasledujúcichrokochpodľafinančnýchmožností

Mesta Košice. Mesto Košice v tom období neuvádzalo žiadne vyvlastňovacie rozhodnutie, odpoveď
archívu Mesta Košice v roku 2016, že v archíve sa žiadne rozhodnutie o vyvlastnení nenachádza.4.ŽalovanápredložilalistMestaKošicezodňa30.4.2010,oznámeniearchívuMestaKošice,osvedčenie
o dedičstve 14D/158/2014, 36D/120/2014, kúpnu zmluvu, nájomné zmluvy, rozhodnutie Okresného
úradu Košice, kat. odbor zo dňa 4.2.2014.

5. Žalobca v replike uviedol, že v 80. rokoch minulého storočia prebehla v dotknutej lokalite na
vyvlastnených a vykúpených pozemkoch výstavba zoologickej záhrady. Najneskôr od právoplatnosti
vyvlastňovaciehorozhodnutia(10.4.1985)užspornéparcelyneužívalipôvodneevidovaníspoluvlastníci,
ani ich právni nástupcovia, ale štát a po ňom žalobca. Žalobca s týmto majetkom nakladá a vykonáva

jeho údržbu a opravy. Spolu s delimitačným protokolom č. 5 zo dňa 23.8.1993 bolo žalobcovi odovzdané
aj vyvlastňovacie rozhodnutie, z ktorého obsahu vyplýva, že ním došlo k vyvlastneniu sporných
pozemkov aj vo vzťahu k právnym predchodcom žalovaného, a teda k D. E., nar. XX.X.XXXX, zomr.
XX.XX.XXXX (prastarý otec žalovaného uvedený na str. 25 a 26 vyvl. rozhodnutia), ako aj k D. E.,
nar. XX.X.XXXX, zomr. XX.X.XXXX (starý otec žalovaného uvedený na str. 24 vyvl. rozhodnutia).
Bez ohľadu na platnosť daného vyvlastňovacieho rozhodnutia sa dobromyseľný držiteľ sporných

pozemkov (žalobca) na základe predložených dokumentov v dobrej viere domnieval, že jeho právny
predchodca (štát) sa stal vlastníkom predmetných pozemkov v rozsahu ich vyvlastnenia. V rozhodnom
období nemal vedomosť o úmrtí právnych predchodcov žalovaného, pričom súvisiace dedičské konania
(36D/120/2014 a 14D/158/2014) prebiehali až od roku 2014, a teda k ustáleniu okruhu dedičov a k
následnému vysporiadaniu dedičstva medzi nimi došlo až vydaním príslušných osvedčení o dedičstve.

Žalobca preto nesúhlasí s tvrdením žalovaného, podľa ktorého žalobca vedel, že v rozhodnom období
(od roku 1991) sú ako vlastníci žalovaných podielov v evidencii nehnuteľnosti zapísané iné osoby.
Z hľadiska vydržania žalobca považuje za rozhodujúce obdobie od 1.5.1991, kedy mal žalobca
nadobudnúť sporné pozemky do vlastníctva účinnosťou zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obci, do
1.5.2001, kedy žalobca nadobudol sporné pozemky v žalovaných podieloch do vlastníctva vydržaním.

Počas celého rozhodného obdobia žalobca sporné pozemky nerušene v dobrej viere užíval. V zmysle §
122 ods. 2 OZ uplynula zákonom stanovená doba vydržania dňa 1.5.2001. K tvrdeniu žalovaného, podľa
ktorého žalobca nemohol byť dobromyseľný, keďže Zoologická záhrada Košice po roku 1993 začala od
niektorýchvlastníkovpozemkovvareáliZOOodkupovaťichspoluvlastníckepodielyaniektorýmplatilaaj
nájom, žalobca uvádza, že tieto skutočnosti nemohli mať vplyv na dobromyseľnosť žalobcu v rozhodnom

období. Žalovaným predložená kúpna zmluva ako aj nájomné zmluvy boli uzatvorené v neskoršom
období,pričomanijednaztýchtozmlúvsanetýkažalovanýchpodielovnaspornýchpozemkoch.Žalobca
netvrdil, že predmetným vyvlastňovacím rozhodnutím došlo k vyvlastneniu všetkých spoluvlastníckych
podielov na pozemkoch nachádzajúcich sa v areáli ZOO.

6. Žalovaná v duplike zopakovala svoje tvrdenia o neúčinnosti vyvlastňovacieho rozhodnutia z dôvodu,
že správny orgán konal s osobou, ktorá nemala spôsobilosť na právne úkony, v čase vydania
vyvlastňovacieho rozhodnutia bola mŕtva, ako aj s osobou na neznámom mieste, ktorej pobyt však bol
známy, ako aj tvrdenie, že štát nenadobudol vlastnícke právo vydržaním, lebo nedisponoval titulom, na
základe ktorého by vstúpil do dobromyseľnej držby. Keďže štát spôsobil nezákonnosť vyvlastňovacieho

rozhodnutia, nie je možné toto rozhodnutie považovať za právne akceptovateľný titul vstupu do držby.

7. Súd vykonal dokazovanie oboznámením listinných dôkazov predložených stranami sporu a zistil tento
skutkový stav:

8. Zo stranami sporu predložených listinných dôkazov, výpisov z listov vlastníctva, pozemnoknižných
vložiek, osvedčení o dedičstve mal súd za nesporné, že žalovaná je podielovou spoluvlastníčkou
nehnuteľností nachádzajúcich sa v kat. území B., ako parc. č. 219 o výmere 29573 m2, druh pozemku
orná pôda vo veľkosti spoluvlastníckeho podielu 88/13440 zapísanom na LV č. XXXX, parcela č. 217
o výmere 16759 m2, druh pozemku orná pôda a parc. č. 320 o výmere 1405 m2, druh pozemku trvalý

trávny porast vo veľkosti spoluvlastníckeho podielu na oboch parcelách pod B9, 4/720. Spoluvlastnícky
podiel na parcele č. 219 zapísanej na LV č. XXXX nadobudla žalovaná na základe osvedčenia
o dedičstve 36D/120/2014 zo dňa 18.4.2016 po poručiteľovi D. E., nar. XX.X.XXXX, bytom B. XX, zomr.
XX.XX.XXXX s tým, že pôvodné dedičské konanie po poručiteľovi bolo vedené Štátnym notárstvom
Košice – vidiek, sp. zn. D/1274/76, D/8/77. Spoluvlastnícky podiel na parcele č. 217 o výmere 16759

m2, druh pozemku orná pôda a na parc. č. 320 o výmere 1405 m2, druh pozemku trvalý trávny porast
vo veľkosti 4/720 na oboch parcelách pod B9, nadobudla žalovaná titulom osvedčenie o dedičstve
14D/158/2014 po poručiteľovi D. E., nar. XX.X.XXXX, naposledy bytom B. XX, zomr. XX.X.XXXX s tým,že z osvedčenia o dedičstve vyplýva, že pôvodné konanie o dedičstve po poručiteľovi bolo vedené na
Štátnom notárstve Košice, sp. zn. D/1180/85 a dodatočné dedičské konanie pod sp. zn. 14D/145/2004.

9. Zoologická záhrada Košice listom zo dňa 30.10.1984 navrhla vyvlastniť spoluvlastnícke podiely
osobám neznámym, medzi inými aj D. E. parc. č.217 a 320, D. E. parc. č. 219 a D. F. parc. č. 361.

10. Rozhodnutím Obvodného národného výboru Košice I, č. výst. 9860/2617/84-Go zo dňa 4.1.1985
vydaného formou verejnej vyhlášky boli vyvlastnené v prospech Československého štátu v správe ZOO

nehnuteľnosti v kat. území B. – B., a to vlastníkom zdržujúcim sa na neznámom mieste D. E., parc. č.
217 a 320 vo veľkosti spoluvlastníckeho podielu 2/360 a D. E., parc. č. 219 vo veľkosti spoluvlastníckeho
podielu 88/6720. Vyvlastňovacie rozhodnutie bolo doručené verejnou vyhláškou vyvesenou 11.3.1985,
zvesenou 26.3.1985 ako aj opatrovníčke, ktorá bola ustanovená jednak neznámym dedičom po
zomrelých pôvodných vlastníkoch, ako aj osobám zdržiavajúcim sa na neznámom mieste, medzi nimi
D. E. pod č, 40, č.l. 277. Opatrovník bol ustanovený aj osobe D. F. pod č. 168, ktorý je uvedený aj na

vyvlastňovacom rozhodnutí na č.l. 31, čo do parcely 361.

11. Z vyvlastňovacieho spisu mal súd za nesporné, že správny orgán nevykonal žiadnu lustráciu dedičov
zosnulých vlastníkov parciel, ani pobytu neznámych vlastníkov. Zo spisu taktiež nevyplýva dôkaz o
vyplatení peňažnej náhrady za vyvlastnenie účastníkom vyvlastňovacieho konania

12. ZOO Košice ako odovzdávajúci protokolom č. 5 zo dňa 23.8.1993 uzavretom podľa zákona č.
138/1991 Zb. o majetku obcí odovzdala Mestu Košice ako preberajúcemu nehnuteľný majetok, o. i. aj
parcelu č. 217, 217 a 320, kat. územie B. s tým, že hnuteľný majetok prechádza ku dňu 1.5.1991. Pri
majetkových záväzkoch súvisiacich s predchádzajúcim majetkom, o. i. aj parcely č. 219, je uvedené, že

v súvislosti s reštitučnými nárokmi a skutočnosťou, že archív ZOO vyhorel a archív bývalého finančného
odboru NVMK nie je dostupný, v jednaní s vlastníkmi treba počítať s finančnými prostriedkami aj pri
uspokojovaní ďalších nárokov.

13. Rozhodnutím Okresného úradu Košice, katastrálny odbor zo dňa 4.2.2014 bol schválený register

obnovenej evidencie pozemkov (ďalej len ROEP) v kat. území B., G. J. B. - B., okres Košice I.

14. Zo žalovanou predložených zmlúv vyplýva, že ZOO Košice uzatvárala nájomné zmluvy s vlastníkmi
parciel nachádzajúcich sa v kat. území B. v užívaní ZOO Košice Mesto Košice uzatváralo kúpne zmluvy
s vlastníkmi parciel nachádzajúcich sa v kat. území B. v užívaní ZOO Košice.

15. Mesto Košice listom zo dňa 30.4.2010 oznámilo podielovým spoluvlastníkom parcely č. KNE 215 a
216 G. H. a E. I., kat. územie B., že uznesením č. 702 zo dňa 6.12.2008 bola schválená kúpa pozemkov
parcielEN-Eč.232,233,318,3,4,kat.územieB.,ktorésanachádzajúvareáliZOO.Vsúčasnostizačalo
Mesto Košice s majetkovoprávnym vysporiadaním parciel KNE č. 232, 233, 318 a 334, kat. územie B.

s tým, že parcely č. 215, 216 nespadajú do okruhu týchto parciel a majetkovoprávne vyporiadanie sa
bude realizovať postupne v nasledujúcich rokoch podľa finančných možností Mesta Košice.

16.Podľaust.§137písm.c)Civilnéhosporovéhoporiadku(ďalejlen„CSP“),žaloboumožnopožadovať,
aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem;

naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu.

17. Podľa ust. § 132 ods. 1 OZ, vlastníctvo veci možno nadobudnúť kúpnou, darovacou alebo inou
zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu alebo na základe iných skutočností ustanovených
zákonom.

18. Podľa ust. § 132 ods. 2 OZ, ak sa vlastníctvo nadobúda rozhodnutím štátneho orgánu, nadobúda
sa vlastníctvo dňom v ňom určeným, a ak určený nie je, dňom právoplatnosti rozhodnutia.

19. Podľa ust. § 123 OZ, vlastník je v medziach zákona oprávnený predmet svojho vlastníctva držať,

užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním.

20. Podľa ust. § 129 ods. 1 OZ, držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou alebo kto vykonáva
právo pre seba.21. Podľa ust. § 130 ods. 1 OZ, ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že
mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je

oprávnená.

22. Podľa ust. § 134 ods. 1 OZ, oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe
po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť.

23. Podľa ust. § 134 ods. 3 OZ, do doby podľa odseku 1 sa započíta aj doba, po ktorú mal vec v
oprávnenej držbe právny predchodca.

24. Podľa ust. § 2 ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, do vlastníctva obcí prechádzajú z
majetku Slovenskej republiky veci, okrem hnuteľností patriacich orgánom miestnej štátnej správy, ku
ktorým patrilo ku dňu účinnosti osobitného predpisu právo hospodárenia národným výborom, na území

ktorých sa nachádzajú.

25. Podľa ust. § 2 ods. 7 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, veci a majetkové práva podľa odsekov
1, 2 a 5 nadobúda obec dňom účinnosti tohto zákona.

26. Podľa ust. § 14 ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, o prechode vlastníctva vecí,
postúpení majetkových práv a záväzkov sú povinné spísať odovzdávajúce a nadobúdajúce právnické
osoby písomné protokoly. O prechode práva hospodárenia k veciam a postúpení majetkových práv a
záväzkov do správy organizácií spíšu protokoly orgány miestnej štátnej správy, obecné zastupiteľstvá
a organizácie.

27. Podľa ust. § 14 ods. 4 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, obce, mestá, mestské časti a
organizácie založené alebo zriadené obcou sú povinné podať do 12 mesiacov od účinnosti tohto zákona
návrh na zápis do evidencie nehnuteľností. Ak sa nadobudnutie majetku viaže na ďalšie podmienky, sú
povinné podať návrh do 12 mesiacov od prevzatia majetku.

28. Podľa ust. § 16 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) účinnom ku
dňu ustanovenia opatrovníka, účastníka konania, ktorý nemôže konať samostatne, zastupuje zákonný
zástupca; ak nemá zákonného zástupcu a ak je to potrebné na obhajovanie jeho práv, správny orgán
mu ustanoví opatrovníka.

29. Podľa ust. § 16 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) účinnom ku
dňu ustanovenia opatrovníka, správny orgán ustanoví opatrovníka aj účastníkovi konania, ktorého pobyt
nie je známy alebo ktorému sa nepodarilo doručiť písomnosť na známu adresu v cudzine a ktorý si
neustanovil zástupcu, ako aj účastníkovi konania, ktorý je postihnutý duševnou alebo inou poruchou,

pre ktorú nemôže konať, a nemá zákonného zástupcu.

30. Súd vyhodnotil zistený skutkový stav v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami a dospel k
záveru, že žaloba je nedôvodná.

31. Predmetom konania je určenie vlastníckeho práva titulom vyvlastnenia na základe vyvlastňovacieho
rozhodnutia zo dňa 4.1.1985, alternatívne titulom vydržania.

32. V prvom rade súd posudzoval existenciu naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení v
súlade s ustanovením § 137 písm. c) CSP, t. j. či právne postavenie žalobcu je bez takéhoto určenia

ohrozené alebo neisté, a či existuje stav objektívnej právnej neistoty medzi žalobcom a žalovanou, ktorý
je ohrozením žalobcovho právneho postavenia a ktorý nemožno odstrániť iným právnym prostriedkom.

33. Keďže v evidencii nehnuteľností je na príslušnom liste vlastníctva ako podielová spoluvlastníčka
predmetných parciel zapísaná žalovaná, právne postavenie žalobcu, ktorý má za to, že je vlastníkom je

neisté a iným spôsobom ako rozhodnutím súdu sa žalobca zmeny zápisu nevie domôcť.

34.Spoukazomnavyššieuvedenémásúdzato,žežalobcapreukázalexistenciunaliehavéhoprávneho
záujmu na požadovanom určení.35. Žalobca v žalobe odôvodňoval svoj nárok titulom vyvlastňovacieho rozhodnutia č. výst.
9860/2617/84-Go zo dňa 4.1.1985 a eventuálne, v prípade akýchkoľvek pochybností ohľadom

nadobudnutia vlastníckeho práva vyvlastnením, odvodzoval svoj nárok aj titulom vydržania s poukazom
na zákon č. 138/1991 Zb. o majetku obcí s ohľadom na tvrdenú dobromyseľnú držbu od 1.5.1991 do
1.5.2001.

36. Pokiaľ ide o existenciu vyvlastňovacieho rozhodnutia, aj keď žalobca predložil vyvlastňovacie

rozhodnutie zo dňa 4.1.1985, po jeho posúdení dospel súd k záveru, že toto rozhodnutie nikdy
nenadobudlo právne účinky, a že ide o nulitný právny akt.

37. Aj keď v zásade platí pre všetky správne rozhodnutia prezumpcia správnosti, teda, že správne
rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie, ktoré vyvoláva právom predpokladané účinky, pokiaľ sa
zákonom stanoveným spôsobom nestane neplatným (v dôsledku zmeny, zrušenia), súdna prax ustálila,

že prezumpcia správnosti neplatí pre nulitné rozhodnutia, ktoré majú tak závažné chyby, že to spôsobuje
ich neexistenciu od samotného začiatku, v dôsledku čoho nulitné správne rozhodnutie nemôže vyvolať
žiadneprávneúčinkyanikohozaväzovať.Aksúdzistí,žesprávnyorgánvydalnulitnýsprávnyakt,takéto
rozhodnutie neexistuje a neposudzuje prípadné ďalšie námietky, pretože zákonnosť možno posudzovať
iba pri právnom akte, ktorý existuje. Neexistencia rozhodnutia znamená, že takéto rozhodnutie nebolo

vydané v zákonom stavenej forme alebo že vydané bolo, ale trpí takými vadami, ktoré mali za následok
jeho ničotnosť. Nulita je dôsledok takých závažných vád, ktoré spôsobujú, že o akte už vôbec nemožno
hovoriť, preto v prípade nulity aktu nemožno uvažovať o prezumpcii správnosti takého aktu. Povaha
účinkov správnych rozhodnutí závisí od rozlišovania vadných a nulitných správnych aktov, hlave s
dôrazom na dôvody vedúce k nulite a na zásadu prezumpcie správnosti správneho aktu. Pokiaľ pôjde

o akt nulitný, ničotný alebo pakt, nevznikajú z neho žiadne právne následky, na rozdiel od neplatného
aktu, pri ktorom sa uplatní prezumpcia jeho správnosti až do doby zrušenia jeho účinkov. Súdna prax
ustálila aj oprávnenie súdov skúmať, či správny akt nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť.

38. Predmetom konania sú parcely reg. E, kat. územie B. č. XXX, č. 219 a č. 320. Žalovaná nadobudla

spoluvlastnícke podiely na predmetných parcelách po svojich právnych predchodcoch, a to čo do parc.
č. 219 na základe osvedčenia o dedičstve 36D/120/2014 zo dňa 18.4.2016 po poručiteľovi D. E., nar.
XX.X.XXXX, bytom B. XX, zomr. XX.XX.XXXX, a čo do parciel č. 217 a č. 320 po poručiteľovi D. E., nar.
XX.X.XXXX, naposledy bytom B. XX, zomr. XX.X.XXXX. Účastníkmi vyvlastňovacieho konania, ktoré
prebehlo v roku 1985 boli osoby na neznámom mieste D. E. nar. XX.X.XXXX, zomrelý 21.10.1975 a D.

E. nar. XX.X.XXXX, naposledy bytom B. XX, zomr. XX.X.XXXX.

39. Správny orgán teda konal jednak s osobou, ktorá bola mŕtva t.j. s D. E., nar. XX.X.XXXX, bytom B.
XX, zomr. XX.XX.XXXX, čo do parc. č. 219 a s osobou na neznámom mieste D. E., nar. XX.X.XXXX,
naposledy bytom B. XX, čo do parc. č. 217 a č. 320.

40. Parcela č. 219 bola vyvlastnená právnemu predchodcovi žalovanej, ktorý bol v čase vydania
rozhodnutia mŕtvy, pričom správny orgán mu ustanovil na zastupovanie opatrovníka ako osobe na
neznámom mieste. Vzhľadom na to, že D. E., zomrel dňa XX.XX.XXXX a opatrovník mu bol ustanovený
v roku 1984, je nesporné, že opatrovník bol ustanovený osobe v tom čase mŕtvej a nejednalo sa o osobu

zdržiavajúcu sa na neznámom mieste.

41. Súd poukazuje na to, že dedičstvo sa nadobúda smrťou poručiteľa. K zmene vlastníka dochádza
dňom smrti pôvodného vlastníka. Správny orgán opomenul svoju povinnosť spoľahlivo zistiť okruh
právnych nástupcov po pôvodnom vlastníkovi zomrelom v roku 1975, pribrať ich do vyvlastňovacieho

konania, nekonal teda s dedičmi, ktorí nadobudli dedičstvo okamihom smrti poručiteľa.

42. Pojem účastník konania patrí ku kľúčovým pojmom správneho poriadku, pretože prostredníctvom
tohto subjektu dochádza v správnom konaní k individualizácii abstraktných vzťahov upravených v
hmotnoprávnych predpisoch. Legálna definícia účastníkov konania v správnom poriadku je formulovaná

relatívne široko, tak aby postihla čo najširší okruh subjektov, ktorých sa môže správne konanie dotknúť.
Správny orgán je potom povinný počas celého konania skúmať, či všetky subjekty spĺňajú podmienky na
priznanie účastníka konania. Účastník správneho konania, na to aby sám mohol konať pred správnym
orgánom, musí disponovať procesnou subjektivitou a procesnou spôsobilosťou. Procesnú subjektivitu -spôsobilosť byť účastníkom správneho konania má každý, kto má spôsobilosť mať práva a povinnosti,
teda ten, kto je subjektom práva podľa hmotného práva, ako aj ten, komu ju zákon výslovne priznáva.
Procesná spôsobilosť je potom schopnosť vlastnými úkonmi nadobúdať práva a povinnosti v správnom

konaní.

43. Zhrnúc uvedené súd dospel k záveru, že pokiaľ ide o parc. č. 219, správne rozhodnutie je
ničotným (nulitným) z dôvodu, že bolo vydané proti zomrelej osobe, teda bolo rozhodnuté o právach a
povinnostiach zomrelej osoby, ktorá nemala v čase vydania rozhodnutia odporcu procesnú subjektivitu.

44. Parcely č. 217 a č.320 boli vyvlastnené právnemu predchodcovi žalovanej D. E., nar. XX.X.XXXX,
naposledy bytom B. XX, ktorý zomrel dňa XX.X.XXXX ako osobe na neznámom mieste. Súd považuje
za potrebné uviesť, že z vyvlastňovacieho spisu nevyplýva žiadna lustrácia pobytu tejto osoby, ani
dôkaz o tom, že by na adrese pobytu nebol zastihnuteľný. Žalobca nielen, že nepredložil žiaden
dôkaz o tom, že správny orgán takúto lustráciu vykonával, ale to ani netvrdil. Správnemu orgánu mal

byť pobyt menovaného známy a ľahko zistiteľný z databáz, vzhľadom na nesporne prísnu evidenciu
obyvateľov a dobové pomery v roku 1985. Súdu je z rozhodovacej činnosti z iných obdobných
konaní z vyvlastňovacieho spisu č. výst. 98/2617/84-90 zrejmé, že správny orgán ustanovil opatrovníka
neznámym vlastníkom, ako aj neznámym dedičom po zomrelých vlastníkoch, pričom nevykonal žiadnu
lustráciu dedičov ani ich pobytov, v spise sa nachádzajú iba úmrtné listy, aj to len niektorých pôvodných

vlastníkov nehnuteľností, bez akéhokoľvek dôkazu o úkonoch správneho orgánu smerujúcich k lustrácii.

45. Skutočnosť, že D. E., nar. XX.X.XXXX sa mal zdržiavať na neznámom mieste vyvracia údaj uvedený
o poslednom pobyte v dedičskom rozhodnutí, a to B. XX, pričom k jeho úmrtiu došlo v dobe šiestich
mesiacov od vydania vyvlastňovacieho rozhodnutia, v zmysle ktorého sa mal zdržiavať na neznámom

mieste.

46. Opatrovníka v zmysle správneho poriadku účinného ku dňu ustanovenia opatrovníka, bolo možno
ustanoviť za podmienok splnených v § 16 ods. 1 a ods. 2, a to v prípade osoby, ktorá nemôže konať
samostatne a nie je zastúpená zákonným zástupcom, čo nebolo splnené ani preukázané v predmetnom

konaní, prípadne podľa ods. 2 účastníkovi, ktorého pobyt nie je známy alebo sa nepodarilo doručiť
písomnosť na známu adresu v cudzine a neustanovil si zástupcu, účastníkovi, ktorý je postihnutý
duševnou alebo inou poruchou nemôže konať samostatne a nemá zákonného zástupcu.

47. Ani jedna z týchto podmienok splnená nebola. Skutočnosť, že pobyt účastníkov vyvlastňovacieho

konania bol neznámy, nebol preukázaný, keďže jeden z vlastníkov, s ktorým správny orgán konal bol
mŕtvy a pobyt druhého nebol zisťovaný. Správny orgán konal s opatrovníkom, ktorý bol ustanovený v
rozpore s platným správnym poriadkom, a to osobe mŕtvej, ako aj osobe, ktorej pobyt nebol neznámy, a
preto všetky úkony, ktoré boli vykonané s opatrovníkom boli neúčinné. Vadu, ktorá spočívala v tom, že
bolo konané s nezákonne ustanoveným opatrovníkom nemožno žiadnym spôsobom napraviť. Správny

orgán rozhodol teda o právach a povinnostiach osôb bez ich účasti a aj doručenie vyvlastňovacieho
rozhodnutia opatrovníkovi bolo neúčinné, nemohlo nikdy nadobudnúť právoplatnosť a je ho potrebné
považovať za nulitný akt, ktorý nenadobudol žiadne právne účinky.

48. Súd považuje za potrebné dodať, že účastníkmi vyvlastňovacieho rozhodnutia mali byť dve osoby

s menom D. E., obaja na neznámom mieste, pričom z uznesenia o ustanovení opatrovníka vyplýva,
že tento bol ustanovený iba jednej osobe s menom D. E., a to bez akejkoľvek identifikácie, súdu
preto nie je zrejmé, ktorej z uvedených dvoch osôb s totožným menom bol ustanovený opatrovník.
Je nesporné, že z predložených listín vyplýva, že účastníkom správneho konania bola aj osoba D. F.,
čo by mohlo evokovať chybu v písaní, z vyvlastňovacieho rozhodnutia však vyplýva, že sa jednalo

o osobu odlišnú, a to vlastníka inej parcely, konkrétne parc. č. 361. Preto aj z dôvodu zmätočnosti
a neurčitosti identifikácie osoby, ktorej bol ustanovený opatrovník, vyvlastňovacie rozhodnutie nebolo
doručené obom osobám s menom D. E. a nikdy nenadobudlo právoplatnosť.

49. Na základe vyššie uvedeného teda súd uzavrel, že spoluvlastnícke podiely, ktoré sú predmetom

konania, neboli nikdy vyvlastnené, keďže nebola preukázaná existencia právoplatného a vykonateľného
vyvlastňovacieho rozhodnutia.50. Vzhľadom na to, že súd uzavrel, že nedošlo k nadobudnutiu vlastníckeho práva k predmetnému
spoluvlastníckemu podielu do vlastníctva žalobcu titulom vyvlastnenia, následne posudzoval splnenie
podmienok nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním v zmysle tvrdenia žalobcu.

51. Žalobca v nadväznosti na vyvlastňovacie rozhodnutie (ktorým mal nadobudnúť vlastnícke právo Čsl.
štát) odvodzoval svoje vlastnícke právo z ustanovenia § 2 ods. 5 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí,
majúc za to, že na neho prešlo vlastnícke právo k žalovaným pozemkom ku dňu účinnosti tohto zákona
(išlo o prechod majetku štátu na obec ex lege), t.j. k 01.05.1991 nadobudol priamo zo zákona vlastnícke

právo k žalovaným pozemkom v žalovanom podiele (bez potreby vykonať ďalšie právne úkony).

52. Súd poukazuje na zásadu, v zmysle ktorej „z nepráva nemôže vzniknúť právo“, t.j. platne nemôže
nadobudnúť vlastnícke právo právny nástupca, ak subjekt, od ktorého odvodzuje svoje vlastnícke právo
k nehnuteľnosti, toto právo nikdy nenadobudol. Vzhľadom na to, že štát nebol v čase nadobudnutia
účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí vlastníkom uvedených parciel, nemohol ich ani žalobca

podľa uvedeného zákona od neho, ako nevlastníka, platne nadobudnúť.

53. Ustanovenie § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka upravuje vydržanie ako osobitný originálny
spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva. Ide o nadobudnutie vlastníckeho práva na základe inej
skutočnosti ustanovenej zákonom. Vydržanie vlastníckeho práva je jeho nadobudnutie v dôsledku

kvalifikovanej držby veci, vykonávanej po zákonom stanovenú dobu. Funkciou vydržania je umožniť
nadobudnutie vlastníctva držiteľovi, ktorý vec dlhodobo ovláda v dobrej viere, že je jej vlastníkom, pričom
táto dobrá viera (dobromyseľnosť) je podľa platnej úpravy daná „so zreteľom na všetky okolnosti“.
Opakomovládaniavecidržiteľomjenečinnosťvlastníka.Vydržanietakhojínajmävadyalebonedostatok
nadobúdacieho titulu. V prípade, že zmluva je neplatná pre vadu, o ktorej nemohol nadobúdateľ pri

zachovaní obvyklej opatrnosti vedieť, alebo ak tu výnimočne titul vôbec nie je a nadobúdateľ je so
zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že tu titul je, stane sa nadobúdateľ veci jej oprávneným
držiteľom a pri splnení ďalších podmienok ju vydrží. Účelom vydržania je uviesť do súladu dlhodobý
faktický stav so stavom právnym. Okrem spôsobilého predmetu vydržania a spôsobilého subjektu
vydržaniazákladnýmipredpokladmivydržaniasúoprávnenádržbaanepretržitosťtejtooprávnenejdržby

počas celej zákonom ustanovenej doby.

54. V zmysle citovaných ustanovení § 129 ods. 1 a 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka oprávneným
držiteľom je ten, kto nakladá s vecou ako s vlastnou a je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný,
že mu vec patrí. Dobromyseľnosť teda znamená, že držiteľ je ohľadne existencie svojho práva v

omyle. Posúdenie, či držiteľ je alebo nie je dobromyseľný, treba hodnotiť vždy objektívne, a nie iba
zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) účastníka, a treba vždy brať do úvahy, či držiteľ
pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od
každého požadovať, nemal, resp. nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že
mu vec patrí. O dobromyseľnosti možno hovoriť tam, kde držiteľ drží vec v omyle, že mu vec patrí a ide

pritom o omyl ospravedlniteľný. Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci sa
postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu od
každého požadovať. Omyl môže byť nielen skutkový, ale aj právny. Právny omyl spočíva v neznalosti
alebovneúplnejznalostivšeobecnezáväznýchprávnychpredpisovaztohovyplývajúcehonesprávneho
posúdenia právnych dôsledkov právnych skutočností. Vzhľadom na všeobecne (aj v oblasti súkromného

práva) uznanú zásadu ignorantia iuris non excusat (neznalosť zákona neospravedlňuje), vyplývajúcu
zo samej podstaty práva, právny omyl držiteľa, vychádzajúci z neznalosti jednoznačne formulovaného
ustanovenia Občianskeho zákonníka platného v dobe, kedy sa držiteľ ujal držby, nie je ospravedlniteľný.
Len výnimočne možno takýto omyl ospravedlniť, a to v prípadoch, keď znenie zákona je nejasné a
pripúšťa rôzny výklad.

55. V prejednávanej veci žalobca odvodzuje svoju držbu od vyvlastňovacieho rozhodnutia, ktorého
existencia nebola preukázaná, keďže ho súd posúdil ako nulitný právny akt, teda od mylného
presvedčenia o tom, že držba predmetného spoluvlastníckeho podielu je oprávnená v dôsledku
existencie vyvlastňovacieho rozhodnutia. Štát ako právny predchodca žalobcu sa teda stal detentorom

veci (v mylnom domnení existencie vyvlastňovacieho rozhodnutia) a žalobca vstúpil do držby dňom
1.5.1991, nadobudnutím účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, preto súd ďalej posudzoval,
či táto držba bola dobromyseľná.56. Pokiaľ štátny orgán pochybil a postupom v rozpore s právnymi predpismi (t.j. protiprávne) umožnil,
aby sa štát stal detentorom veci, nie je možné o zásade, že v pochybnostiach sa má za to, že držba je
oprávnená (§ 130 ods. 1 veta druhá Občianskeho zákonníka) ani uvažovať (pozri rozs. Najvyššieho súdu

ČR z 19.5.2004 sp. zn. 22Cdo/469/2004). Žalobca a ani jeho právny predchodca nesplnili pri vstupe do
držby základnú podmienku, ktorú inštitút vydržania ako originálneho nadobudnutia vlastníctva vyžaduje,
a to dobromyseľnosť.

57. Najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/12/2010 konštatoval, že posúdenie, či držiteľ v dobrej viere je

alebonieje,trebavždyhodnotiťobjektívneanieibazosubjektívnehohľadiska(osobnéhopresvedčenia)
samého účastníka, a vždy treba brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno
vzhľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať, nemal alebo nemohol mať
po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec (právo) patrí. Dobrá viera držiteľa sa
musí vzťahovať aj k okolnostiam, za ktorých vôbec mohlo vlastnícke právo vzniknúť, teda aj k právnemu
dôvodu (titulu) vzniku vlastníctva.

58. Súd má za to, že žalobca nemohol vstúpiť do dobromyseľnej držby na základe zákona č. 138/1991
Zb. Dôkazné bremeno o dobrej viere, že žalobcovi svedčí nadobúdací titul (a teda nadobudol vlastnícke
právo) v danom prípade zaťažovala žalobcu, ako osobu, ktorej je dobrá viera na prospech. Súd
pritom vychádza z úvahy, že kým vo všeobecnosti dobrá viera musí byť hodnotená veľmi prísne,

kedy poskytnutie ochrany dobromyseľnému nadobúdateľovi sa s prihliadnutím na individuálne okolnosti
posudzovanej veci musí javiť ako spravodlivé, tak v prípade ak nadobudnutie vlastníckeho práva na
základe vydržania tvrdí štát (resp. orgán štátu) je nevyhnutné okolnosti vstupu do držby a dobrú vieru
posudzovať ešte prísnejšie. Bez takéhoto sprísneného posúdenia dobrej viery by došlo k neprípustnej
strate vlastníckeho práva fyzických osôb v prospech štátu. Zánik vlastníckeho práva pôvodného

vlastníka (najmä v situácii, keď štátu na rozdiel od pôvodného vlastníka nesvedčí žiaden nadobúdací
titul k nehnuteľnosti) by zásadne popieral základné právo na vlastníctvo, tak ako to je garantované
v čl. 20 ods. 1 Ústavy SR. Tak ako je to vyššie uvedené o dobrú vieru ide vtedy, ak nadobúdateľ
nehnuteľnosti ani pri vynaložení potrebnej opatrnosti, ktorú možno od neho s ohľadom na okolnosti a
povahu prípadu požadovať, nemohol mať (z hľadiska kritéria priemerne obozretného jedinca) dôvodné

pochybnosti o tom, že v skutočnosti subjektu, z ktorého naň malo prejsť vlastnícke právo, takéto
právo nesvedčí. Podľa názoru súdu v danom prípade je potrebné pod bežnú opatrnosť (ktorú bolo
možné od žalobcu požadovať) zahrnúť požiadavku aktívneho zisťovania konkrétnych skutočností,
vedúcich (z hľadiska kritéria priemernej obozretnosti) k presvedčeniu, že štát na neho platne previedol
vlastnícke právo. Pre nadobudnutie takéhoto presvedčenia je pritom nevyhnutné poznanie, že štát bol v

čase nadobudnutia účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. vlastníkom sporných nehnuteľností a disponoval
platným nadobúdacím vlastníckym titulom k týmto nehnuteľnostiam a zároveň či boli splnené všetky
podmienkystanovenéuvedenýmzákonom.Uvedenéjenevyhnutnéajspoukazomnato,žeÚstavnýsúd
SR už ustálil, že Ústava SR neumožňuje, aby k vyvlastneniu alebo nútenému obmedzeniu vlastníckeho
práva došlo priamom zákonom (napr. nález ÚS SR sp. zn. PL. ÚS 38/95 z 3.4.1996). Je teda nevyhnutné

aby pre potrebu vzniku vlastníckeho práva štátu došlo aj k ďalším skutočnostiam.

59. V danom prípade (napriek tomu, že dôkazné bremeno o dobrej viere zaťažovala žalobcu) žalobca v
konanínepreukázalaaninetvrdilžiadneďalšieskutočnosti(okrempoukazunanadobudnutievlastníctva
ex lege nadobudnutím účinnosti zák. č. 138/1991 Zb.), t.j. ani tie, ktoré predpokladá ust. § 14 ods. 1 a

2 uvedeného zákona. Žalobca tak nedisponuje právnym titulom na vstup do držby, na základe ktorého
by bolo možné ho považovať za dobromyseľného držiteľa.

60. Zároveň je potrebné upriamiť pozornosť na to, že v zmysle ustanovenia § 2 zákona č. 138/1991 Zb.
o majetku obcí ku dňu účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. dochádza „ k prechodu z majetku Slovenskej

republiky (majetku štátu, ku ktorému mali právo hospodárenia národné výbory a organizácie v ich
pôsobnosti do vlastníctva obcí)“, t.j. k prechodu vlastníckeho práva do vlastníctva obcí dochádzalo
iba vo vzťahu k majetku, ktorý bol ku dňu účinnosti zákona vo vlastníctve Slovenskej republiky. V
danom prípade však vo vzťahu k predmetným nehnuteľnostiam v čase nadobudnutia účinnosti zákona
o majetku obcí vlastnícke právo Slovenskej republiky nevyplývalo ani zo zápisu v katastri nehnuteľností,

čoho dôsledkom je možné očakávať od žalobcu zvýšenú opatrnosť (ak nie povinnosť) pri posudzovaní
možnosti prevodu vlastníctva zo štátu.61. Pri zvýšenej obozretnosti žalobca mal (a mohol) sám dospieť k záveru o neúčinnosti rozhodnutia o
vyvlastnení, a teda mal vedieť už v čase vstupu do držby, že sporné nehnuteľnosti nepatrili do vlastníctva
Slovenskej republiky a pôvodní vlastníci nikdy nestratili vlastnícke právo k týmto nehnuteľnostiam (z

vyššie uvedených dôvodov).

62. Súd poukazuje na to, že o dobromyseľnosti nemožno hovoriť vtedy, keď sa držiteľ oboznámil so
skutočnosťou, ktorá objektívne musela v ňom vyvolať pochybnosť o tom, že mu vec patrí, teda keď sa
držiteľ od kohokoľvek či akýmkoľvek spôsobom dozvie o skutočnostiach, ktoré musia u neho objektívne

vyvolať pochybnosti o tom, že mu vec podľa práva patrí.

63. Žalobca objektívne musel mať pochybnosti o oprávnenosti nadobudnutia vlastníctva od svojho
právneho predchodcu už pri vstupe, t.j. ku dňu nadobudnutia účinnosti zákona č. 138/1991 Zb.

64. Súd teda uzatvára, že žalobca pri bežnej opatrnosti nemohol nadobudnúť presvedčenie, že štát

v čase nadobudnutia účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. bol vlastníkom nehnuteľností a že disponoval
platným nadobúdacím vlastníckym titulom k sporným nehnuteľnostiam, nemohol teda nadobudnúť
presvedčenie, že na neho prešlo ex lege vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam, resp. mohol
mať aspoň pochybnosti o nadobudnutí vlastníckeho práva. Vychádzajúc z uvedeného dobromyseľnosť
žalobcu pri nadobudnutí a užívaní žalovaných nehnuteľností bola vylúčená najmä vzhľadom na okolnosti

prechodu majetku štátu na mesto v zmysle zákona č. 138/1991 Zb., ale zároveň ju spochybnili aj ďalšie
individuálne okolnosti v posudzovanej veci.

65. Okolnosť, či sa žalobca skutočne ujal kvalifikovanej držby predmetných pozemkov, začal vykonávať
faktickú moc nad vecou a nakladať s ňou ako vlastnou po nadobudnutí účinnosti zákona č. 138/1991

Zb., a aj jeho dobromyseľnosť, je spochybnená aj tým, že sa nesprával ako vlastník nehnuteľnosti, čomu
nasvedčuje napr. okolnosť, že ani nedal zapísať svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti do katastra
nehnuteľností.

66. Súd poukazuje na to, že žalovaná a jej právni predchodcovia boli po celú dobu držby predmetnej

parcely štátom a následne mestom Košice v domnení, že sú vlastníkmi predmetného spoluvlastníckeho
podielu, keďže žalobca, resp. jeho právny predchodca žiadnym spôsobom nespochybnil ich vlastnícke
právo.

67. Pri posudzovaní dobromyseľnosti držby žalobcom súd ďalej prihliadal na postoj žalobcu, ktorý

postupoval v rozpore s ustanovením § 14 ods. 1 a ods. 4 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku
obcí, keď protokol o prechode vlastníctva nehnuteľného majetku v zmysle citovaného zákona
medzi odovzdávajúcim Zoologická záhrada Košice a preberajúcim Mesto Košice, ktoré sa týkali aj
predmetných parciel, uzavrel až dňa 23.8.1993 t.j. až vyše 2 roky po nadobudnutí účinnosti zákona o
majetku obcí. Žalobca taktiež nepodal v lehote ustanovenej v § 14 ods. 4 citovaného zákona návrh

na zápis do evidencie nehnuteľností, pričom v samotnom protokole je uvedené pri údaji ,,majetkové
záväzky súvisiace s predchádzajúcim majetkom“, že v súvislosti s reštitučnými nárokmi a skutočnosti, že
archív nie je dostupný, v jednaní s vlastníkmi treba počítať s finančnými prostriedkami aj pri uspokojovaní
ďalších nárokov. Už z uvedeného vyplýva, že žalobca si sám bol vedomý, že jeho držba predmetných
parciel nie je oprávnená. S týmto záverom korešponduje aj konanie žalobcu, ktoré deklaroval v liste

zo dňa 30.4.2010 ako odpoveď podielových spoluvlastníkov iných parciel, ktoré sa nachádzajú v areáli
ZOO Košice, ktorým oznámil, že uznesením č. 702 zo dňa 16.12.2008 bola schválená kúpa pozemkov
nachádzajúcich sa v areáli ZOO Košice, ktoré sú citované s tým, že oznámil vlastníkom, že ich parcely
nespadajú do okruhu uvedených parciel a majetkovoprávne vysporiadanie ďalších parciel sa bude
realizovať postupne v nasledujúcich rokoch podľa finančných možností Mesta Košice. V súlade s týmto

postojom mesto Košice pristúpilo k uzatváraniu kúpnych zmlúv, resp. nájomných zmlúv s podielovými
spoluvlastníkmi jednotlivých parciel nachádzajúcich sa v areáli ZOO Košice. Nemenej významnou
skutočnosťou je, že žalobca nebol zapísaný ako vlastník predmetných nehnuteľností ani na základe
ROEP, ktoré prebehlo v predmetnom katastrálnom území v roku 2014.

68. Domnelým titulom nadobudnutia vlastníckeho práva malo byť neexistujúce rozhodnutie, pričom
neexistenciu vyvlastňovacieho rozhodnutia a neriešenie majetkovoprávneho vysporiadania pozemkov
pri výstavbe ZOO Košice bez pochyby spôsobil právny predchodca žalobcu svojou nečinnosťou a
konaním, ktoré nie je možné kvalifikovať ako konanie starostlivého hospodára. Právny predchodcažalobcu konal v omyle, spočívajúcom v domnení, že predmetný spoluvlastnícky podiel nadobudol
titulom vyvlastnenia, pričom k tomuto omylu došlo v dôsledku toho, že nepostupoval s obvyklou mierou
opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu od každého, (nielen od štátu,

ktorého konanie je ustálenou judikatúrou posudzované prísnejšie) požadovať.

69. Takýto omyl žalobcu, ako aj jeho právneho predchodcu, aj s ohľadom na vyššie citované konanie
žalobcu, nie je možné považovať za ospravedlniteľný, ktorý by svedčil o tom, že držba je oprávnená, a
že žalobca a jeho právny predchodca sú dobromyseľnými držiteľmi v súlade s ust. § 130 ods. 1 OZ.

70. S poukazom na vyššie uvedené súd uzavrel, že žalobca nepreukázal splnenie všetkých podmienok
predpokladaných ust. § 134 ods. 1 OZ, pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním, keďže
absentuje predpoklad oprávnenej držby, preto súd na základe zisteného skutkového stavu v súlade
s citovanými zákonnými ustanoveniami žalobu o určenie vlastníckeho práva v celom rozsahu ako
nedôvodnú zamietol.

71. Podľa ust. § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

72. Podľa ust. § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po

právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

73. Podľa ust. § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu
vo veci.

74. O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 CSP s poukazom na ust. § 262 ods. 1 CSP
a priznal žalovanej, ktorá mala v konaní plný úspech, náhradu trov konania v rozsahu jej úspechu, t. j.
v rozsahu 100 % voči žalobcovi, ktorý v konaní úspech nemal.

75. O výške trov konania rozhodne súd samostatným uznesením v súlade s ust. § 262 ods. 2 CSP, ktoré
vydá súdny úradník po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho
doručenia na Mestský súd Košice v dvoch písomných vyhotoveniach.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ
domáha (odvolací návrh).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do
uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že: a) neboli splnené procesné

podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne
obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté

dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky
procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli
uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia veci. Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci

samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na
rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len
do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú
procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť
nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa tohto zákona, ak
povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie (§ 38 exekučného
poriadku).