Rozsudok – Bezdôvodné obohatenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. január 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7Co/92/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1516216840
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Adela Unčovská

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1516216840.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Adely Unčovskej a členiek

senátu JUDr. Mariany Harvancovej a Mgr. Niny Dubovskej v právnej veci žalobkyne: A. A. B., nar.
XX.X.XXXX, bytom A. C. X, B., zastúpenej: JUDr. Libuša Dočkalová, advokátka, so sídlom Lachova 32,
Bratislava proti žalovanej: D. B., nar. XX.X.XXXX, bytom E. X, XXXX F., B. G., zastúpenej: Advokátska
kancelária Mandzák a spol., s.r.o., IČO: 35 943 882, so sídlom Zámocká 5, Bratislava o zaplatenie
15 891,92 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobkyne a žalovanej proti rozsudku bývalého Okresného
súdu Bratislava V zo dňa 18.11.2020, č. k. 56C/221/2016-370, jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 18.11.2020, č. k. 56C/221/2016-370 v spojení s opravným

uznesením zo dňa 13.1.2021, č.k. 56C/221/2016-400 sa potvrdzuje.

Žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom (v spojení s opravným uznesením) súd prvej inštancie uložil žalovanej
povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 8 017,02 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo
sumy 8 017,02 eur od 2.7.2016 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.), konanie
v zostávajúcej časti žalobného návrhu zastavil (výrok II.) a žalujúcej procesnej strane nepriznal náhradu
trov konania (výrok III.). Opravným uznesením zo dňa 13.1.2021, č.k. 56C/221/2016-400 opravil výrok

rozsudku tak, že zaviazal žalovanú na zaplatenie sumy 8 017,02 eur spolu s úrokom z omeškania vo
výške 5% ročne z tejto sumy odo dňa 2.7.2016 do zaplatenia, čím odstránil chybu v písaní, keď v
rozsudku opomenul uviesť dátum, od ktorého bolo priznané príslušenstvo pohľadávky.

2. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil § 451 ods. 1,2, § 454, § 456 veta prvá, § 470 ods.
1, 2, § 100 ods. 1, § 107 ods. 1, 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky
zákonník“) a vecne tým, že v prvom rade posudzoval dôvodnosť námietky premlčania vznesenej zo

strany žalovanej na žalobou uplatnený nárok a dospel k záveru, že právo žalobkyne premlčané nie
je. Poukázal na to, že subjektívna premlčacia doba na vydanie bezdôvodného obohatenia je dva roky
a začína plynúť odo dňa, keď sa oprávnený dozvie o tom, že došlo k obohateniu na jeho úkor a
kto sa na jeho úkor obohatil, objektívna premlčacia doba je trojročná, v prípade zavinenia formou
úmyselného bezdôvodného obohatenia desať rokov. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa ako
manželka poručiteľa splácala dlhy poručiteľa voči tretím subjektom po smrti poručiteľa v čase do
právoplatného skončenia dedičského konania, teda bezdôvodné obohatenie vzniklo v uvedenom čase,

avšak kto sa na úkor žalobkyne obohatil, sa dozvedela až právoplatnosťou rozhodnutia o potvrdení
dedičstva dňa 1.7.2016, ktorým žalovaná ako zákonná dedička nadobudla svoj podiel z dedičstva, a
to vo výške 1/4-iny. Konštatoval, že subjektívna premlčacia lehota začala plynúť nasledujúcim dňom,
kedy žalobkyňa vedomosť o osobe, ktorá sa na jej úkor bezdôvodne obohatila získala, teda od 2.7.2016a uplynula dňa 2.7.2018. Keďže žaloba bola na súd podaná dňa 5.12.2016, svoje právo žalobkyňa
uplatnila na súde včas, preto žalovanou vznesenú námietku premlčania prvoinštančný súd vyhodnotil
ako nedôvodnú.

3. Súd prvej inštancie vysvetlil, že Občiansky zákonník dáva dedičovi nielen právo dedičstvo odmietnuť,
ale v prípade, že dedičstvo neodmietne, zodpovedá za poručiteľove dlhy, hoci jeho zodpovednosť je
obmedzená výškou dedičstva, teda zodpovednosť dediča je viazaná na cenu nadobudnutého dedičstva
po poručiteľovi. Zodpovednosť za dlhy poručiteľa sa vzťahuje k celému dedičstvu ako takému, pričom

základným princípom je určenie maximálnej výšky zodpovednosti, ktorá je ohraničená výškou ceny
nadobudnutého dedičstva. V prípade viacerých dedičov sa ich zodpovednosť za dlhy poručiteľa
obmedzí, a to tak, že jednotliví dedičia zodpovedajú podľa pomeru toho, čo z dedičstva nadobudli
k celému dedičstvu. Z vykonaného dokazovania mal prvoinštančný súd preukázané uznesením
Okresného súdu Bratislava V zo dňa 16.11.2015, sp. zn. 1D/895/2008-599, Dnot 2/2009 v spojení s
uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29.4.2016, č.k. 14CoD/1/2016-612, ktoré nadobudlo

právoplatnosť dňa 1.7.2016, v dedičskej veci po poručiteľovi H. B., nar. XX.X.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX,
so zanechaním závetu a listiny o vydedení, že obe procesné strany nadobudli dedičstvo po poručiteľovi,
a to dedičstvo značnej hodnoty, jednoznačne presahujúce pasíva vymenované v dedičskom rozhodnutí
v bode I pod písmenom B/ . Priamo vo výroku rozhodnutia sa v bode I pod písmenom A/ uvádzajú aktíva
a pod písmenom B/ pasíva, ktoré boli súdom potvrdené ako dedičstvo procesných strán a ich podiel na

tomto dedičstve, konkrétne žalobkyňa nadobudla dedičstvo v podiele 3/4 a žalovaná v podiele 1/4. V
bodoch II a III je potvrdené nadobudnutie dedičstva aj ďalším dvom závetným dedičkám E. B. a I. B.
(rodinný starožitný príborník, autorské práva patriace poručiteľovi), ktorým však v časti I nadobudnutie
dedičstvanebolopotvrdené,tedatietodedičkyzapasívaporučiteľanezodpovedajúanemajúsapodieľať
na splatení záväzkov poručiteľa, zodpovednosť za poručiteľove dlhy prináleží žalobkyni, a to v podiele

3/4 a žalovanej v podiele 1/4 tak ako bolo stanovené v dedičskom rozhodnutí.

4. Súd prvej inštancie uzavrel, že rozhodnutím o nadobudnutí dedičstva mal preukázané, že za dlhy
poručiteľa voči tretím osobám konkretizované v časti I písm. B/ zodpovedajú obe procesné strany v
stanovenýchdedičskýchpodielochaichpovinnosťplniťvyplývapriamoztohtorozhodnutia.Konštatoval,

že v prípade bezdôvodného obohatenia toho, za koho sa plnilo, čo podľa práva mal plniť sám v
podstate nedochádza k navýšeniu majetku toho, kto sa obohatil, ale nedochádza ani k zmenšeniu jeho
majetkových hodnôt, ku ktorému by inak došlo. Z hľadiska subjektívnej stránky sa vyžaduje, aby medzi
subjektmi, medzi ktorými došlo k plneniu, bolo zrejmé, že bolo plnené za iného. Uvedená skutková
podstata je naplnená za predpokladu, že ten, kto plnil inému, túto povinnosť nemal a plnil miesto toho,

kto bol k tomuto plneniu povinný, pričom nie je rozhodujúce, či plnenie bolo poskytnuté so súhlasom
osoby, ktorá povinnosť plniť mala. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že právna povinnosť žalovanej
podieľať sa na dlhoch poručiteľa vyplýva priamo z rozhodnutia, ktorým žalobkyňa a žalovaná nadobudli
dedičstvo po poručiteľovi, a to v stanovenom podiele.

5. V súvislosti s výškou uplatňovaného nároku, prvoinštančný súd konštatoval, že žalobkyňa v konaní
dôkazmi potvrdenými bankovými inštitúciami relevantným spôsobom preukázala, že po smrti poručiteľa
výlučne ona splácala pasíva poručiteľa vymenované v dedičskom rozhodnutí, konkrétne zaplatila na
spotrebnom úvere č. XXXXXXXXXXXXX poskytnutom VÚB sumu 4 437,63 eur a vyrovnala debetný
rozdiel vo výške 316,73 eur, na pohľadávke vyplývajúcej z úverovej zmluvy F. č. XXXXXXXXX sumu 8

840,73 eur, na stavebnom úvere J. č. XXXXXXX X XX zaplatila sumu 13 173,64 eur a na hypotekárnom
úvere č. 96356 poskytnutom právnym predchodcom Prima banky sumu 37 367,44 eur. Žalobkyňa teda
celkovo zaplatila pasíva poručiteľa vo výške 64 136,17 eur, podľa rozhodnutia o nadobudnutí dedičstva
zodpovednosti dedičiek za dlhy prináleží polovica záväzkov poručiteľa voči tretím subjektom, teda v
danomprípadesuma32068,08eur,zktorej žalobkyňamalapovinnosťzaplatiť3/4ažalovanápovinnosť

zaplatiť 1/4, v súlade s dedičskými podielmi. Žalobkyňa preukázateľne platila aj za žalovanú, druhú
dedičku, ktorá mala povinnosť podieľať sa na platení dlhov poručiteľa v rámci svojej zodpovednosti
v rozsahu nadobudnutého dedičstva. Žalovaná na úkor žalobkyne získala bezdôvodné obohatenie v
zmysle § 454 Občianskeho zákonníka tým, že sa jej majetok neznížil o dlh, ktorá bola povinná sama
plniť podľa nadobudnutého dedičstva v podiele 1/4 z celkového dlhu 32 068,08 eur zaplateného po smrti

poručiteľa v celosti žalobkyňou, teda žalovaná získala bezdôvodné obohatenie na úkor žalobkyne vo
výške 8 017,02 eur, ktoré je povinná žalobkyni vydať.6. Pokiaľ ide o omeškanie žalovanej s plnením dlhu, súd prvej inštancie aplikoval Nariadenie
vlády SR č. 87/1995 Z.z. účinné od 1.1.2009 a konštatoval, že žalovaná sa s peňažným plnením
dostala do omeškania, preto priznal žalobkyni zákonný ročný zákonný úrok z omeškania vo výške 5%,

určený z priznanej sumy bezdôvodného obohatenia od 2.7.2016 do zaplatenia z dôvodu, že vedomosť
o poručiteľových dlhoch získala žalovaná rozhodnutím o nadobudnutí dedičstva, ktoré nadobudlo
právoplatnosť dňa 1.7.2016, od nasledujúceho dňa sa teda žalovaná dostala do omeškania s plnením
peňažného dlhu.

7. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z.
Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) a podľa § 256 ods. 1 C.s.p. Na návrh žalobkyne súd pripustil
zmenu žalobného petitu z pôvodne žalovanej sumy 15 891,92 eur na sumu 16 034,04 eur a následne na
sumu 8 017,02 eur, v dôsledku čoho v zostávajúcej časti žaloba bola späťvzatá a konanie v späťvzatej
časti zastavené. Žalobkyňa bola v konaní úspešnou procesnou stranou vo výške priznanej istiny, avšak
zavinila zastavenie konania v rovnakej výške pôvodne požadovanej istiny, preto prvoinštančný súd

nepriznal žalobkyni náhradu trov konania.

8. Proti rozhodnutiu v rozsahu výrokov I. a III. podala žalovaná v zákonnej lehote odvolanie
z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), d) a e) C.s.p., t.j., že súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo

k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci a súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností. Poukázala na to, že premlčanie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia
je normatívne konštruované rovnako ako premlčanie práva na náhradu škody, a aj v tomto prípade
pristúpil zákonodarca ku kombinácii subjektívnej a objektívnej premlčacej lehoty, pričom o vzťahu týchto

dvoch druhov lehôt platí všetko ako pri výklade k § 106. Oprávnený subjekt môže uplatniť právo na
náhradu škody najneskôr v posledný deň objektívnej (trojročnej alebo desaťročnej) premlčacej lehoty.
Zároveň sa však vyžaduje aj uplatnenie práva najneskôr v posledný deň subjektívnej premlčacej lehoty.
Pre vzájomný vzťah subjektívnej a objektívnej premlčacej lehoty tak platí, že subjektívna premlčacia
lehota môže začať plynúť kedykoľvek počas plynutia objektívnej premlčacej lehoty; inak povedané, k

subjektívnej vedomosti oprávneného subjektu naplnením predpokladov vedomosti o škode a osobe za
škodu zodpovednej môže dôjsť kedykoľvek v rámci plynutia objektívnej premlčacej lehoty. Ak oprávnený
nadobudne subjektívnu vedomosť o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá až po uplynutí objektívnej
premlčacej lehoty, námietke premlčania zo strany povinnej osoby už nedokáže úspešne čeliť. Objektívna
premlčacia lehota však nijakým spôsobom “nepredlžuje” lehotu subjektívnu. Ak napríklad časové

okamihy začiatku plynutia subjektívnej i objektívnej premlčacej lehoty sú totožné, právo poškodeného
sa premlčí už márnym uplynutím subjektívnej premlčacej lehoty. Zvyšok objektívnej premlčacej lehoty
síce doplynie, no ak vo zvyšku objektívnej premlčacej lehoty poškodený uplatní právo na súde,
nedokáže úspešne čeliť námietke premlčania, pretože jeho právo sa premlčalo už momentom márneho
uplynutia premlčacej lehoty subjektívnej. Z uvedeného možno uzavrieť, že obe premlčacie lehoty sú

rovnocenné, a na premlčanie práva stačí uplynutie ktorejkoľvek z nich. A minori ad maius sa právo
premlčí aj uplynutím oboch premlčacích lehôt. Žalovaná namietala, že súd prvej inštancie v odôvodnení
napadnutého rozsudku síce rozlišuje plynutie subjektívnej a objektívnej premlčacej lehoty, avšak už
nesprávne stanovuje záver, že nakoľko žaloba bola podaná počas plynutia subjektívnej premlčacej
lehoty, je námietka premlčania žalovanej irelevantná. Poukázala na to, že subjektívna premlčacia lehota

môže začať plynúť aj po uplynutí objektívnej premlčacej lehoty, a v tomto prípade sa už žalobkyňa
námietke premlčania nedokáže úspešne brániť. Na úspešnú námietku premlčania preto stačí, ak uplynie
čo i len jedna z lehôt (napr. objektívna). Premlčanie je preto charakteristické tým, že poskytuje istú formu
právnej ochrany dlžníkovi v tom, že sa môže účinne brániť proti vymáhaniu splnenia svojej povinnosti
po určitom časovom odstupe. Podľa jej názoru od žalovanej nemožno spravodlivo požadovať, aby

bola zaviazaná na plnenie z premlčaného práva žalobkyne. Vo vzťahu k plynutiu premlčacej lehoty
žalovaná namietala, že súd prvej inštancie neskúmal ani dátum úhrady jednotlivých splátok úverov,
hoci sám žalobkyňu na predloženie takéhoto sumáru vyzval na pojednávaní dňa 24.1.2020, kedy
vzhľadom na námietky (predovšetkým námietku premlčania) žalovanej zaviazal žalobkyňu, aby na
základe zabezpečených dôkazov z peňažných ústavov jednotlivo a presne vyčíslila výšku finančných

platieb žalobkyňou, aby súd mal bez akýchkoľvek pochybností preukázanú výšku podielu žalovanej.
Upriamila pozornosť na to, že úlohou súdu nie je vyhľadávať dôkazy, resp. tvrdenia žalobkyne si
priraďovať k jednotlivým splátkam úverov z množstva zabezpečených dôkazov, a tak zisťovať či splátky
sú alebo nie sú premlčané a či alebo nie sú uplatnené dôvodne. Podľa jej názoru na základe dopytusúdu mala žalobkyňa samostatným podaním na základe zabezpečených listín z peňažných ústavov
určiť dátum úhrady a výšku jednotlivých splátok s priradením k úveru a preukázaním, že ich uhradila
žalobkyňa, nakoľko nie je úlohou súdu si tieto jednotlivé splátky z listín “vyberať”. Napokon však sám

súd prvej inštancie evidentne od takejto požiadavky upustil a v odôvodnení rozhodnutia ani nezdôvodnil
prečo. Preto podľa názoru žalovanej okrem nesprávneho právneho posúdenia veci v tomto smere
(nesprávne posúdenie námietky premlčania), konanie požíva zjavne i iné vady, ktoré mohli mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci, pričom uvedené postupy podľa názoru žalovanej zároveň
porušili aj jej právo na spravodlivý proces.

9. Žalovaná ďalej uviedla, že po poručiteľovi H. B. dedili okrem strán sporu i závetné dedičky, a to E. B.,
ktorá spoločne so žalovanou zdedila rodinný starožitný príborník a I. B., ktorá spoločne so žalobkyňou
a žalovanou zdedila autorské (majetkové) práva po poručiteľovi vzťahujúce sa na jeho literárne diela.
Trvala na tom, že v zmysle 470 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka dlhy poručiteľa pomerne znášajú aj
tieto závetné dedičky. Namietala, že súd prvej inštancie síce poukázal na uvedené ustanovenia, uviedol

i to, že tieto závetné dedičky v zmysle uznesení o dedičstve zdedili len aktíva a žiadne pasíva, avšak
dikciu zákona v tomto prípade vôbec nezohľadnil a liknavo až “slepo” sa pridržiaval uznesení o potvrdení
dedičstva. Súd pritom v zmysle ustanovenia § 193 C.s.p. nie je viazaný rozhodnutím v dedičskej veci.
Uvedené podľa jej názoru znamená, že za dlhy poručiteľa zodpovedajú aj ďalšie dve závetné dedičky, E.
a I. B., ktoré takisto z poručiteľovho majetku nadobudli isté aktíva, v dôsledku čoho by sa mali podieľať

v zmysle § 470 ods. 2 Občianskeho zákonníka aj na jeho dlhoch. Mala za to, že prvoinštančný súd tak
vyvodil zo zisteného skutkového stavu nesprávny právny záver.

10. Výrok I. považovala žalovaná za neurčitý a nevykonateľný, nakoľko v ňom absentoval dátum, od
ktoréhoježalovanápovinnážalobkynizaplatiťúrokzomeškania.Tentodátumuviedolsúdprvejinštancie

iba v odôvodnení napadnutého rozsudku, avšak do výroku rozhodnutia (ktorý je pre strany záväzný) ho
už opomenul premietnuť.

11. Žalovaná poukázala na to, že v konaní namietala, že nie je naplnená skutková podstata
bezdôvodného obohatenia podľa § 454 Občianskeho zákonníka, nakoľko žalobkyňa uhradila

pohľadávky proti vôli žalovanej. V tomto smere odkázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR, sp.zn.
32Odo/970/2006, v zmysle ktorého: “Skutková podstata plnenia za iného, čo po práve mal plniť sám,
je naplnená za predpokladu, že ten kto plnil inému, túto povinnosť nemal a plnil miesto toho, kto bol k
tomutoplneniupovinný(t.j.miestodlžníka),pričommedzisubjektami,medziktorýmidošlokplneniu,bolo
zrejmé, že sa plní za iného. Nie je rozhodujúce, či plnenie bolo poskytnuté so súhlasom dlžníka, avšak

nesme ísť o situáciu, že bolo plnené proti jeho vôli .” Žalovaná mala za to, že uplatňovanú pohľadávku
žalobkyňa uhradila dobrovoľne. Podľa jej názoru súd prvej inštancie nielenže v tejto súvislosti vec
nesprávne právne posúdil, ale nedal odpoveď ani na relevantné argumenty a námietky žalovanej, kedy
sa síce vyjadril k tomu, že súhlas osoby nie je rozhodujúci, avšak žalovaná počas celého konania tvrdila
i to, že dlh bol plnený proti jej vôli. Mala za to, že ide o takú relevantnú námietku, ku ktorej súd prvej

inštancie bol povinný sa vyjadriť a zaujať k nej stanovisko.

12. Na záver uviedla, že napadnuté rozhodnutie považuje za nedostatočne a nepresvedčivo
odôvodnené s poukazom na znenie § 220 ods. 2 C.s.p., keďže z napadnutého rozsudku nevyplýva,
ktoré z dôkazov boli vykonané, súd prvej inštancie tak jasne a zrozumiteľne nevysvetlil, z akých dôkazov

vychádzal a ako ich vyhodnotil s poukazom na zásadu voľného hodnotenia dôkazov jednotlivo i vo
vzájomnej súvislosti. V nadväznosti na uvedené žalovaná napadla aj výrok o náhrade trov konania.
Navrhla, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie

13. Proti rozsudku v rozsahu výrokov II. a III. podala v zákonnej lehote odvolanie aj žalobkyňa z dôvodov
podľa § 365 ods. 1 písm. a), b), d), f) a h) C.s.p., t.j., že neboli splnené procesné podmienky, súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov

k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Namietala nezhodu prvej výrokovej časti písomného vyhotovenia rozsudku
s vyhláseným výrokom rozsudku na pojednávaní dňa 18.11.2020, spočívajúcej v tom, že v písomnomvyhotovení rozsudku chýba časť, ktorou sa stanovuje začiatok plynutia úročenej doby, a to od 2.7.2016,
ktorá chyba v písaní sa dá napraviť vydaním opravného uznesenia podľa § 224 C.s.p.

14. Žalobkyňa zároveň namietala výrok druhej časti rozsudku o zastavení konania ako neprípustný.
Poukázalanato,žesúdprvejinštancieuznesenímpripustilzmenužalobynapojednávanídňa20.1.2020
podľa § 142 C.s.p. tak, že: „I. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni sumu vo výške 8 017,02 eur spolu s
úrokom z omeškania 5 % ročne od 2.7.2016 do zaplatenia a trovy konania a trovy právneho zastúpenia,
všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. II. Vo zvyšku konanie zastavuje a žalobkyni sa vracia

súdny poplatok“. Týmto uznesením je súd v zmysle § 237 ods. 1 C.s.p. viazaný, pretože je právoplatné
v zmysle § 235 ods. 1 ods. 2 C.s.p. Právnym dôsledkom právoplatného uznesenia je definitívne
zastavenie konania vo zvyšnej časti, ktoré vytvára prekážku res iudicate. K zmene žaloby podľa §
139 C.s.p., ktorou žalobkyňa vymedzila predmet konania, došlo počas konania, a preto dokazovanie
sa po pripustení zmeny žalobného návrhu vykonávalo len ohľadom sumy 8 017,02 eur s
príslušenstvom. Pre ďalší postup a rozhodnutie vo veci samej bolo významné vymedzenie uplatneného

nároku po pripustení zmeny žaloby uznesením súdu a skutkový stav zistený dokazovaním ohľadom
takto vymedzeného predmetu konania. Na ďalšom pojednávaní dňa 16.11.2020 po zmene zákonného
sudcu bolo rozsudkom opäť rozhodnuté o zastavení konania tak, že : „Súd konanie v zostávajúcej časti
žalobného návrhu zastavuje“. V tejto druhej časti rozsudku ide o opakované rozhodnutie, ktoré
je v zmysle § 230 C.s.p. v spojení s § 234 ods. 2 C.s.p. neprípustné, pretože súd bol povinný v zmysle

predchádzajúceho rozhodnutia konať o pozmenenom návrhu súladne s § 216 C.s.p., a nie o pôvodnom
návrhu ako naznačuje druhá výroková časť rozsudku. Keďže už raz o zmenenom návrhu žalobkyne súd
prvej inštancie rozhodol, k ďalšej zmene nedošlo, II. výroková časť v rozsudku je duplicitným výrokom,
nakoľko na postup súdu, aby opätovne rozhodol v tej istej veci neboli splnené procesné podmienky.
Po pripustení zmeny uplatneného nároku uznesením súdu na pojednávaní dňa 20.1.2020 predmetom

konania nie je suma 15.891,92 eur s príslušenstvom ako je uvedené v záhlaví rozsudku, ale suma 8
017,02 eur s príslušenstvom. V tomto smere žalobkyňa namietala v záhlaví označený predmet konania
a žiadala o jeho opravu v zmysle uznesenia súdu zo dňa 20.1.2020, ktorým je súd v zmysle § 219
ods. 4 C.s.p. viazaný. Mala za to, že ide o nesprávnosť, ktorá je napraviteľná postupom podľa § 224
C.s.p. vydaním opravného uznesenia. Žalobkyňa uviedla, že druhá výroková časť o zastavení konania

koliduje s § 216 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého je súd viazaný žalobným návrhom žalobcu. Žalobným
návrhom sa po pripustení zmeny žalobkyňa domáhala zaplatenia sumy 8 017,02 eur s príslušenstvom,
a teda neexistovala žiadna zostávajúca časť žalobného návrhu, o ktorom by bolo potrebné rozhodnúť
tak ako rozhodol súd prvej inštancie. Postup súdu prvej inštancie podľa jej názoru nezodpovedá ani §
217 ods. 1 C.s.p., v zmysle ktorého je pre rozsudok rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia. Mala za

to, že rozhodnutie súdu v druhej výrokovej časti nie je správne, nezodpovedá právnej úprave, pričom
negatívne sa prejavilo aj v rozhodnutí súdu o trovách konania, pričom pochybenie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení ustanovení C.s.p. týkajúcich sa zmeny žaloby, viazanosti súdu žalobným návrhom a
vlastným rozhodnutím, ide však aj o inú vadu konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie
o trovách konania. Za inú vadu sa považuje aj nedostatok riadneho odôvodnenia. V odôvodnení

rozsudku sa nenachádza žiadne vysvetlenie rozhodnutia súdu v druhej výrokovej časti, a teda nie je
možné zistiť akými úvahami sa riadil a z akého dôvodu takto rozhodol. Rozhodnutie v tejto časti je
aj nepreskúmateľné, rozsudok neobsahuje žiadne racionálne odôvodnenie v postupe súdu z hľadiska
zisteného skutkového stavu podľa § 215 C.s.p..

15. Žalobkyňa sa nestotožnila ani s treťou výrokovou časťou rozsudku o náhrade trov konania, ktoré
podľa nej nezodpovedá výsledku konania v prvej výrokovej časti. Rozhodnutie o trovách konania
považovala za nepreskúmateľné pre nedostatok riadneho odôvodnenia a pre
extrémny nesúlad s právnou úpravou. Rozhodnutie o trovách konania, ktorým súd žalobkyni nepriznal
nárok na náhradu trov konania odkázal len na zmenu žalobného petitu, pričom nezohľadnil rozhodujúce

skutočnosti, a to, že súdny spor vyvolala žalovaná, ktorá nerešpektovala stav založený uznesením
Okresného súdu Bratislava V zo dňa 16.11.2016, sp.zn. 1D/895/2008-599, Dnot 2/2009 v spojení s
uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29.4.2016, sp.zn. 14CoD/1/2016-612, právoplatný dňa
1.7.2016, aby uhradila všetky finančné záväzky, ktoré na ňu prešli smrťou poručiteľa a za ktoré v
zmysle § 470 ods. 1 Občianskeho zákonníka zodpovedá do výšky ceny nadobudnutého dedičstva; že

záväzok žalovanej vyplýva zo súdneho rozhodnutia a spôsob usporiadania pomerov medzi dedičmi
vyplýva priamo z právneho predpisu; na výzvu žalobkyne na zrušenie a vyporiadanie podielového
spoluvlastníctva mimosúdne pri zohľadnení výšky finančných záväzkov žalovaná nereagovala a dlžnú
sumu neuhradila; po začatí súdneho konania zavádzala rôznymi fiktívnymi námietkami, namietalapríslušnosť súdu a procesné úkony doručovania písomností a zavádzala absurdnými tvrdeniami, napr.
že nesúhlasila so zaplatením dlhu poručiteľa vo svojej časti, a na pojednávaní dňa 4.7.2018 ešte aj
formálne navrhla vykonať dôkaz výsluchom zamestnancov, ktorí pracovali so žalobkyňou ako klientkou

pri splácaní dlhov; po zmene petitu súd prvej inštancie svojím rozhodnutím vo výrokovej časti I. v plnom
rozsahu vyhovel žalobe, pretože sa zhoduje so žalobným návrhom; žaloba bola podaná dôvodne a trovy
konania predstavujú náklady, ktoré by inak neboli vznikli, keby žalovaná rešpektovala súdne rozhodnutie
v dedičskej veci; za poskytovanie právnych služieb tarifná hodnota za jeden úkon právnej služby pri
pôvodnom návrhu činí 320,32 eur, po zmene návrhu, ktorý súd pripustil uznesením na pojednávaní dňa

24.1.2020, tarifná hodnota za jeden úkon právnej služby činí 237,34 eur. Rozhodnutie o trovách konania
podľa názoru žalobkyne nezohľadňuje ani súdnu prax s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu SR
zo dňa 22.6.2011, sp.zn. 8Sžo/215/2010, je v rozpore s § 217 ods. 1 C.s.p. a nezohľadňuje predmet
konaniapozmenežaloby,nazaplateniektorejsúdzaviazalžalovanú.Uviedla,žerozhodujúcimkritériom
pre rozhodnutie o náhrade trov konania je úspech žalobkyne v závislosti na výsledku konania, pričom
úspech žalobkyne spočíval priamo v základe nároku, ktorému súd v I. výrokovej časti v plnom rozsahu

vyhovel. Mala za to, že druhá výroková časť o zastavení konania vo zvyšku nemá oporu v zákonných
ustanoveniach a negatívne vplýva na rozhodnutie súdu o trovách konania. Žalovaná namietala, že súd
prvej inštancie otázku náhrady trov konania nesprávne právne posúdil tým, že na rozhodnutie aplikoval
dve zákonné ustanovenia, a to § 255 ods. 1 C.s.p. a § 256 ods. 1 C.s.p. naraz. Na jednej strane dospel
k záveru o úspešnosti žalobkyne vo výške priznanej istiny, no na druhej strane jej úspech vynuloval

konštatovaním, že v rovnakej výške zavinila zastavenie konania. Jeho úvahy nepovažovala za správne
a nesprávnosť v postupe súdu spočíva v tom, že sa dôsledne neriadil ustanoveniami C.s.p. týkajúce
sa zmeny žaloby, viazanosti súdu žalobným návrhom a vlastným rozhodnutím o zmene žalobného
návrhu. Prekážka rozsúdenej veci založená uznesením súdu zo dňa 20.1.2020, ktorým súd pripustil
zmenu žalobného návrhu a vo zvyšku konanie zastavil, bráni v opätovnom rozhodnutí o zastavení

konania, takéto rozhodnutie v druhej výrokovej časti rozsudku je neúčinné a bez právneho významu
pre rozhodnutie o náhrade trov konania. Nesprávnym procesným postupom spočívajúcim v kumulácii
dvoch § 255 ods. 1 C.s.p. a § 256 ods. 1 C.s.p. v závislosti na II. výrokovej časti rozsudku došlo podľa
názoru žalobkyne k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie. Pochybenie spočíva v tom, že súd
prvej inštancie nezohľadnil vlastné rozhodnutie, ktorým bol vymedzený predmet konania a vo zvyšku

konanie zastavené. Súd prvej inštancie nerešpektoval stav existujúci ku dňu vyhlásenia rozsudku ani
viazanosť žalobným petitom, čím jeho rozhodnutie je nepreskúmateľné pre extrémny nesúlad s právnou
úpravou v § 215, § 216 ods. 1 a § 217 ods. 1 C.s.p. Mala za to, že pre rozhodnutie o trovách konania
je významné rozhodnutie o základe nároku, ktorým súd rozhodol v prospech žalobkyne. Rozhodnutie o
trovách konania závisí preto podľa jej názoru len na tomto výroku, ktorému v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p.

zodpovedá aj priznanie plnej náhrady trov konania žalobkyni, pretože bola v plnom rozsahu úspešná.
Navrhla, aby odvolací súd rozsudok v napadnutom rozsahu zmenil a rozhodol tak, že uloží žalovanej
povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 8 017,02 eur spolu s ročným úrokom z omeškania vo výške 5 %
zo sumy 8 017,02 eur od 2.7.2016 do zaplatenia, do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku, zruší
výrok o zastavení konania v zostávajúcej časti žalobného návrhu a žalobkyni prizná nárok na náhradu

trov konania vo výške 100 %, s tým, že žalobkyni prizná nárok na náhradu trov odvolacieho konania
vo výške 100 %.

16. Žalovaná sa k odvolaniu žalobkyne vyjadrila podaním zo dňa 3.2.2021, v ktorom vo vzťahu k
absencii dátumu úročenia priznanej sumy uviedla, že podľa jej názoru v danom prípade tento nedostatok

nemožno zhojiť opravným uznesením, nakoľko výrok I. napadnutého rozsudku je nevykonateľný, čo
nemožno “riešiť” opravným uznesením. Žalovaná sa nestotožnila ani s argumentáciou žalobkyne o
neprípustnosti výroku o zastavení konania. Uviedla, že žalobkyňa pôvodne žalovala o zaplatenie sumy
15 891,92 eur s príslušenstvom, ktorú žalovaná namietala z dôvodu, že jej nie je zrejmé, z akého
dôvodu sa žalobkyňa domáha zaplatenia sumy vo výške 15 891,92 eur, ktorú nepochybne vyčíslila z

celej výšky konkrétnej pohľadávky banky, a nie iba z 1 tak, ako to určuje súd v uznesení o potvrdení
dedičstva a že je nepochybné, že ak by žalovaná zodpovedala za dlhy poručiteľa, tak iba maximálne do
výšky 1 vo vzťahu k 1 konkrétnej pohľadávky. Následne na návrh žalobkyne, ktorým rozšírila uplatnený
nárok, súd prvej inštancie pripustil zmenu žaloby uznesením zo dňa 3.6.2019, na základe ktorého
sa žalobkyňa domáhala uloženia povinnosti žalovanej zaplatiť žalobkyni sumu 16 010,36 eur spolu s

úrokom z omeškania vo výške 5% ročne od 2.7.2016 do zaplatenia a trovy právneho zastúpenia, všetko
do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Súd prvej inštancie vo zvyšku návrh na zmenu žaloby zamietol.
Prvoinštančný súd následne zmenil sťažnosťou napadnuté uznesenie uznesením zo dňa 8.8.2019 tak,
že nový navrhovaný petit znel: “I. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni sumu vo výške 16 034,04 eurspolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne od 2.7.2016 do zaplatenia a trovy konania vrátane
trov právneho zastúpenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.” Žalobkyňa si následne až po
rokoch v nadväznosti na vydanie rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa 23.5.2019, sp.zn.

15C/224/2016 - 134 všimla, že žalovaná bola uznesením o potvrdení dedičstva zaviazaná podieľať sa
na nákladoch v rozsahu nadobudnutého dedičstva v podiele 1. Žalobkyňa tak žiadala znova zmeniť
petit žaloby podaním zo dňa 1.10.2019 nasledovne: “Žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni sumu 8
017,02 eur s úrokom z omeškania 5% p. a. od 2.7.2016 do zaplatenia a trovy konania vrátane trov
právneho zastúpenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku sa konanie zastavuje a

žalobkyni sa vracia súdny poplatok.” Žalovaná uviedla, že žalobkyňa v zásade navrhla zmenu petitu dňa
18.3.2019 v súlade s námietkou žalovanej vznesenej už vo vyjadrení k žalobe dňa 14.8.2017. Následne
na pojednávaní dňa 24.1.2020 súd prvej inštancie pripustil zmenu žaloby nasledovne: “I. Žalovaná je
povinná zaplatiť žalobkyni sumu vo výške 8 017,02 eur s úrokom z omeškania 5% ročne od 2.7.2016
do zaplatenia a trovy konania a trovy právneho zastúpenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
II. Vo zvyšku konanie zastavuje a žalobkyni vracia súdny poplatok.” Na pojednávaní dňa 18.11.2020

žalovaná uviedla, že zastavenie v časti návrhu došlo z titulu vyčíslenia zákonného dedičského podielu,
po tom, čo z pôvodne žalovanej sumy polovica patrí do bezpodielového spoluvlastníctva manželov,
pričom čiastka, na ktorej žalobkyňa trvá vo výške 8 017,02 eur s príslušenstvom predstavuje jednu
štvrtinu platieb uhradených žalobkyňou na záväzkoch poručiteľa patriacich do dedičstva a v zostávajúcej
časti žalobného petitu berie žalobu späť. Následne žalovaná v súlade s § 146 C.s.p. po výzve súdu prvej

inštancie uviedla, že súhlasí s čiastočným späťvzatím návrhu. Podľa názoru žalovanej pokiaľ žalobkyňa
navrhla zmenu petitu tak, že z vlastnej chyby žalovala sumu vyššiu a túto následne upravila na sumu
nižšiu ako pôvodne žalovanú, procesne ide o čiastočné späťvzatie žalobného návrhu, preto musí byť
jednak v súlade s § 146 C.s.p. protistrana vyzvaná či súhlasí s týmto čiastočným späťvzatím žaloby
a následne súd v súlade s § 145 ods. 2 C.s.p. zastaví v tejto časti konanie a uvedie to v rozhodnutí

vo veci samej. Prvotným postupom súdu žalovaná nebola vyzvaná na vyjadrenie podľa § 146 C.s.p.,
pričom žalobkyňa sa zmenu petitu snažila prezentovať v zásade ako kozmetickú úpravu, pričom však
šlo o jej vlastné pochybenie pri podaní žaloby. Preto po zmene zákonnej sudkyne došlo k vyjasneniu
týchto skutočností a procesne sa vec “dala do poriadku”. Nemožno sa preto podľa názoru žalovanej
stotožniť s názorom žalobkyne, že ide o duplicitné rozhodnutie, a to v dôsledku § 145 ods. 2 C.s.p. ako

i nemožno súhlasiť s tým, že “neexistovala žiadna zostávajúca časť žalobného návrhu”. V nadväznosti
na uvedené preto nie je podľa jej názoru dôvodné ani odvolanie žalobkyne voči výroku o náhrade trov
konania. Okolnosti, ktoré žalobkyňa v tejto súvislosti uvádza a označuje ako rozhodujúce skutočnosti,
nie sú pre rozhodnutie o náhrade trov konania absolútne relevantné. Žalobkyňa nemala vo veci plný
úspech, a preto jej náhrada trov konania v rozsahu 100% nemohla byť priznaná. S ohľadom na výrok I.

a II. napadnutého rozsudku je potom v tomto smere rozhodnutie o trovách konania správne rovnako ako
aj s tým súvisiace odôvodnenie napadnutého rozsudku. Žalovaná v časti žalovanej sumy 8 017,02 eur
vzala žalobu späť, a preto procesné zastavenie konania v tejto časti zavinila žalobkyňa, t.j. náhrada trov
konania by mala patriť žalovanej. Na strane druhej jej však súd priznal sumu 8 017,02 eur, a teda v tejto
časti bola úspešná, t.j. náhrada trov konania má patriť žalobkyni; pomer úspechu vo veci je teda 50:50.

Žalovaná mala za to, že z uvedeného dôvodu súd náhradu trov konania žalobkyni správne nepriznal.
Podotkla, že voči výroku o náhrade trov konania sa odvolala aj žalovaná, avšak z dôvodu, že napadla
výrok I. napadnutého rozsudku, a teda i nadväzujúci výrok o náhrade trov konania. Vzhľadom na vyššie
uvedené skutočnosti opravila odvolací návrh uvedený v odvolaní žalovanej tak, že žiada, aby odvolací
súd napadnutý rozsudok vo výroku I. a III. zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a vo

výroku II. potvrdil. Zároveň žiadala priznať nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

17. Žalobkyňa sa vyjadrila k odvolaniu žalovanej podaním zo dňa 12.2.2021, v ktorom uviedla, že
s odvolaním žalovanej nesúhlasí a pokiaľ ide o prvú výrokovú časť (po vykonanej oprave) mala za
to, že súd prvej inštancie rozhodol na základe vykonaného dokazovania správne, pričom žalovaná

nepreukázala uvádzané odvolacie dôvody. Názor žalovanej na premlčanie považovala za nesprávny,
keďže nereflektuje stav založený uznesením Okresného súdu Bratislava V zo dňa 16.11.2016, sp.zn.
1D/895/2008-599, Dnot 2/2009 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29.4.2016,
sp.zn. 14CoD/1/2016-612, právoplatný dňa 1.7.2016, aby uhradila všetky finančné záväzky, ktoré na
ňu prešli smrťou poručiteľa a za ktoré v zmysle § 470 ods. 1 Občianskeho zákonníka zodpovedá

do výšky ceny nadobudnutého dedičstva. Podľa jej názoru k žiadnemu premlčaniu nedošlo. Aj názor
žalovanej na dedenie aj inými závetnými dedičmi považovala za nesprávny a nereflektuje stav založený
uznesením dedičského súdu, že na závetné dedičky neprešli žiadne pasíva, ktoré sú predmetom tohto
konania. Odkaz žalovanej na § 193 C.s.p. je podľa názoru žalobkyne nesprávny, pretože konajúci súdje v zmysle § 205 C.s.p. viazaný vlastným rozhodnutím v dedičskej veci, ktoré je verejnou listinou
a potvrdzuje nadobudnutie dedičstva. Žalovaná je tiež v zmysle § 238 C.s.p. viazaná rozhodnutím
súdu v dedičskej veci a z § 150 ods. 1 C.s.p. jej vyplýva povinnosť pravdivo a úplne uvádzať

podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sporu. Opačný výklad žalovanej, ktorým účelovo
spochybňuje potvrdenie nadobudnutia dedičstva, je v rozpore s princípom právnej istoty, a teda ústavne
nekonformný. Pokiaľ ide o námietku neurčitosti a nevykonateľnosti výroku I. napadnutého rozsudku, táto
podľa názoru žalobkyne nespadá pod žiadny odvolací dôvod uvádzaný žalovanou, nakoľko v zmysle
vyhláseného rozsudku na pojednávaní dňa 18.11.2020 je zrejmé, že ide o chybu, ktorá je odstrániteľná

postupom podľa § 224 C.s.p.. Na podnet žalobkyne bola táto zjavná nesprávnosť odstránená uznesením
zo dňa 13.1.2021, sp.zn. 56C/221/2016-400. Námietka žalovanej o nenaplnení skutkovej podstaty
bezdôvodného obohatenia a nepresvedčivom odôvodnení považovala za vykonštruovanú. Samotné
tvrdenie, že žalobkyňa uhradila pohľadávky proti vôli žalovanej nemá oporu vo vykonanom dokazovaní.
Žalovaná sa počas dedičského konania nikdy takto nevyjadrila, nevyjadrila sa tak ani po skončení
dedičského konania, po celú dobu profitovala z toho, že žalobkyňa tieto spoločné finančné záväzky

voči veriteľom plnila. Dala do pozornosti odvolacieho súdu prvotné vyjadrenia žalovanej v podaní zo
dňa 19.3.2019, v ktorých uviedla, že: „V zásade však až do právoplatnosti uznesenia o dedičstve
Okresného súdu Bratislava V zo dňa 16.11.2016, sp.zn. 1D/895/2008-599, Dnot 2/2009 v spojení s
uznesením Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 14CoD/1/2016-612, postavenie žalovanej ako zákonnej
dedičky nebolo isté, a teda nebolo nepochybné, že bude dediť po poručiteľovi. Zákonný zástupca

žalovanej tak neprejavoval nezáujem o dlhy poručiteľa (ako tvrdí žalobkyňa), ale v zásade nemal právnu
istotu, že ak by v tom čase dlhy zaplatil, či vôbec žalovaná bude dediť .... t.j. do roku 2016 nebola v
právnej istote, či súd rozhodne, že je spôsobilou dedičkou a nie je poručiteľom vydedená (a teda či
vôbec dediť bude) …….. Nemožno sa preto stotožniť s názorom žalobkyne, že žalovaná nikdy nemala
v úmysle tieto dlhy uhradiť. Napokon jej táto povinnosť bola súdom potvrdená až v roku 2016“. Vo

vyjadrení zo dňa 18.9.2017 uviedla, že: „….toto skutkové tvrdenie nie je pravdivé, keďže žalovaná
sa o dedičstvo zaujímala a nikdy neodmietla plnenie záväzkov voči veriteľom (jedná sa o subjektívne
presvedčenie žalobkyne)“. Žalobkyňa ďalej uviedla, že námietka žalovanej, že z napadnutého rozsudku
nevyplýva, ktoré z dôkazov boli súdom vykonané, nemá oporu v odôvodnení rozsudku a námietku
v časti náhrady trov konania žalovaná žiadnym spôsobom nekonkretizovala. S odvolacím návrhom

žalovanej žalobkyňa nesúhlasila; mala za to, že ohľadom prvej výrokovej vety súd prvej inštancie
vykonal všetky navrhnuté dôkazy, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým
zisteniam a napadnuté rozhodnutie vychádza zo správneho právneho posúdenia veci. Zotrvala na
svojom odvolacom návrhu uvedenom v podanom odvolaní.

18. Žalobkyňa reagovala na vyjadrenie žalovanej podaním zo dňa 13.5.2021, v ktorom uviedla, že ho
v celosti namieta a v plnom rozsahu sa pridržiava svojho odvolania. Súd prvej inštancie uznesením
zo dňa 13.1.2021, sp.zn. 56C/221/2016-400 rozhodol, že opravuje výrokovú časť rozsudku a tvrdenie
žalovanej, že i napriek tejto oprave je výrok I. neurčitý a nevykonateľný považovala za zavádzajúci,
nakoľko výrok obsahuje všetky zákonné náležitosti, povinnú osobu, výšku dlžnej sumy, výšku úrokov

z omeškania, dobu od ktorej je povinná platiť úroky z omeškania, a lehotu na splnenie povinnosti.
Opravou výroku bolo písomné rozhodnutie len zosúladené s rozhodnutím vyhláseným na pojednávaní,
ktorým je súd viazaný v zmysle § 219 ods. 4 C.s.p., pričom išlo o odstrániteľný nedostatok postupom
podľa § 224 C.s.p. Zopakovala, že vyjadrenie žalovanej je účelové z dôvodu, že ignoruje podstatné
právne skutočnosti, a to stav založený rozhodnutím dedičského súdu, aby uhradila všetky finančné

záväzky, ktoré na ňu prešli smrťou poručiteľa a za ktoré v zmysle ust. § 470 ods. 1 Občianskeho
zákonníka zodpovedá do výšky ceny nadobudnutého dedičstva, ktorým uznesením, ktoré má povahu
verejnej listiny, je súd v zmysle § 205 C.s.p. viazaný, stav založený uznesením súdu prvej inštancie
o pripustení zmeny žaloby na pojednávaní dňa 24.1.2020, ktorým uznesením je súd v zmysle § 237
ods. 1 C.s.p. viazaný, pretože je právoplatné v zmysle § 235 ods. 1 ods. 2 C.s.p. Právnym dôsledkom

právoplatného uznesenia je definitívne zastavenie konania vo zvyšnej časti, ktoré vytvára prekážku res
iudicate. Prekážka rozsúdenej veci bráni tomu, aby súd o veci opakovane konal a rozhodol. Úvahy
žalovanej o údajnej kauzálnej súvislosti považovala žalobkyňa za ničím nepodložené, keďže svoje
záväzky, ktoré na ňu prešli dedením dlhodobo popiera a odmieta dobrovoľne splniť. Namietala, že
odvolací návrh žalovanej nie je konzistentný, pričom zmena odvolacieho návrhu vo vyjadrení žalovanej

zo dňa 3.2.2021 oproti odvolaniu zo dňa 9.12.2020 je s poukazom na § 364 C.s.p. neprípustná, s tým,
že žalovanej uplynula doba, v ktorej môže meniť rozsah odvolania.19. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania ( § 379, § 380 ods. 1 a 378
ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“), bez nariadenia odvolacieho
pojednávania ( § 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať

alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel
k záveru, že odvolanie žalobkyne a žalovanej nie je podané dôvodne.

20. Podľa § 451 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí
obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho

dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako
aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

21. Podľa § 454 Občianskeho zákonníka bezdôvodne sa obohatil aj ten, za koho sa plnilo, čo podľa
práva mal plniť sám.

22. Podľa § 456 Občianskeho zákonníka predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na
úkor koho sa získal. Ak toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu.

23. Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto
zákone ustanovenej ( § 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník

premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

24. Podľa § 107 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka právo na vydanie plnenia z bezdôvodného
obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému
obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného

obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa,
keď k nemu došlo.

25. Podľa § 470 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka dedič zodpovedá do výšky ceny nadobudnutého
dedičstva za primerané náklady spojené s pohrebom poručiteľa a za poručiteľove dlhy, ktoré na neho

prešli poručiteľovou smrťou. Ak je viac dedičov, zodpovedajú za náklady poručiteľovho pohrebu a za
dlhy podľa pomeru toho, čo z dedičstva nadobudli, k celému dedičstvu.

26. Odvolací súd vo vzťahu k námietke žalovanej týkajúcej sa nesprávneho vyhodnotenia premlčania
nároku žalobkyne, poukazuje na to, že začiatok plynutia premlčacích dôb je určený okamihom, keď

došlo k získaniu bezdôvodného obohatenia. Všeobecne možno povedať, že ide o okamih splnenia
všetkých predpokladov občianskoprávnej zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie. Aby bolo možné
hovoriť o premlčaní práva, musí toto právo najskôr vzniknúť. S poukazom na znenie § 451 ods. 1
Občianskeho zákonníka je možné konštatovať, že konštrukcia bezdôvodného obohatenia je zameraná
na to, aby sa bezdôvodné obohatenie vydalo tomu, na úkor koho bolo získané. V prejednávanej veci

je zrejmé, že žalobkyňa sama uhradila dlhy po poručiteľovi, a to v priebehu dedičského konania (do
jeho právoplatného skončenia), pričom až dedičským rozhodnutím bolo určené kto je dedičom a v akom
podiele ten ktorý dedič nadobúda dedičstvo a v akom podiele je zodpovedný za (v rozhodnutí uvedené)
dlhy poručiteľa. Je síce pravdou, že vzťah medzi dedičmi sa riadi princípmi podielového spoluvlastníctva
a napríklad v prípade neuhrádzania dlhov po poručiteľovi by mohol veriteľ požadovať úhradu od

ktoréhokoľvek dediča, tento by však mohol od ostatných dedičov žiadať vydanie bezdôvodného
obohatenia až po určení dedičských podielov v dedičskom konaní, nakoľko až vtedy by došlo k
vzniku bezdôvodného obohatenia na ich strane. Ak teda žalobkyňa uhradila dlhy po poručiteľovi ešte
pred skončením dedičského konania, nemožno hovoriť o vzniku bezdôvodného obohatenia na strane
žalovanej, keďže rozsah, v akom sa mala podieľať na úhrade dlhov po poručiteľovi, nebol v čase úhrady

rozhodnutím určený. Hoci sa dedičstvo nadobúda smrťou poručiteľa (§ 460 Občianskeho zákonníka),
pre splnenie podmienky vzniku bezdôvodného obohatenia na strane spoludediča uhradením dlhov po
poručiteľovi druhým dedičom, je potrebné, aby bolo deklarované kto je dedičom a v akom podiele.
Pokiaľ nie je dedičské konanie právoplatne skončené, nemožno určiť kto (a či vôbec niekto) sa na úkor
dediča (uhradzujúceho dlhy po poručiteľovi) obohatil a v akom rozsahu. Možno teda konštatovať, že v

danom prípade moment začatia plynutia objektívnej aj subjektívnej doby splýva, keďže k bezdôvodnému
obohateniu došlo momentom právoplatnosti dedičského rozhodnutia, kedy sa zároveň žalobkyňa
dozvedela, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jej úkor obohatil. Na základe uvedeného
možnouzavrieť,ženámietkapremlčaniavznesenážalovanouniejedôvodná,nakoľkožalobkyňapodalažalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia včas. V tejto súvislosti preto bolo potrebné vyhodnotiť ako
nedôvodnú aj námietku žalovanej o nevykonaní dôkazov, resp. o nesprávnych skutkových zisteniach
prvoinštančného súdu (v súvislosti s úhradou jednotlivých splátok).

27. Aj námietku žalovanej týkajúcu sa okruhu zodpovedných osôb za dlhy poručiteľa vyhodnotil
odvolací súd ako nedôvodnú. Dedičský súd je oprávnený vyriešiť otázku dlhov po poručiteľovi, pričom
právoplatné rozhodnutie súdu o dedičstve je záväzné pre všetkých účastníkov dedičského konania.
Dedičské rozhodnutie je zároveň záväzné pre iný všeobecný súd v otázke ako bol vyriešený vzťah medzi

týmito účastníkmi dedičského konania Vzhľadom na zásadu prejudiciality vyplývajúcu z § 194 C.s.p.
konajúci všeobecný súd nemá možnosť výberu v otázke, či bude rešpektovať právoplatné rozhodnutie
vydanévinomkonaní,ktorériešiotázkujaviacusaprejudiciálnouvsúvislostisriešenímdanéhoprípadu.
Odvolací súd zároveň poukazuje na právny záver vyslovený Najvyšším súdom SR v rozhodnutí zo
dňa 30.10.2014, sp.zn. 2MCdo/2/2014, podľa ktorého „Zistenie súdu v predošlom občianskom súdnom
konaní o práve právoplatným rozsudkom neprejavuje sa iba negatívnym vymedzením, že o tej istej veci

nemôže súd znova konať a rozhodovať, ale má aj ďalší aspekt, a to prejudicialita spájaná s právoplatným
rozsudkom. Prejudicialitu je možné vo všeobecnosti chápať aj ako kauzálny vzťah medzi dvoma
subjektívnymi právami, z ktorých jedno je podmienené druhým. Svoje miesto nachádza predovšetkým
v prípadoch, kedy právoplatným rozhodnutím o veci sa vyriešila otázka, ktorá má zásadný význam pre
ďalší spor a od jej posúdenia závisí rozhodnutie v tejto ďalšej veci. Prejudicialita vyjadruje aj skutočnosť,

že v konaní o určitej veci sa vyskytuje relatívne samostatná otázka, ktorá bola predmetom právoplatne
skončeného konania a má pre terajšie konanie určujúci význam. Prekážka existencie právoplatného
rozsudku o tej istej vec i bráni neodstrániteľná podmienka konania tomu, aby sa súd mohol tou istou
otázkou v ďalšom konaní zaoberať“. V prejednávanej veci dedičský súd priamo vo výroku určil, ktorý
z dedičov nadobúda ten ktorý majetok a v akom podiele a zároveň určil, ktoré pasíva prechádzajú na

ktorých dedičov a v akom podiele. Odvolací súd teda zhodne s názorom súdu prvej inštancie vyvodil, že
týmto dedičským rozhodnutím (pokiaľ ide o prechod dlhov po poručiteľovi) je súd rozhodujúci o vydaní
bezdôvodného obohatenia viazaný a musí z neho pri posúdení bezdôvodného obohatenia vychádzať.
Prvoinštančný súd na základe uvedeného preto dospel k správnemu záveru, že žalovaná sa má podieľať
na dlhoch poručiteľa uvedených v dedičskom rozhodnutí (po vyporiadaní majetku v bezpodielovom

spoluvlastníctve manželov) a uhradených žalobkyňou v priebehu dedičského konania v podiele 1.

28. So zreteľom na uvedené nemožno pričítať úspech ani argumentácii žalovanej, že žalobkyňa plnila
dlh proti jej vôli, keďže v prejednávanej veci nejde o prípad bezdôvodného obohatenia titulom plnenia za
iného. Podstatou vzniku bezdôvodného obohatenia podľa § 454 Občianskeho zákonníka je, že ten, kto

plnil inému, túto povinnosť nemal a plnil namiesto toho, kto bol na toto plnenie povinný, pričom medzi
subjektmi, medzi ktorými došlo k plneniu, bolo zrejmé, že sa plní za iného. Na rozdiel od skutkových
podstát zodpovednosti podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka má v prípade skutkovej podstaty
bezdôvodného obohatenia podľa § 454 Občianskeho zákonníka právo požadovať vydanie predmetu
bezdôvodného obohatenia ten, kto plnil za iného, od toho, za koho plnil, a nie od toho, komu plnil. V

posudzovanom prípade žalobkyňa síce plnila celý dlh, ale v čase plnenia nebolo medzi ňou a žalovanou
zrejmé, že žalobkyňa plní namiesto žalovanej a v akom rozsahu. Bezdôvodné obohatenie plnením za
iného by mohlo vzniknúť vtedy, ak by žalobkyňa plnila do dedičstva zahrnutý dlh po tom, ako dedičský
súd právoplatne rozhodol o dedičstve (teda by bolo zrejmé, kto je dedičom a v akom rozsahu) alebo by
plnila dlh, ktorý nebol zahrnutý do vyporiadania dedičstva, čo však nie je daný prípad.

29. Vo vzťahu k odvolaniu žalobkyne odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie uznesením na
pojednávaní dňa 24.1.2020 procesne nesprávnym spôsobom rozhodol o návrhu žalobkyne na zmenu
žaloby, keď pojal do výroku o pripustení zmeny žaloby aj zastavenie konania vo zvyšku (a vrátenie
súdneho poplatku bez jeho vyčíslenia), a to zároveň bez vyžiadania si súhlasu s čiastočným späťvzatím

žaloby od protistrany. Súd prvej inštancie následne, po odstránení tejto procesnej vady a získaní
súhlasu žalovanej s čiastočným späťvzatím žaloby, v rozsudku procesne správnym spôsobom rozhodol
o tom, že súd konanie v zostávajúcej časti žalobného návrhu zastavuje. Odvolací súd považoval tento
postup prvoinštančného súdu iba za procesné napravenie svojho predchádzajúceho postupu bez toho,
aby považoval „opätovné“ rozhodnutie súdu ohľadom zastavenia konania za vadu rozsúdenej veci.

Naviac, uvedené nemá žiaden vplyv na vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia, keďže vo vzťahu k
rozhodnutiu o trovách konania by musel súd rovnako prihliadať na späťvzatie časti žalobného nároku
žalobkyňou a na tento účel vyhodnocovať procesné zavinenie zastavenia konania.30. Pokiaľideonámietkužalobkynetýkajúcejsarozhodnutiaotrováchkonania,odvolacísúdkonštatuje,
že táto je nedôvodná. Z obsahu súdneho spisu je zrejmé, že žalobkyňa si pôvodne uplatnila nárok
na zaplatenie 15 891,92 eur s príslušenstvom, neskôr žalobu rozšírila na sumu 16 034,04 eur s

príslušenstvom a napokon žiadala, aby súd zaviazal žalovanú na zaplatenie sumy 8 017,02 eur s
príslušenstvom a v zostávajúcej časti uplatneného nároku zobrala žalobu späť. V zmysle zákonného
ustanovenia § 256 ods. 1 C.s.p. platí, že ak súd zastavuje konanie (napr. z dôvodu späťvzatia žaloby),
zaoberá sa pri rozhodovaní o náhrade trov konania tým, či niektorá zo strán sporu zavinila, že konanie
muselo byť zastavené. V prípadoch, v ktorých bolo zastavenie konania zavinené stranou sporu, súd

prizná protistrane náhradu trov konania, ktoré účelne vynaložila na uplatňovanie alebo bránenie svojho
práva. Zároveň je potrebné otázku, či strana zavinila, že konanie muselo byť zastavené, posudzovať
podľa procesného výsledku. Ak došlo k zastaveniu konania podľa § 145 ods. 1 C.s.p. v prípade, že
žalobca vzal účinne späť svoju žalobu, je v zásade žalobca povinný nahradiť trovy konania protistrane,
nakoľko späťvzatím žaloby procesne zavinil zastavenie konania. Pri posudzovaní zavinenia v zmysle
§ 256 ods. 1 C. s. p. výraz "zavinenie" nemožno interpretovať v doslovnom jazykovom zmysle, ale vo

vzťahu príčinnej súvislosti, v ktorej príčinou je správanie strany sporu a dôsledkom je vznik trov druhého
účastníka. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že v čase späťvzatia časti žaloby nebol dosiahnutý účel
žaloby (v tejto časti), keďže žalovaná neplnila žalobou požadovaný (a späťvzatý) nárok, preto platí, že
žalobkyňa je povinná nahradiť trovy konania protistrane, nakoľko procesne zavinila zastavenie konania.
V zostávajúcej časti uplatneného nároku bola žalobkyňa úspešná, keďže súd vyhovel jej požiadavke

a zaviazal žalovanú na zaplatenie sumy 8 017,02 eur spolu s príslušenstvom. Na základe uvedeného
je zrejmé, že pri rozhodovaní o trovách konania nastala situácia, keď prichádzalo do úvahy jednak
posúdenie zavinenia zastavenia konania ako aj posúdenie miery úspechu v spore. V danom prípade
je možné oprieť sa o právny názor vyplývajúci z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR zo dňa 26.1.2011,
sp.zn. 6MCdo/19/2010, v zmysle ktorého ak je na čiastočnom späťvzatí žaloby dané zavinenie žalobcu,

treba z pohľadu § 142 ods. 2 O.s.p. (v súčasnosti § 255 ods. 2 C.s.p.) dovodiť, že v tomto rozsahu
nemal žalobca vo veci úspech; vždy platí, že kto zavinil čiastočné zastavenie konania, mal ohľadne
tejto časti žaloby neúspech a úspech sa z hľadiska posudzovania náhrady trov konania pričíta opačnej
strane sporu. Na základe uvedeného potom možno konštatovať, že zavinenie žalobkyne na čiastočnom
zastavení konania je potrebné považovať za jej neúspech v spore. Ak teda súd prvej inštancie vyhodnotil

úspech žalobkyne za čiastočný (vzhľadom na to, že v časti nároku zavinila zastavenie konania a v časti
nároku bola procesne úspešná), postupoval správne. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že
právny záver vyslovený v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR zo dňa 22.6.2011, sp.zn. 8Sžo/215/2010 (na
ktorý poukázala žalobkyňa) nie je v žiadnom rozpore s postupom prvoinštančného súdu. Odvolací súd
napriek uvedenému konštatuje, že uvedenej procesnej situácii zodpovedá rozhodnutie súdu o trovách

konania upravené v § 255 ods. 2 C.s.p., t.j. formulácii, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov
konania. Uvedené však nemá vplyv na vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia.

31. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako
vecne správny potvrdil.

32. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 2 C.s.p. v spojení s § 262
ods. 1 a § 396 ods. 1 C.s.p. a žiadnej zo strán nepriznal právo na náhradu trov odvolacieho konania,
keďže ani žalobkyňa ani žalovaná nemali v odvolacom konaní úspech.

33. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.
2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods.
1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).