Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 12. február 2025

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 7Co/117/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5122207994
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 02. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Mária Kašíková

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2025:5122207994.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako odvolací súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Márie Kašíkovej

a členov senátu Mgr. Františka Dulačku a JUDr. Zuzany Krivdovej, v právnej veci žalobkyne: A. B., nar.
XX.XX.XXXX,bytomC.XXXX/XX,XXXXXD.,zastúpenáopatrovníčkou:E.B.,nar.XX.XX.XXXX,bytom
C. XXXX/XX, D., právne zastúpená: Mgr. Michal Zeman, advokát a Mgr. Tomáš Dentico, advokát, obaja
sosídlomAdvokátskakanceláriaZáreckýZeman,Medená18,81102Bratislava,protižalovanému:F.B.,
nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom B. XXXX/XX, XXX XX D., právne zastúpený: DPP Martaus & Partners,
s.r.o., so sídlom Jána Milca 788/5, 010 01 Žilina, IČO: 51 174 227, o určenie neúčinnosti darovacej
zmluvy, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 49C/78/2022-418 zo dňa

23. januára 2024, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobkyni p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania
v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že právny úkon, a to darovacia zmluva a dohoda
o zriadení vecného bremena uzatvorená dňa 27.03.2019 medzi B. B., G. H., bytom B. XXXX/XX, XXX
XX D., nar. XX.XX.XXXX (v znení jej dodatku č. 1 uzatvoreného dňa 23.05.2019 medzi žalovaným

a B. B.) ako darkyňou a osobou oprávnenou z vecného bremena a žalovaným ako obdarovaným
a osobou povinnou z vecného bremena, podľa ktorej bol Okresným úradom Žilina, katastrálny odbor
dňa 02.08.2019 povolený vklad vlastníckeho práva v prospech žalovaného pod č. V 2777/2019, je voči
žalobkyni právne neúčinný. Vyslovil, že žalobkyňa má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100 %.

Vychádzal zo zistenia, že uznesením Okresného súdu Žilina prostredníctvom notára ako súdneho

komisára JUDr. Zuzany Kolembusovej, sp. zn. 30D/305/2018, Dnot 204/18 zo dňa 13. 03. 2019,
právoplatné dňa 13. 03. 2019 bolo v dedičskej veci po poručiteľovi F. B., nar. XX. XX. XXXX,
zomr. XX. XX. XXXX rozhodnuté o schválení dohody dedičov o vyporiadaní dedičstva, podľa ktorej
majetkový podiel poručiteľa používaný na prevádzkovanie živnosti nadobudol žalovaný (syn poručiteľa),
všetok ostatný majetok vrátane nehnuteľností, resp. spoluvlastníckych podielov na nehnuteľnostiach
zapísaných na listoch vlastníctva č. XXXX, XXXX, XXXX vedených pre katastrálne územie D. a na liste
vlastníctva č. XXX vedenom pre katastrálne územie C. nadobudla B. B.. B. B. sa zaviazala každému

z ustupujúcich dedičov – žalobkyni a G. B. vyplatiť sumu 96 925 eur, a to v lehote najneskôr do 30.
09. 2020.Na základe darovacej zmluvy a dohody o zriadení vecného bremena uzatvorenej medzi B. B. ako
darkyňou a osobou oprávnenou z vecného bremena a žalovaným ako obdarovaným a osobou povinnou
z vecného bremena dňa 27. 03. 2019 darkyňa bezodplatne darovala žalovanému nehnuteľnosti

nachádzajúce sa v katastrálnom území D., zapísané na liste vlastníctva č. XXXX ako byt č. XX vo
vchode X, X. H., ul. B. v bytovom dome súpisné číslo XXXX spolu so spoluvlastníckym podielom na
spoločných častiach, zariadeniach a príslušenstve bytového domu prislúchajúci k bytu v 69/4125-inách,
na liste vlastníctva č. XXXX pozemok parcely registra „C“ parc. č. 1818/2, zastavaná plocha a nádvorie
o výmere 174 m2, na liste vlastníctva č. XXXX ako byt č. X – B., vchod X, X. H., ul. I. G. F., v bytovom

dome súpisné číslo XXX nachádzajúcom sa na pozemku parc. č. 1818/1 spolu so spoluvlastníckym
podielom na spoločných častiach, zariadeniach a príslušenstve bytového domu prislúchajúci k bytu
v 14354/147567-inách, a spoluvlastníckym podielom na pozemku parcely registra „C“ parc. č. 1818/1,
zastavané plochy a nádvoria vo výmere 415 m2, prislúchajúci k bytu v 14354/147567-inách, nebytový
priestor č. XX – B., vchod X, H., J. I. G. F. v bytovom dome súpisné číslo XXX nachádzajúcom sa na
pozemku parc. č. 1818/1 spolu so spoluvlastníckym podielom na spoločných častiach, zariadeniach

a príslušenstve bytového domu, prislúchajúci k nebytovému priestoru v 13550/147567-inách, nebytový
priestor č. XX – B., vchod X, H., J. I. G. F. v bytovom dome súpisné číslo XXX nachádzajúcom sa na
pozemku parc. č. 1818/1 spolu so spoluvlastníckym podielom na spoločných častiach, zariadeniach
a príslušenstve bytového domu, prislúchajúci k nebytovému priestoru v 15318/147567-inách, nebytový
priestor č. XX – B., vchod X, X. I., ul. I. G. F. v bytovom dome súpisné číslo XXX nachádzajúcom sa

na pozemku parc. č. 1818/1 spolu so spoluvlastníckym podielom na spoločných častiach, zariadeniach
a príslušenstve bytového domu, prislúchajúci k nebytovému priestoru v 15741/147567-inách, nebytový
priestor č. XX – B., K. X, X. H., J. I. G. F. v bytovom dome súpisné číslo XXX nachádzajúcom sa na
pozemku parc. č. 1818/1 spolu so spoluvlastníckym podielom na spoločných častiach, zariadeniach
a príslušenstve bytového domu, prislúchajúci k nebytovému priestoru v 14416/147567-inách, ako aj

nehnuteľnosti nachádzajúce sa v katastrálnom území C., zapísané na liste vlastníctva č. XXXX ako
stavba záhradného domčeka súpisné číslo XXX nachádzajúca sa na pozemku parc. č. 1608/144. Podľa
čl. IV. zmluvy bolo zriadené vecné bremeno pozostávajúce z práva doživotného užívania a obývania
nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX, k. ú. D. a LV č. XXXX, k. ú. C. v prospech B. B.. Dňa 23. 05.
2019 bol medzi B. B. a žalovaným uzatvorený dodatok č. 1 k darovacej zmluve a dohode o zriadení

vecného bremena zo dňa 27. 03. 2019.

Rozsudkom Krajského súdu v Žiline zo dňa 13. 04. 2023, sp. zn. 3To/82/2022-304 bol rozsudok
Okresného súdu Žilina, sp. zn. 29T/10/2021 z 28. 07. 2022 zrušený a obžalovaná B. B. oslobodená
spod obžaloby zo skutku právne kvalifikovaného ako zločin poškodzovania veriteľa podľa § 239 ods.

1 písm. a), ods. 5 písm. a) Trestného zákona na tom skutkovom základe, že po tom, čo v dedičskom
konaní po svojom manželovi nadobudla všetok ostatný majetok poručiteľa uvedený v uznesení, sa
zaviazala vyplatiť ustupujúcim dedičom – právnym nástupcom po nebohom synovi poručiteľa L. I. B.,
a to A. B. a G. B. každému sumu vo výške 96 925 eur v lehote najneskôr do 30. 09. 2020, pričom túto
dohodu nedodržala, na základe darovacej zmluvy a dohody o zriadení vecného bremena zo dňa 27.

03. 2019 vrátane dodatku č. 1 zo dňa 23. 05. 2019 bezodplatne previedla vlastnícke právo k zdedeným
nehnuteľnostiam na svojho syna F. B., ktorým úkonom sa zbavila svojho majetku a stala sa nemajetnou,
čím znemožnila uspokojenie pohľadávok svojich veriteľov, a to A. B. a G. B., pretože skutok nie je
trestným činom.

Právne vec posúdil v zmysle ust. § 42a ods. 1, 2, 3, § 42b ods. 1, 2, 3, 4 a § 116 Občianskeho zákonníka
(ďalej aj „OZ“), § 1 a § 8 zákona č. 62/2020 Z.z. o niektorých mimoriadnych opatreniach v súvislosti
so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby Covid-19 a v justícii a ktorým sa menia dopĺňajú
niektoré zákony.

Pokiaľ ide o počiatok trojročnej lehoty na podanie žaloby o určenie neúčinnosti právneho úkonu,
vychádzal z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Obdo 8/2020 a počiatok trojročnej lehoty
bolo možné počítať odo dňa 02.08.2019, kedy bol povolený vklad napadnutej darovacej zmluvy
v prospech žalovaného. Zohľadniac neplynutie lehôt na uplatňovanie alebo bránenie práv na súde,
uplynutím ktorých došlo k zániku práva počas obdobia od 27.03.2020 do 30.04.2020 a počas obdobia

od 19.01.2021 do 28.02.2021 v zmysle ustanovení zákona č. 62/2020 Z.z., trojročná lehota na
uplatnenie odporovateľnosti právneho úkonu uplynula dňa 17.10.2022 a žaloba bola podaná v lehote
dňa 29.09.2022. Žalobkyňa preukázala pohľadávku voči B. B. vo výške 96 925,- eur, ktorá bola splatná
30.09.2020 na základe uznesenia Okresného súdu Žilina sp.zn. 30D/305/2018, Dnot 204/18 zo dňa13.03.2019, právoplatné dňa 13.03.2019. Poukázal na závery uznesenia Najvyššieho súdu SR sp.zn.
1VCdo/1/2022,podľaktoréhopojemvymáhateľnápohľadávkajepotrebnéchápaťakopohľadávku,ktorú
je možné úspešne vymáhať pred súdom v základnom konaní, pričom pohľadávka žalobkyne je v tomto

prípade už priznaná v právoplatnom rozhodnutí súdu, a preto nie je pochýb o tom, že spĺňa kritériá
vymáhateľnej pohľadávky.
Darovacia zmluva a dohoda o zriadení vecného bremena bola uzatvorená medzi blízkymi osobami
(matkou a synom) a v zmysle § 42a ods. 2 druhá veta OZ možno odporovať právnemu úkonu, ktorým bol
veriteľ dlžníka ukrátený a ku ktorému došlo v posledných troch rokoch medzi dlžníkom a osobami jemu

blízkymi, s výnimkou prípadu, ak druhá strana vtedy dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa ani pri náležitej
starostlivosti nemohla poznať. Je zrejmé, že pri úkone, ktorý dlžník B. B. urobila voči svojmu synovi ako
blízkej osobe, nie je potrebné preukazovať úmysel ukrátiť žalobcu ako svojho veriteľa a bez významu
bola argumentácia právneho zástupcu žalovaného, že rozhodujúcim v tejto veci je skúmanie úmyslu
B. B. ukrátiť žalobkyňu, keďže pri právnych úkonoch medzi blízkymi osobami majúcimi za následok
ukrátenie veriteľa sa tento úmysel predpokladá. Rovnako je bez významu posúdenie úmyslu B. B.

v trestnom konaní, nakoľko podľa § 193 CSP je súd viazaný rozhodnutím o tom, že bol spáchaný trestný
čin, avšak nie je viazaný posúdením subjektívnej stránky skutku B. B. pre účely trestného konania, keďže
je nutné vychádzať z podmienok v ust. § 42a ods. 2, 3 OZ.
Nebolo sporné, že krátko po tom, ako bola uzatvorená dohoda v dedičskom konaní po poručiteľovi F. B.
z 13.03.2019 o tom, že B. B. nadobudne takmer všetok majetok po poručiteľovi, vrátane nehnuteľností,

s tým, že žalobkyni do 30.09.2020 vyplatí sumu 96 925,- eur, B. B. bezodplatne previedla na žalovaného
všetky v dedičskom konaní nadobudnuté nehnuteľnosti dňa 27.03.2019. Je zrejmé, že darovacia zmluva
nie je ekvivalentným právnym úkonom, keďže B. B. za darovanie nehnuteľností nezískala žiadne
protiplnenie a žalovaný nepreukázal, že B. B. má ďalší majetok, z ktorého by bolo možné pohľadávku
žalobkyne uspokojiť. Zo zápisnice o hlavnom pojednávaní zo dňa 29.03.2022 Okresného súdu Žilina

sp.zn. 29T/10/2021, ktorú predložil žalovaný, vyplýva, že B. B. uviedla, že nevlastní žiaden nehnuteľný
majetok, nevlastní osobné motorové vozidlo, je na starobnom dôchodku a jej mesačný dôchodok je
573,10 eur aj s vdovským. Na otázku, či má v pláne uhradiť záväzky voči vnukom, odpovedala, že by ich
uhradila, ale nemá ako z dôchodku. Sám žalovaný v rámci jeho výsluchu potvrdil, že nemá vedomosť
o ďalšom majetku B. B., a to ani v čase uzatvorenia darovacej zmluvy. Podľa vyjadrenia žalovaného

nehnuteľnosti mali byť prevedené na jeho osobu za účelom, aby dostal úver, z ktorého sa mali vyplatiť
žalobkyňa a G. B., avšak do času rozhodnutia súdu v predmetnej veci úver z banky nedostal.
Pokiaľ ide o tom, že ukracujúci právny úkon nie je voči veriteľovi neúčinný v prípade, ak je síce urobený
voči blízkej osobe, avšak blízka osoba ani pri vynaložení náležitej starostlivosti dlžníkov úmysel ukrátiť
veriteľa nemohla poznať, poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Obdo/4/2016, v zmysle

ktorého nemožno pod vynaložením náležitej starostlivosti rozumieť odkaz na dôveru voči svojej blízkej
osobe. Z argumentačnej línie samotného žalovaného je zrejmé, že táto podmienka v žiadnom prípade
nebola naplnená. Žalovaný sám po tom, ako mu E. B. povedala, že nechcú nehnuteľný majetok,
navrhoval, aby sa v dedičskom konaní všetok majetok postúpil na jeho matku s tým, že matka bude
povinná zaplatiť žalobkyni a G. B. sumu vo výške približne po 95 000,- eur. Žalovaný si bol v čase

uzatvorenia darovacej zmluvy vedomý, že jeho matka má záväzok z dedičského konania voči žalobkyni,
pričom práve touto vedomosťou odôvodňoval prevod predmetných nehnuteľností na jeho osobu, a to
za tým účelom, aby mohol dostať od banky úver a z neho vyplatiť žalobkyňu. Rovnako si bol žalovaný
vedomý toho, že jeho matka nemá žiaden iný majetok, z ktorého by mohla uspokojiť pohľadávku
žalobkyne. Podmienka, že žalovaný ani pri náležitej starostlivosti nemohol poznať úmysel B. B. ukrátiť

žalobkyňu, ktorý úmysel sa prezumuje, by mohla byť naplnená len v takom prípade, keby žalovaný
preukázal, že ani pri náležitom zisťovaní nemal pri uzatváraní darovacej zmluvy vedomosť o záväzku
jeho matky voči žalobkyni, resp., že napriek vedomosti o tomto záväzku svojej matky mal zistené, že jeho
matka disponuje takým majetkom, ktorý napriek danému prevodu umožňuje uspokojenie pohľadávok jej
veriteľov. Preto prijal záver, že sú dané všetky zákonné predpoklady podľa § 42a ods. 2 OZ na vyslovenie

neúčinnosti právneho úkonu – darovacej zmluvy uzatvorenej medzi žalovaným a B. B. v znení dodatku
č. 1, keďže v dôsledku tohto úkonu došlo k ukráteniu žalobkyne.
Zamietol návrhy na vykonanie dokazovania pripojením trestného spisu sp.zn. 29T/10/2021, výsluchom
G. B., E. B., B. B., ako aj vykonanie dožiadania od spoločnosti Slovak Banking Bureau, s.r.o., úplného
výpisu z registra vo vzťahu k B. B. a vo vzťahu k žalovanému, nakoľko tieto mali preukazovať okolnosti

uzatvorenia ukracujúceho právneho úkonu a s poukazom na vyššie odôvodnenie uvedené by bolo
nadbytočné. V spore bol preukázaný nesporný skutkový stav, na základe ktorého možno vo veci
rozhodnúť aj bez vykonania navrhovaného dokazovania na základe listinných dôkazov nachádzajúcich
sa v spise.O trovách konania rozhodol s poukazom na ust. § 255 ods. 1 OZ.
2. V zákonom stanovenej lehote proti rozsudku podal odvolanie žalovaný z dôvodov uvedených v § 365
ods.1písm.f)ah)CSP.Uviedol,žezásadnýmjerozhodnutievtrestnejveciúzkosúvisiacevtoutovecou,

a to rozhodnutie Krajského súdu v Žiline sp.zn. 3To/82/2022 zo dňa 13.04.2023, ktorým súd oslobodil B.
B. – dlžníka spod obžaloby zo skutku právne kvalifikovaného ako zločin poškodzovania veriteľa, ktoré
je súčasťou spisu v tejto veci. V zmysle odôvodnenia trestného rozhodnutia je zrejmé, že krajský súd
sa stotožnil s vyjadrením obžalovanej, že v súdenej trestnej veci vykonané dôkazy nepreukázali, že
mala, či už priamy alebo nepriamy úmysel zmariť čo aj čiastočné uspokojenie svojich veriteľov. Poukázal

na ust. § 15 a § 16 Trestného zákona o priamom a nepriamom úmysle, ako aj na ust. § 193 CSP,
v zmysle ktorého je súd viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin. Na
základe tohto trestného rozhodnutia teda možno vychádzať z tvrdenia, že B. B. predmetným prevodom
nemala úmysel ukrátiť svojho veriteľa, nakoľko z tohto trestného rozhodnutia bolo preukázané, že ani len
nevedela, že predmetnou darovacou zmluvou môže porušiť alebo ohroziť záujem chránený zákonom,
že môže zmariť uspokojenie svojho veriteľa, a ani o tom vzhľadom na okolnosti a svoje osobné pomery

nemala a nemohla vedieť a aj keby vedela, nespoliehala sa bez primeraných dôvodov, že k zmareniu
uspokojenia veriteľa môže dôjsť. Aj keď sa úmysel v odporovateľnosti právneho úkonu prezumuje,
žalovaný má v zmysle § 42a ods. 3 OZ možnosť preukázať, že nemohol ani pri náležitej starostlivosti
poznať úmysel B. B., svojej matky, ukrátiť svojho veriteľa. Je v rozpore s princípom právnej istoty, ak na
jednej strane existuje trestné rozhodnutie, v rámci ktorého súd dospel k záveru, že B. B. predmetným

prevodom nehnuteľností nemala úmysel ukrátiť svojho veriteľa a na druhej strane súd v tejto veci
rozsudkomdospelkzáveru,žeB.B.predmetnýmprevodomnehnuteľnostíúmyselukrátiťsvojhoveriteľa
mala. Práve trestným rozhodnutím je preukázaná podmienka v zmysle § 42a ods. 3 OZ v tom zmysle,
že ak súd v predmetnom trestnom konaní dospel k záveru, že B. B. nemala úmysel ukrátiť svojho
veriteľa, žalovaný nemohol ani pri náležitej starostlivosti poznať úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa,

nakoľko tento úmysel neexistoval. Ako by teda žalovaný mohol poznať úmysel matky ukrátiť veriteľa,
ak taký neexistoval. Z dokazovania je zrejmé, že úmyslom B. B. predmetným prevodom nehnuteľností
bolo práve uspokojenie svojho veriteľa, nakoľko vlastnícke právo k nehnuteľnostiam prevádzala na
žalovaného z dôvodu, aby žalovaný zabezpečil úver a uspokojil jej dlžníkov z predmetného dedičského
konania. Predsa, keby sa predmetný úver podarilo zabezpečiť tak, ako mal žalovaný so svojou matkou

v pláne, dlžníkom by boli ich pohľadávky zaplatené. Z trestného konania je zároveň zrejmé, že aj
matka právneho predchodcu žalobcu E. B. mala vedomosť o tom, že B. B., resp. žalovaný, majú
zaplatiť pohľadávku z predmetného dedičského konania na základe úveru, ktorý mali zabezpečiť –
zápisnica z hlavného pojednávania z 29.03.2022, kde E. B. uviedla, že ešte pred dedičským konaním,
keď sa stretli, tak F. B. povedal, že si zoberie úver, aby vyplatil jej deti, ale potrebuje na to čas,

a preto sa dohodli na 18 mesiacoch. Preto je napadnutý rozsudok nezákonný, nakoľko neboli splnené
podmienky odporovateľnosti, navrhuje napadnutý rozsudok zmeniť tak, že žalobu zamietne v celom
rozsahu a prizná mu nárok na náhradu trov konania.

3. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu opísala skutkový stav veci, pričom poukázala na to, že zmluva

predstavuje právny úkon medzi blízkymi osobami a zároveň na znenie ust. § 42a ods. 3 písm. a/ OZ a na
rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1Cdo 74/2009, 2Cdo 109/2007. V tomto smere sú nepodstatné
tvrdenia žalovaného o tom, že B. B. bola v trestnom konaní oslobodená spod obžaloby, keď je potrebné
v prvom rade zdôrazniť, že v civilnom konaní je súd viazaný len prípadným rozsudkom o tom, že nejaká
osoba spáchala trestný čin a napr. z rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 4Cz 30/1966 – R 58/1966

v občianskom súdnom konaní súd nie je viazaný oslobodzujúcim rozsudkom vydaným v trestnom
konaní. Navyše, žalobkyňa nebola účastníkom trestného konania a nemala žiadne opravné prostriedky.
To, že niekto nespácha trestný čin, ešte neznamená, že sa nedopustil protiprávneho konania, hoci takéto
konanie sa vyznačuje rovnakými, či obdobnými skutkami. Zavinenie v trestnom konaní je podložené
na odlišných princípoch, než je zavinenie v občianskoprávnych vzťahoch. V trestnom konaní sa musí

skúmať subjektívna stránka konkrétneho subjektu a v občianskoprávnych vzťahoch sa skúma, ako danú
situáciu vníma osoba s rozumovými schopnosťami zodpovedajúcimi dospelej osobe. Pojem úmysel
tak, ako ho používa § 42a OZ je významovo odlišný pojem od úmyselného konania podľa trestného
konania. Navyše, pokiaľ ide o právne úkony medzi blízkymi osobami, nevyžaduje sa úmysel ukrátiť
veriteľa.KrajskýsúdvŽilinevoslobodzujúcomrozsudkusp.zn.3To82/2022neuviedol,žeB.B.nekonala

v úmysle ukrátiť svojich veriteľov, ale uviedol to, že okresný súd prehliadol použitie zásady in dubio pro
reo a obžalovanej nebolo preukázanie naplnenie subjektívne stránky (t.j. úmyslu) trestného činu. Teda
uviedol, že prokurátor nepreukázal jej úmysel ukrátiť veriteľov, preto nie je pravdivé tvrdenie žalovaného,
že odvolací súd v trestnej veci uviedol, že B. B. nemala úmysel ukrátiť svojho veriteľa. V civilnom konanívšak platí opačné dôkazné bremeno a úmysel sa prezumuje. Preto pochybnosti o úmysle dlžníka sú
a môžu byť dôvodom na oslobodenie spod obžaloby, keďže dôkazné bremeno neuniesol prokurátor, ale
nemôže byť dôvodom na zamietnutie žaloby o odporovateľnosti právneho úkonu. Pre úplnosť predložili

dovolanie ministra spravodlivosti SR proti predmetnému oslobodzujúcemu rozsudku zo dňa 15.03.2024.
Z vyjadrení B. B. v trestnom konaní vyplýva, že v dôsledku prevodu nehnuteľností sa stala nemajetnou.
Tieto tvrdenia o nemajetnosti potvrdil aj sám žalovaný, teda žalovaný vedel, že jeho matka v čase
uzatvorenia zmluvy nemala žiadny iný majetok. Ak žalovaný chce tvrdiť, že B. B. mala, resp. má
nejaký majetok, má dôkazné bremeno žalovaný a nie žalobkyňa. Dokazuje sa totiž existencia nejakej

skutočnosti, nie jej neexistencia. Žalovaný je blízkou osobou dlžníka, a preto bolo jeho povinnosťou
vynaložiť odbornú starostlivosť a presvedčiť sa, či danou zmluvou nedôjde k ukráteniu veriteľov dlžníka.
Žalovaný vedel o záväzku B. B. vyplatiť ustupujúcich dedičov, a preto bolo jeho minimálnou povinnosťou
presvedčiť sa, či B. B. bude po darovaní rozsiahleho majetku, navyše, o ktorom vedel, že ide o jej celý
nehnuteľný majetok, má ešte nejaký majetok, ktorý bude stačiť na úhradu jej záväzkov. Na základe
uznesenia o dedičstve sa B. B. zaviazala vyplatiť ustupujúcim dedičom každého v sume 96 925,- eur

a následne o dva týždne uzatvorila zmluvu, ktorou sa zbavuje všetkých svojich nehnuteľností tým, že
ich daruje svojmu synovi – žalovanému a stáva sa nemajetnou. B. B. bola minimálne uzrozumená
(t.j. minimálne ide o nepriamy úmysel) s tým, že nebude môcť vyplatiť ustupujúcich dedičov. Tvrdenia
žalovaného, že zámerom bolo to, že on vyplatí z úveru ustupujúcich dedičov, sú výmysly nezakladajúce
sa na pravde. Napriek tomu, že dva týždne po tom, ako nadobudla nehnuteľnosti v dedičskom konaní

a vznikol jej záväzok, vôbec nepamätala v napadnutej zmluve (napríklad, že by si vymohla aspoň
záväzok jej syna voči nej, aby za ňu vyplatiť ustupujúcich dedičov), avšak na druhej strane pamätala
na svoje osobné záujmy, keď si nechala zriadiť právo dožitia v nehnuteľnostiach a zároveň si vymienila,
že ju jej syn doopatruje v starobe. B. B. v trestnom konaní sama uviedla, že mala už len jedného
syna a že komu to mala dať. Takže uviedla, že nerozmýšľala nad tým, že sa vysporiada s vnúčatami,

lebo jej syn veľa pomáhal. K tvrdeniu žalovaného, že E. B. sa mala vyjadriť, že ešte pred dedičským
konaním sa stretli a F. B. jej povedal, že si zoberie úver, aby vyplatil jej deti, uvedené nemá vplyv
na úmysel ukrátiť ustupujúcich dedičov a z tohto nevyplýva, že B. B. prevedie po dedičskom konaní
majetok na žalovaného, ani to, že žalobkyňa mala vedomosť o tom, že nehnuteľnosti budú prevedené
na žalovaného. Ak by bolo zámerom ešte pred dedičským konaním, že nehnuteľnosti bude vlastniť

žalovaný, nebol žiadny dôvod, aby nehnuteľnosti nezdedil priamo žalovaný a aby to nebol on, kto
vyplatí ustupujúcich dedičov, veď žalovaný bol tiež dedičom. To, že nehnuteľnosti pripadli na základe
dedičskej dohody B. B., reálne vyvracia to, že bolo zámerom, že tieto nehnuteľnosti budú prevedené na
žalovaného. Žalovaný nemá žiadny právny záväzok voči ustupujúcim dedičom a tento záväzok nikdy
neprevzal, ale iba ustupujúcich dedičov zavádzal o tom, že ich akože vyplatí a reálne čakal, kým im

uplynú lehoty na reálne uplatnenie práv. Tvrdil, že plánoval získať úver, ale že ho nezískal. Z trestného
konania však vyplýva, že mal komunikovať s niekým z banky (p. C.), ktorému mal poskytnúť ďalšie
podklady, ale nič ďalej neposkytol. Od skončenia dedičského konania a zbavenia sa nehnuteľností
uplynulo už 5 rokov, a žalovaný neuskutočnil žiadny reálny krok, ktorým by za B. B. chcel reálne vyplatiť
ustupujúcich dedičov. Okrem tvrdenia údajnej snahy získať úver v roku 2019 sa už vôbec nepokúšal

získať úver za účelom vyplatenia dedičov. Tieto tvrdenia o zámere dedičov ani nepreukázal. Navyše,
žalovaný mal aj príjem z nájmu nehnuteľností, pričom sa ani čiastočne nepokúsil ustupujúcich dedičov
uspokojiť. Podľa výpovede žalovaného sa mal dozvedieť ešte pred zavkladovaním darovacej zmluvy, že
mu banka neposkytne žiadny úver, napriek tomu 23.05.2019 uzatvoril dodatok č. 1 k darovacej zmluve,
ktorým odstraňuje katastrom vytýkané nedostatky a podľa jeho vlastných slov sa potom už vôbec ani

o úver nesnažil. Teda tvrdenia žalovaného sú výmysly, ktorými sa snaží len odvrátiť účinky odporovacej
žaloby. Žalovaný tvrdí, že nehnuteľnosti majú hodnotu vyše milióna eur podľa ním predloženého
znaleckéhoposudku,avšakjezjavné,žeakbyžalovanýniekedymalvôbeczámerzískaťúvernavýplatu
ustupujúcich dedičov, tento úver by získal. Vymyslené tvrdenia žalovaného vyvracajú aj ním predložené
listiny,atoznaleckýposudok,vktoromsakonštatujeznačnárekonštrukciadanýchnehnuteľností,pričom

vo vyjadrení k žalobe uviedol, že v januári 2019 prišiel z USA na Slovensko a E. B. mal následne
povedať, že na vyplatenie ustupujúcich dedičov nemajú peniaze a podľa jeho vyjadrenia nezískal úver,
pričom v podstate deklaruje, že chcel vyplatiť ustupujúcich dedičov, avšak nemá z čoho. Zjavne však
mal z čoho, keď po dedičskom konaní realizoval nákladnú rekonštrukciu. Poukázala na plynutie doby na
podanie odporovacej žaloby, ako aj na rozhodnutia najvyššieho súdu. Súd prvej inštancie zamietol ňou

navrhované dôkazy, avšak v prípade, že by odvolací súd chcel zmeniť ustálený skutkový stav zistený
súdom prvej inštancie, navrhuje vo veci vykonanie týchto navrhovaných dôkazov, a to výsluch svedkov.
Navrhuje napadnutý rozsudok potvrdiť a priznať mu nárok na náhradu trov konania.4. Žalovaný v replike uvádza, že žalobca vo vyjadrení len opisuje skutkový stav a prezentuje
svoj právny názor na existenciu, resp. neexistenciu úmyslu a súvislosť medzi trestným a civilným
konaním v tejto veci. V tejto veci sa žalovaný pridržiava svojho odvolania a má za to, že názor

žalobcu je nesprávny. Zopakoval svoje tvrdenia v odvolaní a k dovolaniu ministra spravodlivosti
zaslal vyjadrenie prokuratúry k tomuto dovolaniu, na základe ktorého prokuratúra navrhuje dovolanie
ministraspravodlivostiodmietnuť.Tvrdeniažalobcuonákladnejrekonštrukciinehnuteľnostisúabsolútne
nepodložené, nereálne a zavádzajúce. Rekonštrukciu vykonával svojpomocne a na náklady nájomcu
týchto nehnuteľností, pričom žalovaný za rekonštrukciu zaplatil sumu približne 20 000,- eur, a to nie

za vlastné finančné prostriedky, ale súkromne požičané. Taktiež sa nejedná o luxusné nehnuteľnosti,
ale o staré nehnuteľnosti, ktoré riešil len nevyhnutnou rekonštrukciou. Poukázal na to, že právnemu
predchodcovi žalobcu bola rovnako ponúknutá možnosť vlastniť tieto nehnuteľnosti, avšak túto možnosť
odmietol, čo taktiež potvrdzuje skutočnosť, že sa nejedná o žiadne luxusné nehnuteľnosti. Právny
predchodca žalobcu čakal so súdnym riešením tejto veci skoro tri roky. Má za to, že aj táto
skutočnosť potvrdzuje fakt, že právny predchodca žalobcu vedel, že vlastnícke právo k predmetným

nehnuteľnostiam nebolo prevedené v úmysle ukrátiť veriteľa a právny predchodca žalobcu poznal
skutočný dôvod prevodu vlastníckeho práva k týmto nehnuteľnostiam. V opačnom prípade by právny
predchodca žalobcu začal súdne riešiť hneď, skôr ako po troch rokoch. Zároveň, ak by v tejto veci aj
existoval úmysel ukrátiť veriteľa, žalovaný by zrejme za tri roky podnikol také právne kroky, aby jeho
vlastníckeprávokpredmetnýmnehnuteľnostiamneboloohrozené,čovšakžalovanýžiadnymspôsobom

nespravil. Trvá na svojom odvolacom návrhu.
5. Žalobkyňa v duplike opätovne zdôraznila a uviedla tie isté skutočnosti vo vzťahu k trestnému
konaniu ako vo vyjadrení a pokiaľ žalovaný poukazuje na vyjadrenie okresnej prokurátorky, toto je
bezpredmetné a vzbudzuje vážne pochybnosti o nezaujatosti, keď konštatovala, že medzi obvinenou
a poškodenými vnukmi neexistujú negatívne vzťahy, pričom sa títo dlhodobo nestretávajú. Pokiaľ

žalovaný uvádza, že za rekonštrukciu zaplatil sumu 20 000,- eur, toto tvrdenie nezodpovedá skutočnosti,
ani predloženým dôkazom, a nie je ani reálne, aby žalovaný vykonal dané práce svojpomocne, pričom
žalovaný túto skutočnosť ani nepreukazuje. Rovnako tvrdenia o znášaní nákladov nájomcom sú ničím
nepodložené, ale hlavne odporujú predloženým dôkazom. Tvrdenie žalovaného, že nejde o luxusné
nehnuteľnosti,odporujenímpredloženémuznaleckémuposudku,ktorývychádzalzinzerátovnaluxusné

nehnuteľnosti. Preto je zrejmé, že musel disponovať finančnými prostriedkami vo veľkej hodnote.
Argument žalovaného, že žalobkyňa (hoci žalovaný uvádza „právny predchodca žalobcu“, žalobca
vychádza z toho, že žalovaný mienil žalobkyňu) musela vedieť vopred o prevode nehnuteľností na
žalovaného, keďže vec neriešil tri roky, je absurdná. V prvom rade žalobkyňa je ťažko zdravotne
postihnutá, nemohla vedieť o ničom a jej matka nemala vôbec právne povedomie o tom, že vec je

možné odporovať. V druhom rade, žalobkyňa si vec predsa riešila v rámci trestného konania, kde
si uplatňovala náhradu škody a kde od začiatku poukazovala na to, že o zámere B. B. previesť
nehnuteľnosti vôbec nevedela. Práve na ich nedostatočné právne povedomie sa spoliehal žalovaný,
ktorý dúfal v uplynutie všetkých možných lehôt. To by sa ale stalo, ak by začiatkom septembra 2022
starý otec žalobkyne z druhej strany nekontaktoval spoločnosť Claims Collection, s.r.o. (zaoberajúcou

sa skupovaním pohľadávok), ktorá mala prostriedky a schopnosti na to, aby vedela odporovaciu
žalobu podať. Vzhľadom na zdravotný stav žalobkyne nebolo prakticky možné právne odkúpiť jej
pohľadávku, avšak spoločnosť jej zabezpečila kvalifikované právne zastúpenie a dočasne poskytla
finančné prostriedky na časť nákladov na toto konanie a bola podaná žaloba na odporovateľnosť
právneho úkonu. Vzhľadom na uvedené zotrvávajú na tom, aby odvolací súd prvostupňový rozsudok

potvrdil.
6. Krajský súd v Žiline, ako odvolací súd (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie podala včas sporová
strana proti rozsudku, proti ktorému je prípustné odvolanie (§ 355 ods. 1, § 359, § 362 ods. 1 CSP), bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) preskúmal napadnuté rozhodnutie
v intenciách § 379 a § 380 CSP a rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods.

1 CSP potvrdil.
7. Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní
danej veci sa zaoberal len námietkami žalovaného uvedenými v odvolaní a procesným postupom
prvostupňového súdu predchádzajúcom vydaniu rozhodnutia z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré mohli
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

8. Súd prvej inštancie v prejednávanej veci zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom na zistenie
rozhodujúcich skutočností, na podklade vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým
záverom a prejednávanú vec vecne správne posúdil. Nakoľko odôvodnenie písomného vyhotoveniarozsudku zodpovedá kritériám uvedeným v ust. § 220 ods. 2 CSP, odvolací súd konštatuje správnosť
týchto dôvodov, v plnom rozsahu sa s ním stotožňuje a v podstatných bodoch naň odkazuje. Na
zdôraznenie správnosti odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie poukazuje iba na niektoré ďalšie

skutočnosti (§ 387 ods. 2 CSP). V rozoberanej súvislosti je podstatné, že súd prvej inštancie dostatočne
zdôvodnil svoj právny názor, t. j. argumentačne sa s riešením právnej otázky odporovateľnosti právneho
úkonu plnohodnotne vyrovnal, preto nekonal v rozpore s princípom právnej istoty. Iba samotná
nespokojnosť sporovej strany (v tomto prípade žalobcu) s právnym názorom vysloveným súdom
nezakladá odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP, pretože z práva na spravodlivý súdny

proces pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi
názormiapredstavami,preberalariadilsaňoupredkladanýmvýkladomvšeobecnezáväznýchprávnych
predpisov a rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej
strany dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS
251/03). Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že žalovaným uplatnený odvolací dôvod

podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP nie je daný.
9. Odvolací súd sa stotožnil so závermi súdu prvej inštancie, že v konaní o určenie neúčinnosti
právneho úkonu podľa § 42a ods. 1 a ž 3 Občianskeho zákonníka, nie je potrebné zo strany žalobcu
preukazovať úmysel na strane osoby, ktorá úkon vykonala. Tak ako to uzavrel súd prvej inštancie,
je potrebné konštatovať, že úmysel sa v tomto prípade predkladá, nakoľko darovaciu zmluvu, ktorá

bola ukracujúcim úkonom, vykonala matka žalovaného, teda jeho blízka osoba. Rovnako právny
názor vyslovený v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo 109/2007 zo dňa
27.05.2008: „preukázanie úmyslu dlžníka nie je podmienkou odporovateľnosti, ak druhou stranou
právneho úkonu sú osoby jemu blízke (§ 116 a 117OZ). V takomto prípade zákon úmysel dlžníka ukrátiť
svojho veriteľa predpokladá“.

10. Z výsluchov matky žalovaného, ako aj samotného žalovaného je zrejmé, že jeho matka
nedisponovala iným majetkom, ktorým by mohla uspokojiť ustupujúcich dedičov. Tu odvolací súd
zdôrazňuje vlastnú argumentáciu žalovaného a jeho matky (mimo iné v rámci trestného konania), že
matka žalovaného previedla na neho nehnuteľnosti s tým, že tento uhradí pohľadávky ustupujúcich
dedičov. Sám žalovaný tvrdil, že si chcel vybaviť úver ako majetná osoba na splatenie pohľadávok

ustupujúcich dedičov. V tejto súvislosti bol v trestnom konaní vypočutý svedok I. C., ktorý potvrdil,
že niekoľko rokov dozadu so žalovaným riešil jeho požiadavku na firemné financovanie, pričom išlo
iba o prvotné nezáväzné stretnutie. Všetky uvedené skutočnosti jasne preukazujú (pre účely civilného
konania), že žalovanému a jeho matke bolo v čase podpisu darovacej zmluvy zrejmé, že matka
žalovaného nie je schopná zaplatiť pohľadávky ustupujúcich dedičov, nakoľko iný majetok nemala a jej

dôchodok bol nedostatočný na pokrytie takýchto záväzkov (aj s ohľadom na jej vek). Odvolací súd má
za to, že nemožno počínanie žalovaného a jeho matky z civilno-sporového pohľadu posúdiť inak, ako
konanie s úmyslom ukrátiť ustupujúcich dedičov, nakoľko matke žalovaného bolo od počiatku zrejmé,
že po darovaní nehnuteľností nemôže splatiť svoje záväzky voči ustupujúcim dedičom a pri žalovanom
neboli splnené podmienky, aby mohol byť prijatý záver, že nemohol ani pri náležitej starostlivosti poznať

úmyseldlžníkaukrátiťsvojhoveriteľa.B.B.akodarkyňasibolavedomásvojhozáväzkuvočiustupujúcim
dedičom, napriek tomu aj keď nemala iný majetok, dva týždne potom čo jej tento záväzok vznikol
previedla darovacou zmluvou všetky nehnuteľnosti na žalovaného. Je potom nepochopiteľné, že prečo
tieto nehnuteľnosti nezdedil priamo žalovaný, ktorému by bol vznikol záväzok voči ustupujúcim dedičom,
keď bol rovnako dedičom. Žalovanému ako účastníkovi dedičského konania a osoby, ktorá trávila

čas s matkou, bolo od počiatku zrejmé, že jeho matka nemá žiaden iný majetok a nie je schopná
zaplatiť pohľadávku ustupujúcich dedičov, pričom aj prípadný ústny záväzok o tom, že pohľadávky
ustupujúcich dedičov uhradí, nepreukazuje jeho konanie s náležitou starostlivosťou. Takýmto konaním
bybolopristúpeniekzáväzku,čovšakžalovanýneurobil.Odvolacísúdsastotožňujeajsozáveromsúdu
prvej inštancie, že konanie žalovaného, ktoré nesmerovalo ku skutočnému úmyslu uhradiť pohľadávky

ustupujúcich dedičov rovnako preukazuje úmysel ukrátiť veriteľov. Je dôležité si uvedomiť, že do
súčasnosti žalovaný a ani jeho matka neuhradili žiadnu časť pohľadávky voči ustupujúcim dedičom
(resp. v súčasnosti už voči žalobcovi).
11. Ak žalovaný namietal, že je potrebné použiť analógiu podľa § 193 CSP a nahliadať na odôvodnenie
trestného rozsudku, ako záväzný výklad úmyslu matky žalovaného, tak odvolací súd sa s uvedenou

námietkou nestotožnil. Súdy v civilnom sporovom konaní sú viazané výrokom trestného rozsudku o vine,
nie však odôvodnením. Tu odvolací súd poznamenáva, že poškodení v trestnom konaní boli odkázaní
na občianskoprávne konanie, čo principiálne znamená, že ani oslobodzujúci rozsudok nevylučuje
občianskoprávnu zodpovednosť (viď R 58/1966). Pri preukazovaní úmyslu v civilnom sporovom konanísa síce vychádza z jeho definície v trestnom konaní, avšak nie v zmysle preukazovania úmyslu
v trestnom konaní. Je zásadný rozdiel medzi preukazovaním úmyslu v trestnom konaní, v ktorom
musí byť prípadný úmysel preukázaný bez dôvodných pochybností na to, aby mohol byť obžalovaný

odsúdený, tak ako v tomto prípade. Dokazovanie v trestnom konaní je postavené na tom princípe, že
úmysel musí preukázať obžaloba. Ak sú však nejaké dôvodné pochybnosti, tak sa musí postupovať
v zmysle zásady in dubio pro reo, tak ako tomu bolo v konaní pred tunajším súdom sp.zn. 3To/82/2022.
Oslobodenie spod obžaloby v trestnom konaní, automaticky neznamená, že oslobodená osoba bude
úspešná aj v civilnom sporovom konaní, zvlášť, ak toto je založené na obrátenom dôkaznom bremene

tak, ako je tomu v tejto veci. Preto poukazovanie na novoty v odvolacom konaní (podanie dovolanie
ministrom spravodlivosti v trestnom konaní a vyjadrenie prokurátora k tomuto dovolaniu) je irelevantné.

12. Žalovaný bol povinný v tomto sporovom konaní preukázať, že konal s náležitou starostlivosťou
a o prípadnom úmysle svojej matky ukrátiť veriteľov nemohol vedieť. To však v tomto konaní nenastalo,
nakoľko žalovaný síce tvrdil rôzne skutočnosti, avšak tieto nemohli vyvrátiť zákonom predpokladaný

záver o úmysle ukrátiť veriteľov. Od počiatku právneho úkonu (darovacej zmluvy) bolo zrejmé, že
matka žalovaného nemá prostriedky na to, aby zaplatila pohľadávky ustupujúcich dedičov a žalovaný
toto všetko vedel, ako účastník dedičského konania a osoba, ktorá poznala majetkovú situáciu svojej
matky. Žalovaný sám tvrdil, že majetok bol na neho prevedený, aby zaplatil pohľadávky ustupujúcich
dedičov, a teda pri náležitej starostlivosti musel vedieť, že darovacia zmluva ukracuje ustupujúcich

dedičov, nakoľko neposkytovala žiadnu protizábezpeku (pristúpenie k záväzku žalovaným) a s ohľadom
na príjmové a majetkové možnosti matky žalovaného ukrátila ustupujúcich dedičov (žalobcu) na
ich právach. Odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.
5Obdo/4/2016 zo dňa 30.03.2017, v ktorom bolo konštatované: „Účelom inštitútu odporovateľnosti je
zabrániť nepoctivým úkonom dlžníka, ktorými zmenšuje svoj majetok (veci, práva, pohľadávky) na úkor

veriteľa. Podstatou odporovateľnosti je neúčinnosť právneho úkonu voči určitej osobe, ktorá znamená,
že veriteľ môže požadovať uspokojenie svojej pohľadávky z predmetu odporovaného právneho úkonu
tak, akoby k tomuto úkonu vôbec nedošlo. Z ust. § 42a ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho
zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len "OZ") vyplýva, že odporovateľným je taký právny
úkon dlžníka, ktorý urobil v posledných troch rokoch v úmysle ukrátiť svojho veriteľa, ak tento úmysel

musel byť druhej strane známy, pričom bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno v tomto smere nesie
veriteľ (žalobca). Preukázanie úmyslu dlžníka ukrátiť veriteľa nie je podmienkou odporovateľnosti v
prípade, ak dlžník realizoval právny úkon s osobami jemu blízkymi (§ 116 a § 117 OZ) alebo v prospech
týchto osôb. V takomto prípade sa existencia ukracujúceho úmyslu dlžníka predpokladá ex lege a
skutočný úmysel dlžníka pre procesný úspech žalujúceho veriteľa nie je podstatný. Rozhodujúcou

skutočnosťou je ukrátenie veriteľa, teda objektívny stav, ktorý svoje právne následky neodvodzuje
od subjektívneho motívu (ukracujúceho úmyslu) dlžníka. V takomto prípade zákon u blízkych osôb
dlžníka konštruuje vyvrátiteľnú domnienku, že úmysel dlžníka ukrátiť jeho veriteľa poznali; je preto na
týchto osobách (ak chcú účinne zabrániť podanej odporovacej žalobe), aby v konaní preukázali, že
úmysel dlžníka v čase uskutočnenia ukracujúceho právneho úkonu nemohli poznať ani pri vynaložení

náležitejstarostlivosti.Kúčinnémuvyvráteniutejtozákonnejdomnienky(vzáujmevlastnéhoprocesného
úspechu) je preto nevyhnutné jednak tvrdenie žalovanej blízkej osoby dlžníka, že dlžníkov úmysel
ukrátiť veriteľa aj pri náležitej starostlivosti nemohla poznať, ale najmä preukázanie (splnenie dôkaznej
povinnosti) konkrétnych úkonov vynaloženia náležitej starostlivosti. Za týmto účelom musí žalovaná
blízka osoba hodnoverným spôsobom v konaní preukázať, že v súvislosti s odporovaným právnym

úkonom vynaložila takú relevantnú činnosť, aby ukracujúci úmysel z výsledkov tejto činnosti rozpoznala,
alebo sa o ňom aspoň mohla dozvedieť.“ Odvolací súd sa s uvedeným záverom stotožňuje, pričom má
za to, že žalovaný nekonal s náležitou starostlivosťou tak, aby právny úkon darovacej zmluvy obstál pri
posúdení odporovateľnosti (jeho neúčinnosti).
13.Pokiaľ žalovanývreplikenamietal,žežalobkyňa(ajkeďjuoznačilakoprávnehopredchodcužalobcu

v tomto podaní) čakala so súdnym riešením tejto veci skoro 3 roky, odvolací súd dospel k záveru, že
táto námietka ne neopodstatnená, nakoľko ustanovenie § 42a ods. 2 OZ stanovilo prekluzívnu lehotu na
odporovanie právnemu úkonu 3 roky a žalobkyňa žalobu v tomto konaní podala včas, tak ako to ustálil
súd prvej inštancie v bode 21. odôvodnenia napadnutého rozsudku.

14. Rovnako je nepodstatné tvrdenie žalobkyne v rámci vyjadrenia k odvolaniu k predmetu konania, že
žalovaný disponoval finančnými prostriedkami, nakoľko vykonal rozsiahli rekonštrukciu nehnuteľností
a že sa jedná o lukratívne nehnuteľnosti.15. Vzhľadom na nedôvodnosť odvolacích námietok žalovaného odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie ako vecne správny potvrdil, a to vrátane závislého výroku o trovách konania, ktorý nebol
osobitne napadnutý odvolaním.

16. O trovách odvolacieho konania rozhodol s poukazom na § 396 ods. 1, aplikujúc § 255 ods. 1 CSP,
keď úspešnej žalobkyni priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu.

17. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

(§ 420 CSP)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania. (§ 430 CSP)