Rozsudok – Ostatné – Zmluvy ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 19. december 2024

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 10Co/1/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6122364845
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 12. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Frimmelová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:6122364845.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a členov

senátu JUDr. Zuzany Kučerovej a Mgr. Jany Janics Bajánkovej v právnej veci žalobcu: ZVS holding,
a.s., IČO: 36 305 600, so sídlom Štúrova 925/27, Dubnica nad Váhom, zast.: Dentons Europe CS LLP,
organizačná zložka, IČO: 36 861 391, so sídlom Bottova 2A, Bratislava, organizačná zložka podniku
zahraničnej osoby Dentons Europe CS LLP, so sídlom One Fleet Place 1, Londýn, Spojené kráľovstvo
Veľkej Británie a Severného ĺrska proti žalovanému: Slovenská republika zastúpená Ministerstvom
hospodárstva Slovenskej republiky, IČO: 00 686 832, so sídlom Mlynské nivy 44/a, Bratislava, o
zaplatenie 978.394,17 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Mestského súdu

Bratislava IV zo dňa 04. októbra 2023, č.k. B2-52C/62/2022-359, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobcovi p r i z n á v a proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 978.394,17
eur spolu s úrokom z omeškania zo sumy 728.496,67 eur za obdobie od 22.12.2021 do 31.12.2022
vo výške 8 % ročne, za obdobie od 01.01.2023 do 30.06.2023 vo výške 10,5 % ročne, za obdobie
od 01.07.2023 do 31.12.2023 alebo do zaplatenia, ak k nemu dôjde pred 31.12.2023 vo výške 12 %

ročne, a za každé ďalšie obdobie kalendárneho polroka až do zaplatenia vo výške základnej úrokovej
sadzby Európskej centrálnej banky platnej k prvému dňu príslušného kalendárneho polroka omeškania
zvýšenej o osem percentuálnych bodov, pričom takto určená sadzba úrokov z omeškania sa použije
počas celého príslušného kalendárneho polroka omeškania a zo sumy 249.897,50 eur za obdobie od
02.07.2022 do 31.12.2022 vo výške 8 % ročne, za obdobie od 01.01.2023 do 30.06.2023 vo výške
10,5 % ročne, za obdobie od 01.07.2023 do 31.12.2023 alebo do zaplatenia, ak k nemu dôjde pred
31.12.2023 vo výške 12,00 % ročne a za každé ďalšie obdobie kalendárneho polroka až do zaplatenia

vo výške základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej k prvému dňu príslušného
kalendárneho polroka omeškania zvýšenej o osem percentuálnych bodov, pričom takto určená sadzba
úrokov z omeškania sa použije počas celého príslušného kalendárneho polroka omeškania a paušálnu
náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40 eur, všetko do troch dní odo dňa
právoplatnosti rozsudku a žalobcovi priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100 %.

2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa domáhal uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť
mu sumu 978.394,17 eur s príslušenstvom a náhrady trov konania. Konštatoval, že žalobca svoju
žalobu odôvodnil tým, že žalovaný v rámci plnenia svojich úloh na úseku obrany štátu správnym
rozhodnutím zaťažil žalobcu povinnosťou zabezpečiť fyzickú ochranu objektu osobitnej dôležitostipracovníkmi súkromnej bezpečnostnej služby, v dôsledku čoho žalobcovi vznikli značné náklady, ktoré
ale žalovaný odmietol žalobcovi uhradiť. Objekt v Dubnici nad Váhom bol podľa zákona o obrane
SR rozhodnutiami Vlády Slovenskej republiky zaradený do kategórie objektov osobitnej dôležitosti

(ďalej aj „OOD“). Žalobca bol rozhodnutiami žalovaného č. 1184/20002-090/1030 zo dňa 30.08.2002,
č. 4/2003KM zo dňa 14.02.2003, č. 15/2004/KM zo dňa 10.05.2004 a č. 345/20061040-10 zo dňa
16.03.2006 určený za subjekt hospodárskej mobilizácie. Dňa 15.12.2016 žalovaný vydal rozhodnutie
č. 32844/2016-1020-68722 o zmene rozsahu vykonávania opatrení hospodárskej mobilizácie (ďalej aj
„rozhodnutie MH SR“), v ktorom žalobcovi určil povinnosť nepretržite vykonávať opatrenie hospodárskej

mobilizácie „ochrana objektov osobitnej dôležitosti a ďalších dôležitých objektov“ podľa ust. § 5 písm.
y) zákona o hospodárskej mobilizácii (ďalej aj „ochrana OOD“) s využitím: (a) technických prostriedkov
špecifikovaných v bode 1.4.1 A) rozhodnutia; (b) ľudských zdrojov špecifikovaných v bode 1.4.1 B)
rozhodnutia; a (c) organizačných opatrení špecifikovaných v bode 1.4.1 C) rozhodnutia. Podľa bodu
1.4.1 B) písm. b) rozhodnutia bol žalobca v rámci plnenia opatrenia ochrany OOD povinný okrem iného
zabezpečiť nepretržitú fyzickú ochranu OOD ochrannou smenou SBS, pričom zloženie ochrannej smeny

SBS, počty jednotlivých súčastí ochrannej smeny SBS, úhradu výdavkov na pracovníkov ochraňujúcej
súkromnej SBS zabezpečuje žalobca v súlade s vykonaným bezpečnostným auditom z roku 2010.
Fyzická ochrana OOD žalobcu v Dubnici nad Váhom sa zabezpečuje ľudskými zdrojmi v rozsahu: (i)
veliteľ objektu, (ii) veliteľ ochrannej zmeny, (iii) operátor hlavnej riadiacej miestnosti, (iv) prevádzkoví
strážnici, (v) príslušníci zásahových jednotiek. Žalobca žiadal žalovaného o zabezpečenie úhrady

nákladov na fyzické stráženie OOD, čo ale žalovaný neakceptoval s odôvodnením, že aj u iných
subjektov hospodárskej mobilizácie, ktoré majú za úlohu ochranu OOD, túto činnosť neuhrádza a nemá
na túto činnosť vyčlenené finančné prostriedky zo štátneho rozpočtu, pričom žalovaný uhrádza len
výdavky v rámci zabezpečenia ochrany OOD v súlade s bodom 1.4.1 A) a 1.4.1 B) písm. a) Rozhodnutia
MH SR. Uviedol, že zákonom č. 306/2019 Z.z. s účinnosťou od 01.02.2020 bol novelizovaný zákon

o obrane SR a vložené nové ust. § 27 ods. 6, podľa ktorého výdavky na ochranu a obranu objektov
obrannej infraštruktúry podľa odsekov 4 a 5, teda aj OOD, sa uhrádzajú zo štátneho rozpočtu s
výnimkou výdavkov na fyzickú ochranu jadrových zariadení podľa osobitného predpisu. Mal za to,
že z tohto ustanovenia vyplýva, že všetky výdavky na ochranu OOD sa majú hradiť zo štátneho
rozpočtu, súčasťou ktorých sú aj náklady na fyzickú ochranu OOD. Poukázal pritom na čl. 20 ods. 4

Ústavy SR a príslušné ustanovenia zákona č. 319/2002 Z.z. o obrane Slovenskej republiky v znení
neskorších predpisov, zákona č. 179/2011 Z.z. o hospodárskej mobilizácii a o zmene a doplnení zákona
č. 387/2002 Z.z. o riadení štátu v krízových situáciách mimo času vojny a vojnového stavu v znení
neskorších predpisov a vyhlášku Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky č. 552/2011 Z.z.
zo dňa 21.12.2011 o podrobnostiach výdavkov na hospodársku mobilizáciu z prostriedkov štátneho

rozpočtu v znení neskorších predpisov (ďalej „vyhláška MH SR“). Následne žalobca opísal vzájomnú
listovú komunikáciu medzi ním a žalovaným, kedy upozornil žalovaného, že Ministerstvo obrany SR
už subjektom hospodárskej mobilizácie v jeho pôsobnosti náklady na fyzickú ochranu OOD uhradilo
spätne od účinnosti novely, a že Letecké opravovne Trenčín, a.s. (aj „LOT“) boli uznesením vlády
SR č. 557 zo dňa 09.09.2020 zaradené do kategórie OOD a vyplatili im rozpočtované finančné

prostriedky spätne od 01.02.2020. Žalovaný listom zo dňa 13.07.2021 žalobcovi oznámil, že predmetnou
novelou zákona o obrane SR došlo len k precizovaniu vybraných ustanovení a nie k ich obsahovej
zmene, a že výdavky na ochranu OOD uhrádza podľa zákona o hospodárskej mobilizácii, vyhlášky
MH SR, Rozhodnutia MH SR a Metodického usmernenia MO SR č. SEOP-84-41/2013-OdOP zo dňa
29.10.2013 k spôsobu ochrany a obrany objektov osobitnej dôležitosti a ďalších dôležitých objektov

v stave bezpečnosti a v období krízovej situácie. Žalovaný vyjadril názor, že je povinný uhrádzať
subjektom hospodárskej mobilizácie, ktoré zabezpečujú ochranu OOD len výdavky na nadstavbovú
ochranuOOD,ktorávsúčasnostinezahŕňafyzickúochranu.Žalobcavreakciinapredmetnýlistpoukázal
na stanovisko Sekcie obrannej politiky MO SR č. SEOP-33-3/2020-OdVOSaOP zo dňa 03.09.2020 a
stanovisko Sekcie legislatívy a práva MO SR č. SELP-61-34/2020 zo dňa 16.10.2020, pričom vyzval

žalovaného na zaplatenie oprávnených výdavkov žalobcu na fyzickú ochranu OOD za rok 2020 vo výške
401.796 eur a za rok 2021 vo výške 425.597 eur do 15 dní od doručenia. Žalobca napokon vyzval
žalovaného na zaplatenie vynaložených nákladov na ochranu OOD za obdobie 11/2021 až 5/2022 zo
dňa 27.6.2022 v celkovej výške 249.897,50 eur do troch kalendárnych dní odo dňa doručenia výzvy,
teda 28.06.2022. Súd prvej inštancie skonštatoval, že žalobca mal s ohľadom na uvedené za to, že

žalovaný preniesol náklady zabezpečovania úloh štátu vo verejnom záujme na úseku obrany štátu
na súkromný subjekt bez poskytnutia primeranej náhrady. Uložením povinnosti podľa bodu 1.4.1 B)
písm. b) Rozhodnutia MH SR došlo k obmedzeniu vlastníckeho práva žalobcu, za čo mu s poukazom
na čl. 20 ods. 4 Ústavy SR patrí primeraná náhrada. Navyše v tomto prípade aj podústavné právostanovuje, že náklady žalobcu na fyzickú ochranu OOD sa majú hradiť zo štátneho rozpočtu v zmysle
ust. § 27 ods. 6 zákona o obrane SR v znení účinnom odo dňa 01.02.2020, § 5 písm. y) v spojení
s § 6 ods. 2 a 5 písm. f) zákona o hospodárskej mobilizácii a § 1 ods. 1 písm. o) v spojení s § 1

ods. 2 vyhlášky MH SR a bodom 16 písm. i) prílohy k vyhláške MH SR. Vo vzťahu k argumentácii
žalovaného, že je povinný uhrádzať subjektom hospodárskej mobilizácie len výdavky na nadstavbovú
ochranu OOD, ktorá v súčasnosti nezahŕňa aj fyzickú ochranu s poukazom na Metodické usmernenie
MO SR, žalobca uviedol, že toto usmernenie nie je aplikovateľné na žalobcu, pretože nie je subjektom
hospodárskej mobilizácie v pôsobnosti MO SR. Žalobca navyše prijal vlastné Metodické usmernenie

č. 12038/2021-1020-220460 o ochrane objektov osobitnej dôležitosti a ďalších dôležitých objektov v
pôsobnosti Ministerstva hospodárstva Slovenskej Republiky. Tieto metodické usmernenia pritom ani
nemôžu nárok žalobcu na úhradu nákladov na fyzickú ochranu OOD zúžiť alebo vylúčiť. Poukázal ďalej
na to, že tieto metodické usmernenia bez opory v zákone rozdeľujú ochranu OOD na tzv. základný
stupeň ochrany a nadstavbový stupeň ochrany a ustanovujú, že základný stupeň ochrany zabezpečujú
subjekty hospodárskej mobilizácie z vlastných zdrojov, t.j. nehradia sa zo štátneho rozpočtu. Záverom

ešte žalobca skonštatoval, že pokiaľ MO SR spoločnosti LOT uhradilo náklady na fyzickú ochranu
OOD spätne odo dňa 01.02.2020 a naopak žalovaný odmieta žalobcovi uhradiť akékoľvek náklady na
fyzickú ochranu OOD, ide o odlišný postup štátnych orgánov v rovnakých situáciách, ktorý je v rozpore s
ústavným princípom právnej istoty a zásadou, podľa ktorej správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní
o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely, pričom sa jedná aj

o diskriminačné zaobchádzanie so žalobcom oproti spoločnosti LOT. Výšku uplatneného nároku žalobca
vyčíslil prostredníctvom Zmluvy č. SBS-1/2018 o zabezpečovaní ochrany objektov zo dňa 18.12.2017
v znení Dodatku č. 1 zo dňa 01.05.2018, Dodatku č. 2 zo dňa 01.01.2019 a Dodatku č. 3 zo dňa
01.01.2020, Zmluvy č. SBS-2/2018 o zabezpečovaní ochrany objektov zo dňa 18.12.2017 v znení
Dodatku č. 1 zo dňa 01.05.2020, Zmluvy č. SBS-3/2018 o zabezpečovaní ochrany objektov zo dňa

18.12.2017 v znení Dodatku č. 1 zo dňa 31.05.2018, Dodatku č. 2 zo dňa 01.01.2019 a Dodatku č.
3 zo dňa 01.01.2020 a Zmluvy č. SBS-1/2022 o zabezpečovaní ochrany objektov zo dňa 01.01.2022
v znení Dodatku č. 1 zo dňa 01.04.2022. Mesačná fakturácia za stráženie podľa jednotlivých zmlúv s
SBS bola v období od 01.02.2020 do 01.05.2021 nasledovná: Zmluva SBS-1/2018, počet zamestnancov
SBS: 3 - mesačná fakturácia: 19.697,- eur, Zmluva SBS-2/2018, počet zamestnancov SBS: 2 - mesačná

fakturácia: 18.286,- eur, Zmluva SBS-3/2018, počet zamestnancov SBS: 1,3 - mesačná fakturácia:
8.162,- eur, Ostatní, počet zamestnancov SBS: 1,7 - mesačná fakturácia. Spolu: počet zamestnancov
SBS: 8 - mesačná fakturácia: 46.145,- eur. Mesačná fakturácia za stráženie podľa jednotlivých Zmlúv
s SBS bola v období od 01.05.2020 do 31.12.2021: Zmluva SBS-1/2018, počet zamestnancov SBS:
3 - mesačná fakturácia: 19.697,- eur, Zmluva SBS-2/2018, počet zamestnancov SBS: 2 - mesačná

fakturácia: 12.700,- eur, Zmluva SBS-3/2018, počet zamestnancov SBS: 1,3 - mesačná fakturácia:
8.162,- eur, Ostatní, počet zamestnancov SBS: 1,7 - mesačná fakturácia: Spolu: počet zamestnancov
SBS: 8 - mesačná fakturácia: 40.559,- eur. Mesačná fakturácia za stráženie v období od 01.01.2022
do 31.03.2022 bola podľa Zmluvy SBS-1/2022, počet zamestnancov SBS: 6,3 - mesačná fakturácia:
41.826,- eur, Ostatní, počet zamestnancov SBS: 1,7 - mesačná fakturácia: Spolu: počet zamestnancov

SBS: 8 - mesačná fakturácia: 41.826,- eur. Mesačná fakturácia za stráženie v období od 01.04.2022 do
31.05.2022 bola - počet zamestnancov SBS: 6,7 - mesačná fakturácia: 46.835,50 eur, Ostatní, počet
zamestnancov SBS: 1,3 - mesačná fakturácia: Spolu: počet zamestnancov SBS: 8 - mesačná fakturácia:
46.835,50 eur. Náklady na stráženie v rozsahu označenom ako „Ostatní“ neboli zahrnuté do fakturácie
podľa zmlúv s SBS a boli riešené osobitne v zmluvných vzťahoch so súkromnými subjektmi pôsobiacimi

v areáli žalobcu a tieto náklady nie sú súčasťou uplatneného nároku. Celkovo na fyzickú ochranu OOD
v období od 01.02.2020 do podania tohto návrhu žalobcovi vznikli náklady vo výške 1.168.764,- eur,
pričomžalovanýuhradilžalobcovialebovrámcipridelenéholimituprisľúbiluhradiťsumu190.369,83eur,
a teda celková suma štátom nekrytých nákladov, ktoré žalobca musel vynaložiť na fyzickú ochranu OOD
podľa Rozhodnutia MH SR za obdobie od 01.02.2020 do 31.05.2022 predstavuje sumu 978.394,17 eur.

Žalobca si napokon uplatnil aj zákonný nárok na zaplatenie úrokov z omeškania podľa ust. § 369 ods.
2 Obchodného zákonníka v spojení s § 1 ods. 1 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 21/2013 Z.z.
ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka, a to zo sumy 728.496,67 eur od
22.12.2021 až do zaplatenia a zo sumy 249.897,50 eur od 02.07.2022 až do zaplatenia, ako aj zákonný
nárok na zaplatenie paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky podľa ust. § 369c

ods. 1 Obchodného zákonníka v spojení s § 2 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 21/2013 Z.z. vo
výške 40 eur jednorazovo bez ohľadu na dĺžku omeškania. Suma 728.496,67 eur predstavuje náklady
žalobcu na ochranu OOD za obdobie 2/2020 - 10/2021 podľa faktúr vystavených na základe jednotlivých
zmlúv s SBS, ponížených o pomernú časť nákladov na stráženie štátnych mobilizačných rezerv,ktoré žalovaný žalobcovi uhradil alebo prisľúbil uhradiť. Začiatok omeškania žalovaného je v tomto
prípade určený ako dátum uplynutia lehoty na plnenie podľa výzvy na zaplatenie uskutočnenej listom
žalobcu, ktorý bol žalovanému doručený dňa 06.12.2021. Lehota 15 dní a plnenie podľa predmetného

listu žalobcu uplynula dňa 21.12.2021 a žalovaný sa teda dostal do omeškania odo dňa 22.12.2021.
Suma 249.897,50 eur predstavuje náklady žalobcu na ochranu OOD za obdobie 11/2021 - 5/2022
podľa faktúr vystavených na základe jednotlivých zmlúv s SBS ponížených o pomernú časť nákladov
na stráženie štátnych mobilizačných rezerv, ktoré žalovaný uhradil žalobcovi alebo prisľúbil uhradiť.
Začiatok omeškania žalovaného je v tomto prípade určený ako dátum uplynutia lehoty na plnenie podľa

výzvy na zaplatenie vynaložených nákladov na ochranu OOD za obdobie 11/2021 - 5/2022, doručenej
žalovanému dňa 28.06.2022. Lehota na plnenie 3 kalendárne dni uplynula žalovanému dňa 01.07.2022
a do omeškania sa teda dostal dňa 02.07.2022. Súd prvej inštancie zhrnul aj argumentáciu žalovaného,
ktorý uviedol, že riadne a včas uhrádza výdavky na ochranu OOD žalobcovi, ktorý je subjektom
hospodárskej mobilizácie určený žalovaným. Tvrdil, že z Metodického usmernenia a Rozhodnutia MH
SR vyplýva, že žalovaný je povinný uhrádzať subjektom hospodárskej mobilizácie, ktoré zabezpečujú

ochranu OOD, len výdavky na nadstavbovú ochranu OOD, ktorá v súčasnosti nezahŕňa aj fyzickú
ochranu.

3. Vec posúdil právne podľa ust. čl. 20 ods. 4 Ústavy SR, § 1, § 6 písm. f), § 8 písm. h), § 18 ods. 1 písm.
a) a b), § 27 ods. 1, 4 a 6 zákona č. 319/2002 Z.z. o obrane Slovenskej republiky v znení neskorších

predpisov, § 1 písm. a), b) a c), § 2 ods. 1, § 4 ods. 1 písm. a) a d), § 5 písm. y), § 6 ods. 1, 2 a 5 písm.
f), § 7 ods. 3, § 9 ods. 1 písm. b), d) a j), § 40 ods. 1 písm. a) zákona č. 179/2011 Z.z. o hospodárskej
mobilizácii a o zmene a doplnení zákona č. 387/2002 Z.z. o riadení štátu v krízových situáciách mimo
času vojny a vojnového stavu v znení neskorších predpisov, § 1 ods. 1 písm. o) a ods. 2 a 3, § 6 písm.
g) vyhlášky MH SR, bodu 16 písm. i) prílohy k vyhláške MH SR a § 6 ods. 1 písm. l) zákona č. 575/2001

Z.z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy.

4. Skonštatoval, že predmetom žaloby je nárok žalobcu na úhradu výdavkov spojených so
zabezpečením fyzickej ochrany OOD v pôsobnosti žalovaného. Zhrnul, že nesporným v konaní bolo,
že žalobca je určeným subjektom hospodárskej mobilizácie, a že na základe Rozhodnutia MH SR

došlo k zmene rozsahu vykonávania opatrení hospodárskej mobilizácie, ktorým bolo žalobcovi uložené
vykonávať opatrenie: ochrana OOD a ďalších dôležitých objektov podľa ust. § 5 písm. y) zákona o
hospodárskej mobilizácii, konkrétne pod bodom 1.4.1 vykonávať opatrenie ochrana OOD na objekte
žalobcu s využitím technických prostriedkov základnej a nadstavbovej časti ochrany objektu a ľudských
zdrojov. V bode 1.4.1. B) predmetného Rozhodnutia MH SR je uvedené pod písmenom b) ochranná

smena SBS nasledovné: zloženie ochrannej zmeny SBS, počty jednotlivých súčastí ochrannej zmeny
SBS a úhradu výdavkov na pracovníkov ochraňujúcej súkromnej SBS zabezpečuje žalobca v súlade s
vykonaným bezpečnostným auditom z roku 2010.

5. Súd prvej inštancie následne podrobne zhrnul argumentáciu oboch sporových strán a na základe

uvedeného potom dospel k záveru, že nárok žalobcu na úhradu výdavkov na vykonanie opatrení
hospodárskej mobilizácie, t.j zabezpečovať ochranu OOD vyplýva žalobcovi priamo z ust. § 27 ods.
1, 4 a 6 zákona o obrane SR, ktoré ustanovujú, čo sú OOD, kto zodpovedá za ich ochranu, ako aj
skutočnosť, že výdavky na ochranu a obranu objektov obrannej infraštruktúry podľa odsekov 4 a 5 sa
uhrádzajú zo štátneho rozpočtu. Zákon o hospodárskej mobilizácii potom v ust. § 5 konkretizuje, čo sú

opatrenia hospodárskej mobilizácie, pričom v zmysle ust. § 5 písm. y) zákona o hospodárskej mobilizácii
opatreniami hospodárskej mobilizácie sú aj ochrana OOD a ďalších dôležitých objektov podľa zákona
o obrane SR. Podľa ust. § 6 ods. 5 písm. f) zákona o hospodárskej mobilizácii prostriedky štátneho
rozpočtu na financovanie výdavkov na hospodársku mobilizáciu určené na vykonávanie opatrenia
hospodárskej mobilizácie podľa ust. § 5 písm. y) sa rozpočtujú v kapitole subjektov hospodárskej

mobilizácie, ktoré sú ústredným orgánom. Vyhláška MH SR ako všeobecne záväzný vykonávací predpis
podľa ust. § 40 ods. 1 písm. a) zákona o hospodárskej mobilizácii potom ustanovuje podrobnosti
výdavkov na hospodársku mobilizáciu z prostriedkov štátneho rozpočtu. Predmetná vyhláška v ust. § 1
písm. o) uvádza, že výdavkami na hospodársku mobilizáciu hradenými z prostriedkov štátneho rozpočtu
v stave bezpečnosti sú výdavky subjektov hospodárskej mobilizácie na ochranu a zabezpečenie OOD

a ďalších dôležitých objektov podľa ust. § 4 ods. 1 zákona. V ust. § 2 a § 3 predmetnej vyhlášky
sa ďalej uvádza, že všetky výdavky na hospodársku mobilizáciu z prostriedkov štátneho rozpočtu
sa subjektom hospodárskej mobilizácie uhrádzajú vrátane dane z pridanej hodnoty. Podrobnejšia
špecifikácia výdavkov je potom uvedená v bode 16 písm. i) prílohy k vyhláške MH SR, kde jeuvedené, že výdavkami na ochranu a zabezpečenie OOD a ďalších dôležitých objektov sú výdavky na
plnenie opatrenia hospodárskej mobilizácie podľa ust. § 5 písm. y) zákona. Ide o výdavky súvisiace s
fyzickou ochranou, ktorú vykonáva súkromná bezpečnostná služba ochraňujúca OOD. Nestotožnil sa

preto s argumentáciou žalovaného, že je povinný uhrádzať subjektom hospodárskej mobilizácie, ktoré
zabezpečujú ochranu OOD, len výdavky na nadstavbovú ochranu OOD, ktorá v súčasnosti nezahŕňa
aj fyzickú ochranu, nakoľko táto argumentácia nemá podľa súdu prvej inštancie oporu v platnej právnej
úprave. Skonštatoval, že skutočnosť, že žalovaný vo svojom rozhodnutí uviedol, že úhradu výdavkov na
pracovníkov ochraňujúcej SBS zabezpečuje žalobca nemôže vylúčiť zákonný nárok žalobcu na úhradu

výdavkov vynaložených na vykonanie určeného opatrenia hospodárskej mobilizácie na zabezpečenie
ochrany OOD v zmysle uvedeného rozhodnutia. Pokiaľ by to tak bolo, išlo by o obmedzenie vlastníckeho
práva žalobcu v nakladaní so svojim majetkom vo verejnom záujme bez náhrady, čo je vylúčené aj s
poukazom na čl. 20 ods. 4 Ústavy SR.

6. Dospel potom k záveru, že základ nároku žalobcu je daný, pričom žalovaný ničím nespochybnil

jeho výšku, a preto vychádzal zo žalobcom predložených zmlúv o zabezpečovaní ochrany objektov
uzatvorených s dodávateľom SBS ZVS, s.r.o., ktorými zabezpečoval aj ochranu ODD a predložených
uhradených faktúr za obdobie od 01.02.2020 do 31.05.2022 v uplatnenej výške istiny 978.394,17 eur.
Žalovaného preto zaviazal povinnosťou zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 978.394,17 eur.

7. Žalobcovi priznal s poukazom na ust. § 261 ods. 2, § 365 ods. 1, § 369 ods. 2 a § 369c ods. 1
Obchodného zákonníka a § 1 ods. 1 a 3 a § 2 nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z.z. aj zákonný úrok z
omeškania, ako aj paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40 eur,
pričom poukázal na to, že žalovaný dobu vzniku omeškania a ani výšku uplatnených zákonných úrokov
z omeškania nespochybnil.

8. O nároku na náhradu trov konania rozhodol s poukazom na ust. § 255 ods. 1 a 2 a § 262 ods. 1
a 2 C.s.p. tak, že žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný v celom rozsahu, priznal proti neúspešnému
žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

9. Proti tomuto rozhodnutiu podal v celom rozsahu odvolanie žalovaný z dôvodu podľa ust. § 365 ods.
1 písm. h) C.s.p.. Odvolaciemu súdu navrhol, aby napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak,
že žalobu žalobcu zamietne a žiadnej zo strán nárok na náhradu trov konania neprizná. Úvodom svojho
odvolania žalovaný zhrnul, že žalobca bol rozhodnutím MH SR č. 4/2003/KM zo dňa 14.02.2003 určený
ako subjekt hospodárskej mobilizácie, ktorému bol Rozhodnutím MH SR zmenený rozsah vykonávania

opatrení hospodárskej mobilizácie, pričom objekt žalobcu bol uznesením vlády SR č. 621/2022 zo
dňa 05.10.2022 zaradený do kategórie OOD. Následne žalovaný opísal spôsob vykonávania ochrany
OOD, ako aj úhradu výdavkov s tým spojených, pričom v tejto súvislosti uviedol, že v rámci správneho
konania neakceptoval návrh žalobcu na úhradu výdavkov na pracovníkov ochraňujúcej SBS, nakoľko
ani u iných subjektov hospodárskej mobilizácie tieto náklady neuhrádza a taktiež nemá na túto

činnosť vyčlenené finančné prostriedky zo štátneho rozpočtu. Ďalej argumentoval, že výdavkami na
hospodársku mobilizáciu a vykonávanie opatrení hospodárskej mobilizácie sú len také výdavky, ktoré
sú uvedené vo vyhláške MH SR, pričom v zákone o hospodárskej mobilizácii ani vo vyhláške MH SR
nie je uvedené, že výdavky na hospodársku mobilizáciu sa musia uhrádzať v plnej výške. Poukázal na
to, že nakoľko žalobca podal proti Rozhodnutiu MH SR rozklad oneskorene, tak rozkladová komisia

žalovaného skonštatovala, že rozhodnutie žalovaného vydané prvostupňovým orgánom nadobudlo
právoplatnosť, pričom žalobca ani nepodal na súd v lehote 2 mesiacov od doručenia oznámenia o
potvrdeníprávoplatnostivydanéhorozhodnutiažalobuopreskúmaniepredmetnéhorozhodnutia,apreto
sa žalobcovi uhrádza len zmluvou určený rozsah výdavkov, ktorý je uvedený v právoplatnom rozhodnutí
žalovaného. Mal potom za to, že s poukazom na ust. § 415 Občianskeho zákonníka a § 4 ods. 2

písm. b) zákona č. 128/2015 Z.z. o prevencii závažných priemyselných havárií a o zmene a doplnení
niektorých zákonov je žalobca povinný zabezpečiť si fyzickú ochranu objektu už z titulu svojej činnosti
bez ohľadu na to, či je určený ako OOD. Skonštatoval, že výdavky na ochranu OOD žalobcu aktuálne
uhrádza podľa zákona o hospodárskej mobilizácii, vyhlášky MH SR, právoplatného Rozhodnutia MH
SR, metodického usmernenia MO SR č. SEOP-62/2022, schváleného uznesením vlády SR č. 621/2022,

zmluvy o poskytovaní služieb medzi žalobcom a žalovaným a zmluvy o financovaní bežných výdavkov
hospodárskej mobilizácie z prostriedkov štátneho rozpočtu. Poukázal ale na to, že zákon o obrane SR
a ani zákon o hospodárskej mobilizácii nešpecifikuje presne rozsah úhrady a jej výšku.10. Žalovaný namietal nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie ohľadom právneho
základu uplatňovaného nároku na úhradu výdavkov vynaložených žalobcom ako určeným subjektom
hospodárskej mobilizácie aj napriek skutočnosti, že ani zákon o obrane SR, ani zákon o hospodárskej

mobilizácii a ani vyhláška MH SR nešpecifikuje presne rozsah nároku, a teda neukladá povinnosť
žalovanému uhradiť všetky a akékoľvek náklady na zabezpečenie ochrany OOD, ale ponechávajú toto
určenie na rozhodnutí a dohode žalobcu a žalovaného, ktorí si podmienky špecifikujú v osobitnej zmluve.
Zopakoval, že žalobca už z povahy svojej podnikateľskej činnosti je povinný zabezpečovať primeranú
ochranu svojich objektov, pričom jeho určenie ako OOD nezakladá nárok na hradenie všetkých nákladov

na zabezpečenie jeho ochrany zo štátneho rozpočtu. Uzavrel, že nárok žalobcu na úhradu takýchto
výdavkov by mal byť výlučne viazaný len na výdavky žalobcu priamo súvisiace s jeho určením ako OOD,
a teda špecifickú a z tohto titulu požadovanú nadstavbovú ochranu ako OOD.

11.Kodvolaniužalovanéhosaprostredníctvomsvojhoprávnehozástupcuvyjadrilžalobca,ktorýuviedol,
že štát je povinný uhrádzať výdavky na plnenie opatrení hospodárskej mobilizácie v plnej výške. Vyjadril

názor, že pokiaľ právne predpisy ustanovujú, že výdavky na hospodársku mobilizáciu sa uhrádzajú zo
štátneho rozpočtu, tak tieto výdavky sa uhrádzajú zo štátneho rozpočtu v plnej výške. Ak by zákonodarca
zamýšľal zakotviť pravidlo, podľa ktorého sa výdavky na plnenie opatrení na hospodársku mobilizáciu
nemusia subjektom hospodárskej mobilizácie uhrádzať zo štátneho rozpočtu v plnej výške, urobil by
tak výslovnou úpravou v zákone, čo sa však nestalo. V tejto súvislosti uviedol, že si uplatnil iba nárok

na zaplatenie výdavkov na fyzickú ochranu OOD prostredníctvom SBS, ktoré mu vznikli priamo a
nespochybniteľne v súvislosti s plnením povinnosti podľa bodu 1.4.1 B) písm. b) Rozhodnutia MH
SR, pričom žalovaný výšku ani primeranosť výdavkov uplatnených žalobcom v konaní pred súdom
prvej inštancie ani v podanom odvolaní nikdy nenamietal. Ďalej žalobca konštatoval, že zmluva medzi
žalobcom a žalovaným nie je podmienkou pre vznik nároku žalobcu na úhradu výdavkov na fyzickú

ochranu OOD, pretože podstatným je iba Rozhodnutie MH SR, ktoré na žiadnom mieste neustanovuje,
že výdavky žalobcu na plnenie opatrenia hospodárskej mobilizácie podľa bodu 1.4.1 B) písm. b)
Rozhodnutia MH SR majú byť žalobcovi uhrádzané vo výške uvedenej v osobitnej zmluve uzatvorenej
medzi žalobcom a žalovaným. Rovnako ani žiadny právny predpis neustanovuje, že na úhradu výdavkov
na fyzickú ochranu OOD zo štátneho rozpočtu by bola potrebná osobitná zmluva. Ďalej argumentoval,

že pokiaľ mal žalovaný vedomosť, že na úhradu takto vzniknutých výdavkov nemá vyčlenené prostriedky
zo štátneho rozpočtu, nemal pristúpiť k uloženiu tejto povinnosti žalobcovi, alebo nie v takom rozsahu.
Ak však už táto povinnosť žalobcovi raz bola uložená a žalobcovi tým vznikli oprávnené výdavky, tieto
mu musia byť uhradené zo štátneho rozpočtu. Poukázal v tejto súvislosti na to, že žalovaný si musel byť
vedomý neudržateľnosti svojej pozície, keďže vyhláška MH SR zaraďuje výdavky súvisiace s fyzickou

ochranou, ktorú vykonáva SBS ochraňujúca OOD, pod výdavky hospodárskej mobilizácie, ktoré sa majú
hradiť zo štátneho rozpočtu. Rovnako aj z toho dôvodu, že zákonom č. 306/2019 Z.z. s účinnosťou odo
dňa01.02.2020bolodozákonaoobraneSRvloženénovéust.§27ods.6,zktoréhovyplýva,ževýdavky
na fyzickú ochranu OOD sa hradia zo štátneho rozpočtu. Napokon aj z toho dôvodu, že MO SR tieto
výdavky uhrádza LOT odo dňa 01.02.2020, a že MO SR vo svojom stanovisku uviedlo, že rozdeľovanie

výdavkov na fyzickú ochranu OOD na tzv. základnú a nadstavbovú nemá nijakú oporu v zákone.

12. Vo vzťahu k argumentácii žalovaného, že žalobca mohol podať proti Rozhodnutiu MH SR rozklad,
resp. žalobu o preskúmanie vydaného rozhodnutia, žalobca uviedol, že nie je podstatné, či bod 1.4.1
B) písm. b) Rozhodnutia MH SR bol napadnutý opravným prostriedkom alebo zrušený. Zopakoval, že

uplatnený nárok vyplýva priamo zo zákona o obrane SR. Na vznik tohto nároku postačuje kumulatívne
splnenie troch podmienok, a síce to, že žalobcovi bola uložená povinnosť plniť opatrenie hospodárskej
mobilizácie podľa ust. § 5 písm. y) zákona o hospodárskej mobilizácii formou zabezpečenia fyzickej
ochrany OOD v konkrétnom rozsahu, žalobca si túto uloženú povinnosť plnil a v dôsledku plnenia
tejto povinnosti žalobcovi vznikli konkrétne oprávnené výdavky. V prejednávanej veci boli všetky tieto

podmienky splnené. Napokon žalobca uviedol, že prevenčné povinnosti podľa ust. § 415 Občianskeho
zákonníka a zákona č. 128/2015 Z.z. nemajú dopad na zákonný nárok žalobcu na úhradu výdavkov
uplatnený žalobou. Z ust. § 415 Občianskeho zákonníka a ani z § 4 ods. 2 písm. b) zákona č. 128/2015
Z.z. podľa žalobcu nevyplýva, že by musel objekt nepretržite strážiť pomocou pracovníkov SBS, ako ani
v rozsahu určenom v Rozhodnutí MH SR. S poukazom na ust. § 27 ods. 1 a § 3 ods. 1 písm. c) zákona

o obrane SR skonštatoval, že zabezpečenie fyzickej ochrany OOD je súčasťou plnenia elementárnych
úloh štátu na úseku obrany štátu podľa čl. 1 ods. 1 v spojení s čl. 6 ods. 2 písm. a), d) a ods. 3
ústavného zákona č. 227/2002 Z.z., ktorú štát síce môže rozhodnutím preniesť na súkromné subjekty,
avšak výdavky na plnenie tejto úlohy vždy uhrádza štát zo štátneho rozpočtu. V tejto súvislosti poukázalešte na to, že v areáli OOD žalobcu sa nachádzajú okrem iného aj sklady štátnych hmotných rezerv,
v ktorých sú uložené mobilizačné rezervy štátu pre prípad vojny, ako aj zariadenia na výrobu munície,
teda žalobca chráni aj majetok štátu, a preto by výdavky na plnenie tejto povinnosti mali byť žalobcovi

uhradené zo štátneho rozpočtu. Odvolaciemu súdu preto navrhol, aby napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie potvrdil a zaviazal žalovaného nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania v plnom rozsahu.

13. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobcu k jeho odvolaniu nevyjadril.

14. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (ust. § 379 a § 380 C.s.p.), preskúmal
napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania, a dospel k záveru,
že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. Podľa ust. § 219 ods. 3 C.s.p. verejne vyhlásil rozsudok, ktorým
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

15. Podľa ust. § 387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku

vecne správne.
Podľa ust. § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

16. S poukazom na citované ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p., prihliadajúc na obsah súdneho spisu a
z neho vyplývajúci skutkový stav, ktorý ani nebol medzi stranami sporný, sa odvolací súd nezistiac v
postupe súdu prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady (žalovaný v odvolaní ani vady
konania nenamietal), v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi

sa odvolaním napadnutého rozsudku, na základe ktorých súd prvej inštancie žalobe žalobcu, ktorou sa
od žalovaného domáhal zaplatenia 978.394,17 eur s príslušenstvom, vyhovel.

17. Odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, na skutkové
zistenia aplikoval správne právne predpisy a vyvodil aj správny právny záver o dôvodnosti žalobcom

uplatneného nároku. Svoje rozhodnutie tiež náležite a v súlade s ust. § 220 ods. 2 C.s.p. odôvodnil.
V odôvodnení rozsudku sa súd prvej inštancie vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil
svoje rozhodnutie, a ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné, pričom všetky svoje závery
riadne zdôvodnil. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami na strane
jednej a právnymi závermi na strane druhej. V skutkových zisteniach neabsentuje žiadna relevantná

skutočnosť alebo okolnosť, keď naviac skutkové zistenia súdu prvej inštancie strany sporu v konaní ani
nenamietali a ním ustálený, vyššie uvedený skutkový stav nebol medzi nimi sporný. Zistený skutkový
stav následne súd prvej inštancie správne právne posúdil, keď aplikoval príslušné na vec sa vzťahujúce
právne predpisy, a to čl. 20 ods. 4 Ústavy SR, § 1, § 6 písm. f), § 8 písm. h), § 18 ods. 1 písm. a)
a b), § 27 ods. 1, 4 a 6 zákona č. 319/2002 Z.z. o obrane Slovenskej republiky v znení neskorších

predpisov, § 1 písm. a), b) a c), § 2 ods. 1, § 4 ods. 1 písm. a) a d), § 5 písm. y), § 6 ods. 1, 2 a
5 písm. f), § 7 ods. 3, § 9 ods. 1 písm. b), d) a j), § 40 ods. 1 písm. a) zákona č. 179/2011 Z.z. o
hospodárskej mobilizácii a o zmene a doplnení zákona č. 387/2002 Z.z. o riadení štátu v krízových
situáciách mimo času vojny a vojnového stavu v znení neskorších predpisov, § 1 ods. 1 písm. o) a
ods. 2 a 3, § 6 písm. g) vyhlášky MH SR, bodu 16 písm. i) prílohy k vyhláške MH SR a § 6 ods.

1 písm. l) zákona č. 575/2001 Z.z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy,
ktoré aj správne vyložil a z odôvodnenia napadnutého rozsudku je aj zrejmé, akými právnymi úvahami
sa pri právnom posúdení veci spravoval. Zaoberal sa aj argumentáciou žalovaného, ktorú uvádzal v
rámci procesnej obrany, a dostatočne zdôvodnil, prečo ju neprijal. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej
inštancie bol vo svojej argumentácii presvedčivý a všetky jeho argumenty podporujú príslušný záver

o dôvodnosti žalobcom uplatneného nároku na zaplatenie ním vynaložených výdavkov spojených so
zabezpečením fyzickej ochrany jeho objektu v Dubnici nad Váhom, ako objektu osobitnej dôležitosti
v pôsobnosti žalovaného. Ak potom prijal záver, že žalobca má voči žalovanému nárok na úhradu
výdavkov vynaložených na vykonanie určeného opatrenia hospodárskej mobilizácie na zabezpečenie
ochrany objektu v Dubnici nad Váhom (OOD) v zmysle rozhodnutia žalovaného a zaviazal žalovaného

povinnosťou zaplatiť žalobcovi žalovanú sumu s príslušenstvom, rozhodol správne a odvolací súd s jeho
rozhodnutím súhlasí. Rozhodnutie je tiež logické, keď premisy v ňom zvolené, rovnako ako aj právne
závery, ku ktorým súd prvej inštancie na základe týchto premís dospel, sú pre právnickú ale i laickú
verejnosťpochopiteľné,prijateľné,racionálne,aajspravodlivé.Sodôvodnenímrozhodnutiasúdomprvejinštancie sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a konštatuje jeho správnosť (§ 387 ods. 2 C.s.p.).
Keďže v takomto prípade nie je potrebné dôvody už vyslovené opakovať, v ďalšom na ne poukazuje.
Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia nemá odvolací súd viac čo uviesť, pretože by iba

zopakoval správnosť skutkových zistení a na ich podklade správne prijatých právnych záverov súdu
prvej inštancie.

18. Ako už uviedol odvolací súd vyššie, v konaní nebol skutkový stav medzi stranami sporný. Bolo
preukázané, že objekt žalobcu v Dubnici nad Váhom bol podľa zákona o obrane SR rozhodnutiami vlády

SR určený ako objekt osobitnej dôležitosti (OOD), že žalobca bol vyššie špecifikovanými rozhodnutiami
žalovaného z rokov 2002, 2003, 2004 a 2006 určený za subjekt hospodárskej mobilizácie, a že žalovaný
rozhodnutím č. 32844/2016-1020-68722 zo dňa 15.12.2016 o zmene rozsahu vykonávania opatrení
hospodárskej mobilizácie, určil žalobcovi povinnosť nepretržite vykonávať opatrenie hospodárskej
mobilizácie „ochrana objektov osobitnej dôležitosti a ďalších dôležitých objektov“ podľa ust. § 5 písm. y)
zákona o hospodárskej mobilizácii s využitím: (a) technických prostriedkov špecifikovaných v bode 1.4.1

A) rozhodnutia; (b) ľudských zdrojov špecifikovaných v bode 1.4.1 B) rozhodnutia; a (c) organizačných
opatrení špecifikovaných v bode 1.4.1 C) rozhodnutia. Podľa bodu 1.4.1 B) písm. b) rozhodnutia uložil
žalobcovi v rámci plnenia opatrenia ochrany OOD aj povinnosť zabezpečiť nepretržitú fyzickú ochranu
OOD ochrannou smenou SBS. Rovnako bolo preukázané, že žalobca si v rozhodnom čase žalovaným
uloženú povinnosť splnil a zabezpečil vykonávanie fyzickej ochrany objektu osobitnej dôležitosti

súkromnou bezpečnostnou službou ochraňujúca OOD, a že v súvislosti s plnením si žalovaným mu
uloženej povinnosti mu vznikli náklady v žalovanej výške, ktoré žalobca riadne preukázal a žalovaný
nijak nesporoval, avšak odmietol ich žalobcovi uhradiť. Súd prvej inštancie prijal riadne odôvodnený
záver, že žalovaný je povinný žalobcovi tieto náklady zaplatiť spolu s úrokom z omeškania. Odvolací
súd zdôrazňuje, že žalovaný ani v konaní pred súdom prvej inštancie ani v odvolaní nenamietal výšku

žalovanej istiny, ani výšku žalobcom uplatneného príslušenstva, ani obdobie, za ktoré je povinný zaplatiť
úrok z omeškania. Jeho jedinou odvolacou námietkou bolo tvrdené nesprávne právne posúdenie veci
súdom prvej inštancie ohľadom právneho základu žalobcom uplatňovaného nároku. Tu však žalovaný
len zopakoval svoje argumenty z konania pred súdom prvej inštancie a domáhal sa ich prijatia za
správne. Opätovne uviedol názor, že ani zákon o obrane SR, ani zákon o hospodárskej mobilizácii a ani

vyhláška MH SR mu neukladá povinnosť uhradiť žalobcovi všetky náklady na zabezpečenie ochrany
OOD, keď žiadny z nich neuvádza, že by bol povinný uhrádzať výdavky na hospodársku mobilizáciu v
plnejvýške.Maltiežzato,žežalobcajeužzpovahysvojejpodnikateľskejčinnostipovinnýzabezpečovať
primeranú ochranu svojich objektov, a že jeho určenie ako OOD mu nezakladá nárok na hradenie
všetkých resp. akýchkoľvek nákladov na zabezpečenie jeho ochrany zo štátneho rozpočtu. Zopakoval

svoj názor, že nárok žalobcu na úhradu takýchto výdavkov by mal byť viazaný len na jeho výdavky
priamo súvisiace s jeho určením ako OOD, a teda špecifickú a z tohto titulu požadovanú nadstavbovú
ochranu ako OOD. Odvolací súd konštatuje, že žalovaný v odvolaní neuviedol žiadne také skutočnosti
(skutkové či právne), ktoré by boli spôsobilé spochybniť správne závery súdu prvej inštancie. V odvolaní
len zopakoval rovnaké argumenty, ktoré prezentoval už v konaní pred súdom prvej inštancie, a s ktorými

sa súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku dostatočne vysporiadal.

19. Odvolací súd vyhodnotil, že tieto odvolacie námietky žalovaného nie sú spôsobilé spochybniť
správnosť záverov súdu prvej inštancie. Pokiaľ žalovaný v odvolaní namietal, že napadnuté rozhodnutie
spočívananesprávnomprávnomposúdeníveci,odvolacísúduvádza,žeprávnymposúdenímječinnosť

súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu
na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na
zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanom prípade s

odvolaním sa na obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu
prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie za správne. Súd prvej inštancie aplikoval správne
právne predpisy a tieto aj správne vyložil. Napokon, žalovaný súdom prvej inštancie aplikované zákonné
ustanovenia nespochybňoval, netvrdil, že by na vec nedopadali, príp., že mal vec posudzovať podľa
iných ustanovení konkrétnych zákonov, pričom ani žiadnu relevantnú právnu argumentáciu neponúkol,

domáhal sa len osvojenia si jeho názorov. Odvolací súd považuje právne posúdenie veci súdom prvej
inštancie za správne a riadne zdôvodnené. Niet pochýb o tom, že žalobcom uplatnený nárok vyplýva
(okrem Ústavy SR) priamo zo zákona o obrane SR, a že vyššie uvedené právne predpisy stanovujú,
že výdavky na hospodársku mobilizáciu sa uhrádzajú zo štátneho rozpočtu, pričom žiadny zákon aleboiný právny predpis neuvádza, že by sa mal zo štátneho rozpočtu uhrádzať len ich zlomok, príp. nejaká
ich časť, ako tvrdí žalovaný. Bolo preukázané, že žalobcovi bola žalovaným uložená povinnosť plniť
opatrenie hospodárskej mobilizácie podľa ust. § 5 písm. y) zákona o hospodárskej mobilizácii, a to

práve zabezpečením fyzickej ochrany OOD, a preto bol žalobca povinný predmetnú povinnosť plniť, čo
aj v rozhodnom čase robil. Za túto fyzickú ochranu OOD prostredníctvom SBS preukázateľne zaplatil
žalovanú sumu, pričom tieto výdavky mu vznikli práve z dôvodu plnenia povinnosti podľa bodu 1.4.1
B) písm. b) predmetného rozhodnutia MH SR, z ktorého však už nevyplýva tvrdenie žalovaného, že by
mali byť žalobcovi tieto výdavky nahradené len v žalobcom a žalovaným zmluvne dohodnutej výške.

Napokon,ajsamotnávyhláškaMHSRuvádzavýdavkynafyzickúochranuOODvykonávanúSBSmedzi
výdavky hospodárskej mobilizácie, ktoré sa hradia zo štátneho rozpočtu. Taktiež bol novelizovaný zákon
o obrane SR, z ust. § 27 ods. 6 ktorého je zrejmé, že výdavky na fyzickú ochranu OOD sa uhrádzajú zo
štátneho rozpočtu s účinnosťou od 01.02.2020. Neobstojí potom odvolací argument žalovaného, že na
úhradu výdavkov žalobcu, ktoré mu vznikli práve z dôvodu, že mu žalovaný uložil povinnosti (za splnenie
ktorých musel žalobca zaplatiť žalovanú sumu), nemá rozpočtované prostriedky. Možno uzavrieť, že

nárok žalobcu voči žalovanému uplatnený v tomto konaní bol riadne preukázaný a je dôvodný.

20. Ak žalovaný v odvolaní s poukazom na ust. § 415 Občianskeho zákonníka a § 4 ods. 2 písm. b)
zákona č. 128/2015 Z.z. o prevencii závažných priemyselných havárií argumentoval tým, že žalobca
bol povinný zabezpečiť si fyzickú ochranu objektu už z titulu svojej činnosti, odvolací súd súhlasí

s vyjadrením žalobcu, ktorý zdôraznil, že z predmetných ustanovení nevyplýva, že by musel objekt
nepretržite strážiť pomocou pracovníkov SBS, ako ani v rozsahu určenom v rozhodnutí MH SR. Tieto
prevenčné povinnosti podľa ust. § 415 Občianskeho zákonníka a zákona č. 128/2015 Z.z. nemajú dopad
na zákonný nárok žalobcu na úhradu výdavkov uplatnený žalobou.

21. Odvolací súd vyhodnotil odvolacie námietky žalovaného za nedôvodné a nespôsobilé privodiť
požadovanú zmenu rozhodnutia. Vzhľadom na vyššie uvedené sa s právnymi závermi súdu prvej
inštancie v plnom rozsahu stotožnil a v podrobnostiach na tieto poukazuje za využitia ust. § 387
ods. 2 C.s.p.. Dospel totiž k záveru, že vzhľadom na správne a náležité odôvodnenie napadnutého
rozsudku, v ktorom sa súd prvej inštancie dostatočne vysporiadal s tvrdeniami oboch sporových strán,

a teda aj žalovaného, ktorý v odvolaní už len zopakoval svoje argumenty, by bola ďalšia argumentácia
odvolacieho súdu len opakovaním správnych záverov vyslovených súdom prvej inštancie. Napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 C.s.p.
potvrdil.

22. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 v spojení s § 262
ods. 1 a § 396 ods. 1 C.s.p.. Žalobcovi, plne úspešnému v odvolacom konaní, priznal voči neúspešnému
žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania
rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (ust. § 262 ods. 2 C.s.p.).

23. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C. s. p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v

tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada
(§ 431 C. s. p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania
(§ 434 C. s. p.).V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.

s. p.).