Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 27. február 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 6Cob/28/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6120437666
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marta Barková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:6120437666.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvBratislavevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.MartyBarkovejačlenieksenátu

JUDr. Ivany Neviďanskej a Mgr. Jany Brídzikovej v spore žalobcu: 3centrum s. r. o., so sídlom Tupého
12246/25,83101Bratislava,IČO:35876123,právnezastúpený:JUDr.KarolSpišák,advokát,sosídlom
Bajkalská 5C, 831 04 Bratislava, proti žalovanému: EURO-ŠTUKONZ a.s., so sídlom Podunajská 23,
821 06 Bratislava, IČO: 35 972 297, právne zastúpený: Advokátska kancelária CIMRÁK s.r.o., so sídlom
Štefánikova 7, 949 01 Nitra, IČO: 36 868 876, o zaplatenie 4 410 eur s príslušenstvom, o odvolaní
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č.k. 25Cb/92/2021 - 178 zo dňa 18.05.2023,
takto

r o z h o d o l :

I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II č.k. 25Cb/92/2021 - 178 zo dňa
18.05.2023 v napadnutých výrokoch I. a III. p o t v r d z u j e .

II. Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava II (ďalej ako „súd“ alebo aj ako „súd prvej inštancie“) rozsudkom č.k.
25Cb/92/2021 - 178 zo dňa 18.05.2023 (ďalej aj ako „napadnutý rozsudok) v právnej veci žalobcu
3centrum s. r. o., so sídlom Tupého 12246/25, 831 01 Bratislava, IČO: 35 876 123 (ďalej len ako
„žalobca“), proti žalovanému EURO-ŠTUKONZ a.s., so sídlom Podunajská 23, 821 06 Bratislava, IČO:

35 972 297 (ďalej len ako „žalovaný“), o zaplatenie 4 410 eur s príslušenstvom, uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 4 410 eur spolu s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 1 890
eur od 18.03.2020 do zaplatenia, zo sumy 2 520 eur od 21.04.2020 do zaplatenia a paušálnu náhradu
nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40 eur, a to všetko do troch dní od právoplatnosti
rozsudku (výrok I.), vo zvyšku žalobu zamietol (výrok II.) a žalobcovi priznal proti žalovanému nárok na
náhradu trov konania v plnom rozsahu, o výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
tohto rozsudku samostatným uznesením (výrok III.).

2. Súd prvej inštancie rozhodol podľa § 296 ods. 2, § 365, § 369 ods. 1 a ods. 2 a § 369c ods. 1 zákona
č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „Obchodný zákonník“)
a podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 2 zákona č. 160/2015 Civilný sporový poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len ako „CSP“).

3. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou

súdu dňa 01.12.2020 domáhal zaplatenia sumy 4 410 eur spolu s 9 % ročným úrokom z omeškania zo
sumy1890eurod14.03.2020dozaplatenia,zosumy2520eurod14.04.2020dozaplateniaauhradenia
paušálnej odmeny, a to titulom Zmluvy o poskytnutí služieb uzavretej podľa § 269 ods. 2 Obchodného
zákonníka dňa 18.12.2019 medzi žalobcom ako poskytovateľom a žalovaným ako objednávateľom(ďalej aj ako „zmluva o poskytnutí služieb“ alebo aj ako „zmluva“). Predmetom zmluvy bol záväzok
žalobcuakoposkytovateľaposkytnúťžalovanémuakoobjednávateľovislužbysúvisiacesospracovaním
ponúk do verejného obstarávania v rozsahu stanovenom v zmluve. Podľa čl. 4 zmluvy mal žalobca

právo na mesačnú paušálnu odmenu vo výške 2 100 eur bez DPH, pričom neoddeliteľnou súčasťou
vystavených faktúr bol aj súpis vykonaných prác. V zmysle uvedeného žalobca vystavil žalovanému dňa
28.02.2020faktúruč.VF1-0004/2020nasumu1890eursosplatnosťoudo13.03.2020adňa31.03.2020
faktúru č. VF1-0005/2020 na sumu 2 520 eur so splatnosťou do 14.04.2020 (ďalej spolu aj ako „faktúry“).
Žalovaný vypovedal žalobcovi zmluvu o poskytnutí služieb výpoveďou zo dňa 27.02.2020 (ďalej aj ako

„výpoveď“), ktorá bola žalobcovi doručená v tento deň. V zmysle čl. 3 zmluvy bola výpovedná lehota
1 mesiac a začala plynúť 1. deň mesiaca nasledujúceho po doručení výpovede druhej strane, teda
dňa 01.03.2020 a uplynula dňa 31.03.2020. Žalobca ďalej uviedol, že nakoľko nebol súčasťou zaslanej
faktúry č. VF1-0004/2020 súpis vykonaných prác, žalovaný mu ju vrátil. Následne dňa 02.04.2020 zaslal
žalovanému výzvu na zaplatenie zo dňa 31.03.2020, ktorej súčasťou bola faktúra č. VF1-0004/2020
spolu so súpisom vykonaných prác za mesiac február 2020. Dňa 02.04.2020 zaslal žalovanému faktúru

č. VFl-0005/2020 spolu so súpisom vykonaných prác za mesiac marec 2020. Dňa 06.04.2020 mu
žalovaný vrátil faktúru č. VFl-0005/2020, nakoľko podľa jeho vyjadrenia nebola vystavená v súlade so
zmluvou. Výzvou na zaplatenie zo dňa 13.05.2020 žalobca vyzýval žalovaného na uhradenie faktúry
za mesiac marec 2020, ktorej súčasťou bol aj podrobný súpis vykonaných prác za mesiac marec 2020,
žalovaný však žalobcovi dlžnú sumu neuhradil.

Okresný súd Banská Bystrica v rámci upomínacieho konania vydal dňa 04.02.2021 platobný rozkaz
sp. zn. 41Up/323/2020, ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 4 410 eur spolu s
úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 1 890 eur od 14.03.2020 do zaplatenia, 9 % ročne zo
sumy 2 520 eur od 15.04.2020 do zaplatenia a náklady spojené s uplatnením pohľadávky 40 eur, proti

ktorému žalovaný podal odpor. Žalovaný v podanom odpore potvrdil uzatvorenie zmluvy o poskytnutí
služieb so žalobcom, ktorej predmetom bol záväzok žalobcu vykonávať pre neho služby súvisiace
so spracovaním ponúk do verejného obstarávania bližšie špecifikované v bode 1 zmluvy. Uviedol, že
žalobca mu vystavil sporné faktúry, avšak žalovaný namietal absenciu akéhokoľvek dôkazu o splnení
predmetu zmluvy. V prvom rade uviedol, že v zmysle zmluvy bol žalobca oprávnený vystaviť faktúru na

základe súpisu vykonaných prác a výkonov, ktorý je zároveň obligatórnou prílohou vystavenej faktúry,
avšak nakoľko žalobca predmetné faktúry vystavil v rozpore s bodom 4.4. zmluvy, boli mu z jeho strany
vrátené. V dôsledku vrátenia faktúr mu žalobca zaslal výzvu na úhradu spolu so súpisom vykonaných
prác za mesiace február 2020 a marec 2020. Žalovaný argumentoval, že v dodatočne predloženom
súpise prác sa však žalobca obmedzil len na stručný rozpis prác a výkonov, ktoré mal údajne poskytnúť.

Tento súpis prác bol navyše v oboch mesiacoch úplne identický a to aj napriek tomu, že odmena, ktorú
si žalobca fakturoval v mesiaci marec bola podstatne vyššia ako odmena, ktorú mu fakturoval v mesiaci
február. V súpise prác za mesiac marec žalobca v jednotlivých bodoch síce odkazuje na emailovú
komunikáciu, avšak túto v konaní nepredložil. Dal do pozornosti emailovú komunikáciu, z ktorej podľa
jeho názoru vyplynulo, že sám žalobca v zmluve bližšie špecifikoval spôsob odmeny vo forme paušálu

a odmeny nad stanovený paušál, pričom paušálna odmena bola práve žalobcom stanovená za 150
odpracovaných hodín mesačne a v prípade, že by rozsah odpracovaných hodín mesačne presiahol 150
hodín, mal by žalobca právo na zvýšenie takto dojednanej mesačnej odmeny. Namietal, že žalobca však
doposiaľ v konaní nepreukázal ani to, že by zmluvou stanovený počet 150 hodín v mesiacoch február a
marec 2020 reálne poskytol a taktiež nepreukázal, že si splnil svoje povinnosti v zmysle zmluvy a tým

nepreukázal ani oprávnenosť svojho nároku. S poukazom na uvedené žalovaný popieral skutočnosť,
že by si žalobca riadne a včas splnil svoje povinnosti plynúce zo zmluvy a v tej súvislosti aj celý nárok
žalobcu. Mal za to, že je výlučne na žalobcovi, aby v spore súdu preukázal riadne a včasné poskytovanie
služieb v rozsahu stanovenom zmluvou. Namietal, že žalobcom predložený súpis prác nemôže byť
dostačujúci, nakoľko z neho nie je zrejmé, či služby v rozsahu stanovenom zmluvou žalobca reálne

poskytoval. Argumentoval, že žalobca doteraz neuniesol dôkazné bremeno, nakoľko samotné faktúry
sú len účtovným dokladom a nie sú a ani nemôžu byť bez preukázania riadneho poskytovania služieb
v zmysle zmluvy dostatočným dôkazom na priznanie nároku.

V ďalších častiach odôvodnenia napadnutého rozsudku súd prvej inštancie opísal obsah repliky

žalobcu a dupliky žalovaného a uviedol, že vo veci vykonal dokazovanie vypočutím právneho zástupcu
žalobcu, právneho zástupcu žalovaného a oboznámil sa s listinnými dôkazmi tvoriacimi obsah spisu
a po takto vykonanom dokazovaní zistil nasledovný skutkový stav veci: Medzi sporovými stranami
bola dňa 18.12.2019 uzavretá písomná zmluva o poskytnutí služieb, ktorou sa žalobca zaviazalposkytnúť žalovanému služby súvisiace so spracovaním ponúk do verejného obstarávania v rozsahu
špecifikovanom v článku 1. - Predmet zmluvy. Žalovaný listom - výpoveď zmluvy o poskytovaní služieb
zo dňa 27.02.2020 vypovedal predmetnú zmluvu v zmysle čl. 3 zmluvy. Cenu poskytnutých služieb za

obdobie 02/2020 žalobca vyúčtoval žalovanému faktúrou č. VFl-0004/2020 zo dňa 28.02.2020 v sume
1 890 eur, ktorá bola žalovanému doručená dňa 03.30.2020 a ktorú mu vrátil listom zo dňa 19.03.2020
z dôvodu, že bola vystavená v rozpore s čl. 4 bod 4.4. zmluvy. Žalobca listom - výzvou na zaplatenie
zo dňa 31.03.2020 vyzval žalovaného na úhradu predmetnej faktúry a v prílohe pripojil predmetnú
faktúru a súpis vykonaných prác. Ďalej žalobca vyúčtoval žalovanému cenu poskytnutých služieb za

obdobie 03/2020, a to faktúrou č. VFl-0005/2020 zo dňa 31.03.2020 v sume 2 520 eur, ktorá bola
žalovanému doručená dňa 06.04.2020 a ktorú vrátil žalobcovi listom zo dňa 06.04.2020 z dôvodu, že
nebola vystavená v súlade so zmluvou, služby neboli v období marec 2020 poskytnuté v uvedenom
rozsahu a predložený súpis vykonaných prác nezodpovedá skutočnosti. Žalobca listom - výzvou na
zaplatenie zo dňa 13.05.2020 vyzval žalovaného na úhradu predmetnej faktúry a v prílohe pripojil súpis
vykonaných prác.

Na základe vyššie uvedeného súd prvej inštancie ustálil, že predmetom konania bol žalobcom uplatnený
nárok na zaplatenie odmeny za poskytovanie služieb súvisiacich so spracovaním ponúk do verejného
obstarávania na základe písomne uzavretej zmluvy o poskytnutí služieb zo dňa 18.12.2019. Súd prvej
inštancie vyhodnotil žalobou uplatnený nárok v súlade s vykonanými dôkazmi a dospel k záveru, že tento

je skutkovo i právne v súdom priznanom rozsahu opodstatnený. Mal za to, že medzi stranami sporu
došlo k platnému uzavretiu nepomenovanej zmluvy v zmysle § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka, ktorú
skutočnosť mal súd preukázanú listinnými dôkazmi a o existencii tohto zmluvného vzťahu súd nemal
žiadne pochybnosti, keďže si strany dostatočným spôsobom určili predmet svojich záväzkov. Samotné
strany sporu existenciu zmluvy nespochybňovali, žalovaný iba namietal, že žalobca si dohodnutú

odmenu nevyúčtoval v súlade so zmluvou a služby v mesiacoch február a marec 2020 mu neboli
poskytnuté v rozsahu deklarovanom žalobcom.

Súd prvej inštancie ďalej zdôraznil, že odmena žalobcu ako poskytovateľa bola určená na základe
dohody zmluvných strán ako odmena paušálna. Paušálna odmena sa zvyčajne dojednáva v prípade, ak

klient požaduje od poskytovateľa služby počas dlhšej doby alebo vo väčšom rozsahu a ktorá by v takom
prípade mala pokrývať odmenu poskytovateľa bez ohľadu na požadované množstvo špecifikovaných
služieb. Súčasťou poskytovaných služieb by mali byť aj osobné konzultácie, konzultácie po telefóne,
faxom alebo e-mailom. Dôvodil, že v prípade paušálnej odmeny sa tak jedná o pevne stanovenú čiastku
za spravidla mesačné, štvrťročné alebo ročné obdobie, počas ktorého poskytovateľ poskytuje klientovi

službu dohodnutého druhu.

Konštatoval, že vykonaným dokazovaním, a to najmä predloženými listinnými dôkazmi bolo preukázané,
že žalobca v rozhodnom období, t. j. február a marec 2020, dohodnuté služby poskytoval, pričom nie
je rozhodujúci ich rozsah. Počet hodín odpracovaných v príslušnom mesiaci nie je rozhodujúci, pokiaľ

nepresiahne 150 hodín, kedy by žalobcovi okrem paušálnej odmeny vznikol nárok na navýšenie odmeny
v príslušnom mesiaci vo výške 15 eur za každú začatú hodinu nad stanovený 150-hodinový limit.
Žalobcovi tak patrí dohodnutá paušálna odmena za mesiac február 2020 v sume 1 890 EUR a za mesiac
marec 2020 v sume 2 520 EUR, aj keď poskytnuté služby nedosiahli rozsah 150 hodín. Vzhľadom na
uvedené skutočnosti súd žalovaného zaviazal na zaplatenie istiny 4 410 eur ako splatnej paušálnej

odmeny za poskytovanie dohodnutých služieb.

S poukazom na vyššie uvedené, súd prvej inštancie vyhodnotil obranu žalovaného ako nedôvodnú.
Žalobca mu jednak súpis vykonaných prác a výkonov doručil, pričom ich rozsah, ako už bolo uvedené
vyššie, nie je pre nárok na paušálnu odmenu rozhodujúci.

Súd prvej inštancie taktiež dospel k záveru, že žalovaný bol so splnením peňažného záväzku v
omeškaní, preto žalobcovi vzniklo právo požadovať úrok z omeškania. Nakoľko jeho výšku nemali
zmluvné strany v zmluve dohodnutú, resp. určenú, bolo potrebné určiť výšku úrokov z omeškania na
základe zákona. Mal za to, že žalobcom požadovaná a súdom aj priznaná výška úroku z omeškania

je plne v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami § 369 ods. 1, ods. 2 Obchodného zákonníka,
keďže úroková sadzba ECB bola v rozhodnom období 0,00 % ročne. Poukázal na to, že žalobca
síce určil termín splatnosti faktúr na 14. deň príslušného mesiaca, rozhodujúci však je okamih ich
doručenia žalovanému, nakoľko si to strany takto dohodli v čl. 4. bod 4.6. zmluvy. Dôvodil, že faktúra č.VF1-0004/2020 na sumu 1 890 eur bola žalovanému doručená dňa 03.03.2020, lehota splatnosti preto
uplynula dňa 17.03.2020 a od nasledujúceho dňa, t. j. od 18.03.2020 bol žalovaný v omeškaní. Faktúra
č. VF1-0005/2020 na sumu 2 520 eur bola žalovanému doručená dňa 06.04.2020, lehota splatnosti

uplynuladňa20.04.2020aodnasledujúcehodňa,t.j.od21.04.2020ježalovanývomeškaní.Nazáklade
uvedeného, súd prvej inštancie dospel k záveru, že dôvodný je preto nárok žalobcu na úrok z omeškania
vo výške 9 % ročne zo sumy 1 890 eur od 18.03.2020 do zaplatenia a zo sumy 2 520 eur od 21.4.2020
do zaplatenia. Vo zvyšnom rozsahu úroku z omeškania zo sumy 1 890 eur za obdobie od 14.03.2020
do 17.03.2020 a zo sumy 2 520 eur za obdobie od 14.04.2020 do 20.04.2020 žalobu ako nedôvodnú

zamietol. Nakoľko bol žalovaný v omeškaní, popri úroku z omeškania mu vznikol aj nárok na zaplatenie
paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky.

O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 CSP, na základe
ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Keďže v tomto konaní
mal plný úspech vo veci žalobca, súd prvej inštancie mu priznal náhradu trov konania voči žalovanému

v plnom rozsahu.

4. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný včas odvolanie v rozsahu výrokov I. a III, z dôvodov podľa §
365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP a namietal, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom
znemožnil strane sporu, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k

porušeniuprávanaspravodlivýproces,žekonaniemáinúvadu,ktorámohlamaťzanásledoknesprávne
rozhodnutie vo veci, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym
skutkovýmzisteniamažejehorozhodnutievychádzaznesprávnehoprávnehoposúdeniaveci.Žalovaný
navrhoval,abyodvolacísúdnapadnutýrozsudoksúduprvejinštancievnapadnutomrozsahuzrušilavec
vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alternatívne, aby napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu

v celom rozsahu zamietne a žalovanému prizná voči žalobcovi nárok na náhradu trov prvoinštančného
aj odvolacieho konania v celom rozsahu.

Žalovaný namietal, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je zrejmé, na základe akých dôkazov a
akýmiúvahamisúdprvejinštanciedospelkzáveromvňomuvedeným,najmäakajsámžalobcavkonaní

tvrdil, že v mesiaci marec pre žalovaného žiadne služby nevykonával. Poukazoval na to, že súd prvej
inštancie v odôvodnení nešpecifikuje, ktoré listinné dôkazy podľa jeho názoru preukazujú, že žalobca
dohodnuté služby poskytoval. Namietal, že napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný, neodôvodnený
a celkovo nepresvedčivý a javil sa mu ako svojvoľný, prijatý bez opory v práve a de facto a de iure
nelegitímny,čospôsobujejehoarbitrárnosť.Malzato,žesúdprvejinštanciezaťažilkonanievadou,ktorá

mohla mať na následok nesprávne rozhodnutie vo veci s tým, že absencia riadneho odôvodnenia ku
skutkovo a právne relevantnej argumentácii je v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou dovolacieho
súdu považovaná za inú vadu konania, ktorá mohla mať na následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Taktiežzastávalnázor,žesúdprvejinštancietýmtonesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces.

Žalovanýtaktiežnamietal,žesúdprvejinštancievecnesprávneprávneposúdilanazákladevykonaných
dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, a to napriek tomu, že žalobca v konaní nepredložil
žiaden relevantný dôkaz, ktorý by preukazoval, že pre žalovaného vykonával činnosť v zmysle zmluvy.

Mal za to, že súd musí pri posudzovaní zmluvou založených práv a povinností strán sporu rešpektovať
zásadu pacta sund servanda a priorizovať znenie zmluvy, a to dokonca pred striktnou aplikáciou zákona.
Poukazoval na to, že zmluva o poskytnutí služieb vymedzila platobné podmienky (bod 4. zmluvy),
s ktorými obe zmluvné strany súhlasili a bez výhrad ich rešpektovali. V čl. 4 zmluvy sa žalobca a
žalovaný dohodli na výške odmeny za plnenie predmetu zmluvy s tým, že nárok žalobcu na odmenu

nevzniká automaticky, ale podmienkou jeho vzniku bolo riadne vykonanie činnosti podľa zmluvy, a
preto bolo úlohou žalobcu, aby preukázal, že žalovanému poskytoval služby v zmysle zmluvy. Žalobca
však v konaní nepreukázal, že si splnil svoje povinnosti v zmysle zmluvy, a teda ani oprávnenosť
žalovaného nároku. Zdôraznil, že faktúry predstavujú len účtovný doklad. Argumentoval, že v zmysle
čl. 4 bod 4.4 zmluvy si strany výslovne dojednali, že žalobca bol oprávnený vystaviť faktúru na základe

súpisu vykonaných prác, ktorý je obligatórnou prílohou faktúry. Sporné faktúry žalovaný žalobcovi vrátil,
keďže predložený súpis vykonaných prác nezodpovedal skutočnosti a jeho služby neboli poskytnuté v
uvedenom rozsahu. Ďalej namietal, že súd prvej inštancie sa nezaoberal jeho argumentáciou vo vzťahu
k rozsahu poskytnutých služieb žalobcom uvedených v súpise prác. Poukazoval na to, že žalobca vpriebehu konania potvrdil, že v mesiaci marec 2020 služby žalovanému neposkytoval. Zdôraznil, že
preukázanie riadneho vykonania činnosti v zmysle mandátnej zmluvy je podstatnou podmienkou vzniku
nároku na dojednanú odmenu (rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 1Cob/48/2020 zo dňa

27.10.2022). Zároveň tvrdil, že žalobca nepreukázal, že služby mu nemohol poskytovať z dôvodov
na jeho strane. S poukazom na vyššie uvedené mal žalovaný za to, že žalobca v konaní spoľahlivo
a jednoznačne nepreukázal svoj nárok a súd prvej inštancie tento žalobcovi priznal bez akéhokoľvek
dôkazu o plnení predmetu zmluvy a navyše aj po tom, ako aj sám žalobca tvrdil, že služby v mesiaci
marec ani nevykonával. Namietal, že súd prvej inštancie sa uvedenými okolnosťami v odôvodnení

napadnutého rozsudku nezaoberal a absentuje aj zmienka súdu o tom, z ktorých listinných dôkazov
vlastne vychádzal, keď dospel k záveru, že žalobca služby v zmysle zmluvy v mesiacoch február a marec
poskytoval.

K rozsahu a obsahu poskytnutých služieb žalovaný uviedol, že je pravdou, že zmluva výslovne
nevymedzila čas, v ktorom bol žalobca povinný vykonávať činnosti dohodnuté v zmluve, avšak presne

vymedzila rozsah počtu hodín, za ktoré patrila žalobcovi paušálna odmena. Mal za to, že uvedené
neznamená, že, že ak je zmluvne určená paušálna odmena za 150 hodín mesačne, bude mať žalobca
nárok na dohodnutú mesačnú odmenu aj v prípade, že požadovaný počet hodín reálne neodpracuje.
Uviedol, že je nepochybné, že takto si zmluvné ustanovenie čl. 4 bod 4.1 vykladal aj žalobca, keď
si za február fakturoval nižšiu odmenu ako bola dojednaná paušálna mesačná odmena. Mal za to,

že odmena podľa zmluvy bola dojednaná ako paušálna mesačná odmena s ohľadom na časový
rozsah dojednaných činností. Zdôraznil, že predpokladom platnosti právneho úkonu je jeho určitosť. Aj
napriek tomu môžu niektoré právne úkony vykazovať určité znaky neurčitosti, ktoré je potrebné odstrániť
pomocou ustálených výkladových pravidiel. Žalovaný v tomto smere poukazoval na ustanovenie §
266 ods. 4 Obchodného zákonníka. Poukázal na to, že to bol práve žalobca, ktorý do pôvodného

návrhu zmluvy zapracoval povinnosti zmluvných strán a upresnil spôsob stanovovania odmeny vo forme
paušálu a vo zvyšku s návrhom zmluvy súhlasil, o čom svedčí aj emailová komunikácia. Z uvedeného
dôvodu zastával názor, že bolo potrebné vykladať toto zmluvné ustanovenie na ťarchu žalobcu, ktorý
ho v zmluve naformuloval.

Vzhľadom na vyššie uvedené žalovaný považoval napadnutý rozsudok za predčasný, nepreskúmateľný
a založený na nesprávnom právnom posúdení veci a nedostatočne zistenom skutkovom základe, v
rozpore s procesnými a hmotnými normami platných právnych predpisov.

5. K odvolaniu žalovaného sa žalobca vyjadril v podaní zo dňa 05.09.2023 a uviedol, že napadnutý

rozsudok je riadne odôvodnený a je z neho zrejmé, na základe akých dôkazov dospel súd prvej
inštancie k rozhodnutiu, akými úvahami sa riadil, ktoré skutočnosti považoval za podstatné pre
rozhodnutie a prečo. K námietke žalovaného, že súd prvej inštancie nešpecifikoval, ktoré listinné
dôkazy podľa jeho názoru preukazujú žalovaný nárok, žalobca poukázal na body 3. a 4. odôvodnenia
napadnutého rozsudku, z ktorých je zrejmé, akými listinnými dôkazmi sa súd prvej inštancie riadil.

Za klamlivé a zavádzajúce označil tvrdenie žalovaného, že v mesiaci marec pre žalovaného žiadne
služby neposkytoval, pričom poukazoval na svoje vyjadrenie k odporu zo dňa 10.05.2021, v ktorom
okrem iného uviedol, že v súpise prác za mesiac marec 2020 uviedol vykonané služby aj s uvedením
verejných obstarávateľov. Poukázal na to, že z verejne dostupných zdrojov je zrejmé, že žalovaný sa
v súpise uvedených verejných obstarávaní zúčastnil ako uchádzač, nakoľko bol uvedený v jednotlivých

zápisniciach z vyhodnotenia ponúk, resp. vo výsledkoch z vyhodnotenia ponúk. Žalobca zdôraznil,
že nikdy netvrdil, že v mesiaci marec pre žalovaného nevykonával žiadne služby, ale listinnými
dôkazmi preukázal opak. S poukazom na uvedené mal za to, že súd prvej inštancie sa zaoberal
všetkými predloženými dôkazmi, tie správne vyhodnotil, pričom z napadnutého rozsudku je zrejmé,
akými úvahami a myšlienkovými pochodmi dospel k rozhodnutiu. K námietke žalovaného, že nárok

žalobcu na odmenu za plnenie predmetu zmluvy nevznikol automaticky, žalobca poukázal na čl. 1
zmluvy, v ktorom bol definovaný predmet zmluvy a na súpis vykonaných prác, z ktorého vyplynulo, že si
plnil svoje povinnosti v zmysle zmluvy, a teda má nárok na dohodnutú odmenu. Mal za to, že v konaní
riadne preukázal, že činnosť pre žalovaného vykonával riadne, a to spôsobom, ktorý stanovila zmluva
o poskytnutí činnosti, teda súčasťou faktúr boli súpisy vykonaných prác. Zdôraznil, že medzi stranami

sporu bola dojednaná paušálna mesačná odmena. Ako vyplýva z podstaty paušálnej odmeny - ide o
vopred dohodnutú mesačnú odmenu, pričom nie je rozhodujúci počet hodín, ani množstvo poskytnutých
služieb. Zmluvné strany sa dohodli na navýšení paušálnej odmeny len v prípade, ak rozsah prác
presiahne 150 hodín mesačne. Uvedené však podľa názoru žalobcu absolútne neznamenalo, že nároknaodmenumuvznikneibavtedy,akbudežalovanémuposkytovaťslužbyvrozsahu150hodínmesačne.
Takátopodmienkasavzmluvenenachádzaabolabyvlogickomrozporespaušálnouodmenou.Žalobca
mal za to, že v konaní preukázal dohodnutou formou, že si plnil povinnosti v zmysle zmluvy, a teda má

nárok na dojednanú odmenu. Poukázal na to, že hoci rozsah prác (a ani súpis vykonaných prác) nebol
presne špecifikovaný, žalobca nad rámec svojich povinností v súpisoch vykonaných prác konkrétne
vymenoval činnosti vykonávané pre žalovaného, preto tvrdenia žalovaného, že si riadne neplnil svoje
povinnosti podľa zmluvy považoval za nepravdivé. Žalobca zdôraznil, že k obom sporným faktúram
doplnil súpis vykonaných prác, preto nie je daný žiadny dôvod na ich neuhradenie. Odmena bola v

zmluve dojednaná ako paušálna, bez ohľadu na vecný alebo časový rozsah dojednaných činností.
Nestotožnil sa s argumentáciou ohľadom neurčitosti čl. 4 zmluvy, mal za to, že odmena za poskytnuté
služby bola stanovená jasne a zrozumiteľne. Navrhoval, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako
vecne právny potvrdil.

6. K vyjadreniu žalobcu sa žalovaný vyjadril v odvolacej replike zo dňa 12.10.2023 a uviedol, že

súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku bližšie nešpecifikoval, ktoré listinné dôkazy
preukazujú, že žalobca mu poskytoval zmluvne dojednané služby. Rovnako mal za to, že z odôvodnenia
napadnutého rozsudku nie je zrejmé, ako sa súd prvej inštancie vysporiadal s jeho námietkami ohľadom
ne/vykonania týchto prác žalobcom. Vo vzťahu k vykonaniu prác žalobcom za mesiac marec poukazoval
na jeho vyjadrenie zo dňa 10.05.2021, v ktorom uviedol, že v tomto mesiaci práce nevykonával.

Zdôraznil, že existencia zmluvy nebola medzi stranami sporná. Súd preto musí pri posudzovaní takto
založených vzájomných práv a povinností strán sporu rešpektovať zásadu pacta sund servanda a
priorizovať znenie zmluvy, a to aj pred striktnou aplikáciou zákona. Taktiež zotrval na svojich námietkach
ohľadom riadneho preukázania vykonania dojednaných služieb žalobcom pre žalovaného a mal za to,
že sa s jeho procesnou obranou v tomto smere súd prvej inštancie nezaoberal. Rovnako opakovane

argumentoval, že zmluva presne vymedzila počet hodín, za ktoré žalobcovi patril nárok na paušálnu
odmenu. Mal za to, že s ohľadom na znenie zmluvy, ako aj následné správanie zmluvných strán,
nemožno považovať výklad čl. 4 zmluvy o poskytnutí služieb za nezrozumiteľný, či nejasný, odmena
bola dojednaná ako paušálna odmena s ohľadom na časový rozsah dojednaných činností.

7. Ďalšie vyjadrenia strán sporu neboli súdu doručené.

8. Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd (ďalej aj ako „odvolací súd“ alebo aj ako „krajský súd“) v
zmysle § 34 CSP, po oboznámení sa s obsahom spisu a po preskúmaní napadnutého rozsudku súdu
prvej inštancie v medziach daných rozsahom odvolania (výroky I. a III.) a odvolacími dôvodmi v zmysle

§ 379 a § 380 CSP, postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP) dospel k záveru, že odvolanie
žalovaného nie je dôvodné.

9. Podľa § 191 ods. 1 CSP, dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.

10. Podľa § 215 ods. 1 CSP, súd rozhodne na základe zisteného skutkového stavu.

11. Podľa § 215 ods. 2 CSP, skutkový stav sa zisťuje procesným postupom podľa tohto zákona.

12. Podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka, účastníci môžu uzavrieť aj takú zmluvu, ktorá nie je
upravená ako typ zmluvy. Ak však účastníci dostatočne neurčia predmet svojich záväzkov, zmluva nie
je uzavretá.

13. Podľa § 369 ods. 1 a ods. 2 Obchodného zákonníka, ak je dlžník v omeškaní so splnením peňažného

záväzku alebo jeho časti, vzniká veriteľovi, ktorý si splnil svoje zákonné a zmluvné povinnosti, právo
požadovať z nezaplatenej sumy úroky z omeškania vo výške dohodnutej v zmluve, a to bez potreby
osobitného upozornenia. Ak výška úrokov z omeškania nebola dohodnutá, dlžník je povinný platiť úroky
z omeškania v sadzbe, ktorú ustanoví vláda Slovenskej republiky nariadením.

14. Po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu, napadnutým rozsudkom v rozsahu napadnutom
odvolaním, t. j. v medziach napadnutých výrokov I. a III. a s konaním pred súdom prvej inštancie,
ktoré predchádzalo jeho vyhláseniu, ako aj s odvolaním žalovaného, vyjadrením žalobcu k odvolaniu
a odvolacou replikou žalovaného, odvolací súd konštatuje, že sa v celom rozsahu stotožňuje sodôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie a v súlade s § 387 ods. 2 CSP konštatuje správnosť
dôvodov napadnutého rozsudku. Súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav, spôsobom súladným
s dikciou ustanovenia § 220 ods. 2 CSP rozhodnutie presvedčivo a náležitým spôsobom odôvodnil,

keď sa v odôvodnení rozsudku vysporiadal so všetkými skutočnosťami podstatnými pre rozhodnutie
vo veci samej, pričom z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmý myšlienkový postup súdu prvej
inštancie vedúci ku v ňom ustáleným skutkovým a právnym záverom. Súd prvej inštancie vykonané
dôkazy správne vyhodnotil a zistený skutkový stav správne právne posúdil. Konanie pred súdom prvej
inštancie bolo vedené v súlade so zásadou kontradiktórnosti civilného procesu a odvolací súd nezistil

žiadne vady procesného charakteru, ktoré by mali za následok nesprávnosť napadnutého rozsudku.

15. Predmetom sporu bol nárok žalobcu na zaplatenie odmeny dojednanej v zmysle čl. 4 zmluvy o
poskytovaní služieb fakturovanej žalovanému za mesiac február 2020 v sume vo výške 1 890 eur
a za mesiac marec 2020 v sume vo výške 2 520 eur, spolu vo výške 4 410 eur s príslušenstvom,
ktorú žalovaný neuhradil a namietal, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno preukázania poskytnutia

dojednaných služieb v zmysle zmluvy, ako ani časový rozsah dojednaných služieb. Súd prvej inštancie
výrokom I. napadnutého rozsudku žalobe v celej istine a v časti žalovaného príslušenstva vyhovel a
napadnutým výrokom III. žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom
rozsahu.

16. Úlohou odvolacieho súdu bolo preskúmať, či odvolacie dôvody žalovaného sú dôvodné.

17. K odvolacej námietke žalovaného, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil a na
základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď nároku žalobcu vyhovel,
napriek tomu, že žalobca v konaní nepredložil žiaden relevantný dôkaz, ktorý by preukazoval, že pre

žalovaného vykonával činnosti v zmysle zmluvy, odvolací súd uvádza, že sa stotožnil so záverom súdu
prvej inštancie, ktorý v bodoch 23. a 27. odôvodnenia napadnutého rozsudku konštatoval, že v konaní
bolo preukázané, že žalobca v rozhodnom období február a marec 2020 žalovanému dohodnuté služby
poskytoval, pričom nebol rozhodujúci ich rozsah s tým, že procesnú obranu žalovaného vyhodnotil ako
nedôvodnú, nakoľko žalobca mu súpis vykonaných prác a výkonov doručil a ich rozsah nebol pre nárok

na paušálnu odmenu rozhodujúci.

Odvolací súd sa s uvedeným záverom súdu prvého stupňa stotožňuje a na zdôraznenie jeho správnosti
dodáva, že zásadnou otázkou pre posúdenie dôvodnosti uplatneného nároku žalobcu bola jednak
skutočnosť, či žalobca v rozhodnom období február a marec 2020, vykonával činnosti dojednané v

zmluve pre žalovaného a taktiež, aká bola dohoda strán o odmene za takúto činnosť. Odvolací súd
sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie (body 4. a 27. odôvodnenia napadnutého rozsudku), že z
vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca k sporným faktúram za mesiace február a marec 2020
predložil súpisy vykonaných prác za oba mesiace a tieto aj žalovanému doručil. Nestotožnil sa preto
s námietkou žalovaného, že súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku neuviedol, na

základe ktorých listinných dôkazov považoval nárok žalobcu za preukázaný v rozsahu napadnutého
vyhovujúceho výroku I.. Žalovaný v rámci procesnej obrany, ako aj v podanom odvolaní síce sporoval,
že žalobca vykonanie prác a služieb nepreukázal, tieto však vyplývajú práve z predložených listinných
dôkazov - súpisov vykonaných prác za oba sporné mesiace a ich predloženie predpokladá aj bod 4.4
zmluvy o poskytovaní služieb, pričom za mesiac marec 2020 boli zo strany žalobcu poskytnuté služby

ním zaznamenané aj v podrobnom rozpise služieb. Žalovaný pritom v konkrétnostiach neuviedol, ktorú
konkrétnu službu nemal v danom rozhodnom období žalobca pre neho vykonať. Odvolací súd sa preto
stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že z uvedených listinných dôkazov vyplynulo, že žalobca v
konaní preukázal a uniesol dôkazné bremeno svojho tvrdenia, že riadne a včas vykonal pre žalovaného
v zmluve dohodnuté činnosti v príslušných kalendárnych mesiacoch.

Vo vzťahu k vzniku nároku na dojednanú odmenu odvolací súd poukazuje na to, že v čl. 1 bod 1 zmluvy
o poskytnutí služieb sa žalobca ako poskytovateľ zaviazal poskytnúť žalovanému ako objednávateľovi
služby súvisiace so spracovaním ponúk do verejného obstarávania v rozsahu špecifikovanom v zmluve.
V čl. 4 bod 4.1 zmluvy sa zmluvné strany dohodli na výške odmeny za plnenie predmetu zmluvy.

Odmena bola stanovená v súlade so zákonom č. 18/1996 Z. z. s tým, že poskytovateľ mal právo na
mesačnú paušálnu odmenu vo výške 2 100 eur bez DPH. Riadne a včasné plnenie predmetu zmluvy,
teda vykonanie činností špecifikované v čl. 1. zmluvy zo strany žalobcu, tak bolo podstatnou podmienkou
na vznik nároku na dojednanú odmenu. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd v zhode so súdomprvej inštancie dospel k záveru, že žalobca uvedenými listinnými dôkazmi preukázal riadne a včasné
vykonaniezmluvnedojednanejčinnostivzmyslezmluvyoposkytnutíslužiebzamesiacefebruáramarec
2020, čím mu v zmysle čl. 4 bod 4.1 zmluvy vznikol nárok na zmluvne dojednanú paušálnu mesačnú

odmenu. Je pritom bez právneho významu k otázke vzniku nároku na zaplatenie dojednanej zmluvnej
paušálnej mesačnej odmeny, že si žalobca za mesiac február 2020 fakturoval odmenu nižšiu, ako bola
dojednaná. Odvolací súd preto považoval túto odvolaciu námietku žalovaného za nedôvodnú.

18. K odvolacej námietke žalovaného, že zmluvná odmena žalobcu za poskytnutie služieb v zmysle

zmluvy bola dojednaná ako paušálna mesačná odmena s ohľadom na časový rozsah dojednaných
činností s tým, že žalobca nepreukázal, že za každý sporný mesiac odpracoval pre žalovaného 150
hodín, odvolací súd uvádza, že sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, ktorý v bodoch 22. a
23. odôvodnenia napadnutého rozsudku dospel k záveru, že odmena žalobcu bola na základe dohody
zmluvných strán stanovená ako odmena paušálna. V prípade paušálnej odmeny sa jedná o pevne
stanovenú čiastku za určité obdobie, počas ktorého poskytovateľ klientovi (objednávateľovi) poskytuje

službu dojednaného druhu.

Odvolací súd poukazuje na to, že zmluvné strany si výslovne v čl. 4. bod 4.1 zmluvy dojednali, že žalobca
ako poskytovateľ má za plnenie predmetu zmluvy právo na mesačnú paušálnu odmenu stanovenú vo
výške 2 100 eur bez DPH (počnúc mesiacom apríl 2020 právo na mesačnú paušálnu odmenu vo výške

2 500 eur bez DPH - čl. 4 bod 4.2 zmluvy). V bode 4.3 zmluvy si zmluvné strany dojednali, že právo
na navýšenie mesačnej odmeny má poskytovateľ v prípade, ak rozsah odpracovaných hodín mesačne
presiahne150hodín,atovovýške15eurbezDPHzakaždúzačatúhodinunadstanovený150-hodinový
mesačný rámec. S poukazom na uvedené odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie dospel k
záveru, že nárok na základnú mesačnú odmenu, ktorá bola dojednaná ako paušálna fixne stanovenou a

zmluvnými stranami dojednanou sumou (body 4.1 a 4. 2 zmluvy), zmluvné strany neobmedzili určeným
počtomodpracovanýchhodínanipresnestanovenýmrozsahomposkytnutýchslužieb,atedaodmenaza
plneniepredmetuzmluvyboladohodnutáakopaušálnamesačnáodmenabezohľadunavecnýačasový
rozsah dojednanej činnosti (s výnimkou, ak počet odpracovaných hodín prekročil 150 za mesiac, kedy
žalobcovi v zmysle bodu 4.3 zmluvy vzniklo právo na navýšenie mesačnej odmeny). Súd prvej inštancie

tak dospel k správnemu záveru, že počet odpracovaných hodín nebol v danom prípade rozhodujúci, až
pokiaľ nepresiahol 150 hodín (čl. 4 bod 4.3) zmluvy, kedy by žalobcovi okrem paušálnej odmeny vznikol
nárok aj na jej navýšenie v príslušnom mesiaci vo výške 15 eur za každú začatú hodinu výkonu činnosti
nad stanovený 150-hodinový limit.

Pokiaľ žalovaný namietal, že žalobca nemal v mesiaci marec 2020 poskytovať služby v zmysle zmluvy
žalovanému vôbec, tak uvedené z obsahu spisu nevyplynulo a odvolací súd sa stotožnil so záverom
súdu prvej inštancie, že rozsah vykonaných činností žalobcom vyplynul zo súpisov vykonaných činností
doručených žalovanému ako prílohy k sporným faktúram. Napokon ani sám žalobca neuviedol, že
počas celého mesiaca marec neposkytoval služby, poukazoval na to, že tieto nemohol poskytovať od

16.03.2020, avšak uvedená skutočnosť nemá vzhľadom na charakter dojednanej činnosti vplyv na
vznik nároku na dojednanú paušálnu mesačnú odmenu, pokiaľ zmluva aj počas mesiaca marec trvala
(zmluva zanikla uplynutím výpovednej doby dňa 31.03.2020 - č.l. 9 s. spisu) a v danom mesiaci žalobca
plnil predmet zmluvy, čo vyplynulo zo súpisu vykonaných prác za mesiac marec 2020, ako aj z jeho
podrobného rozpisu.

Žalovaný taktiež namietol, že čl. 4 zmluvy mal byť vykladaný súdom prvej inštancie v zmysle § 266 ods.
4 Obchodného zákonníka na ťarchu žalobcu, ktorý do pôvodného návrhu zmluvy zapracoval povinnosti
zmluvných strán a stanovil spôsob odmeny vo forme paušálu a vo zvyšku s návrhom zmluvy súhlasil, a to
tak, že žalobcovi patril nárok na paušálnu odmenu až po odpracovaní 150 hodín mesačne. Odvolací súd

v tejto súvislosti poukazuje na to, že výklad ustanovení zmluvy podľa výkladových pravidiel uvedených
v § 266 ods. 1 až 4 Obchodného zákonníka je potrebný až vtedy, keď dôjde k situácii, že prejav vôle
zmluvných strán nie je celkom zrozumiteľný, či určitý (viď napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn.
5Cdo/99,100,101/2009, sp. zn. 5Cdo/283/2010). Ak je v zmluve obsiahnutá dohoda tak jednoznačná,
že jej znenie nepripúšťa rôzny výklad, nie je dôvod, aby súd vykonal dokazovanie na výklad prejavu

vôle konajúcich osôb, aj keď sa toho jedna zo strán domáha (viď napr. rozhodnutie uverejnené v Zbierke
stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 81/2003). Z čl. 4 body 4.1
a 4.2 zmluvy jednoznačne vyplýva, že základná mesačná odmena poskytovateľa bola stanovená ako
paušálna odmena za plnenie predmetu zmluvy určená zmluvne dojednanou fixne stanovenou sumoubez ďalších obmedzení, a teda bez ohľadu na vecný alebo časový rozsah poskytnutých dojednaných
služieb žalobcom. Bod. 4.3 zmluvy potom upravil situáciu, kedy by rozsah odpracovaných hodín zo
strany žalobcu ako poskytovateľa presiahol 150 hodín mesačne, kedy poskytovateľ mal právo na

navýšenie mesačnej odmeny. S poukazom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej
inštancie nárok poskytovateľa na odmenu posúdil správne, keď konštatoval, že táto bola zmluvnými
stranami v zmluve o poskytnutí činnosti dojednaná ako mesačná paušálna odmena za poskytnuté
dojednané služby, pričom nebol rozhodujúci ich rozsah a počet odpracovaných hodín v mesiaci nebol
rozhodujúci, ak nepresiahol 150 hodín mesačne.

Odvolací súd preto považoval túto odvolaciu námietku žalovaného za nedôvodnú.

19. K odvolacej námietke žalovaného, že napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný, právne nelegitímny
a jeho odôvodnenie je nepresvedčivé a arbitrárne, odvolací súd uvádza, že po oboznámení
sa s napadnutým rozsudkom dospel k záveru, že v ňom neabsentuje zásadné vysvetlenie

dôvodov podstatných pre rozhodnutie a argumentáciu súdu prvej inštancie obsiahnutú v odôvodnení
napadnutého rozsudku nie je možné považovať za vnútorne rozpornú. Súd prvej inštancie náležitým
spôsobom napadnutý rozsudok odôvodnil, keď sa v jeho odôvodnení vysporiadal so všetkými
skutočnosťami podstatnými pre rozhodnutie vo veci samej, pričom z odôvodnenia napadnutého
rozsudku je zrejmý myšlienkový postup súdu prvej inštancie vedúci ku v ňom ustáleným skutkovým a

právnym záverom. Súd prvej inštancie v bodoch 3. a 4. odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol
skutkovýstavnímzistenývykonanýmdokazovanímlistinnýmidôkazmi,vbodoch20.až27.odôvodnenia
napadnutého rozsudku súd stručne ale jasne a zrozumiteľne uviedol, z akých dôvodov a akými
myšlienkovými postupmi sa riadil, keď dospel k záveru, že žalobou uplatnený nárok je dôvodný a žalobca
tak preukázal nárok na zaplatenie spornej fakturovanej sumy za zmluvne dojednané ním poskytnuté

služby žalovanému a z akých dôvodov považoval procesnú obranu žalovaného za nepreukázanú. Súd
prvej inštancie sa tak v odôvodnení napadnutého rozsudku so žalobou uplatneným nárokom vysporiadal
v intenciách procesného útoku žalobcu a procesnej obrany žalovaného dostatočným spôsobom.

Odvolací súd zdôrazňuje, že povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je odrazom práva

strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa zaoberá
všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatneného návrhu, ako aj špecifickými námietkami strany
sporu. Porušením uvedeného práva sa strane sporu odníma možnosť náležite skutkovo aj právne
argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych
opravných prostriedkov. Za znemožnenie strane uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej

miere, že dochádza k porušeniu práva na spravodlivý proces, treba preto považovať aj taký nedostatok
rozhodnutia súdu, keď rozhodnutie neobsahuje žiadne dôvody alebo ak v ňom absentuje zásadné
vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie vo veci, prípadne, ak argumentácia obsiahnutá v
odôvodnení rozhodnutia je natoľko vnútorne rozporná, že rozhodnutie ako celok je nepresvedčivé
(k tomu viď napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Obdo/87/2021 zo dňa

30.09.2022). Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd
stotožnil s jeho právnymi názormi, hodnotením dôkazov (IV. ÚS 22/04) a ani právo na to, aby bola strana
sporu pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 50/04).
Odvolací súd preto považoval túto odvolaciu námietku žalovaného za nedôvodnú.

20. Záverom odvolací súd dodáva, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového,
ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na
záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces

(pozri napr. III. ÚS 209/04). Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len ako „ESĽP") vo svojej judikatúre
zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 Dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho
chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto
povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť
rozhodnutie, vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 Dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného

prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre
rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý
je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c.Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra
1994,sériaA,č.303-B;Georgiadisc.Gréckoz29.mája1997;Higinsc.Francúzskoz19.februára1998).

21. Odvolací súd dospel k záveru, že neboli naplnené odvolacie dôvody uvádzané žalovaným, a preto
rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku I. a v napadnutom výroku III. o nároku
na náhradu trov konania ako vecne správny podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

22. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

23. Podľa § 262 ods. 1, 2 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v
rozhodnutí,ktorýmsakonaniekončí.Ovýškenáhradytrovkonaniarozhodnesúdprvejinštancievlehote
do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.

24. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.

25. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s
§ 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1, 2 CSP, keďže žalobca bol v odvolacom konaní úspešný v celom

rozsahu, odvolací súd mu priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 %. O výške trov tohto odvolacieho konania podľa § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie
samostatným uznesením.

26. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2, veta druhá CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musiabyťspísanéadvokátom(§429ods.1CSP). Povinnosťprávnehozastúpeniaadvokátomdovolateľ

nemá len v prípadoch vymedzených § 429 ods. 2 CSP.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Nesplnenie náležitostí vyžadovaných § 428 a § 429 CSP má za následok odmietnutie dovolania (§ 447
písm. d/, e/ CSP).