Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 27. marec 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 18Co/26/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8323202686
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daniela Babinová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8323202686.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Daniely Babinovej a členov

senátu JUDr. Viery Kandrikovej a JUDr. Michala Boroňa v spore žalobcu A. B. C., nar. XX. XX. XXXX,
D. XX, XXX XX C., právne zastúpeného Advokátska kancelária prof. JUDr. Ján Klučka, CSc, s.r.o., so
sídlom Ku Potoku 4, 040 16 Košice, IČO: 54 725 542, proti žalovanému Slovenská republika, v mene
ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava, IČO: 00
151 866, o zaplatenie nemajetkovej ujmy s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Humenné, č.k. 21C/65/2023 – 88 z 12. 03. 2024, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok okrem výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti.

II. Žalobca m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Humenné (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) napadnutým rozsudkom rozhodol
tak, že:

„I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 2 100,- eur, a to v lehote 15 dní odo dňa právoplatnosti
tohto rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti súd žalobu zamieta.

III. Žalobcovi súd priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu, pričom
o výške bude rozhodnuté samostatným uznesením vyššieho súdneho úradníka po právoplatnosti tohto
rozsudku.“

2. Vychádzal zo zistenia, že žalobca sa žalobou domáhal proti žalovanému zaplatenia sumy 5 000,-

eur a náhrady trov konania titulom náhrady škody spôsobenej žalovaným v dôsledku porušenia
práva Európskej únie. V žalobe žalobca argumentoval tým, že jeho týždenný pracovný čas ako
príslušníka hasičského zboru Slovenskej republiky sa skladá zo 16,5 hodinových pracovných zmien,
po ktorých nasleduje 7,5 hodinová pohotovosť (t. j. 24 hodinové zmeny) v takom rozsahu, že súhrn
takto „naskladaného“ týždenného pracovného času pravidelne prekračuje 48 hodín, pričom úprava
dovoleného rozsahu týždenného pracovného času zamestnancov (vrátane hasičov) tvorí predmet
úpravy práva Európskej únie (ďalej len „EÚ“) - Smernice č. 2003/88/ES o niektorých aspektoch

organizácie pracovného času, ktorá záväzne určuje dĺžku týždenného pracovného času na 48 hodín.
Porušenie tejto smernice členským štátom EÚ vyvoláva jeho zodpovednosť podľa práva EÚ a pre osoby
postihnuté takýmto porušením zakladá právo na náhradu spôsobenej ujmy pred vnútroštátnymi súdmi
členského štátu. Žalobca v žalobe poukázal na rozhodnutia Súdneho dvora EÚ: C-429/09 G. Fuß z 25.11. 2010, C-437/05 J. Vorel z 11. 01. 2007, C- 397/01 Pfeiffer z 05. 10. 2004, C-14/04 Dellas. Podľa
žalobcu žiadne ustanovenie Zákona o hasičskom zbore nepotvrdzuje, že služobná pohotovosť hasičov
v mieste výkonu služby je považovaná za súčasť ich týždenného pracovného času v zmysle úniového

práva, naproti tomu § 96 Zákonníka práce uvedenú Smernicu ES zohľadňuje, avšak Zákonník práce sa
na právnu kvalifikáciu pohotovosti na príslušníkov hasičského zboru nevzťahuje. Ďalším nedostatkom
zákona o Hasičskom a záchrannom zbore je podľa žalobcu to, že nepreberal ustanovenia smernice
stanovujúce dĺžku týždenného pracovného času na 48 hodín napriek tomu, že podrobne definuje
termíny služobná doba, služobná pohotovosť, spôsoby ich finančného ohodnotenia a pod. Skutočnosť,

že týždenný pracovný čas hasičov prekračuje 48 hodín žalobca dokumentuje listinami o týždennej
dochádzke.

3. Čo sa týka rozsahu náhrady škody spôsobenej porušením práva EÚ jednotlivcovi, táto musí byť
podľa žalobcu primeraná, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu jeho úniových práv, v ktorom smere
žalobca poukázal na rozsudky Súdneho dvora EÚ vo veci C-46/93 (Brasserie du Pécheur, bod 82) a

C-524/04 (Test Claimant, bod 123), a teda každý členský štát vo vzťahu k nárokom na náhradu škody,
ktoré majú základ v práve EÚ, má napraviť následky spôsobenej škody podľa svojho vnútroštátneho
práva upravujúceho zodpovednosť za spôsobenú škodu, pričom podmienky náhrady škody stanovené
vo vnútroštátnych právnych úpravách nesmú byť menej výhodné ako podmienky týkajúce sa obdobných
vnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada rovnocennosti) a nemôžu byť upravené tak aby viedli k

praktickejnemožnostialebonadmernémusťaženiuzískanianáhradypredvnútroštátnymisúdmi(zásada
efektivity).

4. Podľa Súdneho dvora EÚ poškodení jednotlivci majú právo na náhradu, keď sú splnené tri podmienky,
t. j. že 1. cieľom porušenej právnej normy EÚ bolo priznať jednotlivcom práva, 2. porušenie je dostatočne

závažné a 3. medzi týmto porušením a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom existuje priama
príčinná súvislosť. Vychádzajúc z povahy škody, ktorá má nemajetkovú povahu (škoda vzniknutá v
dôsledku straty času odpočinku, na ktorý by mal žalobca nárok v prípade rešpektovania jeho 48
hodinovej týždennej pracovnej doby), ako aj z podmienok jej uplatnenia je v slovenskom právnom
poriadku možno podľa žalobcu použiť pravidlá týkajúce sa náhrady nemajetkovej ujmy fyzickej osobe

podľa ust. § 11 až § 13 Občianskeho zákonníka, nakoľko tieto ustanovenia upravujú vzťahy obsahom
aj účelom najbližšie k náhrade škody žalobcu v dôsledku porušenia jeho úniového práva.

5. Podľa žalovaného rozsah pôsobnosti Smernice č. 2003/88/ES je pozitívne vymedzený v článku 2
ods. 1 Smernice č. 89/391/EHS ako aj negatívne vymedzený v článku 2 ods. 2 Smernice č. 89/391/

EHS, z čoho mu vyplýva, že Smernica č. 2003/88/ES sa neuplatňuje na odvetvia činností, ktoré zahŕňajú
určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany, a teda sa nevzťahuje na služobný pomer príslušníkov
Hasičského a záchranného zboru v plnom rozsahu, preto jej ustanovenia nemohli byť porušené tak ako
to tvrdí žalobca. Žalovaný poukázal na ust. § 12 zákona č. 42/1994 Z. z. o civilnej ochrane obyvateľstva,
§ 3 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z., § 8 ods. 1 a § 12 ods. 1 zákona č. 129/2002 Z. z.

o integrovanom záchrannom systéme, z ktorých vyplýva, že Hasičský a záchranný zbor, resp. jeho
príslušníci vykonávajúci zásahovú činnosť, plnia okrem úloh na úseku ochrany pred požiarmi, aj úlohy na
úseku civilnej ochrany obyvateľstva, predovšetkým v oblasti priameho výkonu záchranárskych činností.

6. Žalovaný tiež namietal nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie s uvedením názoru, že žalobu

pre nestransponovanie smernice, resp. pre nesprávnu transpozíciu smernice môže podať: 1. Európska
Komisia, priamo na ESD, 2. fyzická/právnická osoba, ktorá bola týmto priamo dotknutá, t. j. došlo k
porušeniu/poškodeniu jej práv a to na vnútroštátny súd členského štátu EÚ, pričom žalobca nezažaloval
svojho zamestnávateľa, ale štát, v mene ktorého koná ten ústredný orgán verejnej správy, do ktorého
pôsobnosti patrí oblasť štátnej správy pre Hasičský a záchranný zbor, čo je zásadný rozdiel v označení

žalovaného, teda v jeho pasívnej vecnej legitimácii.

7. Podľa žalovaného tiež neboli opodstatnené tvrdenia žalobcu, že doba služobnej pohotovosti sa
nezapočítavadotýždennéhopracovnéhočasuhasičov.Ustanovenia§85,§91,§92zákonač.315/2001
Z. z., ako aj ustanovenia Kolektívnej zmluvy plne transponujú článok 2 ods. 1 Smernice č. 2003/88/ES,

avšak ak by súd dospel k opačnému názoru, žalovaný poukázal na všeobecné podmienky vyplývajúce z
judikatúry Súdneho dvora EÚ, ktoré musia byť kumulatívne splnené na úspešné uplatnenie si nároku na
náhradu škody za porušenie práva únie, k čomu dodal, že žalobca neosvedčil, že by mu vznikol nárok
na náhradu škody žiadnym spôsobom. Podľa žalovaného žalobca veľmi nejasným spôsobom stanovil„škodu“, ktorá mu mala vzniknúť tým, že vykonával nariadenú služobnú pohotovosť, za ktorú bol žalobca
v zmysle platnej vnútroštátnej legislatívy odmeňovaný. S poukazom na rozhodnutie Súdneho dvora
C- 46/93 Brasserie du Pécheur (bod 84) žalovaný tiež argumentoval, že žalobca žiadnym spôsobom

neoznámil svojmu zamestnávateľovi, že odmieta vykonávať služobnú pohotovosť, resp. do dňa podania
žaloby zamestnávateľ žalobcu nemal vedomosť o tom, že výkon služobnej pohotovosti považuje resp.
pociťuje ako výraznú ujmu.

8. Čo sa týka posúdenia, či v prípade žalobcu došlo k porušeniu práva na maximálny 48 hodinový

týždenný pracovný čas, je potrebné zo strany žalobcu preukázať, či žalobca skutočne pracoval nad
takýto limit za rozhodné obdobie. Žalobca totiž v žalobe nezohľadnil reálne odpracované hodiny
vzhľadom na pohotovosť a nadčasy alebo dovolenku a práceneschopnosť, počas ktorých žalobca reálne
nebol k dispozícii zamestnávateľovi, teda v týchto prípadoch nemožno hovoriť o vzniku škody, aj keď
sa žalobcovi tento čas započítaval do odpracovaného času, ktorý mal zaplatený. Nie všetky hodiny
odpracovanej pohotovosti sú totiž hodinami nad maximálny limit pracovného času. Takisto je potrebné

zohľadniť nerovnomerné rozvrhnutie služobného času u hasičov v referenčnom období 6 mesiacov.
Žalobca v žalobe vychádzal len z priemerných hodnôt odpracovaného týždenného pracovného času
ako aj času odpracovanej pohotovosti, avšak z uvedeného vôbec nevyplýva, či za konkrétne obdobie
skutočne dochádzalo k prekročeniu maximálneho limitu pracovného času pri referenčnom období 6
mesiacov. Dôkazné bremeno je aj v tomto prípade na strane žalobcu.

9. Výšku nároku uplatneného žalobcom považoval žalovaný za nepreukázaný, pričom poukázal na
obdobné spory, v ktorých bola priznaná náhrada škody. Žalovaný tiež vzniesol námietku miestnej
nepríslušnosti,námietkupôsobnostiSmerniceč.2003/88/ES,námietkunedostatkusplneniaprocesných
podmienok konania, námietku nedôvodnosti žaloby a pre prípad, že sa súd stotožní s vyššie uvedenými

námietkami, navrhol, aby súd konanie zastavil, alternatívne, aby súd žalobu v celom rozsahu zamietol
a žalovanému priznal náhradu trov konania.

10. Súd prvej inštancie zistil, že žalobca pracuje v hasičskom zbore, pričom je zaradený v hodnosti
podporučík, vo funkcii technik - strojník. Žalobca má 24 hodinové pracovné zmeny, s tým, že 16

hodín je pracovná činnosť a 8 hodín má pohotovosť, pričom týchto 8 hodín sa mu nepočíta do fondu
pracovného času. Žalobca po odpracovaní 24 hodinovej pracovnej smeny má 2 dni voľno, pričom po
odpracovaní smeny musí povinne oddychovať 8 hodín. Oddych medzi jednotlivými smenami považuje
za nedostatočný, nepostačujúci na psychickú a fyzickú regeneráciu.

11. Z tabuľkového prehľadu dochádzky žalobcu vyplýva, že priemerný týždenný pracovný čas u žalobcu
prekročil 48 hodín v mesiacoch 09/2020, 10/2020, 2/2021, 3/2021, 4/2021, 10/2021, 12/2021, 2/2022,
3/2022, 4/2022, 8/2022 a 4/2023.

12. Na posúdenie nároku žalobcu súd prvej inštancie aplikoval článok 7 a článok 144 ods. 1 Ústavy

SR, Smernicu č. 2003/88/ES Európskeho parlamentu a Rady z 04. 11. 2003 o niektorých aspektoch
organizácie pracovného času (ďalej len „smernica“) a to čl. 1 ods. 2, 3, čl. 2 ods. 1, čl. 6 písm. b/, čl.
16 písm. b/, ust. § 1 od. 2, ust. § 85 ods. l, § 85 ods. 2, § 86 ods. 1 a 2, § 91 ods. 1 až ods. 3, §
92 ods. 1, § 97 ods. l písm. h/ zákona č. 315/2001 Z. z. o hasičskom a záchrannom zbore v znení
účinnom v rozhodnom období (ďalej len „ZoHaZZ“), ust. § 11, § 13 ods. 1 až ods. 3 zákona č. 40/1964

Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „Občiansky zákonník“), a čl. 3 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z.
Civilného sporového poriadku (ďalej len ,,CSP“).

13. Je nesporné, že Slovenská republika neprevzala (nesprávne prevzala) do vnútroštátnej úpravy
článok 6 písm. b/ Smernice vo vzťahu k úprave pracovného času hasičov, ktorý predmet sporu sa

nepochybne dotýka práva Únie. Vzťah úniového a vnútroštátne práva sa riadi zásadou prednosti a
priameho účinku, ktoré zásady sú povinné rešpektovať aj vnútroštátne súdy v zhode s článkom 7 ods.
2, 5, článkom 144 Ústavy SR, ako aj článkom 3 Civilného sporového poriadku. V zmysle uvedeného
je súd viazaný medzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú prednosť pred
zákonom, judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie. Právo na

náhradu škody spôsobenej porušením práva Únie patrí medzi všeobecné zásady komunitárneho práva
vyplývajúce priamo z judikatúry SDEÚ bez ohľadu na vnútroštátnu právnu úpravu, a odráža základné
vlastnosti komunitárneho práva - zásadu prednosti a priameho účinku, ako aj povinnosť vnútroštátnych
orgánov aplikovať normy komunitárneho práva ex officio. Judikatúra SDEÚ vo veci zodpovednostičlenskýchštátovzaporušenieprávaÚniejezaloženánazásadepactasuntservandavyjadrenejvčlánku
10 zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, podľa ktorého sú členské štáty povinné prijať všetky
opatrenia potrebné na zabezpečenie plnenia záväzkov vyplývajúcich im zo zmluvy alebo z činnosti

Spoločenstva a zdržať sa akýchkoľvek opatrení, ktoré by mohli ohroziť dosiahnutie cieľov zmluvy, alebo
ohroziť reálny účinok komunitárneho práva.

14. Žalovaný je v tomto konaní vecne pasívne legitimovaný z dôvodu, že žalobca svoj nárok na náhradu
škody odvodzuje z porušenia úniového práva (nedodržanie 48 hodinového týždenného pracovného

času, ktorý mu úniové právo garantuje) a nie z dôvodu, že Smernica č. 2003/88/ES nebola v jeho
prípade správne použitá. Porušenia úniového práva sa môže dopustiť každý orgán, ktorý koná v mene
členského štátu. Predpoklady zodpovednosti za vzniknutú škodu v zmysle judikatúry SDEÚ vychádzajú
z absolútnej objektívnej zodpovednosti členského štátu za takto vzniknutú škodu, ktorá sa vzťahuje na
prípady ad 1/ porušenia práva únie členským štátom pre absentujúcu alebo nesprávnu transpozíciu
smerníc (prípad C 6/90 a 9/90 Francovich, C- 178,179 a 188 až 190/94 Dillenkofer), ad 2/ aplikáciu

ustanovení vnútroštátneho právneho poriadku odporujúcu úniovému právu (ČEZ C-115/08, Simmenthal
II C 106/77), ad 3./ vydanie súdneho alebo správneho rozhodnutia, ktoré je v rozpore s právom Únie (C
2/06 Kempter, vec C 453/00 Kuhnnea Heitz), ad 4/ neprijatie alebo ponechanie v platnosti legislatívy,
ktorá je v rozpore s právom Únie (C 46 a 48/93 Brasserie du Pécheur a Factortame). Zodpovednosť
členského štátu za vzniknutú škodu podľa judikatúry SDEÚ nastáva, ak sú splnené tri predpoklady (bod

20 rozhodnutia C 445/06 Danske Slagterier, bod 51 rozhodnutia C 224/01 Kobler, bod 51 rozhodnutia
C 46 a 48/93 Brasserie du Pécheur a Factortame, bod 40 rozhodnutia C 6/90 a 9/90 Francovich) : 1/
porušená úniová norma priznáva právo fyzickým alebo právnickým osobám alebo zakladá povinnosti
pre členský štát (napr. C 524/04 Test Claimants Thin Cap), 2/ porušenie úniového práva je dostatočné
závažné a 3/ medzi porušením úniového práva členským štátom a škodou spôsobenou fyzickým a

právnickýmosobámexistujepríčinnásúvislosť.Ovýškenáhradyškodyvždyrozhodujevnútroštátnysúd.

15. V otázkach neupravených normami komunitárneho práva, resp. judikatúrou SD EÚ v sporoch
o nárokoch na náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi porušením práva únie členským štátom, sa
subsidiárne použije vnútroštátne právo pri zachovaní princípu rovnocennosti (ekvivalencie) a účinnosti

(efektivity). Zásada rovnocennosti znamená, že vnútroštátny súd nemôže v prípade konania s úniovým
prvkom aplikovať prísnejšie procesnoprávne alebo hmotnoprávne pravidlá ako tie, ktoré by aplikoval v
konaniach bez úniového prvku s podobným predmetom, čo znamená, že dotknutý subjekt musí mať
možnosť uplatniť si nárok, ktorý mu vyplýva z úniovej právnej normy za takých podmienok, za akých by
si mohol nárok uplatniť založený na podobnej vnútroštátnej právnej norme bez úniového prvku. Zásada

účinnosti - efektivity znamená, že procesné predpisy, ktoré platia vo vnútroštátnych konaniach určených
na zabezpečenie ochrany práv, ktoré zakladá úniové právo v prospech právnych subjektov, nemôže byť
upravené takým spôsobom, ktorý by výkon práv priznávaných úniovým právnym poriadkom prakticky
znemožňoval alebo nadmerne sťažoval. Z vyššie uvedeného plynie, že pokiaľ pre takto vymedzenú
oblasť zodpovednosti štátu neexistuje špecializovaná vnútroštátna právna úprava, je namieste využitie

právnej úpravy obsahom a účelom najbližšej v zmysle zásad analógie iuris a analogie legis rešpektujúc
princípy úniového práva. Vo všeobecnosti otázku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci upravuje zákon č. 514/2003 Z. z., ktorý v ust. § 4 písm. e/ vymedzuje ako za škodu
zodpovednýorgánkonajúcivmeneštátuministerstvo,čiinýústrednýorgánštátnejsprávy,akvdôsledku
nesprávneho prebratia smernice EÚ alebo v dôsledku nedodržania lehoty určenej na prebratie, vznikla

škoda pri výkone verejnej moci v oblasti štátnej správy, ktorá patrí do pôsobnosti tohto ministerstva
alebo tohto ústredného orgánu štátnej správy. Zodpovednosť štátu, za ktorý koná zákonom označený
orgán je však daná len v prípade, ak existuje nezákonné rozhodnutie, či nesprávny úradný postup, v
príčinnej súvislosti s ktorými vznikla škoda. Sporová vec sa týka porušenia práva Únie pre absentujúcu,
resp. nesprávnu transpozíciu Smernice do zákona č. 315/2001 Z. z., pretože do pracovného času

hasiča sa nezarátava aj jeho pracovná pohotovosť na pracovisku počas jej neaktívnej časti (§ 12 ods.
6 v spojení s ust. § 193 zákona č. 315/2001 Z. z. vylúčil aplikáciu ust. § 96 ods. 2 Zákonníka práce
na služobné pomery hasičov). Absentujúca alebo nesprávna transpozícia Smernice EÚ do noriem
vnútroštátneho práva je výsledkom zákonodarného a legislatívneho procesu, ktorý je v zmysle § 9
vylúčený z pôsobnosti zákona č. 514/2003 Z. z., keďže za nesprávny úradný postup sa nepovažuje

postup alebo výsledok postupu Národnej rady SR pri výkone jej pôsobnosti podľa článku 86 písm.
a/, d/ Ústavy SR a postup alebo výsledok postupu vlády SR pri výkone jej pôsobnosti podľa článku
119 písm. b/ Ústavy SR. Zohľadňujúc existujúcu vnútroštátnu právnu úpravu pri rešpektovaní princípov
ekvivalencie a efektivity niet však prekážok, aby pasívne vecne legitimovaným subjektom v konaní onároku na náhradu škody voči štátu bola Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra SR
ako orgán do pôsobnosti ktorého spadá aj Hasičský a záchranný zbor SR, ktorý orgán bol tiež garantom
právnej úpravy vykonanej zákonom č. 315/2001 Z. z.. Na takomto závere o pasívnej vecnej legitimácie

žalovaného v konaní nič nemení ani to, ak by základ zodpovednosti štátu spočíval v nesprávnej aplikácii
ustanovení vnútroštátneho právneho poriadku, ktorý prípad porušenia práva únie rovnako zakladá
priamu zodpovednosť členského štátu. Táto objektívna zodpovednosť štátu tu existuje bez ohľadu na
to, ktorý verejný orgán sa porušenia práva únie dopustil, resp. ktorý z orgánov by mal povinnosť škodu
podľa vnútroštátnych noriem nahradiť (napr, C 429/09 G. Fuss bod 46). (rozsudok KS Košice sp. zn.

2Co/1/2020 z 19. 11. 2020)

16. Námietka žalovaného, aby sa na daný prípad neaplikovala smernica nebola súdom zohľadnená,
pretože ESD v Rozsudku Fuss uviedol, že z rozsahu úpravy tejto smernice nie sú vyňatí ani hasiči. V
bode 33 konštatuje, že článok 6 písm. b/ Smernice 2003/88 predstavuje pravidlo sociálneho práva únie s
osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou

určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom povinnosť
stanoviť 48 hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne
stanovené, že zahŕňa nadčasy, a od ktorej sa v prípade neprebratia článku 22 ods. 1 tejto smernice do
vnútroštátneho práva nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť
hasičov, o ktorú ide vo veci samej, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu dotknutého

pracovníka (rozsudky z 05. 10. 2004, Pfeifferai. C-397/01 až 103/01, s. I-8835, body 98 a100, ako aj
Fuss, už citovaný, body 33 až 35 a 38). Otázku, či do rozsahu pracovného času možno zaradiť aj stav
pracovnej pohotovosti pracovníkov (lekárov, hasičov) riešil Súdny dvor EU (ďalej len ESD) vo svojom
rozsudku ESD C-429/09 z 25. 11. 2010 G. Fuss tým, že potvrdil, že pracovná pohotovosť tvoriaca súčasť
ich týždenného pracovného času v spojení s ďalším "riadnym" pracovným časom nesmie prekročiť

maximálny týždenný pracovný čas. Vo veci C-429/09 G. Fuss týkajúcej sa pracovnej doby a právneho
režimu pohotovosti u nemeckých hasičov ESD ďalej uviedol, že: "pracovný čas zodpovedajúci pracovnej
pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku,
je súčasťou pojmu "pracovný čas" v zmysle Smernice č. 2003/88/ES". V dôsledku toho právo únie bráni
vnútroštátnej právnej úprave stanovujúcej priemerný pracovný čas, ktorý vzhľadom na to, že zahŕňa

obdobia pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby prekračuje týždennú hranicu upravenú v čl. 6
písm. b/ uvedenej smernice (bod 25 rozsudku ESD C-429/09 z 25. 11. 2010). Vo veci C-437/05 J. Vorel
týkajúcej sa pracovnej pohotovosti lekárov na pracovisku Súdny dvor rovnako uviedol, že pracovná
pohotovosť, ktorú pracovník vykonáva v režime fyzickej prítomnosti v zariadení zamestnávateľa sa musí
považovať ako celok za "pracovný čas" v zmysle smernice 93/104/ES nezávisle od toho akú prácu

dotknutá osoba skutočne vykonávala v priebehu pracovnej pohotovosti" (bod 27 Rozsudku ESD vo
veci 437/05 z 11. 01. 2007). Vo veci týkajúcej sa právneho posúdenia režimu pohotovosti lekárskych
záchranárov (C-397/01, Pfeiffer) ESD uviedol, že "...časy pracovnej pohotovosti na pracovisku treba v
celom rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času" (bod
95 Rozsudku ESD C-397/02 z 05. 10. 2004). V dôsledku takého prístupu je zrejmé, že podľa ESD

je rozhodujúcim faktorom pre posúdenie či sú naplnené charakteristické znaky pojmu pracovný čas
v pohotovostnej službe, ktorú pracovník skutočne vykonáva na svojom pracovisku, skutočnosť, že
je povinný byť fyzicky prítomný na mieste určenom zamestnávateľom a byť mu k dispozícii, aby v
prípade potreby mohol okamžite poskytnúť primerané služby. Bez vplyvu na porušenie článku 6 písm.
b/ smernice je preto aj skutočnosť, že za pracovnú pohotovosť je vyplácaná odmena. Preto je tieto

povinnosti potrebné považovať za výkon pracovnej činnosti pracovníka (rozsudok ESD C-14/04, Dellas.
bod 48, 58). Ďalej v bode 35 Rozsudku ESD C-429/09 konštatuje, že Súdny dvor už rozhodol, že
členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b/ Smernice č.2003/88 tak,
že uplatnenie tohto nároku pracovníkov na to, aby priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval túto
maximálnu hranicu, budú viazať na nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom obmedzia (pozri

rozsudky Pfeiffer a i., už citovaný bod 99, ako aj Fuss už citovaný bod 52). Okrem toho Súdny dvor
tiež rozhodol, že článok 6 písm. b/ Smernice č. 2003/88 má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom
práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi (rozsudky Pfeiffera a i., už
citovaný, body 103 až 106, ako aj Fuss, body 56 až 59). V bode 38 Rozsudku ESD C-429/09 Súdny
dvor konštatuje, že za týchto podmienok má pracovník, ako je G. Fuss, ktorého v zásahovej službe

zamestnáva Stadt Halle, právo sa priamo dovolávať ustanovení článku 6 písm. b/ Smernice č. 2003/88
voči takému verejnoprávnemu zamestnávateľovi na účely dodržania práva na priemerný pracovný čas
neprekračujúci 48 hodín, ktoré vyplýva z tohto ustanovenia (rozsudok Fus, bod 60; rozsudok Okresného
súdu Spišská Nová Ves sp. zn. 5C/49/2018 z 15. 10. 2019).17. V zmysle vyššie citovaných súdnych rozhodnutí Súdny dvor rozhodol, že smernica sa má uplatniť
na činnosti hasičského zboru, aj keď sú vykonávané zásahovými silami v teréne a nezáleží na tom, či

sú zamerané na boj proti požiarom alebo na poskytnutie pomoci iným osobám, ak sú vykonávané za
obvyklých podmienok v súlade s poslaním im zvereným, a to aj vtedy, keď zásahy, ku ktorým môžu tieto
činnosti viesť, sú svojím charakterom nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov určitým rizikám.
Na účely smernice nemôže byť pojem pracovníka vykladaný rôzne podľa vnútroštátnych právnych
predpisov, ale má autonómny význam vlastný právu Únie, keď za pracovníka sa považuje každý, kto

vykonávaskutočnéakonkrétnečinnostiprezamestnávateľaaprávnapovahapracovnoprávnehovzťahu
z hľadiska vnútroštátneho práva nemôže mať nijaký dosah na postavenie pracovníka v zmysle práva
únie. Vzhľadom na uvedené sú irelevantné námietky žalovaného o tom, že smernica sa nevzťahuje
na postavenie žalobcu ako príslušníka hasičského zboru, a bez právneho významu je aj fakt, či
hasič plní svoje úlohy v pracovnom (služobnom) pomere ako hasič dobrovoľný, mestský alebo štátny.
Článok 6 písm. b) Smernice predstavuje v rozsahu, v akom ukladá členským štátom maximálnu

hranicu priemerného týždenného pracovného času, ktorá musí byť ako minimálna požiadavka priznaná
každému pracovníkovi, dôležité pravidlo sociálneho práva únie, ktoré nemožno podrobiť akejkoľvek
podmienke, alebo akémukoľvek obmedzeniu, a ktoré jednotlivcom priznáva práva, ktorých sa môžu
dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi (bod 33 až 35 vo veci C 429/09 Fuss)

18. Služobná pohotovosť, ktorú žalobca vykonáva nie je výkonom štátnej služby, nakoľko odráža len
stav pripravenosti pracovníka na eventuálne vykonanie štátnej služby v prípade, že k nej bude povolaný.
Ust. § 122 zákona č. 315/2001 Z. z. potom upresňuje, že ak počas doby trvania služobnej pohotovosti
došlo k vykonaniu štátnej služby, ”takéto vykonávanie štátnej služby je štátnou službou nadčas" (ods.
2) a § 91 ods. 1 zákona tiež uvádza, že "štátnou službou nadčas je aj služba, ktorú príslušník vykonáva

počas určenej služobnej pohotovosti podľa ust. § 92 ods. 2.

19. Existujúca právna kvalifikácia služobnej pohotovosti sa premieta aj do spôsobu jej finančného
odmeňovania, ktorý nemá povahu služobného platu. Ustanovenie § 103 zákona o hasičskom zbore
výslovne uvádza, že zatiaľ čo služobný plat tvoria zložky služobného príjmu uvedené v jeho odseku

1 (vrátane tarifného platu a jeho príplatkov), za výkon služobnej pohotovosti patrí hasičovi peňažná
náhrada v štátnej službe (ods. 5 ust. § 103 v spojení s ust. § 122 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.).

20. V konaní pritom nebolo sporné, že žalobca v posudzovanom období, t. j. za 07/2020 - 04/2023 po
zohľadnení služobného pracovného času a nariadenej služobnej pohotovosti pracoval nad rámec 48

hodinového pracovného týždňa určeného čl. 6 písm. b/ smernice, čím dochádza k porušeniu práva únie
a toto porušenie je dostatočne závažné, pokiaľ je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora v
danej oblasti. Z judikatúry Súdneho dvora totiž jasne vyplýva, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej
pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku,
je súčasťou pojmu "pracovný čas" v zmysle Smernice. Otázka súvisiaca s pojmom ”pracovný čas”

v zmysle Smernice neponecháva priestor na akékoľvek pochybnosti o tom, že žalobca pracoval nad
stanovený limit v zmysle čl. 6 písm. b/ Smernice a že medzi porušením článku 6 písm. b/ Smernice
a ujmou, ktorá vznikla žalobcovi v dôsledku straty času, na ktorý by mal žalobca nárok (ak by bol
maximálnytýždennýpracovnýčasupravenýtýmtoustanovenímdodržaný)aktorýbymoholvyužiťpodľa
vlastnej vôle, existuje príčinná súvislosť.

21. Žalobca bol tak ukrátený v nemajetkovej sfére o čas odpočinku, ktorý mohol stráviť s blízkymi, fyzicky
i psychicky regenerovať. V súlade s princípom rovnocennosti komunitárneho a vnútroštátneho práva,
súd aplikoval ustanovenia o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy priznávanej fyzickým osobám v
prípadezásahudoichosobnostnýchprávvzmysleust.§13vspojenísust.§11Občianskehozákonníka

zohľadniac pri určení výšky náhrady kritéria stanovené zákonom a vyplývajúce z judikatúrnej praxe.

22. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nie je zákonnou úpravou vymedzený reštriktívne, teda tak,
aby ho bolo možné priznať len za vopred definované následky. Aj v zmysle ust. § 13 ods. 2 OZ náhradu
nemajetkovej ujmy možno priznať z dôvodov demonštratívne uvedených, ktoré však nepredstavujú

ohraničený výpočet prípadov, u ktorých nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vzniká. Teda nevyžaduje
sa iba splnenie podmienky zníženia dôstojnosti fyzickej osoby, či jej vážnosti v spoločnosti, ako to
tvrdí žalovaný, ale môže ísť aj o iné vážne následky na osobnostných právach dotknutého jedinca.
Žalobca svoj nárok spájal s porušením nároku na odpočinok, a preto súd posudzoval tento nárokako nemajetkovú ujmu, čo zohľadňuje aj zámery normotvorcu Smernice rady č. 89/391/EHS a tiež
Smernice rady č. 2003/88/ES. Uvedené smernice boli prijaté v záujme zamedzenia výskytu pracovných
úrazov a chorôb z povolania, ich cieľom bolo zaviesť alebo zlepšiť preventívne opatrenia na zaistenie

bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov a zaistiť vyšší stupeň ich ochrany, ktorý cieľ sa nemal
podriaďovať ekonomickým úvahám. Všetci pracovníci by mali mať primeranú dobu odpočinku, pričom
pojem odpočinok sa musí vyjadriť v jednotkách času, t. j. dňoch, hodinách, resp. ich častiach, aby sa
zabezpečilo, že v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobia úraz
ani sebe, ani spolupracovníkom alebo iným osobám, a že si ani krátkodobo ani dlhodobo nepoškodia

zdravie. Žalobca v dôsledku takého rozvrhu pracovného času, ktorý bol v rozpore s právom Únie, prišiel
o voľný čas, ktorý by inak venoval rozvíjaniu osobných, rodinných, priateľských vzťahov i fyzickej a
psychickejrelaxácii.Nerešpektovanímčl.6písm.b/Smerniceč.2003/88/ESprirozvrhovanípracovného
času žalobcu, došlo k zásahu do práv žalobcu na vedenie súkromného, rodinného života i do práva
na ochranu jeho zdravia, za ktorý zásah mu patrí nárok na primerané odškodnenie. Vzhľadom na
formu zásahu, ktorá sa považuje v zmysle judikatúry Súdneho dvora za závažný zásah do práv, keď

ide o nevratný stav straty niekoľkých stoviek hodín voľného času a času potrebného na regeneráciu
pracovných síl, len samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením, a
práve peňažná náhrada predstavuje spôsobilé odškodnenie takto vzniknutej ujmy (rozsudok KS Košice
sp. zn. 2Co/1/2020 z 19. 11. 2020). Bolo na rozhodnutí žalobcu, aké právne prostriedky ochrany
osobnosti použije, či mu postačí konštatovanie porušenia jeho práv, alebo sa bude domáhať stanovenia

dodatočnéhonáhradnéhovoľna,prípadnenáhradynemajetkovejujmyvpeniazoch.Žalobcasadomáhal
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 5 000,- eur.

23. Nemajetková ujma je taká ujma, ktorá sa premieta do psychickej sféry fyzickej osoby, a do
jej postavenia v spoločnosti. Takáto ujma sa bezprostredne nepremieta do fyzickej integrity ani do

majetkovej sféry fyzickej osoby. Treba ju dôsledne odlišovať od majetkovej ujmy vzniknutej ako
priamy dôsledok zásahu do telesnej integrity fyzickej osoby. Zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch je zmierniť nepriaznivý následok neoprávneného zásahu. Náhrada nemajetkovej ujmy
poskytuje najúčinnejšiu občianskoprávnu ochranu osobnosti fyzickej osoby. Súčasťou práva na ochranu
osobnosti je právo na súkromie a rodinný život. Posúdenie výšky nemateriálnej ujmy je závislé od úvahy

súdu. Súd vo svojom rozhodnutí musí uviesť dôvody, pre ktoré bola priznaná náhrada nemajetkovej
ujmy v konkrétnej výške. I keď výška nemateriálnej ujmy je predmetom voľnej úvahy súdu, táto úvaha
sa musí opierať o preskúmateľné hľadiská. Výška náhrady nemajetkovej ujmy je určovaná základnými
zákonnými kritériami, a to predovšetkým závažnosťou vzniknutej ujmy a okolnosťami za ktorých k
porušeniu práva došlo. Za závažnú ujmu treba považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na

okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky
považuje za ujmu značnú, pritom nie sú rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda
to, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase vnímala aj každá iná fyzická osoba. Samotná
závažnosť ujmy v dôsledku neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti nie je jediným
a výlučným kritériom pre určenie výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch, súd musí prihliadnuť aj na

okolnosti za ktorých k porušeniu práva došlo.

24. Žalobca skutočne do súčasnej doby vykonáva náročnú prácu nad čas povolený právom únie, ktorá
vyžaduje aby bol nepretržite dostupný a plne k dispozícii svojmu zamestnávateľovi. Tým dochádza k
zásahu do jeho práva na súkromie, ktorého súčasťou je aj právo na rodinný život, teda právo utvárať,

udržiavať a rozvíjať vzťahy medzi členmi rodiny založené na silných citových väzbách. Žalobca sa
objektívne nemôže venovať rodine v rozsahu v akom by chcel, ale najmä nemôže zo svojim časom
voľne nakladať, nemôže sa venovať svojim záľubám. Pre nedostatok času nemôže ani oddychovať,
hoci relax je vzhľadom na rizikovosť jeho práce nesmierne potrebný. Právo na odpočinok je u žalobcu
permanentne niekoľko rokov porušované, napriek tomu, že plní v spoločnosti veľmi zodpovedné úlohy,

ktoré neraz vyžadujú aj nasadenie vlastného života. Súd považuje pracovnú pozíciu žalobcu za vysoko
zodpovednú, rizikovú a fyzicky aj psychicky náročnú. Pri stanovení náhrady za zásahy žalovaného do
nemajetkovej sféry žalobcu - práva na odpočinok, súkromie a rodinný život, súd prihliadal na kritéria
uvedené v bode 95 Rozsudku Fuss, a na závažnosť ujmy, ktorá mu takým (dostatočne závažným)
zásahom vznikla, na následky takým zásahom vyvolané, okolnosti zásahu a v neposlednom rade aj

na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá je priznávaná všeobecnými súdmi v iných prípadoch, keď súdy
aplikujú ust. § 13 Občianskeho zákonníka.25. Súd dospel k záveru, že žalobca má na primeranú finančnú náhradu, pričom pri stanovení výšky
primeranej finančnej náhrady súd vychádzal z dochádzky žalobcu za uplatňované obdobie z ktorej
vyplýva, že u žalobcu v rozhodnom období došlo k prekročeniu priemerného týždenného pracovného

času, t. j. 48 hodín v 13-tich mesiacoch. Preto súd vzhľadom na požadovanú náhradu za obdobie 3
rokov t. j. 36 mesiacov ustálil, že žalobcovi patrí náhrada vo výške 2 100,- eur. V prevyšujúcej časti súd
žalobu žalobcu zamietol, pretože žalobca nepreukázal, že by sa tento zásah negatívne odrazil, napr. v
jeho medziľudských vzťahoch, alebo že by mal dopad na jeho zdravotný stav. Vzhľadom na absenciu
takýchto následkov súd považoval sumu 2 100,- eur za primeranú.

26. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 a 2 CSP a
keďže výška plnenia závisela od úvahy súdu, priznal žalobcovi právo na plnú náhradu trov konania,
avšak výlučne iba z prisúdenej sumy.

27. Proti výrokom I. a III. rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný z dôvodov podľa ust. §

365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu
zamietne a prizná mu náhradu trov konania.

28. Žalovaný v prvom bode odvolania namietal, že na to, aby mohol súd prvej inštancie v napadnutom
rozsudku skonštatovať, že uplatnený nárok žalobcu je dôvodný, musel by žalobca v prvom rade

preukázať, že zákon č. 315/2001 Z. z. prebral Smernicu č. 2003/88/ES nesprávne, t. j. žalobca by musel
preukázať také ustanovenia zákona, ktoré by boli v rozpore s touto smernicou. V tejto súvislosti žalovaný
namietal právomoc všeobecného súdu posudzovať súlad slovenských zákonov alebo iných všeobecne
záväzných právnych predpisov platných na území Slovenskej republiky so smernicou Európskej únie.
Pokiaľ súd prvej inštancie konštatoval, že obsah Smernice č. 2003/88/ES bol do zákona č. 315/2001

Z. z. prevzatý nesprávne, súd prvej inštancie si takýto záver podľa žalovaného nemohol osvojiť ani ako
predbežnú právnu otázku, nakoľko dôsledky a aplikácia takéhoto konštatovania by presiahli predmet
súdneho sporu, kde sa posudzuje len individuálny nárok žalobcu na náhradu škody, či nemajetkovej
ujmy.

29. V druhom bode odvolania žalovaný opätovne namietol svoju pasívnu legitimáciu, pričom zdôraznil,
že je nevyhnutné rozlišovať medzi Slovenskou republikou a Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky
ako dvomi samostatnými subjektmi, ktorých postavenie v súdnom konaní ani v pracovnoprávnych
vzťahoch nemožno zamieňať. Podľa žalovaného súd prvej inštancie nevzal do úvahy potrebu
rozlišovania medzi „prebratím smernice“ a „aplikáciou smernice“. Poukázal tiež na to, že ak sa žalobca

domnieval, že Slovenská republika v pôsobnosti Ministerstva vnútra Slovenskej republiky nesprávne
prebrala Smernicu č. 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z. z., musel práve žalobca preukázať, v čom
vidí zásadné pochybenie, pre ktoré by mohla vzniknúť škoda, k čomu nemohlo dôjsť bez porovnania
znenia zákona so smernicou. Skutočnosť, že zákon č. 315/2001 Z. z. výslovne neustanovuje, že
služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby je považovaná za súčasť ich služobného času, ani

neobsahuje ustanovenie stanovujúce dĺžku týždenného pracovného času na 48 hodín, neznamená že
by Smernica č. 2003/88/ES bola do zákona č. 315/2001 Z. z. prebratá nesprávne. Nebolo povinnosťou
žalovaného skopírovať doslovné znenie každého ustanovenia Smernice 2003/88/ES do textu zákona
č. 315/2001 Z. z., aj vzhľadom na priamy účinok Smernice Európskej únie. Prípad nesprávnej aplikácie
smernice môže byť spôsobený, ak si adresát účinkov smernice vyloží jej ustanovenia v rozpore s

jej obsahom, čo v inom ponímaní znamená, že smernica môže byť do vnútroštátneho právneho
poriadku prebratá správne, ale jej konkrétne použitie (t. j. aplikácia) môže byť v konkrétnom prípade v
rozpore s cieľom a obsahom smernice. Preto až nesprávna aplikácia smernice by mohla v konečnom
dôsledku založiť prípadný nárok na náhradu škody. Žalobca namietal nesprávne prebratie Smernice
č. 2003/88/ES, nie však jej aplikáciu v individuálnom prípade žalobcu, pričom žalovaný pri preberaní

Smernice de facto neporušil žiadne predpisy, preto pri absencii protiprávneho konania nemohla vzniknúť
žiadna škoda a tým ani zodpovednosť žalovaného za nároky, ktoré si žalobca uplatňuje v tomto
súdnom konaní, navyše, ide o nároky, ktoré vyplývajú z pracovnoprávneho vzťahu, pričom sa mzdový
nárok „skrýva“ za náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy. Miera zodpovednosti za prípadný vznik
škody sa musí rozlišovať medzi dvomi samostatnými subjektmi (Slovenskou republikou a Ministerstvom

vnútra Slovenskej republiky, resp. Hasičským záchranným zborom). Žalovaný teda nemôže niesť
zodpovednosť za prípadnú nesprávnu aplikáciu Smernice č. 2003/88/ES na pracovnoprávny vzťah
žalobcu u jeho zamestnávateľa. Preto aj keby súd prvej inštancie konštatoval, že aplikácia smernice
na služobný pomer žalobcu bola nesprávna, nijako táto skutočnosť nesúvisí so zodpovednosťoužalovaného za správnosť prebratia smernice do právneho poriadku Slovenskej republiky. Preto súd prvej
inštancie nesprávne právne posúdil otázku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v tomto konaní.

30. V treťom bode odvolania žalovaný namietal, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil
aj pôsobnosť Smernice č. 2003/88/ES, ktorá sa na služobný pomer príslušníkov Hasičského a
záchranného zboru vzhľadom na charakter vykonávaných činností a tým spojený rozvrh služobného
času nevzťahuje v plnom rozsahu. Štátnu službu príslušníkov Hasičského a záchranného zboru
vykonávajúcich zásahovú činnosť možno jednoznačne subsumovať pod negatívne vymedzenie

pôsobnosti Smernice č. 89/391/EHS v článku 2 ods. 2. Oproti štandardným pracovnoprávnym vzťahom
štátna služba príslušníkov Hasičského a záchranného zboru vykazuje aj špecifiká štátnej služby
príslušníkov policajného zboru ako aj profesionálnych vojakov. Rovnako úlohy, ktoré príslušníci
Hasičského a záchranného zboru plnia, možno podľa súvisiacich právnych predpisov týkajúcich sa
civilnej ochrany, integrovaného záchranného systému ako aj právnej úpravy samotného Hasičského a
záchranného zboru, bez akýchkoľvek pochybností subsumovať pod pojem „osobitné činnosti služieb

civilnej ochrany“ v zmysle článku 2 ods. 2 Smernice č. 89/391/EHS. Hasičský a záchranný zbor, resp.
jeho príslušníci vykonávajúci zásahovú činnosť, plnia okrem úloh na úseku ochrany pred požiarmi aj
úlohy na úseku civilnej ochrany obyvateľstva predovšetkým v oblasti priameho výkonu záchranárskych
činností. Z tohto dôvodu sú činnosti vykonávané príslušníkmi Hasičského a záchranného zboru pri
zásahovej činnosti práve tými osobitnými činnosťami služieb civilnej obrany, na ktoré sa Smernica

č. 89/391/EHS nevzťahuje. Rozhodnutie vo veci V - 429/09 G. Fuss sa týka „mestského hasiča“ -
zamestnanca StadtHalle, preto ho nie je možné považovať za smerodajné, nakoľko režim výkonu
hasičských činností v takomto zriadení a štruktúre mestských hasičov sú absolútne odlišné od
režimu, v akom fungujú príslušníci Hasičského a záchranného zboru v Slovenskej republike, ktorého
zriaďovateľom je štát (nie obec) a sú im poskytnuté rôzne osobitné výhody od „definitívy“ až po systém

sociálneho zabezpečenia, tak ako v prípade príslušníkov Policajného zboru.

31. V štvrtom bode odvolania k nároku na náhradu škody žalovaný poukázal na všeobecné podmienky
vyplývajúce z judikatúry Súdneho dvora, ktoré musia byť kumulatívne splnené na úspešné upletenie
si nároku na náhradu škody za porušenie práva únie nasledovne: 1) cieľom porušenej právnej

normy Európskej únie je priznať jednotlivcom práva, 2) porušenie je dostatočne závažné a 3) medzi
týmto porušením a škodou spôsobenou jednotlivcom existuje príčinná súvislosť. Žalobca neosvedčil,
že by mu vznikol nárok na náhradu škody nejakým spôsobom. Žalovanému nie je zrejmé, ako
žalobcovi mohla vzniknúť ním uplatnená škoda tým, že vykonával nariadenú služobnú pohotovosť,
za ktorú bol odmeňovaný. Hoci počas tejto služobnej pohotovosti je pracovník povinný byť v

zariadení zamestnávateľa alebo mimo neho, od žalobcu sa nevyžaduje „aktívna činnosť“, teda nemusí
uskutočňovať žiaden výkon práce z vlastnej iniciatívy, len na základe pokynu svojho zamestnávateľa,
čo znamená, že žalobca nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti.
Pokiaľ súd prvej inštancie napriek všetkým skutočnostiam dospel k záveru, že služobná pohotovosť je
pracovným časom, a teda má sa zarátavať do pracovného fondu, samo o sebe to ešte nie je dôvodom

na priznanie nároku na náhradu škody. Čo sa týka posúdenia, či došlo v prípade žalobcu k porušeniu
práva na maximálne 48 hodinový týždenný pracovný čas, bolo by potrebné zo strany žalobcu preukázať,
či skutočne pracoval nad takýto limit za rozhodné obdobie, keďže nie všetky hodiny odpracovanej
pohotovosti sú totiž hodinami nad maximálny limit pracovného času. Takisto bolo potrebné zohľadniť
nerovnomerné rozvrhnutie služobného času u hasičov v referenčnom období 6 mesiacov. Tabuľky

priložené k žalobe nemožno považovať za dôkaz, ktorý by preukazoval výšku ujmy. Dôkazné bremeno
v sporovom konaní zaťažuje žalobcu, pričom žalobca nepreukázal a ani riadne neodôvodnil výšku ujmy,
ktorá mu mala byť spôsobená.

32. Keďže súd prvej inštancie právny nárok na náhradu škody subsumoval pod ustanovenia

Občianskeho zákonníka v podobe nemajetkovej ujmy, žalovaný zotrval na svojich tvrdeniach ohľadne
určenia jej výšky, ktorá je na zvážení súdu, pričom priznanú výšku považuje za neprimeranú, a
to aj s porovnaním výšky náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov, ktorých ujma je v
porovnaní s údajnou ujmou žalobcu podľa jeho názoru podstatne vyššia. Žalobca doposiaľ nepreukázal
zásah do súkromného, rodinného života či nepriaznivosť zdravotného stavu v príčinnej súvislosti s

výkonom povolania v takej značnej miere, ktorá by odôvodňovala výšku súdom priznanej sumy. Náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch môže súd podľa ust. § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka priznať
len ako sekundárnu kompenzáciu vtedy, ak by iná náprava nebola možná, resp. ak by sa takáto
satisfakcia nezdala postačujúca, avšak vždy len vtedy, ak bola v značnej miere znížená dôstojnosťfyzickej osoby alebo vážnosť v spoločnosti, čo v prípade žalobcu nebolo preukázané. Žalovaný poukázal
aj na skutočnosť, že žalobca sa žalobou nedomáha, aby sa „upustilo od neoprávneného zásahu“ do
jeho práva na ochranu jeho osobnosti, ani aby sa odstránili následky takéhoto zásahu, teda podaná

žaloba tak vôbec nerieši (údajný protiprávny) stav do budúcnosti, ale naopak vytvára priestor pre
opätovné čiastkové žaloby. V súdnom konaní nebolo na základe výpovede žalobcu ani iným dôkazným
prostriedkom preukázané, ako súčasný stav zasahuje do osobnostnej sféry žalobcu, ako základný
predpoklad pre vznik nemajetkovej ujmy.

33. Žalovaný zároveň podal odvolanie aj voči výroku, ktorým súd priznal žalobcovi nárok na náhradu
trov konania v plnom rozsahu. Žalovaný sa s týmto názorom súdu prvej inštancie nestotožňuje, pretože
nárok žalobcom bol nesprávne uplatnený a má za to, že aj v danom prípade sa jedná o nesprávne
právne posúdenie veci.

34. K odvolaniu sa vyjadril žalobca, ktorý v úvode zdôraznil, že predmetom konania je žaloba žalobcu o

zaplatenie nemajetkovej ujmy za porušenie práva EÚ Slovenskou republikou, pričom zo žaloby vyplýva,
že do zákona o Hasičskom a záchrannom zbore (zákon č. 315/2001 Z. z.) sa v dôsledku nesprávneho
prebratia smernice nepremietlo ustanovenie jej čl. 6 písm. b/ o 48-hodinovej týždennej pracovnej dobe
pre hasičov, čím došlo k porušeniu úniového práva žalobcu.

35. K námietke právomoci súdu žalobca uviedol, že každý vnútroštátny súd členského štátu EÚ je
v rámci svojich právomocí a voľnej úvahy, ktorú mu priznáva vnútroštátne právo, povinný vykladať
vnútroštátne ustanovenia čo najviac v súlade s právom únie. Ak takáto interpretácia nie je možná súd je
povinný bezodkladne neaplikovať nezlučiteľné vnútroštátne ustanovenie bez toho, aby požiadal alebo
vyčkal na predchádzajúcu legislatívnu úpravu, ktorou by sa mala uviesť vnútroštátna právna norma

do súladu s úniovým právom (C-231-233/06,C-128-131/07). Každý vnútroštátny súd musí rešpektovať
prednosť úniového práva pred vnútroštátnym právom a vo svojej rozhodovacej činnosti sa nemôže
zbaviť povinnosti uprednostniť úniovú normu pred vnútroštátnou normou.

36. K námietke nedostatku pasívnej legitimácie žalovaného žalobca uviedol, že žalovaný ako člensky

štát a adresát Smernice č. 2003/88/ES po vstupe do Európskej únie je zodpovedný za prijatie všetkých
opatrení legislatívnej aj faktickej povahy s cieľom dosiahnutia účelu smernice. Nakoľko Smernica č.
2003/88/ES je určená štátu, ktorý zodpovedá za jej správnu transpozíciu, v konaní o náhradu škody
spôsobenej nesprávnym prebratím Smernice č. 2003/88/ES do právneho poriadku je pasívne vecne
legitimovaný práve žalovaný.

37. K pôsobnosti Smernice č. 2003/88/ES aj pre hasičov žalobca uviedol, že významom a výkladom
článku 2 ods. 2 Smernice č. 89/391/ES, na ktorý odkazuje Smernica č. 2003/88/ES, sa zaoberali viaceré
rozsudky Súdneho dvora EÚ (tiež ako „SD EÚ“), výklad ktorých je všeobecne záväzný a s ktorými je
tvrdenie žalovaného v nesúlade. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Pfeiffer (C-397/01,bod

53 a 55), rozhodnutie Personalrat der Feuerwehr Hamburg, v ktorom SD EÚ potvrdil, že na „činnosti
zásahových síl verejnej hasičskej služby sa nevzťahuje výnimka uvedená v čl. 2 ods. 2 Smernice č.
89/131/EHS, ale tieto činnosti naopak patria do pôsobnosti tejto smernice, pokiaľ sú vykonávané za
obvyklých podmienok“ (C-52/04,bod 57) a na rozhodnutie R. Matzak (C-518/15, bod 27), pričom aj
samotná Smernica č. 2003/88/ES v článku 17 ods. 3 bode iii) výslovne uvádza aj protipožiarne služby

a služby civilnej ochrany. Takáto úprava by nemala žiadny zmysel, ak by bola takáto činnosť ako celok
vylúčenázoSmerniceč.89/391/EHS,nakoľkovtakomtoprípadebysanaňunevzťahovalaaniSmernica
č. 2003/88/ES. Preto nie je možné súhlasiť s tvrdením žalovaného, že Smernica č. 2003/88/ES sa
nevzťahuje na protipožiarne služby a služby civilnej ochrany vykonávané Hasičským a záchranným
zborom SR a aj pre výkon týchto služieb garantuje 48-hodinový priemerný týždenný pracovný čas podľa

čl. 6 písmeno b/ Smernice č. 2003/88/ES.

38. Pokiaľ ide o čas pracovnej pohotovosti, z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že čas, v rámci ktorého
pracovník skutočne nevykonáva žiadnu činnosť v prospech svojho zamestnávateľa, nepredstavuje
nevyhnutne „čas odpočinku“ na účely uplatnenia Smernice č. 2003/88 (rozsudok C-514/20 bod 32).

Súdny dvor dospel k záveru, že v rámci tohto času pracovnej pohotovosti sa pracovník, ktorý je povinný
zdržiavať sa na svojom pracovisku a byť okamžite k dispozícii svojmu zamestnávateľovi, musí zdržiavať
mimo svojho rodinného a sociálneho prostredia a má len malý priestor organizovať si čas, v rámci
ktoréhosaodnehovýkonprácenepožaduje.Celútútodobutrebapretokvalifikovaťako„pracovnýčas“vzmysle Smernice č. 2003/88 bez ohľadu na pracovnú činnosť skutočne vykonávanú pracovníkom počas
uvedenej doby (rozsudky Jaeger, C-151/02, EU:C:2003:437, bod 65; Pfeiffer a i., C-397/01 až C-403/01,
bod 93, ako aj Dellas a i., C-14/04, body 46 a 58). Z vyššie uvedených skutočností ako aj z potreby, podľa

ktorej sa má článok 2 bod 1 Smernice č. 2003/88 vykladať s prihliadnutím na článok 31 ods. 2 Charty
základných práv Európskej únie vyplýva, že pod pojem „pracovný čas“ v zmysle Smernice č. 2003/88
spadajú všetky časy pracovnej pohotovosti vrátane tých, ktoré boli zabezpečované vo forme nepretržitej
dostupnosti, v rámci ktorých majú obmedzenia uložené pracovníkovi takú povahu, že objektívne a veľmi
významne ovplyvňujú možnosť tohto pracovníka slobodne nakladať počas týchto období s časom, v

ktorom sa od neho výkon práce nepožaduje, a venovať tento čas svojim vlastným záujmom (rozsudok
C-514/20, bod 37). Navyše stanovením práva každého pracovníka na obmedzenie maximálneho
pracovného času a na doby denného a týždenného odpočinku, smernica 2003/88 spresňuje základné
právo, ktoré je výslovne zakotvené v článku 31 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie, a preto
sa má vykladať v súlade s týmto článkom 31 ods. 2. Z toho najmä vyplýva, že ustanovenia Smernice č.
2003/88 nemožno vykladať reštriktívne v neprospech práv, ktoré pracovníkovi vyplývajú z tejto smernice

(rozsudok z 14. 05. 2019, CCOO, C-55/18, body 30 až 32).

39. Žalobca tiež nesúhlasil s argumentáciou žalovaného ohľadom výpisov z dochádzkového systému
SAP, ktoré žalovaný nepovažoval za dôkaz. Žalobca poukázal, že z predloženého výpisu z
dochádzkového systému SAP vyplýva evidencia pracovného času žalobcu uvedením plánovaných

hodín (skratka “PH”) ako aj skutočne odpracovaných hodín (skratka “OH“), pričom výpis z
dochádzkového systému SAP za ten-ktorý mesiac prestal byť plánovaným rozvrhom služobného
času hneď po ukončení daného mesiaca, keď nadriadený žalobcu potvrdil do evidencie skutočne
odpracované hodiny žalobcu za daný mesiac (bez času služobnej pohotovosti), ktorý údaj o rozdiele
medzi plánovaným a skutočne odpracovaným časom (skratka “RO”) je uvedený v predloženom výpise

za každý mesiac a potvrdzuje jeho reálne odpracované hodiny (bez času služobnej pohotovosti), a teda
aj neopodstatnenosť námietky žalovaného.

40. Žalobca nesúhlasil s námietkou žalovaného, že neboli splnené podmienky pre uplatnenie nároku
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ust. § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, keďže so

zreteľom na povahu osobnostného práva, ktoré bolo v danom prípade porušené (právo na ochranu
zdraviaaprávonasúkromie),ajehookolnostinemožnopodľažalobcupodmieňovaťmožnosťuplatnenia
peňažnej satisfakcie požadovaním následku, ktorým je zníženie dôstojnosti, resp. vážnosti žalobcu
v spoločnosti. Občianskoprávne prostriedky ochrany osobnosti uvedené v ust. § 13 ods. 1 a 2
Občianskeho zákonníka sú podľa žalobcu uvedené len príkladom, právna úprava nevylučuje, aby

fyzická osoba použila aj iné prostriedky ochrany. Vychádzajúc z povahy porušeného práva a okolností,
za ktorých k porušeniu došlo (t. j. žalovaný ako člensky štát Únie neprijal opatrenia nevyhnutné
na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného
pracovného času podľa článku 6 písm. b/ Smernice č. 2003/88/ES) je dôvodný taký záver, že žaloba na
upustenie od neoprávneného zásahu ani žaloba na odstránenie trvajúcich následkov nie je na mieste

vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah (štát) a rovnako podľa žalobcu neprichádza
do úvahy ani morálna satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie,
odvolanie výrokov a podobne.

41. Žalobca preto navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil

a priznal žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania.

42.Vnáslednýchvyjadreniachsporovéstranyzhodneuviedli,žezotrvávajúnasvojichpredchádzajúcich
stanoviskách.

43. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej
lehote (§ 362 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) oprávnenou
osobou (§ 359 CSP), prejednal odvolanie podané žalovanou a preskúmal rozhodnutie súdu prvej
inštancie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 378 a nasl. CSP
bez toho, aby nariadil pojednávanie podľa ust. § 385 CSP (a contrario). Pretože rozsudok vo veci samej

musí byť verejne vyhlásený, odvolací súd uverejnil v zákonom stanovenej lehote miesto a čas verejného
vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajského súdu v Prešove (§ 378 ods.
2, § 219 ods. 1, 3 CSP). Po prieskume napadnutého rozsudku (§ 379, § 380 ods. 1, 2 CSP) dospelodvolací súd k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné a rozhodnutie súdu prvej inštancie je
potrebné potvrdiť.

44. So zreteľom na obsah odvolania žalovaného, v odvolacom konaní bol preskúmavaný len napadnutý
I.výrokopovinnostižalovanéhozaplatiťžalobcovisumu2000,-euraIII.výrokotrováchkonania,apreto
II. výrok rozsudku, ktorým súd prvej inštancie žalobu žalobcu v prevyšujúcej časti zamietol, v odvolacom
konaní preskúmavaný nebol a ako taký nadobudol právoplatnosť.

45. Žalovaný napadol rozsudok súdu prvej inštancie z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/,
teda že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

46. K posúdeniu odvolacej námietky týkajúcej sa inej vady konania s následkom nesprávneho

rozhodnutia vo veci podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d/ CSP odvolací súd uvádza, že odvolateľ by mal
minimálne uviesť, aké pochybenie v procesnom postupe súdu prvej inštancie nastalo, ktoré nie je
subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu, že mohlo mať za následok
nesprávnerozhodnutievoveci.Zároveňpochybenievprocesnompostupesúduznemožňujúcirealizáciu
práv strany sporu by malo dosiahnuť určitú intenzitu, ktorá by odôvodnila záver o tom, že celé konanie

sa javí ako nespravodlivé. Konkrétne pochybenie súdu preto musí byť hodnotené v kontexte celého
konania.

47.Odvolacísúdpopreštudovaníodvolaniažalovanéhonezistil,akékonkrétnepochybenievprocesnom
postupe súdu prvej inštancie je žalovaným vytýkané. Z obsahu odvolania vyplýva, že žalovaný namieta

nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie veci, čo sú však samostatné odvolacie
dôvody. Preto odvolací súd konštatuje, že odvolacia námietka podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d/ nie je
dôvodná.

48. Čo sa týka námietky žalovaného, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k

nesprávnym skutkovým zisteniam, odvolací súd uvádza, že nielen súdnou praxou, ale aj teóriou práva
je ustálené, že dokazovanie v súdnom spore prebieha vo viacerých fázach - od navrhnutia dôkazu,
cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom a
zároveň procesnou povinnosťou strán sporu, len súd rozhodne, ktorý z označených a navrhnutých
dôkazov vykoná. Miera dokazovania teda spočíva v získavaní dôležitých poznatkov, na základe ktorých

súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci a z ktorého potom vychádza a na ktorý následne
aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne normy, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu,
ktorý objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci sporového konania,
pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je
významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena,

ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (pozri Nález Ústavného súdu
SR, sp. zn. I.ÚS 350/08 z 30. 09. 2010 a primerane rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012)

49. Čo sa týka nesprávneho právneho posúdenia veci, odvolací súd poukazuje, že právnym posúdením
veci je aplikácia práva na zistený skutkový stav; je to činnosť súdu spočívajúca v podradení zisteného

skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach a povinnostiach
účastníkov právneho vzťahu. Súd pri tejto činnosti rieši právne otázky (questio iuris). Právne posúdenie
je všeobecne nesprávne, ak sa súd dopustil omylu pri tejto činnosti, t. j. ak posúdil vec podľa právnej
normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá, alebo správne určenú právnu normu nesprávne vyložil,
prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.

50. Podľa ust. § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo
výroku vecne správne. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie
správnostidôvodovnapadnutéhorozhodnutia,prípadnedoplniťnazdôrazneniesprávnostinapadnutého

rozhodnutia ďalšie dôvody.

51. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodním napadnutého rozhodnutia, ktoré vo svojom
odôvodnení reflektuje na všetky námietky žalovaného, ktoré opätovne predkladá aj v odvolacom konaní.Súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav vychádzajúc z vykonaných dôkazov a správne aplikoval
príslušné právne normy, ako aj právo Európskej únie vrátane záväznej judikatúry Súdneho dvora EU.
Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia v nadväznosti na odvolacie námietky žalovaného

odvolací súd dodáva nasledovné.

52. Podľa čl. 7, druhá, tretia veta Ústavy SR právne záväzné akty európskych spoločenstiev a európskej
únie majú prednosť pred zákonmi SR. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu
sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 5.

53. Podľa čl. 1 bod 2 Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/88/ES z 04. 11. 2003 o
niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej len „smernica“), táto smernica sa vzťahuje na:
a) minimálnu dobu denného odpočinku, týždenného odpočinku a ročnej dovolenky, prestávky v práci a
na prvý týždenný pracovný čas a b) určité aspekty nočnej práce, práce na zmeny a rozvrhnutie práce.

54. Podľa čl. 2 ods. 1 Smernice na účely tejto smernice platia tieto definície:
1.”pracovný čas" je príslušný čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a
vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s príslušnými právnymi predpismi a/alebo praxou.

55. Podľa čl. 6 písm. b/ Smernice členské štáty musia zabezpečiť zabezpečenie toho, že v súlade

s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov: a) týždenný pracovný čas bude obmedzený
zákonmi, inými právnymi predpismi alebo správnymi opatreniami alebo kolektívnymi zmluvami alebo
dohodami medzi sociálnymi partnermi; b) priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní
vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.

56. Podľa ust. § 85 ods. l zákona č. 315/2001 Z. z. o hasičskom a záchrannom zbore v znení účinnom
v rozhodnom období (ďalej len „Zákon“), služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník
vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia služobný čas
príslušníka je 40 hodín týždenne. Skrátenie týždenného služobného času príslušníka možno dohodnúť
v kolektívnej zmluve vyššieho stupňa.

57. Podľa ust. § 86 ods. 1 a 2 zákona, služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý nerovnomerne.
Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov. Pri
nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia
ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej

služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni.

58. Podľa ust. § 92 ods. 1 zákona, služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej
službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej
služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času.

59. V prejednávanej veci je nesporné, že žalobca je príslušníkom Hasičského a záchranného zboru s
miestom výkonu služby v Snine. Žalobca výpisom z dochádzkového systému za obdobie od 04. 09.
2020 do 03. 09. 2023 preukazoval, že v danom období bolo porušované jeho právo na 48 hodinový
týždenný pracovný čas vyplývajúci z článku 6 písm. b/ Smernice č. 2003/88/ES a právo na primeraný

odpočinok po práci, za čo požadoval od Slovenskej republiky ako členského štátu Európskej únie
náhradunemajetkovejujmyvoformefinančnéhoplnenia.Žalovanýnerozporovalskutočnosť,žežalobca
v uvedenom období bol v rámci výkonu štátnej služby a služobnej pohotovosti v mieste výkonu služby k
dispozícii zamestnávateľovi pripravený na prípadný zásah viac ako 48 hodín týždenne, avšak namietal,
že by žalobcovi nárok na škodu voči nemu z dôvodov ním uvádzaných vôbec vznikol.

60. Spor o náhradu škody spôsobenej jednotlivcom porušením práva EÚ v dôsledku nesprávneho
prebratia (transpozície) smernice do vnútroštátneho právneho poriadku možno zaradiť medzi tzv.
súkromnoprávne spory. Skutočnosť, že žalovanou stranou v takomto spore je štát, je bez právneho
významu, keďže z judikatúry Súdneho dvora EÚ jednoznačne vyplýva, že spory o náhradu škody

spôsobenej porušením práva únie medzi jednotlivcom a štátom majú rozhodovať príslušné vnútroštátne
súdy.61. Súd prvej inštancie bol v rámci svojej právomoci v prejednávanom spore oprávnený a povinný
skúmať, či zo strany žalovaného došlo k tvrdenému porušeniu práva únie pri preberaní Smernice do
právneho poriadku Slovenskej republiky, to znamená skúmať, či zákon č. 315/2001 Z. z. zodpovedá

cieľom článku 6 písm. b/ Smernice č. 2003/88/ES. Každý vnútroštátny súd členského štátu EÚ je v rámci
svojich právomocí a voľnej úvahy, ktorú mu priznáva vnútroštátne právo, povinný vykladať vnútroštátne
ustanovenia čo najviac v súlade s právom únie. Ak takáto interpretácia nie je možná, súd je povinný
bezodkladne neaplikovať nezlučiteľné vnútroštátne ustanovenie bez toho, aby požiadal alebo vyčkal
na predchádzajúcu legislatívnu úpravu ktorou by sa mala uviesť vnútroštátna právna norma do súladu

s úniovým právom (C-231-233/06,C-128-131/07). Každý vnútroštátny súd musí rešpektovať prednosť
úniového práva pred vnútroštátnym právom a nemôže sa zbaviť povinnosti uprednostniť úniovú normu
pred vnútroštátnou normou. Súd prvej inštancie tak mal právomoc posudzovať súlad zákona č. 315/2001
Z. z., so Smernicou č. 2003/88/ES.

62. Odvolací súd poukazuje na to, že žalovaný v rámci preberania Smernice č. 2003/88/ES po vstupe

do Európskej únie nezohľadnil skutočnosť, že pracovná (služobná) pohotovosť predstavuje pracovný
(služobný) čas pracovníka, a teda cieľ článku 6 písm. b/ Smernice č. 2003/88/ES nebol v prípade zákona
č. 315/2001 Z. z. dosiahnutý. Vo všeobecnosti platí, že smernica ako špecifický prameň práva Únie
vyžaduje od členských štátov, aby dosiahli cieľ sledovaný smernicou prijatím transpozičných opatrení
vo svojom právnom poriadku. Na tento účel musia byť ustanovenia smernice prebraté tak, aby bola ich

záväznosť nespochybniteľná, aby sa zachovala ich konkrétnosť, presnosť a jasnosť a aby sa prebratím
Smernice do vnútroštátneho práva dosiahol stav, ktorý je v súlade s účelom sledovaným smernicou a
zaručuje jej úplnú účinnosť v členskom štáte. Z hľadiska prejednávaného sporu čl. 6 písm. b/ Smernice č.
2003/88/ES jednoznačne stanovuje, že priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane
nadčasov neprekročí 48 hodín.

63. Z vyššie citovaných ustanovení zákona č. 315/2001 Z. z. vyplýva, že zákon oddeľuje vykonávanie
štátnej služby príslušníka Hasičského a záchranného zboru v rámci služobného času a vykonávanie
štátnej služby príslušníka Hasičského a záchranného zboru v rámci určenej služobnej pohotovosti. Aj
keď v oboch prípadoch ide o výkon štátnej služby, služobná pohotovosť sa nezapočítava do služobného

času príslušníka Hasičského a záchranného zboru. Smernica č. 2003/88/ES v článku 2 bod 1 a 2
ustanovuje,žepracovnýčaspredstavujeakýkoľvekčas,počasktoréhopracovníkpracujepodľapokynov
zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi predpismi a
(alebo) praxou a čas odpočinku je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom. Z uvedeného vyplýva,
že čas určenej služobnej pohotovosti príslušníka Hasičského a záchranného zboru má byť súčasťou

služobného času, pretože nejde o čas odpočinku. Zákon č. 315/2001 Z. z. tak v rozpore so Smernicou č.
2003/88/ES zo služobného (pracovného) času príslušníka Hasičského a záchranného zboru vyčleňuje
čas určenej služobnej pohotovosti, pričom Smernica č. 2003/88/ES neumožňuje, aby členské štáty
ponechali v platnosti alebo prijali inú definíciu pojmu ”pracovný čas", ako je definícia uvedená v smernici.

64. Ohľadne námietky žalovaného, či sa Smernica č. 2003/88/ES vzťahuje aj na žalobcu ako príslušníka
Hasičskéhoazáchrannéhozboru,odvolacísúduvádza,žeprirozhodovaníjepotrebnévychádzaťnielen
zo samotného znenia Smernice č. 2003/88/ES, ale aj z príslušnej judikatúry Súdneho dvora EÚ, tak
ako to učinil aj súd prvej inštancie, pretože súd je povinný plne uplatňovať výklad práva Únie, ktorý
podal Súdny dvor EÚ (rozsudok C-261/21 z 07. 07. 2022). Súdny dvor EÚ rozhodol, že článok 6 písm.

b/ Smernice č. 2003/88/ES má priamy účinok, teda priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu uplatniť
priamo v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Súdny dvor EÚ tiež rozhodol, že Smernica sa má uplatniť
na činnosti hasičského zboru, aj keď sú vykonávané zásahovými silami v teréne a nezáleží na tom, či
sú zamerané na boj proti požiarom, alebo na poskytnutie pomoci iným osobám, ak sú vykonávané za
obvyklých podmienok v súlade s poslaním im zvereným, a to aj vtedy, keď zásahy, ku ktorým môžu tieto

činnosti viesť, sú svojím charakterom nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkom určitým rizikám.
Na účely Smernice č. 2003/88/ES nemôže byť pojem pracovníka vykladaný rôzne podľa vnútroštátnych
právnych predpisov, ale má autonómny význam právo Únie, keď za pracovníka sa považuje každý, kto
vykonávaskutočnéakonkrétnečinnostiprezamestnávateľaaprávnapovahapracovnoprávnehovzťahu
z hľadiska vnútroštátneho práva nemôže mať nijaký dosah na postavenie pracovníka v zmysle práva

Únie. Skutočnosť, či je niekto podľa vnútroštátneho práva profesionálny alebo dobrovoľný hasič nie je
relevantná na charakteristiky pracovníka, na ktorého sa vzťahujú ustanovenia Smernice č. 2003/88/ES
(C-397/01 až C-403/01 vo veci Pfeiffer, body 52 a 55,C-429/09 vo veci Fuß, bod 27 až 30, C-518/15 vo
veci Matzak). Súdny dvor EÚ v uvedených rozhodnutiach tiež opakovane judikoval, že čas pracovnejpohotovosti na pracovisku je potrebné v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo
týždenného pracovného času a konštatoval, že pracovná pohotovosť vykonávaná pracovníkom v režime
fyzickej prítomnosti v zariadení zamestnávateľa sa považuje ako celok za pracovný čas nezávisle od

toho,akúprácuskutočnepracovníkvykonáva.Odvolacianámietkažalovaného,žeSmernicač.2003/88/
ES sa nevzťahuje na žalobcu ako príslušníka Hasičského a záchranného zboru, je tak nedôvodná.

65. Osobitne v prípade hasičov Súdny dvor EÚ potvrdil, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej
pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku,

je súčasťou pojmu pracovný čas a nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas ustanovený
Smernicou č. 2003/88/ES. Nakoľko aj žalobca musí byť počas výkonu služobnej pohotovosti k dispozícii
zamestnávateľovi na pracovisku, celý čas služobnej pohotovosti je potrebné započítavať do pracovného
času žalobcu. Bez vplyvu na porušenie článku 6 písm. b/ Smernice č. 2003/88/ES je preto aj skutočnosť,
že za pracovnú pohotovosť je žalobcovi vyplácaná náhrada. Súdny dvor EÚ dodal, že ak povaha
a rozsah povinností a režim zodpovednosti, ktorý sa vzťahuje na pracovníka, vyžadujú jeho fyzickú

prítomnosť na mieste výkonu práce, resp. povinnosť byť pre svojho zamestnávateľa k dispozícii a
obmedzenia uložené tomuto pracovníkovi počas doby pohotovosti sú takej povahy, že objektívne a
veľmi významne ovplyvňujú možnosť tohto pracovníka slobodne nakladať v tejto dobe s časom, v rámci
ktorého sa od neho výkon práce nepožaduje, a venovať tento čas svojim vlastným záujmom, predstavuje
táto doba služobnej pohotovosti pracovný čas pracovníka (C-214/20 z 11. 11. 2021, C-580/19 z 09. 03.

2021, C-107/19 z 09. 09. 2021 a C-344/19 z 09. 03. 2021). Tento záver sa preto aj podľa odvolacieho
súdu vzťahuje aj na žalobcu.

66. Čo sa týka samotného nároku na náhradu škody, predpoklady, že žalovaný zodpovedá za škodu
spôsobenú žalobcovi porušením jeho práva vyplývajúceho z noriem EÚ, sú splnené, pretože 1/ článok

6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES priznáva pracovníkom právo na priemerný týždenný pracovný čas
vrátane nadčasov v rozsahu 48 hodín, 2/ uvedené ustanovenie nebolo do právneho poriadku Slovenskej
republiky prebraté správne, pretože slovenský právny poriadok umožňuje, aby priemerný týždenný
pracovný čas žalobcu vrátane nadčasov presiahol 48 hodín, 3/ porušenie uvedeného článku vo vzťahu
k žalobcovi je dostatočne závažné, pretože ide o porušenie jasnej a konkrétnej normy EÚ, ktorá pokiaľ

ide o hornú hranicu priemerného týždenného pracovného času neponecháva členským štátom priestor
na voľnú úvahu a súčasne ide o porušenie práva, ktoré je v zjavnom rozpore aj s judikatúrou Súdneho
dvora EÚ (napr. C-429/09) a 4/ porušenie tejto normy malo za následok ukrátenie času na odpočinok
žalobcu resp. času tráveného inak ako v mieste jeho pracoviska.

67. Povaha vzniknutej škody má nemajetkovú povahu, preto aj podľa názoru odvolacieho súdu, je
pri priznaní nároku na jej náhradu možné použiť pravidlá tykajúce sa náhrady nemajetkovej ujmy
fyzickej osobe podľa ust. § 11 až 13 Občianskeho zákonníka, nakoľko tieto ustanovenia upravujú vzťahy
obsahom aj účelom najbližšie k náhrade škody žalobcu v dôsledku porušenia jeho úniového práva. V
tejto súvislosti je potrebné uviesť, že aj úniové právo uznáva, že v dôsledku jeho porušenia môže dôjsť u

poškodenejosobyknáhradenemateriálnejujmy. Pokiaľžalovanývodvolanínamietal,ženebolisplnené
podmienky pre uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ust. § 13 ods. 2
Občianskeho zákonníka, odvolací súd uvádza, že so zreteľom na povahu osobnostného práva, ktoré
bolo v danom prípade porušené a jeho okolnosti nemožno podmieňovať možnosť uplatnenia peňažnej
satisfakcie požadovaním následku, ktorým je zníženie dôstojnosti, resp. vážnosti žalobcu v spoločnosti.

Občianskoprávne prostriedky ochrany osobnosti uvedené v ust. § 13 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka
sú uvedené len príkladmo, právna úprava nevylučuje, aby fyzická osoba použila aj iné prostriedky
ochrany. Z ustanovenia § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že fyzická osoba má právo najmä
sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov, aby boli odstránené následky týchto zásahov
a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie, pričom týmto zadosťučinením sa rozumie morálna

satisfakcia. Vychádzajúc z povahy porušeného práva a okolností, za ktorých k porušeniu došlo (t. j.
žalovaný ako členský štát Únie neprijal opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby nebola
prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času podľa článku 6 písm. b/
Smernice č. 2003/88/ES) je dôvodný záver, že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu ani
žaloba na odstránenie trvajúcich následkov nie je na mieste vzhľadom na subjekt zodpovednosti za

neoprávnený zásah (štát). Rovnako neprichádza do úvahy ani morálna satisfakcia, ktorou sa podľa
súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie, odvolanie výrokov a podobne. Aj z formulácie
ust. § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že zníženie dôstojnosti a vážnosti fyzickej osoby v
spoločnosti je len príkladom, kedy fyzickej osobe môže vzniknúť právo na náhradu nemajetkovej ujmyv peniazoch. Berúc do úvahy judikatúru Súdneho dvora EÚ možno nárok na náhradu takto vzniknutej
škody podľa úniového práva posúdiť ako nemajetkovú ujmu v zmysle slovenského práva, k náhrade
ktorej dochádza v peniazoch. Závery súdu prvej inštancie o primeranosti finančnej náhrady vo výške 2

000,- eur v tomto prejednávanom prípade sú tak aj podľa názoru odvolacieho súdu správne a priznaná
výška je aj riadne a presvedčivo odôvodnená.

68. Odvolací súd ďalej pripomína princíp právnej istoty, ktorý je imanentným znakom právneho štátu
(napr. PL. ÚS 36/95), a ktorého súčasťou je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú

otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. I.ÚS 87/93, PL. ÚS
16/95 a II.ÚS 80/99). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej
otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne
odôvodniť, je ústavne neudržateľná (m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III.ÚS 328/05). Obsahovým
komponentom princípu právnej istoty je veľmi zjednodušene povedané rovnaká odpoveď na právnu
otázku za rovnakého alebo analogického skutkového stavu. Z uvedeného zároveň vyplýva, že pokiaľ

je splnená podmienka existencie rovnakého alebo analogického skutkového stavu, je splnený základný
predpoklad na to, aby súd na účel dodržania princípu právnej istoty a predvídateľnosti súdneho
rozhodnutia musel dať na určitú právnu otázku rovnakú odpoveď.

69. Aj súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí poukázal na iné rozhodnutia iných všeobecných súdov

v konaniach o náhradu škody začatých žalobcami ako príslušníkmi Hasičského a záchranného zboru
proti žalovanému z totožných dôvodov, ktoré riešili námietky žalovaného predložené žalovaným aj v
tomto konaní. Aj v týchto iných sporoch bola žalobcom priznaná náhrada nemajetkovej ujmy z dôvodu
nesprávnej transpozícii smernice umožňujúcej vyžadovať od príslušníkov Hasičského a záchranného
zboru výkon štátnej služby nad smernicou stanovený maximálny týždenný pracovný čas 48 hodín,

a všetky námietky žalovaného boli posúdené ako nedôvodné. Preto aj odvolací súd poukazuje na
rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2Co/1/2020 z 19. 11. 2020, sp. zn. 2Co/54/2020 z 03.
12. 2020, a tiež rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15Co/86/2022 z 10. 05. 2023,
sp. zn. 16Co/36/2022 z 23. 03. 2023.

70. Predovšetkým je potrebné si uvedomiť, že výsledkom súdneho konania je autoritatívne rozhodnutie,
podľa ktorého je v sporovom konaní vždy jedna strana sporu úspešná a druhá strana neúspešná.
Súčasťou práva na spravodlivý proces tak nemôže byť právo na to, aby bola procesná strana (žalobca, i
žalovaný) pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa všeobecný súd stotožnil práve s jej právnymi
názormiapredstavami,preberalariadilsaňoupredkladanýmvýkladomvšeobecnezáväznýchprávnych

predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu
hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu
hodnotenia vykonaných dôkazov (IV.ÚS 252/04, I.ÚS 50/04, I.ÚS 98/97, II.ÚS 3/97 a II.ÚS 251/03).
Právo na súdnu ochranu nemožno stotožňovať s procesným úspechom strany sporu, z čoho vyplýva, že
všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom sporových strán, vrátane

ich dôvodov a námietok (porov. sp. zn. II.ÚS 4/94, sp. zn. II.ÚS 3/97, sp. zn. I.ÚS 204/2010).

71. Vzhľadom na uvedené odvolací súd konštatuje, že odvolacie námietky žalovaného nie sú dôvodné
a skutočnosti uvedené v jeho odvolaní neboli spôsobilé spochybniť správnosť skutkových a právnych
záverov, ku ktorým dospel súd prvej inštancie, preto bol rozsudok súdu prvej inštancie v jeho vyhovujúcej

časti podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdený. Keďže súd prvej inštancie rozhodoval o priznaní nároku
na náhradu škody vzniknutej v nemateriálnej sfére na základe vlastnej úvahy, správny je aj jeho výrok
o trovách konania, o ktorých súd prvej inštancie rozhodol priznaním plného úspechu žalobcovi, ktorých
výška bude vyrátaná z priznanej sumy.

72. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 396 ods. 1 CSP a
§255ods.1CSPavodvolacomkonaníúspešnémužalobcovipriznalnároknanáhradutrovodvolacieho
konania v plnom rozsahu proti žalovanému, ktorý v odvolacom konaní úspešný nebol. O výške náhrady
trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

73. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu

treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).