Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 12. marec 2025

Súd: Mestský súd Bratislava IV
Spisová značka: B5-57C/26/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1519202289
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 03. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Filová
ECLI: ECLI:SK:MSBA4:2025:1519202289.8

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Mestský súd Bratislava IV v konaní pred sudkyňou JUDr. Máriou Filovou, v právnej veci žalobcu: H.. Ľ.
V. R. O. T. Y. Í. K. H. , K.. XX.X.XXXX, I. O. U.. Z. XXX/XX, XXX XX P. S., proti žalovanému: Slovenská
republika - Národný bezpečnostný úrad, so sídlom Budatínska 30, 851 06 Bratislava, o nemajetkovú
ujmu vo výške 24.000,-€, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi 3.000,-€, do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto

rozsudku.
II. Vo zvyšku súd žalobu z a m i e t a .
III. Súd n e p r i z n á v a žalovanému náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1.Žalobou podanou na súd dňa 3.6.2019 sa žalobca domáhal, aby súd zaviazal žalovaného na splnenie
povinnosti zaplatiť žalobcovi 39.356,69€ spolu s príslušenstvom - 5% ročným úrokom z omeškania zo
žalovanej istiny od 8.5.2019 do zaplatenia, titulom náhrady škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verenej moci a o zmene niektorých zákonov. Žalobca

svoj požadovaný nárok skutkovo odôvodil tým, že od roku 2004 do 30.6.2016 nepretržite pôsobil v
Policajnom zbore SR na pozícii vyšetrovateľ oddelenia vyšetrovania odboru ekonomickej kriminality
úradu justičnej a kriminálnej polície OR PZ v Dolnom Kubíne (vymenovaný do funkcie vyšetrovateľa
bol personálnym rozkazom Ministra vnútra SR č. 388 zo dňa 29.9.2004). V roku 2005 bolo žalobcovi
v súvislosti s plnením služobných úloh na pozícii vyšetrovateľa po vykonaní bezpečnostnej previerky
udelené osvedčenie o bezpečnostnej spoľahlivosti s platnosťou v zmysle osobitného zákona na 10

rokov, na základe ktorého sa žalobca mohol oboznamovať s utajovanými skutočnosťami v kategórii
„Dôverné“. Po uplynutí obdobia platnosti osvedčenia o bezpečnostnej spoľahlivosti začal NBÚ v roku
2015 nové konanie o bezpečnostnej spoľahlivosti žalobcu. Rozhodnutím Národného bezpečnostného
úradu č. SP-PB-129-33/2015-Ž-23788 zo dňa 7.9.2015 bol žalobca označený za osobu, ktorá vedome
spolupracovala s ustanovenými štruktúrami bývalej Štátnej bezpečnosti podľa prílohy č. 1 bod 31.
zákona č. 215/2004 Z.z. a bolo rozhodnuté, že žalobca nespĺňa predpoklad bezpečnostnej spoľahlivosti
navznikoprávnenianaoboznamovaniesasutajovanýmiskutočnosťami.ProtirozhodnutiuNBÚžalobca

podal odvolanie, o ktorom rozhodol Výbor NRSR na preskúmavanie rozhodnutí NBÚ rozhodnutím č.
CRD-1944-3/2015-VPRNBU zo dňa 3.12.2015 tak, že odvolanie žalobcu zamietol. Proti rozhodnutiu
Výboru NRSR podal žalobca žalobu na preskúmanie zákonnosti tohto rozhodnutia, poukázal na
nezákonnosť vydaných rozhodnutí NBÚ a Výboru NR SR, nakoľko tieto nerešpektovali existujúcu
zákonnú úpravu ani judikatúru Ústavného súdu SR v otázkach zisťovania bezpečnostnej spoľahlivosti.
Rozhodnutia NBÚ a Výboru NR SR vychádzali so spisu, ktorý bol na žalobcu vedený v kategórii

dôverník a nachádzali sa tam len dve písomnosti a to návrh na získanie dôverníka ( z dôvodu, že
žalobca prejavil záujem pracovať vo vojenskej kontrarozviedke) a záverečná správa, kde je jasne
uvedené, že žalobca odmietol spoluprácu. Pri previerke vykonanej v roku 2005 o týchto skutočnostiachmali vedomosť a tieto skutočnosti boli zohľadňované už pri previerke v r. 2005, z nepochopiteľných
dôvodov však v roku 2015 nebola žalobcovi udelená bezpečnostná previerka, a to napriek tomu, že
od udelenia predchádzajúcej previerky neboli zistené žiadne nové skutočnosti, žalobca ani v minulosti

neplnil žiadne úlohy, ani mu žiadne úlohy neboli ukladané a že pojem spolupráca musí byť preukázaný.
NBÚ a následne aj Výbor NR SR konali nezákonne napriek tomu, že musel mať vedomosť o tom, že
podľa nálezu ÚS ČSFR Pl. ÚS 1/92 zo dňa 26.11.1992 „....Evidencia občana v materiáloch Štátnej
bezpečnosti (v citovaných kategóriách: dôverník, kandidát tajnej spolupráce alebo tajný spolupracovník)
má iba podmienený charakter. Neosvedčuje vedomú spoluprácu, ale iba vyjadruje zámer osobu do

budúcnosti získať pre vedomú spoluprácu.“. Na podklade podanej žaloby žalobcu Najvyšší súd SR
rozsudkom sp. zn. 5Sž/2/2016 zo dňa 10.4.2018 v spojení s opravným uznesením zo dňa 5.6.2018
zrušil rozhodnutie Výboru NR SR ako aj zrušil rozhodnutie NBÚ a vec vrátil Výboru NRSR na ďalšie
konanie, NS SR uvedeným rozsudkom zrušil rozhodnutie Výboru NR SR ako aj rozhodnutie NBÚ ako
rozhodnutia nezákonné. Na základe rozsudku NS SR po zrušení napadnutých rozhodnutí bolo žalobcovi
vydané osvedčenie NBÚ č. SP-PB-2010/2018-Ž na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami

podľa osobitného zákona na stupeň utajenia „Dôverné“, ktoré bolo žalobcovi doručené dňa 12.9.2018. V
dôsledku vydania nezákonných rozhodnutí NBÚ a Výboru NR SR bol žalobca služobne preložený, a to
personálnym rozkazom riaditeľa KRPZ č. 276 zo 17.6.2016, ktorým bol žalobca z pozície vyšetrovateľa
odvolaný dňom 30.6.2016 a degradovaný z funkcie vyšetrovateľ do funkcie referent skupiny fyzickej
ochrany objektov a zaradený do 1. platovej triedy. Z odôvodnenia rozhodnutia o preložení je zrejmé, že

žalobca bol preložený na inú funkciu len a výlučne na základe rozhodnutia NBÚ č. SP-PB-129-33/2015-
Ž-23788 zo dňa 7.9.2015 z dôvodu, že podľa tohto rozhodnutia nie je oprávnený na oboznamovanie
sa s utajovanými skutočnosťami stupňa „Dôverné“, ktorý sa vyžaduje na výkon doterajšej funkcie.
Rozhodnutie o preložení žalobcu na funkciu referent bolo vydané bez súhlasu žalobcu, odporovalo
ustanoveniam § 35 ods. 6 zákona č. 73/1998 Z.z. (policajta možno previesť na inú funkciu v tom istom

mieste výkonu štátnej služby alebo preložiť na inú funkciu v inom mieste výkonu štátnej služby alebo v
inom služobnom úrade na vlastnú žiadosť alebo s jeho písomným súhlasom) ako aj odporovalo čl. II,
ods. 2 a ods. 3 Ústavy SR (Štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu
a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno
nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá). Z dôvodu nezákonného preloženia na miesto a funkciu, s

ktorým žalobca nesúhlasil, teda v príčinnej súvislosti s preložením na tabuľkové miesto referenta (PT1)
skupiny fyzickej ochrany objektov oddelenia ochrany objektov KR PZ v Žiline bol žalobca nútený podať
žiadosť o uvoľnenie podľa § 191 ods.1 zákona č.73/1998 Z.z. zo služobného pomeru a jeho služobný
pomer skončil dňom 30.6.2016. Inú možnosť žalobca nemal, nakoľko personálny rozkaz o preložení je
vykonateľný bez ohľadu na odvolanie, teda buď by žalobca musel nastúpiť na uvedené miesto napriek

tomu, že s týmto výslovne nesúhlasil. Jediná možnosť ako nenastúpiť na uvedené miesto bolo podať
žiadosť o uvoľnenie, kde priamo do žiadosti o uvoľnenie žalobca uviedol: „....Z uvedených dôvodov,
teda v príčinnej súvislosti s mojím preložením, na tabuľkové miesto referenta (PT1) skupiny fyzickej
ochrany objektov oddelenia ochrany objektov KR PZ v Žiline som bol nútený podať žiadosť o uvoľnenie
podľa § 191 ods.1 zákona č.73/1998 Z.z.“ . Proti rozhodnutiu o preložení podal žalobca odvolanie

a nakoľko odvolací orgán odvolaniu žalobcu nevyhovel, proti rozhodnutiu o preložení podal žalobca
správnu žalobu, na základe ktorej Najvyšší súd SR rozsudkom č. 5Sžk/17/2017 zo dňa 22.11.2018
rozhodnutie o preložení zrušil. Vyššie uvedené rozhodnutia spája jednoznačná príčinná súvislosť, kde
bez nezákonných rozhodnutí Výboru NR SR a rozhodnutia NBÚ by nebol vydaný personálny rozkaz
riaditeľa KR PZ Žilina č. 276 o preložení.

2. Žalobca uviedol, že podmienkou vzniku zodpovednosti štátu za spôsobenú škodu je kumulatívne
splnenie predpokladov, ktorými sú:
a/ nezákonné rozhodnutie
b/ vznik škody

c/ príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody.
a/K nezákonnému rozhodnutiu poukázal žalobca na to, že NS SR zrušil rozhodnutie NBÚ ako aj
rozhodnutie Výboru NR SR z dôvodu ich nezákonnosti, čím je naplnená uvedená podmienka a žalobcovi
vznikol nárok na náhradu škody podľa § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. Následne po zrušujúcom
rozhodnutí NS SR bola žalobcovi bezpečnostná previerka udelená, a to osvedčením NBÚ zo 2.8.2018,

ktoré bolo žalobcovi doručené 12.9.2018, čo tiež preukazuje absolútnu nedôvodnosť a nezákonnosť
pôvodného rozhodnutia NBÚ a Výboru NR SR o bezpečnostnej nespoľahlivosti žalobcu.
b/ Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný
predpis neustanovuje inak a podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v prípade, ak iba samotnékonštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v
peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Žalobca si v konaní uplatňoval nárok na náhradu ušlého

zisku a nemajetkovej ujmy v peniazoch, a to nasledovne:
Ušlý zisk/ušlá mzda: V príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím NBÚ a Výboru NRSR bol
žalobca odvolaný z funkcie vyšetrovateľa a preložený od 1.7.2016 do najnižšej funkcie referent ochrany
objektov so zaradením do 1. platovej triedy, v dôsledku čoho bol žalobca nútený požiadať o uvoľnenie
zo služobného pomeru od 1.7.2016. V čase pred preložením na funkciu referent, teda na pozícii

vyšetrovateľa, bol priemerný čistý mesačný príjem žalobcu (služobný plat) 1.167,-€ (výplatné pásky
01/2016-03/2016). Po skončení služobného pomeru bol od 1.7.2016 žalobcovi priznaný výsluhový
dôchodok vo výške 469,31€, ktorý sa valorizáciou v nasledujúcich rokoch mierne zvyšoval. Počas
obdobia trvania nezákonného stavu sa žalobcovi nedarilo nájsť si adekvátnu prácu, resp. v období od
1.7.2016 do 30.9.2018 bol žalobca zamestnaný krátkodobo v spoločnosti JTD GROUP s.r.o. na dohodu
v mesiacoch júl, august 2017 (príjem 27,08 €), následne v spoločnosti Pro.Se.T. s.r.o. od 12.9.2017 do

29.3.2018 s čistým príjmom za jednotlivé mesiace tak, ako je uvedený v tabuľke výpočtu ušlej mzdy
v prílohe. Ušlá mzda žalobcu za obdobie od 07/2016 do 08/2018 kedy trvalo porušenie zákonnosti až
do obnovenia previerky predstavuje rozdiel medzi predpokladaným čistým príjmom dosahovaným pred
vydaním nezákonného rozhodnutia a sumou poberaného výsluhového dôchodku resp. súčtom súm
poberaného dôchodku a mzdy zo zamestnania. Tento rozdiel predstavoval za obdobie od 07/2016 do

08/2018 sumu 15.356,69€.
Nemajetková ujma v peniazoch: Zásah do práv žalobcu nezákonnými rozhodnutiami bol rozsiahly a to
tak vo sfére pracovnej, ako aj v súkromnom, rodinnom a spoločenskom živote a žalobca nezákonnými
rozhodnutiami utrpel ujmu, pri ktorej konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením
a odôvodnená je požiadavka náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Žalobca v príčinnej súvislosti s

vydaním nezákonných rozhodnutí prišiel o prácu na pozícii vyšetrovateľa PZ a následne aj o prácu v
policajnom zbore. Pozícia vyšetrovateľa je
prácou, na ktorú sú kladené vysoké nároky tak po odbornej stránke ako aj nároky na osobnostné
vlastnosti vyšetrovateľov. Podľa posledného služobného hodnotenia patril žalobca k najlepším
vyšetrovateľom na oddelení a boli mu prideľované náročnejšie prípady. Počas celej kariéry v policajnom

zbore žalobca nebol nikdy disciplinárne riešený, naopak, viackrát bol za plnenie pracovných povinností
odmenený. Strata pracovnej pozície znamenala pre žalobcu nielen stratu zamestnania a teda
ekonomickú istotu, ale stratu pracovného uplatnenia a naplnenia svojich dlhoročných profesných
skúseností ako aj stratu adekvátneho zabezpečenia rodiny a s tým spojenú obavu o budúcnosť. Zo dňa
na deň sa žalobca stal z odborníka nezamestnaným resp. z hľadiska pracovných možností v podstate

neuplatniteľným na trhu práce vzhľadom na dovtedajšie pracovné skúsenosti a zaradenie. Uvedená
skutočnosť sa výrazne negatívne odrazila aj na jeho súkromnom, rodinnom a spoločenskom živote,
pričom uvedené platí o to viac, že príčinou bola tak citlivá otázka, akou je vedomá spolupráca so
štruktúrami bývalej Štátnej bezpečnosti, čo na žalobcu tak v kruhu jeho kolegov, priateľov a známych
vrhalo tieň podozrenia a špekulácii, hoci aj nevyslovených. Žalobca sa nevedel vysporiadať s uvedenými

skutočnosťami, veľmi sa kvôli záverom NBÚ a Výboru NRSR vysloveným na jeho adresu trápil, nemohol
v noci spávať, neustále sa budil. Žalobca bol spoločenský a otvorený typ, úspešný v práci, ktorá ho
napĺňala profesne aj ľudsky, mal svoje záľuby a okruh priateľov. Po týchto udalostiach sa však čoraz viac
uzatváral do seba, psychicky to ťažko znášal, prestal sa stretávať s bývalými kolegami, nezúčastňoval
sa spoločných podujatí, nakoľko sa mu tým obnovovali spomienky na skutočnosti, ktorými prechádzal.

Vzhľadom na tieto udalosti sa celkom vzdal spoločenského života. Uvedenými zmenami trpela aj rodina
žalobcu, jeho manželka a maloletý syn, s ktorými žil v spoločnej domácnosti a ktorí mu však nijako
nedokázali pomôcť, pričom s pribúdajúcim časom aj blízki prestávali veriť, že sa situácia obráti v jeho
prospech a že nezákonné rozhodnutia budú zrušené. Žalobca sa cítil nespravodlivo a nedôvodne
ponížený, rozhodnutie NBÚ ako aj Výboru NRSR znamenalo negatívny zásah do jeho povesti. Žalobca

sa snažil zmieriť s tým, že musí počkať na rozhodnutie súdu, po vyše roku a pol, v septembri 2017
sa zamestnal ako vodič, čo však nezodpovedalo jeho odbornosti a skúsenostiam, a ani finančne táto
práca nemohla naplniť očakávania žalobcu. Vzhľadom na uvedený zásah do osobnostných práv je
žalobca presvedčený o opodstatnenosti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, a to v sume
55 000,- € zohľadňujúc kritériá § 17 ods. 3 písm. a) až d) zák. č. 514/2003 Z.z.. Uplatnená suma je

určená s ohľadom na dĺžku trvania nezákonného zásahu do práv žalobcu (7.9.2015 - 12.9.2018), s
ohľadom na charakter a závažnosť tohto zásahu (zásah sa prejavil vo všetkých sférach života žalobcu,
trvalo negatívne ovplyvnil jeho profesné uplatnenie a rodinný aj spoločenský život), s ohľadom na osobu
žalobcu, jeho predchádzajúci pracovný aj súkromný život ako aj s ohľadom na rozhodovaciu prax súdovv obdobných prípadoch. Keďže však ustanovenie § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. v účinnom
znení obsahuje limitáciu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, domáha sa žalobca priznania časti
nemajetkovej ujmy vo výške 24.000,- €, ktorá zodpovedá maximálnej výške určenej podľa § 13zákona č.

274/2017 Z.z. ako 50 násobok aktuálnej minimálnej mzdy 480,-€. Vo vzťahu k výške uplatneného nároku
na náhradu nemajetkovej ujmy, poukázal žalobca napr. na rozsudok KS Bratislava sp. zn. 14Co/34/2015
zo dňa 21.06.2016, ktorým súd v skutkovo podobnom prípade priznal náhradu nemajetkovej ujmy
vo výške 53.110,27€ (nakoľko v tom čase nebol viazaný limitáciou výšky obsiahnutou v § 17 ods.
4 zák. č. 514/2003 Z.z.). a poukázal na rozhodnutia vo veci Winkler proti Slovenskej republike, z

ktorého možno odvodiť sumu spôsobenej nemajetkovej ujmy za 1 deň nezákonného rozhodnutia. V
danom prípade Ústavný súd nálezom zo dňa 6.12.2006 sp. zn. III. ÚS 147/06-48 dospel k záveru, že
v určitom časovom období bola väzba sťažovateľa nezákonná. Jednalo sa obdobie medzi 26. májom
2005 a 15. novembrom 2005, pričom väzba bola nezákonná nie z hmotnoprávnych dôvodov, ale z
dôvodov procesných, keďže okresný súd nevydal rozhodnutie o predĺžení sťažovateľovej väzby. Na
základe uvedenej skutočnosti potom ústavný sud priznal sťažovateľovi nemajetkovú ujmu vo výške

1.970,- € a neskôr ESĽP rozsudkom zo dňa 17.7.2012 priznal sťažovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy
8.000,-€, teda celkom 9.700,-€ za 173 dní. V rozhodnutí ESĽP neskúmal, akej ujmy sa poškodenému
dostalo v pracovnom živote, rodinnom, spoločenskom a pod. Uvedená náhrada nemajetkovej ujmy bola
sťažovateľovi priznaná napriek tomu, že v danom prípade bol neskôr sťažovateľ za skutky, pre ktoré
bol vo väzbe, aj právoplatne uznaný za vinného a odsúdený rozsudkom OS Považská Bystrica zo dňa

15. novembra 2005 pod č. k. 1 T 111/05-643, k úhrnnému nepodmienečnému trestu odňatia slobody
vo výške 2 roky. Z uvedených skutočností je možné teda odvodiť základnú sumu nemajetkovej ujmy za
deň trvania nezákonného stavu/nezákonného rozhodnutia vo výške 57,- €. U žalobcu trval nezákonný
stav, t.j. obdobie od vydania nezákonného rozhodnutia NBÚ až do právoplatného zrušenia nezákonných
rozhodnutí, teda od 7.9.2015 do 17.5.2018, t.j. celkovo 983 dní (nepočítajúc ďalšie obdobie do vydania

osvedčenia NBÚ o bezpečnostnej spoľahlivosti).
c/Príčinná súvislosť (kauzálny nexus) medzi protiprávnym úkonom (nezákonným rozhodnutím) a
vznikom škody je nevyhnutným predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a znamená, že musí byť medzi
existenciou nezákonného rozhodnutia a vznikom škody daný vzťah príčiny a následku. Vo vzájomnej

súvislosti javov má každý následok niekoľko vzájomne súvisiacich príčin, rovnako tak ako každá
príčina má niekoľko vzájomne súvisiacich následkov. Každá príčina je ďalej následkom iných príčin
a následok príčinou iných následkov. V poradí navzájom súvisiacich príčin, ktoré spôsobujú určitý
následok, nie sú všetky príčiny rovnako významné. Niektoré z nich sú dôležitejšie (hlavné príčiny)
a pre určitý následok rozhodujúce, iné sú menej významné, ale pre určitý následok nutné, ďalšie

sú podružné, pre následok nevýznamné. Posúdenie, ktoré príčiny sú hlavné a ktoré sú podružné, je
vecou hodnotenia všetkých okolností konkrétneho prípadu, pokiaľ je protiprávny úkon jednou z príčin
skutočne vzniknutej škody, a to jednou z hlavných príčin je daná príčinná súvislosť medzi ním a
vzniknutouškodou.(5Cz39/1965NajvyššiehosúduČR).Vposudzovanomprípademedzinezákonnými
rozhodnutiami vznikom škody existuje priama príčinná súvislosť, nakoľko v prípade, ak by konajúci

orgán vo veci zisťovania bezpečnostnej spoľahlivosti konal zákonne, nebola by škoda vznikla, a teda
vydané nezákonné rozhodnutia boli priamou a bezprostrednou príčinou vzniku škody. V prípade, ak by
NBÚ konal zákonne a vydal žalobcovi osvedčenie o bezpečnostnej spoľahlivosti bez toho, aby jeho
vydaniu predchádzali nezákonné rozhodnutia, žalobca by nebol odvolaný z funkcie vyšetrovateľa a jeho
pracovné zaradenie by nebolo ovplyvnené. Nezákonné rozhodnutia boli príčinou následných konaní a

stavu, do ktorého sa žalobca dostal tak v rovine pracovnej ako aj súkromnej a zapríčinili vznik škody,
ktorej náhradu si v tomto konaní žalobca uplatňuje.
Podľa § 15 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné
prerokovanie nároku. Žalobca splnil aj vyššie uvedenú zákonnú povinnosť, žiadosť o predbežné

prerokovanie zo dňa 18.12.2018 adresoval Výboru NRSR na preskúmavanie rozhodnutí NBÚ, ktorý
postúpil žiadosť žalobcu priamo NBÚ. NBÚ ako orgán konajúci v mene štátu oznámil žalobcovi listom
zo dňa 30.4.2019, že nárok považuje za neodôvodnený. Argumenty, ktoré sú uvedené v odpovedi NBÚ
považuje žalobca za čisto účelové a odporujúce skutkovým okolnostiam prípadu. Vzhľadom na všetky
vyššie uvedené skutkové a právne okolnosti žalobca žiadal, aby súd jeho žalobe vyhovel a priznal

žalobcovi nárok na náhradu škody, a to ušlú mzdu vo výške 15.356,69€ a nemajetková ujmu vo výške
24.000,-€, spolu 39.356,69€. Okrem nároku na istinu si žalobca uplatnil v súlade s § 16 ods. 4 zák. č.
514/2003 Z.z. aj nárok na úrok z omeškania 5% p.a., a to odo dňa nasledujúceho po doručení zamietavej
odpovede NBÚ (právnemu zástupcovi bola odpoveď doručená 7.5.2019) do zaplatenia. Žalobca napreukázanie v žalobe tvrdených skutočností predložil nasledovné listinné dôkazy procesného útoku:
personálny rozkaz ministra vnútra SR zo dňa 29.9.2004 č. 388, rozhodnutie NBÚ zo dňa 7.9.2015
Č.:SP-PB-129-33/2015-Ž-23788, rozhodnutie Výboru NR SR na preskúmavanie rozhodnutí NBÚ zo

dňa 3.12.2015 Č.:CRD-1944-3/2015-VPRNBU, rozsudok NS SR zo dňa 10.4.2017 č.k. 5Sž/2/2016-51
a opravné uznesenie zo dňa 5.6.2018 č.k. 5Sž/2/2016-76, osvedčenie žalobcu vydané dňa 2.8.2018,
personálny rozkaz riaditeľa KR PZ v Žiline zo dňa 17.6.2016 č. 276, personálny rozkaz riaditeľa KR
PZ v Dolnom Kubíne zo dňa 21.6.2016 č. 83, výpočet škody - rozdielu medzi mzdou a dôchodkom za
obdobie 07/2016 - 08/2018, rozhodnutie MV SR zo dňa 10.10.2016 a 1.7.2017 a 1.7.2018, výpočet

výsluhové dôchodku žalobcu, pracovnú zmluvu žalobcu zo dňa 11.9.2017, zápočtový list žalobcu zo
dňa 11.4.2018, potvrdenie zdaniteľných príjmoch fyzickej osoby - žalobcu zo dňa 16.1.2018, potvrdenie
o nemocenských dávkach vyplatených Sociálnou poisťovňou zo dňa 1.10.2018, žiadosť o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 18.12.2018 adresované NR SR a doručené postúpením
NBÚ, odpoveď NBÚ na žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 30.4.2019,
rozsudok NS SR zo dňa 22.11.2018 sp. zn. 5Sžk/17/2017.

3. Žalovaný v písomnom stanovisku k žalobe uviedol, že žalobu považuje za neopodstatnenú, v
rozpore so skutkovým a právnym stavom a žiadal žalobu zamietnuť. Žalovaný poukázal na základné
predpoklady pre vznik nároku na náhradu škody , ktorými sú nezákonné rozhodnutie pri výkone verejnej
moci, vznik škody alebo ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím a príčinná súvislosť medzi nimi,

ktoré musia byť splnené kumulatívne, z čoho jednoznačne vyplýva, že jedna splnená podmienka
bez existencie splnenia zvyšných dvoch podmienok nemôže v žiadnom prípade zakladať nárok na
náhradu škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. Otázka príčinnej súvislosti medzi rozhodnutím a
vzniknutou škodou musí byť v každom jednotlivom prípade riešená individuálne zistením a zhodnotením
všetkých podstatných okolností a príčin, ktoré viedli k určitému výsledku (následku), a zároveň

zhodnotením týchto okolností jednotlivo a v ich vzájomnej súvislosti. Rozhodnutie žalovaného v súlade
s §26 ods. 2 zákona č. 215/2004 Z.z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je rozhodnutím, ktorým žalovaný konštatuje, že
navrhovaná osoba nespĺňa predpoklady na vznik oprávnenia na oboznamovanie sa s utajovanými
skutočnosťami určitého stupňa utajenia podľa zákona č. 215/2004 Z.z., na základe ktorého žalovaný

ukončí bezpečnostnú previerku navrhovanej osobe pre požadovaný stupeň utajenia. Takéto rozhodnutie
nemožno považovať za rozhodnutie, ktoré by navrhovanej osobe priamo spôsobilo škodu, ale ide o
rozhodnutie, ktoré de facto neumožní konkrétnej osobe oboznamovať sa s utajovanými skutočnosťami
z dôvodu nesplnenia zákonných predpokladov na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami
príslušného stupňa utajenia, čo však nemožno vnímať ako subjektívne právo alebo nárok konkrétnej

osoby. Je potrebné si uvedomiť, že na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami nie je
právny nárok, ale uvedené je možné chápať ako určitú výsadu pre občana SR. Ustanovenia o
ochrane utajovaných skutočností v zákone č. 215/2004 Z.z. a v jeho vykonávajúcich predpisov majú
predovšetkým preventívny charakter a slúžia na elimináciu rizík neoprávnenej manipulácie s nimi,
čím by mohlo dôjsť k vzniku ujmy na chránených záujmoch Slovenskej republiky. Vo vzťahu ku

škode a vykonávaniu funkcie vyšetrovateľa žalovaný uviedol, že zoznam funkcií, pri výkone ktorých
a môžu oprávnené osoby oboznamovať s utajovanými skutočnosťami určuje príslušný vedúci. V
tomto prípade vedúci v zmysle zákona č. 215/2004 Z.z. rozhodol, že na funkciu vyšetrovateľa je
potrebná bezpečnostná previerka II. stupňa („Dôverné“). Nakoľko žalobca nespĺňal predpoklady na
oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami stupňa utajenia „Dôverné“, riaditeľ KR PZ v Žiline

odvolala žalobcu dňom 30.6.2016 z dovtedajšej funkcie vyšetrovateľa a dňom 1.7.2016 ho ustanovil
do funkcie referent skupiny fyzickej ochrany objektov oddelenia ochrany objektov KR PZ v Žiline.
Štátnu službu v uvedenej funkcii však žalobca reálne nevykonával, nakoľko na základe jeho vlastnej
žiadosti bol dňom 30.6.2016 uvoľnený zo služobného pomeru príslušníka PZ. Z uvedeného je zrejmé,
že žalobca odišiel zo služobného pomeru na vlastnú žiadosť a dobrovoľne, pričom funkcia, ktorú

zastával nie je nárokovateľná a ani doživotná. Vzhľadom na uvedené žalovaný považoval nárok
žalobcu na náhradu škody vo forme ušlej mzdy za neodôvodnený, ktorý zároveň nemá ani oporu
v hmotnom práve. Za právne irelevantné žalovaný považoval tvrdenie žalobcu, že bol preložený
na inú funkciu „len a výlučne na základe rozhodnutia NBÚ č. SP-PB-129-33/2015-Ž-23788 zo dňa
7.9.2015 z dôvodu, že podľa tohto rozhodnutia nie je oprávnený na oboznamovanie sa s utajovanými

skutočnosťami stupňa „Dôverné“, ktorý sa vyžaduje na výkon doterajšej funkcie“. Vo všeobecnosti
možno konštatovať, že oprávnenie na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami môže konkrétnej
osobe vzniknúť za splnenia podmienok uvedených v §10 zákona č. 215/2004 Z.z., pričom tieto
predpoklady musí spĺňať počas celej doby platnosti osvedčenia podľa §28 alebo určenia podľa §31.Vydanie osvedčenia na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami nie je iba jedným z jej
nevyhnutných predpokladov, a teda nevydanie osvedčenia žalovaným navrhovanej osobe nemôže byť
samo o sebe jedinou hmotnoprávnou prekážkou na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami,

nakoľko navrhovaná osoba musí spĺňať kumulatívne všetky ostatné zákonné predpoklady. Za sporné
žalovaný považoval aj tvrdenie žalobcu, že v príčinnej súvislosti s vydaním nezákonných rozhodnutí
prišiel o právu a stal sa z odborníka nezamestnaným, resp. neuplatniteľným na trhu práce vzhľadom
na dovtedajšie pracovné skúsenosti a zaradenie. Skutočnosť, že žalobcovi nebolo vydané osvedčenie
na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami neznamená, že bol spôsobilý vykonávať len inú,

menej zodpovednú funkciu v rámci policajného zboru a už vôbec nie je možné stotožniť sa s tvrdením, že
následkom uvedeného žalobca prišiel o prácu v policajnom zbore. Žalovaný poukázal na to, že zoznam
funkcií, pri výkone ktorých sa môžu oprávnené osoby oboznamovať s utajovanými skutočnosťami je v
kompetenciivedúceho,ktorývtomtoprípadeurčil,ženafunkciuvyšetrovateľajepotrebnábezpečnostná
previerka II. stupňa, zároveň je v kompetencii vedúceho zrušiť takéto funkcie alebo zmeniť podmienky
na vykonávanie konkrétnej funkcie vo vzťahu k požadovanému stupňu bezpečnostnej previerky. Z

uvedeného tak vyplýva, že rozhodnutie žalovaného nemôže byť žiadnym spôsobom príčinou alebo
následkom straty práce žalobcu, pričom je potrebné zdôrazniť, že žalobca odišiel z policajného zboru
výlučne na vlastnú žiadosť a nie na základe inej skutočnosti podľa zákona č. 73/1998 Z.z. V tejto
súvislosti je nelogické tvrdenie, že rozhodnutím žalovaného a v jeho príčinnej súvislosti nastala situácia,
že zo žalobcu sa „z odborníka stal nezamestnaným“. Kvalifikačné predpoklady na výkon akejkoľvek

práce sú predsa určované úplne inými kritériami, počnúc od vzdelanostných predpokladov, osobnostnej
charakteristiky až po teoretické a praktické skúsenosti a dávať do akéhokoľvek súvisu nevydanie
osvedčenia na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami určitého stupňa utajenia so stratou
zamestnania a následnej nemožnosti uplatnenia na trhu práce je rozhodne možné považovať za
nelogické, účelové a odporujúce akémukoľvek skutkovému a právnemu stavu. Žalovaný mal za to, že

neexistuje priama súvislosť medzi jeho rozhodnutím, odvolaním žalobcu z príslušnej funkcie, následným
stanovením žalobcu do inej funkcie a vznikom škody, ktorú žalobca požaduje. Je potrebné rozhodne
prihliadať na skutočnosť, že žalobca dobrovoľne odišiel z policajného zboru ku dňu, kedy mal byť
preloženýnainúfunkciu,pričomjehorozhodnutieboloslobodné,jasné,zrozumiteľnéabezakéhokoľvek
nátlaku. Skutočnosť, čo žalobca zotrvá v policajnom zbore nebola závislá na rozhodnutí žalovaného,

t.j. nebola priamo podmienená vydaním rozhodnutia o oprávnení na oboznamovanie sa s utajovanými
skutočnosťami príslušného stupňa utajenia. Žalobca využil svoje právo a na základe vlastnej žiadosti
odišiel z policajného zboru, nemohla mu preto vzniknúť škoda tak, ako uvádza v podanej žalobe. K
žalobcom požadovanej nemajetkovej ujme vo výške 24.000,-€ žalovaný uviedol, že rozhodnutie o
nesplnení predpokladov na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami bolo v súlade so zákonom

doručené žalobcovi do vlastným rúk a vedúcemu, ktorý o vykonanie bezpečnostnej previerky požiadal,
sa výsledok písomne oznámil. V prípade, ak sa o tejto skutočnosti dozvedeli aj iné nepovolané osoby,
nemôže žalobca tvrdiť, že toto bolo spôsobené žalovaným. Žalovaný postupoval plne v súlade s
príslušnými ustanoveniami zákona č. 215/2004 Z.z. a žiadnej inej osobe tieto skutočnosti neoznámil.
Tvrdenia žalobcu v tejto súvislosti je možné považovať za účelové, reálne nepodložené a dôvodne

nepreukázané a nezakladajú predpoklady na uplatnenie nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003
Z.z., žalovaný odmietal v celom rozsahu tvrdenia žalobcu o zásahu do jeho osobnostných práv.

4. Žalobca v replike poukázal na to, že žalovaný postavil obranu proti uplatnenému nároku na
tvrdenej absencii príčinnej súvislosti medzi nezákonnými rozhodnutiami a spôsobenou škodou,

pričom nedostatok príčinnej súvislosti odvodzuje zo skutočnosti, že nezákonné rozhodnutia, ktorými
bol žalobca nezákonne označený za osobu, ktoré nemá oprávnenie oboznamovať sa s utajovanými
skutočnosťami, neboli dôvodom pre skončenie služobného pomeru, nakoľko žalobca odišiel zo
služobného pomeru na vlastnú žiadosť. Takáto interpretácia skutkových okolností je podľa žalobcu
jednoznačne účelová, nakoľko žalovaný vedome opomína fakt, že oprávnenie na oboznamovanie sa

s utajovanými skutočnosťami bolo na tom funkčnom mieste, ktoré zastával žalobca, podmienkou pre
zotrvanie na danom konkrétnom mieste, v zaradení vyšetrovateľa PZ so všetkými z toho vyplývajúcimi
dôsledkami. Žalovaný úplne ignoruje fakt, že práve nezákonné rozhodnutia (ktorých nezákonnosť bola
potvrdená rozhodnutiami súdov) boli základnou a hlavnou príčinou a len a výlučne tieto nezákonné
rozhodnutia vyvolali následok spočívajúci v tom, že žalobca bol nezákonne preložený na miesto, ktoré

znamenalo jeho absolútnu profesionálnu degradáciu (z pozície vyšetrovateľa na pozíciu pracovníka
fyzickej ochrany objektov) a ktorých následkom bola žiadosť žalobcu o uvoľnenie zo služobného pomeru
podaná práve pod nátlakom a nedobrovoľne, v situácii, kedy žalobca nemal de facto inú možnosť. Z
podanej žaloby je zrejmé a dostatočne preukázané, že pokiaľ by žalovaný postupoval zákonne a vydalby osvedčenie v súlade so zákonom, nedošlo by k preloženiu ako ani k následnej donútenej žiadosti
o uvoľnenie zo služobného pomeru. Žalovaný celú svoju obranu postavil na skutočnosti, že žalobca
odišiel zo služobného pomeru na vlastnú žiadosť, avšak žalovaný ignoruje skutočnosti, ktoré žalobcu

donútili žiadosť o uvoľnenie zo služobného pomeru podať. Žalobca opätovne a dôrazne popiera takéto
tvrdenie, nakoľko jeho žiadosť o uvoľnenie zo služobného pomeru nebola dobrovoľná, keďže priamo
do žiadosti o uvoľnenie uviedol nasledovné: „....Z uvedených dôvodov, teda v príčinnej súvislosti s
mojím preložením, na tabuľkové miesto referenta (PT1) skupiny fyzickej ochrany objektov oddelenia
ochrany objektov KR PZ v Žiline som bol nútený podať žiadosť o uvoľnenie podľa § 191 ods.1 zákona

č.73/1998 Z.z.....“. Tento fakt bol zdôraznený aj v žiadosti o predbežné prerokovanie nároku ako aj
v žalobe a nie je zrejmé, z akých podkladov žalovaný vychádzal pri hodnotení a interpretácii tejto
skutočnosti. Žalovaný o svojom vyjadrení poukazuje na to, že oprávnenie na oboznamovanie sa s
utajovanými skutočnosťami môže vzniknúť konkrétnej osobe len za splnenia podmienok podľa § 10
zákona č. 215/2004 Z.z., pričom vydanie osvedčenia nie je jediným predpokladom na oboznamovanie
sa s utajovanými skutočnosťami, ale len jedným z nevyhnutných predpokladov, čím chce spochybniť

skutočnosť, že nezákonné rozhodnutie nebolo jediným prekážkou na oboznamovanie sa s utajovanými
skutočnosťami. Žalobca v tejto súvislosti opätovne zdôraznil, že v zmysle zákona č.215/2004 Z.z.
spĺňal všetky predpoklady pre oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami a ako bolo výslovne
uvedené v personálnom rozkaze o preložení, jediným dôvodom preloženia žalobcu bolo práve vydanie
nezákonného rozhodnutia NBÚ. V dôsledku vydania nezákonných rozhodnutí NBÚ a Výboru NR SR bol

žalobca služobne preložený, a to personálnym rozkazom riaditeľa KRPZ č. 276 zo 17.6.2016, ktorým
bol žalobca z pozície vyšetrovateľa odvolaný dňom 30.6.2016 a degradovaný z funkcie vyšetrovateľ
do funkcie referent skupiny fyzickej ochrany objektov a zaradený do 1. platovej triedy. Z odôvodnenia
rozhodnutia o preložení je zrejmé, že žalobca bol preložený na inú funkciu len a výlučne na základe
rozhodnutia NBÚ č. SP-PB-129-33/2015-Ţ-23788 zo dňa 7.9.2015 z dôvodu, že podľa tohto rozhodnutia

nie je oprávnený na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami stupňa „Dôverné“, ktorý sa
vyžaduje na výkon doterajšej funkcie. Rozhodnutie o preložení žalobcu na funkciu referent bolo vydané
bez súhlasu žalobcu, odporovalo ustanoveniam § 35 ods. 6 zákona č. 73/1998 Z.z. (policajta možno
previesť na inú funkciu v tom istom mieste výkonu štátnej služby alebo preložiť na inú funkciu v inom
mieste výkonu štátnej služby alebo v inom služobnom úrade na vlastnú žiadosť alebo s jeho písomným

súhlasom) ako aj odporovalo čl. II, ods. 2 a ods. 3 Ústavy SR (Štátne orgány môžu konať iba na
základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Každý môže konať, čo
nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá). Z dôvodu
nezákonného preloženia na miesto a funkciu, s ktorým žalobca nesúhlasil, teda v príčinnej súvislosti s
preložením na tabuľkové miesto referenta (PT1) skupiny fyzickej ochrany objektov oddelenia ochrany

objektov KR PZ v Žiline bol žalobca nútený podať žiadosť o uvoľnenie zo služobného pomeru a jeho
služobný pomer skončil dňom 30.6.2016, inú možnosť žalobca nemal, nakoľko personálny rozkaz o
preložení je vykonateľný bez ohľadu na odvolanie, teda žalobca by musel nastúpiť na uvedené miesto,
napriek tomu, že s týmto výslovne nesúhlasil. Jediná možnosť ako nenastúpiť na uvedené miesto bolo
podať žiadosť o uvoľnenie. Zo všetkých uvedených skutočností je príčinná súvislosť jednoznačne

preukázaná, bez nezákonného rozhodnutia NBÚ a následne aj nezákonného rozhodnutia výboru NR
by nedošlo k vydaniu rozkazu o preložení ani k podaniu žiadosti o uvoľnenie zo služobného pomeru.
Pokiaľ ide o tvrdenie žalovaného, že „rozhodnutím úradu nemohla žiadateľovi vzniknúť ani nemajetková
ujma, pretože rozhodnutie úradu bolo doručené iba žiadateľovi do vlastných rúk a výsledok sa písomne
oznámil iba jeho vedúcemu a preto nie je možné akceptovať že takéto rozhodnutie mohlo mať vplyv

na okolie či rodinu žiadateľa“, toto podľa žalobcu vychádza z absolútneho ignorovania faktu, že žiadny
vyšetrovateľ nie je pri svojej práci vo vákuu a práca príslušníkov PZ je prácou, ktorá zahŕňa nepochybne
množstvo kolegov ako aj nadriadených rôzneho stupňa a otázky zaradenia a výkonu práce jednotlivých
vyšetrovateľov sú v rámci pravidelného rozdeľovania úloh známe všetkým zainteresovaným na danom
oddelení. Je absurdné domnievať sa, že tak závažné rozhodnutie, akým nepochybne rozhodnutie o tom,

že žalobca nie je bezpečnostne spoľahlivou osobou, sa nedotklo okolia či rodiny žalobcu, lebo „bolo
doručené len žalobcovi do vlastných rúk...“. Na podklade tohto rozhodnutia sa žalobcovi zničil profesný
život, o bezpečnostnej „nespoľahlivosti“ žalobcu ako príčine jeho odchodu sa rozprávalo a špekulovalo,
tak medzi kolegami ako aj medzi bezprostredne nadriadenými, ktorí danú situáciu riešili, a samozrejme
uvedená situácia sa bytostne dotýkala aj rodiny žalobcu, ktorý ako živiteľ rodiny prišiel o prácu a aj príjem

práve z dôvodu nezákonného rozhodnutia NBÚ, a preto je absurdné tvrdiť, že takéto rozhodnutie nemalo
vplyv na život žalobcu, takéto tvrdenie NBÚ odporuje preukázaným skutkovým okolnostiam prípadu.

5. Súd vo veci vykonal dokazovanie a zistil nasledovný skutkový stav:6. Žalobca do zápisnice súdu uviedol, že vzhľadom na to, že mu nebola udelená previerka zo strany
NBÚ,bolpreradenýnainémiesto,inépracovnézaradenieadoinejplatovejtriedy,nazákladepreloženia
odišiel do civilu, stalo sa tak preto, lebo nemal udelenú previerku. Nesprávnym rozhodnutím NBÚ prišiel

o prácu, čo bolo v priamej príčinnej súvislosti. Od žalovaného požaduje ušlú mzdu ako rozdiel medzi
dôchodkom a mzdou, ktorú poberal, požaduje len čistý rozdiel, nebral do úvahy napr. valorizáciu. Pokiaľ
ide o nemajetkovú ujmu, ťažko sa mu to špecifikuje, vychádzal zo zákonných ustanovení, mal celkovo
zmarený život, prišiel som o prácu, asi 11 rokov pracoval na pozícii vyšetrovateľa. Prišiel o spoločenský
život, poznačilo to jeho rodinný život, prišiel o priateľov, kolektív, mal problém sa s nimi stýkať, celá

situácia trvala niekoľko rokov. Časovo išlo o obdobie od 7.9.2015 do 17.5.2018, celá situácia zasiahla
do jeho rodinného života, trpela jeho rodina, bol podráždený, správal sa nevhodne, mal problémy
psychického rázu, ktoré má doteraz, lekára nevyhľadal. Pokiaľ ide o tvrdenie žalovaného, že išlo
o dobrovoľný odchod, nešlo o dobrovoľný odchod, odchod bol vyslovene z donútenia, jednalo sa o
vyhrážku zo strany zamestnávateľa, ktorý ho preložil na iné miesto bez súhlasu a v rozpore so zákonom,
z dôvodu bezprávnej vyhrážky sa jednalo o neplatný právny úkon, v prípade jeho odchodu do civilu.

Zamestnávateľ ho preradil do prvej platovej triedy, kde by nevládal platiť svoje výdavky, jednalo sa
o bezprávne preloženie. Mal pred preložením so zamestnávateľom viaceré pohovory, zo zákona bola
možnosť, aby zostal na tom istom mieste bez stupňa utajenia, nadriadený má možnosť stupeň utajenia
znížiť, alebo ho mohol preradiť do zálohy, nakoľko nesúhlasil s preložením na miesta, ktoré mu boli
ponúkané. Do civilu musel odisť, bol k tomu donútený, išlo o psychické donútenie, odchod do civilu

nebol dobrovoľný. K preloženiu uviedol, že jeho nadriadený vydal rozkaz, on nedal súhlas na preloženie,
rozkaz nemal odkladný účinok, jediná obrana ako nenastúpiť na miesto, na ktoré bol preložený bolo
podať žiadosť o odchod do civilu. Výšku škody podrobne rozpísal, je daná aj príčinná súvislosť medzi
škodou a nezákonným rozhodnutím. Pri nemajetkovej ujme poukázal na potvrdený rozsudok, išlo o
obvineného policajta, ktorý odišiel do civilu, bola mu prisúdená nemajetková ujma, doplatený rozdiel

medzi platom a dôchodkom.

7. Žalovaný do zápisnice súdu uviedol, že absentujú základné predpoklady na priznanie náhrady
škody, žalobu považuje za nedôvodnú. Pre priznanie nároku žalobcu musia byť splnené tri dôvody a to
nezákonné rozhodnutie, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nimi, v danom prípade je len jeden dôvod

a to prvý, čo konštatoval aj NS SR. Poukázal na to, že nie každé nezákonné rozhodnutie automaticky
vyvoláva stav, kedy vzniká škoda. V prípade žalobcu bol dôsledok nezákonného rozhodnutia taký, že
žalobca nebol oprávnený oboznamovať sa s utajovanými skutočnosťami, podstatné je uviesť jadro a to,
že samotné rozhodnutie nemalo vplyv na odchod žalobcu z policajného zboru, boli prijaté personálne
opatrenia, žalobca bol preradený na pozíciu, kde sa nevyžadovalo oprávnenie oboznamovať sa s

utajovanými skutočnosťami. Žalobca sám z vlastnej vôle aplikoval ustanovenie o odchode so štátneho
služobného policajného zboru, a to uvoľnením zo služobného pomeru, teda sám spôsobil, že prišiel o
svoj príjem, v opačnom prípade by prišiel len o funkciu, nie o príjem. Svojim dobrovoľným odchodom
spôsobil, že sa následky rozhodnutia NBÚ nemohli prejaviť v jeho osobnej sfére, žalobca sám ukončil
služobný pomer, teda nikdy nenastali podmienky na vznik škody, ide o dobrovoľné rozhodnutie žalobcu.

K samotnej škode uviedol, že je nepresne vypočítaná, ak by žalobca naďalej zostal v policajnom zbore
na inej pozícii, možno hovoriť o vzniku škody, no k tomu nedošlo. Žalobca odišiel dobrovoľne a ešte
predtým ako prišlo k preradeniu na inú pozíciu, bol vydaný personálny rozkaz na jeho preradenie, avšak
k jeho realizáciu neprišlo, lebo predtým ako nadobudol účinnosť žalobca sám požiadal o uvoľnenie zo
služobnéhopomeru.Nazákladeuvedenéhosatedasámpripravilomožnosťdomáhaťsanáhradyškody,

lebo z policajného zboru odišiel na vlastnú žiadosť, dobrovoľne. Pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu, túto
považoval za absurdnú z dvoch faktov, a to z dôvodu jej výšky, keď žalobca žiada maximálnu možnú
výšku, čo je v rozpore s rozhodovacou praxou. Žalobca poukazuje na rozhodnutia v iných veciach,
súvisiacich s nezákonnou väzbou, avšak tam sú dôsledky závažnejšie ako v prípade rozhodnutia
NBÚ, kedy bol dotknutý len kariérny postup žalobcu. Je absurdné, aby svoj nárok zdôvodňoval

rozhodnutiami o nezákonnej väzbe. Druhý fakt je ten, že nemajetková ujma musí byť preukázaná,
v danom prípade absentujú konkrétne skutočnosti, nie je uvedené nič, čo by svedčalo o akejkoľvek
ujme, ide len o všeobecné konštatovanie. Za podstatné je treba spomenúť aj to, že samotná žaloba je
vnútorne rozporná, žalobca uvádza, že rozhodnutím NBÚ sa dostal do majetkových problémov, no podľa
vyčíslenia žalobcu po odchode zo služobného pomeru rok nepracoval nikde, a potom pracoval s nižším

zárobkom, na mieste je preto otázka, prečo odišiel do civilu. Žalobca sa sám dostal do ekonomických
problémov, keď odišiel z policajného zboru, nič mu nebránilo zostať, dôsledky ekonomickej situácie
si spôsobil sám, keď odišiel z postu, kde mal garantovaný plat. Je evidentné, že žalobca založil
svoju argumentáciu na neobmedzenej kauzalite, avšak nezákonné rozhodnutie nemá vplyv na všetkynepriame dôsledky, ktoré nie sú bezprostredne týkajúce sa jeho služobného pomeru. Rozhodnutie NBÚ
nemá dosah do vnútorného vzťahu so zamestnávateľom, priamy dôsledok nezákonného rozhodnutia
bol ten, že žalobca nebol oprávnený oboznamovať sa s utajovanými skutočnosťami, tam končí kauzalita.

NBÚ nemôže niesť dôsledky ako preradenie na inú pracovnú pozíciu zo strany Ministerstva vnútra
SR. Dôsledky kauzality pre NBÚ tam nesiahajú, je to vzťah medzi žalobcom a MV SR, voči ktorému
mal prípade podať žalobu. NBÚ nemôže niesť následky za ako tvrdí žalobca nezákonne preradenie,
kompetenčný postup v tomto prípade je plne na zamestnávateľovi žalobcu. Ak žalobca tvrdí, že
jeho zamestnávateľ mal postupovať inak a v zmysle zákona, na toto nemal žiaden vplyv žalovaný,

išlo o vzťah žalobcu a MV SR ako zamestnávateľa, ktorý mal aj iné možnosti v zmysle zákona.
Nezákonné rozhodnutie teda nemohlo donútiť k odchodu žalobcu do civilu, bol to jeho zamestnávateľ
a zodpovednostný vzťah je medzi žalobcom a MV SR. Ak teda zamestnávateľ žalobcu porušil zákon v
prípade preradenia žalobcu na iné miesto, nemôže za to niesť zodpovednosť žalovaný a tiež to nie je v
príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím. Kauzálny nexus musí byť priamym a bezprostredným,
čo v danom prípade nebolo splnené. Poukázal aj rozpor v tvrdení žalobcu, ktorý na jednej strane uvádza,

že nemohol prijať preradenie na inú prácu kvôli nižšiemu zárobku a nemohol by teda splácať svoje
náklady a na druhej strane po odchode do civilu bol rok nezamestnaný a následne vykonával prácu s
nižším zárobkom ako by mal v policajnom zbore.
8. Svedkyňa Andrea Poburíniová, manželka žalobcu, vo svojej výpovedi uviedla, že v roku 2014 alebo
2015 manžela ohovorili, že pracoval pre ŠTB, degradovali ho na vrátnika, potom išiel do výsluhového

dôchodku, veľmi sa ho to dotklo. Bol v depresii, v podstate všetko v domácnosti robila ona, nič nevládal,
ani nájsť si robotu. Nechápe, že jedného dňa môže niekto prísť o zamestnanie, keď si niekto na neho
niečo vymyslí. Manžel bol dobrý policajt, dotklo sa ho to, robil svoju prácu dobre a mal ju rád, bola
pre neho poslaním. Situácia sa prejavila na manželovej psychike, ani nevládal vstať z postele, nikde
nechodil, s nikým sa nestýkal, mal pocit, že každý sa na neho pozerá, že ho vyhodili z práce. V noci

nemohol spávať, nechcel ani jesť, veľmi schudol. Svedkyňa chcela, aby vyhľadali odbornú pomoc,
manžel sa hanbil, nechcel ísť k doktorovi, že má depresiu. Nevyhľadali žiadnu odbornú pomoc, ani
všeobecného lekára ani špecialistu. Manžel nechcel, bolo to ťažké, ani nevie, ako to zvládla. Manžel
neužíval žiadne lieky. Myslí si, že to zvládol len preto, lebo je veľmi silný, predtým bol vojak. Na otázku,
žalovaného, že v žalobe žalobca uviedol, že stav mal dopad aj na známych, či vie o tom, ako sa

okolie dozvedelo o dôvodoch, pre ktoré nedostal žalobca bezpečnostnú previerku, nakoľko samotné
rozhodnutie s uvedením dôvodov sa doručovalo len žalobcovi, zamestnávateľ dostal len oznámenie,
že nedostal bezpečnostnú previerku bez uvedenia dôvodov, svedkyňa uviedla, že nevie povedať, určite
to vedeli všetci na polícii, nevie, či aj dôvody vedeli, pre ktoré nedostal previerku, nevie, ako to mohlo
dozvedieť okolie. Ona nemá konkrétnu skúsenosť o negatívnej reakcii okolia v súvislosti s jej manželom

a s tým, že nedostal bezpečnostnú previerku. Žalobca na doplnenie výpovede svedkyne uviedol, že on
sám svojej nadriadenej povedal dôvody, pre ktoré nedostal bezpečnostnú previerku.
9. Po zistení skutkového stavu súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 27.9.2023, č.k.
B5-57C/26/2019-139 žalobu zamietol a nepriznal žalovanému náhradu trov konania.
10. Proti rozsudku uvedenému v bode 9 podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý

žiadal aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na nové konanie
a rozhodnutie s tým, že mu prizná nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Žalobca namietal,
že súd prvej inštancie sa vo svojom rozhodnutí nevysporiadal s predbežnou otázkou, a to či preloženie
bolo v súlade so zákonom (§ 35 ods. 6 zákona č. 73/1998 Z. z.) a či nebolo vydanie rozkazu o preložení
bezprávnou vyhrážkou, psychickým donútením. O tom, že žiadosť podal z donútenia svedčia viaceré

skutočnosti. Žalobca poukázal na chronológiu, ktorá sa týkala vydania nezákonného rozhodnutia a za
stav,žeodišielplnezodpovedážalovaný,pretožebezjehorozhodnutiabynadriadenýnebolvydalrozkaz
o preložení. Čo sa týka nemajetkovej ujmy zastal názor, že dostatočným spôsobom popísal ako k nej
došlo, s čím sa súd nevysporiadal, znova vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia, že odišiel
sám. Uviedol, že poukázal na obdobný prípad a to na rozsudok KS Bratislava sp. zn. 14Co/34/2015

zo dňa 21.06.2016, ktorým súd v skutkovo podobnom prípade priznal náhradu nemajetkovej ujmy vo
výške 53.110,27€. Podľa názoru žalobcu došlo k porušeniu C.s.p. a to článok II, ods.3 , pretože súd
neodôvodnil, prečo nepovažoval tento prípad za podobný (v tomto prípade nezákonne obvinili policajta,
totorozhodnutieboloneskôrzrušenésúdom,bolamupriznanánemajetkováujma,čosatýkamajetkovej
ujmy, táto mu nebola priznaná, nakoľko podal žiadosť dobrovoľne). Zároveň sa súd nevysporiadal s

nemajetkovou ujmou za dĺžku konania. Ak ide o samotnú dĺžku konania, za túto môže priamo žalovaný
za obdobie od vydania nezákonného rozhodnutia NBÚ SPPB-129-33/2015-Ž-23788 zo dňa 7.9.2015 až
doprávoplatnostivydaniarozhodnutiaNBU12.9.2018,tedapribližne3roky.ZrozhodovacejpraxeESĽP
(pri výške nemajetkovej ujmy žalobca vychádzal z rozhodnutia ESĽP Bubláková v. SLOVAKIA 17763/07rozhodnutie 15.2.2011), kde nemajetková ujma za dĺžku konania predstavovala 4.300,- € za obdobie 4
rokya5mesiacov,tedapribližne1.000,-€zarok,podľauvedenéhosiuplatňuježalobcavočižalovanému
za dĺžku konania 3.000,- €. Čo sa týka nemajetkovej ujmy, žalobca popísal ako stratil prácu vplyvom

nezákonného rozhodnutia žalovaného a jasným spôsobom popísal ako ho to zasiahlo v súkromnom
živote, že sa prestal stretávať s kolegami , prestal sa zúčastňovať na spoločenskom živote, ako ho to
zasiahlo v súkromnom živote ako aj závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom
uplatnení. Súd tieto skutočnosti nezobral do úvahy, pričom žalovaný neuplatnil žiadny dôkaz na popretí
tvrdení žalobcu, žalovaný neuviedol žiadneho svedka, listinné dôkazy, posudky, ktoré by popreli tvrdenia

žalovaného. Čo sa týka argumentácie, že jeho rozhodnutie nebolo doručované nikomu, iba žalobcovi,
táto argumentácia neuspeje, lebo na základe rozhodnutia žalovaného bol žalobca preložený (teda že
mu nebola udelená previerka).
11. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý v plnom rozsahu zotrval na obsahu svojich vyjadrení
a zhrnul dôvody, pre ktoré považuje žalobu a v nej uplatnené nároky za nedôvodné. Dôsledky
nezákonného rozhodnutia sa v majetkovej ani osobnej sfére žalobcu žiadnym spôsobom nerozvinuli,

nakoľko žalobca sám požiadal o uvoľnenie zo služobného pomeru, a to ešte predtým, ako právne
účinky spojené s nezákonným rozhodnutím mohli vyvolať u žalobcu vznik škody. Žalobca až do
momentu svojho uvoľnenia zo služobného pomeru príslušníka PZ zostával na nezmenenej pozícii
vyšetrovateľa PZ, a teda žiadna škoda na služobnom plate žalobcovi nevznikala. K hypotetickému
vzniku škody, rovnajúcej sa rozdielu v plate, by prišlo až dňom 1.7.2016, kedy mal byť žalobca

preložený na inú (menej platenú) funkciu. Ani v tomto prípade však k reálnemu vzniku škody neprišlo,
nakoľko žalobca ešte pred samotným nástupom do novej funkcie požiadal o uvoľnenie zo služobného
pomeru dňom 30.06.2016. Zákon č. 514/2003 Z. z. z hľadiska podmienok na priznanie nároku
na náhradu škody vyžaduje reálny (skutočný, preukázaný) vznik škody. Nepostačuje, ak škoda len
hrozila. V žiadnom prípade tiež neobstojí argumentácia žalobcu, že v dôsledku vydania nezákonného

rozhodnutia žalovaného bol „donútený“ odísť zo služobného pomeru príslušníka PZ. Rozhodnutie
žalovaného o neudelení bezpečnostnej previerky teda nemohlo mať vplyv na ukončenie služobného
pomeru žalobcu, ale mohlo mať vplyv výlučne na jeho ustanovenie na inú pozíciu. Kauzálny nexus vo
vzťahu k uvoľneniu zo služobného pomeru teda nemohol byť daný. Samotné uvoľnenie zo služobného
pomeru žalobcu bolo zo strany žalobcu dobrovoľné, nezávislé od rozhodnutia žalovaného o neudelení

bezpečnostnej previerky. Pokiaľ ide o žalobcom uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, tento
je potrebné považovať za nepreukázaný. Žalobca napriek tvrdenému zhoršeniu jeho psychického
zdravia nepredložil v konaní žiadne hodnoverné dôkazy preukazujúce uvedené tvrdenia. Naopak,
vykonaným dokazovaním bolo zistené, že žalobca v relevantnom období nevyhľadal odbornú pomoc
všeobecného alebo špecializovaného lekára a neboli mu predpisované žiadne lieky psychosomatického

charakteru. Pokiaľ ide o žalobcom tvrdené zhoršenie jeho povesti a vplyvu rozhodnutia žalovaného
na jeho rodinu, známych, kolegov a celkovú kvalitu spoločenského života, je potrebné zdôrazniť, že
v zmysle § 26 ods. 4 zákona č. 215/2004 Z. z. sa rozhodnutie o neudelení bezpečnostnej previerky
na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami doručuje výlučne navrhovanej osobe, ktorej sa
bezpečnostná previerka vykonáva. Ak sa iné osoby dozvedeli o týchto dôvodoch, čím došlo k zníženiu

dôstojnosti žalobcu alebo k zhoršeniu jeho rodinného a spoločenského života, stalo sa tak v dôsledku
konaniasamotnéhožalobcuanemožnobraťnazodpovednosťžalovaného.Uvedenúskutočnosťpotvrdil
aj sám žalobca, keď na súdnom pojednávaní uviedol, že dôvody, pre ktoré mu bezpečnostná previerka
nebola udelená, sám oznámil svojim kolegom a nadriadeným v práci. Žalovaný ďalej k odvolacím
dôvodom uviedol, že žalobca založil svoju odvolaciu argumentáciu na skutočnosti, že súd sa v konaní

nezaoberal otázkou jeho preloženia na inú funkciu v Policajnom zbore, t. j. neskúmal, či preloženie
bolo realizované v súlade so zákonom č. 73/1998 Z.z.. Žalovaný poukázal na odôvodnenie súdu prvej
inštancie (odsek 21.), ktoré závery považoval za správne. Procesná stránka preloženia policajta na inú
funkciu je v zmysle zákona č. 73/1998 Z.z. vo výlučnej kompetencii služobného úradu, v danom prípade
Ministerstva vnútra Slovenskej republiky. Ako už bolo uvedené vyššie, jediným dôsledkom vydania

rozhodnutia, ktorým osobe nie je priznaná bezpečnostná previerka na oboznamovanie sa s utajovanými
skutočnosťami, je ten, že takáto osoba sa v zmysle platnej právnej úpravy nemôže oboznamovať s
utajovanými skutočnosťami príslušného stupňa utajenia, a teda nemôže vykonávať funkcie, pre ktoré sa
oboznamovanie s utajovanými skutočnosťami vyžaduje. Samotné personálne opatrenia s tým spojené
je však povinný realizovať služobný úrad, a to spôsobom neodporujúcim zákonu č. 73/1998 Z. z.

Služobnému úradu žalobcu teda nič nebránilo v tom, aby po oboznámení sa s výsledkom bezpečnostnej
previerky žalobcu zákonným spôsobom realizoval svoju personálnu právomoc a žalobcu ustanovil na
takú funkciu, pre ktorú sa bezpečnostná previerka uvedeného stupňa utajenia nevyžaduje. Pokiaľ o
ide o tvrdenie žalobcu, že bol „donútený“ ukončiť služobný pomer, žalovaný opätovne uvádza, ženemožnosť oboznamovať sa s utajovanými skutočnosťami v zmysle zákona č. 73/1998 Z. z. nemá
za následok vznik oprávnenia služobného úradu ukončiť s policajtom služobný pomer, a zároveň ani
nezakladá povinnosť samotného policajta požiadať o uvoľnenie zo služobného pomeru. Žalobcovi teda

nič nebránilo v služobnom pomere zotrvať, a to na pozícii, pre ktorú na bezpečnostná previerka stupňa
utajenia Dôverné nevyžadovala. Žalobca sa rozhodol aplikovať inštitút uvoľnenia zo služobného pomeru
podľa § 191 zákona č. 93/1998 Z. z., a tým svoj služobný pomer na základe vlastnej žiadosti ukončiť.

12. Súd druhej inštancie rozsudkom zo dňa 24.10.2024 č.k. 9Co/21/2024-199 napadnutý rozsudok súdu

prvej inštancie v zamietajúcej časti týkajúcej sa náhrady škody vo výške 15.356,69€ s príslušenstvom
potvrdil a vo zvyšnej časti rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V
potvrdzujúcej časti rozsudku súdu prvej inštancie sa odvolací súd vzhľadom na zistený skutkový stav
súdom prvej inštancie stotožnil zo závermi súdu prvej inštancie, že v konaní bola preukázaná existencie
nezákonného rozhodnutia č. SP-PB-129-33/2015-Ž-23788 vydaného žalovaným dňa 7.9.2015 o tom,
že žalobca nespĺňa predpoklad bezpečnostnej spoľahlivosti na vznik oprávnenia na oboznamovanie sa

s utajovanými skutočnosťami. Čo sa týka náhrady škody ako ušlej mzdy vo výške 15.356,69€ správne
súd prvej inštancie dospel k záveru o nedôvodnosti žaloby v tejto časti pre absenciu vzniku škody
ako aj absenciu príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a nezákonným rozhodnutím; prijaté právne
závery týkajúce sa absenciu vzniku škody a príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a nezákonným
rozhodnutím primerane vysvetlil, že škoda titulom ušlej mzdy nemohla žalobcovi vzniknúť, keďže ešte

pred samotným preradením na menej platenú pozíciu sám požiadal o uvoľnenie zo služobného pomeru.
Rovnako správne uviedol ako dospel k záveru o neexistencii príčinnej súvislosti medzi nezákonným
rozhodnutím žalovaného a vznikom škody keďže preloženie na inú funkciu realizoval služobný úrad
zamestnávateľa žalobcu a nemožno ho pripísať na ťarchu žalovaného, ktorý vydal nezákonného
rozhodnutie. Nie je možné hovoriť ani o priamej príčinnej súvislosti medzi vydaním nezákonného

rozhodnutia a škodou ani z časového hľadiska, keďže nezákonné rozhodnutie vydal žalovaný v
septembri 2015 a žalobca si vzniknutú škodu titulom ušlej mzdy uplatňuje za obdobie od júla 2016 do
augusta 2018 vrátane.

13. Predmetom odvolacieho konania bolo aj nepriznanie nemajetkovej ujmy vo výške 24.000,-€ nakoľko

žalobca považoval zásah do jeho práv nezákonnými rozhodnutiami za rozsiahly a to tak vo sfére
pracovnej, ako aj v súkromnom, rodinnom a spoločenskom živote, keď prišiel o prácu na pozícii
vyšetrovateľa PZ a následne aj o prácu v policajnom zbore. Strata pracovnej pozície preňho znamenala
nielen stratu zamestnania a teda ekonomickú istotu, ale stratu pracovného uplatnenia a naplnenia
svojich dlhoročných profesných skúseností ako aj stratu adekvátneho zabezpečenia rodiny a s tým

spojenú obavu o budúcnosť. Uvedená skutočnosť sa výrazne negatívne odrazila aj na jeho súkromnom,
rodinnom a spoločenskom živote, pričom uvedené platí o to viac, že príčinou bola tak citlivá otázka,
akou je vedomá spolupráca so štruktúrami bývalej Štátnej bezpečnosti, čo na žalobcu tak v kruhu jeho
kolegov, priateľov a známych vrhalo tieň podozrenia a špekulácii, hoci aj nevyslovených. Žalobca bol
spoločenský a otvorený typ, úspešný v práci, ktorá ho napĺňala profesne aj ľudsky, mal svoje záľuby a

okruh priateľov. Po týchto udalostiach sa však čoraz viac uzatváral do seba, psychicky to ťažko znášal,
prestal sa stretávať s bývalými kolegami, nezúčastňoval sa spoločných podujatí, nakoľko sa mu tým
obnovovali spomienky na skutočnosti, ktorými prechádzal a vzhľadom na tieto udalosti sa celkom vzdal
spoločenského života. Uvedenými zmenami trpela aj rodina žalobcu, jeho manželka a maloletý syn, s
ktorými žil v spoločnej domácnosti a ktorí mu však nijako nedokázali pomôcť, pričom s pribúdajúcim

časom aj blízki prestávali veriť, že sa situácia obráti v jeho prospech a že nezákonné rozhodnutia
budú zrušené. Žalobca sa cítil nespravodlivo a nedôvodne ponížený, rozhodnutie NBÚ ako aj Výboru
NR SR znamenalo negatívny zásah do jeho povesti. U žalobcu trval nezákonný stav, t.j. obdobie od
vydania nezákonného rozhodnutia NBÚ až do právoplatného zrušenia nezákonných rozhodnutí, teda
od 7.9.2015 do 17.5.2018, t.j. celkovo 983 dní (nepočítajúc ďalšie obdobie do vydania osvedčenia NBÚ

o bezpečnostnej spoľahlivosti). Odvolací súd konštatoval, že prvoinštančný súd pri posúdení právnej
otázky unesenia dôkazného bremena ako podmienky priznania nároku na náhradu nemajetkovej ujmy
v zmysle § 17 zákona č. 514/2003 Z.z. zaťažil žalobcu neprimerane prísnym dôkazným bremenom
a nepriznanie nulovej náhrady nemajetkovej ujmy nemožno hodnotiť inak ako popretie zmyslu a
účelu odškodnenia poškodených v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.. Žalobca v konaní pred súdom

prvej inštancie preukázal a odôvodnil vznik nemajetkovej ujmy, súdu teda poskytol dostatok takých
relevantných tvrdení, vrátane podmienky ich hodnoverného preukázania, ktoré neodôvodňujú záver
prijatý súdom prvej inštancie o tom, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno. Nemožno preto súhlasiť s
právnym názorom súdu prvej inštancie, že tvrdenia žalobcu o zásahu do jeho osobnostnej sféry boli lenvšeobecné a nepreukázané, neodôvodňujúce priznať mu nárok na náhradu nemajetkovej ujmy čo, i len
čiastočne. Je pravdou, že určenie spravodlivej výšky zadosťučinenia je veľmi zložité; ťažkosti vyplývajú
už zo samotnej podstaty veci - z nutnosti prepočítať nemajetkovú ujmu na peniaze. Zhodnotenie

intenzity ujmy jednotlivca závisí na jedinečných okolnostiach prípadu a je potrebné zaistiť, aby aj
zadosťučineniezanemajetkovúujmuspôsobenúštátombolopriznávanésrešpektomkprincípurovnosti
pred zákonom č. 514/2003 Z.z. a aby sa jednotlivcom v porovnateľných prípadoch dostalo porovnateľnej
ochrany. Toto porovnanie intenzity zásahu (výšky zadosťučinenia) však musí byť vykonané vždy
dôkladne a hlavne preskúmateľne tak, aby z neho bolo dostatočne jasné, ktoré konkrétne okolnosti

porovnávaných prípadov sú podobné a v ktorých naopak súd zistí odlišnosti. V tomto smere odvolací súd
odkazujenaprehľadrozhodovacejčinnostiNSSRtorozhodnutiasp.zn.3Cdo/19/2018,4Cdo/171/2005,
6Cdo/37/2012, 6MCdo/15/2012, 5Cdo/127/2019, 6Cdo/38/2019 v otázke výšky náhrady nemajetkovej
ujmynazáklade§17ods.3,4zákonač.514/2003Z.z.Vzhľadomnasplnenievšetkýchpredpokladovpre
priznanie vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím bude povinnosťou
súdu prvej inštancie zaoberať sa výškou náhrady nemajetkovej ujmy prihliadnuc na ustanovenia § 17

ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. a vyššie uvedené právne závery vychádzajúce z ustálenej súdnej praxe.
V prednávanej veci je potrebné výšku nemajetkovej ujmy v peniazoch určiť s prihliadnutím na okolnosti
citované v ustanovení § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. a to najmä na a) osobu poškodeného,
jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti,
za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d)

závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Súd druhej inštancie sa
vyjadril aj súdnemu rozhodnutiu, na ktoré pri uplatňovanej výške nemajetkovej ujmy žalobca poukázal
a ktorým aj požadovanú výšku odôvodňoval. V prejednávanej veci Krajského súdu Bratislava sp. zn.
14Co/34/2015 bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy žalobcovi z dôvodu nezákonného trestného
stíhania, ktoré malo dôsledky na celú rodinu, súkromný život a spoločenské uplatnenie žalobcu.

Nezákonným rozhodnutím vzhľadom na konečné rozhodnutie súdu, ktorým súd oslobodil obžalovaného
žalobcu (toto nadobudol právoplatnosť dňa 27.02.2007) bolo uznesenie o vznesení obvinenia zo dňa
22.10.2004 a súdy pri posudzovaní náhrady nemajetkovej ujmy aplikovali ustanovenia zákona č.
514/2003 Z.z. platného a účinného do 31.12.2008 (ustanovenia § 17 ods. 3,4 boli účinného 1.1.2009).
Vzhľadom na iné skutkové okolnosti vo veci prejednávanej pod sp. zn. 14Co/34/2015 druhoinštančný

súd konštatoval, že nie je možné závery v tomto rozsudku týkajúce sa výšky náhrady nemajetkovej ujmy
automaticky aplikovať aj na vec žalobcu, keďže žalobca sa domáha zaplatenia náhrady nemajetkovej
ujmyztitulunáhradyškodyspôsobenejprivýkoneverejnejmocianievsúvislostisnezákonnýmtrestným
stíhaním, čo je kardinálny rozdiel.
14. Súd prvej inštancie doplnil dokazovanie výsluchom procesných strán a zistil nasledovné:

15. Žalobca do zápisnice súdu uviedol, že zotrváva na všetkých svojich doterajších vyjadreniach. Časť
ujmy mu vznikla za dobu, kedy vydal žalovaný nové rozhodnutie, ujma mu vznikla v osobnej, pracovnej
oblasti, tiež sa zhoršil jeho zdravotný stav. Má za to, že preukázal ujmu, ktorá mi vznikla. Vychádzal
z obdobného súdneho rozhodnutia, išlo o rozhodnutie, v prípade ktorého nebolo rozhodnutie úradu

nikomu inému doručované a nikto iný sa o tom nemohol dozvedieť, v tom prípade súd nemal pochybnosť
o vzniku ujmy. Žalobca vyslovil názor, že konanie a následok bol približné rovnaký ako v jeho prípade.
Odišiel z práce pod vplyvom okolností, žiadosť o uvoľnenie podal v súvislosti s preradením na miesto,
na ktoré neudelil súhlas, ani si nedal žiadosť. Má podozrenie, že žalovaný nepostupoval v súlade so
zákonom a do previerky vybrali len veci, ktoré sa im hodili, v záverečnej správe kontrarozviedky tiež

uviedli,že odmietolspoluprácu.Trvalnatom,abymubolapriznanánemajetkováujmavovýške24.000,-
€. Žalobca nemal záujem navrhnúť ďalšie osoby, ktoré by svedecky vedeli preukázať, aká ujma mu
vznikla v jednotlivých oblastiach jeho života, žiadal, aby súd vo veci rozhodol.
16. Zástupca žalovaného uviedol, že akceptuje rozhodnutie odvolacieho súdu, poukazuje na judikatúru,
ktorú spomína aj druhoinštančný súd a ktorá sa týkala väzobných vecí, keď je zásah do osobnej slobody,

teda iný chránený záujem, ku ktorému sa v prípade žalobcu skutkovo ani nepribližuje, čo by malo mať
vplyv na posudzovanie požadovanej výšky nemajetkovej ujmy. Žalobca žiada maximálnu výšku a preto
je potrebné to zdokladovať a preukázať z jeho strany. Poukázal na to, že žalobca nemajetkovú ujmu
odôvodňuje zásahom do pracovnej sféry, pričom sám požiadal o uvoľnenie zo služobného pomeru, teda
celá zložka zásahu do pracovnej sféry nie je daná a nemajetková ujma sa takýmto spôsobom nedá

zdôvodňovať. Druhý aspekt uvádzaný žalobcom je údajné zhoršenie rodinného a spoločenského života,
žalobca hovoril o negatívnych reakciách jeho okolia, pričom sám uviedol dôvody, pre ktoré nedostal
bezpečnostnú previerku iným osobám, teda tento aspekt je veľmi oslabený a nemožno ho dávať na
ťarchu žalovanému. Tretia vec, na ktorú sa žalobca odvoláva je zhoršenie jeho psychického stavu,žalobca aj svedkyňa uviedli, že sa trápil, zle spával, obaja potvrdili, že malo ísť o taký zásah, ktorý si
objektívne nevyžadoval odborné vyšetrenie alebo užívanie liekov. Žalobca nevyhľadal odbornú pomoc,
preto žalovaný spochybňuje intenzitu zásahu do psychického stavu žalobcu. Žalovaný žiadal nárok

žalobcu titulom nemajetkovej ujmy zamietnuť a v prípade, ak by súd zvážil, že sú dané predpoklady na
priznanie nemajetkovej ujmy, žiadal, aby bola priznaná v minimálnej výške a nie vo výške požadovanej
žalobcom.
17. Súd prvej inštancie po doplnení dokazovania v zmysle intencií druhoinštančného súdu dospel k
nasledovnému právnemu záveru:

18. Podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy SR každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným
postupom. Uvedeného práva sa však podľa čl. 51 ods. 1 Ústavy možno domáhať len v medziach zákona,
ktorý toto ustanovenie vykonáva, v Slovenskej republike je ním zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení neskorších predpisov.
19. Podľa §17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia

práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.
20. Podľa § 17 ods. 3 zákon č. 514/2003 Z.z. výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa
určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije

a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov,
ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v
spoločenskom uplatnení.

21. Podľa § 17 ods. 4 zákon č. 514/2003 Z.z. výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná podľa odseku

2 nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi
podľa osobitného predpisu.
22. Podľa §6 zákona č. 215/2006 Z.z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi
celková suma odškodnenia poskytnutá podľa tohto zákona nesmie presiahnuť päťdesiatnásobok
minimálnej mzdy.

23. Ústavnoprávny základ nároku jednotlivca na náhradu škody spôsobenú nesprávnym úradným
postupom súdu je potrebné hľadať aj v princípoch materiálneho právneho štátu. Ak má byť štát
považovaný na právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie alebo opomenutie svojich
orgánov, ktorými zasahujú do základných práv jednotlivca. Pri posudzovaní oprávnenosti požadovanej
výšky nemajetkovej ujmy je nevyhnutné vychádzať z osobitných okolností veci, primeranosť výšky

nemajetkovej ujmy musí zohľadňovať všetky osobitné okolnosti daného prípadu. Rovnako nie je možné
mechanicky prevziať závery rozhodovacej praxe súdov iných štátov či Európskeho súdu pre ľudské
práva, a to najmä s ohľadom na odlišnosť životnej úrovne v jednotlivých štátoch, ktorá musí byť rovnako
zohľadnená.
24.Peňažnásatisfakciajeslovenskýmzákonodarcomvnímanáakosatisfakciasubsidiárna,nastupujúca

až v prípade, že samotné konštatovanie porušenia alebo opomenutia práva nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Pri aplikácii tohto
princípu je súd okrem iného limitovaný čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
garantujúcim každému účinný prostriedok nápravy aj v prípade, keď sa porušenia dopustili osoby pri
plnení úradných povinností. Súd mal v konaní preukázané a medzi procesnými stranami nebolo sporné,

že v dôsledku pochybenia žalovaného, ktorý vydal nezákonné rozhodnutie č. SP-PB-129-33/2015-
Ž-23788 zo dňa 7.9.2015, ktorým bol žalobca označený za osobu, ktorá vedome spolupracoval
s ustanovenými štruktúrami bývalej Štátnej bezpečnosti a bolo rozhodnuté, že žalobca nespĺňa
predpoklady bezpečnostnej spoľahlivosti na vznik oprávnenia na oboznamovanie sa s utajovanými
skutočnosťami, bol žalobca služobne preložený a degradovaný z dovtedajšej funkcie vyšetrovateľ do

funkcie referent skupiny fyzickej ochrany objektov a bol zaradený do prvej platovej triedy. K porušeniu
práva vydaním nezákonného rozhodnutia žalovaným došlo, ktorú skutočnosť konštatoval aj Najvyšší
súd SR vo svojom rozhodnutí a následne žalovaný vydal osvedčenie NBÚ č. SP-PB-2010/2018-Ž,
doručenížalobcovidňa12.9.2018otom,žežalobcaspĺňaprevierkunaoboznamovaniesasutajovanými
skutočnosťami podľa osobitného zákona na stupeň utajenia „Dôverné“. V pracovnej oblasti nastala

v dôsledku nezákonného rozhodnutia žalovaného negatívna zmena preradením na podstatne menej
platenú a menej kvalifikovanú prácu, bez ohľadu na skutočnosť, že žalobca následne požiadal o
uvoľnenie zo služobného pomeru, na ktoré konanie nepochybne malo preradenie na nižšie platenú
pozíciu vplyv. Žalobcovi vznikla ujma aj v osobnom živote, keď celú situáciu vnímal veľmi citlivo, čo saprejavilo na zhoršení zdravotného stavu žalobcu, najmä z psychickej stránky, ktorú skutočnosť potvrdila
okrem výpovede samotného žalobcu aj jeho manželka, ktorá pociťovala spolu so žalobcom reálny
dopad nezákonného rozhodnutia žalovaného na jeho zdravie a osobnú pohodu žalobcu, ktorý mal

problémy so spánkom, schudol, bol podráždený a depresívny, uzavretý do seba, prestal komunikovať
s okolím. V neposlednom rade je potrebné poukázať aj na dĺžku trvania nezákonného stavu, keď od
vydania nezákonného rozhodnutia do nápravy daného stavu prešlo 983 dní, počas ktorých žalobca
musel dôsledky nezákonného rozhodnutia znášať a zostávať v neistote, či dôjde k adekvátnej náprave.
25. Zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy je dosiahnuť vyváženosť miery ujmy na hodnotách

ľudskej dôstojnosti s konkrétnym finančným vyjadrením, s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej
ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, kritéria sú vecou voľného sudcovského
uváženia, zohľadňujúc všetky detaily a okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu došlo. Náhrada
nemajetkovej ujmy je odlišným nárokom ako nárok na náhradu škody, ujmy vzniknutej ako priamy
dôsledok konkrétneho zásahu do telesnej integrity fyzickej osoby, pri nemajetkovej ujme ide o zásah
do osobnostnej sféry fyzickej osoby, prejavujúci sa vo všetkých oblastiach jej života. Pri rozhodovaní

o náhrade nemajetkovej ujmy súd zohľadňuje konkrétne okolnosti prípadu najmä z hľadiska intenzity,
trvania a rozsahu nepriaznivých následkov vzniknutých žalobcovi vzhľadom na jeho postavenie v rodine
a spoločnosti. Súčasne je potrebné prihliadať k tomu, že táto forma zadosťučinenia je právnym inštitútom
do istej miery výnimočného charakteru, ktorý sa uplatní práve len za splnenia zákonom stanovených
predpokladov, ktoré súčasne musia byť súdu známe a pre daný prípad individualizované. Určujúcim

je predovšetkým zistenie, že v konkrétnom prípade ide o nemajetkovú ujmu vzniknutú v osobnostnej
sfére fyzickej osoby, ktorú táto fyzická osoba objektívne, najmä vzhľadom k povahe, intenzite, trvania a
rozsahu pôsobenia nepriaznivého následku, môže pociťovať a prežívať ako závažnú.
26.Priposudzovaníoprávnenosti požadovanejvýškynemajetkovejujmyžalobcomsúddospelkzáveru,
že uplatňovaná nemajetková ujma vo výške 24.000,-€, zodpovedajúca 50- násobku minimálnej mzdy za

dobu trvania nezákonného zásahu do práv žalobcu (od 7.9.2015 do 12.9.2018), v aktuálnej minimálnej
mzde 480,-€, je neprimerane vysoká vzhľadom na osobnú ujmu vzniknutá žalobcovi v súvislosti s
vydaním nezákonného rozhodnutia. Súd vychádzal z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva,
podľa ktorej najvyššia nemajetková ujma prináleží ochrane práva na život, uvedený súd priznal napr.
v predmete sťažnosti použitia neprimeranej sily pri zadržaní, ktoré spôsobilo smrteľné zranenia pri

zatýkaní nemajetkovú ujmu vo výške 20.000,-€ (vo veci Wasilewska and Kulacka proti Poľsku), v prípade
zabitia štyroch rodinných príslušníkov počas bezpečnostných operácií nemajetkovú ujmu v celkovej
výške 120.000,-€ (vo veci Abuyeva a ďalší proti Rusku), v prípade smrti počas policajného zadržania
nemajetkovú ujmu vo výške 45.000,-€ (vo veci Mižigárová proti Slovensku). V súlade s uvedenou
judikatúrou rozhoduje o výške nemajetkovej ujmy aj Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý napr.

rozsudkom zo dňa 28.10.2010, sp. zn. 2Cdo 154/2010 priznal za smrť dcéry pri dopravnej nehode
rodičom nemajetkovú ujmu 2 x 17.000,-€, rozsudkom zo dňa 30.10.2012, sp. zn. 4Cdo 139/2011 priznal
za smrť chodkyne zrazenej pri dopravnej nehode rodičom 2 x 15.000,-€ a súrodencom 2 x 2.000,-€,
rozsudkomzodňa27.1.2016,sp.zn.1MCdo10/2013zasmrťsynapridopravnejnehodepriznalrodičom
2 x 8.300,-€. Na základe porovnania uvedených príkladov judikatúry a reálnych následkov vydania

nezákonného rozhodnutia žalovaným, sa výška nemajetkovej ujmy uplatnená žalobou, zdala súdu
neprimerane vysoká, nadnesená a neadekvátna. Zohľadňujúc reálny dopad na jednotlivé oblasti života
žalobcu, dĺžku trvania nezákonného stavu a mieru intenzity zásahu do života žalobcu, za primeranú
podľa sudcovskej úvahy súd vyhodnotil nemajetkovú ujmu vo výške 3.000,-€, zodpovedajúca 6,25-
násobku minimálnej mzdy na Slovensku za rok 2017, na zaplatenie ktorej žalovanú procesnú stranu

zaviazal.
27. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa §255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane
náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci a §256 ods. 1 CSP, podľa ktorého ak strana
procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane. Žalujúca procesná
strana bola úspešnou procesnou stranou v konaní na 12,5%, žalovaná na 87,5%, čistý procesný úspech

žalovanej procesnej strany v konaní bol 75%, avšak žalovanej procesnej strane v konaní trovy nevznikli
a ani ich priznanie nepožadovala, preto súd nepriznal žalovanej procesnej strane voči žalobcovi náhradu
trov konania.

Poučenie:Proti rozsudku súdu prvej inštancie je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku
na súde, proti ktorého rozsudku smeruje. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo
rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť

a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,

b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej
inštancie.

Odvolanie podlieha poplatkovej povinnosti v rovnakej výške ako za podanú žalobu.