Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 31. marec 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7Co/86/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1121200524
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Adela Unčovská

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1121200524.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Adely Unčovskej a členiek

senátu JUDr. Mariany Harvancovej a JUDr. Zuzany Kučerovej, v právnej veci žalobcov: 1/ A. B., nar.
XX.XX.XXXX, bytom C. XX, D. a 2/ E. F., nar. X.X.XXXX, bytom C. X, G. C., zastúpených: Advokátska
kancelária JUDr. Jakub Mandelík, s.r.o., IČO: 47 234 318, so sídlom Záhradnícka 51, Bratislava proti
žalovanej: Allianz – Slovenská poisťovňa, a.s., IČO: 00 151 700, so sídlom C. XX, F. o náhradu
nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcov 1/ a 2/ proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa
20.2.2024, č.k. B1-14C/4/2021-87, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutej časti p o t v r d z u j e.

Žalovanej sa proti žalobcom 1/ a 2/ nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej zaplatiť žalobkyni 1/ titulom náhrady
nemajetkovej ujmy sumu 8 000 eur to do 15 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.), uložil žalovanej
zaplatiť žalobkyni 2/ titulom náhrady nemajetkovej ujmy sumu 8 000 eur to do 15 dní od právoplatnosti
rozsudku (výrok II.), žalobkyni 1/ priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanej v rozsahu 100%
(výrok III.), žalobkyni 2/ priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanej v rozsahu 100% (výrok
IV.) a vo zvyšku žalobu zamietol (výrok V.).

2. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil § 11, § 13 ods. 1, 2, 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky
zákonník, § 4 ods. 1, § 4 ods. 2 písm. a), § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom
poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 381/2001 Z.z.“) a vecne tým, že na základe vykonaného
dokazovania dospel k záveru, že žaloba žalobkýň 1/ a 2/ je v časti dôvodná. Konštatoval, že v konaní
medzi stranami sporu nebolo sporné, že motorové vozidlo značky Opel Astra, ktorého vodičom bol vinník

dopravnejnehodydňa12.12.2019,bolovčasedopravnejnehodypovinnezmluvnepoistenéužalovanej.
V konaní bolo tiež nesporné, že vinník dopravnej nehody - vodič H. I., ktorý porušením povinnosti
vodiča dať prednosť chodcovi, ktorý vstúpil na vozovku a prechádza cez priechod pre chodcov, pritom
ho nesmie ohroziť, zavinil dopravnú nehodu. Vodič bol trestným rozkazom Okresného súdu Levice zo
dňa 30.4.2021, sp.zn. 3T/33/2021 právoplatne odsúdený na trest odňatia slobody za prečin usmrtenia.
Uviedol, že tieto skutočnosti vyplývajú z rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11.3.2022,
sp.zn. 22C/41/2020-113 v spojení s rozsudkom Krajského súdu Bratislava zo dňa 31.5.2023, sp.zn.

15Co/66/2022. Súd prvej inštancie uviedol, že z uvedeného jednoznačne vyplýva zodpovednosť vodiča
za vzniknutú dopravnú nehodu ako aj za usmrtenie nebohého I. I., ktorý v čase dopravnej nehody mal
68 rokov. Žalobkyne 1/ a 2/ sa v konaní domáhali priznania náhrady nemajetkovej ujmy v súvislostí s
úmrtím ich otca, ktorý zomrel na následky uvedenej dopravnej nehody dňa 12.12.2019 a svoj nárok siuplatnili u žalovanej podľa § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka v spojení so zákonom č. 381/2001 Z.z.
Prvoinštančný súd konštatoval, že úmrtie otca ako blízkeho rodinného príslušníka zavineným konaním
vodiča J. E. je neoprávneným zásahom do práva pozostalých na súkromný a rodinný život. V konaní

bolo jednoznačne preukázané, aký vrelý vzťah s otcom mali žalobkyne 1/ a 2/, hoci nebol ich biologický
otec, ale odkedy sa ich matka za neho vydala (žalobkyňa 1/ mala 7 rokov), vytvorili rodinu a po celý
život sa o nich staral. Z výpovede žalobkýň tiež vyplynulo, akú prirodzenú autoritu otec požíval, ako ich
rodinne viedol, pomáhal a bol veľkou oporou ako aj inšpiráciou pre ich rodinný, pracovný a súkromný
život.Uviedli,žeboloradosťoutráviťsotcomčasabyťvprítomnostiichotca,ktorýbolveselýapracovitý.

Žalobkyne tiež preukázali, aký intenzívny vzťah mali s otcom, ako ich viedol v živote k úcte aj medzi
súrodencami tým, že nikdy medzi nimi nerobil rozdiely, ako radi s otcom trávili čas spolu so svojimi
rodinami a jeho vnúčatami, pričom všetci sa na neho tešili, aj keď už mali svoje rodiny. Žalobkyne uviedli,
že smrť otca veľmi bolí aj po rokoch a so stratou sa veľmi ťažko vyrovnávali, nemajú komu zavolať, keď
niečo potrebujú, smrťou otca zostalo prázdne miesto a museli sa s tým vyrovnávať každá po svojom.
Prvoinštančný súd uviedol, že smrťou otca došlo u žalobkýň 1/ a 2/ k pretrhnutiu vzájomných citových

väzieb s otcom, ktoré si počas spoločného života v rodine vybudovali a ktoré pestovali vzájomne v
priebehu celého života aj potom, čo odišli zo spoločnej domácnosti a naďalej sa stretávali a trávili čas
spolu s rodinou. Na základe uvedeného súd prvej inštancie priznal žalobkyniam náhradu nemajetkovej
ujmy každej vo výške 8 000 eur. Pri ustálení výšky náhrady vychádzal jednak z predložených dôkazov
v konaní ako aj osobných výpovedí žalobkýň a prihliadol na závažnosť ujmy ako aj intenzity zásahu a

okolností, za ktorých k nemu došlo. Zároveň prihliadol aj na výsledok konania pred Okresným súdom
Bratislava I zo dňa 11.3.2022, sp. zn. 22C/41/2020 v spojení s rozsudkom Krajského súdu Bratislava
zo dňa 31.5.2023, sp. zn. 15Co/66/2022-158, z ktorého vyplýva, že bratovi žalobkýň bola priznaná
suma 8 000 eur a manželke otca bola priznaná suma 10 000 eur. Na základe uvedeného súd prvej
inštancie žalobu vo zvyšku uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy zamietol ako nedôvodnú. O náhrade

trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový
poriadok (ďalej len „C.s.p.“) a priznal žalobkyniam 1/ a 2/ náhradu trov konania voči žalovanej v rozsahu
100% .

3. Proti uvedenému rozhodnutiu v rozsahu výroku V. podali v zákonnej lehote odvolanie žalobkyne

1/ a 2/ z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b) a h) C.s.p., t.j., že súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Namietali nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia, nakoľko jeho
odôvodnenie nespĺňa zákonné, ústavné a ani medzinárodné požiadavky na riadne a presvedčivé

odôvodnenie rozsudku. Mali za to, že prvoinštančný súd sa nevysporiadal s otázkou výšky peňažnej
satisfakcie, pričom jeho povinnosťou bolo dostatočným spôsobom sa vysporiadať s argumentáciou
žalobkýň, aby dôvody pre nepriznanie relutárnej náhrady v nimi požadovanom rozsahu boli jasné,
zrozumiteľné a dostatočne konkrétne. Žalobkyniam nebolo zrejmé, prečo jedinečnosť prejednávanej
veci neumožňovala priznať každej zo žalobkýň peňažnú satisfakciu vo výške 30 000 eur, aby sa

následne rozhodovacej činnosti vytvoril priestor pre priznávanie vyšších odškodnení pri iných (ešte)
závažnejších prípadoch a prečo považoval súd túto sumu za vysokú. Z odôvodnenia napadnutého
rozsudku podľa názoru žalobkýň nie je zrejmé ako sa prvoinštančný súd vysporiadal s rozhodovacou
praxou všeobecných súdov v obdobných veciach, na ktorú poukazovali žalobkyne v priebehu konania
a prečo tieto rozhodnutia nemohli byť podkladom pre posúdenie adekvátnej výšky peňažnej satisfakcie

v predmetnej veci. Žalobkyne ďalej namietali, že z napadnutého rozsudku nevyplýva ako súd prvej
inštancie použil pri rozhodovaní princíp proporcionality, keď porovnával čiastky náhrady nemajetkovej
ujmy v iných prípadoch, nielen v obdobných, ale aj ďalších, kde došlo k zásahu do osobnostných
práv. Rovnako podľa ich názoru nie je zrejmé, aké ďalšie právne významné kritériá vzal prvoinštančný
súd do úvahy pri stanovení výšky náhrady za duševné útrapy spôsobené žalobkyniam za deštrukciu

ich emocionálneho vzťahu s nebohým otcom a za nezvratný zásah do ich súkromného a rodinného
života a ako zohľadnil náhradu priznávanú sekundárnym obetiam na základe iných hmotnoprávnych
predpisov upravujúcich odškodňovanie. O protirečivosti a vnútornej rozporuplnosti napadnutého
rozhodnutia podľa názoru žalobkýň svedčí fakt, že hoci súd prvej inštancie konštatoval, že dokazovaním
vykonaným v predmetnej veci mal súd jednoznačne preukázané, že medzi žalobkyňami a zosnulým

otcom existoval vrelý intenzívny vzťah, súčasne uviedol, že na spravodlivom základe priznal každej zo
žalobkýň nemajetkovú ujmu vo výške 8 000 eur, ktorú zjavne považoval za primeranú. S poukazom
na predložené súdne rozhodnutia priznávajúce náhradu rádovo v desiatkach tisíc eur podľa žalobkýň
nemožno akceptovať záver, podľa ktorého výška náhrady bola žalobkyniam priznaná na spravodlivomzáklade.Žalobkyneneakceptovali záversúduopriznanejvýškenáhrady,ktorýformulovalprvoinštančný
súd na základe arbitrárneho a strohého odkazu na právoplatne skončený spor vedený na Okresnom
súde Bratislava I sp.zn. 22C/41/2020 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave sp.zn.

15Co/66/2022, v ktorom bola bratovi žalobkýň priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 8 000
eur. Namietali, že v napadnutom rozsudku absentuje akákoľvek zmienka o tom, akými úvahami
sa prvoinštančný súd spravoval pri kreovaní záveru o spravodlivosti takto priznanej satisfakcie.
Zdôraznili, že favorizácia inej právoplatne skončenej veci nemá v podmienkach Slovenskej republiky
všeobecnú záväznosť a nemá v nepublikovanej podobe v Zbierke stanovísk a rozhodnutí súdov

Slovenskej republiky ani faktickú záväznosť pre iné podobné prípady. Žalobkyne mali za to, že spory
o ochranu osobnosti s požadovanou náhradou nemajetkovej ujmy v peniazoch predstavujú vysoko
individualizovanúproblematiku,kedyvýškasamotnéhonárokujedeterminovanáneuzavretýmvýpočtom
kritérií, ktoré je konajúci súd povinný zohľadniť (napr. stupeň príbuzenského pomeru sekundárnej a
primárnej obete, druh a intenzita emocionálnych vzťahov, rozsah spôsobenej citovej ujmy, emocionálna
či existenčná závislosť sekundárnej obete na zosnulej osobe, morálne zadosťučinenie, zásah do fyzickej

či psychickej integrity sekundárnej obete). Uviedli, že diferentné posúdenie otázky primeranosti výšky
náhradynemajetkovejujmyjeodôvodnenépráveindividuálnymiokolnosťamiprejednávanejveci,rôznou
mierou závažnosti vzniknutej citovej a emocionálnej ujmy, či intenzitou zásahu do duševnej sféry
sekundárnych obetí (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 8Cdo/83/2020). Otázka výšky priznanej
náhradynemajetkovejujmyjevždyvýsledkomposúdeniavysokoindividuálnychjedinečnýchskutkových

okolností každej prejednávanej veci, ktoré sú nezameniteľné s okolnosťami relevantnými v iných
veciach (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 7Cdo/131/2020). Žalobkyne tvrdili, že vykonaným
dokazovaním bolo preukázané, že mali so zosnulým otcom mimoriadne intenzívny a hlboký rodinný
vzťah; rovnako bolo preukázané, že náhle a neočakávané pretrhnutie väzieb so zosnulým otcom
poznačilo žalobkyne aj v duševnej sfére, keďže obe užívajú/užívali lieky na upokojenie. Poukázali aj na

skutočnosť,žeboliodzosnuléhootcaopakovaneexistenčnezávisléapodstatnenáročnejšímspôsobom
sa vyrovnávali so spôsobenou tragédiou. Mali za to, že v priebehu konania substancovane osvedčili
intenzitu a rozsah citovej a emocionálnej ujmy spôsobom odôvodňujúcim priznanie vyššej satisfakcie.
S poukazom na čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a § 220 ods. 2 C.s.p. nepovažovali odôvodnenie napadnutého rozsudku za dostatočne presvedčivé.

Podľa ich názoru bolo žiadúce, aby súd prvej inštancie precízne sformuloval svoje úvahy v spojitosti so
špecifikami konkrétneho skutkového stavu, ale súhrne aj s inými prípadmi, aby priznaná kompenzácia
nebola vnímaná ako svojvoľná. Podľa názoru žalobkýň im bola priznaná zjavne neadekvátne nízka
suma peňažnej satisfakcie a bola porušená zásada primeranosti. Uviedli, že požadovaná výška
náhrady vyplýva zo skutočnosti, že úmrtie otca spôsobilo žalobkyniam doživotnú a v zásade ničím

nereparovateľnú ujmu. Žalobkyne sa nikdy nezmieria s úmrtím zosnulého otca a z ich života sa vytratila
osoba poskytujúca im pomocnú ruku, podporu a oporu v každodenných situáciách. Pocity šťastia,
harmónie a nadšenia zo spoločne strávených chvíľ a nezabudnuteľných zážitkov nahradili už iba
spomienky na blízku osobu. Mali za to, že výška nároku je plne primeraná spôsobenej tragédii. Medzi
žalobkyňami a zosnulým otcom boli vzájomné emocionálne vzťahy na mimoriadne vysokej úrovni, otec

bolprežalobkyneceloživotnýmvzorom,učiteľom,jedinečnýmempatickýmaústretovýmčlovekom,ktorý
im nesmierne chýba. V dôsledku tragickej smrti došlo u žalobkýň tiež k výraznému zásahu aj do ich
psychickej integrity, čo ovplyvnilo ich zdravotný stav ako aj pracovný život. Práve adekvátna finančná
kompenzácia by aspoň čiastočne prispela k zmierneniu následkov traumatizujúcej udalosti. Priznané
odškodnenie musí podľa názoru odvolateliek taktiež „vyvážiť“ hodnotu zmareného ľudského života i v

budúcnosti prítomné duševné útrapy žalobkýň pri spomienkach na dopravnú nehodu, pri ktorej umrel ich
otec. Domnievali sa že súdom priznaná náhrada ne(s)plní svoj účel a nekompenzuje stratu rodinného
príslušníka, nedokáže zmierniť súčasné i budúce psychické trápenie žalobkýň. Zámerom náhrady nie
je pritom zneužitie právneho inštitútu náhrady nemajetkovej ujmy, ale záujem na takom zadosťučinení,
ktoré by oprávnene považovali za spravodlivé a zodpovedajúce strate najbližšej osoby. Nejde iba o

hmotnú satisfakciu, ale predovšetkým gesto slušnosti a spravodlivosti. Podľa názoru žalobkýň súd prvej
inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, keďže priznaná výška nemajetkovej ujmy nie je
primeraná okolnostiam prípadu a tiež nie je založená na objektívnych a rozumných dôvodoch. Namietali,
že pri aplikácii rozhodujúcej právnej úpravy súd prvej inštancie nedostatočne reflektoval mimoriadne
intenzívne citové vzťahy medzi nimi a nebohým otcom ako aj emocionálnu závislosť žalobkýň na

nebohom otcovi a výšku náhrady po právnej stránke komplexne neposudzoval v súvislosti s ďalšími
relevantnými okolnosťami. Podľa ich názoru mal súd prvej inštancie dôsledne posudzovať primeranosť
výšky nemajetkovej ujmy aj v kontexte s ďalšími predpismi upravujúcimi obdobnú problematiku a s
rozhodovacou praxou všeobecných súdov vo vybraných prípadoch sekundárnych obetí, pri ktorýchúhradu realizuje štátny orgán určený zákonom, a to smrť v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby
z povolania (manželka 46 485,40 eur a nezaopatrené dieťa 23 242,70 eur), pričom uvedené sumy
vyjadrujú len základný rámec, prostredníctvom ktorého si plní Slovenská republika svoj pozitívny

záväzok voči občanovi. Nepovažovali za správne, aby sa v súkromnoprávnom vzťahu nepribližovala
náhrada nemajetkovej ujmy ani ku hranici súm, ktoré uhrádza štát pozostalým osobám. Rovnako je
tomu v prípadoch, pri ktorých úhradu realizujú komerčné poisťovne či zodpovedná súkromná osoba pri
poskytovaní zdravotnej starostlivosti non lege artis (od 30 000 eur do 100 000 eur) a pri dopravných
nehodách (od 20 000 eur do 50 000 eur). Žalobkyne vyjadrili názor, že judikatúra by prioritne mala

nastaviť definičné pravidlá pre odškodňovanie nemajetkových ujem komplexne, aby bola predovšetkým
zdravým rozumom uchopiteľná hierarchia hodnôt a primeranosť medzi jej všetkými variantmi, a to
od odškodňovania najtragickejších nemajetkových ujem po satisfakcie priznávané v iných, menej
závažných konaniach. Mali za to, že suma odškodnenia pri úmrtí blízkej osoby má odzrkadľovať aj
to, akú hodnotu prisudzuje spoločnosť znehodnoteniu citových vzťahov. Pokiaľ sú vydávané excesívne
rozhodnutia pri zásahoch do cti, povesti a dobrého mena, avšak pri náhrade nemajetkovej ujmy pri strate

najbližšej osoby (otca) je žalobkyniam priznaná suma 8 000 eur, vnímali túto peňažnú satisfakciu ako
neprimeranú a nespravodlivú, navyše za situácie, kedy podľa ich názoru nie je ani náležite odôvodnená
(rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 15.12.2020, sp.zn. 25 Cdo 27/2020). Podľa názoru žalobkýň
je nevyhnutné pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy prihliadať aj na právne závery kreované
Ústavným súdom SR v náleze zo dňa 5.12.2017, sp.zn. III. ÚS 288/2017, publikovanom v Zbierke

nálezovauzneseníÚstavnéhosúduSRpodč.46/2017,kdesauvádza:„Priurčovanísumynemajetkovej
ujmy musia všeobecné súdy zároveň zohľadňovať svoju vlastnú rozhodovaciu činnosť, a teda v súlade s
princípom rovnosti rozhodovať v porovnateľných veciach rovnako a v ich judikatúre by tak mal existovať
vzťah priamej úmernosti medzi závažnosťou ujmy a výškou priznanej náhrady.“ Osobitne dali do
pozornosti prípad vedený tunajším súdom pod sp.zn. 5Co/105/2018, v ktorom odvolací súd rozsudkom

zo dňa 22.11.2018 priznal žalobcovi za vzniknuté prieťahy v konaní náhradu nemajetkovej ujmy vo výške
16 000 eur. Síce sa nejednalo o totožný skutkový stav, avšak vzhľadom na zjavný nepomer priznaných
súm je podľa názoru žalobkýň legitímna otázka, v čom je (doživotná) trauma spôsobená žalobkyniam
menej závažná, že si vyžadovala priznanie nižšej náhrady. Poukázali aj na rozhodnutie Európskeho
súdu pre ľudské práva vo veci framipek s.r.o. a AGRORACIO Senica a.s. c/a Slovenská republika, ktorý

priznal sťažovateľom (obchodným spoločnostiam) za vzniknuté prieťahy v konaní náhradu nemajetkovej
ujmy vo výške 7 300 eur a 6 400 eur, t.j. obdobnú s prípadom žalobkýň. Žalobkyne ďalej uviedli, že je
úlohou súdu poznať svoju vlastnú judikatúru, a túto zohľadniť bez ohľadu na to, či na ňu samotné strany
sporu poukazujú (nález Ústavného súdu SR zo dňa 21.11.2017, sp. zn. III. ÚS 289/2017, publikovaný
v Zbierke pod č. 43/2017 a ZORIČÁKOVÁ, V. Kritériá pre určenie výšky náhrady za nemajetkovú

ujmu sekundárnych obetí v slovenskej súdnej rozhodovacej praxi. In NOVOTNÁ, M., ZORIČÁKOVÁ,
V. (eds.) Náhrada nemajetkovej ujmy pozostalých a osobitosti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v
medicínskomprávevpodmienkachslovenskéhoačeskéhopráva.Bratislava:TINCT,2021,56s.).Vtejto
súvislosti žalobkyne zároveň poukázali aj na rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 9.12.2020,
č. k. 6Co/126/2020-361, v ktorom bol „bežný“ rodinný vzťah ohodnotený na 20 000 eur pre každého zo

žalobcov (rodičia a brat zosnulého) napriek tomu, že „v konaní neboli zistené žiadne také okolnosti, ktoré
by odôvodňovali použitie sprísňujúcich kritérií pri stanovení výšky náhrady nemajetkovej ujmy, teda na
základe ktorých by bolo namieste priznať vyššiu sumu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.“ Ak teda
súd prvej inštancie explicitne konštatoval, že žalobkyne mali s nebohým otcom intenzívny, vrelý vzťah,
t.j. mimoriadne silné citové väzby, s poukazom na rozhodovaciu prax tunajšieho súdu, ktorá pri „iba

bežných“ rodinných vzťahoch považovala za primeranú satisfakciu vo výške 20 000 eur, mal nesporne
priznať žalobkyniam vyššiu náhradu, a to s ohľadom na preukázateľnú existenciu osobitných okolností
podmieňujúcich zvýšenie náhrady nemajetkovej ujmy. Možno preto zhrnúť, že súd prvej inštancie danú
vec nesprávne právne posúdil, keď súdnu prax ako „živé právo“ náležite neaplikoval na prejednávanú
kauzu, pričom žiadnym spôsobom nevysvetlil, prečo napriek preukázaniu existencie intenzívneho a

vrelého vzťahu žalobkýň so zosnulým otcom, existenčnej závislosti žalobkýň na zosnulom otcovi a
negatívne následky tragickej udalosti na ich pracovný život či psychické zdravie, priznaná náhrada
nedosahovala v konečnom dôsledku (a to ani zďaleka) výšku, aká je v rozhodovacej praxi (tunajšieho
súdu) priznávaná zničeniu tzv. „bežných“ rodinných vzťahov. V tomto kontexte apelovali na odvolací
súd, aby pri meritórnom prejednaní predmetného odvolania dôsledne zohľadnil svoju rozhodovaciu

prax, a to i v iných „nezávažných“ prípadoch, pričom z pohľadu hierarchie hodnôt nemôže obstáť
priznanie sumy 8 000 eur a nižšej, keďže neadekvátna výška náhrady degraduje hodnotu nerušeného
rodinného života a dôveru žalobkýň v spravodlivé rozhodnutie vo veci samej. V tomto kontexte poukázali
žalobkyne na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR, Rc 60/2023, v ktorom bol kreovaný nasledovný právnynázor: „Pri stanovení vyše peněžité náhrady je nutno vycházet z těch případů, které se v podstatných
znacích shodují s projednávanou věcí. Nelze-li nalézt takový případ, je třeba provést srovnání s jinými
případy náhrad nemajetkové ujmy. Přitom je nutno použít princíp proporcionality též tím způsobem, že

soud v mezích úvah o srovnatelnosti s jinými případy peněžité náhrady nemajetkové újmy vezme v
potaz hierarchii chránéných práv a vezme v úvahu též ekonomický vývoj, v jehož dúsledku se náhrady
postupem času zvyšují nebo máji zvyšovat (valorizují nebo máji valorizovat).“ Pri úvahách o odškodnení
je podľa názoru žalobkýň dôvodné subsidiárne prihliadať aj na čiastky priznávané za telesné (duševné)
zranenia. Podľa sadzieb bodového ohodnotenia uvedených v zákone č. 437/2004 Z.z. v rozmedzí

od 260 až 1300 bodov za položku č. 255 - vážne duševné poruchy vzniknuté pôsobením otrasných
zážitkov alebo iných nepriaznivých psychologických činiteľov a tiesnivých situácií (overené príslušným
psychiatrickým pracoviskom) by vznikol poškodenému pri hodnote 1 bodu vo výške 20,26 eur (za rok
2018)nároknanáhraduškodynazdravívsumeod5268eurdo26338eur.Malizato,ženeočakávaným
úmrtím otca žalobkýň došlo k širšiemu zásahu, nielen k poškodeniu ich „zdravotnej sféry“. Tvrdili, že
peňažné plnenie na úrovni 8 000 eur (a nižšej) nepokrýva poškodenie duševného zdravia a zároveň

definitívnu deštrukciu morálneho, citového, sociálneho puta žalobkýň s nebohým otcom, ako aj ich
traumy sprevádzajúce ich po celý zvyšok života. S poukazom na právnu vetu Najvyššieho súdu
ČR zo dňa 19.9.2018, sp. zn. 25Cdo/894/2018, Rc 85/2019 je zrejmé, že 20 násobok priemernej
hrubej mesačnej nominálnej mzdy (čo by v podmienkach prejednávanej veci predstavovalo sumu 20
260 eur) má byť dolnou hranicou, od ktorej má súdna prax odvíjať výšku náhrady a nie byť limitom,

kde by sa mala jej úvaha o výške satisfakcie skončiť. Taktiež Najvyšší súd ČR skonštatoval, že sa
jedná o základnú čiastku. Súdy by preto podľa názoru žalobkýň nemali rezignovať, ale na základe
vykonaného dokazovania hľadať dôvody pre navýšenie nemajetkovej ujmy (napr. existencia silných
citových väzieb tak, ako to mal za preukázané súd prvej inštancie v danej veci). Poukázali aj na nález
Ústavného súdu ČR zo dňa 22.12.2015, sp.zn. I. ÚS 2844/14, podľa ktorého: „Ztráta blízké osoby

zejména dítěte, je pro většinu lidí tou největší ztrátou, s níž se mohou ve svém živote setkat, a je
pro ně těžko pochopitelné, že v některých případech (z jejich hlediska méně závažných), dosahují
částky peněžní satisfakce srovnatelné úrovne s náhradami za nemajetkovou újmu způsobenou úmrtím
blízkého. Takovou nemajetkovou újmu pociťují pozústalí velmi úkorně, a o to více naléhavě se jeví
potřeba, aby výše náhrady byla z pohledu žalobcu spravedlivě stanovená.“ Žalobkyne uviedli, že suma 8

000 eur nezohľadňuje trvalú, nezvratnú a mimoriadne závažnú ujmu, ktorú utrpeli, nedokáže reparovať
stratu rodiča, pričom vyznieva dehonestujúco a necitlivo (per analogiam uznesenie Najvyššieho súdu
SR zo dňa 27.8.2019, sp.zn. 4Cdo/125/2019). Ďalším aspektom odôvodňujúcim primeranosť uplatnenej
relutárnej náhrady nemajetkovej ujmy je podľa názoru žalobkýň limit poistného krytia, ktorý sú podľa §
7 ods. 2 písm. a) ZoPZP komerčné poisťovne povinné vytvoriť pre nároky z jednej poistnej udalosti, a to

aktuálne vo výške 5 240 000 eur. S ohľadom na uvedené predstavuje žalovaná výška nemajetkovej ujmy
(t.j. pre žalobkyne spolu vo výške 60 000 eur) len 1,15 % z celkového limitu poistného krytia. Na základe
uvedeného žiadali, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobe v celom rozsahu vyhovel a
žalobkyniam priznal voči žalovanej plnú náhradu trov odvolacieho konania.
4. Žalovaná sa k odvolaniu žalobkýň vyjadrila podaním zo dňa 13.5.2024, v ktorom uviedla, že

argumentácia žalobkýň je vo svojej podstate obsahovo zhodná s ich vyjadreniami pred súdom prvej
inštancie, pričom mala za to, že súd prvej inštancie sa s každým podstatným a právne relevantným
argumentom dostatočným spôsobom v rámci odôvodnenia rozsudku vysporiadal. S tvrdeniami žalobkýň
obsiahnutými v odvolaní sa nestotožnila a rešpektuje rozhodnutie súdu prvej inštancie, pričom mala za
to, že súd prvej inštancie správne posúdil prejednávanú právnu vec a vo veci tak dospel k prijateľnému

právnemu rozhodnutiu. Žalovaná bola toho názoru, že odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie
je z právneho hľadiska správne a súladné s rozhodovacou praxou súdov v obdobných prípadoch,
prvoinštančný súd náležite zistil skutkový a právny stav veci a na jeho základe posúdil dôvodnosť
uplatneného nároku žalobkýň, pričom vychádzajúc zo zisteného skutkového stavu primerane rozhodol
o výške náhrady nemajetkovej ujmy. Podľa názoru žalovanej konajúci súd neopomenul zohľadniť žiadnu

skutkovo významnú okolnosť daného prípadu a jeho rozhodnutie čo do výšky priznanej sumy nie je ani
excesom v porovnaní s rozhodovacou činnosťou všeobecných súdov v skutkovo obdobných prípadoch.
Uviedla, že skutočnosť, že priznaná náhrada nie je podľa predstáv žalobkýň, nemá za následok nesúlad
napadnutého rozhodnutia s ustálenou rozhodovacou praxou alebo neprimeranosť priznanej sumy
okolnostiam, ktoré boli zistené z vykonaného dokazovania. Žalovaná v nadväznosti na argumentáciu

žalobkýň uviedla, že nie napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie vykazuje znaky „protirečivosti a
vnútornej rozporuplnosti", ale práve odvolanie žalobkýň možno považovať za takéto podanie, keď na
jednej strane podľa názoru žalobkýň „s poukazom na žalobkyňami v priebehu konania predložené súdne
rozhodnutia (priznávajúce relutárnu náhradu nemajetkovej ujmy rádovo v desiatkach tisíc eur) nemožnoakceptovať záver súdu prvej inštancie (poskytnutý navyše bez náležitého odôvodnenia), podľa ktorého
výška náhrady nemajetkovej ujmy bola žalobkyniam údajne priznaná na spravodlivom základe" a na
strane druhej žalobkyne osobitne zdôrazňujú, že „favorizácia inej právoplatne skončenej veci nemá

v podmienkach Slovenskej republiky všeobecnú (precedenčnú) záväznosť..". Žalobkyne nepovažujú
za správny postup súdu prvej inštancie, ktorý pri určovaní primeranosti výšky finančnej satisfakcie
považoval v ich prípade sumu vo výške 8 000 eur za spravodlivú, pričom uvedený záver formuloval
na základe arbitrárneho a strohého odkazu na právoplatne skončený spor vedený na Okresnom súde
Bratislava I. sp. zn. 22C/41/2020 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave zo dňa 31.5.2023,

sp. zn. 15Co/66/2022, v ktorom bola bratovi žalobkýň priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 8
000 eur. Žalovaná v tejto súvislosti uviedla, že rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje za správne,
vydané plne v intenciách vykonaného dokazovania, v ktorom žalobkyne v rámci svojich výsluchov
niekoľkokrát prízvukovali, že ich nebohý otec počas svojho života nikdy nerobil medzi nimi (deťmi,
dve vlastné dve nevlastné) žiadne rozdiely, nikdy im nedal pocítiť, že nie sú jeho deti (žalobkyňa 1/
je pritom nevlastná dcéra nebohého). Žalovaná tiež poukázala na to, že z vykonaného dokazovania,

konkrétne z výsluchu žalobkyne 1/ zo dňa 6.2.2024 vyplynula skutočnosť, že ako žalobkyne v tomto
konaní, tak ich brat v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I. sp. zn. 22C/41/2020 si chceli
v konaní uplatniť rovnakú sumu. V kontexte uvedeného tak vyvstáva otázka prečo ak si chceli všetci
súrodenci, medzi ktorými počas svojho života nebohý nerobil žiadne rozdiely, uplatniť rovnakú výšku
žalovanej istiny, sa už neuspokoja s rovnakou výškou priznanej náhrady, ale žalobkyne v tomto konaní

požadujú priznať viac. Žalovaná poukázala na nález Ústavného súdu SR zo dňa 5.12.2017, sp.zn.
III. ÚS 288/2017, publikovanom v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu SR pod č. 46/2017, v
ktorom sa uvádza: „Pri určovaní sumy nemajetkovej ujmy musia všeobecné súdy zároveň zohľadňovať
svoju vlastnú rozhodovaciu činnosť, a teda v súlade s princípom rovnosti rozhodovať v porovnateľných
veciach rovnako a v ich judikatúre by tak mal existovať vzťah priamej úmernosti medzi závažnosťou

ujmy a výškou priznanej náhrady." S poukazom na vyššie uvedené ako aj s poukazom na vykonané
dokazovanie mala žalovaná za to, že súd prvej inštancie postupoval správne, keď pri rozhodovaní o
výške nemajetkovej ujmy v prípade žalobkýň bral do úvahy a prihliadal aj na právoplatne skončený
spor vedený na Okresnom súde Bratislava I. sp.zn. 22C/41/2020 v spojení s rozhodnutím Krajského
súdu v Bratislave zo dňa 31.5.2023, sp.zn. 15Co/66/2022, keď v predmetnom konaní sa riešila výška

náhrady nemajetkovej ujmy nie nejakej inej, cudzej rodiny, ale riešila sa výška náhrady nemajetkovej
ujmy pre ich brata (nevlastného v prípade žalobkyne 1/ a vlastného v prípade žalobkyne 2/) a ich vlastnú
mamu. Žalovaná bola toho názoru, že v priebehu konania nebolo preukázané, že by v prípade žalobkýň
boli preukázané tak odlišné okolnosti vzájomných vzťahov s nebohým, ktoré by odôvodňovali priznanie
vyššej náhrady. Vzhľadom k vyššie uvedenému žiadala, aby odvolací súd predmetné rozhodnutie súdu

prvej inštancie ako vecne správne potvrdil.

5. Žalobkyne reagovali podaním zo dňa 29.5.2024, v ktorom uviedli, že žalovaná vo svojom vyjadrení
neuviedla také relevantné skutkové tvrdenia či signifikantné právne argumenty, ktoré by odôvodňovali
zamietnutie odvolacieho návrhu. Zopakovali, že dôvodom zakladajúcim prípustnosť odvolania podľa

§ 365 ods. 1 písm. b) C.s.p. je nepochybne i (nesprávny) postup civilného súdu zasahujúci do
procesných práv strany sporu vydaním nepreskúmateľného meritórneho rozhodnutia nespĺňajúceho
bazálne požiadavky na riadne a presvedčivé odôvodnenie rozsudku. V tomto kontexte naďalej zotrvali
na názore, že esenciálnou povinnosťou súdu prvej inštancie bolo predovšetkým dostatočným spôsobom
sa vysporiadať s argumentáciou žalobkýň prezentovanou počas konania, aby dôvody pre priznanie

konkrétnej výšky relutárnej náhrady nemajetkovej ujmy, resp. dôvody pre zamietnutie prevyšujúcej
časti žalobného návrhu boli formulované jasne, zrozumiteľne a dostatočne konkrétne (nález Ústavného
súdu zo dňa 5.12.2017, sp. zn. I. ÚS 736/2016), čo v odôvodnení napadnutého rozhodnutia celkom
zjavne absentuje. Vo vzťahu k tvrdeniu žalovanej, ktorá považuje napadnuté rozhodnutie za vecne
správne a vydané v intenciách vykonaného dokazovania poukazujúc pritom na rovnaké zaobchádzanie

so všetkými súrodencami zo strany ich otca, ktorý medzi deťmi nerobil nikdy žiadne rozdiely, resp.
na nekorektnú interpretáciu kontextuálneho vyjadrenia žalobkyne 1/, že všetci žalobcovia si chceli
v sporovom konaní uplatniť rovnakú sumu uviedli, že tieto skutočnosti a priori nepredstavujú akýsi
strop/pomyselnú maximálnu hranicu, ktorú by súd prvej inštancie v predmetnej veci nemohol v merite
veci presiahnuť, ak to odôvodňujú individuálne okolnosti danej kauzy. Žalobkyne ďalej zopakovali

svoju argumentáciu vo vzťahu k potrebe zohľadňovania individuálnych skutkových okolností každej
prejednávanej veci. Mali za to, že v priebehu konania substancovane osvedčili (uniesli dôkazné
bremeno) intenzitu a rozsah citovej a emocionálnej ujmy spôsobom odôvodňujúcim priznanie vyššej
satisfakcie, než v právoplatne skončenej veci ich brata I. I., pričom konajúci súd na danú podstatnú/ťažiskovú argumentáciu majúcu pre vec kľúčový význam žiadnym spôsobom nereagoval a nijako sa
s ňou v odôvodnení napadnutého rozsudku nevysporiadal. Žalobkyne upriamili pozornosť na doposiaľ
v konaní prezentovaný názor, podľa ktorého imateriálna satisfakcia priznávaná sekundárnym obetiam

má okrem iného odzrkadľovať aj tzv. racionálne uchopiteľnú hierarchiu hodnôt (t.j. reflektovať akúsi
primeranosť odškodnenia v prípade pretrhnutia najužších citových väzieb v porovnaní s ostatnými
variantmi nemajetkových ujem v prípade iných zásahov). Žalobkyne pritom nespochybnili potencialitu
závažného zásahu do cti, povesti či dobrého mena ako i následnú legitímnosť nároku na primeranú
peňažnú kompenzáciu, avšak nutnosť zodpovedania žalobkyňami nastolených zásadných právnych

otázok ešte väčšmi rezonuje v kontexte vybraných rozhodnutí všeobecných súdov (napr. rozsudok
Okresného súdu Bratislava I zo dňa 7.6.2018, sp.zn. 9C/16/2017 v spojení s rozsudkom Krajského súdu
v Košiciach zo dňa 28.6.2023, sp.zn. 9Co/95/2021, v ktorom konajúce súdy priznali peňažnú náhradu
za difamačný zásah do povesti/dobrého mena vo výške 200 000 eur, resp. 70 000 eur). S ohľadom
na uvedené vyvstáva legitímna otázka či je súladné so zásadou spravodlivého usporiadania vzťahov
(osobitne v kontexte relevantných rozhodnutí citovaných žalobkyňami v priebehu konania), ak za stratu

rodiča priznal súd prvej inštancie žalobkyniam náhradu iba vo výške 8 000 eur. V kontexte s konštantnou
rozhodovacou praxou Ústavného súdu SR opakovane pertraktovaného ponímania spravodlivosti, podľa
ktorého: „Spravodlivosť sa nesmie iba javiť ako spravodlivosť, ale spravodlivosťou aj musí byť.“ (nález
Ústavného súdu SR zo dňa 12.12.2017, sp.zn. I. ÚS 131/2017, publikovaný v Zbierke nálezov a
uznesení Ústavného súdu SR pod č. 48/2017), vyjadrili žalobkyne presvedčenie, že výšku žalobkyniam

priznanej relutárnej náhrady nemajetkovej ujmy je nutné korigovať iniciovaním odvolacieho prieskumu.
Na podporu svojej argumentácie, podľa ktorej pri kreovaní úvahy o spravodlivej relutárnej náhrade
nemajetkovej ujmy má konajúci súd prihliadnuť aj na uchopiteľnú hierarchiu hodnôt naprieč jednotlivými
jej variantmi subsidiárne poukázali na zbierkové rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR zo dňa 30.6.2022,
sp.zn. 29Cdo 2654/2020, Rc 60/2023, podľa ktorého „je třeba provést srovnání s jinými případy náhrad

nemajetkové újmy. Přitom je nutno použít princíp proporcionality též tím zpúsobem, že soud v mezích
úvah o srovnatelnosti s jinými případy peněžité náhrady nemajetkové újmy vezme v potaz hierarchii
chránených práv a vezme v úvahu též ekonomický vývoj, v jehož dúsledku se náhrady postupem času
zvyšují nebo mají zvyšovat (valorizují nebo mají valorizovat)“. Navrhli, aby odvolací súd napadnuté
rozhodnutie zmenil a žalobe v celom rozsahu vyhovel a žalobkyniam priznal voči žalovanej náhradu

trov odvolacieho konania v rozsahu 100%, eventuálne, aby zrušil napadnuté rozhodnutie súdu prvej
inštancie a vec mu vrátil na opätovné prejednanie/posúdenie so záväzným pokynom na zodpovedanie
otázok relevantných pre spravodlivé a zákonné meritórne posúdenie predmetnej kauzy, predovšetkým
z dôvodu ustálenia primeranosti výšky imateriálnej satisfakcie (okrem iného aj v intenciách hierarchie
hodnôt).

6. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a § 378
ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o
prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si
nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalobkýň 1/ a 2/ nie je dôvodné.

7. Podľa § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 381/2001 Z.z. poistený má z poistenia zodpovednosti právo, aby
poisťovateľ za neho nahradil poškodenému uplatnené preukázané nároky na náhradu škody na zdraví
a nákladov pri usmrtení.

8. Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z. náhradu škody uhrádza poisťovateľ poškodenému.
Poškodený je oprávnený uplatniť svoj nárok na náhradu škody priamo proti poisťovateľovi a je povinný
tento nárok preukázať.
9. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života
a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

10. Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa
upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky
týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.

11. Podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa
odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v
spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.12. Podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím
na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

13. V konaní bolo nesporné, že žalobkyne 1/ a 2/ sa domáhali nemajetkovej ujmy od žalovanej titulom
neoprávneného zásahu do práv na ochranu osobnosti, ktorý im bol spôsobený protiprávnym konaním
vodiča motorového vozidla (zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla bola
poistená u žalovanej) v súvislosti s dopravnou nehodou, ktorá sa stala dňa 12.12.2019, a v dôsledku
ktorej došlo k usmrteniu I. I., otca (a nevlastného otca) žalobkýň 1/ a 2/ (náhrada uplatnená žalobkyňou

1/ vo výške 30 000 eur, žalobkyňou 2/ vo výške 30 000 eur). Predmetom odvolacieho prieskumu bol
zamietajúci výrok V. rozsudku prvoinštančného súdu.

14. Odvolací súd na úvod konštatuje, že je potrebné pojem škody vykladať extenzívne tak, že tento
pojem zahŕňa aj náhradu nemajetkovej ujmy z titulu občianskoprávnej zodpovednosti za zásah do
osobnostných práv pozostalých. Žalobkyne si tak nárok na náhradu nemajetkovej ujmy mohli uplatniť

v zmysle ust. § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z. aj priamo voči žalovanej ako poisťovateľovi vozidla,
ktorým bola spôsobená škoda.

15. Odvolací súd vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu nemajetkovej ujmy konštatuje, že
právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života je základným právom podľa článku 19 ods. 2

ústavného zákona č. 460/1992 Zb. Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“), podľa článku
8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov (ďalej len ako
„Dohovor“), ako aj podľa článku 10 ods. 2 ústavného zákona č. 23/1991 Zb. ktorým sa uvádza Listina
základnýchprávaslobôd(ďalejlenako„Listina“).Súčasťouosobnostnýchprávfyzickejosobyjeajprávo
na súkromný a rodinný život, ktoré zahŕňa taktiež právo na vytváranie a rozvíjanie vzťahov s blízkymi

osobami. Pod právnu úpravu ochrany osobnosti fyzickej osoby, ktorá je v slovenskom právnom poriadku
obsiahnutá v Občianskom zákonníku, spadá aj právo na ochranu súkromia, ktoré sa v najširšom zmysle
týka aj života v rodine, manželských, partnerských alebo priateľských či iných obdobných vzťahov.
Súčasťou súkromného života jednotlivca je nepochybne aj rodinný život, zahŕňajúci právo fyzickej osoby
na spolužitie s blízkymi príbuznými, najmä s deťmi, rodičmi, prarodičmi, či súrodencami. Rešpektovanie

súkromného života musí preto zahŕňať do určitej miery právo na vytváranie a rozvíjanie vzťahov medzi
najbližšími rodinnými príslušníkmi, aby tak bolo možné okrem iného rozvíjať a napĺňať vlastnú osobnosť
jednotlivca. Protiprávne narušenie týchto rodinných vzťahov predstavuje neoprávnený zásah do práva
na súkromný a rodinný život fyzickej osoby (viď. obdobne uznesenie NS SR z 18.02.2010, sp. zn. 3Cdo
137/2008 a nález Ústavného súdu ČR sp. zn. I. ÚS 2844/14 zo dňa 22.12.2015).

16. Základnou hmotnoprávnou podmienkou vzniku zodpovednosti a sankcií podľa Občianskeho
zákonníka za neoprávnený zásah do osobnostných práv fyzickej osoby podľa ust. § 13 Občianskeho
zákonníka je existencia neoprávneného zásahu objektívne spôsobilého vyvolať nemajetkovú ujmu
v príčinnej súvislosti medzi takýmto zásahom a jeho protiprávnosťou. Zásah do emocionálnej sféry

fyzickejosoby,spôsobenýprotiprávnymkonanímtretejosoby,následkomktoréhojeúmrtieblízkejosoby,
zakladá právo domáhať sa ochrany osobnosti podľa ust. Občianskeho zákonníka. V prípade, ak by
sa nezdalo morálne zadosťučinenie postačujúce, umožňuje Občiansky zákonník v ust. § 13 ods. 2
priznať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorej účelom je vyvážiť a zmierniť nemajetkovú ujmu
peňažnou formou a plní tiež satisfakčnú funkciu (rozhodnutie NS SR sp. zn. 5 Cdo 265/2009). Základom

pre priznanie a určenie výšky primeraného zadosťučinenia v peniazoch sú zákonom ustanovené dve
kritéria, z ktorých musia súdy vychádzať, a to závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a okolnosti,
za ktorých k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby došlo. Špecifiká
každého jednotlivého prípadu nepovedú k zneužívaniu tohto právneho prostriedku na neprípustné
obohacovanie, a súčasne nebude na pôvodcu neoprávneného zásahu pôsobiť likvidačne, zohľadňujúc

pritom verejný záujem. Maximálna čiastka, ktorú môže súd priznať je pritom ohraničená len výškou
žalobcom požadovaného peňažného zadosťučinenia, ktorá musí byť zrejmá zo žalobného návrhu
(rozsudok NS SR, sp. zn. 4Cdo/139/2011).

17. Na podklade vykonaného dokazovania možno jednoznačne vyvodiť, že smrťou otca žalobkýň

pri dopravnej nehode bolo zasiahnuté do práv na ochranu osobnosti žalobkýň (práva na súkromie a
rodinný život) ako blízkych rodinných príslušníkov, v dôsledku čoho bola narušená celistvosť ich rodiny.
Žalobkyne stratili možnosť viesť s ním súkromný a rodinný život a sú od jeho smrti ochudobnené o
túto sféru prirodzených vzťahov s jedným z najbližších rodinných príslušníkov, o stratu radostí s nímprežívaných; protiprávnym konaním vinníka dopravnej nehody tak prišlo k nezvratnej deštrukcii týchto
medziľudských (rodinných) väzieb tvoriacich základ a rámec súkromného života žalobkýň, a tým k
zásahu do ich osobnostných práv. Takto vzniknutá trauma je zo životov žalobkýň za daných okolností

praktickyneodstrániteľná.Smrťakoabsolútnaanenahraditeľnástratapredstavujesamaosebezávažný
zásah do práva na ochranu osobnosti, pričom spôsobuje ťažké psychické rozpoloženie a v prípade
fungujúcej rodiny má za následok dlhotrvajúcu nemožnosť vyrovnať sa so stratou blízkeho človeka
napriek plynutiu času. Je preto nepochybné, že morálne zadosťučinenie za daných okolností nie je
postačujúce, a je teda prípustné priznať žalobkyniam náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa v

ust. § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka.

18. K výške peňažnej náhrady odvolací súd vo všeobecnosti uvádza, že táto je predmetom voľnej
úvahy súdu, keďže zákon nestanovuje ani rámcové čiastky pre odškodnenie nemajetkovej ujmy.
Vodiacimi parametrami proporcionálne spravodlivého zadosťučinenia je atribút primeranosti, ktorý je
rozhodujúcim kritériom priznávania odškodnenia, aby bol dosiahnutý účel kompenzácie. Na druhej

straneprizachovaníproporcionality,výškapeňažnejsatisfakcienesmiebyťprostriedkombezdôvodného
obohatenia a pôsobiť na škodcu likvidačne. Rozhodujúcim je preto zvažovanie individuálnych okolností
prípadu. Pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je potrebné brať do úvahy hlavne
závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

19. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal zo správne
zisteného skutkového stavu. Z vykonaného dokazovania mal preukázaný blízky vzťah žalobkýň voči
zosnulému otcovi a že jeho smrť predstavovala citeľný zásah do sféry ich súkromného a citového
života. Prvoinštančný súd pri určení výšky náhrady správne zohľadnil vzájomné citové väzby, vzájomný
kontakt a vyrovnávanie sa so stratou blízkej osoby medzi žalobkyňami a zomrelým. Odvolací súd

konštatuje, že i keď v danom prípade ide nepochybne o závažnú ujmu, ktorá žalobkyniam vznikla v
súvislosti s úmrtím ich otca, priznaná náhrada musí odzrkadľovať konkrétne preukázané okolnosti, za
ktorých k porušeniu práva došlo a závažnosť spôsobenej ujmy, medzi ktoré možno zaradiť aj intenzitu
kontaktu so zomrelým, finančnú odkázanosť pozostalých na príjme zosnulého, riadne preukázané
tvrdené následky ujmy, vek zosnulého, vek pozostalých a pod. Odvolací súd zdôrazňuje, že vo

svojej rozhodovacej činnosti pri posudzovaní výšky náhrady zohľadňuje všetky relevantné kritéria a
konkrétnosti prejednávanej veci. Opakovanú ekonomickú závislosť žalobkýň odvolací súd nepovažoval
za takú skutočnosť, ktorá by odôvodňovala v danom prípade zvýšenie náhrady nemajetkovej ujmy nad
rozsah priznanej sumy, a to predovšetkým s ohľadom na vek žalobkýň ako aj ich zomrelého otca,
za súčasného nepreukázania zdravotného alebo iného znevýhodnenia žalobkýň, ktoré by na finančnú

podporu svojho otca boli odkázané. Vyšší vek žalobkýň je podľa názoru odvolacieho súdu podstatným
aj pre posúdenie psychickej ujmy, kedy sa vo vyššom veku predpokladá väčšia odolnosť pri zvládaní
traumy spočívajúcej v strate rodiča, čím odvolací súd v žiadnom prípade nespochybňuje individuálne
prežívanie traumy a vo všeobecnosti dané psychické strádanie v dôsledku straty blízkej osoby, avšak
uvedené nemusí byť nevyhnutne tou skutočnosťou, pre ktorú je dôvodné náhradu zvýšiť, zvlášť za

situácie, kedy následky vo sfére psychickej ujmy v podobe medikamentóznej liečby ako aj v pracovnej
sfére neboli žalobkyňami v konaní preukázané za súčasného rozporovania týchto tvrdení žalovanou.
V danom prípade preto považoval odvolací súd priznanú výšku náhrady za primeranú preukázaným
konkrétnym okolnostiam.

20. Odvolací súd na základe správne zisteného skutkového stavu prvoinštančným súdom v rámci
vlastnej voľnej úvahy ako aj zohľadnením rozhodovacej činnosti všeobecných súdov (a vlastnej
rozhodovacej činnosti) dospel k záveru o primeranosti výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy.
S prihliadnutím na požiadavku spravodlivosti a komparácie náhrad prisúdených v iných prípadoch,
odvolací súd uvádza príkladmo, že:

-rozsudkomOkresnéhosúduRužomberokzodňa14.12.2017,sp.zn.5C/19/2017vspojenísrozsudkom
Krajského súdu v Žiline zo dňa 23.5.2018, sp.zn. 7Co/61/2018 súd priznal (dospelým) deťom náhradu
nemajetkovej ujmy vo výške každému po 7 000 eur v súvislosti so smrťou otca pri dopravnej nehode,

- rozsudkom Okresného súdu Trnava zo dňa 11.1.2016, sp.zn. 8C/21/2014 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Trnave zo dňa 28.11.2016, sp.zn. 23Co/337/2016 súd priznal (dospelým) deťom
náhradu nemajetkovej ujmy vo výške každému po 7 500 eur v súvislosti so smrťou otca pri dopravnej
nehode,- rozsudkom Okresného súdu Bratislava II zo dňa 15.4.2015, sp.zn. 7C/58/2014 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave zo dňa 26.10.2017, sp.zn. 9Co/341/2015 súd priznal (plnoletému) dieťaťu

náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 7 500 eur v súvislosti so smrťou matky pri dopravnej nehode,

- rozsudkom Okresného súdu Prievidza zo dňa 23.4.2018, sp.zn. 17C/19/2017 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 5.9.2018, sp.zn. 5Co/124/2018 súd priznal (plnoletému) dieťaťu
náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 15 000 eur v súvislosti so smrťou matky pri dopravnej nehode,

- rozsudkom Okresného súdu Nitra zo dňa 9.3.2016, sp.zn. 14C/287/2013 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Nitre zo dňa 11.5.2017, sp.zn. 9Co/267/2016 súd priznal (plnoletému) dieťaťu náhradu
nemajetkovej ujmy vo výške 5 000 eur v súvislosti so smrťou otca a starého otca pri dopravnej nehode,

- rozsudkom Okresného súdu Humenné zo dňa 29.3.2016, sp.zn. 5C/296/2014 v spojení s rozsudkom

Krajského súdu v Prešove zo dňa 26.1.2017, sp.zn. 7Co/121/2016 súd priznal (plnoletému) dieťaťu
náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 6 000 eur v súvislosti so smrťou matky pri dopravnej nehode,

- rozsudkom Okresného súdu Zvolen zo dňa 7.9.2016, sp.zn. 9C/174/2015 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 24.4.2018, sp.zn. 14Co/19/2017 súd priznal (plnoletým) deťom

náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 17 000 eur a 20 000 eur,

- rozsudkom Okresného súdu Poprad zo dňa 22.11.2016, sp.zn. 9C/45/2011 v spojení s rozhodnutím
Krajského súdu v Prešove zo dňa 12.6.2018, sp.zn. 21Co/137/2017 súd priznal (plnoletým) deťom
náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 20 000 eur v súvislosti so smrťou otca pri dopravnej nehode,

- rozsudkom Okresného súdu Žilina zo dňa 10.10.2019, sp.zn. 14C/55/2018 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Žiline zo dňa 30.6.2020, sp.zn. 5Co/16/2020 súd priznal (plnoletým) deťom náhradu
nemajetkovej ujmy vo výške 3 000 eur a 5 000 eur v súvislosti so smrťou matky pri dopravnej nehode,

- rozsudkom Okresného súdu Prešov zo dňa 10.3.2020, sp.zn. 16C/22/2019 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Prešove zo dňa 31.5.2021, sp.zn. 23Co/29/2020 súd priznal (plnoletým) deťom
náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 12 000 eur a 3 x 10 000 eur v súvislosti so smrťou matky a starej
matky pri dopravnej nehode,

- rozsudkom Okresného súdu Bratislava I zo dňa 20.05.2019, č.k. 15C 126/2015-171 v spojení s
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 31.3.2021, sp.zn. 7Co/240/2019 súd priznal (plnoletým)
deťom (32 r., 31 r., 28 r. a 25 r.) náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10 000 eur (každému) v súvislosti
so smrťou otca (55 r.) pri dopravnej nehode,

- rozsudkom Okresného súdu Pezinok zo dňa 15.10.2020, č.k. 6C/22/2018-282 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave zo dňa 28.9.2022, sp.zn. 7Co/25/2021 súd priznal (plnoletým) deťom (52
r. a 41 r.) náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 7 000 eur a 5 000 eur v súvislosti so smrťou matky (76
r.) pri dopravnej nehode,

- rozsudkom Okresného súdu Bratislava I zo dňa 21.02.2023 č.k. 9Csp/81/2019 -176 v spojení
s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 25.9.2024, sp.zn. 7CoCsp/15/2024 súd priznal
(plnoletým) deťom (51 r., 47 r. a 57 r.) náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10 000 eur (každému) v
súvislosti so smrťou matky (81 r.) pri dopravnej nehode, zohľadňujúc častý kontakt so zosnulou,

- rozsudkom Okresného súdu Bratislava I zo dňa 30.3.2021, č.k. 9Csp/12/2017-193 v spojení
s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 16.12.2024, sp.zn. 7CoCsp/22/2022 súd priznal
(plnoletým) deťom (48 r. a 41 r.) náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 8 000 eur (každému) v súvislosti
so smrťou matky (77 r.),

- rozsudkom Okresného súdu Pezinok sp.zn. 45C/25/2022 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v
Bratislave sp.zn. 7Co/35/2023 súd priznal náhradu nemajetkovej ujmy manželovi vo výške 12 000 eur
a (plnoletým) deťom (36r. a 40r.) každému vo výške 7 000 eur v súvislosti so smrťou manželky a matky
(70r.),- rozsudkom Okresného súdu Malacky sp.zn. 5C/456/2013 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v
Bratislave sp.zn. 7Co/18/2023, 7Co/144/2023 súd priznal (plnoletému) dieťaťu náhradu nemajetkovej

ujmy vo výške 15 000 eur v súvislosti so smrťou matky (88r.), so zohľadnením každodenného kontaktu
so zosnulou a absencie prejavenej ľútosti zo strany vinníka dopravnej nehody,

- rozsudkom Okresného súdu Bratislava I sp.zn. 12C/47/2019 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v
Bratislave sp.zn. 7Co/52/2022 súd priznal (plnoletým) deťom (29r. a 32r., z toho jedno dieťa mentálne

postihnuté) náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 5 000 eur a 10 000 eur v súvislosti so smrťou matky
(63r.) a otca (66r.)

21. Podľa nálezu ÚS SR sp. zn. III. ÚS 288/2017: „Pri určovaní sumy nemajetkovej ujmy musia
všeobecné súdy zároveň zohľadňovať svoju vlastnú rozhodovaciu činnosť, a teda v súlade s princípom
rovnosti rozhodovať v porovnateľných veciach rovnako a v ich judikatúre by tak mal existovať vzťah

priamej úmernosti medzi závažnosťou ujmy a výškou priznanej náhrady.“ Z vyššie uvedeného prehľadu
priznaných náhrad možno vyvodiť, že tieto sa pohybujú pri pozostalých plnoletých deťoch v rozmedzí
3 000 – 20 000 eur. Odvolací súd tak má za to, že v danom prípade je so zreteľom na preukázané
okolnosti a zohľadnenie najaktuálnejšej rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a predovšetkým vec
prejednávajúceho senátu v obdobných prípadoch primeraná výška nemajetkovej ujmy pre žalobkyne

každej v sume 8 000 eur. Priznanou výškou náhrady dôjde k naplneniu požiadavky primeranosti a
proporcionálnej náhrady strádania žalobkýň. Odvolací súd má za to, že priznaná náhrada nemajetkovej
ujmy v takto určenej výške zohľadňuje osobitosti daného prípadu (vychádzajúc z jednotlivých vyššie
uvedených kritérií) a nevybočuje z rámca priznaných náhrad v porovnateľných prípadoch, ale naopak,
je v medziach priznaných náhrad v obdobných prípadoch. Prisúdená náhrada pritom nie je zjavne

neprimeraná okolnostiam prípadu, zohľadňujúc životnú úroveň v krajine a nepredstavuje ani prostriedok
neprípustného obohacovania, prípadne likvidácie. Výška priznanej náhrady nemajetkovej ujmy je
spôsobilá kompenzovať vzniknutú ujmu v zmysle jej zmiernenia na spravodlivom a slušnom základe
(zdôvodnená konkrétnymi východiskami a závermi).

22. V súvislosti s požiadavkou žalobkýň porovnať finančné náhrady priznávané na základe iných
právnych predpisov, odvolací súd konštatuje, že odškodnenie pozostalých pri úmrtí v dôsledku
pracovného úrazu alebo choroby z povolania alebo pozostalých osôb poškodených násilnými trestnými
činmi vychádza z posudzovania odlišných kritérií ako je tomu v prejednávanej veci a naviac ide o
tzv. pozitívny záväzok štátu voči občanovi. Vonkoncom nemožno vychádzať z výšky odškodnenia

podľa zákona č. 514/2003 Z.z., keďže ide o prípady škody spôsobenej činnosťou (alebo nečinnosťou)
orgánov verejnej moci. Odvolací súd bral zreteľ predovšetkým na aktuálnu rozhodovaciu činnosť súdov
v obdobných veciach náhrady nemajetkovej ujmy v súvislosti s úmrtím pri dopravnej nehode, pričom
vychádzal z kritérií, ktoré bolo pre daný prípad potrebné aplikovať - závažnosť vzniknutej ujmy a
okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo (§ 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka).

23. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti výroku V. podľa § 387
ods. 1 C.s.p. ako vecne správne potvrdil.

24. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 v spojení s ust. § 262

ods. 1 a § 396 ods. 1 C.s.p., v odvolacom konaní úspešnej žalovanej však náhradu trov odvolacieho
konania proti žalobkyniam nepriznal zohľadňujúc skutočnosť, že jej v odvolacom konaní žiadne trovy
nevznikli.

25. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.

2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods.
1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).