Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 5. marec 2025

Súd: Okresný súd Rožňava
Spisová značka: 7C/18/2024
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7824200620

Dátum vydania rozhodnutia: 05. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimíra Gajdošová

ECLI: ECLI:SK:OSRV:2025:7824200620.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

7C/18/2024

OkresnýsúdRožňava,sudkyňouJUDr.VladimírouGajdošovou,vsporežalobcu:A.B.,nar.XX.X.XXXX,
bytom C. XXX, zast. JUDr. Ladislavom Csákóm, advokátom, so sídlom Hviezdoslavova 4, Rožňava,
proti žalovanej Slovenská republika, za ktorú koná Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, Štúrova
2, Bratislava, o zaplatenie 140 000 eur s prísl.

r o z h o d o l :

7C/18/2024

I. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi titulom náhrady nemajetkovej ujmy sumu 2 540 eur spolu s

úrokom z omeškania zo sumy 2 540 eur vo výške 9,5% ročne od 24.10.2023 do zaplatenia, a to v lehote
do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a.

III. Žalobcovi p r i z n á v a proti žalovanej nárok na náhradu trov konania
v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

7C/18/2024

1. Žalobca sa žalobou doručenou súdu 22.3.2024 domáhal proti žalovanej titulom náhrady nemajetkovej
ujmy zaplatenia sumy 140 000 eur spolu s úrokom z omeškania 9,25% ročne zo sumy 140 000 eur od
16.8.2023 do 19.9.2023 a 9,5% ročne od 20.9.2023 do zaplatenia a náhrady trov konania.

2.Žalobuskutkovoodôvodniltým,žeuznesenímvyšetrovateľaOkresnéhoriaditeľstvaPolicajnéhozboru
v Rožňave (ďalej len „OR PZ“), odbor kriminálnej polície bolo dňa 23.3.2021 pod ČVS: ORP-92/2-

VYS-RV-2021 podľa § 199 ods. 1 Trestného poriadku (ďalej len „TP“) začaté trestné stíhanie za zločin
týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a) Trestného zákona (ďalej len „TZ“) za
skutky uvedené v predmetnom uznesení. Následne uznesením vyšetrovateľa OR PZ pod totožným
číslom dňa 24.3.2021 bolo podľa § 206 ods. 1 TP voči nemu vznesené obvinenie za skutky tam
uvedené. Uznesením Okresného súdu Rožňava sp. zn. 8Tp/20/2021 zo dňa 30.3.2021 bol vzatý doväzby z dôvodov podľa § 71ods. 1 písm. a), b) a c) TP. Jeho osobná sloboda bola obmedzená do
3.8.2021. Proti vyššie uvedeným uzneseniam využil všetky zákonné prostriedky, avšak bezúspešne.
Počas celého väzobného stíhania opakovane žiadal o prepustenie z väzby na slobodu, avšak všetky

jeho žiadosti boli zamietnuté. Túto skutočnosť znášal mimoriadne ťažko vedomý si toho, že je vo väzbe
nedôvodne ako nevinná osoba. Jeho zamietnuté žiadosti o prepustenie v ňom znásobili strach a pocit
beznádeje z toho, že sa na slobodu v dohľadnej dobe nedostane a nedočká sa spravodlivosti. Pobyt
vo väzbe znášal mimoriadne zle, pretože bol odlúčený nielen od svojich kamarátov a blízkych osôb,
ale aj od svojich detí. Prokurátorka Okresnej prokuratúry v Rožňave dňa 8.7.2021 podala na neho

obžalobu pre zločin týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a) a odsek 3 písm. c) TZ,
ktoréhosamaldopustiťkonanímpopísanýmvobžalobe.Prokurátorkatvrdila,žejehovinajepreukázaná
predovšetkým z dôkazov nazhromaždených v trestnom spise z prípravného konania. Okresný súd
Rožňava na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že v predmetnej trestnej veci bola
podaná obžaloba nedôvodná, nakoľko nebolo žiadnym spôsobom preukázané, že by došlo k spáchaniu
skutkov uvedených v obžalobe a že on ako obžalovaný trestné činy kladené mu za vinu nespáchal.

Následne Okresný súd Rožňava ho rozsudkom sp. zn. 15T/51/2021 zo dňa 3.8.2021 oslobodil spod
obžaloby podľa § 285 písm. a) TP, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 19.8.2021 a vykonateľnosť dňa
13.9.2021. Toho istého dňa bol príkazom samosudcu prepustený z väzby. Na základe uvedeného má
za to, že sa voči nemu bezdôvodne viedlo trestné stíhanie, pretože bol od 24.3.2021 do 3.8.2021
obvinený zo spáchania trestného činu, ktorého sa nikdy nedopustil. Počas trestného stíhania bola aj

väzobne stíhaný, pričom došlo k nezákonnému obmedzeniu jeho osobnej slobody od 30.3.2021 do
3.8.2021,kedybolrozsudkomOkresnéhosúduRožňavaspodpodanejobžalobyoslobodenýapríkazom
samosudcu z väzby okamžite prepustený. Po prepustení na slobodu si všimol, že viacerí ľudia a
(bývalí) kamaráti prestali s ním komunikovať, považovali ho za „väzňa“, čo mu doteraz spôsobuje
duševný nepokoj a vzrušenie. Osobné problémy a negatívne následky v dôsledku jeho trestného

a väzobného stíhania vznikli nielen jemu, ale aj jeho rodine, najmä deťom, ktoré mimoriadne zle znášali
toto obdobie. Konštatoval, že uvedeným postupom OČTK a súdu v prípravnom konaní na základe
nezákonných rozhodnutí utrpel závažnú nemajetkovú ujmu, nakoľko celková doba trestného stíhania
predstavovala skoro pol roka, počas ktorej bol aj väzobne stíhaný od 30.3.2021 do 3.8.2021. Počas
pobytu vo väzbe, ako aj po prepustení sa dostal do depresívnych stavov z prežitej traumy. Mimoriadne

zle znášal aj to, že nemôže vidieť svoje milované deti, matku či blízke osoby. Zle znášal aj to, že
nemôže mať dôverné rozhovory s najbližšími, pretože všetky zásielky boli kontrolované a aj keď si
nejaké listy s rodinou vymenili, dostával ich v niekoľko týždňovom omeškaní, častokrát, keď už stratili
význam. Okrem toho, že ho okolie vnímalo ako zločinca, počas pobytu vo väzbe sa podlomil jeho
psychický stav. Tento pretrvával aj po jeho prepustení a prejavoval sa najmä depresívnymi stavmi,

nechuťou do života, nespavosťou a poruchou príjmu stravy. V noci sa prebúdzal v obrovskom strachu
a mal pocit, že počas spánku ho zobudí polícia dajú ho naspäť do výkonu väzby. Pri stravovaní mal
pocit ako keby jedol väzenskú stravu. Tieto skutočnosti výrazne vplývali aj na jeho okolie, pretože
spolužitie v tej dobe bolo s ním veľmi ťažké. Tieto problémy pred trestným stíhaním nemal, začali
sa prejavovať až počas jeho trestného stíhania, počas neho a trvali aj po jeho prepustení. Má za

to, že v dôsledku vyššie popísaných skutočností mu vznikla nemajetková ujmy v rozsahu 140 000
eur. Dňa 14.8.2023 podal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy
spôsobenej nezákonným rozhodnutím a nezákonným pozbavením osobnej slobody na Generálnu
prokuratúru Slovenskej republiky. V žiadosti uviedol skutočnosti vyplývajúcej aj z tejto žaloby a žiadal
o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., ktorá mu vznikla

nezákonným rozhodnutím vzhľadom na závažnosť vzniknutej ujmy, na závažnosť následkov, ktoré mu
vznikli v súkromnom živote a na závažnosť následkov, ktoré mu vznikli v spoločenskom uplatnení.
Generálna prokuratúra mu dňa 23.10.2023 oznámila, že jeho žiadosti nevyhovie, a to ani sčasti
a žiadaný nárok neuznáva ani neuspokojí. Argumentovala tým, že základnými predpokladmi vzniku
nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím sú: nezákonné rozhodnutie, vznik

škody a príčinná súvislosť medzi nimi. Generálna prokuratúra zároveň sama uznala a považuje za
nesporné jeho tvrdenie o existencii nezákonného rozhodnutia o vznesení obvinenia, avšak dospela
k záveru, že nepreukázal vznik jeho nároku. K tomu uviedol, že žalovaná náležite nepreskúmala
obsah jeho žiadosti, pretože jeho žiadosť smeruje nielen voči rozhodnutiu o vznesení obvinenia, ale
voči všetkým rozhodnutiam, ktoré boli v priebehu jeho trestného stíhania vydané v jeho neprospech,

najmä voči uzneseniu Okresného súdu Rožňava zo dňa 1.4.2024, ktorým bol vzatý do väzby a bol
obmedzený na osobnej slobode pol roka. Akcentoval, že z jeho žiadosti vyplývajú skutočnosti, ktoré
preukazujú nielen nezákonnosť vydaných rozhodnutí, vzniknutú škodu ale aj príčinnú súvislosť medzi
nim. Jeho nárok spočíva v spôsobenej ujme nemajetkovej povahy, ktorá nie je preukázateľná, resp.merateľná prístrojmi. Ujmu je možné iba pociťovať, pričom sa nemusí jednať iba o osobu, ktorej je ujma
spôsobená, ale takúto ujmu môže cítiť ktokoľvek, komu na osobe poznačenej ujmou záleží. Uviedol, že
príčinnou súvislosťou sú medzi nezákonným rozhodnutím a vzniknutou škodou nemajetkovej povahy

jeho zdravotné problém, najmä psychickej povahy, jeho znížené spoločenské uplatnenie, to že sa okolie
a jeho deti pozerajú naňho ako na zločinca, ako aj čas z jeho života, o ktorý prišiel tým, že bol obmedzený
na osobnej slobode. Vo vzťahu k výške uplatnenej ujmy dal do pozornosti súdu, že sa nemá riadiť
iba zákonom č. 514/2003 Z.z., ale napr. aj Občianskym zákonníkom, ktorý výšku uplatneného nároku
nemajetkovej povahy nelimituje. Vzhľadom na okolnosti prípadu, samotné konštatovanie porušenia jeho

práv a právom chránených záujmov nie je dostatočným zadosťučinením, nakoľko došlo k závažnému
zásahu do jeho života s negatívnymi následkami na jeho súkromný, rodinný, osobný, spoločenský
a pracovný život. V tomto smere poukázal na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 320/2016 zo dňa
7.7.2016, zo záverov ktorého vyplýva, že zastavenie trestného stíhania z dôvodu, že skutok sa nestal
je vždy nezákonné zasahujúce do základných práv jednotlivca a že štát musí za to niesť objektívnu
zodpovednosť. Ďalej poukázal aj na čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

podľa ktorého každý, kto bol zatknutý alebo pozbavený osobnej slobody v rozpore s ustanoveniami tohto
článku, má nárok na odškodnenie. Je teda možné konštatovať, že nárok na náhradu škody zaručuje
nielen vnútroštátna úprava zákon č. 514/2003 Z.z. vykonávajúci čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, podľa ktorého
každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu,
či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom, ale aj čl. 5 ods. 5 Dohovoru. Podľa

jeho presvedčenia v priebehu trestného stíhania došlo aj k nesprávnemu úradnému postupu tým, že mu
bolo vznesené obvinenie bez náležitého preverenia skutočností.

3. Žalovaná vo vyjadrení k žalobe doručenej súdu 17.5.2024 navrhla žalobu zamietnuť z dôvodu
nesplnenia podmienok zodpovednosti štátu za vznik uplatneného nároku na priznanie nemajetkovej

ujmy, keďže žiadateľ dostatočne nepreukázal, že ním tvrdené nezákonné rozhodnutie malo priamy
a bezprostredný vplyv na vzniknutú ujmu. S poukazom na písomné vyjadrenie Generálnej prokuratúry
SR Bratislava č. VI/4 Gc 122/23/1000-5 zo dňa 16.10.2023, ktorým bol prerokovaný návrh žalobcu
na náhradu škody o zaplatenie sumy 140 000 eur titulom nemajetkovej ujmy, ktorému ani sčasti
nevyhovela a uplatňovaný nárok na náhradu škody neuspokojila, vychádzajúc z toho, že pre taký

postup neboli splnené zákonné podmienky v zmysle príslušných. ustanovení zákona č. 514/2003
Z.z. uviedla, že spôsob vybavenia žiadosti o predbežné prerokovanie návrhu je relevantný aj pre
súdne konanie. Citovala § 4 ods. 1 písm. f) zákona č. 514/2003 Z.z. a konštatovala, že v zmysle
ustálenej judikatúry možno uznesenie o vznesení obvinenia považovať v danej veci za nezákonné,
keďže trestné stíhanie skončilo rozhodnutím Okresného súdu Rožňava sp. zn. 15T/51/2021 zo dňa

3.8.2021, ktorým bol žalobca spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Rožňava podľa § 285
písm.a)TPoslobodený.Výškupožadovanejnemajetkovejujmyvsume140000eur,ktorámalavzniknúť
v súvislosti so vznesením obvinenia jeho osobe a následným vedením trestného stíhania, vrátane
väzobného stíhanie, keď došlo k nezákonnému obmedzeniu jeho osobnej slobody od 30.3.2021 do
3.8.2021 posúdila podľa § 17 ods. 2,3 zákona č. 514/2003 Z.z. a uviedla, že základným predpokladom

nemajetkovej satisfakcie je existencia nemajetkovej ujmy, t.j. skutočnosť, že došlo k neoprávnenému
zásahu majúcemu za následok zníženie dôstojnosti alebo vážnosti dotknutej osoby v spoločnosti
v značnej miere, v dôsledku čoho k náprave nepostačujú iné právne prostriedky. Rozporovala tvrdenia
žalobcu, že nedôvodným obvinením došlo k negatívnym následkom v jeho súkromnom, rodinnom,
spoločenskom živote, pričom v dôsledku jeho väzobného stíhania mala byť v značnom rozsahu znížená

jeho česť, ľudská dôstojnosť a postavenie v spoločnosti. Argumentovala, že žiadateľom tvrdený zásah
do jeho života v rozsahu ním uvedenom nemožno jednoznačne pripísať práve predmetnému trestnému
stíhaniu, keďže ide o osobu trikrát súdne trestanú, pričom ostatne bol trestným rozkazom Okresného
súdu Rožňava. sp. zn. 15T/77/2020 zo dňa 7.10.2020 uznaný vinným zo zločinu týrania blízkej osoby
a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 TZ, ktorého sa dopustil práve vo vzťahu k družke D. E.. Keďže aj

v tejto veci bol vo výkone väzby, z ktorej bol prepustený dňa 7.10.2020, nemožno dospieť k záveru, že
k negatívnym následkom na súkromný, rodinný život žiadateľa došlo v dôsledku väzobného trestného
stíhania jednoznačne vo veci, v ktorej bol súdom oslobodený spod obžaloby. Tvrdenia žalobcu možno
vyvrátiť tým, že je nezamestnaný, pochádzajúci zo sociálne znevýhodneného prostredia, pričom viaceré
skutočnosti nasvedčujú jeho problémom s nadmerným užívaním alkoholických nápojov a agresivitou

po ich užití. Z pohľadu rodinnej situácie považovala za potrebné uviesť, že v čase vznesenia obvinenia
mal žalobca s družkou D. E. 6 detí, očakávajúc narodenie siedmeho dieťaťa, avšak zo správy Úradu
práce, sociálnych vecí a rodiny v Rožňave jednoznačne vyplýva, že rodinné prostredie bolo v tom čase
dlhodobo rozvrátené, napriek intenzívnej ingerencii zo strany orgánov sociálno-právnej ochrany detía sociálnej kurately sa žalobca nijako nesnažil o úpravu rodinných pomerov, v dôsledku čoho boli viaceré
deti v rôznych obdobiach umiestnené do dočasnej náhradnej osobnej starostlivosti iných osôb, ako aj
do ústavne starostlivosti. Jediným príjmom rodiny boli prídavky na deti. Dôvodila, že pre vznik práva na

náhradu nemajetkovej ujmy, obdobne ako pre vznik práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávny úradným postupom, je nevyhnutné, aby boli
súčasne naplnené tri základné predpoklady, ktorými sú nezákonné rozhodnutie orgánu verejnej moci
alebo jeho nesprávny úradný postup, existencia nemajetkovej ujmy a kvalifikovaná príčinná súvislosť
medzi nimi. V prípade nemajetkovej ujmy musí byť navyše zrejmé, že samotné konštatovanie porušenia

práva je nepostačujúce. V tejto súvislosti citovala rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30.6.2010, sp.
zn. 5Cdo/126/2009. Podľa jej názoru v predmetnej veci nie sú splnené podmienky zodpovednosti
štátu za vznik uplatneného nároku, keďže žalobca dostatočne nepreukázal príčinnú súvislosť medzi
uplatneným právnym titulom nároku a vznikom nemajetkovej ujmy. Poukazujúc na § 17 ods. 4 zákona
č. 514/2003 Z.z. mala za to, že požadovaná výška nemajetkovej ujmy je neprimerane vysoká. Keďže
v posudzovanom prípade ku skutku, ktorý sa žalobcovi kládol za vinu došlo v priebehu r. 2020 až 2021

smerodajným pre určenie výšky mesačnej minimálnej mzdy na obdobie kalendárneho roka v ktorom
malo dôjsť k dokonaniu spáchania trestného činu, je zákon č. 294/2020 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa
zákon č. 663/2007 Z.z. o minimálnej mzde v znení neskorších predpisov a ktorým sa mení a dopĺňa
zákon č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce. Cit. zákon v § 9b ods. 1 písm. a) ustanovuje sumu mesačnej
minimálnej mzdy na rok 2021 vo výške 623 eur. Uvedené znamená, že 25 – násobok by pri skutku

spáchanom v roku 2021 predstavovala suma 15 575 eur a 50 – násobok suma 31 000 eur. Ide však
o výpočet pre účely určenia výšky náhrady poskytovanej osobám poškodeným násilnými trestnými činmi
podľa § 12 ods. 2 zákona č. 274/2017 Z.z.. Suma odškodnenia podľa § 12 ods. 3 zákona č. 274/2017
Z.z vo výške 10-násobku mesačnej minimálnej mzdy platnej na obdobie kalendárneho roka, v ktorom
došlo k spáchaniu trestného činu (v r. 2021 max. 6 230 eur) sa vypláca obeti násilného trestného

činu za odškodnenie za spôsobenú nemajetkovú ujmu v rozsahu trestných činov ako je obchodovanie
s ľuďmi, znásilnenie, sexuálne násilie, sexuálne zneužívanie, týranie blízkej osoby a zverenej osoby
alebo pri trestnom čine nedobrovoľného zmiznutia. Zákonodarca zdôvodnil predmetnú novelu zákona
č. 514/2003 Z.z. potrebou proporcionality, nakoľko vzhľadom na vyvažovanie hodnôt, kde je hodnota
ľudského života a zdravia tou najvyššou, je neprimerané poskytovať náhradu nemajetkovej ujmy v rámci

ochrany osobnosti vo výrazne vyššej sume, ako je najvyššia prípustná výška odškodnenia priznávaná
obetiamnásilnejkriminality.Uvedenévyplývaajzprávoplatnýchrozhodnutívšeobecnýchvnútroštátnych
súdov ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva. Z uvedeného dôvodu mala za to, že nemajetková
ujma, ktorej sa žiadateľ domáha je výrazne neprimeraná a mimo zákonom stanoveného rámca.

4. Žalobca v replike prízvukoval, že žalovaná nespochybnila, že uznesenie o vznesení obvinenia je
nezákonné, keďže jeho trestné stíhanie skončilo oslobodením spod obžaloby. Uviedol, že všetky
argumenty žalovanej vyvracia podaná žaloba, na ktorú odkázal. Nad rámec uviedol, že zodpovednosť
štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci má charakter objektívnej zodpovednosti bez ohľadu
na to, či tieto osoby, ktoré vykonávali verejnú moc spôsobili škodu svojim zavinením alebo bez neho.

Z hľadiska posúdenia zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, je teda
rozhodujúce, či boli splnené objektívne predpoklady tejto zodpovednosti, pričom zákon ustanovuje a j
zákaz liberácie, t.j. zbavenia sa zodpovednosti (§3 ods. 2 zákona č 514/200 z.z.). Mal za to, že zo správy
ÚPSVa R na ktorú poukazuje žalovaná vyplýva, že nie on, ale matka nie je schopná zabezpečiť náležitú
starostlivosť pre ich deti. Zo správy vyplýva, že už v čase šetrenia uviedol, že každodenné potreby pre

deti zabezpečuje on, pretože matka v tomto smere nevyvíja žiadnu aktivitu. Tieto skutočnosti potvrdila
dokonca priamo na mieste šetrenia matka jeho družky D. E., B. E.. Matka jeho družky uviedla, že práve
jej dcéra sa nestará o svoje deti. Vyplýva to aj z jej výpovede na hlavnom pojednávaní. Neobstojí preto
argumentácia žalovanej, ktorou sa ho snaží ukázať v najhoršom svetle,. V rodine je to práve on, ktorý sa
odetistaralapopiera,žebymalnejakézávažnéproblémysalkoholomalebosagresivitou.Tietotvrdenia

vyplývajú iba z tvrdení matky detí, pričom jeho predchádzajúce odsúdenie vo veci vedenej na Okresnom
súde Rožňava pod sp. zn. 15T/51/2021 sa zakladalo jedine na konfabuláciách jeho družky. O tejto
skutočnosti svedčí aj následné konanie, ktoré sa viedlo pod sp. zn. 11T/26/2022 za obdobný trestný čin,
za ktorý bol tiež väzobne stíhaný a následne oslobodený spod obžaloby. Poprel, že by bol v tej dobe
nezamestnaný, pretože pracoval toho času na brigádach, resp. ako pastier v obci Lipovník. Zdôraznil,

že svoje deti má skutočne rád, čo sa však nedá povedať o ich matke, ktorá sa ich snažila dať do ústavnej
starostlivosti a neprejavila o nich záujem. Za týchto okolností bolo voči nemu, na základe nedôvodného
trestného oznámenia matky vznesené obvinenie, pričom bol následne vzatý do väzby. Za tejto situácie
považuje za dehonestujúce, že žalovaná zastáva názor, že v predmetnej veci nie sú splnené podmienkyzodpovednosti štátu za vznik uplatneného nároku na priznanie nemajetkovej ujmy. Príčinnú súvislosť
vzhliadol v tom, že bol nútený ako nevinný strpieť 7 mesiacov života v ústave na výkon väzby, v malej
cele bez možnosti vidieť svoje deti, ktoré ho vzhľadom aj na zistenia povahových čŕt matky potrebovali.

Naďalej zastáva názor, že jeho trestným, resp. väzobným stíhaním došlo k mimoriadne závažnému
zásahu do jeho života, zdravia, občianskej cti, ľudskej dôstojnosti a súkromia. Ak žalovaná poukazuje
na sociálne znevýhodnené prostredie, prípadne na jeho predchádzajúce odsúdenia uviedol, že sa snaží
každý deň byť lepším človekom a viesť riadny život. Od doby jeho, podľa jeho názoru, nedôvodného
odsúdenia v konaní 15T/77/2020 viedol riadny život a nebol trestne postihnutý odsúdením. Vo vzťahu

k výške škody má za to, že mu vznikla nielen podľa ust. zákona č. 514/2003 Z.z., ale aj podľa § 11, 13
a 16 OZ, ktoré ustanovenia náhradu za vzniknutú škodu nijak nelimitujú. Podľa jeho názoru, žalovaná
nesprávne interpretovala ust. zákona č. 514/2003 Z.z. a poukázala na nesprávne ustanovenie zákona
č. 274/2017 Z.z. Žalovaná zrejme v dôsledku vhodnosti jej procesnej obrany poukazuje na rozličný
rozsah odškodnenia od 10 násobku až po 50 násobok sumy mesačnej minimálnej mzdy platnej na
obdobie kalendárneho roka, v ktorom došlo k spáchaniu trestného činu podľa § 12 zákona č. 274/2017

Z.z.. Zákon č. 514/2003 Z.z. jasne hovorí o tom, že výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná podľa
odseku 2 nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými
činmi. Celková suma odškodnenia podľa tohto zákona nesmie presiahnuť 50-násobok sumy mesačnej
minimálnej mzdy platnej na obdobie kalendárneho roka, v ktorom došlo k spáchaniu trestného činu.
Je teda možné ustáliť, že zákon č. 514/2003 Z.z. vo svojom ustanovení § 17 ods. 4 nemyslí na § 12

zákona č. 274/2017 Z.z., ale na ust. § 13 zákona č. 274/2017 Z.z.. To však nič nemení na dôvodnosti
jeho žalovaného nároku, pretože škoda mu vznikla nielen v súvislosti so zákonom č. 514/2003 Z.z.,
ale aj podľa ustanovení OZ o ochrane osobnosti. Upriamil pozornosť súdu na § 7 zákona č. 514/2003
Z.z., ktorý definuje, komu patrí právo na náhradu škody, pričom táto právna norma vychádza z čl. 5
ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Je preto možné konštatovať, že nárok

na náhradu škody zaručuje nielen vnútroštátna úprava zákon č. 514/2003 Z.z. vykonávajúci čl. 46 ods.
3 Ústavy SR, podľa každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu,
iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom, či Občiansky
zákonníkprávomnaochranuosobnosti,aleajčl.5ods.5Dohovoru.Výkonnezákonnejväzby,ktorábola
realizovaná v rozpore so zákonom porušil nielen jeho práva na osobnú slobodu garantovanú čl. 17 ods.

1 Ústavy SR, ale aj práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a rešpektovanie
súkromné a rodinného života tak, ako to zaručuje čl. 19 ods. 1 a 2 Ústavy SR. Poukázal na § 154c ods. 1
Ústavy SR, v zmysle ktorého medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktoré
Slovenská republika ratifikovali a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred
vnútroštátnymi právnymi predpismi, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd, pričom je

potrebné konštatovať, že ustanovenie čl. 5 ods. 5 Dohovoru vzhľadom aj na súdnu prax Európskeho
súdu pre ľudské práva zabezpečuje väčší rozsah ochrany základného práva obvineného na spravodlivé
odškodnenie. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/177/2005
zo dňa 31.5.2007. Pre úplnosť uviedol, že škoda titulom nemajetkovej ujmy mu vznikla aj nesprávnym
úradným postupom, pretože ak by bol OČTK dôsledný, nikdy by nevzniesol obvinenie, ak mal určité

pochybnosti, mal si ich dôsledne prešetriť a až následne vzniesť obvinenie. Z uvedených dôvodov
zotrval na podanej žalobe.

5. Súd nariadil niekoľko pojednávaní (9.10.2024, 4.12.2024 a 5.3.2025). Súd na pojednávaní vykonal
dokazovanie oboznámením sa s listinnými dôkazmi založenými v spise, výsluchom žalovaného a po

vyjadrení sa jednotlivých sporových strán vykonal výsluch svedka F. B. – matky žalobcu, písomným
výsluchom G. A. H. - psychiatričky a zistil nasledovný skutkový stav:

6. Z uznesenia OR PZ v Rožňave, ČVS: ORP-92/2-VYS-RV-2021 zo dňa 24.3.2021 bolo zistené, že
A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom C. XXX bolo vznesené obvinenie za trestný čin - zločin týrania blízkej

a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a) ods. 3 písm. c) TZ.

7. Uznesením Okresného súdu Rožňava bol A. B., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom C. XXX vzatý do väzby
podľa § 71 ods. 1 písm. a), b), c) TP, pričom väzba obvineného začala plynúť dňa 30.3.2021 o 9.40 hod.
a vykoná sa v Ústave na výkon väzby Košice.

8. Okresná prokuratúra Rožňava č. Pv 162/21/8808-45 zo dňa 8.78.2021 podala obžalobu na
obvineného A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom C. podľa § 234 ods. 1 TP, pre skutok tam popísaný, čím mal
spáchať zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a), odsek 3 písm. c) TZ.9.RozsudkomOkresnéhosúduRožňavasp.zn.15T/51/2021zodňa3.8.2021bolA.B.,nar.XX.X.XXXX,
bytom C. XXX oslobodený spod obžaloby prokurátorky Okresnej prokuratúry Rožňava sp. zn. Pv 162/21

zo dňa 8.7.2021 za skutok právne kvalifikovaný ako zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa
§ 208 ods. 1 písm. a), odsek 3 písm. c) TZ, pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je
obžalovaný stíhaný.

10. Zo žiadosti A. B. adresovanej Generálnej prokuratúre SR zo dňa 22.5.2023 bolo preukázané,

že žalobca požiadal o predbežné prerokovanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej
nezákonným rozhodnutím a nezákonným pozbavením osobnej slobody, ktorou požiadal o odškodnenie,
ktoré mu vzniklo nezákonným rozhodnutím v celkovej výške 140 000 eur.

11. Z odpovede Generálnej prokuratúry SR zo dňa 16.10.2023 vyplýva, že táto jeho nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy vo výške 140 000 eur neuznala ani čiastočne, a to z dôvodu, že žiadateľ nepreukázal

kritéria na jej priznanie v zmysle § 17 ods. 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.z., pričom v žiadosti nepreukázal
vznik nemajetkovej ujmy, naviac citovaný zákon v § 17 ods. 4 limituje výšku náhrady nemajetkovej ujmy,
preto neboli zistené zákonné podmienky pre uspokojenie jeho nároku.

12. Zo správy Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Rožňava zo dňa 30.10.2024 vyplýva, že A. B. je

otcom mal. detí F. B., nar. X.XX.XXXX, A. B., nar. XX.X.XXXX, I. B., nar. XX.XX.XXXX a B. B., nar.
XX.XX.XXXX, ktoré pochádzajú z jeho mimomanželského vzťahu s D. E., nar. XX.X.XXXX, ktorá sa
t.č. nachádza na dobrovoľnom pobyte ženy po pôrode a jej dieťati v J. Veľké Kapušany, s mal. deťmi
K. E., nar. XX.XX.XXXX, K. E., nar. X.X.XXXX, A. E., nar. XX.X.XXXX, I. B., nar. XX.XX.XXXX, B. B.,
nar. XX.XX.XXXX, B. E., nar. XX.XX.XXXX a C. E., nar. XX.X.XXXX. Maloleté deti F. B., nar. X.X.XXXX

a A. B., nar. XX.X.XXXX boli rozsudkm Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 8CoP/16/2018 zo dňa
31.5.2018 zverené do náhradnej osobnej starostlivosti starej matky, F. B., nar. XX.X.XXXX, bytom C.
XX, ktorá im poskytuje náhradnú osobnú starostlivosť aj v súčasnosti. Matka maloletých detí nastúpila
na dobrovoľný pobyt za účelom podpory obnovy alebo rozvoja rodičovských zručností do J. L. M. dňa
18.1.2024 na odporúčanie tunajšieho orgánu, a po pôrode sa rozhodla zotrvať na pobyte matky po

pôrode. A. B. uviedol, že konflikty s družkou trvajú aj v súčasnosti. Matka mu zabraňuje v kontaktoch
s mal. deťmi a v minulosti, keď ich do J. Veľké Kapušany prišiel navštíviť bol pri odchode fyzicky
napadnutýznámymijehobývalejdružky.Podľavyjadreniamatkyjejbytovépodmienkybolinevyhovujúce
a spolužitie s druhom A. B. bolo konfliktné, preto sa rozhodla spolužitie s druhom ukončiť. O konfliktnom
spolužití svedčí aj skutočnosť, že A. B. bol v zmysle uznesenia Okresného súdu Rožňava sp. zn.

8Tp/20/2021 zo dňa 1.4.2021 vzatý do väzby pre opakované fyzické násilie páchané na svojej družke.
Následne sa v Psychiatrickej liečebni Samuela Bluma v Plešivci podrobil nariadenému ochrannému
protialkoholickému liečeniu, po ukončení ktorého sa vrátil k družke. Matka maloletých detí na konfliktné
spolužitie poukazovala dlhodobo. Dňa 21.1.2020 tunajšiemu O SPODa SK oznámila, že A. B. odišiel
z domu dňa 20.1.2020 a vrátil sa dňa 21.1.2020 ráno opitý. Viackrát ju podľa jej slov fyzicky napadol,

preto dňa 2.1.2020 zavolala políciu. Dňa 12.6.2020 telefonicky kontaktovala tunajšie O SPODaSK B.
E., matka D. E., a uviedla, že A. B. fyzicky napadol jej dcéru a zlomil jej ruku. Deťom podľa jej slov
neubližoval. Z dostupnej spisovej dokumentácie je zrejmé, že problémové správanie mal A. B., aj
keď bol maloletý. Z dôvodu záškoláctva bol dňa 14.1.2020 rozsudkom Okresného súdu Rožňava sp.
zn. 11P/50/2009 zo dňa 2.11.2011 umiestnený do J. C. N. L. nariadenej ústavnej starostlivosti, ktorú

vykonával do 30.8.2010, potom bol premiestnený do J. Veľké Kapušany, kde bol až do 8.11.2013, ktorým
bola jeho ústavná starostlivosť zrušená a bol zverený do náhradnej osobnej starostlivosti H. O., ktorá
trvala až do plnoletosti.

13. Žalobca vo svojej výpovedi uviedol, že od roku 2021, kedy bol vo väzbe berie lieky Atarax na

psychiku, ktoré mu predpísala psychiatrička MUDr. Grešková. Bol zničený, lebo doma nechal toľko
detí, už ich mal šesť. Staral sa, čo budú jesť, prišla zima. Sedel s chlapmi, ktorí niečo ukradli, tí mu
ukázali kde kto koho zabil. Kvôli psychike nemohol spať, preto mu dali lieky. Nevedel, čo urobil, čo
neurobil, kde je, bol mimo. Prvýkrát navštívil psychiatričku vo väzbe, povedal jej, že berie Atarax, čo
mu predpísala MUDr. Grešková. Podľa jeho tvrdení bral Atarax kvôli tomu, lebo ho zobrali do väzby.

Nemôže nič robiť, nemá prácu. Kvôli väzbe sa naňho aj starosta nepozerá tak ako predtým, aj keď
vie, že to nebola pravda. Inak naňho pozerajú ľudia, kamaráti, už ho nikde nevolajú. Nemá ani žiadnu
brigádu kvôli tomu. S družkou bol problém, ju bolo treba dať na psychiatriu. S družkou má osem detí
a už deväť mesiacov nie je s nimi v kontakte. Pred väzbou sa o deti staral, mali sa dobre, mali všetko,okrem toho, že nemali dobré podmienky, nebola voda a elektrina a dom sa rozpadával. E. P. (pozn. súdu
zamestnanec úradu práce) tam chodil, videl, Niečo robil s tým domom. Už tri roky naspäť vybavoval
detský domov, deti nešli kvôli nemu preč. On chodil na brigády, zarobil 20 – 30 eur každý deň, mesačne

cca 350 eur, v Lipovníku pracoval ako pastier. Teraz je nervózny, nevie pracovať, ráno a večer berie
lieky. Navštevuje psychiatričku G. H.. Predtým mal dobrý vzťah s deťmi a mal kamarátov, už nemá,
rozprávajú, že bije družku, býva všade. Na otázku prokurátorky, kedy začal s liečbou s poukazom na
to, že bol 7.10.2020 trestným rozkazom odsúdený a uznaný vinným zo zločinu týrania blízkej osoby
a bol mu uložený trest odňatia slobody v trvaní troch rokov a uložené ochranné protialkoholické liečenie

ústavnou formou odpovedal, že medzi dátumom 7.10.2020 bol doma, nenastúpil protialkoholický výkon
liečby, doma bol mesiac, už sa nepamätá. V rámci protialkoholickej liečby nebral nič, pustili ho domov,
lebo tam nepatril. V ústavnej liečbe bol v roku 2020, nevie aký mesiac, prišiel domov z väzby a druhý
deň nastúpil. Cítil sa tam ako vo väzbe, len inak, bol na psychiatrii. Psychiku mal dobrú, zničila ho
väzba. Nebolo mu dobre ani vo väzbe v roku 2020. Maloleté deti F. a A. boli v roku 2018 zverené do
náhradnej osobnej starostlivosti kvôli streche. Začal jeden mesiac pracovať, prišli domov s družkou,

potom pracoval ako pastier, deti boli pár mesiacov s otcom, boli v maringotke, šetrili a dali na strechu
fóliu. Nevie, prečo maloleté deti A. a K. boli v ústavnej starostlivosti. Nevie, či v tom čase pil, nepamätá
sa. Od času nariadenia ambulantnej liečby sa cíti dobre. Atarax mu bol predpísaný na psychiku. Je
nervózny. Keď išiel do väzby, zničilo mu to psychiku. Vedel čítať, písať, počítať, teraz nevie nič, zabúda.
V roku 2019 pracoval ako murár, dohodu o vykonaní práce v brigádnickej činnosti nemal.

14. Z výpovede svedka F. B. – matky žalobcu vyplýva, že jej syn, keď sa vrátil z väzby bol psychicky
zničený. Bol tam s takými chlapmi, čo sa ich bál. Po návrate domov musel ísť na psychiatriu, medzi tým
bol v Plešivci tri alebo štyri mesiace. Po liekoch sa ukľudní. Pred väzbou nebol taký agresívny, až potom
S manželkou žil dobre, nemali zlý vzťah. Ona bola taká, že keď zvýšil hlas volala políciu. O deti sa starala

manželka a o dve deti ona. Deti jej boli zverené, lebo syn nemal dobrý dom. Ostatné deti boli v ústave,
potom ich vybrali naspäť. Dve detí zobrala do náhradnej starostlivosti a ostatné deti šli do ústavnej
starostlivosti, ktorá sa skončila, keď dom opravili. Medzi synom a jeho družkou neboli konflikty. Keď syn
prišiel z väzby bol niekedy agresívny, niekedy sa bojí mu niečo povedať. Nepije alkoholické nápoje. Pred
väzbou niekedy vypil pivo. Teraz býva syn s ňou. S ľuďmi nemal problémy, pred väzbou pracoval, chodil

s kravami, aj na majetku robil. Po väzbe pracoval, zobrali ho naspäť na majetok. Keď bol syn vo väzbe
volal každý deň. Zdravotne bol na tom zle, agresívny bol. Odkedy prišiel z väzby je agresívny. O deti
sa staral, lebo pracoval, mal s deťmi dobrý vzťah. Z kamarátov nestratil nikoho po väzbe. Keď sa vrátil
z väzby v roku 2020 bol agresívny. Prvýkrát bol vo väzbe, lebo aj vtedy manželka zavolala políciu. Pustili
ho domov, lebo to nebola pravda. Vie, že mu bolo uložené protialkoholické liečenie. Po návrate z väzby

bolagresívny,ajterazje.Detstvomaldobré.Onahovychovávala.Anionanemaladobrývzťahsmužom,
lebo keď bol opitý bil ju aj deti. Aj ona ho dala do väzby, dostal päť rokov. Na deti to nemalo dobrý vplyv,
bil ich. Nevie aké berie lieky, kým žili s manželkou tak nepil, až potom. Berie Atarax. Nepamätá sa, či
syn mal depresívne stavy v dôsledku tohto väzobného stíhania.

15. Z písomnej výpovede MUDr. Jany Greškovej – psychiatričky Psychiatrického oddelenia NsP
Rožňava, Špitálska 1, Rožňava zo dňa 10.2.2025 vyplýva, že A. B. mal Okresným súdom Rožňava sp.
zn. 15T/77/2020 nariadenú ochrannú ambulantnú liečbu protialkoholickú liečbu, ktorá bola ukončená
v januári 2025 návrhom ambulantnej psychiatričky zo dňa 2.1.2025 a uznesením Okresného súdu
Rožňava dňa 20.1.2025. Posledná návšteva v ambulancii bola 27.11.2024. Úlohou ochrannej

ambulantnej protialkoholickej liečby bolo naštartovať abstinenciu kontrolovanú lekárom, vrátiť sa do
života a začať pracovať. Žalobca preukázal abstinenciu a deklaroval prácu pomocného stavebného
robotníka vo firme Veľké Kapušany. Nevie posúdiť, či mal vo väzbe úzkostné stavy. Počas dochádzania
na psychiatrickú ambulanciu deklaroval úzkostné stavy a s pozitívnym efektom lieku Atarax, je
to anxiolytikum, teda liek na uvoľnenie úzkosti, ktorý mal nasadený už počas ústavnej ochrannej

protialkoholickej liečby. Počas ambulantnej liečby mu bol predpisovaný Atarax dňa 26.4.2024, 21.5.2024
a 27.11.,2024. Od jeho poslednej návštevy v ambulancii 27.11.2024 nemá info o jeho zdravotnom
stave. Menovaného nepoznala pred nástupom do väzby v roku 2021, takže sa nevie vyjadriť k jeho
zdravotného stavu pred väzbou. Väzba je stres pre každého a závisí na jedincovi, ako dokáže brať
zodpovednosť za svoje patologické správanie. Menovaný je liečený v ich ambulancii dňom zahájenia

ochrannej ambulantnej protialkoholickej liečby, nie spontánne. O jeho predchádzajúcej liečbe nemá
informácie. Žalobca mal nariadenú ochrannú ambulantnú protialkoholickú liečbu pre prítomný Syndróm
závislosti i na alkohole 3, štádium podľa jelineka. Aký druh liečby má teraz nevie, ale počas ochrannej
ambulantnej liečby užíval lieky na uvoľnenie úzkosti – Atarax, ktorý nevyvoláva závislosť. Atarax jeliek na uvoľnenie úzkosti. Počas ochrannej liečby nespozorovala žiadne poruchy správania vymykajúce
sa zo slušného a akceptovateľného správania počas ochrannej liečby. Do novembra 2024 dochádzal
na ambulanciu každý mesiac alebo po 4-6týždňoch, podľa toho, kde pracoval. Nemala medicínsky

dôvod mu doporučiť návštevu psychológa, Nemá informácie, čo bolo spúšťačom úzkosti u menovaného.
Alkohol znižuje rezervy organizmu, znižuje prah dráždivosti, ale vzhľadom k tomu, že menovaného
nepozná dlhodobo, len počas ochrannej liečby nevie sa vyjadriť, či jeho psychické problémy môžu byť
spôsobené dlhodobým užívaním alkoholu. Vplyv väzobného stíhania na osobu závisí od mentálnych
rezerv a od primárneho stavu jedinca, v tomto prípade má preukázané, že menovaný počas ochrannej

ústavnej protialkoholickej liečby zrejme mal stavy úzkosti a bol mu nasadený Atarax. Nevie sa vyjadriť, či
môžu byť psychické problémy žalobcu spôsobené viacerými faktormi, príp. dedičnosťou, či inými vplyvmi
z detstva/dospievania, resp. či je uňho prítomná predispozícia k ochoreniu, keďže jej nie sú známe údaje
o jeho detstve, ale detstvo a prostredie v detstve má vplyv na formovanie jedinca v dospelosti. Vo vzťahu
k prognóze liečby uviedla, že základným predpokladom bezproblémovej existencie u menovaného je
úplná abstinencia.

16. Podľa § 3 zák. č. 514/2003 Z. z., štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za
škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej
moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením
osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d)

nesprávnym radným postupom. (2) Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

17. Podľa § 4 ods. 1 písm. a) bod 1 zák. č. 514/2003 Z. z., vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená
orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu a) Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, ak 1. škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená

nesprávnym úradným postupom súdu.

18. Podľa § 8 ods. 4, 5 písm. a) zák. č. 514/2003 Z. z., právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím
o ochrannom opatrení má ten, na kom bolo úplne alebo sčasti vykonané ochranné opatrenie, ak
bolo rozhodnutie v ďalšom konaní ako nezákonné zrušené. (5) Právo na náhradu škody spôsobenej

rozhodnutím o väzbe má ten, kto bol vzatý do väzby, ak a) bolo proti nemu zastavené trestné stíhanie,
b) bol oslobodený spod obžaloby alebo c) vec bola postúpená inému orgánu.

19. Podľa § 8 ods. 6 písm. a) zák. č. 514/2003 Z. z., právo na náhradu škody nevznikne a) ak si osoba
uloženie trestu, ochranného opatrenia alebo väzbu zavinila sama.

20. Podľa § 15 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z., nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím
o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti

poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.

21. Podľa § 16 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z. z., ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody
alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán

písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený
domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde
môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z
titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj
úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že

neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania
nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.

22. Podľa § 17 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z. z., uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný
predpis neustanovuje inak. V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným

zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným
postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.23. Podľa § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z., výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa
určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije
a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov,

ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v
spoločenskom uplatnení.

24. Podľa § 17 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z. z., výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná podľa odseku
2 nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi

podľa osobitného predpisu.

25. Podľa § 13 zák. č. 274/2017 Z.z. v znení účinnom do 31.3.2023, celková suma odškodnenia
poskytnutá podľa tohto zákona nesmie presiahnuť päťdesiatnásobok sumy mesačnej minimálnej mzdy
platnej na obdobie kalendárneho roka, v ktorom došlo k spáchaniu trestného činu.

26. Podľa § 9b ods. 1 písm. a) zák. č. 663/2007 Z.z., prechodné ustanovenia účinné od 31.10.2020, na
rok 2021 sa ustanovuje suma mesačnej minimálnej mzdy na 623 eur.

27. V prejednávanom spore sa žalobca podanou žalobou domáhal voči žalovanej náhrady nemajetkovej
ujmy v sume 140 000 eur podľa zákona č. 514/2003 Z.z. z dôvodu, že v dôsledku nezákonného

rozhodnutia o vznesení obvinenia a vzatí do väzby, strávil bezdôvodne vo väzbe obdobie od 30.3.2021
do 3.8.2021 (t.j.127 dní). V konaní nebolo sporné, že uznesením vyšetrovateľa OR PZ v Rožňave,
odbor kriminálnej polície bolo dňa 23.3.2021 pod ČVS: ORP-92/2-VYS-RV-2021 podľa § 199 ods. 1
TP začaté trestné stíhanie za zločin týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a) TZ.
Následne uznesením vyšetrovateľa OR PZ pod totožným číslom dňa 24.3.2021 bolo podľa § 206 ods.

1 TP voči nemu vznesené obvinenie za skutky tam uvedené. Uznesením Okresného súdu Rožňava sp.
zn. 8Tp/20/2021 zo dňa 30.3.2021 bol vzatý do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a), b) a c) TP.
Jeho osobná sloboda bola obmedzená do 3.8.2021. Dôvody na vzatie do väzby súd vzhliadol v tom,
že obvinený potom, čo sa dozvedel, že poškodená dala naňho trestné oznámenie odišiel z domu na
neznáme miesto a skrýval sa, aby sa vyhol trestnému stíhaniu, pričom bolo po ňom vyhlásené pátranie,

ovplyvňoval poškodenú, aby stiahla trestné oznámenie, resp. zmenila výpoveď, čo poškodená aj urobila
a z obavy, že bude pokračovať v páchaní násilnej trestnej činnosti, nakoľko je bez pracovného pomeru,
požíva alkoholické nápoje, bez snahy o nápravu svojho násilného a agresívneho správania a vedenia
riadneho života. Súd pri rozhodovaní o väzbe tiež prihliadol na skutočnosť, že obvinený bol doposiaľ
trikrát súdne trestaný, naposledy bol trestným rozkazom Okresného súdu Rožňava sp. zn. 15T/77/2020

zo dňa 7.10.2020 právoplatným toho istého dňa odsúdený pre zločin týrania blízkej a zverenej osoby
podľa § 208 ods. 1 TZ. Prokurátorka Okresnej prokuratúry v Rožňave dňa 8.7.2021 podala na neho
obžalobu pre zločin týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a) a odsek 3 písm. c)
TZ, ktorého sa mal dopustiť konaním popísaným v obžalobe. Rozsudkom Okresného súdu Rožňava
bol obžalovaný (žalobca) spod podanej obžaloby oslobodený a príkazom samosudcu z väzby okamžite

prepustený, a to z dôvodu, že nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol obžalovaný stíhaný.

28. Z uvedeného má súd za preukázané, že vzatie do väzby bolo v trestnom konaní odôvodnené jednak
správaním sa žalobcu, obavou z ovplyvňovania poškodenej, prihliadnutím na jeho predchádzajúce
odsúdenia a hrozbou opakovania násilnej trestnej činnosti obvineného (žalobcu), ktoré ale v konečnom

rozhodnutí nebolo preukázané. V súvislosti s náhradou nemajetkovej ujmy za vykonanú väzbu nie
je možné bagatelizovať skutočnosť, že v trestnom konaní nebolo preukázané, že sa stal skutok,
pre ktorý bol žalobca vzatý do väzby. Zavinenie väzby nemožno vidieť v tom, že išlo o osobu
niekoľkokrát súdne stíhanú a že vzhľadom na osobu páchateľa je tu dôvodná obava, že by mohol
naďalej pokračovať v páchaní trestnej činnosti. Zo žiadneho dôkazu nevyplynulo, že by obžalovaný

chcel pokračovať v trestnej činnosti. Ani ovplyvňovanie poškodenej nebolo preukázané. Zo znaleckého
posudku psychologičky vyplývalo, že poškodená je emočne nezrelá, voči obvinenému prechováva
pozitívne city a má sklon k takým kolísavým emočným vzťahovým prejavom, ak je naňho nahnevaná
odchádza, odstupom času sa k nemu prikláňa. Súd vzhliadol dôvod väzby len na základe výpovede
matky poškodenej, ktorá však interpretovala to, čo jej povedala dcéra. Vo vzťahu k dôvodom vzatia

žalobcu do tzv. útekovej väzby súd tiež nemá preukázané zavinenie žalobcu, t.j. dôvodnú obavu, že
žalobca skutočne chcel ujsť. Nie je neobvyklé, že po hádke jeden z partnerov odíde a nepovie kam, aby
„vytrestal“ partnera. S prihliadnutím na sociálne znevýhodnené prostredie, z ktorého žalobca pochádza
je nepravdepodobné, že by ušiel, keďže na útek nemal finančné prostriedky. Podľa znaleckého posudkusa taktiež jedná o jednoduchú osobnosť. Znalkyňa tiež poukázala na transkulturálne odlišnosti, v ktorej
obžalovaný s poškodenou žijú, kde pravidlá a normy sú inak vnímané a niektoré formy správania, ktoré
sú pre majoritu poruchové, sú pre minoritu prirodzenejšie. Na základe uvedeného súd dospel k záveru,

že žalobca si vzatie do väzby nezavinil, a preto základ nároku je daný. Štát sa nemôže zbaviť objektívnej
zodpovednosti za výsledok trestného konania, ktoré neviedlo k právoplatnému odsúdeniu obvineného.

29. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je objektívna zodpovednosť
bez ohľadu na zavinenie, ktorej sa nemožno zbaviť. Je založená na súčasnom splnení troch

podmienok: existencia nezákonného rozhodnutia, vzniku škody a príčinnej súvislosti medzi nezákonným
rozhodnutímavznikomškody.Predpokladompreposúdeniekonkrétnehorozhodnutiaakonezákonného
rozhodnutia je to, že ide o právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená a ktoré bolo zrušené
alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom.

30. Vo vzťahu k ustálenosti rozhodovacej súdnej praxe najvyšších orgánov, resp. najvyšších justičných

orgánov SR súd považuje za potrebné zvýrazniť uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/156/2017
z 9.11.2017, v ktorého odôvodnení (bod 23 a nasl.) sa konštatuje, že rozhodnutie najvyššieho súdu z
18.8.2010 sp. zn. 4MCdo/15/2009 bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov SR ako judikát č. 37/2014 s právnou vetou, ktorá znie: „Zmyslu a účelu § 6 ods. 1 veta prvá
zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene

niektorých zákonov zodpovedá interpretácia tohto ustanovenia, v zmysle ktorej rovnaké dôsledky ako
zrušenienezákonnéhouzneseniaozačatítrestnéhostíhaniaaovzneseníobvineniamátiežrozhodnutie
o zastavení trestného stíhania vydané z dôvodu, že sa nepotvrdil predpoklad o spáchaní trestného činu
obvineným“.

31. Súd poukazuje aj na závery Ústavného súdu SR, ktorý v rozhodnutí zo 7. júla 2016 sp. zn. I.
ÚS 320/2016 konštatoval, že „nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa
posudzujeakonároknanáhraduškodyspôsobenejnezákonnýmrozhodnutím.Rozhodujúcimmeradlom
opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného
konania“ a ktorý v ďalšej časti svojho rozhodnutia dodal, že „pre posúdenie nezákonnosti rozhodnutia,

resp. postupu orgánu činného v trestnom konaní, nie je rozhodujúce, ako orgány činné v trestnom konaní
vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. Ústavný súd
konštatuje, že ak bolo trestné stíhanie konkrétnej osoby zastavené z dôvodu, že sa skutok, pre ktorý
bolo vznesené obvinenie, nestal, že skutok nie je trestným činom, resp. že skutok nespáchal obvinený,
uznesenie, ktorým bolo obvinenému obvinenie vznesené a tiež aj záväzný pokyn prokurátora na

vznesenie obvinenia (ak bolo obvinenie vznesené na základe pokynu prokurátora) sú vždy nezákonné,
zasahujúce do základných práv jednotlivca“. Ak teda došlo k zastaveniu trestného stíhania, treba
s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné
stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania
sa preto posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim

meradlom zákonnosti začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania (tiež
8Cdo/96/2018 z 11.9.2019).

32. V súvislosti s nezákonnosťou väzby súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.
4Cdo/257/2019 zo dňa 26.2.2020, ktorý konštatoval „ V súlade s § 8 ods. 5 písm. b/ zákona č.

514/2003 Z. z. právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe má ten, kto bol vzatý do
väzby, ak bol (okrem iného) oslobodený spod obžaloby. Z uvedenej dikcie zákona možno vyvodiť, že
nárok žalobcu podľa § 17 ods. 2 až 4 zákona č. 514/2003 Z. z. voči žalovanej vzniká už samotnou
existenciou väzobného trestného stíhania a rozsudku, ktorým bola osoba pozbavená osobnej slobody
následne oslobodená spod obžaloby. Preto rozhodnutie, ktorým sa priznáva táto náhrada škody vo

forme nemajetkovej ujmy v peniazoch v konkrétnej výške, už len deklaruje existenciu tejto zákonom
priznanej právnej skutočnosti a nárokov z nej vyplývajúcich (väzobného stíhania, oslobodzujúceho
rozsudku a ich príčinnú súvislosť so vznikom nemajetkovej ujmy vzniknutej obmedzením na osobnej
slobode jednotlivca)“.

33. Podľa bodu 36 odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/86/2022 zo dňa
23.5.2023 „Je potrebné pripomenúť aj článok 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, podľa ktorého v dôsledku oslobodenia obžalovaného spod obžaloby sa väzba stávaz hľadiska vnútroštátne úpravy nezákonnou, a tým zakladá zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú
oslobodenému obvinenému vykonanou väzbou“.

34. Súd má za to, že každé trestné stíhanie predstavuje významný zásah do súkromného a osobného
života trestne stíhanej osoby. Zároveň je nevyhnutné zdôrazniť skutočnosť, že nemajetková ujma
v peniazoch sa v zmysle § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003Z. z. uhrádza len vtedy, ak vzhľadom na
ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom iba samotné
konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením, pričom na určenie jej výšky

je súčasne potrebné zohľadniť kritéria uvedené v ods. 3 daného zákona, a to osobu poškodeného,
jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za
ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote a závažnosť
následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení). Súdna prax sa zjednotila v názore,
že pri posudzovaní nároku na zadosťučinenie za nemajetkovú ujmu treba mať na zreteli, že vznik
nemajetkovej ujmy spravidla nemožno dokazovať, pretože prakticky ide o stav poškodenej osoby,

o utrpenie na tých nehmotných hodnotách, ktoré sa dotýkajú morálnej integrity poškodenej
osoby, predovšetkým dôstojnosti, cti, dobrej povesti, ale aj iných hodnôt, ktoré sa spravidla premietajú
vo vnútornom živote človeka, na súkromnom, rodinnom živote a pod. (napr. rozsudok NS ČR
sp. zn. 30Cdo/371/2011,uznesenie NS SR sp. zn. 4Cdo/125/2019, 4Cdo/34/2018 a iné). Následky v
nemajetkovej sfére poškodeného je pri odškodňovaní treba ponímať ako ujmu jedinú s prihliadnutím ku

všetkému,včombolpoškodenývdôsledku neoprávnenéhozásahunegatívnepostihnutý(por.rozsudok
NS ČR sp. zn. 30 Cdo 1076/2009 z 8.9.2011).

35. V danom prípade je podľa posúdenia súdu nepochybné, že výkonom väzby na podklade
nezákonného rozhodnutia o väzbe došlo k neoprávnenému zásahu do morálnej integrity žalobcu,

následkom čoho mu nepochybne vznikla nemajetková ujma. Výkonom väzby na podklade nezákonného
rozhodnutia o väzbe došlo k závažnému porušeniu osobnej slobody žalobcu. Žalobca bol právom
nedovoleným spôsobom obmedzený v rozhodovaní o sebe a o svojom konaní, bol podrobený
opatreniam a postupom spojeným s výkonom väzby, čím došlo k porušeniu jeho práva na osobnú
nedotknuteľnosť; nedobrovoľne musel opustiť bezpečie domova, rodiny a prítomnosti blízkych osôb a

bol umiestnený v ústave pre výkon väzby, medzi ľuďmi, ktorých nepoznal, musel sa podrobiť ústavnému
poriadku a ústavnému režimu čím bola porušená jeho sloboda pobytu a pohybu, dôstojnosť, rovnosť a
ohrozená jeho sloboda voľby zamestnania. Nastúpením do výkonu väzby došlo k porušeniu žalobcovho
práva na súkromie. Žalobcovi bolo proti jeho vôli upreté súkromie, ako priestoru v ktorom fyzická osoba
najprirodzenejšie slobodne realizuje svoju osobnosť, a ktorý predstavuje základ celkovej jej vnútornej

istoty a bezpečnosti. Žalobcovi bolo znemožnené udržiavať a rozvíjať vzťahy v rodine, zabezpečovať
všestrannú starostlivosť o svoju rodinu zvlášť o svoje maloleté deti. Žalobca nemohol rozvíjať vzťahy s
blízkymi osobami, priateľmi, susedmi, obyvateľmi obce v ktorej predtým žil. Všetky tieto zásahy, či už
ako porušenia alebo ohrozenia jednotlivých zložiek či hodnôt osobnosti žalobcu, boli priamo vyvolané
nezákonným rozhodnutím o väzbe a nad akúkoľvek pochybnosť objektívne predstavujú dôvod preto,

aby sa i iná osoba v postavení žalobcu mohla cítiť byť poškodenou - dotknutou v zložkách tvoriacich vo
svojom súhrne nemajetkovú sféru jednotlivca. Aj bez dokazovania skutočného negatívneho postihnutia
týchto zložiek osobnosti, objektom ktorého, ako bolo spomenuté už na inom mieste tohto odôvodnenia,
by bolo nepreukázateľné, poťažne ťažko preukázateľné vnútorné prežívanie, pocity a stav mysli žalobcu,
nakoľko obmedzenie slobody a umiestenie v ústave na výkon väzby jednoznačne a bez akýchkoľvek

pochybností u priemerného človeka objektívne je spôsobilé privodiť utrpenie na týchto nehmotných
hodnotách, súd uzavrel, že k vzniku nemajetkovej ujmy u navrhovateľa rozhodne došlo.

36. S účinnosťou od 01.01.2013 bolo do zákona č. 514/2003 Z.z. doplnené ustanovenie § 17
ods. 4 v zmysle ktorého výška náhrady nemajetkovej ujmy nemôže byť vyššia ako výška náhrady

poskytovaná osobám poškodených násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu, čím bol
stanovený maximálny limit výšky náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá nemôže byť vyššia ako výška
náhrady poskytovaná osobám poškodených násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu,
ktorým bol zákon č. 216/2006 o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi v znení
neskorších predpisov (aktuálne zákon 274/2017 Z.z. o obetiach trestných činov). Podľa § 13 zák. č.

274/2017 Z.z. v znení účinnom do 31.3.2023, celková suma odškodnenia poskytnutá podľa tohto zákona
nesmiepresiahnuťpäťdesiatnásoboksumymesačnejminimálnejmzdyplatnejnaobdobiekalendárneho
roka, v ktorom došlo k spáchaniu trestného činu. V roku 2021 bol stanovená výška minimálnej mzdypodľa§9b ods.1písm.a)zák.č.663/2007Z.z.,t.j.maximálnavýškaodškodneniabynemalapresiahnuť
sumu 31 150 eur.

37. Žalobca v konaní sa domáhal náhrady nemajetkovej ujmy v sume 140 000 eur poukazujúc na § 13
OZ a na čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

38. Najvyšší súd v rozhodnutí z 31. mája 2007 sp. zn. 4 Cdo 177/2005, ktoré bolo publikované v
Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako judikát R 13/2009, pri

riešení otázky odškodnenia väzby vyslovil záver, podľa ktorého nárok na náhradu nemajetkovej ujmy
treba posudzovať aj v súvislosti s čl. 5 ods. 1 a 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „Dohovor„), i keď nárok na odškodnenie väzby vznikol podľa § 5 ods. 1 zákona č.
58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym
úradným postupom (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.). Najvyšší súd zdôraznil, že ustanovenie čl. 5
ods. 5 Dohovoru obsahuje tzv. neurčitý právny pojem, ktorý vyžaduje jeho aplikáciu na konkrétne

skutkové okolnosti prípadu. Neurčité právne pojmy v žiadnom prípade nie sú ustanoveniami, ktoré
by súdu umožňovali ľubovôľu, alebo ktoré by umožňovali súdu absolútne neobmedzenú úvahu. Ich
aplikáciu a výklad je súd povinný vo svojom rozhodnutí zdôvodniť a vyrovnať sa s relevantnými
argumentmi účastníka o neprimeranosti odškodnenia aj s prihliadnutím na rozsah odškodnenia v iných,
prejedávanej veci obdobných veciach (najvyšší súd v tomto rozhodnutí poukázal na rozsudok ESĽP

zo 17. júla 2012 v prípade Z. proti Slovenskej republike). V rozhodnutí z 27. apríla 2006 sp. zn. 4 Cdo
171/2005 najvyšší súd konštatoval, že i keď je výška zadosťučinenia v peniazoch predmetom úvahy
súdu, jeho úvaha sa musí opierať o celkom konkrétne a preskúmateľné hľadiská. Uplatnenie voľnej
úvahy sa tak nesmie stať nepreskúmateľnou ľubovôľou súdu, vymykajúcou sa akejkoľvek kontrole.
Nemožno priznávať neprimerané či dokonca tak premrštené sumy, ktoré by vo svojich dôsledkoch

viedli k bezdôvodnému obohacovaniu sa a ktoré by napríklad pri porovnaní „odškodnenia„ zásahu do
práva na ochranu osobnosti s „odškodňovaním„ zásahov do iných základných práv zaručených Ústavou
Slovenskej republiky mohli niektoré ujmy na iných základných právach (napríklad ujmy na zdraví či
dokonca živote) bagatelizovať. Danou problematikou sa najvyšší súd zaoberal aj v rozhodnutí z 31. júla
2012 sp. zn. 6 Cdo 37/2012, v ktorom dospel k záveru, že súd je povinný vo svojom rozhodnutí zdôvodniť

a vyrovnať sa s relevantnými argumentmi účastníka o neprimeranosti odškodnenia aj s prihliadnutím na
rozsah odškodnenia v iných, prejednávanej veci obdobných veciach; v tomto rozhodnutí dovolací súd
poukázal na nález ústavného súdu zo 6. decembra 2006 sp. zn. III. ÚS 147/06 a tiež na rozsudok ESĽP
zo 17. júla 2012 v prípade Z. proti Slovenskej republike). Najvyšší súd v rozhodnutí z 30. septembra 2013
sp. zn. 6 MCdo 15/2012 dospel k záveru, podľa ktorého určenie výšky primeranej náhrady nemajetkovej

ujmy nie je záležitosťou voľnej úvahy, ktorá by nepodliehala žiadnemu hodnoteniu; jej základom je
zistenie skutkových okolností, ktoré súdu umožnia úvahu na určitom kvalitatívnom posúdení základných
súvislostí. Treba, aby súdy v súvislosti s tým vzali do úvahy aj iné hmotnoprávne predpisy upravujúce
odškodnenie, napríklad zákon č. 215/2006 Z.z. v zmysle ktorého v prípade že trestným činom bola
spôsobená smrť, má poškodený nárok na vyplatenie odškodnenia v sume päťdesiatnásobku minimálnej

mzdy; pri trestnom čine znásilnenia, sexuálneho násilia alebo sexuálneho zneužívania za spôsobenú
morálnu škodu stanovuje limit odškodnenia vo výške desaťnásobku minimálnej mzdy. Súd sa musí
zaoberať napríklad aj otázkami, v čom je nemajetková ujma žalobcu v jeho spoločenskom, pracovnom,
rodinnom živote spôsobená nezákonným rozhodnutím väčšia v porovnaní so smrteľným následkom
trestného činu, respektíve s morálnou škodou spôsobenou trestným činom znásilnenia, sexuálneho

násilia alebo sexuálneho zneužívania. Vyššie uvedené rozhodnutia najvyššieho súdu sa týkali sporov,
v ktorých išlo o náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. Tento zákon neupravoval
náhradu (a teda ani jej výšku) nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátu. K záveru
o možnosti priznať túto náhradu v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. dospela prax všeobecných súdov
Slovenskej republiky až v súvislosti s právnymi názormi najvyššieho súdu obsiahnutými v judikáte R

13/2009. V danom prípade žalobca uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona č.
514/2003 Z.z., ktorý na rozdiel od zákona č. 58/1969 Zb. upravuje možnosť priznať aj túto náhradu.
Zákon č. 514/2003 Z.z. bol od svojho vydania viackrát novelizovaný. Výšky náhrady nemajetkovej ujmy
sa týkala novela vykonaná zákonom č. 517/2008 Z.z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 757/2004 Z.z.
o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej

len „zákon č. 517/2008 Z.z.„) účinným od 1. januára 2009 a ďalej zákonom č. 412/2012 Z.z. ktorým
sa mení a dopĺňa zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 412/2012 Z.z.„)
účinným od 1. januára 2013. V zmysle § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení zákona č. 517/2008Z.z. sa výška nemajetkovej ujmy určuje s prihliadnutím najmä na a/ osobu poškodeného, jeho doterajší
život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b/ závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej
došlo, c/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d/ závažnosť následkov,

ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Ustanovením § 17 ods. 4 zákona č 514/2003 Z.z.
v znení zákona č. 517/2008 Z.z. bol stanovený minimálny limit výšky nemajetkovej ujmy spôsobenej
nezákonnými rozhodnutiami uvedenými v § 7 a 8 tohto zákona (tak, že jej výška je najmenej jedna
tridsatina priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za
predchádzajúci kalendárny rok, a to za každý, aj začatý deň pozbavenia osobnej slobody). V zmysle §

17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení zákona č. 412/2012 Z.z. výška náhrady nemajetkovej ujmy
priznaná podľa § 17 ods. 2 tohto zákona nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám
poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu (pričom osobitným predpisom sa
tu podľa poznámky pod čiarou rozumie zákon č. 215/2006 Z.z.). Zákonom č. 412/2012 Z.z. bol teda
stanovený maximálny limit výšky náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Na
záveroch najvyššieho súdu o povinnosti všeobecného súdu určiť primeranú výšku náhrady spôsobenej

nezákonným rozhodnutím po zohľadnení iných právnych predpisov slovenského právneho poriadku
upravujúcich odškodnenie, ako aj judikatúry ústavného súdu a ESĽP, ku ktorým dospel najvyšší súd
skôr už v rozhodnutiach, v ktorých bol uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona
č. 58/1969 Zb., nezmenili neskôr nič ani zákon č. 517/2008 Z.z,, ani zákon č. 412/2012 Z.z. Určenie
maximálnej hranice náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím v zmysle zákona

č. 412/2012 Z.z. tak, aby priznaná náhrada nebola vyššia ako náhrada za ujmu, ktorú utrpeli obete
trestných činov, je pokračovaním v už nastolenom trende legislatívnych úprav pod vplyvom rozhodnutí
ESĽP. Podľa názoru ESĽP náhrada nemajetkovej ujmy v obdobných prípadoch musí byť rozumne
primeraná utrpenej ujme na povesti (napr. Q. R. v. Spojené kráľovstvo). ESĽP tiež konštatoval, že pri
určovaní výšky náhrady ujmy treba vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy (napríklad Flux v.

Moldavsko, Steel a Morris v. Spojené kráľovstvo). Okrem toho ESĽP vyjadril názor, podľa ktorého výška
náhrady v konkrétnom prípade musí zohľadňovať výšku náhrady priznávanú vnútroštátnymi súdmi v
iných prípadoch týkajúcich sa poškodenia dobrej povesti (napríklad Público - Comunicacáo Social, S.
A. v. Portugalsko). Napokon ESĽP zdôraznil, že pri určovaní výšky náhrady za porušenie osobnostných
práv musí byť zohľadnená výška náhrady, ktorá je priznávaná za telesné zranenia alebo ktorá je

priznávaná obetiam násilných činov, pričom náhrada za porušenie iných osobnostných práv by nemala
bez existencie závažných a dostatočných dôvodov prevyšovať maximálnu výšku náhrady/priznávanú
za telesné zranenia alebo násilné činy (napr. Iltalehti a Karhuvaara v. Fínsko).

39. Vzhľadom na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR súd posúdil výšku

nároku na náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z..

40. V konaní nebolo sporné, že žalobca bol väzobne stíhaný od 30.3.2021 do 3.8.2021 (t.j.127 dní).

41. Pokiaľ ide o osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie v ktorom žije a pracuje (§ 17 ods. 3

písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z.), bol viackrát súdne trestaný, v čase nástupu do väzby, mal žalobca 24
rokov, mal šesť detí a spolu s družkou očakávali narodenie siedmeho dieťaťa a brigádnicky vykonával
prácu pastiera v obci Lipník.

42. Čo sa týka závažnosti vzniknutej ujmy, okolností, za ktorých k nej došlo a závažnosti následkov,

ktoré vznikli poškodeného v súkromnom živote (§ 17 ods. 1 písm. b) a c) zákona č. 514/2003 Z.z.).
Podľa vyjadrenia žalobcu, malo trestné stíhanie na neho mimoriadne negatívny vplyv. Za veľkú krivdu
považoval žalobca fakt, že bol vo väzbe bez možnosti kontaktu so svojimi deťmi a blízkymi osobami,
pričom mal starosti, či deti majú čo jesť. Okrem toho pociťoval úzkostné vzťahy, bál sa a bral liek Atarax.
Podľa tvrdení žalobcu po návrate z väzby sa cítil mimoriadne zle, trpel nespavosťou, nechutenstvom,

depresívnymi stavmi. Predtým pracoval ako pastier v obci Lipovník, teraz nemá brigádu.

43. Súd uveril tvrdeniam žalobcu o nepriaznivých dôsledkoch väzby trestného stíhania na jeho osobu.
Je bezpochyby, že každé trestné stíhanie a väzba má negatívny vplyv na osobu trestne stíhaného,
obzvlášť, keď sa v konečnom dôsledku ukáže ako nezákonné. Súd poznamenáva, že v spore vychádzal

zo skutkových tvrdení žalobcu, svedka matky žalobcu, zo správy ÚPSVR v Rožňave a zo správy
psychiatričky MUDr. Greškovej. Družka žalobcu bola počas pobytu žalobcu vo väzbe, tehotná a je
nepochybné, že finančne zabezpečoval rodinu práve žalobca. Túto skutočnosť potvrdila aj jeho matka,
ktorá uviedla, že syn pracoval a snažil sa zabezpečiť rodinu. Dve deti boli zverené do jej náhradnejosobnej starostlivosti a dve deti boli v ústavnej starostlivosti z dôvodu, že dom žalobcu sa rozpadával
a nebol vhodný pre maloleté deti o ďalšie deti sa starala družka žalobcu. Podľa správy z UPSVR RV
bolo spolužitie žalobcu s jeho družkou D. E. dlhodobo konfliktné, pričom v súčasnosti jeho družka

sa rozhodla kvôli konfliktom ich spolužitie ukončiť a momentálne sa od 18.1.2024 zdržiava aj so 6
maloletými deťmi na dobrovoľnom pobyte J. L. M.. Maloleté deti F. B. a A. B. boli zverené do náhradnej
osobnejstarostlivostistarejmatkyF.B..ZosprávypsychiatričkyG.H.malsúdzapreukázané,žežalobca
malnaPsychiatrickejambulanciiRožňavanariadenúochrannúambulantnúprotialkoholickúliečbu,ktorá
začala 24.10.2023 a bola ukončená v januári 2025. Počas liečby mu bol predpísaný liek ATARAX. K

jeho zdravotnému stavu pred nástupom do väzby sa nevedela vyjadriť, avšak uviedla, že väzba je
stres pre každého a závisí na jedincovi, ako dokáže brať zodpovednosť za svoje patologické správanie.
Vzápätí dodala, že vplyv väzobného stíhania na osobu závisí od mentálnych rezerv od primárneho stavu
jedinca, v tomto prípade mala preukázané, že menovaný počas ochrannej ústavnej protialkoholickej
liečbe zrejme mal stavy úzkosti a bol mu nasadený Atarax. Z výpovede jeho matky vyplynulo, že žalobca
je nervózny a agresívny v dôsledku väzby. Počas väzby bol na tom zdravotne zle. Väzba žalobcu

bola nepochybne závažným zásahom do osobnej slobody žalobcu a mala negatívny vplyv na osobný,
súkromný život a dobrú povesť. Nemajetkovú ujmu je potrebné chápať najmä ako náhradu za utrpený
stres, pocity frustrácie, neistoty, nespravodlivosti. V prejednávanej veci, bol žalobca v mladom veku,
otec mnohopočetnej rodiny, obmedzený na osobnej slobode 127 dní, čo malo nepochybne zlý vplyv na
poškodeného, ktorý bol v strese, neistote a v obavách z odsúdenia na vysoký trest odňatia slobody.

44. Za účelom dopadu väzby na priateľské vzťahy a spoločenský život žalobcu, súd nemal za
preukázané tvrdenia žalobcu, že prišiel o kamarátov, lebo títo sa naňho pozerali ako na väzňa. Podľa
výpovede svedkyne – matky žalobcu žalobca neprišiel ani o jedného kamaráta.

45. Súd v spore nevzhliadol, negatívne následky vplyvu väzby žalobcu na jeho pracovný život, resp.
spoločenské uplatnenie. Z výpovede matky aj zo správy G. H. vyplýva, že žalobca sa po návrate z väzby
opätovne brigádnicky zamestnal.

46. Čo sa týka následkov väzby a samotného trestného stíhania na zdravie a psychiku žalobcu, tá

zostala v spore len v rovine ničím nepreukázaných tvrdení. Podľa správy G. H. bol liek Atarax nasadený
žalobcovi na liečbu úzkosti. Žalobca mal na Psychiatrickej ambulancii Rožňava nariadenú ochrannú
ambulantnú protialkoholickú liečbu, ktorá začala 24.10.2023 a bola ukončená v januári 2025. Nie je
zrejmé, či úzkosť žalobcu súvisí s väzbou v roku 2021 alebo s väzbou v roku 2020. Podľa tvrdení žalobcu
prvýkrát navštívil psychiatričku vo väzbe, ktorej povedal, že berie Atarax. To znamená, že Atarax už

musel brať skôr, ako sa dostal do väzby v roku 2021. Podľa správy G. H. žalobcovi bol Atarax predpísaný
celkovo trikrát, a to 26.4.2024, 21.5.2024 a 27.11.2024.

47. V celkovom súhrne zistených okolností prejednávanej veci, dospel súd k záveru, že len samotné
oslobodenie žalobcu ako poškodeného spod obžaloby a prípadné konštatovanie porušenia práva,

nie je dostatočnou satisfakciou za utrpenú ujmu, ktorá vznikla žalobcovi vzatím do väzby, ktorú si
nezavinil sám a celým trestným stíhaním, ktoré sa v konečnom dôsledku ukázalo ako nezákonné.
Z hľadiska porovnania je možné uviesť, že Európsky súd pre ľudské práva len celkom výnimočne
nepriznáva zadosťučinenie v peniazoch, z tohto hľadiska je preto namieste pristupovať k prípadnému
zadosťučineniu vo forme konštatovania porušenia práva len v celkom výnimočných prípadoch, napr. v

prípade, ak bol význam predmetu konania pre poškodeného len celkom nepatrný.

48. Súd pri svojich úvahách vychádzal z rozhodovacej praxe vyšších súdnych autorít (nález ÚS SR
sp. zn. III.ÚS 754/2016 zo dňa 24. 01. 2017), kde ústavný súd uviedol: „Ústavný súd je tohto názoru,
že stanoviť presnou sumou výšku náhrady nemajetkovej ujmy za deň či mesiac trvania väzby alebo

trestného stíhania vopred, pre všetky prípady, nie je možné, pretože primeranosť výšky náhrady
nemajetkovej ujmy musí zohľadňovať vždy osobitné okolnosti prípadu, ktorých rozmanitosť nemožno
vopred postihnúť. Rovnako tak, nie je možné ani mechanicky prevziať závery rozhodovacej praxe súdov
iných štátov či ESĽP, a to najmä s ohľadom na odlišnosť životnej úrovne v jednotlivých štátoch, ktorá
rovnako tak musí byť zohľadnená, pokiaľ priznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy má zodpovedať

predstavám spravodlivosti a slušnosti v danom čase a na danom mieste. Ani to však neznamená, že
takúto rozhodovaciu prax týchto orgánov by nebolo na mieste nezohľadniť.“ Podľa nálezu ÚS SR sp.
zn. II. ÚS 288/2017, „pri určovaní sumy nemajetkovej ujmy musia všeobecné súdy zohľadňovať svoju
vlastnúrozhodovaciučinnosť,atedavsúladesprincípomrovnostirozhodovaťvporovnateľnýchveciachrovnakoaiichjudikatúrebytakmalexistovaťvzťahpriamejúmernostimedzizávažnosťouujmyavýškou
priznanej náhrady.“

49. Súd v tomto smere poukazuje napr. na rozsudok KS BB zo dňa 26. 10. 2023, sp. zn. 16Co/94/2022,
kedy súd priznal žalobcovi sumu 50 eur za každý deň vykonanej väzby, pričom sa jednalo o žalobcu,
ktorý vo veku 38 rokov s usporiadaným životom a dvomi maloletými deťmi nastúpil do väzby v trvaní
175 dní. Rovnako rozsudok KS BB zo dňa 28. 02. 2024, sp. zn. 12Co/68/2022, kedy súd priznal
za jeden deň vykonanej väzby sumu 33 eur, jednalo sa o poškodeného, ktorý bol v čase výkonu

väzby vo veku 57 rokov, viedol aktívny politický a podnikateľský život, bol poslancom Národnej rady
SR a stranícky krajský predseda politickej strany. Rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica bola
žalobcovi za trestný čin týrania manželky priznaná suma 25 eur za 1 deň, v celkovej sume 3 775 eur,
pričom v dôsledku toho sa manželstvo žalobcu rozpadlo. Krajský súd v Košiciach rozsudkom sp. zn.
2Co/119/2023 potvrdil rozsudok Okresného súdu Košice II, ktorý priznal za 1 deň väzby žalobcovi sumu
35 eur. Vo veci Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3Co/89/2023 ako súdu odvolacieho bol potvrdený

rozsudok Okresného súdu Košice II sp. zn. 37C/63/2012, ktorým bola žalobcovi priznaná náhrada
nemajetkovej ujmy za väzbu od 15.11.2007 do 15.4.2008 v sume 3.400 eur, vo veci Krajského súdu v
Košiciach sp. zn. 6Co/116/2023 ako súdu odvolacieho bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Košice
II sp. zn. 12C/9/22, ktorým bola žalobcovi priznaná náhrada nemajetkovej ujmy 6.280 €, z toho za väzbu
trvajúcu 132 dní súd priznal 5.280 €, t.j. 40 eur za deň väzby, vo veci Krajského súdu v Košiciach

sp. zn. 5Co/198/2022 ako súdu odvolacieho bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Košice II sp.
zn. 17C/271/2015, ktorým bola žalobcovi priznaná náhrada nemajetkovej ujmy 9.210 € za nezákonné
rozhodnutie o vznesení obvinenia a za väzbu, ktorá trvala od 26.1.2007 do 20.8.2007, súd priznal za
deň väzby 30 eur, Krajský súd v Prešove rozhodnutím 22Co/27/2023 priznal za 1 deň väzby sumu 30
eur. V Českej republike je judikatúrou stanovené rozpätie za jeden deň väzby od 20 – 60 eur.

50. Prihliadajúc na judikatúru, dospel súd k názoru, že suma 20 eur za každý deň vykonanej väzby
(celková väzba trvala 127 dní), t.j. spolu 2 540 eur je potenciálnou sumou zodpovedajúcou adekvátnosti
náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej žalobcovi dotknutými nezákonnými rozhodnutiami.

51. Súd zobral nepochybne do úvahy skutočnosti, že nezákonnou väzbou bolo zasiahnuté do
žalobcových základných práv a slobôd (osobnej slobody - čl. 17 ÚS SR, slobody pohybu - čl. 23 ÚS
SR) a do osobnostných práv (ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti, ochranu mena, právo na
súkromný a rodinný život – čl. 19 ÚS SR) a jeho priateľských vzťahov. Súd sa pri rozhodovaní o výške
nemajetkovej ujmy za jeden deň väzby pohyboval v mantineloch od 20 – 60 eur, pričom určenú sumu

20 eur,
považoval za spĺňajúcu princíp proporcionality a všeobecnej spravodlivosti. Nesúhlasil s názorom
žalobcu, požadujúcim priznanie sumy 140 000 eur, pretože negatívny vplyv na pracovný život a zdravie,
či už fyzické alebo psychické nebolo v spore dokázané.

52. Súd pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy, prihliadol na zákonné limity uvedené v § 17
ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z., kde výška náhrady nemajetkovej ujmy nemôže byť vyššia ako výška
poskytovaná poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu. Ak by teda maximálna
výška nemajetkovej ujmy v prípade smrteľného následku trestného činu bola 31 150 eur (50-násobok
minimálnej mzdy určenej na rok 2021, kedy boli vydané nezákonné rozhodnutia o vznesení obvinenia a

o vzatí do väzby) a maximálna výška nemajetkovej ujmy obete , ktorej bola spôsobená škoda trestným
činom obchodovania s ľuďmi, znásilnenia, sexuálneho násilia a sexuálneho zneužívania 6 230 eur (10-
násobok minimálnej mzdy na rok 2021), je žalobcom uplatnená náhrada nemajetkovej ujmy, ktorá bola
spôsobená nezákonnými rozhodnutiami vo výške 140 000 eur neprimeraná. Súd v tomto smere súhlasil
so žalovaným, že ujmu, ktorú zažil žalobca vydaním uznesenia a vznesení obvinenia a uznesenia o vzatí

do väzby, nie je ani len porovnateľná s tou, ktorú zažili obete trestných činov proti ľudskej dôstojnosti.

53. Súd v spore nevzhliadol okolnosti, ktoré by odôvodňovali hranice dané ustanovením § 17 ods. 4
zákona č. 514/2003 Z.z. prekročiť a prisúdiť žalobcovi viac.

54. Súd je vo veci názoru, že priznaná náhrada nemajetkovej ujmy neporušuje princíp primeranosti
k iným odškodneniam, zohľadňuje osobitosť daného prípadu, nevytvára priestor pre obohatenie sa
žalobcu, ale znamená pre neho spravodlivé zadosťučinenie.55. Podľa § 517 ods. 1 veta prvá OZ, dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní.

56.Podľa§517ods.2OZ,akideoomeškaniesplnenímpeňažnéhodlhu,máveriteľprávopožadovaťod

dlžníkapopriplneníúrokyzomeškania,akniejepodľatohtozákonapovinnýplatiťpoplatokzomeškania;
výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

57. Podľa § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. účinného od 01.01.2015 do 14.2.2025,
výška úrokov z omeškania je o 5 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej

centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

58. Žalovaná sa s plnením svojho peňažného záväzku dostala do omeškania, preto má žalobca nárok
aj na zaplatenie úroku z omeškania. Podľa citovaných ustanovení vznikol žalobcovi nárok na úrok
z omeškania o 5 percentuálnych bodov vyšší, ako je základná úroková sadzba Európskej centrálnej
banky. Výška základnej úrokovej sadzby ECB k prvému dňu omeškania činila 4,5 %. Súd preto priznal

žalobcovi úrok z omeškania z priznanej výšky istiny, teda vo výške 9,5 % ročne zo sumy 2 540 eur
od 24.10.2023 do zaplatenia (podľa § 16 ods. 4 zák. č. 514/2003, odo dňa nasledujúceho potom, čo
mu bolo doručené oznámenie Generálnej prokuratúry SR, že nebude vyhovené ani sčasti jeho žiadosti
o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody).

59. Súd žalobu v časti 137 460 eur a úroku z omeškania 9,25% ročne zo sumy 140 000 eur od 16.8.2023
do 19.9.2023 a 9,5% ročne zo sumy 140 000 eur od 20.9.2023 do 23.10.2023 zamietol ako nedôvodnú.

60. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

61. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a úspešnému žalovanému
priznal proti žalobkyni nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

62. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a nakoľko výška náhrady
nemajetkovej ujmy závisela od úvahy súdu, úspešnému žalobcovi priznal proti žalovanej nárok na

náhradu trov konania v plnom rozsahu.

Poučenie:

7C/18/2024

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd
Rožňava v dvoch písomných vyhotoveniach (§ 362 ods. 1 CSP).

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 ods. 1 CSP) uviesť, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za

nesprávne a čoho sa odvolateľ domáha (§ 363 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania (§ 364 CSP).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že:
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, aleboh) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1
CSP).

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania (§ 365 ods. 3 CSP).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného predpisu (t.j. zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch

a exekučnej činnosti).