Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 26. február 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/126/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7122206325
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Čabaiová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7122206325.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Čabaiovej a sudkýň

JUDr. Adriany Murínovej a Mgr. Angeliky Sopoligovej v spore žalobcu: Mesto Košice, so sídlom Košice,
Trieda SNP 48/A, IČO: 00 691 135, proti žalovanej A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom B., C. XX, zast.
JUDr. JCLic. D. E., F., s.r.o., Advokátska kancelária so sídlom Košice, Južná trieda 28, IČO: 528 587
74, o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalobcu proti rozsudku 40C/29/2022-301 zo dňa 1.6.2023
Mestského súdu Košice

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j rozsudok.

Žalovanej priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Košice (ďalej „súd prvej inštancie“ alebo len „súd“) napadnutým rozsudkom žalobu
zamietol (I.) a priznal žalovanej proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (II.).

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal určenia, že je podielovým spoluvlastníkom
nehnuteľností nachádzajúcich sa v kat. území B., obec B. - B., G. B. H., a to: parcela reg. E-KN
č. 219 - orná pôda o výmere 29.573 m2, vo veľkosti spoluvlastníckeho podielu 88/13440 zapísaná
na LV č. XXXX v časti B1, parcela reg. E-KN č. 217 - orná pôda o výmere 16.759 m2 a č. 320 -

trvalý trávny porast o výmere 1.405 m2 , obe vo veľkosti spoluvlastníckeho podielu 4/720, zapísané
na LV č. XXX v časti B9 (ďalej tiež aj „predmetné nehnuteľnosti“). Žalobu skutkovo odôvodnil tým, že
žalovaná je v súčasnosti zapísaná v katastri nehnuteľností ako podielová spoluvlastníčka predmetných
nehnuteľností, a to parcely reg. E-KN č. 219 evidovanej na LV č. XXXX v spoluvlastníckom podiele
88/13440 titulom osvedčenia o dedičstve sp. zn. 36D/120/2014 ako dedička po poručiteľovi I. G.
a parciel reg. E-KN č. 217 a 320 evidovaných na LV č. XXX v spoluvlastníckom podiele 4/720
titulom osvedčenia o dedičstve sp. zn. 14D/158/2014 ako dedička pravdepodobne po niektorom z

predchádzajúcich spoluvlastníkov evidovaných v pzkn. vložke č. 19. Vlastnícke právo žalovanej žalobca
neuznáva, s poukazom na vyvlastňovacie rozhodnutie bývalého Obvodného národného výboru Košice I,
odbor výstavby ÚPAaD č. Výst. 9860/2617/84-Go zo dňa 4.1.1985 (s vyznačením dátumu právoplatnosti
dňa 10.4.1985), ktorým bola parcela reg. E-KN č. 219 vyvlastnená v prospech Československého
štátu pôvodným vlastníkom zapísaným v pzkn. vložke č. 22, okrem iných spoluvlastnícke podiely I.
G. pod poradovými číslami 43, 57 a 100 (3x podiel 88/6720), čo vyplýva z údajov na str. 25 a 26
cit. rozhodnutia ObNV Košice I, pričom súčet všetkých vyvlastnených spoluvlastníckych podielov na

danom pozemku predstavuje 192.984/201.600. Na základe vyvlastňovacieho rozhodnutia sa vlastníkom
predmetných pozemkov vo vyvlastnených podieloch stal Československý štát, v zast. Zoologická
záhrada Košice, ktorej bol štát zriaďovateľom. V zmysle § 3 ods. 1 zákona č. 518/1990 Zb. o prechode
zakladateľskej a zriaďovateľskej funkcie národných výborov na obce, ústredné orgány štátnej správya orgány miestnej štátnej správy v znení neskorších predpisov, prešla zriaďovateľská funkcia k ZOO
Košice a vlastnícke právo k predmetným pozemkom ku dňu účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. o majetku
obcí, t.j. k 1.5.1991, ex lege na žalobcu (prechodom z majetku štátu). Podľa Protokolu č. 5 o prechode

vlastníctva nehnuteľného majetku v zmysle zákona č. 138/1991 Zb. uzatvoreného medzi ZOO Košice
- Kavečany ako odovzdávajúcim a Mestom Košice ako preberajúcim subjektom, prešli predmetné
pozemky dňom 1.5.1991 do vlastníctva Mesta Košice. Žalobca dôvodil, že vlastnícke právo k pozemkom
nadobudol na základe ust. § 2 ods. 2 zák. č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, a to dňom účinnosti tohto
zákona (1.5.1991), pričom protokol o prechode majetku má len deklaratórny charakter. Pre prípad, ak

by sa súd nestotožnil s tvrdením, že jeho právny predchodca Čsl. štát nadobudol vlastnícke právo
k predmetným pozemkom na základe vyvlastňovacieho rozhodnutia, žalobca eventuálne tvrdil, že
vlastníckeprávonadobudolposplnenízákonnýchpodmienoktitulomvydržania,atouplynutímvydržacej
doby najneskôr dňa 1.5.2001. Naliehavý právny záujem na požadovanom určení vlastníckeho práva
žalobca odôvodňoval tým, že v katastri nehnuteľností nie je zapísaný ako vlastník sporných pozemkov,
resp.spoluvlastníckychpodielov,hocibynímmalbyť,atedaúdajeovlastníkochpredmetnýchpozemkov

evidované v katastri nehnuteľností sú nesprávne a jeho vlastnícke právo bez požadovaného určenia
bude ohrozené, resp. je jeho právne postavenie neisté. Naliehavosť právneho záujmu odôvodnil aj
súdnym sporom vedeným na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 41C/36/2021, v ktorom sa žalovaná
(tam v postavení žalobcu) domáha od neho zaplatenia sumy 1.697,69 € s prísl. titulom náhrady za
užívanie pozemkov nad rozsah spoluvlastníckeho podielu, resp. bez právneho titulu.

3. Súd prvej inštancie po vykonaní dokazovania vec právne posúdil podľa ustanovení § 137 písm. c)
Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), § 123, § 129 ods. 1, § 130 ods. 1, § 132 ods. 1 a 2,
§ 134 ods. 1 a 3 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), § 2 ods. 1 a 7, § 2 ods. 7, § 14 ods. 1
a 4 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení neskorších predpisov, § 16 ods. 1 a 2 zák. č.

71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok) v znení neskorších predpisov a vyhodnotením
vykonaných dôkazov dospel k záveru, že žaloba je procesne prípustná v zmysle § 137 písm. c) CSP,
ale nie je dôvodná. Podľa názoru súdu žalobca preukázal existenciu naliehavého právneho záujmu
na požadovanom určení vlastníckeho práva, nakoľko v čase podania žaloby a rozhodovania súdu
je v evidencii nehnuteľností na príslušných LV ako podielová spoluvlastníčka evidovaná žalovaná

a postavenie žalobcu je neisté, pretože zmenu zápisu vlastníckeho práva nemôže dosiahnuť bez
rozhodnutia súdu. Za nespornú súd pokladal skutočnosť, že žalovaná je podielovou spoluvlastníčkou
nehnuteľností nachádzajúcich sa v kat. území B. v rozsahu spoluvlastníckych podielov, ktoré sú
predmetom sporu, pričom spoluvlastnícky podiel k parcele č. 219 zapísanej na LV č. XXXX nadobudla na
základe osvedčenia o dedičstve sp.zn. 36D/120/2014 zo dňa 18.4.2016 po pôvodnom spoluvlastníkovi

I. G., nar. XX.X.XXXX, bytom B. XX, zomrelom dňa 21.10.1975 s tým, že pôvodné dedičské konanie
po poručiteľovi bolo vedené Štátnym notárstvom Košice – vidiek pod sp. zn. D/1274/76, D/8/77.
Spoluvlastnícky podiel k parcele č. 217 – orná pôda o výmere 16.759 m2 a parc. č. 320 - trvalý
trávny porast o výmere 1.405 m2, vo veľkosti 4/720 na oboch parcelách pod B9, nadobudla titulom
osvedčenia o dedičstve 14D/158/2014 po poručiteľovi I. G., nar. XX.X.XXXX, naposledy bytom B. XX,

ktorý zomrel dňa XX.X.XXXX, pričom pôvodné konanie o dedičstve po poručiteľovi bolo vedené Štátnym
notárstvom Košice pod sp. zn. D/1180/85 a dodatočné dedičské konanie pod sp. zn. 14D/145/2004.
Vykonaným dokazovaním mal preukázané, že rozhodnutím bývalého Obvodného národného výboru
Košice I, č. Výst. 9860/2617/84-Go zo dňa 4.1.1985, boli vyvlastnené v prospech Československého
štátu, v správe ZOO Košice, nehnuteľnosti v kat. území B. – Kavečany, vlastníkom zdržujúcim sa

na neznámom mieste: I. G., parcely č. 217 a 320 vo veľkosti spoluvlastníckeho podielu 2/360 a I.
G., parcela č. 219 vo veľkosti spoluvlastníckeho podielu 88/6720, ktoré rozhodnutie bolo doručené
verejnou vyhláškou vyvesenou dňa 11.3.1985 a zvesenou dňa 26.3.1985, ako aj opatrovníčke, ktorá
bolaustanovenáneznámymdedičompozomrelýchpôvodnýchvlastníkochatiežosobámnaneznámom
mieste, medzi nimi I. G. pod č. 40 a I. J. pod č. 168 vo vzťahu k parcele č. 361. Z obsahu správneho spisu

súd prvej inštancie zistil, že správny orgán nevykonal žiadnu lustráciu dedičov zomrelých vlastníkov
parciel, ani pobytu žijúcich vlastníkov, pričom v spise sa nenachádza ani dôkaz o vyplatení peňažnej
náhrady za vyvlastnené pozemky účastníkom konania. ZOO Košice ako odovzdávajúca organizácia
Protokolom č. 5 zo dňa 23.8.1993 uzavretým v zmysle zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí (č.l.
42 - 44), odovzdala Mestu Košice ako preberajúcemu nehnuteľný majetok, o.i. aj parcely č. 217,

219 a 320 v kat. území B. s tým, že hnuteľný majetok prechádza ku dňu 1.5.1991, pričom v časti
majetkových záväzkov súvisiacich s prechádzajúcim majetkom je v protokole uvedené: „V súvislosti
s reštitučnými nárokmi a skutočnosťou, že archív ZOO vyhorel a archív bývalého fin. odboru NVmK
nie je dostupný, v jednaní s vlastníkmi treba počítať s finančnými prostriedkami aj pri uspokojovaníďalších nárokov“. Súd zistil tiež, že rozhodnutím Okresného úradu Košice, katastrálny odbor, zo dňa
4.2.2014 bol schválený register obnovenej evidencie pozemkov (ďalej len „ROEP“) v kat. území B.,
E. K. B. - Kavečany, okres Košice I. Zo zmlúv predložených žalovanou mal preukázané, že žalobca

uzatváral kúpne zmluvy s vlastníkmi parciel nachádzajúcich sa v kat. území B. v užívaní ZOO Košice,
ktorá s vlastníkmi pozemkov uzatvárala nájomné zmluvy. Žalobca listom zo dňa 30.4.2010 oznámil
podielovým spoluvlastníkom parciel reg. E-KN č. 215 a 216 v kat. území B. E. L. a G. D., že „uznesením
č. 702 zo dňa 6.12.2008 bola schválená kúpa pozemkov - parciel E-KN č. 232, 233, 318 a 334 v kat.
územíB.,nachádzajúcichsavareáliZOOažeMestoKošicezačalosmajetkovoprávnymvysporiadaním

parciel reg. E-KN č. 232, 233, 318 a 334 v kat. území B. s tým, že parcely č. 215 a 216 nespadajú
do okruhu týchto parciel a majetkovoprávne vyporiadanie sa bude realizovať postupne v nasledujúcich
rokoch podľa finančných možností Mesta Košice“. Vzhľadom na to, že žalobca svoje vlastnícke
právo odvodzuje od Čsl. štátu, ktorý mal nadobudnúť vlastnícke právo na základe vyvlastňovacieho
rozhodnutia bývalého ObNV Košice I, odbor výstavby č. Výst. 9860/2617/84-Go zo dňa 4.1.1985,
súd prvej inštancie skúmal, či toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť, pričom

osobitne sa zaoberal otázkou účasti a zastupovania vlastníkov v správnom konaní, ako aj doručovania
rozhodnutiaovyvlastnenípozemkov.Vykonanýmdokazovanímmalpreukázané,žesprávnyorgánkonal
jednak so zomrelou osobou I. G., nar. XX.X.XXXX, naposledy bytom B. XX, zomr. dňa 21.10.1975 (vo
vzťahu k parcele č. 219), ktorému ustanovil na zastupovanie opatrovníka ako osobe na neznámom
mieste, pričom opomenul spoľahlivo zistiť okruh jeho právnych nástupcov a pribrať ich do konania.

Správny orgán teda nekonal s dedičmi, ktorí nadobudli dedičstvo okamihom smrti poručiteľa I. G.,
nar. XX.X.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX, ale konal s osobou, ktorá v čase konania a vydania rozhodnutia
nemala procesnú subjektivitu, v rozpore s ust. § 16 ods. 1 a 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom
konaní ustanovil zomrelej osobe opatrovníka - ako osobe nachádzajúcej sa na neznámom mieste.
Vo vzťahu k vyvlastňovaným parcelám č. 217 a 320 správny orgán konal s právnym predchodcom

žalovanej I. G., nar. XX.X.XXXX (ktorý zomrel dňa XX.X.XXXX) ako s osobou nachádzajúcou sa na
neznámom mieste, pričom z obsahu správneho spisu nevyplýva žiadna lustrácia pobytu tejto osoby
v databáze evidencie pobytu obyvateľov, ani dôkaz o tom, že by na adrese svojho bydliska nebol
zastihnuteľný, ktoré skutočnosti žalobca v konaní ani netvrdil. Z vlastnej rozhodovacej činnosti z iných
obdobných konaní (z obsahu spisu č. Výst. 98/2617/84-90) bolo súdu prvej inštancie známe, že správny

orgán ustanovoval opatrovníka neznámym vlastníkom a neznámym dedičom po zomrelých vlastníkoch,
pričom nevykonal (nevykonával) žiadnu lustráciu dedičov ani ich pobytov, v spise sa nachádzajú iba
úmrtné listy niektorých zomrelých spoluvlastníkov vyvlastňovaných nehnuteľností, bez akéhokoľvek
dôkazu o vykonaných úkonoch smerujúcich k lustrácii. Skutočnosť, že I. G., nar. XX.X.XXXX, sa v čase
vydania rozhodnutia o ustanovení opatrovníka mal zdržiavať na neznámom mieste, vyvracia samotný

údaj o jeho poslednom pobyte na adrese B. K. XX v čase jeho smrti, ktorý je uvedený v dedičskom
rozhodnutí, pričom k jeho úmrtiu došlo po šiestich mesiacoch od vydania vyvlastňovacieho rozhodnutia.
Podľa názoru súdu nebolo preukázané, že pobyt účastníkov vyvlastňovacieho konania bol neznámy,
a preto neboli splnené podmienky pre ustanovenie opatrovníka v zmysle § 16 ods. 1 a 2 zák. č.
71/1967 Zb. o správnom konaní, mŕtvej osobe ani I. G., nar. XX.X.XXXX, ktorý sa nezdržiaval na

neznámom mieste, ale jeho pobyt nebol správnym orgánom zisťovaný, a preto všetky úkony vykonané
s opatrovníkom vrátane doručenia vyvlastňovacieho rozhodnutia opatrovníkovi, boli neúčinné. Podľa
posúdenia súdu prvej inštancie vadu spočívajúcu v konaní s nezákonne ustanoveným opatrovníkom
nemožno žiadnym spôsobom napraviť, pretože správny orgán rozhodoval o právach a povinnostiach
týchto osôb bez ich účasti. V dôsledku uvedených vád vyvlastňovacie rozhodnutie nemohlo nadobudnúť

právoplatnosť a je potrebné ho považovať za nulitný (ničotný) akt, ktorý nenadobudol žiadne právne
účinky a nedošlo k nadobudnutiu vlastníckeho práva štátu ani žalobcu k predmetným nehnuteľnostiam
titulom vyvlastnenia. Následne posudzoval splnenie podmienok pre nadobudnutie vlastníckeho práva
titulom vydržania v zmysle tvrdenia žalobcu. Poukázal na zásadu, v zmysle ktorej „z nepráva nemôže
vzniknúťprávo“,t.j.platnenemôženadobudnúťvlastníckeprávoprávnynástupca,aksubjekt,odktorého

odvodzujesvojevlastníckeprávoknehnuteľnosti,totoprávonikdynenadobudol.Vzhľadomnato,žeštát
nebol v čase nadobudnutia účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí vlastníkom predmetných
parciel, nemohol ich ani žalobca podľa zákona od neho (ako nevlastníka) platne nadobudnúť. Žalobca
odvodzuje svoju držbu od vyvlastňovacieho rozhodnutia, ktorého existencia nebola preukázaná, keďže
ide o nulitný právny akt, teda od mylného presvedčenia o tom, že držba je oprávnená v dôsledku

existencie vyvlastňovacieho rozhodnutia. Štát ako právny predchodca žalobcu sa stal detentorom
veci (v mylnom domnení existencie vyvlastňovacieho rozhodnutia) a žalobca vstúpil do držby dňom
1.5.1991 nadobudnutia účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, preto súd posudzoval, či
táto držba bola dobromyseľná. S poukazom na závery právnej praxe [rozsudok Najvyššieho súdu ČRsp. zn. 22Cdo/469/2004 zo dňa 19.5.2004, rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/12/2010]
dospel k záveru, že žalobca a ani jeho právny predchodca nesplnili pri vstupe do držby základnú
podmienku, ktorú inštitút vydržania ako originálneho spôsobu nadobudnutia vlastníctva vyžaduje, a

to dobromyseľnosť. Oprávnenosť držby žalobcu nemožno odvodzovať zo zákona č. 138/1991 Zb. o
majetku obcí v znení neskorších právnych predpisov, keďže oprávnený držiteľ musí spĺňať podmienku
dobromyseľnosti, ktorý nehnuteľnosť dlhodobo ovláda v dobrej viere, že je vlastníkom, a to so zreteľom
na všetky okolnosti. Žalobca v konaní nepreukázal (napriek tomu, že ho zaťažovalo dôkazné bremeno
o dobrej viere) a ani netvrdil žiadne ďalšie skutočnosti (okrem poukazu na nadobudnutie vlastníctva

ex lege nadobudnutím účinnosti zákona č. 138/1991 Zb.), t.j. ani tie, ktoré predpokladá ust. § 14 ods.
1 a 2 uvedeného zákona. Žalobca tak nedisponuje právnym titulom na vstup do držby, na základe
ktorého by bolo možné ho považovať za dobromyseľného držiteľa. V zmysle § 2 zákona č. 138/1991
Zb. o majetku obcí dochádza „k prechodu z majetku Slovenskej republiky (majetku štátu, ku ktorému
mali právo hospodárenia národné výbory a organizácie v ich pôsobnosti do vlastníctva obcí)“, t.j. k
prechodu vlastníckeho práva do vlastníctva obcí dochádzalo iba vo vzťahu k majetku, ktorý bol ku dňu

účinnosti zákona vo vlastníctve Slovenskej republiky. V danom prípade však vo vzťahu k predmetným
nehnuteľnostiam v čase nadobudnutia účinnosti zákona č. 138/1991 Zb., t.j. k 1.5.1991, vlastnícke
právo Slovenskej republiky nevyplývalo ani zo zápisu v katastri nehnuteľností, v dôsledku čoho bolo
možné očakávať od žalobcu zvýšenú opatrnosť (ak nie povinnosť) pri posudzovaní možnosti prevodu
(správne „prechodu“ – pozn. odvolacieho súdu) vlastníctva štátu. Pri zvýšenej obozretnosti a opatrnosti

žalobca mal (a mohol) sám dospieť k záveru o neúčinnosti rozhodnutia o vyvlastnení, a teda mal
vedieť už v čase vstupu do držby, že sporné nehnuteľnosti nepatrili do vlastníctva Slovenskej republiky
a pôvodní vlastníci nikdy nestratili vlastnícke právo k týmto nehnuteľnostiam. Nemohol preto žalobca
nadobudnúť presvedčenie, že štát v čase nadobudnutia účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. bol vlastníkom
nehnuteľností a že disponoval platným nadobúdacím vlastníckym titulom k sporným nehnuteľnostiam

a že na neho (žalobcu) prešlo ex lege vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam, resp. mohol
mať aspoň pochybnosti o nadobudnutí vlastníckeho práva. Vychádzajúc z uvedeného podľa názoru
súdu prvej inštancie dobromyseľnosť žalobcu pri nadobudnutí a užívaní predmetných nehnuteľností bola
vylúčená, najmä vzhľadom na okolnosti prechodu majetku štátu na mesto v zmysle zák. č. 138/1991 Zb.,
alezároveňjuspochybniliajďalšieindividuálneokolnostivposudzovanejveci.Žalobcaobjektívnemusel

mať pochybnosti o oprávnenosti nadobudnutia vlastníctva od svojho právneho predchodcu už pri vstupe
do držby ku dňu účinnosti zák. č. 138/1991 Zb., t.j. k 1.5.1991. Dobromyseľnosť žalobcu je spochybnená
aj tým, že sa nesprával ako vlastník nehnuteľnosti, čomu nasvedčuje napr. okolnosť, že nedal zapísať
svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností, žiadnym spôsobom nespochybnil
vlastnícke právo žalovanej a jej právnych predchodcov, ktorí po celú dobu držby predmetných parciel

štátom a následne žalobcom boli v domnení, že sú ich vlastníkmi. Žalobca v rozpore s § 14 ods. 1 a
4 zák. č. 138/1991 Zb. o majetku obcí protokol o prechode vlastníctva nehnuteľného majetku medzi
odovzdávajúcim subjektom Zoologická záhrada Košice a preberajúcim Mesto Košice, týkajúci sa (aj)
predmetných nehnuteľností, uzatvoril až dňa 23.8.1993 t.j. vyše 2 roky po nadobudnutí účinnosti zákona,
v ktorom (protokole) je uvedené pri údaji ,,majetkové záväzky súvisiace s predchádzajúcim majetkom“,

že v súvislosti s reštitučnými nárokmi a skutočnosťou, že archív nie je dostupný, v jednaní s vlastníkmi
treba počítať s finančnými prostriedkami pri uspokojovaní nárokov. Taktiež žalobca v lehote ustanovenej
§ 14 ods. 4 cit. zákona nepodal návrh na zápis do evidencie nehnuteľností, ako vlastník predmetných
nehnuteľností nebol zapísaný ani na základe ROEP uskutočnenej v kat. území B. v roku 2014, z ktorých
skutočností podľa úvahy súdu prvej inštancie vyplýva, že si bol vedomý toho, že jeho držba nie je

oprávnená. S uvedeným záverom korešponduje aj obsah listu žalobcu zo dňa 30.4.2010 adresovaného
podielovým spoluvlastníkom parciel nachádzajúcich sa v areáli ZOO Košice, ako aj skutočnosť, že
žalobca pristúpil k uzatváraniu kúpnych zmlúv a nájomných zmlúv s podielovými spoluvlastníkmi parciel
nachádzajúcichsavareáliZOOKošice.Napodkladeuvedenýchskutočnostísúdprvejinštancieuzavrel,
že žalobca ani jeho právny predchodca neboli dobromyseľnými a oprávnenými držiteľmi nehnuteľností v

súlade s § 130 ods. 1 OZ a žalobca nepreukázal splnenie všetkých podmienok predpokladaných ust. §
134 ods. 1 OZ pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním, keďže absentuje predpoklad oprávnenej
držby a z týchto dôvodov žalobu ako nedôvodnú zamietol. O trovách konania rozhodol podľa ust. §
255 ods. 1 CSP tak, že úspešnej žalovanej priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v
rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania si vymienil rozhodnúť samostatným uznesením

po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku (§ 262 ods. 2 CSP).

4. Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalobca, ktorý uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. §
365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP. Nestotožnil sa s argumentáciou súdu prvej inštancie, v zmysle ktorejje vyvlastňovacie rozhodnutie ObNV č. Výst. 9860/2617/84-Go zo dňa 4.1.1985 nulitné aj vo vzťahu k
I. G., nar. XX.X.XXXX, ktorý zomrel dňa XX.X.XXXX, ktorý podľa obsahu vyvlastňovacieho rozhodnutia
(str. 24) sa v čase vyvlastnenia zdržiaval na neznámom mieste. Podľa žalobcu nič na tom nemení ani

údaj z osvedčenia o dedičstve č.k. 14D/158/2014 zo dňa 5.8.2014, z ktorého vyplýva, že posledný
známy pobyt I. G., nar. XX.X.XXXX pred jeho smrťou bol na adrese B. - B. K. XX. Skutočnosť, že v
čase vyvlastnenia sporných pozemkov nebol pobyt I. G., nar. XX.X.XXXX správnemu orgánu známy,
vyplýva priamo z vyvlastňovacieho rozhodnutia. Od žalobcu pritom nemožno spravodlivo požadovať,
aby v konaní preukazoval negatívnu skutočnosť, a teda že I. J., nar. XX.X.XXXX, nebol v čase vydania

rozhodnutia zastihnuteľný. K rozhodnutiu zo dňa 10.11.1984 o ustanovení opatrovníka účastníkom
konania žalobca uviedol, že nakoľko I. G., nar. XX.X.XXXX, zomrel dňa XX.XX.XXXX, bol v čase
začatia konania nebohý, rozhodnutie o ustanovení opatrovníka sa vzťahovalo iba na osobu I. G., nar.
XX.X.XXXX (pod písm. b/, por. č. 40). Podľa názoru žalobcu vyvlastňovacie rozhodnutie v žiadnom
prípade nie je nulitným aktom (paaktom), pretože ho vydal orgán príslušný na jeho vydanie. V zmysle
teórie práva sa za nulitný (ničotný) správny akt považuje správny akt vydaný absolútne nepríslušným

správnym orgánom, z ktorého nevznikajú žiadne právne účinky, avšak pri aktoch s prípadnými chybami
platí prezumpcia ich správnosti, a to až do doby ich zrušenia (napr. rozsudok Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 2Cdo 24/2007, tiež 4Cdo 123/2003). Podľa žalobcu z predložených listinných dôkazov
jednoznačne vyplýva, že vyvlastňovacie rozhodnutie bolo vydané v súlade s predpismi hmotného aj
procesného práva, v požadovanej forme, Obvodným národným výborom Košice I, odbor výstavby

ÚPaA ako stavebným úradom I. stupňa, ktorý bol príslušný na konanie v zmysle § 117 ods. 4
stavebného zákona. Vyvlastňovacie rozhodnutie bolo riadne doručené dňa 11.3.1985 ustanovenej
opatrovníčke H. I. E. a nadobudlo právoplatnosť dňa 10.4.1985, a preto podľa názoru žalobcu nastali
jeho účinky voči vlastníkom (v tom čase zdržujúcim sa na neznámom mieste), ktorým bol ustanovený
opatrovník. Na základe právoplatného a vykonateľného vyvlastňovacieho rozhodnutia sa vlastníkom

spoluvlastníckych podielov k parcelám reg. E-KN č. 217 a 320 stal štát a dňom účinnosti zákona č.
138/1991 Zb. (1.5.1991) sa vlastníkom stal ex lege žalobca. Žalobca nesúhlasil ani so záverom súdu
prvej inštancie, že nebol dobromyseľný v držbe nehnuteľností. Vo vzťahu k vydržaniu vlastníckeho
práva k sporným pozemkom poukázal na skutočnosť, že spolu s delimitačným protokolom č. 5 zo
dňa 23.8.1993 v zmysle § 14 ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obci, mu bolo odovzdané

aj vyvlastňovacie rozhodnutie ObNV, odbor výstavby, č. Výst. 9860/2617/84-Go zo dňa 4.1.1985, z
ktorého vyplýva, že ním došlo k vyvlastneniu sporných pozemkov vo vzťahu k právnym predchodcom
žalovanej. Bez ohľadu na platnosť vyvlastňovacieho rozhodnutia sa žalobca ako dobromyseľný držiteľ
sporných pozemkov, na základe uvedených dokumentov (s ohľadom na nadobudnutie účinnosti zákona
č. 138/1991 Zb.) v dobrej viere domnieval, že jeho právny predchodca (štát) sa stal vlastníkom

pozemkov v rozsahu ich vyvlastnenia. Zo žiadneho právneho predpisu mu nevyplývala povinnosť
skúmať platnosť vyvlastňovacieho rozhodnutia či priebeh vyvlastňovacieho konania, rovnako nemal ani
povinnosť zisťovať, či účastníci vyvlastňovacieho konania v čase vydania rozhodnutia o vyvlastnení
žili, resp. sa skutočne zdržiavali na neznámom mieste. Poukázal na to, že v 80. rokoch minulého
storočia prebehla v dotknutej lokalite na vyvlastnených a vykúpených pozemkoch výstavba zoologickej

záhrady, ktorú začal štát a po prechode majetku štátu a investorskej funkcie ju dokončil žalobca.
Najneskôr od právoplatnosti vyvlastňovacieho rozhodnutia (10.4.1985) sporné parcely už neužívali
pôvodne evidovaní spoluvlastníci, ani ich právni nástupcovia, ale štát a následne žalobca, ktorý s týmto
majetkom nakladá a vykonáva jeho údržbu a opravy. Z hľadiska vydržania považoval za rozhodujúce
predovšetkým obdobie od 1.5.1991 (deň nadobudnutia účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. o majetku

obcí) do 1.5.2001, kedy uplynula zákonom stanovená doba, počas ktorej sporné pozemky nerušene
v dobrej viere užíval ako vlastné (§ 130 ods. 1 OZ) a nadobudol ich do vlastníctva vydržaním. Tvrdil,
že nemal pochybnosti o vlastníckom práve čsl. štátu k sporným pozemkom, a to aj napriek absencii
jeho zápisu v evidencii nehnuteľností, keďže v oblasti zápisov vlastníckych a iných vecných práv k
nehnuteľnostiam došlo účinnosťou zákona č. 141/1950 Občiansky zákonník (od 1.1.1951) k zrušeniu

dovtedy platného intabulačného (vkladového) princípu, a teda účinky zápisu do pozemkovej knihy, resp.
evidencie nehnuteľností, už nemali právotvorný, ale len deklaratórny (osvedčujúci) charakter. Tento stav
trval až do roku 1992, kedy bol prijatý zákon č. 264/1992 Zb., ktorým sa zrušilo štátne notárstvo a
zaviedol sa nový spôsob zápisu vlastníckych práv k nehnuteľnostiam (vkladové konanie). Z dôvodu,
že zo strany československého štátu nedošlo v celom rozsahu k výkupu, resp. vyvlastneniu všetkých

pozemkov, ktoré mali tvoriť novovytvorenú parcelu č. 1660, nebolo možné túto parcelu (vykúpené a
vyvlastnené spoluvlastnícke podiely na pozemkoch v areáli ZOO) zapísať v prospech štátu do príslušnej
evidencie nehnuteľností, čo však nemalo vplyv na dobrú vieru žalobcu spočívajúcu v jeho presvedčení,
že spoluvlastnícke podiely na vyvlastňovaných pozemkoch uvedené vo vyvlastňovacom rozhodnutíprešli do vlastníctva štátu a účinnosťou zákona o majetku obcí na žalobcu. V rozhodnom období žalobca
nemal vedomosť o úmrtí právnych predchodcov žalovanej, na ktorých sa vzťahuje vyvlastňovacie
rozhodnutie, pričom súvisiace dedičské konania (36D/120/2014 a 14D/158/2014) prebiehali až od roku

2014, a teda k ustáleniu okruhu dedičov a k následnému vysporiadaniu dedičstva medzi nimi došlo až
vydaním príslušných osvedčení o dedičstve. Do vykonania zápisu údajov vyplývajúcich z dedičských
rozhodnutí na LV č. XXXX J. XXX, sa žalobca na základe vyvlastňovacieho rozhodnutia domnieval, že
spoluvlastnícke podiely pôvodne patriace právnym predchodcom žalovanej, boli riadne vyvlastnené v
prospech československého štátu. Podľa záverov súdnej praxe okolnosťami, ktoré svedčia o existencii

dobrej viery, sú aj okolnosti týkajúce sa právneho dôvodu nadobudnutia (právneho titulu), teda okolnosti
svedčiace o poctivosti nadobúdacieho titulu. Posúdenie toho, či držiteľ je (bol) so zreteľom na všetky
okolnosti v dobrej viere, že mu vec patrí, je nutné posudzovať z objektívneho hľadiska viažuceho sa k
právnemu dôvodu (právnemu titulu), z ktorého sa odvodzuje vznik práva (v tomto prípade vlastníckeho
práva). Podľa názoru žalobcu pre účely posúdenia splnenia zákonných podmienok vydržania je právne
významné to, že vstúpil do dobromyseľnej držby na základe iných skutkových okolností ako štát, a to

dňom účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. - jeho dobromyseľnosť je potrebné odvodzovať od cit. zákona
ako titulu vstupu do dobromyseľnej držby, pretože predmetné pozemky mu boli delimitačným protokolom
aj riadne odovzdané. Súčasne je dôležité (a právne významné), že status dobromyseľného držiteľa
si udržal počas celej 10 - ročnej vydržacej doby (od 1.5.1991 do 1.5.2001), počas plynutia ktorej v
držbe nebol nikým rušený. Podľa názoru žalobcu predmetné nehnuteľnosti nemohli byť predmetom

dedenia v roku 2014, pretože už 13 rokov ich vlastnil (titulom vydržania). Nadobúdateľ držby preukazuje
len okolnosti svedčiace o poctivosti nadobudnutia držby, svoju dobrú vieru nemusí preukazovať, lebo
aj v pochybnostiach platí, že držba je oprávnená (§ 130 ods. 1 OZ, napr. rozhodnutia Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 4Cdo 102/2017 a 5Cdo 64/2018). Uvedené o to viac platí v prípade, keď sa vstup do
dobromyseľnej držby odvodzuje od účinnosti zákona. Citoval ďalej právny názor z nálezu Ústavného

súdu SR sp. zn. III.ÚS 477/2015 zo dňa 7.4.2016 a z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3MCdo
7/2011 zo dňa 31.10.2011 a mal za to, že jeho dobromyseľnosť, resp. vstup do dobromyseľnej držby
sporných pozemkov dňom 1.5.1991, je nespochybniteľná. Vo vzťahu k užívaniu pozemkov žalobca
poukázal na skutočnosť, že žalovaná, prípadne jej právni predchodcovia, nikdy nevstúpili do užívania
parciel a žiadnym spôsobom nevykonávali svoje vlastnícke právo, ale tieto nehnuteľnosti on dlhodobo

užíva (a nakladá s nimi ako s vlastnými), na ktorých bol vystavaný celý areál ZOO Košice (vrátane
stavieb na chov zvierat). Uviedol, že ako subjekt práva vznikol zákonom č. 369/1990 Zb., resp. zákonom
č. 401/1990 Zb. o meste Košice, pričom vyvlastňovacie konanie uskutočňoval štát (a nie žalobca),
a to podľa zákonov platných a účinných v rozhodnom období, preto nemusel (ani nemohol) mať
vedomosti o tom, ako štát predmetné pozemky vyvlastňoval. Účinnosťou zákona č. 138/1991 Zb.

prechádzalo na obce a mestá (vrátane žalobcu) veľké množstvo hnuteľného a nehnuteľného majetku,
ktorý bol preberaný protokolárne, nie fyzicky, pričom obciam a mestám zo žiadneho zákona nevyplývala
povinnosť kontroly alebo revízie majetku štátu. Žalobca nemal možnosť ovplyvniť alebo zvrátiť niekoľko
rokov právoplatné rozhodnutie štátu, pretože preskúmavanie rozhodnutí správnych orgánov, prípadne
konaní, ktoré im predchádzali, nikdy nepatrilo do právomocí obcí a miest. Navyše stavebný zákon a aj

v tom čase platný a účinný správny poriadok upravovali inštitúty a stanovili jasné procesné postupy, na
základe ktorých mohli účastníci konania alebo ich právni nástupcovia rozhodnutie správneho orgánu
napadnúť a nemôže byť na ťarchu žalobcu, že tieto svoje práva nevyužili. Pôvodní vlastníci pozemkov,
na ktorých sa v súčasnosti nachádza areál zoologickej záhrady, museli mať vedomosť aj o oplotení
pozemkov, ako aj o tom, že sa na týchto pozemkoch začala výstavba ZOO Košice. Takáto rozsiahla

investičná akcia štátu v minulosti nemohla zostať bez povšimnutia verejnosti a už vôbec nie vlastníkov
dotknutých pozemkov. V tejto súvislosti poukázal na závery súdnej praxe, ktorá už ustálila, že titulom
vstupu do držby môže byť aj putatívny - domnelý právny úkon (právny titul). Oprávnená držba sa nemusí
opierať o platný právny titul, ale oprávnený držiteľ musí byť so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej
viere, že tu taký titul je. Pri zvýšenej opatrnosti a obozretnosti bolo zrejmé, že vyvlastňovacie rozhodnutie

je z právneho hľadiska bez vád (bolo vydané vecne a miestne príslušným správnym orgánom, datované,
riadne podpísané, malo všetky náležitosti rozhodnutia podľa zákona č. 71/1967 Zb. a bolo opatrené
doložkou právoplatnosti a vykonateľnosti). Žalobca preto nemal žiadny dôvod skúmať vyvlastňovacie
rozhodnutie, resp. pochybovať o vlastníctve štátu, keďže rešpektoval a mal dôveru v právoplatné a
vykonateľné rozhodnutia. Z uvedených dôvodov žalobca navrhol, aby odvolací súd podľa § 388 CSP

napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie.

5. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu uviedla, že parcelu č. 219, ktorá je predmetom konania, dedila
po I. G., nar. XX.X.XXXX, ktorý zomrel dňa XX.XX.XXXX a je evidovaná ako vlastník na príslušnom LV(Osvedčenie o dedičstve sp. zn. 36D/120/2014, Dnot 110/2014 zo dňa 18.4.2016). V čase vyvlastnenia
bol I. G. mŕtvy (zomrel v roku 1975), no aj napriek tomu vo vyvlastňovacom rozhodnutí je uvedený
ako ,,osoba zdržujúca sa na neznámom mieste“, a teda ak správny orgán konal s nežijúcou osobou,

nemohlo dôjsť k účinnému vyvlastneniu voči tejto osobe. Parcely č. 217 a 320 žalovaná dedila
po právnom predchodcovi I. G., nar. XX.X.XXXX, naposledy bytom B. – B. XX, ktorý zomrel dňa
XX.X.XXXX, tak je to evidované na príslušnom LV (Osvedčenie o dedičstve sp. zn. 14D/158/2014,
Dnot 55/2014 zo dňa 5.8.2014). Táto osoba je uvedená vo vyvlastňovacom rozhodnutí ako ,,osoba
zdržujúca sa na neznámom mieste“ aj keď sa nachádzala na známom mieste svojho trvalého pobytu:

B. - B. XX, takže v žiadnom prípade nebola na neznámom mieste, a preto nemohlo dôjsť k účinnému
vyvlastneniu ani voči tejto osobe. Žalovaná sa stotožnila s názorom súdu prvej inštancie, že ak
správny orgán konal s opatrovníkom, ktorý bol ustanovený v rozpore s platným správnym poriadkom
osobe mŕtvej, ako aj osobe, ktorej pobyt nebol neznámy, všetky úkony vykonané s opatrovníkom boli
neúčinné a rozhodnutie je potrebné považovať za nulitný akt, ktorý nenadobudol žiadne právne účinky.
Nesúhlasila s odvolacou argumentáciou žalobcu, od ktorého podľa názoru žalovanej nikto nepožaduje,

aby preukazoval negatívnu skutočnosť, ale je nutné, aby skutočne preukázal, že konal s osobou
vlastníka, resp. s jeho dedičmi. Na podporu svojej argumentácie ohľadom neúčinnosti vyvlastňovacieho
rozhodnutia a nenaplnenia predpokladov vydržania vlastníckeho práva žalobcu k nehnuteľnostiam
poukázala na závery konštatované v rozsudku Krajského súdu v Košiciach 6Co/165/2022 zo dňa
25.4.2023, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Košice I č.k. 35C/2/2021 zo dňa 31.5.2022

a v ktorom odvolací súd konštatoval, že žalobca nikdy nevstúpil do dobromyseľnej držby, nakoľko mu
nesvedčí žiaden nadobúdací titul (ani domnelý). Podľa názoru žalovanej v žiadnom prípade nemožno
pripustiť tvrdenia žalobcu, že vstúpil do dobromyseľnej držby na základe iných skutkových okolností
ako štát, a to dňom účinnosti zákona č. 138/1991 Zb., pretože neboli splnené zákonné podmienky
a dobromyseľnosť jeho držby. Žalobca nielenže vstúpil do nedobromyseľnosti štátu, ale naviac štát ani

žalobca a ani Zoologická záhrada Košice, nikdy neboli zapísaní ako vlastníci predmetných pozemkov,
čo jednoznačne vyplýva z údajov evidencie nehnuteľností, preto od 1.5.1992 žalobca nemohol byť
dobromyseľný, že mu svedčí vlastnícke právo. Podľa informácií a zápisov z katastra nehnuteľností ZOO
Košice – Kavečany dokonca po roku 1993 začala od niektorých vlastníkov odkupovať spoluvlastnícke
podiely k pozemkom a niektorým platili nájomné, teda v žiadnom prípade nie je možné hovoriť o vydržaní

pozemkov žalobcom. Žalovaná zdôraznila, že riadne dedila spoluvlastnícke podiely na predmetných
parcelách na základe dedičských konaní, jej vlastníctvo potvrdil notár ako súdny komisár, teda od
zdedenia jednoznačne bola dobromyseľným držiteľom nehnuteľností v spoluvlastníckych podieloch,
ktoré nadobúdala v dobrej viere v rámci dedičských konaní. Vyvlastňovacie rozhodnutie z roku 1985,
ako aj procesný postup predchádzajúci vydaniu rozhodnutia, trpeli vadami, ktoré spôsobili nulitu

a nezákonnosť rozhodnutia (vyvlastnenie voči mŕtvym osobám, neúčinné zastúpenie vo vyvlastňovacom
konaní a nedoručenie rozhodnutia), za ktoré nesie zodpovednosť štát, ktorého orgán rozhodnutie
vydal. Na základe nezákonného vyvlastňovacieho rozhodnutia preto socialistická organizácia, ktorá bola
zástupcom štátu ako vyvlastniteľa (v danom období považovaná za súčasť štátu), nemohla nadobudnúť
subjektívny dojem, z ktorého by bolo možné konštatovať jej dobromyseľnosť pri užívaní a držbe

vyvlastňovaného majetku. Je nepochybné, že pokiaľ príslušný orgán štátnej správy konal s niekým iným
ako s vlastníkom, nemohli nastať právne účinky, ktoré právna úprava s vyvlastnením spája. Na základe
neúčinného vyvlastňovacieho rozhodnutia nemohlo dôjsť k prechodu vlastníctva ani na organizáciu, v
prospech ktorej bola nehnuteľnosť vyvlastnená a to bez ohľadu na to, či takýto nadobúdateľ bol alebo
nebol dobromyseľný. V tejto súvislosti žalovaná poukázala na právnu úpravu v § 14 ods. 4 zákona č.

138/1991 Zb., ktorý nadobudol účinnosť 1.5.1991, v zmysle ktorej Mesto Košice nepodalo návrh na zápis
vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností k sporným parcelám do 12 mesiacov, nebolo zapísané ako
vlastník a nič s tým nerobilo, nedomáhalo sa údajného vlastníckeho práva celých 31 rokov. Mesto Košice
túto skutočnosť malo vedieť najneskôr 1.5.1992, preto od 1.5.1992 nemohlo byť dobromyseľné v tom,
že je vlastníkom pozemkov. Citovala tiež právny názor Najvyššieho súdu SR, v zmysle ktorého „omyl

držiteľa vychádzajúci z neznalosti alebo nedokonalej znalosti celkom jednoznačného a zrozumiteľného
ustanovenia zákona je právny omyl neospravedlniteľný“. Podľa názoru žalovanej o nedobromyseľnosti
žalobcu svedčí i ten dôležitý fakt, že Zoologická záhrada Košice platila vlastníkom pozemkov v areáli
nájomné za užívanie pozemkov, pričom ak by sa mesto cítilo ako vlastník, ZOO Košice (mestská
príspevková organizácia) by nájomné zmluvy neuzatvárala a neplatila nájomné. Tvrdenia žalobcu o

vydržaní sú zjavne nepravdivé, pretože nebol dobromyseľný ani nenakladal s nehnuteľnosťou ako
vlastník. Objektívne dobromyseľný žalobca nemohol byť, pretože: - v čase nadobudnutia účinnosti
zákona č. 138/1991 Zb. ani v čase podpísania delimitačného protokolu, vlastníctvo štátu nevyplývalo z
evidencie nehnuteľností, - taktiež žalobca nikdy nebol evidovaný ako vlastník nehnuteľností a nikdy zacelých 30 rokov sa tohto práva ani nedomáhal určovacou žalobou alebo v rámci ROEP. Práve naopak v
evidencii nehnuteľností celých 32 rokov boli evidovaní ako vlastníci žalovaná a jej právni predchodcovia.
V tejto súvislosti žalovaná analogicky poukázala na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 151/2016

zo dňa 3.5.2017 a mala za to, že súd prvej inštancie sa dostatočne a správne, v súlade so zákonom
a judikatúrou vysporiadal s otázkou vydržania a dospel k správnemu záveru, že zo strany žalobcu v
žiadnom prípade neboli splnené zákonné podmienky pre nadobudnutie vlastníckeho práva. Na základe
uvedených skutočností žalovaná navrhla napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny.

6. Ďalšie vyjadrenia strán v odvolacom konaní neboli podané.

7. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas
(§ 362 CSP) a oprávnenou osobou (§§ 359 až 361 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie
prípustné(§§355až358CSP),beznariadeniapojednávaniavzmysleust.§385ods.1CSPacontrariov
rozsahuvyplývajúcomzust.§380ods.1,2CSPazhľadiskauplatnenýchodvolacíchdôvodovpodľaust.

§365ods.1písm.d),f)ah)CSP,sprihliadnutímnavady,ktorésatýkajúprocesnýchpodmienokkonania
v zmysle § 380 ods. 2 CSP a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné a napadnutý rozsudok je
vecne správny; zákonné, úplné a presvedčivé sú i dôvody napadnutého rozsudku, s ktorými sa odvolací
súd v celom rozsahu stotožňuje, a preto napadnutý rozsudok postupom podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP
potvrdil. Rozsudok odvolacieho súdu bol verejne vyhlásený dňa 26.2.2025 o 10:00 hod. na Krajskom

súde v Košiciach, po predchádzajúcom oznámení miesta a času tohto procesného úkonu na úradnej
tabuli a webovej stránke krajského súdu v súlade s ust. § 219 ods. 1, 3 a § 378 ods. 1 CSP.

8. Podľa ust. § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že: a) neboli splnené procesné
podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace

procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval
vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na
zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie

prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

9. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok a predchádzajúci procesný postup súdu prvej inštancie
v konaní v intenciách odvolaním vymedzeného zamerania odvolacieho prieskumu (§ 380 ods. 1

CSP), z hľadiska odvolacích dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. písm. d), f) a h) CSP, ktorými
žalobca odôvodnil podané odvolanie, a dospel k záveru, že žiadny z uplatnených odvolacích dôvodov
v prejednávanej veci nie je preukázaný, pretože napadnutý rozsudok je zákonný a po skutkovej
i právnej stránke vecne správny, pričom odvolací súd nezistil nedostatok procesných podmienok konania
ani namietané pochybenia v procesnom postupe súdu prvej inštancie alebo inú vadu konania [porušenie

viazanosti súdu právoplatným rozhodnutím príslušného orgánu, prípadne posúdenie predbežnej otázky
súdom prvej inštancie v rozpore s právoplatným vyvlastňovacím rozhodnutím bývalého ObNV Košice
I odboru výstavby č. Výst. 9860/2617/84-Go zo dňa 4.1.1985], ktorá mohla mať (mala) za následok
nesprávne rozhodnutie o uplatnenom nároku. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu
dostatočnompresprávneaúplnézistenieskutkovéhostavu,skutkovézistenia,naktorýchjerozhodnutie

založené, zodpovedajú vykonaným dôkazom, pri svojom rozhodovaní súd vzal do úvahy všetky
rozhodujúce skutočnosti a spor aj po právnej stránke posúdil v súlade so zákonom a správnym
spôsobom, pri správnej interpretácii ustanovení § 123, § 129 ods. 1, § 130 ods. 1, § 132 ods. 1 a 2, §
134 ods. 1 a 3 OZ, § 2 ods. 1 a 7, § 2 ods. 7, § 14 ods. 1 a 4 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí
v znení neskorších predpisov, § 16 ods. 1 a 2 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok)

v znení neskorších predpisov, ktoré na zistený skutkový stav správne aplikoval, správne vyhodnotil
všetky vykonané dôkazy postupom súladným s ust. § 191 a nasl. CSP a so zásadami právnej praxe a zo
zisteného skutkového stavu súd vyvodil zodpovedajúce závery o právach a povinnostiach strán ako aj
správny záver, že podaná žaloba je nedôvodná v celom rozsahu.

10. Je potrebné súhlasiť so záverom súdu prvej inštancie v otázke neúčinnosti rozhodnutia ObNV Košice
I zo dňa 4.1.1985 z dôvodu opomenutých vlastníkov nehnuteľností, ktorí sa nezúčastnili správneho
konania, nenaplnenia podmienok konania (nedostatku procesnej spôsobilosti účastníka konania,
procesného zastúpenia), ako aj vád doručenia rozhodnutia o vyvlastnení, ktoré aj podľa názoruodvolacieho súdu je rozhodnutím nulitným a vo vzťahu k sporným parcelám špecifikovaným v žalobe
nachádzajúcim sa v kat. území B., obec B., okres B. H., nenadobudlo právne účinky (právoplatnosť
a vykonateľnosť), a preto v tomto spore súd nebol povinný z neho (bez ďalšieho) vychádzať, resp. naň

prihliadať pri riešení predbežnej otázky vlastníckeho práva štátu k predmetným nehnuteľnostiam. Súd
prvej inštancie pri rozhodovaní sporu vyšiel zo správneho skutkového zistenia, že Čsl. štátu nesvedčil
platný titul nadobudnutia vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam, pretože na základe
neúčinného vyvlastňovacieho konania a rozhodnutia, ktoré nenadobudlo právne účinky, nemohlo dôjsť
k vyvlastneniu a prechodu vlastníckeho práva pôvodných (spolu)vlastníkov ako právnych predchodcov

žalovanej na štát, ani na organizáciu, v prospech ktorej boli nehnuteľnosti vyvlastňované, a následne
vlastnícke právo nemohol platne (od nevlastníka) nadobudnúť ani žalobca Mesto Košice na základe
zákona č. 138/1991 Zb., eventuálne titulom vydržania, pričom za danej situácie vlastnícke právo ostalo
zachované pôvodným spoluvlastníkom, resp. žalovanej, ktorá nehnuteľnosti nadobudla dedením, čomu
zodpovedá aj zápis v evidencii katastra nehnuteľností.

11. So správnymi skutkovými i právnymi závermi, ku ktorým dospel súd prvej inštancie, sa odvolací súd
v súlade s § 387 ods. 2 CSP stotožňuje a odkazuje na dôvody preskúmavaného rozhodnutia, ktoré
považuje za vecne správne, a tiež úplné z hľadiska posúdenia všetkých kľúčových otázok nastolených v
priebehu konania pred súdom prvej inštancie oboma procesnými stranami (§ 387 ods. 3 veta prvá CSP).

12. Na vecnej správnosti napadnutého rozsudku nič nemení ani podané odvolanie, v ktorom žalobca
uvádza skutočnosti a právne argumenty namietané už v prvoinštančnom konaní, ktoré nie sú
spôsobilé spochybniť správnosť skutkových a/alebo právnych záverov prijatých súdom prvej inštancie,
a neodôvodňujú prijať rozhodnutie sporu v prospech odvolateľa. Odvolací súd konštatuje, že so
všetkými podstatnými skutočnosťami a relevantnou argumentáciou prezentovanou žalobcom v danom

spore, opakovane namietanými i v podanom odvolaní, sa náležite vysporiadal už súd prvej inštancie
v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia, a to jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom
a dospel k záverom, ktoré sú v plnom súlade so zákonom, konzistentné i so závermi ustálenými právnou
praxou, a preto rozhodnutiu súdu prvej inštancie nemožno vytknúť žiadnu vadu ani nesprávnosť.

13. Z vykonaného dokazovania aj podľa názoru odvolacieho súdu nemožno dospieť k záveru, že
v správnom konaní sa konalo so skutočnými vlastníkmi (žalovanou, resp. jej právnymi predchodcami)
vyvlastňovaných nehnuteľností a že rozhodnutie o vyvlastnení bývalého ObNV Košice I, odboru
výstavby ÚPAaD č. Výst. 9860/2617/84-Go zo dňa 4.1.1985 bolo účastníkom konania (dotknutým
vlastníkom) riadne doručené a nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť, pokiaľ správny orgán nekonal

so známymi dedičmi zomrelého spoluvlastníka pzkn. parcely č. 219, ale konanie uskutočnil so zomrelou
osobou vlastníka I. G., nar. XX.X.XXXX (zomrel dňa XX.XX.XXXX), ktorému ustanovil opatrovníka na
zastupovanie v konaní ako „osobe na neznámom mieste“, rovnako nesprávne I. G., nar. XX.X.XXXX,
považoval za vlastníka nachádzajúceho sa na neznámom mieste a rozhodnutie doručoval ustanovenej
opatrovníčke pre zastupovanie v konaní i napriek tomu, že dedičia zomrelého spoluvlastníka I. G., nar.

XX.X.XXXX (prastarý otec žalovanej) boli známi a I. G., nar. XX.X.XXXX, ktorý zomrel dňa XX.X.XXXX
(starý otec žalovanej), sa nezdržiaval na neznámom mieste, ale jeho pobyt (na adrese B. XX) bol známy,
čo vyplýva i z rozhodnutia bývalého Štátneho notárstva Košice – vidiek sp. zn. D 1274/76, D 8/77, pričom
adresy pobytu vlastníkov pozemkov, resp. ich dedičov (ktoré správny orgán nezisťoval) boli spoľahlivo
zistiteľné a dostupné i z centrálneho registra pobytu obyvateľov. Je nepochybné, že pokiaľ príslušný

orgán štátnej správy vo veci vyvlastnenia nehnuteľností nekonal so skutočnými (známymi, žijúcimi)
vlastníkmi, ktorým nebolo riadne doručené ani rozhodnutie o vyvlastnení, toto rozhodnutie nemohlo
nadobudnúť právoplatnosť, v dôsledku čoho nemohli nastať ani právne účinky, ktorá právna úprava
s vyvlastnením spája, a nemohlo tak dôjsť v právnom slova zmysle k vyvlastneniu nehnuteľností. Inými
slovami povedané, vlastník nemohol stratiť vlastníctvo k veci na základe rozhodnutia vydaného v konaní,

ktorého účastníkom nebol. Na základe neúčinného vyvlastňovacieho konania a rozhodnutia nemohlo
dôjsť k prechodu vlastníctva ani na organizáciu, v prospech ktorej boli nehnuteľnosti vyvlastnené, a to
bez ohľadu na to, či takýto nadobúdateľ bol alebo nebol dobromyseľný. K nehnuteľnosti tak ostalo
zachované vlastnícke právo toho subjektu, ktorý bol jej posledným vlastníkom, resp. dedičom zomrelého
pôvodného vlastníka [porovnaj napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo 3/2003, publikovaný

v časopise Zo súdnej praxe č. 4, ročník 2003, tiež rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2MCdo
4/2014].14. Argumentáciu žalobcu, že súd prvej inštancie bol právoplatným rozhodnutím ObNV Košice I č.
Výst. 9860/2617/84-Go zo dňa 4.1.1985 v danom spore viazaný, ktoré je vecne správne, bolo riadne
doručené ustanovenej opatrovníčke a nadobudlo právoplatnosť dňa 10.4.1985, pričom súd (ani žalobca)

nebol oprávnený preskúmavať procesný postup správneho orgánu pri jeho vydávaní a pri doručovaní
rozhodnutia v rámci vyvlastňovacieho konania – odvolací súd považuje za nedôvodnú a nesprávnu.
Súd prvej inštancie v plnom súlade s ustálenými závermi právnej praxe rozhodnutie bývalého ObNV
preskúmaval len z toho hľadiska, či nejde o akt nulitný (ničotný), ktorý nenadobudol právne účinky
z dôvodu závažných vád v podmienkach správneho konania, opomenutej účasti na konaní dotknutých

(žijúcich) vlastníkov vyvlastňovaných pozemkov alebo nesprávneho postupu správneho orgánu pri
doručovaní rozhodnutia o vyvlastnení, v dôsledku ktorých (vád) sa neuplatní prezumpcia jeho správnosti
a viazanosti súdu právoplatnými rozhodnutím príslušného správneho orgánu v zmysle ust. § 194
ods. 2 CSP [porov. napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/157/2007 zo dňa 14.10.2008,
1Cdo/3/2003, 4Cdo/123/2003, tiež uznesenie 3Cdo/263/2018 zo dňa 25.2.2021]. K otázke právomoci
všeobecných súdov preskúmavať správne akty z hľadiska toho, či boli riadne doručené účastníkom

konania a zaoberať sa tým, či nadobudli právoplatnosť a vykonateľnosť, odvolací súd poukazuje
tiež na výstižný názor formulovaný Ústavným súdom SR v jeho náleze sp. zn. III.ÚS 127/2010-35
zo dňa 22.6.2010, ktorým ústavný súd zrušil preskúmavaný rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.
2Sžo 302/2008 zo dňa 21.10.2009 a konštatoval, že týmto rozsudkom bolo porušené základné právo
sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základné právo na súdnu ochranu podľa

čl. 46 ods. 1 ústavy, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru. Ústavný súd v cit. náleze považoval za nezlučiteľný s ústavou a dohovorom, formalistický,
v rozpore s požiadavkou materiálnej ochrany práv zo strany súdnej moci a v konečnom dôsledku hroziaci
prípadnou ďalšou krivdou postup Najvyššieho súdu SR, akým sa v konaní vysporiadal s námietkami

sťažovateľov úzko súvisiacimi s meritom veci, t.j. posúdením reštitučného nároku sťažovateľov, okrem
iných s námietkou, že rozhodnutie ONV nikdy nebolo doručené ich právnemu predchodcovi, a teda
nenadobudlo právoplatnosť, ktoré námietky najvyšší súd označil za nepreukázané a vyvracal ich len
všeobecným tvrdením o skartačných pravidlách a lehotách a skutočnosťou, že by „zisťovanie, kedy
a akým spôsobom boli v päťdesiatych, resp. šesťdesiatych rokoch minulého storočia doručované

rozhodnutia správnych orgánov, bolo spochybnením právoplatnosti rozhodnutia bez relevantných
dôkazov a mohlo by to vniesť do štátu chaos a negovať dôležitý právny inštitút – právoplatnosť
rozhodnutí správnych orgánov“. Ústavný súd SR s odkazom na svoje rozhodnutia v iných veciach (napr.
III.ÚS148/05)uviedol,ževšpecifickýchokolnostiachprípaduzáveronaplnenípodmienokkonania,napr.
doručenie rozhodnutia správneho orgánu musí byť preukázané „mimo rozumných pochybností“. Pokiaľ

všeobecný súd nemá preukázaný záver, že došlo k doručeniu správneho rozhodnutia mimo rozumných
pochybností, musí vychádzať z predpokladu, že rozhodnutia doručené neboli. Podľa ústavného súdu
„osobitnú pozornosť si zasluhuje zmienka o „vnášaní chaosu do štátu...“, ktorá je v hlbokej kontradikcii
k sledovanému obdobiu a postaveniu právnych predchodcov sťažovateľov v konaní pred orgánmi
verejnej moci o ich vlastníctve“.

15. Rozhodovacia prax je ustálená i v názore, podľa ktorého „pokiaľ štátny orgán pochybil a postupom
v rozpore s právnymi predpismi (t.j. protiprávne) umožnil, aby sa štát stal detentorom veci, nie je možné
o zásade, podľa ktorej v pochybnostiach sa má za to, že držba je oprávnená, ani uvažovať“ [pozri napr.
rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22Cdo 469/2004 zo dňa 19.5.2004, tiež uznesenie Najvyššieho

súdu SR sp. zn. 5Cdo 107/2008 zo dňa 24.3.2010].

16. Vzhľadom na uvedené je potrebné konštatovať, že súd prvej inštancie sa neodklonil od záverov
ustálenej právnej praxe, ak vyšiel z názoru, že nulitné rozhodnutie o vyvlastnení vydané v konaní,
ktoré prebehlo v rozpore so zákonom a bez účasti skutočných (žijúcich) vlastníkov vyvlastňovaných

pozemkov, nemohlo ani založiť dobromyseľnú držbu zo strany štátu, pričom ak právny predchodca
žalobcu – štát na nikdy nestal vlastníkom predmetných nehnuteľností, nemohol legitímne nadobudnúť
vlastníckeprávoanižalobcaexlege(prechodomzmajetkuštátu)vzmysle§2ods.2zákonač.138/1991
Zb. a nenadobudol ho ani titulom vydržania po nadobudnutí účinnosti zákona č. 138/1991 Zb., resp.
uplynutím 10-ročnej vydržacej doby ku dňu 1.5.2001, lebo pre to neboli splnené zákonné podmienky,

a to z dôvodov, ktoré súd prvej inštancie uviedol v odôvodnení svojho rozhodnutia a odvolací súd na
tieto dôvody v podrobnostiach odkazuje.17. Na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie a zdôraznenie jeho vecnej správnosti,
aj v kontexte odvolacích námietok žalobcu odvolací súd dodáva, že v zmysle § 2 ods. 2 zákona č.
138/1991 Zb. o majetku obcí ku dňu účinnosti zákona dochádza „k prechodu z majetku Slovenskej

republiky (majetku štátu, ku ktorému mali právo hospodárenia národné výbory a organizácie v ich
pôsobnosti) do vlastníctva obcí, na území ktorej sa nachádzajú“, t.j. k prechodu vlastníckeho práva
do vlastníctva obcí došlo iba vo vzťahu k majetku, ktorý bol ku dňu účinnosti zákona vo vlastníctve
Slovenskej republiky. V danom prípade nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom sporu, ku dňu účinnosti
zákona č. 138/1991 Zb., t.j. k 1.5.1991 ale neboli vo vlastníctve štátu – Slovenskej republiky, a preto

na žalobcu neprešlo vlastníctvo k predmetným pozemkom ex lege dňom účinnosti cit. zákona. Nič na
tom nemení ani podpísanie delimitačného protokolu o odovzdaní a prevzatí žalobcom konkrétneho
nehnuteľného majetku (vrátane tiež parciel, ktoré sú predmetom konania), ktorý má len deklaratórny
charakter (nepredstavuje právne relevantný titul nadobudnutia vlastníckeho práva, ktorým je zákon č.
138/1991 Zb.), pričom odvolací súd poznamenáva v tejto súvislosti, že podľa prechodných ustanovení
zákona č. 138/1991 Zb. písomný protokol o prechode vlastníctva mal predstavovať podklad pre zápis

vlastníckeho práva v evidencií nehnuteľností, ktorý mestá a obce nadobudli prechodom z majetku štátu,
ku ktorému (zápisu) v danom prípade nedošlo. Právna zásada „nemo plus iuris ad alium transferre potest
quam ipse habet“, ktorú správne na vec aplikoval aj súd prvej inštancie, sa dá vyjadriť aj slovami: „z
neprávanemôževzniknúťprávo“,atedažalobcanemoholplatnenadobudnúťvlastníckeprávozdôvodu,
že ani jeho právny predchodca, od ktorého svoje vlastnícke právo odvodzuje (Čsl. štát), vlastnícke právo

k sporným nehnuteľnostiam vyvlastnením nenadobudol.

18. Aj podľa posúdenia odvolacieho súdu žalobca nepreukázal nadobudnutie vlastníckeho práva
k predmetným nehnuteľnostiam ani (eventuálne tvrdeným) právnym titulom vydržania, nakoľko jeho
presvedčenie o vlastníckom práve ku konkrétnej veci nemohol založiť len zákonom č. 138/1991

Zb. všeobecne upravený inštitút prechodu vlastníctva na obce z majetku štátu, ale na jeho základe
deklarovaná skutočnosť, že na žalobcu - z majetku štátu - prechádza konkrétne určená vec tak, ako to
predpokladá ust. § 14 ods. 1 a 2 zákona č. 138/1991 Zb. [porov. rozsudok Krajského súdu v Košiciach
č.k.11Co/126/2020-493zodňa16.6.2021,pozritiežSpáčil,J.:OchranavlastnictvíadržbyvObčanském
zákoníku, 2. doplněné vydání, Praha: C.H. Beck, 2005, 231s]. V danom prípade žalobca za tvrdený titul

vstupu do oprávnenej držby nehnuteľností (dňom účinnosti zákona, t.j. k 1.5.1991), považuje samotný
zákon č. 138/1991 Zb., pričom (napriek tomu, že v konaní ho zaťažovalo dôkazné bremeno o dobrej
viere) nepreukázal a ani netvrdil v konaní žiadne ďalšie skutočnosti, z ktorých by bolo možné objektívne
usudzovať o jeho dobromyseľnosti a prítomnosti oprávnenej držby, napr. že po prevzatí predmetných
nehnuteľností (vstupe do držby na základe zákona č. 138/1991 Zb.) postupoval v súlade s ust. § 14 ods.

1, 2 a 4 cit. zákona a podal návrh na zápis vlastníckeho práva do evidencie nehnuteľností v presvedčení,
že k 1.5.1991 nadobudol predmetné pozemky prechodom z majetku štátu, následne s nimi nakladal ako
s vlastným majetkom, resp. dlhodobo sa správal ako vlastník, a pod.

19. Vydržaním môže nadobudnúť vlastnícke právo len oprávnený držiteľ, t.j. ten, kto má vec vo svojej

moci, vykonáva k nej oprávnenia inak patriace do obsahu vlastníckeho práva a so zreteľom na všetky
okolnosti je v dobrej viere, že mu vec patrí. Samotná detencia k vydržaniu nepostačuje. Dobrá viera
spočíva v presvedčení držiteľa, že je vlastníkom veci, ktorú drží alebo subjektom práva, ktoré vykonáva,
poprípade že sú dané právne skutočnosti, ktoré majú za následok vznik vykonávaného práva. Dobrá
viera je vnútorný psychický stav držiteľa. Zo zákona (§ 130 ods. 1 OZ) vyplýva, že držiteľ musí byť

v dobrej viere (dobromyseľný) so zreteľom na všetky okolnosti. Posúdenie, či je držiteľ v dobrej viere so
zreteľom ku všetkým okolnostiam, je potrebné hodnotiť objektívne, a nie iba zo subjektívneho hľadiska
(osobného presvedčenia) samotného účastníka, ale je potrebné brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej
(normálnej) opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu po každom
požadovať, nemal, resp. nemohol mať (z hľadiska kritéria priemerne obozretného jedinca) počas celej

vydržacej doby dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec alebo právo patrí. Dobrá viera zaniká v okamihu,
kedy sa držiteľ oboznámil so skutočnosťami, ktoré museli objektívne vyvolať pochybnosť o tom, že mu
vec po práve patrí. Povinnosť tvrdiť a preukázať tieto skutočnosti zaťažuje toho, kto tvrdí, že došlo
k nadobudnutiu vlastníckeho práva vydržaním [pozri napr. rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22Cdo
1253/99 zo dňa 9.11.2000, tiež 22Cdo 929/2001 zo dňa 22.10.2002, uznesenie Najvyššieho súdu SR

sp. zn. 5Cdo 107/2008 zo dňa 24.3.2010]. Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. 4Cdo 49/2017 zo dňa
7.11.2017, ktorý možno aplikovať na posudzovanú vec primerane - formuloval záver, podľa ktorého „pod
bežnú opatrnosť, ktorú je možné od nadobúdateľa požadovať, je nutné zahrnúť požiadavku aktívnehozistenia konkrétnych skutočností, vedúcich k presvedčeniu, že predávajúci v čase uzatvárania kúpnej
zmluvy disponoval platným nadobúdacím titulom“.

20. V prejednávanej veci zistené skutkové okolnosti prípadu neumožňujú konštatovať dobrú vieru
(dobromyseľnosť) žalobcu pri vstupe do držby predmetných nehnuteľností v čase nadobudnutia
účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. (k 1.5.1991), ktorá aj podľa názoru odvolacieho súdu je vylúčená a
držba žalobcu nemôže byť považovaná za oprávnenú. Už samotná skutočnosť, že štát – Slovenská
republika, od ktorého mal žalobca k 1.5.1991 nadobudnúť do vlastníctva nehnuteľnosti ex lege

prechodom z majetku štátu, v danom čase nebol zapísaný ako vlastník v evidencii nehnuteľností, keďže
rozhodnutie o vyvlastnení nehnuteľností nikdy nebolo predložené na zápis do evidencie nehnuteľností,
z hľadiska objektívneho posudzovania musela u žalobcu po tomto zistení vyvolať dôvodné pochybnosti
o vlastníckom práve štátu a o tom, či sporné pozemky (spoluvlastnícke podiely) nadobudol do svojho
vlastníctva. Žalobca pritom už pri vstupe do držby pri bežnom obozretnom postupe mohol a na základe
dostupných informácií i z obsahu delimitačného protokolu (súčasťou ktorého podľa tvrdenia žalobcu

bolo aj sporné vyvlastňovacie rozhodnutie) mal dospieť k zisteniu o neúčinnosti vyvlastňovacieho
rozhodnutia bývalého ObNV Košice I zo dňa 4.1.1985, v dôsledku ktorého štát nemôže byť považovaný
za vlastníka, ani za oprávneného držiteľa sporných nehnuteľností a o tom, že vlastnícke právo ostalo
zachované pôvodnému vlastníkovi zapísanému v evidencii nehnuteľností, resp. v prípade jeho smrti
dedičom. Žalobca nemohol byť oprávneným držiteľom, nakoľko ani on sám nebol nikdy zapísaný ako

vlastník sporných nehnuteľností v evidencii nehnuteľností, pričom bol povinný podľa § 14 ods. 4 zák.
č. 138/1991 Zb. do 1 roka od účinnosti zákona, t.j. do 1.5.1992, podať návrh na zápis vlastníckeho
práva k sporným parcelám od evidencie nehnuteľností, čo však neurobil. Odvolací súd poznamenáva
v tejto súvislosti, že žalovaná vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam (spoluvlastníckym
podielom) nadobudla smrťou svojho právneho predchodcu (§ 460 OZ) a nič na tom nemení ani žalobcom

namietaná skutočnosť, že údaje o zmene vlastníctva (vlastníckom práve dedičov) v rozhodnom čase
uskutočnenia vyvlastňovacieho konania a vydania a doručovania rozhodnutia bývalého ObNV Košice I
č. Výst. 9860/2617/84-Go zo dňa 4.1.1985, neboli v evidencii katastra nehnuteľností na príslušnom LV
zaznamenané. Rozhodnutie o vyporiadaní dedičstva totiž nepredstavuje samostatný nadobúdací titul
a vlastnícke právo dedičov nekonštituuje, iba ho deklaruje, osvedčuje existujúci právny stav a nemôže

samo o sebe založiť odlišné vlastnícke vzťahy, než aké vyplývajú z hmotného práva (porov. napr.
rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR vo veci sp. zn. 28Cdo 2736/2011).

21. So zreteľom na všetky uvedené skutočnosti aj podľa úvahy odvolacieho súdu sa žalobca nemohol
legitímne domnievať, resp. nadobudnúť presvedčenie v tom, že na neho prešlo ex lege vlastnícke

právo k predmetným nehnuteľnostiam, resp. že jeho držba je oprávnená a dobromyseľná, a už len
pre nesplnenie tejto základnej podmienky preto nemohol nadobudnúť vlastnícke právo k dotknutým
nehnuteľnostiam (ani) vydržaním (§ 130 ods. 1 v spojení s § 134 ods. 1, 3 OZ).

22. Z týchto dôvodov odvolací súd podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil napadnutý rozsudok v jeho

zamietavom výroku vo veci samej, ako aj v súvisiacom výroku o trovách konania, ako vecne správny.
Zároveň rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods.
1 CSP tak, že úspešnej žalovanej priznal nárok na ich náhradu proti žalobcovi v plnom rozsahu s tým,
že o výške trov rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po nadobudnutí právoplatnosti
rozsudku (§ 262 ods. 2 CSP).

23. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerov hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej

veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčenýsudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky: a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je

rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP). Dovolanie len proti
dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech
bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), a to v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§

427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická

osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba
a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej

obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného odvolania (§
435 CSP).