Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 21. február 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 16CoCsp/2/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6120451522
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 02. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivana Štiftová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:6120451522.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivany Štiftovej a sudcov JUDr.

Romana Majerského a Mgr. Daniely Drnákovej v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko, s. r. o., Prievozská
2, Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpenému: Remedium Legal, s. r. o., Prievozská 2, Bratislava, IČO 53
255 739, proti žalovanému: K. K., R.. XX.X.XXXX, I. XXX, U., o zaplatenie 20.000 eur s príslušenstvom,
na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Malacky č. k. 4Csp/63/2021-205, zo dňa 3.11.2023
takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému p r i z n á v a proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol; žalovanému priznal proti žalobcovi
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa návrhom na
vydanie platobného rozkazu v tzv. upomínacom konaní podľa zákona č. 307/2016 Z. z. o upomínacom
konaní a o doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZoUK“), doručenom Okresnému súdu Banská
Bystrica 11.12.2020 domáhal voči žalovanému zaplatenia 20.000 eur spolu s úrokmi z omeškania vo
výške 5 % ročne zo sumy 20.000 eur od 10.12.2019 do zaplatenia na tom skutkovom základe, že
na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 9.12.2019, uzavretej medzi postupcom Slovenská

sporiteľňa, a.s., Tomášikova 48, 832 37 Bratislava, IČO: 00 151 653 (ďalej tiež len „Slovenská sporiteľňa,
a.s.“) a žalobcom, postúpil postupca žalobcovi pohľadávku voči žalovanému. V tejto súvislosti uviedol,
že žalovaný bol v čase postúpenia pohľadávky napriek písomnej výzve postupcu v nepretržitom
omeškaní so splnením čo i len časti svojho peňažného záväzku voči postupcovi po dobu dlhšiu
ako 90 kalendárnych dní. Postupca uzatvoril so žalovaným 16.11.2015 Zmluvu číslo 5080196607,
ktorej súčasťou sú Všeobecné obchodné podmienky postupcu. Na základe zmluvy postupca poskytol
žalovanému peňažné prostriedky. Podmienky čerpania prostriedkov, ich splácania a podmienky pri

neplnení zmluvných povinností a ďalšie náležitosti sú upravené v zmluve a vo Všeobecných obchodných
podmienkach. Žalovaný neplnil v stanovených termínoch splátky, čím porušil svoju povinnosť podľa
zmluvy, a tak postupca podaním zo dňa 19.5.2018 vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru k 18.5.2018,
pričom vyzval žalovaného na úhradu dlžnej sumy najneskôr do 15 dní. Pohľadávka žalobcu ku dňu
postúpenia predmetnej pohľadávky predstavovala sumu 31.288,32 eura a pozostávala z neuhradenej
istiny úveru 22.380,41 eura, ďalej zmluvných úrokov 6.788,07 eura, úrokov z omeškania 2.045,20 eura
a poplatkov vo výške 74,64 eura. Žalovaný po postúpení pohľadávky nevykonal žiadne úhrady. Dlžná

suma ku dňu podania návrhu predstavuje 20.000 eur, pričom pozostáva z neuhradenej istiny úveru
vo výške 20.000 eur. Zvyšnú časť dlžnej sumy vo výške 11.288,32 eura si žalobca v tomto konaní
neuplatňuje. Úrok z omeškania požaduje počnúc dňom 10.12.2019, t. j. dňom nasledujúcim po dni
účinnosti postúpenia pohľadávky.2. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C. s. p.), súd prvej inštancie
mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že medzi Slovenskou sporiteľňou, a.s. ako veriteľom

a žalovaným ako dlžníkom bola uzavretá úverová zmluva, na základe ktorej Slovenská sporiteľňa,
a.s. poskytla žalovanému úver vo výške 25.000 eur. Právny vzťah založený predmetnou úverovou
zmluvoujeprávnymvzťahomzaloženýmspotrebiteľskouzmluvouajenevyhnutnéposudzovaťhonielen
podľa príslušných ustanovení Obchodného zákonníka (§ 497 a nasl.), ale aj právnych predpisov, ktoré
upravujú právne vzťahy spotrebiteľského charakteru (§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a zákona č.

129/2010 Z. z.), keďže Slovenská sporiteľňa, a.s. pri uzatváraní zmluvy o úvere vystupovala ako veriteľ s
poukazom na predmet podnikania a žalovaný vystupoval ako spotrebiteľ, pretože pri uzatváraní a plnení
zmluvy nekonal v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania.

3. Súd prvej inštancie sa v prvom rade zaoberal otázkou aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne.
Ozrejmil, že vo všeobecnosti platí, že pod vecnou legitimáciou sa rozumie stav vyplývajúci z hmotného

práva, podľa ktorého je určitá osoba subjektom práva alebo povinnosti, ktoré sú predmetom konania.
Pre posúdenie, kto je v spore vecne legitimovaný je rozhodujúce výlučne právo hmotné. V prípade
dvojstranných právnych vzťahov, v ktorých strany stoja navzájom v spore, sa rozlišuje vecná legitimácia
aktívna (na strane žalobcu) alebo pasívna (na strane žalovaného). Z hľadiska vecnej legitimácie je
teda podstatné, že ten, kto žaluje, je aj v skutočnosti podľa hmotného práva nositeľom oprávnenia,

o ktoré v konaní ide (aktívna vecná legitimácia), resp. ten, kto je žalovaný, je aj reálne nositeľom
povinnosti, ktorá je predmetom konania. Nedostatok vecnej legitimácie znamená, že ten, kto tvrdí svoje
hmotnoprávneoprávnenie,alebookomsatvrdí,žejenositeľomhmotnoprávnejpovinnosti,vskutočnosti
toto oprávnenie nemá, alebo nie je nositeľom tvrdenej povinnosti, o ktorú v konaní ide.

4. Žalobca svoju aktívnu vecnú legitimáciu v tomto spore vyvodzuje zo Zmluvy o postúpení pohľadávok
číslo 1013/2019/CE zo dňa 9.12.2019 uzavretej medzi Slovenskou sporiteľňou, a.s. ako postupcom a
žalobcu ako postupníkom, v spojení s prílohou k tejto zmluve, na základe čoho malo k 9.12.2019 dôjsť
k postúpeniu pohľadávky voči žalovanému, ktorá je predmetom tohto konania na žalobcu.
5. Postúpenie pohľadávky je upravené v § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka. V posudzovanej

veci však predmetom postúpenia bola pohľadávka vyplývajúca zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
takže na jej platné postúpenie museli byť splnené aj podmienky uvedené v § 17 ods. 1 zákona č.
129/2010 Z. z.. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti skúmal, či v danom prípade bol splnený predpoklad
uvedený pod písm. b) tohto ustanovenia, t. j. či postupovaná pohľadávka bola splatná v celom rozsahu.
Spomínané ustanovenie totiž vyžaduje postúpenie pohľadávky buď po konečnom termíne splatnosti

spotrebiteľského úveru alebo pohľadávky, ktorá sa stala splatnou pred termínom konečnej splatnosti
spotrebiteľského úveru (teda ak došlo k zosplatneniu úveru).

6. Žalobca tvrdil, že žalovaný úver riadne nesplácal, preto dňa 19.5.2018 Slovenská sporiteľňa a.s.
vyhlásila mimoriadnu splatnosť úveru ku dňu 18.5.2018. Súd prvej inštancie sa preto zaoberal tým, či

v predmetnej veci boli splnené podmienky pre predčasné zosplatnenie tohto úveru vyplývajúce z § 53
ods. 9 Občianskeho zákonníka. Podľa uvedeného ustanovenia sa pre zosplatnenie úveru vyžaduje: 1/
existencia omeškania dlžníka so zaplatením aspoň jednej splátky minimálne 3 mesiace, 2/ doručenie
upozornenia veriteľa na možnosť zosplatnenia úveru dlžníkovi v lehote nie kratšej ako 15 dní pred
zosplatnením, 3/ doručenie oznámenia o zosplatnení úveru dlžníkovi.

7. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalovaný v období od 25.12.2015 do 19.5.2018 uhradil
na úver celkom sumu 7.043,94 eura, keď poslednú splátku realizoval 15.1.2018. K 19.5.2018
mal teda uhradených necelých 19 mesačných splátok po 374,46 eura, teda splátky splatné od
25.12.2015 do 25.5.2017 a v omeškaní bol so splátkou splatnou 25.6.2017, ktorú neuhradil v plnej

výške (žiadnu ďalšiu úhradu na úver už žalovaný nerealizoval ani do rozhodnutia súdu v tejto
veci). Žalobca doložil do spisu výzvu Slovenskej sporiteľne, a.s. zo dňa 16.4.2018 označenú ako
„LC03BT-6801“, v ktorej oznamuje žalovanému, že k uvedenému dňu je v omeškaní so splácaním
pohľadávky z predmetného úveru výške 3.630,08 eura, vyzýva ho na úhradu dlžnej sumy v lehote
15 dní od doručenia tejto výzvy a zároveň ho upozorňuje, že ak dlžnú sumu v stanovenej lehote

neuhradí, bude oprávnená vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru, čím sa pohľadávka stane splatnou
v celom rozsahu. Žalobca považoval svoje skutkové tvrdenie o doručení tejto výzvy žalovanému
za nesporné. Súd prvej inštancie však v tejto súvislosti zdôraznil, že pri skutkových tvrdeniach,
ktoré sa týkajú podmienok pre postúpenie pohľadávky podľa § 17 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z.žalobcu zaťažuje dôkazné bremeno ohľadne preukázania splnenia týchto podmienok, a to aj v prípade,
že žalovaný tieto skutkové tvrdenia v konaní nepoprie (mutatis mutandis nižšie citovaný judikát R
6/2022). Žalobca na preukázanie svojich tvrdení o doručení vyššie uvedenej výzvy do dispozičnej

sféry žalovaného doložil poštový podací hárok č. EPH124848964 (list č. 25/32), v ktorom je uvedené
podacie číslo zásielky RE953040788SK, dátum podania 16.4.2018, meno a priezvisko žalovaného,
adresa žalovaného a poznámka „car4_ns_me_20180416_4_0_e03_z00_000000_0102_999132628“.
Toto označenie zásielky v podacom hárku sa však nezhoduje s označením výzvy „LC03BT -6801“,
a teda z obsahu podacieho hárku nemožno zistiť, či uvedená zásielka obsahovala práve túto výzvu.

Možno preto konštatovať, že žalobca v konaní nepreukázal, že zásielka so spomínaným podacím
číslom obsahovala predmetnú výzvu. Aj v prípade, že by žalobca preukázal, že predmetná zásielka
obsahovalatútovýzvu,súdbymuselkonštatovať,ženepreukázal,žeSlovenskásporiteľňa,a.s.zásielku
žalovanému doručila, t. j. že sa list dostal do dispozičnej sféry žalovaného. Zdôraznil, že pri doručovaní
jednostranného právneho úkonu, ktorým upozornenie podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka
nepochybne je, nie je možné vychádzať z predpokladov alebo dohadov. Musí byť jednoznačne

preukázané, že toto upozornenie bolo doručené spotrebiteľovi. Žalobcom predložený poštový podací
hárok však nepreukazuje nič viac len to, že tam uvedená zásielka bola 16.4.2018 podaná na pošte.

8. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti dal do pozornosti rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 2.4.2008, sp. zn. 2 Obo 3/2008, v ktorom tento dospel k záveru, že podací lístok o podaní

doporučenej zásielky je len dôkazom o tom, že bola zaslaná listová zásielka, ale nepreukazuje obsah
tejto listovej zásielky a ani jej doručenie. Hoci sa toto rozhodnutie týkalo poštového podacieho lístka,
niet rozumného dôvodu, pre ktorý by uvedený záver nebolo možné aplikovať aj na poštový podací hárok
použitý Slovenskou sporiteľnou, a.s. v prejednávanej veci.

9.SúdprvejinštancietaktiežpoukázalnauznesenieNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikyz25.4.2023,
sp. zn. 9 Cdo 295/2021, z ktorého obsahu vyplýva, že žalobca (EOS KSI Slovensko, s.r.o) v uvedenej
veci taktiež v pozícii žalobcu a zároveň dovolateľa bol toho názoru, že odvolací súd, ktorý s poukazom na
rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 15.12.2020, sp. zn. 5 Cdo 36/2020 (zverejneného
ako judikát R 4/2021) dospel k záveru, že podací hárok nepreukazuje doručenie výzvy na plnenie

žalovanému, teda nepreukazuje skutočnosť, že sa výzva dostala do jeho dispozičnej sféry, sa týmto
odchýlil od doterajšej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, a to najmä od spomínaného rozhodnutia
sp. zn. 5 Cdo 36/2020. Najvyšší súd však v rámci posudzovania prípustnosti dovolania uviedol, že v
zmysle právnych záverov rozhodnutia sp. zn. 5 Cdo 36/2020 je podstatné to, aby adresát mal možnosť
oboznámiťsasprejavomvôleodosielateľa,tedaabysatentoprejavvôledostaldojehodispozičnejsféry,

pričompovinnosťouodosielateľajepreukázaťdoručenieprejavuvôledodispozičnejsféryadresáta(teda
nie je nutné preukazovať doručenie priamo do vlastných rúk adresáta). Preukázanie takto definovaného
účinného doručenia však nie je možné zamieňať s preukázaním odoslania prejavu vôle. Na základe
uvedeného skonštatoval, že odvolací súd v napadnutom rozhodnutí vychádzal z týchto záverov, správne
ich interpretoval a aplikoval na prejednávanú vec.

10. Z vyššie uvedeného mal súd prvej inštancie za zrejmé, že v danom prípade neboli splnené zákonné
podmienky pre zosplatnenie úveru vyplývajúce z § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, v dôsledku čoho
Slovenská sporiteľňa, a.s. nebola oprávnená úver zosplatniť. Zosplatnenie úveru listom Slovenskej
sporiteľne a.s. zo dňa 19.5.2018 je preto treba považovať za neúčinné.

11. Vzhľadom na to, že k účinnému zosplatneniu úveru nedošlo a termín konečnej splatnosti úveru
nastane až 25.11.2024, súd prvej inštancie dospel k záveru, že postúpenie predmetnej pohľadávky voči
žalovanému zo Slovenskej sporiteľne, a.s na žalobcu bolo pre rozpor s § 17 ods. 1 písm. b) zákona č.
129/2010 Z. z. absolútne neplatné podľa § 39 Občianskeho zákonníka.

12. So zreteľom na to, že veriteľom pohľadávky v čase uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávok bola
Slovenská sporiteľňa, a.s., teda banka, na platné postúpenie pohľadávky na žalobkyňu bolo taktiež
nevyhnutné splnenie zákonných podmienok pre postúpenie pohľadávky vyplývajúcich z ustanovenia §
92 ods. 8 zákona o bankách. Súd prvej inštancie v tejto spojitosti poukázal na judikát R 60/2018, z

ktorého právnej vety vyplýva, že postúpenie pohľadávky banky, ku ktorému došlo v rozpore s týmto
ustanovením, je neplatný právny úkon. V odôvodnení tohto rozhodnutia dovolací súd zdôraznil, že ak
bola postúpená pohľadávka v rozpore so zákonom, nemožno uvedené konvalidovať ani včasným a
riadnym oznámením o postúpení pohľadávky dlžníkovi.13. Poukázal tiež na právnu vetu judikátu R 6/2022, v ktorej sa uvádza: „V sporoch s ochranou slabšej
strany súd skúma vecnú legitimáciu z úradnej povinnosti. Dôkazné bremeno preukázania splnenia

podmienok podľa § 92 ods. 8 vety prvej Zákona o bankách pred postúpením pohľadávky zaťažuje
veriteľa, a to aj v prípade, že spotrebiteľ nepoprel s tým súvisiace skutkové tvrdenia veriteľa.“ Postupca,
ktorému bola pohľadávka postúpená bankou, je teda povinný nielen tvrdiť, ale i preukázať, že pred
postúpením bola predmetná pohľadávka splatná, že banka dlžníka písomne vyzvala na splnenie jeho
záväzku a klient i napriek tomu, zostal v omeškaní so splatením svojho záväzku aspoň 90 kalendárnych

dní. Nepreukázanie týchto skutočností má za následok nepreukázanie aktívnej vecnej legitimácie
postupníka, a to i v prípade, keď sa spotrebiteľ svojich práv v konaní výslovne nedovoláva, nakoľko
v takom prípade sa ustanovenie § 151 ods. 1 C. s. p. o nespornosti nepopretých skutkových tvrdení
neuplatní. Samotná pasivita žalovanej strany v tomto smere preto nemôže viesť k aplikácii ustanovenia §
151 ods. 1 a 2 C. s. p. a zakladať povinnosť súdu priznať akýkoľvek uplatnený nárok (k tomu aj uznesenie
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 246/2019).

14. Keďže v danom prípade k účinnému zosplatneniu úveru nedošlo, je zrejmé, že predmetná
pohľadávka v čase uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávok nebola splatná a nebola preto splnená
hneď prvá podmienka pre postúpenie pohľadávky. Aj keby bol úver účinne zosplatnený, žalobca v
konaní nepreukázal, že výzva Slovenskej sporiteľne, a.s. zo dňa 22.8.2019 na úhradu dlžnej sumy s

upozornením na možnosť postúpenia pohľadávky tretej osobe, bola pred uzavretím zmluvy o postúpení
pohľadávokdoručenážalovanému,tedažesadostaladojehodispozičnejsféry.Žalobcaajtutotiždoložil
len podací hárok (tentoraz už so zhodným označením zásielky ako na výzve).

15. Zároveň súd prvej inštancie v súvislosti s písomnou výzvou podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách

poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31.3.2022 sp. zn. 2 Cdo 266/2020,
v ktorom dovolací súd v rámci riešenia dovolacej otázky „či výzva vo vyhlásení mimoriadnej splatnosti
úveru predstavuje výzvu v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách“, dospel k záveru, že: „Obsah
ustanovenia § 92 ods. 8 veta prvá zákona o bankách predpokladá výlučnú a samostatnú písomnú
výzvu banky, že je jej klient v omeškaní so splnením čo len časti svojho záväzku. Skrz spotrebiteľského

charakteru dojednanej zmluvy o úvere nemožno prisvedčiť oznámeniu o mimoriadnej splatnosti úveru aj
charakter výzvy v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách.“ Následne Najvyšší súd Slovenskej republiky v
uznesení z 27.10.2022 sp. zn. 4 Cdo 75/2020 skonštatoval neprípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1
písm. b) C. s. p. ohľadne tejto dovolacej otázky s poukazom na to, že už bola vyriešená v spomínanom
uznesení sp. zn. 2 Cdo 266/2020. Poukaz žalobcu na predchádzajúce uznesenie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky z 27.1.2022 sp. zn. 8 Cdo 169/2020 súd prvej inštancie považoval za nenáležitý,
nakoľko v tomto rozhodnutí dovolací súd právnu otázku „či výzva vo vyhlásení mimoriadnej splatnosti
úveru predstavuje výzvu v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách“ neriešil. Dovolací súd tu iba v
rámci skúmania, či nedošlo k porušeniu práva dovolateľky na spravodlivý proces, ohľadom námietky
nepreukázania aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne stručne poukázal na závery, ku ktorým dospeli oba

nižšie súdy.

16. Mal za zjavné, že v prejednávanej veci neboli splnené ani podmienky pre postúpenie predmetnej
pohľadávky v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách, čo zakladá ďalší dôvod neplatnosti tohto postúpenia
podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na neplatnosť postúpenia predmetnej pohľadávky nie

je daná ani aktívna vecná legitimácia žalobkyne v tejto veci. Súd prvej inštancie preto žalobu v zmysle
§ 497 Obchodného zákonníka, § 1 ods. 2 veta prvá, § 2 písm. a), b), písm. d), § 17 ods. 1 zákona č.
129/2010 Z. z., § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 9, § 524 ods. 1 a 2, § 525 ods. 1, ods. 2, § 565 Občianskeho
zákonníka, § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z o bankách, § 8, § 9 ods. 1 zákona č. 62/2020 Z. z., § 7
ods. 2, § 15 ods. 1 zákona č. 307/2016 Z. z. o upomínacom konaní, § 121 ods. 2

C. s. p. v celom rozsahu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1
C. s. p.. Keďže žalovaný mal v konaní plný úspech, súd prvej inštancie mu priznal voči žalobcovi
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník (§ 262 ods. 2 C. s. p.).

17. Proti rozsudku podal žalobca odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), písm. f) a písm.
h) C. s. p. a žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle § 388 C. s. p. zmeniť a žalobe
vyhovieť v plnom rozsahu, resp. v zmysle § 389 ods. 1 C. s. p. zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštanciena ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov
jeho odvolania (§ 393 ods. 2 C. s. p.) bola námietka, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil platnosť
vyhlásenia splatnosti a preukázanie doručovania výzvy podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka.

Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie považoval za vecne nesprávny a zároveň prekvapivý, nakoľko
skutkové a právne závery uvedené v odôvodnení predmetného rozsudku nemajú oporu v tvrdeniach
strán sporu ani vo vykonanom dokazovaní. Nestotožnil sa so závermi súdu prvej inštancie v odseku 47
napadnutého rozsudku, pričom poukázal na bod 10.1. písm. b) Všeobecných obchodných podmienok
(ďalej aj „VOP“): „Písomnosti Banky sa doručujú poštou.“ Podľa bodu 10.3. VOP „Pri doručovaní

písomností v poštovom styku sa zásielka považuje za doručenú v tuzemsku tretí deň po jej odoslaní
a v cudzine siedmy deň po jej odoslaní, a to aj vtedy, ak sa adresát o tejto skutočnosti nedozvie,
alebo sa zásielka vráti ako nedoručená. Pokiaľ nie je dohodnuté inak, banka zasiela podľa vlastného
uváženia písomnosti v poštovom styku vo forme obyčajnej listovej zásielky.“ Poukázal na Čl. 2 ods.
2 ods. 3, Čl. 16 ods. 1 C. s. p., rozhodnutie Ústavného súdu PL ÚS 242/2007 z 3.7.2009 a iné a
požiadavky na odôvodenie súdneho rozhodnutia a princíp právnej istoty ako aj právnu doktrínu a súdnu

prax zaoberajúcu sa „teóriou dôjdenia“ právnych úkonov. Uviedol, že z povahy § 45 ods. 1 Občianskeho
zákonníka vyplýva, že ide o kogentné ustanovenie, ktoré nepripúšťa odchylnú dohodu zmluvných strán
v podobe fikcie doručenia. Poukázal práve na požiadavku právnej istoty na strane adresáta, aby sa
mohol s prejavom vôle oboznámiť, ale zároveň sa chráni aj právna istota odosielateľa v tom zmysle,
že ak adresát mal možnosť (príležitosť) oboznámiť sa s prejavom vôle, ale sa tak nestalo, prejav

vôle sa považuje za účinný. Pritom nie je podstatné, či sa adresát s obsahom zásielky aj skutočne
oboznámil. Považoval za potrebné si uvedomiť, že v prípade sporu o doručení písomnosti bude dôkazné
bremeno o doručení zaťažovať odosielateľa. Je preto vhodné, aby odosielateľ vhodným spôsobom
doručenie zásielky adresátovi zdokumentoval, resp. ju vedel relevantne preukázať. Podľa názoru
žalobcu je v konaní právne nesporné, že žalobca relevantne preukázal odoslanie predmetnej výzvy na

adresu žalovaného poštovým podacím hárkom podľa dohody zmluvných strán. Nie menej významnou
je skutočnosť, že žalovaný nepoprel skutočnosti vo vzťahu k doručovaniu predmetnej výzvy a to aj
napriek zastúpeniu advokátom (§ 291 ods. 3 C. s. p.). Zastával názor, že súd prvej inštancie nesprávne
vyložili predmetný judikát dovolacieho súdu, nakoľko bez reálneho odôvodnenia neakceptoval podací
poštový hárok ako dôkaz o doručení písomnosti do dispozičnej sféry žalovaného za nespornosti

skutkových tvrdení žalobcu. Aj ak by poštový podací hárok znamenal len odoslanie písomností (nie jej
doručovanie), potom nie je zrejmé, z akého dôvodu súd prvej inštancie neakceptoval nesporné skutkové
tvrdenie žalobcu o riadnom doručovaní, kedy protistrana bola aktívna, avšak uvedenú skutočnosť
žiadnym spôsobom nenamietala. Okrem toho v čase, kedy veriteľ predmetnú výzvu podľa § 53 ods. 9
Občianskehozákonníkazasielal(2018),neexistovalosledovaniezásielokskrzuvedeniapodaciehočísla

nawebovejstránkeSlovenskejpošty,a.s.(sledovaniezásielok),t.j.uždnesvpodstatetakýtodôkazplne
vypovedá o doručovaní do dispozičnej sféry dlžníka (na základe časovej pečiatky a prevzatí písomnosti
na webovej stránke). Zároveň súd prvej inštancie dostatočne neuviedol dôvody, pre ktoré tento dôkaz
vyhodnotil spôsobom, že žalobca doručenie do dispozičnej sféry nepreukázal. Postup súdu v podobe
spochybňovania obsahu podanej zásielky len z dôvodu jej označenia nepredvídateľný a nežiadúci

za situácie, kedy danú skutočnosť nikto (okrem súdu) nerozporuje. Na podporu svojej argumentácie
poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2CoCsp/30/2022, zo dňa 15.3.2023.

18. Mal za to, že vyššie uvedené rozhodnutie plne podporuje právne závery žalobcu, pričom aj v
tomto konaní sa javí postup súdu prvej inštancie ako značne nepredvídateľný aj z toho dôvodu, že

v predbežnom právnom posúdení neuviedol spornosť tvrdení v otázke doručovania výzvy podľa § 53
ods. 9 Občianskeho zákonníka (keďže to ani žiadna zo strán nerozporovala). Vo vzťahu k samotnému
obsahu zásielky uviedol, že výkladom ad absurdum napadnutého rozsudku by bol nútený prijať aj
také právne závery, že žalobca by neuniesol dôkazné bremeno ani v prípade, ak by preukazoval
doručenie prostredníctvom poštovej obálky - doručenky, nakoľko z odôvodnenia vôbec nevyplýva,

akým iným spôsobom mal preukazovať doručovanie (ako podacím hárkom) a súd by podľa tohto
rozsudku mohol aplikovať neunesenie dôkazného bremena vo veci doručovania prakticky na akýkoľvek
žalobcom produkovaný dôkaz. Ani z predloženia poštovej obálky (a k tomu doručenky) nemusí byť
zrejmý obsah zásielky. Týmto spôsobom sa totiž dá spochybniť úplne všetko, avšak takýto postup
súdu je o to prekvapivejší, ak jediným spochybňujúcim subjektom je samotný súd. Ani spotrebiteľský

status sporu však neoprávňuje súd bez ďalšieho spochybňovať skutkové tvrdenia strán sporu, najmä
ak na nich panuje medzi stranami sporu zhoda (nesporné). Považoval za potrebné si uvedomiť, že
nie je rozhodujúce, či veriteľ správne označil interne poštovú obálku nejakým interným kódom (číslom)
- veriteľ nemusel na podací hárok uvádzať nič (jedná sa len o interné prezisťovanie doručovaniadlžníkom). Úlohou súdu prvej inštancie bolo komplexne vyhodnotiť skutočnosť, či v rozhodnom čase
veriteľ doručoval predmetnú výzvu, pričom z jednotlivých dátumov je zrejmé, že sa jednalo práve o
predmetnú výzvu podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka.

19. Nemal za zrejmé, prečo súd prvej inštancie nedal ani len odpoveď na kľúčovú otázku v tomto konaní
(následok bolo zamietnutie žaloby, preto nesporne kľúčovou je), či a akým spôsobom doručovanie
prostredníctvom podacích hárkov vyhodnocoval. Zákon pritom nerozlišuje doručovanie v prípade, ak
adresátom je spotrebiteľ a teda možno konštatovať, že rozhodnutia konajúcich súdov vykazujú v tomto

smere určité podobnosti svojvôle. V tomto ohľade je napadnutý rozsudok nepreskúmateľný, čím súd
zaťažil rozsudok vadou zmätočnosti a týmto nesprávnym procesným postupom (faktickou absenciou
odôvodnenia a súvislostí) porušil práva žalobcu na spravodlivý súdny proces, najmä na riadne a
logické odôvodnenie rozsudku. Bol názoru, že neexistuje žiaden logický ani právny argument, pre
ktorý podací hárok nemá kvalitu dôkazu preukazujúceho doručovanie do dispozičnej sféry adresáta.
Podľa pripojeného podacieho hárku je nesporné a riadne preukázané, že právny predchodca žalobcu

doručoval predmetnú výzvu na zmluvne dohodnutú adresu žalovanému, pričom tento túto skutočnosť
nepoprel. Vo vzťahu k samotnému podaciemu hárku analogicky poukázal na rozhodovaciu prax
najvyšších súdnych autorít a rozhodnutia iných krajských súdov v obdobnej právnej otázke, ktoré
dali žalobcovi za pravdu. Bol názoru, že súdna prax v zásade konštantne akceptuje podací hárok
ako relevantný dôkaz preukazujúci doručenie zásielky do dispozičnej sféry adresáta, či už sa jedná

o doručovanie v režime verejného práva alebo súkromného práva. Zároveň uviedol, že rešpektuje
princíp sporového konania, podľa ktorého žiaden dôkaz nemá predpísanú zákonnú silu (čl. 15 C. s. p.),
avšak na tomto princípe súd zjavne nezaložil svoje odôvodnenie. Mal za to, že preukázal doručovanie
výzvy podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, t. j. konkrétne výzvy zo dňa 16.4.2018, na základe
čoho následne platne vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru a pohľadávka bola splatná, t. j. mohla byť

postúpená (nepostupoval sa „živý“ úver). Žalobca je preto aktívne vecne legitimovaný v tomto konaní.

20. Nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie, že nepreukázal ani splnenie podmienok podľa § 92 ods. 8
zákona o bankách. V konaní doložil výzvu pred zosplatnením zo dňa 16.4.2018, ku ktorej doložil podací
hárok; výzva na predčasné splatenie úveru zo dňa 19.5.2018, ktorého obsahom je okrem vyhlásenia

splatnosti aj výzva na úhradu a ku ktorej doložil poštovú obálku, ako aj výzvu zo dňa 22.8.2019, ku ktorej
žalobca doložil podací hárok; ktoré výzvy preukazujú splnenie podmienok pre platné postúpenie podľa
zákona o bankách. Je zjavné z obsahu textu predmetných výziev, že nimi postupca žiadal úhradu dlžnej
sumy - v prípade zosplatňujúcej úhrady celej dlžnej sumy, s vyšpecifikovaním všetkých podstatných
údajov. Keďže k postúpeniu pohľadávky došlo viac ako rok po výzvach zo dňa 16.4.2018 a 19.5.2018 (1

rok > 90 dní) a viac ako 3 mesiace od skutočného doručenia výzvy zo dňa 22.8.2019, považuje splnenie
podmienok podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách za nesporné a preukázané. Dodal, že ani judikatúra
Najvyššieho súdu SR nevyžaduje, aby výzva podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách bola kvalifikovaná
(napr. rozsudok zo dňa 28.3.2018, sp. zn. 7 Cdo 26/2017; uznesenie zo dňa 25.5.2022, sp. zn. 1
Cdo 4/2020; rozsudok z 24.4.2018, sp. zn. 1 Cdo 147/2017 - R 60/2018; rozsudok zo dňa 29.3.2022,

sp. zn. 8 Cdo 139/2020). Z uvedeného vyplýva, že nie je potrebné, aby veriteľ realizoval v súvislosti
so zosplatnením a postúpením pohľadávky dve samostatné výzvy (jednu podľa § 565 Občianskeho
zákonníka a druhú podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách), t. j. postačuje aj len jediná výzva. Opačný
právny záver (nutnosť viacerých výziev) nekorešponduje s uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa
25.5.2022, sp. zn. 1 Cdo 4/2020. Poukázal tiež na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 27.9.20023,

sp. zn. 9 Cdo 165/2022, pričom mal za to, že otázkou výkladu by teda nemala byť požiadavka na
samostatnú výzvu po zosplatnení pohľadávky ale skúmanie splnenia zákonných podmienok uvedených
v paragrafovom znení ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách. Predmetné ustanovenie pojednáva
o (akejkoľvek) písomnej výzve banky, bez osobitných náležitostí, pričom k výkladovým odbočkám
dochádza pravdepodobne len z dôvodu spotrebiteľského charakteru sporu (čo žalobca považuje za

nesprávne). Bol názoru, že zákonodarca by do predmetného ustanovenia uviedol špeciálne podmienky
pre prípad spotrebiteľského prvku, ak by zamýšľal pristupovať k uvedenej výzve iným ako zákonom
definovaným spôsobom. Gramatický výklad daného ustanovenia v podstate nepripúšťa žiadnu inú
podmienku, resp. špeciálnu náležitosť pre danú výzvu - postačuje, že je písomná. Logickým výkladom
by bolo možné dospieť k záveru, že sa musí jednať o výzvu na sumu, ktorú banka zamýšľa postúpiť na

tretí subjekt. V zosplatňujúcej výzve pritom pôjde vždy o celú dlžnú pohľadávku banky titulom úverového
vzťahu.Zuvedenéhohľadiskapotompodľanázoružalobcuničnebránitomu,abysazavýzvupodľa§92
ods.8zákonaobankáchpovažovalaajvýzva,ktorousavyhlasujepredčasnásplatnosťúveruaktorousa
zároveň vyzýva na úhradu celej dlžnej sumy. Posledným kritériom tak zostáva zachovanie tzv. ochrannejlehotynepretržitéhoomeškaniaviacako90kalendárnychdnísosplnenímčolenčastisvojhopeňažného
záväzku voči banke, pričom opätovne „čo len časti svojho peňažného záväzku“ nasvedčuje záveru, že
aj výzva pred zosplatnením podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka bude spĺňať kvalifikačné kritérium

pre splnenie podmienok podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách. Nakoľko nedošlo k postúpeniu tzv. „živého
úveru“,jenutnédospieťktomuprávnemuzáveru,ževkonaníniejespornésplnenievšetkýchzákonných
podmienok (§ 17 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z., § 92 ods. 8 Zákona o bankách) pre platné postúpenie
pohľadávky a žalobca je plne aktívne vecne legitimovaným subjektom v tomto konaní. Na základe vyššie
uvedených skutočností jednotlivo i súhrnne žalobca považuje napadnutý rozsudok a v ňom uvedené

závery súdu za nepredvídateľné a nesprávne, pričom zastáva názor, že žaloba je dôvodná a preukázaná
v celom uplatnenom rozsahu a žalobca je aktívne vecne legitimovaným subjektom v tomto konaní.

21. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C. s. p.), preskúmal napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(§ 385 ods. 1 C. s. p. a contrario) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne

správny. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 21.2.2025 (§ 378 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 219 ods. 3 C. s. p.).

22. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách
pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy
o postúpení pohľadávok (ďalej len „zákon. č. 129/2010

Z.z.“)právavyplývajúcezozmluvyospotrebiteľskomúvereneprechádzajúaveriteľichnemôžepreviesť
na tretiu osobu; to neplatí, ak prechádza alebo sa postupuje pohľadávka so všetkými právami s ňou
spojenými a
a) ide o prechod alebo postúpenie z veriteľa oprávneného poskytovať spotrebiteľský úver podľa tohto
zákona alebo osobitného predpisu na veriteľa podľa § 20 ods. 1 písm. a/, banku, zahraničnú banku

alebo pobočku zahraničnej banky, a
b) prechádza alebo postupuje sa pohľadávka po konečnom termíne splatnosti spotrebiteľského úveru
alebo pohľadávka, ktorá sa stala splatnou pred termínom konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru.

23. Podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má

vykonať v splátkach, môže dodávateľ uplatniť právo podľa § 565 najskôr po uplynutí troch mesiacov od
omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní
na uplatnenie tohto práva.

24. Podľa § 525 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, postúpiť nemožno pohľadávku, ktorá zaniká

najneskôr smrťou veriteľa alebo ktorej obsah by sa zmenou veriteľa zmenil. Postúpiť nemožno ani
pohľadávku, pokiaľ nemôže byť postihnutá výkonom rozhodnutia. Nemožno postúpiť pohľadávku, ak by
postúpenie odporovalo zákonu alebo dohode s dlžníkom

25. Vo vzťahu k podstatným tvrdeniam žalobcu v odvolaní, s ktorými sa odvolací súd musí v

odôvodnení vysporiadať (§ 387 ods. 3 C. s. p.) hodno podotknúť, že ide v celom rozsahu o nedôvodnú
argumentáciu a to s poukazom na správne vyhodnotenie skutkových a právnych okolností vedúcich k
zamietnutiu žaloby. Súd prvej inštancie v preskúmavanej veci vykonal náležité dokazovanie potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti žaloby, ako aj na posúdenie
relevantnosti tvrdení žalobcu na podporu podanej žaloby a žalovaného prednesených na jeho obranu.

Zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 191 ods. 1 C. s. p. súd prvej inštancie
dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe vyvodil aj správny právny záver o nedostatku
aktívnej vecnej legitimácie žalobcu.

26. Súd prvej inštancie totiž v odôvodnení svojho rozsudku rozviedol rozhodujúci skutkový stav,

opísal priebeh konania a uviedol stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, ako aj výsledky
vykonaného dokazovania s tým, že citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na posudzovanú vec a z
ktorých vyvodil právne závery a náležite ich vysvetlil; z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva
jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov,
ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvej inštancie jasne a výstižne vysvetlil prečo

považoval žalobu za nedôvodnú; skutkové a právne závery súdu prvej inštancie tak nie sú v danom
prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s Čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a odôvodnenie odvolaním
napadnutého rozsudku spĺňa požiadavky § 220 ods. 2 C. s. p.. Do práva na spravodlivý proces nepatrí
právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, hodnotením dôkazov(sp. zn. IV. ÚS 22/04) a ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný,
teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (sp. zn. I. ÚS 50/04); za porušenie základného práva
zaručeného v Čl. 46 ods. 1 Ústavy SR nemožno považovať to, že súd prvej inštancie zjavne neodôvodnil

svoje rozhodnutie podľa predstáv žalobcu (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 3.10.2011, sp. zn. 5 Cdo
165/2011).

27. Na margo námietky žalobcu, že riadne preukázal doručovanie výzvy podľa § 53 ods. 9 Občianskeho
zákonníka, na základe čoho riadne následne vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru, pričom súd prvej

inštancie mal komplexne zhodnotiť, či v rozhodnom čase veriteľ doručoval predmetnú výzvu, odvolací
súd uvádza, že riešenie skutkovej otázky (quaestio facti) je v civilnom sporovom konaní spojené s
obstarávaním skutkových poznatkov súdu v procese dokazovania. Pri jej riešení sa súd zameriava
na skutkové okolnosti významné napríklad z hľadiska toho, čo a kedy sa stalo alebo sa malo stať,
čo (ne)urobil žalobca alebo žalovaný, čo (ne)bolo dohodnuté, či a aké skutočnosti nastali po konaní
(opomenutí konania) niektorej fyzickej alebo právnickej osoby, čo obsahuje určitá listina, čo vypovedal

svedok, čo uviedol znalec. S istým zjednodušením možno konštatovať, že otázkou skutkovou (faktickou)
je pravdivosť, či nepravdivosť tvrdení procesných strán.

28. Podstatou zistenia skutkového stavu veci je teda úsudok - záver sudcu o tom, ktoré z rozhodujúcich
sporných skutočností sú pravdivé, t. j. ktoré z nich bude považovať za dokázané. Až súhrn týchto

skutočností vytvára zistený skutkový stav. Predmetom odvolacieho prieskumu nie je potom vlastné
„hodnotenie“ dôkazov súdu prvej inštancie, pretože nemožno „hodnotiť“ dôkazy „zhodnotené“, okrem
tej procesnej situácie, kedy súdom prvej inštancie vykonané hodnotenie dôkazov je v rozpore s
pravidlami logického myslenia alebo v extrémnom rozpore s obsahom spisu. Odvolací súd preto iba
posudzuje, či v odôvodnení prvoinštančného rozhodnutia hodnotenie (inak pre rozhodnutie zásadne

významných) dôkazov je alebo nie je v rozpore s pravidlami logického myslenia, a to vo väzbe
na ďalšie dôkazné prostriedky; či informácie zachytené v tom - ktorom dôkaznom prostriedku sú
rozdielne a súd prvej inštancie bez ďalšieho privileguje len určitý dôkaz, či určitú množinu dôkazných
prostriedkov a ponecháva bez povšimnutia (komplexného či riadne odôvodneného hodnotenia) iný
dôkaz, či zostávajúcu množinu dôkazných prostriedkov.

29. Žiadne takéto pochybenie odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie,
resp. z obsahu spisu nezaznamenal.
30. Výsledkom vykonaného dokazovania ani pravidlám logického myslenia neodporuje záver
súdu prvej inštancie o nepreukázaní doručenia výzvy pred zosplatením podľa § 53 ods. 9

Občianskeho zákonníka zo dňa 16.4.2018 žalovanému, ktorý súd prvej inštancie založil na tom,
že pokiaľ žalobca doložil do spisu výzvu Slovenskej sporiteľne, a.s. zo dňa 16.4.2018 označenú
ako „LC03BT-6801“ a na preukázanie svojich tvrdení o doručení tejto výzvy doložil poštový
podací hárok č. EPH124848964 (list č. 25/32), v ktorom je uvedené podacie číslo zásielky
RE953040788SK, dátum podania 16.4.2018, meno a priezvisko žalovaného, adresa žalovaného,

avšak poznámka „car4_ns_me_20180416_4_0_e03_z00_000000_0102_999132628“ a teda označenie
zásielky v podacom hárku sa nezhoduje s označením výzvy „LC03BT-6801“, potom z obsahu podacieho
hárku nemožno zistiť, či uvedená zásielka obsahovala práve túto výzvu a teda žalobca v konaní
nepreukázal, že zásielka so spomínaným podacím číslom obsahovala predmetnú výzvu. A keďže v
danom prípade nedošlo k účinnému zosplatneniu úveru, dospejúc k záveru, že predmetná pohľadávka

nebola splatná, nebola splnená už prvá podmienka pre postúpenie pohľadávky. Súd prvej inštancie preto
dospel aj k správnemu právnemu názoru, že postúpenie predmetnej pohľadávky voči žalovanému zo
Slovenskej sporiteľne a. s. na žalobcu je pre rozpor s § 17 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch absolútne neplatným právnym úkonom.

31. Pokiaľ žalobca poukazoval na to, že výzva s podacím číslom zásielky RE953040788SK, dátumom
podania 16.4.2018 a poznámkou „car4_ns_me_20180416_4_0_e03_z00_000000_0102_999132628“,
je práve tou výzvou Slovenskej sporiteľne, a.s. zo dňa 16.4.2018 označenou ako „LC03BT-6801“, čo
je zrejmé z jednotlivých dátumov, odvolací súd uvádza, že samotný dátum uvedený na podacom hárku
tvrdenie žalobcu o odoslaní výzvy Slovenskej sporiteľne, a.s. zo dňa 16.4.2018 podľa § 53 ods. 9

Občianskeho zákonníka, označenej ako „LC03BT-6801“ nepreukazuje, pokiaľ je v rozpore s označením
zásielky. Z obsahu spisu tiež vyplýva, že žalobca doručoval žalovanému viacero výziev, upomienok a
upozornení týkajúcich sa dlžnej sumy, avšak nespĺňajúcich náležitosti podľa § 53 ods. 9 Občianskeho
zákonníka, a to v pravidelných intervaloch, pričom práve tieto „iné výzvy“, boli označované podobneako písomnosť, ktorá je uvedená v podacom hárku a bola doručovaná právnym predchodcom žalobcu
žalovanému 16.4.2018.

32. K námietke žalobcu, že z odôvodenia napadnutého rozsudku nie je zrejmé, z akého dôvodu súd
prvej inštancie neakceptoval nesporné skutkové tvrdenie žalobcu o riadnom doručovaní výzvy zo dňa
16.4.2018,odvolacísúduvádza,žezodôvodnenianapadnutéhorozsudkujasneazrozumiteľnevyplýva,
že súd prvej inštancie pri posudzovaní predložených dôkazov postupoval mutatis mutandis podľa
rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR vyjadrenej v rozhodnutí uverejnenom v Zbierke stanovísk

najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 6/2022 podľa ktorého právnej vety „V
sporoch s ochranou slabšej strany súd skúma vecnú legitimáciu z úradnej povinnosti. Dôkazné bremeno
preukázania splnenia podmienok podľa § 92 ods. 8 vety prvej Zákona o bankách pred postúpením
pohľadávky zaťažuje veriteľa, a to aj v prípade, že spotrebiteľ nepoprel s tým súvisiace skutkové tvrdenia
veriteľa.“

33.Kuvedenémumožnoužlendodať,ževšeobecnésúdysúprimárnezodpovednézavýkladaaplikáciu
zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS
23/2005 z 13.4.2005, m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Podľa Čl. 2 ods. 1 C. s. p. ochrana
ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak,
aby bol naplnený princíp právnej istoty. Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať,

že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít;
ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho
spor bude rozhodnutý spravodlivo (Článok 2 C. s. p.). Za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu
treba považovať predovšetkým rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierke stanovísk a rozhodnutí
Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, vydávanej Najvyšším súdom Slovenskej

republiky od 1.1.1993 s pôvodným názvom Zbierka rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky
(pokiaľ neboli v neskoršom období judikatórne prekonané), ako i rozhodnutia najvyššieho súdu, v
ktorých bol opakovane potvrdený určitý právny názor, alebo výnimočne aj jednotlivé rozhodnutie, pokiaľ
neskôr vydané rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v tomto rozhodnutí nespochybnili,
prípadne ich akceptovali a vecne na ne nadviazali. Do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu

v zmysle § 421 ods. 1 C. s. p. treba zahrnúť aj naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou
judikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí
a stanovísk vydávaných Najvyššími súdmi ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo
Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy
o rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené v Zborníkoch najvyšších súdov č. I, II a IV vydaných SEVT

Praha v rokoch 1974, 1980 a 1986 (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 24.1.2018, sp. zn. 6 Cdo 29/2017,
publikované v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. R 71/2018).

34. Napokon k námietke žalobcu, že súd prvej inštancie porušil právo žalobcu na spravodlivý proces,
pretože v predbežnom právnom posúdení neuviedol spornosť tvrdení v otázke doručovania výzvy

podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka a jeho rozhodnutie je preto nepredvídateľné, odvolací
súd pripomína, že pod porušením práva na spravodlivý proces (vo všeobecnosti) treba rozumieť
taký postup súdu, ktorým sa účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im
právna úprava priznáva za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených
záujmov. Pod nesprávnym procesným postupom súdu treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa

znemožnila strane realizácia tých procesných práv, ktoré majú slúžiť na ochranu a obranu jeho práv a
záujmov v tom - ktorom konkrétnom konaní, pričom miera tohto porušenia znamená porušenie práva
na spravodlivý proces. K otázke porušenia práva na spravodlivý proces v nadväznosti na porušenie
§ 181 ods. 2 C. s. p. sa vyjadril Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení z 30.6.2022 sp. zn.
7 Cdo 45/2020, kde uviedol: „Cieľom ustanovenia § 181 ods. 2 C. s. p. je zamerať procesnú aktivitu

strán na skutočnosti, ktoré sú podľa posúdenia súdu sporné, teda viesť strany už počas konania k
tomu, aby dokázali predvídať rozhodnutie súdu. Okrem toho je jeho cieľom zrýchliť a zjednodušiť
konanie tak, aby sa nevykonávali zbytočné dôkazy, ktoré súd nepovažuje za dôležité a nevenovala
sa pozornosť bezdôvodným skutkovým tvrdeniam, ktoré sú podľa názoru súdu buď nesporné alebo
právne bezvýznamné. Porušenie uvedeného ustanovenia však nelimituje stranu sporu pri realizácii jej

procesných práv (7Cdo/111/2020, 1Obdo/92/2018, 2Obdo/56/2020). V uznesení sp. zn. 4Cdo/167/2012
z28.5.2013najvyššísúduviedol,žestriktnénedodržaniepostupupodľa§118ods.2OSPzostranysúdu
(spočívajúce v neuvedení, ktoré právne významné skutkové tvrdenia účastníkov je možné považovať
za zhodné a ktoré zostali sporné) možno hodnotiť len ako tzv. inú vadu konania, ktorá sama osebenezakladá zmätočnosť rozhodnutia a nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ OSP (teraz
§ 420 písm. f/ C. s. p.). Z judikatúry ÚS SR (sp. zn. IV. ÚS 16/2012) vyplýva, že súd až v samotnom
rozhodnutívoveci,anievrámcipostupupodľaustanovenia§118ods.2OSP(predchádzajúcaprocesná

úprava), vyjadrí svoj definitívny právny názor týkajúci sa konkrétnej prejednávanej veci. Podobne
ústavný súd vo veci sp. zn. II. ÚS 366/2018 odmietol ústavnú sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú, keď
ani v ďalej uvedenom právnom závere Krajského súdu v Prešove nezistil porušenie namietaných práv,
pretože opomenutie aplikácie § 181 ods. 2 C. s. p. vydaním rozhodnutia vo veci samej sa konvaliduje. V
rozhodnutí vo veci samej prvoinštančný súd svoje názory oznámil a tým zhojil tento procesný nedostatok

a prípadné odňatie práva na spravodlivý súdny proces stranám sporu.“ Na uvedenom základe odvolací
súd konštatuje, že v procesnom postupe súdu prvej inštancie nedošlo k žiadnemu pochybeniu, ktoré by
napĺňalo odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) C. s. p..

35. Pre úplnosť odvolací súd dodáva, že v danom prípade (ako vyplýva z vyššie uvedeného) porušenie
§ 181 ods. 2 C. s p. by mohlo založiť iba tzv. inú vadu konania v zmysle § 365 ods. 1 písm. d)

C. s. p., ktorou sa rozumie procesná vada, ktorá nespadá pod ostatné odvolacie dôvody, pričom
jej základom je pochybenie v procesnom postupe súdu. Avšak táto vada je spôsobilým odvolacím
dôvodom len za predpokladu, že mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Z obsahu podaného
odvolania nevyplýva, akým konkrétnym spôsobom mala žalobcom uvádzaná okolnosť (súd prvej
inštancie neuviedol v predbežnom právnom posúdení spornosť tvrdení v otázke doručovania výzvy

podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka), ovplyvniť výrokovú správnosť napadnutého rozsudku.
Odvolací súd preto konštatuje, že nedošlo k naplneniu ani tohto odvolacieho dôvodu.

36. S poukazom na vyššie uvedené, keď v danom prípade nedošlo k účinnému zosplatneniu úveru a
teda predmetná pohľadávka v čase uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávok nebola splatná, ďalšie

skutočnosti uvádzané žalobcom v odvolaní neboli spôsobilé zmeniť správnosť záverov súdu prvej
inštancie, na ktorých založil svoje rozhodnutie. Keďže žalobca v podanom odvolaní ďalej neuviedol
žiadne relevantné skutočnosti, ktorými by preukázal nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, odvolací
súd ostatné tvrdenia uvádzané v odvolaní nepovažoval za podstatné, t. j. také, ktoré by svojou
relevanciou aj v prípade preukázania boli spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku.

37. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v
spojení s § 255 ods. 1 C. s. p. a § 262 ods. 1 C. s. p. tak, že žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní
plný úspech priznal proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

38. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C. s. p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1
C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).