Uznesenie – Ostatné ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 19. marec 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 8Cdo/52/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5821201112
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 03. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Klenková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:5821201112.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcov 1) A. D., narodenej X. S. XXXX, Y., G. XXX/XX,
2) O., narodeného XX. A. XXXX, Y., G. XXX/XX, 3) I. D., narodenej XX. A. XXXX, Y., G. XXX/XX,
4) B. D., narodeného XX. S. XXXX, Y., G. XXX/XX, všetkých zastúpených spoločnosťou Advokátska
kancelária JUDr. Brož, s. r. o., Ružomberok, A. Bernoláka 1417/6, IČO: 52 959 601, proti žalovanej
KOOPERATÍVA poisťovňa, a. s. Vienna Insurance Group, Bratislava, Štefanovičova 4, IČO: 00 585

441, zastúpenej advokátom JUDr. Baltazárom Mucskom, Bratislava, Vajnorská 55, o náhradu škody
a o náhradu nemajetkovej ujmy, vedenom na Okresnom súde Námestovo pod sp. zn. 5C/37/2021, o
dovolaní žalobcov proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 8. februára 2023 sp. zn. 7Co/148/2022, takto

r o z h o d o l :

RozsudokKrajskéhosúduvŽilinez8.februára2023sp.zn.7Co/148/2022vpotvrdzujúcom zamietavom
výroku a v súvisiacom výroku o trovách konania z r u š u j e a vec mu v rozsahu zrušenia v r a c i
a na ďalšie konanie.

Uznesenie Okresného súdu Námestovo č. k. 5C/37/2021 - 220 z 27. júla 2023 z r u š u j e.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Námestovo (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k. 5C/37/2021-
124 z 15. marca 2022 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcom 1/ a 2/ náhradu škody vo výške 79,67
eura s úrokom z omeškania 5 % ročne z dlžnej sumy od 30. júna 2021 do zaplatenia v lehote 15 dní

od právoplatnosti rozsudku; uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy vo
výške 12 500 eur, žalobcovi 2/ vo výške 12 500 eur, žalobkyni 3/ vo výške 4 000 eur a žalobcovi 4/ vo
výške 5 000 eur, v lehote 15 dní od právoplatnosti rozsudku; vo zvyšnej časti žalobu zamietol; žalobcom
priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 37 %.

1.1. Právne vec posúdil s súlade s ustanoveniami § 11, § 13, § 15, 427 ods. 1, § 441 Občianskeho

zákonníka, § 15 ods. 1 zákone č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej
len „zákona č. 381/2001 Z. z. “). Na základe výsledkov vykonaného dokazovania mal preukázané, že
dňa 25. augusta 2019 v katastri obce Y. došlo k dopravnej nehode, ktorú spôsobil vodič motorového
vozidla EČV: J. XXX W., pri ktorej došlo k usmrteniu dcéry žalobcov 1/ a 2/ a sestry žalobcov 3/ a 4/
A. D., narodenej X. A. XXXX, a zároveň došlo aj k usmrteniu vodiča motorového vozidla, ktorým bola

dopravná nehoda spôsobená. Vo vzťahu k technickej príčine dopravnej nehody na základe záverov
uvedených v znaleckom posudku č. 72/2019 znalca U.. O. X., bola konštatovaná nesprávna technika
jazdy, a to rýchlosť vodiča vozidla zn. Passat, ktorý po ceste III/2305 v smere od obce Trstená na obec
Zábiedovo, pravotočivou zákrutou išiel rýchlosťou 106 - 111 km/h, teda rýchlosťou o 31 až 33 km/h
vyššou, ako bola rýchlosť primeraná prejazdu zákrutou v podmienkach dopravnej nehody, v dôsledku
čoho sa vodič v zákrute dostal do bočného šmyku a vozidlom prešiel do ľavej časti vozovky tak,

že vodička vozidla zn. Renault nemala možnosť dopravnej nehode zabrániť. Zo záverov znaleckých
posudkov vyplynulo, že ani pripútanie poškodenej by nezabránilo vzniku dopravnej nehody, pretože užv druhej fáze nehodového deja došlo k odmršteniu tela do deformujúcich sa ľavostranných častí vozidla
a vzniku zranení, následkom ktorých poškodená podľahla. Na poškodení zdravia poškodenej A. D.D.
nepripútaním sa bezpečnostným pásom sa poškodená mohla podieľať maximálne v rozsahu 10 %

a nie 15 %, ako v prípade likvidácie poistnej udalosti k tomu dospela žalovaná, ktorá spoluzavinenie
zohľadnila pri rozsahu náhrady nemajetkovej ujmy v zmysle § 441 Občianskeho zákonníka. Keďže
žalovaná v súvislosti s preukazovaním spoluzavinenia poškodenej na spôsobení škody iný dôkaz napr.
znaleckým posudkom v konaní nenavrhla, v dôsledku čoho súd prvej inštancie vychádzal z nesporných
skutkových tvrdení a z obsahu predkladaných listín. Žalovaná z titulu poistnej udalosti evidovanej

pod č. 65735744555/4, vyplatila na účet žalobcu 2/ sumu 446,31 eura, po krátení poistného plnenia
o 15 % z dôvodu, že poškodená v čase vzniku dopravnej nehody nebola pripútaná bezpečnostným
pásom, pričom konkrétne náklady spojené s pohrebom, vyčíslené podľa dodacieho listu č. 70/2019 vo
výške 618,80 eura krátila o 15 % o sumu 92,82 eura. Žalovaná neposkytla žalobcom 1/ a 2/ poistné
plnenie za uplatnený nárok na zaplatenie sumy 79,67 eura, t. j. poskytnutý príspevok na pohreb z Úradu
práce sociálnych vecí a rodiny (ďalej len ,,ÚPSVaR“). Súd prvej inštancie sa stotožnil s argumentáciou

žalobcov, že uvedený príspevok na pohreb je štátnou sociálnou dávkou, ktorou štát prispel na úhradu
výdavkov spojených so zabezpečením pohrebu zomrelej a jeho poskytovanie je upravené zákonom č.
238/1998 Z. z., preto nepovažoval za dôvodné jeho krátenie. Uvedený štátny príspevok nemá žiaden
súvis s uplatneným nárokom na náhradu škody pozostalými podľa ustanovení Občianskeho zákonníka.
Na základe uvedeného dôvodu súd prvej inštancie uložil žalovanej zaplatiť žalobcom 1/ a 2/ sumu 79,67

eura spolu s 5 % úrokom z omeškanie ročne z dlžnej sumy od 30. júna 2021 do zaplatenia v súlade s §
517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 797 ods. 3 Občianskeho zákonníka,

1.2. Za nedôvodnú považoval súd prvej inštancie námietku žalovanej o nedostatku jej pasívnej vecnej
legitimácie v zmysle § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z. S poukazom na judikatúru Ústavného súdu

Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) v uznesení sp. zn. III. ÚS 666/2016 skonštatoval, že v
prípade uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy z titulu zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla je daná tzv. pasívna legitimácia povinných zmluvných poisťovní, ktoré
závery sa vzťahujú aj na okolnosti prejednávanej veci. Smrťou blízkej osoby v prípade žalobcov 1/
a 2/ ich dcéry a u žalobcov 3/ a 4/ ich sestry, došlo k zásahu do osobnostných práv vymedzených

v § 11 Občianskeho zákonníka. Z výsledkov vykonaného dokazovania vyplynulo, že poškodená bola
najmladším a vytúženým dieťaťom v rodine, bola aktívna a živá s dobrou náladou, pozitívnym náhľadom
k životu, s dobrými školskými výsledkami, či umiestneniami v súťažiach alebo v reprezentovaní školy,
osobou, ktorá sa zapájala do aktivít v obci a farnosti, v ktorých vynikala. Bola osobou, ktorá obohatila
citový život žalobcov 1/ a 2/ ako rodičov, keďže sa narodila potom, čo žalobcovia 3/ a 4/ si začali vytvárať

vlastné predstavy o živote. Bola osobou fyzicky a telesne zdatnou, venujúcou sa športu, ekologickým
a kreatívnym aktivitám, o čom nepochybne svedčia rôzne čestné uznania, vyznamenania, diplomy a
hlavneumiestneniavsúťažiach,obzvlášťvynikalavsúťažiachzoslovenskéhojazyka.Vnášaladorodiny
radosť, nadšenie a zmysel nadchnúť ľudí pre dobrú vec. Žalobkyni 1/ bola oporou v čase choroby, v
dôsledku ktorej podstúpila operáciu chrbtice, keďže žalobca 2/ pracoval na týždenné turnusy, žalobca

3/ študoval na vysokej škole a žalobkyňa 4/ bola pracovne činná v zahraničí. Smrťou dcéry a sestry
došlo k prelomu v ich životoch, keď žalobkyňa 1/ trpí psychickou chorobou, na ktorú sa doposiaľ lieči,
žalobca 2/ sa po smrti viac uzavrel do seba, menej komunikoval, rodina menej trávila spoločný čas,
nastalo ticho, otupná a ťaživá atmosféra. Žalobcovia 1/ až 4/ preukázali existenciu intenzívnych citových
väzieb a blízkeho vzťahu s poškodenou. Pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie

vychádzal z aktuálnej súdnej praxe i právnej teórie, pričom za základ svojich úvah vzal rozhodnutie
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ,,ESĽP“) vo veci Kontrová proti Slovenskej republike, v
ktorej bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy sťažovateľke v sume 25 000 eur za neoprávnený
zásah do osobnostných práv sťažovateľky, týkajúci usmrtenia dvoch maloletých detí. Zároveň zohľadnil
aj všeobecné kritéria, vyplývajúce z rozhodnutí Krajského súdu v Žiline sp. zn. 7Co/61/2018, ktoré bolo

možné aplikovať aj na okolnosti v danej veci. V kontexte uvedeného ďalej zdôraznil, že smrť dcéry vo
veku 15 rokov, ktorá vnášala radosť do života, bola veľmi zrelá, aktívna, zasiahla výrazným spôsobom
do osobnostných práv žalobcov 1/ a 2/ ako rodičov. Na druhej strane vzal do úvahy, že žalobcovia
majú ďalšie dve deti, keď žalobca 4/ si založil vlastnú rodinu, má syna, teda žalobcom 1/ a 2/ môžu
napĺňať citový život starého rodiča vnúčatá, na základe čoho žalobcom nedošlo k úplnému znemožneniu

napĺňať rodinné vzťahy. S prihliadnutím na uvedené okolnosti danej veci súd prvej inštancie priznal
náhradu nemajetkovej ujmy, zohľadňujúc 10 %-né krátenie z titulu spoluzavinenia poškodenej vo výške
12 500 eur pre každého zo žalobcov 1/ a 2/. Vo vzťahu k žalobcom 3/ a 4/ dospel k záveru, že
smrťou poškodenej A.X. D. došlo aj u nich k zásahu do osobnostných práv, keďže do budúcna budúochudobnení o súrodenecký vzťah. Pri rozhodovaní o výške prihliadol u žalobkyne 3/ na skutočnosť, že
sa už osamostatnila, v čase smrti nežila s poškodenou, bola činná v zahraničí, preto jej priznal výšku
náhrady nemajetkovej ujmy v sume 4 000 eur, zohľadňujúc 10 %-né zníženie z dôvodu spoluzavinenia

poškodenej. Vo vzťahu k žalobcovi 4/ súd prvej inštancie priznal náhradu nemajetkovej ujmy v sume
5 000 eur, po zohľadnení 10 %-ného spoluzavinenia poškodenej, prihliadajúc na skutočnosť, že tento
prichádzal každý deň domov, intenzívne prežíval súrodenecký vzťah s poškodenou, keď oveľa viac
s ňou prežíval jej entuziazmus, nadšenie pre život a fyzickú aktivitu, okrem iného ich spájali rovnaké
záľuby a pôsobenie napr. v dobrovoľnom hasičskom zbore. Vzhľadom na skutkové zistenia a posúdenie

okolností pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy dospel k záveru, že vo zvyšnej časti
uplatňovanej náhrady nemajetkovej ujmy žalobu ako nedôvodnú zamietol. O nároku na náhradu trov
konania rozhodol v súlade s § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného
sporového poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,CSP“).

2. Krajský súd v Žiline (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom z 8. februára 2023 sp. zn.

7Co/148/2022 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil vo vyhovujúcich výrokoch a v zamietavom výroku;
zmenil výrok o trovách konania tak, že žalobcom 1/ až 4/ priznal nárok na náhradu trov konania v plnom
rozsahu.

2.1. Odvolací súd v odôvodnení skonštatoval správne zistenie skutkového stavu, ako správnosť

právneho posúdenia, zároveň sa stotožnil s jeho odôvodnením v súlade s § 387 ods. 1 a 2 CSP.
Na zdôraznenie správnosti vyslovených záverov súdom prvej inštancie o vecnej pasívnej legitimácii
žalovanej v sporoch o náhradu nemajetkovej ujmy, odvolací súd poukázal na nález ústavného
súdu z 5. decembra 2018 sp. zn. II.ÚS 695/2017-45, v ktorom sa ústavný súd zaoberal právnou
otázkou (ne)možnosti eurokonformného výkladu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 381/2001 Z. z.,

pričom dospel k záveru, že aplikáciu práva Európskej únie všeobecným súdom v obdobných prípadoch
nemožno považovať za aplikáciu contra legem. Výklad pojmu „škoda na zdraví“ v zmysle zákona č.
381/2001 Z. z. nesmie byť totiž popretím ústavného princípu, podľa ktorého majú byť vnútroštátne
právne predpisy interpretované v súlade s princípmi európskej spolupráce a integrácie. Ústavný súd
ďalej konštatoval, že prísne formalistické odlíšenie nemateriálnej ujmy spočívajúcej v zásahu do

osobnostnýchprávvdôsledkusmrtiblízkejosoby,odškodyvmateriálnomzmyslepodporenéprípadným
systematickým zaradením ustanovení vnútroštátneho práva, ktoré regulujú ochranu osobnosti na jednej
strane a náhradu škody na druhej strane, nezodpovedá autonómnemu charakteru zodpovednosti za
škoduspôsobenúprevádzkoumotorovýchvozidiel.ZároveňodvolacísúdpoukázalnajudikátR61/2018,
vzťahujúci k otázke pasívnej vecnej legitimácie poisťovne v sporoch o náhradu nemajetkovej ujmy

spôsobenej prevádzkou motorového vozidla. Ústavný súd na tomto základe uzavrel, že pokiaľ súdy
dospeli k názoru o možnosti extenzívneho výkladu pojmu škoda na zdraví podľa § 4 ods. 2 zákona č.
381/2001 Z .z., čo bolo pre posúdenie pasívnej vecnej legitimácie žalovanej v spore rozhodujúce, nejde
o právny názor ústavne neudržateľný (m. m. III.ÚS 666/2016, III.ÚS 610/2017, II.ÚS 847/2017, sp. zn.
3Cdo 174/2017).

2.2. K odvolacej námietke strán týkajúcej priznanej výšky náhrady nemajetkovej ujmy konštatoval,
že i keď jednotlivé súčasti osobnosti fyzickej osoby a osobnostných práv, ktorým poskytuje ochranu
ustanovenie§13Občianskehozákonníka(život,zdravie,súkromie,rodinnýživotapodobne)súhodnoty,
ktoré v podstate je nemožné vyjadriť v peniazoch, neoceniteľnosť jednotlivých stránok ľudskej osobnosti

ešte neznamená, že by peniazmi nebolo možné vyjadriť adekvátnu výšku náhrady nemajetkovej ujmy
spôsobenej protiprávnym zásahom do týchto práv. Výšku náhrady nemajetkovej ujmy možno určiť vždy s
prihliadnutím na individuálne okolnosti charakterizujúce závažnosť vzniknutej ujmy na jedinečnú povahu
okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo. Výšku peňažného zadosťučinenia titulom vzniknutej
nemajetkovej ujmy určuje súd na základe voľnej úvahy, pri ktorej za rozhodujúce hmotné právo považuje

intenzitu, trvanie a rozsah nepriaznivých následkov vzniknutých dotknutým osobám v súlade s § 13
ods. 3 Občianskeho zákonníka a to závažnosť vzniknutej ujmy a okolností, za ktorých k porušeniu došlo.
Úvaha súdu sa pritom musí opierať o celkom konkrétne a preskúmateľné hľadiská a uplatnenie voľnej
úvahy sa nesmie stať nepreskúmateľnou ľubovôľou súdu, vymykajúcou sa akékoľvek kontrole (sp. zn.
3Cdo 18/2016, 7Cdo 180/2012, 7Cdo 215/2020). V danom prípade žalobcovia 1/ až 4/ opodstatnenosť

žaloby vyvodzovali zo zásahu do širokej škály osobnostných práv, najmä práva na rodinný život a
osobného práva na súkromie, ktoré zahŕňa i právo fyzickej osoby vytvárať a udržiavať vzťahy s inými
ľudskými bytosťami najmä v oblasti citovej tak, aby sa fyzická osoba mohla v budúcnosti rozvíjať
a napĺňať vlastnú osobnosť. Závažnosť nemajetkovej ujmy sa v zmysle § 13 ods. 3 Občianskehozákonníka posudzuje najmä z hľadiska odčiniteľnosti takéhoto zásahu, keďže je jednoznačné, že smrťou
blízkej osoby dôjde k neodčiniteľnej ujme a deštrukcii rodiny a vôbec interpersonálnych vzťahov, keď
takýto zásah je svojou povahou trvalý a neodstrániteľný. Základom úvahy súdu o výške nemajetkovej

ujmy je zistenie takých skutočností, ktoré súdu umožnia založiť úvahu na určitom kvantitatívnom
posúdení základných súvislostí posudzovaného prípadu. Súd je povinný vychádzať z úplne zisteného
skutkového stavu a opierať sa o preskúmateľné hľadiská, ktorými sú predovšetkým zistená závažnosť
nemajetkovej ujmy a zistené okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby
došlo.

2.3. Z okolností preskúmavanej veci odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie
vykonal dostatočné dokazovanie a vyvodil správne skutkové a právne závery, pokiaľ žalobcom 1/ a
2/ ako rodičom obete dopravnej nehody priznal náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 12 500 eur a
žalobcom 3/ a 4/ ako súrodencom nebohej A. vo výške 4 000 eur, resp. 5 000 eur, vychádzajúc najmä
z výsluchu žalobcov 1/ až 4/ na pojednávaní konanom dňa 15. marca 2022, ktoré následne vyhodnotil

spôsobom v súlade s ustanovením § 191 ods. 1 CSP zohľadniac predovšetkým, že v prípade usmrtenej
A. D., narodenej X. A. XXXX, išlo o dieťa vo veku 15 rokov, ktoré bolo veľmi aktívne v školskom
prostredí, ako aj v oblasti spoločenského života v obci, prinášalo žalobcom 1/ a 2/ ako rodičom veľkú
radosť a medzi ňou a rodičmi a súrodencami existovali pevné rodinné vzťahy. Žalobkyňu 1/ ako rodiča
osobitne zasiahla smrť milovaného dieťaťa spôsobom, že táto nielen po nehode, ale aj v súčasnej dobe

sa podrobuje psychologickej ambulantnej liečbe. Odvolacie námietky žalovanej, že súd prvej inštancie
sa nedostatočne vysporiadal s predpokladmi na priznanie nemajetkovej ujmy, pokiaľ sa jedná o intenzitu
vzťahov žalobcov so zomrelou, odvolací súd nepovažoval za dôvodné, keďže súd prvej inštancie v
naznačenom smere vykonal rozsiahle dokazovanie, pričom skutkové zistenia zodpovedajú záveru súdu
prvej inštancie o priznaní nemajetkovej ujmy v rozsahu, ktoré vyhodnotil v súlade s podmienkami § 220

ods. 2 CSP. Uvedené závery považoval odvolací súd za konzistentné. Navyše priznaná suma je plne
v súlade s rozhodovacou činnosťou vyšších súdnych autorít (napr. sp. zn. 2Cdo/19/2010, sp. zn. 2Cdo
164/2011, sp. zn. 7Cdo 73/2021, sp. zn. 4Cdo 219/2021 a ďalšie), ale aj odvolacích senátov Krajského
súdu v Žiline (napr. sp. zn. 8Co/264/2013, 7Co/578/2014, 6Co/184/2019).

2.4. Za nedôvodné považoval odvolací súd odvolanie žalovanej proti výroku o povinnosti žalovanej
zaplatiť žalobcom 1/ a 2/ sumu 79,67 eura s príslušenstvom, týkajúcej sa krátenej časti štátnej sociálnej
dávky poskytovanej na základe zákona č. 238/1998 Z. z. S odkazom na správne skutkové a právne
závery uvedené súdom prvej inštancie. odvolací súd citujúc ustanovenie § 449 Občianskeho zákonníka
skonštatoval, že primerané náklady s pohrebom sa vyplatia oprávnenej osobe, ak neboli vyplatené podľa

predpisov o nemocenskom poistení. V minulosti bolo týmto predpisom Nariadenie vlády č. 233/88 Zb.,
ktoré bolo zrušené, a nahradené zákonom č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení (§ 101). Znamená to,
že žalobcom 1/ a 2/ by nevznikol nárok na zaplatenie primeraných nákladov spojených s pohrebom za
situácie, že tieto boli vyplatené podľa zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení. V danom prípade,
pokiaľ žalobcom 1/ a 2/ bolo vyplatené pohrebné na základe podmienok zákona č. 238/1998 Z. z. (§ 1

ods. 2), jedná sa o štátnu sociálnu dávku, ktorú v zmysle § 449 ods. 2 Občianskeho zákonníka nemožno
považovať za úhradu primeraných nákladov spojených s pohrebom a ich vyplatenie v zmysle predpisov
o nemocenskom (sociálnom) poistení. V prípade, že zo strany žalovanej došlo ku kráteniu poistného
plnenia vo výške vyplateného pohrebného v sume 79,67 eura, z uvedeného dôvodu preto považoval
uplatnený nárok za opodstatnený. Z uvedeného dôvodu preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie

v tejto časti ako vecne správny potvrdil.

2.5. Za dôvodné považoval odvolací súd odvolanie žalovanej proti výroku o trovách konania rozsudku
súdu prvej inštancie, o ktorých rozhodol podľa pomeru úspechu strán v spore a úspešnejším žalobcom
1/ až 4/ priznal nárok na ich náhradu v rozsahu 37 %. Aj keď Civilný sporový poriadok na rozdiel od

už zrušeného Občianskeho súdneho poriadku nemá ustanovenie obdobné ustanoveniu § 142 ods. 3,
za súčasného zákonného stavu je možné použiť analógiu v zmysle čl. 4 Základných princípov CSP
a v súvislosti s nárokom na náhradu trov konania postupovať podľa § 255 ods. 1 CSP a priznať
úspešným žalobcom nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Žalobcov totiž nemožno zaťažiť
procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku sporu, ktorý závisí od znaleckej činnosti alebo

od úvahy súdu. Aj v danom prípade, pokiaľ nebolo v plnej miere vyhovené žalobcom na zaplatenie
náhrady nemajetkovej ujmy uplatnenej žalobcami 1/ a 2/ vo výške 36 000 eur a žalobcami 3/ a 4/ vo
výške 18 000 eur, priznanie nemajetkovej ujmy vo výške, určenej súdom prvej inštancie znamená, že
výška nemajetkovej ujmy závisela od úvahy súdu vzhľadom na okolnosti prejednávanej veci, zistenejna základe výsledkov vykonaného dokazovania. Žalobcami 3/ a 4/ uplatnenú náhradu na zaplatenie
nemajetkovej ujmy na základe podanej žaloby odvolací súd nepovažoval za neprimeranú. Vychádzajúc
z uvedeného preto odvolací súd s použitím analógie čl. 4 Základných princípov CSP dospel k záveru, že

je dôvodné žalobcom 1/ až 4/ priznať nárok na náhradu trov konania v súlade s § 255 ods. 1 CSP v plnom
rozsahu, keďže žalobcovia 1/ a 2/ boli úspešní aj v uplatnenom nároku na zaplatenie sumy 79,67 eura
s príslušenstvom. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku o
trovách konania zmenil v súlade § 388 CSP v spojení s § 234 ods. 2 CSP a žalobcom priznal nárok na
náhradu trov prvostupňového konania v plnom rozsahu. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania

rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP.

3. Proti uvedenému rozhodnutiu rozsudku odvolacieho súdu - zamietavom výroku zvyšnej podali
dovolanie žalobcovia 1/ až 4/ (ďalej len ,,dovolatelia“), ktorého prípustnosť vyvodzovali z ustanovenia
§ 421 ods. 1 písm. a) CSP. Namietali, že odvolací súd pri riešení veci otázky výšky priznanej náhrady
nemajetkovej ujmy sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Podľa ich názoru

odvolací súd nedostatočne zohľadnil intenzitu vzťahu medzi žalobcami a zomrelou A. D. a následne
nedostatočne posúdil rozsah zásahu do osobných práv žalobcov spôsobenú úmrtím A. D. prejavujúci
sa v priznanej sume nemajetkovej ujmy. Priznaná výška nemajetkovej ujmy sa javí ako neprimerane
nízka, ktorá je v rozpore s ustálenou súdnou praxou v obdobných veciach. Ďalej argumentovali tým, že
právo na ochranu osobnosti patrí každej fyzickej osobe a toto právo je nescudziteľné, neprevoditeľné,

nepremlčateľné a nezrušiteľné. Predmetom ochrany je osobnosť človeka ako ľudskej bytosti ako
celok, nehmotný statok viažuci sa k určitej fyzickej osobe. Poukázali na rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/265/2009 zo 17. februára 2011, z ktorého relevantnú časť citovali, ako
ajnarozhodnutieEurópskehosúdupreľudsképráva(ďalejlen,,ESĽP“)voveci BerrhabprotiHolandsku
týkajúcej sa práva na rodinný život podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len ,,dohovor“). V tejto súvislosti zdôraznili, že ako rodičia zomrelej maloletej dcéry boli najviac
zasiahnutý náhlym a neočakávaným úmrtím svojej najmladšej dcéry. Zomrelá A. D. bola najmladšou
z troch detí a ako jediná bývala s rodičmi a napĺňala ich každý deň radosťou a svojim entuziazmom.
Úmrtím maloletej dcéry došlo k závažnému pretrhnutiu rodičovského puta s najmladšou dcérou. Úmrtie
dieťaťa závažne zasiahlo do ich osobného prežívania žalobcov 1/ a 2/, pričom v konaní bola preukázaná

existencia psychiatrického ochorenia na strane žalobkyne 1/, ktoré má svoju príčinu práve v úmrtí
najmladšej dcéry žalobkyne 1/. Považovali za preukázané, že smrťou ich najmladšej dcéry a sestry došlo
k závažnému a neodstrániteľnému zásahu do práva na súkromie, najmä do práva na rodinný život, preto
priznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy len v minimálnej miere poskytuje zadosťučinenie za zásah
do ich osobnostných práv. Ďalej dôvodili, že rovnako v konaní bolo preukázané intenzívne puto aj medzi

súrodencami zomrelej žalobcovia 3/ a 4/, pričom možnosť následného rozvíjania vzájomného vzťahu
je nenávratne zmarená. S poukazom na vyššie uvedené dôvodili, že smrťou najmladšej dcéry a sestry
došlo k závažnému a nepominuteľnému zásahu do práva na súkromie, najmä do práva na rodinný život.
Preto považovali žalobou uplatnenú výšku náhrady nemajetkovej ujmy za opodstatnenú, vzhľadom
na deštrukciu vzťahov a k emocionálnym útrapám, ktoré zažívajú pozostalí žalobcovia doposiaľ po

dopravnej nehode a smrti maloletej A. D.. S odkazom na rozhodnutie Krajského súdu Trnava sp. zn.
10Co/149/2018 z 30. apríla 2019, ako aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 4Cdo/139/2011 zdôraznili, že ustanovenie § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka pre určenie výšky
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch súdom neustanovuje zákon žiadne medze. Uvedené zákonné
ustanovenie však zakotvuje taxatívne dve kritériá a to závažnosť vzniknutej ujmy , čím závažnejšia je

čo do svojej intenzity i svojho trvania, tým vyššia by mala byť aj čiastka peňažného zadosťučinenia
a ďalej veľmi široko chápané okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej
osoby došlo, pričom vždy musia byť zistené okolnosti nielen na strane pôvodcu zásahu, ale aj na
strane postihnutej osoby, konkrétne napríklad, ak je daný podiel samotnej postihnutej osoby na priebehu
činnosti pôvodcu vyúsťujúcej do neoprávneného zásahu. Druhé kritérium a to okolnosti, za ktorých

k porušeniu práva došlo, je stanovené zámerne veľmi všeobecne tým, že by malo byť uplatnené vo
vzťahu ako k postihnutej fyzickej osobe, tak k osobe, ktorá neoprávnený zásah spôsobila napr. či išlo na
strane pôvodcu neoprávneného zásahu len o určitú ľahkú nedbanlivosť alebo naopak o úmysel. Tým je
sledovaný cieľ, aby pri určení konkrétnej výšky peňažného zadosťučinenia bolo možné v rámci voľnej
úvahy súdu, ktorá práve na tomto mieste dostáva veľký priestor, a v súlade s princípom spravodlivosti,

pružne prihliadnuť na najrôznejšie momenty, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej
osoby došlo. Maximálna čiastka peňažného zadosťučinenia, ktorú môže súd priznať, je ohraničená
výškou žalobcom požadovaného peňažného zadosťučinenia, ktorá musí byť zrejmá zo žalobného
návrhu.Vkontexteuvedenéhopodotkli,žesúdprvejinštanciepristanovenívýškyprihliadalkjudikatórnevymedzeným kritériám, ktorými sú najmä na strane pozostalých a zomrelého intenzita ich vzťahu, vek
zomrelého a pozostalých, existenčná závislosť na zomrelom, prípadne poskytnutie inej satisfakcie, a
na strane škodcu vyhodnotil relevantnosť kritérií jeho postoja, dopad udalosti do jeho sféry, majetkové

pomery škodcu a mieru zavinenia (rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 2844/14).
Navrhli napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Uplatnili si nárok
na náhradu trov konania.

4. Žalovaná vo vyjadrení k dovolaniu sa nestotožnila s názorom žalobcov o nedostatočnom zohľadnení

intenzity vzťahu medzi žalobcami 1/ až 4/ a zomrelou A. D., ako aj v nedostatočnom posúdení rozsahu
zásahudoosobnostnýchprávžalobcov.Uviedla,ževýškanárokuzáviselaodprávnehoposúdeniasúdu,
ktorý vo veci riadne vykonal dokazovanie a stanovil výšku nemajetkovej ujmy v súlade s ustanovením
§ 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Náhrada nemajetkovej ujmy je výsostne individuálny nárok, ktorej
výška závisí od konkrétnej citovej väzby, nedá sa preto striktne tabuľkovo zaškatuľkovať podľa stupňa
príbuzenstva alebo iných spoločných znakov. V tejto súvislosti nesúhlasila s uplatneným dovolacím

dôvodom. Podľa názoru žalovanej dovolanie nespĺňa zákonné predpoklady a javí sa, že ho žalobcovia
uplatňujú ako opravný prostriedok podaný na tretiu inštanciu. V tejto súvislosti poukázala na to,
že dovolatelia neuviedli jediné rozhodnutie, od ktorého sa mal odvolací odkloniť. Navrhla dovolanie
odmietnuť. Uplatnila si nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len ,,dovolací súd“) príslušný na rozhodnutie o dovolaní
(§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, v
neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§
443 CSP) po preskúmaní, či dovolanie obsahuje zákonom predpísané náležitosti (§ 428 CSP) a či sú
splnené podmienky podľa § 429 CSP, dospel k záveru, že dovolanie je nielen prípustné, ale aj dôvodné.

6. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
7. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné sú vymenované v § 420 a § 421
CSP. Z citovaného ustanovenia expressis verbis vyplýva, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie
je proti tomu ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, tak takéto rozhodnutie nemožno úspešne
napadnúť dovolaním.

8. Podľa § 421 ods.1 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky, a) pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je
dovolacím súdom, rozhodovaná rozdielne.

9. Podľa § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva
v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia.
10. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na

zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide
vtedy,aksúdnepoužilsprávnyprávnypredpisaleboaksíceaplikovalsprávnyprávnypredpis,nesprávne
ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
11. Otázkou relevantnou podľa § 421 ods. 1 CSP môže byť len otázka právna (nie skutková). Môže
ísť tak o otázku hmotnoprávnu, ako aj o otázku procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii

a interpretácii procesných ustanovení). Na to, aby na základe dovolania podaného podľa uvedeného
ustanovenia mohlo byť rozhodnutie odvolacieho súdu podrobené meritórnemu dovolaciemu prieskumu
z hľadiska namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 432 ods. 1 CSP), musia byť (najskôr)
splnené predpoklady prípustnosti (vecnej prejednateľnosti) dovolania, zodpovedajúce niektorému zo
spôsobov riešenia tej právnej otázky, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a

tiež podmienky dovolacieho konania, medzi ktoré okrem iného patrí riadne odôvodnenie dovolania
prípustnými dovolacími dôvodmi a spôsobom vymedzeným v ustanoveniach § 431 až § 435 CSP. K
posúdeniu dôvodnosti dovolania a teda vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia (či dovolateľom
napadnuté rozhodnutie skutočne spočíva na nesprávnom právnom posúdení), môže dovolací súd
pristúpiť len po prijatí záveru o prípustnosti dovolania.

12. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP má osobitný význam vzájomný
vzťah medzi právnou otázkou a rozhodovacou praxou dovolacieho súdu. Pre právnu otázku v zmysle
§ 421 ods. 1 písm. a) CSP je charakteristický odklon jej riešenia, ktorý zvolil odvolací súd od ustálenej
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ide teda o situáciu, v ktorej sa už rozhodovanie senátovdovolacieho súdu ustálilo na určitom riešení právnej otázky a odvolací súd sa však svojím rozhodnutím
odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (R 83/2018).
13. Do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu treba zahrnúť aj naďalej použiteľné,

legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia a stanoviská
publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávaných Najvyššími súdmi ČSSR a
ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu
SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené v
Zborníkoch najvyšších súdov č. I., II. a IV. vydaných SEVT Praha v rokoch 1974, 1980 a 1986 (R

71/2018).
14. Dovolací súd posudzujúc prípustnosť dovolacieho dôvodu uplatneného podľa § 421 ods.1 písm.
a) CSP v súlade s § 432 CSP v spojení s § 124 CSP (I. ÚS 51/2020), v snahe autenticky
porozumieť textu dovolania (IV. ÚS 15/2021, I. ÚS 115/2020, I. ÚS 336/2019) dospel k záveru,
že dovolatelia nesúhlasili s nepriznaním uplatnenej výšky náhrady nemajetkovej ujmy za zásah do
ich osobnostných práv v súvislosti so stratou blízkej osoby, maloletého dieťa, vo veku 15 rokov,

ak ako aj súrodenca, ktoré následkom dopravnej nehody zomrelo. V rámci namietaného odklonu
od ustálenej rozhodovacej praxe poukázali na uznesenie najvyššieho súdu zo 17. februára 2011
sp. zn. 5Cdo/265/2009 a rozhodnutie ESĽP vo veci Berrhab proti Holandsku, ako aj rozhodnutia
nižších súdov týkajúce sa posúdenia primeranosti priznávanej výšky náhrady nemajetkovej ujmy v
skutkovo obdobných prípadoch. Konštatovaním procesnej prípustnosti dovolania sa následne odvolací

súd v rámci dovolacieho prieskumu zaoberal otázkou namietaného nesprávneho právneho posúdenia
primeranosti výšky náhrady nemajetkovej ujmy.
15. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä
života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej
povahy.

16. Podľa § 15 Občianskeho zákonníka po smrti fyzickej osoby patrí uplatňovať práva na ochranu
osobnosti manželovi a deťom a ak ich niet, jej rodičom.
17. Podľa § 13 ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby
sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky
týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce

zadosťučinenie podľa ods. 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby,
alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Výška náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti,
za ktorých k porušeniu práva došlo.

18. Podľa § 427 ods. 1 Občianskeho zákonníka fyzické a právnické osoby vykonávajúce dopravu
zodpovedajú za škodu vyvolanú osobitnou povahou tejto prevádzky.

19. Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z. náhradu škody uhrádza poisťovateľ poškodenému.
Poškodený je oprávnený uplatniť svoj nárok na náhradu škody priamo proti poisťovateľovi a je povinný

tento nárok preukázať.

20. Účelom primeraného zadosťučinenia v peniazoch je poskytnúť dotknutému subjektu spravodlivé
zmiernenie (satisfakciu) za neoprávnený zásah do nemajetkovej sféry. Pri určovaní výšky
zadosťučinenia je dôležitým aspektom to, aby priznané zadosťučinenie odrážalo všeobecne zdieľané

predstavy o spravodlivosti, so zachovaním aj zásady primeranosti (proporcionality) a to tak, aby
všeobecné súdy zohľadňovali výšku priznaného zadosťučinenia v skutkovo podobných prípadoch.
K vzniku občianskoprávnej zodpovednosti spôsobenej zásahom do osobnosti fyzickej osoby musia
byť splnené zákonné predpoklady, ktorými sú existencia zásahu objektívne spôsobilého vyvolať
nemajetkovú ujmu spočívajúcu v porušení alebo ohrození osobnosti fyzickej osoby v jej morálnej

integrite. Musí ísť o neoprávnený zásah a medzi existenciou zásahu a vznikom nemajetkovej ujmy
musí existovať príčinná súvislosť. Objektívnym kritériom posúdenia dôvodnosti priznania náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch je zistenie, či by za konkrétnej situácie, za ktorej k neoprávnenému
zásahudoosobnostifyzickejosobydošlo,vzniknutúnemajetkovúujmuvzhľadomnajejintenzitu, rozsah
a trvanie ako závažnú pociťoval každý nachádzajúci sa na mieste a v postavení postihnutej fyzickej

osoby. Základnými kritériami určenia výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch v dôsledku neoprávneného
zásahu do práva na ochranu osobnosti sú závažnosť vzniknutej ujmy, ako i okolnosti, za ktorých
k porušeniu práva došlo, ktoré môžu byť významné tak u osoby postihnutej, ako aj u osoby, ktorá
neoprávnený zásah spôsobila. Pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy je potrebné vychádzať zozávažnosti vzniknutej ujmy (smrť blízkej osoby), ako aj z okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo
(zlyhanie ľudského faktora, vyslovenie ľútosti).
21. Odvolací súd pri posudzovaní namietanej neprimeranosti výšky náhrady nemajetkovej ujmy

vychádzal z ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a to z rozhodnutí sp. zn. 2Cdo19/2020,
2Cdo/164/2011, 7Cdo/73/2021 a 4Cdo/139/2021, ako aj z vlastnej rozhodovacej praxe, bez ich bližšej
konkretizácie. Závery súdu prvej inštancie o priznaní primeranej náhrady nemajetkovej ujmy pre
žalobcov 1/ a 2/ ako rodičov obete dopravnej nehody vo výške 12 500 eur každému z nich, ako i
súrodencom žalobkyni 3/ v sume 4 000 eur a žalobcovi 4/ v sume 5 000 eur s odkazom len na uvedené

dôvody súdom prvej inštancie v bodoch 31. až 33., považoval za zodpovedajúce rozsahu vykonaného
dokazovania a v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou. V tejto súvislosti len poznamenal, že v
prípade usmrtenej A. D., sa jednalo o dieťa vo veku 15 rokov, ktoré bolo veľmi aktívne v školskom
prostredí, ako aj v oblasti spoločenského života obce, prinášalo žalobcom 1/ a 2/ ako rodičom veľkú
radosť a medzi ňou a rodičmi a súrodencami existovali pevné väzby. Žalobkyňu 1/ ako rodiča osobitne
zasiahla smrť milovaného dieťaťa spôsobom, ktorá nielen po nehode, ale aj v súčasnej dobe sa

podrobuje psychologickej ambulantnej liečbe.

22. Najvyšší súd v uznesení z 11. februára 2011 sp. zn. 5Cdo/265/2009 k otázke priznania náhrady
nemajetkovej ujmy uviedol, že ,,zásah do emocionálnej sféry fyzickej osoby, spôsobený protiprávnym
konaním tretej osoby, následkom ktorého je úmrtie blízkej osoby, zakladá právo domáhať sa ochrany

osobnosti podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti. Realizácia tejto ochrany je
vo výlučnom záujme osôb, ktoré sú v takom úzkom vzťahu k postihnutej fyzickej osobe, že ochrana
integrity jeho osobnosti aj po jeho smrti (tzv. postmortálna ochrana) je ich osobným záujmom; ide o
najbližších príbuzných, a to manžela a deti, a ak ich niet, o rodičov. Ak medzi fyzickými osobami existujú
sociálne, morálne, citové a kultúrne vzťahy vytvorené v rámci ich súkromného a rodinného života, môže

porušením práva na život jednej z nich dôjsť k nedovolenému zásahu do práva na súkromie druhej z
týchto osôb. Takýmto protiprávnym zásahom tretej osoby do práva na súkromie, resp. práva rodinný
život môže byť ďalšiemu účastníkovi vzťahu spôsobená taká ujma, ktorá mu čiastočne alebo úplne bráni
naplnonapĺňaťjehocitovépotreby,t.j.nemajetkováujmapostihujúcainúakomajetkovúsféruosobnosti,
sféru osobnostnú, ku ktorej nepochybne patrí aj citová (emocionálna) ujma. Ak dôjde k smrti jedného

z členov rodinného vzťahu, pozostalá osoba môže utrpieť citovú ujmu vo forme šoku, smútku zo straty
blízkej osoby a takisto aj spoločenstva (vzťahu) s blízkou osobou“.

23. V rozsudku z 30. októbra 2012 sp. zn. 4Cdo/139/2011 najvyšší súd ku kritériám pre priznanie
náhradynemajetkovejujmyvšeobecneuviedol,že,,vychádzajúczustanovenia§13ods.3Občianskeho

zákonníkapreurčenievýškynáhradynemajetkovejujmyvpeniazochsúdomneustanovujezákonžiadne
medze. Uvedené zákonné ustanovenie však zakotvuje taxatívne dve kritériá a to závažnosť vzniknutej
ujmy, čím závažnejšia je čo do svojej intenzity i svojho trvania, tým vyššia by mala byť aj čiastka
peňažného zadosťučinenia a ďalej veľmi široko chápané okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu
do osobnosti fyzickej osoby došlo, pričom vždy musia byť zistené okolnosti nielen na strane pôvodcu

zásahu, ale aj na strane postihnutej osoby, konkrétne napríklad, ak je daný podiel samotnej postihnutej
osoby na priebehu činnosti pôvodcu vyúsťujúcej do neoprávneného zásahu. Druhé kritérium, okolnosti,
za ktorých k porušeniu práva došlo, je stanovené zámerne veľmi všeobecne tým, že by malo byť
uplatnené vo vzťahu ako k postihnutej fyzickej osobe, tak k osobe, ktorá neoprávnený zásah spôsobila
(napríkladčiišlonastranepôvodcuneoprávnenéhozásahulenourčitúľahkúnedbanlivosťalebonaopak

oúmysel).Týmjesledovanýcieľ,abypriurčeníkonkrétnejvýškypeňažnéhozadosťučineniabolomožné
v rámci voľnej úvahy súdu, ktorá práve na tomto mieste dostáva veľký priestor, a v súlade s princípom
spravodlivosti, pružne prihliadnuť na najrôznejšie momenty, za ktorých k neoprávnenému zásahu do
osobnosti fyzickej osoby došlo. Maximálna čiastka peňažného zadosťučinenia, ktorú môže súd priznať,
je ohraničená výškou žalobcom požadovaného peňažného zadosťučinenia, ktorá musí byť zrejmá zo

žalobného návrhu“.

24. V preskúmavanej veci odvolací súd pri posudzovaní primeranosti priznanej výšky náhrady
nemajetkovej ujmy poukázal na rozsudok najvyššieho súdu z 25. mája 2010 sp. zn. 2Cdo/19/2010, ktoré
sa týkalo uplatneného nároku na pozostalostnú rentu, teda iných skutkových okolností, nevzťahujúcich

sa na danú vec. Ďalej na uznesenie najvyššieho súdu z 30. júna 2022 sp. zn. 7Cdo/73/2021, ktoré
sa týkalo priznania náhrady nemajetkovej ujmy vo vzťahu medzi manželom a nebohou manželkou a
matkou, ktorým pozostalým bola súdmi nižšej inštancie priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo vzťahu
k manželovi v sume 20 000 eur a vo vzťahu k deťom každému vo výške 5 000 eur. Z uznesenianajvyššieho súdu z 24. marca 2022 sp. zn. 4Cdo/219/2021 vyplýva, že súdmi nižších inštancií bola
priznaná náhrada nemajetkovej ujmy za stratu manžela a otca a to pozostalej manželke v sume 30
000 eur a pozostalým deťom v sume 10 000 eur každému z nich. Napokon z uznesenia najvyššieho

súdu z 29. septembra 2011 sp. zn. 2Cdo/164/2011 vyplýva priznanie náhrady nemajetkovej ujmy
vo vzťahu medzi rodičmi a zosnulým synom, ktorým bola súdmi nižšej inštancie priznaná náhrada
nemajetkovej ujmy v sume 3319,39 eura a 4979,08 eura pozostalým rodičom a v sume 2 489,54 eura
pozostalému bratovi. V kontexte uvedeného dovolací súd poznamenáva, že odvolací súd len odkazom
na ustálenú rozhodovaciu prax, bez konkretizácie skutkových okolností v skutkovo podobných resp.

odlišných veciach, nesprávne posúdil namietanú neprimeranú výšku priznanej náhrady nemajetkovej
ujmy, pokiaľ poznajúc vlastnú rozhodovaciu prax, komparáciou priznanej výšky náhrady nemajetkovej
ujmy s ustálenou rozhodovacou praxou dospel k záveru o jej primeranosti. Na základe uvedeného preto
dovolací súd konštatuje dôvodne namietaný odklon od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu
v posúdení otázky priznania náhrady nemajetkovej ujmy v súlade s § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka.
26. Z rozhodovacej praxe dovolacieho súdu k otázke priznávaných náhrad nemajetkovej ujmy vyplýva

vysoká rozdielnosť samotnej výšky jednotlivým pozostalým osobám, priznávanej súdmi nižších inštancií.
U pozostalých rodičov z hľadiska ich vzťahu s blízkou osobou - dieťaťa možno konštatovať, že
priznávané sumy sú v rozpätí od 15 000 eur do 25 000 a u súrodencov v rozpätí od 10 000 eur do 25
000 eur, samozrejme v závislosti od individuálnych skutkových okolností a závažnosti vzniknutej ujmy.
U pozostalých rodičov strata dieťaťa predstavuje závažnú ujmu, ktorá znamená deštrukciu rodinného i

osobného života, a tým porušenie čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len ,,dohovoru“). ESĽP v rozsudku z 21. júna 1988 vo veci Berrhab proti Holandsku konštatoval, že
pojmu rodina , na ktorom je čl. 8 založený vyplýva, že dieťa narodené z takéhoto zväzku je ipso iure
súčasťou tohto vzťahu. Z toho dôvodu existuje už od narodenia a už vzhľadom na samotnú existenciu
tejto skutočnosti medzi dieťaťom a jeho rodičmi zväzok rovnajúci sa „rodinnému životu“, dokonca aj

vtedy, keď už rodičia neskôr spolu nežijú.
27. Ústavný súd v náleze z 5. decembra 2017, sp. zn. III. ÚS 288/2017 publikovanom v Zbierke
nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 46/2017 judikoval právnu vetu v
znení: „Pri určovaní sumy nemajetkovej ujmy musia všeobecné súdy zároveň zohľadňovať svoju vlastnú
rozhodovaciu činnosť, a teda v súlade s princípom rovnosti rozhodovať v porovnateľných veciach

rovnako a v ich judikatúre by tak mal existovať vzťah priamej úmernosti medzi závažnosťou ujmy a
výškou priznanej náhrady.“
28. Vzhľadom na uvedené dôvody dovolací súd zrušil napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v
potvrdzujúcom zamietavom výroku a v súvisiacom výroku o trovách konania v súlade s § 449 ods. 1
CSP a v rozsahu zrušenia mu vec vrátil na ďalšie konanie (§ 450 CSP).

29. Podľa § 455 CSP ak bolo rozhodnutie zrušené a a k bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu.
30. V ďalšom konaní bude úlohou odvolacieho súdu opätovne prejednať a rozhodnúť o podanom
odvolaní žalobcov. Pri posudzovaní namietanej neprimeranosti priznanej výšky náhrady nemajetkovej
ujmy je potrebné zohľadniť individuálne skutkové okolnosti a závažnosť vzniknutej ujmy na strane

žalobcov a straty dieťaťa vo veku 15 rokov ako najzávažnejšej ujmy predstavujúcej deštrukciu rodiny a
nereparovateľný zásah do ich osobnostných práv (práva na súkromie a rodinný život), s prihliadnutím
na priemernú výšku priznávaných náhrad konkrétne vo vzťahu medzi rodičmi a zosnulým dieťaťom.
Zároveň je potrebné zohľadniť aj negatívny dopad na ich zdravotný stav spojený s prežívaním ich
psychických útrap (smútku a žiaľu) spôsobených vnímaním smrti blízkej osoby. Vo vzťahu medzi

žalobcami 3/ a 4/ a zosnulou je potrebné taktiež vysporiadať so zásahom od ich osobnostných práv.
Zohľadniť závažnosť vzniknutej ujmy, konkrétne skutkové okolnosti a priznávanú priemernú výšku v
skutkovo obdobných prípadoch.
31. Podľa § 439 CSP dovolací súd je rozsahom dovolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia
o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý dovolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo

podľa § 77 a dovolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi
stranami vyplýva z osobitného predpisu.
32. Vydanie uznesenia o náhrade trov konania v konkrétnej výške je jednostranne závislé od existencie
právoplatného rozhodnutia vo veci. Zrušením rozsudku odvolacieho súdu uznesenie o výške náhrady
trovkonaniaakozávislérozhodnutiestratilosvojpodklad.Beznadväznostinapredchádzajúce(zrušené)

rozhodnutie by zostalo uznesenie o výške náhrady trov konania osamotené, strácalo by rozumný
zmysel, čo by zároveň odporovalo princípu právnej istoty (sp. zn. 4Obdo7/2018, 3Obo/9/2017). Závislým
výrokom môže byť nielen dovolaním dotknutý výrok, tvoriaci súčasť napadnutého rozhodnutia, ale aj
výrok, ktorý je obsahom iného, samostatného rozhodnutia v danej veci (R 73/2004).33. Uznesením č. k. 5C/37/2021-220 z 27. júla 2023 súd prvej inštancie zmenil uznesenie č. k.
5C/37/2021-202 zo 17. apríla 2023 tak, že určil výšku náhrady trov konania žalobcov 1/ až 4/ v sume 2
556,97 eura, ktorú je žalovaná povinná zaplatiť do troch dní od právoplatnosti tohto uznesenia na účet

právneho zástupcu žalobcov 1/ až 4/.
34. Z dôvodu zrušenia napadnutého rozhodnutia vo veci samej, dovolací súd zrušil aj aj uznesenie o
výške náhrady trov konania v súlade s § 449 ods. 1 CSP.
35. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania a o trovách pôvodného konania rozhodne odvolací
súd v súlade s § 453 ods. 1 a 3 CSP.

36. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.