Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 26. február 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 13CoCsp/10/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6120449770
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ama Odalošová

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:6120449770.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Amy Odalošovej a

sudcov Mgr. Martina Štubniaka (sudca spravodajca) a Mgr. Kataríny Katkovej, v spore žalobcu EOS KSI
Slovensko, s.r.o., so sídlom Prievozská 2, 821 09 Bratislava – mestská časť Ružinov, IČO: 35 724 803,
právne zastúpeného Remedium Legal, s.r.o., so sídlom Prievozská 2, 821 09 Bratislava – mestská časť
Ružinov, IČO: 53 255 739, proti žalovanej A. B., narodenej XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom C. XXXX/
XX, XXX XX D., právne zastúpenej JUDr. Andrejom Cifrom, advokátom, so sídlom Janka Kráľa 5/A, 984
01 Lučenec, o zaplatenie 4.104,25 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Lučenec č. k. 8Csp/19/2021-244 zo 7. novembra 2022, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu m e n í tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 4.074,25
Eur s úrokom z omeškania 5 % ročne zo sumy 2.080,90 Eur od 09. 10. 2020 do 29. 10. 2020, zo sumy
2.050,90 Eur od 30. 10. 2020 do 23. 11. 2020, zo sumy 2.020,90 Eur od 24. 11. 2020 do 30. 12. 2020
a zo sumy 1.990,90 Eur od 31. 12. 2020 do zaplatenia, všetko v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti
tohto rozsudku.

II. Žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobcovi náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania

v rozsahu 100 % do troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich
výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Lučenec (ďalej aj „okresný súd“, alebo „súd prvej inštancie“, resp. „prvoinštančný súd“)
napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia sumy
4.074,25 Eur s príslušenstvom (I. výrok). Žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanej náhradu trov
konania v rozsahu 100 % do troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o ich výške
(II. výrok).

2. Súd prvej inštancie takto rozhodol o žalobe, ktorou sa po jej čiastočnom späťvzatí ohľadne sumy
30,- Eur (kde bolo konanie právoplatne zastavené ešte prvým rozsudkom okresného súdu v tejto veci
zo dňa 22. 11. 2021) žalobca domáhal zaplatenia sumy 4.074,25 Eur s príslušenstvom s poukazom na
to, že žalovanú pohľadávku nadobudol zmluvou o postúpení zo dňa 08. 10. 2020 od postupcu OTP
Banka Slovensko, a. s., ktorá so žalovanou uzavrela dňa 16. 09. 2014 zmluvu o poistenom E. refinanc
expres úvere vo výške 4.900,- Eur, ktorý však žalovaná v dohodnutých splátkach nevrátila a preto došlo
k vyhláseniu jeho predčasnej splatnosti.

3. V nadväznosti na závery zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu zo dňa 31. 05. 2022 súd prvej
inštancie poukázal na to, že zmluva medzi bankou a žalovanou má v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho
zákonníka (ďalej len „OZ“) spotrebiteľský charakter a je súčasne zmluvou o spotrebiteľskom úvere podľa§ 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej len „zákon o spotrebiteľských
úveroch“). Skúmajúc potom v zmysle ust. § 53 ods. 9 a § 565 OZ postup predčasného zosplatnenia
žalovanej poskytnutého úveru zistil, že žalovaná splátky riadne neuhrádzala a skonštatoval, že listom

zo dňa 10. 11. 2017 (doručeným jej dňa 05. 12. 2017) bola vyzvaná na úhradu dlhu 455,41 Eur do 15 dní
s upozornením na možnosť predčasného zosplatnenia, pričom listom zo dňa 20. 02. 2017 (prevzatým
žalovanou dňa 02. 01. 2018) banka v zmysle čl. VIII bod 2 písm. e) zmluvy o úvere vyhlásila úver
za predčasne splatný. Súd prvej inštancie uviedol, že predčasnú splatnosť úveru vyvolala neuhradená
splátka splatná dňa 12. 09. 2017 a prihliadajúc potom na žalovanou vznesenú námietku premlčania

dospel k záveru o premlčaní žalobcom uplatneného práva, lebo podľa § 100 ods. 1, § 101 a § 103 OZ
začala odo dňa splatnosti uvedenej splátky plynúť 3-ročná premlčacia doba, ktorá uplynula dňom 12.
09. 2020, čo bolo ešte pred podaním žaloby na súd dňa 09. 12. 2020. Preto žalobu zamietol a žalovanej
ako plne úspešnej v spore priznal podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“)
nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

4. V zákonnej lehote podal proti rozsudku súdu prvej inštancie odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací
súd rozsudok zmenil a žalobe vyhovel, resp. rozsudok zrušil a vrátil vec prvoinštančnému súdu na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

5. V odvolaní žalobca označil odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP, avšak

obsahovo vymedzil iba odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP, t. j. že rozhodnutie súdu
prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Toto podľa žalobcu spočíva v
tom, že súd prvej inštancie síce správne vychádzal pri počítaní 3-ročnej premlčacej doby zo splátky
splatnej dňa 12. 09. 2017, pre ktorú došlo k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru, avšak nepostupoval
v súlade s rozhodnutiami Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/224/2021 zo dňa 30. 11. 2022 a sp. zn.

4Cdo/132/2021 zo dňa 15. 12. 2022, podľa ktorých pri strate výhody splátok v spotrebiteľských vzťahoch
podľa § 53 ods. 9 OZ v spojení s § 565 OZ začne premlčacia doba plynúť prvým dňom nasledujúcim po
uplynutí troch mesiacov od omeškania so splnením splátky, pre nesplnenie ktorej sa stal splatným celý
dlh. V prejednávanej veci to znamená, že svoje právo uplatnil na súde dňa 09. 12. 2020, čo bolo pred
uplynutím premlčacej doby a teda jeho právo nie je premlčané.

6. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu navrhla napadnutý rozsudok potvrdiť a priznať jej náhradu
trov odvolacieho konania. Podľa nej splátka splatná dňa 12. 09. 2017 nebola tou splátkou, ktorá
vyvolala predčasné zosplatnenie úveru. Výzva zo dňa 10. 11. 2017 obsahuje upozornenie na možnosť
zosplatnenia, ale banka mohla na nedoplatok upozorniť v zmysle § 53 ods. 9 OZ až po uplynutí

3 mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a teda splátka, pre ktorú mohlo dôjsť k platnému
zosplatneniu úveru musela byť splatná najneskôr dňa 12. 08. 2017. Okrem toho vo výzve ani v oznámení
o zosplatnení nebolo uvedené, s ktorými splátkami a v akej výške bola v omeškaní viac ako 3 mesiace.
Žalovaná tiež uviedla, že ak by odvolací súd nevyhodnotil žalovaný nárok ako premlčaný, podľa nej
dokazovanie preukázalo, že predmetný úver je bezúročný a bezpoplatkov z dôvodu, že v uzavretej

úverovej zmluve absentujú náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. c) a j) zákona o spotrebiteľských úveroch
a tiež z dôvodu hrubého porušenia povinnosti banky podľa § 7 ods. 1 cit. zákona posúdiť jej bonitu
s odbornou starostlivosťou s tým, že uvedené porušenie potom zakladá aj stratu práva banky úver
predčasne zosplatniť. V tej súvislosti je nutné posúdiť aj aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu z hľadiska
§ 92 ods. 8 zákona o bankách č. 483/2001 Z. z., lebo toto ustanovenie vylučuje postúpenie „živého“,

predčasne nezosplatneného úveru, keď umožňuje postúpenie len splatnej úverovej pohľadávky.

7. Na základe odvolania žalobcu krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), vec preskúmal v rozsahu
určenom ustanoveniami § 379 a § 380 CSP, pričom podľa ust. § 385 ods. 1 CSP nariadil na prejednanie
odvolania pojednávanie, na ktorom zopakoval dokazovanie a na základe toho rozsudok súdu prvej

inštancie zmenil podľa § 388 CSP, pretože neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie (§ 387 CSP),
ani zrušenie (§ 389 CSP). V nadväznosti na to odvolací súd v zmysle ust. § 396 ods. 1 CSP rozhodol aj
o náhrade trov konania na súde prvej inštancie a v odvolacom konaní.

8. Odvolanie žalobcu je dôvodné, pretože napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci, v dôsledku ktorého sa súd prvej inštancie nezaoberal všetkými pre rozhodnutie
podstatnými okolnosťami a preto podľa § 385 ods. 1 CSP musel odvolací súd zopakovať dokazovanie na
nariadenom odvolacom pojednávaní. Odvolací súd potom prejednal odvolanie žalobcu bez prítomnosti
žalovanej a jej právneho zástupcu, ktorí svoju neúčasť na pojednávaní ospravedlnili osobnýmidôvodmi, resp. hospodárnosťou konania podaním zo dňa 18. 02. 2025 opakujúc v ňom súčasne
svoju argumentáciu týkajúcu sa premlčania žalovanej pohľadávky a poukazujúc tiež na rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/15/2023, 5Cdo/197/2022 a 5Cdo/2/2023, podľa ktorých má veriteľ

presne špecifikovať v úkone predčasného zosplatnenia splátku, ktorá mala vyvolať zosplatnenie celého
dlhu.

9. Odvolací súd konštatuje, že prvé rozhodnutie okresného súdu v tejto veci bolo zrušené
z dôvodu nesprávneho posúdenia splnenia podmienok pre vyhlásenie predčasnej splatnosti žalovanej

poskytnutého úveru. V zrušujúcom uznesení odvolací súd súčasne usmernil súd prvej inštancie,
aby sa (okrem iného) vysporiadal aj so vznesenou námietkou premlčania, pričom odvolací súd
vyslovil v tom čase prevažujúci právny názor, že všeobecná trojročná premlčacia doba v prípade
platného predčasného zosplatnenia začína plynúť od splatnosti splátky, ktorá zosplatnenie úveru
vyvolala. Odvolací súd ale rozhodoval v čase, kedy nebola ešte ustálená rozhodovacia prax v otázke
plynutia premlčacej doby pri strate výhody splátok v prípade spotrebiteľskej zmluvy, ktorá sa následne

ustálila na názore (viď rozhodnutie NS SR publikované ako R 29/2023), že pri strate výhody splátok
v spotrebiteľských vzťahoch začne premlčacia doba plynúť prvý deň nasledujúci po uplynutí troch
mesiacov od omeškania so splnením splátky, pre nesplnenie ktorej sa stal splatným celý dlh. Súd prvej
inštancie teda v novom rozhodnutí postupoval v súlade s prv uvedeným názorom odvolacieho súdu,
avšak tento už aktuálne nemôže obstáť.

10. Žalobca tak v odvolaní opodstatnene namietal nesprávne počítanie premlčacej doby.
V prejednávanej veci má zmluva o úvere uzavretá medzi bankou a žalovanou spotrebiteľský charakter
podľa § 52 a nasl. OZ. Predčasné zosplatnenie úveru bolo realizované pre neuhradenú splátku splatnú
dňa 12. 09. 2017 a teda 3-ročná premlčacia doba podľa § 101 OZ začala plynúť dňom 13. 12. 2017

(ako dňom nasledujúcim po uplynutí troch mesiacov od omeškania so splnením uvedenej splátky) a do
podania žaloby žalobcom na súde dňa 09. 12. 2020 neuplynula. Námietka premlčania nebola žalovanou
uplatnená dôvodne a preto bolo potrebné zaoberať sa aj ostatnými aspektmi sporu, ktorými sa súd prvej
inštancie kvôli premlčaniu nezaoberal.

11. Pokiaľ ide o námietku žalovanej, že dlžná splátka splatná dňa 12. 09. 2017 predčasné zosplatnenie
úveru nevyvolala, z dokazovania vyplynulo, že OTP Banka Slovensko, F. uzavrela so žalovanou dňa 16.
09. 2014 zmluvu o poistenom E. refinanc expres úvere vo výške 4.900,- Eur so splatnosťou prvej splátky
dňa 12. 11. 2014 a poslednej splátky dňa 12. 01. 2024. Dojednané boli mesačné splátky splatné 12. dňa
v mesiaci vo výške 89,96 Eur, počet splátok 111, úroková sadzba bola vo výške 15,90 % a žalovanej bola

poskytnutá zľava 1,40 % z úrokovej sadzby v nadväznosti na plnenie dojednaných podmienok. Účelom
poskytnutia úveru bolo splatenie (iného) úveru.

12. Z výpisov na č. l. 55 a nasl. spise je zrejmé, že žalovaná úver spočiatku riadne platila dohodnutou
mesačnou splátkou 89,96 Eur, ktorá bola zvýšená na sumu 94,18 Eur počnúc augustovou splátkou

2015, a to z dôvodu zvýšenia úrokovej sadzby na 17,3 % ročne (15,90 % + 1,40 %), nakoľko žalovaná
prestala spĺňať podmienky na zľavu z úrokovej sadzby podľa čl. 1 bod 2 úverovej zmluvy. Zvýšenie
mesačnej splátky vyplýva z vyjadrenia žalovanej v podaní zo dňa 14. 10. 2022 (č. l. 216 spisu), v ktorom
cestou právneho zástupcu uviedla, že si nepamätá prečo platila viac (podľa nej išlo o „príplatky za
platby poštovou poukážkou“), avšak potvrdila, že takúto povinnosť voči veriteľovi mala, rovnako ako

zvýšenie mesačnej splátky vyplýva z vyjadrenia žalobcu doručeného odvolaciemu súdu dňa 19. 02.
2025. Žalovaná teda splátky riadne uhrádzala až do apríla 2017, kedy uhradila splátku v sume 94,18
Eur. Následne uhradila dňa 08. 06. 2017 sumu 119,36 Eur, teda časť splátky splatnej dňa 12. 05. 2017
a ešte uhradila dňa 23. 06. 2017 čiastku 40,- Eur, z čoho je zrejmé, že v tom čase dlhovala časť splátky
splatnej dňa 12. 06. 2017 a tiež následne neboli ňou zaplatené ani splátky splatné dňa 12. 07., 12. 08.,

12. 09., 12. 10. 2017 (a ani dňa 12. 11. 2017 a 12. 12. 2017).

13. Za tohto stavu banka opodstatnene vyzvala žalovanú výzvou zo dňa 10. 11. 2017 (ktorú podľa kópie
obálky na č. l. 26 pv a č. l. 27 spisu neprevzala v odbernej lehote) na úhradu sumy 455,41 Eur s tým, že
mešká so splácaním viac ako 3 splátky. Žalovaná bola vo výzve poučená, že inak bude úver vyhlásený

za predčasne splatný. Nakoľko žalovaná dlžnú sumu nedoplatila, banka podľa čl. VIII bod 1 a 2 úverovej
zmluvy oprávnene vyhlásila úver za predčasne splatný, a to listom zo dňa 20. 12. 2017 (č. l. 28 spisu),
ktorý podľa doručenky žalovaná prevzala dňa 02. 01. 2018 a v ktorom jej bola poskytnutá 10-dňová
lehota na úhradu celého zvyšku úveru a jeho príslušenstva.14. Odvolací súd konštatuje, že predčasné zosplatnenie úveru bolo bankou realizované v súlade s § 53
ods. 9 v znení účinnom do 01. 11. 2024 v spojení s § 565 OZ a súd prvej inštancie správne ustálil, že sa

tak stalo pre splátku splatnú dňa 12. 09. 2017. Žalobca síce pôvodne uvádzal, že k zosplatneniu úveru
malo dôjsť pre nezaplatenie splátky splatnej dňa 12. 12. 2017, avšak neuhradenie tejto splátky evidentne
nemohlo vyvolať zosplatnenie, keďže žalovaná dňa 20. 12. 2017 nebola s jej úhradou v omeškaní
viac ako tri mesiace v zmysle § 53 ods. 9 OZ. Ustanovenie § 53 ods. 9 OZ (v znení účinnom do
01. 11. 2024) pred zosplatnením úveru vyžaduje výzvu veriteľa adresovanú a doručovanú dlžníkovi s

upozornením na aktuálny dlh a s výslovným upozornením na možnosť veriteľa požadovať zaplatenie
celého zvyšku dlhu naraz z dôvodu neplnenia si povinnosti dlžníkom. Podľa § 53 ods. 9 OZ právo na
jednorazové splatenie celej neuhradenej pohľadávky má veriteľ najskôr po uplynutí troch mesiacov od
omeškania so zaplatením splátky spotrebiteľa. Ustanovenie § 565 OZ zase ustanovuje, že ak ide o
plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky,
len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Nakoľko ustanovenie § 53 ods. 9 OZ predstavuje

v spotrebiteľských zmluvách lex specialis oproti všeobecnej norme § 565 OZ, právo podľa § 53 ods.
9 OZ môže veriteľ vykonať len po uplynutí zákonnej lehoty, ktorú nemožno skrátiť a za predpokladu,
že omeškanie s uvedenou splátkou, s ktorou je spotrebiteľ v omeškaní viac ako tri mesiace, trvá. Pred
žiadosťou veriteľa na zaplatenie celej pohľadávky sa ďalej vyžaduje, aby veriteľ v zákonom stanovenej
lehote, ktorá nesmie byť kratšia ako 15 dní, upozornil spotrebiteľa na uplatnenie tohto práva. Účinnosť

uplatneniaprávapodľa§565OZjetedapodmienenáajtým,ževeriteľvuvedenejlehotepreduplatnením
tohto práva upozornil spotrebiteľa na to, že toto právo využije. Lehota na doručenie upozornenia
spotrebiteľovi v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie zosplatnenia celej pohľadávky nemusí začať
plynúť až potom, ako je dlžník v omeškaní so splátkou 3 mesiace, veriteľ môže spotrebiteľa vyzvať, resp.
upozorniť podľa § 53 ods. 9 OZ hneď po vzniku omeškania so zaplatením splátky a nemusí s výzvou

čakať na uplynutie troch mesiacov (ako to neopodstatnene namietala žalovaná). Podľa § 53 ods. 9 OZ
niejeupravenálehota,vktorejmusíveriteľžiadaťprávonapredčasnézosplatnenieúverunajneskôr,táto
je upravená v § 565 OZ, podľa ktorého toto právo môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie
nasledujúcej splátky a súčasne spotrebiteľ musí byť v omeškaní so zaplatením splátky 3 mesiace,
pričom postačuje, aby bol v omeškaní len s jednou splátkou. Veriteľ je časovo limitovaný využitím práva

na zosplatnenie. Do splatnosti tej splátky, ktorá nasleduje po uplynutí troch mesiacov od nezaplatenej
splátky, musí veriteľ právo na zosplatnenie uplatniť, inak jeho právo zaniká.

15. Pokiaľ ide o argumentáciu žalovanej, že výzva predchádzajúca zosplatneniu ani samotné predčasné
zosplatnenie úveru neobsahovalo uvedenie splátky, pre ktorú sa tak stalo, odvolací súd konštatuje, že

zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva povinnosť veriteľa uviesť v oznámení o vyhlásení predčasnej
splatnosti úveru (či v jemu predchádzajúcom upozornení) konkrétnu splátku, ktorá mimoriadnu splatnosť
vyvolala. Je to zrejmé z ust. § 565 OZ v spojení s § 53 ods. 9 OZ v znení účinnom do 01.
11. 2024. Odvolaciemu súdu nie je jasné na akom právnom základe bol vyvodený názor o tom,
že uvedené dokumenty pod sankciou neplatnosti majú obsahovať určenie konkrétnej splátky, keď

niet zákonného ustanovenia, ktoré by niečo také od veriteľa vyžadovalo a ani doterajšia súdna
prax aplikujúca tieto pomerne dlhodobo účinné ustanovenia nesankcionovala veriteľa kvôli tomu, že
neuviedol či už vo výzve, resp. v samotnom úkone zosplatnenia splátku, pre ktorú k tomu prikročil.
Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 1Cdo/123/2022 zo dňa 30. 01. 2024 uviedol, že špecifikácia
splátky, pre ktorú dochádza k zosplatneniu nie je podmienkou platnosti predčasného zosplatnenia dlhu,

keďže žiadnu takúto povinnosť zákon veriteľovi neukladá. Súčasne najvyšší súd uviedol, že pokiaľ
sa vykonaným dokazovaním nepreukáže opak, treba vychádzať z princípu racionálneho správania
účastníkov zmluvných vzťahov, ktorí konajú v súlade so zákonom, a teda vzhľadom na ustanovenie §
565 druhej vety OZ je potrebné predpokladať, že zosplatnenie bolo vyvolané tou splátkou, ktorá bola v
čase zosplatnenia tri mesiace po splatnosti. Odvolací súd uvádza, že spomínané jednostranné právne

úkony veriteľa pritom treba takisto vykladať podľa § 35 ods. 2 OZ, avšak nemožno na absencii konkrétnej
splátky v nich založiť záver o absolútnej neplatnosti predčasného zosplatnenia (keď navyše, nie každý
rozpor právneho úkonu so zákonom vedie automaticky k jeho absolútnej neplatnosti).

16. Odvolací súd poukazuje na to, že účelom ust. § 53 ods. 9 OZ v znení účinnom do 01. 11. 2024 bolo

posilnenie ochrany spotrebiteľa pri omeškaní plnenia, ktoré mal veriteľovi vrátiť v splátkach. Účelom
tejto normy bola teda ochrana spotrebiteľa, ktorému zákon v tejto situácii priznával priaznivejšie právne
postavenie v porovnaní s nespotrebiteľským občianskoprávnym vzťahom, a to v dvoch smeroch:1/ nutnosťou realizácie informačnej povinnosti v podobe výzvy, ktorá musí predchádzať zosplatneniu,
čo smeruje k tomu, aby spotrebiteľovi bola poskytnutá možnosť odvrátiť hrozbu vzniku povinnosti vrátiť
celý dlh jednorazovo, ktorá povinnosť by mu vznikla pri predčasnom zosplatnení,

2/ časovým posunom vzniku oprávnenia veriteľa uplatniť právo na predčasné zosplatnenie podľa § 565
OZ až o tri mesiace od splatnosti neuhradenej splátky.

17. Pokiaľ teda zákon neurčoval špecifické obsahové náležitosti výzvy podľa § 53 ods. 9 OZ, veriteľ
musel jedine upozorniť spotrebiteľa na možnosť predčasného zosplatnenia, a to predpokladá, že

z výzvy muselo byť zrejmé, čo musí dlžník urobiť, aby veriteľ nepristúpil k predčasnému zosplatneniu.
K splneniu tejto informačnej povinnosti ale nedochádza špecifikáciou omeškanej splátky, pre ktorú hrozí
predčasné zosplatnenie, ale uvedením toho, zaplatením ako veľkej dlžnej sumy sa tomu možno vyhnúť.
Spotrebiteľ je tým dostatočne informovaný, čo má urobiť, aby odvrátil predčasné zosplatnenie celého
dlhu a nič mu nebráni obrátiť sa v tej súvislosti na veriteľa so žiadosťou o vysvetlenie v prípade svojich
pochybností o opodstatnenosti dlhu, resp. jeho výšky. Prípadná informačná asymetria (pasívneho)

spotrebiteľa v prípade absencie uvedenia splátky nemôže podľa odvolacieho súdu založiť neplatnosť
celého procesu predčasného zosplatnenia dlhu, ak veriteľ svojim postupom nijako nevybočil z medzí
ochrany garantovanej spotrebiteľovi dotknutým zákonným ustanovením. Neplatnosť právneho úkonu
zasahuje do zmluvnej voľnosti a preto k neplatnosti treba pristupovať zdržanlivo až vtedy, keď nie
je naplnený účel a zmysel daného zákonného ustanovenia. Explicitná špecifikácia splátky potom

už úplne stráca svoj význam v tých prípadoch (ako tomu bolo aj v prejednávanej veci), kedy po
predmetnej výzve veriteľa nenasleduje ani len čiastočné plnenie dlhu, resp. omeškaných splátok
zo strany spotrebiteľa, či aspoň nejaká iná jeho adekvátna reakcia na veriteľom zaslanú výzvu,
pretože takáto pasivita spotrebiteľa nesvedčí o nedostatku jeho informácií, ale skôr o ľahostajnosti
k plneniu svojho záväzku. Z opačného pohľadu možno súhlasiť s tým, že len v prípade nedostatočného

informovania spotrebiteľa horeuvedeným spôsobom je namieste prikročiť k sankcionovaniu veriteľa
označením zosplatňovacieho procesu za neplatný, ale ak zákon nepredpisuje obsahovo presne určitý
spôsob informovania spotrebiteľa vo výzve predchádzajúcej zosplatneniu, možno to urobiť podľa
odvolacieho súdu rôznymi spôsobmi a teda závisí od konkrétneho obsahu výzvy veriteľa, či naplnil týmto
právnym úkonom zmysel ust. § 53 ods. 9 OZ, ako bol tento naznačený vyššie. Právna úprava už potom

nekladie žiadne obsahové náležitosti na samotný úkon zosplatnenia podľa § 565 OZ, pretože tento je
fakticky len právnym úkonom, ktorým veriteľ oznamuje spotrebiteľovi využitie svojho práva na predčasné
zosplatnenie dlhu, ktoré už spotrebiteľ nemôže nijak odvrátiť. Uvedenie splátky v takom právnom úkone
preto pre spotrebiteľa nemá žiaden praktický význam.

18. Odvolací súd je súčasne toho názoru, že ak by zákonodarca zásadný význam chcel pripísať nutnosti
uvedenia konkrétnej splátky, či už vo výzve alebo v úkone predčasného zosplatnenia, dokonca so
závažnými dôsledkami absolútnej neplatnosti (ktorá vždy zasahuje do ústavou garantovanej zmluvnej
voľnosti) v prípade jej absencie, urobil by tak už v zákone č. 379/2008 Z. z., ktorým do Občianskeho
zákonníka túto právnu úpravu zakotvil, resp. by tak urobil v nedávnej novele Občianskeho zákonníka

realizovanej zákonom č. 254/2024 Z. z. s účinnosťou od 01. 11. 2024. V tejto novele zákonodarca ale
naopak dokonca vypustil nutnosť realizácie úkonu predčasného zosplatnenia dlhu zo strany veriteľa
nahradiac ho zo zákona vyplývajúcim automatickým právnym následkom vzniku povinnosti spotrebiteľa
uhradiť celý dlh už samotným márnym uplynutím dodatočnej lehoty na plnenie poskytnutej mu veriteľom
vo výzve na vrátenie omeškaných splátok. Výzva veriteľa podľa novej právnej úpravy má obsahovať

poskytnutie aspoň 15-dňovej lehoty na dodatočné plnenie, upozornenie, že jej márnym uplynutím
nastáva splatnosť celého plnenia a tiež uvedenie sumy splátok, s ktorými je spotrebiteľ v omeškaní, čiže
ani v súčasnosti účinný zákon neprikladá zvláštny význam uvedeniu konkrétnej splátky, ale informovaniu
spotrebiteľa o tom, úhradou akého veľkého dlhu odvráti hrozbu nutnosti splnenia celého záväzku. Treba
v tejto súvislosti tiež zdôrazniť prechodné ustanovenia zákona č. 254/2024 Z. z. obsiahnuté v § 879y,

podľa ktorého sa aj v spotrebiteľských právnych vzťahoch vzniknutých do 31. 10. 2024 použije už nová
právna úprava predčasného zosplatnenia obsiahnutá v § 53 ods. 9 a 10 OZ účinná od 01. 11. 2024, ak
ešte nedošlo zo strany veriteľa k uplatneniu predčasného zosplatnenia podľa § 53 ods. 9 OZ v znení
účinnomdo31.10.2024.Týmchceodvolacísúdpoukázaťnaskutočnosť,žezákondoterajšiukoncepciu
predčasného zosplatnenia dlhu opustil i v spotrebiteľských vzťahoch založených ešte predo dňom 01.

11. 2024 a v súlade s týmto princípom treba preto pristupovať aj k výkladu dovtedy účinnej úpravy ust. §
53 ods. 9 OZ, ktorého zmyslom bolo garantovanie ochrany spotrebiteľovi poskytnutím takých informácií,
na základe ktorých môže v prípade omeškania so splácaním splátok odvrátiť vyvolanie splatnosti celého
dlhu veriteľom.19.VkontextetýchtoúvahodvolacísúdchápeajžalovanouoznačenérozhodnutiaNajvyššiehosúduSR
sp. zn. 6Cdo/15/2023, 5Cdo/197/2022 a 5Cdo/2/2023 (rovnako ako aj ďalšie rozhodnutie Najvyššieho

súdu SR sp. zn. 5Cdo/188/2023), v ktorých sa najvyšší súd dotkol problematiky právnej úpravy ust.
§ 53 ods. 9 OZ v spojení s § 565 OZ v znení účinnom do 01. 11. 2024. Podľa odvolacieho súdu
nemožno totiž zo žiadneho z označených rozhodnutí najvyššieho súdu vyvodiť, že má byť absolútne
neplatný zosplatňovací proces, v rámci ktorého boli spotrebiteľovi vo výzve podľa § 53 ods. 9 OZ
poskytnuté dostatočné informácie na odvrátenie hrozby predčasného zosplatnenia. Takto odvolací súdu

chápe závery najvyššieho súdu o špecifikácii splátky, lebo uvedenie tejto samej o sebe (teda bez
ďalšieho) neposkytne spotrebiteľovi informáciu, ktorá mu umožní vyhnúť sa predčasnému zosplatneniu.
Pritom rozhodnutie sp. zn. 5Cdo/2/2023 hovorí o potrebe špecifikácie konkrétnej splátky v oznámení
o zosplatnení, podľa rozhodnutia sp. zn. 5Cdo/197/2022 je potrebné zaoberať sa identifikáciou splátky
už vo výzve podľa § 53 ods. 9 OZ (čo bolo vytknuté súdom nižších stupňov, že sa tým nezaoberali),
rozhodnutie sp. zn. 5Cdo/188/2023 sa tejto otázky nijak priamo netýkalo, keď len nad rámec dalo do

pozornosti predchádzajúce rozhodnutie sp. zn. 5Cdo/197/2022 a rozhodnutie sp. zn. 6Cdo/15/2023
sa týkalo iného skutkového a právneho stavu, kedy predčasné zosplatnenie bolo neplatné kvôli jeho
oneskorenému vykonaniu (už po splatnosti najbližšej splátky nasledujúcej po uplynutí 3 mesiacov
od splátky, ktorá splatnosť vyvolala) a nie kvôli neidentifikácii splátky vo výzve predchádzajúcej
zosplatneniu.

20. V prejednávanej veci podľa odvolacieho súdu banka vo výzve zo dňa 10. 11. 2017 spôsobom
súladným s ust. § 53 ods. 9 OZ poučila žalovanú ako má postupovať, aby nedošlo k predčasnému
zosplatneniu celého úveru, keď ju vyzvala na úhradu dlžnej sumy 455,41 Eur s tým, že mešká so
splácaním viac ako 3 splátky. Žalovaná bola vo výzve riadne poučená, že inak bude úver vyhlásený

za predčasne splatný. Na toto žalovaná nijak nereagovala, preto banka oprávnene listom zo dňa 20.
12. 2017 vyhlásila úver za predčasne splatný informujúc súčasne žalovanú o celkovej výške záväzku
a jeho štruktúre.

21. Odvolací súd z týchto dôvodov nedospel k záveru o neplatnosti predčasného zosplatnenia žalovanej

poskytnutého úveru. Celý úver sa tak stal splatným ešte v decembri roku 2017 a teda pokiaľ banka
zmluvou o postúpení svoju úverovú pohľadávku aj s príslušenstvom postúpila žalobcovi zmluvou zo dňa
08. 10. 2020 (č. l. 11 a nasl. spisu + príloha č. l. 29 spisu), ako to vyplýva aj z oznámenia o postúpení zo
dňa 14. 10. 2020 (ktoré žalovaná prevzala podľa doručenky dňa 20. 10. 2020), boli splnené podmienky
postúpenia nielen podľa § 524 a nasl. OZ, ale aj podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách a žalobca bol

nositeľom aktívnej vecnej legitimácie vo vzťahu k žalovanému nároku.

22. Odvolací súd konštatuje, že v prípade spotrebiteľských vzťahov pri skúmaní platnosti či neplatnosti
postúpeniapohľadávkyjenutnéokremvšeobecnýchustanovení§524až§530OZzohľadniťajosobitnú
právnu úpravu vzťahujúcu sa na spotrebiteľské zmluvy. Rozhodnutie NS SR publikované ako R 60/2018

určilo, že zákon o bankách je kľúčovým právnym predpisom upravujúcim činnosť bánk, ktorého § 92 ods.
8 zároveň upravuje, za akých okolností môže banka postúpiť pohľadávku z úveru na inú banku a tiež
aj na tretiu osobu, a to aj na osobu bez bankovej licencie a bez súhlasu dlžníka. Pre platné postúpenie
pohľadávky v zmysle § 92 ods. 8 citovaného zákona musí banka a/ písomne vyzvať svojho klienta, aby
dlh zaplatil a b/ ak je napriek písomnej výzve klient v omeškaní viac ako 90 kalendárnych dní čo i len s

časťou dlhu, môže uplynutím uvedených 90 dní pohľadávku postúpiť. Postúpenie pohľadávky banky v
rozpore s uvedenými zákonnými podmienkami je absolútne neplatným právnym úkonom v zmysle § 39
OZ (viď napr. rozhodnutia NS SR sp. zn. 7Cdo/26/2017, 4Cdo/83/2021, 5Cdo/36/2020, 4Cdo/162/2020).

23. V čase postúpenia žalovanej pohľadávky zmluvou o postúpení zo dňa 08. 10. 2020 trvalo omeškanie

sjejúhradounepochybneviacnežzákonompožadovaných90dní.Zust.§92ods.8zákonaobankáchv
zneníúčinnomvčasepostúpeniažalovanejpohľadávkyvyplývapotrebatoho,abybankarealizovalavoči
klientovi (dlžníkovi) písomnú výzvu na úhradu dlžného záväzku. Ustanovenie presne neurčuje časový
okamih, kedy má banka takúto výzvu urobiť a neurčuje ani žiadne jej obsahové náležitosti a ak teda
banka zrealizuje voči klientovi v omeškaní písomnú výzvu smerujúcu k úhrade dlžného záväzku a k

jeho splneniu nedôjde ani po uplynutí 90 dní, banka je oprávnená pohľadávku postúpiť. V prejednávanej
veci banka v súlade s uvedeným postupovala, lebo zákon neurčuje, že výzvou v zmysle ust. § 92
ods. 8 zákona o bankách musí byť osobitná, či určitá špecifická výzva konkrétneho obsahu a preto za
výzvu zodpovedajúcu uvedenému ustanoveniu možno v tomto prípade považovať tak výzvu zo dňa 10.11. 2017, ako aj samotné zosplatnenie úveru zo dňa 20. 12. 2017, odkedy bola žalovaná naďalej v
omeškaní s úhradou svojho peňažného záväzku až do jeho postúpenia žalobcovi zmluvou o postúpení
a teda medzi omeškaním a postúpením 90 dní prešlo. Podmienky postúpenia podľa § 92 ods. 8 zákona

o bankách boli v prejednávanej veci splnené. Nebol postúpený „živý“ úver, ako to namietala žalovaná.

24. Odvolací súd v týchto súvislostiach zdôrazňuje, že ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách neupravuje
vo vzťahu k výzve žiadne osobitné náležitosti a ani nevylučuje, aby takáto výzva bola obsahom iného
právneho úkonu veriteľa. Odvolaciemu súdu sú známe rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn.

2Cdo/266/2020 zo dňa 31. 03. 2022 a naň sa odvolávajúce neskoršie rozhodnutie Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 4Cdo/75/2020 zo dňa 27. 10. 2022, ktoré sa týkajú otázky, či vyhlásenie okamžitej splatnosti
pohľadávky možno považovať za výzvu podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách, vo vzťahu k čomu
najvyšší súd síce uviedol, že „Obsah ustanovenia § 92 ods. 8 veta prvá zákona o bankách predpokladá
výlučnú a samostatnú písomnú výzvu banky, že je jej klient v omeškaní so splnením čo len časti svojho
záväzku. Skrz spotrebiteľského charakteru dojednanej zmluvy o úvere nemožno prisvedčiť oznámeniu

o mimoriadnej splatnosti úveru aj charakter výzvy v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách“, ale tieto
právne závery je potrebné chápať v celom kontexte uvedených rozhodnutí takým spôsobom, že ak
písomné oznámenie o mimoriadnej splatnosti úveru neobsahuje (aj) výzvu na úhradu pohľadávky (t. j.
upozornenie na omeškanie s úhradou úverovej pohľadávky), nemožno takéto oznámenie o mimoriadnej
splatnosti úveru považovať (súčasne) za výzvu zodpovedajúcu požiadavke určenej ust. § 92 ods. 8

zákona o bankách a teda na dodržanie tohto ustanovenia sa predpokladá samostatná a osobitná výzva
banky (rozumej – popri oznámení o mimoriadnej splatnosti úveru), že klient je v omeškaní so splnením
čo len časti svojho záväzku. Takýto výklad zodpovedá neskôr prijatému rozhodnutiu Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 9Cdo/165/2022 zo dňa 27. 09. 2023, v ktorom sa uvádza, že „Ak banka klienta/dlžníka
písomne vyzve na úhradu presne špecifikovanej konkrétnej sumy pohľadávky, možno takúto písomnosť

považovať za výzvu pred postúpením, od ktorej doručenia musí uplynúť aspoň 90 dní a následne
možno pohľadávku postúpiť, pretože dlžník bol upozornený na omeškanie s úhradou jeho peňažného
záväzku. Z výzvy na zaplatenie nemusí výslovne vyplývať, že ak dlžník sumu neuhradí, veriteľ pristúpi k
postúpeniu pohľadávky, musí z nej však byť bez akýchkoľvek pochybností zrejmá konkrétna špecifikácia
pohľadávky, ktorú má dlžník uhradiť. Dovolací súd v tejto súvislosti poukazuje, že uvedenú otázku

okrajovo riešilo aj rozhodnutie sp. zn. 7Cdo/191/2021, z ktorého vyplýva, že za výzvu na plnenie pred
postúpenímpodľa§92ods.8zákonaobankáchmožnopovažovaťajoznámenieovyhlásenípredčasnej
splatnosti, ak jeho obsahom je výzva dlžníkovi na zaplatenie pohľadávky.“ s tým, že súčasne podľa
najvyššiehosúdu„niejemožnépovažovaťzasprávnyprávnynázorodvolaciehosúdu,ževovýzvepodľa
§ 92 ods. 8 zákona o bankách musí banka klienta informovať o možnosti postúpiť pohľadávku na tretiu

osobu. Výzvou v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách môže byť aj oznámenie o vyhlásení mimoriadnej
splatnosti úveru za predpokladu, že dlžník mal objektívnu možnosť oboznámiť sa s obsahom takéhoto
adresovaného jednostranného právneho úkonu (§ 45 ods. 1 OZ).“ Okrem toho poukazuje odvolací súd
aj na rozhodnutie NS SR sp. zn. 1Cdo/154/2022 zo dňa 27. 02. 2024, podľa ktorého „V tu posudzovanej
veci dovolací súd nevidí dôvod odchýliť sa od záverov uznesenia z 27. septembra 2023 sp. zn.

9Cdo/165/2022prezentovanýchvyššie(vbode18tohtoodôvodnenia).Nadoplneniejemožnéuviesť,že
ak by zákonodarca chcel uložiť banke povinnosť vo výzve podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách upozorniť
na možnosť postúpenia pohľadávky, bol by to v citovanom ustanovení výslovne uviedol podobne ako je
v ustanovení § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka výslovne formulovaná požiadavka, aby veriteľ pred
predčasným zosplatnením pohľadávky upozornil spotrebiteľa na uplatnenie tohto práva. Ustanovenie §

92 ods. 8 zákona o bankách takéto upozornenie nevyžaduje. Potrebe chrániť spotrebiteľa ako slabšiu
stranu zmluvného vzťahu zodpovedá aj taká výzva na zaplatenie pohľadávky, v ktorej nie je uvedené
upozornenie na možnosť jej postúpenia. Aj z takejto výzvy (ak mu bola riadne doručená) sa spotrebiteľ
má možnosť dozvedieť o tom, že veriteľ voči nemu eviduje nezaplatenú splatnú pohľadávku, čo mu dáva
možnosť na túto situáciu primerane reagovať. Zákon v žiadnom ustanovení nevylučuje spojenie dvoch

právnych úkonov do jednej listiny, preto nemožno neakceptovať riadne doručenú výzvu na zaplatenie
dlhu len preto, že táto výzva bola spojená s vyhlásením predčasnej splatnosti pohľadávky.. Vzhľadom
na vyššie uvedené dovolací súd dospel k záveru, že nie je možné považovať za správny právny názor
odvolacieho súdu, že vo výzve podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách musí banka klienta upozorniť na
možnosť postúpiť pohľadávku na tretí subjekt a že výzvu, ktorá je spojená s vyhlásením predčasnej

splatnosti pohľadávky, nemožno považovať za výzvu podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách.“

25. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu nebol daný ani z hľadiska žalovanou namietaného
porušenia § 7 ods. 1 v spojení s § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom kudňu uzavretia úverovej zmluvy 16. 09. 2014. Z dokazovania vyplynulo, že banka pri skúmaní schopnosti
žalovanej vrátiť poskytnutý úver postupovala s vynaložením odbornej starostlivosti, keď skúmala aj
v bankovom registri (č. l. 98 a nasl.) aj vyhodnotením úverovej žiadosti žalovanej parametre majúce

význam z hľadiska poskytnutia úveru.

26. V zmysle ust. § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení
účinnom ku dňu 16. 09. 2014 bolo povinnosťou veriteľa pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom
úvere posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom

ustanovenie ukladalo veriteľovi brať do úvahy v rámci tohto posúdenia najmä dobu, na ktorú sa
poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel
spotrebiteľského úveru. V nadväznosti na to potom ust. § 11 ods. 2 cit. zákona v znení účinnom ku
dňu 16. 09. 2014 určovalo, že ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1, nie je
oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru a v prípade hrubého
porušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov s tým, že za hrubé

porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez
akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez nahliadnutia do
príslušnej databázy údajov o spotrebiteľoch na účely posudzovania ich schopnosti splácania úverov.

27. Odvolací súd i na tomto mieste zdôrazňuje, že výklad právnych predpisov a ich inštitútov nemôže

byť založený len na texte zákona, a to ani v prípade, keď sa text môže javiť ako jednoznačný a určitý,
ale k výkladu treba pristupovať podľa zmyslu a účelu zákona (pozri napr. rozhodnutie Ústavného súdu
SR sp. zn. IV. ÚS 71/2013). Riadiac sa touto zásadou odvolací súd konštatuje, že zmysel ust. § 7
ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch treba vnímať v dvoch rovinách. Prvou je zabezpečenie
záujmu veriteľa poskytnúť úver spotrebiteľovi, u ktorého sú predpoklady, že ho bude schopný splatiť,

teda správať sa obozretne z hľadiska návratnosti úveru a druhou je zabezpečenie ochrany samotného
dlžníka (spotrebiteľa) pred nezodpovedným požičiavaním, resp. zadlžovaním sa. Oba ciele majú byť
dosiahnuté tým, že veriteľ ako poskytovateľ úveru musí kvalifikovane posúdiť okolnosti na strane
spotrebiteľa, či tento vzhľadom na príjmové, finančné, sociálne a osobné pomery bude schopný
za dojednaných podmienok úver vrátiť. Úroveň posúdenia bonity spotrebiteľa musí zodpovedať tzv.

odbornej starostlivosti veriteľa (ako objektívnemu kritériu) predpokladajúcej jeho patričné skúsenosti
a informovanosť, na základe ktorých potom urobí rozhodnutie o (ne)poskytnutí úveru (príkladmo zákon
v tom čase uvádzal, že veriteľ má zohľadniť v tomto procese dobu, výšku, účel úveru a príjem
spotrebiteľa). Za tým účelom § 7 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu 16.
09. 2014 ukladal spotrebiteľovi povinnosť poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé

údaje potrebné na posúdenie schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom splnenie si
tejto povinnosti spotrebiteľom sa nijak nedotýkalo práva veriteľa využiť v procese posúdenia bonity
spotrebiteľa informácie z príslušných databáz.

28. Odvolací súd potom vychádzajúc z vyššie uvedeného výkladu ust. § 7 ods. 1 zákona

o spotrebiteľských úveroch berúc do úvahy skutkové okolnosti prípadu konštatuje, že nie je možné
dospieť k záveru, že banka ako právny predchodca žalobcu nevynaložila odbornú starostlivosť
v súvislosti s posúdením schopnosti žalovanej splatiť predmetný úver. Nešlo o prípad, kedy by banka
nekonala s odbornou starostlivosťou, či dokonca o prípad hrubého porušenia takejto povinnosti, lebo
z konania nijak nevyplynulo, že by banka poskytujúca predmetný úver prehliadla určitú skutočnosť,

ktorá by mala mať vplyv na posúdenie schopnosti žalovanej splácať poskytnutý úver. Ani žalovaná
netvrdila, že banka si jej pomery riadne nepreverila nahliadnutím do príslušných databáz, z ktorých by
bolo možné zistiť skutočnosť, ktorá by ju diskvalifikovala na poskytnutie predmetného úveru, bránila sa
(len) tvrdením, že banka jej bonitu dostatočne neposúdila. Odvolací súd ale zdôrazňuje, že ust. § 7 ods.
1 v spojení s § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch nemá slúžiť na zbavovanie sa zodpovednosti

dlžníkov spod svojich úverových povinností, ale na sankcionovanie veriteľov poskytujúcich úvery
spotrebiteľom, ktorí na to z rôznych dôvodov nemajú predpoklady (napr. nízky príjem, prílišná úverová
zaťaženosť atď.). A o takú situáciu v prejednávanej veci nešlo. Nepriamym dôkazom toho, že banka
svojepovinnostinezanedbalajeiskutočnosť,žeposkytnutýúveržalovanádvaapolrokariadnesplácala
(až následne začala mať so splátkami problémy) a hoci pôvodne žiadala o úver vo výške 5.080,- Eur

so splatnosťou 112 mesiacov, jej bonita z hľadiska posúdenia banky ju kvalifikovala pri tom istom trvaní
splátok len na poskytnutie úveru vo výške 4.900,- Eur. Účel ust. § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských
úveroch bol v danom prípade zachovaný a preto odvolací súd nemohol dať za pravdu žalovanej, že
žalobca z tohto dôvodu nemá aktívnu vecnú legitimáciu v spore v nadväznosti na ust. § 11 ods. 2 zákonao spotrebiteľských úveroch, t. j. že nebolo možné pohľadávku voči nej postúpiť podľa § 524 a nasl. OZ,
resp. že išlo o hrubé porušenie povinnosti banky podľa § 7 ods. 1 cit. zákona a preto je úver bezúročný
a bez poplatkov.

29. Bezúročnosť a bezpoplatkovosť predmetného úveru nezaložili ani námietky žalovanej týkajúce
sa absencie adresy predávajúceho v uzavretej úverovej zmluve, či tvrdená nesprávnosť RPMN
zmluvy. Odvolací súd uvádza, že pokiaľ ide o náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere týkajúcu
sa uvedenia adresy predávajúceho na účely uplatnenia reklamácie, resp. sťažnosti (§ 9 ods. 2

písm. c) zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom k 16. 09. 2014), táto náležitosť sa primárne
vzťahuje na zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorých predmetom je financovanie kúpy určitého tovaru
od predávajúceho prostredníctvom veriteľom poskytovaného úveru, kedy veriteľom môže byť osoba
odlišná od predávajúceho. V takom prípade je opodstatnené, aby spotrebiteľ zo zmluvy vedel, kde má
reklamovať daný výrobok, resp. podať sťažnosť. O taký prípad tu ale nešlo, lebo úver bol žalovanej
poskytnutý na splatenie iného úveru a navyše zo záhlavia predmetnej úverovej zmluvy je zrejmé, že

úver bol poskytovaný v rámci expozitúry banky vo Fiľakove, ktorej adresa je tam riadne označená. Preto
žalovaná ako spotrebiteľka bola dostatočne informovaná kde môže uplatniť svoje prípadné nároky vo
vzťahu k banke. Vo vzťahu k RPMN zmluvy (§ 9 ods. 2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z. z. v znení
účinnom k 16. 09. 2014) odvolací súd uvádza, že táto bola v zmluve určená na hodnotu 19,66 %, podľa
žalovanej ale správnou hodnotou je 19,46 %. V prvom rade odvolací súd uvádza, že prepočet žalovanej

(ako sama uviedla) vychádza len z „internetovej kalkulačky“, ktorá nezohľadňuje presný dátum čerpania
úveru a teda ňou prezentovaná malá odchýlka na úrovni 0,20 % je tým vysvetliteľná. Z ust. § 11 ods.
1 písm. d) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu 16. 09. 2014
je ale hlavne zrejmé, že bezúročnosť a bezpoplatkovosť spotrebiteľského úveru je viazaná nielen na
nesprávne uvedenie výšky RPMN v zmluve o spotrebiteľskom úvere, ale aj na to, že táto nesprávnosť

je v neprospech spotrebiteľa, t. j. zákon takýmto spôsobom nepostihuje každú nesprávnosť ohľadne
hodnoty RPMN v zmluve, ale sankcionuje iba prípady, kedy je RPMN v zmluve uvedená na nižšej
úrovni než to zodpovedá skutočnosti. Vtedy má totiž spotrebiteľ nesprávnu predstavu, že si berie úver
výhodnejší než v skutočnosti tento je. V súdenom prípade bola ale situácia opačná, RPMN v zmluve
je uvedená vo vyššej hodnote (19,66 %) než aká je podľa žalovanej v skutočnosti (19,46 %) a to

znamená, že banka v pozícii veriteľa neprezentovala žalovanej poskytovaný úver ako výhodnejší než
v skutočnosti bol. Vôbec preto neprichádzalo do úvahy použitie sankcie určenej § 11 ods. 1 písm. d)
zákona o spotrebiteľských úveroch. Odvolací súd len poznamenáva, že obdobne to platí aj ohľadne
namietanej nesprávnosti výšky celkovej čiastky, ktorú bolo potrebné vrátiť a ktorá bola v úverovej zmluve
uvedená na úrovni 10.054,88 Eur, lebo táto suma nebola nižšia než suma 9.984,53 Eur, ktorá vychádza

pri spočítaní všetkých splátok (a treba zdôrazniť, že mesačných splátok v sume 89,96 Eur stanovených
pri dojednanej zvýhodnenej úrokovej sadzbe 15,90 % ročne, ktorej podmienky poskytnutia žalovaná
nedodržala), t. j. nebol to údaj v neprospech žalovanej, ktorý by ju uvádzal do zásadného omylu v otázke
výhodnosti poskytnutého úveru.

30. Odvolací súd v nadväznosti na uvedené dospel k opodstatnenosti žalobou uplatneného nároku.
Uzavretá zmluva o úvere má všetky potrebné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere určené ust.
§ 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu 16. 09.
2014. Žalovaná si nesplnila svoju zmluvnú povinnosť vrátiť bankou poskytnuté úverové prostriedky
a zaplatiť s tým spojené úroky, ako jej táto povinnosť vyplýva z uzavretej úverovej zmluvy zo dňa

16. 09. 2014 majúcej svoj právny základ v ust. § 497 a nasl. Obchodného zákonníka (keďže zmluva
o úvere má absolútny obchodnoprávny charakter podľa § 497 v spojení s § 261 ods. 6 písm. d)
Obchodného zákonníka) v spojení s ust. § 1 ods. 2 a § 2 písm. a), b) a d) zákona č. 129/2010 Z. z.
o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu 16. 09. 2014. Výšku svojho úverového dlhu žalovaná
nijak nespochybnila, žiadne námietky v tomto smere nemala a preto odvolací súd vychádzal z vyčíslenia

dlžnej sumy ako ju predložil žalobca zohľadniac pritom tri platby žalovanej po 30,- Eur realizované
v dňoch 29. 10. 2020, 23. 11. 2020 a 30. 12. 2020. To znamená, že celkový dlh žalovanej po uvedených
úhradách aktuálne predstavuje sumu 4.074,25 Eur (z ktorej sumy dlh na úverovej istine predstavoval
pôvodne sumu 2.080,90 Eur a zvyšok predstavujú dlžné úroky, resp. úroky z omeškania). Odvolací súd
preto zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie spôsobom uvedeným vo výrokovej časti tohto rozsudku.

O úrokoch z omeškania z dlžnej istiny rozhodol (pri zohľadnení spomínaných troch platieb žalovanej)
vzhľadom na už uvedený spotrebiteľský charakter záväzku (§ 52 a nasl. OZ) podľa ust. § 517 ods. 2 OZ a
§3nariadeniavládyč.87/1995Z.z.vzneníúčinnomod01.02.2013.Podľatohtozneniajevýškaúrokov
z omeškania o 5 % vyššia ako je základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvémudňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Žalovaná sa so zaplatením istiny dostala do omeškania
najneskôr 13. januára 2018 (kedy jej uplynula 10-dňová lehota na plnenie poskytnutá v predčasnom
zosplatneníúveruzodňa20.12.2017,ktoréprevzaladňa02.01.2018)avtedyvýškazákladnejúrokovej

sadzby ECB predstavovala hodnotu 0,00 % ročne. To znamená, že žalobca si správne uplatnil úroky
z omeškania na úrovni 5 % ročne, ktoré mu odvolací súd priznal vo väzbe na dátumy zaplatenia troch
úhrad žalovanej po 30,- Eur.

31. Keďže odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie, musel podľa ust. § 396 ods. 1 a 2 CSP

rozhodnúť o trovách celého konania (prvoinštančného aj odvolacieho konania). Žalovaná procesne
zavinila, že na podklade čiastočného späťvzatia žaloby bolo konanie v časti o zaplatenie sumy 30,- Eur
zastavené, pretože túto čiastočnú úhradu žalovaná realizovala dňa 30. 12. 2020, t. j. po podaní žaloby.
V tejto časti mal teda právo na náhradu trov konania žalobca podľa § 256 ods. 1 CSP. Ohľadne zvyšku
žalovaného nároku bol žalobca v konaní plne úspešný a preto aj v tejto časti má podľa § 255 ods. 1
CSP právo na náhradu trov konania. Z týchto dôvodov odvolací súd žalobcovi priznal nárok na náhradu

trov prvoinštančného aj odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne
podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí
samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.

32. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,

pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa

toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou

a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za neho koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

Ak má dovolanie vady podľa § 429 a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád
neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.