Rozsudok ,
Potvrdené, Zmenené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 14. február 2024

Súd: Okresný súd Lučenec
Spisová značka: 11C/65/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6623203385
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 02. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Červenková
ECLI: ECLI:SK:OSLC:2024:6623203385.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Lučenec, sudkyňou JUDr. Katarínou Červenkovou, v spore žalobcu: A. B., nar.
XX.XX.XXXX, bytom C. XXX/XX, XXX XX A., zastúpeného Mgr. Ivanom Bugrim, advokátom so sídlom
vo Zvolene, Námestie SNP č. 23, proti žalovanému: Slovenská republika, za ktorého pred súdom koná
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, IČO: 00 151 866, so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 2, o
zaplatenie 5.661,83 € s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 5.558,34 €, do 15 dní od
právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Žalovaný je p o v i n n ý nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 %, do 15 dní od
právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1.Žaloboudoručenoutunajšiemusúdudňa04.09.2023sažalobcadomáhalprotižalovanémuzaplatenia
sumy 5.558,34 € a náhrady trov konania z titulu nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala vzniknúť v

dôsledku výkonu služby hasiča v rozsahu priemerného týždenného služobného času presahujúceho
limit stanovený v článku 6 písm. b) smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/88/ES zo dňa
04.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej len „smernica 2003/88/ES“) v
spornom období od 01. augusta 2020 do 30. júna 2023, a to z dôvodu nesprávnej transpozície smernice
2003/88/ES do vnútroštátneho poriadku Slovenskej republiky. Ide teda o o prípad uplatnenia nároku
na náhradu škody, ktorá vznikla žalobcovi ako jednotlivcovi porušením úniového práva žalovaným –

Slovenskou republikou, ako členským štátom Európskej únie.
Žalobu žalobca skutkovo odôvodnil tým, že od 31.10.2013 je príslušníkom Hasičského a záchranného
zboru, pričom štátnu službu vykonáva v služobnom pomere podľa zákona č. 315/2001
Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 315/2001 Z.
z.“) aktuálne v hodnosti práporčík, vo funkcii hasič záchranár, na hasičskej stanici v Poltári.
V žalovanom období od augusta 2020 do júna 2023 odpracoval spolu 1966,05 hodín služobnej
pohotovosti (určenej a nariadenej služobnej pohotovosti), ktoré neboli započítané do fondu pracovného

(služobného) času a jeho priemerný týždenný pracovný čas v tomto období predstavoval 51,79 hodín
týždenne. V období od augusta 2020 do júna 2023 pracoval na zmeny rozvrhnuté na 17 hodín výkonu
služby a 7 hodín určenej služobnej pohotovosti (od 01.01.2022 na zmeny rozvrhnuté na 16 hodín výkonu
služby a 8 hodín určenej služobnej pohotovosti), počas ktorej bol stále fyzicky prítomný na hasičskej
stanici a pripravený na prípadný výjazd.
Žalobca podrobne argumentoval, že smernica 2003/88/ES bola nesprávne prebratá do zákona č.

315/2001 Z. z., v dôsledku čoho sa služobná pohotovosť hasičov nezapočítava do ich služobného
času. Za nesprávne prebratie smernice podľa neho zodpovedá žalovaný, v dôsledku čoho mu vznikla
škoda v podobe nemajetkovej ujmy, pretože boli splnené predpoklady zodpovednosti žalovaného zaškodu stanovené judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie, ktorými sú: (1) porušená norma práva únie
priznáva právo fyzickým osobám alebo právnickým osobám alebo zakladá povinnosti pre členský štát,
(2) porušenie práva únie je dostatočne závažné a (3) medzi porušením práva únie členským štátom a

vznikom škody jednotlivca existuje príčinná súvislosť s tým, že o výške náhrady škody vždy rozhoduje
vnútroštátny súd. Z dôvodu absencie právnej úpravy ohľadne nároku na náhradu škody za porušenie
práva únie je potrebné analogicky aplikovať ustanovenia § 11 až § 13 Občianskeho zákonníka, ktoré
umožňujú náhradu ujmy v peniazoch za porušenie práva na ochranu zdravia, ako aj za zásah do
súkromia a rodinného života.

Výšku nemajetkovej ujmy žalobca vyčíslil analogicky podľa § 122 ods. 1 a 2 písm. a) zákona č. 315/2001
Z. z. ako rozdiel medzi peňažnou náhradou uvedenou v § 122 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. (15
% alebo 30 % peňažnej náhrady z hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného
kalendárneho roku) a peňažnou náhradou podľa § 122 ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z. (50 %
hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku) v súčine s počtom
odpracovaných hodín určenej služobnej pohotovosti podľa § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. za

príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roka a sumy zodpovedajúcej 35 % peňažnej
náhrady z hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roka (50 %
mínus 15 %) a v prípade určenej služobnej pohotovosti odpracovanej v čase pracovného pokoja ako
súčin odpracovaných hodín v čase pracovného pokoja a sumy zodpovedajúcej 20 % peňažnej náhrady
z hodinovej sadzby za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roka (50 % mínus 30 %).

Vyššie uvedený spôsob výpočtu nemajetkovej ujmy vychádzajúci z ustanovenia § 122 ods. 2 písm.
a) zákona č. 351/2001 Z. z., ktorý upravuje odmenu za nariadenú služobnú pohotovosť vykonávanú
v mieste štátnej služby považoval žalobca z hľadiska analógie za najbližšie k uplatnenému nároku,
pretože hodiny služobnej pohotovosti nezapočítané do služobného času možno analogicky posúdiť ako
odpracované mimo rozvrhnutia služobného času. Nemajetkovú ujmu za príslušný kalendárny mesiac

tak žalobca určil ako súčin odpracovaných hodín určenej služobnej pohotovosti v daný kalendárny
mesiac a 35 % alebo 20 % z príslušnej časti služobného platu za každú odpracovanú hodinu služobnej
pohotovosti v závislosti od toho, či hodiny služobnej pohotovosti boli odpracované počas bežného
služobného dňa (50 % mínus 15 %, čo predstavuje 35 %) alebo v deň služobného pokoja (50
% mínus 30 % , čo predstavuje 20 %).

Matematicky tabuľkovou formou žalobca nemajetkovú ujmu konkrétne vyčíslil za obdobie od augusta
2020 do decembra 2020 v sume 748,88 Eur, za obdobie od januára 2021 do decembra 2021 v sume
1.751,77 Eur, za obdobie od januára 2022 do decembra 2022 v sume 2.004,73 Eur a za obdobie
od januára 2023 do júna 2023 v sume 1.052,95 Eur. Na základe uvedeného výpočtu sa domáhal
nemajetkovej ujmy v peniazoch v celkovej sume 5.558,34 Eur.

2. Žalovaný sa k podanej žalobe vyjadril písomným podaním zo dňa 16.10.2023, v ktorom vyjadril svoj
nesúhlas s podanou žalobou žalobcu a mal za to, že žalobca si nesprávne vykladá pôsobnosť smernice
2003/88ES a táto smernica sa nevzťahuje na príslušníkov Hasičského a záchranného zboru, preto jej
ustanovenia nemohli byť žalovaným porušené tak, ako tvrdí žalobca, a teda mu nemohla ani vzniknúť

žiadna škoda. Činnosť hasičov je možné podľa žalovaného subsumovať pod pojem osobitných činností
služieb civilnej ochrany. Je toho názoru, že smernica 2003/88/ES bola do právneho poriadku prebratá
správne a žalobca neosvedčil vznik nároku na náhradu škody, ani nepreukázal zásah do súkromného
a rodinného života, pričom vzhľadom na výpočet nemajetkovej ujmy ide v podstate o mzdový nárok.
Žalovaný tiež namietal, že nie je pasívne vecne legitimovaný v tomto konaní a správne mal žalobca

žalovať svojho zamestnávateľa, nie štát a zároveň vzniesol námietku miestnej nepríslušnosti súdu
a navrhol postúpenie sporu na Okresný súd Bratislava I. podľa sídla ústredného orgánu štátnej
správy zodpovedného za transpozíciu a aplikáciu smernice 2003/88/ES (Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky).
V rámci svojej procesnej obrany žalovaný poukázal na kolektívne zmluvy a výhody z nich pre hasičov

plynúce, tiež na to, že žalobca vedel o podmienkach výkonu služby, bol s nimi riadne oboznámený
a nenamietal ich, ani spôsob výpočtu priemerného týždenného pracovného času. Upozornil súd na
skutočnosť, že pokiaľ nie je žalobca odvolaný na zásah, môže aj počas pohotovosti odpočívať, na čo má
vytvorené podmienky a aj napriek neaktívne strávenej služobnej pohotovosti mu zamestnávateľ vypláca
dohodnutú odmenu. Podľa žalovaného žalobca nepreukázal výšku uplatneného nároku, vznik závažnej

ujmy a uplatnená náhrada nemajetkovej ujmy nie je podľa neho primeraná. Zároveň vzniesol námietku
premlčania, keď mal za to, že žalobca si svoj nárok uplatnil po uplynutí všeobecnej trojročnej premlčacej
lehote.
Na základe uvedeného žalovaný navrhol, aby súd žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol.3. Žalobca v replike zo dňa 10.11.2023 zotrval na podanej žalobe a jej zdôvodnení a s argumentáciou
žalovaného nesúhlasil.

Vo vzťahu k pôsobnosti smernice uviedol, že smernica 2003/88/ES sa v plnom rozsahu vzťahuje aj
na hasičov, čo vyplýva z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, na ktorú poukázal, a teda práca
hasiča nie je vyňatá z pôsobenia smernice 2003/88/ES, ako to nesprávne prezentoval žalovaný. Mal
za to, že žalovaný je v spore pasívne vecne legitimovaný ako subjekt zodpovedný za správne prebratie
smernice do právneho poriadku, čo tiež vyplýva z ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie

a zotrval aj na svojom názore o tom, že smernica 2003/88/ES nebola prebratá správne a výpočet
priemernéhotýždennéhoslužobnéhočasuhasiča nezodpovedárealite,pretoženevychádzazpresného
výkonu služby konkrétneho hasiča, ani z dôkazov o počte hodín služobnej pohotovosti priložených
k žalobe. Z tohto dôvodu má za to, že boli v jeho prípade splnené predpoklady zodpovednosti
žalovaného za škodu spôsobenú porušením práva únie a ním uplatnená nemajetková ujma je primeraná
a odôvodnená. Zdôraznil, že podstatou jeho žaloby nie je to, či je za výkon služobnej pohotovosti

odmeňovaný neprimerane nízkou odmenou, ale sa domáha náhrady škody za sústavné porušovanie
jeho osobnostných práv vymedzených v žalobe, vzniknutej porušením článku 2ods.1 a článku 6 písm.b)
smernice 2003/88/ES, teda prekračovaním maximálneho týždenného pracovného času v dôsledku
nezapočítavania odpracovaných hodín služobnej pohotovosti do pracovného času.
Považuje tiež za irelevantné, či pracovná pohotovosť zahŕňa aj určité neaktívne obdobia, pretože

rozhodujúcim faktorom pre posúdenie, či sú naplnené charakteristické znaky pojmu „pracovný čas“
je v zmysle smernice 93/104 skutočnosť, že je povinný byť fyzicky prítomný na mieste určenom
zamestnávateľom a byť mu k dispozícii.
Námietku žalovaného týkajúcu sa miestnej nepríslušnosti tunajšieho súdu považoval rovnako za
nedôvodnú, pretože ku skutočnosti, ktorá zakladá právo na náhradu škody (t.j. porušenie práva na

48 hodinový pracovný čas podľa smernice 2003/88/ES), došlo v územnom obvode Okresného súdu
Lučenec.
Na základe uvedeného navrhol, aby súd žalobe v plnom rozsahu vyhovel.

4. Žalovaný v duplike zo dňa 24.11.2023 zotrval na svojej právnej argumentácii o tom, žalobca

spôsobom výpočtu nemajetkovej ujmy žiada v podstate náhradu škody vo forme doplatku (mzdový
nárok) a nie nemajetkovú ujmu, teda neodvodzuje svoj nárok od porušenia smernice 2003/88/ES, ale
od nedostatočného ohodnotenia služobnej pohotovosti, má za to že nemajetková ujma mohla žalobcovi
vzniknúť až konkrétnym porušením smernice 2003/88/ES a len v rozsahu tohto porušenia, teda nie za
všetky hodiny služobnej pohotovosti, ale len za tie, ktoré prekračujú 48 hodinový týždenný pracovný

čas. Uplatnená nemajetková ujma je podľa žalovaného neprimeraná a žalobca nepreukázal konkrétny
zásahdosúkromnéhoarodinnéhoživota,resp.zásahdomedziľudskýchvzťahov,čizdravotnéhostavuv
príčinnej súvislosti s výkonom povolania v miere, ktorá by odôvodňovala výšku uplatnenej nemajetkovej
ujmy.
Žalovaný zotrval aj na vznesenej námietke premlčania a žiadal aby súd, v prípade že sa nestotožní

s jeho námietkami, žalobu zamietol.

5. Súd prejednal spor na pojednávaní dňa 14.02.2024 v prítomnosti žalobcu, jeho právneho zástupcu
a povereného zástupcu žalovaného, ktorí boli na pojednávanie riadne a včas predvolaní. Žalobca
prostredníctvom svojho právneho zástupcu zotrval na podanej žalobe v celom jej rozsahu a odkázal na

svoju rozsiahlu právnu argumentáciu uvedenú v žalobe a replike, ktoré boli doručené súdu. Žalovaný
žiadal z dôvodov, ktoré podrobne uviedol vo svojom vyjadrení sa k žalobe a duplike zamietnuť.
Žalobca, ktorého súd vypočul na pojednávaní ako stranu sporu, vo svojej výpovedi v podstate potvrdil
skutkové dôvody žaloby. Uviedol, že ak 24-ku odslúži, má mať 2 dni voľno, ale skutočnosť je iná.
Minimálne 24hodín je v plnom nasadení, nie je čas na nejaké oddychovanie alebo niečo také. Začalo sa

toodzrkadľovaťajnajehoosobnomživote,jeužtroškuvyčerpanýčasom,takžedomajeunavený,zbiera
sily. Dokáže si ešte oddýchnuť, ak sú deti v škole, v škôlke, manželka v práci, no akonáhle príde víkend,
tak sa to už komplikuje. Na vlastné koníčky už nemá čas, venuje sa rodine. Pokiaľ začína pracovný
týždeň v pondelok, tak pracuje celých 24hodín. Potom v utorok a stredu má voľno, štvrtok zase má
službu, celých 24 hodín. Piatok, sobotu má voľno a v nedeľu slúži 24 hodín, a to je len minimum, pokiaľ

nie sú nejaké výcviky a kurzy. Pokiaľ je výcvik, tieto výcviky má pred službou. Výcviky sa väčšinou dávajú
na ďalší deň od rána. Výcviky prebiehajú častokrát aj mimo mesta, napr. teraz mali v Žiline, cestovali už
ráno o štvrtej zo stanice. Tam prebiehal výcvik a vracali sa späť domov v poobedných hodinách. Za tie
hodiny výcviku si potom môže vyčerpať voľno, ale len ak je to možné. Na stanici slúžia 6ti a minimálnystav je 4 tzn., že dvaja si môžu vyčerpať toto voľno, pokiaľ by dvaja kolegovia mali dovolenku, nemôže
si ho čerpať, ani ak potrebuje.
Žalobca ďalej uviedol, že jeho pracovná vyťaženosť sa prejavuje aj vo vzťahu k najbližším príbuzným,

k deťom. Pokiaľ sa deťom nikto nevenuje, zanechá to na nich následky. Pokiaľ je mimo a nie je doma, tak
je to v rodine citeľné. Dcéra chodí do školy, syn do škôlky. Starostlivosť o deti zabezpečuje manželka.
Ráno s nimi ide do školy, do škôlky a poobede ich vyzdvihne. Pracovná vyťaženosť sa prejavuje aj
na jeho manželskom živote. Keď má voľno, ona pracuje. Cez víkendy je síce manželka doma, ale cez
týždeň z toho voľna aj čo má, nie sú v podstate spolu. Bývajú v rodinnom dome, ktorý začali stavať v

r.2017, v r.2019 sa nasťahovali. Čas na stavbu si nejako musel nájsť, no bolo to veľmi náročné. Keď
začal stavať, syn mal rok, musel obmedzovať deti. Prvý rok ho videl, len keď ho išiel večer okúpať . A
aj v súčasnosti, keď už chodí do škôlky, je s ním len počas toho, keď ho odprevadí a zase s ním nie
je. Ak by mal čas, určite by ho trávil s rodinou a s deťmi. S ich koníčkami a záľubami. Nikdy nemal v
podstate žiadny konkrétny koníček, no napr. v zime rád lyžuje, pokiaľ sa mu dá a má voľno, prípadne
korčuľovanie, každý šport. K športu sa snaží viesť aj deti. Väčšinou chodí len manželka sama s deťmi.

Žalobca uviedol, že pracovná vyťaženosť sa prejavila aj na jeho zdravotnom stave. Cíti najmä únavu,
prvý deň po 24hod.službe sa cíti vyčerpaný, je potrebné dobiť energiu.
Pred vstupom do hasičského zboru nemal tušenie, ako tieto hodiny bude tráviť v práci, ako to prebieha.
Tieto rozvrhy hodín mu nik do detailu neuvádzal. Po oboznámení sa s týmto rozvrhom práce vyjadril
nesúhlas a rozprávali sa o tom s nadriadeným, ktorý to posunul aj vyššie, no nedošlo k žiadnej zmene.

Je ťažké počas nočnej pohotovosti oddychovať a sa uvoľniť, keďže je stále v napätí a čaká, že môže
prísť nejaký výjazd, kde je povinný byť do minúty pripravený a nastúpiť. Hasičská stanica nie je len jedna
budova, kde sú hasiči aj technika v jednej budove. Garáže sú v úplnej inej miestnosti, preto musí stihnúť
prejsť zhruba 150m aj do tých garáží, kde sa prezlečie a ide na výjazd, čo je do minúty obtiažne. Človek
je v tom domnení, že o chvíľu môže prísť ten výjazd a niekomu bude potrebné pomôcť a nasadiť život,

čiže je ťažké vtedy nejak relaxovať a oddychovať. Čas, ktorý strávi počas tejto služby sa nezapočítava do
odpracovaných hodín. V skutočnosti je v práci 24hodín, no vykázaných má len 16, a teda v skutočnosti
je 24. Čo sa teda odzrkadľuje na tom jeho osobnom živote, že sa nemôže venovať svojim koníčkom
alebo dostatočne rodine, kedy by čas využil práve tam. Túto robotu robí rád a rád pomáha aj napriek
tomu, že každý výjazd znamená, že je v ohrození a potrebuje pomoc, napriek tomu rád vykonáva túto

prácu. S týmito hodinami koľko ich trávi v práci je jediný problém. Manželka sa mu prispôsobuje ako sa
dá, čo je potom na úkor jej času. Deti mu to zatiaľ nevytýkali, no on sám cíti, že je s nimi menej ako by
chcel. Niekedy netreba slová, aby cítil, že to nie je dobre.

6. Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s obsahom žaloby, vyjadreniami sporových strán,

listinnými dôkazmi predloženými sporovými stranami a výsluchom žalobcu, na základe čoho zisti
nasledovný skutkový a právny stav:

7. Žalobca je od 31.10.2013 príslušníkom Hasičského a záchranného zboru, pričom štátnu službu
vykonáva v služobnom pomere podľa zákona č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení

neskorších predpisov, aktuálne v hodnosti práporčík, vo funkcii hasič záchranár, na hasičskej stanici v
Poltári.
V žalovanom období od augusta 2020 do júna 2023 odpracoval spolu 1.966,05 hodín služobnej
pohotovosti (určenej a nariadenej služobnej pohotovosti), ktoré neboli započítané do fondu pracovného
(služobného) času a jeho priemerný týždenný pracovný čas v tomto období predstavoval 51,79 hodín

týždenne.
V období od augusta 2020 do júna 2023 pracoval na zmeny rozvrhnuté na 17 hodín výkonu služby a 7
hodín určenej služobnej pohotovosti (od 01.01.2022 na zmeny rozvrhnuté na 16 hodín výkonu služby
a 8 hodín určenej služobnej pohotovosti), počas ktorej bol stále fyzicky prítomný na hasičskej stanici a
pripravenýnaprípadnývýjazd.Napracovnúzmenunadväzujeurčenáslužobnápohotovosť,tedavrámci

jednej zmeny je na pracovisku sústavne 24 hodín. Služobné pohotovosti sú určované na čas nočných
hodín. V mieste výkonu služobnej činnosti pracujú 3 zmeny, každá nastupuje do služby každý tretí deň,
čo znamená že behom týždňa má žalobca 2 služby, niekedy až 3, čo predstavuje 48 až 72 hodín. Po
24 hodinovej zmene má žalobca dva dni voľna. Aj počas neaktívnej časti pracovnej pohotovosti sa musí
zdržiavať na pracovisku, byť ustrojený na vykonanie zásahu a pripravený opustiť pracovisku do jednej

minúty od vyhlásenia pohotovosti. Ak je počas pohotovosti nariadený výkon služby, mení sa čas strávený
v pohotovostnej službe na prácu nadčas, ale neaktívna časť pracovnej pohotovosti sa žalobcovi, ani
iným príslušníkom Hasičského a záchranného zboru nezapočítava do fondu pracovného času.Žalobca vykonal prepočet hodín služobnej pohotovosti, ktoré mu neboli zarátané do fondu pracovného
času v žalobnom období (od 01.08.2020 do 30.06.2023), pričom vychádzal z informácií a podkladov
získaných od svojho zamestnávateľa (výplatné pásky, dochádzkový systém,) konkrétne v rozsahu

1.966,05 hodín. Pretože žalovaný nerozporoval doklady predložené žalobcom, v podstate ktoré sám
vyhotovil, (jeho služobný úrad) uvedené súd považoval za nesporné a vychádzal z takéhoto určenia.

8. Za obdobie august 2020 až december 2020 u žalobcu predstavuje:
-fond pracovného času 899 hodín;

-určená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 292,82 hodín;
-nariadená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 2 ZoHaZZ v rozsahu 0 hodín.

Spolu služobná pohotovosť určená podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ a nariadená podľa § 92 ods. 2 ZoHaZZ
spolu v rozsahu 292,82 hodín. Na uvedené časové obdobie roku 2020 pripadá v priemere 21,86
pracovných týždňov, čo potom v jeho prípade znamená, že za uvedený časový úsek roku 2020 dosiahol

jeho priemerný týždenný pracovný čas 54,52 hodín (1191,82 hodín : 21,86 týždňov).

V období august 2020 až december 2020 podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ odpracoval 278,82 hodín 15 %-
nej určenej služobnej pohotovosti, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 15 % z príslušnej časti
služobnéhoplatuzakaždúhodinu,a14hodín30%-nejurčenejslužobnejpohotovostivčasepracovného

pokoja, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 30 % z príslušnej časti služobného platu za každú
hodinu. Služobnú pohotovosť, ktorá mu by bola nariadená podľa § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ v tomto
období nevykonával.

9. Za obdobie január 2021 až december 2021 u žalobcu predstavuje:

-fond pracovného času 1984,40 hodín;
-určená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 637 hodín;
-nariadená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 2 ZoHaZZ v rozsahu 0,25 hodín.

Spolu služobná pohotovosť určená podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ a nariadená podľa § 92 ods. 2 ZoHaZZ

spolu v rozsahu 637,25 hodín. Na uvedené časové obdobie roku 2021 pripadá v priemere 52,14
pracovných týždňov, čo potom v jeho prípade znamená, že za uvedený časový úsek roku 2021 dosiahol
jeho priemerný týždenný pracovný čas 50,28 hodín (2621,65 hodín : 52,14 týždňov).

V období január 2021 až december 2021 podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ odpracoval 609 hodín 15 %-

nej určenej služobnej pohotovosti, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 15 % z príslušnej časti
služobnéhoplatuzakaždúhodinu,a28hodín30%-nejurčenejslužobnejpohotovostivčasepracovného
pokoja, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 30 % z príslušnej časti služobného platu za každú
hodinu. Služobnú pohotovosť, ktorá mu bola nariadená podľa § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ v tomto
období odpracoval v rozsahu 0,25 hodín.

10. Za obdobie január 2022 až december 2022 u žalobcu predstavuje:
-fond pracovného času 1960 hodín;
-určená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 696,03 hodín;
-nariadená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 2 ZoHaZZ v rozsahu 0 hodín.

Spolu služobná pohotovosť určená podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ a nariadená podľa § 92 ods. 2 ZoHaZZ
spolu v rozsahu 696,03 hodín. Na uvedené časové obdobie roku 2022 pripadá v priemere 52,14
pracovných týždňov, čo potom v jeho prípade znamená, že za uvedený časový úsek roku 2022 dosiahol
jeho priemerný týždenný pracovný čas 50,94 hodín (2656,03 hodín : 52,14 týždňov).

V období január 2022 až december 2022 podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ odpracoval 680,03 hodín 15 %-
nej určenej služobnej pohotovosti, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 15 % z príslušnej časti
služobnéhoplatuzakaždúhodinu,a16hodín30%-nejurčenejslužobnejpohotovostivčasepracovného
pokoja, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 30 % z príslušnej časti služobného platu za každú

hodinu. Služobnú pohotovosť, ktorá mu bola nariadená podľa § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ v tomto
období nevykonával.

11. Za obdobie január 2023 až jún 2023 u žalobcu predstavuje:-fond pracovného času 990 hodín;
-určená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 337,45 hodín;
-nariadená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 2 ZoHaZZ v rozsahu 2,50 hodín.

Spolu služobná pohotovosť určená podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ a nariadená podľa § 92 ods. 2 ZoHaZZ
spolu v rozsahu 339,95 hodín. Na uvedené časové obdobie roku 2023 pripadá v priemere 25,86
pracovných týždňov, čo potom v jeho prípade znamená, že za uvedený časový úsek roku 2023 dosiahol
jeho priemerný týždenný pracovný čas 51,43 hodín (1329,95 hodín : 25,86 týždňov).

V období január 2023 až jún 2023 podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ odpracoval 337,45 hodín 15 %-nej určenej
služobnej pohotovosti, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 15 % z príslušnej časti služobného
platu za každú hodinu, a 0 hodín 30 %-nej určenej služobnej pohotovosti v čase pracovného pokoja,
za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 30 % z príslušnej časti služobného platu za každú hodinu.
Služobnú pohotovosť, ktorá mu bola nariadená podľa § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ v tomto období

odpracoval v rozsahu 2,50 hodín.

13. Podľa čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou,
ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy
preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty

EurópskychspoločenstievaEurópskejúniemajúprednosťpredzákonmiSlovenskejrepubliky.Prevzatie
právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády
podľa čl. 120 ods. 2.

14. Podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, medzinárodné zmluvy o ľudských právach

a základných slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon, a
medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických
osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred
zákonmi.

15. Podľa čl. 40 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo na ochranu zdravia. Na základe
zdravotného poistenia majú občania právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke
pomôcky za podmienok, ktoré ustanoví zákon.

16. Podľa článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES (maximálny týždenný pracovný čas), členské štáty

prijmúopatrenianevyhnutnénazabezpečenietoho,ževsúladespotrebouchrániťbezpečnosťazdravie
pracovníkov priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48
hodín.

17. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä

života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej
povahy.

18. Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa
upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto

zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie.

19. Podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa
odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v
spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

20. Podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka, výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím
na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

21. Podľa § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka, občianskoprávne vzťahy, pokiaľ nie sú osobitne

upravené ani týmto ani iným zákonom, sa spravujú ustanoveniami tohto zákona, ktoré upravujú vzťahy
obsahom aj účelom im najbližšie.22. Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto
zákone ustanovenej ( § 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník
premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

23. Podľa § 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka, premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou
vlastníckeho práva. Tým nie je dotknuté ustanovenie § 105. Záložné práva sa nepremlčujú skôr, než
zabezpečená pohľadávka.

24.Podľa§101Občianskehozákonníka,pokiaľniejevďalšíchustanoveniachuvedenéinak,premlčacia
doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

25. Na základe nesporných skutkových tvrdení strán a na základe vykonaného dokazovania dospel súd
k záveru, že žaloba žalobcu je v plnom rozsahu dôvodná.

26. V prejednávanom spore bol predmetom konania nárok žalobcu ako hasiča na náhradu nemajetkovej
ujmy, ktorá mu mala vzniknúť v dôsledku výkonu služby v rozsahu priemerného týždenného služobného
času presahujúceho limit stanovený v článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES v spornom období od
augusta 2020 do júna 2023, v dôsledku jej nesprávnej transpozície do zákona č. 315//2001 Z.z..

27. V prvom rade je potrebné konštatovať, že podľa čl.288 ods.3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie je
smernica záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má
dosiahnuť, pričom voľbu foriem a spôsobov transpozície ponecháva vnútroštátnym orgánom.
Smernica 2003/88/ES je uvedená v Zozname preberaných právne záväzných aktov Európskej únie,
ktorý je prílohou č.4 zák.č.315/2001Z.z. o Hasičskom záchrannom zbore od 01.01.2006.

Podľa čl.29 smernice 2003/88/ES, táto smernica je adresovaná členským štátom, pričom žalovaný ako
členskýštátEurópskejúnieaadresátsmernice2003/88/ESpovstupeSlovenskejrepublikydoEurópskej
únie je zodpovedný za prijatie všetkých opatrení s cieľom dosiahnutia účelu smernice. V prípade, že si
štát, ktorý je členom EU túto povinnosť nesplní, je právne zodpovedný za nesprávnu aplikáciu smernice,
pokiaľ k nesprávnej aplikácii smernice došlo v dôsledku jej nesprávneho prebratia do právneho poriadku.

Pre prípad, že zákonodarca túto povinnosť nesplní, vyvinula rozhodovacia prax Súdneho dvora teóriu
priameho účinku smerníc. Zásada priameho účinku smernice umožňuje žalobcovi, aby sa dovolal
aplikácie nerešpektovanej smernice a následkov s tým spojených priamo pred orgánom verejnej moci,
ktorým je súd, lebo v našom právnom poriadku nie je pri uplatňovaní náhrady škody a nemajetkovej
ujmy iný orgán verejnej moci, ktorý by mal právomoc konať. Z uvedeného vyplýva, že súd má právomoc

vo veci konať a rozhodnúť, a teda námietka žalovaného o nedostatku právomoci, aj s poukazom na čl.1
Základných zásad Civilného sporového poriadku ( ďalej len „CSP“), podľa ktorého spory vyplývajúce
z ohrozenia alebo porušenia subjektívnych práv prejednáva a rozhoduje nezávislý a nestranný súd,
ak taká právomoc nie je zákonom zverená inému orgánu a tiež s poukazom na §3 ods.1 CSP, podľa
ktorého súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné veci súkromnoprávnej povahy, ak

ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány je nedôvodná, nakoľko spor o náhradu
škody spôsobenej jednotlivcovi porušením práva EÚ v dôsledku nesprávneho prebratia ( transpozície)
smernice do vnútroštátneho právneho poriadku možno zaradiť medzi súkromnoprávne spory.
Keďže smernica 2003/88/ES je určená členskému štátu – žalovanému, ktorý zároveň aj zodpovedá za
jej správne prebratie, v konaní o náhradu škody spôsobenej nesprávnym prebratím smernice 2003/88/

ES do právneho poriadku je pasívne legitimovaný práve štát - žalovaný a z týchto dôvodov považoval
súd aj námietku žalovaného o nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie za nedôvodnú.

28. Na námietku miestnej nepríslušnosti vznesenú žalovaným súd neprihliadol, pretože dospel k záveru,
že nie je dôvodná (§ 42 CSP). Na určenie miestnej príslušnosti súdu je rozhodujúce tvrdenie žalobcu

ohľadne miesta, kde nastala skutočnosť, ktorá zakladá právo na náhradu škody (nemajetkovej ujmy).
V prejednávanom spore je to miesto výkonu služobnej pohotovosti žalobcu ako hasiča, na ktorom sa
prejavilo porušenie článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES. Súd preto dospel k záveru, že v zmysle
§ 17 CSP ako aj § 19 písm. b) CSP je miestne príslušný na prejednanie a rozhodnutie sporu, pretože
škoda žalobcovi mala vzniknúť v mieste výkonu služby (okres Lučenec), pričom okres Lučenec patrí

do územnej pôsobnosti súdu, z čoho vyplýva, že sídlo zástupcu žalovaného nie je na určenie miestnej
príslušnosti súdu právne relevantnou skutočnosťou.29. Rovnako ako nedôvodnú vyhodnotil súd aj námietku žalovaného týkajúcu sa nesprávneho právneho
posúdenia pôsobnosti smernice 2003/88/ES zo strany žalobcu, keď mal žalovaný za to, že sa smernica
2003/88/ES na služobný pomer príslušníkov hasičského a záchranného zboru vzhľadom na charakter

vykonávaných činností a s tým spojený rozvrh služobného času nevzťahuje v plnom rozsahu, pretože sa
neuplatňuje na odvetvia činností, ktoré zahŕňajú určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany, a teda
rozhodnutie Súdneho dvora C 429/09 ktoré sa týka „mestského hasiča“ nie je možné považovať za
smerodajné.
Súd aj napriek vyššie uvedenej obrane žalovaného dospel k záveru, že smernica 2003/88/ES sa

vzťahuje aj na žalobcu ako hasiča. Súd popri znení smernice 2003/88/ES pri rozhodovaní vychádzal aj
z príslušnej judikatúry súdneho dvora, pretože je povinný plne uplatňovať výklad práva únie, ktorý podal
súdny dvor (rozsudok C-261/21 zo dňa 07.07.2022). Obrana žalovaného je založená na všeobecnej
polemike bez dopadu na záväznosť rozhodnutí súdneho dvora, od ktorých niet dôvod (ani možnosť) sa
odchýliť vzhľadom na obdobné skutkové okolnosti prípadu.
Súdny dvor rozhodol, že článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ ES má priamy účinok, teda priznáva

jednotlivcom práva, ktoré môžu uplatniť priamo v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Súdny dvor tiež
rozhodol, že smernica 2003/88/ES sa má uplatniť na činnosti hasičského zboru, aj keď sú vykonávané
zásahovými silami v teréne a nezáleží na tom, či sú zamerané na boj proti požiarom alebo na poskytnutie
pomoci iným osobám, ak sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním im zvereným
a to aj vtedy, keď zásahy, ku ktorým môžu tieto činnosti viesť, sú svojím charakterom nepredvídateľné

a môžu vystaviť pracovníkov určitým rizikám ; na účely smernice 2003/88/ES nemôže byť pojem
pracovníka vykladaný rôzne podľa vnútroštátnych právnych predpisov, ale má autonómny význam
vlastný právu únie, keď za pracovníka sa považuje každý, kto vykonáva skutočné a konkrétne činnosti
pre zamestnávateľa a právna povaha pracovnoprávneho vzťahu z hľadiska vnútroštátneho práva
nemôže mať nijaký dosah na postavenie pracovníka v zmysle práva únie. Skutočnosť, či je niekto podľa

vnútroštátneho práva profesionálny alebo dobrovoľný hasič nie je relevantná na účely charakteristiky
pracovníka, na ktorého sa vzťahujú ustanovenia smernice 2003/88/ ES (porovnaj rozhodnutia C-397/01
ažC-403/01voveciPfeiffer,body52a55,C-429/09voveciFuß,bod27až30,C-518/15voveciMatzak).
Vzhľadom na vyššie uvedené je nedôvodná námietka žalovaného o tom, že smernica 2003/88/
ES sa nevzťahuje na žalobcu ako hasiča a bez právneho významu je aj fakt, či hasič plní svoje

úlohy v pracovnom (služobnom) pomere ako hasič dobrovoľný, mestský alebo štátny. Článok 6
písm. b) smernice 2003/88/ES predstavuje v rozsahu, v akom ukladá členským štátom maximálnu
hranicu priemerného týždenného pracovného času, ktorá musí byť ako minimálna požiadavka priznaná
každému pracovníkovi, dôležité pravidlo sociálneho práva únie, ktoré nemožno podrobiť akejkoľvek
podmienke alebo akémukoľvek obmedzeniu, a ktoré jednotlivcom priznáva práva, ktorých sa môžu

dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi (C-429/09 vo veci Fuß, body 33 až 35).
Členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b) smernice tak, aby
uplatnenie z neho plynúceho nároku viazali na nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom
obmedzovali (C-397/01 vo veci Pfeiffer bod 99, C-429/09 vo veci Fuß, body 35 a 52).
Súdny dvor tiež opakovane judikoval, že čas pracovnej pohotovosti na pracovisku je potrebné v celom

rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času (C-397/01 vo
veci Pfeiffer, bod 95) a konštatoval, že pracovná pohotovosť vykonávaná pracovníkom v režime fyzickej
prítomnosti v zariadení zamestnávateľa sa považuje ako celok za pracovný čas nezávisle od toho, akú
prácu skutočne pracovník vykonáva (C-437/05 vo veci Vorel, bod 27).
Osobitne v prípade hasičov súdny dvor potvrdil, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a

pohotovostnej služby, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou
pojmu pracovný čas a nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas ustanovený smernicou
2003/88/ES (C-429/09 vo veci Fuß, C-52/04 vo veci Personalrat der Feuerwehr Hamburg).
Nakoľko žalobca musí byť počas výkonu služobnej pohotovosti k dispozícii zamestnávateľovi na
pracovisku, celý čas služobnej pohotovosti je potrebné započítať do pracovného času žalobcu. Bez

vplyvu na porušenie článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ ES je preto aj skutočnosť, že za pracovnú
pohotovosť je žalobcovi vyplácaná náhrada (§ 122 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.).

30. Súd dospel k záveru, že cieľ článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES (t.j. neprekročenie priemerného
týždenného pracovného času pracovníka v rozsahu 48 hodín vrátane nadčasov) nebol v prípade zákona

č. 315/2001 Z. z. dosiahnutý (naplnený).
Z hľadiska prejednávaného sporu článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES jednoznačne stanovuje,
že priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.
Žalovaný prebral smernicu 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z. z.Podľa § 85 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník
vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu.
Podľa § 85 ods. 2 prvá veta zákona č. 315/2001 Z. z., služobný čas príslušníka je 40 hodín týždenne.

Podľa § 86 ods. 1 a 2 zákona č. 315/2001 Z. z., služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý
nerovnomerne; nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich
mesiacov; pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých služobných
dňoch vyššia ako 18 hodín; celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne
nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v

služobnom dni.
Podľa § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť
v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie
štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času.
Z vyššie uvedených ustanovení zákona č. 315/2001 Z. z. vyplýva, že zákon oddeľuje vykonávanie
štátnej služby hasiča v rámci služobného času a vykonávanie štátnej služby hasiča v rámci určenej

služobnej pohotovosti, pretože služobná pohotovosť hasiča bezprostredne nadväzuje na služobný čas
hasiča. Výsledkom uvedenej úpravy je záver, že hoci v obidvoch prípadoch ide o výkon štátnej služby
hasiča, služobná pohotovosť hasiča sa nezapočítava do služobného času hasiča.
Podľa článku 2 body 1 a 2 smernice 2003/88/ES však pracovný čas predstavuje akýkoľvek čas, počas
ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v

súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a (alebo) praxou a naproti tomu čas odpočinku je akýkoľvek
čas, ktorý nie je pracovným časom, z čoho možno vyvodiť, že čas určenej služobnej pohotovosti hasiča
má byť súčasťou služobného času, pretože nejde o čas odpočinku.
Zákon č. 315/2001 Z. z. tak jednoznačne v rozpore so smernicou 2003/88/ES zo služobného
(pracovného) času hasiča vyčleňuje čas určenej služobnej pohotovosti. Uvedený záver vyplynul aj z

vykonaného dokazovania, podľa ktorého žalobca po zohľadnení času určenej služobnej pohotovosti
odpracoval v spornom období priemerne viac ako 48 hodín týždenne. Smernica 2003/88/ES pritom
neumožňuje, aby členské štáty ponechali v platnosti alebo prijali inú definíciu pojmu „pracovný čas“, ako
je definícia uvedená v smernici.

31. Záver, že čas služobnej pohotovosti žalobcu je potrebné započítať do jeho pracovného času
vyplýva aj z aktuálnej judikatúry súdneho dvora, podľa ktorej ak povaha a rozsah povinností a režim
zodpovednosti, ktorý sa vzťahuje na pracovníka vyžadujú jeho fyzickú prítomnosť na mieste výkonu
práce, resp. povinnosť byť pre svojho zamestnávateľa k dispozícii a obmedzenia uložené tomuto
pracovníkovi počas doby pohotovosti sú takej povahy, že objektívne a veľmi významne ovplyvňujú

možnosť tohto pracovníka slobodne nakladať v tejto dobe s časom, v rámci ktorého sa od neho výkon
práce nepožaduje, a venovať tento čas svojim vlastným záujmom, predstavuje táto doba služobnej
pohotovosti pracovný čas pracovníka (pozri rozsudky C-214/20 zo dňa 11.11.2021, C-580/19 zo dňa
09.03.2021, C-107/19 zo dňa 09.09.2021 a C-344/19 zo dňa 09.03.2021). Tento záver sa vzhľadom na
skutkové okolnosti prejednávaného sporu plne vzťahuje aj na žalobcu.

32. Žalovaný podľa názoru súdu nesprávne argumentuje, že článok 17 ods. 1 smernice 2003/88/
ES umožňuje odklon od článku 6 smernice 2003/88/ES v prípade hasičov, pretože tento článok sa
na hasičov nevzťahuje (vzťahuje sa len na a/ vrcholových riadiacich pracovníkov alebo iných osôb
s právomocou nezávislého rozhodovania, b/ rodinných pracovníkov alebo c/ pracovníkov slúžiacich

náboženské obrady v kostoloch a náboženských spoločenstvách). Pracovníkov protipožiarnej služby
a služby civilnej ochrany, na ktorých poukazuje žalovaný, sa týka článok 17 ods. 3 smernice 2003/88/
ES, ktorý však na druhej strane neumožňuje odklon od článku 6 smernice 2003/88/ES (len odklon od
článkov 3, 4, 5, 8 a 16 smernice 2003/88/ES).

33. Rovnako ani argumentácia žalovaného, že pokiaľ nie je nariadený služobný zásah, môže žalobca
počas služobnej pohotovosti odpočívať alebo sa venovať inej činnosti, má vymedzený priestor na
odpočinok (spánok) a nevyžaduje sa jeho aktívna činnosť, nemusí byť bdelý a aktívny počas celej
dĺžky trvania služobnej pohotovosti neobstojí, pretože žalobca vykonáva službu na mieste určenom
zamestnávateľom (služobný úrad), musí tam byť fyzicky prítomný a bez ohľadu na to, že nemusí byť

„aktívny“ počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti a že má vytvorené podmienky na oddych,
resp. spánok, musí byť plne k dispozícii a pripravený okamžite plniť svoje povinnosti. Žalobca je teda
oddelený od svojho vlastného sociálneho súkromného prostredia a rodinných a spoločenských väzieba jeho možnosť organizovať si svoj súkromný čas a program, venovať sa svojim vlastným potrebám, je
prakticky vylúčená a právo na odpočinok žalobcu je permanentne niekoľko rokov porušované.
Žalobca plní v spoločnosti veľmi zodpovedné úlohy, ktoré neraz vyžadujú aj nasadenie vlastného života,

preto je dôležité, aby mal možnosť si po práci odpočinúť, venovať sa svojím záľubám, rodine, resp.
aj vykonávaniu aktivít, ktoré priamo, či nepriamo súvisia s výkonom jeho povolania. Práca žalobcu je
vysoko zodpovedná, riziková, náročná a nenahraditeľná. Práca žalobcu ako hasiča je náročná, riziková,
nezameniteľná a veľmi dôležitá, nakoľko v súčasnosti okrem požiarov zasahujú hasiči aj pri dopravných
nehodách,hromadnýchhaváriách,živelnýchpohromách,únikunebezpečnýchlátokamnožstverôznych

technických zásahov a rôznych záchranných prácach. Preto je nevyhnutná potreba odpočinku žalobcu
akohasiča,regenerácia,súkromiearodinnýživot,doktorejboloporušenímprávaúnievprípadežalobcu
zasiahnuté.

34. Súdny dvor judikoval vo viacerých prípadoch, že poškodení jednotlivci majú právo na náhradu škody,
keď sú splnené tri podmienky: 1./ cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva a

porušenie je dostatočne závažné; 2./ existencia škody a 3./ priama príčinná súvislosť medzi porušením
a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom. Posúdenie, či tieto podmienky boli naplnené je na
rozhodnutí toho ktorého vnútroštátneho súdu.

35. Súd konštatuje, že v prejednávanej veci čl. 2 a čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES predstavuje

pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník,
keďžejeminimálnoupožiadavkouurčenounazaisteniebezpečnostiaochranyjehozdravia,ktoréukladá
členským štátom stanoviť 48-hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, táto hranica
zahŕňa aj nadčasy, ako aj pracovnú pohotovosť a od ktorej sa nemožno v žiadnom prípade odchýliť,
pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, o ktorú ide vo veci samej, pričom je zrejmé, že cieľ

článku 2 a 6 písm. b) smernice 2003/88/ES (t.j. neprekročenie priemerného týždenného pracovného
času pracovníka v rozsahu 48 hodín vrátane nadčasov) nebol v prípade zákona č. 315/2001 Z. z.
dosiahnutý (naplnený). Súčasne podľa judikatúry Súdneho dvora ide o dostatočne závažné porušenie
práva únie - v každom prípade je porušenie práva Únie dostatočne závažné, pokiaľ je
v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora v danej oblasti.

36. Na základe skutočností vyššie uvedených dospel súd k záveru, že základ nároku žalobcu je tak
daný. V dôsledku nerešpektovania čl. 2 ods. 1 a 2 a čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES pri rozvrhovaní
pracovného času prišiel žalobca o veľký počet hodín voľného času, ktoré by inak venoval rozvíjaniu
osobných, rodinných a priateľských vzťahov, ako aj fyzickej a psychickej relaxácii, čím došlo k zásahu

do jeho osobnostných práv (práva na ochranu zdravia, práva na ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci,
práva na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času, práva na primeraný odpočinok po práci a práva na
vedenie súkromného rodinného života), za čo mu nepochybne patrí nárok na primerané odškodnenie.
Samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením a práve peňažná náhrada
sa javí ako spôsobilá forma odškodnenia takejto vzniknutej ujmy.

37. V príčinnej súvislosti s porušením práva únie zo strany žalovaného došlo u žalobcu k vzniku
škody (nemajetkovej ujmy) v dôsledku zásahu do jeho práva na ochranu zdravia (článok 40 Ústavy
Slovenskej republiky), pretože účelom stanovenia maximálneho týždenného pracovného času bolo
podľa odôvodnenia smernice 2003/88/ES zabezpečenie potreby odpočinku, aby pracovník (žalobca)

v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobil úraz sebe ani
spolupracovníkomaleboinýmosobámaabysikrátkodoboalebodlhodobonepoškodilzdravieasúčasne
zásahu do práva žalobcu na súkromie a rodinný život (článok 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky),
pretože musel reálne odpracovať viac, ako bol povinný v zmysle smernice 2003/88/ES, na úkor svojich
blízkych musel tráviť čas v práci a prichádzal o čas, ktorý by chcel a mohol venovať svojim najbližším,

rodine, priateľom, záľubám, resp. iným aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho pracovným zaradením. Navyše
je potrebné zdôrazniť, že tento stav porušujúci právo Európskej únie je dlhodobý a žalovaný ani len
nevyvíja snahu k riešeniu daného problému.

38. Argumentácia žalovaného, že medzi porušením práva únie a vznikom škody žalobcu nie je príčinná

súvislosť, pretože žalobca neupozornil svojho zamestnávateľa na porušovanie jeho práv a nepožiadal
ho o náhradu škody (t.j. nevyvinul primerané úsilie na zamedzenie vzniku škody), rovnako nie je podľa
súdu dôvodná. Na postavenie žalobcu ako hasiča sa vzťahuje judikatúra súdneho dvora (C-429/09 a
C-445/06), z ktorej vyplýva, že by bolo v rozpore so zásadou efektivity uložiť poškodeným osobámpovinnosť systematicky využívať všetky právne prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, keď by to spôsobilo
nadmerné ťažkosti alebo by to od nich nebolo možné rozumne vyžadovať. Výkon práv priznaných
jednotlivcom priamo uplatniteľnými ustanoveniami práva únie by bol znemožnený alebo nadmerne

sťažený, ak by ich návrhy na náhradu škody založené na porušení práva únie museli byť zamietnuté
alebo čiastočne zamietnuté iba z toho dôvodu, že sa jednotlivci nedomáhali práva, ktoré im priznáva
právo únie a ktoré im vnútroštátny zákon odoprel. Pracovník sa má považovať za slabšiu stranu v
rámci pracovnoprávneho vzťahu, takže je nutné zabrániť tomu, aby ho mal zamestnávateľ možnosť
v jeho právach obmedzovať. Vzhľadom na toto slabšie postavenie môže byť totiž takýto pracovník

odradený od otvoreného uplatňovania svojich práv voči zamestnávateľovi, keďže uplatňovanie týchto
práv ho môže vystaviť opatreniam zamestnávateľa, ktoré môžu mať vplyv na pracovnoprávny vzťah v
neprospechtohtopracovníka.Okremtohotrebazdôrazniť,ževtakejveciakovovecisamej,ktorásatýka
porušenia ustanovenia práva únie s priamym účinkom zo strany zamestnávateľa, vyžadovanie splnenia
podmienky, aby dotknutí pracovníci najprv požiadali svojho zamestnávateľa o skončenie porušovania
práva únie na účely získania náhrady škody vzniknutej v dôsledku tohto porušenia, by malo za následok,

žeorgánomdotknutéhočlenskéhoštátubysaumožnilo,abybolapovinnosťdbaťododržovanietakýchto
noriem systematicky prenášaná na jednotlivca, čím sa týmto orgánom môže umožniť, aby boli v prípade
nepodania takejto žiadosti vyňaté z ich dodržovania. Vyžadovanie takejto podmienky by znamenalo
spochybnenie práva na náhradu škody, ktoré má základ v právnom poriadku únie a povinnosti členských
štátov zabezpečiť jeho dodržovanie bez toho, aby ju mohli preniesť na jednotlivcov. Článok 6 písm.

b) smernice 2003/88/ES teda nevyžaduje, aby dotknutí pracovníci požiadali svojho zamestnávateľa
o dodržovanie minimálnych požiadaviek upravených týmto ustanovením. Za týchto podmienok treba
dospieť k záveru, že nemožno považovať za primerané požadovať od žalobcu, ktorému vznikla škoda
z dôvodu, že jeho zamestnávateľ porušil práva priznané článkom 6 písm. b) smernice 2003/88/ES, aby
na účely uplatnenia nároku na získanie náhrady tejto škody najprv vyvíjal iniciatívu vo vzťahu k svojmu

zamestnávateľovi. Na druhej strane však pre úplnosť súd dodáva, že z výsluchu žalobcu vyplynula jeho
snaha tento problém riešiť, avšak v dôsledku vzťahu nadriadenosti a podriadenosti má možnosť svoje
požiadavky predkladať len priamemu nadriadenému, čo aj urobil, avšak bez konkrétneho výsledku.

39. Súd vzhľadom na uvedené dospel k záveru, že žalobca preukázal spôsobenú ujmu, pretože z

vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca v rozpore s článkom 6 písm. b) smernice 2003/88/ES
v žalovanom období od augusta 2020 do júna 2023 odpracoval 1.966,05 hodín služobnej pohotovosti
(určenejanariadenejslužobnejpohotovosti),ktorénebolizapočítanédofondupracovného(služobného)
času, keď priemerný týždenný pracovný čas žalobcu v tomto období predstavoval 51,79 hodín týždenne.
Žalobca na preukázanie svojho tvrdenia o počte odpracovaných hodín predložil doklady od svojho

zamestnávateľa, ktoré žalovaný žiadnym spôsobom nespochybnil.
Zásah do osobnosti žalobcu bol tak spôsobený jednak skutočnosťou, že u žalobcu v rozhodnom období
opakovane dochádzalo k prekročeniu limitu 48-hodinového služobného času a jednak skutočnosťou,
že žiadna z odpracovaných 1.966,05 hodín v žalovanom období augusta 2020 do júna 2023 nebola v
rozpore s článkom 6 písm. b) smernice 2003/88/ES v spojení s článkom 2 bod 1 smernice 2003/88/ES

započítaná do pracovného času žalobcu.
Nie je preto dôvodný argument žalovaného, že vznik nemajetkovej ujmy prichádza do úvahy len v
prípade hodín služobnej pohotovosti, ktoré presiahnu hranicu 48 hodín týždenne. Základom sporu
totiž nie je vzťah žalobcu a žalovaného zamestnávateľa, ale vzťah zodpovednosti žalovaného za
nemajetkovú ujmu, ktorá vznikla v dôsledku nesprávnej transpozície smernice o 48-hodinovom

pracovnom čase. Práve táto skutočnosť je príčinou, pre ktorú zamestnávateľ žalobcu, vykladá zákon
č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore v neprospech žalobcu tak, že odslúžená služobná
pohotovosť nie je vykazovaná ako odpracovaný čas. Preto z hľadiska formálne vykazovaného
počtu odpracovaných hodín nedochádza k prekročeniu 48-hodinového týždenného pracovného času
a služobná pohotovosť sa síce započítava do štátnej služby, ale nie je započítaná do služobného

pracovného času.

40. Podľa názoru súdu boli splnené podmienky na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy žalobcovi v
konkrétnej sume. Smernica 2003/88/ES neobsahuje žiadne ustanovenia o práve na náhradu škody v
prípadejejporušenia.Náhradaškodyspôsobenájednotlivcoviporušenímprávaúniemusíbyťprimeraná

vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu jeho práv. Je na vnútroštátnom práve
členských štátov, aby pri dodržaní zásad rovnocennosti a efektivity určili, či sa náhrada škody musí
poskytnúť vo forme udelenia dodatočného náhradného voľna, alebo vo forme finančného odškodnenia
a jednak definovali pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady.Náš právny poriadok nemá výslovnú úpravu ohľadne práva jednotlivca na náhradu škody proti štátu
spôsobenej porušením práva únie. Takúto právnu úpravu neobsahuje ani zákon č. 514/2003 Z. z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v

znení neskorších predpisov, pretože podľa tejto úpravy štát v zásade zodpovedá za škodu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, pričom podľa § 9 ods. 1 zákona č.
514/2003 Z. z. za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo výsledok postupu Národnej
radySlovenskejrepublikyprivýkonejejpôsobnostipodľačl.86písm.a)ad)ÚstavySlovenskejrepubliky
a postup alebo výsledok postupu vlády Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 119

písm. b) Ústavy Slovenskej republiky . Vzhľadom na zistený skutkový stav má ujma žalobcu najbližšie
k zásahu do osobnosti žalobcu (analógia podľa § 11 až § 13 Občianskeho zákonníka).

41. Vychádzajúc z povahy porušeného práva a okolností, za ktorých k porušeniu došlo (t.j. žalovaný ako
členský štát únie neprijal opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená
maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času podľa článku 6 písm. b/ smernice

2003/88/ES) je dôvodný záver, že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu, ani žaloba na
odstránenie trvajúcich následkov nie je na mieste vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený
zásah (štát). Rovnako neprichádza do úvahy ani morálna satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe
rozumie predovšetkým ospravedlnenie, odvolanie výrokov a podobne. Uvedené prostriedky nápravy
podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka za takýchto okolností strácajú svoju účinnosť a funkčnosť a v

takomto nemožno vylúčiť možnosť bez ďalšieho uplatniť finančné zadosťučinenie. Aj z formulácie § 13
ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že zníženie dôstojnosti a vážnosti fyzickej osoby v spoločnosti
nie je jediným príkladom, kedy fyzickej osobe môže vzniknúť právo na náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch.

42. Pokiaľ si žalobca uplatňuje svoj nárok za použitia analógie § 11 a 13 Občianskeho zákonníka, súd
aplikáciu ustanovení o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy priznanej fyzickým osobám v prípade
zásahu do ich osobnostných práv považoval za správny, nakoľko žalobca aj svojou výpoveďou v spojení
s listinnými dôkazmi preukázal, že pri takomto rozvrhnutí pracovného času, ktorý je v rozpore s právom
EÚ prichádza o voľný čas, ktorý by inak mohol venovať svojej rodine, rozvoju priateľských vzťahov,

psychickej a fyzickej relaxácii. Súd zdôrazňuje, že žalobca sa podanou žalobou domáha náhrady
škody vo forme nemajetkovej ujmy vyčíslenej podľa počtu hodín služobnej pohotovosti, ktoré reálne
odslúžil a ktoré mu neboli započítané do služobného času. Nežaluje teda nemajetkovú ujmu vyčíslenú
za presný počet odpracovaných hodín nad 48 hodín týždenne. Za primeranú náhradu považuje finančné
odškodnenie rovnajúce sa odmene, ktorú mu priznáva Zákon o hasičskom a záchrannom zbore ako

pri nariadenej služobnej pohotovosti. Takto stanovený postup žalobcu pri výpočte náhrady škody súd
považoval za primeraný charakteru a spôsobu akým k zásahu došlo ako aj k následnom na jeho živote
a to vo väzbe na porovnateľné kritérium ceny práce, z ktorého vychádzal žalobca.

43. Súd uvádza, že má vedomosť o rozhodovacej činnosti, či už súdov prvej inštancie ako aj odvolacích

súdov, ktorá je v jednotlivých prípadoch vyčíslenia nemajetkovej ujmy rozličná, keď niektoré rozhodnutia
sa stotožňujú s výškou nemajetkovej ujmy odvodenej od počtu hodín pracovnej pohotovosti, ktorá
nie je započítaná do pracovného času a niektoré vychádzajú zo skutočnosti, koľko hodín pracovnej
pohotovosti, ktorá bezprostredne nadväzovala na pracovný čas hasiča, bola v rozhodnom období nad
rozsah 48 hodín. A niektoré súdy výšku nemajetkovej ujmy priznávajú len na základe voľnej úvahy,

neberúc do úvahy ani počet opracovaných hodín pracovnej pohotovosti, ktorý sa nezapočítava do
pracovného času hasiča, resp. ktorý presahuje hranicu 48 hodín pracovného času v týždni. Súd si však
osvojil pri rozhodnutí vo veci spôsob výpočtu náhrady škody ako nemajetkovej ujmy uvedenej v žalobe,
považoval ho za primeraný aj s poukazom na zásah do jeho rodinného života, jeho súkromia a mal
za to, že vypočítaná suma zodpovedá odmene, ktorú by žalobca dosiahol, pokiaľ by sa pohotovosť

započítavala do fondu pracovného času. Súd je toho názoru, že žalobca si výšku nemajetkovej ujmy určil
spôsobom najbližšie vypočítateľným v zmysle ustanovení Zákona o hasičskom a záchrannom zbore.
Reálne teda vyčíslil sadzbu za služobnú pohotovosť, ktorú v žalovanom období vykonával a ktorá mu
nebola vyplatená. Súd sa s takýmto vyčíslením stotožnil, nakoľko mal za to, že uplatnená nemajetková
ujma má najbližšie k náhrade škody v dôsledku konštatovaného porušenia práva. Jej výpočet je možné

považovať za sumu, ktorá je primeranou výškou nemajetkovej ujmy, ktorá žalobcovi vznikla, pretože
spĺňa odškodňovaciu funkciu a súčasne nie je sumou neprimerane vysokou za obdobie, po ktoré trvalo
porušovanie práva žalobcu. Vzniknutú ujmu by vzhľadom k jej intenzite, rozsahu a trvaniu podľa názoru
súdu za závažnú pociťoval každý, kto by sa nachádzal na mieste žalobcu v jeho postavení.Súd je toho názoru, že uvedená výška priznanej nemajetkovej ujmy je právne udržateľná aj vzhľadom na
komparáciu v obdobných prípadoch, a teda výška nemajetkovej ujmy je porovnateľná aj s rozhodnutiami
iných súdov v obdobných veciach. V tejto súvislosti súd poukazuje na nasledovné rozhodnutia:

17Co/16/2022 v spojení s rozsudkom OS ZV sp. zn. 13C/17/2021, priznaná suma 5160,35 EUR
14Co/36/2022 v spojení s rozsudkom OS ZV sp. zn. 12C/15/2021, priznaná suma 6167,21 EUR
16Co/46/2022 v spojení s rozsudkom OS ZV sp. zn. 19C/14/2021, priznaná suma 5520,77 EUR
11Co/48/2022 v spojení s rozsudkom OS ZV sp. zn. 10C/15/2021, priznaná suma 5642,41 EUR
11Co/53/2022 v spojení s rozsudkom OS BB sp. zn. 18C/38/2022, priznaná suma 6404,56 EUR

11Co/66/2022 v spojení s rozsudkom OS ZV sp. zn. 16C/3/2023, priznaná suma 5279,95 EUR
11Co/67/2022 v spojení s rozsudkom OS ZV sp. zn. 7C/4/2023, priznaná suma 5334,42 EUR
11Co/78/2023 v spojení s rozsudkom OS ZV sp. zn. 16C/7/2023, priznaná suma 6435,23 EUR
14Co/88/2023 v spojení s rozsudkom OS ZV sp. zn. 16C/6/2023, priznaná suma 6265,33 EUR
14Co/65/2023 v spojení s rozsudkom OS ZV sp. zn. 17C/16/2021, priznaná suma 6506,40 EUR
Vzhľadom na špecifickosť zásahu do osobnosti žalobcu v dôsledku porušenia práva únie a trvanie

zásahu nie je dobre možné porovnanie s inými obdobnými prípadmi zásahov, ako to namietal žalovaný
(v prípade zásahov do osobnosti neoprávnenou kritikou, resp. usmrtením člena rodiny ide o rozdielne
skutkové okolnosti). V každom prípade však prisúdená náhrada nemajetkovej ujmy neprevyšuje ani
náhrady priznávané v týchto prípadoch, resp. v prípadoch obetí trestných činov. Ustanovenia o ochrane
osobnosti boli aplikované len na základe analógie ako podklad pre určenie výšky nemajetkovej ujmy

žalobcu, kým predpoklady zodpovednosti žalovaného za spôsobenú škodu (nemajetkovú ujmu) boli
aplikované na základe judikatúry súdneho dvora.

44. V závere k námietke premlčania vznesenej žalovaným súd uvádza, že ju vyhodnotil ako nedôvodnú,
nakoľkonerešpektovanímsmernicevzniklažalobcoviujma,ktorújepotrebnéanalogickyposúdiťpodľa§

11 a nasl. Občianskeho zákonníka vzťahujúcich sa na ochranu osobnosti. Keďže ide o právo na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktoré je právom majetkovej povahy, premlčuje sa vo všeobecnej
trojročnej premlčacej dobe podľa § 101 Občianskeho zákonníka. Začiatok plynutia premlčacej doby pri
náhrade za nemateriálnu ujmu je viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne
spôsobilému porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby.

K ujme na právach žalobcu dochádzalo každým kalendárnym mesiacom za žalované obdobie tým, že
nebol dodržaný limit pracovného času podľa Čl. 6 písm. b/ smernice, pričom toto porušovanie Smernice
nebolo kompenzované v jeho služobnom plate za každý príslušný mesiac. Služobný plat hasičov je
splatný 10. dňom mesiaca za predchádzajúci mesiac. Ak by táto ujma utrpená v daný mesiac bola
kompenzovaná v jeho služobnom plate za daný mesiac, škoda by bola takto nahradená a nebolo

by potrebné domáhať sa jej v tomto súdnom konaní. Súd ustálil začiatok plynutia premlčacej doby
na dátum splatnosti mzdy žalobcu, pretože tento okamih sa viaže na moment vzniku nemajetkovej
ujmy. Žalobca si nárok uplatnil počnúc splatnosťou mzdy za mesiac august 2020, ktorá bola splatná
10.09.2020. Žaloba bola súdu doručená dňa 04.09.2023, preto nárok žalobcu uplatnený v konaní nie
je premlčaným v trojročnej premlčacej dobe. Na podporu záverov o dĺžke a plynutí premlčacej doby

ohľadne peňažného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy súd poukazuje napríklad na uznesenie
NS SR sp.zn. 5Cdo/265/2009 zo dňa 17.02.2011, či rozsudok NS SR sp.zn. 2Cdo/194/2011 zo dňa
27.11.2012 uverejnený v Zbierke stanovísk NS SR a rozhodnutí súdov č. 4/2014 pod č. R 58/2014.

45. Pre úplnosť súd záverom dodáva, že sa nestotožnil ani s námietkou žalovaného o uplatnení

mzdového nároku zo strany žalobcu namiesto nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. V prejednávanom
spore nejde o mzdový nárok a žalobca ani len netvrdil, že mu nebola vyplatená mzda (plat). Len zo
spôsobu výpočtu nemajetkovej ujmy zo strany žalobcu nemožno automaticky vyvodiť, že predmetom
sporu je v podstate mzdový nárok žalobcu. Žalobca naopak niekoľko krát v priebehu konania zdôraznil,
že predmetom jeho nároku je práve nemajetková ujma, ktorá mu vznikla v dôsledku porušenia unijného

práva žalovaným – Slovenskou republikou ako členským štátom EÚ, a to nesprávnou transpozíciou
smernice ohľadne 48-hodinového pracovného času a neuplatňuje si mzdový nárok.

46. Vzhľadom na vyššie uvedené zdôvodnenie rozhodnutia, súd žalobe v plnom rozsahu vyhovel,
pričom na základe žiadosti žalovaného určil lehotu na plnenie v rozsahu 15 dní od právoplatnosti

tohto rozsudku (§ 232 ods. 3 druhá veta CSP). Predĺženie paričnej lehoty je indikované predovšetkým
objektívnounemožnosťousplniťsúdomuloženúpovinnosťvlehote3dní.Súdujenielenzozdôvodnenia
žalovaného, ale aj z vlastnej rozhodovacej činnosti známe, že v prípade uloženia povinnosti štátu,
štátnym orgánom, resp. iným subjektom napojeným na štátnu pokladnicu, je pre takéto povinné subjektyz objektívnych dôvodov nemožné splniť súdom uloženú povinnosť v tak krátkej lehote, akou sú 3 dni.
Vychádzajúc aj z dôvodovej správy zákonodarcu k § 232 CSP, v ktorej sa okrem iného uvádza, že
navrhovateľ koncepčne prepracoval inštitút paričnej lehoty tak, aby plne vyhovoval právnej praxi a

umožnil súdom predĺžiť štandardnú paričnú lehotu troch dní predovšetkým pre štátne orgány, ktoré
z objektívnych dôvodov nie sú schopné splniť súdom uloženú povinnosť v lehote troch dní, je na
mieste práve v tomto konkrétnom prípade, kedy je povinným subjektom práve štát, aplikovať uvedené
ustanovenie zákona ( § 232 ods.3 CSP). Jeho zmyslom je nevystavovať povinný subjekt možnému
výkonu rozhodnutia a tým navyšovaniu ďalších trov konania, ak takýto povinný subjekt je ochotný

plniť súdom uloženú povinnosť, má dostatok finančných prostriedkov na plnenie, ale z objektívnych
dôvodov ( napr. organizačno-personálnych ) nie je schopný finančný záväzok v zmysle rozhodnutia súdu
zrealizovať v štandardnej paričnej lehote troch dní. Na druhej strane je súd toho názoru, že lehota 15
dní, ktorú súd žalovanému stanovil, nie je neprimerane dlhá, a teda jej predĺžením nie je neprimerane
zasahované do práv žalobcu ako úspešnej strany v konaní, ani nie je porušením rovnosti strán.

47. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná
strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci a v spojení s § 262 ods. 1 CSP, podľa
ktorého o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie
končí.
Nakoľko žalobca bol v konaní v plnom rozsahu úspešný, priznal mu súd proti žalovanému nárok na

náhradu trov konania v plnom rozsahu (100 %).
O samotnej výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2-

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom

tunajšieho súdu na Krajský súd v Banskej Bystrici, písomne v 4 vyhotoveniach (§ 362 CSP).
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 127 CSP) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie
dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

odvolania (§ 363, § 364 CSP). Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo
v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie
podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe
autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie
sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby
sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden
rovnopis s prílohami.
Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto
podanie urobil (§ 125 CSP). Pokiaľ zákon pre podanie určitého druhu nevyžaduje ďalšie náležitosti, musí

byť z podania zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť
vyhotovené v písomnej forme, podpísané a v prípade doručenia podania do prebiehajúceho konania s
uvedením spisovej značky (§ 127 CSP)
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,

že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne
obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo

ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 CSP).
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (Zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti - Exekučný poriadok a o zmene a doplnení ďalších zákonov, v zmení neskoršíchpredpisov); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia (§ 370
ods. 1, § 376 CMP).