Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 26. február 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/176/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1119200163
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Angelika Sopoligová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:1119200163.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Angeliky Sopoligovej a členiek
senátu JUDr. Jarmily Čabaiovej a JUDr. Adriany Murínovej v spore žalobcu: A. B. C. D., nar. X.XX.XXXX,
bytom E., E. X proti žalovanej: Slovenská republika, za ktorú koná Generálna prokuratúra Slovenskej
republiky, so sídlom v Bratislave, Štúrova 2, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej orgánom
štátu, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Mestského súdu Košice č.k. 12C/19/2019-887 zo dňa 18. júla

2024

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u jrozsudok v spojení s opravným uznesením vo výrokoch pod č. I. a III.

II. Priznáva žalobcovi proti žalovanej 100 % nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Košice (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) napadnutým rozsudkom označeným
v záhlaví tohto rozsudku rozhodol v tomto znení:
I. Žalovaná j e p o v i n n á nahradiť žalobcovi vecnú škodu vo výške 155,96 EUR a nemajetkovú

ujmu vo výške 15.500,- eur a zaplatiť úroky z omeškania vo výške 5% zo sumy 155,96 eur od 28.2.2017
do zaplatenia a zo sumy a 15.500,- eur od 24.3.2017 do zaplatenia, do 30 dní od právoplatnosti tohto
rozsudku.
II. Vo zvyšnej časti žalobu z a m i e t a .
III. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanej náhradu trov konania vychádzajúc zo súdom priznanej
sumy v rozsahu 100%.

2. Rozhodol tak o žalobe, doručenej súdu prvej inštancie dňa 4.1.2019, ktorou sa žalobca domáhal
náhrady škody v sume 155,96 eur s úrokmi z omeškania vo výške 15% ročne zo sumy 53,76 eur od
24.2.2015 (zrejme malo byť od 19.6.2013) do zaplatenia, zo sumy 66,12 eur od 24.2.2015 do zaplatenia,
zo sumy 36,08 eur od 14.1.2016 do zaplatenia a náhrady nemajetkovej ujmy v sume 844.500,00 eur s
úrokmi z omeškania vo výške 9% ročne od 24.3.2017 do zaplatenia z titulu nezákonného rozhodnutia
na tom skutkovom základe, že uznesením vyšetrovateľa Úradu justičnej a kriminálnej polície Okresného

riaditeľstva PZ v Košiciach I ČVS:ORP-100/OEK-K1-2004 zo dňa 27.12.2004 v spojení s opravným
uznesením zo dňa 12.1.2005 bolo voči žalobcovi vznesené obvinenie pre trestný čin poškodzovania
veriteľa v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1 k § 256 ods. 2 písm. b/, ods. 5 písm. b/ Tr. zák. č. 140/1961 Zb.,
pričom sťažnosť žalobcu zo dňa 2.2.2005 proti uzneseniu o vznesení obvinenia v spojení s opravným
uznesením Okresná prokuratúra Košice I zamietla uznesením sp. zn. 2Pv 319/04-33 zo dňa 24.8.2005.
Právna kvalifikácia skutku bola následne viackrát zmenená a to dňa 12.7.2007 na pokus trestného činu

podvodu podľa § 8 ods. 1 k § 250 ods. 1, 3 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. (ďalej len „TZ“ alebo
„Tr.zák.“), dňa 3.3.2008 na pokus trestného činu poškodzovania veriteľa podľa § 14 ods. 1 k § 239
ods. 2 písm. b/, ods. 3 písm. a/ Tr. zák. č. 300/2005 Z. z. Sťažnosť žalobcu zo dňa 12.7.2007 protiuzneseniu o spojení vecí s trestnou vecou obv. E. F. na spoločné konanie prokurátorka Úradu špeciálnej
prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky zamietla ako nedôvodnú uznesením sp. zn.
VII/2 Gv 16/05-40 zo dňa 22.8.2007. Dňa 27.4.2012 podala prokurátorka Úradu špeciálnej prokuratúry

Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky na žalobcu obžalobu sp. zn. VII/1 Gv 16/05-151 na Okresný
súd Košice I pre pokus trestného činu poškodzovania veriteľa podľa § 14 ods. 1 k § 239 ods. 2 písm.
b/, ods. 3 písm. a/ Tr. zák. č. 300/2005 Z. z. Okresný súd Košice I žalobcu spod obžaloby oslobodil
rozsudkom č. k. 3T/51/2014 zo dňa 27.2.2015 podľa § 285 písm. b/ Trestného poriadku (ďalej len
„TP“ alebo „Tr.por.“) Okresná prokuratúra Košice I podala proti oslobodzujúcemu rozsudku odvolanie.

Odvolanie Okresnej prokuratúry Košice I bolo zamietnuté uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k.
8To/77/2015 zo dňa 18.1.2016. Dňa 25.11.2016 žalobca podal na Generálnu prokuratúru Slovenskej
republiky žiadosť o predbežné prerokovanie svojho nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy.
Generálna prokuratúra Slovenskej republiky žiadosť odmietla listom zo dňa 28.2.2017 pod sp. zn. VI/4
Gc 170/16/1000-8, ktorý bol žalobcovi doručený dňa 23.3.2017.

3. Náhradu škody v sume 155,96 eur si žalobca v žalobe uplatnil za cestovné na hlavné pojednávania,
konané dňa 19.6.2013 a 25.2.2015 na Okresnom súde Košice I a na verejné zasadnutie, konané dňa
18.1.2016 na Krajskom súde v Košiciach. Z uplatňovanej náhrady škody žalobca požadoval úroky z
omeškania od zakúpenia cestovných lístkov/miesteniek/lôžka do zaplatenia.

4. Náhradu nemajetkovej ujmy žiadal žalobca v sume 844.500,00 eur (32. strana žaloby), z toho
- 233.000,00 eur za kriminalizáciu a porušenie prezumpcie neviny 64 x pred účastníkmi konkurzného
konania vedeného na Krajskom súde v Košiciach pod č. k. 3K 63/2001 proti úpadcovi INSTA Investment,
s.r.o., a to listom vyšetrovateľky OP PZ Košice z 23.3.2010 adresovaným 64 rôznym konkurzným
veriteľom, čím mala zasiahnuť do jeho práva na česť a dôstojnosť,

- 36.000,00 eur za poníženie a kriminalizáciu pred manželkou (v dôsledku jej výsluchu 1. a 3.8.2008
vyšetrovateľmi PZ) a narušenie práva na súkromie a pokojný rodinný život (výhražné emaily sudkyne o
uvalení väzby z 9.8.2014, ktorých obsahom sa oboznámila manželka žalobcu),
- 12.500,00 eur za kriminalizáciu pred jeho zamestnancami C. C. G. (výsluchom svedka 15.7.2010
vyšetrovateľom PZ) a B. D. H.,

- 24.000,00 eur za poníženie pred svedkami obžaloby vypočúvanými vyšetrovateľom, prokurátorom a
súdom (napr. výsluch svedka - spoločného zástupcu poškodených JUDr. Stanislava Matejčeka dňa
29.4.2011 vyšetrovateľom PZ),
- 34.000,00 eur za vynútenú účasť na úkonoch trestného konania a za podrobenie sa vyšetreniu jeho
duševného stavu znalcami z psychiatrie proti jeho vôli dňa 14.5.2009 a 3.6.2009 (zásah do práva na

súkromie),
- 120.000,00 eur titulom aktivít prokurátorov a Úradu špeciálnej prokuratúry a Generálnej prokuratúry
Slovenskejrepubliky(ktorýmilegalizovalinezákonnosťtrestnéhostíhaniaapodľažalobcumuselivedieť,
že zneužívajú právo v úmysle dosiahnuť jeho odsúdenie za vymyslený trestný čin s následkom ublíženia
mu na zdraví),

-100.000,00eurzavyvolanýstres,majúcizanásledokcukrovku,stavinvalidity,zníženieživotnejúrovne,
infarkt a 2 operácie srdca,
- 70.000,00 eur za konanie o obžalobe na Okresnom súde Košice I,
- 15.000,00 eur za úkony sudkyne Okresného súdu Košice I (vyhrážanie sa zatykačom a väzbou a
uloženie poriadkovej pokuty),

- 30.000,00 eur + 50.000,00 eur ako bolestné za ublíženie na zdraví (poškodenie chrbtice pádom na
schodoch, bez prístupu k tekutinám) počas eskorty na pojednávanie pred Okresným súdom Košice I
dňa 23.9.2014 a za ponižujúce zaobchádzanie pri eskorte (predvedenie v putách, stráženie psom),
- 120.000,00 eur za trvanie trestného stíhania od 27.12.2004 do 30.3.2016 (doručenie uznesenia
Krajského súdu v Košiciach č. k. 8To/77/2015 z 18.1.2016).

5. Okrem toho žalobca na 29. strane žaloby uvádzal, že žiada náhradu nemajetkovej ujmy aj za
poškodenie a ohrozenie práva na česť a dôstojnosť pred obyvateľmi obce Limbach v sume 24.000,00
eur (na str. 9 poukazuje na správu o svojej povesti zo dňa 17.9.2007 a 14.11.2011 v mieste bydliska
na podklade žiadosti vyšetrovateľa, ktorá ho mala kriminalizovať v radoch obecného úradu a tým aj v

radoch spoluobčanov) a titulom aktivít prokurátorov Okresnej prokuratúry Košice I v konaniach vedených
pod sp. zn. 2Pv 319/04 a 2Pv 712/14/8802 v sume 15.000,00 eur, pričom tieto sumy (39.000,00 eur) v
sume 844.500,00 eur nie sú zahrnuté. Zo sumy 844.500,00 eur požadoval žalobca úroky z omeškania vovýške 9% ročne od 24.3.2017, t. j. odo dňa nasledujúceho po doručení vybavenia žiadosti o predbežné
prerokovanie nároku, do zaplatenia.

6. Žalobca v žalobe poukázal na to, že je rytierom I. D. J. A. za jeho aktívnu medzinárodnú humanitárnu
činnosť, medzinárodný konzultant a publicista v otázkach špeciálnych služieb verejného záujmu a
kaučom viacerých majstrov sveta a Európy v karate. V dôsledku vykonštruovaného trestného stíhania
bol po extrémne dlhú dobu 12 rokov (od 27.12.2004 do 30.3.2016) vylúčený zo spoločenského života
v dôsledku straty dôvery v jeho osobu, narušilo to jeho vzťah s manželkou, citový vzťah a rodinné puto,

znížilo to kvalitu života žalobcu a jeho rodiny vrátane dvoch mal. detí (Jasmíny nar. v r. 2000 a Maxima
Jána nar. v r. 2006) žijúc v stave neistoty ohľadom budúceho životného uplatnenia, v obave z odsúdenia,
v dôsledku dlhodobého stresu z trestného stíhania tak došlo k zhoršeniu jeho psychického zdravotného
stavu, k spusteniu cukrovky v roku 2008, kolapsovým stavom (odpadávanie r. 2010-2013) a k infarktu
srdca (28.11.2018 a k následným dvom operáciám, hospitalizácii) a k spôsobeniu stavu trvalej invalidity
(zníženiu schopnosti vykonávať prácu postupne až na 70%), k depresiám. Zároveň žalobca poukázal

na prisúdené odškodnenie sudcu NS SR JUDr. Štefana Harabina (sudkyňa JUDr. Zuzana Hlistová)
v sume 150.000,00 eur, z toho 125.000,00 eur za jeden útok do jeho integrity zverejnením prepisu
nahrávky telefonátu so Sadikim a 25.000,00 eur za vedenie trestného konania voči nemu bez vznesenia
obvinenia a na odškodnenie sudcu JUDr. M. Lipovského v sume 100.000,00 eur za vykonanie prehliadky
nebytových priestorov jeho kancelárie na NS SR. V prílohe poukázal i na rozhodnutie ESĽP zo dňa

2.6.2009 v príp. Borovský proti SR týkajúci sa porušenia prezumpcie neviny.

7. Podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 4.9.2019 žalobca rozšíril podanú žalobu o odchodné
v sume 250.000,00 eur za ublíženie na zdraví v dôsledku trestného stíhania s tým, že súd prvej inštancie
uznesením zo dňa 4.11.2019 na č.l. 608 zmenu žaloby nepripustil.

8. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť, vzniesol námietku premlčania, keďže titul, z ktorého si žalobca
uplatňuje žalované nároky je uznesenie o vznesení obvinenia, nie rozhodnutie o zatknutí, zadržaní
alebo inom pozbavení osobnej slobody a ani rozhodnutie o treste a ochrannom opatrení alebo o väzbe,
a preto sa na tento prípade nevzťahuje výnimka určená v § 19 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.

Rovnako žalobcovi úroky z omeškania nepatria, ako aj titulom zakúpenia cestovných lístkov a náhrady
nemajetkovej ujmy, keďže namietal porušenie svojich základných práv v trestnom konaní žalobca už
aj pred Ústavným súdom SR, ktoré boli ale odmietnuté citovanými uzneseniami, pričom žalobca žiadal
náhradu nemajetkovej ujmy aj za okolnosti, za ktoré žalovaná nenesie zodpovednosť, napr. 70.000,00
eur za obdobie konania Okresného súdu Košice I po podaní obžaloby, 15.000,00 eur za úkony sudkyne

Okresného súdu Košice I – vyhrážanie sa zatykačom a väzbou a uloženie poriadkovej pokuty, spolu
80.000,00eurzabolestnépriublíženínazdravípočaseskortyazaponižujúcezaobchádzanieprieskorte
a rovnako žalobcovi z nemajetkovej ujmy nepatria ani úroky z omeškania s poukazom na rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR 7Cdo/100/2017 zo dňa 17.10.2018. V prípade, ak by súd v časti žalobe vyhovel,
žalovaná žiadala o určenie 30-dňovej lehoty na zabezpečenie plnenia z dôvodu schvaľovacieho procesu

úhrady a z dôvodu administratívnej časovej náročnosti tohto procesu.

9. So vznesenou námietkou premlčania žalobca nesúhlasil, keďže je v rozpore s dobrými mravmi
s odkazom na ust. § 3 ods. 1 OZ s tým, že pred začatím trestného stíhania bol v dobrom zdravotnom
stave.

10. Na základe vykonaného dokazovania a jeho vyhodnotenia, súd prvej inštancie vec právne posúdil
v zmysle ust. § 420 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), § 17 ods. 1 až 3 zákona č. 153/2001 Z.z.
o prokuratúre, ako aj § 38 ods. 1 tohto zákona, § 46 ods. 3 Ústavy SR, § 3 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003
Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ako aj ust. § 4 ods. 1 písm. f/, §

5 ods. 1, § 6 ods. 1, 2, § 9 ods. 1 až 4, § 15 ods. 1, § 16 ods. 4, § 17 ods. 1 až 4, taktiež § 5 ods.
1 veta druhá a štvrtá zákona č. 215/2006 Z.z. o odškodňovaní osôb poškodenými násilnými trestnými
činmi v platnom znení, § 19 ods. 1 až 3 zákona č. 514/2003 Z.z. a dospel k záveru o nedôvodnosti
vznesenej námietky premlčania, keďže s poukazom na nález Ústavného súdu SR sp.zn. I.ÚS 339/08,
ako aj III.ÚS 44/2017 nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré

neskončilo právoplatným odsúdením je špecifickým prípadom zodpovednosti za škodu podľa zákona
č. 514/2003 Z.z., účinného od 1.7.2004 a rovnako aj podľa predtým platného zákona č. 58/1969 Zb.,
účinného do 30.6.2004 s tým, že nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa
posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím - viď aj uznesenie NSSR sp.zn. 4MCdo/15/2009 zo dňa 18.8.2009, kde ústavný súd vyslovil názor, že „vo všeobecnosti nie
je vylúčené, aby vznesenie námietky premlčania žalovaným mohlo byť považované za konanie, ktoré
je v rozpore s dobrými mravmi, pretože výkon žiadneho práva nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

O takýto prípad však môže ísť iba výnimočne. V rozpore s dobrými mravmi môže byť však len taký
výkon práva účastníkom v občianskom súdnom konaní, ktorý je výrazom zneužitia tohto práva na úkor
druhého účastníka konania, pričom vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania môže o takýto prípad
ísť len vtedy, ak druhý účastník konania márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči nemu by
za tejto situácie priznanie účinkov premlčania bolo neprimerane tvrdým postihom. Pre posúdenie tejto

primeranosti je potrebné vychádzať z konkrétnych okolností prípadu, najmä vziať do úvahy charakter
uplatneného práva, jeho rozsah a dôvody, pre ktoré právo nebolo uplatnené pred uplynutím premlčacej
doby“ (II.ÚS 176/2011, IV.ÚS 542/2013). Preto súd prvej inštancie dospel k záveru o nedôvodnosti
vznesenej námietky premlčania na základe tých skutočností, že ak podmienkou uplatnenia práva na
náhradu škody z dôvodu zrušenia rozhodnutia, plynie subjektívna s 3-ročná premlčacia doba odo dňa
doručenia oslobodzujúceho rozsudku, voči ktorému už nie je prípustné odvolanie. Ak teda bolo žalobcovi

(v postavení obvineného) doručené uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 8To/77/2015 zo
dňa 18.1.2016 (o zamietnutí odvolania prokurátora proti oslobodzujúcemu rozsudku) - oznámené dňa
18.1.2016 a žalobu o náhradu škody v tejto veci podal dňa 4.1.2019, pričom premlčacia lehota neplynula
počas predbežného prerokovania nároku odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania (t.j.
od 25.11.2016 do 23.3.2017, kedy bola doručená odpoveď žalovanej žalobcovi), potom je zrejmé, že

žalobca premlčanie nároku nijak nezavinil.

11. V danom prípade súd námietku premlčania vznesenú žalovanou napriek tomu, že je v súlade
so znením ustanovenia § 19 ods. 2 zák. č. 514/2003, kde je stanovená objektívna 10 ročná lehota od
doručenia rozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda, t.j. od doručenia uznesenia o vznesení obvinenia

žalobcovi dňa 11.1.2015, považuje za rozpornú s dobrými mravmi vzhľadom na skutočnosť, že žalobca
nezavinil márne uplynutie tejto objektívnej desaťročnej premlčacej doby, keďže táto uplynula skôr, než
bol spod obžaloby právoplatne oslobodený, pričom toto oslobodenie bolo podmienkou pre uplatnenie
nároku na náhradu škody. Inak by pre jeho neúspech s uplatnením nároku na náhradu škody stačilo,
že jeho trestné stíhanie trvalo dlhšie než je objektívna desaťročná premlčacia doba. Vychádzajúc z

uvedeného by priznanie účinkov premlčania za daných okolností bolo voči nemu neprimerane tvrdým
postihom, keď by za viac ako 11-ročné nezákonné stíhanie nedosiahol žiadnu satisfakciu zo strany štátu,
čím by sa nespravodlivosť vo vzťahu k nemu ešte umocnila, čím sú splnené podmienky na to, aby
výnimočne neboli priznané vznesenej námietke premlčania právne účinky v súlade s právom.

12. Súd prvej inštancie ale pokiaľ ide o nárok žalobcu uplatnený žalobcom z titulu nesprávneho
úradného postupu jednotlivých orgánov v trestnom konaní ako je napr. list vyšetrovateľky z 23.3.2010
zaslaný veriteľom úpadcu INSTA Investment s.r.o., poukázal na platný judikatúrny záver plynúc z
uznesenia NS SR sp. zn. 3Cdo/3/2018 publikovaný v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky č. 3/2019 pod R 25/2019, že „pri nároku na náhradu škody uplatneného

z titulu nesprávneho úradného postupu, sa právo môže premlčať len uplynutím subjektívnej trojročnej
premlčacej lehoty plynúcej odo dňa získania poškodeným vedomosti o škode (o tom, že už vznikla)“.
Vzhľadom na vznesenú námietku premlčania a dátum podania žaloby - 4.1.2019 súd sa už vo
veci nezaoberal jednotlivými namietanými úradnými postupmi vyšetrovateľov, prokurátorov, či súdu, ku
ktorým došlo do 4.1.2016, nakoľko prípadné nároky na náhradu škody z nich vyplývajúce sú premlčané.

Pre úplnosť súd dodal, že v civilnom konaní nie je oprávnený preskúmavať postup orgánov činných
v trestnom konaní z hľadiska účelnosti, rýchlosti a dôvodnosti vykonávaných úkonov, preto nemá ani
oprávnenie vyjadrovať sa k postupu orgánov činných v trestnom konaní. Otázka prieťahov v trestnom
konaní patrí do kompetencie ústavného súdu, no žalobca s jeho sťažnosťami pred Ústavným súdom SR
v súvislosti s predmetným trestným stíhaním nebol úspešný.

13. Vzhľadom na právoplatný oslobodzujúci rozsudok žalobcu v trestnej veci súd prvej inštancie ale
konštatoval, že uznesenie vyšetrovateľa Úradu justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva
PZ v Košiciach I ČVS:ORP-100/OEK-K1-2004 zo dňa 27.12.2004 o vznesení obvinenia voči nemu v
spojení s opravným uznesením zo dňa 12.1.2005 bolo nezákonné. K argumentácii v bode 46. (kde

súd citoval z nálezov ÚS SR) dodal, že aj keď toto uznesenie nebolo pre nezákonnosť zrušené alebo
zmenené, ako to vyžaduje ust. § 6 ods. 1 zák. č. 514/2203 Z.z., za ústavne konformný treba považovať
aj výklad, podľa ktorého v prípade posudzovania zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím
o začatí trestného stíhania, ak k takému rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchanítrestného činu obvineným, to má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania
a vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Právoplatnosťou rozhodnutia o zastavení trestného stíhania
resp. oslobodzujúcim rozsudkom sa trestné konanie končí, to znamená, že zanikajú účinky rozhodnutia

o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia. Vyššie uvedený výklad predstavuje už ustálenú
súdnu judikatúru a súdnu prax. Skutočnosť, že nedošlo (resp. objektívne nemohlo dôjsť) k zrušeniu
rozhodnutia, ktorým sa začína trestné stíhanie, na tom nič nemení. Podstata nároku na náhradu
škody sa totiž v tomto prípade neviaže na správnosť alebo nesprávnosť postupu orgánov činných
v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania, ale na samotný výsledok celého trestného stíhania.

Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší
výsledok trestného konania. Z toho vyplýva, že je splnená prvá základná podmienka pre záver o
zodpovednosti štátu a to existencia nezákonného rozhodnutia orgánu verejnej moci a pre uplatnenie
práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, tak ako to vyplýva z dikcie ust. § 6 ods.
1 zákona č. 514/2003 Z.z..

14.Čosatýkapreukázaniapríčinnejsúvislostimedziškodouanezákonnýmrozhodnutímštátu,súdprvej
inštancie vychádzal zo skutočnosti, že žalobca bol účastný na hlavných pojednávaniach konaných dňa
19.6.2013 a 25.2.2015 na Okresnom súde Košice I a na verejnom zasadnutí Krajského súdu v Košiciach
dňa 18.1.2016 a preukázal, že si kúpil cestovné lístky a miestenky – lôžko z 18.6.2013 Bratislava –
Košice za 19,76 eur, z 19.6.2013 Košice-Bratislava za 34,00 eur, z 24.2.2015 Pezinok – Košice s lôžkom

z Trnavy za 39,06 eur a z 25.2.2015 Košice-Pezinok za 27,06 eur, zo 17.1.2016 Pezinok – Košice
za 18,04 eur a 18.1.2016 Košice – Pezinok za 18,04 eur, preto súd priznal žalobcovi náhradu škody
takto vzniknutej v celkovo uplatnenej výške 155,96 eur, keďže má žalobca právo na náhradu škody
spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., kde patria i tieto trovy
cestovného vynaloženého a preukázaného zo strany žalobcu, ktorému súd priznal, ako aj v zmysle ust.

§ 121 ods. 3 OZ a § 563 OZ, § 517 ods. 1, 2 OZ s odkazom na § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995
Z.z. vo výške 5% od 28.2.2017, keďže v danom prípade lehota omeškania začala u žalovanej plynúť
najneskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody (viď bod 15 odôvodnenia rozsudku)
s tým, že v zostávajúcej časti príslušenstva tejto náhrady škody súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.

15. Pokiaľ ide o nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorej sa žalobca v konaní tiež domáhal, súd prvej
inštancie v zmysle ust. § 17 zák. č. 514/2003 Z.z. musel preskúmať, či samotné konštatovanie porušenia
práva (v bode 47.) nie je dostatočným zadosťučinením žalobcu vzhľadom na ujmu mu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím vyšetrovateľa ORPZ v Košiciach sp. zn. ORP-100/OEK-K1-2004 o vznesení
obvinenia z 27.12.2004 v spojení s opravným uznesením z 12.1.2005 a či nie je možné uspokojiť

ju inak. Súd prvej inštancie dospel k záveru o nepriamej príčinnej súvislosti celého trestného stíhania
od momentu vznesenia obvinenia a oslobodenia spod obžaloby v znení oslobodzujúceho rozsudku
vydaného Krajským súdom v Košiciach sp.zn. 8To/77/2015 zo dňa 18.1.2016 a jeho právoplatnosťou
zo dňa 18.1.2016, čo sa týka trestného stíhania fyzickej osoby, keďže je nepochybné, že trestné
stíhanie fyzickej osoby predstavuje zásah do osobnostných práv fyzickej osoby a negatívne ovplyvňuje

spoločenský, pracovný a osobný život stíhaného, a to bez ohľadu na jeho výsledok, teda a je spôsobilé
bez ďalšieho vyvolať vznik nemajetkovej ujmy najmä v takom prípade, ak sa preukáže, že bolo od
začiatkunezákonné,vtedyideozodpovednosťštátuabsolútneobjektívnuzavýsledoktrestnéhokonania
vo veci samej spôsobenú uznesením o vznesení obvinenia, avšak iba závažná ujma odôvodňuje
priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Za takú je považovaná ujma, ktorú by z objektívneho

hľadiska a nie z hľadiska subjektívnych pocitov dotknutého vzhľadom na okolnosti a intenzitu zásahu,
jeho dopad a dôsledky a jeho trvanie považovala za značnú každá iná fyzická osoba v danom mieste
a čase a v tej istej situácii, spoločenskom postavení atď. (NS SR sp.zn. 4Cdo/81/2011). Za závažnú
ujmu treba považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva
došlo, intenzita zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky považuje za ujmu závažnú. Rozhodujúce

je však objektívne hľadisko a nie subjektívne pocity, teda to, či by predmetnú ujmu v takto danom mieste
a čase vnímala aj každá iná fyzická osoba (viď rozhodnutie NS SR 5Cdo/201/2013), čo aj v danom
prípade je naplnené. Keďže žalobca celé trestné stíhanie nijak bližšie nekonkretizoval a nepreukázal
narušenie rodinných, pracovných, priateľských vzťahov, aby sa dostal do hlbokej sociálnej izolácie, či
stratil možnosť realizácie a budovania súkromného, rodinného a profesijného života, s dopadom aj

na jeho podnikanie, keďže bol konateľom prosperujúcej spoločnosti VENUS PROJEKT Slovakia s.r.o.
s vysokými aktívami a mal i tzv. obchodnícky mexický pas, čo ale nepreukázal a rovnako aj čo sa
týka podrobenia vyšetrenia duševného stavu znalcami z psychiatrie proti jeho vôli, je ale obmedzením,
nepochybne po celej dobe v bežnom živote, keďže to muselo zasiahnuť do podnikateľského prostrediažalobcu, nakoľko ho to obmedzilo časovo, psychicky, ako aj v možnostiach vycestovať do zahraničia
s odkazom aj na výzvy vyšetrovateľky konkurzným veriteľom, sa tak dostali informácie o jeho trestnom
stíhaní. Súd ale nemal preukázané, že uvedené skutočnosti, ako aj zhoršenie jeho psychického

zdravotného stavu, spustenie cukrovky, vyvolanie kolapsových stavov, infarktu s dvoma následnými
operáciami srdca a stavu trvalej invalidity sa prejavili aj v zmene kvality života žalobcu s tým, že predtým
bol aktívny športovec. Súd poukázal aj na závery znaleckého posudku trestného stíhania, kde znalci
uviedli, že žalobca trpí psychologicky podmienenou a zrozumiteľnou depresívnou reakciou na stres,
ktorákauzálnesúvisísinkriminovanýmprečinomaaktuálnymtrestnoprávnymkonaním,trpíprirodzenou

a zrozumiteľnou depresívnou reakciou na stres, ale že súčasťou jeho poruchy sú aj účelové mechanizmy
s agrabáciou únikom do choroby s cieľom vyhnúť sa trestnému stíhaniu a súdu a účelovou manipuláciou
aj ochorením na cukrovku s tým, že prvýkrát bol vyšetrený psychiatrom v roku 1999 pre reaktívne
depresívny syndróm po smrti syna, jeho manželka trpela na depresívne stavy a mal úraz hlavy pri športe
s tým, že žalobca sa ale od roku 2004 nepodrobil žiadne ústavnej liečbe, nebol mu odobratý vodičský
preukaz a diagnóza organického psychosyndrómu a kognitívneho deficitu nebola podložená žiadnymi

diagnostickými metódami, znaleckými posudkami, CT vyšetrením a preto nemohla byť táto skutočnosť
priamou a jedinou príčinou zhoršenia jeho zdravotného stavu, keďže žalobca už v roku 1999 zažíval
stres v súvislosti s úmrtím syna, má dedičnú predispozíciu k depresiám a jeho odpadávanie a infarkty
mohli súvisieť aj so stresom v súvislosti s ďalším trestným stíhaním – trestné konanie sa viedlo na
Okresnom súde Bratislava I pod sp.zn. 5T/52/09.

16. Vzhľadom na to, že žalobca bol ale vystavený stresu, úzkosti a frustrácii, nakoľko trestné stíhanie,
ktoré sa viedlo v Košiciach po dobu 11 rokov, čo by objektívne negatívne pociťovala každá osoba ako
zásahdoosobnostnýchpráv,súdnemoholžalobcovipriznaťuplatnenúvýškuodškodnenianemajetkovej
ujmy, ktorá je podľa súdu prehnaná, ale nakoľko každé trestné stíhanie fyzickej osoby trvajúcej viac

ako 11 rokov za skutok, za ktorý hrozí trest odňatia slobody, by v prípade samotného konštatovania
porušenia práva nebolo dostatočným zadosťučinením, vzhľadom na ujmu vzniknutú u žalobcu, keďže
trestné stíhanie v takejto dĺžke nemožno považovať za primerané a spravodlivé bez poskytnutia náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch, pričom na strane žalobcu došlo k zásahu do jeho osobnostných práv
s vyvolaním pocitu úzkosti, frustrácie, obavy z niekoľkoročného čakania na výsledok trestného stíhania,

čo je objektívne hľadisko a čo by objektívne pociťovala v podobnej situácii každá iná fyzická osoba,
nakoľko žalobca po dobu trestného stíhania sa musel podrobiť úkonom orgánov činných v trestnom
konaní a následne pred súdom počas neprimerane dlhej doby viac než 11 rokov, tak nemožno vylúčiť
psychickýtlak,ktorýnegatívnevplývalnazdravotnýstavžalobcustým,žemalajinézdravotnéproblémy,
tak pri určení primeranej výšky náhrady nemajetkovej ujmy súd zohľadnil aj limitáciu vychádzajúcu

z hmotnoprávneho predpisu upravujúceho iné odškodnenia a to zákona č. 215/2006 Z.z., kde v čase
rozhodovania limit predstavoval sumu 35.000,00 eur, t.j. 50 násobok minimálnej mzdy v roku 2023 vo
výške 700,- eur (kým v čase začatia trestného stíhania bola minimálna mzda podľa nariadenia vlády č.
525/2004 Z.z. vo výške 215,76 eur a v čase jeho právoplatného skončenia podľa nariadenia vlády č.
279/215 Z.z. vo výške 405,00 eur.

17. Tu súd považoval za potrebné uviesť, že žalobca si uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy
podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ktorý na rozdiel od zákona č. 58/1969 Zb. upravuje možnosť priznať aj
tútonáhradu.Zákonč.514/2003Z.z.bolodsvojhovydaniaviackrátnovelizovaný,pričomvýškynáhrady
nemajetkovej ujmy sa týkala novela vykonaná (zákonom č. 517/2008 Z. z. účinným od 1. januára 2009

ohľadom minimálnej výšky nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonnými rozhodnutiami uvedenými v
§ 7 a § 8 a) zákonom č. 412/2012 Z. z. účinným od 1. januára 2013, kedy bol stanovený minimálny
limit výšky nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Najvyšší súd SR v uznesení z 24.
júla 2018 sp. zn. 3Cdo/19/2018 riešil, či sa ustanovenie § 17 ods. 4 môže, resp. nemôže vzťahovať na
právne vzťahy založené pred 1. januárom 2013, pričom skonštatoval, že určenie maximálnej hranice

náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím v zmysle zákona č. 412/2012 Z. z.
tak, aby priznaná náhrada nebola vyššia ako náhrada za ujmu, ktorú utrpeli obete trestných činov, je
pokračovaním v už nastolenom trende legislatívnych úprav pod vplyvom rozhodnutí Európskeho súdu
pre ľudské práva (ďalej tiež „ESĽP“). V bode 19. rozsudku poukázal na niektoré rozhodnutia ESĽP
(Tolstoy Miloslavsky v. Spojené kráľovstvo, Flux v. Moldavsko, Steel a Morris v. Spojené kráľovstvo,

Público - Comunicacáo Social, S. A. v. Portugalsko, Iltalehti a Karhuvaara v. Fínsko) a v bodoch
21.2. až 21.14. rozsudku na rozhodovaciu prax civilných súdov v obdobných veciach. Vzhľadom na
uvedené, súd posúdil nárok žalobcu v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z aktuálneho znenia § 17
ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z., ktoré nepochybne odzrkadľuje aj najnovší vývoj súčasnej judikatúry. Ajkeď žalobca vo veci poukazoval na medializované rozhodnutia súdov SR, kde boli priznané vysoké
náhrady nemajetkovej ujmy v iných veciach (JUDr. Štefanovi Harabinovi v sume 150.000,00 eur za
zverejnenie prepisu nahrávky telefonátu so Sadikim a za vedenie trestného konania voči nemu, JUDr.

M. Lipovskému v sume 100.000,00 eur za vykonanie prehliadky jeho kancelárie na NS SR, JUDr.
Borovskému voči SR v rozhodnutí ESĽP z 2.6.2009 za porušenia prezumpcie neviny), tieto sú ale pre
účely posúdenia dôvodnosti uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy nepostačujúce. K
tomuto súd dodal, že automatické priznávanie rovnakých súm nemajetkovej ujmy pre všetky prípady bez
poznania konkrétnych detailov veci (skutkového základu veci, dĺžky trestného stíhania, preukázaných

dopadov trestného stíhania do osobnostnej sféry žalobcu a okolností, za ktorých k nemajetkovej ujme
došlo), nie je možné, pretože primeranosť výšky náhrady škody musí vždy zohľadňovať osobitné
okolnosti prípadu, ktorých rozmanitosť nemožno generalizovať pre každého poškodeného rovnako. Súd
nemal vedomosť o týchto skutočnostiach v takom rozsahu, aby mohol aspoň komparačne tieto prípady
použiť pri rozhodovaní o náhrade škody žalobcu.

18.Súdprirozhodovaníovýškenemajetkovejujmyporovnalprípadžalobcusinýmiobdobnýmiprípadmi
z relatívne aktuálneho obdobia (zverejnenými aj s konkrétnymi detailmi, na ktoré súd pri rozhodovaní
prihliadal), ktoré predstavujú ustálenú prax a špecifikoval
1/ rozsudok bývalého Okresného súdu Košice I sp. zn. 34C/2/2018 zo 4.11.2021 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Košiciach z 26.1.2023 sp. zn. 5Co/13/2022, pričom dovolanie bolo rozhodnutím

Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/105/2023 z 27.3.2024 zamietnuté - poškodenej bola za viac
ako 8 rokov trestného stíhania, počas ktorého bola aj vo väzbe, priznaná ako náhrada nemajetkovej
ujmy suma 13.000,00 eur,
2/ rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. 7C/24/2023-69 z 20.9.2023 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu Prešov sp. zn. 14Co/2/2024 zo 14.3.2024 - poškodenému, u ktorého nešlo o jediné

trestné stíhanie, bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy za nezákonné trestné stíhanie v dĺžke 6
rokov vo výške 3.000,00 eur,
3/ rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn.17Co/75/2023 zo dňa 28.2.2024, ktorým bol
zmenený rozsudok Okresného súdu Rimavská Sobota č.k. RA-4C/44/2022-164 zo dňa 20.4.2023 v časti
priznania nemajetkovej ujmy tak, že KS priznal žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 11.750,00 eur za

trestné stíhanie cca po dobu 7 a pol roka, pričom z toho po dobu cca 6 rokov sa súbežne viedlo ďalšie
nezákonné trestné stíhanie,
4/ rozsudok Okresného súdu Bratislava I č. k. 7C/109/2013-509 zo dňa 2.11.2022 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu Bratislava sp. zn. 14Co/4/2023 zo dňa 24.10.2023 - žalobcovi bola priznaná náhrada
nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie po dobu 4 rokov a 5 mesiacov vo výške 4.500,00 eur,

5/ Krajský súd v Žiline rozsudkom z 28.2.2020 sp. zn. 8Co/26/2019 zmenil prvostupňový rozsudok
Okresného súdu Žilina z 18.9.2018 č. k. 25C/34/2012-894 tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi
náhradu nemajetkovej ujmy (z titulu výkonu väzby vo výške 13.300,00 eur a) z titulu trestného stíhania za
dobu7-8rokovvovýške15.000,00eur,dovolaniebolorozhodnutímNSSR7Cdo/155/2021z13.12.2022
odmietnuté,

6/ rozhodnutie KS Banská Bystrica sp. zn. 13Co/50/2018 zo dňa 19.2.2020 - poškodenému bola za cca
6 rokov nezákonného trestného stíhania priznaná suma 10.000,00 eur,
7/ rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cdo/25/2019 zo dňa 20.6.2019, ktorým bol rozsudok Krajského
súdu v Bratislave zo 7. augusta 2018 sp.zn. 8Co/77/2016 vo výroku, ktorým bol potvrdený výrok
rozsudku Okresného súdu Bratislava I z 9. septembra 2015 č.k. 5C/170/2013-126 v spojení s opravným

uznesením z 18. januára 2016 č.k. 5C/170/2013-145 ukladajúci žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi
náhradu nemajetkovej ujmy 27.000,00 eur (3 x 9.000,00 eur) za cca 13 rokov súbežných dvoch
nezákonných trestných stíhaní a 9 mesačnú väzbu z dôvodu, že odvolací súd pri úvahách o určení
primeranej výšky náhrady nemajetkovej ujmy neprihliadol na závery najvyššieho súdu o potrebe
určiť primeranú výšku náhrady spôsobenej nezákonným rozhodnutím po náležitom zohľadnení iných

právnych predpisov slovenského právneho poriadku upravujúcich odškodnenie, zároveň túto neposúdil
aj v kontexte s rozhodnutiami ESĽP a ústavného súdu.

19. Súd mal za to, že aj keď nezákonným trestným stíhaním osoby žalobcu došlo k zásahu do jeho
osobnostných práv, ktoré je potrebné vykompenzovať relutárnou (peňažnou) satisfakciou, táto ujma sa

nemôže rovnať a dosiahnuť maximálny limit odškodnenia obete násilného trestného činu s následkom
smrti a preto mu súd priznal sumu nižšiu, zodpovedajúcu priznávanej sume v obdobných prípadoch,
po zohľadnení povahy trestnej veci, dĺžky trestného stíhania, preukázaných dopadov trestného stíhania
do osobnostnej sféry žalobcu a okolností, za ktorých k nemajetkovej ujme došlo, považoval priznanúnáhradu nemajetkovej ujmy vo výške 15.500,00 eur za spravodlivú, primeranú a predstavujúcu
adekvátny balans medzi bagatelizovaním ujmy na strane žalobcu a priznaním premrštenej neprimeranej
sumy nemajetkovej ujmy a v prevyšujúcej časti súd žalobu zamietol.

20. Súd je viazaný žalobným návrhom žalobcu (§ 216 ods. 1 CSP), v súlade s odôvodnením uvedeným
v bode 51. odôvodnenia rozsudku, zaviazal žalovanú aj na zaplatenie úrokov z omeškania z priznanej
sumy náhrady nemajetkovej ujmy, a to vo výške 5% ročne zo sumy 15.500,00 eur od 24.3.2017, tak ako
si uplatnil žalobca (t.j. odo dňa nasledujúceho po doručení oznámenia žalovanej žalobcovi, že nebude

plniť uplatnený nárok) - do zaplatenia a v prevyšujúcej časti príslušenstva žalobu ako nedôvodnú taktiež
zamietol.

21. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol v zmysle § 262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1,2 CSP
s odkazom na článok IV. ods. 1,2 CSP a vychádzal z plného úspechu žalobcu v konaní, keďže súd môže
priznať náhradu trov konania v plnej výške v prípade, ak súd priznal nárok úspešnej strane aj keď nie

v požadovanej výške, nakoľko rozhodnutie súdu záviselo od úvahy súdu v danom prípade. Aj keď súd
priznal žalobcovi plnú náhradu trov konania je potrebné ale v danom prípade vychádzať z prisúdenej
sumy nemajetkovej ujmy a náhrady škody, v ktorej bol žalobca plne úspešný. V zmysle ust. § 3 CSP
na žiadosť žalovanej súd určil dlhšiu lehotu na plnenie v danom prípade a to 30 dní, ktorá by mala byť
postačujúca na zabezpečenie uloženého plnenia.

22. Proti rozsudku podala v zákonnej lehote (včas) odvolanie žalovaná a to proti I. a III. výroku
napadnutého rozsudku. Uplatnila odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP, keďže
rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a na základe vykonaných dôkazov
súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Nesúhlasila so záverom súdu, že vznesená námietka

premlčania je v rozpore s dobrými mravmi ako aj s tým, že návrhu na náhradu nemajetkovej ujmy súd
prvej inštancie vyhovel, keďže je splnená prvá základná podmienka pre záver o zodpovednosti štátu a to
existencia nezákonného rozhodnutia orgánu verejnej moci, tak ako to vyplýva z dikcie § 6 ods. 6 zák. č.
514/2003 Z.z. v platnom znení a priznanie finančného zadosťučinenia odvodzoval s poukazom na dĺžku
trestného stíhania viac ako 11 rokov, kedy by samotné konštatovanie porušenie práva podľa súdu nebolo

dostatočné s tým, že výšku nemajetkovej ujmy súd určil porovnaním prípadu žalobcu s inými prípadmi,
ktoré konkrétne označil v bode 65 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Žalovaná ale poukazovala
na nepreukázanie žiadnym dôkazom skutočnosti, že žalobca nezavinil uplynutie objektívnej premlčacej
doby, keďže z vykonaného dokazovania nie je zrejmé ako žalobca v procesnej pozícii obvinenej osoby
využíval možnosti podľa trestného poriadku ohľadne tvrdených prieťahov v prípravnom konaní, resp.

v konaní pred súdom, keďže nie je zrejmé ani z rozhodnutí Ústavných súdov, ktorými žalobca v rokoch
2011 až 2016 v rámci piatich podaní deklaroval porušenia svojich základných práv v trestnom konaní,
ktoré však boli Ústavným súdom odmietnuté a ktoré sa mali týkať prieťahov v trestnom konaní, čo ale nie
je zrejmé. Ak nie je preukázané, že žalobca aktívne namietal prieťahy v trestnom konaní, tak samotný
fakt, že dĺžka trestného konania prekročila 10 ročnú objektívnu premlčaciu dobu, nemôže byť dôvodom

na aplikáciu § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka s následným odmietnutím riadne vznesenej námietky
premlčania. Keďže uznesenie o vznesení obvinenia zo dňa 27.12.2004 v spojení s opravným uznesením
zo dňa 12.1.2005 boli plne v súlade s Trestným poriadkom a súdu neprináleží automaticky vyhodnotiť
uznesenie o vznesení obvinenia ako nezákonné rozhodnutie, keď sa súd nevysporiadal s piatimi
ústavnými sťažnosťami žalobcu počas trestného konania, ktoré boli ústavným súdom odmietnuté. Čo

sa týka priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá neprevyšuje stanovený limit, tu rovnako žalovaná
poukazovala na to, že súd mal postupovať v zmysle § 12 ods. 3 veta prvá zák. č. 274/2017 a priznať
10 násobok sumy mesačnej minimálnej mzdy platnej na obdobie kalendárneho roka, keďže uznesenie
o vznesení obvinenia bolo vydané v r. 2005, v ktorom suma mesačnej minimálnej mzdy bola vo výške
229,00 eur a preto najvyššia možná priznaná výška nemajetkovej ujmy nesmie byť vyššia ako 10

násobok sumy 229,00 eur, čo predstavuje 2.290,00 eur s poukazom aj na potrebu proporcionality, keďže
hodnota ľudského života a zdravia je vyššia. Zdôraznil, že nemajetková ujma v peniazoch sa v zmysle
§ 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. uhrádza len vtedy, ak vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom iba samotné konštatovanie porušenia práva nie
je dostatočným zadosťučinením, pričom na určenie jej výšky je súčasne potrebné zohľadniť kritéria

uvedené v ods. 3 daného zákona, a to osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom
žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov,
ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote a závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v
spoločenskom uplatnení. Žalovaná v tejto súvislosti upriamila pozornosť aj na uznesenie Najvyššiehosúdu Slovenskej republiky zo dňa 17.10.2018 sp.zn. 7Cdo/100/2017, ktorým bol zrušený rozsudok
Krajského súdu v Košiciach zo dňa 24.05.2016 č.k. 5Co/384/2015-280 a vec mu bola vrátená na ďalšie
konanie, ako aj na uznesenie NS SR zo dňa 17.10.2018 sp.zn. 7Cdo/100/2017 a na tú skutočnosť, že

súdy pri úvahách o určení primeranosti výšky náhrady nemajetkovej ujmy majú zohľadňovať iné právne
predpisy slovenského právneho poriadku upravujúcich odškodnenie, ako aj judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva (bod 13. až 24.). (Totožný právny názor zaujal najvyšší súd i v uznesení zo
dňa 24.07.2018 sp.zn. 3Cdo/19/2018.) Konkrétne v bode 21. uznesenia najvyšší súd uvádza, že na
záveroch najvyššieho súdu o povinnosti všeobecného súdu určiť primeranú výšku náhrady spôsobenej

nezákonným rozhodnutím po zohľadnení iných právnych predpisov slovenského právneho poriadku
upravujúcich odškodnenie, ako aj judikatúry ústavného súdu a ESĽP, ku ktorým dospel najvyšší súd
skôr už v rozhodnutiach, v ktorých bol uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona
č. 58/1969 Zb., nezmenili neskôr nič ani zákon č. 517/2008 Z.z., ani zákon č. 412/2012 Z.z. Určenie
maximálnej hranice náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím v zmysle zákona
č. 412/2012 Z.z. tak, aby priznaná náhrada nebola vyššia ako náhrada za ujmu, ktorú utrpeli obete

trestných činov, je pokračovaním v už nastolenom trende legislatívnych úprav pod vplyvom rozhodnutí
ESĽP. Pri náhrade nemajetkovej ujmy súčasne namietam, že žalobcovi príslušenstvo úrok z omeškania
vo výške 5% ročne od 24.03.2017 do zaplatenia nepatrí. Povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch totižto vzniká až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba splnenia a až
uplynutím takto určenej lehoty splnenia sa dlžník dostáva do omeškania (napr. NS SR - 7Cdo/100/2017

zo 17.10.2018).

23. Čo sa týka vzniku nemajetkovej ujmy a zákonnosti vznesenia trestného stíhania uznesením
o vznesení trestného stíhania mala žalovaná za to, že v danom prípade nebol predložený žiaden
relevantný dôkaz ohľadne požadovanej výšky nemajetkovej ujmy, ktorú súd priznal, následne

a nespravodlivo súd rovnako priznal žalobcovi aj 100 % nárok na náhradu trov konania.

24. V prípade, ak by súd potvrdil napadnuté výroky rozsudku, žalovaná žiadala, aby odvolací súd vyslovil
vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku skutočnosť, že dovolanie proti potvrdzujúcemu rozsudku
je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, za ktorú považuje

žalovaná otázku oprávnenosti konať v mene štátu s prihliadnutím na aplikáciu § 4 ods. 1 a § zák.č.
514/2003 Z.z., prípadne navrhoval zmeniť rozsudok tak, že v celom rozsahu žalobu zamietne, prípadne
rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

25. Žalobca sa k odvolaniu žalovanej vyjadril v tom znení, že nezavinil márne uplynutie objektívnej

10 ročnej lehoty a preto vznesená námietka premlčania je v rozpore s dobrými mravmi. Celé trestné
stíhanie na neho pôsobilo traumatizujúco, išlo o vykonštruované trestné stíhanie, pričom bol vystavený
extrémnemu psychickému stresu počas neprimerane dlhej doby. V súčasnosti je liečený na rakovinu
a riadne zadosťučinenie s poukazom na citované rozhodnutia v podanom odvolaní sú v danom prípade
pre neho zadosťučinením, keďže má k právu úctu.

26. Vyjadrenie odvolateľky k vyjadreniu protistrany nebolo podané.

27. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku účinného od 1.7.2016)
prejednal odvolanie žalovanej ako odvolanie podané včas (§ 362 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 až

§ 361 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 až 358 CSP), bez nariadenia
pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 380 ods.
1, 2 CSP, z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP, t.j.,
že odvolanie možno odôvodniť tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia veci s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania
v zmysle § 380 ods. 2 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nie je dôvodné, procesné
podmienky konania sú splnené a napadnutý rozsudok je vecne správny a preto ho odvolací súd v jeho
vyhovujúcom výroku vo veci samej ako aj v súvisiacom výroku o trovách konania (výroky rozsudku
pod č. I. a III.) podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil, stotožňujúc sa v celom rozsahu i s jeho

správnymi dôvodmi, ktoré odvolací súd len doplnil v rámci napádaných skutočností v podanom odvolaní
zdôrazňujúc vecnú správnosť dôvodov uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku.28. Rozsudok odvolacieho súdu bol verejne vyhlásený dňa 26.2.2025 o 10.15 hod. na Krajskom súde
v Košiciach, po predchádzajúcom oznámení miesta a času tohto procesného úkonu na úradnej tabuli
a webovej stránke Krajského súdu v Košiciach dňa 3.2.2025 v súlade s ust. § 219 ods. 1,3 a § 378

ods. 1 CSP.

29. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku a predchádzajúceho konania v rozsahu
odvolacích námietok žalovanej a uplatnených odvolacích dôvodov konštatuje, že súd prvej inštancie
vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu, správne zistil skutkový stav veci a správnym spôsobom

spor posúdil aj po právnej stránke, pri správnej interpretácii použitých ustanovení § 3 ods. 1, § 4 ods.
1 písm. f/, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1 a § 17 ods. 1 atď. zákona č. 514/2003 Z.z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov, ktoré na zistený skutkový stav aplikoval v plnom súlade so zákonom ako aj so
závermi aplikačnej praxe, dospel k správnym skutkovým zisteniam i právnym záverom, na podklade
ktorých správne ustálil, že uplatnený nárok čo do základu i výšky je dôvodný.

30. Odvolací súd sa stotožňuje so správnym záverom súdu prvej inštancie, podľa ktorého v danej
veci sú naplnené a preukázané zákonné predpoklady (objektívnej) zodpovednosti žalovanej podľa
zákona č. 514/2003 Z.z. za nemajetkovú ujmu spôsobenú žalobcovi trestným stíhaním, ktoré sa
právoplatne skončilo jeho oslobodením spod obžaloby. Aj podľa záverov právnej praxe priznanie

náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za vedenie trestného stíhania, ktoré sa právoplatne skončilo
inak než odsúdením, je ústavne akceptovateľným a ústavou predpokladaným spôsobom poskytnutia
satisfakcie takto stíhanej osobe (nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 754/2016 zo dňa 24.1.2017).
Rovnako správny je i právny záver súdu prvej inštancie vo vzťahu k dôvodnosti výšky žalobcovi priznanej
peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy 15.500,00 eur, ktorá je primeraná povahe a rozsahu nepriaznivých

následkov nezákonného trestného stíhania vzniknutých v nemajetkovej sfére žalobcu, zodpovedajúca
zákonným kritériám v zmysle ust. § 17 ods. 3 a 4 zák. č. 514/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov, ako
aj skutkovo obdobným prípadom, pričom spĺňa tiež požiadavku spravodlivosti (porov. napr. rozsudok
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/145/2011 zo dňa 12.12.2012).

31. Na vecnej správnosti napadnutého rozsudku nič nemení ani podané odvolanie žalovanej a
uplatnené odvolacie námietky, ktoré nie sú spôsobilé spochybniť správnosť zisteného skutkového
základu rozhodnutia, právnych záverov súdu prvej inštancie alebo dôvodov, na ktorých je preskúmavané
rozhodnutiezaložené,aneumožňujúprijaťrozhodnutieosporevjejprospechakoodvolateľky.Nemožno
súhlasiť s argumentáciou žalovanej, podľa ktorej v konaní nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi

uznesením o vznesení obvinenia, resp. nezákonným trestným stíhaním a citovanými zásahmi do
pracovného, rodinného ako aj osobného života žalobcu, zdravia najmä psychického.

32. Podľa posúdenia odvolacieho súdu žalobcom tvrdené skutočnosti o negatívnom dopade trestného
stíhania na jeho osobný, rodinný, pracovný život a spoločenský status, ako aj vplyv na zdravotný

najmä psychický stav žalobcu v dôsledku trestného stíhania, čo nebolo v konaní relevantnými dôkazmi
spochybnené, berúc zreteľ na tak dlhú dobu trestného stíhania. Žalovaná žalobcom prezentované
následky, resp. ním tvrdený negatívny vplyv trestného stíhania na žalobcov život a zdravie, ako aj
príčinnúsúvislosťspochybňovala,resp.popierala(opakovaneajvodvolaní)ibavšeobecnýmitvrdeniami
a vyhláseniami, ktoré nepodporila relevantnou právnou argumentáciou, prípadne dôkaznými návrhmi

spôsobilými spochybniť tieto skutkové tvrdenia žalobcu a preukázať pravdivosť svojej procesnej obrany,
a preto podľa názoru odvolacieho súdu ide o popretie neúčinné a preto možno konštatovať, že žalovaná
procesné bremeno (účinného) popretia žalobcových skutkových tvrdení v danom spore neuniesla.

33. Ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku, súd prvej inštancie formu a rozsah odškodnenia

nemajetkovejujmyžalobcuurčilbezohľadunašpecifickéžalobcomprezentované(konkrétne)negatívne
následky a bez bližšej konkretizácie dopadov trestného stíhania v jeho nemajetkovej sfére, osobitne
akcentoval dĺžku trestného stíhania (trvajúceho 11 rokov) a svoje rozhodnutie o priznanej výške
peňažného zadosťučinenia založil vo všeobecnosti na predpoklade v úvahe vychádzajúcej zo záverov
právnej praxe, podľa ktorej objektívne vzaté každé trestné stíhanie negatívne ovplyvňuje život trestne

stíhaného, výrazne zasahuje do jeho súkromného a osobného života a do jeho cti a dobrej povesti, a
to tým skôr, ak sa jedná o obvinenie nepravdivé, ktoré nie je potvrdené právoplatným odsudzujúcim
rozsudkom súdu (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/125/2019 zo dňa 27.8.2019, porov. tiež
nález Ústavného súdu ČR sp. zn. I.ÚS 554/04 zo dňa 31.3.2005). Aj z tohto dôvodu odvolacie námietky atvrdenia žalovanej týkajúce sa neexistencie, resp. nepreukázania príčinnej súvislosti medzi nezákonným
trestným stíhaním žalobcu v spojení s jeho negatívnymi následkami na zdraví, v osobnom, v rodinnom
a v pracovnom prostredí počas doby 11 rokov trestného stíhania, nemožno ani podľa odvolacieho

súdu v danom prípade vzhľadom na dĺžku konania trestného stíhania vylúčiť. Preto odvolacie námietky
žalovanej, že sa súd prvej inštancie v rozhodnutí dostatočne nezaoberal týmito skutočnosťami a
náležite sa nevysporiadal s jej námietkami v rámci jej procesnej obrany, považuje odvolací súd za
neopodstatnené a nepodložené, ktoré nemôžu spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku.

34. Odvolací súd sa stotožňuje aj so správnou úvahou súdu prvej inštancie o výške priznaného
odškodnenia nemajetkovej ujmy žalobcu v sume 15.500,00 eur spôsobenej nezákonným trestným
stíhaním, ktorá je primeraná a spravodlivá, pričom je konzistentná s už právoplatne rozhodnutými spormi
v skutkovo porovnateľných prípadoch, na ktoré poukázal súd v odôvodnení napadnutého rozsudku, čím
zároveň priznaná náhrada nemajetkovej ujmy napĺňa požiadavku predvídateľnosti súdnych rozhodnutí
a právnej istoty.

35. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

36. Odvolací súd dopĺňa, že aj rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2Co/96/2019 zo dňa
11.3.2020 potvrdil odvolací súd v obdobnej veci priznanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy 15.000,00
eur, pričom dĺžka trestného stíhania trvala len 4 roky a 10 mesiacov a išlo o zneužívanie právomoci
verejného činiteľa s dopadom na psychický stav obvineného. Rovnako aj na rozsudok Krajského súdu
v Košiciach 11Co/146/2023-402 zo dňa 30.10.2024 a dobu 6 rokov nezákonného trestného stíhania

a na porovnateľné prípady odškodnenia podľa zákona č. 514/2003 Z.z. a to rozhodnutie Krajského súdu
v Košiciach sp. zn. 9Co/195/2020, 6Co/87/2020, ktorými boli potvrdené rozsudky súdu pravej inštancie
o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 18.000,00 eur za 8,25 roka nezákonného trestného
stíhania, sp. zn. 11Co/152/2020 vo výške 15.000,00 eur za 4,5 roka, 11Co/317/2019 vo výške 15.000,00
eur za 5,5 roka, ako i rozhodnutie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 15Co/59/2021 o priznaní

sumy21.750,00eurarozhodnutieNajvyššiehosúduSRsp.zn.2Cdo/172/2021opriznaníodškodnenia
15.000,00 eur za 6 rokov nezákonného trestného stíhania, čím je v tomto znení vyvrátená odvolacia
námietka žalovanej, čo sa týka porovnania doby vedeného trestného stíhania so zreteľom na priznanú
výšku náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 15.000,00 eur v tomto prípade, pričom netreba zabúdať ani
na to, že trestné stíhanie v danom prípade trvalo 11 rokov, t.j. od doby vydania uznesenia o vznesení

obvinenia a teda začatím trestného stíhania dňa 27.12.2004 na základe uznesenia vyšetrovateľa
Úradu justičnej a kriminálnej polícii Okresného riaditeľstva PZ v Košiciach 1ČVS:ORP-10/OEK-K1-2004
v spojení s opravným uznesením zo dňa 12.1.2005 a právoplatnosťou rozhodnutia Krajského súdu
v Košiciach o oslobodení spod obžaloby rozsudkom č.k. 8To/77/2015 zo dňa 18.1.2016.

37. Nemožno taktiež ani súhlasiť s odvolacou námietkou žalovanej, že v čase trestného stíhania bol
zohľadňujúci limit s odkazom na ust. § 17 ods. 4, ako aj podľa § 12 ods. 1 veta prvá zákon č. 274/2017
Z.z. nižší, t.j., že ak bola trestným činom spôsobená smrť, obeť násilného trestného činu má nárok
na vyplatenie odškodnenia za spôsobenú nemajetkovú ujmu vo výške 25 násobku sumy mesačnej
minimálnej mzdy platnej na obdobie kalendárneho roka, v ktorej došlo k spáchaniu trestného činu

sodkazomajnaods.3vetaprvá,kdepritrestnomčineobchodovaniasľuďmi,trestnomčineznásilnenia,
trestnom čine sexuálneho násilia, trestnom čine sexuálneho zneužívania, trestnom čine týrania blízkej
osoby a zverenej osoby alebo trestnom čine nedobrovoľného zmiznutia má obeť násilného trestného
činu nárok aj na vyplatenie odškodnenia za spôsobenú nemajetkovú ujmu vo výške 10 násobku sumy
mesačnej minimálnej mzdy platnej na obdobie kalendárneho roka, v ktorom došlo k spáchaniu trestného

činu, čo v čase vydania uznesenia o vznesení obvinenia predstavuje sumu 2.290,00 eur, nakoľko
tu treba brať zreteľ aj na zákon č. 215/2006 a limit predstavujúci v čase rozhodovania súdu sumu
35.000,00 eur, t.j. 50 násobok minimálnej mzdy v roku 2024 vo výške 750,00 eur (kým v čase začatia
trestného stíhania bola minimálna mzda podľa nariadenia vlády č. 525/2004 Z.z. vo výške 215,76 eur
a v čase jeho právoplatného skončenia podľa nariadenia vlády č. 279/2015 Z.z. vo výške 405,00 eur

s tým, že netreba zabúdať ani na zvyšujúce sa náklady na živobytie od doby vznesenia obvinenia do
doby rozhodnutia súdu v tomto spore, kedy až rozhodnutím odvolacieho súdu dôjde k právoplatnosti
rozhodnutia o priznanej výške finančného odškodnenia nemajetkovej ujmy a kedy až v tomto čase
finančné odškodnenie bude žalobcovi vyplatené, na čo jednoznačne rovnako netreba zabúdať.38. Preto priznaná výška finančného odškodnenia náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 15.500,00
eur za dobu trestného stíhania 11 rokov je primeraná aj podľa odvolacieho súdu, so zreteľom na hore

uvedené skutočnosti.

39.Rovnakodôvodnéjeajpriznanieúrokovzomeškaniaztejtosumy,keďže jejpriznanieprameníztoho
času platnej judikatúry Najvyššieho súdu SR viď uznesenie NS SR z 21.12.2010 sp. zn. 2Cdo/48/2010,
podľa ktorej je štát povinný nahradiť škodu najneskôr do 6 mesiacov odo dňa, kedy poškodený nárok

riadne uplatnil postupom podľa § 10 zákona č. 58/1969 Zb. a márnym uplynutím tejto lehoty sa štát ako
dlžník zo zodpovednosti právneho vzťahu § 489 OZ dostáva do omeškania a tak najneskôr odo dňa
nasledujúceho po uplynutí 6 mesačnej lehoty ho postihuje povinnosti zaplatiť poškodenému veriteľovi
tiež aj úroky z omeškania (viď v tomto znení aj ďalšie rozhodnutie Najvyššieho súdu SR a to zo dňa
31.1.2022 sp. zn. 7Cdo/339/2021, ktoré nadväzuje na skoršie rozhodnutie dovolacieho súdu sp. zn.
4Cdo/48/2017, 4Cdo/257/2019, kde dovolací súd ustálil, že nárok žalobcu podľa § 17 ods. 2 až 4

zákona č. 514/2003 Z.z. voči žalovanej vzniká už samotnou existenciou väzobného trestného stíhania
a rozsudku, ktorým bola osoba pozbavená osobnej slobody, následne oslobodená spod obžaloby.
Preto rozhodnutie, ktorým sa priznáva táto náhrada škody vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch
v konkrétnej výške, už len deklaruje existenciu tejto zákonom priznanej právnej skutočnosti a nárokov
z nej vyplývajúcich; k vzniku omeškania s plnením nemajetkovej ujmy nedochádza márnym uplynutím

lehoty ustanovenej v rozhodnutí súdu, ale už márnym uplynutím 6-mesačnej lehoty na plnenie podľa
§ 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. Preto má žalobca v zmysle § 517 Občianskeho zákonníka
ako veriteľ právo požadovať úroky z omeškania, keďže žalovaný sa dostal do omeškania s plnením
peňažného záväzku dňom 24.3.2017 titulom náhrady nemajetkovej ujmy a vo výške náhrady škody
titulom zaplatenia cestovného v priznanej výške 155,96 eur od 28.2.2017 do zaplatenia, vychádzajúc

z viazanosti súdu žalobným návrhom v zmysle ust. § 216 ods. 1 CSP).

40. Ďalšie namietané skutočnosti týkajúce sa nezavinenia uplynutia 10-ročnej objektívnej premlčacej
doby zo strany žalobcu s poukazom na tu skutočnosť, že žalobca v rokoch 2011 až 2016 podal 5 podaní
na Ústavný súd SR ohľadom porušenia svojich základných práv v trestnom konaní, ktoré alebo boli

ÚS SR odmietnuté, pričom z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je zrejmé, či niektoré podania na
ústavný súd sa týkali aj prieťahov v trestnom konaní a či žalobca podaniami na ústavný súd aktívne aj
namietal prieťahy v trestnom konaní, rovnako aj podľa odvolacieho súdu uvedená skutočnosť nemôže
byť dôvodom na aplikáciu ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, s následným neodmietnutím riadne
vznesenej námietky premlčania a teda, že by vznesená námietka premlčania bola v danom prípade

v rozpore s dobrými mravmi, keďže je právom poškodenej strany podávať podania na Ústavný súd
SR ohľadom porušenia svojich základných práv v trestnom konaní a skutočnosť, či týmito podaniami
poukazoval žalobca aj na prieťahy v trestnom konaní a na ktoré konkrétne a prečo ÚS SR tieto podania
odmietol, nie je v danom prípade náležite dokazovať, nakoľko ak by tomu aj tak bolo, nemá to vplyv
na samotný fakt, že trestné stíhanie žalobcu trvalo 11 rokov, keďže takáto dĺžka trestného stíhania

v prípade aj zákonným spôsobom vydaného uznesenia o trestnom stíhaní žalobcu, ak došlo právoplatne
k oslobodeniu žalobcu spod obžaloby, nemá relevantný vplyv na uplatnený nárok a priznanie finančného
odškodnenia náhrady nemajetkovej ujmy súdom, ak nemožno vylúčiť, čo sa v danom prípade aj stalo,
aby trestné stíhanie po tak dlhú dobu nemalo vplyv na osobný, rodinný, pracovný ale najmä psychický
stav na žalobcu, keďže trestné stíhanie u každej inej fyzickej osoby by rovnako v týchto oblastiach

zasiahlo do ich života, práce ako aj psychického zdravia každého človeka. Keďže v danom prípade
nebol preukázaný opak, toto tvrdenie možno jednoznačne s poukazom na dlhú dobu trestného stíhania
žalobcu považovať ako preukázané a relevantné v spore s tým, že tento nárok žalovanej nemožno
považovať za novotu v odvolacom konaní, nakoľko tento nárok odvolateľka mohla uplatniť už v konaní
pred súdom prvej inštancie, čo ale neučinila (§ 366 písm. d/ CSP).

41. Podľa § 366 písm. d/ CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré
neboliuplatnenévkonanípredsúdomprvejinštancie,možnovodvolanípoužiťlenvtedy,akichodvolateľ
bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

42. Tu treba mať za nepochybné, že každé trestné stíhanie fyzickej osoby, najmä ak je obvinená zo
závažného trestného činu, predstavuje závažný zásah do osobnostných práv fyzickej osoby chránenej
ust. § 11 Občianskeho zákonníka. Každé trestné stíhanie predstavuje obmedzenie súhrnu osobnostných
práv vymenovaných v článku 10 Listiny základných práv a slobôd a to napriek tomu, že vo všeobecnostiplatí, že takéto obmedzenie je legitimované verejným záujmom na ochrane spoločnosti pred páchateľmi
trestnej činnosti. Súdna judikatúra už viackrát vyslovila názor, že trestné stíhanie predstavuje vážny
zásah do osobnej slobody jednotlivca a vyvoláva aj ďalšie negatívne dôsledky pre osobný život a životný

osud jednotlivca. Na tohto je okamihom oslobodenia spod obžaloby síce potrebné pozerať ako na
nevinného, avšak samotný fakt trestného stíhania je záťažou pre každého obvineného. Trestné stíhanie
tak zasahuje do súkromného života jednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti a rovnako ako porušenie
práva na osobnú slobodu garantovaného článkom 8 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd je spôsobilá
obmedziť, či porušiť právo jednotlivca na rešpektovanie a ochranu jeho súkromného a rodinného života,

dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti tak, ako je to garantované v článku 2 Listiny. V demokratickom
a právnom štáte tak nemôže nastať situácia, kedy sa voči určitej osobe vedie roky trestné stíhanie
(aj v konaní pred súdom), kedy je takáto osoba vystavená neustálym procesným úkonom zo strany
orgánov činných v trestnom konaní (ako osoba podozrivá, obvinená a následne obžalovaná z trestného
činu) a toto sa skončí oslobodzujúcim rozsudkom, prípadne oslobodenie spod obžaloby z dôvodu, že
skutok sa nestal, prípadne, že osoba skutok nespáchala, prípadne, že skutok nebol trestným činom,

pričom takejto osobe napriek tomu, že bola po celú dobu vystavená stresu, úzkosti a frustrácii nebude
priznané odškodnenie nemajetkovej ujmy, čím je vznesená námietka priamej príčinnej súvislosti aj jej
nezdokladovania v danom prípade určite nie adekvátna.

43. Preto odvolací súd konštatuje, že vyhodnotením vykonaného dokazovania v predmetnej veci súd

prvej inštancie dospel k nespornému záveru, že v dôsledku trestného stíhania došlo k negatívnemu
zásahu do osobnostných práv žalobcu na ochranu jeho súkromného a rodinného života, dôstojnosti,
osobnej cti a dobrej povesti, čo jednoznačne nemožno vylúčiť, aj keď nemožno vylúčiť, že iné
skutočnosti, či už týkajúce sa rodinného života, prípadne vedenia iného trestného stíhania nemohli mať
dopadnazhoršenietýchtoatribútosobnosti,ktorýchust.§11OZchránititulomochranyosobnosti,ajkeď

za výnimočnú okolnosť jednoznačne treba považovať predovšetkým neúmernú dĺžku trvania trestného
stíhania a s tým spojené neúmerné dlhé vystavenie stíhanej osoby prirodzeným negatívnym dopadom
trestného stíhania, pričom žalobca jednoznačne preukázal zásah a nepriaznivý dopad v súvislosti
s dĺžkou trestného stíhania v jeho osobnom, súkromnom a rodinnom živote, ale najmä v jeho psychickom
zdraví, berúc do úvahy aj rozsudok Krajského súdu v Košiciach pod sp.zn. 3Co/110/2019 zo dňa 23.

januára 2020 a jeho potvrdenie rozhodnutím Najvyššieho súdu SR pod sp.zn. 2Cdo/228/2020 zo dňa
21.12.2022, kedy Krajský súd v Košiciach priznal žalobcovi titulom náhrady nemajetkovej ujmy sumu
40.711,90 eur, pričom dovolací súd v takomto prípade dovolanie žalovanej zamietol, berúc do úvahy aj
konštatovanie súdu, že vznesenie námietky premlčania žalovaným nemohlo byť považované za konanie
v rozpore s dobrými mravmi s odkazom na § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keďže netreba zabúdať

na to ani v tomto prípade, že žalobca nemá žiadnu povinnosť napomáhať orgánom činným v trestnom
konaní predkladaním dôkazu a určite aj v danom prípade prieťahy nemôžu byť spôsobené podávaním
podnetov na Ústavný súd SR ohľadom porušenia základných práv žalobcu v trestnom konaní. Preto
je táto odvolacia námietka v tomto konaní jednoznačne nedôvodná, nemajúca dopad na relevantné
a vecne správne rozhodnutie v danom spore.

44. Odvolací súd poukazuje na to, že treba zohľadniť v takýchto sporoch aj povahu trestnej veci, dĺžku
trestného stíhania a dopad trestného stíhania do osobnostnej sféry poškodenej osoby, pričom výška
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch musí súčasne zodpovedať všeobecne zdieľanej predstave
spravodlivosti a slušnosti so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu a v súlade s požiadavkou

spravodlivosti a to tak, ako je to v danom prípade, keďže každý má právo na náhradu škody spôsobenej
mu nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu, ktoré má zaručené v článku 46 ods. 3 Ústavy SR s tým,
že opačný prístup by nerešpektoval princíp minimalizácie zásahu do základných práv v podobe ich
prípadného obmedzenia a princíp maximalizácie zachovania obsahovej podstaty základného práva
(obdobne napr. nález Ústavného súdu Českej republiky sp.zn. III. ÚS 165/02 z 19.12.2002, obdobne

nález sp.zn. II. ÚS 136/02 zo dňa 17.7.2002, resp. nález sp.zn. II. ÚS 42/01 zo dňa 17.7.2002), pričom
nemožno ani mechanicky prevziať závery rozhodovacej praxe súdov iných štátov a to najmä s ohľadom
na odlišnosť životnej úrovne v jednotlivých štátoch a to v štátoch EÚ, ktorá rovnako tak musí byť
zohľadnená, lebo priznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy má zodpovedať predstave spravodlivosti
a slušnosti v danom čase a na danom mieste, vychádzajúc aj zo stavu platného v čase rozhodnutia súdu,

s dopadom na navýšenie finančných nákladov na živobytie v čase rozhodnom pre vydanie napadnutého
rozsudku.45. Vzhľadom k uvedenému, vychádzajúc z konkrétnych odvolacích námietok žalovanej, odvolací
súd konštatuje, že v danom prípade vznesená námietka premlčania je rozporná s dobrými mravmi,
v konaní nebolo preukázané zavinenie žalobcu s dopadom na uplynutie 10-ročnej premlčacej doby, kedy

nemožno ani hovoriť o automatickom vyhodnotení uznesenia o vznesení obvinenia ako nezákonného
rozhodnutia, nakoľko v danom prípade trestné stíhanie žalobcu viedlo k právoplatnému oslobodeniu
spod obžaloby žalobcu, pričom trestné stíhanie trvalo u žalobcu 11 rokov a určená priznaná výška
finančnej náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 15.500,00 eur zodpovedá limitom stanoveným v Zákone
o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, na

čo jednoznačne netreba zabúdať.

46. Nakoľko napadnutý rozsudok súdu je preskúmateľný, zodpovedá ust. § 220 ods. 2 CSP s tým, že
vykonané dokazovanie je postačujúce pre vecnosprávne rozhodnutie súdu a zodpovedá zákonnému
procesnému postupu v zmysle ust. § 191 a nasl. CSP v znení správneho právneho posúdenia veci, sú
odvolacie námietky žalovanej v spore nedôvodné, a preto odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok vo

výrokoch pod č. I. a III. v spojení s opravným uznesením ako vecne správny a to aj s odkazom na ust.
§ 387 ods. 2 CSP v znení doplnenia jeho vecnej správnosti odvolacím súdom.

47. Keďže nejde o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, nakoľko danú problematiku
titulom náhrady škody a nemajetkovej ujmy v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za

škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, už možno považovať za
ustálenú a to čo sa týka aj rozhodovacej praxe súdov, dovolanie proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolací
súd nepripustil s tým, že povinnosť vysloviť prípustnosť dovolania vo výroku potvrdzujúceho rozsudku
odvolacieho súdu už ani odvolaciemu súdu z procesných ustanovení Civilného sporového poriadku
účinných od 1.7.2016 neprináleží.

48. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP
vspojenís§262ods.1a§255ods.1CSPaplneúspešnémužalobcovivodvolacomkonanípriznalproti
plne neúspešnej žalovanej v odvolacom konaní 100 % nárok na náhradu trov odvolacieho konania s tým,
že o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po

nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (§ 262 ods. 2 CSP).

49. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je

podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).