Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 31. marec 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 8Co/70/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7122210575
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Denisa Novotná Mlinárcsiková

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7122210575.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Denisy Novotnej Mlinárcsikovej

a členov senátu JUDr. Agnesy Hricovej a Mgr. Miloša Greguša v spore žalobcu Mesto Košice zo sídlom
vKošiciachnaTriedeSNPč.48/A,IČO:00691135protižalovanejA.B.,C.D.,nar.X.X.XXXX,bývajúcej
v E. F. G. H. I. XXXX/XX zastúpenej JUDr. JCLic. Tomáš Majerčák, PhD., s.r.o. zo sídlom advokátskej
kancelárie v Košiciach na Južnej triede č. 28, za ktorú koná konateľ a advokát JUDr. JCLic. Tomáš
Majerčák, PhD. v konaní o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, o odvolaní žalovanej proti
rozsudku Mestského súdu Košice č.k. 17C/18/2022-323 zo dňa 16.2.2024 takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok.

II. Žalobcovi proti žalovanej nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Košice (ďalej len súd prvej inštancie alebo len súd) preskúmavaným rozsudkom určil,
že žalobca je podielovým spoluvlastníkom pozemku registra E–KN par. č. 330 – trvalý trávny porast
o výmere 978 m2, v kat. úz. E., obec E. – E., J. E. K., v rozsahu spoluvlastníckeho podielu 1/24
k celku, zapísaného na LV č. XXXX v časti B pod por. č. 10 (výrok I.). Určil, že žalobca je podielovým
spoluvlastníkom pozemku registra E-KN par. č. 212 – orná pôda o výmere 22224 m2, v k.ú. E., obec E.
– E., J. E. K., v rozsahu spoluvlastníckeho podielu 1/24 k celku, zapísaného na LV č. XXXX v časti B pod

por. č. 12 (výrok II.). Žalobcovi priznal voči žalovanej náhradu trov konania v rozsahu 100% (výrok III.).

2.Rozhodoltakožalobe,ktorousažalobcadomáhalurčeniavlastníckehoprávakvyššiešpecifikovaným
nehnuteľnostiam a náhrady trov konania.

3. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním vzal za preukázané, že vo vzťahu k subjektom
uzatvárajúcim kúpnu zmluvu, ako vyplýva z ustanovenia § 18, 19 a 21 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho

zákonníka (ďalej len OZ v znení účinnom do 30.6.1988) je zrejmé, že v čase uzavretia kúpnej zmluvy,
ako aj teraz, občiansky zákonník rozlišoval účastníkov právnych vzťahov, kedy za rovnocenné subjekty
občianskoprávnych vzťahov považoval tak socialistické organizácie ako aj štát. Z tohto pohľadu vnímal
označenie nadobúdateľa v dotknutej kúpnej zmluve, kedy je evidentné z poradia uvedených subjektov,
kto je nadobúdateľom, a to Československý štát. Avšak keďže štát koná prostredníctvom svojich
orgánov, je za pomlčkou vyznačený konkrétny orgán vystupujúci v mene štátu, a to Národný výbor
mesta Košice, ktorý sa nechal pri svojich úkonoch zastúpiť ním zriadenou socialistickou organizáciou –

zoologickou záhradou Košice. Pokiaľ išlo o označenie štátu, podotkol, že aj keď bol oficiálny názov štátu
v tom čase Československá socialistická republika, používalo sa bežne aj označenie Československý
štát, ako to vyplýva napr. z vyhlášky MF č. 28/1961 Zb., z Nariadenia vlády ČSSR č. 47/1981 Zb., z § 10
ods. 1 a 2 zákona č. 121/1975 Zb. a z článku II. Ústavy ČSSR č. 100/1960 Zb. Pokiaľ ide o skutočnosť,že zmluvu za štát, konajúci prostredníctvom NVMK uzatvorila ako zástupca ZOO v Košiciach, mal za to,
že v konaní bolo preukázané oprávnenie ZOO ako organizácie zriadenej a riadenej MsNV v Košiciach
a neskôr riadenej NVMK uzatvoriť predmetnú zmluvu, nakoľko podľa jej organizačného poriadku riaditeľ

zodpovedal za plnenie harmonogramu výstavby ZOO, zakupovala majetok na zabezpečenie svojej
činnosti, bola príspevkovou organizáciou, ktorá hospodárila podľa vlastného rozpočtu schváleného
plenárnym zasadnutím MsNV a dostala i príspevok na realizáciu prípravných prác aj výstavby vrátane
na záber poľnohospodárskeho a lesného pôdneho fondu vo výške 18.300 Kčs, na základe čoho potom
ako investor aj podávala návrhy štátnym orgánom. Predmetom kúpnej zmluvy bol prevod nehnuteľností

– spoluvlastníckych podielov k pozemkom do socialistického vlastníctva, pričom nešlo o prevod
poľnohospodárskeho ani lesného majetku, preto v zmysle platných ustanovení OZ nebola potrebná pre
účinnosť zmluvy registrácia štátnym notárstvom ani súhlas Národného výboru. Poukázal na vykonávací
predpis Vyhlášku FMV č. 156/1975 Zb., ktorý ustanovoval podmienky pre nadobúdanie vecí do
štátneho vlastníctva, pričom mohli ustanoviť aj obmedzenia a podmienky pre odplatné nadobúdanie vecí
socialistickými organizáciami od občanov a iných nesocialistických organizácií. Z uznesenia Rady MsNV

v Košiciach č. 1147 zo dňa 17.9.1976 a príloh 1 a 2 bolo zrejmé, že pri prevode nehnuteľností a pozemku
za cenu 1.805,10 Kčs štát – MVNK zastúpenej Zoologickou záhradou Košice ako organizáciou ním
zriadenou, nebol potrebný súhlas NVMK k odplatnému prevodu vlastníctva. Mestský národný výbor
v Košiciach bol nahradený Národným výbor mesta Košice, na ktorý bola prenesená aj jeho pôsobnosť
(čl. II) na základe novely č. 139/1982 zákona č. 69/1967 Zb., ktorá nadobudla účinnosť 1.1.1983.

Z uvedeného uznesenia aj prílohy dôvodovej správy jednoznačne vyplynulo, že žiadna organizácia
riadená NV nepotrebovala súhlas k odplatnému prevodu nehnuteľností do výšky 50.000 Kčs. Podľa
názoru súdu prvej inštancie esenciálnymi náležitosťami kúpnej zmluvy bol predmet kúpy a jeho cena,
ktoré boli jasne a bez pochýb stanovené. Vzhľadom na rozpornosť bodu č. 6 zmluvy (zmluvy nepodlieha
registrácii štátnym notárstvom) a bodu č. 8 a 9 (zmluva nadobudne právnu moc dňom, keď bude

schválená Národným výborom mesta Košice) považoval za rozporuplné a v tejto časti považoval zmluvu
za neplatnú podľa § 37 OZ. Nakoľko však nejde o podstatnú náležitosť zmluvy, jej časť je oddeliteľná od
samotného obsahu právneho úkonu, na ňu neprihliadol (§ 41 OZ) a vychádzal z § 29 vyhlášky 156/1975,
v zmysle ktorého požadované podmienky boli splnené, nakoľko ZOO nadobudla predmetné podiely
na pozemkoch do štátneho socialistického vlastníctva za odplatu od občana, pričom tieto nemohla

nadobudnúť od socialistických organizácií, nevyhnutne ich potrebovala na plnenie plánovaných úloh
a nadobudla ich za cenu podľa cenových predpisov, pričom pre takéto nadobudnutie vecí nepotrebovala
schválenie priamo nadriadeného orgánu. Dodal, že je bez právneho významu, či kúpna zmluva bola
vevidenciinehnuteľnostíevidovaná,alebonie,pretožetátomalavtomčaselentzv.evidenčnýcharakter,
nešlo o vkladové konanie. Právny predchodca žalobcu nedal predmetnú kúpnu zmluvu zapísať do

evidencie nehnuteľností tak, ako sa uvádza v bode 8 zmluvy. Automaticky to však nemá za následok
stratu riadneho nadobudnutia vlastníckeho práva platnou kúpnou zmluvou, i keď nezaevidovanou.
Navyše v zmluve sa výslovne uviedlo, že odkúpené parcely mali byť zahrnuté do novo vytvorenej
parcely č. 889/14, pričom zoologická záhrada má obrovskú výmeru, vykupovalo sa postupne a následne
táto veľká parcela mala byť zapísaná do katastra nehnuteľností. Vo vzťahu k tvrdeniu žalovanej, že

nebola zaplatená kúpna cena, súd má za to, že žalovaná nemôže mať priamu vedomosť o nevyplatení
kúpnej ceny. Len samotná skutočnosť, že aktuálne žalobca nevie preukázať jej vyplatenie, samo o sebe
neznamená, že by kúpna cena nebola vyplatená i vzhľadom na časový odstup od rozhodnej skutočnosti,
ktorá prekračuje vydržacie lehoty alebo lehoty skartačné. Súd na základe uvedeného uzavrel, že štát
nadobudol na základe kúpnej zmluvy zo 14.11.1984 spoluvlastnícke podiely na parcele č. 212 a 330 vo

výške 280/1120 od G. L., C. E., preto nemohli byť predmetom dedičstva po nej, pretože v čase jej smrti
dňa X.X.XXXX už neboli v jej vlastníctve. V dôsledku zásady univerzálnej sukcesie nastupujú dedičia
do majetko-právnych vzťahov zomrelého okamihom jeho smrti jeho dedičia. Rozhodnutie notára/súdu
o dedičstve má iba deklaratórny charakter, nie konštitutívny. Následne teda nemohli byť spoluvlastnícke
podiely na parcele č. 212 a 330 predmetom dedenia ani po právnych nástupcoch G. L., t.j. po G. D., C.

L., zomr. XX.X.XXXX, Na platnosti kúpnej zmluvy nič nemení ani skutočnosť, že následne predmetné
spoluvlastnícke podiely G. L., C. E. na parcelách č. 212 a 330, kat. úz. E. ako aj menovaná boli uvedené
aj vo vyvlastňovacom rozhodnutí zo 4.1.1985, pretože spoluvlastnícke právo k uvedeným parcelám už
predtým platne prešlo na Československý štát titulom kúpnej zmluvy. Súd rovnako poukázal i na závery
Krajského súdu v Košiciach pripojenej veci sp. zn. 27C/64/2023 v rozsudku zo dňa 22.8.2013, ktorým

bol potvrdený rozsudok prvostupňového súdu zo dňa 4.7.2012, kde krajský súd v obdobnej kúpnej
zmluve skonštatoval nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v k. ú. E. štátom na základe
obdobných kúpnych zmlúv a jeho následný prechod na mesto Košice. Právnym nástupcom štátu v danej
veci je so zákona žalobca. Na základe kúpnej zmluvy sa stal vlastníkom žalovaných pozemkov vovykúpených podieloch Československý štát zastúpený Zoologickou záhradou Košice. V zmysle § 3 ods.
1 zákona č. 518/1990 Zb. prešla zriaďovateľská funkcia Zoologickej záhrady Košice na žalobcu. Podľa §
2ods.2zákonač.138/1991Zb.veci,kuktorýmpatriloprávohospodáreniarozpočtovýmapríspevkovým

organizáciám národných výborov, ku ktorým prešla zakladateľská alebo zriaďovateľská funkcia na
obce podľa zákona č. 518/1990 Zb., prechádzajú z majetku Slovenskej republiky do vlastníctva obce
(žalobcu), na území ktorej sa nachádzajú. V súlade s cit. ustanovenia prešli na žalobcu vlastnícke právo
k žalovaným pozemkom vo vykúpených podieloch ku dňu účinnosti zákona (išlo o prechod majetku štátu
na obec ex lege), t. j. k 1.5.1991 nadobudol žalobca priamo zo zákona vlastnícke právo k žalovaným

pozemkom vo vykúpených podieloch. Podľa protokolu č. 5 o prechode vlastníctva nehnuteľného majetku
vzmyslezákonač.138/91Zb.omajetkuobcí,uzatvorenéhodňa23.8.1993medziZoologickouzáhradou
Košice - Kavečany ako odovzdávajúcim a mestom Košice ako preberajúcim prešli žalované pozemky
dňom 1.5.1991 do vlastníctva mesta Košice. Predmetný protokol mal už len deklaratórny charakter.
Žalobca podporne namietal nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním, preto súd pre úplnosť dodal,
že aj keby vyhodnotil predmetnú kúpnu zmluvu ako neplatnú, bolo by ju možné považovať za domnelý

právny titul, na základe ktorej vstúpil štát dobromyseľne do držby predmetných parciel v podiele 1/4
a uplynutím 10 ročnej vydržacej doby už dňom 14.11.1994 so započítaním oprávnenej držby, ktorá
uplynula do 1.1.1992 - ich vzhľadom na splnenie zákonných podmienok vydržal žalobca ako právny
nástupca ČSSR . Po uzavretí predmetnej kúpnej zmluvy štát vstúpil do držby uvedenej časti parcely
č. 212 a 230, správal sa ako vlastník, čo vyplynulo z Protokolu č. 5, tieto parcely spolu s ďalšími

užíval, obrábal, zhodnocoval, nechal na nich skolaudovať rôzne stavby, oplotenie, jednoducho na nich
vystaval celú zoologickú záhradu. Počas celej vydržacej doby nedošlo zo strany žalovanej, či zo strany
jej právnych predchodcov k rušeniu držby žalobcu, resp. jeho právneho predchodcu ohľadne predmetnej
parcely. Aj po prechode vlastníctva na žalobcu (1.5.1991) žalobca nerušene a dobromyseľne predmetné
nehnuteľnosti užíval po dobu viac ako 10 rokov. Nič na uvedenom nemení ani skutočnosť, že neskôr

(po r. 2010) žalobca začal s majetkovoprávnym vysporiadavaním niektorých iných parciel KN-E v areáli
ZOO Kavečany odkúpením a že ZOO Košice (nie žalobca) uzatvárala v roku 2007 nájomné zmluvy
ohľadne parcely č. 212, ani že žalobca v roku 2014 nebol aktívny v konaní na usporiadanie vlastníctva
k pozemkom v k.ú. E.. Záverom súd prvej inštancie poukázal na ustálenú súdnu prax v otázkach
vydržania.

4. Na takto zistený skutkový stav aplikoval § 137 písm. c/ zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového
poriadku (ďalej len CSP), § 70 ods. 1, 2 zákona č. 162/1995 Z.z. v katastri nehnuteľnosti, § 18, §19,
§21, §34, § 35 ods. 2,§ 36 ods. 1,2,§ 37,§ 41,§ 47,§ 133,§ 134 ods. 2,§ 399,§ 490 ods. 1,2 tretia a štvrtá
veta,§ 868 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len OZ v znení platnom 30.6.1988), § 12

ods. 2,§ 21,§ 22 ods. 1 a 3,§ 46 ods. 1, § 10 ods. 1, §11 ods. 1,2 zákona č. 69/1967 Zb. o národných
výborochvzneníplatnomdo31.12.1982,§75ods.1písm.c/a2zákonač.109/1964Zb.Hospodárskeho
zákonníka v znení platnom do 30.6.1998,§ 29 ods. 1 až 4 vyhlášky FMF č. 156/1975 Zb., §1,§ 3 zákona
č. 518/1990 Zb. o prechode zakladateľskej alebo zriaďovateľskej funkcie národným výborom na obce,
ústavné orgány štátnej správy a orgány miestnej štátnej správy, § 2 ods. 1 a 2, § 2 ods. 3,§ 14 ods. 1

zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obci a uzavrel, že žalobca je podielovým spoluvlastníkom pozemku
registra E-KN parc. č. 330 a č. 212 a žalobe vyhovel.

5. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 a 2 CSP a konštatoval, že úspešnému
žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanej v rozsahu 100%. O konkrétnej výške

trov bude rozhodnuté samostatným uznesením.

6. Proti tomu rozsudku podala odvolanie žalovaná uplatniac odvolacie dôvody podľa § 365 ods.
1 písm. b/, f/ a h/CSP a navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vrátil
vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Poukázala na to, že odbor výstavby vyvlastňoval

v prospech Československého štátu v správe ZOO Košice. Subjekt Československý štát nikdy
neexistoval. Oficiálnym názvom štátu najmä v zmysle čl. 1 a 2 Ústavy Československej socialistickej
republiky aj po zmenách spôsobených prechodom k federatívnemu usporiadaniu niekdajšej ČSSR bola
Československá socialistická republika. Ako by mohli byť nehnuteľnosti vyvlastnené v prospech štátu,
ktorý neexistoval. Je nevyhnutné zvážiť, či zmluvu v takejto podobe by bolo možné považovať za

platný nástroj vzniku práv a povinností. Už len z tohto dôvodu nemožno na vyvlastňovacie rozhodnutie
prihliadať, je to nulitný právny akt. Zároveň poukázala na podobný prípad, že od 90. rokov minulého
storočia je nielen všeobecne známou skutočnosťou, ale aj súčasťou tuzemského právneho poriadku
konštatovanie, že v rokoch 1948 - 1989 komunistický režim porušoval ľudské práva i svoje vlastnézákony. Podľa tohto zákona sa obdobie tzv. totality vyznačovalo okrem iného i tým, že vtedajšiemu
režimu bolo zaťažko dodržiavať aj tie zákony, ktoré za účelom dosiahnutia ním sledovaných cieľov sám
prijal a teda aj z pohľadu dodržiavania princípov právneho štátu nebol v takomto období až tak zriedkavý

stav podliezania obraznej latky priamo tým, že kto ju do určitej úrovne nastavil.

7. Vo vzťahu ku kúpnej zmluve predloženej žalobcom uviedla, že zmluva bola podpísaná neoprávneným
subjektom, preto nie je platná. Je na žalobcovi, aby preukázal, že ZOO Košice bola oprávnená konať
za ČSSR – Národný výbor mesta Košice. Zároveň popiera oprávnenie ZOO Košice zastupovať ČSSR

– Národný výbor mesta Košice a aj oprávnenie ZOO Košice podpisovať kúpne zmluvy na kúpu
nehnuteľností. V ďalšom poukázala na skutočnosť, že kúpna zmluva nebola potvrdená ani schválená
Národným výborom mesta Košice, preto nenadobudla právnu moc. Kúpna zmluva nebola potvrdená
ani schválená Národným výborom mesta Košice a aj to, že jej nebola vyplatená kúpna cena, ktorá jej
mala byť vyplatená do 15-tich dní od právnej moci tejto zmluvy. Ďalším faktom, že nedošlo k schváleniu
ani potvrdeniu kúpnej zmluvy, je to, že nebolo predložené žiadne uznesenie Národného výboru mesta

Košice o potvrdení alebo schválení tejto zmluvy. V neposlednom rade nebol podaný návrh na zápis
kúpnej zmluvy do evidencie nehnuteľností, a štát nebol ani zapísaný ako vlastník nehnuteľností za
celých štyridsať rokov. V súlade s § 47 ods. 3 OZ platí prezumpcia odstúpenia od zmluvy, ak zmluva
do troch rokov nebola ani potvrdená ani schválená Národným výborom, resp. nebol podaný ani návrh
na zápis zmeny v evidencii nehnuteľností, teda nedošlo k jej registrácii v evidencii nehnuteľností.

Poukázalanato,ženaprevodmajetkudovlastníctvaštátubolpotrebnýsúhlasNárodnéhovýboruaZOO
Košice nemohla podpisovať zmluvy v mene štátu. Uznesenie Rady MsNV zo dňa 17.6.1976 poveruje
schvaľovaním dispozícií s národným majetkom, ktoré vyžaduje súhlas MsNV vedúceho finančného
odboru MsNV v Košiciach. Teda, ak zmluvu podpísalo ZOO Košice, takáto zmluva mala byť schválená
MsNV. Uznesenie Rady MsNV zo dňa 17.9.1976 č. 1147 je iba vnútroorganizačným kompetenčným

rozhodnutím. V zmysle uvedeného súd prvej inštancie teda v bode 52 odôvodnenia rozsudku nesprávne
právneposúdilvec,keďkonštatoval,žebodyč.8a9predmetnejkúpnejzmluvysajaviaakorozporuplné.
Z uvedeného takto vyplýva, že na základe kúpnej zmluvy ČSSR sa nestal vlastníkom. Nehnuteľnosť,
ktorá je predmetom sporu, neprešla a nemohla ani prejsť do vlastníctva žalobcu na základe § 2 ods.
2 zák. č. 138/1991 Zb., lebo v roku 1991 ani nebola vo vlastníctve Slovenskej republiky. Prejsť mohol

iba ten majetok, ktorý bol vo vlastníctve Slovenskej republiky. V prospech štátu ani štátnej organizácie
nesvedčil žiaden právny titul pre nadobudnutie vlastníctva. V danom prípade vo vzťahu k predmetným
nehnuteľnostiam v čase nadobudnutia účinnosti zákona o majetku obci, vlastnícke právo Slovenskej
republiky nevyplývalo ani zo zápisov v katastri nehnuteľností, čoho dôsledkom je možné očakávať
od žalobcu zvýšenú opatrnosť pri posudzovaní možnosti prevodu vlastníctva zo štátu. Žalobca pri

bežnej opatrnosti nemohol nadobudnúť presvedčenie, že štát v čase nadobudnutia účinnosti zákona
bol vlastníkom nehnuteľností, a že disponoval platným nadobúdacím vlastníckym titulom k sporným
nehnuteľnostiam, nemohol teda nadobudnúť presvedčenie, že na neho prešlo zo zákona vlastnícke
právo k predmetným nehnuteľnostiam, resp. mohol mať pochybnosti o nadobudnutí vlastníckeho
práva. Vychádzajúc z uvedeného preto dobromyseľnosť žalobcu pri nadobudnutí a užívaní sporných

nehnuteľností bola vylúčená. V tejto súvislosti poukázala na stanovisko Veľkého senátu NS SR na
základe absolútne neplatného právneho úkonu nie je možné nadobudnúť vlastnícke právo, a to ani
v prípade, že na jeho podklade bol uskutočnený vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností.
V súvislosti s kúpnou zmluvou konštatovala, že táto nikdy nenadobudla právnu moc, pretože nebola
vyplatená kúpna cena a nikdy neprešlo vlastnícke právo. Žalobca sa snažil preukázať aj okolnosť,

že zoologická záhrada nepotrebovala súhlas Mestského národného výboru v Košiciach k odplatnému
prevodu vlastníctva veci od občanov, pričom poukazovala na prílohu č. 1 uznesenia MsNV č. 1147 zo
dňa 17.9.1976. V uznesení sú však situácie, kedy organizácie riadené MsNV I a II nepotrebujú súhlas
k odplatnému prevodu vlastníctva veci od občanov. Zoologická záhrada však nie je uvedená ani v jednej
skupine, a to z dôvodu, že ešte neexistovala, nakoľko bola zriadená až 1.7.1979. V ďalšom, podľa jej

názoru, žalobca nemohol vstúpiť do dobromyseľnej držby na základe zák. č. 138/1991 Zb. ZOO vstúpila
do užívania v roku 1979, ale nie do držby. Pozemky v ZOO boli zabraté pôvodným vlastníkom v roku
1979 bez akéhokoľvek právneho titulu a štát si ich aj oplotil, začal ich užívať bez akéhokoľvek právneho
titulu, teda vstúpil do ich užívania nedobromyseľne, bez právneho titulu. Tento bezprávny stav nebol
napravený a vlastníci stále čakali, že štát od nich pozemky kúpi, teda že dôjde k majetkovo-právnemu

vysporiadaniu, ale nikdy nedošlo. Majetkovo-právne vysporiadanie vlastníkom sľúbilo aj Mesto Košice,
tedažalobca,pretonikdynemohlobyťdobromyseľné,žemupozemkyvlastníckypatria,užívaťichužíval,
ale nemal ich v dobromyseľnej držbe. Dôkazné bremeno dobrej viere, žalobcovi svedčí nadobúdací
titul zaťažovalo žalobcu, ako osobu, ktorej je dobrá viera na prospech. V ďalšom Ústavný súd SRustálil, že Ústava SR neumožňuje, aby k vyvlastneniu alebo k nútenému obmedzeniu vlastníckeho
práva došlo priamo zákonom. Vyvlastňovacie rozhodnutie z roku 1985 bolo vydané štátnym orgánom,
pričom malo spôsobiť zmenu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, a to v prospech štátu. Štát, ktorého

orgán rozhodnutie vydal a účelom ktorého mala byť zmena vlastníckeho práva v prospech štátu, nesie
zodpovednosť za to, že toto rozhodnutie, ako aj procesný postup predchádzajúci vydaniu rozhodnutia,
trpelo vadami, ktoré spôsobili jeho nulitnosť a nezákonnosť. Na základe neúčinného vyvlastňovacieho
konania a rozhodnutia, nemohlo dôjsť k prechodu vlastníctva ani na organizáciu, v prospech ktorej bola
nehnuteľnosť vyvlastnená, a to bez ohľadu na to, či takýto nadobúdateľ bol alebo nebol dobromyseľný.

Žalobca teda nemohol byť dobromyseľný, že mu pozemky patria. Mesto Košice z verejného registra od
roku 1991 vedelo, že nie je zapísané vlastnícke právo v jeho prospech v katastri nehnuteľností, preto
nemohlo byť ani dobromyseľné. Ako vlastník nebol zapísaný ani v ROEP, a teda objektívne nemožno
hovoriť o jeho dobromyseľnosti. Skutočnosť, že zoologická záhrada platila vlastníkom pozemkov v areáli
nájomné za užívanie ich pozemkov, na ktoré poukazovala v súdnom konaní. Ak by bol žalobca skutočne
vlastníkom týchto nehnuteľností, je otázne, z akého dôvodu by uzatváral nájomné zmluvy v pozícii

nájomcu na pozemok, ktorý je v jeho vlastníctve.

8. V ďalšom poukázala na § 11 zák. č. 265/1992 Zb. o zápisoch vlastníckych a iných vecných práv
k nehnuteľnostiam, podľa ktorého platilo v čase uzatvárania kúpnej zmluvy, že ten, kto vychádza
zo zápisu v katastri vykonanom po dni účinnosti tohto zákona, je dobromyseľný, že stav katastra

zodpovedá skutočnému stavu veci. Dedičské konanie bolo v dobrej viere a vychádzalo práve
z uvedeného ustanovenia a naopak, žalobca nebol a nemohol byť v dobrej viere. Zo zápisov v katastri
nehnuteľností jednoznačne vyplýva, že SR ani Mesto Košice nikdy neboli zapísané ako vlastníci
predmetných pozemkov. Ani Zoologická záhrada Košice – Kavečany nikdy nebola evidovaná ako
vlastník predmetných pozemkov. Podľa informácií aj zápisov z katastra Zoologická záhrada Košice –

Kavečany do konca po roku 1993 začala od niektorých vlastníkov odkupovať spoluvlastnícke podiely
a niektorým platili aj nájom. V žiadnom prípade nemožno hovoriť o vydržaní pozemkov žalobcom.
Svoje spoluvlastnícke podiely na predmetných parcelách riadne dedila na základe dedičských konaní,
vlastníctvo potvrdil notár, ako súdny komisár. Dobromyseľným držiteľom bola od zdedenia, pričom
tieto spoluvlastnícke podiely nadobúdala v dobrej viere v rámci dedičského konania. Nehnuteľnosti boli

predmetom dedičského rozhodnutia vo viacerých dedičských konaniach a dedičia s nehnuteľnosťami
vždy nakladali ako vlastníci a domáhali sa svojich práv.

9. Ďalšie vyjadrenia v spore doručené neboli.

10. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34CSP) prejednal odvolanie žalovanej ako podané včas,
oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho
pojednávania v zmysle ustanovenia § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia
§ 379 CSP a § 380 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (§ 365 ods. 1 písm. b/, f/, h/ CSP)
a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nie je dôvodné.

11. Rozsudok je v napadnutých výrokoch vecne správny, preto ho odvolací súd v zmysle ustanovenia
§ 387 ods. 1 CSP potvrdil.

12. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 31.3.2025 o 10:00 hod.,

v pojednávacej miestnosti č. d. 207, II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia
boli zverejnené dňa 20.3.2025 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ustanovenia §
219 ods. 1, 3 CSP.

13. Odvolací súd k žalovanej namietanému odvolaciemu dôvodu uvádza, že hlavnými znakmi, ktoré

charakterizujú procesné vady v § 365 ods. 1 písm. b/ CSP (súd nesprávnym procesným postupom
znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces), sú a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/nesprávny procesný
postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace
procesné oprávnenie.

14. Z obsahu preskúmavaného spisu vyplynulo, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu
potrebnom na správne zistenie skutkového stavu veci, dospel k správnym skutkovým záverom, ktoré
majú oporu vo vykonaných dôkazoch a na vec aplikoval správne právne predpisy, ktoré i správnevyložil. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku uviedol, ktoré skutočnosti považuje za preukázané
a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých vychádzal a ako ich vyhodnotil a ako vec právne posúdil.
Súd prvej inštancie jasne a zrozumiteľne odôvodnil konečný záver o dôvodnosti žalovaného nároku

a závery vysvetlil spôsobom, z ktorého je zrejmé, akými úvahami sa riadil. Z odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných
právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Podľa judikatúry Európskeho
súdu pre ľudské práva čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd síce
ukladá súdom povinnosť odôvodniť svoje rozhodnutia, túto požiadavku však nemožno chápať tak,

že súdy majú povinnosť dať podrobnú odpoveď na každý argument (napríklad rozsudok ESĽP vo
veci Van Hurk v. Holandsko z 19.4.1994, č. 16034/90, bod 61). I Ústavný súd SR v tomto smere
konštatoval, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov
a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je
plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (rozhodnutie IV. ÚS 115/03 zo dňa
3.7.2003). V rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 358/09 zo dňa 15.10.2009 ÚS SR uviedol, že všeobecný súd
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Ak však ide o argument, ktorý
je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (nález sp. zn.
II. ÚS 410/06 zo dňa 2.8.2007).

15. Žalovaná v podanom odvolaní uplatnila odvolacie dôvody i podľa § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP

(nesprávne skutkové a právne závery).

16. Nesprávny skutkový záver je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie
nepostupuje pri hodnotení dôkazov podľa § 191 CSP. Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na všetko, čo

vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov v súdnom konaní platí zásada voľného hodnotenia
dôkazovsudcomzhľadiskaichpravdivostiadôležitostiprerozhodnutie.Nesprávnehodnoteniedôkazov
by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie len v prípade, ak by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré
z vykonaných dôkazov, alebo prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne,
že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré neboli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli

v konaní najavo, prípadne preto, že v hodnotení dôkazov, či poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov
strán, alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti, je
logický rozpor.

17. Nesprávne právne posúdenie veci je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd pochybí

pri aplikácii práva na zistený skutkový stav, teda prípad, kedy bol skutkový stav posúdený podľa
iného právneho predpisu, než ktorý správne mal byť použitý, alebo ak síce bol aplikovaný správne
určený právny predpis, ale súd ho nesprávne interpretoval (nesprávne vyložil podmienky všeobecne
vyjadrené v hypotéze právnej normy a v dôsledku toho nesprávne aplikoval vlastné pravidlo, stanovené
dispozíciou právnej normy). Vyššie uvedené odvolacie námietky žalovanej vyhodnotil odvolací súd ako

neopodstatnené bez opory v zistenom a ustálenom skutkovom stave a v následnom právnom posúdení
vecisúdomprvejinštancie.Žalovanávpodanomodvolaníuviedlazhodnúargumentáciuakopredsúdom
prvej inštancie, s ktorou sa súd dostatočným spôsobom vysporiadal. Odvolací súd považuje za potrebné
dodať, že súd prvej inštancie sa už v odôvodnení rozsudku náležitým spôsobom vyporiadal so všetkými
dôvodmi podaného odvolania, ktoré dôvody odvolateľka prezentovala už počas konania pred súdom

prvej inštancie. Odvolací súd takto konštatuje, že ani v odvolacom konaní neboli žalovanou tvrdené a ani
preukázané také skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok odlišné rozhodnutie vo veci. Žalovaná
v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie neuviedla žiadne rozhodujúce skutočnosti, s ktorými by sa
súd prvej inštancie v konaní nezaoberal a ktoré by neboli predmetom jeho posudzovania. Preskúmaním
obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd vykonal dokazovanie dostatočným spôsobom, dostatočne sa

zaoberal tvrdeniami a dôkazmi, ktoré vyhodnotil v súlade so zásadami podľa § 191 CSP a zo zisteného
skutkového stavu vyvodil správny právny záver. Svoje rozhodnutie súd tiež presvedčivo a dostačujúco
odôvodnil v súlade s požiadavkami uvedenými v § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd sa takto plne stotožňujes odôvodnením napadnutého rozsudku a konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 CSP), na
tieto poukazuje ako na správne a plne vyčerpávajúce, a preto ich nebude duplicitne opakovať.

18. Odvolací súd dospel k záveru, že uvedené odvolacie dôvody nie sú naplnené.

19. K podstatnej argumentácii žalovanej, nesúhlasiac s právnym názorom súdu prvej inštancie
spočívajúcom v tom, že pre prevod vlastníckeho práva na štát sa v relevantnom čase nevyžadovalo
schválenie štátnym notárstvom s tým, že podľa jej názoru právnou skutočnosťou, ktorej dôsledkom bol

prevod vlastníckeho práva v relevantnom čase, bola registrácia štátnym notárstvom. Pri posudzovaní
tejto otázky odvolací súd vychádzal z ustálenej judikatúry, v zmysle ktorej poukazuje na rozsudok NS SR
sp. zn. 7 MCdo/4/2013 zo dňa 19.2.2014. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa v uvedenom rozhodnutí
venuje spôsobom nadobúdania vlastníctva podľa platných právnych predpisov v čase podpísania
dohody a konštatuje, že pôvodná koncepcia Občianskeho zákonníka z roku 1964, vychádza z tzv.
socialistického práva, a preto inak ako dnes vnímala i klasifikovala majetkové a vlastnícke vzťahy. Štátne

socialistické vlastníctvo bolo základnou a najvyššou formou vlastníctva, popri ňom ako jeho ďalšia forma
stálo družstevné vlastníctvo, tretiu formu tvorilo osobné vlastníctvo definované ako súkromné vlastníctvo
zpotrebnéhocharakteruobčanov.Kustanovenie§489a§490OZzaujalstanoviskoNajvyššísúdČSSR
(Cpjf 55/75 zo 16.7.1976), a uviedol, že k prevodu nehnuteľností do socialistického spoločenského
vlastníctva nie je registrácia štátnym notárstvom potrebné (viď Zborník IV, Praha 1986, strana 354).

Ustanovenie § 134 OZ bolo zaradené k druhej hlave druhej časti Občianskeho zákonníka označenej ako
„osobné vlastníctvo“, ktoré bolo zaradené pod „Spôsoby nadobúdania osobného vlastníctva“. Uvedené
vyjadruje, že § 134 OZ sa vzťahuje k spôsobu nadobudnutiu veci do osobného vlastníctva. V zmysle
uvedeného ustanovenia, registráciu k svojej platnosti vyžadovali všetky zmluvy, ktorými občan, prípadne
aj štát alebo socialistická organizácia prevádzala na iného občana nehnuteľnosť, pokiaľ ide o predmet

osobného vlastníctva, a to do jeho osobného vlastníctva. Pokiaľ naopak uvedené nehnuteľnosti sa
prevádzajú z vlastníctva občana do vlastníctva štátu, alebo socialistickej organizácie, zmluva o tomto
prevode registrácii nepodlieha, pretože na základe tohto prevodu nedochádza k vzniku osobného, ale
k vzniku socialistického spoločenského vlastníctva. V danom období bol plne rešpektovaný právny
názor, ktorým sa riadili pri výklade zákonov súdy, štátne notárstva, štátne organizácie i občania, že

registrácii nepodliehajú zmluvy o prevode nehnuteľností do socialistického spoločenského vlastníctva
(napr. štátu, družstevných, spoločenských a iných socialistických organizácií), a to bez ohľadu na druh
nehnuteľnosti a povahu osobného alebo súkromného vlastníckeho vzťahu prevodcu k prevádzanej
nehnuteľnosti. Právna úprava platná v období konkrétnych rokov celkom jednoznačne určovala prípady
zmlúv, na ktoré sa povinnosť registrácie nevzťahovala, čo vyplývalo priamo z vtedy platnej právnej

úpravy, išlo o 1) zmluvy o prevod nehnuteľností do osobného a do súkromného vlastníctva občanov
a iných ako socialistických organizácií (§ 134 ods. 2, § 490 ods. 2 OZ), 2) zmluvy o obmedzení prevodu
nehnuteľnosti (§ 58 ods. 2, § 248 ods. 2 zákona č. 65/1965 Zb. Zákonník práce), 3) dohody o osobnom
užívaní pozemkov (§205 ods. 2 OZ), 4) zmluvy o vzájomných právach a povinnostiach stavebníkov pri
výstavbe obytného domu s bytmi v obytnom vlastníctve, po prípade zmeny a doplnky týchto zmlúv (§

12 ods. 1 a 2 zákona č. 52/1966 Zb.), 5) zmluvy o predaji bytov v dome, ktorý je vo vlastníctve štátu do
osobnéhovlastníctvaužívateľov(§14zákonač.52/1966Zb.),apo6)zmluvyoprevodebytovvosobnom
vlastníctve medzi občanmi (§ 15 ods. 1 zákona č. 52/1966 Zb.).

20. V kontexte vyššie uvedeného vychádzajúc zo zisteného skutkového stavu, ustáleného súdom prvej

inštancie v tom, že právna predchodkyňa žalovanej G. L., C. E., nar. X.X.XXXX odpredala sporné
nehnuteľnosti na základe kúpnej zmluvy zo dňa 8.11.1984 za účelom vybudovania Zoologickej záhrady
Košice Československému štátu zastúpenému Zoologickou záhradou Košice, konkrétne parcely č.
207, 212 a 330 pojaté do pozemko-knižnej zápisnice č. 5, k.ú. E. v pomere 280/1120, zahrnuté do
novovytvorenej parcely č. 899/14, pre k.ú. E. G., za kúpnu cenu 1.805,10 Kčs. Podľa dohody účastníkov

kúpna cena mala byť vyplatená predávajúcemu cestou štátnej banky, pobočky v Košiciach najneskôr
do 15 dní od právnej moci zmluvy počínajúc, s čím odpredávajúca bola uzrozumená. Odvolací súd sa
stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že došlo k právne účinnému prevodu vlastníckeho práva
na právneho predchodcu žalobcu (štát). Právna úprava v rozhodnej dobe (§ 44, § 47 a § 123 OZ
v znení účinnom do 30.6.1988) nevyžadovala, aby zmluva, ktorou štát nadobúdal nehnuteľnosť zo

socialistického spoločenského vlastníctva podliehala registrácii štátnym notárstvom, resp. rozhodnutiu
o (ne)registrácii zmluvy. Zhrnúc, predmetom kúpnej zmluvy bola nehnuteľnosť, pričom kupujúcim bola
socialistická organizácia a preto nebola potrebná registrácia štátnym notárstvom, ani súhlas národného
výboru, odôvodňujúc tým, že išlo o prevod do socialistického spoločenského vlastníctva, ktoré oprotiiným druhom vlastníctva malo najsilnejšie postavenie a požívalo najsilnejšiu právnu ochranu. Rovnako
preto ani nebol daný návrh na zápis do evidencie nehnuteľností, keďže išlo o prevod do socialistického
vlastníctva s najsilnejšou právnou ochranou. Samozrejme v súčasnosti je uvedenému postupu možné

vytýkať rôzne nezrovnalosti, avšak i napriek tomu pri prevode do socialistického spoločenského
vlastníctva k prevodu dochádzalo už uzavretím kúpnej zmluvy - teda platil translačný systém.

21. Rovnako predmetná zmluva nepodliehala ani schváleniu nadriadených orgánov, tak ako je to
uvedené v bode 8 zmluvy na základe uznesenia rady MsNV v Košiciach č. 1147/F zo dňa 17.9.1976.

Predmetné uznesenie nadobudlo účinnosť dňa 1.10.1976, pričom určilo dispozičné oprávnenie z
národným majetkom podľa vyhlášky č. 156/1975 Zb., v zmysle ktorých k odplatnému prevodu vlastníctva
veci od občanov a iných než socialistických organizácii organizácie riadené MsNV nepotrebujú súhlas
od nehnuteľností do výšky 50.000,- Kčs. Ak žalovaná namietala, že Zoologická záhrada Košice nebola
takouto organizáciou, keďže nebola citovaná v prílohe 2/ uznesenia rady Mestského národného výboru
v Košiciach súd uvádza, že z uznesenia MsNV v Košiciach č. 44 zo dňa 27.2.1979 nesporne vyplýva,

že tento bol zriaďovateľom Zoologickej záhrady ako príspevkovej organizácie v rezortnom pláne MsNV
v Košiciach, ako špecializované kultúrno-výchovné zariadenie, pričom aj keď nie je explicitne uvedená
Zoologická záhrada Košice v prílohe 2/ uznesenia č. 1147, tak v prvom rade je potrebné uviesť, že
predmetné uznesenie upravovalo dispozičné oprávnenia do budúcna, teda počnúc dňom účinnosti odo
dňa 1.1.1976, pričom Zoologická záhrada Košice bola zriadená až dňa 27.2.1979 s tým, že aj keď v

prílohe 2/ sú citované jednotlivé organizácie riadené MsNV, okrem týchto je uvedené, že sa to týka aj
ďalšíchzriaďovanýchorganizácii,podktorénespornemožnosubsumovaťajZoologickúzáhraduKošice.

22. K nezrovnalostiam kúpnej zmluvy v bode 8/ a 9/ odvolací súd dodáva, že podľa bodu 8/ zmluva
nepodliehala schváleniu nadriadených orgánov. Napriek skutočnosti, že zmluva nepodliehala schváleniu

nadriadených orgánov v bode 9/ zmluvy bolo uvedené, že účastníci berú na vedomie, že zmluva
nadobudne právnu moc len čo bude potvrdená Národným výborom mesta Košice. Odvolací súd dopĺňa,
že takýto súhlas nebol potrebný, keďže za rozhodnutie príslušného orgánu v zmysle § 47 teória aj prax
rozlišovala: 1. rozhodnutie orgánu štátnej správy vydané v konaní podľa správneho poriadku a po 2.
rozhodnutia štátneho notárstva v konaní podľa notárskeho poriadku. Za rozhodnutie v zmysle § 47

Občianskeho zákonníka sa nepovažujú súhlasy rôznych organizácií, ktoré v období uzatvárania zmluvy
u niektorých občianskoprávnych zmlúv boli vyžadované. Takýmto rozhodnutím teda nie je schválenie
nadriadeného orgánu a teda sa neuplatní režim podľa § 47 Občianskeho zákonníka. Kúpna zmluva
zo dňa 8.11.1984 je platná, účinnosť nadobudla v súlade s ustanovením § 134 ods. 2 Občianskeho
zákonníka účinného v čase uzatvorenia zmluvy účinnosťou zmluvy, pričom zmluva nadobudla účinnosť

po uzatvorení overením podpisu predávajúceho dňa 14.11.1984. Keďže pre platné nadobudnutie
vlastníckeho práva v čase uzatvorenia zmluvy sa vyžadovala účinnosť zmluvy a táto podmienka bola
splnená. Okamihom nadobudnutia účinnosti zmluvy nadobudol kupujúci vlastnícke právo k predmetným
nehnuteľnostiam.

23. K námietke žalovanej vo vzťahu k neurčitosti označenia kupujúceho (podľa žalovanej v kúpnej
zmluve je uvedený neexistujúci subjekt) Československý štát, odvolací súd sa v plnom rozsahu
stotožňuje s odôvodnením súdu prvej inštancie uvedeným v bode 49 a dodáva, že prípadné označenie
subjektu Československý štát a nie Československá socialistická republika nespôsobuje neplatnosť

kúpnej zmluvy. Podľa názoru odvolacieho súdu v rozhodnom období bolo zaužívanou praxou, že štát
bol v dohodách, prípadne zmluvách označený ako Československý štát (menší formalizmus). Uvedená
skutočnosť vyplýva i z iných kúpnych zmlúv uzatváraných v rozhodnom období a právnych predpisov
na ktoré v odôvodení odkazuje súd prvej inštancie.

24. K odvolacej argumentácii žalovanej, že jej právnej predchodkyni nebola vyplatená kúpna cena za
odpredaj pozemku je potrebné poukázať na obsah kúpnej zmluvy z 8.11.1984, z ktorej vyplýva, že
úhradakúpnejcenymalabyťrealizovanáprostredníctvomštátnejbanky,pobočkyvKošiciach.Okolnosť,
že žalobca nevedel preukázať prípadným listinným dôkazom zaplatenie kúpnej ceny (podľa žalovanej
k zaplateniu preto nedošlo), ešte neznamená neplatnosť kúpnej zmluvy. Pokiaľ by nedošlo k vyplateniu

kúpnej ceny, premlčané právo nezaniká, trvá ďalej, ale do značnej miery sa zoslabuje zmenšením
možnosti jeho úspešného uplatnenia v prípade ak dlžník namietne premlčanie práva pred súdom.25. Odvolací súd posúdil ako nedôvodnú aj námietku žalovanej, že nebolo preukázané splnenie
podmienok podľa § 2 ods. 2 ZoMO na to, aby vlastníctvo pozemku prešlo na žalobcu.
S touto argumentáciou žalovanej sa odvolací súd nemôže stotožniť, nakoľko žalobca preukázal

príslušnými listinami právne nástupníctvo a prechod vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti
z československého štátu na Mesto Košice. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí podrobne
zdôvodnil právne nástupníctvo zriadenej socialistickej organizácie Zoologickej záhrady Košice, ktorá
bola príspevkovou organizáciou hospodáriacou podľa vlastného rozpočtu schváleného plenárnym
zasadnutím MsNV na československý štát a následne na Mesto Košice (žalobcu). Odvolací súd sa

stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že právnym nástupcom štátu v danej veci je zo zákona
žalobca, t.j. Mesto Košice a to titulom kúpnej zmluvy ( v zmysle § 3 ods. 1 zákona č. 518/1990 Zb. prešla
zriaďovateľská funkcia k Zoologickej záhrade Košice na Mesto Košice a v súlade s § 2 ods. 2 zák. č.
138/1991 Zb. vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam vo vykúpenom podiele na žalobcu ).

26. Skutočnosť, že následne došlo aj k vyvlastneniu predmetných nehnuteľností rozhodnutím Odboru

výstavby ÚPaA Obvodného národného výboru, č. Výst. 9860/2617/84-Go zo dňa 4.1.1985 skôr svedčí
o nedôsledne vedenej evidencii orgánov v danom období, avšak nemá vplyv na platnosť kúpnej zmluvy.
Rovnaký záver možno prijať aj vo vzťahu k nájomným zmluvám, na ktoré poukazuje žalovaná, pričom
opätovne odvolací súd konštatuje nedôslednosť vedenia evidencie spôsobujúcej chaotické konanie
žalobcu vo vzťahu k žalovanej, čo však v konečnom dôsledku nič nemení na správnom právnom závere

súdu o platnosti kúpnej zmluvy zo dňa 14.11.1984 a určení, že žalobca je podielovým spoluvlastníkom
pozemku registra E–KN par. č. 330 – trvalý trávny porast o výmere 978 m2, v kat. úz. E., obec E. – E.,
J. E. K., v rozsahu spoluvlastníckeho podielu 1/24 k celku, zapísaného na LV č. XXXX v časti B pod por.
č. 10 ( výrok I. ) a pozemku registra E-KN par. č. 212 – orná pôda o výmere 22224 m2, v k.ú. E., obec
E. – E., J. E. K., v rozsahu spoluvlastníckeho podielu 1/24 k celku, zapísaného na LV č. XXXX v časti

B pod por. č. 12 ( výrok II. ).

27. Odvolací súd poukazuje i na rozhodovaciu prax odvolacieho súdu v obdobnej veci vedenej
na Krajskom súde v Košiciach v konaní sp. zn. 2Co/126/2022 z 20.4.2023, v ktorom skonštatoval
nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v k.ú. E. štátom na základe obdobných kúpnych

zmlúv a jeho následný prechod na Mesto Košice.

28. Vo vzťahu k odvolacej argumentácii žalovanej týkajúcej sa nadobudnutia vlastníckeho práva žalobcu
vydržaním a jej tvrdeniu o nadobudnutí vlastníckeho práva na základe dedičského rozhodnutia, odvolací
súd nepovažuje za potrebné vysporiadať sa s ňou osobitnou argumentáciou a to z dôvodu, že žalobca

(po právnom predchodcovi) nadobudol vlastnícke právo k vyššie špecifikovaným nehnuteľnostiam na
základe kúpnej zmluvy, poukazujúc na odôvodnenie rozhodnutia súdu.

29. Odvolací súd takto dospel k záveru, že obsah odvolania žalovanej nie je spôsobilý spochybniť
správnosť záverov rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov výslovne v ňom

uvedených, pričom ani v odvolacom konaní neboli zistené také skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by
mohli spochybniť správnosť skutkových a právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoj
rozhodnutie.

30.Zovšetkýchvyššieuvedenýchdôvodovodvolacísúdpotvrdilrozsudoksúduprvejinštancievovýroku

I.aII. avzávislomvýrokuIII.otrováchkonaniapodľa§387ods.1CSPakovecnesprávnyapodľa§387
ods. 2 CSP na zdôraznenie správnosti doplnil ďalšie dôvody. Záverom odvolací súd dodáva, že podľa
konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých

detailoch sporu uvádzaných účastníkmi konania. Na ďalšiu argumentáciu žalovanej, už nespôsobilú
ovplyvniť posúdenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať
špecifickou odpoveďou.

31. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP

v spojení s § 255 ods. 1 CSP a žalobcovi, ktorý mal úspech v odvolacom konaní nepriznal proti
neúspešnej žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mu v tomto konaní žiadne
trovy nevznikli.32. Rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 vety druhej CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 a nasl. CSP) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Uvedená povinnosť neplatí, ak je dovolateľ fyzická
osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).