Uznesenie – Ostatné ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 16. október 2024

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 20Co/67/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8721200524
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 10. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Boroň
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2024:8721200524.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Boroňa a členiek senátu
JUDr. Daniely Babinovej a JUDr. Viery Kandrikovej v spore žalobcu: 1) A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom
XXX XX C. D., E. F. XXX/XX, zastúpený zákonnou zástupkyňou matkou: G. B., nar. XX.X.XXXX, bytom
XXX XX C. D., E. F. XXX/XX, 2) H. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX C. D., E. F. XXX/XX, zastúpený
zákonnou zástupkyňou matkou: H. B., nar. XX.X.XXXX, bytom XXX XX C. D., E. F. XXX/XX, 3) B. I., nar.

XX.X.XXXX, bytom XXX XX C. D., E. F. XXX/XX, všetci právne zastúpení: Beňo & partners, advokátska
kancelária, s.r.o., IČO: 44 250 029, so sídlom 058 01 Poprad, Námestie sv. Egídia 93, proti žalovanému:
Allianz Slovenská poisťovňa, a.s., IČO: 00 151 700, so sídlom 815 74 Bratislava, Dostojevského rad 4,
o zaplatenie 94.410,- eur s prísl., o odvolaní žalobcu v 1. rade proti rozsudku Okresného súdu Poprad
č.k. 19C/8/2021-237 zo dňa 12.5.2023, takto

r o z h o d o l :

Zrušuje sa rozsudok vo výroku I. a vo výroku V. a v rozsahu zrušenia sa vec vracia súdu prvej inštancie

na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že:
„I. Súd žalobu vo vzťahu k žalobcovi 1/ z a m i e t a.
II. Žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobkyni 2/ sumu 7.495,50 eur, a to do 15 dní od právoplatnosti
rozsudku.

III. Žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobkyni 3/ sumu 6.814,10 eur, a to do 15 dní od právoplatnosti
rozsudku.
IV. V prevyšujúcej časti súd žalobu žalobkyne 2/ a žalobkyne 3/ z a m i e t a.
V. Žalovaná m á voči žalobcovi 1/ nárok na 100% náhradu trov konania, ktoré budú vyčíslené
samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.
VI. Žalobkyňa 2/ m á voči žalovanej nárok na 100% náhradu trov konania, ktoré budú vyčíslené

samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.
VII. Žalobkyňa 3/ m á voči žalovanej nárok na 100% náhradu trov konania, ktoré budú vyčíslené
samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.
VIII. U p r a v u j e učtáreň Okresného súdu Poprad v r á t i ť žalovanej nespotrebovanú časť preddavku
na znalecké dokazovanie a to z preddavku zloženého na účet súdu dňa 27.10.2022 pod pol. registra
D14-51/2022 vo výške 691,20 eur a to do 30 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.“

Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil najmä tým, že žalobcovia žiadali, aby súd zaviazal
žalovaného zaplatiť žalobcovi v 1. rade sumu vo výške 29.812,- eur spolu s úrokom z omeškania vo
výške 5 % ročne odo dňa nasledujúceho po doručení žaloby do zaplatenia, žalobkyni v 2. rade sumu
vo výške 30.497,- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne odo dňa nasledujúceho po
doručení žaloby žalovanej do zaplatenia, žalobkyni v 3. rade sumu vo výške 34.101,- eur spolu s úrokom

z omeškania vo výške 5 % ročne odo dňa nasledujúceho po doručení žaloby žalovanej do zaplatenia
a nahradiť im trovy konania.Uviedli, že dňa 22.2.2018 pred Obcou C. D. došlo k dopravnej nehode, pri ktorej vodič osobného
automobilu pri obchádzaní skupiny najmenej 12 chodcov dostal s vozidlom šmyk a prešiel do pravého
jazdného pruhu, kde časťou vozidla narazil do skupiny chodcov, medzi ktorými boli aj žalobcovia v 1.

až 3. rade. Dopravnú nehodu zavinil vodič osobného motorového vozidla zn. J. H., evid. č. G., povinne
zmluvne poistený u žalovaného. Vina vodiča osobného motorového vozidla zn. J. H., evid. č. G. bola
uznaná Rozsudkom vydaným Okresným súdom Poprad, sp.zn. 5T/84/2018 zo dňa 8.4.2019.
Žalobcovia si nechali vypracovať Lekárske posudky o bolestnom a o sťažení spoločenského uplatnenia
podľa zákona č. 437/2004 Z.z. o náhrade za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia.

Dňa 15.2.2021 bol žalobcovi v 1. rade B. K. G., detskou psychiatričkou vypracovaný posudok o
sťažení spoločenského uplatnenia, na základe ktorého bolo žalobcovi v 1. rade priznaných 1.365 bodov,
žalobkyni v 2. rade bolo priznaných 1.395 bodov a žalobkyni v 3. rade 1.560 bodov.
Na základe vypracovaného lekárskeho posudku si žalobcovia uplatnili nárok na náhradu za sťaženie
spoločenského uplatnenia tak, ako je vyššie uvedené. Žalobca v 1.rade za priznaných 1.365 bodov a
výške hodnoty jedného bodu 21,84 eur, žalobkyňa v 2. rade za priznaných 1.395 bodov a žalobkyňa

v 3. rade za priznaných 1.560 bodov.
Za vypracovanie jednotlivých lekárskych posudkov boli žalobcom vystavené doklady na sumu 30,- eur.
Táto suma predstavuje účelne vynaložené náklady, ktoré museli žalobcovia vynaložiť na vypracovanie
predmetných posudkov, aby preukázali svoje oprávnené nároky.
Nárok na náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia vzniká dňom, keď zdravotný stav

poškodeného možno považovať za ustálený. Až po ustálení zdravotného stavu poškodeného možno
totiž vykonať bodového ohodnotenie bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia. Dovolací súd sa v
tomto smere nemá dôvod odkloniť od doterajšej judikatúry (viď napr. Cz 23/83), podľa ktorej pre vznik
nároku na bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia nie je rozhodujúca len škodová udalosť (deň
úrazu), ale tiež okamih, kedy sa poškodený dozvedel o škode (jej výške). Táto býva poškodenému

zrejmá až po ustálení zdravotného stavu, ktorý umožňuje posúdiť mieru preukázateľných nepriaznivých
dôsledkov, čo je východiskovou bázou pre stanovenie výšky náhrady lekárskym posudkom vychádzajúc
zo základného počtu bodov, ktorými bolo bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia ohodnotené.
(rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 3Cdo295/2009).
Zdravotný stav žalobcov bolo možné hodnotiť najskôr v roku 2021, kedy si žalobcovia nechali

vypracovať lekárske posudky o sťažení spoločenského uplatnenia. Žalobcovia boli toho názoru, že
v čase vypracovania lekárskych posudkov im vznikol nárok na náhradu za sťaženie spoločenského
uplatnenia a hodnota jedného bodu má byť určená za rok 2021. Nakoľko však hodnota bodu za rok
2021 ešte nebola Opatrením Ministerstva zdravotníctva SR pre rok 2021 určená, žalobcovia vychádzali
z hodnoty bodu za predchádzajúci rok, t.j. rok 2020.

Vo veci bolo nariadené znalecké dokazovanie znalcom v odbore zdravotníctvo a farmácia, odvetvie
psychiatria a na vypracovanie znaleckých posudkov bola ustanovená B. L. M.. Znalkyňa vypracovala
3 znalecké posudky.
Zo záverov znaleckého posudku č. X/XXXX, vo veci vyšetrenia duševného stavu A. B. (žalobca
v 1. rade) vyplýva, že menovaný nebol do februára 2018 psychiatricky liečený, má neúplné

vzdelanie v osobitnej škole, nepracoval, nebol nikdy systematicky pracovne zaradený. Fungoval
v domácom základnom nastavení. Psychické ťažkosti podľa dokumentácie sa vyhrotili 12.4.2018,
kedy prvý krát navštívil psychiatra - symptómy ako sú poruchy spánku, anxieta, plačlivosť, sociálna
stiahnutosť a strach. Psychické ťažkosti sú v príčinnej súvislosti s traumou z roku 2018, po 4
rokoch na farmakoterapii pretrváva sociálna izolácia doma, strata sociálnych kontaktov. Na základe

zdokumentovanej farmakoterapie absolvoval adekvátnu liečbu. Po 4 rokoch liečby je jeho stav trvalý
a zaliečený v danom rozmedzí možností jeho štruktúry osobnosti. Liečba každej poruchy, fyzickej aj
psychickej, potrebuje aj resocializáciu vyplývajúcu z vlastných intelektových rezerv, a to čo zostalo, je
trvalé preto, lebo na ďalšiu resocializáciu (psychoterapiu, nácviky) sú potrebné intelektové predpoklady,
ktoré ale primárne nie sú vyvinuté u A. B.. Súčasný stav klinicky spĺňa prejavy neurotickej poruchy,

jej finálny výsledok liečby závisí od vlastného nastavenia vnútorného prežívania žalobcu, v prestavení
negatívneho pohľadu a v zmene pohľadu na vlastnú situáciu. V danom prípade súčet poškodenia
osobnosti následkom úrazu vychádza na 10 % - dominanta poškodenia, v prežívaní vo vzťahu k sebe, k
svojmu životu, v prežívaní negatívnej stránky, a ako by nezohľadnenie pozitívneho, čo zostalo. A úplnú
resocializáciu nemá ale primárne intelektové rezervy. Tento stav sa dá kvalifikovať v zmysle zákona č.

437/204 Z.z. pod zložkou 255 - vážne duševné poruchy vzniknuté pôsobením otrasných zážitkov alebo
iných nepriaznivých psychologických činiteľov a tiesnivých situácií (overené príslušným psychiatrickým
pracoviskom). Za sťaženie spoločenského uplatnenia znalkyňa stanovila u A. B. 364 bodov. Priklonila sa
knázoru,žezdravotnýstavbolunehoustálenýpodvochrokochnato,abysamohlovykonaťhodnoteniesťaženého spoločenského uplatnenia. Klinický obraz poškodeného nespĺňa prejavy posttraumatickej
stresovej poruchy, ale jedná sa neurotickú symptomatológiu po stresovej udalosti, ktorá vznikla na
primárne nerozvinutom intelekte. Predošlé bodové ohodnotenie považovala znalkyňa za neprimerané,

pretože z pohľadu psychiatra v danom prípade vidí ako jediný následok symptómy sociálnej izolácie,
stiahnutosti, stratu sociálnych interakcií, na farmakoterapii ustálené poruchy spánku. Nevidí kvalitatívne
následky v podobe vzniku duševnej poruchy v pravom slova zmysle (teda psychózy), ani kvalitu
posttraumatických prejav do miery potvrdenia nosozoogickej jednotky, že by bola nutná hospitalizácia,
nevidí kvalitatívnu zmenu v strate zamestnania (detský vek), ani v strate štruktúrovanej voľnočasovej

činnosti, ani v strate schopnosti zárobku v najbližšom čase, nie je prítomná trvalá zmena osobnosti,
ktorá by znemožňovala jeho fungovanie v pôvodnom začlenení. Nie je viditeľná po 4 rokoch trvalá
zmena osobnosti v dôsledku prežitej udalosti tak, že má kvalitatívne problémy s bežným každodenným
fungovaním v spoločnosti v ktorej žije, teda v pôvodnom zaradení, sú viditeľné prejavy neurotické, teda
zmeny v afektívnej oblasti.
Na súdnom pojednávaní po vykonaní dokazovania znaleckým dokazovaním právny zástupca žalobcov

uviedol, že znalci nevylúčili sťaženie spoločenského uplatnenia ani u jedeného žalobcu, a to bez ohľadu
na námietky vznášané žalovaným ohľadom toho, že niektorí zo žalobcov neboli priamo poškodení
na fyzickom zdraví, ale znalci brali do úvahy aj tú okolnosť, že ide o malé deti a boli takto nútené
byť svedkami tragickej dopravnej nehody, ktorá sa stala ich blízkym kamarátom, museli hľadieť na
devastačné poranenia, krv, rozbité auto a všetky ďalšie veci s tým spojené. Sťaženie spoločenského

uplatnenia je definované ako stav, ktorý má preukázateľne nepriaznivé následky pre životné úkony
poškodeného,aktorýjevpríčinnejsúvislostisoškodovouudalosťou.Vzhľadomktomu,ževýškaplnenia
v tejto veci je plne závislá od znaleckého posudku, ktorého výsledok žalobcovia pred začiatkom konania
nemohli predpokladať, nevzal žalobu späť v časti predstavujúcej rozdiel medzi žalovanou sumou a
náhradou priznanou znaleckým posudkom, ale žiadal, aby v prípade ak nebude mať za preukázané

celú žalovanú sumu, priznal žalobcom náhradu v zmysle znaleckého posudku a vo zvyšku aby žalobu
zamietol.
Súd zhodne ale so žalovanou stranou konštatuje, že žalobca v 1. rade nie je aktívne legitimovaným na
uplatnenie si nároku na sťaženie spoločenského uplatnenia od poisťovne, s ktorou mal vinník dopravnej
nehody uzavretú zmluvu o povinnom zmluvnom poistení, teda od žalovaného. V zmysle znaleckého

posudku č. X/XXXX znalkyne B. M. je síce ohodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia u žalobcu v
1.r ade po podrobnom zdôvodnení 364. bodmi, avšak vychádzajúc z vymedzenia pojmu poškodený v §
2 ods. 3 písm. b) zákona č. 437/2004 Z.z. je zrejmé, že je to osoba, ktorá utrpela poškodenie na zdraví a
v kontexte s § 2 písm. g) zákona č. 381/2001 Z.z. je poškodeným ten, kto utrpel prevádzkou motorového
vozidla škodu a má nárok na náhradu škody podľa tohto zákona. Žalobca v 1. rade takou osobou

nie je. Škoda na zdraví, ktorá mu mala vzniknúť, nevznikla v bezprostrednej súvislosti s protiprávnym
konaním poistenca žalovaného (čo patrí medzi základné atribúty zodpovednosti za škodu), ale jej
príčinou je iná okolnosť, ide o sprostredkovaný vzťah príčiny a následku. Je teda zrejmé, že nárok
žalobcu v 1. rade nie je v zmysle § 5 ods. 1 písm. h) zákona č. 381/2001 Z.z. krytý povinným zmluvným
poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, preto žalovaný nemá

povinnosť tomuto žalobcovi plniť. Ako uviedol aj žalovaný, jedná sa o nepriamu škodu, ktorou sa rozumie
najčastejšie majetková ujma, ktorá vznikla tretej osobe, ktorá má k poškodenému určitý právny vzťah,
keď poškodený utrpí v dôsledku protiprávneho konania iného škodu, ktorá sa následne prejaví u tretej
osoby.Podľasúčasnejprávnejúpravyškodcaniejepovinnýnahradiťtakétoujmy(nepriameškody)tretej
osobe. Príčinnú súvislosť medzi konaním škodcu a vzniknutou škodou nemožno vyvodiť zo skutočnosti,

ktorá je už sama následkom, za ktorý škodca zodpovedá z iného právneho dôvodu. Tak je tomu napr.
vtedy, ak niekto utrpel škodu v dôsledku reakcie (šoku) na správu o smrteľnom úraze inej osoby, ktorý
škodca spôsobil a za škodu z ktorého zodpovedá (viď R 7/1979). Najvyšší súd SR rovnako judikoval,
že príčinná súvislosť medzi poškodením zdravia a protiprávnym konaním nie je daná, ak poškodenie
zdravia spočíva v udalosti, ktorá je už sama následkom protiprávneho konania škodcu. (viď R 61/2008).

O trovách konania rozhodol podľa § 255 CSP.

2. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca v 1. rade, ktorý navrhol odvolaciemu súdu, aby
napadnutý rozsudok vo výroku I. a V. zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie, prípadne ak by mal odvolací
súd podmienky na rozhodnutie vo veci za splnené, aby sám vo veci rozhodol tak, že žalobe v celom

rozsahu vyhovie.
Má za to, že konajúci súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
a rozhodnutie prvoinštančného súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, čo malo za
následok vydanie rozhodnutia, ktoré je vo viacerých častiach, v rozpore so zákonom.Žalobca v 1. rade v odvolaní okrem iného uviedol, že má za to, že konajúci súd dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Žalobca v 1. rade sa nestotožňuje s vyššie
uvedeným v bode 16 rozsudku, a to z nasledovných dôvodov. Trvá na tom, že bol aktívne legitimovaným

na podanie žaloby v celom rozsahu. Žalobca v 1. rade spadá pod pojem poškodený v zmysle § 2 ods.
3 písm. b) zákona č. 437/2004 Z.z., teda je osobou, ktorá utrpela poškodenie na zdraví a tiež v zmysle
§ 2 písm. g) zákona č. 381/2001 Z.z., teda je poškodeným, ktorý utrpel škodu prevádzkou motorového
vozidla a má nárok na náhradu škody podľa uvedeného zákona.
Aktívna vecná legitimácia žalobcu v 1. rade je daná skutočnosťou, že bol prítomný pri dopravnej nehode

zo dňa 22.2.2018, v dôsledku ktorej mu boli spôsobené zdravotné ťažkosti, z ktorých vyplýva nárok na
náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia. Žalobca v 1. rade bol ako XX ročné dieťa svedkom
tragickej dopravnej nehody, v dôsledku ktorej jeho blízky kamaráti a spolužiaci utrpeli viaceré zranenia,
pričom on ako svedok musel hľadieť na devastačné poranenia, krv, rozbité auto a všetky ďalšie veci
s tým spojené. Sťaženie spoločenského uplatnenia je pritom stav, ktorý má preukázateľne nepriaznivé
následky pre životné úkony poškodeného a ktorý je v príčinnej súvislosti so škodovou udalosťou.

Udalosť, ktorej svedkom bol žalobca v 1. rade by zanechala psychické následky aj na dospelej osobe,
nieto ešte na maloletom dieťati.
Navyše žalobca v 1. rade poukazuje na názor odbornej verejnosti, podľa ktorého nárok na náhradu
škody,patríajtzv.„nepriamemupoškodenému“,jednasaotzv.ujmuodrazom,ktorújemožnéodškodniť,
ak sa objektívne prejavia následky na jeho zdraví. Podľa uvedeného, tak nárok na náhradu škody patrí

napríklad aj svedkovi dopravnej nehody, pokiaľ v dôsledku nej utrpel poškodenie zdravia. Je preto viac
ako logické, že pokiaľ sa nároku na náhradu škody môže domáhať aj tzv. nepriamy poškodený, ktorý
sa dopravnej nehode len prizeral, aby sa tohto nárok mohol domáhať priamy poškodený, ktorý v jej
dôsledku trpí závažnou psychickou poruchou, akou je posttraumatická stresová porucha.
Žalobcovi v 1. rade vznikla škoda a teda aj nárok na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia v

priamej súvislosti s protiprávnym konaním poistenca žalovaného. Aj zo záverov znaleckého posudku č.
X/XXXX zo dňa 13.1.2023 je zrejmé, že psychické ťažkosti, ktoré má žalobca v 1. rade, vznikli v príčinnej
súvislosti s dopravnou nehodou zo dňa 22.2.2018. Nárok žalobcu v 1. rade je navyše preukázaný
listinnými dôkazmi, a to predovšetkým Lekárskym posudkom o bolestnom a sťažení spoločenského
uplatnenia, ďalšími lekárskymi správami, ako aj výpoveďou jeho zákonného zástupcu uskutočneného

na pojednávaní dňa 4.3.2022, z ktorých jasne vyplýva príčinná súvislosť medzi poškodením zdravia
žalobcu v 1. rade a predmetnou dopravnou nehodou.
Pre prípad, že by sa odvolací súd nestotožnil s názorom žalobcu v 1. rade prezentovanom v
predchádzajúcej časti tohto podania, vo vzťahu k náhrade trov konania žalobca v 1. rade navrhuje,
aby súd aplikoval ustanovenie § 257 CSP. Má za to, že sú na jeho strane splnené obidva predpoklady

na aplikáciu uvedeného ustanovenia, teda ide o výnimočnú situáciu za súčasnej existencie dôvodov
hodných osobitného zreteľa.
Žalobca v 1. rade má za to, že na jeho strane sú viaceré dôvody hodné osobitného zreteľa. V prvom rade
ide o povahu a okolnosti sporu, keďže sa na neho hľadí ako na poškodeného, ktorý si dôvodne uplatňuje
nárok na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia, ktorý vyplýva zo zdravotných problémov

vzniknutých v dôsledku dopravnej nehody zo dňa 22.2.2018. Taktiež na strane žalobcu v 1. rade sú
dôvodom hodným osobitného zreteľa aj osobné pomery strany sporu a nízky príjem. Ide o osobu zo
sociálne znevýhodnených pomerov, ktorá má navyše pokles intelektu, čo do značnej miery prispieva k
tomu, že nemá prácu a teda ani žiadny príjem.

3. K odvolaniu žalobcu v 1. rade sa vyjadrila žalovaná, ktorá okrem iného vo svojom vyjadrení uviedla,
že odvolateľ v podstatnej časti podania polemizuje s rozhodnutím prvoinštančného súdu a to aj napriek
tomu, že rozhodnutie konajúceho súdu obsahuje správne a jasné odôvodnenie, z ktorého je dostatočne
zrejmé na akých skutkových zisteniach a aplikácii zákonných ustanovení svoje rozhodnutie založil.
Žalovaný stotožňujúc sa s predmetným rozhodnutím, má zato, že opätovne zdôrazňovať a

uvádzať argumentáciu týkajúcu sa nedôvodnosti uplatňovaného nároku a správnosti rozhodnutia
prvoinštančného súdu, ktorá sa v priebehu sporu nezmenila, nie je účelné. Preto s odkazom na
konzistentnosť argumentácie žalovaného v priebehu konania pred prvoinštančným súdom, tak ako je
táto zjavná zo súdneho spisu, sa ani po doručení odvolania žalobcu v 1. rade na tejto nič nemení, a preto
sa osobitne už nebudeme vyjadrovať a bude vecou odvolacieho súdu vyhodnotiť podané odvolanie.

Žalovaný má však za to, že prvostupňový súd vec správne právne posúdil, všetky skutkové zistenia
vyhodnotil jednotlivo a vzájomne konzistentne s ostatnými zisteniami, na základe čoho prijal správny
záver a neobstoja odvolateľom tvrdené dôvody odvolania a preto žiadame aby odvolací súd potvrdilsprávnosť rozsudku Okresného súdu Poprad sp.zn. 19C/8/2021 v odvolaním napadnutom rozsahu a
priznal žalovanému proti odvolateľovi právo na náhradu trov konania.

4. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“), príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona
č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“), vzhľadom na včas podané odvolanie
preskúmalrozsudokakoajkonaniemupredchádzajúcevzmyslezásadvyplývajúcichzust.§379anasl.
CSP, bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu v 1. rade je opodstatnené.

5. Pre deliktné právo „in genere“ je príznačná aplikácia princípu neminem laedere, ktorý je jedným zo
základných princípov súkromného práva a predstavuje príkaz nikoho nepoškodzovať a ukladá každému
chovať sa tak, aby nespôsobil škodu, k jej vzniku neprispieval a v prípade, že k vzniku škody už došlo,
aby nepôsobil ku zväčšeniu jej rozsahu. Dá sa dôvodiť, že táto povinnosť sa nevzťahuje iba na vyvolanie
vzniku škody, ale i na vyvolanie nebezpečenstva, že ku škode dôjde. V prípade, že ku vzniku škody
dôjde, má byť v súlade s princípom neminem laedere a zásadou rovnosti subjektov občianskoprávnych

vzťahov poškodenému poskytnutá plná náhrada.

6. Jadrom prejednávaného prípadu je, že k naplneniu starostlivého posúdenia príčinnej súvislosti
dochádza vtedy, ak škodná udalosť skutočne spôsobila škodu, o ktorej náhradu ide a nie je možné
ju zamieňať so súvislosťou časovou. Príčinná súvislosť medzi zavineným konaním škodcu a vznikom

škody musí byť bezpečne preukázaná, nestačí tu len pravdepodobnosť. Ohľadne skutočností, ktoré
prichádzajú do úvahy ako príčiny vzniku škody, bez ktorých by škodlivý následok nebol nastal, je
potrebné posúdiť, či išlo o konanie alebo opomenutie protiprávne, pričom dôkaznú povinnosť ohľadom
protiprávneho úkonu a príčinnej súvislosti má poškodený žalobca. V právnej teórii sa vzťah príčinnej
súvislosti (kauzálny nexus) označuje priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden

jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je medzi porušením
právnej povinnosti a škodou vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť,
zodpovednosť za škodu nenastáva. Otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú
otázku, ktorá môže byť riešená len v konkrétnych súvislostiach; vyriešenie tejto otázky preto nemožno
uložiť znalcovi (ten môže poskytnúť len odborné podklady, z ktorých súd pri zisťovaní skutkového

stavu veci vychádza). Právnym posúdením je vymedzenie, medzi ako ujmou (ako následkom) a ako
skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie vzniku
zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková
ujma), za ktorú je náhrada požadovaná. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ
vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní

príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala.
Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť ale
napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti (porovnaj R 21/1992).

7. Súdne konanie je pojmovo späté s dokazovaním minulých udalostí a dejov. Dokazovať pritom zároveň

„znamená presviedčať a dokázať znamená presvedčiť“. Dokazovanie má okrem noetickej podstaty pre
právne rozhodovanie aj funkciu ďalšiu, funkciu presviedčania: „V pragmatickom pohľade nejde o to, aby
argumenty boli objektívne platné, ale hlavne o to, aby účastníci rozhovoru nadobudli presvedčenie o
váhe argumentov.“
Dokazovanie má teda viacero stránok. Má svoju stránku noetickú a stránku argumentačnú (a s ňou úzko

späté stránky eristickú i rétorickú).
Z pohľadu noetického je základnou otázkou vzťahu dokazovania a pravdivosti poznateľnosť (miera
poznateľnosti)minulýchdejovaudalostí,inýmislovami:otázka,čivôbecsmealeboniesmeschopnítieto
deje a udalosti spoznávať v tej ich úplnosti, ktorá by oprávňovala pravdivostné hodnotenie výsledkov
tohto poznania.

Hoci sú v uvedenej právnej vete atribúty hodnotenia dôkazov vymenované vedľa seba, v skutočnosti
svojím zmyslom smerujú k jedinému cieľu. Týmto cieľom je overenie pravdivosti určitej tézy.
Vierohodnosť (napr. svedka, listiny) je faktorom zvyšujúcim mieru pravdepodobnosti overovanej tézy
induktívnym úsudkom (ak ide o vierohodnú osobu, možno predpokladať, že aj jej svedectvo v danej veci
je pravdivé, rovnako ako keď ide o verejnú listinu, spojenú nielen s verejnou autoritou, ale aj s určitou

mierou overovania osvedčovaných skutočností, možno obdobne predpokladať, že jej obsah je pravdivý).
Závažnosť potom znamená objasnenie skutočnosti, či dôkaz bezprostredne vypovedá o dokazovanej
téze alebo či z neho možno na túto tézu iba sprostredkovane usudzovať (z tohto pohľadu triedime
dôkazy na priame a nepriame, pričom priamym priraďujeme vyšší vypovedajúci potenciál pravdivosti).Zákonnosť vykonania dôkazov má byť garantom pravdivosti dokazovanej tézy. Povedané inými slovami,
férovým spôsobom vedené dôkazné konanie (v trestnom práve spojené s aplikáciou najmä zásad
rovnosti zbraní, prezumpcie neviny, práva na obhajobu, in dubio pro reo) sleduje jednak nachádzanie

pravdy v konflikte proti sebe stojacich strán, jednak snahu o minimalizáciu chýb dokazovania, justičných
omylov a tým aj minimalizáciu prijímania nespravodlivých rozhodnutí (prof. JUDr. Pavel Holländer, DrSc
Dokazovanie, prednáška, 13.12.2016).

8. K otázke kauzálneho nexu Ústavný súd Slovenskej republiky uviedol, že otázka posúdenia príčinnej

súvislosti nemusí byť a ani nie je výlučne otázkou skutkovou. K tomu ústavný súd poukazuje napríklad
na Antonína Valuša, ktorý v súvislosti s kauzálnym nexom v sporoch medzi pacientom a lekárom uvádza:
„V prvé řadě je třeba zopakovat, že problematika příčínné souvislosti není pouze otázkou skutkovou,
ale i právní, neboť vztah příčiny a následku zkoumáme v případě, kdy je to z hlediska právní úpravy
vyžadováno, tedy vždy s respektem ku konkrétní právní úpravě.“ (Valuš, A. Civilní spory mezi lékařem
a pacientem při poskytování zdravotní péče. Praha : Leges, 2014, 240 s., str. 88).

Pri posúdení príčinnej súvislosti medzi porušením právnej povinnosti a škodou je nutné brať do
úvahy špecifiká kauzálneho nexu pri žalobách o náhrade škody na zdraví. Všeobecnými súdmi
vyžadované preukázanie 100 % príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním a škodlivým
následkom práve v týchto špecifických prípadoch poskytovania zdravotnej starostlivosti je neudržateľné.
Samotná nemožnosť trvania na 100 % preukázaní príčinnej súvislosti je založená predovšetkým

na komplikovanosti ľudského tela, ktoré sa vyznačuje kvantom procesov, ich príčin a následkov.
Jednoznačné preukázanie toho, že práve konkrétne konanie, resp. nekonanie lekára alebo iného
zdravotníckeho pracovníka, bolo výlučným predpokladom pre vznik škody, je takmer nemožné a
v niektorých prípadoch dokonca vylúčené. Práve pri posudzovaní tejto zložky zodpovednosti za
vznik škody je nutné posilniť slabšie postavenie pacienta vo vzťahu ku poskytovateľovi zdravotníckej

starostlivosti tým, že nie je nutné 100 % preukázať predmetnú príčinnú súvislosť, kedy stačí preukázať
tzv. stratu šance, resp. stratu očakávania v tom zmysle, že postupom zdravotníckeho zariadenia, ktorý
nebol v súlade s právom, nepochybne došlo ku strate šance, že by bez nesprávneho lekárskeho zásahu
bol následok na zdraví pacienta menší, respektíve žiadny.
Poškodený teda pri medicínskych sporoch nie je schopný preukázať 100 % príčinnú súvislosť medzi

pochybením lekára a vznikom ujmy. V biologických procesoch ide vždy len o väčšiu či menšiu
pravdepodobnosť (Drgonec, J., CHvisková, J. Súdne rozhodovanie medicínskych sporov. Bratislava :
Právnický inštitút Ministerstva spravodlivosti SR, 1993, str. 78).
V tejto súvislosti Holčapek uvádza: „Naproti tomu tvoří jinou svébytnou kategorii modelových situací
proporcionální odpovědnosti případy, kdy protiprávní jednání na straně zdravotnického zařízení je

jednou z možných příčin nastavší újmy, jinými potenciálními průvodci jsou však náhodné události či
neovládatelné přírodní procesy, ať vnější povahy, nebo odehrávající se v lidském organizmu. Každý z
těchto faktorů je sám o sobě schopen následek způsobit, zároveň však nezle bezpečně určit nic víc než
jen procentuální pravděpodobnost, s níž lze tvrdit, že jednotlivý činitel byl právě tím, který ujmu vyvolal.
Tento druh případů možné proporcionální odpovědnosti bývá často charakterizován jako stráta šance

či naděje (loss od chance).“ (Hočapek, T. Dokazování v medicinskoprávních sporech. Praha. Wolters
Kluwer ČR, a.s., 2011, s. 212, s.167).
Ústavný súd už v obdobnej veci uviedol, že objektívne limity spojené s dokazovaním kauzálnej súvislosti,
ako aj slabšie postavenie poškodeného pacienta sú tými skutočnosťami, ktoré vedú v mnohých
prípadoch k nespravodlivým výsledkom, pretože neadekvátna náročnosť unesenia dôkazného bremena

o príčinnej súvislosti medzi škodovou udalosťou a vznikom škody zo strany pacienta je v prípade
uplatňovania zásady „všetko alebo nič“ aj spravidla príčinou jeho neúspechu v spore. Takéto riešenie sa
javí byť nespravodlivé najmä v prípadoch, keď pre pravdivosť skutkových tvrdení žalobcu hovorí vysoká
miera ich pravdepodobnosti (II. ÚS 716/2016).
Na podporu svojich tvrdení ústavný súd poukazuje aj na závery Ústavného súdu Českej republiky,

ktorý v jednom zo svojich rozhodnutí uviedol: „Závěry nalézacího soudu stran "stoprocentního"
prokázání objektivní příčinné souvislosti se jeví Ústavnímu soudu jako nereálné, neboť nedosažitelné a
neudržitelné. Určovat v lékařských postupech jednoduchý vztah příčiny a následku je samo o sobě velmi
obtížné. Podstatou lékařství je vlastně vstupovat do celého řetězce příčin a následků, do procesů, které
probíhají v lidském těle, a vnějším zásahem tyto procesy ovlivňovat, měnit jejich směr, působení atd.

Zásah lékaře tak vlastně sám o sobě mění "přirozený běh věcí" v lidském těle, zasahuje do komplexních
vztahů příčin a následků. I v případě aktivního jednání lékaře, který zvolí určitý léčebný postup, je velmi
obtížné, ba vyloučené stanovit, zda tento postup byl nade vši rozumnou pochybnost jedinou možnou
příčinou škodlivého stavu, který nastal. O to obtížnější je to v případě opomenutí, kdy lékař nezvolípostup, který na základě soudobých a dostupných znalostí lékařství zvolit mohl a měl. Prokázat, že právě
a pouze toto opomenutí tvoří se škodlivým důsledkem ničím nenarušený vztah, je v podstatě nemožné.
V důsledku toho je výrazně oslabeno postavení poškozeného.“ (I. ÚS 1919/08).

9. Pre nastolenie spravodlivej rovnováhy vzhľadom na osobitné okolnosti veci sa vyžaduje vyvodenie
záveru pravdepodobnostnej doktríny skutkových okolností tak, aby bol naplnený princíp rovnosti
s proporcionálnym vyvážením vzájomného asymetrického postavenia subjektov a zároveň slabšie
postavenie poškodeného.

10. Odvolací súd pripomína, že život človeka ako najväčšia a najposvätnejšia z hodnôt, ktoré definujú
človeka a ochranu, ktorej na seba vzhliadol na seba štát, je prioritná pred všetkými ostatnými
obmedzeniami, ktoré prípadne občania musia strpieť pre ochranu tejto najposvätnejšej hodnoty.
Štandardnou súčasťou ústavného systému demokratického štátu bývajú aj ústavné princípy. Ich význam
pritom nie je len teoretický, ale majú svoje veľké opodstatnenie aj v rámci rozhodovacej súdnej činnosti.

Katalógy ľudských práv a základných slobôd, ktoré bývajú častou súčasťou jednak moderných
ústav a ústavných zákonov ako aj „in genere“ všeobecnou súčasťou právneho poriadku, či už
občianskoprávnych kódexov alebo trestnoprávnych noriem, sú práve vyjadrením vzťahu štátu a
jednotlivca.
Štát garantuje fyzickým a právnickým osobám určité konkrétne práva a zaväzuje sa ich dôsledne,

a najmä prakticky chrániť. Nemá teda ísť len o deklaratórne vyjadrenie určitej hodnoty, ale o
reálne napĺňanie tejto hodnoty v bežných medziľudských vzťahoch regulovaných právnym poriadkom.
Najvýznamnejším právom fyzickej osoby, ktoré garantuje štát prostredníctvom svojich ústavných
právnych noriem, je právo na život a zdravie, resp. právo na ochranu života a zdravia jednotlivca. Aj v
iných normatívnych systémoch než právo (napr. v oblasti morálky, etiky, náboženstva) sú ľudský život a

ľudské zdravie postavené na piedestál najvýznamnejších ľudských hodnôt, a preto neprekvapuje, že aj
právo reflektuje život a zdravie ako najelementárnejšie právom chránené hodnoty a súčasne aj ústavné
princípy.
Život je prirodzené právo vlastné každému jednotlivcovi a štát prostredníctvom legislatívy nielen právo
na život zohľadňuje a chráni každého v jeho nerušenom výkone, ale tiež zabezpečuje všetko nevyhnutné

pre podporu práva na život (porov. Blackstone, W. Commentaries on the Laws of England. Book the First.
Oxford: Clarendon Press, 1776, p. 129, 131). Život človeka je najväčšia, najposvätnejšia z hodnôt, ktoré
definujú človeka a ochranu ktorej na seba vztiahol štát (porov. Stahl, Friedrich Julius. Die Philosophie
des Rechts. Zweiter Band. Zweite Abtheilung. Heidelberg: Verlag der akademischen Buchhandlung J.
C. B. Mohr, 1846. s. 540).

Právo na život ako základné univerzálne právo človeka sa opiera o čl. 12 ústavy, ktorý zdôrazňuje
rovnosť všetkých ľudí v realizácii tohto práva, jeho nedotknuteľnosť, nescudziteľnosť, nepremlčateľnosť
a nezrušiteľnosť. Ústava v čl. 15 ods. 1 formuluje právo na život všeobecne, pričom v odsekoch 2 a
3 možno vidieť jeho konkretizáciu. Formulácia ochrany práva na život v ústave zabezpečuje priamu
aplikovateľnosť, pretože neobsahuje odkaz na konkrétnu vnútroštátnu úpravu v právnym normách

nižšej právnej sily. Cieľom čl. 15 ods. 1 ústavy je zabezpečiť ochranu jednotlivca pred akýmkoľvek
pozbavením života. Druhý odsek citovaného článku explicitne zakazuje také konanie, ktorým by bol iný
zbavený života. Uvedená norma chráni každý ľudský život proti ostatným subjektom pred úmyselnými
i nedbanlivostnými zásahmi smerujúcimi proti životu s výnimkou prípadov podľa odseku 4 citovaného
článku.

V zmysle judikatúry ústavného súdu sa právo na život považuje za vstupnú bránu a pilier celého systému
ochranyzákladnýchprávaslobôd.PrávnyporiadokSlovenskejrepublikychrániľudskýživotakokľúčovú
hodnotu právneho štátu (porov. nález ústavného súdu PL. ÚS 12/01 zo 4. decembra 2007). Porušenie
práva na život patrí k najzávažnejším porušeniam ľudských práv a slobôd a neexistuje spôsob, ako toto
porušenie zvrátiť, reparovať, odškodniť. Účel a rozsah ochrany práva na život, aj práva nebyť pozbavený

života je aj predmetom úpravy medzinárodných dohovorov, v duchu ktorých je potrebné vykladať aj našu
ústavnú úpravu. Štrasburské orgány ochrany práva priznali vo všetkých svojich rozhodnutiach právu na
životvýsadnépostavenieakojednémuznajdôležitejšíchustanovenídohovoru.Predmetaúčeldohovoru
ako nástroja na ochranu individuálnych ľudských bytostí vyžaduje, aby čl. 2 dohovoru bol interpretovaný
a aplikovaný takým spôsobom, aby jeho záruky boli praktické a účinné.

Základné princípy práva na život a jeho ochrany vyplývajú okrem iného z rozsudkov Európskeho súdu
pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) vo veciach: L.C.B. proti Spojenému kráľovstvu, sťažnosť č. 23413/94,
rozsudok z 9.6.1998; Osman proti Spojenému kráľovstvu, sťažnosť č. 23452/94, rozsudok z 28.10.1998;
Cemil Kilic proti Turecku a Mahmut Kaya proti Turecku, sťažnosti č. 22492/93 a 22535/93, rozsudokz 28.3.2000; Ismail Ertak proti Turecku, sťažnosť č. 20764/92, rozsudok z 9.5.2000; Velikova proti
Bulharsku, č. 41488/98, rozsudok zo 16.5.2000; Akkoc proti Turecku, sťažnosti č. 22947/93 a 22948/93,
rozsudok z 10.10.2000, Tas proti Turecku, sťažnosť č. 24396/94, rozsudok zo 14.11.2000, Gul proti

Turecku, sťažnosť č. 22676/93, rozsudok zo 14.12.2000; Keenan proti Spojenému kráľovstvu, sťažnosť
č. 27229/95, rozsudok z 3.4.2001, Tanli proti Turecku, sťažnosť č. 26129/95, rozsudok z 10.4.2001;
Calvelli a Ciglio proti Taliansku, sťažnosť č. 32967/96, rozsudok zo 17.1.2002; Abdurrahman Orak
proti Turecku, sťažnosť č. 31889/96, rozsudok zo 14.2.2002; Paul a Andrey Edwards proti Spojenému
kráľovstvu, sťažnosť č. 46477/99, rozsudok zo 14.3.2002; Sabukterin proti Turecku, sťažnosť č.

27243/95,rozsudokz19.3.2002;McShaneprotiSpojenémukráľovstvu,sťažnosťč.43290/98,rozsudok
z 28.5.2002; Oneryildiz proti Turecku, sťažnosť č. 48939/99, rozsudok z 18.6.2002; a Mastromatteo proti
Taliansku, sťažnosť č. 37703/97, rozsudok z 24.10.2002, ako aj z rozhodnutí o prijateľnosti sťažností
vo veciach Bromily proti Spojenému kráľovstvu, sťažnosť č. 33747/96, rozhodnutie z 23.11.1999, a
Younger proti Spojenému kráľovstvu, sťažnosť č. 57420/00, rozhodnutie zo 7.1.2003. Článok 15 ods.
1 a 2 ústavy (čl. 2 dohovoru) ukladá štátu povinnosť zdržať sa úmyselného a nezákonného zbavenia

života, ale tiež prijať príslušné kroky k ochrane života osôb, ktoré sa nachádzajú v ich jurisdikcii. Z práva
na život vyplývajú pre štát dve základné pozitívne povinnosti: (i) povinnosť chrániť život a (ii) povinnosť
zabezpečiť vyšetrenie, resp. objasnenie okolností straty života, vyvodenie zodpovednosti a poskytnutie
nápravy (tzv. procesná povinnosť).
Pri povinnosti chrániť život ide najmä o primárnu povinnosť v rámci vertikálnych vzťahov (štát

- občan) zabezpečiť právo na život účinnými právnymi prostriedkami v jednotlivých oblastiach
spoločenského života, spoločenských vzťahov, ktoré najužšie súvisia so životom človeka - napr. v oblasti
medicíny, verejného zdravia, trestnej politiky, bezpečnosti občanov a štátu a pod. V horizontálnych
vzťahoch (občan - občan) ide najmä o prijímanie trestnoprávnych ustanovení na účely odstrašenia od
spáchania trestných činov vedúcich k pozbaveniu života jednotlivca, ktoré podporuje právno-vynucovací

mechanizmus na prevenciu, potlačenie a sankcionovanie porušení uvedených ustanovení. Za splnenia
určitých podmienok štáty musia prijať účinné preventívne opatrenia k ochrane jednotlivca, ktorého život
je ohrozený trestným konaním iného jednotlivca.
Ten istý skutkový dej môže v niektorom prípade zakladať zároveň tak nárok na náhradu za bolesť a
sťaženie spoločenského uplatnenia, ako aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej fyzickej

osobe na jej osobnostných právach; tieto nároky treba dôsledne rozlišovať a pri ich posudzovaní mať
na zreteli nielen odlišnosť vzťahov, z ktorých sú vyvodzované, ale tiež právnej úpravy, ktorá sa na
ne vzťahuje. Zo žiadneho ustanovenia zákona č. 437/2004 Z.z. o náhrade za bolesť a o náhrade za
sťaženie spoločenského uplatnenia a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 273/1994 Z.z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej

zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných
poisťovní v znení neskorších predpisov nemožno vyvodiť, že by sa v rámci odškodňovania bolesti a
sťaženia spoločenského uplatnenia mal zohľadniť aj zásah do dôstojnosti, súkromia alebo rodinného
života poškodeného (Pozri rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. mája 2014 sp.zn.
7Cdo/65/2013 – publikované v Zbierke stanovísk NS a súdov SR pod R 1/2015).

S argumentáciou okresného súdu v napadnutom rozsudku vo výroku o zamietnutí žaloby žalobcu
v 1. rade sa nie je možné stotožniť, nielen v rovine všeobecnej právnej teórie, v zmysle ktorej v
konaníonáhraduškodyspôsobenejprevádzkoudopravnéhoprostriedkusúdskúmaexistenciuvšetkých
predpokladov vzniku práva poškodeného na náhradu škody voči škodcovi, ktorému sa ustanovuje
povinnosť škodu nahradiť, a tými sú v zmysle § 427 OZ: škodná udalosť vyplývajúca z osobitnej povahy

prevádzky dopravného prostriedku, škoda a príčinná súvislosť medzi škodnou udalosťou a škodou (tzv.
kauzálny nexus) najmä preto, že k záveru o existencii príčinnej súvislosti súd dospieva na základe
logického posúdenia a zhodnotenia všetkých okolností a povahy konkrétneho prípadu.
Otázkou vzniku zodpovednostného vzťahu následkom poškodenia zdravia a traumatickej udalosti pri
dopravnej nehode, môže byť zásahom aj do práv a právom chránených záujmov zúčastnených osôb,

ktorým dopravnou nehodou síce nebola poškodená telesná schránka, avšak pokiaľ zo špecifických
okolností veci vyplýva duševné poškodenie zdravia tak, ako je tomu aj v tomto prípade, tak základ
nároku je daný.
V tejto konkrétnej veci vzhľadom na doteraz vykonané dokazovanie je opodstatnené vysloviť právny
záver,žezásahdoemocionálnej-psychickejsféryfyzickejosobypriamoprítomnejapasívnezúčastnenej

na škodovej udalosti - sekundárna obeť deliktného správania škodcu, je v priamej príčinnej súvislosti
so spôsobenými duševnými útrapami žalobcu a zakladá bez ďalšieho existenciu základu nároku na
náhradu škody a efektívne právo domáhať sa súdnej ochrany.11. Samotné súdne konanie, ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany musí byť logickým a
právnym vyústením doterajšieho priebehu a výsledkov konania pri rešpektovaní zásad spravodlivého
súdneho konania pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a obsahové náležitosti s dôrazom na

zrozumiteľnosť, určitosť, jasnosť a súlad jeho skutkových a právnych dôvodov vo vzťahu k jeho výroku.
Logickým a právnym vyústením doterajšieho priebehu a výsledkov konania za rešpektovania zásad
(princípov spravodlivého súdneho konania), najmä zabezpečenia spravodlivej úpravy pomerov medzi
stranami sporu je konštatovanie, tak ako už bolo uvedené, že základ nároku je daný.

12. Ústavný súd SR sa vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutia v náleze III. ÚS
119/03-30. Vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka
konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpoveď na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. uplatnenie nárokov a
obranu proti takémuto uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

13. Odvolací súd je zástancom nepozitivistického východiska s akcentom na materiálny výkon
spravodlivosti, avšak po náležitom objasnení veci, čoho výsledkom má byť spravodlivé usporiadanie
pomerov. Stabilizovaná aplikačná prax odvolacieho súdu s preferenciou užitočnosti práva a
presadzovania a nastoľovania spravodlivej rovnováhy medzi stranami vedie vo svojej podstate k fair
trail procesu, čím dochádza k naplneniu čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

So zreteľom na uvedené odvolaciemu súdu neostávalo nič iné len kasačným vybavením veci zrušiť
rozsudok vo výroku I. a V. postupom podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP a podľa § 391 ods. 1, 2 CSP s
vrátením veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

14. Úlohou súdu prvej inštancie bude o veci opätovne rozhodnúť v intenciách dôvodov tohto kasačného

rozhodnutia s tým, že základ nároku je nateraz daný.

15. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného

predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).