Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 19. marec 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 8Cdo/56/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2321201943
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 03. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Klenková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:2321201943.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu F.. V. Š., narodeného X. P. XXXX, B., Z. H. XX, proti
žalovanejSlovenskejrepublike,konajúcejprostredníctvomGenerálnejprokuratúrySlovenskejrepubliky,
Bratislava, Štúrova 2, o náhradu škody a o náhradu nemajetkovej ujmy, vedenom na Okresnom súde
Galanta pod sp. zn. 35C/24/2021, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 23. mája
2023 sp. zn. 11Co/74/2022, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Trnave z 23. mája 2023 sp. zn. 11Co/74/2022 v potvrdzujúcom zamietavom
výroku a v súvisiacom výroku o trovách konania z r u š u j e a vec mu v rozsahu zrušenia v r a c i
a na ďalšie konanie.

Uznesenie Okresného súdu Galanta č. k. 35C/24/2021 - 249 z 11. júla 2023
z r u š u j e.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Galanta (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k. 35C/24/2021-
173 z 22. júna 2022 uložil žalovanej zaplatiť žalobcovi náhradu škody vo výške 3 664,54 eura spolu
s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 3 664,54 eura od 1. mája 2021 do zaplatenia a
náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 1 000 eur, všetko do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia; vo
zvyšnej časti žalobu zamietol; žalovanej nepriznal náhradu trov konania.

1.1. Právne vec posúdil v súlade s ustanoveniami § 3 ods. 1 a 2, § 4 ods. 1 písm. f) a písm. m), § 5
ods. 1, § 6 ods. 1, § 9 ods. 2 a 3, § 15 ods. 1, § 16 ods. 4, § 17, § 18 ods. 1 až 3 zákona č. 514/2003
Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov
(ďalej len ,,zákon č. 514/2003 Z. z.“), § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 ods. 1 Nariadenia
vlády č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka. Na základe

výsledkov vykonaného dokazovania ustálil, že žalobca sa podanou žalobou domáhal náhrady škody
a nemajetkovej ujmy, ktoré mu vznikli v súvislosti s trestným konaním, v rámci ktorého bol uznesením
poverenéhopríslušníkaKrajskéhodopravnéhoinšpektorátuTrnavaz27.decembra2016,ČVS:KRP-21/
DI-TT-2015 obvinený zo spáchania trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 158 Trestného zákona,
pričom prokurátor okresnej prokuratúry dňa 25. septembra 2017 pod sp. zn. 1Pv/142/2017-574 podal
na žalobcu obžalobu. Rozsudkom Okresného súdu Galanta č. k. 9T/142/2017-574 zo 14. júna 2016 v

spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave z 3. novembra 2020, sp. zn. 6To/8/2020 bol žalobca spod
obžaloby oslobodený

1.2. Pri kvalifikácii uplatneného nároku súd prvej inštancie vychádzal z ustálenej súdnej praxe, podľa
ktorej štát zodpovedá aj za škodu spôsobenú začatím trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným
odsudzujúcim rozhodnutím súdu. I keď je jedným zo základných predpokladov zodpovednosti štátu za

škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím v zmysle § 6 ods. 1 veta prvá zákona č. 514/2003 Z. z.
zrušeniealebozmenaprávoplatnéhorozhodnutia,ktorýmbolaškodaspôsobená,trebamaťnazreteli,žezmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená
nesprávnym, či nezákonným zásahom štátu, bola odčinená (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 4MCdo/15/2009). Zákon č. 514/2003 Z. z. výslovne neupravuje nárok na náhradu škody

v prípade oslobodenia obžalovaného spod obžaloby. Judikatúra dospela k záveru, že ide o špecifický
prípad zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú začatím a vedením trestného stíhania, pri ktorom treba
vychádzať z analogického výkladu úpravy najbližšej, a to z úpravy zodpovednosti za škodu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím. Zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom
alebo nezákonným rozhodnutím podľa citovaného zákona je osobitnou zodpovednosťou, pričom ide

o zodpovednosť objektívnu. Základnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným rozhodnutím sú a) nezákonné rozhodnutie, resp.
nesprávny úradný postup, b) vznik a existencia škody a c) príčinná súvislosť medzi nezákonným
rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom a škodou. Všetky zákonné podmienky vzniku tejto
zodpovednosti musia byť splnené kumulatívne. Oslobodenie spod obžaloby má rovnaký význam ako
zrušenie právoplatného uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Štát zodpovedá za škodu

spôsobenú začatím trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsudzujúcim rozhodnutím súdu.
Zákon zakladá objektívnu zodpovednosť štátu bez ohľadu na zavinenie, ktorý sa jej nemôže zbaviť.
Neposudzuje sa správnosť rozhodnutia jeho orgánu z hľadiska, či pri rozhodovaní porušil právnu
povinnosť a škodu zavinil, rozhodujúcim kritériom zákonnosti konania vedeného orgánom verejnej moci
je výsledok tohto konania (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/194/2010).

Práve z dôvodu fikcie nezákonnosti je potom zo strany súdu nadbytočné zaoberať sa a hodnotiť
jednotlivé úkony orgánov činných v trestnom konaní, keďže rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti
(zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania. Súd prvej
inštancie sa preto v konaní jednotlivo nezaoberal úkonmi konajúcich policajtov, či prokuratúry, ktoré
žalobca označoval za nezákonné a zmätočné, keďže pri posudzovaní náhrady ujmy jej výšky vzniknutej

v súvislosti s trestným konaním, nejde zo strany súdu v občiansko-právnom konaní o prieskum trestného
konania, dôvodnosti procesných úkonov realizovaných orgánmi činnými v trestnom konaní, ani o
prieskum konečných záverov prijatých voči žalobcovi. Uviedol, že splnenie prvého predpokladu pre
vznik zodpovednosti za škodu sa v danom prípade odvíja od všeobecného záveru o nezákonnosti
celého trestného stíhania v dôsledku oslobodzujúceho rozsudku. Ďalšími predpokladmi sú vznik a

existencia škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a škodou. Podľa § 17 ods. 1
zákona č. 514/2003 Z. z. sa uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk. Žalobca si žalobou uplatnil nárok
na náhradu majetkovej škody vo výške 4 541,50 eura z titulu nákladov na obhajobu, ako aj nárok
na úroky z omeškania. Žalovaná v konaní nerozporovala, že žalobca v súvislosti s trestným konaním
účelne vynaložil náklady na odmenu znalcovi X.. F.. E., C.. vo výške 358,56 eura, náklady na odmenu

znalcovi D.. V. O. vo výške 950,23 eura a cestovné náklady žalobcu na cestu vlastným vozidlom na
úkony trestného konania vo výške 40,88 eura. Taktiež nerozporovala ani oprávnenosť a účelnosť trov
právneho zastúpenia v rozsahu 2 195,54 eura na základe vyčíslenia právneho zástupcu žalobcu, okrem
trov právneho zastúpenia v súhrnnej výšky 199,41 eura za tri sporné úkony. Keďže výška majetkovej
škody v sume 3 545,21 eura (358,56 + 950,23 + 40,88 + 2 195,54) vynaložená v príčinnej súvislosti s

trestným konaním nebola medzi stranami sporná, pričom vznik a reálne vynaloženie týchto nákladov
bolo zo strany žalobcu doložené, súd prvej inštancie preto v tejto časti nároku vychádzal z nesporných
vyjadrení strán sporu v súlade s § 186 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku
v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,CSP“).

1.3. K spornému nároku na náhradu trov právneho zastúpenia za úkon z 3. decembra 2016 - sťažnosť
proti obvineniu vo výške 71,50 eura a režijný paušál v sume 8,58 eura, súd prvej inštancie sa stotožnil
s námietkou žalovanej a dospel k záveru o nepreukázaní realizovania predmetného úkonu právnym
zástupcom žalobcu. Sťažnosť proti obvineniu podával sám žalobca s tým, že v nej uviedol, že sťažnosť
prostredníctvom obhajcu odôvodní do 15 dní, k čomu však nedošlo. Samotná skutočnosť, že žalobca

bol v trestnom konaní v čase podania sťažnosti právne zastúpený nepreukazuje, že spísanie sťažnosti
realizoval obhajca, resp. že jej podaniu predchádzala analýza uznesenia, dôkazov a zváženie taktiky
obhajoby, na ktorom sa mal obhajca zúčastňovať, ako to žalobca tvrdil. Žalobca na preukázanie tohto
tvrdenia žiadne dokazovanie nenavrhol. Nakoľko žalobca neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie,
že jeho právnemu zástupcovi vznikol nárok na odmenu a režijný paušál za tento úkon, nárok nemohol

byť priznaný. Pokiaľ ide o námietku vo vzťahu k úkonu z 12. apríla 2017 - návrh na výsluch svedka
A., túto súd prvej inštancie vyhodnotil ako nedôvodnú. Hoci sa predmetná listina nenachádzala vo
vyšetrovacom spise, dožiadaním Diaľničného oddelenia Policajného zboru v Trnave bolo preukázané,
že podanie obhajcu žalobcu obsahujúce návrh na výsluch svedka bolo doručené dňa 26. apríla 2017,pričom v ten istý deň bolo dožiadané Diaľničné oddelenie Policajného zboru v Bratislave o výsluch
svedka A., ktorý bol realizovaný dňa 4. mája 2017 za prítomnosti obhajcu žalobcu. Účelnosť úkonov
právneho zastúpenia je nutné posudzovať z hľadiska, či slúžia riadnemu uplatňovaniu práv obvineného

v trestnom konaní, pričom navrhovanie dôkazov takýmto nástrojom rozhodne je. Z tohto pohľadu je
bez významu, či by výsluch bol realizovaný orgánom činným v trestnom konaní aj z úradnej povinnosti
v zmysle zásady kontradiktórnosti ako to uviedla žalovaná. Nakoľko žalovaná namietala len účelnosť
vynaložených nákladov, nie ich výšku, súd prvej inštancie nárok na náhradu trov právneho zastúpenia
za tento úkon v sume 36,83 eura a režijný paušál v sume 8,84 eura žalobcovi priznal. Z obdobných

dôvodov, ako sú uvedené v predchádzajúcom odseku, súd prvej inštancie akceptoval aj nárok na
náhradu za trovy právneho zastúpenia za úkon - dôkazný návrh z 30. augusta 2017, ktorým právny
zástupca žalobcu navrhol pripustenie dôkazu znaleckým posudkom znalca z odboru cestnej dopravy,
ktorý sa zaviazal predložiť po jeho zabezpečení. Zo strany právneho zástupcu žalobcu išlo opätovne
o napĺňanie účelu obhajoby, realizáciou úkonov smerujúcich k obrane práv obvineného doplnením
vyšetrovania. Skutočnosť, že vyšetrovanie bolo dňa 28. augusta 2017 ukončené považoval súd prvej

inštancie pre posúdenie účelnosti tohto úkonu bez významu, keďže žalobca ani jeho právny zástupca
v čase podávania dôkazného návrhu o ukončení vyšetrovania nemali vedomosť. Nakoľko žalovaná
namietala len účelnosť vynaložených nákladov, nie ich výšku, súd prvej inštancie nárok na náhradu trov
právneho zastúpenia za tento úkon v sume 73,66 eura a režijný paušál v sume 8,84 eura žalobcovi
priznal. Ako dôvodné súd vyhodnotil námietky žalovanej voči náhrade škody pozostávajúcej z odmeny

znalcovi D.. V. O. vo výške 496,88 eura a znaleckému ústavu Inštitút forenzných medicínskych expertíz,
s. r. o. vo výške 300 eur, nakoľko žalobca v konaní nepreukázal, že by šlo o účelne vynaložené
náklady v súvislosti s trestným stíhaním. Žalobca tvrdil, že znaleckým úkonom znalca D.. V. O., je
analýza nehodového deja, ktorá mala charakter predbežného posúdenia dôkaznej situácie na účely
stanovenia taktiky obhajoby a súčasne určenia otázok, ktoré je potrebné položiť svedkom, aby ich

výpovede boli relevantným pokladom pre následný znalecký posudok. Na pojednávaní konanom dňa
23. mája 2022 doplnil, že prvotné zistenia znalca sa nestratili, ale tvorili časť podkladov pripravených
pre vypracovanie znaleckého posudku. Tieto tvrdenia však žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal.
Z obsahu následne vyhotoveného znaleckého posudku č. 2017/068 totiž vyplýva, že znalec v rámci
znaleckého dokazovania spracoval analýzu nehodového deja na základe zadania žalobcu, avšak z

ničoho nevyplýva, že by vychádzal z čiastkových záverov predchádzajúceho znaleckého úkonu, keďže
takátolistinavpodkladochprevypracovanieznaleckéhoposudkuuvedenánebola.Analýzanehodového
deja vypracovaná dňa 24. januára 2017 pritom žalobcom ako listinný dôkaz do trestného konania
navrhnutá ani predložená nebola. Konzultačné služby Inštitútu forenzných medicínskych expertíz, s. r.
o. mali podľa tvrdenia žalobcu predstavovať prípravu na plánovaný výsluch medicínskych znalcov na

hlavnom pojednávaní konanom dňa 24. septembra 2018. Z predloženej faktúry však nevyplýval obsah
predmetnej konzultácie a či jej výsledky mohli byť a aj skutočne boli účelne použité žalobcom v trestnom
konaní. Nakoľko súd prvej inštancie, ani žalovaná nepoznali obsah konzultácie, z uvedeného dôvodu
nebolo možné vyhodnotiť, či takto získané poznatky žalobca alebo jeho právny zástupca použili pri
výsluchu znalcov. V tejto súvislosti súd prvej inštancie skonštatoval, že žalobca na preukázanie účelnosti

vynaloženia týchto nákladov nenavrhol žiadne dokazovanie. Nakoľko žalobca nepreukázal, že by k
vzniku majetkovej škody z dôvodu odmeny znalcovi D.. O.H. a znaleckému ústavu došlo v príčinnej
súvislosti s trestným konaním, preto uplatnené nároky nepriznal. Na základe uvedených dôvodov súd
prvej inštancie z titulu nároku na náhradu majetkovej škody žalobcovi z pôvodne uplatnenej sumy 4
541,50 eura priznal sumu 3 664,54 eura a vo zvyšnej časti nárok ako nedôvodný zamietol. Okrem

náhrady majetkovej škody priznal žalobcovi aj úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 3 664,54
eura od 1. mája 2021 do zaplatenia, nakoľko žalobca požiadal žalovanú o predbežné prerokovanie
návrhu listom z 15. januára 2021, na ktorý žalovaná odpovedala zamietavo listom z 29. apríla 2021,
doručeným žalobcovi dňa 30. apríla 2021. V zmysle § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. žalobcovi
vznikol nasledujúcim dňom, t. j. od 1. mája 2021 nárok na úroky z omeškania, ktoré si uplatnil v zákonnej

výške.

1.4. Žalobca si v konaní ďalej uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 20 000 eur
spolu s úrokmi z omeškania. K uplatnenému nároku súd prvej inštancie uviedol, niet pochýb, že
trestné stíhanie predstavuje vážny zásah do osobnostných práv jednotlivca, preto súhlasil s vyjadrením

žalobcu o vzniku ujmy nezákonným trestným stíhaním. Každé trestné stíhanie a v ňom vykonané
zásahy do uvedených chránených statkov, je spôsobilé bez ďalšieho vyvolať vznik nemajetkovej ujmy,
a to najmä v takom prípade, ak sa vo výsledku preukáže, že bolo od začiatku nezákonné; ide o
zodpovednosť absolútne objektívnu a za výsledok trestného konania vo veci samej, čím je založenázodpovednosť štátu za škodu spôsobenú fyzickej alebo právnickej osobe, ktoré sa museli podrobiť
excesívnym úkonom orgánom činným v trestnom konaní (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 21. októbra 2020 sp. zn. 4Cdo/130/2020). Vyššie uvedené závery však nezbavujú žalobcu

dôkazného bremena vo vzťahu k preukázaniu rozsahu a vážnosti negatívnych dopadov trestného
stíhania na jeho osobný, rodinný, profesijný život, na jeho dôstojnosť a vážnosť v spoločnosti tak, aby
získané závery odôvodňovali priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Základnou premisou
vyslovenou judikatúrou najvyššieho súdu pri určovaní výšky primeranej náhrady nemajetkovej ujmy je
teda požiadavka na súd, aby pri uplatňovaní voľnej úvahy vychádzali zo zistenia skutkových okolností,

ktoré súdu umožnia úvahu na určitom kvalitatívnom posúdení základných súvislostí, aby sa uplatnenie
voľnej úvahy nestalo nepreskúmateľnou ľubovôľou súdu, vymykajúcou sa akejkoľvek kontrole, pričom
nemožno priznávať neprimerané či dokonca premrštené sumy, ktoré by vo svojich dôsledkoch viedli
k bezdôvodnému obohacovaniu sa, a ktoré by pri porovnaní odškodňovaní zásahu do práva na
ochranu osobnosti s odškodňovaním zásahov do iných základných práv zaručených ústavou, mohli
niektoré ujmy na iných základných právach napr. ujmy na zdraví i dokonca na živote bagatelizovať.

Trestné stíhanie žalobcu trvalo takmer päť rokov od 23. novembra 2015 do 3. novembra 2020, kedy
nadobudol právoplatnosť oslobodzujúci rozsudok. Súd prvej inštancie považoval za preukázané, že
vedenie trestného stíhania bolo spôsobilé vyvolať u žalobcu pocit životnej neistoty, predstavujúci stav
vnútornýchútraptrvajúcidlhšíčas,pričomužalobcuakoadvokátatentopriamosúviselsuvedomovaním
si závažnosti hroziaceho trestu, keď prípadný zákaz činnosti vedenia motorového vozidla by žalobcovi

mimoriadneskomplikovalvýkonjehopovolaniaadvokáta,hrozbapozastaveniavýkonuadvokácieateda
ohrozenie profesijného uplatnenia a živobytia žalobcu. Zároveň bolo v konaní preukázané, že vo vzťahu
k profesijnému životu malo trestné stíhanie žalobcu negatívny dopad aj navonok, keď jednak žalobcovi
nebolo doručené uznesenie o vznesení obvinenia, v dôsledku čoho sa javilo, že žalobca porušil svoju
povinnosť informovať Slovenskú advokátsku komoru o vznesení obvinenia, ktoré tvrdenie žalovaná

nerozporovala, a zároveň v priebehu trestného konania bol žalobca opakovane vyzývaný Slovenskou
advokátskou komorou na oznámenie stavu trestného konania s odkazom na ustanovenie § 28 ods.
3 zákona č. 586/2003 Z. z. výzvami zo 7. apríla 2016, 9. januára 2017, 13. augusta 2019. Okrem
vnútorného pocitu neistoty tak bol žalobca v dôsledku trestného stíhania opakovane konfrontovaný
s hrozbou pozastavenia výkonu advokácie alebo vyčiarknutia zo zoznamu advokátov aj zo strany

spoločnosti,čopredstavujevznikzávažnejšejujmyaodôvodňujepriznanienáhradynemajetkovejujmyv
peniazoch. Pri stanovení jej výšky súd prvej inštancie vychádzal z toho, že zásah pretrvával po dobu päť
rokov, počas ktorej žalobca žil s vedomím ohrozenia výkonu jeho povolania, avšak k naplneniu uvedenej
hrozby nikdy nedošlo. Žalobca v konaní nepreukázal, že by vedenie trestného konania aj reálne zasiahlo
do jeho schopnosti vykonávať činnosť advokáta, resp. že by negatívne následky trestného stíhania

pretrvávali dodnes a neboli odstránené oslobodzujúcim rozsudkom. Na základe uvedeného súd prvej
inštancie priznal žalobcovi nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v rozsahu 200 eur za každý rok
trestného konania, t. j. v celkovej výške 1 000 eur, ktorú výšku považoval za primerané zadosťučinenie
za preukázaný zásah do osobnostných práv žalobcu, za prežitý stres a pocity frustrácie. Vo zvyšnej
časti uplatneného nároku súd prvej inštancie žalobu ako nedôvodnú zamietol. Žalobca v konaní netvrdil

a ani nepreukazoval, že by v dôsledku trestného konania došlo k narušeniu jeho osobnej slobody, jeho
súkromia, že by nemohol udržiavať štandardné vzťahy so svojou rodinou, priateľmi, kolegami či klientmi.
V konaní nepreukázal, že by jeho trestné stíhanie bolo predmetom skúmania verejnosťou nad rámec
žiadostí Slovenskej advokátskej komory, že by v jeho dôsledku bola vážnejším spôsobom ohrozená
jeho vážnosť a dôstojnosť v spoločnosti. V konaní nebolo preukázané, že by príslušnými orgánmi v

zmysle § 9 zákona č. 514/2003 Z. z. boli konštatované prieťahy v konaní, v dôsledku čoho súd konanie
orgánov činných v trestnom konaní z tohto pohľadu nebol oprávnený posudzovať. Pokiaľ žalobca
poukazoval na nezákonný postup povereného príslušníka Policajného zboru, postup prokuratúry s
prvkami zlomyseľnosti, šikany a zneužívania úradnej moci, všetky tieto okolnosti v konečnom dôsledku
viedli k oslobodzujúcemu rozsudku a následne pre účely uplatnenia zodpovednostného nároku, k záveru

o nezákonnosti začatia a vedenia celého trestného stíhania. Oslobodzujúci rozsudok v danom prípade
predstavuje dostatočnú satisfakciu za nezákonný a zmätočný postup orgánov činných v trestnom
konaní. Tento záver zdôrazňuje aj skutočnosť, že samotný žalobca v priebehu konania opakovane
citoval odôvodnenie Krajského súdu v Trnave v uznesení č. k. 6To/48/2020-615 z 3. novembra 2020:
„Treba poukázať na dôležitú skutočnosť, že v tomto konaní to nebol prokurátor, ktorý preukazoval

vinu obžalovaného, ale naopak obžalovaný, ktorý musel súdu preukázať svoju nevinu. Odvolaciemu
súdu nebolo jasné, ako mohol prokurátor podať obžalobu bez vypracovania znaleckého posudku, z
ktorého by bolo zrejmé, kto zavinil v predmetnom trestnom konaní dopravnú nehodu a je trestnoprávne
zodpovedný za spôsobený následok. Od začiatku totižto existovali pochybnosti o priebehu nehodovéhodeja vzhľadom na rozporné výpovede obžalovaného a poškodených. Prokurátor však bez zabezpečenia
najdôležitejšieho dôkazu podal obžalobu s opisom skutkového deja, ktorý nekriticky prevzal zo záznamu
dopravnej nehody z 23. novembra 2015. Navyše obžalovaný pri preštudovaní vyšetrovacieho spisu

dokonca podal aj návrh na doplnenie dokazovania v tom smere, aby bol zabezpečený znalecký posudok
znalca z odboru dopravy k analýze nehodového deja, avšak poverený príslušník Policajného zboru
návrhunevyhovelsodôvodnením,ženebolipredloženérelevantnépodkladyvedúcekzmeneposúdenia
zavinenia skutku; prokurátor na uvedené reagoval podaním obžaloby.“ Podľa názoru súdu prvej
inštancie, žalobca sa s uvedeným záverom stotožnil a oslobodzujúci rozsudok vníma ako satisfakciu

a potvrdenie ním vznášaných námietok o nesprávnosti postupu orgánov činných v trestnom konaní.
Súd nepriznal žalobcovi nárok na úroky z omeškania z uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy v celom
rozsahu z dôvodu, že povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na základe
súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba plnenia. Až uplynutím takto určenej doby plnenia sa
dlžník dostáva do omeškania (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 14. marca 2012,
sp. zn. 6Cdo/185/2011). V súvislosti s nevykonaním dokazovania oboznámením sa dozorového spisu

prokurátora súd prvej inštancie uviedol, že v zmysle § 185 ods. 1 CSP súd rozhoduje o tom, ktoré z
navrhnutých dôkazov vykoná. Súd toto rozhodnutie prijme až potom, ako sa oboznámi s odôvodnením
strany, ktorá návrh na vykonanie dokazovania navrhla, s prípadným námietkami subjektov, ktorým
bola uložená povinnosť dôkaz predložiť a dospeje k záveru, že ide o dôkazy potrebné na zistenie
rozhodujúcichskutočností.Vdanomprípadeskutočnosť,žesúdnapojednávaníkonanomdňa30.marca

2022, na základe žiadosti žalobcu požiadal Okresnú prokuratúru Galanta o predloženie dozorového
spisu, nemožno považovať za rozhodnutie súdu o pripustení tohto dôkazu, ktorého obsah a relevancia
súdu nebola známa. Až po tomto pojednávaní súd prvej inštancie získal odmietavé stanovisko Okresnej
prokuratúry Galanta v spise na č. l. 119 z odkazom na § 55 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. a následne
na pojednávaní konanom dňa 23. mája 2022, žalobca návrh na vykonanie dôkazu zdôvodnil s tým,

že predmetný dôkaz má preukazovať, že postup štátnych orgánov bol nesprávny a nezákonný. Po
oboznámení sa s týmito skutočnosťami súd prvej inštancie dospel k záveru, že vykonanie tohto dôkazu
by bolo nadbytočné a nehospodárne, a to vzhľadom na už vyššie uvedenú argumentáciu, podľa ktorej
pri posudzovaní náhrady nemajetkovej ujmy i jej výšky vzniknutej v súvislosti s trestným konaním nejde
zo strany súdu v občianskoprávnom konaní o prieskum trestného konania, dôvodnosti procesných

úkonov realizovaných orgánmi činnými v trestnom konaní, ani o prieskum konečných záverov prijatých
voči žalobcovi. Záver o nezákonnosti trestného konania mohol byť ustálený už na základe dovtedy
zabezpečených dôkazov, a to trestného spisu Okresného súdu Galanta sp. zn. 9T/142/2017. Vzhľadom
na postavenie žalovanej súd prvej inštancie akceptoval návrh na predĺženie lehoty na plnenie z dôvodu
potreby zabezpečenia schvaľovacieho procesu finančnej úhrady a administratívno-pracovnej náročnosti

tohto procesu, preto určil patričnú lehotu 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia v súlade s § 232 ods. 3
CSP. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a § 257 CSP, keď celková
výška nároku uplatneného žalobcom v tomto konaní bolo 24 541,50 eura. Žalobca mal v konaní úspech
v časti sumy 4 664,54 eura (19 %), žalovaná v zamietnutej časti žaloby (81 %). Žalovanej by tak vznikol
nárok na náhradu trov konania v pomernej časti ako strane, ktorá mala v konaní väčší úspech. Nakoľko

si však žalobca v konaní čiastočne úspešne uplatňoval nároky zo zodpovednosti za škodu pri výkone
verejnej moci a jeho neúspech spočíval v prevažnej miere v rozsahu priznanej nemajetkovej ujmy, ktorej
výška závisela od voľnej úvahy súdu, súd prvej inštancie tieto okolnosti vyhodnotil ako dôvody hodné
osobitného zreteľa, pre ktoré žalovanej náhradu trov konania nepriznal.

2. Krajský súd v Trnave (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom z 23. mája 2023 sp. zn.
11Co/74/2022 rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým vo zvyšku súd prvej inštancie žalobu
zamietol zmenil tak, že uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 5 %
ročne zo sumy 1 000 eur od 14. mája 2021 do zaplatenia do 30 dní od právoplatnosti rozsudku a vo
zvyšku zamietnutia žaloby rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil; zmenil výrok o nároku na náhradu

trov konania tak, že žalobcovi v konaní o náhradu škody priznal nárok na náhradu trov prvoinštančného
konania voči žalovanej v rozsahu 61,40 % a v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy priznal žalobcovi
voči žalovanej nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 100 %; žalovanej priznal nárok
na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

2.1. Odvolací súd v odôvodnení konštatoval, že preskúmaval napadnutý potvrdzujúci zamietavý výrok a
súvisiaci výrok o trovách konania. V súvislosti s námietkou nesprávneho procesného postupu súdu prvej
inštancie týkajúceho nevykonania navrhnutých dôkazov a to zabezpečenia a oboznámenia dozorového
spisu prokuratúry, odvolací súd poukázal na to, že obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočívalen v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri ich uplatňovaní,
obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na
spravodlivý súdny proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi

názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/2004). Do obsahu základného práva podľa čl.
46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a slobôd (ďalej len ,,dohovoru“) nepatrí ani právo strany vyjadrovať k spôsobu hodnotenia ňou
navrhnutýchdôkazovsúdom,prípadnedožadovaťsanímnavrhnutéhospôsobuhodnoteniavykonaných
dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov,

ktorý predkladá strana (I. ÚS 97/1997, II. ÚS 3/1997, II. ÚS 251/2003). Podľa názoru odvolacieho
súdu sa súd prvej inštancie zaoberal všetkou podstatnou a relevantnou argumentáciou strán, a to
tak skutkovou a právnou. Pokiaľ na ňu neprihliadol, vysvetlil prečo. Nebolo preto zistené, že by
postupom súdu prvej inštancie došlo k porušeniu práv odvolateľa na spravodlivý proces. K namietanému
nedostatočnému odôvodneniu odvolací súd dôvodil, že súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého
rozsudku uviedol, prečo nepovažoval za potrebné a ani možné vykonať navrhnutý dôkaz, pričom

odvolací súd sa s takýmto postupom a jeho odôvodnením stotožnil a v podrobnostiach odkázal na
odôvodnenie napadnutého rozsudku (body 33., 34. a 48. odôvodnenia). K námietke týkajúcej sa zásady
voľného hodnotenia dôkazov konštatoval, že súdu prvej inštancie nemožno vytknúť žiadne pochybenia,
ani nie je možné polemizovať s jeho skutkovými závermi. Ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd aj
námietku nesprávneho právneho posúdenia, skonštatovaním správne zisteného skutkového stavu, ako

aj právneho posúdenia, s ktorými závermi a dôvodmi uvedenými súdom prvej inštancie sa stotožnil v
súlade s § 387 ods. 2 CSP.

2.2. K namietanému nepriznaniu náhrady škody v celej odvolateľom uplatnenej výške s odôvodnením
jej nepreukázania, odvolací súd poukázal na správnosť záveru súdu prvej inštancie, že sa uhrádza

sa skutočná škody a ušlý zisk (§ 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.), pričom náhrada škody zahŕňa
aj náhradu účelne vynaložených trov konania, ktoré poškodenému vznikli (§ 18 ods. 1 a 2 zákona
č. 514/2003 Z. z.). Súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia, ktoré zahŕňajú účelne
vynaložené hotové výdavky a odmenu za zastupovanie, ktorá sa určí ako tarifná odmena advokáta
(§ 18 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. ). Niet dôvodu, aby štát uhrádzal poškodenému v tomto

špecifickom prípade náhrady škody všetky náklady, ktoré vynaložil v trestnom konaní na svoju obhajobu.
Obsah základného práva obvineného/obžalovaného na právnu pomoc pri obhajobe v trestnom konaní
spočívajúci v možnosti zvoliť si obhajcu, nemôže byť z hľadiska rozsahu nároku na náhradu škody proti
štátu neobmedzený. Bolo by popretím základných predpokladov pre náhradu škody, aby štát hradil aj
náklady spojené so zastúpením, ktoré boli poškodeným vynaložené bezúčelne. Treba preto uplatniť

obmedzenie v tom zmysle, že pre účely náhrady škody sa musí ísť o náklady na obhajobu vynaložené
účelne (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/ 402/2015). Z uvedeného
vyplýva, že poškodený musí preukázať nielen vynaloženie trov konania, ktoré poškodenému vznikli v
konaní, ale musí tiež preukázať, že uvedené náklady boli vynaložené účelne. Dôkazné bremeno v tomto
smere zaťažuje žalobcu. V kontexte uvedeného odvolací súd akcentoval, že súd prvej inštancie sa pri

posudzovaní nároku na náhradu škody správne sa zaoberal nielen preukázaním vynaloženia nákladov
na obhajobu, ale aj preukázaním, či tieto náklady boli vynaložené účelne, keď len v prípade preukázania
splneniaobochpredpokladovmožnopriznaťichnáhradu.Knepriznaniučiastkovýchnárokovnanáhradu
škody súd prvej inštancie primeraným spôsobom odôvodnil a jeho záverom nemožno nič vytknúť.

2.3. K námietke odvolateľa týkajúcej sa nepriznania náhrady nemajetkovej ujmy v celom uplatnenom
rozsahu s odôvodnením neunesenia dôkazného bremena vo vzťahu k preukázaniu rozsahu a vážnosti
negatívnych dopadov trestného stíhania na jeho osobný, rodinný, profesijný život, na jeho dôstojnosť
a vážnosť v spoločnosti, odvolací súd poukázal na ustálenú rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“), ako aj Európskeho

súdu pre ľudské práva (ďalej len ,,ESĽP“), a skonštatoval, že súd prvej inštancie uplatnený nárok
žalobcunapriznanienemajetkovejujmyposúdilvzmysleustálenejjudikatúry,pričomsvojerozhodnutiev
tejto časti i náležite odôvodnil, preto odvolací súd poukázal na vyčerpávajúce odôvodnenie napadnutého
rozsudku v tejto časti, bez potreby zopakovania dôvodov, pričom len príkladmo poukázal na niektoré
súdne rozhodnutia vyšších súdnych autorít (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

4Cdo/130/2020, najmä bod 15. a 16. uvedeného rozhodnutia; uznesenie ústavného súdu sp. zn. I. ÚS
285/2018). V porovnateľnom prípade vedenom pod sp. zn. 3Cdo/7/2017 o náhradu škody a náhradu
nemajetkovej ujmy najvyšší súd poukázal na závery ESĽP, ktorý vo svojich rozhodnutiach judikoval,
že náhrada nemajetkovej ujmy v obdobných prípadoch musí byť rozumne primeraná utrpenej ujme napovesti (napr. Tolstoy Miloslavsky proti Spojenému kráľovstvu) a konštatoval, že pri určovaní výšky
náhrady ujmy treba vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy (Flux proti Moldavsku, Steel a
Morris proti Spojenému kráľovstvu).

2.4. Odvolanie v časti nepriznania úrokov z omeškania z priznanej sumy náhrady nemajetkovej ujmy
odvolací súd považoval za dôvodné. Argumentoval, že k vzniku omeškania s plnením nemajetkovej
ujmy nedochádza až márnym uplynutím lehoty ustanovenej rozhodnutím súdu, ale už márnym uplynutím
šesťmesačnej lehoty na plnenie podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. Uvedený názor je

podporený aj novelou vykonanou zákonom č. 412/2012 Z. z., ktorou bolo s účinnosťou od 1. januára
2013 ustanovenie § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. zmenené tak, že podľa poslednej vety tohto
ustanovenia, ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj úrok z omeškania, lehota
z omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na
náhradu škody alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania nároku, ak súd neurčí
začiatok jej plynutia neskôr. V tejto súvislosti odvolací súd poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/257/2019, 7Cdo/339/2021. Z obsahu spisu vyplynulo, že žalovaná
žalobcovi dňa 13. mája 2021 oznámila, že neuspokojí jeho nárok na náhradu nemajetkovej ujmy.
Uvedeným dňom začalo plynúť omeškanie žalovanej, preto bolo dôvodným priznať žalobcovi v zmysle
citovaných ustanovení už súdom prvej inštancie úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1 000
eur od 14. mája 2021 do zaplatenia. Určenie lehoty na plnenie v rozsahu 30 dní považoval odvolací

súd za odôvodnené v zmysle § 232 ods. 3 CSP, preto uložil žalovanej zaplatiť žalobcovi priznané
úroky z omeškania v rovnakej lehote ako istinu. Ďalšie uplatnené argumenty odvolací súd považoval
pre rozhodnutie za nerozhodné. Na základe uvedených dôvodov napadnutý rozsudok vo výroku o
úrokoch z omeškania z priznanej náhrady nemajetkovej ujmy zmenil v súlade s § 388 CSP a vo zvyšku
zamietavého výroku napadnutý výrok rozsudku súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil v súlade

s § 387 ods. 2 CSP. Zároveň zmenil a j výrok o trovách konania. Dôvodil, že výška náhrady nemajetkovej
ujmy závisela od úvahy súdu, bolo dôvodné priznanie nároku na náhradu trov konania v plnom rozsahu
v súlade s § 255 ods. 1 CSP. Vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu škody považoval za
opodstatnené priznanie nároku v súlade s § 255 ods. 2 CSP. O nároku na náhradu trov odvolacieho
konania odvolací súd rozhodol v súlade s § 396 ods. 1 a 2 CSP v spojení s § 255 ods. 2 CSP.

3. Proti uvedenému rozhodnutiu odvolacieho súdu v potvrdzujúcej zamietavej časti podal dovolanie
žalobca, ďalej (len „dovolateľ“), ktorého prípustnosť vyvodzoval z ustanovenia § 420 písm. f ) CSP a §
421 ods. 1 písm. a) CSP. V súvislosti s uplatneným dovolacím dôvodom v zmysle § 420 písm. f) CSP
namietalporušenieprincípurovnostiazmätočnosťnapadnutéhorozhodnutia.Knamietanémuporušeniu

princípu rovnosti zbraní tvrdil, že súd prvej inštancie síce najprv na návrh žalobcu uložil miestnej
prokuratúre, aby predložila dozorový spis, ale keď prokuratúra odmietla súdu vyhovieť, súd sa „zľakol“
vlastnej odvahy a naopak, začal produkovať rôzne sofizmy, ktorými zakrýval svoje zľaknutie. Právna
úprava nahliadania do prokurátorskeho spisu však s dokazovaním v súdnom konaní nemá absolútne
žiaden súvis. Vyšetrovací a dozorový spis sú základné spisy, v ktorých je zachytené protiprávne konanie

štátnych orgánov voči žalobcovi. Súd prvej inštancie namiesto toho, aby žalobcovi umožnil riadne viesť
dokazovanie, hľadal podľa jeho názoru výhovorky, len aby dokazovaniu za každú cenu zabránil, lebo
si to miestna prokuratúra neželala. Tvrdil, že súd prvej inštancie ho začal následne obviňovať, že
nedostatočne odôvodnil svoj dôkazný návrh, keďže by mal vlastne uviesť, čo presne sa v dozorovom
spise nachádza. Súd prvej inštancie však najskôr prokuratúre predloženie dozorového spisu uložil,

dôkazný návrh žalobcu bol teda dostatočne odôvodnený. Pokiaľ by nebol, súd prvej inštancie by sa mu
predsa nepokúšal vyhovieť, inak by predsa porušoval zákon. Dozorové spisy prokuratúry sa totiž smú
predkladať iba na základe úplne bezchybných dôkazných návrhov, keďže prokuratúra je privilegovaný
štátny orgán, ktorému hocikto nemôže len tak nahliadať do jeho tajných spisov a už vôbec nie nejaký
žalobca, o ktorom ten spis je vedený. Keďže zároveň analogicky argumentoval judikatúrou k právu na

informácie, z ktorého nie sú vylúčené ani prokurátorske spisy, tak súd prvej inštancie odporučil žalobcovi,
aby si podal žiadosť o informácie, i napriek tomu žalobca žiadal spis na účely dokazovania. Tvrdenie,
že si ho bude čítať súkromne, nemá žiaden vplyv na dôkaznú situáciu.

3.1. Následne dovolateľ nesúhlasil s priznaním výšky náhrady nemajetkovej ujmy za 5 ročné nezákonné

trestné stíhane v 1 000 eur. Namietal, že súd sa snažil zdôvodniť priznanie uvedenej výšky rôznymi
vyhláseniami, že sa vlastne nič nestalo, že bol stíhaný nezákonne, pričom takéto vyslovenie podľa
odvolacieho súdu vnímal žalobca ako satisfakciu. Uvedené konštatovanie nebolo nikde vyslovené. V
tejto súvislosti dovolateľ dôvodil, že oslobodenie nie je satisfakcia za nezákonné trestné stíhanie, je toiba nevyhnutný a veľmi neskorý dôsledok absolútnej absencie voči nemu. V tejto súvislosti poukázal
napríklad na rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 14Co/375/2013-133 zo 17. januára 2017,
v ktorom poškodená osoba získala za prieťahy 6 000 eur a žalobcovi bolo za nezákonné trestné

stíhanie priznaných len 1 000 eur. K tvrdeniu súdu, že žalobca nemal ťažkosti v rodine uviedol,
že v konaní poukazoval na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nim došlo, na
čo súd v napadnutom rozhodnutí reagoval názorom, že okolnosti nie sú podstatné. Podstatné je
iba to, že bol oslobodený a vzápätí na to v logickej slučke vyhlásil, že neutrpel ujmu v rodinnom,
priateľskom, spoločenskom živote a teda sa mu vlastne nič nestalo. Dovolateľ považoval za zaujímavé

ohodnotenie 5 ročného zlomyseľného obťažovania žalobcu prokuratúrou. Za určitú formu satisfakcie
považoval dovolateľ ospravedlnenie zo strany štátnych orgánov, ku ktorému však neprišlo a naopak
štátneorgánytvrdili,žekonalisprávneanavinebolon.Vtejtosúvislostidovolateľpoukázalnauznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. októbra 2020, sp. zn. 4Cdo/130/2020, podľa ktorého každé
trestné stíhanie a v ňom vykonané zásahy do uvedených chránených statkov, je spôsobilé bez ďalšieho
vyvolať vznik nemajetkovej ujmy. Zároveň poukázal aj na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. III. ÚS

224/2023-16 z 27. apríla 2003, z ktorého relevantnú časť citoval. K rozhodujúcim kritériám pre priznanie
náhrady nemajetkovej ujmy dovolateľ zdôraznil dĺžku trvania trestného stíhania 5 rokov, závažnosť
hroziaceho trestu, postup povereného príslušníka Policajného zboru, postup prokuratúry, postavenie
žalobcu ako advokáta, reakciu prokuratúry na žiadosť žalobcu o prerokovanie jeho nároku na náhradu
škody z titulu nákladov obhajoby, na advokátsku profesiu žalobcu. Podľa názoru dovolateľa v súvislosti

s jednotlivými nárokmi na náhradu škody súd postupoval formalisticky, opomínajúc základné pravidlá
dokazovania. Ohľadom podstaty dôkazného bremena poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskejrepublikyz21.októbra2020 sp.zn.4Cdo/130/2020,zktoréhorelevantnúčasťcitoval.Vtejto
súvislosti poznamenal, že súd si zjavne pletie dôkazné bremeno s právnym posúdením a neunesenie
dôkazného bremena, ktoré sa týka skutkových okolností. Posúdenie nároku je právnou otázkou.

Dovolateľ dôvodil, že súd mu nepriznal náhradu za úkon sťažnosť proti obvineniu z 3. decembra 2016
s odôvodnením, že sťažnosť proti obvineniu podával sám žalobca s tým, že v nej uviedol, že sťažnosť
prostredníctvom obhajcu odôvodní do 15 dní, k čomu však nedošlo. Podľa jeho názoru, dôkazné
bremeno uniesol, lebo preukázal, že úkon bol vykonaný a že zaň svojmu obhajcovi zaplatil. Podotkol,
že súčasťou obhajoby nie je iba samotné vykonanie úkonu, ale súčasťou daného úkonu je aj vykonanie

právneho a taktického posúdenia, či úkon vykonať a presne ako. V tomto prípade súčasťou podania
sťažnosti bola aj analýza, či ju vôbec podávať, či podávať blanketovú sťažnosť s následným doplnením
alebo ju rovno podať odôvodnenú, atď. Išlo teda o úkon vykonaný, reálne zaplatený, nie je preto dôvodné
túto časť skutkovo nepochybného nároku právne spochybňovať. Odôvodnenie týkajúce sa súdov nižšej
inštancie vo vzťahu k hodnoteniu znaleckého úkonu znalca D.. V. O.J., ktoré citoval, týkajúce sa analýzy

nehodového deja, považoval za absurdné a účelové špekulácie. K uvedenému poznamenal, že na
pojednávaní konanom dňa 23. mája 2022 doplnil, že prvotné zistenia znalca sa nestratili, ale tvorili časť
podkladov pripravených pre vypracovanie znaleckého posudku. Dovolateľ zároveň tvrdil, že znalcovi
preukázateľne zaplatil, a to prevodom na účet, predložil súdu analýzu nehodového deja vypracovanú
znalcom, z ktorej bolo jasné, že znalec jej musel venovať hodiny úsilia, keďže musel vytvoriť simuláciu

nehodového deja v dvoch variantoch. I napriek uvedenému súd tento úkon spochybnil, ale bez toho, aby
uviedol, čo má byť myšlienkovým východiskom takéhoto spochybnenia. Napokon namietal odôvodnenie
napadnutého rozhodnutia vo vzťahu k zaplatenej faktúre Inštitútu forenzných medicínskych expertíz s.
r. o. za konzultáciu v súvislosti s konkrétnym trestným konaním. Aj odôvodnenie uvedené súdom k tomu
dôkazu považoval za skutočne absurdný prístup. Dovolateľ k uvedenému zdôraznil, že nad akúkoľvek

pochybnosť preukázal, že v súvislosti so svojou obhajobou zaplatil znaleckému ústavu za konzultáciu.
Uniesol teda dôkazné bremeno a má nárok na náhradu týchto nákladov obhajoby. Zároveň podotkol, že
nie je v trestnom konaní, preto neplatí zásada v pochybnostiach na prospech štátu.

3.2. K uplatneným úrokom z omeškania, poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky z 26. februára 2020 sp. zn. 4Cdo/257/2019, v ktorom bol prijatý záver, že k vzniku omeškania s
plnenímnemajetkovejujmynedochádzamárnymuplynutímlehotyustanovenejvrozhodnutísúdu,aleuž
márnym uplynutím šesťmesačnej lehoty na plnenie podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. Uvedený
názor najvyššieho súdu je podporený aj novelou vykonanou č. 412/2012 Z. z., ktorou bolo s účinnosťou
od 1. januára 2013 ustanovenie § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. zmenené tak, že podľa poslednej

vety tohto ustanovenia, ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj úrok z omeškania,
lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok
na náhradu škody alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania nároku, ak súd
neurčí začiatok jej plynutia neskôr. Analogicky poukázal aj na nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS214/2020 zo 14. októbra 2021, s ktorým právnym názorom sa dovolateľ stotožnil. Poznamenal, že úroky
z omeškania predstavujú odplatu, kompenzáciu za nutnosť čakať na úhradu pohľadávky, ktorá má nútiť
aj dlžníka, aby zvážil, či bude súdne obštruovať, alebo zaplatí uplatnený nárok. Úroky z omeškania

predstavujú cenu za súdivosť dlžníka. Sofizmus, že ide o nárok, ktorý vzniká až jeho priznaním zo strany
súdu, je v príkrom rozpore s právnou úpravou, ktorá ukladá tento nárok pred podaním žaloby predbežne
prerokovať. Navrhol napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v potvrdzujúcom výroku zrušiť alebo zmeniť
a priznať mu uplatnený nárok v celom rozsahu.

4. Žalovaná vo vyjadrení k dovolaniu konštatovala správne skutkové a právne závery odvolacieho
súdu, stotožnila sa s jeho odôvodnením. K uplatnenému dovolaciemu dôvodu v zmysle § 420 písm.
f) CSP podotkla, že dovolateľ uplatnil totožnú argumentáciu ako v odvolaní, s ktorou sa odvolací súd
podrobne právne vysporiadal. Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu uplatnenému podľa § 421 ods. 1 písm.
a) CSP uviedla, že dovolateľ ho nesprávne resp. vôbec nevymedzil Navrhla dovolanie ako nedôvodné
zamietnuť.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len ,,dovolací súd“) príslušný na rozhodnutie o dovolaní
(§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, v
neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§
443 CSP) po preskúmaní, či dovolanie obsahuje zákonom predpísané náležitosti (§ 428 CSP) a či sú

splnené podmienky podľa § 429 CSP, dospel k záveru, že dovolanie je nielen prípustné, ale aj dôvodné.
6. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
7. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné sú vymenované v § 420 a § 421
CSP. Z citovaného ustanovenia expressis verbis vyplýva, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie
je proti tomu ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, tak takéto rozhodnutie nemožno úspešne

napadnúť dovolaním.
8. Podľa § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto
v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne
konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces.
9. Podľa § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k

vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva
táto vada.

10. Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP sú zásah súdu
do práva strany sporu a nesprávny procesný postup súdu reprezentujúci takýto zásah znemožňujúci

procesnej strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia v takej miere (intenzite), v
dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstata práva na spravodlivý súdny
proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v
konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou
súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov

Slovenskej republiky a ich spravodlivé rozhodnutie (I. ÚS 26/94).

11. Ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania v tých
prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva na
spravodlivý proces. V zmysle uvedeného ustanovenia treba za nesprávny procesný postup považovať

postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré
sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnoprávnemu rámcu, a tak zároveň znamená aj porušenie
ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné
prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo
nazastúpeniezvolenýmzástupcom,právonapredvídateľnosťrozhodnutia,nazachovanierovnostistrán

v konaní, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom
svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).
12. Pod porušením práva na spravodlivý proces (vo všeobecnosti) treba rozumieť taký postup súdu,
ktorým sa účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úpravapriznáva za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov v tom
- ktorom konkrétnom konaní, pričom miera tohto porušenia znamená porušenie práva na spravodlivý
proces; jeho súčasťou je aj náležité odôvodnenie rozhodnutia (sp. zn. II. ÚS 559/2018, III. ÚS 47/2019,

4Cdo/140/2019, 4Cdo/120/2019).
13. Z okolností preskúmavanej veci, že predmetom žalobného návrhu bolo uplatnenie nároku na
náhradu majetkovej škody vo výške 4 541,50 eura spolu s 5 % úrokom z omeškania ročne z dlžnej
sumy 4 541,50 eura od 1. mája 2021 do zaplatenia. Z titulu nároku na náhradu nemajetkovej ujmy si
žalobca uplatnil nárok vo výške 20 000 eur spolu s 5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 20 000

eur od 14. mája 2021 do zaplatenia, z dôvodu trestného stíhania za obdobie od 23. novembra 2015
do 3. novembra 2020. Rozsudkom Okresného súdu Galanta č. k. 9T/142/2017-574 zo 14. júna 2016
v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave z 3. novembra 2020 sp. zn. 6To/48/2020 bol žalobca
spod obžaloby oslobodený. Z titulu uplatnených nárokov nebola žalobcovi priznaná náhrada majetkovej
škody vo výške 876,96 eura a náhrada nemajetkovej ujmy nad sumu 1 000 eur spolu s príslušenstvom
z uplatnených nárokov.

14. V rámci namietaného nesprávneho procesného postupu v zmysle § 420 písm. f) CSP
dovolateľ namietal porušenie princípu rovnosti zbraní, nevykonanie navrhnutých dôkazov, zmätočnosť
napadnutého rozhodnutia, nedostatočné odôvodnenie, ktoré považoval za absurdné a špekulácie.

15. Podľa čl. 6 ods. 1 Základných princípov CSP strany sporu majú v konaní rovné postavenie
spočívajúce v rovnakej miere možností uplatňovať prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany okrem prípadu, ak povaha prejednávanej veci vyžaduje zvýšenú ochranu strany sporu
s cieľom vyvažovať prirodzene nerovnovážne postavenie strán sporu.

16. Podľa § 185 ods. 1 CSP súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná.
17. Podľa § 191 CSP dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.
Vierohodnosť každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje inak.
18. Dokazovanie je časť civilného súdneho konania, v rámci ktorej si súd vytvára poznatky potrebné

na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc
posúdiť, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí
dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). V dokazovaní sa súd obmedzuje len na zisťovanie poznatkov
o skutkových okolnostiach, ktoré zakladajú a odôvodňujú uplatnený nárok. Hodnotenie dôkazov je
činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie.

Aktuálna procesná právna úprava vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, majúcej základ
v ústavnom princípe nezávislosti súdov. Táto zásada vyplývajúca z čl. 15 Základných princípov CSP,
normatívne vyjadrená v § 191 ods. 1 CSP znamená, že záver, ktorý si sudca z vykonaných dôkazov
robí, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Postup sudcu
ale neznamená, že sudca nie je viazaný ústavnými princípmi predvídateľnosti a zákonnosti rozhodnutia.

Naopak, konečné meritórne rozhodnutie musí vykazovať logickú, funkčnú a teleologickú zhodu s
priebehom konania (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič,
M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, 729 s.).

19. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl.

46 ústavy, je okrem práva domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k
súdu), aj právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorá okrem iných procesných záruk kladie dôraz aj na
zachovanie kontradiktórnosti konania a ,,rovnosti zbraní“ (III. ÚS 402/08). Podstatou kontradiktórnosti a
s ňou súvisiacou ,,rovnosťou zbraní“ je, aby všetci účastníci konania mali reálnu možnosť využiť svoje
procesné práva predložiť argumenty a reagovať na ,,protiargumenty“ protistrany. Osobitne to platí v

sporových konaniach, v ktorých stoja proti sebe žalobca a žalovaný, kde sa v celom rozsahu uplatňuje
kontradiktórnosť konania (III. ÚS 32/2015). Z judikatúry ESĽP vyplýva, že princíp rovnosti zbraní ako
jeden z prvkov širšej koncepcie spravodlivého konania vyžaduje, aby každému účastníkovi bola daná
primeraná možnosť predniesť svoj prípad za podmienok, ktoré ho neumiestnia do zjavnej nevýhody voči
jeho protistrane (napr. rozhodnutie vo veci De Haes a Gijsels proti Belgicku z 24. februára 1997, sťažnosť

č. 19983/92, bod 53 alebo Ankerl proti Švajčiarsku z 23. októbra 1996, sťažnosť č. 17748/91, bod 38).
Žiadna zo sporových strán teda nie je nadradená druhej strane a každá zo strán zároveň musí mať v
rovnakej miere umožnenú realizáciu svojich procesných oprávnení v súlade so zachovaním princípu
rovnosti zbraní vyplývajúceho z čl. 6 Základných princípov CSP.20. Cieľom zásady rovnosti je dosiahnutie spravodlivej rovnováhy medzi stranami sporu. Pod takto
definovanú rovnosť strán sporu spadá nielen realizácia ich procesných oprávnení, ale aj otázka

dôkazného bremena, ktoré je na strany sporu kladené a ktoré nesmie byť neprimerané, lebo v opačnom
prípade nemožno konanie ako celok považovať za spravodlivé. Rovnosť zbraní spočívajúca v rovnakom
postavení účastníkov súdneho konania sa prejavuje v procesnoprávnom postavení účastníkov konania,
v spôsobe a rozsahu dokazovania a v iných oblastiach spojených so súdnym uplatňovaním práva.
Zachovanie rovnosti zbraní z pohľadu spôsobu a rozsahu vykonávaného dokazovania sa týka aj

oprávneniaúčastníkovkonanianavrhovaťdôkazy.Možnosťnavrhovaniadôkazovjespojenásprincípom
dôkazného bremena, ktorého úspešnosť sa v súdnom spore viaže na schopnosť predložiť adekvátne
dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Výber dôkazných prostriedkov je na vôli sporovej strany. O tom,
ktoré z navrhovaných dôkazov budú vykonané a ktoré nie, rozhoduje súd podľa svojej voľnej úvahy.
Obsahom záruky na spravodlivý súdny proces z pohľadu oprávnenia navrhovať dôkazy je limitovanie
tejto voľnej úvahy súdu. Týmto limitom je požiadavka, aby nevykonanie navrhnutých dôkazov alebo

vykonanie iných dôkazov nepostavilo účastníka konania do jasne nevýhodnejšej pozície v porovnaní
s jeho odporcom v súdnom spore (rozsudok ESĽP vo veci Feldbrugge proti Holandsku z roku 1986).
V súvislosti s rozhodnutím súdu, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná a ktoré nie, to teda znamená,
že účastník konania nesmie byť týmto rozhodnutím znevýhodnený oproti druhému účastníkovi (sp. zn.
6Cdo/259/2010).

21. Pokiaľ dovolateľ v konaní v súvislosti s uplatnením nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy
opakovane navrhoval vyžiadať dozorový spis prokurátora za účelom preukázania okolností, za ktorých
k trestnému stíhaniu došlo, nemožno sa stotožniť s názorom súdu nižšej inštancie, že rozhodujúcim
pre posúdenie predpokladu zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú trestným stíhaním, ktoré skončili
oslobodením z pod obžaloby oslobodzujúcim rozsudkom je neskorší výsledok. Uvedený právny záver

zodpovedá súdnou praxou ustálenému záveru o splnení jedného z predpokladov zodpovednosti štátu
za škodu, ktorý dovolací súd nespochybňuje. Dovolateľ však v rámci splnenia dôkaznej povinnosti a
preukázania okolností, za ktorých trestnému stíhaniu došlo v priebehu konania na súde prvej inštancie,
ako aj v rámci uplatnených odvolacích námietok poukazoval na spôsob vedenia trestného stíhania,
postup pri vznesení obvinenia, doručenie uznesenia o vznesení obvinenia žalobcovi iba Slovenskej

advokátskej komore, ako aj vykonávanie dokazovania bez procesnej účasti žalobcu, nezabezpečenie
riadneho zamerania a náčrtu miesta nehody, ako aj nezabezpečenie znaleckého posudku z odboru
cestnej premávky. V kontexte uvedeného zdôrazňoval, že z hľadiska právnej a skutkovej zložitosti
nešlo o vec náročnú, závažnosť hroziaceho peňažného trestu, trestu odňatia slobody do jedného
roka a zákaz viesť motorové vozidlo, čo by mu skomplikovalo výkon jeho povolania advokáta, s čím

bola spojená hrozba pozastavenia výkonu advokácie a teda ohrozenie jeho profesijného uplatnenia
a živobytia, preto za neprimeranú považoval dĺžku samotného trestného stíhania v trvaní 5 rokov.
Uvedené skutkové okolnosti možno subsumovať medzi zákonné kritéria v zmysle ustanovenia § 17 ods.
3 písm. b) zákona č. 514/2003 Z. z., preto vykonanie navrhovaného dôkazu, by bolo spôsobilé privodiť
pre žalobcu priaznivejšie rozhodnutie týkajúce sa určenia primeranej výšky náhrady nemajetkovej

ujmy. Tento všeobecný princíp rovnosti strán bolo preto nutné aplikovať aj pri posudzovaní danosti
uplatneného nároku na náhradu škody z titulu majetkovej škody a nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy, jej výšky a príčinnej súvislosti medzi nezákonným trestným stíhaním, ktoré skončilo oslobodením
spod obžaloby a vznikom škody.
22. Najvyšší súd v uznesení zo 16. mája 2019 sp. zn. 4Cdo/100/2018 uviedol, že ,,procesnému právu

účastníka navrhovať dôkazy zodpovedá povinnosť súdu nielen o vznesených návrhoch a dôkazoch
rozhodnúť, ale tiež, pokiaľ im nevyhovie, vo svojom rozhodnutí odôvodniť, prečo, z akých dôvodov
tak neurobil. Nevyhovenie dôkaznému návrhu strany sporu možno založiť len tromi dôvodmi. Prvým je
argument, podľa ktorého tvrdená skutočnosť, ku ktorej overeniu alebo vyvráteniu je navrhnutý dôkaz
je bez relevantnej súvislosti s predmetom konania; ďalším je argument, podľa ktorého dôkaz neoverí/

nevyvráti tvrdenú skutočnosť, čiže vo väzbe na toto tvrdenie nedisponuje vypovedacou potenciou.
Nakoniec tretím je nadbytočnosť dôkazu, t. j. argument, podľa ktorého určité tvrdenie, ku ktorému
overeniualebovyvráteniujedôkaznavrhovaný,bolouždoterajšímkonanímbezdôvodnýchpochybností
overené alebo vyvrátené. Ak tieto dôvody zistené neboli, súd postupuje v rozpore s čl. 46 ods. 1
a čl. 48 ods. 2 ústavy, ktoré garantujú pre stranu sporu ústavné právo na spravodlivý proces, čiže

táto dôkazná vada tzv. opomenuté dôkazy takmer vždy založí nielen nepreskúmateľnosť vydaného
rozhodnutia pre nedostatok dôvodov, ale súčasne tiež jeho protiústavnosť“. Totožný názor vyplýva aj z
uznesenia najvyššieho súdu z 29. októbra 2019 sp. zn. 5Cdo/202/2018.23. Podľa § 387 ods. 3 CSP odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami
strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení
rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými

tvrdeniami uvedenými v odvolaní.
24. Civilný sporový poriadok umožňuje odvolaciemu súdu použiť tzv. skrátené odôvodnenie v rozsudku
v prípade, ak sa v celom rozsahu stotožní s odôvodnením napadnutého rozhodnutia. V takom
prípade sa môže obmedziť v odôvodnení len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia a prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti ďalšie dôvody. Zákon však vyžaduje, aby

aj v prípade skráteného odôvodnenia odvolací súd zaujal jasné stanovisko k podstatným vyjadreniam
strán predneseným v konaní na súde prvej inštancie, pokiaľ sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení
rozhodnutia súd prvej inštancie. Povinnosťou odvolacieho súdu je zároveň vysporiadať sa v odôvodnení
rozhodnutia s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní. Za podstatný je potrebné považovať taký
argument, ktorý je relevantný, teda má vecnú súvislosť s prejednávanou vecou a zároveň je takej
povahy, že v prípade jeho preukázania (samostatne alebo v spojitosti s ostatnými okolnosťami) môže

priniesť rozhodnutie priaznivejšie pre odvolateľa (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová,
S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. (Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016,
1296 s.).
25. Z obsahu uplatnených odvolacích námietok, dovolací súd zistil uplatnenie totožnej argumentácie
dovolateľom v podanom dovolaní. Odvolací súd k namietanému porušeniu princípu rovnosti zbraní po

uvedení len právnych záverov vyplývajúcich z rozhodnutí ústavného súdu, sa stotožnil so záverom súdu
prvej inštancie a s jeho odôvodnením len s odkazom na body 33., 34. a 48 odôvodnenia, bez uvedenia
konkrétnych záverov a vysporiadania sa s uplatnenou námietkou (bod 15. odôvodnenia). Rovnako
odvolací súd postupoval aj vo vzťahu k námietkam týkajúcim nepriznania náhrady škody z titulu trov
obhajoby a náhrady nemajetkovej ujmy, vo vzťahu ku ktorým len odkázal na dostatočné odôvodnenie

uvedené súdom prvej inštancie, ktorému nemal čo vytknúť (bod. 17., 19. ,24. a 25. odôvodnenia).
26. Nadväzujúc na uvedené dovolací súd konštatuje, že odôvodnenie napadnutého rozsudku nedáva
dostatočné odpovede na uplatnenú podstatnú argumentáciu dovolateľa v zmysle § 387 ods. 3 v
spojení s § 393 ods. 2 CSP, lebo z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi
skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane

druhej. Len samotné stotožnenie sa so závermi uvedenými súdom prvej inštancie, bez vysporiadania
sa s podstatnými námietkami uplatnenými v odvolaní, nemožno preto považovať za dostatočné a
preskúmateľné (I. ÚS 116/2020).
27. Aj v konaní na odvolacom súde treba dôsledne trvať na požiadavke úplnosti, výstižnosti a
presvedčivosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. V odôvodnení svojho rozhodnutia

sa odvolací súd musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový
postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen poukazom na všetky skutočnosti zistené
vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Právne závery odvolacieho
súdumôžubyťdostatočnepreskúmateľnélenvtedy,akodvolacísúdposkutkovomvymedzenípredmetu
konania podá zrozumiteľný a jasný výklad, z ktorých ustanovení zákona alebo iného právneho predpisu

vychádzal, ako ich interpretoval a prečo pod tieto ustanovenia podriadil, prípadne nepodriadil zistený
skutkový stav. V zmysle judikatúry ústavného súdu riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy vyžaduje, aby sa súd jasným, právne
korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami,
ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (IV. ÚS 14/07).

28. Nedostatok vysporiadania sa s podstatnými tvrdeniami žalobcu uplatnenými v odvolaní v
napadnutom rozsudku odvolacieho súdu, je tak závažným nedostatkom tohto rozhodnutia, ktorého
intenzita sama osebe zakladá porušenie jeho procesných práv v takej miere, že možno konštatovať
porušenie práva na spravodlivý proces. Odvolací súd je povinný vysporiadať sa v odôvodnení svojho

rozhodnutia s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní aj v prípade tzv. skráteného odôvodnenia
rozhodnutia podľa § 387 ods. 2 CSP (III. ÚS 314/2018, IV. ÚS 372/2020).

29. Rovnako ESĽP stabilne judikuje, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody,
zároveň však nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia,

ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na
tento argument (Ruiz Torija proti Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A , s. 12, § 29, Hiro
Balani proti Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis proti Grécku z 29. mája
1997, Higgins proti Francúzsku z 19. februára 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva ajpovinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s
výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska proti Španielsku z 29. apríla 1993, II. ÚS 410/06,
I. ÚS 736/2016).

30. Nadväzujúc na uvedené dôvody dovolací súd konštatuje, že konanie je zaťažené existenciou vady
zmätočnosti, preto uplatnený dovolací dôvod v zmysle § 420 písm. f) CSP je dôvodný.

31. Vzhľadom na uvedené dôvody dovolací súd zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu v potvrdzujúcom
zamietavom výroku a v súvisiacom výroku o trovách konania v súlade s § 449 ods. 1 CSP a vec mu vrátil

na ďalšie konanie v súlade s § 450 CSP. Z dôvodu zrušenia napadnutého rozhodnutia z procesných
dôvodov, dovolací súd ďalší uplatnený dovolací dôvod v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP vecne
neposudzoval.

32. Podľa § 455 CSP ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu.

33. V ďalšom konaní bude úlohou odvolacieho súdu opätovne prejednať a rozhodnúť o podanom
odvolaní žalobcu.
34. Podľa § 439 CSP dovolací súd je rozsahom dovolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia
o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý dovolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo
podľa § 77 a dovolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi

stranami vyplýva z osobitného predpisu

35. Vydanie uznesenia o náhrade trov konania v konkrétnej výške je jednostranne závislé od existencie
právoplatného rozhodnutia vo veci. Zrušením rozsudku odvolacieho súdu uznesenie o výške náhrady
trovkonaniaakozávislérozhodnutiestratilosvojpodklad.Beznadväznostinapredchádzajúce(zrušené)

rozhodnutie by zostalo uznesenie o výške náhrady trov konania osamotené, strácalo by rozumný
zmysel, čo by zároveň odporovalo princípu právnej istoty (sp. zn. 4Obdo7/2018, 3Obo/9/2017). Závislým
výrokom môže byť nielen dovolaním dotknutý výrok, tvoriaci súčasť napadnutého rozhodnutia, ale aj
výrok, ktorý je obsahom iného, samostatného rozhodnutia v danej veci (R 73/2004).

36.Uznesenímč.k.35C/24/2021-249z11.júla2023súdprvejinštancierozhodolopovinnostižalovanej
zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie v konaní o nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy vo výške 42,70 eura a náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie o nároku
na náhradu škody vo výške 26,21 eura; určil výšku náhrady trov odvolacieho konania 0 eur.

37. Z dôvodu zrušenia napadnutého rozhodnutia vo veci samej, dovolací súd zrušil aj aj uznesenie o
výške náhrady trov konania v súlade s § 449 ods. 1 CSP.

38. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania a o trovách pôvodného konania rozhodne odvolací
súd v súlade s § 453 ods. 1 a 3 CSP.

39. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.