Uznesenie – Všeobecne nebezpečné a proti… ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 25. marec 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 3To/164/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2319011588
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 03. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ladislav Réves
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2319011588.4

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ladislava Révesa a sudcov JUDr.
Kataríny Stanislavskej JUDr. Rastislava Kresla, v trestnej veci obžalovaného A. B., pre prečin pytliactva
podľa § 310 ods. 1, ods. 2 písm. c), ods. 3 písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. c)
Trestného zákona, o odvolaní obžalovaného a okresného prokurátora proti rozsudku Okresného súdu
Galanta zo dňa 06.05.2024 pod sp. zn. 31T/149/2019, na neverejnom zasadnutí konanom v Trnave dňa

25.03.2025 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolania okresného prokurátora a obžalovaného A. B., nar.
XX.XX.XXXX v C., z a m i e t a j ú.

o d ô v o d n e n i e :

NapadnutýmrozsudkomokresnéhosúdubolobžalovanýA.B.uznanývinnýmpreprečinpytliactvapodľa
§ 310 ods. 1 Trestného zákona, na tom skutkovom základe, že

v presne nezistený deň a čas v období od 12.10.2018 do 24.10.2018 v katastrálnom území D., v
poľovnom revíri D., približne 2 km od obce Zemné v remisnom poraste nastražil pri vstupe do nôr s
úmyslom uloviť zver dve nastražené mechanické pružinové pasce značky Conibear, typu čeľusťových
pascí, ktoré za určitých podmienok chytajú neselektívne, čiže zakázaným spôsobom lovu podľa § 65
ods.2písm.a),písm.b)zákonač.274/2009Z.z.opoľovníctveaozmeneadoplneníniektorýchzákonov

v znení neskorších predpisov, a prisvojil si z nich úlovok – líšku.

Za túto trestnú činnosť mu okresný súd podľa § 56 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona s poukazom na §
36 písm. j) Trestného zákona uložil peňažný trest vo výške 1500 (tisícpäťsto) Eur.

Podľa § 57 ods. 3 Trestného zákona mu ustanovil náhradný trest odňatia slobody vo výmere 1 (jeden)

mesiac.

Podľa § 60 ods. 1 písm. a) Trestného zákona mu uložil trest prepadnutia vecí:
- fotopasca s anténou čiernej farby s dĺžkou 86 mm s ovládačom,
- fotopasca s anténou čiernej farby s dĺžkou 195 mm s ovládačom,
- pamäťová karta micro SD značky Samsung s SD adaptérom oranžovej farby,

- pamäťová SD karta neznámej značky čiernej farby,
- SIM karta Orange č. 16000913, 8905,
- SIM karta Orange č. 11012686, 4628,
- 2 ks pasce zn. Conibear.

Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil v rozsahu č. l. 366-370 spisu.Proti tomuto rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie obžalovaný A. B. i prokurátorka
Okresnej prokuratúry Galanta, ktoré (obaja odvolatelia) náležite písomne zdôvodnili osobitnými
písomnými podaniami.

Obžalovaný v písomnom zdôvodnení odvolania prostredníctvom obhajcu namietal, že súd prvého
stupňa nesprávne skonštatoval, že nie je podstatné, kto na miesto pasce uložil, ale že si ich prisvojil
on a správal sa k nim ako k vlastným. Prvostupňový súd mal za to, že on mal na miesto uložiť
fotopasce tak, aby registrovali chytenú zver, pričom len jednoducho bez ďalšieho skonštatoval, že
neuveril tvrdeniu o chytaní pytliaka, (toto súd odôvodnil len tým, že tvrdeniu „neuveril" čo je absolútne

arbitrárne, nakoľko ide o subjektívne presvedčenie, ktoré nie je podporené žiadnym dôkazom) čo je
v príkrom rozpore s výpoveďami svedkov B., E. F., G. F., H., z ktorých je ním tvrdená skutočnosť
o účele umiestnenia fotopasce potvrdená. Súd prvého stupňa bez akejkoľvek opory vo vykonanom
dokazovaní konštatoval správnosť, resp. nesprávnosť umiestnenia alebo maskovania fotopascí a z
toho dôvodil nevierohodnosť jeho výpovede ohľadom účelu umiestnenia fotopascí, ktoré naviac potvrdili
vyššie uvedení svedkovia. Umiestnenie fotopascí je súdom prvého stupňa nesprávne považované za

uložené nesprávne, keďže je zrejmé zo situácie na mieste inštalácie, že iná možnosť s poukazom
na danosti miesta a technické špecifiká fotopasce inštalácie nebola, tak aby bolo zabezpečené jej
aktivovanie pri pohybe v zornom (aktivačnom) poli fotopasce. Taktiež súdom tvrdené nedostatočné
maskovanie je pri fotopasciach problematické, pretože vzhľadom k charakteru činnosti fotopasce táto
funguje prostredníctvom senzoru pohybu, ktorý v prípade, že pasca je akýmkoľvek spôsobom, napr.

prostredníctvom vegetácie maskovaná, táto vegetácia môže nechcene aktivovať fotopascu.
Konštatovanie súdu prvého stupňa, že: „neuveril tvrdeniu o tom, že obžalovaný pasce po nájdení
zneškodnil, keďže si tam aspoň raz bol vybrať korisť-líšku a raz ich bol kontrolovať kvôli jazvecovi, čiže
zjavne si vedomý ich nastraženia. Napokon pasce boli nastražené aj v čase ich objavenia hliadkou.
Čiže už len tým, že po nájdení pascí tieto ponechal nastražené na mieste, pričom mu nič nebránilo ich

odstrániť, navyše k nim pridal fotopasce a úlovok z nich si dokonca zapísal do knihy návštev, predstavujú
neoprávnený zásah do výkonu práva poľovníctva lovením zverí zakázaným spôsobom podľa § 65 ods.
2 písm. a) písm. b) zákona o poľovníctve.; je zjavne nesprávne. Tvrdenie súdu, že mohol pasce
jednoducho zneškodniť po ich nájdení je v rozpore s jeho výpoveďou a je iba úvahou súdu prvého
stupňa, čo mohol podľa neho urobiť. Predmetné je, ale je v rozpore so skutočnosťou pre ktorú tam

umiestnil fotopasce a to chytenie pytliaka, čo potvrdili aj svedkovia.
Skutočnosť, že do pasce sa chytila líška pred tým, ako si prišiel pasce skontrolovať pytliak, nemohol
ovplyvniť, nakoľko jeho cieľom bolo chytenie pytliaka, nie ulovenie líšky zakázaným spôsobom.
Zakázaným spôsobom lovu nemôže zver uloviť ten, čo pascu sleduje za účelom identifikácie pytliaka,
ale len ten pytliak, ktorý pascu nielenže inštaluje na mieste ale ju aj nastaví tak, aby bola aktívna,

keďže aktívna pasca je schopná uloviť zver. V danom prípade vo vzťahu k hodnoteniu dôkazov súdom
poukazuje aj na rozhodnutie R 38/1968-11 uverejnené v Zbierke súdnych rozhodnutí. „Vina obvineného
musí byť preukázaná na základe dôkazov vykonaných v súlade s TP. Nie je možné usudzovať vinu
obvineného zo spôsobu obhajoby, napr. z toho, že obvinený zámerne vypovedal nepravdu, popieral
určité skutočnosti alebo sa snažil zviesť vypočúvajúce orgány na falošnú stopu a pod. Takýto postup

súdu by znamenal potlačovanie práva na obhajobu, bol by v rozpore s prezumpciou neviny a s
vyhľadávacou zásadou."
Je zrejmé, že súd ďalej nesprávne vyhodnotil dokazovaním preukázaný skutkový stav, keď nevzal v
úvahu najmä ustanovenia § 55 ods. 8 zákona o poľovníctve, ktoré ustanovuje pre poľovníka nasledovnú
povinnosť: „Ulovenie chorej, poranenej alebo nájdenie uhynutej zveri je poľovník povinný oznámiť

bezodkladnepoľovníckemuhospodárovi."Skutočnosť,ževpredmetnejpascinašiellíšku,ktoráeštežila,
pričom ju musel usmrtiť výstrelom, čo vyplýva z jeho výpovede ako aj výpovede poľovného hospodára
E. F., čiže potvrdil správnosť jeho postupu v súlade so zákonom o poľovníctve
Súlad jeho konania po objavení líšky v pasci preukazuje aj ustanovenie § 66 ods. 3 Zákona o
poľovníctve, ktoré upravuje nasledovný postup v súvislosti s vlastníctvom ulovenej, nájdenej alebo inak

usmrtenej zveri: Ulovená alebo inak usmrtená zver alebo uhynutá zver alebo jej časti nachádzajúce
sa v poľovnom revíri patria užívateľovi poľovného revíru. Zver ulovená, uhynutá alebo inak usmrtená
na nepoľovných plochách patri uživateľovi najbližšieho poľovného revíru, ak sa v tomto zákone
neustanovuje inak. Zver ulovená alebo inak usmrtená alebo uhynutá na poľovných pozemkoch, ktoré nie
sú zaradené do poľovného revíru, patrí užívateľovi najbližšieho poľovného revíru. Užívateľovi poľovného

revíru alebo najbližšieho poľovného revíru za rovnakých podmienok patria aj vedľajšie produkty zo
zveri, ako sú poľovnícka trofej, zhody parožia a vajcia pernatej zveri." Je preto zrejmé, že líšku z
pasce si prisvojil ako člen poľovníckej spoločnosti, v poľovnom revíri, ktorej sa líška v pasci nachádzalaoprávnene, hneď potom ako bol o tejto činnosti informovaný poľovný hospodár s následným zapísaním
líšky do knihy návštev poľovného revíru.
S poukazom na konštatovanie súdu prvého stupňa, že súd nemal za preukázané, že to bol on, kto

predmetnú pascu nastavil do funkčného stavu, tak jeho konanie v súlade so zákonom o poľovníctve
nemôžuvykladaťakoprotiprávneprisvojeniesizveriatedanaplnenieznakovskutkovejpodstatyprečinu
pytliactva.
Naviac jeho konanie, ktoré popísal v svojej výpovedi a to, že po nájdení ešte živej, ale zranenej líšky
túto dostrelil malorážkou, je v súlade s vyššie uvedenými ustanoveniami zákona o poľovníctve, ale aj v

súlade s ustanovením § 22 ods. 5 písm. d) zákona č. 39/2007 Z.z. o veterinárnej starostlivosti v platnom
znení, ktoré ukladá každému (teda nie len osobe oprávnenej na výkon práva poľovníctva) nasledovnú
povinnosť: „Primeraným dôvodom na usmrtenie zvieraťa je, bezbolestné usmrtenie zvieraťa z dôvodu
jeho nevyliečiteľnej choroby, závažného alebo rozsiahleho poranenia alebo z dôvodu jeho veku, ak je
jeho ďalšie prežívanie spojené s nepretržitou bolesťou alebo utrpením; bezbolestné usmrtenie zvieraťa
po predchádzajúcom zbavení vedomia môže vykonať len veterinárny lekár okrem skončenia utrpenia

zvierat'a v naliehavých prípadoch, ak nemožno rýchlo zabezpečiť pomoc veterinárneho lekára."
Podľa písm. d) ustanovenia vyššie uvedeného zákona o veterinárnej starostlivosti, je možné riešiť
situácie napr. zrazenej (ešte živej) zveri, ako aj viditeľne ťažko chorej zveri v poľovnom revíri aj
na nepoľovných plochách. V takomto prípade môže zviera (vrátane poľovnej zveri) usmrtiť prioritne
veterinárny lekár, a ak nie je k dispozícii, tak ktokoľvek, kto to dokáže urobiť, pričom ale nikoho nemožno

do toho nútiť. V danom prípade teda nejde o lov zveri v zmysle zákona o poľovníctve, ale o skrátenie
utrpenia v zmysle zákona o veterinárnej starostlivosti a takéto konanie nemožno považovať za porušenie
ustanovení zákona o poľovníctve.
Skutok je trestným činom, ak sú naplnené všetky znaky predmetnej skutkovej podstaty. V danom prípade
však má za to, že vykonaným dokazovaním nebolo preukázané najmä naplnenie subjektívnej ako aj

objektívnej stránky trestného činu pytliactva, tak ako je to uvedené v obžalobe.
Ak aj svojim postupom umiestnenia fotopascí mal konať nešikovne, je to z dôvodu, že nie je v danej
oblasti odborníkom a vychádzal zo skúseností, že keď pasce odstráni, resp. o tom upovedomí políciu
bez identifikácie páchateľa minimálne prostredníctvom fotopasce, nič nedosiahne. Preto inštaláciou
fotopascí chcel dosiahnuť odhalenie páchateľa a skutočnosť, že sa páchateľ na miesto nedostavil pred

tým, ako bola ulovená líška je len jeho smola. Je zároveň možné, a žiadnym dôkazom nebolo vyvrátené
jeho tvrdenie, že ak by na miesto nebola privolaná policícia a fotopasce by boli činné naďalej, mohol
páchateľa, ktorý tam predmetné pasce nastražil, odhaliť.
Zároveň uviedol, že ak by chcel nedovoleným spôsobom loviť zver, asi by o tom neinformoval
celé vedenie poľovníckej organizácie ako aj poľovníckeho hospodára, ktorý na jeho konaní aj ako

členovia poľovnej stráže nevideli nič protiprávne. O to viac, že v takomto prípade je zrejmé, že
prokurátor predmetné „nekonanie" ostatných členov vedenia ich PZ mal vyhodnotiť s hľadiska možného
spolupáchateľstva.
Zrejmá pochybnosť ohľadom naplnenia objektívnej stránky prečinu pytliactva teda konania v rozpore so
zákonom o poľovníctve konkrétne § 65 ods. 2 písm. a), resp. písm. b) zákona o poľovníctve vyplýva

už zo znaleckého posudku Ing. Koteka, ani Ing. Šuráního, ktorý predmetné železné pasce nevedel
zakategorizovať do zakázaného ustanovenia. Nie je možné aby bol jeden druh pasce zakázaným podľa
§ 65 ods. 2 písm. a) a zároveň jeho písm. b) TZ.
Naviac posudok Ing. Barbierika hodnotí predmetné pasce ako pasce selektívne a to s poukazom na ich
spôsob použitia, ktorý zabezpečuje jej selektívnosť. Predmetný dôkaz súd nevzal vôbec v úvahu, s tým,

že v rámci ústneho odôvodnenia po vyhlásení rozsudku tento označil za „nevierohodný", bez bližšieho
odôvodnenia z akých dôvodov, pričom ide o dôkaz z hľadiska posúdenia predmetných pasci ako pasci
zakázaných podľa znalca Ing. Koteka zásadný. A teda skutočnosť, že ide o pasce neselektívne je, ak nie
vyvrátená tak minimálne pochybná a preto bolo namieste aby súd danú skutočnosť vyhodnotil v súlade
so zásadou in dubio pro reo.

Vzhľadom k vyššie uvedeným dôvodom má za to, že je potrebné napadnutý rozsudok Okresného súdu
Galanta zrušiť podľa ustanovenia §321 ods. 1 písm. a), b), c) TP a vrátiť späť na ďalšie konanie a
rozhodnutie, resp, na základe ustanovenie § 322 ods. 3 TP napadnutý rozsudok prvostupňového súdu
zmeniť tak, že ho spod obžaloby podľa ustanovenia § 285 písm. b) resp. c) TP oslobodí.
Prokurátorkaokresnejprokuratúry vpísomnomzdôvodneníodvolaniapoúvodnejrekapituláciivýrokovej

časti rozsudku, jeho odôvodnenia, priebehu hlavného pojednávania pred okresným súdom, citácii
vykonaných dôkazov (najmä svedeckých výpovedí a znaleckého dokazovania) a tiež s poukazom na
rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov SR namietala najmä okresným súdom neuznanú právnu
kvalifikáciu skutku § 310 ods.2 písm. c) Tr. por.V danej súvislosti poukazovala na § 24 zákona o poľovníctve, z ktorého podľa jej názoru vyplýva
povinnosť obžalovanému ako špeciálnemu subjektu (v danom prípade ako členovi poľovníckeho
združenia, ktorý má osobitné postavenie) chrániť životné prostredie. V tejto súvislosti nesúhlasí

s vyjadrením znalca v znaleckom posudku č. 2/2024, že ..poľovník je osobou znalou legislatívy
poľovníctva, ale podľa výkladu pojmov zo spisu, nie je subjektom s osobitne uloženou povinnosťou
chrániť ŽP.., nakoľko znalec nie je oprávnený sa k tejto skutočnosti vyjadrovať, pretože ide o právnu
otázku. Na strane druhej poukazuje na prvotný znalecký posudok č. 1/2019, kde sa konštatuje,
že ..obvinený je členom poľovníckeho združenia a ako poľovník disponuje vedomosťami, že má chrániť

životné prostredie ... Vo vzťahu k ustálenému právnemu názoru v danej otázke napokon konštatovala,
že toto nie je podložené akoukoľvek rozhodovacou praxou ev. judikatúrou.
Ku kvalifikačnému znaku podľa § 310 ods.3 písm. b) Trestného zákona uviedla nasledovné:
Podľa § 65 odsek 2 písmeno a) zákona č. 274/2009 Z. z. o poľovníctve „Zakázaným spôsobom lovu
zveri je trávenie jedom, usmrcovanie plynom, vydymovanie, chytanie do slučiek, nášľapných pascí, 35)
čeľusťových pascí, na lep a na háčiky"

Podľa § 65 odsek 2 písmeno b) zákona č. 274/2009 Z. z. o poľovníctve Chytanie do pascí, ktoré sú
založené na princípe neselektívneho odchytu alebo ktoré za určitých podmienok chytajú neselektívne."
Krajský súd v Trnave vo svojom odôvodnení uviedol, že kvalifikačný znak surovým a trýznivým
spôsobom neprichádza pri ustanovení § 310 Trestného zákona do úvahy nakoľko zavrhnutiahodný
spôsob je postihovaný už pri nižšom kvalifikačnom znaku a to v odseku 2 písmeno a) toho ustanovenia.

Za zavrhnutiahodný spôsob sa totižto považuje spôsob, ktorý zveri spôsobuje zbytočné utrpenie, ale i
napr. lovenie pri kŕmidlách, pomocou svetiel a pod."
S uvedeným právnym názorom sa stotožňuje, teda že krutý a surový spôsob (závažnejším spôsobom
konania) je subsumovaný špeciálne v odseku 2, avšak poukazuje na to, že súd 1. stupňa sa dostatočne
nevysporiadal s danou otázkou, či predmetné pasce sú alebo nie sú spôsobilé spôsobiť zvieraťu

zbytočné utrpenie, a teda zastáva názor, že skutok mal byť právne kvalifikovaný aj podľa § 310 ods. 2
písm. a) Trestného zákona.
Uvádza, že poľovník tým, že je predseda poľovníckeho združenia, a má na starosti revír, v ktorom sa
realizuje výkon práva poľovníctva, pozná všetky zákonné a podzákonné normy súvisiace s výkonom
práva poľovníctva vrátane najvyššieho zákona Ústavy SR, pričom obžalovaného neznalosť zákona

neospravedlňuje. Obžalovaný mal vedomosť o právnych predpisoch platných na území Slovenskej
republiky, mal vedomosť o tom, aká zver sa v revíri pohybuje, svojim konaním zakladajúcim základné
znaky prečinu pytliactva v jeho základnej skutkovej podstate podľa § 310 odsek 1 Trestného zákona
nastražením tak špecifického typu pasci, ktoré boli vyhodnotené na neživolovný odlov zveri bez
zbytočného utrpenia lovenej zveri, so selektívnym spôsobom odchytu zveri, tieto napriek tomu ponechal

ako nastražené na zver a to na líšku a na jazveca, pričom tým, že sa do pasce chytila líška, ktorá
utrpela zranenia, a nebola ihneď usmrtená, bez akýchkoľvek pochybností jej bolo spôsobené zranenie,
spôsobujúc jej pritom útrapy, a to aj napriek tomu, že líška nie je zákonom chránená na území Slovenskej
republiky, a je u nej celoročný odlov, neodôvodňuje to obžalovaného, aby sa takýmto nehumánnym
spôsobom správal k zveri - k živému tvorovi.

Zastáva názor, že v danom prípade sa u obžalovaného jednalo o cielené protiprávne lovenie zveri,
pričom obžalovaný bol zameraný jednoznačne na spoločensky hodnotnejšiu zver a to jazveca, pričom
však do pasce sa chytil nielen jazvec, ktorý sa nenašiel, a do pasce sa chytila líška, ktorá spustením
pasce utrpela zranenia, po ktorých ešte žila, čo dokazuje, že líška sa jednoznačne chcela z tohto
nebezpečenstva vymaniť, utiecť pred nebezpečenstvom avšak sa jej to nepodarilo a pasca ju zachytila.

Ak by malo ísť o selektívny odchyt jednoznačne by sa nemohla do tejto pasce líška chytiť. Dané teda
odôvodňuje posúdenie konania obžalovaného podľa kvalifikovanej skutkovej podstaty pytliactva podľa
odseku 2 písmeno a) Trestného zákona
V tejto súvislosti uvádza, že znalec Ing. Vladimír Šuráni v závere znaleckého posudku č. 2/2024,
konkrétnevbode2.2.1.uviedol,žetietopascesúurčenénačonajrýchlejšie,ačonajšetrnejšieusmrtenie

zveri spravidla vysoko devastačným úchopom v oblasti krku alebo hrude, čo má za následok rýchle
udusenie, zastavenie prietoku v krvi, zlomenie väzu/chrbtice, alebo často krát kombináciu uvedeného.
Ďalej uviedol, že neživolovné pasce typu Conibear sú konštrukčne na vysokej úrovni tak, aby chytenú
usmrcovali spoľahlivo, rýchlo, bez zbytočného utrpenia a čo s najhumánnejším spôsobom.
Má za to, že znalcovi z odboru lesníctvo, odvetvia poľovníctvo, odhad hodnoty lesov, neprináleží

vyjadrovať sa k tomu, či zviera môže, alebo nemôže pociťovať útrapy odchytením do predmetnej pasce,
toto môže posúdiť len osoba, ktorá je príslušná konať v zmysle zákona o veterinárnej starostlivosti.
V tejto súvislosti poukazuje na ustanovenie § 22 odsek 2 písmeno b) zákona č. 39/2007 Z. z. o
veterinárnej starostlivosti v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o veterinárnej starostlivosti")„Zakazuje sa týranie zvieraťa, ktorým je každé konanie okrem odôvodneného zdravotného a
schváleného postupového dôvodu, ktorým sa usmrtí zviera bez primeraného dôvodu podľa odseku 5".
Podľa § 22 odsek 5 Zákona o veterinárnej starostlivosti „Primeraným dôvodom na usmrtenie zvieraťa je

ulovenie zvieraťa povoleným spôsobom alebo z dôvodu podľa osobitného predpisu".
Podľa § 65 odsek 2 písm. a) zákona č. 274/2009 Z. z. o poľovníctve „Zakázaným spôsobom lovu zveri je
trávenie jedom, usmrcovanie plynom, vydymovanie, chytanie do slučiek, nášľapných pascí, čeľusťových
pascí, na lep a na háčiky."
Podľa § 65 odsek 2 písmeno b) zákona č. 274/2009 Z. z. o poľovníctve Zakázaným spôsobom lovu

zveri je chytanie do pascí, ktoré sú založené na princípe neselektívneho odchytu alebo ktoré za určitých
podmienok chytajú neselektivne".
Z vyššie uvedených ustanovení nepriamo vyplynulo, že týraním v zmysle Zákona o veterinárnej
starostlivosti nie je ulovenie zvieraťa v prípade výkonu poľovníctva povoleným spôsobom, pričom
v danom prípade, išlo o zakázaný spôsob lovu, vzhľadom na typ čeľusťovitých pascí, ktoré lovia
neselektívne, čiže zakázaným spôsobom lovu podľa § 65 odsek 2 písmeno a), písmeno b) zákona

č. 274/2000 Z. z. o poľovníctve, tak ako to konštatoval znalec v znaleckom posudku, keďže išlo o
neselektívne pasce.
Ďalej uviedla, že má za to, že znalec nie je kompetentný sa vyjadriť k otázke, či zviera pociťuje určitým
konaním, utrpenie, bolesti, týranie, k takejto skutočnosti sa môže vyjadriť len kompetentná osoba, a to
osoba vykonávajúcu veterinárnu činnosť, čo je preukázané aj tým, že v prípade trestného činu týrania

zvierat podľa § 305a Trestného zákona, podáva lekársku správu, vyjadrenie, ev. znalecký posudok,
veterinár k tomu, či uvedeným konaním páchateľa zviera pociťovalo utrpenie, ev. bolesti, a to najmä v
záujme ustálenia právnej kvalifikácie v zmysle § 305 Trestného zákona alebo § 305aa Trestného zákona
(usmrtenie alebo utýranie). V tejto trestnej veci nebola daná skutočnosť doposiaľ exaktne skúmaná,
pričom znalec z odboru lesníctva nedisponuje takými odbornými vedomosťami, aby sa mohol k danej

otázke vyjadriť.
V tejto súvislosti poukazuje na pôvodné vyjadrenie Okresného súdu Galanta v odôvodnení rozsudku
sp. zn. 31T/149/2019-248 zo dňa 20.07.2020, kde uviedol, že už sudcovi ako laikovi je z pohľadu na
pascu zrejmé, že niečo, čo môže stlačiť korisť pod krkom nemôže byť živolovné, pričom opísaná sila
tohto mechanizmu, ktorý mal zlomiť konár, tento názor podporuje. Z opísanej sily tejto pasce je zrejmé,

že k usmrcovaniu nemusí dôjsť len „rýchlym a humánnym spôsobom", ale môže dôjsť aj k zlámaniu
kostí zvery bez okamžitého usmrtenia, ako vyplýva nakoniec aj z vyjadrenia obžalovaného, ktorý v nej
našiel preživšiu líšku. Takéto prežívanie spôsobuje neodpustiteľné útrapy zveri a možno to považovať
za surový a trýznivý spôsob.
Na základe uvedenej skutočnosti má za to, že uvedená skutočnosť nebola dostatočne preukázaná,

a najmä znalecký posudok k predmetnej problematike - zavrhnutiahodnému spôsobu konania, podal
znalec z nepríslušného odboru.
V zmysle citovaných zásad je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní zistiť skutkový stav veci
nevzbudzujúci dôvodné pochybnosti v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie súdu a súčasne umožňuje
aj súdu z úradnej povinnosti obstarávať dôkazy. V zmysle tejto zásady je aj súd povinný vykonať také

dôkazy, ktoré zabezpečia náležité zistenie skutkového stavu bez dôvodných pochybností tak, aby bolo
možné vo veci spravodlivo rozhodnúť.
V zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov, orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy
získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom
uvážení všetkých okolnosti prípadu jednotlivo a v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd,

orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. Samotné hodnotenie dôkazov nie je upravené
presne stanovenými pravidlami na posudzovanie toho-ktorého dôkazu, hodnotenie sa neodvíja ani od
počtu dôkazov, ani od pomeru dôkazov svedčiacich v prospech obvineného a svedčiacich v neprospech
obvineného. Hodnotenie dôkazov musí súd vykonať tak, že uváži všetky okolnosti prípadu jednotlivo i
v ich súhrne. Aby mohol dôkaz spoľahlivo zhodnotiť, musí vziať do úvahy aj ostatné dôkazy, posúdiť

prípadné rozpory medzi nimi a skúmať, prečo k nim dochádza a len tak môže získať bezpečný základ
pre skutkové zistenia a pre záver o vine obvineného.
Aplikácia zásady voľného hodnotenia dôkazov v zmysle § 2 odsek 12 Trestného poriadku je
nevyhnutným prostriedkom pre náležité zistenie skutkového stavu veci tak, aby sa v každom jednotlivom
prípade vzali do úvahy osobitosti daného prípadu. Hodnotenie dôkazov podľa vnútorného presvedčenia

však neznamená možnosť ľubovôle zo strany súdu, ale musí byť založené na logickom úsudku a
vyplývať zo starostlivého zváženia všetkých dôkazov, ktoré boli vykonané zákonným spôsobom.
K výroku o treste prokurátorka uviedla, že s ohľadom na vyššie uvedenú argumentáciu a nestotožnením
sa s právnou kvalifikáciou skutku zo strany prokuratúry, sa predmetné automaticky odzrkadľuje aj vnapadnutí výroku o treste rozsudku Okresného súdu Galanta,, ktorý bol podľa prokuratúry nesprávne
uložený a jednoznačne je považovaný za nedostatočný a mierny.
Za uvedený trestný čin súd I. stupňa uložil obžalovanému citovaným rozsudkom podľa § 56 odsek 1,

odsek 2 Trestného zákona, s poukazom na § 36 písmeno j) Trestného zákona, peňažný trest vo výške
1.500 (tisícpäťsto) Eur. Ďalej súd I. stupňa podľa § 57 odsek 3 Trestného zákona ustanovil náhradný
trest odňatia slobody vo výmere 1 (jeden) mesiac
V odôvodnení citovaného rozsudku súd 1. stupňa uviedol, že čo sa týka druhu trestu, vzhľadom na
doterajšíbezúhonnýživotobžalovanéhoazávažnosťspáchanéhoskutkupovažovalsúdzanajvhodnejší

peňažný trest. Obžalovaný má príjmy z pracovného pomeru aj invalidný dôchodok. Peňažný trest uložil
vo výške približne jeho mesačného príjmu. Náhradný trest určil v trvaní 1 mesiaca, teda v dĺžke, v
akej by ukladal prípadný trest odňatia slobody. Zároveň mu uložil trest prepadnutia vecí použitých
na spáchanie trestného činu. Vzhľadom na časový odstup od spáchania skutku, jeho závažnosť a
skutočnosť, že obžalovaný od jeho spáchania žil riadnym životom, neukladal súd zákaz činnosti výkonu
práva poľovníctva."

S takýmto záverom súdu sa nestotožňuje, uvedený rozsudok vo výrokovej časti týkajúcej sa uloženia
peňažného trestu odňatia slobody obžalovanému nepovažuje za primeraný a postačujúci na ochranu
spoločnosti a nápravu páchateľa. V tomto prípade je potrebné pri ukladaní trestu vziať do úvahy
samotnú osobnosť obžalovaného, že v čase spáchania skutku bol poľovníkom, a predsedom poľovného
združenia, a najmä charakter páchanej trestnej činnosti vo vzťahu k jeho postaveniu. Treba uviesť, že

trest je právnym následkom trestného činu a musí byť úmerný k spáchanému trestnému činu a je jedným
z prostriedkov na dosiahnutie účelu Trestného zákona. Trest sa musí rovnať spôsobenému bezpráviu".
V uvedenom prípade treba pri určení výmery trestu brať zreteľ na spôsob spáchania trestného činu, a
osobnosť obžalovaného, preto uloženie peňažného trestu nereflektuje závažnosť protiprávneho konania
obžalovaného. Ďalej namietam neuloženie trestu zákazu činnosti výkonu poľovníctva, z dôvodu, že

obžalovaný od jeho spáchania žil riadnym životom Uvedený trest zákazu činnosti bol pôvodne uložený aj
trestnýmrozkazom,ajnásledneprvýmrozsudkomvoveci,pričommámzato,ženenastalitakéokolnosti,
ktoré by vylučovali uloženie zákazu činnosti, najmä v súvislosti s tým, že sa konania mal dopustiť
napriek svojmu postaveniu a skúsenostiam. Ku námietke v záverečnej reči obhajcu obžalovaného, že
návrh trestu Okresnej prokuratúry sa im javí ako neprimeraný aj s prihliadnutím na dĺžku konania a

skutočnosť, že po celý čas mal klient zadržaný zbrojný preukaz, a teda jeho právo poľovníctva bolo
značne obmedzené, uvádza, že výkon poľovníctva je možné vykonávať aj s absenciou držby zbrane,
pričom neplatí pravidlo, že poľovníctvo sa vykonáva len so zbraňou.
Vzhľadom na vykonané dokazovanie má jednoznačne za to, že žalovaný skutok bol spáchaný, tento
napĺňa všetky znaky skutkovej podstaty prečinu pytliactva podľa § 310 odsek 1, odsek 2 písmeno a),

písmeno c) Trestného zákona, a tento spáchal obžalovaný A. B..
So záverom súdu I. stupňa sa nestotožňuje, rozhodnutie bolo vydané na základe nesprávneho právneho
posúdenia veci, pričom súd vykonané dôkazy nesprávne vyhodnotil v prospech obžalovaného.
S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti v celkovom súhrnne považujem citovaný rozsudok súdu I.
stupňa za nesprávny, a nezákonný.

Vychádzajúc zo všetkých uvedených skutočnosti navrhla prokurátorka súdu II. stupňa, aby podľa § 321
ods. 1 písm. b), písm. d), písm. e) Trestného poriadku zrušil odvolaním napadnutý rozsudok a podľa
§ 322 odsek 1 Trestného poriadku, aby vec vrátil súdu I. stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu
prejednal a rozhodol.
Konanie na odvolacom súde:

Krajský súd vykonal verejné zasadnutie za účasti prokurátora Krajskej prokuratúry v Trnave,
obžalovaného a obhajcu obžalovaného.
Prokurátor Krajskej prokuratúry v Trnave na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu v konečnom návrhu
uviedol, že s poukazom na písomné dôvody odvolania okresného prokurátora navrhuje napadnutý
rozsudok zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na nové konanie a rozhodnutie.

Obhajca obžalovaného na verejnom zasadnutí po stručnom zhrnutí odvolacích dôvodov navrhol, aby
odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a obžalovaného spod obžaloby oslobodil.
Obžalovaný súhlasil s návrhom obhajcu pričom uviedol, že doposiaľ nebolo ustálené, že nájdené pasce
boli selektívne alebo nie, už 7 rokov nemôže poľovať, nikdy neučinil žiadnu protiprávnu vec.
Krajský súd, ako súd odvolací, na základe riadne a včas podaných odvolaní podľa § 317 odsek l

Trestného poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým
podali odvolatelia odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo a tak zistil, že
odvolania obžalovaného a okresného prokurátora nie sú dôvodnéOdvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku okresného súdu a po oboznámení sa so spisovým
materiálom zistil, že okresný súd po predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí odvolacieho súdu zo
dňa 04.05.2021 pod sp. zn. 3To/170/2020 rešpektoval právny názor vyslovený v predchádzajúcom

rozhodnutí a po vykonanom doplnenom dokazovaní v rozsahu potrebnom na zistenie skutkového stavu
veci rozhodol v súlade so zákonom.
Z vykonaného dokazovania vyplynuli skutkové zistenia, ktoré okresný súd správne vyhodnotil a skutok
obžalovaného správne právne kvalifikoval podľa príslušného ustanovenia Trestného zákona. Odvolací
súd nenašiel pochybenia, ktoré by zakladali dôvod na zmenu alebo zrušenie rozsudku podľa § 321 a

nasl. Trestného poriadku.
Okresný súd zároveň pri rozhodovaní o treste postupoval v súlade so zákonnými kritériami uvedenými
v § 34 a § 38 Trestného zákona. Trest uložený obžalovanému je primeraný povahe a závažnosti
spáchaného skutku, ako aj osobným pomerom obžalovaného. Nevykazuje znaky neprimeranej prísnosti
ani neodôvodnenej miernosti.
S odôvodnením prvostupňového súdu sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na jeho správne a

logicky vyargumentované dôvody v podrobnostiach odkazuje.
Za tejto situácie, keď sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom
rozsudku, nie je dôvod ich opätovne v celom rozsahu reprodukovať. V súlade s judikatúrou NSSR
odvolací súd zdôrazňuje, že pokiaľ sa s odôvodnením súdu prvého stupňa stotožňuje a nepovažuje za
potrebné ho dopĺňať či korigovať, postačuje, ak sa vo svojom odôvodnení zameria výlučne na posúdenie

dôvodnosti podaných odvolaní.
Z uvedeného dôvodu sa odvolací súd následne sústredil výlučne na jednotlivé odvolacie námietky
odvolateľov.
K odvolaniu obžalovaného:
Obžalovaný vo svojom odvolaní namietal nesprávnosť skutkových zistení okresného súdu, avšak tieto

námietky sa podľ názoru odvolacieho súdu zakladajú iba na subjektívnom nesúhlase s vykonaným
hodnotením dôkazov a opomenutí zákonného postupu súdu prvého stupňa.
Okresný súd v predmetnej veci vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu, dôkazy hodnotil jednotlivo
aj vo vzájomných súvislostiach a svoje skutkové zistenia logicky a presvedčivo odôvodnil.
Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že okresný súd správne uzavrel, že skutok sa stal spôsobom,

ako je popísaný v skutkovej vete rozsudku, pričom tento záver oprel o logicky vyhodnotené a vo
vzájomnej súvislosti posúdené dôkazy. Z obsahu spisového materiálu je zrejmé, že okresný súd
vychádzal z vierohodných a relevantných výpovedí svedkov, znaleckých posudkov a ďalších listinných
dôkazov, ktorých obsah korešponduje so skutkovým záverom.
Námietky obžalovaného v odvolaní smerovali výlučne proti hodnoteniu dôkazov, avšak tieto hodnotenia

okresného súdu nevykazujú znaky svojvôle, neúplnosti, ani nelogickosti. Naopak, okresný súd sa
dôkazmi zaoberal dôsledne, zrozumiteľne vysvetlil, prečo určitým dôkazom uveril a iným nie, a zároveň
preukázateľne vyvodil skutkový stav v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov podľa § 2 ods.
12 Tr. por.
Preto odvolací súd konštatuje, že okresný súd skutkový stav správne zistil a z neho vyvodil aj správny

právny záver.
Odvolací súd v danej súvislosti konštatuje konštatuje, že okresný súd správne uzavrel, že obžalovaný
naplnil znaky skutkovej podstaty prečinu pytliactva podľa § 310 ods. 1 Trestného zákona. Tento záver
okresného súdu je založený na zákonnom, úplnom a logicky zdôvodnenom hodnotení vykonaného
dokazovania, s ktorým sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje.

Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že obžalovaný mal nad pascami faktickú kontrolu
a správal sa k nim ako k vlastným – uložil k nim fotopasce s cieľom zachytiť ulovenú zver, z pascí
si prevzal líšku, kontroloval ich pri výskyte jazveca a úlovok si následne evidoval v knihe návštev.
Tvrdenie obžalovaného, že pasce nepatrili jemu a ich iba „monitoroval“, neobstojí vzhľadom na nesúlad
s objektívnymi zisteniami – najmä spôsobom umiestnenia fotopascí (bez maskovania, nasmerovaných

výlučne na nory, nie širší priestor), čo podľa odôvodnenia okresného súdu svedčí o tom, že cieľom
nebolo zachytenie osoby pytliaka, ale dokumentovanie úlovkov.
Skutočnosť, že pasce boli nastražené aj v čase zásahu hliadky a že znalci zhodne potvrdili, že ide o
čeľusťové a neselektívne pasce v zmysle § 65 ods. 2 písm. a) a b) zákona o poľovníctve, jednoznačne
preukazuje,žedošloklovuzverizakázanýmspôsobom.Súdprvéhostupňapritompreskúmalajodborné

vyjadrenia znalcov, korektne ich vyhodnotil a logicky zdôvodnil skutkové závery z nich vyplývajúce.
Odvolacie námietky obžalovaného smerujúce proti skutkovým zisteniam preto nepovažuje odvolací súd
za dôvodné, keďže skutkové závery okresného súdu vychádzajú z dôkladného hodnotenia dôkazov,
ktoré nevykazujú znaky svojvôle ani nelogickosti.Odvolací súd sa nestotožňuje s námietkou obhajoby, podľa ktorej otvorená komunikácia obžalovaného
s vedením poľovníckej organizácie a poľovníckym hospodárom má sama osebe vylučovať protiprávnosť
jeho konania. Skutočnosť, že o umiestnení pascí alebo fotopascí informoval ďalších členov PZ,

neznamená, že sa nedopustil protiprávneho konania, najmä ak samotné skutkové okolnosti nasvedčujú,
že s pascami obžalovaný disponoval a aktívne ich využíval na lov zveri. Navyše, právna kvalifikácia
konania iných osôb, resp. možnosť ich postihu, nie je predmetom tohto konania a nemá vplyv na právne
posúdenie konania samotného obžalovaného.
K námietke existencie „zrejmej pochybnosti“ o naplnení objektívnej stránky prečinu pytliactva odvolací

súd konštatuje, že okresný súd sa znaleckými posudkami zaoberal a ich obsah logicky vyhodnotil.
Výsledkom tohto hodnotenia bol záver, že predmetné pasce sú: čeľusťové pasce, teda pasce, ktoré
zver mechanicky zadržia zovretím čelustí – čo spĺňa znaky podľa § 65 ods. 2 písm. a) zákona o
poľovníctve, a zároveň neselektívne, keďže neumožňujú odlíšiť medzi jednotlivými druhmi zveri a
spôsobujú usmrtenie, čo spĺňa aj znaky podľa § 65 ods. 2 písm. b).
Zákon pritom nevylučuje, že jedno konanie môže súčasne napĺňať znaky viacerých foriem zakázaného

spôsobu lovu. Skutočnosť, že rovnaký typ pasce môže byť kvalifikovaný ako zakázaný podľa viac než
jedného písmena ustanovenia zákona, nie je v rozpore so zákonom, ale poukazuje na viacero dôvodov
jej protiprávnosti.
Pokiaľ ide o znalecký posudok Ing. Barbierika, z kontextu celého rozsudku je zrejmé, že pri hodnotení
dôkazov dal okresný súd prednosť výpovediam znalca Ing. Koleka a výpovedi Ing. Šurániho, ktorá síce

uvádzala určité alternatívne kritériá selektívnosti, avšak aj tento znalec pripustil, že predmetné pasce
môžu fungovať neselektívne. V tejto súvislosti súd logicky odôvodnil, že už samotné usmrtenie viacerých
rôznych druhov zveri (jazvec, líška) preukazuje praktickú neselektívnosť pascí.
Zásada in dubio pro reo (v pochybnostiach v prospech obžalovaného) je aplikovateľná iba v prípade
racionálne neodstrániteľnej pochybnosti, nie pri existencii alternatívneho názoru jedného zo znalcov,

ktorý bol odôvodnene vyhodnotený ako menej presvedčivý.
Z uvedených dôvodov odvolací súd považuje tvrdenia obhajoby za nedôvodné.
K odvolacím námietkam prokuratúry:
V prvom rade je potrebné uviesť, že odvolací súd považuje tvrdenia prokuratúry za neopodstatnené
a nesúhlasí s jej názorom, že obžalovaný ako člen poľovníckeho združenia má osobitnú povinnosť

chrániť životné prostredie v širšom zmysle tohto pojmu, nad rámec zákonných ustanovení, ktoré sa
týkajú priamo výkonu poľovníctva. Hoci § 24 zákona o poľovníctve skutočne ustanovuje, že poľovník
je povinný vykonávať poľovníctvo v súlade so zásadami ochrany prírody a životného prostredia, tento
právny rámec musí byť vykladaný v kontexte samotného poľovníctva, nie ako univerzálna povinnosť
každého poľovníka konať podľa všeobecných pravidiel ochrany životného prostredia.

Prokuratúra nesprávne interpretovala pojem „osobitné postavenie“ poľovníka v rámci environmentálnej
ochrany. Poľovník je síce povinný vykonávať činnosť v súlade so zásadami ochrany prírody, ale to
neznamená, že má rozšírené povinnosti, ktoré sa týkajú každého aspektu ochrany životného prostredia
vo všeobecnosti.
Pokiaľ ide o vyjadrenie znalca v znaleckom posudku č. 2/2024, súd súhlasí s tým, že otázka právnej

povinnosti obžalovaného chrániť životné prostredie ( v zmysle kvalifikovanej skutkovej podstaty) je
právnou otázkou, ktorá patrí výlučne do kompetencie súdu, a teda znalec nemal kompetenciu vyjadrovať
sa k tejto právnej problematike. Skutočnosť, že znalec skonštatoval, že „poľovník nie je subjektom s
osobitne uloženou povinnosťou chrániť životné prostredie“, má opodstatnenie v právnej úprave, ktorá
presne vymedzuje oblasti poľovníctva, na ktoré sa táto povinnosť vzťahuje.

V tejto súvislosti krajský súd však opätovne uvádza, že z príslušného zákonného ustanovenia (§
310 ods. 2 písm. c) Trestného zákona) je zrejmé, že zákonodarca mal pôvodne v úmysle prísnejšie
postihovať osoby s odbornými vedomosťami a zručnosťami, ktoré si osvojili napríklad vykonaním skúšky
z poľovníctva alebo rybárskeho práva. Avšak v aplikačnej praxi sa ukázalo, že zo žiadneho právneho
predpisu nevyplýva osobitná povinnosť chrániť životné prostredie pre tieto osoby, konkrétne v prípade

osoby „predsedu poľovníckeho združenia“ tak, ako to konštatovala obžaloba. Táto povinnosť je v
právnych predpisoch týkajúcich sa poľovníctva a rybárstva deklarovaná len všeobecne, no nie je možné
ju považovať za konkrétnu povinnosť uloženú jednotlivým členom poľovníckeho združenia.
Je zrejmé, že toto ustanovenie nemožno interpretovať tak, že deklaratórne ustanovenia o ochrane
životného prostredia v poľovníckych alebo rybárskych zákonoch by sa mali považovať za povinnosť

uloženú konkrétnym jednotlivcom. V tejto súvislosti je opäť potrebné zdôrazniť, že v rámci
pripomienkového konania Ministerstva vnútra SR z roku 2017 bol navrhnutý nový výklad predmetného
ustanovenia, ktorý mal jasne vymedziť osoby oprávnené na výkon práva poľovníctva alebo rybárskeho
práva, no tieto pripomienky neboli zapracované do konečného znenia legislatívy.Tento názor súd zdieľa a v rámci právnej analýzy považuje uvedené vyjadrenie za relevantné a správne,
pretože v kontexte ochrany životného prostredia ide o povinnosti, ktoré sú vyjadrené v širších a
všeobecných právnych predpisoch a nie sú viazané na konkrétnych jednotlivcov v rámci poľovníckeho

združenia.
Na tomto mieste je tiež potrebné na margo odvolacích námietok prokuratúry ( ktorá poukazovala
na jednotlivé rozhodnutia súdov SR v danej oblasti) zvýrazniť, že odvolací súd nie je povinný sa
riadiť rozhodovacou činnosťou iných všeobecných súdov, ale je viazaný výlučne zákonom a Ústavou
Slovenskej republiky. V prípade interpretácie a aplikácie právnych noriem súd vychádza zo zákonov

a všeobecne záväzných právnych predpisov, ktoré sú v súlade s ústavnými právami a slobodami
jednotlivcov.
Povinnosť súdu aplikovať právo nezávisle od judikatúry iných súdov vyplýva z princípu nezávislosti
súdov, ktorý je zakotvený v čl. 141 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého súdy rozhodujú nezávisle
na základe zákona. Judikatúra môže slúžiť ako pomôcka pre výklad práva, ale súd nie je povinný ju
striktne nasledovať, ak má dôvody na iný právny výklad.

Súdy sú teda viazané len právom, nie rozhodovacími praxami, ktoré nie sú právne záväzné v tom
zmysle, že by obmedzovali ich právomoc vykladať a aplikovať právo podľa vlastného presvedčenia a
pri zohľadnení konkrétnych okolností daného prípadu. Týmto spôsobom súdy chránia právnu istotu a
rovnosť všetkých pred zákonom, a preto je rozhodovanie súdu v tomto prípade plne v súlade s právnymi
normami, ktoré sú relevantné pre daný skutkový stav.

Ďalej je potrebné uviesť, že súd prvej inštancie sa tiež dostatočne vysporiadal so zistením skutkového
stavu v súvislosti s týraním zvieraťa a s právnou kvalifikáciou skutku podľa § 310 ods. 2 písm. a)
Trestného zákona. V rozsudku podrobne vyhodnotil dôkazný materiál, vrátane odborných znaleckých
posudkov, ako aj samotných skutočností týkajúcich sa typu pascí a ich účinkov na zvieratá. Súd sa
zaoberal aj otázkou, či pasce spôsobili zbytočné utrpenie zvieraťu, pričom vzal do úvahy vyjadrenia

znalca z odboru poľovníctva a lesníctva.
V danom prípade je potrebné dať za pravdu odvolateľovi, že znalec v tejto veci nie je veterinárnym
odborníkom, jeho vyjadrenie týkajúce sa charakteristiky pascí (napr. konštrukcia pasce a jej účel) je však
dostatočné na to, či konkrétna pasca je spôsobilá zvieraťu spôsobiť utrpenie, alebo nie, pričom je z
hľadiska použitia daného typu pasce technickým hodnotením, ktoré znalec z odboru lesníctva mohol

spraviť.
Veterinárny odborník by sa síce mohol vyjadriť k samotným prejavom utrpenia zvieraťa, no súd v
trestnom konaní nie je povinný, ani oprávnený, konať ako pomocník prokuratúry pri vykonávaní dôkazov,
ktorénebolinavrhnutéaleboktorénebolisúčasťoupodanéhoobžalobnéhonávrhu.Tentoprincípvyplýva
z procesných zásad trestného práva, ktoré upravujú úlohy jednotlivých subjektov zapojených do konania

a ich kompetencie v rámci trestného procesu.
Z vykonaného dokazovania z ktorého súd vychádzal pri konečnom rozhodovaní však bolo jednoznačne
preukázané, že pasce, ktoré boli predmetom znaleckého posudku, boli konštruované tak, aby
poskytovali rýchle a efektívne usmrtenie zveri. Úchop pasce v oblasti krku alebo hrude vedie k vysokej
mortalite (smrtnosti) vďaka silnému a rýchlemu stlačeniu, čo zabraňuje zbytočnému predlžovaniu

utrpenia zvieraťa. Tento mechanizmus je typický pre pasce s devastačným účinkom, ktoré majú
schopnosť okamžite zastaviť prietok krvi alebo dýchanie, čím rýchlo usmrcujú zviera. Tento spôsob
usmrtenia je považovaný za „vysoko smrtný“, pretože je vysoko účinný pri minimalizácii bolesti a
utrpenia.
Z uvedeného dôvodu je možné konštatovať, že okresný súd správne právne kvalifikoval skutok ako

trestný čin podľa § 310 ods. 1 Trestného zákona.
K namietanému výroku o treste:
Odvolací súd v tomto prípade považoval peňažný trest v uloženej výmere spolu s náhradným trestom
( ako i trestom prepadnutia vecí) za dostatočný, pretože tento trest predstavuje adekvátnu sankciu za
spáchaný trestný čin, ktorá zohľadňuje závažnosť skutku a osobu obžalovaného. Peňažný trest, ako

alternatíva k trestu odňatiu slobody, je určený na to, aby mal odstrašujúci účinok a zároveň umožnil
obžalovanému uhradiť finančnú sankciu bez toho, aby bol zbavený osobnej slobody. Okresný súd pri
rozhodovaní o výške trestu dostatočne zohľadnil aj skutkovú podstatu trestného činu, ktorý obžalovaný
spáchal, ako aj okolnosti, ktoré sa týkali jeho osoby a osobnej zodpovednosti.
Súd druhého stupňa rovnako nezvažoval uloženie trestu zákazu činnosti výkonu poľovníctva vzhľadom

na to, že medzi spáchaním skutku a rozhodovaním uplynul dlhší časový úsek ( šesť a pol roka). Tento
časový odstup vzhľadom na vykonané dokazovanie naznačuje, že obžalovaný po spáchaní skutku
nezopakovalpodobnýdelikt,pričomnebolizistenéžiadneopakujúcesaporušovanieprávnychpredpisovobžalovaným v oblasti poľovníctva, čím neexistuje resp. nie je objektívne daná hrozba, že by jeho ďalšia
činnosť v tejto oblasti predstavovala závažné riziko pre porušovanie zákona v budúcnosti.
Trest zákazu činnosti má za účel zabrániť ďalšiemu páchaniu protiprávnej činnosti, predovšetkým

v prípade, ak existujú indície, že by obžalovaný mohol svoju činnosť zopakovať. V tomto prípade
však nejestvujú dostatočné dôkazy o tom, že by obžalovaný pokračoval v nezákonných aktivitách v
oblasti poľovníctva, čím by ohrozoval životné prostredie alebo zver. Odvolací súd zároveň zohľadnil aj
predchádzajúcu bezúhonnosť obžalovaného, osobný život a ďalšie faktory, ktoré neindikovali potrebu
trestu zákazu činnosti.

Z týchto dôvodov súd dospel k záveru, že peňažný trest v uloženej výmere spolu s trestom prepadnutia
vecí (ktorý odvolaním nebolo napadnutý), je v tomto prípade dostatočný, zákonný a primeraný.
Keďže krajský súd potom nezistil žiadne dôvody pre zmenu prvostupňového rozhodnutia, odvolania
obžalovaného a okresného prokurátora ako nedôvodné v zmysle § 319 Trestného poriadku, zamietol.
Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.