Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 26. február 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17CoCsp/36/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6920200247
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ama Odalošová

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:6920200247.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Amy Odalošovej a

sudcov Mgr. Martina Štubniaka (sudca spravodajca) a Mgr. Kataríny Katkovej, v spore žalobcu EOS KSI
Slovensko, s.r.o., so sídlom Prievozská 2, 821 09 Bratislava – mestská časť Ružinov, IČO: 35 724 803,
právne zastúpeného Remedium Legal, s.r.o., so sídlom Prievozská 2, 821 09 Bratislava – mestská časť
Ružinov, IČO: 53 255 739, proti žalovanému A. B., narodenému XX. XX. XXXX, bytom C. XXXX/X, D.
E., právne zastúpenému Mgr. Petrom Sitarčíkom, advokátom, so sídlom F. X, XXX XX G., o zaplatenie
40.319,50 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota
č. k. 17Csp/4/2020-391 z 9. mája 2022, v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Rimavská

Sobota č. k. 17Csp/4/2020-445 z 3. októbra 2023, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu v spojení s opravným uznesením m e n í tak, že žalovaný je povinný
zaplatiť žalobcovi sumu 40.319,50 Eur so zmluvným úrokom vo výške 5,79 % ročne zo sumy 37.622,57
Eur od 16. 11. 2017 do zaplatenia, najviac však do výšky 26.306,23 Eur a s úrokom z omeškania vo
výške 5 % ročne zo sumy 39.073,14 Eur od 21. 11. 2017 do zaplatenia, všetko v lehote 15 dní odo dňa
právoplatnosti tohto rozsudku a vo zvyšnej časti žalobu žalobcu z a m i e t a.

II. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania
v rozsahu 100 % do troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich
výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Rimavská Sobota (ďalej aj „okresný súd“, alebo „súd prvej inštancie“, resp.
„prvoinštančný súd“) napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca
domáhal zaplatenia sumy 40.319,50 Eur s príslušenstvom (I. výrok). Žalovanému priznal voči žalobcovi
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (II. výrok).

2. Súd prvej inštancie takto rozhodol o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 40.319,50
Eur s príslušenstvom na tom základe, že žalovanú pohľadávku nadobudol zmluvou o postúpení zo dňa
01. 10. 2020 od postupcu Prvá stavebná sporiteľňa, a. s., ktorá so žalovaným uzavrela dňa 24. 05. 2012
zmluvu o mimoriadnom úvere a stavebnom úvere, ktorý však žalovaný v dohodnutých splátkach nevrátil
a preto došlo k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru.

3. Súd prvej inštancie poukázal na to, že predmetná úverová zmluva uzavretá medzi Prvou stavebnou

sporiteľňou, a. s. (ďalej len „banka“) ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom sa spravuje ust. §
497 Obchodného zákonníka a súčasne má v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka (ďalej
len „OZ“) spotrebiteľský charakter. Dokazovaním potom dospel k záveru o nedôvodnosti žaloby kvôli
absencii aktívnej vecnej legitimácie žalobcu. Poukázal na skutočnosť, že banka vzhľadom na omeškaniežalovaného s platením dohodnutých úverových splátok síce pristúpila k vyhláseniu predčasnej splatnosti
žalovanému poskytnutého úveru, ale išlo o zosplatnenie neplatné kvôli rozporu s § 53 ods. 9 v spojení s
§ 565 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“). Úverové splátky boli totiž podľa zmluvy splatnými 15. dňa

v príslušnom mesiaci a banka pre splátku splatnú dňa 15. 08. 2017 nemohla zosplatniť úver už dňa 15.
11. 2017 (ale najskôr dňa 16. 11. 2017), pretože v tom čase neuplynuli ešte 3 mesiace od omeškania so
zaplatením tejto splátky. Súd prvej inštancie tiež uviedol, že „Zosplatnenie pre splátku 08/2017 navyše
z ničoho nevyplýva, ani z výzvy na zaplatenie a ani zo samotného zosplatnenia, uvedené začal právny
predchodca žalobcu tvrdiť až v priebehu konania, čo sa javí ako účelové. Dlžná suma zahŕňala viacero

splátok a z výpisu vyplýva, že do omeškania sa žalovaný dostal už so splátkou splatnou 04/2017.
Právny predchodca žalobcu označil ako splátku, pre ktorú sa úver zosplatnil práve splátku 08/2017 a
žalovaný zosplatnenie pre túto splátku rozporuje, súdu nezostáva inak než konštatovať, že zosplatnenie
úveru bolo neplatné.“. Vzhľadom na neplatné zosplatnenie úveru súd prvej inštancie potom uzavrel, že
v zmysle ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách nemohla byť pohľadávka postúpená žalobcovi. Preto žalobu
zamietol a žalovanému ako plne úspešnému v spore priznal podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového

poriadku (ďalej len „CSP“) nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

4. V zákonnej lehote podal proti rozsudku odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok
zmenil, žalobe vyhovel a priznal mu náhradu trov odvolacieho konania. V odvolaní namietal, že mu
súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňoval procesné práva

v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b) CSP). Toto
porušenie spočíva podľa žalobcu v tom, že napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie nerešpektoval
svoje vlastné uznesenie zo dňa 18. 02. 2022, ktorým pripustil zmenu na strane žalobcu v dôsledku
postúpenia pohľadávky, čím bola otázka platnosti postúpenia žalovanej pohľadávky už právoplatne
vyriešená. Žalobca tiež tvrdil, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia

veci(§365ods.1písm.h)CSP),pretožepodľajehonázorubolozosplatneniebankouvykonanévsúlade
s § 53 ods. 9 a § 565 OZ. Jednak v oznámení o mimoriadnej splatnosti nemusí byť uvedená splátka,
pre ktorú došlo k zosplatneniu a jednak síce zosplatnil úver dňa 15. 11. 2017, ale splátky boli splatnými
prvého dňa v mesiaci a teda v čase zosplatnenia bol žalovaný v trojmesačnom omeškaní so splátku
splatnou dňa 01. 08. 2017. Navyše aj súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný sa prvýkrát dostal do

omeškania už so splátkou splatnou v apríli 2017 a teda zosplatnenie mohlo byť vykonané aj pre splátku
splatnú v júli 2017, s ktorou bol žalovaný v omeškaní viac než tri mesiace.

5. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť a priznať mu náhradu
trov odvolacieho konania. Poukázal na to, že banka v liste zo dňa 15. 11. 2017 o zosplatnení úveru

neuviedla, pre ktorú splátku tak urobila. Ak banka zosplatnila úver pre splátku za mesiac 08/2017, v čase
zosplatnenia nebol ešte v omeškaní viac ako tri mesiace a preto nemohlo dôjsť k platnému zosplatneniu.
Súčasne ho banka nemohla listom zo dňa 06. 10. 2017 upozorniť, že je v omeškaní so splátkou viac ako
tri mesiace. Žalovaný ďalej uviedol, že vzhľadom na znenie tohto listu, podľa ktorého boli dlžné splátky
5.085,42 Eur a výšku mesačnej splátky 257,25 Eur to znamená, že bol v omeškaní viac ako 19 mesiacov

so splátkami splatnými 15. 03. 2016 až 15. 09. 2017. V dôsledku toho premlčacia doba ohľadne celého
žalovaného nároku sa má počítať podľa § 103 druhej vety OZ odo dňa nasledujúceho po dni splatnosti
prvej splátky, s ktorou sa dostal do omeškania, t. j. od 16. 03. 2016 a nakoľko žaloba bola podaná na
súd dňa 28. 01. 2020, bolo to uplynutí všeobecnej 3-ročnej premlčacej doby.

6. V ďalších vyjadreniach sporové strany neuviedli nič podstatné pre rozhodnutie o podanom odvolaní.

7. Na základe odvolania žalobcu krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), vec preskúmal v rozsahu
určenom ustanoveniami § 379 a § 380 CSP, pričom podľa ust. § 385 ods. 1 CSP nariadil na prejednanie
odvolania pojednávanie, na ktorom zopakoval dokazovanie a na základe toho rozsudok súdu prvej

inštancie zmenil podľa § 388 CSP, pretože neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie (§ 387 CSP),
ani zrušenie (§ 389 CSP). V nadväznosti na to odvolací súd v zmysle ust. § 396 ods. 1 CSP rozhodol aj
o náhrade trov konania na súde prvej inštancie a v odvolacom konaní.

8. Odvolanie žalobcu je dôvodné, pretože napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci, v dôsledku ktorého sa súd prvej inštancie nezaoberal všetkými pre rozhodnutie
podstatnými okolnosťami a preto podľa § 385 ods. 1 CSP musel odvolací súd zopakovať dokazovanie
na nariadenom odvolacom pojednávaní. Odvolací súd potom na pojednávaní dňa 26. 02. 2025 prejednalodvolanie žalobcu za prítomnosti jeho právneho zástupcu a tiež za prítomnosti právneho zástupcu
žalovaného, ktorí zotrvali na svojich dovtedajších stanoviskách.

9. Odvolací súd konštatuje, že prvé rozhodnutie okresného súdu v tejto veci bolo zrušené z dôvodu
nesprávneho právneho posúdenia otázky zmeny subjektu na strane žalobcu, kedy súd prvej inštancie
konštatoval, že pôvodná žalobkyňa Prvá stavebná sporiteľňa, a.s. nemala aktívnu vecnú legitimáciu
v spore, lebo síce počas sporu požiadala o pripustenie zmeny subjektu na jej strane s odôvodnením,
že žalovanú pohľadávku postúpila spoločnosti EOS KSI Slovensko, s.r.o. ako novému veriteľovi

zmluvou o postúpení zo dňa 01. 10. 2020, ale tomuto návrhu súd prvej inštancie nevyhovel z dôvodu
nepredloženia súhlasu nového veriteľa so vstupom do konania a nevyhovel ani následným návrhom na
zmenu subjektu na žalujúcej strane. Odvolací súd v zrušujúcom uznesení uviedol, že boli splnené všetky
podmienky podľa § 80 ods. 1 a 2 CSP na pripustenie zmeny na strane žalobcu, čo treba urobiť v ďalšom
konaní a treba tiež posúdiť opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku. Súd prvej inštancie po vrátení
veci pripustil zmenu subjektu na strane žalobcu uznesením č. k. 17Csp/4/2020-365 zo dňa 18. 02. 2022

a teraz napadnutým rozsudkom opätovne zamietol žalobu, a to z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej
legitimácie žalobcu kvôli rozporu postúpenia žalovanej pohľadávky s ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách.

10. V tomto smere nebola dôvodnou odvolacia námietka žalobcu o porušení jeho práva na spravodlivý
proces tým, že súd prvej inštancie v merite veci nerozhodol v súlade s vlastným uznesením zo dňa

18. 02. 2022 o pripustení zmeny na strane žalobcu v dôsledku postúpenia žalovanej pohľadávky. Ani
zo žalobcom označeného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/57/2020 totiž nevyplýva, že
by súd uznesením podľa § 80 ods. 1 a 2 CSP bol viazaný v ďalšom konaní. Odvolací súd uvádza,
že podľa § 237 ods. 1 CSP je súd viazaný uznesením len čo ho vyhlásil a ak nebolo vyhlásené, len
čo ho vydal, ale v zmysle tohto ustanovenia znamená viazanosť súdu uznesením len toľko, že ide

o vnútornú záväznosť prejavujúcu sa tým, že súd dané uznesenie už nie je oprávnený sám zmeniť,
resp. zrušiť a je povinný podľa neho postupovať. Viazanosť súdu uznesením podľa § 237 ods. 1 CSP
preto nepredstavuje prekážku sťaby právoplatne rozhodnutej veci (res iudicata) ohľadne aktívnej vecnej
legitimácienažalujúcejstranepodľa§80ods.1a2CSPakotododôsledkovnesprávnepoňalvodvolaní
žalobca, ktorý sa dovolával v podstate toho, že ak procesným uznesením bolo súdom prvej inštancie

pripustené, že bude novým žalujúcim subjektom sporu, už nebolo možné v rozhodnutí vo veci samej
povedať, že mu žalovaná pohľadávka nepatrí. Podľa odvolacieho súdu procesné rozhodnutie podľa §
80 ods. 1 a 2 CSP ale nie je priestorom pre záväzné vyriešenie otázky aktívnej, či pasívnej vecnej
legitimácie žalobcu, či žalovaného pre ďalší priebeh sporu, lebo ide o otázky, ktoré tvoria samotnú
podstatu každého sporu rozhodujúcu pre jeho výsledok. Preto nemôžu byť pre ďalší priebeh konania

právne záväzne (vy)riešené už procesným uznesením, ktoré je navyše samostatne nenapadnuteľné
odvolaním. Z opačného pohľadu, pripustiť nemožnosť odchýlenia sa od právoplatného uznesenia podľa
§ 80 ods. 1 a 2 CSP pri rozhodovaní o merite veci by znamenalo pripísať takému uzneseniu viazanosť
pre rozhodnutie vo veci samej, čo z procesnej úpravy nijak nevyplýva. Podľa odvolacieho súdu je teda
povinnosťou súdu rozhodujúceho o návrhu podľa § 80 ods. 1 a 2 CSP (len) preskúmať, či počas sporu

nastala právna skutočnosť, s ktorou sa spája prevod, či prechod práv alebo povinností, o ktorých sa
koná a potom svojou podstatou predbežná odpoveď súdu na túto otázku má pre ďalšie konanie význam
len ten, že svoje procesné práva a povinnosti môže realizovať už nový žalobca, resp. nový žalovaný.
Žalobca tak v odvolaní neopodstatnene namietal odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP.

11.Žalobcaaledôvodnevodvolanípoukázalnanesprávneprávneposúdenieveci,atovotázkesplnenia
podmienok pre vyhlásenie predčasnej splatnosti žalovanému poskytnutého úveru.

12. Zo zopakovaného dokazovania odvolací súd zistil, že banka (Prvá stavebná sporiteľňa, a.s.) ako
veriteľ uzavrela so žalovaným ako dlžníkom dňa 24. 05. 2012 zmluvu o stavebnom sporení a tiež zmluvu

o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere, na základe ktorej sa zaviazala poskytnúť žalovanému
medziúver vo výške 47.000,- Eur do splnenia podmienok na pridelenie cieľovej sumy. Tento medziúver
mu bol poskytnutý pri úrokovej sadzbe 2,79 % ročne počas prvých 12 mesiacov a úrokovej sadzbe
5,79 % ročne po uplynutí 12 mesiacov a povinnosťou žalovaného bolo splácať úroky z mimoriadneho
medziúveru počas prvých 12 mesiacov vo výške 87,72 Eur a po uplynutí 12 mesiacov vo výške 182,05

Eur (teda menej ako je uvedené v zmluve), a to z dôvodu, že úver nebol žalovanému vyplatený celý,
ale len v sume 37.730,- Eur, lebo žalovaný požiadal o jeho „nedočerpanie“ (č. l. 23 spisu). Vyplýva to
zo žalovaným nespochybnených žalobných tvrdení i z výpisu z medziúveru (č. l. 183 a nasl. spisu).
Podľa bodu 3 úverovej zmluvy boli splátky splatné prvého každý mesiac a museli byť uhradené do 15.dňa mesiaca. Možnosť predčasného zosplatnenia celého úveru bola dohodnutá v čl. VI bode 3 úverovej
zmluvy.

13. Nesporne sa v prípade uzavretej úverovej zmluvy jednalo o spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 a nasl.
OZ, kedy možnosť zosplatnenia úveru zakotvená v zmluve sa riadi ust. § 53 ods. 9 a § 565 OZ.

14. Z prehľadu platieb na č. l. 183 a nasl. je zrejmé, že žalovaný neuhradil úverové splátky, a to časť
marcovejsplátky2017aneuhradilanisplátkysplatnévapríliažnovembri2017.Tietoprehľadyvyvracajú

tvrdenia žalovaného z odporu, že nebolo preukázané jeho omeškanie so splátkami úveru. Žalovaný
nijak v ďalšom konaní nevysvetlil ani netvrdil, ako a kedy tieto splátky prípadne uhradil, resp. že nemal
povinnosť ich uhradiť. Banka preto opodstatnene vyzvala žalovaného výzvou zo dňa 06. 10. 2017 (č. l.
35 spisu) na úhradu omeškaných splátok na účte stavebného sporenia v sume 4.250,44 Eur a na účte
medziúveru v sume 834,98 Eur poskytnúc mu čas do 16. 10. 2017 s tým, že inak bude úver vyhlásený
za predčasne splatný a banka bude požadovať zaplatenie celého zostatku dlhu. Túto výzvu neprevzal

žalovaný v odbernej lehote na adrese H. XX, I. I., ako to vyplýva z kópie obálky na č. l. 37 a nasl. spisu.
K žiadnej úhrade zo strany žalovaného následne nedošlo a preto v nadväznosti na to banka podľa čl.
VI bodu 3 úverovej zmluvy oprávnene vyhlásila úver za splatný, a to výzvou zo dňa 15. 11. 2017 (č. l.
39 spisu), ktorú žalovaný takisto neprevzal na uvedenej adrese v odbernej lehote (viď kópia poštovej
obálky na č. l. 41 a nasl. spisu).

15. Odvolací súd konštatuje, že predčasné zosplatnenie úveru bolo bankou realizované v súlade s §
53 ods. 9 v znení účinnom do 01. 11. 2024 v spojení s § 565 OZ a stalo sa tak pre splátku splatnú
dňa 15. 07. 2017. Neuhradenie splátky splatnej dňa 15. 08. 2017 nemohlo vyvolať zosplatnenie, keďže
žalovaný dňa 15. 11. 2017 nebol ešte s jej úhradou v omeškaní viac ako tri mesiace v zmysle §

53 ods. 9 OZ. Ustanovenie § 53 ods. 9 OZ (v znení účinnom do 01. 11. 2024) pred zosplatnením
úveru vyžaduje výzvu veriteľa adresovanú a doručovanú dlžníkovi s upozornením na aktuálny dlh
a s výslovným upozornením na možnosť veriteľa požadovať zaplatenie celého zvyšku dlhu naraz z
dôvodu neplnenia si povinnosti dlžníkom. Podľa § 53 ods. 9 OZ právo na jednorazové splatenie celej
neuhradenej pohľadávky má veriteľ najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením

splátky spotrebiteľa. Ustanovenie § 565 OZ zase ustanovuje, že ak ide o plnenie v splátkach, môže
veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté
alebovrozhodnutíurčené.Nakoľkoustanovenie§53ods.9OZpredstavujevspotrebiteľskýchzmluvách
lex specialis oproti všeobecnej norme § 565 OZ, právo podľa § 53 ods. 9 OZ môže veriteľ vykonať len po
uplynutí zákonnej lehoty, ktorú nemožno skrátiť a za predpokladu, že omeškanie s uvedenou splátkou,

s ktorou je spotrebiteľ v omeškaní viac ako tri mesiace, trvá. Pred žiadosťou veriteľa na zaplatenie celej
pohľadávky sa ďalej vyžaduje, aby veriteľ v zákonom stanovenej lehote, ktorá nesmie byť kratšia ako 15
dní, upozornil spotrebiteľa na uplatnenie tohto práva. Účinnosť uplatnenia práva podľa § 565 OZ je teda
podmienená aj tým, že veriteľ v uvedenej lehote pred uplatnením tohto práva upozornil spotrebiteľa na
to, že toto právo využije. Lehota na doručenie upozornenia spotrebiteľovi v lehote nie kratšej ako 15 dní

na uplatnenie zosplatnenia celej pohľadávky nemusí začať plynúť až potom, ako je dlžník v omeškaní
so splátkou 3 mesiace, veriteľ môže spotrebiteľa vyzvať, resp. upozorniť podľa § 53 ods. 9 OZ hneď po
vzniku omeškania so zaplatením splátky a nemusí s výzvou čakať na uplynutie troch mesiacov (ako to
neopodstatnene namietal žalovaný). Podľa § 53 ods. 9 OZ nie je upravená lehota, v ktorej musí veriteľ
žiadaťprávonapredčasnézosplatnenieúverunajneskôr,tátojeupravenáv§565OZ,podľaktoréhototo

právo môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky a súčasne spotrebiteľ
musí byť v omeškaní so zaplatením splátky 3 mesiace, pričom postačuje, aby bol v omeškaní len s
jednou splátkou. Veriteľ je časovo limitovaný využitím práva na zosplatnenie. Do splatnosti tej splátky,
ktorá nasleduje po uplynutí troch mesiacov od nezaplatenej splátky, musí veriteľ právo na zosplatnenie
uplatniť, inak jeho právo zaniká.

16.Predčasnézosplatneniebolotedabankourealizovanévsúlades§53ods.9a§565OZastalosatak
pre splátku splatnú dňa 15. 07. 2017, od ktorej splatnosti uplynuli v čase zosplatnenia dňa 15. 11. 2017
viac ako tri mesiace, keď v tomto smere súd prvej inštancie správne uviedol, že splátky boli splatnými
15. dňa v mesiaci (a nie prvého dňa v mesiaci), lebo 15. deň v príslušnom mesiaci bol dňom, dokedy

podľa úverovej zmluvy bolo potrebné splátky uhradiť. Medzi výzvou zo dňa 06. 10. 2017 smerujúcou
žalovanému a vyhlásením splatnosti úveru dňa 15. 11. 2017 prešlo viac než 15 dní, počas ktorého
obdobia žalovaný nereagoval žiadnou úhradou a preto nemala právny význam skutočnosť, že žalovanýbol o úhradu žiadaný do 16. 10. 2017, keď navyše si túto výzvu a následne ani vyhlásenie splatnosti
celého úveru na svojej adrese neprevzal.

17. Pokiaľ ide o argumentáciu žalovaného, že výzva predchádzajúca zosplatneniu, resp. samotné
zosplatnenie úveru neobsahovalo uvedenie splátky, pre ktorú sa tak stalo, odvolací súd konštatuje, že
zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva povinnosť veriteľa uviesť v oznámení o vyhlásení splatnosti
úveru (či v jemu predchádzajúcom upozornení) konkrétnu splátku, ktorá mimoriadnu splatnosť vyvolala.
Je to zrejmé z ust. § 565 OZ v spojení s § 53 ods. 9 OZ v znení účinnom do 01. 11. 2024. Odvolaciemu

súdu nie je jasné na akom právnom základe bol vyvodený názor o tom, že uvedené dokumenty pod
sankciou neplatnosti majú obsahovať určenie konkrétnej splátky, keď niet zákonného ustanovenia,
ktoré by niečo také od veriteľa vyžadovalo a ani doterajšia súdna prax aplikujúca tieto pomerne
dlhodobo účinné ustanovenia nesankcionovala veriteľa kvôli tomu, že neuviedol či už vo výzve, resp.
v samotnom úkone zosplatnenia splátku, pre ktorú k tomu prikročil. Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn.
1Cdo/123/2022 zo dňa 30. 01. 2024 uviedol, že špecifikácia splátky, pre ktorú dochádza k zosplatneniu

nie je podmienkou platnosti predčasného zosplatnenia dlhu, keďže žiadnu takúto povinnosť zákon
veriteľovi neukladá. Súčasne najvyšší súd uviedol, že pokiaľ sa vykonaným dokazovaním nepreukáže
opak, treba vychádzať z princípu racionálneho správania účastníkov zmluvných vzťahov, ktorí konajú v
súlade so zákonom, a teda vzhľadom na ustanovenie § 565 druhej vety OZ je potrebné predpokladať,
že zosplatnenie bolo vyvolané tou splátkou, ktorá bola v čase zosplatnenia tri mesiace po splatnosti.

Odvolací súd uvádza, že spomínané jednostranné právne úkony veriteľa pritom treba takisto vykladať
podľa § 35 ods. 2 OZ, avšak nemožno na absencii konkrétnej splátky v nich založiť záver o absolútnej
neplatnosti predčasného zosplatnenia (keď navyše, nie každý rozpor právneho úkonu so zákonom vedie
automaticky k jeho absolútnej neplatnosti).

18. Odvolací súd poukazuje na to, že účelom ust. § 53 ods. 9 OZ v znení účinnom do 01. 11. 2024 bolo
posilnenie ochrany spotrebiteľa pri omeškaní plnenia, ktoré mal veriteľovi vrátiť v splátkach. Účelom
tejto normy bola teda ochrana spotrebiteľa, ktorému zákon v tejto situácii priznával priaznivejšie právne
postavenie v porovnaní s nespotrebiteľským občianskoprávnym vzťahom, a to v dvoch smeroch:
1/ nutnosťou realizácie informačnej povinnosti v podobe výzvy, ktorá musí predchádzať zosplatneniu,

čo smeruje k tomu, aby spotrebiteľovi bola poskytnutá možnosť odvrátiť hrozbu vzniku povinnosti vrátiť
celý dlh jednorazovo, ktorá povinnosť by mu vznikla pri predčasnom zosplatnení,
2/ časovým posunom vzniku oprávnenia veriteľa uplatniť právo na predčasné zosplatnenie podľa § 565
OZ až o tri mesiace od splatnosti neuhradenej splátky.

19. Pokiaľ teda zákon neurčoval špecifické obsahové náležitosti výzvy podľa § 53 ods. 9 OZ, veriteľ
musel jedine upozorniť spotrebiteľa na možnosť predčasného zosplatnenia, a to predpokladá, že
z výzvy muselo byť zrejmé, čo musí dlžník urobiť, aby veriteľ nepristúpil k predčasnému zosplatneniu.
K splneniu tejto informačnej povinnosti ale nedochádza špecifikáciou omeškanej splátky, pre ktorú hrozí
predčasné zosplatnenie, ale uvedením toho, zaplatením ako veľkej dlžnej sumy sa tomu možno vyhnúť.

Spotrebiteľ je tým dostatočne informovaný, čo má urobiť, aby odvrátil predčasné zosplatnenie celého
dlhu a nič mu nebráni obrátiť sa v tej súvislosti na veriteľa so žiadosťou o vysvetlenie v prípade svojich
pochybností o opodstatnenosti dlhu, resp. jeho výšky. Prípadná informačná asymetria (pasívneho)
spotrebiteľa v prípade absencie uvedenia splátky nemôže podľa odvolacieho súdu založiť neplatnosť
celého procesu predčasného zosplatnenia dlhu, ak veriteľ svojim postupom nijako nevybočil z medzí

ochrany garantovanej spotrebiteľovi dotknutým zákonným ustanovením. Neplatnosť právneho úkonu
zasahuje do zmluvnej voľnosti a preto k neplatnosti treba pristupovať zdržanlivo až vtedy, keď nie
je naplnený účel a zmysel daného zákonného ustanovenia. Explicitná špecifikácia splátky potom
už úplne stráca svoj význam v tých prípadoch (ako tomu bolo aj v prejednávanej veci), kedy po
predmetnej výzve veriteľa nenasleduje ani len čiastočné plnenie dlhu, resp. omeškaných splátok

zo strany spotrebiteľa, či aspoň nejaká iná jeho adekvátna reakcia na veriteľom zaslanú výzvu,
pretože takáto pasivita spotrebiteľa nesvedčí o nedostatku jeho informácií, ale skôr o ľahostajnosti
k plneniu svojho záväzku. Z opačného pohľadu možno súhlasiť s tým, že len v prípade nedostatočného
informovania spotrebiteľa horeuvedeným spôsobom je namieste prikročiť k sankcionovaniu veriteľa
označením zosplatňovacieho procesu za neplatný, ale ak zákon nepredpisuje obsahovo presne určitý

spôsob informovania spotrebiteľa vo výzve predchádzajúcej zosplatneniu, možno to urobiť podľa
odvolacieho súdu rôznymi spôsobmi a teda závisí od konkrétneho obsahu výzvy veriteľa, či naplnil týmto
právnym úkonom zmysel ust. § 53 ods. 9 OZ, ako bol tento naznačený vyššie. Právna úprava už potom
nekladie žiadne obsahové náležitosti na samotný úkon zosplatnenia podľa § 565 OZ, pretože tento jefakticky len právnym úkonom, ktorým veriteľ oznamuje spotrebiteľovi využitie svojho práva na predčasné
zosplatnenie dlhu, ktoré už spotrebiteľ nemôže nijak odvrátiť. Uvedenie splátky v takom právnom úkone
preto pre spotrebiteľa nemá žiaden praktický význam.

20. Odvolací súd je súčasne toho názoru, že ak by zákonodarca zásadný význam chcel pripísať nutnosti
uvedenia konkrétnej splátky, či už vo výzve alebo v úkone predčasného zosplatnenia, dokonca so
závažnými dôsledkami absolútnej neplatnosti (ktorá vždy zasahuje do ústavou garantovanej zmluvnej
voľnosti) v prípade jej absencie, urobil by tak už v zákone č. 379/2008 Z. z., ktorým do Občianskeho

zákonníka túto právnu úpravu zakotvil, resp. by tak urobil v nedávnej novele Občianskeho zákonníka
realizovanej zákonom č. 254/2024 Z. z. s účinnosťou od 01. 11. 2024. V tejto novele zákonodarca ale
naopak dokonca vypustil nutnosť realizácie úkonu predčasného zosplatnenia dlhu zo strany veriteľa
nahradiac ho zo zákona vyplývajúcim automatickým právnym následkom vzniku povinnosti spotrebiteľa
uhradiť celý dlh už samotným márnym uplynutím dodatočnej lehoty na plnenie poskytnutej mu veriteľom
vo výzve na vrátenie omeškaných splátok. Výzva veriteľa podľa novej právnej úpravy má obsahovať

poskytnutie aspoň 15-dňovej lehoty na dodatočné plnenie, upozornenie, že jej márnym uplynutím
nastáva splatnosť celého plnenia a tiež uvedenie sumy splátok, s ktorými je spotrebiteľ v omeškaní, čiže
ani v súčasnosti účinný zákon neprikladá zvláštny význam uvedeniu konkrétnej splátky, ale informovaniu
spotrebiteľa o tom, úhradou akého veľkého dlhu odvráti hrozbu nutnosti splnenia celého záväzku. Treba
v tejto súvislosti tiež zdôrazniť prechodné ustanovenia zákona č. 254/2024 Z. z. obsiahnuté v § 879y,

podľa ktorého sa aj v spotrebiteľských právnych vzťahoch vzniknutých do 31. 10. 2024 použije už nová
právna úprava predčasného zosplatnenia obsiahnutá v § 53 ods. 9 a 10 OZ účinná od 01. 11. 2024, ak
ešte nedošlo zo strany veriteľa k uplatneniu predčasného zosplatnenia podľa § 53 ods. 9 OZ v znení
účinnomdo31.10.2024.Týmchceodvolacísúdpoukázaťnaskutočnosť,žezákondoterajšiukoncepciu
predčasného zosplatnenia dlhu opustil i v spotrebiteľských vzťahoch založených ešte predo dňom 01.

11. 2024 a v súlade s týmto princípom treba preto pristupovať aj k výkladu dovtedy účinnej úpravy ust. §
53 ods. 9 OZ, ktorého zmyslom bolo garantovanie ochrany spotrebiteľovi poskytnutím takých informácií,
na základe ktorých môže v prípade omeškania so splácaním splátok odvrátiť vyvolanie splatnosti celého
dlhu veriteľom.

21. V kontexte týchto úvah odvolací súd chápe aj rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn.
6Cdo/15/2023, 5Cdo/197/2022, 5Cdo/2/2023 a 5Cdo/188/2023, v ktorých sa najvyšší súd dotkol
problematiky právnej úpravy ust. § 53 ods. 9 OZ v spojení s § 565 OZ v znení účinnom do 01. 11.
2024. Podľa odvolacieho súdu nemožno totiž zo žiadneho z označených rozhodnutí najvyššieho súdu
vyvodiť, že má byť absolútne neplatný zosplatňovací proces, v rámci ktorého boli spotrebiteľovi vo

výzve podľa § 53 ods. 9 OZ poskytnuté dostatočné informácie na odvrátenie hrozby predčasného
zosplatnenia. Takto odvolací súdu chápe závery najvyššieho súdu o špecifikácii splátky, lebo uvedenie
tejto samej o sebe (teda bez ďalšieho) neposkytne spotrebiteľovi informáciu, ktorá mu umožní vyhnúť
sa predčasnému zosplatneniu. Pritom rozhodnutie sp. zn. 5Cdo/2/2023 hovorí o potrebe špecifikácie
konkrétnej splátky v oznámení o zosplatnení, podľa rozhodnutia sp. zn. 5Cdo/197/2022 je potrebné

zaoberať sa identifikáciou splátky už vo výzve podľa § 53 ods. 9 OZ (čo bolo vytknuté súdom nižších
stupňov, že sa tým nezaoberali), rozhodnutie sp. zn. 5Cdo/188/2023 sa tejto otázky nijak priamo
netýkalo, keď len nad rámec dalo do pozornosti predchádzajúce rozhodnutie sp. zn. 5Cdo/197/2022
a rozhodnutie sp. zn. 6Cdo/15/2023 sa týkalo iného skutkového a právneho stavu, kedy predčasné
zosplatnenie bolo neplatné kvôli jeho oneskorenému vykonaniu (už po splatnosti najbližšej splátky

nasledujúcejpouplynutí3mesiacovodsplátky,ktorásplatnosťvyvolala)aniekvôlineidentifikáciisplátky
vo výzve predchádzajúcej zosplatneniu.

22. V prejednávanej veci podľa odvolacieho súdu banka vo výzve zo dňa 06. 10. 2017 spôsobom
súladným s ust. § 53 ods. 9 OZ poučila žalovaného ako má postupovať, aby nedošlo k predčasnému

zosplatneniuceléhoúveru,keďhovyzvalanaúhradudlžnejsumytakpokiaľideodlhnaúčtestavebného
sporenia, ako aj dlh na účte medziúveru s tým, že inak bude požadovať vrátenie celého dlhu pred
dohodnutou dobou splatnosti. Žalovaný bol teda vo výzve riadne poučený, že inak bude úver vyhlásený
za predčasne splatný. Na toto žalovaný nijak nereagoval, preto banka oprávnene listom zo dňa 15. 11.
2017 vyhlásila úver za predčasne splatný informujúc súčasne žalovaného o celkovej výške záväzku.

23. Pokiaľ ide o námietky žalovaného o nedoručení výzvy zo dňa 06. 10. 2017 a predčasného
zosplatnenia zo dňa 15. 11. 2017, zo žalobcom doložených dôkazov (č. l. 104 a nasl. spisu) je zrejmé, že
žalovaný v tom čase komunikoval so žalobcom z adresy H. XX, I. I., ktorú adresu uviedol sám vo svojomliste zo dňa 27. 09. 2017 adresovanom žalobcovi, v ktorom ho žiadal o vyjadrenie k inému svojmu úveru.
Uvedenú adresu žalovaný uvádzal ako svoju korešpondenčnú aj vo vzťahu k iným inštitúciám, keď na
rovnaké miesto mu adresovalo odpoveď aj MS SR v liste zo dňa 05. 10. 2017 a adresu H. XX, I. I.

si žalovaný uvádzal aj v roku 2018, ako o tom svedčí kópia plnej moci, ktorú udelil dňa 31. 07. 2018.
Ak za týchto okolností banka v októbri a novembri 2017 zaslala obe písomnosti žalovanému na ním
v tom čase uvádzanú adresu H. XX, I. I., kópie poštových obálok oboch písomností preukazujú, že tieto
sa dostali do dispozičnej sféry žalovaného, t. j. do miesta, kde mal konkrétnu možnosť oboznámiť sa
s ich obsahom. Preto v súlade s § 45 ods. 1 OZ treba mať za to, že od okamihu, kedy mal žalovaný

možnosť sa s písomnosťami oboznámiť, nastali voči nemu aj ich právne účinky, a to bez ohľadu na to,
či sa s nimi žalovaný skutočne oboznámil. Dôležité je, že tak mohol urobiť. Z opačného pohľadu možno
uzavrieť, že ak by žalovaný chcel, aby mu na adresu do Banskej Bystrice neboli písomnosti zasielané,
logicky by vo svojej korešpondencii uviedol inú korešpondenčnú adresu, čo ale neurobil (z RegOB je
navyše zrejmé, že od 18. 02. 2013 mal žalovaný evidovaný trvalý pobyt iba Mesto Rimavská Sobota
bez uvedenia konkrétnej ulice).

24. Odvolací súd z týchto dôvodov nedospel k záveru o neplatnosti predčasného zosplatnenia
žalovanému poskytnutého úveru. Celý úver sa tak stal splatným ešte v novembri roku 2017 a teda pokiaľ
banka zmluvou o postúpení svoju úverovú pohľadávku aj s príslušenstvom postúpila žalobcovi zmluvou
zo dňa 01. 10. 2020 (č. l. 189 a nasl. spisu), boli splnené podmienky postúpenia nielen podľa § 524

a nasl. OZ, ale aj podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách a žalobca bol nositeľom aktívnej vecnej legitimácie
vo vzťahu k žalovanému nároku.

25. Odvolací súd konštatuje, že v prípade spotrebiteľských vzťahov pri skúmaní platnosti či neplatnosti
postúpeniapohľadávkyjenutnéokremvšeobecnýchustanovení§524až§530OZzohľadniťajosobitnú

právnu úpravu vzťahujúcu sa na spotrebiteľské zmluvy. Rozhodnutie NS SR publikované ako R 60/2018
určilo, že zákon o bankách je kľúčovým právnym predpisom upravujúcim činnosť bánk, ktorého § 92 ods.
8 zároveň upravuje, za akých okolností môže banka postúpiť pohľadávku z úveru na inú banku a tiež
aj na tretiu osobu, a to aj na osobu bez bankovej licencie a bez súhlasu dlžníka. Pre platné postúpenie
pohľadávky v zmysle § 92 ods. 8 citovaného zákona musí banka a/ písomne vyzvať svojho klienta, aby

dlh zaplatil a b/ ak je napriek písomnej výzve klient v omeškaní viac ako 90 kalendárnych dní čo i len s
časťou dlhu, môže uplynutím uvedených 90 dní pohľadávku postúpiť. Postúpenie pohľadávky banky v
rozpore s uvedenými zákonnými podmienkami je absolútne neplatným právnym úkonom v zmysle § 39
OZ (viď napr. rozhodnutia NS SR sp. zn. 7Cdo/26/2017, 4Cdo/83/2021, 5Cdo/36/2020, 4Cdo/162/2020).

26. V čase postúpenia žalovanej pohľadávky zmluvou o postúpení zo dňa 01. 10. 2020 trvalo omeškanie
sjejúhradounepochybneviacnežzákonompožadovaných90dní.Zust.§92ods.8zákonaobankáchv
zneníúčinnomvčasepostúpeniažalovanejpohľadávkyvyplývapotrebatoho,abybankarealizovalavoči
klientovi (dlžníkovi) písomnú výzvu na úhradu dlžného záväzku. Ustanovenie presne neurčuje časový
okamih, kedy má banka takúto výzvu urobiť a neurčuje ani žiadne jej obsahové náležitosti a ak teda

banka zrealizuje voči klientovi v omeškaní písomnú výzvu smerujúcu k úhrade dlžného záväzku a k jeho
splneniu nedôjde ani po uplynutí 90 dní, banka je oprávnená pohľadávku postúpiť. V prejednávanej veci
banka v súlade s uvedeným postupovala, lebo zákon neurčuje, že výzvou v zmysle ust. § 92 ods. 8
zákona o bankách musí byť osobitná, či určitá špecifická výzva konkrétneho obsahu a preto za výzvu
zodpovedajúcu uvedenému ustanoveniu možno v tomto prípade považovať tak výzvu zo dňa 06. 11.

2017, ako aj samotné zosplatnenie úveru zo dňa 15. 11. 2017, odkedy bol žalovaný naďalej v omeškaní s
úhradou svojho peňažného záväzku až do jeho postúpenia žalobcovi zmluvou o postúpení a teda medzi
omeškaním a postúpením 90 dní prešlo. Podmienky postúpenia podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách
boli v prejednávanej veci splnené.

27. Odvolací súd v týchto súvislostiach zdôrazňuje, že ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách neupravuje
vo vzťahu k výzve žiadne osobitné náležitosti a ani nevylučuje, aby takáto výzva bola obsahom iného
právneho úkonu veriteľa. Odvolaciemu súdu sú známe rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn.
2Cdo/266/2020 zo dňa 31. 03. 2022 a naň sa odvolávajúce neskoršie rozhodnutie Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 4Cdo/75/2020 zo dňa 27. 10. 2022, ktoré sa týkajú otázky, či vyhlásenie okamžitej splatnosti

pohľadávky možno považovať za výzvu podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách, vo vzťahu k čomu
najvyšší súd síce uviedol, že „Obsah ustanovenia § 92 ods. 8 veta prvá zákona o bankách predpokladá
výlučnú a samostatnú písomnú výzvu banky, že je jej klient v omeškaní so splnením čo len časti svojho
záväzku. Skrz spotrebiteľského charakteru dojednanej zmluvy o úvere nemožno prisvedčiť oznámeniuo mimoriadnej splatnosti úveru aj charakter výzvy v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách“, ale tieto
právne závery je potrebné chápať v celom kontexte uvedených rozhodnutí takým spôsobom, že ak
písomné oznámenie o mimoriadnej splatnosti úveru neobsahuje (aj) výzvu na úhradu pohľadávky (t. j.

upozornenie na omeškanie s úhradou úverovej pohľadávky), nemožno takéto oznámenie o mimoriadnej
splatnosti úveru považovať (súčasne) za výzvu zodpovedajúcu požiadavke určenej ust. § 92 ods. 8
zákona o bankách a teda na dodržanie tohto ustanovenia sa predpokladá samostatná a osobitná výzva
banky (rozumej – popri oznámení o mimoriadnej splatnosti úveru), že klient je v omeškaní so splnením
čo len časti svojho záväzku. Takýto výklad zodpovedá neskôr prijatému rozhodnutiu Najvyššieho súdu

SR sp. zn. 9Cdo/165/2022 zo dňa 27. 09. 2023, v ktorom sa uvádza, že „Ak banka klienta/dlžníka
písomne vyzve na úhradu presne špecifikovanej konkrétnej sumy pohľadávky, možno takúto písomnosť
považovať za výzvu pred postúpením, od ktorej doručenia musí uplynúť aspoň 90 dní a následne
možno pohľadávku postúpiť, pretože dlžník bol upozornený na omeškanie s úhradou jeho peňažného
záväzku. Z výzvy na zaplatenie nemusí výslovne vyplývať, že ak dlžník sumu neuhradí, veriteľ pristúpi k
postúpeniu pohľadávky, musí z nej však byť bez akýchkoľvek pochybností zrejmá konkrétna špecifikácia

pohľadávky, ktorú má dlžník uhradiť. Dovolací súd v tejto súvislosti poukazuje, že uvedenú otázku
okrajovo riešilo aj rozhodnutie sp. zn. 7Cdo/191/2021, z ktorého vyplýva, že za výzvu na plnenie pred
postúpenímpodľa§92ods.8zákonaobankáchmožnopovažovaťajoznámenieovyhlásenípredčasnej
splatnosti, ak jeho obsahom je výzva dlžníkovi na zaplatenie pohľadávky.“ s tým, že súčasne podľa
najvyššiehosúdu„niejemožnépovažovaťzasprávnyprávnynázorodvolaciehosúdu,ževovýzvepodľa

§ 92 ods. 8 zákona o bankách musí banka klienta informovať o možnosti postúpiť pohľadávku na tretiu
osobu. Výzvou v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách môže byť aj oznámenie o vyhlásení mimoriadnej
splatnosti úveru za predpokladu, že dlžník mal objektívnu možnosť oboznámiť sa s obsahom takéhoto
adresovaného jednostranného právneho úkonu (§ 45 ods. 1 OZ).“ Okrem toho poukazuje odvolací súd
aj na rozhodnutie NS SR sp. zn. 1Cdo/154/2022 zo dňa 27. 02. 2024, podľa ktorého „V tu posudzovanej

veci dovolací súd nevidí dôvod odchýliť sa od záverov uznesenia z 27. septembra 2023 sp. zn.
9Cdo/165/2022prezentovanýchvyššie(vbode18tohtoodôvodnenia).Nadoplneniejemožnéuviesť,že
ak by zákonodarca chcel uložiť banke povinnosť vo výzve podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách upozorniť
na možnosť postúpenia pohľadávky, bol by to v citovanom ustanovení výslovne uviedol podobne ako je
v ustanovení § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka výslovne formulovaná požiadavka, aby veriteľ pred

predčasným zosplatnením pohľadávky upozornil spotrebiteľa na uplatnenie tohto práva. Ustanovenie §
92 ods. 8 zákona o bankách takéto upozornenie nevyžaduje. Potrebe chrániť spotrebiteľa ako slabšiu
stranu zmluvného vzťahu zodpovedá aj taká výzva na zaplatenie pohľadávky, v ktorej nie je uvedené
upozornenie na možnosť jej postúpenia. Aj z takejto výzvy (ak mu bola riadne doručená) sa spotrebiteľ
má možnosť dozvedieť o tom, že veriteľ voči nemu eviduje nezaplatenú splatnú pohľadávku, čo mu dáva

možnosť na túto situáciu primerane reagovať. Zákon v žiadnom ustanovení nevylučuje spojenie dvoch
právnych úkonov do jednej listiny, preto nemožno neakceptovať riadne doručenú výzvu na zaplatenie
dlhu len preto, že táto výzva bola spojená s vyhlásením predčasnej splatnosti pohľadávky.. Vzhľadom
na vyššie uvedené dovolací súd dospel k záveru, že nie je možné považovať za správny právny názor
odvolacieho súdu, že vo výzve podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách musí banka klienta upozorniť na

možnosť postúpiť pohľadávku na tretí subjekt a že výzvu, ktorá je spojená s vyhlásením predčasnej
splatnosti pohľadávky, nemožno považovať za výzvu podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách.“

28. Vo vzťahu k žalovaným namietanému premlčaniu žalovaného práva odvolací súd konštatuje, že
súdna prax sa ustálila na názore (viď rozhodnutie NS SR publikované ako R 29/2023), že pri strate

výhody splátok v spotrebiteľských vzťahoch začne premlčacia doba plynúť prvý deň nasledujúci po
uplynutí troch mesiacov od omeškania so splnením splátky, pre nesplnenie ktorej sa stal splatným celý
dlh. V prejednávanom prípade došlo k zosplatneniu úveru pre splátku splatnú dňa 15. 07. 2017 a teda
3-ročná premlčacia doba podľa § 101 OZ začala plynúť dňom 16. 10. 2017 (ako dňom nasledujúcim po
uplynutí troch mesiacov od omeškania so splnením uvedenej splátky) a do podania žaloby žalobcom na

súde dňa 28. 01. 2020 neuplynula. Žaloba bola podaná včas, námietka premlčania nebola žalovaným
uplatnená dôvodne. Odvolací súd dodáva, že premlčacia doba nemohla začať plynúť od splátky splatnej
dňa 15. 03. 2016 ako uvádzal žalovaný, lebo jednak táto splátka nebola dlžnou splátkou, keďže do
februára 2017 mal žalovaný splátky uhradené a jednak dlžná suma 5.085,42 Eur uvedená vo výzve zo
dňa 06. 10. 2017, na ktorú poukazoval žalovaný, nepredstavovala len dlžné splátky medziúveru, ale aj

dlh na stavebnom sporení (čo nebolo predmetom tohto sporu).

29. Odvolací súd v nadväznosti na uvedené dospel k opodstatnenosti žalobou uplatneného nároku.
Žalovaný si nesplnil svoju zmluvnú povinnosť vrátiť bankou poskytnuté úverové prostriedky a zaplatiťs tým spojené úroky, ako mu táto povinnosť vyplýva z uzavretej úverovej zmluvy zo dňa 24. 05. 2012
majúcej svoj právny základ v ust. § 497 a nasl. Obchodného zákonníka (keďže zmluva o úvere má
absolútny obchodnoprávny charakter podľa § 497 v spojení s § 261 ods. 6 písm. d) Obchodného

zákonníka). Výšku svojho úverového dlhu žalovaný nijak účinne nespochybnil s výnimkou nároku
žalobcu na zmluvné úroky po zosplatnení úveru a s výnimkou toho, že žalobca nepreukázal vynaloženie
a účelnosť nákladov na vymáhanie svojej pohľadávky v sume 1.231,07 Eur.

30. V zmluve boli dohodnuté zmluvné úroky vo výške 5,79 % ročne ako odmena veriteľa za

poskytnutie úverových peňažných prostriedkov. Judikatúra je aktuálne ustálená na tom, že veriteľovi
patria dohodnuté úroky aj po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 5Cdo/42/2020 publikované ako R 5/2021), konkrétne, že po vyhlásení predčasnej splatnosti
(spotrebiteľského) úveru veriteľovi náleží úrok z istiny vo výške, akú by pri riadnom plnení povinností
dlžníkom zaplatil ako cenu peňazí. Vychádzajúc z tohto názoru odvolací súd berúc do úvahy
spotrebiteľský charakter právneho vzťahu, ktorý je predmetom konania dospel k záveru, že žalobcovi

v prejednávanom prípade podľa § 497 Obchodného zákonníka patria okrem dlžnej istiny v sume
37.622,57Eur,kapitalizovanýchdlžnýchúrokovdo15.11.2017vsume1.426,57Eurapoplatkovvsume
24,- Eur (7,- Eur za informáciu o omeškaní + 17,- Eur za predĺženie lehoty v zmysle žiadosti z 15. 06.
2015, ktoré žalovaný takisto nenamietal) aj dojednané úroky po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru,
t. j. vo výške 5,79 % ročne od 16. 11. 2017 z dlžnej istiny 37.622,57 Eur do zaplatenia, maximálne

však do výšky úrokov v sume 26.306,23 Eur. Túto sumu odvolací súd zistil tak, že veriteľ by mal pri
riadnom plnení si povinností žalovaným do konca zmluvy o mimoriadnom medziúvere až do dátumu
01. 12. 2029 (kedy by došlo k zmene medziúveru na stavebný úver) nárok na celkové úroky vo výške
37.083,92 Eur (súčet úrokov za mesiac jún 2012 v sume 73,10 Eur podľa tabuľky na č. l. 183 spisu +
úroky za júl až december 2012, t. j. 6 x 87,72 Eur, čo je 526,32 Eur + úroky január 2013 až máj 2013,

t. j. 5 x 87,72 Eur, čo je 438,60 Eur + úroky jún až december 2013, t. j. 7 x 182,05 Eur, čo je 1.274,35
Eur + úroky za január 2014 až november 2029, t. j. 191 mesiacov x 182,05 Eur, čo je 34.771,55 Eur), od
ktorej sumy treba odpočítať úroky v sume 9.351,12 Eur, ktoré žalovaný už banke uhradil od uzavretia
zmluvy do zosplatnenia úveru (ako to vyplýva z podania pôvodného žalobcu zo dňa 05. 05. 2020 na
č. l. 95 spisu) a tiež treba odpočítať dlžné úroky v sume 1.426,57 Eur kapitalizované do zosplatnenia

úveru (celkový úrok od uzavretia zmluvy do predčasného zosplatnenia bol v sume 10.777,69 Eur mínus
uhradené úroky 9.351,12 Eur). Z uvedených dôvodov odvolací súd celkovú sumu zmluvných úrokov
požadovaných žalobcom „až do zaplatenia“ obmedzil maximálnou sumou a vo zvyšku žalobu v tejto
časti zamietol. Treba len dodať, že súdne rozhodnutia označené žalovaným v podanom odpore týkajúce
sa problematiky nároku na zmluvné úroky po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru spotrebiteľského

charakteru už nie sú aktuálnymi vzhľadom na súčasnú ustálenú súdnu prax najvyšších súdnych inštancií
v tejto otázke.

31. Odvolací súd sa nestotožnil so žalovaným ani v tom, že zo strany žalobcu nedošlo k preukázaniu
nákladov spojených s vymáhaním pohľadávky vo výške 1.231,07 Eur. Tieto majú povahu príslušenstva

žalovanej úverovej pohľadávky podľa § 121 ods. 3 OZ. Z vykonaných dôkazov potom vyplynulo, že
žalovaná úverová pohľadávka bola zabezpečená záložným právom (zriadeným záložnou zmluvou zo
dňa 24. 05. 2012, č. l. 43 a nasl. spisu) a uvedené náklady mali vecnú súvislosť s výkonom záložného
práva, prostredníctvom ktorého procesu mala byť úverová pohľadávka uspokojená vykonaním verejnej
dražby založenej nehnuteľnosti. Preukazuje to oznámenie o dobrovoľnej dražbe zo dňa 17. 12.

2019 a tiež doklady o nákladoch spojených s jej neuskutočnením (kvôli nariadenému neodkladnému
opatreniu), ako sú tieto podrobne po každej položke špecifikované vo vyúčtovaní dražobnej spoločnosti
zo dňa 21. 01. 2020 (č. l. 54 a nasl. spisu). Pozostávajú z nákladov na notára na registráciu oznámenia
o dražbe, resp. upustenia od nej, poštovné, náklady na kopírovanie, cestovné náklady, náklady na
znalecký posudok, náklady na inzerciu a náklady na správne poplatky, pričom všetky tieto položky majú

svoj podklad (vrátane toho, koľko daná položka stála) v dôkazoch založených ešte pôvodným žalobcom
na č. l. 96 až 103 spisu. Odvolací súd nezistil, že by niektorý z nákladov bol neúčelným vo vzťahu k jeho
vynaloženiu na vymoženie žalovaným dlhovanej úverovej pohľadávky a ani žalovaný neuviedol v tomto
smere nič konkrétne, čomu by potom mal odvolací súd venovať zvýšenú pozornosť. Odvolací súd preto
vyhodnotil žalobu aj v tejto časti ako dôvodnú a v rámci zmeny napadnutého rozhodnutia súdu prvej

inštancie uložil žalovanému zaplatiť žalobcovi aj uvedenú sumu z titulu príslušenstva žalovanej úverovej
pohľadávky.32. O úrokoch z omeškania z dlžnej sumy rozhodol odvolací súd vzhľadom na už uvedený spotrebiteľský
charakter záväzku (§ 52 a nasl. OZ) podľa ust. § 517 ods. 2 OZ a § 3 nariadenia vlády č. 87/1995
Z. z. v znení účinnom od 01. 02. 2013. Podľa tohto znenia je výška úrokov z omeškania o 5 %

vyššia ako je základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s
plnením peňažného dlhu. Žalovaný sa so zaplatením sumy 39.073,14 Eur (istina 37.622,57 Eur plus
kapitalizované úroky 1.426,57 Eur plus poplatky 24,- Eur) dostal do omeškania najskôr dňa 21. 11. 2017
a vtedy výška základnej úrokovej sadzby ECB predstavovala hodnotu 0,00 % ročne. To znamená, že
žalobca si správne uplatnil úroky z omeškania na úrovni 5 % ročne, ktoré mu ale odvolací súd priznal od

21. 11. 2017 do zaplatenia (a teda zamietol žalobu v časti úrokov z omeškania od 16. 11. 2017 do 20.
11. 2017), lebo do omeškania sa žalovaný s úhradou sumy 39.073,14 Eur dostal až dňom nasledujúcim
po dni doručenia predčasného zosplatnenia do jeho dispozičnej sféry, čo bolo uložením zásielky dňa
20. 11. 2017 (č. l. 41 a 42 spisu).

33. Keďže odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie, musel podľa ust. § 396 ods. 1 a 2 CSP

rozhodnúť o trovách celého konania (prvoinštančného aj odvolacieho konania), a to v spojení s § 262
ods. 1 CSP, podľa ktorého o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí. Odvolací súd aplikoval ust. § 255 ods. 1 a 2 CSP so zohľadnením úpravy
článku 4 odsek 1 a 2 Základných princípov CSP, ktoré hovoria o tom akým spôsobom posudzovať vec,
pokiaľ absentuje určité zákonné ustanovenie, podľa ktorého by súd mal danú vec prejednať a rozhodnúť.

V danom prípade bola žalobca v spore neúspešný len v pomerne nepatrnej časti sporu ohľadne počiatku
úročenia žalovanými úrokmi z omeškania z plne dôvodne žalovanej sumy a tiež v časti žalovaných
zmluvných úrokov, ktorých celkovú sumu odvolací súd obmedzil stanovením ich maximálnej sumy. Preto
bolospravodlivýmvzmyslečlánku4bod2ZákladnýchprincípovCSPpriznaťžalobcovivočižalovanému
plnú náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania, t. j. v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov

konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

34. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za neho koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

Ak má dovolanie vady podľa § 429 a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád
neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.