Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Prvostupňové nenapadnuté opravnými… Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 11. september 2024

Súd: Okresný súd Bardejov
Spisová značka: 5C/90/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8213202763
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 09. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Majerník, PhD
ECLI: ECLI:SK:OSBJ:2024:8213202763.8

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bardejov sudcom JUDr. Milanom Majerníkom, PhD., v spore žalobcu: Komerční banka,
a.s., Na Příkope 969/33, 110 00 Praha 1, Česká republika, IČ: 45317054, právne zastúpeného HAVEL &
PARTNERS s.r.o., advokátska kancelária so sídlom Žižkova 7803/9, 811 02 Bratislava, IČO: 36 856 584
proti žalovanému: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. A. XXXX/XX, D., o zaplatenie 114.742,89
Kč s príslušenstvom takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 46.390,07 Kč spolu s úrokom z omeškania vo
výške 7,5 % ročne zo sumy 46.390,07 Kč od 17.07.2012 do 31.12.2012, vo výške 7,05 % ročne zo
sumy 46.390,07 Kč od 1. 1. 2013 do 31. 12. 2018, vo výške 7,5 % ročne zo sumy 46.390,07 Kč od 1.
1. 2018 do 30. 6. 2018, vo výške 8 % ročne zo sumy 46.390,07 Kč od 1. 7. 2018 do 31. 12. 2018, vo
výške 8,75 % ročne zo sumy 46.390,07 Kč od 1. 1. 2019 do 30. 6. 2019, vo výške 9 % ročne zo sumy
46.390,07 Kč od 1. 7. 2019 do 30. 6. 2020, vo výške 7,25 % ročne zo sumy 46.390,07 Kč od 1. 7. 2020
do 30. 6. 2021, vo výške 7,5 % ročne zo sumy 46.390,07 Kč od 1. 7. 2021 do 31. 12. 2021, vo výške

10,75 % ročne zo sumy 46.390,07 Kč od 1. 1. 2022 do 30. 6. 2022, vo výške 14 % ročne zo sumy
46.390,07 Kč od 1. 7. 2022 do 31. 12. 2022, vo výške 13,75 % ročne zo sumy 46.390,07 Kč od 1. 1.
2024 do 30. 6. 2024, vo výške 11,75 % ročne zo sumy 46.390,07 Kč od 1. 7. 2024 a ďalej do zaplatenia
vo výške repo sadzby určenej Českou národní bankou, zvýšenej o sedem percentuálnych bodov, pričom
výška úrokov z omeškania za každý kalendárny polrok, v ktorom je dlžník v omeškaní, je závislá od repo
sadzby určenej Českou národní bankou a je platná pre prvý deň príslušného kalendárneho polroka, a

to do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a .

III. Žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou doručenou Okresnému súdu Bardejov dňa 15.04.2013 sa žalobca domáhal, aby súd uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť mu sumu 114.742,89 Kč, kapitalizovaný úrok z omeškania v sume

30.884,59 Kč, kapitalizovaný úrok v sume 12.716,42 Kč, úrok z omeškania vo výške 7,05 % ročne zo
sumy 114.742,89 Kč od 17.07.2012 do zaplatenia a úrok z úveru vo výške 15,72 % zo sumy 110.402,89
Kč od 17.07.2012 do zaplatenia, ako aj náhradu trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že so žalovaným
XX.XX.XXXX uzavrel zmluvu o poskytnutí úveru v celkovej výške 120.000,- Kč. Poukazujúc na pripojený
výpis z 10.06.2010 žalovaný poskytnutý úver čerpal v plnej výške a bol ho povinný splatiť v pravidelných
mesačných splátkach v sume 2.607,- Kč. Žalovaný však do 10.06.2010 mal uhradiť celkovo len 9.597,11

Kč a k uvedenému dňu dlžná istina predstavovala sumu 110.402,89 Kč. Úver bol na základe zmluvy
úročený úrokovou sadzbou 15,72 % ročne z vyčerpanej a nesplatenej istiny. Žalovaný na úroky z úveru
uhradil do 10.06.2010 celkovo sumu 14.637,28 Kč, pričom do uvedeného dňa mu boli predpísané úrokyv sume 38.983,89 Kč a tak dlžné úroky k uvedenému dňu predstavujú podľa žalobcu sumu 24.346,61
Kč. Žalovanému ďalej bola na poplatkoch do 10.06.2010 predpísaná na zaplatenie suma 5.080,- Kč a
keďže žalovaný z toho uhradil sumu 740,- Kč, k 10.06.2010 činili nezaplatené poplatky sumu 4.340,-

Kč. S odkazom na § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka bolo žalovanému do 10.06.2010 predpísané aj
zaplatenie úrokov z omeškania v sume 11.964,08 Kč, pričom ich nezaplatená časť mala k uvedenému
dňu predstavovať sumu 11.935,28 Kč. Žalobca ďalej v žalobe uvádza, že k zosplatneniu úveru došlo
v súlade so zmluvou 16.04.2009, tak ako je uvedené v pripojenom historickom výpise a preto žiada o
zaplatenie celej istiny dlhu.

2. Žalovanému bola žaloba do vlastných rúk doručená postupom podľa § 116 ods. 2 Civilného sporového
poriadku 02.05.2017. K doručenej žalobe sa žalovaný písomne nevyjadril. Na nariadenom pojednávaní
konanom 02.10.2017 žalovaný uviedol, že na splatenie nezaplatenej časti úveru poukázal v roku 2012
asi 400,- Eur a od toho času neuhradil žiadnu ďalšiu časť žalovanej pohľadávky.

3. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 5C/90/2013 zo dňa 2.10.2017 žalobu v celom rozsahu zamietol
a vyslovil, že žalovanému priznáva voči žalobcovi právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
V odôvodnení rozhodnutia okrem iného uviedol, že zo zmluvy o úvere z XX. XXXXXX XXXX, E.
F. XXXXXXXXXXXXX, uzavretej medzi stranami sporu vyplýva, že žalobkyňa poskytla žalovanému
spotrebiteľský bezúčelový úver v sume 120.000,- Kč ako osobný úver s tým, že k čerpaniu úveru

dôjde XX. XXXXXX XXXX. Vyčerpanú istinu úveru sa žalovaný zaviazal zaplatiť do 25. marca 2014 v
dohodnutých splátkach, čo nedodržal. Pri určení právomoci konať vychádzal súd prvej inštancie z čl.
2 bod 1., čl. 16 bod 2., čl. 24 Nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 o právomoci a o uznávaní a výkone
rozsudkov v občianskych a obchodných veciach a podľa čl. 3, čl. 5 ods. 1 Nariadenia Európskeho
parlamentu a Rady (ES) o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I), nakoľko žalovaný má

evidovaný trvalý pobyt na území G. E., jeho úmysel trvale sa zdržiavať na inej adrese nebol preukázaný
a právomoc súdu nebola stranami namietaná. Zmluvu uzavretú medzi stranami sporu vyhodnotil ako
spotrebiteľskú zmluvu, a preto na jej právne posúdenie v zmysle § 262 ods. 4 Obchodného zákonníka
platného v Českej republike dopadajú nielen ustanovenia Obchodného zákonníka platného ku dňu
uzavretia zmluvy, ale aj všeobecné ustanovenia na ochranu spotrebiteľa upravené v § 52 až 57

Občianskeho zákonníka platného v tom čase na území Českej republiky a z nich odvodeného použitia §
100 a 101 Občianskeho zákonníka, ktoré obsahuje priaznivejšiu právnu úpravu premlčacej doby oproti
§ 387 a nasl. Obchodného zákonníka. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalovaný sa dostal do
omeškania so zaplatením celej nezaplatenej časti úveru 17. apríla 2009. K uplatneniu práva žalobou
došlo zo strany žalobkyne 15. apríla 2013. Aplikujúc výhodnejšie ustanovenie o plynutí premlčacej

doby vyplývajúce z § 101 Občianskeho zákonníka platného v období vzniku právneho vzťahu medzi
stranami sporu, dospel súd prvej inštancie k záveru, že uplynutím 3 rokov od 17. apríla 2009, t. j. dňom
17. apríla 2012, došlo v dôsledku premlčania k oslabeniu práva žalobkyne na zaplatenie žalovaného
dlhu. S poukazom na § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona
Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

č. 250/2007 Z. z.“) v znení účinnom od 1. mája 2014 uviedol, že zákonodarca uplatňovanie príslušného
ustanovenianeobmedzilnavzťahyvzniknutéažpotomtodátume,apretojenímviazanýanapremlčanie
musí prihliadať aj bez námietky. Žalovaný nárok tak bol žalobkyňou uplatnený po uplynutí všeobecnej
trojročnej premlčacej doby, keďže vzhľadom na spotrebiteľský charakter zmluvného vzťahu medzi
stranami sporu prihliada súd na premlčanie ex offo. Z tohto dôvodu žalobu v celom rozsahu zamietol. Na

záver dodal, že na jeho rozhodnutie nemôže mať vplyv ani žalobkyňou predložený rozhodcovský nález
z XX. XXXXXXXX XXXX sp. zn. H. vydaný v sídle Společnosti pro rozhodčí řízení, a.s., Sokolská 60,
Praha, keďže uvedený nález bol vydaný na základe rozhodcovskej doložky, ktorá nebola individuálne
dojednaná. Dôsledkom neplatnosti rozhodcovskej doložky je nedostatok právomoci rozhodcovského
súdu na prejednanie žaloby podanej voči žalovanému, čo spôsobuje materiálnu nevykonateľnosť

rozhodcovského rozsudku a jeho nezáväznosť. Právna teória takéto rozhodnutia považuje za ničotné,
tzv. pakty, a preto nemôže byť v danom prípade titulom predloženého rozhodcovského rozsudku daná
ani prekážka konania veci už rozhodnutej (res iudicata). O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 a
§ 262 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“).“

4. Krajský súd v Prešove na odvolanie žalobkyne rozsudkom z 10. januára 2019 sp. zn. 5Co/18/2018
potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie a stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
Po preskúmaní veci dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Mal za to, že súd prvej inštancie
dostatočne zistil skutkový stav veci, na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovýmzisteniam a vec správne právne posúdil, pričom svoje rozhodnutie riadne odôvodnil. Zhodne so
súdom prvej inštancie uviedol, že uzavretá zmluva o úvere je absolútnym obchodom a nepoprel ani
dôvodnosť aplikácie ustanovení Obchodního zákoníka. Zdôraznil však, že prednosť majú osobitné

ustanovenia právneho poriadku, ktoré sú súčasťou špeciálnej právnej úpravy v oblasti spotrebiteľského
práva, vrátane § 52 a nasl. Občanského zákoníka účinného v Českej republike v čase uzavretia
zmluvy. V prípade dualistickej právnej úpravy rovnakých inštitútov súkromného práva je dôvodné a
plne v súlade s princípmi ochrany spotrebiteľa aplikovať občianskoprávnu úpravu. S poukazom na
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 25. januára 2011 sp. zn.

5MCdo/20/2009, § 55 ods. 1 Občanského zákoníka a rozhodnutie Krajského súdu v Prešove zo 14.
februára 2013 sp. zn. 6Co/81/2012 nevidel v danom spore dôvod na vylúčenie aplikácie priaznivejšieho
ustanovenia o trojročnej premlčacej dobe podľa Občanského zákoníka oproti štvorročnej premlčacej
dobe podľa Obchodního zákoníka. Žalovaný na nariadenom pojednávaní nenamietal skutočnosť, že
mu bol poskytnutý spotrebiteľský úver a ani to, že úver nebol úplne splatený. Nespochybnil ani
tvrdenie žalobkyne o zosplatnení celého poskytnutého úveru následkom omeškania žalovaného výzvou

k okamžitému splateniu celej úverovej pohľadávky z X. XXXXXX XXXX. Žalovaný sa tak v zmysle
obsahu danej výzvy dostal do omeškania so zaplatením celej nezaplatenej časti úveru 17. apríla
2009. K uplatneniu práva žalobou zo strany žalobkyne došlo až 15. apríla 2013. Súd prvej inštancie
správne posúdil premlčanie podľa Občanského zákoníka a nie podľa Obchodního zákoníka. Odvolací
súd zdôraznil potrebu poskytnutia náležitej ochrany spotrebiteľovi, pričom uvedené sa týka aj ex offo

vyhodnotenia premlčania nároku žalobkyne. Súd prvej inštancie správne premlčanie posúdil v zmysle
§ 5b zákona č. 250/2007 Z. z. v znení účinnom od 1. mája 2014. Odvolací súd poznamenal, že § 5b
zákona č. 250/2007 Z. z. stratil účinnosť až po rozhodnutí súdu prvej inštancie, a preto aplikujúc princíp
právnej istoty vyjadrený v čl. 2 ods. 1 CSP na túto stratu účinnosti neprihliadol. K premlčaniu nároku tak
došlodňom17.apríla2012.Neakceptovaltvrdeniežalobkyne,žedošlokriadnemuuplatneniunárokuna

rozhodcovskom súde a premlčacia doba po uplatnení nároku neplynula. Už exekučný súd konštatoval
(uznesenie Okresného súdu Bardejov z 18. decembra 2012 č. k. 1Er/675/2011-15), že išlo o neplatne
dojednanú rozhodcovskú doložku. S touto otázkou sa súd prvej inštancie vysporiadal vo vzťahu k
prekážke rozhodnutej veci. Odvolací súd súhlasil s názorom súdu prvej inštancie, že rozhodcovská
doložka nebola individuálne dojednaná. Poukázal na to, že Vrchní súd v Prahe konštatoval, že

premlčacia doba prestala plynúť podľa § 403 ods. 1 Obchodního zákoníku aj vtedy, ak veriteľ zahájil
rozhodcovské konanie o splnenie svojho majetkového nároku na základe neexistujúcej rozhodcovskej
doložky. Iba ak by bol rozhodcovský nález zrušený súdom a veriteľ by nepodal žalobu na súde v 30-
dňovej lehote stanovenej v § 16 ods. 2 v nadväznosti na § 34 ods. 1 rozhodcovského konania (zákona
č. 216/1994 Sb., pozn. dovolacieho súdu), neboli by zachované účinky podaných rozhodcovských žalôb

a pohľadávky by boli premlčané. Odvolací súd však zaujal právny názor, že v posudzovanom prípade
nemožno aplikovať § 112 Občanského zákoníku účinný v čase uzavretia zmluvy, podľa ktorého ak
uplatní veriteľ v premlčacej dobe právo na súde alebo na inom príslušnom orgáne a v zahájenom konaní
riadne pokračuje, premlčacia doba od tohto uplatnenia po dobu konania neplynie. To platí aj o práve,
ktoré bolo právoplatne priznané a pre ktoré bol na súde alebo u iného príslušného orgánu navrhnutý

výkon rozhodnutia. Žalobkyňa neuplatnila svoje právo na súde ani na príslušnom orgáne, aj keď v
konaní riadne pokračovala, pričom toto právo nebolo právoplatne priznané s účinkami pre riadny výkon
rozhodnutia. Vo vzťahu k judikatúre predloženej žalobkyňou dodal, že právne závery súdov obsiahnuté
v ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Českej republiky ani Slovenskej republiky charakter
precedensu, ktorý by sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky. Súd

prvej inštancie pri rozhodovaní správne použil záväzné právne pravidlá vydané v štátom predpísanej a
uznanej forme (pramene vo formálnom zmysle), jeho rozhodnutie zodpovedá príslušným ustanoveniam
hmotného práva a neboli ním porušené procesné predpisy. Odvolací súd z uvedených dôvodov potvrdil
rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1, 2 CSP. O trovách odvolacieho
konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 5Cdo/15/2021 zo dňa 27.10.2022 zrušil
rozsudok Krajského súdu v Prešove z 10. januára 2019 sp. zn. 5Co/18/2018 a vec mu vrátil na ďalšie
konanie. V odôvodnení okrem iného uviedol, že z rozhodnutí súdu prvej inštancie aj odvolacieho súdu
nepochybne vyplýva, že súdy v danom spore aplikovali český právny poriadok, t. j. český Obchodný

zákonníkačeskýObčianskyzákonník.Niejepotomzrejmé,zakéhodôvodusúdprvejinštancieaplikoval
na vec aj § 5b slovenského zákona č. 250/2007 Z. z. v znení účinnom od 1. mája 2014, podľa ktorého
orgánrozhodujúcionárokochzospotrebiteľskejzmluvyprihliadaajbeznávrhunanemožnosťuplatnenia
práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inúzákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči
spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával. S poukazom
na citované ustanovenie zákona č. 250/2007 Z. z. posudzoval otázku premlčania z úradnej povinnosti,

beznámietkyžalovaného.Keďžedospelkzáveru,žežalovanýnárokbolzostranydovolateľkyuplatnený
na súde po uplynutí všeobecnej trojročnej premlčacej doby, na ktorú skutočnosť prihliadol ex offo, žalobu
z tohto dôvodu v celom rozsahu zamietol. Odvolací súd takýto postup súdu prvej inštancie odobril
a jeho rozhodnutie potvrdil ako vecne správne podľa § 387 ods. 1, 2 CSP. S poukazom na potrebu
poskytnutia patričnej ochrany žalovanému - spotrebiteľovi v bode 24. svojho rozsudku skonštatoval,

že súd prvej inštancie správne premlčanie posúdil v zmysle § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. v znení
účinnomod1.mája2014.Odvolacísúdvšaktentopostupnáležitenevysvetlil,apretojejehorozhodnutie
zmätočné a nepreskúmateľné. Je tak dôvodná aj námietka dovolateľky, ktorá považuje aplikáciu rôznych
noriem hmotného práva (českých aj slovenských) v súdenom spore za nesprávnu. Obiter dictum
dovolací súd uviedol, že v ďalšom konaní bude potrebné aplikovať v spore český právny poriadok,
pričom jeho interpretáciu, vrátane interpretácie príslušnej českej judikatúry, uskutočňuje slovenský súd

s prihliadnutím na názory, resp. ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít podľa čl. 4 ods.
2 CSP.

6. Následne po predložení veci Krajskému súdu v Prešove, tento uznesením sp. zn. 5Co/4/2023
zo dňa 25.1.2024 zrušil rozsudok Okresného súdu Bardejov č.k. 5C/90/2013-110 zo dňa 2.10.2017

a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie s tým, že úlohou súdu prvej inštancie bude
odstrániť pochybenia vytýkané dovolacím súdom, vec opätovne prejednať a vysporiadať sa so všetkými
odvolacími námietkami.

7. Následne súd prvej inštnacie vyzval žalobcu, aby sa vyjadril, akým spôsobom overoval bonitu

žalovaného. Žalobca v podaní zo dňa 21.8.2024 uviedol, že zmluva bola uzatvorená dňa XX.X.XXXX,
kedy sa na žalobcu vzťahovali rozdielne požiadavky na posudzovanie úveruschopnosti v porovnaní
s modernou úpravou. V čase poskytnutia úveru v Českej republike neexistovala právna úprava, ktorá by
obsahovala súkromnoprávnu sankciu spočívajúcu v neplatnosti úverovej zmluvy alebo inú sankciu, ktorá
by postihovala žalobcu v prípade, že by nepreukázal, že pred uzavretím zmluvy posúdil úveruschopnosť

žalovaného. Žalobca netvrdí, že nepreukázal úveruschopnosť žalovaného, ale keďže ani v prípade
nepreukázania týchto skutočností nemožno voči žalobcovi uplatniť súkromnoprávnu sankiu, považuje
žalobca za nadbytočné predkladať ďalšie dôkazy o tomto posúdení, keďže bez ohľadu na záver
v tejto otázke nemôže súd v súlade s aplikovaným hmotným právom dospieť k záveru, že zmluva je
neplatná. Okrem toho žalobca uviedol, že vynaložil náležitú starostlivosť pri posudzovaní schopnosti

žalovaného splácať úver, pričom vyhodnotil informácie najmä z bankových registrov, nebankových
registrov a iných registrov a databáz a príjmov a výdavkov žalovaného, demografických a štatistických
informácií. Žalobca pristúpil ku komplexnému zhodnoteniu aktuálnej finančnej situácie žalovaného.
Schopnosť žalovaného splácať úver bola posúdená žalobcom pred poskytnutím úveru na základe
potvrdenia o príjme z pracovného pomeru, kde uviedol priemerný čistý mesačný príjem vo výške X.XXX

Kč. Žalobca porovnával výdavky žalovaného aj s právnymi inštitútmi sociálnej politiky štátu (napr. životné
minimum) a so sumami vychádzajúcimi zo štatistických údajov. Podľa žalobcu, keďže zákon neukladal
veriteľom povinnosť skúmať schopnosť žiadateľov o úver splácať úver, nemôže prípadné nesplnenie
tejto povinnosti byť sankcionované absolútnou neplatnosťou zmluvy o úvere. Žiadal preto vyhovieť
žalobe a upravil petit vzhľadom na odstup času v časti príslušenstva podľa zákonnej zmeny úrokovej

sadzby.

8. Súd prvej inštancie rešpektujúc názor odvolacieho súdu vec opätovne prejednal, pričom na
prejednanie veci nariadil pojednávanie na deň 11.9.2024, na ktoré sa dostavil právny zástupca žalobcu
a žalovaný.

9. Žalovaný na nariadenom pojednávaní uviedol, že je ochotný splácať dlh vo výške 100,- eur mesačne,
ak súd uzná, že je povinný platiť. Žiadal žalobcu o umožnenie splácať dlh v splátkach, po asi dvoch
mesiacoch po tom, čo nemal na splátky, avšak žalobca s ním prestal komunikovať. Uviedli mu, že ho
bude kontaktovať iná inštitúcia a ozvali sa mu až po troch rokoch žiadajúc penále. Neprišla mu medzitým

žiadna výzva. Momentálne má ešte firemný úver a ďalší súkromný vo výške XXX,- eur mesačne v G.
G.. Má nevyplatené záväzky, keďže mu dlžia viaceré spoločnosti. Je I. a čakajú J. K.. K okolnostiam
uzatvárania zmluvy uviedol, že prišiel do pobočky žalobcu, predložil pracovnú zmluvu a o tri dni mu bolo
oznámené, že úver mu žalobca schválil. Ešte spomenul, že je v omeškaní so splácaním úveru aj v G.G. a má nevyplatených štyroch pracovníkov, preto je schopný hradiť dlh maximálne v 100,- eurových
splátkach.

10. Právny zástupca žalobcu žiadal žalobe vyhovieť tak, ako bola špecifikovaná v podaní zo dňa
21.8.2024 s tým, aby žalobcovi boli priznané zákonné úroky z omeškania.

11. Pokiaľ ide o skutkové zistenia, možno uviesť, že zo zmluvy o úvere z XX.XX.XXXX, reg.
č. XXXXXXXXXXXXX uzavretej medzi stranami sporu vyplýva, že žalobca žalovanému poskytol

spotrebiteľský bezúčelový úver v sume 120.000,- Kč ako osobný úver s tým, že k čerpaniu úveru dôjde
XX.XX.XXXX. Vyčerpanú istinu úveru sa žalovaný zaviazal zaplatiť do 25.03.2014. Bod 1.2 uvedenej
zmluvy obsahuje dojednanie o tom, že neoddeliteľnou súčasťou úverovej zmluvy sú aj Všeobecné
obchodné podmienky, ako aj Úverové podmienky pre fyzickej osoby nepodnikateľa. Podľa bodu 4.4
uvedenej zmluvy sa žalovaný zaviazal splácať poskytnutý úver mesačne v anuitných splátkach po
2.607,- Kč splatných vždy do 25. dňa kalendárneho mesiaca.

12. Z pripojeného interného účtovného dokladu z XX.XX.XXXX vyplýva, že z úverového účtu vedeného
žalobcom č. XX-XXXXXXXXXX/XXXX bola na osobný účet žalovaného č. XX-XXXXXXXXXX/XXXX
prevedená suma celého poskytnutého úveru.

13.Zčl.XI.pripojenýchúverovýchpodmienokprefyzickéosobynepodnikateľovúčinnýchod29.05.2007
vyplýva, že v prípade porušenia podmienok poskytnutého úveru, medzi ktoré patrí aj omeškanie dlžníka
s akýmkoľvek peňažitým záväzkom vzniknutým na základe zmluvy o úvere (čl. XI bod 1. písm. a/) je
banka oprávnená požadovať okamžité splatenie celej, alebo vyčerpanej istiny úveru a príslušenstva
(čl. XI. bod 2. písm. f/). Z čl. XIII pripojených úverových podmienok pre fyzické osoby nepodnikateľov

účinných od 29.05.2007 vyplýva, že majetkové spory vzniknuté z tejto zmluvy majú byť s konečnou
platnosťou rozhodované v rozhodcovskom konaní rozhodcom menovaným správcom zo zoznamu
rozhodcov vedeného G. L. E. M., N., G. XX, L..

14. Z predloženého historického výpisu k poskytnutému úveru vyplýva, že k dátumu XX.XX.XXXX, ktorý

je vykázaný ako dátum zosplatnenia úveru, žalobca vykazoval voči žalovanému splatnú pohľadávku na
istine úveru v sume 114.744,08 Kč a na predpísaných poplatkoch v sume 3.220,- Kč.

15. Zo žalobcom predloženej Výzvy k okamžitému splateniu celej úverovej pohľadávky z 02.04.2009
adresovanej žalovanému vyplýva, že vzhľadom k omeškaniu splatných záväzkov žalovaného je žalobca

oprávnený požadovať okamžité splatenie všetkých úverových pohľadávok, ktoré k uvedenému dňu
žalobca vyčíslil na sumu 127.550,96 Kč. Na ich úplné splatenie žalovanému poskytol lehotu do
XX.XX.XXXX.

16. Podľa čl. 5 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady o rozhodnom práve pre zmluvné

záväzky (Rím I.) spotrebiteľské zmluvy sa v zmysle a za podmienok ustanovených v nasledovnom
odseku spravujú právnym poriadkom štátu obvyklého pobytu spotrebiteľa.

17. Podľa § 262 ods. 4 Obchodného zákonníka platného na území Českej republiky (v znení platnom ku
dňu uzavretia zmluvy) vo vzťahoch podľa § 261 alebo podriadených obchodnému zákonníku dohodou

podľa ods. 1 sa použijú, ak to nevyplýva z tohto zákona nebo zo zvláštnych právnych predpisov niečo
iného, ustanovenia tejto časti na obe strany; ustanovenia občianskeho zákonníku alebo zvláštnych
právnych predpisov o spotrebiteľských zmluvách, adhéznych zmluvách, zneužívajúcich klauzulách a
iných ustanoveniach smerujúcich k ochrane spotrebiteľa je však potrebné použiť vždy, ak je to v
prospech zmluvnej strany, ktorá nie je podnikateľom. Zmluvná strana, ktorá nie je podnikateľom, nesie

zodpovednosť za porušenie povinností z týchto vzťahov podľa občianskeho zákonníka a na ich spoločné
záväzky sa použijú ustanovenia občianskeho zákonníka.

18. Podľa § 387 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka platného na území Českej republiky (v znení platnom
ku dňu uzavretia zmluvy) právo sa premlčí uplynutím premlčacej doby stanovenej zákonom. Premlčaniu

podliehajú všetky práva zo záväzkových vzťahov s výnimkou práva vypovedať zmluvu uzavretú na dobu
neurčitú.19. Podľa § 388 ods. 1 Obchodného zákonníka platného na území Českej republiky (v znení platnom ku
dňu uzavretia zmluvy), premlčaním právo na plnenie povinností druhej strany nezaniká, nemôže však
byť priznané, alebo uznané súdom, ak povinná osoba namietne premlčanie po uplynutí premlčacej doby.

20. Podľa § 497 Obchodného zákonníka platného na území Českej republiky (v znení platnom ku
dňu uzavretia zmluvy) zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho
prospech peňažné prostriedky do určitej čiastky, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky
vrátiť a zaplatiť úroky.

21. Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka platného na území Českej republiky (v znení platnom ku
dňu uzavretia zmluvy) spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo, prípadne iné zmluvy,
pokiaľ zmluvnými stranami sú na jednej strane spotrebiteľ a na druhej strane dodávateľ.
22. Podľa § 55 ods. 1 a 3 Občianskeho zákonníka platného na území Českej republiky (v znení platnom
ku dňu uzavretia zmluvy) zmluvné podmienky spotrebiteľských zmlúv sa nemôžu odchýliť od tohto

zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vzdať práv, ktoré mu zákon poskytuje,
alebo inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o význame spotrebiteľských zmlúv platí
výklad pre spotrebiteľa priaznivejší.

23.Podľaustanovení§261Obchodnéhozákonníkaplatnéhonaúzemíčeskejrepubliky(vzneníplatnom

ku dňu uzavretia zmluvy (ďalej aj „obch. zák.“) zák. touto částí zákona se řídí bez ohledu na povahu
účastníků závazkové vztahy ze smlouvy o prodeji podniku nebo jeho části (§ 476), smlouvy o nájmu
podniku (§ 488b), zástavní právo k obchodnímu podílu (§ 117a), smlouvy o úvěru (§ 497), ... [odstavec 3
písm. d)]. Touto částí zákona se řídí i vztahy vzniklé při zajištění plnění závazků v závazkových vztazích,
jež se řídí touto částí zákona podle předchozích odstavců (odstavec 4).

24. Podľa ustanovenia § 262 odst. 4 obch. zák. „ve vztazích podle § 261 nebo podřízených obchodnímu
zákoníku dohodou podle odstavce 1 se použijí, nevyplývá-li z tohoto zákona nebo ze zvláštních
právních předpisů něco jiného, ustanovení této části na obě strany; ustanovení občanského zákoníku
nebo zvláštních právních předpisů o spotřebitelských smlouvách, adhezních smlouvách, zneužívajících

klauzulích a jiná ustanovení směřující k ochraně spotřebitele je však třeba použít vždy, je-li to ve
prospěch smluvní strany, která není podnikatelem. Smluvní strana, která není podnikatelem, nese
odpovědnost za porušení povinností z těchto vztahů podle občanského zákoníku a na její společné
závazky se použijí ustanovení občanského zákoníku.“

25. Podľa ustanovenia § 397 obch. zák. „nestanoví-li zákon pro jednotlivá práva jinak, činí promlčecí
doba čtyři roky.“

26. Ustanovenie § 392 odst. 1 veta prvá obch. zák. určuje, že „u práva na plnění závazku běží promlčecí
doba ode dne, kdy měl být závazek splněn nebo mělo být započato s jeho plněním (doba splatnosti).“

27. Podľa § 100 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka platného na území Českej republiky (v znení
platnom ku dňu uzavretia zmluvy), právo sa premlčí, pokiaľ nebolo vykonané v dobe stanovenej v tomto
zákone (§ 101 až 110).

28. Podľa § 101 Občianskeho zákonníka platného na území Českej republiky (v znení platnom ku dňu
uzavretia zmluvy), pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a
beží od dňa, kedy právo mohlo byť vykonané po prvý raz.

29. Podľa čl. 2 bod 1 Nariadenia Rady ES č. 44/2001 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov

v občianskych a obchodných veciach, ak nie je v tomto nariadení uvedené inak, osoby s bydliskom na
území členského štátu sa bez ohľadu na ich štátne občianstvo žalujú na súdoch tohto členského štátu.

30. Podľa čl. 16 bod 2 Nariadenia Rady ES č. 44/2001 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov
v občianskych a obchodných veciach, druhý účastník zmluvy môže žalovať spotrebiteľa len na súdoch

členského štátu, v ktorom má spotrebiteľ bydlisko.

31. Podľa čl. 24 Nariadenia Rady ES č. 44/2001 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov
v občianskych a obchodných veciach, okrem právomoci založenej na iných ustanoveniach tohtonariadenia má právomoc súd členského štátu vtedy, ak sa žalovaný zúčastní konania. Toto pravidlo sa
neuplatní, ak sa žalovaný zúčastní konania, len aby namietol absenciu právomoci, alebo ak má iný súd
právomoc podľa článku 22.

32. Pokiaľ ide o právomoc tunajšieho súdu, táto mu plynie z čl. 2 bod 1, čl. 16 bod 2, čl. 24 Nariadenia
Rady ES č. 44/2001 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach
a podľa čl. 3, čl. 5 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady o rozhodnom práve pre zmluvné
záväzky (Rím I.), vychádzajúc zo skutočnosti, že žalovaný má evidovaný trvalý pobyt na území G., jeho

úmysel sa trvale zdržiavať na inej adrese nebol preukázaný a právomoc súdu nebola žiadnou zo strán
sporu namietaná.

33. Súd rešpektujúc názor dovolacieho súdu a následne zrušujúceho rozsudku súdu druhej inštancie
o tom, že v ďalšom konaní je potrebné aplikovať v spore český právny poriadok, tak aj realizoval a otázku
premlčania, zmluvu a ďalšie otázky hmotného práva posudzoval podľa ustanovení českého právneho

poriadku.

34. Zmluvu uzavretú medzi žalobcom a žalovaným súd posúdil ako zmluvu spotrebiteľskú a preto na jej
právne posúdenie v zmysle § 262 odst. 4 Obchodného zákonníka platného v Českej republike dopadajú
nielen ustanovenia Obchodného zákonníka platného ku dňu uzavretia zmluvy, ale aj všeobecné

ustanovenia na ochranu spotrebiteľa upravené v § 52 až 57 Občianskeho zákonníka platného v tom
čase na území Českej republiky, pričom vychádzal z judikatúry vyšších súdnych autorít v Českej
republike a konkrétne z rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 32Cdo/3337/2010 zo
dňa 24.7.2012, ktorý v odôvodní rozhodnutia uviedol, že „Zásadní otázkou tak je posoudit, zda úprava
promlčeníobsaženávobčanskémzákoníkuv§101anásl.jeprávětěmijinýmiustanovenímisměřujícími

k ochraně spotřebitele, která měl zákonodárce při zavedení ustanovení § 262 odst. 4 části věty první
za středníkem obch. zák. do našeho právního řádu na zřeteli. Nejvyšší soud dospěl k závěru, že
nikoliv. Ustanovení § 262 odst. 4 obch. zák. bylo převzato do právního řádu České republiky zákonem
č. 370//2000 Sb., kterým se mění obchodní zákoník, účinným od 1. ledna 2001 (současné podoby
nabylo zákonem č. 501/2001 Sb., kterým se mění obchodní zákoník, účinným od 31. prosince 2001), v

souvislosti s požadavky Směrnice Rady ES č. 93/13/EHS z 5. dubna 1993 o nepřiměřených podmínkách
vespotřebitelskýchsmlouvách(dálejen„Směrnice“),najejímžzákladětéžbyladoobčanskéhozákoníku
doplněna ustanovení § 52 až § 65 upravující spotřebitelské smlouvy. Cílem bylo rozšíření použitelnosti
ustanovení na ochranu spotřebitele na všechny typy smluv bez ohledu na to, v jakém kodexu jsou
upraveny. Výkladem § 262 odst. 4 části věty první za středníkem obch. zák. však nelze dospět k

závěru, že odůvodňuje aplikaci jakéhokoli ustanovení, jež by mohlo být pro spotřebitele výhodnější.
Takovému závěru nelze přisvědčit již jen proto, že by vnášel do právních vztahů zásadní nejistotu a
znamenal by též výrazný zásah do zásady rovnosti účastníků těchto vztahů. Úprava promlčení není
úpravou, která směřuje k ochraně spotřebitele; odlišně stanovená délka promlčecí doby v občanském a
obchodním zákoníku je pouze výsledkem různých legislativních procesů, z nichž však žádný nesměřuje

k ochraně slabší strany (spotřebitele). Promlčení působí vůči oběma stranám stejně, z komplexní úpravy
promlčení v každém z těchto zákonů nelze považovat jen některá z nich za výhodnější pro spotřebitele.
Argumentuje-li dovolatel výhodnější úpravou promlčení pro spotřebitele v občanském zákoníku pro
kratší obecnou promlčecí dobu (podle ustanovení § 101 je promlčecí doba tři roky) oproti úpravě v
obchodním zákoníku (podle ustanovení § 397 je promlčecí doba čtyři roky), mohlo by jít o výhodu

jen v případě, že spotřebitel je v postavení dlužníka. Kdyby byl v postavení věřitele, pak by podle
logiky dovolatele kratší promlčecí doba již výhodou nebyla. Výklad ustanovení § 262 odst. 4 části
první věty za středníkem obch. zák., který by rozlišoval, zda spotřebitel je v pozici nositele práva či
v pozici osoby mající povinnost, a podle toho umožňoval použití příslušného ustanovení o promlčení
v občanském nebo obchodním zákoníku podle konkrétní situace, je nepřijatelný. Nesprávnost názoru

dovolatele se projevuje zřetelně i na délce promlčecí doby v případě uznání závazku podle občanského
a obchodního zákoníku. Podle úpravy v občanském zákoníku, která je podle názoru dovolatele pro
spotřebitele příznivější proto, že stanoví kratší obecnou promlčecí dobu, je podle ustanovení § 110 odst.
1 promlčecí doba desetiletá, kdežto podle úpravy v ustanovení § 407 odst. 1 obch. zák. je promlčecí
doba čtyřletá. V případě uznání závazku dlužníkem je tedy úprava promlčecí doby v obou zákonech,

pokud jde o její délku, zcela opačná z hlediska výhodnosti pro spotřebitele v postavení dlužníka. I z
tohoto srovnání úpravy promlčení v občanském a obchodním zákoníku lze dovodit, že ustanovení o
promlčení v občanském zákoníku nelze považovat za ustanovení na ochranu spotřebitele ve smyslu
ustanovení § 262 odst. 4 části první věty za středníkem obch. zák. Ve smyslu článku 3 Směrnice pak zaustanovení směřující k ochraně spotřebitele je třeba považovat takové, které chrání slabší stranu proti
silnější, tj. že upravuje vztah dvou subjektů ve výrazně nerovnovážném postavení (obdobně K., C., F., L.:
Obchodní právo po vstupu ČR do EU, 2. vydání, D. L., L. XXXX, s. 382). Musí jít tedy o ustanovení, které

bylo přijato přímo na ochranu spotřebitele, anebo ustanovení, jehož charakter je takový, že záměrným
způsobem chrání slabší stranu smluvního vztahu (k tomu srov. v právnické literatuře např. Vymazal,
L.: Ochrana spotřebitele a její meze v obchodním závazkovém právu. Obchodněprávní revue, 2010,
č. 2, dále Zoulík, F.: Soukromoprávní ochrana slabší smluvní strany. Právní rozhledy, 2002, č. 3, s.
109). To, že občanský zákoník, či jiný zvláštní předpis -iv budoucnu vydaný - má aplikační přednost

pouze ve vymezených případech, tedy jen jde-li o ochranná ustanovení, podpůrně vyplývá i z důvodové
zprávy k zákonu č. 501/2001 Sb., kterým bylo ustanovení § 262 odst. 4 obch. zák. novelizováno do
současné podoby. V ní je k bodu 103 uvedeno, že změna § 262 má lépe vyjádřit původní myšlenku.
Ta spočívá v tom, že ochranná ustanovení občanského zákoníku, ale také zvláštních předpisů včetně
těch, které budou vydány v budoucnosti, musejí mít přednost před režimem obchodního zákoníku včetně
režimu dohodnutého podle odstavce 1. Současně se zakotvuje přednost úpravy občanského zákoníku

pro úpravu společných závazků a odpovědnosti, jestliže stranou vztahu je nepodnikatel. Tyto úpravy
jsou totiž mírnější. Jestliže by úmyslem zákonodárce bylo upřednostnit aplikaci všech pro nepodnikatele
„výhodnějších“ úprav, jistě by nepoužil formulaci příkladným výčtem s výslovným odkazem na úpravu
spotřebitelských smluv, adhezních smluv a zneužívajících klauzulí, ale obecnou formulaci.“

35. Rešpektujúc teda názor odvolacieho a dovolacieho súdu posúdiac vec podľa predpisov českej
republiky možno konštatovať, že v danom prípade bolo potrebné použiť ustanovenia Obchodného
zákonníka Českej republiky na plynutie premlčacej doby, ktorá je v danom prípade štvorročná (§ 397
obch. zák.) a preto pokiaľ sa žalovaný dostal do omeškania so zaplatením celej nezaplatenej časti úveru
dňa 17.4.2009 a k uplatneniu práva žalobcu žalobou došlo dňa 15.4.2013, nemožno konštatovať, že by

nárok žalobcu bol premlčaný. K premlčaniu by došlo dňom 17.4.2013, preto žalobca podal žalobu včas.

36. Žalobca konal pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy v rámci predmetu svojej obchodnej
činnosti ako dodávateľ a žalovaný pri uzatváraní a plnení tejto zmluvy nekonal v rámci predmetu
svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Preto je dôvodný záver, že v právnom vzťahu

medzi stranami sporu má žalovaný postavenie spotrebiteľa. Taktiež je zrejmé, že žalobca ako banka
etablovaná na bankovom trhu v Českej republike zmluvu uzatvárala vo viacerých prípadoch a klient -
spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom nemohol ovplyvniť. Samotná zmluva pritom odkazuje
na všeobecné obchodné podmienky ako aj úverové podmienky pre fyzické osoby nepodnikateľov,
ktorých obsah spotrebiteľ nemohol ovplyvniť, keďže ide o dokumenty formulárového typu.

37. S ohľadom na právnu povahu dohodnutej pôžičky v priebehu kontraktačného procesu,
predchádzajúcehodojednaniuzáväzkuzozmluvyospotrebiteľskomúverevzniklaposkytovateľoviúveru
povinnosť posúdiť tzv. úveruschopnosť žalovaného (bonitu žalovaného). Splnenie tejto predzmluvnej
povinnosti žalobcom predstavovalo nevyhnutnú podmienku poskytnutia spotrebiteľského úveru, pričom

jej nesplnenie súčasná príslušná právna úprava v zmysle § 87 ods. 1 ZoSÚ sankcionuje neplatnosťou.
Otom,žejejskúmaniebolonevyhnutnéaspôsobovalovprípadenesplnenianeplatnosťprávnehoúkonu
s poukazom na porušenie § 39 OZ aj pred výslovnou úpravou uvedeného ustanovenia do právnej úpravy
v Českej republike potvrdzuje súdobá judikatúra najvyšších súdnych autorít. Charakter takto stanovenej
povinnosti totiž svojím významom presahuje rovinu dvojstranného, ??súkromnoprávneho pomeru a

ako taký odráža aj verejný záujem na zabezpečení spoločensky akceptovateľnej výmeny majetkových
hodnôt tak, aby táto vo svojom dôsledku nezaťažovala verejné sociálne systémy. Prenesene povedané
teda povinnosť skúmať tzv. úveruschopnosť prispieva k udržiavaniu verejného poriadku, pretože
predchádza negatívnym sociálnym dôsledkom predĺženia a insolvencie v podobe úpadku spotrebiteľa
a osôb na ňom závislých do verejnej sociálnej siete, narušeniu rodinných a sociálnych vzťahov atď.

V neposlednom rade chráni aj pozíciu veriteľov samých, pretože odborné posúdenie úveruschopnosti
spotrebiteľa pri žiadosti o ďalší úver znižuje riziko veriteľov, ktorí tomuto spotrebiteľovi poskytli úvery
či iné služby už skôr (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33 Cdo 2178/2018 zo
dňa 25.07.2018). Najvyšší súd Českej republiky k úverovým zmluvám v spotrebiteľských vzťahoch
v tom istom rozsudku ďalej uviedol, že „důsledky neschopnosti splácet úvěr se netýkají jen dlužníka

(spotřebitele),aledotýkajísespolečnostijakocelku,neboťnatumajívlivdůsledkydlužníkovapředlužení
a případné insolvence. Do veřejné sociální sítě pak spadne často nejen dlužník, ale většinou i osoby na
něm závislé, dojde k porušení rodinných a sociálních vztahů. Proto je na věřiteli (zde vedlejší účastníci),
aby dlužníka – spotřebitele (zde stěžovatele) náležitě před poskytnutím úvěru prověřil (posoudil jehoschopnost úvěr splácet). Úvěr pak smí spotřebiteli poskytnout jen tehdy, když odbornou péčí schopnost
dlužníka posoudil a z jeho zjištění je zřejmé, že dlužník bude schopen úvěr splácet. Neprověří-li věřitel
dlužníka dostatečně nebo poskytne-li dlužníkovi úvěr i přes svá negativní zjištění, je úvěrová smlouva

podle Nejvyššího soudu neplatná.“

38. Nedostatočné zistenie pomerov dlžníka teda má aj verejnoprávne súvislosti. Najvyšší správny
súd Českej republiky posudzujúc kasačnú sťažnosť obchodnej spoločnosti [viď jeho rozsudok z
1. 4. 2015 č. j. 1 As 30/2015-39] poskytujúcej spotrebiteľské úvery a pri výklade § 9 zákona č.

145/2010 Sb. o spotřebitelském úvěru a o změně některých zákonů, účinného do 30. 11. 2016 (keď
obsahovo obdobná úprava je zakotvená i v § 86 zákona č. 257/2016 Sb. o spotrebiteľskom úvere
v znení neskorších predpisov, teda pre účely tohto výkladu možno vychádzať z toho, že sa právna
úprava nezmenila) vyvodil, že „součástí odborné péče poskytovatele úvěru je i taková obezřetnost, že
poskytovatel nespoléhá na údaje o schopnosti splácet úvěr tvrzené samotným žadatelem, ale sám tyto
údaje prověří (případně si je nechá od žadatele doložit). Pokud takto poskytovatel úvěru nepostupuje,

dopouští se správního deliktu, za což mu může podle Nejvyššího správního soudu Česká obchodní
inspekce v souladu se zákonem uložit pokutu. Výklad přijatý Nejvyšším správním soudem přitom
konvenuje interpretaci zaujaté Soudním dvorem Evropské unie (dále jen „Soudní dvůr“) v rozsudku ze
dne 18. 12. 2014 ve věci C-449/13 (O. O. P. G. v. Q. D. a další). V citovaném rozsudku Soudní dvůr
vyložil čl. 8 směrnice 2008/48/ES, o smlouvách o spotřebitelském úvěru a o zrušení směrnice Rady

87/102/EHS (dále jen „směrnice“), a bod 26 její preambule tak, že poskytovatel úvěru má povinnost
(nese v tomto ohledu důkazní břemeno – v orig. „the burden of proving“) posoudit úvěryschopnost
dlužníka (spotřebitele) na základě dostatečných informací (na informace podané jen spotřebitelem
může poskytovatel úvěru spoléhat jen tehdy, jsou-li dostatečné a podložené doklady); tím má být podle
Soudního dvora zabráněno, aby věřitelé neposkytovali úvěry nezodpovědně. Informace o spotřebiteli by

si věřitelé měli ověřovat i za trvání obchodního vztahu. V rozsudku ze dne 21. 4. 2016 ve věci C-377/14
(R. S. E. a T. E. U. P. N.) se k předběžné otázce Krajského soudu v Praze Soudní dvůr vyjádřil tak,
že i v rámci insolvenčního řízení musí insolvenční soud zohlednit porušení ustanovení zakotvených ve
směrnici majících chránit spotřebitele, a to tak, aby spotřebiteli poskytl účinnou ochranu.“

39. Nevyhnutné zisťovanie úveruschopnosti/bonity spotrebiteľa je podporené aj ďalšou judikatúrou
najvyšších súdnych autorít v Českej republike. Aj podľa Ústavného súdu Českej republiky (viď nález ÚS
ČR sp. zn. III. ÚS 4129/18 zo dňa 26.2.2019) možno vyvodiť záver, že „poskytovatel úvěru, kdy dlužník je
v postavení spotřebitele, má jednoznačnou povinnost prověřit spotřebitelovu schopnost plánovaný úvěr
splatit. Uložením a řádným splněním této povinnosti přitom není chráněn – jak plyne z výše uvedené

judikatury – jen samotný dlužník (spotřebitel) a věřitel jako poskytovatel úvěru, ale také v širším pojetí
sama společnost jako taková. Oklikou se tak v rámci těchto úvah dostává znovu do popředí myšlenka
formulovaná nálezem sp. zn. I. ÚS 199/11; totiž proč by měla státní moc poskytovat ochranu právům v
podobě vykonávacího řízení subjektu, který nejenže neprověřil finanční možnosti toho, komu půjčil své
peníze, ale také toho, kdo úvěr neposkytl s odůvodněnou důvěrou v to, že bude řádně splacen, nýbrž

spíše s cílem dosažení (většího) zisku realizací mnohdy násobného zajištění původního dluhu, k němuž
žadatel úvěrů – dlužník, ať už z nevědomosti, z bezvýchodnosti aktuální životní situace nebo i z vlastní
nezodpovědnosti a lhostejnosti přistoupil (srov. k tomu výslovně též sněmovní tisk číslo 679/0, důvodová
zpráva k zákonu č. 257/2016 Sb., zvláštní část – k § 86; 7. volební období Poslanecké sněmovny
Parlamentu, 2013 – 2017). Přitom například právě Nejvyšší soud ve svém usnesení sp. zn. 20 Cdo

3324/2017 formuloval jeho odůvodnění i výrok v situaci – odkázav na nálezy Ústavního soudu sp. zn. I.
ÚS 199/11 a sp. zn. III. 4084/12 – když zde ze „strany povinného byla naprostá pasivita jak v rámci řízení
rozhodčího tak v rámci řízení exekučního“. Zjevně tak ani pro Nejvyšší soud nebyla určujícím kritériem
skutečnost, zda si dlužník zvýšenou ochranu „zaslouží“ či nikoliv, ale zda může být tehdy posuzovaná
úvěrová smlouva hodnocena jako rozporná s dobrými mravy [a proto by byla neplatná i na ni navazující

rozhodčí smlouva a nebyla by dána pravomoc rozhodce a byl by tu dán důvod pro zastavení exekuce
podle § 268 odst. 1 písm. h) o. s. ř.]. Z výše uvedeného nutno podle Ústavního soudu dovodit, že
posouzenírozpornostiúvěrovésmlouvysdobrýmimravy(ananinavazujícíeventuálnírozhodnutísoudu
o zastavení exekuce) nemůže vycházet jen z „objektivizovaného“ hodnocení jednotlivých parametrů
takové úvěrové smlouvy, byť k tomuto úkolu přistoupil krajský soud v nyní posuzované věci důsledně

a referenčním kritériem mu bylo zejména odůvodnění nálezu sp. zn. I. ÚS 199/11 (budiž přitom
poznamenáno, že odůvodnění obou nálezů pro přesné poměřování parametrů úvěru, jak je krajský soud
v napadeném usnesení provedl, nebylo už z povahy věci příliš vhodné; ve starším z obou citovaných
nálezů se Ústavní soud dané problematiky jen dotkl mimo jeho nosné důvody a ani v navazujícímnálezu své úvahy příliš nerozvedl – už tedy proto bylo poněkud problematické, kdyby sloužily oba nálezy
krajskému soudu jako prubířský kámen pro posouzení jemu předložené úvěrové smlouvy). Naopak
obecné soudy – a tedy i krajský soud v nyní posuzované věci – by měly poskytovatele úvěrů vést (i

třeba cestou případného zastavení exekuce k návrhu povinného) k přesvědčivému zkoumání toho, zda
(budoucí) dlužník nebude mít zjevný problém svůj úvěr splatit. Přitom nejde podle Ústavního soudu o
žádný zvlášť přísný či dokonce nepřiměřený požadavek; to, zda je reálné splacení dluhu je přece celkem
výchozízásada,kteroubyjakoobecnýprincipmělysoudyvzítvúvahubezohledunato,zdajevnějakém
zákoně výslovně zakotven, anebo nikoli. Krajský soud se však v ústavní stížností napadeném usnesení

tím, zda a jak si vedlejší účastnice posoudila – řečeno slovy judikatury Soudního dvora – úvěryschopnost
stěžovatele, dostatečně nezabývá.“

40. Doplniac a opakujúc sa argumentáciou z už spomenutého rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp.
zn. 33 Cdo 2178/2018 z 25.7.2018: „Povinnost posouzení úvěruschopnosti spotřebitele chrání nejen
spotřebitele samého před negativními důsledky neschopnosti úvěr splácet, ale zprostředkovaně také

společnost jako celek, neboť předchází negativním sociálním důsledkům předlužení a insolvence v
podobě pádu spotřebitele a osob na něm závislých do veřejné sociální sítě, narušení rodinných a
sociálních vztahů atd. V neposlední řadě chrání i pozici věřitelů samých, neboť odborné posouzení
úvěruschopnosti spotřebitele při žádosti o další úvěr snižuje riziko věřitelů, kteří témuž spotřebiteli
poskytli úvěry či jiné služby již dříve. Proto zákon, konkrétně zákon o spotřebitelském úvěru (jeho

§ 9 odst. 1) stanoví, že věřitel je povinen při posouzení úvěruschopnosti spotřebitele postupovat s
odbornou péčí. Lze přisvědčit odvolacímu soudu, že věřitel nedostojí povinnosti stanovené mu zákonem
ospotřebitelskémúvěru,tedynepostupujesodbornoupéčípřiposouzeníschopnostispotřebitelesplácet
spotřebitelský úvěr, vyjde-li z objektivně nedoloženého osobního prohlášení dlužníka o jeho osobních,
výdělkových a majetkových poměrech. Na tom nic nemění, že dlužník není evidován v databázích

dlužníků. Již gramatickým a logickým výkladem § 9 odst. 1 zákona o spotřebitelském úvěru lze dovodit,
že dostatečnými nejsou míněny informace získané toliko od spotřebitele. Odborná péče předpokládá
údaje, které dlužník věřiteli uvedl, ověřit, resp. objektivně podložit minimálně potvrzením zaměstnavatele
dlužníka (srov. V., B. N. G., J.: Zákon o spotřebitelském úvěru a o změně některých zákonů č. 145/2010
Sb. Komentář. 1. vydání. Praha: C. H. Beck, 2011, s. 98-109, Q. XXXXXXXXXXXXX). Nepochybně

klíčová je i povinnost věřitele využívat veřejně dostupné informace, jakými jsou například státem
publikované údaje o životním a existenčním minimu podle zákona č. 110/2006 Sb., o životním a
existenčním minimu, a o průměrných výdajích obyvatelstva (databáze Českého statistického úřadu), a
tyto porovnávat se známými nebo od spotřebitele zjištěnými (ne pouze tvrzenými) informacemi o jeho
příjmech a výdajích. To ostatně dovodil ve svém rozhodnutí ze dne 1. 4. 2015, G. W. X N. XX/XXXX, i

Nejvyšší správní soud, jehož závěry použil na podporu své argumentace již odvolací soud v napadeném
rozhodnutí. Závěr odvolacího soudu dovozující, že spokojila-li se žalobkyně s nedoloženým prohlášením
žalovaného o jeho osobních, výdělkových a majetkových poměrech a nahlédnutím do registru dlužníků,
nedostála povinnosti věřitele ve smyslu ustanovení § 9 odst. 1 zákona o spotřebitelském úvěru, je
správný.“

41. Žalobca namietal, že nebolo jeho povinnosťou skúmať bonitu, keďže v tom čase nebol účinný
zákon č. 145/2010 Sb. o spotřebitelském úvěru, avšak to nie je pravda, lebo to, že skúmaním bonity
bolo potrebné sa zaoberať pred účinnosťou zákona č. 257/2016 Sb., dokonca aj zákona č. 145/2010
Sb., napriek tomu, že neboli platné a účinné ustanovenia právneho poriadku týkajúce sa zákonnej

povinnosti veriteľa skúmať pred uzavretím zmluvy o úvere schopnosť dlžníka splácať úver potvrdzuje
opäť judikatúra najvyšších súdnych autorít Českej republiky. „V době uzavření této smlouvy nebyl
platný a účinný zákon č. 145/2010 Sb., o spotřebitelském úvěru, který ve svém § 9 odst. 1 poprvé
(s účinností od 1. 1. 2011) zavedl zákonnou povinnost věřitele zkoumat před uzavřením smlouvy o
úvěru schopnost dlužníka úvěr splácet. Nicméně odvolací soud má za to, že i za účinnosti zákona č.

321/2001 Sb., o některých podmínkách sjednávání spotřebitelského úvěru, který povinnost zkoumat
úvěruschopnost dlužníka nijak nestanovil, bylo nutno se posouzením této otázky zabývat. Nelze totiž
přehlédnout judikaturu Ústavního soudu (zejména nález ze dne 26. 2. 2019, sp. zn. III. ÚS 4129/18,
který byl publikován ve Sbírce nálezů a usnesení Ústavního soudu pod č. 32/2019, a na něj navazující
nálezy ze dne 3. 11. 2020, sp. zn. IV. ÚS 702/20, či ze dne 6. 4. 2021, sp. zn. I. ÚS 3962/18), podle

nichž by soudy měly vést poskytovatele úvěrů k přesvědčivému zkoumání toho, zda budoucí dlužník
nebude mít zjevný problém svůj úvěr splatit. Přitom nejde podle Ústavního soudu o žádný zvlášť přísný či
dokonce nepřiměřený požadavek, neboť to, zda je reálné splacení dluhu, je nutno považovat za výchozí
zásadu, kterou by jako obecný princip měly soudy vzít v úvahu bez ohledu na to, zda je v nějakémzákoně výslovně zakotven, anebo nikoli. Tímto požadavkem totiž není chráněn jen samotný dlužník
(spotřebitel) a věřitel jako poskytovatel úvěru, ale také v širším pojetí sama společnost jako taková, a
to před vznikem neúměrného zadlužování jejích členů.“ (viď napr. rozsudok Krajského súdu v Ostrave

č. j. 15 Co 257/2022 zo dňa 21.3.2023).

42. Veriteľ je pri posúdení úverovej schopnosti klienta povinný brať na zreteľ ako existujúcu situáciu
klienta, najmä jeho príjmy a výdavky, tak i skutočnosti, ktoré možno na základe informácií dostupných
pred uzavretím zmluvy s vysokou mierou pravdepodobnosti očakávať. Dôraz pri posúdení úverovej

schopnosti je pritom kladený na pomer medzi príjmami a výdavkami spotrebiteľa a posúdenie toho,
či spotrebiteľovi zostane po vynaložení bežných výdavkov mesačne taká čiastka, aká bude potrebná
na splácanie úveru. Pri posudzovaní budúcej schopnosti spotrebiteľa splácať úver sa vychádza z
existujúceho stavu a prezumpcie jeho zachovania do budúcna. Nejde pritom o získanie 100 % istoty,
že úver bude v budúcnosti splatený, pretože nie je možné s istotou vylúčiť, že spotrebiteľ napr.
dostane výpoveď z pracovného pomeru alebo dlhodobo ochorie. Pri získavaní relevantných informácií

za účelom posúdenia úverovej schopnosti spotrebiteľa tak veriteľ vychádza ako z informácií dodaných
spotrebiteľom a samozrejme ním aj preukázaných, tak z informácií, ktoré získava z iných dostupných
zdrojov. Je povinnosťou veriteľa takto získané informácie zhromaždiť, vyhodnotiť ich dostatočnosť
a rozhodnúť, či a ktoré informácie je nevyhnutné ďalej overovať. Za dostatočné sa považujú iba
také informácie o príjmoch a výdavkoch, z ktorých je schopný získať objektívny obraz o žiadateľovej

finančnej situácii. Spotrebiteľ je povinný poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé
údaje. Táto povinnosť však nezbavuje veriteľa konať s odbornou starostlivosťou, teda vyžiadať si od
spotrebiteľa potrebné informácie, aktívne si zabezpečovať ďalšie primerané a objektívne zistiteľné
informácie o spotrebiteľovi a takto získané informácie riadne vyhodnotiť. Schopnosť spotrebiteľa splácať
spotrebiteľský úver tak treba chápať ako situáciu, keď v závislosti na frekvencii splácania zostane

spotrebiteľovi v jeho osobnom a domácom rozpočte dostatok finančných prostriedkov, aby mohol bez
akýchkoľvek problémov a obmedzení splácať splátku v predpokladanej výške. Preto dodávateľ musí
okrem iného analyzovať spotrebiteľov osobný a domáci rozpočet, a to ako stranu príjmov, tak stranu
výdavkov, a to vždy vo vzťahu ku konkrétnemu žiadateľovi o úver. Analýza iba niektorej zo strán rozpočtu
sama o sebe k posúdeniu úverovej schopnosti nepostačuje.

43. Žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, že by ho skutočne zaujímala bonita žalovaného, keď
formálne ho zaujímali len príjmy, čo skutkovo potvrdil žalovaný na pojednávaní dňa 11.9.2024, pričom
ani netvrdil s akými výdavkami žalovaného a v akej kvantifikovanej výške okrem poukazu na životné
minimumpracovalaúveruschopnosťžalovanéhozisťoval.Spomenullenvšeobecne,žeskúmaťvýdavky

mal s poukazom na skóringový model na posúdenie úveruschopnosti z hľadiska demografických
a behaviorálnych údajov, avšak v koncentračnej lehote svoje tvrdenia riadne nepreukázal. Banka si
možno preverila žiadateľa o pôžičku v úverových registroch, kde nemal negatívny záznam, ale pri
posudzovaní jeho príjmov, osobných a majetkových pomerov si okrem výplatnej pásky vystačila len
s jeho osobným prehlásením, pričom však podľa názoru súdu odborná starostlivosť predpokladá údaje,

ktoré dlžník veriteľovi uviedol, overiť, resp. objektívne podložiť, čo sa v danom prípade nestalo. To, že
zo strany žalobcu nejde o ojedinelú situáciu z minulosti s tým, že prístup k overovaniu úveuschopnosti
klienta mala banka donedávna podobný a súdy v Českej republike sankcionovali neoverovanie
úveruschopnosti s odbornou starostlivosťou neplatnosťou týchto zmlúv. (viď napr. www.hypoindex.cz/
clanky/neplatna-smlouva-o-uveru-jak-banky-proveruji-uveruschopnost-klienta/)

44. Žalobca neoveroval zisťovaním výdavkov žalovaného približujúcim sa realite, a teda, či za takého
stavu je zvládnuteľné plniť záväzky z úverového vzťahu. O to viac žalobca nemôže pri posudzovaní
výdavkov len mechanicky odpočítať a uspokojiť sa s odpočítaním životného minima od príjmu žalobcu.
„Pokiaľ ide o určitú mieru ľahkomyseľnosti žalovaného, súd prvej inštancie považuje aj ľahkomyseľnosť

dlžníka za kvalifikačné kritérium, ktoré je spôsobilé privodiť nadvládu veriteľa nad dlžníkom. Pokiaľ
žalobca využil takúto ľahkomyseľnosť, musí niesť dôsledky, a to aj pri overovaní si bonity žalovaného,
životných nákladov a celkovej schopnosti splácať úver“ (viď podporne odôvodnenie rozsudku Krajského
súdu v Prešove sp.zn. 3Co/3/2011). Tu treba uviesť, že žalobca ako poskytovateľ spotrebiteľského úveru
bonitu žalovaného so zodpovedajúcou mierou starostlivosti v rozpore s § 39 Občanského zákoníka

neskúmal a nevyhodnotil prípadné riziká. Žalobca vychádzal pri skúmaní pomerov žalovaného len z jeho
oznámenia bez objektivizácie týchto dát a zároveň vôbec nezisťoval výdavky žalovaného (v rozpore
so štandardmi vymedzenými napr. v rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33 Cdo 2178/2018 zo dňa
25.07.2018).45. Pre porovnanie podľa rakúskej právnej úpravy je neplatný právny úkon, ak niekto využije
ľahkomyseľnosť, stav núdze, slabomyseľnosť, neskúsenosť alebo rozrušenie mysle iného takým

spôsobom, že sebe alebo tretej osobe za poskytnutie plnenia nechá, sľúbi alebo poskytne protiplnenie,
ktorého majetková hodnota je vo vzťahu k plneniu v nápadnom nepomere (§ 879 ABGB ods. 2 č.4).

46.Absolútneneplatnýmprávnymúkonomjeajúverposkytnutýprizneužitítiesnealeboajľahkovážnosti
za neprimerané protiplnenie (úroky, poplatky). V konečnom dôsledku ide o skutkovú podstatu trestného

činu úžery, len na trestnoprávny postih chýba úmysel. Civilnoprávna úžera spôsobuje neplatnosť
právneho úkonu v celom rozsahu pre rozpor s dobrými mravmi, pretože sa poskytuje úver pri nadvláde
veriteľa za úžernú cenu úveru (NS ČR 21Cdo/1484/04).

47. Povinnosť súdu z úradnej moci preskúmať či veriteľ posúdil bonitu spotrebiteľa vyplýva z rozhodnutia
Súdneho dvora EÚ C-679/2018, zo záverov ktorého vyplýva, že články 8 a 23 Smernice európskeho

parlamentu a rady 2008/48/Es sa majú vykladať v tom zmysle, že vnútroštátnemu súdu ukladajú
povinnosť preskúmať ex offo existenciu porušenia povinnosti stanovenej v článku tejto smernice, podľa
ktorej veriteľ musí pred uzavretím zmluvy posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa vyvodiť dôsledky, ktoré
z porušenia tejto povinnosti vyplývajú vo vnútroštátnom práve pod podmienkou, že sankcie spĺňajú
požiadavky podľa uvedeného článku 23. Články 8 a 23 smernice 2008/48 sa majú ďalej vykladať v

tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej sa sankcia za porušenie povinnosti
veriteľa posúdiť pred uzavretím zmluvy úverovú bonitu spotrebiteľa, ktorá spočíva v neplatnosti zmluvy
o úvere spojenej s povinnosťou spotrebiteľa vrátiť veriteľovi poskytnutú sumu istiny v dobe primeranej
jeho možnostiam uplatní len pod podmienkou, že daný spotrebiteľ túto neplatnosť namietne.

48. V danom prípade súd nemohol prehliadnuť skutočnosť, že žalobca postupoval nedbanlivo, ak
dostatočne neoveril životné náklady, dlhy a celkovú bonitu spotrebiteľa úverovej zmluvy. Žalobca
nepreukázal ako a či vôbec zisťoval výdavky žalovaného spojené s bývaním a ďalšími potrebami
a životnými výdavkami, pristúpil ku skúmaniu len formálne bez objektivizácie výdavkov a vedomý
si povinnosti postupovať s odbornou starostlivosťou si musel byť vedomý takého rizika, preto súd

neposkytol ochranu takému úverovaniu, pri ktorom nedošlo k dôslednému overeniu bonity žalovaného
a zneužijúc neskúsenosť, rozumovú vyspelosť, rozrušenie, dôverčivosť, ľahkomyseľnosť, finančnú
závislosť alebo neschopnosť plniť záväzky sociálne slabšieho spotrebiteľa pri nedostatočnej schopnosti
spotrebiteľa zvládnuť splátky a tak dosiahnuť ďalší profit na predĺžení premlčacej lehoty, sankciách,
paušalizovaných poplatkoch a nákladoch na vymáhanie.

49. Podľa § 457 Občanského zákonníka platného a účinného v čase uzavretia zmluvy „je-li smlouva
neplatná nebo byla-li zrušena, je každý z účastníků povinen vrátit druhému vše, co podle ní dostal.“

50. Podľa § 458 ods. 1 Občanského zákonníka platného a účinného v čase uzavretia zmluvy „Musí

být vydáno vše, co bylo nabyto bezdůvodným obohacením. Není-li to dobře možné, zejména proto, že
obohacení záleželo ve výkonech, musí být poskytnuta peněžitá náhrada.“

51. Súd teda konštatuje, že žalobca nesplnil svoju povinnosť skúmať bonitu žalovaného (vôbec ju
v konaní nepreukázal tvrdiac, že takú povinnosť ani nemá (odkázal len, že ju splnil), nepredložil žiaden

dôkaz) s náležitou starostlivosťou a preto záväzok zo zmluvy o úvere vyhodnotil ako neplatný v zmysle §
39 Občanského zákonníku (zákona č. 40/1964 Sb. platného a účinného v čase uzavretia zmluvy) s tým,
žežalobcazneužilneskúsenosť,ľahkomyseľnosťžalovanéhonezisťujúcsodbornoustarostlivosťoujeho
bonitu. Realizoval tak len pro forma. Zároveň je z uvedeného zrejmá „zjavnosť“ narušenia verejného
poriadku, v zmysle jeho jednoznačnosti a nepochybnosti (viď rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn.

31 ICdo 36/2020 zo dňa 10.06.2020, publikovaný v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk ČR ako R
104/20), je tu daná predovšetkým s ohľadom na nedbalý prístup žalobcu, ktorý poskytol spotrebiteľský
úver bez vyhodnotenia všetkých rizík. Záväzok zo zmluvy preto súd z úradnej povinnosti posúdil ako
neplatný, teda stratil právne účinky od samého začiatku (viď tiež rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn.
30Cdo4635/2007zodňa29.10.2008),aplneniaposkytnutézjehotitulubolopotrebnévpredmetnejveci

právne kvalifikovať ako záväzok z bezdôvodného obohatenia, v zmysle § 457 Občianskeho zákonníka
ČR, založený fakticky, vyplatením finančných prostriedkov.52. Podle § 517 ods. 1, 2 Občanského zákonníku ČR „dlužník, který svůj dluh řádně a včas nesplní,
je v prodlení. Jestliže jej nesplní ani v dodatečné přiměřené lhůtě věřitelem mu poskytnuté, má věřitel
právo od smlouvy odstoupit; jde-li o plnění dělitelné, může se odstoupení věřitele za těchto podmínek

týkat i jen jednotlivých plnění. Jde-li o prodlení s plněním peněžitého dluhu, má věřitel právo požadovat
od dlužníka vedle plnění úroky z prodlení, není-li podle tohoto zákona povinen platit poplatek z prodlení;
výši úroků z prodlení a poplatku z prodlení stanoví prováděcí předpis.“

53. Žalobcovi teda pre neplatnosť zmluvy patrí len bezdôvodné obohatenie, ktoré predstavuje rozdiel

medzi vyčerpanou istinou úveru spolu vo výške 120.000 Kč a uhradenou nerozporovanou sumou
úveru vo výške 73.609,93 Kč (podľa tvrdení žalobcu uhradil od 10.4.2008 do 10.6.2010 na istinu
sumu 9597,11 Kč, na úroky z úveru od 10.4.2008 do 10.6.2010 sumu 14.637,28 Kč, na poplatky
od 10.4.2008 do 10.6.2010 sumu 740 Kč, na úroky z omeškania sumu 28,80 Kč a od 7/2011 do
7/2012 uhradil sumu 48.606,74 Kč), a to je 46.390,07 Kč. Žalobca pred podaním žaloby výzvou na
zaplatenie dlhu zo dňa 2.4.2009 vyzval žalovaného na okamžité zaplatenie celej úverovej pohľadávky,

pričom však žalobca požaduje úrok z omeškania až odo dňa nasledujúceho po poslednej úhrade
žalovaným (úhrada 16.7.2012), teda od 17.7.2012. Žalobca poskytol žalovanému peňažné prostriedky
bez právneho dôvodu a vyzval ho k plneniu, t.j. vráteniu peňazí. S včasným a riadnym nesplnením dlhu
spája § 517 Občanského zákonníku dôsledok spočívajúci v oprávnení požadovať aj úrok z omeškania.
Žalovaný sa so splatením dostal do omeškania, súd rešpektujúc zásadu iudex ne eat ultra petita partium

a teda súc viazaný žalobným návrhom žalobcu v súlade s nariadením k občianskemu zákonníku č.
351/2013 Sb. (§ 2 a nasl.), a nariadením č. 142/1994 Sb., priznal žalobcovi úrok z omeškania v zákonnej
výške vychádzajúc z úrokovej sadzby ako bola časovo menená repo sadzba určená Českou národnou
bankou a tiež percentuálnymi bodmi (viď výška podľa § 2 nariadenia k občianskemu zákonníku č.
351/2013 Sb.) a jednotlivo podľa zmien od 17.7.2012 vyjadrené vo výroku rozsudku až do právoplatnosti

rozsudku a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

54. Súd neumožnil žalovanému žalovanú pohľadávku splácať v splátkach, pretože mal za to, že splátky,
ktoré navrhoval vo výške 100,- eur mesačne sú neadekvátne výške žalovanej pohľadávky. Žalovaný
naviacsámpotvrdil,ženemánasplácanieaniďalšiehoúveru. Súddospelkzáveru,ževzhľadomkvýške

pohľadávky žalobcu a zároveň pôvodným splátkam, ktoré už pri sume 2.607,- Kč nebol schopný splácať
(čo je obdobná výška ako ním požadovaná splátka), nie je možné povoliť splácať priznanú sumu s
príslušenstvomvsplátkachpo100,-eur,pričombysaajlehotanasplateniepohľadávkypredĺžiladotakej
miery, že by sa poprel samotný účel súdneho konania a neviedlo by to k odstráneniu právnej neistoty.
Nakoľko žalovaný nebol schopný plniť dlh ani v splátkach uvedených v zmluve, nebol dôvod umožniť mu

splácať splátky za zhoršenej príjmovej situácie v obdobnej výške ako výška splátky v úverovej zmluve.

55.Podľa§262ods.1C.s.p.,onárokunanáhradutrovkonaniarozhodneajbeznávrhusúdvrozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

56. Podľa § 255 ods.1 C.s.p., súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

57. Podľa § 255 ods. 2 C.s.p., ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

58. Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

59. Žalobca sa v predmetnom konaní domáhal zaplatenia sumy 114.742,89 Kč, sumy 30.884,59 Kč,
kapitalizovaného úroku v sume 12.716,42 Kč, pričom úspech mal v časti o zaplatenie 46.390,07 Kč a vo

zvyšnej prevažnej časti bola žaloba zamietnutá, preto prevažne neúspešnému žalobcovi náhrada trov
konania neprináleží a v konaní úspešnejší žalovaný si náhradu trov konania neuplatnil a ani mu zo spisu
trovy nevyplývajú, preto súd postupujúc v súlade so zásadou hospodárnosti vyslovil, že žalovanému
náhradu trov konania nepriznáva.

Poučenie:Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní od doručenia jeho písomného vyhotovenia
na Okresný súd Bardejov.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 C.s.p.) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie
dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

odvolania (§ 364 C.s.p.).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1
C.s.p.).

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej

inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 C.s.p.).

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania (§ 365 ods. 3 C.s.p.).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.