Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 20. marec 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5Co/59/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8213202763
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8213202763.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členov

senátu JUDr. Andreja Radomského a JUDr. Kataríny Krochtovej v spore žalobcu: A. B., C., D. E. XXX/
XX, XXX XX E. X, F. G., H.: XXXXXXXX, právne zastúpeného HAVEL & PARTNERS s.r.o., advokátska
kancelária, so sídlom Žižkova 7803/9, 811 02 Bratislava, IČO: 36 856 584 proti žalovanému: I. J., nar.
XX.XX.XXXX, trvale bytom K. I. XXXX/XX, XXX XX B., o zaplatenie 114.742,89 Kč s príslušenstvom,
o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bardejov č.k. 5C/90/2013-340 zo dňa 11.09.2024
takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti t.j. vo výroku II., ktorým v prevyšujúcej

časti žalobu zamietol a vo výroku III., ktorým žalovanému náhradu trov konania nepriznal.

II. Stranám náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol tak, že:

„I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 46.390,07 Kč spolu s úrokom z omeškania vo
výške 7,5 % ročne zo sumy 46.390,07 Kč od 17.07.2012 do 31.12.2012, vo výške 7,05 % ročne zo
sumy 46.390,07 Kč od 1. 1. 2013 do 31. 12. 2018, vo výške 7,5 % ročne zo sumy 46.390,07 Kč od 1.

1. 2018 do 30. 6. 2018, vo výške 8 % ročne zo sumy 46.390,07 Kč od 1. 7. 2018 do 31. 12. 2018, vo
výške 8,75 % ročne zo sumy 46.390,07 Kč od 1. 1. 2019 do 30. 6. 2019, vo výške 9 % ročne zo sumy
46.390,07 Kč od 1. 7. 2019 do 30. 6. 2020, vo výške 7,25 % ročne zo sumy 46.390,07 Kč od 1. 7. 2020
do 30. 6. 2021, vo výške 7,5 % ročne zo sumy 46.390,07 Kč od 1. 7. 2021 do 31. 12. 2021, vo výške
10,75 % ročne zo sumy 46.390,07 Kč od 1. 1. 2022 do 30. 6. 2022, vo výške 14 % ročne zo sumy
46.390,07 Kč od 1. 7. 2022 do 31. 12. 2022, vo výške 13,75 % ročne zo sumy 46.390,07 Kč od 1. 1.
2024 do 30. 6. 2024, vo výške 11,75 % ročne zo sumy 46.390,07 Kč od 1. 7. 2024 a ďalej do zaplatenia

vo výške repo sadzby určenej Českou národní bankou, zvýšenej o sedem percentuálnych bodov, pričom
výška úrokov z omeškania za každý kalendárny polrok, v ktorom je dlžník v omeškaní, je závislá od repo
sadzby určenej Českou národní bankou a je platná pre prvý deň príslušného kalendárneho polroka, a
to do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a .

III. Žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a .“

2. Právne odôvodnil súd prvej inštancie svoje rozhodnutie podľa článku 5 ods. 1 Nariadenia Európskeho
parlamentu a Rady o rozhodnom práve pre zmluvné vzťahy (Rím I.), podľa ust. § 261, § 262 ods. 4, § 387ods. 1 a 2, § 388 ods. 1, § 392 ods. 1, § 397 a § 497 Obchodného zákonníka platného na území Českej
republiky v znení platnom ku dňu uzavretia zmluvy, podľa § 52 ods. 1, § 100 ods. 1, § 101 Občianskeho
zákonníka, podľa článku 2 bod 1, článku 16 bod 2 a článku 24 Nariadenia Rady ES č. 44/2001, podľa §

457, § 458 ods. 1 a § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka Českej republiky a výrok o trovách konania
podľa ustanovenia § 255 ods. 1 a 2, § 262 ods. 1 a § 257 Civilného sporového poriadku (ďalej CSP).

3. Súd prvej inštancie konštatoval, že rešpektoval názor dovolacieho súdu a následne zrušujúceho
rozsudku súdu druhej inštancie o tom, že v ďalšom konaní je potrebné aplikovať v spore český právny

poriadok,takajrealizovalaotázkupremlčaniazmluvyaďalšieotázkyhmotnéhoprávaposudzovalpodľa
ustanovení českého právneho poriadku.

4. Zmluvu uzavretú medzi žalobcom a žalovaným súd prvej inštancie posúdil ako zmluvu spotrebiteľskú
a preto na jej právne posúdenie v zmysle § 262 ods. 4 Obchodného zákonníka platného v Českej
republike dopadajú nielen ustanovenia Obchodného zákonníka platného ku dňu uzavretia zmluvy, ale

aj všeobecné ustanovenia na ochranu spotrebiteľa upravené v § 52 až 57 Občianskeho zákonníka
platného v tom čase na území Českej republiky, pričom vychádzal z judikatúry vyšších súdnych autorít v
Českej republike, konkrétne z rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 32Cdo/3337/2010
zo dňa 24.7.2012, z odôvodnenia ktorého v bode 34 svojho odôvodnenia citoval. Následne konštatoval,
že rešpektujúc názor odvolacieho a dovolacieho súdu posúdiac vec podľa predpisov Českej republiky

možno konštatovať, že v danom prípade bolo potrebné použiť ustanovenia Obchodného zákonníka
Českej republiky na plynutie premlčacej doby, ktorá je v danom prípade štvorročná (§ 397 obch. zák.)
a preto pokiaľ sa žalovaný dostal do omeškania so zaplatením celej nezaplatenej časti úveru dňa
17.4.2009akuplatneniuprávažalobcužaloboudošlodňa15.4.2013,nemožnokonštatovať,žebynárok
žalobcu bol premlčaný. K premlčaniu by došlo dňom 17.4.2013, preto žalobca podal žalobu včas.

5. Žalobca konal pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy v rámci predmetu svojej obchodnej
činnosti ako dodávateľ a žalovaný pri uzatváraní a plnení tejto zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej
obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Preto je dôvodný záver, že v právnom vzťahu medzi
stranamisporumážalovanýpostaveniespotrebiteľa.Taktiežjezrejmé,žežalobcaakobankaetablovaná

na bankovom trhu v F. republike zmluvu uzatvárala vo viacerých prípadoch a klient - spotrebiteľ obsah
zmluvy podstatným spôsobom nemohol ovplyvniť. Samotná zmluva pritom odkazuje na všeobecné
obchodné podmienky ako aj úverové podmienky pre fyzické osoby nepodnikateľov, ktorých obsah
spotrebiteľ nemohol ovplyvniť, keďže ide o dokumenty formulárového typu.

6. S ohľadom na právnu povahu dohodnutej pôžičky v priebehu kontraktačného procesu,
predchádzajúcehodojednaniuzáväzkuzozmluvyospotrebiteľskomúverevzniklaposkytovateľoviúveru
povinnosť posúdiť tzv. úveruschopnosť žalovaného (bonitu žalovaného). Splnenie tejto predzmluvnej
povinnosti žalobcom predstavovalo nevyhnutnú podmienku poskytnutia spotrebiteľského úveru, pričom
jej nesplnenie súčasná príslušná právna úprava v zmysle § 87 ods. 1 ZoSÚ sankcionuje neplatnosťou. O

tom, že jej skúmanie bolo nevyhnutné a spôsobovalo v prípade nesplnenia neplatnosť právneho úkonu s
poukazom na porušenie § 39 OZ aj pred výslovnou úpravou uvedeného ustanovenia do právnej úpravy
v Českej republike potvrdzuje súdobá judikatúra najvyšších súdnych autorít. Charakter takto stanovenej
povinnosti totiž svojím významom presahuje rovinu dvojstranného, ??súkromnoprávneho pomeru a
ako taký odráža aj verejný záujem na zabezpečení spoločensky akceptovateľnej výmeny majetkových

hodnôt tak, aby táto vo svojom dôsledku nezaťažovala verejné sociálne systémy. Prenesene povedané
teda povinnosť skúmať tzv. úveruschopnosť prispieva k udržiavaniu verejného poriadku, pretože
predchádza negatívnym sociálnym dôsledkom predĺženia a insolvencie v podobe úpadku spotrebiteľa
a osôb na ňom závislých do verejnej sociálnej siete, narušeniu rodinných a sociálnych vzťahov atď.
V neposlednom rade chráni aj pozíciu veriteľov samých, pretože odborné posúdenie úveruschopnosti

spotrebiteľa pri žiadosti o ďalší úver znižuje riziko veriteľov, ktorí tomuto spotrebiteľovi poskytli úvery
či iné služby už skôr (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33 Cdo 2178/2018 zo dňa
25.07.2018). Najvyšší súd Českej republiky k úverovým zmluvám v spotrebiteľských vzťahoch v
tom istom rozsudku ďalej uviedol, že „důsledky neschopnosti splácet úvěr se netýkají jen dlužníka
(spotřebitele),aledotýkajísespolečnostijakocelku,neboťnatumajívlivdůsledkydlužníkovapředlužení

a případné insolvence. Do veřejné sociální sítě pak spadne často nejen dlužník, ale většinou i osoby na
něm závislé, dojde k porušení rodinných a sociálních vztahů. Proto je na věřiteli (zde vedlejší účastníci),
aby dlužníka - spotřebitele (zde stěžovatele) náležitě před poskytnutím úvěru prověřil (posoudil jeho
schopnost úvěr splácet). Úvěr pak smí spotřebiteli poskytnout jen tehdy, když odbornou péčí schopnostdlužníka posoudil a z jeho zjištění je zřejmé, že dlužník bude schopen úvěr splácet. Neprověří-li věřitel
dlužníka dostatečně nebo poskytne-li dlužníkovi úvěr i přes svá negativní zjištění, je úvěrová smlouva
podle Nejvyššího soudu neplatná.“

7. Nedostatočné zistenie pomerov dlžníka teda má aj verejnoprávne súvislosti. Najvyšší správny súd
Českej republiky posudzujúc kasačnú sťažnosť obchodnej spoločnosti [viď jeho rozsudok z 1. 4. 2015
č. j. 1 As 30/2015-39] poskytujúcej spotrebiteľské úvery a pri výklade § 9 zákona č. 145/2010 Sb. o
spotřebitelském úvěru a o změně některých zákonů, účinného do 30. 11. 2016 (keď obsahovo obdobná

úprava je zakotvená i v § 86 zákona č. 257/2016 Sb. o spotrebiteľskom úvere v znení neskorších
predpisov, teda pre účely tohto výkladu možno vychádzať z toho, že sa právna úprava nezmenila)
vyvodil, že „součástí odborné péče poskytovatele úvěru je i taková obezřetnost, že poskytovatel
nespoléhá na údaje o schopnosti splácet úvěr tvrzené samotným žadatelem, ale sám tyto údaje prověří
(případně si je nechá od žadatele doložit). Pokud takto poskytovatel úvěru nepostupuje, dopouští
se správního deliktu, za což mu může podle Nejvyššího správního soudu Česká obchodní inspekce

v souladu se zákonem uložit pokutu. Výklad přijatý Nejvyšším správním soudem přitom konvenuje
interpretaci zaujaté Soudním dvorem Evropské unie (dále jen „Soudní dvůr“) v rozsudku ze dne 18. 12.
2014 ve věci C-449/13 (CA Consumer Finance SA v. H. B. a další). V citovaném rozsudku Soudní dvůr
vyložil čl. 8 směrnice 2008/48/ES, o smlouvách o spotřebitelském úvěru a o zrušení směrnice Rady
87/102/EHS (dále jen „směrnice“), a bod 26 její preambule tak, že poskytovatel úvěru má povinnost

(nese v tomto ohledu důkazní břemeno - v orig. „the burden of proving“) posoudit úvěryschopnost
dlužníka (spotřebitele) na základě dostatečných informací (na informace podané jen spotřebitelem
může poskytovatel úvěru spoléhat jen tehdy, jsou-li dostatečné a podložené doklady); tím má být podle
Soudního dvora zabráněno, aby věřitelé neposkytovali úvěry nezodpovědně. Informace o spotřebiteli by
si věřitelé měli ověřovat i za trvání obchodního vztahu. V rozsudku ze dne 21. 4. 2016 ve věci C-377/14

(Ernst Georg Radlinger a Helena Radlingerová v. FINWAY a. s.) se k předběžné otázce Krajského soudu
v Praze Soudní dvůr vyjádřil tak, že i v rámci insolvenčního řízení musí insolvenční soud zohlednit
porušení ustanovení zakotvených ve směrnici majících chránit spotřebitele, a to tak, aby spotřebiteli
poskytl účinnou ochranu.“

8. Následne konštatoval, že nevyhnutné zisťovanie úveruschopnosti/bonity spotrebiteľa je podporené
aj ďalšou judikatúrou Najvyšších súdnych autorít v Českej republike. Citoval z nálezu ÚSČR sp.zn.
III.ÚS/4129/18zodňa26.02.2019.ZároveňdoplnilaopakovalargumentáciurozsudkuNajvyššiehosúdu
Českej republiky sp.zn. 33Cdo/2178/2018 z 25.07.2018, z ktorého tiež citoval.

9.Ďalejuviedol,žežalobcanamietal,ženebolojehopovinnosťouskúmaťbonitu,keďževtomčasenebol
účinný zákon č. 145/2010 Sb. o spotřebitelském úvěru, avšak to nie je pravda, lebo to, že skúmaním
bonity bolo potrebné sa zaoberať pred účinnosťou zákona č. 257/2016 Sb., dokonca aj zákona č.
145/2010 Sb., napriek tomu, že neboli platné a účinné ustanovenia právneho poriadku týkajúce sa
zákonnej povinnosti veriteľa skúmať pred uzavretím zmluvy o úvere schopnosť dlžníka splácať úver

potvrdzuje opäť judikatúra najvyšších súdnych autorít Českej republiky. „V době uzavření této smlouvy
nebyl platný a účinný zákon č. 145/2010 Sb., o spotřebitelském úvěru, který ve svém § 9 odst. 1 poprvé
(s účinností od 1. 1. 2011) zavedl zákonnou povinnost věřitele zkoumat před uzavřením smlouvy o
úvěru schopnost dlužníka úvěr splácet. Nicméně odvolací soud má za to, že i za účinnosti zákona č.
321/2001 Sb., o některých podmínkách sjednávání spotřebitelského úvěru, který povinnost zkoumat

úvěruschopnost dlužníka nijak nestanovil, bylo nutno se posouzením této otázky zabývat. Nelze totiž
přehlédnout judikaturu Ústavního soudu (zejména nález ze dne 26. 2. 2019, sp. zn. III. ÚS 4129/18,
který byl publikován ve Sbírce nálezů a usnesení Ústavního soudu pod č. 32/2019, a na něj navazující
nálezy ze dne 3. 11. 2020, sp. zn. IV. ÚS 702/20, či ze dne 6. 4. 2021, sp. zn. I. ÚS 3962/18), podle
nichž by soudy měly vést poskytovatele úvěrů k přesvědčivému zkoumání toho, zda budoucí dlužník

nebude mít zjevný problém svůj úvěr splatit. Přitom nejde podle Ústavního soudu o žádný zvlášť přísný či
dokonce nepřiměřený požadavek, neboť to, zda je reálné splacení dluhu, je nutno považovat za výchozí
zásadu, kterou by jako obecný princip měly soudy vzít v úvahu bez ohledu na to, zda je v nějakém
zákoně výslovně zakotven, anebo nikoli. Tímto požadavkem totiž není chráněn jen samotný dlužník
(spotřebitel) a věřitel jako poskytovatel úvěru, ale také v širším pojetí sama společnost jako taková, a

to před vznikem neúměrného zadlužování jejích členů.“ (viď napr. rozsudok Krajského súdu v Ostrave
č. j. 15 Co 257/2022 zo dňa 21.3.2023).10. Súd prvej inštancie mal za to, že žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, že by ho skutočne
zaujímala bonita žalovaného, keď formálne ho zaujímali len príjmy, čo skutkovo potvrdil žalovaný na
pojednávaní dňa 11.9.2024, pričom ani netvrdil s akými výdavkami žalovaného a v akej kvantifikovanej

výške okrem poukazu na životné minimum pracoval a úveruschopnosť žalovaného zisťoval. Spomenul
lenvšeobecne,žeskúmaťvýdavkymalspoukazomnaskóringovýmodelnaposúdenieúveruschopnosti
z hľadiska demografických a behaviorálnych údajov, avšak v koncentračnej lehote svoje tvrdenia
riadne nepreukázal. Banka si možno preverila žiadateľa o pôžičku v úverových registroch, kde
nemal negatívny záznam, ale pri posudzovaní jeho príjmov, osobných a majetkových pomerov si

okrem výplatnej pásky vystačila len s jeho osobným prehlásením, pričom však podľa názoru súdu
odborná starostlivosť predpokladá údaje, ktoré dlžník veriteľovi uviedol, overiť, resp. objektívne
podložiť, čo sa v danom prípade nestalo. To, že zo strany žalobcu nejde o ojedinelú situáciu z
minulosti s tým, že prístup k overovaniu úveruschopnosti klienta mala banka donedávna podobný
a súdy v Českej republike sankcionovali neoverovanie úveruschopnosti s odbornou starostlivosťou
neplatnosťou týchto zmlúv. (viď napr. www.hypoindex.cz/clanky/neplatna-smlouva-o-uveru-jak-banky-

proveruji-uveruschopnost-klienta/)

11. Žalobca neoveroval zisťovaním výdavkov žalovaného približujúcim sa realite, a teda, či za takého
stavu je zvládnuteľné plniť záväzky z úverového vzťahu. O to viac žalobca nemôže pri posudzovaní
výdavkov len mechanicky odpočítať a uspokojiť sa s odpočítaním životného minima od príjmu žalobcu.

„Pokiaľ ide o určitú mieru ľahkomyseľnosti žalovaného, súd prvej inštancie považuje aj ľahkomyseľnosť
dlžníka za kvalifikačné kritérium, ktoré je spôsobilé privodiť nadvládu veriteľa nad dlžníkom. Pokiaľ
žalobca využil takúto ľahkomyseľnosť, musí niesť dôsledky, a to aj pri overovaní si bonity žalovaného,
životných nákladov a celkovej schopnosti splácať úver“ (viď podporne odôvodnenie rozsudku Krajského
súdu v Prešove sp.zn. 3Co/3/2011). Tu treba uviesť, že žalobca ako poskytovateľ spotrebiteľského úveru

bonitu žalovaného so zodpovedajúcou mierou starostlivosti v rozpore s § 39 Občanského zákoníka
neskúmal a nevyhodnotil prípadné riziká. Žalobca vychádzal pri skúmaní pomerov žalovaného len z jeho
oznámenia bez objektivizácie týchto dát a zároveň vôbec nezisťoval výdavky žalovaného (v rozpore
so štandardmi vymedzenými napr. v rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33 Cdo 2178/2018 zo dňa
25.07.2018).

12. Súd prvej inštancie porovnal aj rakúsku právnu úpravu čo do neplatnosti právneho úkonu a § 879
ABGB ods. 2 č. 4 a čo do absolútnej neplatnosti právneho úkonu rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej
republiky 21Cdo/1484/04. Zároveň konštatoval, že povinnosť súdu z úradnej moci preskúmať či veriteľ
posúdil bonitu spotrebiteľa vyplýva z rozhodnutia Súdneho dvora EÚ C-679/2018, zo záverov ktorého

vyplýva, že články 8 a 23 Smernice európskeho parlamentu a rady 2008/48/Es sa majú vykladať v tom
zmysle, že vnútroštátnemu súdu ukladajú povinnosť preskúmať ex offo existenciu porušenia povinnosti
stanovenej v článku tejto smernice, podľa ktorej veriteľ musí pred uzavretím zmluvy posúdiť úverovú
bonitu spotrebiteľa vyvodiť dôsledky, ktoré z porušenia tejto povinnosti vyplývajú vo vnútroštátnom
práve pod podmienkou, že sankcie spĺňajú požiadavky podľa uvedeného článku 23. Články 8 a 23

smernice 2008/48 sa majú ďalej vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, podľa
ktorej sa sankcia za porušenie povinnosti veriteľa posúdiť pred uzavretím zmluvy úverovú bonitu
spotrebiteľa, ktorá spočíva v neplatnosti zmluvy o úvere spojenej s povinnosťou spotrebiteľa vrátiť
veriteľovi poskytnutú sumu istiny v dobe primeranej jeho možnostiam uplatní len pod podmienkou, že
daný spotrebiteľ túto neplatnosť namietne.

13. V danom prípade súd nemohol prehliadnuť skutočnosť, že žalobca postupoval nedbanlivo, ak
dostatočne neoveril životné náklady, dlhy a celkovú bonitu spotrebiteľa úverovej zmluvy. Žalobca
nepreukázal ako a či vôbec zisťoval výdavky žalovaného spojené s bývaním a ďalšími potrebami
a životnými výdavkami, pristúpil ku skúmaniu len formálne bez objektivizácie výdavkov a vedomý

si povinnosti postupovať s odbornou starostlivosťou si musel byť vedomý takého rizika, preto súd
neposkytol ochranu takému úverovaniu, pri ktorom nedošlo k dôslednému overeniu bonity žalovaného
a zneužijúc neskúsenosť, rozumovú vyspelosť, rozrušenie, dôverčivosť, ľahkomyseľnosť, finančnú
závislosť alebo neschopnosť plniť záväzky sociálne slabšieho spotrebiteľa pri nedostatočnej schopnosti
spotrebiteľa zvládnuť splátky a tak dosiahnuť ďalší profit na predĺžení premlčacej lehoty, sankciách,

paušalizovaných poplatkoch a nákladoch na vymáhanie.

14. Následne súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca nesplnil svoju povinnosť skúmať bonitu
žalovaného(vôbecjuvkonanínepreukázaltvrdiac,žetakúpovinnosťaninemá(odkázallen,žejusplnil),nepredložil žiaden dôkaz) s náležitou starostlivosťou a preto záväzok zo zmluvy o úvere vyhodnotil
ako neplatný v zmysle § 39 Občanského zákonníku (zákona č. 40/1964 Sb. platného a účinného v
čase uzavretia zmluvy) s tým, že žalobca zneužil neskúsenosť, ľahkomyseľnosť žalovaného nezisťujúc

s odbornou starostlivosťou jeho bonitu. Realizoval tak len pro forma. Zároveň je z uvedeného zrejmá
„zjavnosť“ narušenia verejného poriadku, v zmysle jeho jednoznačnosti a nepochybnosti (viď rozsudok
Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 31 ICdo 36/2020 zo dňa 10.06.2020, publikovaný v Zbierke súdnych
rozhodnutí a stanovísk ČR ako R 104/20), je tu daná predovšetkým s ohľadom na nedbalý prístup
žalobcu, ktorý poskytol spotrebiteľský úver bez vyhodnotenia všetkých rizík. Záväzok zo zmluvy preto

súd z úradnej povinnosti posúdil ako neplatný, teda stratil právne účinky od samého začiatku (viď tiež
rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30 Cdo 4635/2007 zo dňa 29.10.2008), a plnenia poskytnuté z
jeho titulu bolo potrebné v predmetnej veci právne kvalifikovať ako záväzok z bezdôvodného obohatenia,
v zmysle § 457 Občianskeho zákonníka ČR, založený fakticky, vyplatením finančných prostriedkov.

15. Žalobcovi teda pre neplatnosť zmluvy patrí len bezdôvodné obohatenie, ktoré predstavuje rozdiel

medzi vyčerpanou istinou úveru spolu vo výške 120.000 Kč a uhradenou nerozporovanou sumou
úveru vo výške 73.609,93 Kč (podľa tvrdení žalobcu uhradil od 10.4.2008 do 10.6.2010 na istinu
sumu 9597,11 Kč, na úroky z úveru od 10.4.2008 do 10.6.2010 sumu 14.637,28 Kč, na poplatky
od 10.4.2008 do 10.6.2010 sumu 740 Kč, na úroky z omeškania sumu 28,80 Kč a od 7/2011 do
7/2012 uhradil sumu 48.606,74 Kč), a to je 46.390,07 Kč. Žalobca pred podaním žaloby výzvou na

zaplatenie dlhu zo dňa 2.4.2009 vyzval žalovaného na okamžité zaplatenie celej úverovej pohľadávky,
pričom však žalobca požaduje úrok z omeškania až odo dňa nasledujúceho po poslednej úhrade
žalovaným (úhrada 16.7.2012), teda od 17.7.2012. Žalobca poskytol žalovanému peňažné prostriedky
bez právneho dôvodu a vyzval ho k plneniu, t.j. vráteniu peňazí. S včasným a riadnym nesplnením dlhu
spája § 517 Občanského zákonníku dôsledok spočívajúci v oprávnení požadovať aj úrok z omeškania.

Žalovaný sa so splatením dostal do omeškania, súd rešpektujúc zásadu iudex ne eat ultra petita partium
a teda súc viazaný žalobným návrhom žalobcu v súlade s nariadením k občianskemu zákonníku č.
351/2013 Sb. (§ 2 a nasl.), a nariadením č. 142/1994 Sb., priznal žalobcovi úrok z omeškania v zákonnej
výške vychádzajúc z úrokovej sadzby ako bola časovo menená repo sadzba určená Českou národnou
bankou a tiež percentuálnymi bodmi (viď výška podľa § 2 nariadenia k občianskemu zákonníku č.

351/2013 Sb.) a jednotlivo podľa zmien od 17.7.2012 vyjadrené vo výroku rozsudku až do právoplatnosti
rozsudku a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

16. To, že súd prvej inštancie neumožnil žalovanému žalovanú pohľadávku splácať v splátkach,
odôvodnil súd prvej inštancie tak, že mal za to, že splátky, ktoré navrhoval vo výške 100,- eur mesačne

sú neadekvátne výške žalovanej pohľadávky. Žalovaný naviac sám potvrdil, že nemá na splácanie ani
ďalšieho úveru. Súd dospel k záveru, že vzhľadom k výške pohľadávky žalobcu a zároveň pôvodným
splátkam,ktoréužprisume2.607,-Kčnebolschopnýsplácať(čojeobdobnávýškaakonímpožadovaná
splátka), nie je možné povoliť splácať priznanú sumu s príslušenstvom v splátkach po 100,- eur, pričom
by sa aj lehota na splatenie pohľadávky predĺžila do takej miery, že by sa poprel samotný účel súdneho

konania a neviedlo by to k odstráneniu právnej neistoty. Nakoľko žalovaný nebol schopný plniť dlh ani v
splátkach uvedených v zmluve, nebol dôvod umožniť mu splácať splátky za zhoršenej príjmovej situácie
v obdobnej výške ako výška splátky v úverovej zmluve.

17. Výrok o trovách konania odôvodnil súd prvej inštancie tak, že žalobca sa v predmetnom konaní

domáhal zaplatenia sumy 114.742,89 Kč, sumy 30.884,59 Kč, kapitalizovaného úroku v sume 12.716,42
Kč, pričom úspech mal v časti o zaplatenie 46.390,07 Kč a vo zvyšnej prevažnej časti bola žaloba
zamietnutá, preto prevažne neúspešnému žalobcovi náhrada trov konania neprináleží a v konaní
úspešnejší žalovaný si náhradu trov konania neuplatnil a ani mu zo spisu trovy nevyplývajú, preto
súd postupujúc v súlade so zásadou hospodárnosti vyslovil, že žalovanému náhradu trov konania

nepriznáva.

18. Proti tomuto rozsudku včas podal odvolanie žalobca, a to proti výroku II. a III. rozsudku súdu
prvej inštancie. Právne odôvodnil svoje odvolanie podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d/, e/, f/ , g/ a h/
CSP. Žalobca nesúhlasil so závermi súdu prvej inštancie z dôvodu, že zmluva bola medzi účastníkmi

uzavretá dňa XX.XX.XXXX, teda pred účinnosťou českého zákona č. 145/2010 Sb. o spotrebiteľských
úveroch a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Tento zákon nadobudol účinnosť 01.01.2011
(pozri § 29). V čase poskytnutia úveru v Českej republike neexistovala právna úprava, ktorá by
obsahovala súkromnoprávnu sankciu spočívajúcu v neplatnosti úverovej zmluvy alebo inú sankciu, ktoráby postihovala žalobcu v prípade, že by nepreukázal, že pred uzavretím zmluvy posúdil úveruschopnosť
žalovaného. Vzhľadom na skutočnosť, že v čase poskytnutia úveru neexistoval v Českej republike
právny predpis, ktorý by veriteľovi ukladal povinnosť preskúmať úverovú bonitu žiadateľa o úver,

pričom nesplnenie tejto povinnosti viedlo k neplatnosti predmetnej zmluvy o úvere, je rozhodnutie
súdu prvej inštancie v rozpore so zásadou zákazu retroaktivity v práve. Poukázal na článok 1
Ústavy Českej republiky č. 1/1993 Sb. a na základné princípy vymedzujúce kategóriu právneho štátu,
ktorými Česká republika, Slovenská republika nepochybne sú. Okrem iného ide o princíp ochrany
dôvery občanov v právo a s ním súvisiace princíp zákazu retroaktivity právnych noriem. V tejto

súvislosti poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky v náleze z 13.06.2002 sp.zn.
III.ÚS 611/01, čo do definičných znakov právneho štátu, z ktorých citoval i na vyjadrenie Ústavného
súdu Slovenskej republiky, ktorý vo svojom kľúčovom rozhodnutí PL.ÚS 36/95 z 03.04.1996 definoval
právny poriadok. Zároveň čo do všeobecného zákazu retroaktivity právnych noriem poukázal na
článok 15 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, ktorý bol dojednaný v New
Yorku 19.12.1966 a publikovaný vyhláškou Ministra zahraničných vecí č. 120/1976 Sb. (v prípade

Slovenskej republiky č. 120/1976 Zb.) a ktorým sú Česká a Slovenská republika viazané. Z uvedeného je
nepochybne zrejmé, že zásada zákazu retroaktivity je základným princípom právneho poriadku Českej
aSlovenskejrepublikyapredstavujezákladnýznakprávnehoštátu.Vprípadeaplikácieprávnychnoriem
v rozpore so zásadou retroaktivity sa kladie dôraz predovšetkým na retroaktívnu aplikáciu sankčných
noriem, ktorými ustanovenia Zákona č. 145/2010 Sb. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení

niektorých zákonov a Zákon č. 257/2016 Sb. o spotrebiteľských úveroch ukladajúce poskytovateľom
úverovpovinnosťskúmaťúverovúbonitužiadateľovoúverpodsankciouneplatnostiprávnychúverových
zmlúv nepochybne sú. Vzhľadom na skutočnosť, že súd prvej inštancie aplikoval právne predpisy
v rozpore so zásadou zákazu retroaktivity a teda v rozpore s princípom právneho štátu zasiahol do
práva sťažovateľa na spravodlivý proces zakotvený v článku 36 Listiny základných práv a slobôd Českej

republiky a článku 37 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd Slovenskej republiky. Vzhľadom na
uvedené skutočnosti žalobca navrhol, aby odvolací súd rozhodol tak, že rozsudok súdu prvej inštancie
vo výrokovej časti mení tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 68.352,82 Kč spolu s
kapitalizovaným úrokom 12.716,42 Kč, kapitalizovaným zákonným úrokom z omeškania 30.884,59 Kč,
úrokom vo výške 15,72 % ročne zo sumy 110.402,89 Kč od 17. 7. 2012 do zaplatenia a zákonným

úrokom z omeškania
vo výške 7,5 % ročne zo sumy 68.352,82 Kč od 17. 7. 2012 do 31. 12. 2012,
vo výške 7,05 % ročne zo sumy 68.352,82 Kč od 1. 1. 2013 do 31. 12. 2018,
vo výške 7,5 % ročne zo sumy 68.352,82 Kč od 1. 1. 2018 do 30. 6. 2018,
vo výške 8 % ročne zo sumy 68.352,82 Kč od 1. 7. 2018 do 31. 12. 2018,

vo výške 8,75 % ročne zo sumy 68.352,82 Kč od 1. 1. 2019 do 30. 6. 2019,
vo výške 9 % ročne zo sumy 68.352,82 Kč od 1. 7. 2019 do 30. 6. 2020,
vo výške 7,25 % ročne zo sumy 68.352,82 Kč od 1. 7. 2020 do 30. 6. 2021,
vo výške 7,5 % ročne zo sumy 68.352,82 Kč od 1. 7. 2021 do 31. 12. 2021,
vo výške 10,75 % ročne zo sumy 68.352,82 Kč od 1. 1. 2022 do 30. 6. 2022,

vo výške 14 % ročne zo sumy 68.352,82 Kč od 1. 7. 2022 do 31. 12. 2022,
vo výške 13,75 % ročne zo sumy 68.352,82 Kč od 1. 1. 2024 do 30. 6. 2024,
vo výške 11,75 % ročne zo sumy 68.352,82 Kč od 1. 7. 2024

a ďalej do zaplatenia vo výške repo sadzby určenej Českou národní bankou, zvýšenej o sedem

percentuálnych bodov, pričom výška úrokov z omeškania za každý kalendárny polrok, v ktorom je
dlžník v omeškaní, je závislá od repo sadzby určenej Českou národní bankou a je platná pre prvý deň
príslušného kalendárneho polroka, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku, a to do 3 dní od právne
moci rozhodnutie. Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania pred súdom prvého stupňa a
trovy odvolacieho a odvolacieho konania do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

19. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

20. Odvolací súd na základe podaného odvolania preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v jeho
napadnutej časti t.j. vo výroku II. a vo výroku III. v zmysle zásad uvedených v ustanovení § 379

a nasledujúcich CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ust. § 385 CSP a contrario s tým,
že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu
v Prešove dňa 14.03.2025 a zistil, že odvolanie žalobcu v napadnutej časti nie je dôvodné.21. Vo veci už bolo rozhodnuté súdom prvej inštancie rozsudkom sp.zn. 5C/90/2013 zo dňa 02.10.2017,
ktorým súd prvej inštancie žalobu v celom rozsahu zamietol a vyslovil, že žalovanému priznáva voči
žalobcovi právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu. V odôvodnení rozhodnutia okrem iného

uviedol, že zo zmluvy o úvere z XX. XXXXXX XXXX, reg. č. XXXXXXXXXXXXX, uzavretej medzi
stranami sporu vyplýva, že žalobkyňa poskytla žalovanému spotrebiteľský bezúčelový úver v sume
120.000,- Kč ako osobný úver s tým, že k čerpaniu úveru dôjde 11. apríla 2008. Vyčerpanú istinu
úveru sa žalovaný zaviazal zaplatiť do 25. marca 2014 v dohodnutých splátkach, čo nedodržal. Pri
určení právomoci konať vychádzal súd prvej inštancie z čl. 2 bod 1., čl. 16 bod 2., čl. 24 Nariadenia

Rady (ES) č. 44/2001 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných
veciach a podľa čl. 3, čl. 5 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) o rozhodnom
práve pre zmluvné záväzky (Rím I), nakoľko žalovaný má evidovaný trvalý pobyt na území Slovenskej
republiky, jeho úmysel trvale sa zdržiavať na inej adrese nebol preukázaný a právomoc súdu nebola
stranami namietaná. Zmluvu uzavretú medzi stranami sporu vyhodnotil ako spotrebiteľskú zmluvu,
a preto na jej právne posúdenie v zmysle § 262 ods. 4 Obchodného zákonníka platného v Českej

republike dopadajú nielen ustanovenia Obchodného zákonníka platného ku dňu uzavretia zmluvy, ale
aj všeobecné ustanovenia na ochranu spotrebiteľa upravené v § 52 až 57 Občianskeho zákonníka
platného v tom čase na území Českej republiky a z nich odvodeného použitia § 100 a 101 Občianskeho
zákonníka,ktoréobsahujepriaznivejšiuprávnuúpravupremlčacejdobyoproti§387anasl.Obchodného
zákonníka. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalovaný sa dostal do omeškania so zaplatením

celej nezaplatenej časti úveru 17. apríla 2009. K uplatneniu práva žalobou došlo zo strany žalobkyne
15. apríla 2013. Aplikujúc výhodnejšie ustanovenie o plynutí premlčacej doby vyplývajúce z § 101
Občianskeho zákonníka platného v období vzniku právneho vzťahu medzi stranami sporu, dospel súd
prvej inštancie k záveru, že uplynutím 3 rokov od 17. apríla 2009, t.j. dňom 17. apríla 2012, došlo v
dôsledku premlčania k oslabeniu práva žalobkyne na zaplatenie žalovaného dlhu. S poukazom na §

5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č.
372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 250/2007 Z.z.“) v znení
účinnom od 1. mája 2014 uviedol, že zákonodarca uplatňovanie príslušného ustanovenia neobmedzil
na vzťahy vzniknuté až po tomto dátume, a preto je ním viazaný a na premlčanie musí prihliadať
aj bez námietky. Žalovaný nárok tak bol žalobkyňou uplatnený po uplynutí všeobecnej trojročnej

premlčacej doby, keďže vzhľadom na spotrebiteľský charakter zmluvného vzťahu medzi stranami sporu
prihliada súd na premlčanie ex offo. Z tohto dôvodu žalobu v celom rozsahu zamietol. Na záver
dodal, že na jeho rozhodnutie nemôže mať vplyv ani žalobkyňou predložený rozhodcovský nález z 24.
novembra 2010 sp.zn. K/2010/06780 vydaný v sídle Společnosti pro rozhodčí řízení, a.s., Sokolská 60,
Praha, keďže uvedený nález bol vydaný na základe rozhodcovskej doložky, ktorá nebola individuálne

dojednaná. Dôsledkom neplatnosti rozhodcovskej doložky je nedostatok právomoci rozhodcovského
súdu na prejednanie žaloby podanej voči žalovanému, čo spôsobuje materiálnu nevykonateľnosť
rozhodcovského rozsudku a jeho nezáväznosť. Právna teória takéto rozhodnutia považuje za ničotné,
tzv. paakty, a preto nemôže byť v danom prípade titulom predloženého rozhodcovského rozsudku daná
ani prekážka konania veci už rozhodnutej (res iudicata). Výrok o trovách konania odôvodnil podľa § 255

ods. 1 a § 262 CSP.

22. Krajský súd v Prešove na odvolanie žalobkyne rozsudkom z 10. januára 2019 sp.zn. 5Co/18/2018
potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie a stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
Po preskúmaní veci dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Mal za to, že súd prvej inštancie

dostatočne zistil skutkový stav veci, na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým
zisteniam a vec správne právne posúdil, pričom svoje rozhodnutie riadne odôvodnil. Zhodne so
súdom prvej inštancie uviedol, že uzavretá zmluva o úvere je absolútnym obchodom a nepoprel ani
dôvodnosť aplikácie ustanovení Obchodního zákoníka. Zdôraznil však, že prednosť majú osobitné
ustanovenia právneho poriadku, ktoré sú súčasťou špeciálnej právnej úpravy v oblasti spotrebiteľského

práva, vrátane § 52 a nasl. Občanského zákoníka účinného v Českej republike v čase uzavretia
zmluvy. V prípade dualistickej právnej úpravy rovnakých inštitútov súkromného práva je dôvodné a
plne v súlade s princípmi ochrany spotrebiteľa aplikovať občianskoprávnu úpravu. S poukazom na
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 25. januára 2011 sp. zn.
5MCdo/20/2009, § 55 ods. 1 Občanského zákoníka a rozhodnutie Krajského súdu v Prešove zo 14.

februára 2013 sp.zn. 6Co/81/2012 nevidel v danom spore dôvod na vylúčenie aplikácie priaznivejšieho
ustanovenia o trojročnej premlčacej dobe podľa Občanského zákoníka oproti štvorročnej premlčacej
dobe podľa Obchodního zákoníka. Žalovaný na nariadenom pojednávaní nenamietal skutočnosť, že mu
bol poskytnutý spotrebiteľský úver a ani to, že úver nebol úplne splatený. Nespochybnil ani tvrdeniežalobkyne o zosplatnení celého poskytnutého úveru následkom omeškania žalovaného výzvou k
okamžitémusplateniucelejúverovejpohľadávkyz2.apríla2009.Žalovanýsatakvzmysleobsahudanej
výzvy dostal do omeškania so zaplatením celej nezaplatenej časti úveru 17. apríla 2009. K uplatneniu

práva žalobou zo strany žalobkyne došlo až 15. apríla 2013. Súd prvej inštancie správne posúdil
premlčanie podľa Občanského zákoníka a nie podľa Obchodního zákoníka. Odvolací súd zdôraznil
potrebu poskytnutia náležitej ochrany spotrebiteľovi, pričom uvedené sa týka aj ex offo vyhodnotenia
premlčania nároku žalobkyne. Súd prvej inštancie správne premlčanie posúdil v zmysle § 5b zákona
č. 250/2007 Z.z. v znení účinnom od 1. mája 2014. Odvolací súd poznamenal, že § 5b zákona č.

250/2007 Z.z. stratil účinnosť až po rozhodnutí súdu prvej inštancie, a preto aplikujúc princíp právnej
istoty vyjadrený v čl. 2 ods. 1 CSP na túto stratu účinnosti neprihliadol. K premlčaniu nároku tak došlo
dňom 17. apríla 2012. Neakceptoval tvrdenie žalobkyne, že došlo k riadnemu uplatneniu nároku na
rozhodcovskom súde a premlčacia doba po uplatnení nároku neplynula. Už exekučný súd konštatoval
(uznesenie Okresného súdu Bardejov z 18. decembra 2012 č.k. 1Er/675/2011-15), že išlo o neplatne
dojednanú rozhodcovskú doložku. S touto otázkou sa súd prvej inštancie vysporiadal vo vzťahu k

prekážke rozhodnutej veci. Odvolací súd súhlasil s názorom súdu prvej inštancie, že rozhodcovská
doložka nebola individuálne dojednaná. Poukázal na to, že Vrchní súd v Prahe konštatoval, že
premlčacia doba prestala plynúť podľa § 403 ods. 1 Obchodního zákoníku aj vtedy, ak veriteľ zahájil
rozhodcovské konanie o splnenie svojho majetkového nároku na základe neexistujúcej rozhodcovskej
doložky. Iba ak by bol rozhodcovský nález zrušený súdom a veriteľ by nepodal žalobu na súde v 30-

dňovej lehote stanovenej v § 16 ods. 2 v nadväznosti na § 34 ods. 1 rozhodcovského konania (zákona
č. 216/1994 Sb., pozn. dovolacieho súdu), neboli by zachované účinky podaných rozhodcovských žalôb
a pohľadávky by boli premlčané. Odvolací súd však zaujal právny názor, že v posudzovanom prípade
nemožno aplikovať § 112 Občanského zákoníku účinný v čase uzavretia zmluvy, podľa ktorého ak
uplatní veriteľ v premlčacej dobe právo na súde alebo na inom príslušnom orgáne a v zahájenom konaní

riadne pokračuje, premlčacia doba od tohto uplatnenia po dobu konania neplynie. To platí aj o práve,
ktoré bolo právoplatne priznané a pre ktoré bol na súde alebo u iného príslušného orgánu navrhnutý
výkon rozhodnutia. Žalobkyňa neuplatnila svoje právo na súde ani na príslušnom orgáne, aj keď v
konaní riadne pokračovala, pričom toto právo nebolo právoplatne priznané s účinkami pre riadny výkon
rozhodnutia. Vo vzťahu k judikatúre predloženej žalobkyňou dodal, že právne závery súdov obsiahnuté

v ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Českej republiky ani Slovenskej republiky charakter
precedensu, ktorý by sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky. Súd
prvej inštancie pri rozhodovaní správne použil záväzné právne pravidlá vydané v štátom predpísanej a
uznanej forme (pramene vo formálnom zmysle), jeho rozhodnutie zodpovedá príslušným ustanoveniam
hmotného práva a neboli ním porušené procesné predpisy. Odvolací súd z uvedených dôvodov potvrdil

rozsudoksúduprvejinštancieakovecnesprávnypodľa§387ods.1,2CSP.Výrokotrováchodvolacieho
konania odôvodnil podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP.

23. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 5Cdo/15/2021 zo dňa 27.10.2022 zrušil
rozsudok Krajského súdu v Prešove z 10. januára 2019 sp.zn. 5Co/18/2018 a vec mu vrátil na ďalšie

konanie. V odôvodnení okrem iného uviedol, že z rozhodnutí súdu prvej inštancie aj odvolacieho súdu
nepochybne vyplýva, že súdy v danom spore aplikovali český právny poriadok, t. j. český Obchodný
zákonníkačeskýObčianskyzákonník.Niejepotomzrejmé,zakéhodôvodusúdprvejinštancieaplikoval
na vec aj § 5b slovenského zákona č. 250/2007 Z.z. v znení účinnom od 1. mája 2014, podľa ktorého
orgánrozhodujúcionárokochzospotrebiteľskejzmluvyprihliadaajbeznávrhunanemožnosťuplatnenia

práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú
zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči
spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával. S poukazom
na citované ustanovenie zákona č. 250/2007 Z.z. posudzoval otázku premlčania z úradnej povinnosti,
beznámietkyžalovaného.Keďžedospelkzáveru,žežalovanýnárokbolzostranydovolateľkyuplatnený

na súde po uplynutí všeobecnej trojročnej premlčacej doby, na ktorú skutočnosť prihliadol ex offo, žalobu
z tohto dôvodu v celom rozsahu zamietol. Odvolací súd takýto postup súdu prvej inštancie odobril
a jeho rozhodnutie potvrdil ako vecne správne podľa § 387 ods. 1, 2 CSP. S poukazom na potrebu
poskytnutia patričnej ochrany žalovanému - spotrebiteľovi v bode 24. svojho rozsudku skonštatoval,
že súd prvej inštancie správne premlčanie posúdil v zmysle § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. v znení

účinnomod1.mája2014.Odvolacísúdvšaktentopostupnáležitenevysvetlil,apretojejehorozhodnutie
zmätočné a nepreskúmateľné. Je tak dôvodná aj námietka dovolateľky, ktorá považuje aplikáciu rôznych
noriem hmotného práva (českých aj slovenských) v súdenom spore za nesprávnu. Obiter dictum
dovolací súd uviedol, že v ďalšom konaní bude potrebné aplikovať v spore český právny poriadok,pričom jeho interpretáciu, vrátane interpretácie príslušnej českej judikatúry, uskutočňuje slovenský súd
s prihliadnutím na názory, resp. ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít podľa čl. 4 ods.
2 CSP.

24. Následne po predložení veci Krajskému súdu v Prešove, tento uznesením sp.zn. 5Co/4/2023
zo dňa 25.1.2024 zrušil rozsudok Okresného súdu Bardejov č.k. 5C/90/2013-110 zo dňa 2.10.2017
a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie s tým, že úlohou súdu prvej inštancie bude
odstrániť pochybenia vytýkané dovolacím súdom, vec opätovne prejednať a vysporiadať sa so všetkými

odvolacími námietkami.

25. Následne súd prvej inštancie vyzval žalobcu, aby sa vyjadril, akým spôsobom overoval bonitu
žalovaného. Žalobca v podaní zo dňa 21.8.2024 uviedol, že zmluva bola uzatvorená dňa XX.X.XXXX,
kedy sa na žalobcu vzťahovali rozdielne požiadavky na posudzovanie úveruschopnosti v porovnaní
s modernou úpravou. V čase poskytnutia úveru v F. republike neexistovala právna úprava, ktorá by

obsahovala súkromnoprávnu sankciu spočívajúcu v neplatnosti úverovej zmluvy alebo inú sankciu, ktorá
by postihovala žalobcu v prípade, že by nepreukázal, že pred uzavretím zmluvy posúdil úveruschopnosť
žalovaného. Žalobca netvrdí, že nepreukázal úveruschopnosť žalovaného, ale keďže ani v prípade
nepreukázania týchto skutočností nemožno voči žalobcovi uplatniť súkromnoprávnu sankciu, považuje
žalobca za nadbytočné predkladať ďalšie dôkazy o tomto posúdení, keďže bez ohľadu na záver v tejto

otázke nemôže súd v súlade s aplikovaným hmotným právom dospieť k záveru, že zmluva je neplatná.
Okrem toho žalobca uviedol, že vynaložil náležitú starostlivosť pri posudzovaní schopnosti žalovaného
splácať úver, pričom vyhodnotil informácie najmä z bankových registrov, nebankových registrov a iných
registrovadatabázapríjmovavýdavkovžalovaného,demografickýchaštatistickýchinformácií.Žalobca
pristúpil ku komplexnému zhodnoteniu aktuálnej finančnej situácie žalovaného. Schopnosť žalovaného

splácať úver bola posúdená žalobcom pred poskytnutím úveru na základe potvrdenia o príjme z
pracovnéhopomeru,kdeuviedolpriemernýčistýmesačnýpríjemvovýške9.829Kč.Žalobcaporovnával
výdavky žalovaného aj s právnymi inštitútmi sociálnej politiky štátu (napr. životné minimum) a so sumami
vychádzajúcimi zo štatistických údajov. Podľa žalobcu, keďže zákon neukladal veriteľom povinnosť
skúmať schopnosť žiadateľov o úver splácať úver, nemôže prípadné nesplnenie tejto povinnosti byť

sankcionované absolútnou neplatnosťou zmluvy o úvere. Žiadal preto vyhovieť žalobe a upravil petit
vzhľadom na odstup času v časti príslušenstva podľa zákonnej zmeny úrokovej sadzby.

26. Súd prvej inštancie v bode 11 odôvodnenia uviedol, že pokiaľ ide o skutkové zistenia zo zmluvy
o úvere z XX.XX.XXXX, G. F. XXXXXXXXXXXXX uzavretej medzi stranami sporu vyplýva, že žalobca

žalovanému poskytol spotrebiteľský bezúčelový úver v sume 120.000,- Kč ako osobný úver s tým, že k
čerpaniu úveru dôjde 11.04.2008. Vyčerpanú istinu úveru sa žalovaný zaviazal zaplatiť do 25.03.2014.
Bod 1.2 uvedenej zmluvy obsahuje dojednanie o tom, že neoddeliteľnou súčasťou úverovej zmluvy sú aj
Všeobecné obchodné podmienky, ako aj Úverové podmienky pre fyzickej osoby nepodnikateľa. Podľa
bodu 4.4 uvedenej zmluvy sa žalovaný zaviazal splácať poskytnutý úver mesačne v anuitných splátkach

po 2.607,- Kč splatných vždy do 25. dňa kalendárneho mesiaca.

27. Z pripojeného interného účtovného dokladu z XX.XX.XXXX vyplýva, že z úverového účtu vedeného
žalobcom č. XX-XXXXXXXXXX/XXXX bola na osobný účet žalovaného č. XX-XXXXXXXXXX/XXXX
prevedená suma celého poskytnutého úveru.

28.Zčl.XI.pripojenýchúverovýchpodmienokprefyzickéosobynepodnikateľovúčinnýchod29.05.2007
vyplýva, že v prípade porušenia podmienok poskytnutého úveru, medzi ktoré patrí aj omeškanie dlžníka
s akýmkoľvek peňažitým záväzkom vzniknutým na základe zmluvy o úvere (čl. XI bod 1. písm. a/) je
banka oprávnená požadovať okamžité splatenie celej, alebo vyčerpanej istiny úveru a príslušenstva

(čl. XI. bod 2. písm. f/). Z čl. XIII pripojených úverových podmienok pre fyzické osoby nepodnikateľov
účinných od 29.05.2007 vyplýva, že majetkové spory vzniknuté z tejto zmluvy majú byť s konečnou
platnosťou rozhodované v rozhodcovskom konaní rozhodcom menovaným správcom zo zoznamu
rozhodcov vedeného Společností pro rozhodčí řízení, a.s., Sokolská 60, Praha.

29. Z predloženého historického výpisu k poskytnutému úveru vyplýva, že k dátumu 16.04.2009, ktorý
je vykázaný ako dátum zosplatnenia úveru, žalobca vykazoval voči žalovanému splatnú pohľadávku na
istine úveru v sume 114.744,08 Kč a na predpísaných poplatkoch v sume 3.220,- Kč.30. Zo žalobcom predloženej Výzvy k okamžitému splateniu celej úverovej pohľadávky z 02.04.2009
adresovanej žalovanému vyplýva, že vzhľadom k omeškaniu splatných záväzkov žalovaného je žalobca
oprávnený požadovať okamžité splatenie všetkých úverových pohľadávok, ktoré k uvedenému dňu

žalobca vyčíslil na sumu 127.550,96 Kč. Na ich úplné splatenie žalovanému poskytol lehotu do
16.04.2009.

31. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie

odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

32. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym skutkovým zistením a nesprávnym právnym posúdením, teda to, či súd prvej

inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne
svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť
daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (viď rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. II.ÚS 78/05).

33. K námietke nesprávne zisteného skutkového stavu odvolací súd poznamenáva, že dokazovanie
je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a
ich následnom zhodnotení. Význam dokazovania teda spočíva v získavaní dôležitých poznatkov na
základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci a z ktorého potom vychádza a na

ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne normy, teda rozhoduje. Zistenie
skutkového stavu, ktorý objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci
sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený
skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia
dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (primerane

rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj to, že súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj strany sporu zásadne
nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné úkony a
obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky uvedené procesné
úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným

procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje
svoj nárok alebo sa bráni proti jeho uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu. Z obsahu spisu mal
odvolací súd za preukázané, že táto odvolacia námietka nebola naplnená.

34. K námietke o nesprávnom právnom posúdení odvolací súd poznamenáva, že právnym posúdením

je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu
normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva
na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 Cdo 7/2010). Ani táto

odvolacia námietka nebola naplnená.

35. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený
správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych
zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia

prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

36. Odvolací súd súhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že žalobca podal žalobu včas. Zároveň, že
žalobca konal pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti
akododávateľažalovanýpriuzatváraníaplnenítejtozmluvynekonalvrámcipredmetusvojejobchodnej

alebo inej podnikateľskej činnosti teda žalovaný má postavenie spotrebiteľa.

37. V danom prípade hlavnou odvolacou námietkou žalobcu bolo, že súd prvej inštancie otázku
zisťovania bonity posudzoval retroaktívne. Odvolací súd súhlasí s názorom súdu prvej inštancietak ako to uviedol v bode 37 svojho odôvodnenia, že s ohľadom na právnu povahu dohodnutej
pôžičky v priebehu kontraktačného procesu, predchádzajúceho dojednaniu záväzku zo zmluvy o
spotrebiteľskom úvere vznikla poskytovateľovi úveru povinnosť posúdiť tzv. úveruschopnosť žalovaného

(bonitu žalovaného). Splnenie tejto predzmluvnej povinnosti žalobcom predstavovalo nevyhnutnú
podmienku poskytnutia spotrebiteľského úveru, pričom jej nesplnenie súčasná príslušná právna úprava
v zmysle § 87 ods. 1 ZoSÚ sankcionuje neplatnosťou. O tom, že jej skúmanie bolo nevyhnutné a
spôsobovalovprípadenesplnenianeplatnosťprávnehoúkonuspoukazomnaporušenie§39OZajpred
výslovnou úpravou uvedeného ustanovenia do právnej úpravy v Českej republike potvrdzuje súdobá

judikatúra najvyšších súdnych autorít. Charakter takto stanovenej povinnosti totiž svojím významom
presahuje rovinu dvojstranného, ??súkromnoprávneho pomeru a ako taký odráža aj verejný záujem
na zabezpečení spoločensky akceptovateľnej výmeny majetkových hodnôt tak, aby táto vo svojom
dôsledku nezaťažovala verejné sociálne systémy.

38. Súd prvej inštancie sa otázkou retroaktivity zaoberal v bode 41 odôvodnenia. Žalobca namietal,

že nebolo jeho povinnosťou skúmať bonitu, keď ešte v tom čase nebol účinný zákon č. 145/2010 Sb.
o spotřebitelském úvěru. I odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie má za to, že uvedené sa
nezakladá na pravde, lebo skúmaním bonity bolo potrebné sa zaoberať pred účinnosťou zákona č.
257/2016 Sb., dokonca aj zákona č. 145/2010 Sb. napriek tomu, že neboli platné a účinné ustanovenia
právneho poriadku týkajúce sa zákonnej povinnosti veriteľa skúmať pred uzavretím zmluvy o úvere

schopnosť dlžníka splácať úver čo skutočne potvrdzuje judikatúra najvyšších súdnych autorít Českej
republiky. Pre úplnosť odvolací súd považuje za potrebné zopakovať citáciu súdu prvej inštancie v bode
41: „V době uzavření této smlouvy nebyl platný a účinný zákon č. 145/2010 Sb., o spotřebitelském úvěru,
který ve svém § 9 odst. 1 poprvé (s účinností od 1. 1. 2011) zavedl zákonnou povinnost věřitele zkoumat
před uzavřením smlouvy o úvěru schopnost dlužníka úvěr splácet. Nicméně odvolací soud má za to, že i

za účinnosti zákona č. 321/2001 Sb., o některých podmínkách sjednávání spotřebitelského úvěru, který
povinnost zkoumat úvěruschopnost dlužníka nijak nestanovil, bylo nutno se posouzením této otázky
zabývat. Nelze totiž přehlédnout judikaturu Ústavního soudu (zejména nález ze dne 26. 2. 2019, sp. zn.
III. ÚS 4129/18, který byl publikován ve Sbírce nálezů a usnesení Ústavního soudu pod č. 32/2019, a
na něj navazující nálezy ze dne 3. 11. 2020, sp. zn. IV. ÚS 702/20, či ze dne 6. 4. 2021, sp. zn. I. ÚS

3962/18), podle nichž by soudy měly vést poskytovatele úvěrů k přesvědčivému zkoumání toho, zda
budoucí dlužník nebude mít zjevný problém svůj úvěr splatit. Přitom nejde podle Ústavního soudu o
žádný zvlášť přísný či dokonce nepřiměřený požadavek, neboť to, zda je reálné splacení dluhu, je nutno
považovat za výchozí zásadu, kterou by jako obecný princip měly soudy vzít v úvahu bez ohledu na to,
zda je v nějakém zákoně výslovně zakotven, anebo nikoli. Tímto požadavkem totiž není chráněn jen

samotný dlužník (spotřebitel) a věřitel jako poskytovatel úvěru, ale také v širším pojetí sama společnost
jako taková, a to před vznikem neúměrného zadlužování jejích členů.“ (viď napr. rozsudok Krajského
súdu v Ostrave č. j. 15 Co 257/2022 zo dňa 21.3.2023).

39. Odvolací súd súhlasí s názorom súdu prvej inštancie tak ako to uviedol v bode 51 svojho
odôvodnenia, že žalobca nesplnil svoju povinnosť skúmať bonitu žalovaného s náležitou starostlivosťou,
a preto záväzok zo zmluvy o úvere správne súd prvej inštancie vyhodnotil ako neplatný v zmysle
§ 39 Občanského zákonníku (zákon č. 40/1964 Sb.). Možno skutočne konštatovať, že žalobca zneužil
neskúsenosť, ľahkomyseľnosť žalovaného, nezistil s odbornou starostlivosťou jeho bonitu. Realizoval

to len pro forma. Možno súhlasiť i s názorom súdu prvej inštancie, že z uvedeného je zrejmá „zjavnosť“
narušenia verejného poriadku v zmysle jeho jednoznačnosti a nepochybnosti. Správny je i odkaz
súdu prvej inštancie na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 31ICdo 36/2020 zo dňa
10.06.2020, ktorý bol publikovaný v zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk Českej republiky ako R
104/20. Odvolací súd súhlasí i s názorom súdu prvej inštancie, že je tu daná predovšetkým s ohľadom

na nedbalý prístup žalobcu, ktorý poskytol spotrebiteľský úver bez vyhodnotenia všetkých rizík. Záväzok
zo zmluvy preto správne súd prvej inštancie posúdil z úradnej povinnosti ako neplatný. Ten stratil právne
účinky od samého začiatku a plnenia poskytnuté z jeho titulu bolo potrebné v predmetnej veci právne
kvalifikovať ako záväzok z bezdôvodného obohatenia v zmysle § 457 Občianskeho zákonníka Českej
republiky založený fakticky vyplatením finančných prostriedkov. Preto sa podľa názoru odvolacieho súdu

o retroaktivitu vo veci nejedná.

40. Súd prvej inštancie vo veci správne zistil skutkový stav, vo veci aj správne rozhodol. Správnemu
výroku vo veci samej zodpovedá i správny výrok o trovách konania.41. Preto odvolací súd potvrdil rozsudok v napadnutej časti t.j. vo výroku II., ktorým v prevyšujúcej časti
súd prvej inštancie žalobu zamietol a vo výroku III., ktorým žalovanému náhradu trov konania nepriznal

podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP.

42. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP spojení
s ustanovením § 255 ods. 1 CSP. Neúspešný žalobca nemá na náhradu trov odvolacieho konania právo
a úspešnému žalovanému žiadne trovy konania z obsahu spisu nevyplývajú, preto odvolací súd stranám

náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

43. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.)

v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 C.s.p.).

Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).