Uznesenie – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. október 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 6Cdo/17/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1613215734
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Terézia Mecelová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:1613215734.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne X. Y., narodenej XX. M. XXXX, C., V.. C. XXXX/
X, zastúpenej splnomocnenkyňou KUTAN & PARTNERS s. r. o., Bratislava - mestská časť Staré Mesto,
Štúrova 4, IČO: 36 861 308, proti žalovaným 1/ Slovenská sporiteľňa, a.s., Bratislava, Tomášikova 48,
IČO: 00 151 653 (predtým ako žalovaná 5/), zastúpenej splnomocnenkyňou AK JUDr. Marek Hic, s. r. o.,
Martin, P. O. Hviezdoslava 10625/23B, IČO: 36 865 036, 2/ ZIVNA, s.r.o., Bratislava, Sibírska 1604/61,

IČO: 47 241 870 (predtým ako žalovaná 6/), o určenie vlastníckeho práva, vedenom na Okresnom súde
Malacky pod sp. zn. 6C/456/2013, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z
13. júla 2022 sp. zn. 6Co/259/2019, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie odmieta.

Žalovanej 2/ náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a .

Žalobkyňa j e povinná zaplatiť žalovanej 1/ náhradu trov dovolacieho konania vo výške určenej súdom
prvej inštancie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Malacky (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 21. februára 2019 č. k.
6C/456/2013-759 zamietol žalobu voči terajším žalovaným 1/ a 2/ (pôvodne v konaní označeným

ako žalovaní 5/ a 6/) a priznal im voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %;
konanie voči pôvodným žalovaným 1/ až 4/ zastavil a priznal im voči žalobkyni nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100 %. Rozsudok právne zdôvodnil ustanoveniami § 80 písm. c/ zákona
č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), §
137 písm. c/ zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov
(ďalej len „CSP“) a § 39, 40a, 49a, § 123 a § 124 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v

znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“). Vecne dôvodil, že žalobkyňa sa žalobou,
pôvodne podanou proti žalovaným 1/ až 5/, domáhala určenia, že žalobkyňa je výlučnou vlastníčkou
sporných nehnuteľností nachádzajúcich sa v katastrálnom území D.. V priebehu konania podala návrh
na pripustenie vstupu do konania spoločnosti ZIVNA, s.r.o. ako žalovanej 6/ z dôvodu, že táto spoločnosť
na dobrovoľnej dražbe konanej 12. septembra 2014 vydražila spornú nehnuteľnosť; tomuto návrhu
súd prvej inštancie vyhovel. Čo do určenia vlastníctva zobrala žalobu späť proti žalovaným 1/ až

5/ a súd prvej inštancie preto konanie proti žalovaným 1/ až 4/ zastavil a v konaní pokračoval so
žalovanými 5/ a 6/, keďže uznal dôležité dôvody, pre ktoré žalovaná 5/ nesúhlasila so späťvzatím
žaloby. Podľa žalobkyne k uzavretiu prvej kúpnej zmluvy, ktorou boli nehnuteľnosti žalobkyne prevedené
na pôvodných žalovaných 1/ a 2/ došlo v rozpore so zákonom, keďže neexistoval úmysel žalobkyne
odpredať svoje nehnuteľnosti a jej splnomocniteľ K. V. konal protiprávne a z toho dôvodu aj dražba
prebehla neplatne, pretože nemohlo dôjsť k prevodu nehnuteľností zo žalovaných 3/ a 4/ na žalovaného

6/.Svojetvrdenia,žeplnámocudelenáK.V.iprvákúpnazmluvauzatvorenáK.V.akosplnomocnencom,
boli v rozpore so zákonom, resp. zákon obchádzali alebo boli v rozpore s dobrými mravmi, žalobkyňav konaní ničím nepreukázala. V priebehu troch rokov plynúcich od udelenia plnej moci, resp. od
uzavretia prvej kúpnej zmluvy, žalobkyňa nenamietala a nedomáhala sa neplatnosti ňou udelenej plnej
moci. Súd prvej inštancie vyhodnotil plnú moc udelenú žalobkyňou splnomocnencovi K. V. ako platnú

a uzavretú v súlade so zákonom a následne za platnú vyhodnotil aj prvú kúpnu zmluvu uzavretú
splnomocnencom žalobkyne s pôvodnými žalovanými 1/ a 2/. Zaoberal sa aj otázkou dobromyseľnosti
žalovanej 6/ a dospel k záveru, že je potrebné uprednostniť ochranu jej dobrej viery ako nadobúdateľa
predmetných nehnuteľností pred ochranou vlastníckeho práva žalobkyne ako pôvodnej vlastníčky týchto
nehnuteľností. Žalobkyňa nepreukázala naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Podanou

žalobou obchádzala zákon, keďže nevyužila všetky dostupné procesné prostriedky právnej ochrany v
zákonom určených lehotách, čím došlo k zásahu do právnej istoty tretích osôb. Žalovaná 6/ sa stala
vlastníkom sporných nehnuteľností udelením právoplatného príklepu v dobrovoľnej dražbe konanej 12.
septembra 2014, pričom otázku platnosti dobrovoľnej dražby v tomto konaní posudzovať nemožno
(a to ani ako otázku prejudiciálnu), pretože táto otázka môže byť len predmetom osobitného konania
vyvolaného podľa ust. § 21 zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona

Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení
neskorších predpisov. Vo vzťahu k žalovanej 5/ žalobu zamietol z dôvodu, že táto nebola v konaní
pasívne legitimovaná, keďže nebola vlastníčkou predmetných nehnuteľností. Rozhodnutie o trovách
konania súd prvej inštancie právne odôvodnil ustanovením § 255 ods. 1 a § 256 ods. 1 CSP a vecne
úspechom žalovaných 5/ a 6/ v spore v plnom rozsahu a zavinením zastavenia konania proti žalovaným

1/ až 4/ zo strany žalobkyne.

2. Krajský súd v Bratislave (ďalej tiež len „odvolací súd“ a spolu so súdom prvej inštancie tiež len „nižšie
súdy“) na odvolanie žalobkyne rozsudkom z 13. júla 2022 sp. zn. 6Co/259/2019 podľa § 387 ods. 1 CSP
rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku o zamietnutí žaloby voči pôvodným žalovaným 5/

a 6/ a súvisiacom výroku o náhrade trov konania potvrdil. Potvrdenie rozsudku odôvodnil jeho vecnou
správnosťou. Odvolací súd poukázal na to, že aj keď súd prvej inštancie dospel k záveru o nepreukázaní
naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, tento záver sám o sebe nemal zásadný vplyv na
vecnú správnosť preskúmavaného rozsudku, keďže sa súd prvej inštancie žalobou žalobkyne meritórne
zaoberal a v odôvodnení rozsudku sa vysporiadal so všetkými relevantnými tvrdeniami žalobkyne

(neplatnosť plnej moci udelenej K. V., neplatnosť kúpnej zmluvy, ktorou K. V. ako splnomocnenec
previedol sporné nehnuteľnosti na pôvodných žalovaných 1/ a 2/). Námietka žalobkyne, že súd prvej
inštancie sa nevysporiadal s rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“ alebo „dovolací súd“) z 18. decembra 2012 sp. zn. 2MCdo/20/2011, by bola relevantná jedine v
prípade, ak by žalobkyňa v konaní preukázala, že v čase konania namietanej dražby bola vlastníčkou

sporných nehnuteľností. Žalobkyňa však vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam stratila už v
dôsledku prvej kúpnej zmluvy uzavretej splnomocnencom žalobkyne s pôvodnými žalovanými 1/ a 2/,
ktorú súd prvej inštancie posúdil ako platnú, čo žalobkyňa nespochybnila. K námietkam žalobkyne
ohľadom nevykonania ňou navrhovaných dôkazov uviedol, že pre potreby rozhodovania o žalobe
žalobkyne súd prvej inštancie vykonal a vyhodnotil všetky relevantné dôkazy a žalobkyňou navrhované

dôkazy nemali žiadnu relevanciu k uplatnenému nároku, nakoľko ani výsluch žalovanej 6/ a ani úverový
spis o úvere poskytnutom pôvodným žalovaným 3/ a 4/ neboli spôsobilé osvedčiť vlastnícke právo
žalobkyne k spornej nehnuteľnosti, resp. preukázať jej skutkové tvrdenie, že plná moc udelená K.
V., na základe ktorej previedol nehnuteľnosti na pôvodných žalovaných 1/ a 2/, je neplatná, čím je
neplatná aj kúpna zmluva, ktorou sporné nehnuteľnosti previedol. Rozhodnutie o trovách odvolacieho

konania právne odôvodnil ustanovením § 396 ods. l a § 255 ods. 1 CSP a vecne úspechom pôvodných
žalovaných 5/ a 6/ v odvolacom konaní v plnom rozsahu.

3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa (ďalej aj „dovolateľka“) dovolanie.
Dovolanie odôvodnila ustanovením § 420 písm. f/ CSP (nesprávnym procesným postupom súdu

znemožňujúcim strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces) a § 421 ods. 1 písm. a/ CSP (nesprávnym právnym posúdením
veci odvolacím súdom v otázke, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej
praxe dovolacieho súdu). Žiadala, aby dovolací súd zrušil napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a vec
mu vrátil na ďalšie konanie. Namietala nedostatky odôvodnenia napadnutého rozsudku, keďže odvolací

súdvôbecnereagovalnajejpodstatnénámietkyprednesenétakvkonanípredsúdomprvejinštancieako
aj v odvolacom konaní. Záver odvolacieho súdu, že konštatovanie súdu prvej inštancie o nepreukázaní
naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení nemalo samo osebe zásadný vplyv na vecnú
správnosť rozsudku, je nesprávny a rozporný so zákonnou požiadavkou na presvedčivosť odôvodneniasúdneho rozhodnutia, a to najmä v prípade, ak ide o procesnú podmienku, ktorá by sama osebe bola
dôvodom na zamietnutie žaloby; odvolací súd mal zodpovedať otázku naliehavého právneho záujmu
žalobkyne. Tvrdenie odvolacieho súdu, že žalobkyňa nenamietala platnosť prevodov nehnuteľností, je

nesprávne. Žalobkyňa počas konania tvrdila, že bola vlastníčkou sporných nehnuteľností v čase konania
dobrovoľnej dražby, nižšie súdy však nerešpektovali uznesenie najvyššieho súdu z 18. decembra 2012
sp. zn. 2MCdo/20/2011 a odmietli sa touto kľúčovou otázkou zaoberať a vykonať navrhované dôkazy.
Odvolací súd vec nesprávne právne posúdil, nakoľko bol povinný riadiť sa závermi vyslovenými v
uznesení veľkého senátu najvyššieho súdu z 27. apríla 2021 sp. zn. 1VObdo/2/2020 ohľadne možnosti

nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti na základe absolútne neplatného právneho úkonu.
Právne závery uvedené v tomto rozhodnutí veľkého senátu sú plne aplikovateľné na prejednávanú vec,
keďže žalovaná 6/ nadobudla nehnuteľnosti na základe príklepu v dobrovoľnej dražbe od nevlastníka,
pretože všetky predchádzajúce prevody nadväzujúce na neplatný prevod vlastníckeho práva zo
žalobkyne sú absolútne neplatnými právnymi úkonmi. Súd prvej inštancie rozhodol v rozpore so závermi
uznesenia veľkého senátu najvyššieho súdu, keď uprednostnil ochranu dobrej viery nadobúdateľa pred

ochranou vlastníckeho práva žalobkyne.

4. Žalovaná 1/ sa vo vyjadrení k dovolaniu stotožnila s napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu a
navrhla dovolanie odmietnuť, resp. zamietnuť.

5. Žalovaná 2/ sa k dovolaniu nevyjadrila.

6. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427
ods. 1 CSP) strana, v ktorej neprospech bolo vydané napadnuté rozhodnutie (§ 424 CSP), za splnenia
tiež podmienok zastúpenia takejto strany a spísania jej dovolania v súlade so zákonom (§ 429 ods.

1 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 časť vety pred bodkočiarkou CSP) dospel k záveru, že
dovolanie je potrebné odmietnuť.

7. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna
úpravajehoprípustnosti.Vzmysle§419CSPjeprotirozhodnutiuodvolaciehosúdudovolanieprípustné,

(len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-
ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť
dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v
ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.

8. Žalobkyňa vyvodzovala prípustnosť svojho dovolania z ustanovenia § 420 písm. f/ CSP a § 421
ods. 1 písm. a/ CSP. Dovolací súd, vychádzajúci z konštrukcie dovolacieho konania v podmienkach
aktuálnej právnej úpravy civilného sporového procesu a tiež z ostatného záveru veľkého senátu
občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu o prípustnosti kumulácie dovolacích dôvodov podľa §
420 a § 421 CSP (v tejto súvislosti porovnaj uznesenie najvyššieho súdu z 21. marca 2018 sp. zn.

1VCdo/1/2018), preto pristúpil ku skúmaniu existencie dovolacích dôvodov (a tiež dôvodov prípustnosti
dovolania), uplatnených dovolaním v tejto veci, podľa chronológie priradenej im ustanoveniami zákona,
ktorého sú súčasťou.

9. Podľa § 420 písm. f/ CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo

veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

10. Podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým

sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo
od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu.

11. Žalobkyňa namietala, že odvolací súdu nereagoval na jej podstatné námietky prednesené tak v

konaní pred súdom prvej inštancie ako aj v odvolacom konaní. Odvolací súd mal zodpovedať otázku
naliehavého právneho záujmu žalobkyne.12. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f/ CSP nie je významný subjektívny
názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia;
rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne

došlo (1Cdo/42/2017, 2Cdo/20/2017, 3Cdo/41/2017, 4Cdo/131/2017, 7Cdo/113/2017, 8Cdo/73/2017).
Dovolací súd preto posudzoval opodstatnenosť argumentácie žalobkyne, že v konaní došlo k ňou
tvrdenej vade zmätočnosti.

13. Pojmovým znakom vady zmätočnosti uvedenej v ustanovení § 420 písm. f/ CSP je, že k nej

došlo nesprávnym „procesným“ postupom súdu, ktorý znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Pojem „procesný
postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu tak, že sa ním rozumie
faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama
procedúra prejednania veci (to, ako súd viedol konanie), znemožňujúca strane sporu (skôr a dnes
ešte v mimosporových konaniach stále účastníkovi konania) realizáciu jej procesných oprávnení a

mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (tu por. R 129/1999 a 1Cdo/202/2017, 2Cdo/162/2017,
3Cdo/22/2018, 4Cdo/87/2017, 5Cdo/112/2018, 7Cdo/202/2017 a 8Cdo/85/2018). Podstatou práva na
spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na
nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym
poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie

súdov a iných orgánov Slovenskej republiky.

14. K odôvodneniu rozhodnutia odvolacieho súdu dovolací súd uvádza, že jedným z aspektov práva na
spravodlivý proces, ktorý je chránený v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ústavný zákon SNR č.
460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (príloha oznámenia FMZV ČSFR č. 209/1992 Zb., ďalej len ,,Dohovor“), je okrem
práva domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu) aj právo na určitú
kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho
rozhodnutia.

15. Včlenením formulácie o práve na spravodlivý súdny proces do textu zákona (§ 420 písm. f/ CSP) sa
požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia neliberalizovali, ale naopak, sprísnili (IV. ÚS 314/2020, ZNaU
69/2020).

16. V danej veci je zrejmé, že žalobu žalobcu posúdili nižšie súdy ako neopodstatnenú z dôvodov

podrobne uvedených v odsekoch 1 a 2 tohto uznesenia. Nemožno súhlasiť s názorom dovolateľky, že
odvolací súd sa nezaoberal námietkou naliehavého právneho záujmu. K tejto otázke uviedol, že aj keď
súd prvej inštancie dospel k záveru o nepreukázaní naliehavého právneho záujmu na požadovanom
určení, tento záver sám o sebe nemal zásadný vplyv na vecnú správnosť preskúmavaného rozsudku,
keďže sa súd prvej inštancie žalobou žalobkyne meritórne zaoberal a v odôvodnení rozsudku sa

vysporiadal so všetkými relevantnými tvrdeniami žalobkyne. Zjednodušene povedané, odvolací súd mal
za to, že naliehavý právny záujem na požadovanom určení tu je (na rozdiel od súdu prvej inštancie), toto
konštatovanievšaknemalovplyvnakončenérozhodnutiesúduprvejinštancie,pretožetentoposudzoval
vec i meritórne.

17. V posudzovanom prípade odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v
zmysle § 387 ods. 1 CSP. Z odôvodnení rozhodnutí týchto súdov, chápaných v ich organickej jednote
ako celok (I. ÚS 259/2018), je dostatočne zrejmé, z ktorých skutočností a dôkazov súdy vychádzali,
akými úvahami sa riadil prvoinštančný súd, ako ich posudzoval odvolací súd a aké závery zaujal k
jeho právnemu posúdeniu. Odvolací súd a pred ním súd prvej inštancie odôvodnili svoje rozhodnutia

podrobne, spôsobom zodpovedajúcim zákonu. S potrebnou presvedčivosťou vysvetlili tak všeobecné
právne úvahy, ktoré mali na zreteli pri rozhodovaní, ako aj individuálne okolnosti preskúmavaného
prípadu, ktoré boli preukázané dokazovaním vykonaným súdom prvej inštancie.

18. Dovolací súd považuje za potrebné ešte poznamenať, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď

na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver
o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV.ÚS 115/03). Súd v opravnom konaní nemusí dať odpoveď na všetky námietky uvedené v opravnom
prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú (podľa názoru súdu) podstatný význam pre rozhodnutie o odvolaní
a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré je

predmetom preskúmania v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).

19. Pokiaľ by mal nesprávny procesný postup odvolacieho súdu spočívať v tom, že sa nevysporiadal
s niektorou podstatnou odvolacou námietkou, musí dovolateľ v dovolaní uviesť, o ktorú konkrétnu
odvolaciu námietku išlo a prečo ju považuje za podstatnú pre rozhodnutie vo veci. Dovolací súd nemôže

vykonávať komplexný prieskum všetkých odvolacích námietok (de facto nové odvolacie konanie).

20. Dovolací súd dáva dovolateľke do pozornosti ust. § 433 CSP, podľa ktorého, dovolací dôvod
nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred
odvolacím súdom.

21. Za procesnú vadu konania uvedenú v § 420 písm. f/ CSP nemožno považovať to, že odvolací súd
neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa.

22. Záverom dovolací súd uvádza, že ani prípadné nesprávne právne posúdenie nezakladá vadu
zmätočnosti (R 24/2017).

23. Prípustnosť dovolania z § 420 písm. f/ CSP vyvodiť nemožno.

24. Dovolateľka v dovolaní uplatnila i dovolací dôvod predstavovaný nesprávnym právnym posúdením
veci (§ 421 CSP).

25. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 písm. a/ CSP (a inak aj oboch
ďalších písmen rovnakého paragrafu i odseku zákona), musí mať zreteľné charakteristické znaky.
Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (questio iuris), teda v žiadnom prípade nie o skutkovú otázku
(questio facti). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že otázkou riešenou

odvolacím súdom sa tu rozumie tak otázka hmotnoprávna (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad
Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine alebo iného
predpisu považovaného za súčasť tzv. hmotného práva), ako aj procesnoprávna (ktorej riešenie záviselo
na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Musí ísť pritom o právnu otázku, ktorú odvolací
súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napádané dovolaním (ktoré by pri inom riešení otázky

vyznelo inak). Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie
ktorej neviedlo k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu
konania súdmi posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia.
Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 písm. a/ CSP musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní
(a to jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom).

26. Otázkou relevantnou v zmysle § 421 ods. 1 CSP je iba právna otázka majúca pre rozhodnutie
odvolacieho súdu kľúčový význam, teda ktorá by v prípade, že by ju odvolací súd vyriešil inak (než v
dovolaním napadnutom rozhodnutí), nevyhnutne viedla k rozhodnutiu odvolacieho súdu odlišnému od
rozhodnutia napadnutého dovolaním.

27. Žalobkyňou zadefinovaná „dovolacia/e“ otázka/y nemá znaky relevantné v zmysle § 421 ods. 1
písm. a/ CSP. Relevanciu z hľadiska tohto ustanovenia by predmetná otázka mohla mať iba vtedy, ak by
výsledok jej riešenia odvolacím súdom predstavoval jediný dôvod, so zreteľom, na ktorý dospel odvolací
súd k záveru, že súd prvej inštancie rozhodol správne.

28. Tu je potrebné si uvedomiť, že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na závere (po skonštatovaní,
že vo veci je daný naliehavý právny záujem na požadovanom určení), že (zjednodušene povedané), keď
bola skonštatovaná platnosť prvej zmluvy, na základe ktorej došlo k prevodu vlastníckeho práva, potom
súďalšieprevodyzhľadiskaurčeniavlastníckehoprávažalobkyneúplneirelevantné.Odvolacísúdveľmi

výstižne vyňal z tejto veci podstatu (zrejme i v snahe uviesť na pravú mieru závery súdu prvej inštancie).
Skúmanie ďalších prevodov, dobromyseľnosti vydražiteľa bolo už nadbytočné (tak ako správne podotkol
odvolací súd). Predmetom konania nebolo určenie, kto je vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti, ale
určenie, či je jej vlastníkom žalobkyňa. Preto keď žalobkyňa formulovala otázky mimo otázky týkajúcej saplatnosti prvého prevodu (na ktorej rozhodnutie stálo a čo bolo dôvodom na zamietnutie žaloby), potom
je nutné konštatovať, že žalobkyňou nastolená „dovolacia/e“ otázka/y, teda v okolnostiach daného sporu
nemala určujúci význam.

29. Z obsahu dovolania nebola zrejmá taká právna otázka (ktorú by bolo možné podradiť pod dôvody
prípustnosti podľa písm. nielen a/, ale aj b/ alebo c/ § 421 ods. 1 CSP, ktorá by mala byť predmetom
dovolacieho prieskumu a od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu.

30. Vzhľadom na uvedené dovolací súd uzatvára, že „dovolacia/e“ otázka/y, o ktorej je reč, nemala v
prejednávanej veci znaky relevantné v zmysle § 421 ods. 1 písm. a/ CSP (išlo v skutočnosti o otázku
akademickú), v dôsledku čoho prípustnosť dovolania vyvodzovaná z tohto ustanovenia daná nebola.

31. Najvyšší súd preto dovolanie žalovanej podľa ustanovenia § 447 písm. c/ CSP (ako neprípustné)
odmietol.

32. Výsledok takto skončeného dovolacieho konania zavinila žalobkyňa (§ 256 ods. 1 CSP per
analogiam) a žalovaným 1/ a 2/ vznikol voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania. O nároku na
náhradu trov dovolacieho konania rozhodol najvyšší súd podľa ustanovení § 453 ods. 1, § 256 ods.
1 a § 262 ods. 1 CSP. Žalovanej 2/ však náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, pretože jej v

dovolacom konaní žiadne trovy nevznikli. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia dovolacieho súdu samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§
262 ods. 2 CSP).

33. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.