Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 27. marec 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5Cdo/36/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8116200992
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Bajánková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:8116200992.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcov: 1/ D. T., nar. XX. XX. XXXX, U., U. XXX/X, 2) J.
Č., nar. XX. XX. XXXX, U., U. XXX, 3) R.F. Č., nar. XX. XX. XXXX, U., U. XXX, žalobcovia v 1/ - 3/
rade právne zastúpení Mgr. Vandou Durbákovou, advokátkou, Košice, Krivá 23, proti žalovaným: 1/
Súkromné centrum špeciálno-pedagogického poradenstva, Prešov, Átriová 5, IČO: 37 942 689, právne
zastúpený JUDr. Jozefom Karabašom, advokátom, Sabinov, Ružová 10, 2/ Základná škola s materskou

školou Hermanovce, Hendrichovce, Hermanovce 374, IČO: 37 877 496, 3/ Slovenská republika -
Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu SR, Bratislava, Stromová 1, IČO: 00 164 381, o porušenie
zásadyrovnakéhozaobchádzania,vedenomnaOkresnomsúdePrešovsp.zn.15C/14/2016,odovolaní
žalovaných 1/ až 3/ proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 28. februára 2023 sp. zn. 20Co/21/2022,
takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Prešove vo vzťahu k žalovaným 1/ a 3/ a v rozsahu zrušenia

mu vec vracia na ďalšie konania.

Konanie o dovolaní žalovaného 2/ z a s t a v u j e.

Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému 2/ náhradu trov dovolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom sp. zn. 15C/14/2016 - 557 zo dňa 24.
11. 2021 určil, že žalovaný v 1/ rade porušil zásadu rovnakého zaobchádzania vo vzťahu k žalobcom
v 1/ - 3/ rade a dopustil sa diskriminácie vo vzdelávaní žalobcov v 1/ - 3/ rade z dôvodu ich rómskej
etnickej príslušnosti, a to nedostatočnou psychologickou diagnostikou a následnou rediagnostikou
žalobcov v 1/ - 3/ rade, ktorým odporučil vzdelávanie podľa vzdelávacieho programu pre žiakov/-čky
s ľahkým mentálnym postihnutím. (I. výrok) Určil, že žalovaná v 2/ rade porušila zásadu rovnakého

zaobchádzania vo vzťahu k žalobcom v 1/ - 3/ rade a dopustila sa diskriminácie vo vzdelávaní žalobcov
v 1/ - 3/ rade z dôvodu ich rómskej etnickej príslušnosti tým, že ich zaradila do systému špeciálneho
vzdelávania a vzdelávala ich v rozpore so zákonom podľa vzdelávacieho programu pre žiakov/-
čky s ľahkým mentálnym postihnutím a vzdelávaním v etnicky homogénnych špeciálnych triedach,
situovaných oddelene od žiakov/- čok z majority, mimo hlavnej budovy školy. (II. výrok) Žalovanému
v 1/ rade uložil povinnosť do troch dní od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku zaslať doporučene

každému zo žalobcov v 1/ - 3/ rade na adresu ich trvalého pobytu list obsahujúci ospravedlnenie
nasledujúceho znenia: „Vážený D. T. / Vážený J. Č. / Vážená R. Č., nedostatočnou psychologickou
diagnostikou a následnou rediagnostikou Súkromného centra špeciálno-pedagogického poradenstva v
Prešove, Átriová 5, na základe ktorého toto odporučilo vzdelávať Vás podľa vzdelávacieho programu pre
žiakov/-čky s ľahkým mentálnym postihnutím, bolo porušené Vaše právo na vzdelanie bez diskriminácie
na základe Vašej rómskej etnickej príslušnosti, čím bola znížená Vaša ľudská dôstojnosť, spoločenská

vážnosť a Vaše spoločenské uplatnenie. Takýto zásah do Vašich práv bol protiprávny a touto cestou
sa Vám zaň hlboko ospravedlňujeme.“ (III. výrok) Žalovanej v 2/ rade uložil povinnosť do troch dníod nadobudnutia právoplatnosti rozsudku zaslať doporučene každému zo žalobcov v 1/ - 3/ rade
na adresu ich trvalého pobytu list obsahujúci ospravedlnenie nasledujúceho znenia:„Vážený D. T. /
Vážený J. Č. / Vážená R. Č., vaším zaradením do systému špeciálneho vzdelávania a vzdelávaním v

rozpore so zákonom podľa vzdelávacieho programu pre žiakov/-čky s ľahkým mentálnym postihnutím
a vzdelávaním v etnicky homogénnych špeciálnych triedach, situovaných oddelene od žiakov/-čok z
majority, mimo hlavnej budovy školy v Základnej škole s materskou školou Hermanovce, bolo porušené
Vaše právo na vzdelanie bez diskriminácie na základe Vašej rómskej etnickej príslušnosti, čím bola
znížená Vaša ľudská dôstojnosť, spoločenská vážnosť a Vaše spoločenské uplatnenie. Takýto zásah do

Vašich práv bol protiprávny a touto cestou sa Vám zaň hlboko ospravedlňujeme.“ (IV. výrok) Žalovanému
v 1/ rade uložil povinnosť zaplatiť každému zo žalobcov v 1/ - 3/ rade z titulu náhrady nemajetkovej ujmy
sumu vo výške po 2.500 eur, a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. (V. výrok) Žalovanému
v 2/ rade uložil povinnosť zaplatiť každému zo žalobcov v 1/ - 3/ rade z titulu náhrady nemajetkovej
ujmy sumu vo výške po 2.500 eur, a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. (VI. výrok) V
prevyšujúcej časti žalobu zamietol. (VII. výrok) Žalovaným v 1/ a 2/ rade uložil povinnosť spoločne a

nerozdielne zaplatiť žalobcom v 1/ - 3/ rade trovy konania v rozsahu 100 %, o ktorých výške bude
rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.(VIII. výrok) Žalovanej v 3/ rade
nárok na náhradu trov konania nepriznal a žalobcom nepriznal voči žalovanej v 3/ rade nárok na náhradu
trov konania. (IX. výrok)
1.1. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalovaný v 1/ a 2/ rade

neuniesli dôkazné bremeno. Žalovaný v 1/ a 2/ rade v konaní dostatočným spôsobom nepreukázali, že
z ich strany nedošlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania. Žalovaný v 1/ rade nepreukázal, že
žalobcovia boli riadne diagnostikovaní s tým, že mali byť zaradení do špeciálnych tried. Pochybnosti o
diagnostikovaní vzbudzuje jednak výsluch žalobcov, ktorí dá sa povedať zhodne popísali ako samotné
testovanie prebiehalo, a ktoré malo trvať 15 minút až hodinu. Za tak krátky čas nemohlo dôjsť k dôkladnej

diagnostike ak zoberieme do úvahy, že vyšetrenie u žalobcov v 2/ a 3/ rade svedkyňou E. Š. prebiehalo
v Bratislave dva dni. Nepriamo tomu nasvedčuje aj pomer žiakov s mentálnym postihnutím u žalovanej
v 2/ rade, ktorý vysoko prevyšuje celoslovenský priemer a pomer žiakov s mentálnym postihnutím, ktorí
sú rómskeho etnického pôvodu. Nasvedčujú tomu aj napríklad správy z psychologického vyšetrenia
žalobcu v 2/ rade, ktoré boli realizované iným subjektom, ako žalovaným v 1/ rade, a na základe ktorých

bolo odporúčane vzdelávanie v bežnej triede. Napriek tomu však nasledujúce vyšetrenie z roku 2011,
už odporúča naďalej vzdelávať v špeciálnej triede. Teda nie je zrejmé, na základe akého vyšetrenia bol
žalobca v 2/ rade zaradený do špeciálnej triedy. Rovnako možno konštatovať u žalobkyne v 3/ rade.
Žalobca v 1/ rade bol zaradený v roku 2005 do špeciálnej triedy, napriek tomu, že bolo odporúčané
vzdelávanie podľa štandardných učebných osnov základnej školy. Žalovaní taktiež nepreukázali, z

akého dôvodu je tak vysoký počet osôb rómskej etnickej príslušnosti vzdelávaných v špeciálnych
triedach v porovnaní s celoslovenským priemerom. U žalovanej v 2/ rade to bolo viac ako 5-násobok
oproti celoslovenskému priemeru. Jedná sa o značný nepomer. Taktiež súd poukázal na výpoveď
svedkyne E.F. Š., ktorá u žalobcov v 2/ a 3/ rade vylúčila mentálne postihnutie. Ani jedno z detí nepodalo
v teste výkon, ktorý by vybočoval z normy. Takýto výkon vylučuje potom diagnózu - mentálne postihnutie.

Podľa svedkyne teda nemali byť vzdelávané v špeciálnej triede. Znalkyňa, ustanovená súdom v konaní,
považovala tieto závery ako validné a primerané, vychádzajúce z relevantných výsledkov. Je teda
nelogické, aby žalobcom bolo najprv diagnostikované mentálne postihnutie, ktoré malo byť podľa
žalovaného v 1/ rade fyziologického pôvodu, tzn. že ide o vrodenú, a neskôr bolo mentálne postihnutie
vylúčené. Aj to nepochybne spochybňuje diagnostikovanie žalobcov.

1.2. Súd prvej inštancie obranu žalovanej v 2/ rade, že pri zaraďovaní do špeciálnej triedy vychádzala z
testov žalovaného v 1/ rade vyhodnotil ako nedôvodnú. Žalovaná v 2/ rade dlhodobo akceptovala stav,
že vysoký podiel detí rómskej etnickej príslušnosti sú zaraďovaní do špeciálnych tried a neurobila žiadne
kroky k náprave, napríklad preverením ich testovania iným subjektom.
1.3. Súd prvej inštancie sa stotožnil s tvrdením žalobcov, že títo boli vzdelávaní v etnicky homogénnych

špeciálnych triedach. Tieto boli oddelené od žiakov z majority, mimo hlavnej budovy školy. Uvedené
nepochybne vyplynulo z obhliadky na mieste samom, pričom budova, v ktorej sa predmetné
triedy nachádzajú je na zbúranie a nezodpovedá hygienickým štandardom. Nedostatok finančných
prostriedkov žalovanej v 2/ rade nemôže byť ospravedlnením a zbavením sa zodpovednosti žalovanej
v 2/ rade.

1.4. Vo vzťahu k námietke, že rodičia nežiadali o preradenie zo špeciálnych tried do bežnej triedy súd
zhodne so žalobcami mal za to, že rodič nemôže svojou voľbou uprieť dieťaťu jeho medzinárodnými
dohovormi garantované právo na rovný prístup k vzdelaniu.1.5. Súd preto mal za to, že nedostatočná psychologická diagnostika a rediagnostika zo strany
žalovaného v 1/ rade, ich zaradenie do systému špeciálneho vzdelávania, ako aj ich vzdelávanie u
žalovanejv2/radepodľavzdelávaciehoprogramuprežiakovsľahkýmmentálnympostihnutím,vetnicky

homogénnych špeciálnych triedach, situovaných oddelene od žiakov z majority, mimo hlavnej budovy
školy, bola porušená zásada rovnakého zaobchádzania.
1.6. Súd prvej inštancie výrokom I. a II. určil, že žalovaný v 1/ a 2/ rade porušili zásadu rovnakého
zaobchádzania vo vzťahu k žalobcom. Vzhľadom na povahu zásahu, súd výrokom III. a IV. uložil
žalovaným v 1/ a 2/ rade povinnosť ospravedlniť sa písomne listom, pričom vzhľadom na charakter

ospravedlnenia, súd uložil povinnosť žalovanému v 1/ a 2/ rade každému zvlášť. Vo vzťahu k nároku
žalobcov na nemajetkovú ujmu tak u žalovaných nešlo o solidárny záväzok (záväzok plniť spoločne
a nerozdielne). U každého zo žalovaných v 1/ a 2/ rade bolo potrebné skúmať intenzitu porušenia
povinnosti samostatne. Súd preto osobitne zaviazal žalovaného v 1/ a 2/ rade na náhradu nemajetkovej
ujmy, pričom výšku nároku súd určil podľa zásad uvedených v § 9 ods. 3 zákona č. 365/2004 Z. z.
Žalobcovia ukončili školskú dochádzku a tak takýto stav nemožno napraviť priznaním primeraného

zadosťučinenia, a preto súd sa stotožnil so žalobným návrhom v tom, že v takom prípade vzniká
žalobcom nárok na nemajetkovú ujmu. V tomto prípade súd poukázal na to, že práve nedodržaním
zásady rovnakého zaobchádzania, bolo žalobcom uprené právo na vzdelávanie a následne uplatnenie
na trhu práce. Žalobcovia vzhľadom na dosiahnuté vzdelanie mali obmedzenú možnosť sa zamestnať.
1.7. Pokiaľ ide o výšku tak súd mal za to, že pre každého zo žalovaných bude primeraná nemajetková

ujma vo výše 2.500 eur od žalovaného v 1/ rade a žalovaného v 2/ rade, spolu 5.000 eur pre každého
zo žalobcov. Súd pri výške vychádzal aj z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva v prípade D.H.
a ďalší proti Českej republike z 13. novembra 2007 (Veľká komora), kde v obdobnej veci bola každému
zo žalobcov priznaná suma 4.000 eur (jedná sa rok 2007). Súd preto sumu 5.000 eur pre žalobcov, t.
j. 2.500 eur od žalovaného v 1/ rade a žalovanej v 2/ rade, považoval za primeranú a zodpovedajúcu

všeobecnej predstave spravodlivosti.
1.8. Žalovaní vzniesli námietku premlčania voči nároku na nemajetkovú ujmu. V zmysle rozsudku
Najvyššieho súdu SR zo dňa 27. 11. 2012 sp. zn. 2Cdo194/2011 právo na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch, je právom majetkovej povahy, ktorý sa premlčuje. V danom prípade šlo teda o
peňažný nárok, ktorý rovnako ako iné obdobné práva na peňažnú satisfakciu, ktorých základom je

nemajetková rovina, podlieha režimu premlčania, a to vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe, ktorá
v zmysle ust. § 101 Občianskeho zákonníka začína plynúť odo dňa, kedy tento nárok mohol byť
uplatnený prvýkrát. Objektívnou skutočnosťou zakladajúcou vznik práva na náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch je samotný zásah do osobnosti, osobnostných práv fyzickej osoby a premlčacia doba teda
začínaplynúťdňomnasledujúcimpodnikedykzásahudošlo(tedadňomkedybolomožnéuplatniťprávo

po prvýkrát). Týmto okamihom je diagnostika, resp. rediagnostika a zaradenie žalobcov do špeciálnej
triedy. Žalobca v 1/ rade bol zaradený do špeciálnej triedy na základe rozhodnutia zo dňa 30. 03.
2005 (podľa vyjadrenia žalovanej v 2/ rade) riaditeľa školy. Dňa 23. 05. 2011 bolo u žalobcu v 1/ rade
vykonané psychologické vyšetrenie žalovaným v 1/ rade so záverom, že sa žalobcovi v 1/ rade odporúča
pokračovať vo vzdelávaní v špeciálnej triede základnej školy. Dňa 09. 05. 2011 vykonal psychologické

vyšetrenie žalobcu v 2/ rade žalovaný v 1/ rade, v závere ktorého prijal odporúčanie vzdelávať žalobcu
v 2/ rade v špeciálnej triede. Dňa 10. 02. 2011 vykonal psychologické vyšetrenie žalobkyne v 3/ rade
žalovaný v 1/ rade, ktorý následne odporučil, aby bola žalobkyňa v 3/ rade vzdelávaná v špeciálnej
triede. Žaloba bola podaná na súd dňa 20. 1. 2016, t. j. po uplynutí 3 ročnej premlčacej doby.
1.9. V danom prípade súd prvej inštancie dospel k názoru, že vznesená námietka je v rozpore s dobrými

mravmi. Žalovaní sa v rozpore s dobrými mravmi dopustili voči žalobcom diskriminácie na základe
etnickej príslušnosti. Ku diagnostike, resp. rediagnostike a zaradeniu žalobcov do špeciálnej triedy, došlo
v čase, keď boli žalobcovia maloletí. Ich možnosti obrany boli preto sťažené. Samy si museli vyhľadať
vyšetrenie, aby vyvrátili diagnostiku žalovaným v 1/ rade. Vzhľadom na uvedené súd bol toho názoru, že
takejto námietke nie je možné poskytnúť právnu ochranu v zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

(Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 20. 4. 2011 sp. zn. II. ÚS 176/2011).
1.10. Súd zamietol žalobu voči žalovanej v 3/ rade. Žaloba vo vzťahu k žalovanej bola postavená
všeobecne. Nebolo zrejmé, akej diskriminácie sa žalovaná v 3/ rade mala dopustiť. Preradiť žiaka do
špeciálnej triedy a zo špeciálnej triedy do bežnej triedy základnej školy môže len riaditeľ školy, je to teda
v kompetencii riaditeľa školy a nie v kompetencii Slovenskej republiky, ktorá opodstatnenosť zaradenia

konkrétnych žiakov do špeciálnych tried neskúma. Žalovaná rovnako nemohla ovplyvniť, že žalobcovia
boli vzdelávaní v etnicky homogénnych špeciálnych triedach, situovaných oddelene. V konaní bolo
predložené rozhodnutie ministerstva školstva, z ktorého vyplýva, že žalovaná v 2/ rade má elokované
pracoviskánaadresáchHermanovceč.36,č.84ač.374,nevyplývavšakznehoetnickézloženiežiakov.Ak by súd akceptoval takto všeobecne formulovaný petit žaloby, t. j., že žalovaná v 3/ rade neprijala
účinné preventívne opatrenia na ochranu pred diskrimináciou a opatrenie na odstránenie diskriminácie,
potom by Slovenská republika bola za každý jeden prípad diskriminácie zodpovedná. Nakoľko v tomto

konaní nebolo preukázané, aby sa žalovaná v 3/ rade dopustila diskriminácie, zo strany žalobcov neboli
súdu oznámené skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého
zaobchádzania žalovanou v 3/ rade došlo, súd žalobu voči žalovanej v 3/ rade zamietol.
1.11. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový
poriadok (ďalej len ako „CSP“), podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej

úspechuvoveci.Žalobcoviabolivkonaníúspešnívočižalovanýmv1/a2/radevzákladenároku,pričom
výška nemajetkovej ujmy závisela od úvahy súdu, a preto im súd priznal nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100 %. Vo vzťahu medzi žalobcami a žalovanou v 3/ rade súd žalovanej nárok na náhradu
trov konania nepriznal. Súd prihliadol na dôvody hodné osobitného zreteľa, za ktoré považoval súd
majetkovú situáciu strán konania, Žalobcom bolo v konaní priznané oslobodenie od súdnych poplatkov
vzhľadom na ich zlú finančnú situáciu a uloženie povinnosti hradiť trovy konania žalovanej by túto zlú

finančnú situáciu ešte viac prehĺbilo. Naopak povinnosť znášať si trovy konania sám sa žalovanej, ako
štátu, existenčne nedotkne.

2. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom zo dňa 28. februára 2023 sp. zn.
20Co/21/2022 rozhodol tak, že rozsudok vo výrokoch I., II., III. a IV. potvrdil. (I. výrok) V prevyšujúcej

časti rozsudok zmenil tak, že určil, že žalovaná v 3/ rade porušila zásadu rovnakého zaobchádzania
vo vzťahu k žalobcom v 1/ až 3/ rade a dopustila sa diskriminácie vo vzdelávaní žalobcov v 1/ až
3/ rade z dôvodu ich rómskej etnickej príslušnosti tým, že neprijala účinné preventívne opatrenia
na ochranu pred diskrimináciou a opatrenia na odstránenie diskriminácie žalobcov v 1/ až 3/ rade
vzdelávaných podľa vzdelávacieho programu pre žiakov/-čky s ľahkým mentálnym postihnutím u

žalovanej v 2/ rade. (II. výrok) Žalovanej v 3/ rade uložil povinnosť do 3 dní od nadobudnutia
právoplatnosti rozsudku zaslať doporučene každému zo žalobcov v 1/ až 3/ rade na adresu ich trvalého
pobytulistobsahujúciospravedlnenienasledujúcehoznenia:„VáženýD.T./VáženýJ.Č./VáženáR.Č.,
nedostatočnou psychologickou diagnostikou a následnou rediagnostikou Súkromného centra špeciálno-
pedagogického poradenstva v Prešove, Átriová 5, na základe ktorého toto odporučilo vzdelávať Vás

podľa vzdelávacieho programu pre žiakov/-čky s ľahkým mentálnym postihnutím, následným zaradením
do systému špeciálneho vzdelávania a vzdelávaním v rozpore so zákonom podľa vzdelávacieho
programu pre žiakov/-čky s ľahkým mentálnym postihnutím a vzdelávaním v etnicky homogénnych
špeciálnych triedach, situovaných oddelene od žiakov/-čok z majority, mimo hlavnej budovy školy v
Základnej škole s materskou školou Hermanovce, ako aj neprijatím účinných preventívnych opatrení

na Vašu ochranu pred diskrimináciou a opatrení na odstránenie Vašej diskriminácie v Základnej
škole s materskou školou Hermanovce zo strany Slovenskej republiky, bolo porušené Vaše právo na
vzdelanie bez diskriminácie na základe Vašej rómskej etnickej príslušnosti, čím bola znížená Vaša
ľudská dôstojnosť, spoločenská vážnosť a Vaše spoločenské uplatnenie. Takýto zásah do Vašich práv
bol protiprávny a touto cestou sa Vám zaň hlboko ospravedlňujeme.“ (III. výrok) Žalovaným v 1/, 2/ a

3/ rade uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť každému zo žalobcov v 1/ až 3/ rade z titulu
náhrady nemajetkovej ujmy sumu vo výške po 5.000 eur a to do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
(IV. výrok) Žalovaným v 1/, 2/ a 3/ rade uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcom v 1/ až
3/ rade trovy celého konania v rozsahu 100 %, o výške ktorých bude rozhodnuté súdom prvej inštancie
samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.(V. výrok)

2.1. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že súd prvej inštancie v preskúmavaných výrokoch I., II., III.
a IV. vychádzal zo skutkového stavu, ktorý mal oporu vo vykonanom dokazovaní, vec správne právne
posúdil a presvedčivo reagoval so zohľadnením na okolnosti prípadu na procesné prostriedky strán
sporu.Podľanázoruodvolaciehosúdunezostalinezodpovedanéžiadnedôležitérelevantnéotázkystrán
sporu, ktoré by mohli mať čo i len teoretický vplyv na vecnú správnosť rozsudku. Odvolací súd nezistil

také vady prvoinštančného konania, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie o veci, napadnuté
rozhodnutie obsahuje všetky formálne náležitosti, vrátane skutkového stavu, ktorý je nepochybne nielen
vyvoditeľný z obsahu ratio decidendi rozhodnutia, ale aj explicitne v ňom označený (pozri body 10 až
33). Žalobcovia sa cítili byť diskriminovaní tým, že počas základnej školy boli zaradení do špeciálnej
triedy, a tým poškodení na ich základných právach vrátane základného práva na vzdelanie. Tvrdili,

že na rozdiel od ich rovesníkov boli týmto zbavení možnosti štandardného vzdelania vrátane straty
možnosti maturovať. Vyjadrili presvedčenie, že na tomto výsledku má významný podiel skutočnosť, že
boli rómskymi žiakmi, preto došlo k uplatneniu nárokov z porušenia zásady rovnakého zaobchádzania.
Žalovaní a rezort školstva namietali, že vo vzťahu k žalobcom sa postupovalo zodpovedne, boli vyšetreníodborníkmi, rodičia nenamietali výsledky vyšetrenia a zároveň vzniesli námietku premlčania. Rovnosť
všetkých ľudí pred zákonom a zákaz diskriminácie je jednou zo základných zásad právneho štátu a je
neodmysliteľnou súčasťou každého demokratického právneho poriadku. Segregačné zaobchádzanie z

dôvodovrasyčietnickéhopôvodujeprávneneprípustné,atoobzvlášťvtedy,akideoporušenieprávana
rovnaké zaobchádzanie, porušenie rovnosti v dôstojnosti a v právach, resp. ak je segregácia dôsledkom
diskriminácie, a to v súvislosti s realizáciou základného práva na vzdelanie.
2.2. Zdôraznil, že vysoký počet detí s diagnózou MP (mentálne postihnutie) nie je prítomný naprieč
celým Slovenskom. Viac ako 70 % detí s takouto diagnózou žije v troch krajoch: v Prešovskom

(28 %), Košickom (27 %) a Banskobystrickom (15 %). V Košickom a Prešovskom kraji tvoria deti s
diagnostikovaným MP takmer 8 %, v Banskobystrickom viac ako 6 % žiakov základných škôl, zatiaľ čo
napríklad v Bratislavskom kraji má MP diagnostikované iba 1,3 % žiakov základných škôl. Vysoký podiel
detí s diagnózou MP v troch krajoch pravdepodobne súvisí s tým, že tam žije väčšina Rómov (takmer
80 %). Na to, že časti rómskych detí je diagnostikované mentálne postihnutie aj keď ho reálne nemajú a
sú neopodstatnene smerované do špeciálneho školstva už viac ako desať rokov upozorňujú slovenské

aj zahraničné mimovládne organizácie, medzinárodné organizácie, Európska komisia, ako aj štátna
školská inšpekcia, verejná ochrankyňa práv, či Metodicko-pedagogické centrum. Podľa najnovších
údajov Útvaru hodnoty za peniaze má každé piate dieťa (19,3 %) z prostredia marginalizovaných
rómskych komunít diagnostikované ľahké mentálne postihnutie. Zároveň deti z marginalizovaných
rómskych komunít tvoria až 71,2 % žiakov špeciálnych tried pre deti s ľahkým mentálnym postihnutím

a 41,7 % žiakov špeciálnych škôl, hoci ich celkové zastúpenie v populácii žiakov základných škôl je
len 12,3 %. Neprimerane vysoký podiel rómskych detí medzi deťmi s diagnostikovaným mentálnym
postihnutím a ich následná segregácia do systému špeciálneho školstva boli jedným z dôvodov, kvôli
ktorým začala v roku 2015 Európska komisia konanie voči Slovensku za porušenie Smernice o rasovej
rovnosti (https://dennikn.sk/blog/1402821/diagnoza-mentalneho-postihnutia-ako-nastroj-vylucenia/).

2.3. So zreteľom na neunesenie dôkazného bremena žalovaných mal za to, že je nepochybná
opodstatnenosť žaloby a to, že žalobcovia boli zaradení do špeciálnej školy v dôsledku nesprávnej
diagnostiky, by mohli uznať aj samotní žalovaní. Veď žalobné tvrdenie, že: „Žalovaná v 2/ rade vzdeláva
144 žiakov/-čok rómskej etnickej príslušnosti (t. j. 67,29 % z celkového počtu). Len 15 z nich je
vzdelávanýchvbežnýchtriedachpodľariadnehovzdelávaciehoprogramu,ďalších16rómskychžiakov/-

čok s ľahkým mentálnym postihnutím je vzdelávaných v bežných triedach na základe individuálnych
vzdelávacích programov a ostatných 113 rómskych žiakov/-čok je vzdelávaných v špeciálnych triedach.
Pomer žiakov/ - čok s mentálnym postihnutím u žalovanej v 2/ rade (62,15 % z celkového počtu
žiakov) vysoko prevyšuje celoslovenský priemer (v školskom roku 2012/2013 to bolo 11,73 %). Až 129
žiakov/-čok z počtu 133 žiakov/-čok s mentálnym postihnutím je rómskeho etnického pôvodu (96,99

%). Mentálny postih bol tak diagnostikovaný až 89,58 % žiakom/-čkám všetkých žiakov/-čok rómskej
etnickej príslušnosti (129 z ich celkového počtu 144)“ vyvoláva bez ďalšieho závažné pochybnosti o
nesegregačnom zaobchádzaní z dôvodu rasy či etnického pôvodu, čo sa žalovaným v priebehu konania
nepodarilo relevantne vyvrátiť a spochybniť. Pomer detí s mentálnym postihnutím v obci Hermanovce
je extrémne vysoký a preto je aj bez ďalšieho mimoriadne nepravdepodobný záver o takom vysokom

percente žiakov s mentálnym postihnutím, napokon tak ako už bolo uvedené, opak preukázaný nebol.
2.4. Odvolací súd zastával názor, že so zreteľom na dôkazné špecifiká vecí tykajúcich sa nerovnakého
zaobchádzania je vzhľadom na argumenty žalobcov zamietnutie žaloby voči žalovanému v 3/ rade
neudržateľné a to z týchto dôvodov: Žalované ministerstvo ako orgán garantujúci štátnu vzdelávaciu
politiku neunieslo dôkazné bremeno o svojej neúčasti na celom procese. Štát spolu so samosprávnymi

orgánmimusiaprijaťúčinnéopatrenia,abydiskrimináciizabránili,niesaibanečinneprizeraliaodvolávali
sa na strohú, často zle interpretovanú dikciu zákona (pozri rozsudok NS SR sp. zn. 5Cdo/102/2020
zo dňa 15. 12. 2020). Zakrývanie za doteraz formálnu neexistenciu vzťahu ministerstva a žalobcami
neobstojí, skôr indikuje nepochopenie zmyslu a účelu antidiskriminačných noriem zo strany Ministerstva
školstva Slovenskej republiky. Je už notorietou, že orgány štátu a verejnoprávne korporácie bez

akýchkoľvek opatrení sa nečinne prizerajú na závažné porušovania základných práv, v tomto prípade
rómskych detí.
2.5. Podľa názoru odvolacieho súdu námietku premlčania v konaní o antidiskriminačných nárokoch
je nevyhnutné posúdiť primerane ako v konaniach so slabšou zmluvnou stranou v spotrebiteľských
veciach. Navyše bolo v osobitostiach veci viac ako zrejmé, že nerovnakému zaobchádzaniu boli

žalobcovia vystavení spoločným konaním, resp. nekonaním žalovaných a dochádzalo k nemu nielen
na začiatku štúdia, ale počas celého obdobia absolvovania špeciálnej školy. Od maloletých detí, resp.
rodičov, spoliehajúc sa na všeobecnú autoritu žalovaných ani len teoreticky nemožno spravodlivo
očakávať, že budú namietať to, čo im nie je známe. Teda striktným výkladom lehoty pre uplatnenie právaby došlo k zabráneniu meritórneho posúdenia veci a na žalobcov by bolo uvalené neprimerané bremeno,
čím by došlo k zásahu samotnej podstaty ich práva na prístup k súdu, a tým by došlo k porušeniu práva
žalobcov podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Odvolací súd

zastával názor, ktorý korešponduje aj s princípom efektivity, že maloleté deti mohli uplatniť svoje práva
najskôr vtedy, keď sa o ich porušení preukázateľne dozvedeli, teda za začiatok plynutia premlčacej doby
možno považovať moment zistenia, že k zásahu do ich práva došlo, preto ich právo premlčané nie je.
Iný výklad by bol v rozpore s princípom racionality. Zhrňujúc uvedené žalobcom mohla diferencovane
najskôr začať plynúť premlčacia doba na uplatnenie ich práva odo dňa, keď sa skutočne dozvedeli o

tom, že bolo s nimi diskriminačne zaobchádzané u žalobcu v 1/ rade dňa 27. 12. 2014, u žalobcu v 2/
rade dňa 26. 03. 2015 a u žalobkyne v 3/ rade dňa 23. 03. 2015. Pokiaľ žalobcovia podali svoju žalobu
dňa 20. 01. 2016, ich právo oslabené nebolo a námietka premlčania je neopodstatnená.
2.6. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 255 CSP v spojení s ust. § 396 CSP a
úspešným žalobcom patril 100 % nárok na náhradu trov celého konania od žalovaných.

3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný 1/ dovolanie (ďalej aj „dovolateľ 1/“).
Prípustnosť dovolania odôvodnil poukazom na ustanovenie § 420 písm. f) CSP argumentujúc tým, že
nesprávnym procesným postupom odvolacieho súdu mu bolo znemožnené, aby uskutočňoval jemu
patriace práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
3.1. Dovolateľ uviedol, že v danom prípade sa odvolací súd nedostatočne vysporiadal s námietkami

žalovaného v 1/ rade a v napadnutom rozsudku absentuje zásadné odôvodnenie skutočností a dôvodov,
pre ktoré odvolací súd prijal napadnuté rozhodnutie. V odôvodnení napadnutého rozsudku chýba rozbor
skutkového stavu s jeho právnym posúdením, vysporiadanie sa s jednotlivými dôkazmi a uvedenie
relevantných zákonných ustanovení, na základe ktorých súd dospel k právnemu záveru o porušení
zásady rovnakého zaobchádzania zo strany žalovaných. Poukázal na to, že už v odvolaní namietal

skutočnosť, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní nevzhliadol na záver Znaleckého posudku č. 76/2021
znalkyne PhDr. D. Č.. Tento dôkaz zabezpečený súdom prvej inštancie ostal bez povšimnutia aj pri
rozhodovaní odvolacím súdom, pritom podľa názoru dovolateľa ide o podstatný dôkaz, s ktorým, ak
by sa odvolací súd vysporiadal, potom by nemohol prijať právny záver, ktorý vyslovil v napadnutom
rozsudku. Tak súd prvej inštancie ako aj odvolací súd sa vôbec nevysporiadali so závermi znaleckého

posudku znalkyne PhDr. D. Č.Z.. Uvedené pochybenie nie je možné vyvrátiť ani odkazom na judikatúru
súdov, ktorá nevyžaduje, aby na každý argument strany konania bola v odôvodnení rozhodnutia daná
odpoveď. Súd je totiž povinný dať odpoveď na argument zásadného významu, ktorý je v žalovanom
prípade znalecký posudok. Zdôraznil, že v čase výkonu psychologických vyšetrení u žalobcov boli ich
diagnostikovaním ustálené závery o ich vzdelávaní v špeciálnej triede. Odvolací súd sa nevysporiadal

ani s jeho námietkou, že žalobcami predložené správy z vyšetrení boli vykonané so značným časovým
odstupom a boli vykonané s osobnosťami detí, ktoré od prvotného diagnostikovania žalovaným v 1/ rade
prešli vývojom tak po fyzickej, ako aj mentálnej stránke. Trval na tom, že v danom čase v roku 2011
stanovil diagnostikovanie u žalobcov správne podľa ich aktuálnej mentálnej úrovne, postupoval podľa
aktuálne platných a stanovených odborných metód a postupov a výsledky jeho vyšetrení u žalobcov

boli realizované na daný čas, kedy sa vykonali správne a odrážali intelekt a úroveň žalobcov v danom
čase. Uvedené vyplýva aj zo znaleckého posudku PhDr. Č., ktorá v znaleckom posudku konštatovala,
že v súčasnosti nie je možné posúdiť úroveň rozumových a intelektových schopností žalobcov v
čase, kedy navštevovali základnú školu a teda ani to, či závery v tom čase prijaté boli správne. Pri
psychologických vyšetreniach boli použité adekvátne dostupné štandardizované metodiky. Z odborného

hľadiska psychologické vyšetrenia žalobcov nemajú podstatné nedostatky a teda možno konštatovať,
že boli vykonané správne. V čase vykonania diagnostikovania žalovaným v 1/ rade považovali aj rodičia
žalobcov výsledky vyšetrení vykonaných žalovaným v 1/ rade za správne, nakoľko proti zaradeniu
žalobcov do špeciálnych tried nenamietali a nemali k nemu v tom čase žiadne výhrady. Odvolací súd
sa mal vysporiadať s podstatnou a základnou otázkou, či bolo možné na základe opätovnej diagnostiky

vykonanej s časovým odstupom niekoľkých rokov posúdiť správnosť/nesprávnosť skoršej diagnostiky
u žalobcov. Od tejto základnej otázky sa podľa názoru žalovaného v 1/ rade mal odvíjať predmet
sporu. Odvolací súd namiesto toho, aby túto základnú otázku zodpovedal v rámci rozhodovania, v
napadnutom rozsudku jej vôbec nevenoval pozornosť. Namietal ďalej záver odvolacieho súdu, keď
žalovaný v 1/ rade porušil zásadu rovnakého zaobchádzania vo vzťahu k žalobcom v 1/ - 3/ rade a

dopustil sa diskriminácie vo vzdelávaní žalobcov v 1/ - 3/ rade z dôvodu ich rómskej etnickej príslušnosti,
a to nedostatočnou psychologickou diagnostikou a následnou rediagnostikou žalobcov v 1/ - 3/ rade,
ktorým odporučil vzdelávanie podľa vzdelávacieho programu pre žiakov/-čky s ľahkým mentálnym
postihnutím, keď v konaní nebol vykonaný a predložený jediný dôkaz, ktorým by bolo preukázané, žediagnostika vykonaná žalovaným v 1/ rade bola nesprávna. Samotný znalec skonštatoval, že nie je
možno spätne v čase verifikovať správnosť vyšetrenia a nie je možné presne určiť úroveň žalobcov
a ich schopností v konkrétnom čase a spätne ku konkrétnemu dátumu. Ak nie je možné spätne

verifikovať správnosť vyšetrenia, potom nie je možné konštatovať, že žalovaný v 1/ rade nedostatočnou
diagnostikou porušil zásadu rovnakého zaobchádzania. Ak nie je možné objektívne overiť správnosť/
nesprávnosť diagnostiky, nie je možné konštatovať, že táto bola nesprávna. Zo záverov znaleckého
posudku vyplýva, že ani závery Detského centra VÚDPaP v Bratislave z 26. 03. 2015 a 23. 03. 2015, ani
závery Súkromného centra pedagogicko-psychologického poradenstva v Košiciach z 27. 12. 2014, ktoré

predložili žalobcovia nemožno považovať za smerodajné pre zaradenie do špeciálnych tried v minulosti.
Ak odvolací súd závery znaleckého posudku nezobral do úvahy, súd zaťažil konanie vadou a svojim
nesprávnym procesným postupom znemožnil žalovanému v 1/ rade, aby uskutočňoval jemu patriace
procesné právo v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
3.2. Podľa právneho názoru žalovaného v 1/ rade odvolací súd a súd prvej inštancie nesprávne právne
posúdili právnu otázku týkajúcu sa začiatku plynutia premlčacej doby, a v dôsledku toho neprihliadli

na vznesenú námietku premlčania zo strany žalovaných. Žalovaný v 1/ rade konštatoval, že dané
rozhodnutie súdu vo vzťahu k premlčaniu nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v antidiskriminačných
konaniach vytvára nebezpečný precedens do budúcnosti, kedy len na základe „nejakého“ iného
vyšetrenia vykonaného o pár rokov neskôr je možné spochybniť výsledok iného vyšetrenia bez toho,
aby sa zobral do úvahy vývoj osoby za dané obdobie a odignorovalo sa zákonne uplatnenie námietky

premlčania.
3.3. Žalovaný v 1/ rade navrhol dovolaciemu súdu, aby odložil vykonateľnosť rozhodnutia, pričom ako
dôvod pre odklad vykonateľnosti rozhodnutia uviedol hrozbu daňovej exekúcie aj tým, že okamžitým
výkonom napadnutého rozhodnutia by žalovanému v 1/ rade hrozila závažná ujma spočívajúca v
negatívnom ekonomickom dopade na ďalšiu činnosť žalovaného v 1/ rade a to navyše v prípade, keď

žalovaní považujú nárok žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy za premlčaný.
3.4. Vzhľadom na vyššie uvedené navrhol dovolaciemu súdu rozhodnutie súdu odvolacieho zmeniť,
prípadne zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

4. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný 2/ dovolanie (ďalej aj „dovolateľ 2/“), ktoré

podaním zo dňa 9. februára 2024 (č. l. 851) zobral v celom rozsahu späť.

5. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný 3/ dovolanie (ďalej aj „dovolateľ 3/“).
Prípustnosť dovolania odôvodnil poukazom na ustanovenie § 420 písm. f) CSP argumentujúc tým, že
nesprávnym procesným postupom odvolacieho súdu mu bolo znemožnené, aby uskutočňoval jemu

patriace práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, a tiež tým, že rozhodnutie
odvolaciehosúduvzmysleustanovenia§421ods.1písm.b)CSPzáviseloodvyriešeniaprávnejotázky,
ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.
5.1. Dovolateľ 3/ namietal, že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva v nesprávnom právnom posúdení
veci a rozhodnutie sa týka posúdenia právnej otázky, ktorá dovolacím súdom ešte nebola vyriešená.

Odvolací súd nesprávne vec právne posúdil, keď konštatoval, že žalobcovia boli zaradení do
špeciálnej školy z dôvodu mentálneho postihnutia fyziologického charakteru a zároveň sa stotožnil
s názorom, že dôvody pre zaradenie do špeciálnej školy boli plynutím času vyvrátené. Žalovaná v
3/ rade sa nestotožnila taktiež s právnym názorom odvolacieho súdu, ktorý tvrdil, že argument, že
diagnostika v čase zaradenia detí do špeciálnej školy nemôže byť zvrátená súčasnou diagnostikou,

je neakceptovateľný. Zdôraznila, že predmetom sporu je práve diagnostika detí, ktorá môže byť
posúdená len kompetentnými osobami. V nadväznosti na argumentáciu odvolacieho súdu, ohľadom
percentuálneho zastúpenia, v súvislosti s diagnostikou mentálneho postihnutia žiakov a žiačok všetkých
žiakov/-čok rómskej etnickej príslušnosti, kedy odvolací súd uviedol, že uvedené vyvoláva bez ďalšieho
závažné pochybnosti o nesegregačnom zaobchádzaní z dôvodu rasy, či etnického pôvodu, čo sa

žalovaným v priebehu konania nepodarilo relevantne vyvrátiť a spochybniť, ako aj na argumentáciu
odvolacieho súdu, že pomer detí s mentálnym postihnutím v obci Hermanovce je extrémne vysoký,
a preto je aj bez ďalšieho mimoriadne nepravdepodobný záver o takom vysokom percente žiakov s
mentálnym postihnutím, si žalovaná v 3/ rade poukázala na žalobný návrh žalobcov, ktorí sa domáhali
voči žalovaným určenia, že bola porušená zásada rovnakého zaobchádzania výlučne vo vzťahu len ku

týmto konkrétnym žalobcom. Žalovaná v 3/ rade mala za to, že v tomto spore neobstoja argumenty, či
už súdu prvej inštancie, alebo odvolacieho súdu ohľadom percentuálneho zastúpenia žiakov a žiačok
s mentálnym postihnutím, nakoľko predmet sporu určujú žalobcovia a títo sa domáhali zo strany súdu
vyslovenia porušenia zásady rovnakého zaobchádzania len voči týmto trom konkrétnym žalobcom. Ajv nadväznosti na uvedené, bola žalovaná v 3/ rade toho názoru, že aj súd prvej inštancie aj odvolací
súd nesprávne právne vec posúdili a podľa názoru žalovanej v 3/ rade sa mali zaoberať otázkou
možnosti/nemožnosti opätovnej diagnostiky preukázať správnosť/nesprávnosť skoršej diagnostiky u

žalobcov,sohľadomnačasovýposun,anielenstrohokonštatovaťneakceptovateľnosťtohtoargumentu
žalovaných. Žiadny znalecký posudok počas celého konania nepotvrdil, že ďalšia vykonaná diagnostika
vyvráti tú pôvodnú, tak ako to konštatoval odvolací súd. Práve naopak, v konaní na súde prvej inštancie
súd nariadil znalecké dokazovanie z odboru psychológia, odvetvia klinická psychológia detí, klinická
psychológia dospelých a na jeho vykonanie poveril znalca PhDr. D. Č., ktorá k predchádzajúcim

psychologickým vyšetreniam žalobcov v závere znaleckého posudku č. 76/2021 uviedla, že: „Správnosť
vyšetrenia nie je možné spätne v čase verifikovať, nakoľko schopnosti žalobcov boli vo vývine. Preto
nie je možné presne určiť úroveň ich schopností v konkrétnom čase a spätne ku konkrétnemu dátumu.“
Súd sa s uvedenou argumentáciou vo svojom rozhodnutí nijakým spôsobom nevysporiadal a taktiež
so skutočnosťou, že ide o neplnoleté osoby, teda fyzické osoby, ktorých vývoj a vývin nie je ukončený.
Aj s ohľadom na závery znalca je možné preto prijať logický záver, že pokiaľ sa aj znalecký posudok

zameriaval len na závery diagnostického vyšetrenia PhDr. E.. Š., no znalec zároveň uviedol, že nie
je možné presne určiť úroveň ich (žalobcov) schopností v konkrétnom čase a spätne ku konkrétnemu
dátumu, tak tento záver znalca musí platiť pre všetky skoršie diagnostické vyšetrenia žalobcov. Žalovaná
v 3/ rade bola preto toho názoru, že nie je možné prijať záver o nesprávnej diagnostike, tak ako to urobil
súd prvej inštancie a napokon aj odvolací súd, keď znalec v odbore v závere svojho znaleckého posudku

skonštatoval, že správnosť vyšetrenia nie je možné spätne v čase verifikovať. Takýto záver odvolacieho
súdu je svojvoľný a absolútne nerešpektuje názor znalca, a to zo strany žiadneho žalovaného.
5.2. Žalovaná v 3/ rade vzhľadom na argumenty, ktoré v danom podanom dovolaní uviedla, ako aj
s poukazom na povahu povinností, jednou z ktorých je aj písomné ospravedlnenie, a ku splneniu
ktorých bola žalovaná zaviazaná rozsudkom odvolacieho súdu, navrhla dovolaciemu súdu odložiť

vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia, nakoľko uvedená problematika (potencionálna existencia
nesprávnej diagnostiky) ešte nebola zo strany dovolacieho súdu doposiaľ riešená a aj vzhľadom k
charakteru povinnosti písomného ospravedlnenia, keďže ide o vec nezvratnú.

6. Žalobcovia 1/ až 3/ vo svojom vyjadrení navrhli dovolaciemu súdu, aby dovolania žalovaných 1/ až

3/ zamietol v celom rozsahu ako nedôvodné.

7. Žalovaný 1/ k dovolaniam žalovaných 2/ a 3/ uviedol, že sa plne stotožňuje s dôvodmi v nich
uvedenými.

8. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§
35 CSP) so zreteľom na dispozitívny úkon žalovaného 2/, ktorým vzal podané dovolanie späť, konanie
o dovolaní podľa vyššie citovaného ustanovenia CSP zastavil (§ 446 CSP.).

9. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods.

3 veta druhá CSP).

10. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala strana sporu v zákonnej
lehote (§ 427 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP),
skúmal, či sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania,

a bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie je prípustné a vzhľadom
na uplatnený dovolací dôvod [§ 420 písm. f) CSP] zároveň aj dôvodné. Ak totiž dovolanie smeruje
proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí z dovolacieho dôvodu
uvedeného v § 420 CSP, potom existencia tohto dôvodu, t. j. existencia niektorej z vád uvedených v
tomto ustanovení (spôsobujúcich tzv. „zmätočnosť“ rozhodnutia) znamená nielen splnenie podmienky

prípustnosti dovolania, ale zároveň zakladá aj jeho dôvodnosť.

11. Dovolateľ 1/ vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania z § 420 písm. f) CSP a to porušením práva
na spravodlivý proces, ktorého podstatou je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich
práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované

právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce
konanie a rozhodnutie súdov v prejednávanej veci tak, aby konanie ako celok bolo nielen zákonné, ale
aj spravodlivé.12. Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach opakovane uviedol, že z hľadiska prípustnosti dovolania v
zmysle § 420 písm. f) CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil
vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu,

že k tejto procesnej vade skutočne došlo (3Cdo/41/2017, 3Cdo/214/2017, 8Cdo/5/2017, 8Cdo/73/2017).
So zreteľom na to pristúpil aj v danom prípade k posúdeniu opodstatnenosti argumentácie dovolateľa,
že procesne nesprávnym postupom súdov bolo zasiahnuté do jeho práva na spravodlivý proces.

13. Podľa konštantnej judikatúry najvyššieho súdu nie je dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania v

zmysle § 420 písm. f) CSP paušálne tvrdenie o nedostatočne zistenom skutkovom stave, nevykonanie
všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu (3Cdo/26/2017,
4Cdo/56/2017, 5Cdo/90/2017, 8Cdo/187/2017). Súlad tohto právneho názoru s Ústavou Slovenskej
republiky posudzoval ústavný súd napríklad v uznesení sp. zn. II. ÚS 465/2017, nedospel však k
záveru o jeho ústavnej neudržateľnosti. Na druhej strane Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojich
rozhodnutiach tiež vyslovil názor, že nevykonanie navrhovaného dôkazu, ktorý by mohol mať vplyv na

posúdenie skutkového stavu, ktorý z doteraz vykonaných dôkazov nemožno bezpečne ustáliť, možno
kvalifikovať ako porušenie práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (III. ÚS
332/09). Zásadám spravodlivého procesu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane základných ľudských práv a slobôd totiž zodpovedá požiadavka, aby súdmi urobené skutkové
zistenia a prijaté právne závery boli riadne (dostatočne) a zrozumiteľne (logicky) odôvodnené. V práve

na spravodlivý proces je obsiahnutá aj ďalšia ústavná zásada (čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a čl. 6 CSP), a
to „rovnosť zbraní“ v civilnom konaní, ktorá všeobecne zahŕňa tiež rovnosť bremien, ktoré sú na strany
sporu kladené a ktoré nesmie byť neprimerané (IV. ÚS 468/2018). Z práva na spravodlivý súdny proces
vyplýva aj podľa Európskeho súdu pre ľudské práva povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami,
argumentmianávrhminavykonaniedôkazovstránsvýhradou,žemajúvýznamprerozhodnutie(Kraska

c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, II. ÚS 410/06).

14. V súlade s touto judikatúrou ústavného súdu Najvyšší súd SR rozhodol vo veci sp. zn.
4Cdo/100/2018. V tejto veci vyslovil, že procesnému právu účastníka navrhovať dôkazy zodpovedá
povinnosť súdu nielen o vznesených návrhoch (a dôkazoch) rozhodnúť, ale tiež, pokiaľ im nevyhovie,

vo svojom rozhodnutí odôvodniť, prečo, z akých dôvodov tak neurobil. Nevyhovenie dôkaznému návrhu
strany sporu možno založiť len tromi dôvodmi. Prvým je argument, podľa ktorého tvrdená skutočnosť, ku
ktorej overeniu alebo vyvráteniu je navrhnutý dôkaz je bez relevantnej súvislosti s predmetom konania;
ďalším je argument, podľa ktorého dôkaz neoverí/nevyvráti tvrdenú skutočnosť, čiže vo väzbe na toto
tvrdenie nedisponuje vypovedacou potenciou. Nakoniec tretím je nadbytočnosť dôkazu, t. j. argument,

podľa ktorého určité tvrdenie, ku ktorému overeniu alebo vyvráteniu je dôkaz navrhovaný, bolo už
doterajším konaním bez dôvodných pochybností overené alebo vyvrátené. Ak tieto dôvody zistené
neboli, súd postupuje v rozpore s čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ktoré garantujú pre stranu
sporu ústavné právo na spravodlivý proces, čiže táto dôkazná vada (tzv. opomenuté dôkazy) takmer
vždy založí nielen nepreskúmateľnosť vydaného rozhodnutia pre nedostatok dôvodov, ale súčasne tiež

jeho protiústavnosť.

15. Žalovaný 1/ a v zásade aj žalovaný 3/ vo vzťahu k porušeniu práva na spravodlivý proces podľa §
420 písm. f) CSP predovšetkým namietali nevykonanie navrhnutého dôkazu počas konania, konkrétne
argumentoval tým, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní nevzhliadol na záver Znaleckého posudku č.

76/2021 znalkyne PhDr. D. Č.. Tento dôkaz zabezpečený súdom prvej inštancie ostal bez povšimnutia
aj pri rozhodovaní odvolacím súdom, pritom podľa názoru dovolateľov išlo o podstatný dôkaz, s ktorým,
ak by sa odvolací súd vysporiadal, potom by nemohol prijať právny záver, ktorý vyslovil v napadnutom
rozsudku. Tak súd prvej inštancie ako aj odvolací súd sa vôbec nevysporiadali so závermi znaleckého
posudku znalkyne PhDr. D. Č.. Uvedené pochybenie nie je možné vyvrátiť ani odkazom na judikatúru

súdov, ktorá nevyžaduje, aby na každý argument strany konania bola v odôvodnení rozhodnutia daná
odpoveď. Súd je totiž povinný dať odpoveď na argument zásadného významu, ktorý je v žalovanom
prípade znalecký posudok, ktorý ostal bez povšimnutia zo strany súdov.

16. Z obsahu súdneho spisu dovolací súd zistil, že zo správy zo psychologického vyšetrenia žalobcu

v 1/ rade u žalovaného v 1/ rade zo dňa 24. 04. 2013 vyplýva, že úroveň rozumových schopností sa
t. č. nachádza v pásme ľahkého mentálneho postihnutia, s nerovnomerným rozložením čiastkových
výkonov. Vzhľadom k diagnostikovanej úrovni rozumových schopností odporúča sa žiaka vzdelávať
v špeciálnej triede pre žiakov s mentálnym postihnutím. Z psychologického vyšetrenia Súkromnýmcentrom pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie v Košiciach vyplýva, že aktuálne
psychologické vyšetrenie poukazuje na nerovnomernosť výkonov v intelektovom vývine - úroveň
intelektových schopností sa pohybovala v pásme podpriemeru v neverbálnej zložke a verbálna zložka

inteligencie bola slabšia, na hranici pásma ľahkého mentálneho postihnutia. Psychologička odporúča
uvažovať o ukončení školskej dochádzky v podmienkach bežnej základnej školy/napríklad umožniť
žiakovi navštevovať 9. ročník ZŠ/Zo správy DC VÚDPaP z 26. 03. 2015 vyplýva, že u žalobcu v
2/ rade je aktuálny výkon v skúškach inteligencie celkovo v norme (podpriemer/hraničné pásmo).
Celkovo je výkon vo verbálnej a neverbálnej škále na rovnakej úrovni, v rámci jednotlivých škál sú

výrazné diskrepancie, v neverbálnej extrémne (siahajú od výkonu pod úrovňou normy po výkon na
úrovni populačného priemeru). Na základe analýzy výkonov možno konštatovať, že testové výsledky
podhodnocujú potenciál dieťaťa. Žalobca v 2/ rade je žiak so špeciálnymi výchovno - vzdelávacími
potrebami, ktoré vyplývajú z vývinu v SZP. Z výsledkov vyplýva, že nemá byť vzdelávaný podľa
vzdelávacieho programu pre žiakov s mentálnym postihnutím. Zo správy zo psychologického vyšetrenia
žalobkyne v 3/ rade u žalovaného v 1/ rade zo dňa 28. 03. 2014 vyplýva, že úroveň rozumových

schopností sa t. č. nachádza v pásme ľahkého mentálneho postihnutia, s výraznou diskrepanciou medzi
jednotlivými zložkami. Vzhľadom k diagnostikovanej úrovni rozumových schopností odporúča sa žiačku
naďalejvzdelávaťvšpeciálnejtriede.ZosprávyDCVÚDPaPvyplýva,žeužalobkyniv3/radejeaktuálny
výkon v skúškach inteligencie celkovo v norme, na úrovni hlbokého podpriemeru/hraničné pásmo, s
extrémne nerovnomernou štruktúrou výkonov. Na základe analýzy výkonov možno konštatovať, že

prirodzené intelektové schopnosti dieťaťa sú na lepšej úrovni ako aktuálny výsledok (úsudok na veku
primeranej úrovni). Žiačka má špeciálne výchovno-vzdelávacie potreby, ktoré rezultujú z vývinu v SZP.
Z výsledkov vyplýva, že žiačka nemá byť vzdelávaná podľa výchovno-vzdelávacieho programu pre
žiakov s mentálnym postihnutím. Podľa správy z psychologického vyšetrenia zo dňa 21. 04. 2005
Okresnej pedagogicko-psychologickej poradne, bolo odporúčané u žalobcu v 1/ rade postupovať podľa

štandardných učebných osnov základnej školy. Podľa správy z psychologického vyšetrenia zo dňa 18.
09.2009boloužalobcuv1/radeodporúčanépokračovaťvšpeciálnejtriede.Krovnakémuzáverudospel
žalovanýv1/radeprivyšetreniachvroku2011,2013a2014.Podľasprávyzpsychologickéhovyšetrenia
zo dňa 19. 10. 2007 Okresnej pedagogicko-psychologickej poradne, bolo odporúčané u žalobcu v 2/
rade vzdelávať v rámci bežnej triedy ZŠ. Podľa správy z psychologického vyšetrenia zo dňa 17. 09. 2008

otec žalobcu v 2/ rade veľmi nalieha na preradenie do špeciálnej triedy z účelových dôvodov. Podľa
názoru psychológa je to poškodzovanie dieťaťa zo strany rodičov, kým nebude výukovo a mentálne tak
zaostalé, aby bolo možné preradenie do ŠT. Zatiaľ nemôže dať odporúčanie do špeciálnej triedy. Podľa
psychologického vyšetrenia žalovaného v 1/ rade z roku 2011 a 2014 odporúča naďalej žiaka vzdelávať
v špeciálnej triede bežnej ZŠ podľa osnov ŠZŠ. Podľa správy z psychologického vyšetrenia zo dňa 27.

03. 2008 pedagogicko-psychologickej poradne, bolo odporúčané u žalobkyňu v 3/ rade zaradiť do triedy
pre žiakov zo sociálne znevýhodneného prostredia. Podľa psychologického vyšetrenia žalovaného v 1/
rade z roku 2011, 2014 a 2016 odporúča naďalej žiačku vzdelávať na ZŠ v špeciálnej triede. Súd prvej
inštancie v bode 51 rozhodnutia uviedol nasledovné:
51. Súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalovaný v 1/ a 2/ rade neuniesli

dôkazné bremeno. Žalovaný v 1/ a 2/ rade v konaní dostatočným spôsobom nepreukázali, že z ich
strany nedošlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania. Žalovaný v 1/ rade nepreukázal, že
žalobcovia boli riadne diagnostikovaní s tým, že mali byť zaradení do špeciálnych tried. Pochybnosti o
diagnostikovaní vzbudzuje jednak výsluch žalobcov, ktorí dá sa povedať zhodne popísali ako samotne
testovanie prebiehalo, a ktoré malo trvať 15 minút až hodinu. Za tak krátky čas nemohlo dôjsť k

dôkladnej diagnostike ak zoberieme do úvahy, že vyšetrenie u žalobcov v 2/ a 3/ rade svedkyňou
E. Š. prebiehalo v Bratislave dva dni. Nepriamo tomu nasvedčuje aj pomer žiakov s mentálnym
postihnutím u žalovanej v 2/ rade, ktorý vysoko prevyšuje celoslovenský priemer a pomer žiakov s
mentálnym postihnutím, ktorí sú rómskeho etnického pôvodu. Nasvedčujú tomu aj napríklad správy z
psychologického vyšetrenia žalobcu v 2/ rade, ktoré boli realizované iným subjektom, ako žalovaným

v 1/ rade, a na základe ktorých bolo odporúčane vzdelávanie v bežnej triede. Napriek tomu však
nasledujúce vyšetrenie z roku 2011, už odporúča naďalej vzdelávať v špeciálnej triede. Teda nie je
zrejmé,nazákladeakéhovyšetreniabolžalobcav2/radezaradenýdošpeciálnejtriedy.Rovnakomožno
konštatovať u žalobkyne v 3/ rade. Žalobca v 1/ rade bol zaradený v roku 2005 do špeciálnej triedy,
napriek tomu, že bolo odporúčané vzdelávanie podľa štandardných učebných osnov základnej školy.

Žalovaní taktiež nepreukázali, a akého dôvodu je tak vysoký počet osôb rómskej etnickej príslušnosti
vzdelávaných v špeciálnych triedach v porovnaní s celoslovenským priemerom. U žalovanej v 2/ rade
to bolo viac ako 5-násobok oproti celoslovenskému priemeru. Jedná sa značný nepomer. Taktiež súd
poukazuje na výpoveď svedkyne E. Š., ktorá u žalobcov v 2/ a 3/ rade vylúčila mentálne postihnutie.Ani jedno z detí nepodalo v teste výkon, ktorý by vybočoval z normy. Takýto výkon vylučuje potom
diagnózu - mentálne postihnutie. Podľa svedkyne teda nemali byť vzdelávané v špeciálnej triede.
Znalkyňa, ustanovená súdom v konaní, považovala tieto závery ako validné a primerané, vychádzajúce

z relevantných výsledkov. Je teda nelogické, aby žalobcom bolo najprv diagnostikované mentálne
postihnutie, ktoré malo byť podľa žalovaného v 1/ rade fyziologického pôvodu, tzn. že ide o vrodenú, a
neskôr bolo mentálne postihnutie vylúčené. Aj to nepochybne spochybňuje diagnostikovanie žalobcov.“
Dovolacísúdvšakpoukazujetiežnabod21rozhodnutiaodvolaciehosúdu,vzmyslektorého„argumenty
o uspokojení sa s tým, že my s tým nič nemáme, to oni diagnostikovali, diagnostika v čase zaraďovania

detí nemôže byť zvrátená súčasnou diagnostikou, sú neakceptovateľné, veď predsa maloleté deti boli
zaradené do špeciálnej školy z dôvodu mentálneho postihnutia fyziologického (vrodeného) charakteru
(č. l. 405 spisu), ktoré neskôr bolo vyvrátené.“
16.1. Pokiaľ teda dovolatelia namietali to, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní nevzhliadol na záver
Znaleckého posudku č. 76/2021 znalkyne PhDr. D. Č., pričom tento dôkaz zabezpečený súdom prvej
inštancie ostal bez povšimnutia aj pri rozhodovaní odvolacím súdom, pritom podľa názoru dovolateľov

išlo o podstatný dôkaz, s ktorým, ak by sa odvolací súd vysporiadal, potom by nemohol prijať právny
záver, ktorý vyslovil v napadnutom rozsudku. Dovolací súd konštatuje, že nie je jasné na základe akých
skutočností boli argumenty uvedené v bode 21 rozhodnutia odvolacieho súdu vyvrátené, keď sa vo
svojom rozhodnutí nielenže nevysporiadal s námietkou dovolateľov o nevykonaní dôkazu súdom prvej
inštancie a ani takýto dôkaz nevykonal, a to napriek tomu že zo záverov Znaleckého posudku č. 76/2021

znalkyne PhDr. D. Č. vyplýva pri posudzovaní, či je možné v súčasnosti posúdiť u žalobcov v rokoch,
kedy navštevovali ZŠ, úroveň ich rozumových a intelektuálnych schopností v tom čase a či závery v
tom čase prijaté, že úroveň ich rozumových schopností sa nachádza v pásme ľahkého mentálneho
postihnutia, na základe čoho bolo odporúčané zaradiť ich na vzdelávanie v špeciálnej triede ZŠ, boli v
tom čase správne, že v súčasnosti nie je možné u žalobcov posúdiť v rokoch, kedy navštevovali ZŠ,

úroveň ich rozumových a intelektových schopností a teda ani to, či závery v tom čase prijaté boli správne.
Uvedené vyplýva z podstaty veci a teda, že aktuálne podávaný výkon nemusí presne odzrkadľovať
úroveň schopností osobnosti, ale najmä z toho, že výkonová zložka osobnosti sa vyvíja, v istom veku
môže zaostávať za jej fyzickým vekom a teda vykazovať deficit. A zároveň v neskoršom veku (napríklad
vplyvom vhodného vzdelania či stimulácie) môže výkonová zložka tej istej osobnosti dozrieť na úroveň

fyzického veku jednotlivca a teda viac nevykazovať odchýlky. Vyšetrenie rozumových schopnosti v
rannom veku je práve pre prirodzenú nezrelosť a nemožnosť exaktne predvídať ich vývin menej presné,
namerané hodnoty sú menej stabilné.
16.2. V súvislosti s otázkou, či vo februári 2015 bolo možné na základe vyšetrenia žalobcov urobiť
taký záver, ako to urobila PhDr. Š.Á., CSc. a či v tom čase bolo možné posúdiť, či žalobcovia v

rokoch, kedy navštevovali ZŠ, boli správne diagnostikovaní so záverom, že „úroveň ich rozumových
schopností sa nachádza v pásme ľahkého mentálneho postihnutia“, na základe čoho bolo odporúčané
zaradiť ich na vzdelávanie v špeciálnej triede ZŠ, boli v tom čase správne, znalkyňa uviedla, že závery
PhDr. Š., CSc. sa javia ako valídne a primerané, vychádzajúce z relevantných výsledkov. V čase,
keď bolo ňou vykonávané vyšetrenie realizované, nebolo možné posúdiť správnosť predchádzajúceho

psychologického záveru (keď žalobcovia boli žiakmi ZŠ). Vo vzťahu k posúdeniu záverov PhDr. Š. v
správe z 23. 03. 2015 - R. Č., z 26. 03. 2015 - J. Č. a D. T. z 27. 12. 2014 v Súkromnom centre Košice, a
teda či boli správne a či zodpovedali rozumovým a intelektovým schopnostiam žalobcov v rokoch, kedy
navštevovali ZŠ, znalkyňa uviedla nasledovné: „K uvedenému nie je možné vyjadriť sa spätne nakoľko
intelektová vyspelosť nie je nemenná vlastnosť osobnosti, ale je skôr aktuálny výkon v teste na pozadí

rôzne sa vyvíjajúcich schopností, ktoré nie vždy kopírujú fyzický vek osoby. Nie je preto možné vyjadriť
sa k správnosti záverov psychologického vyšetrenia v tomto zmysle spätne.“
16.3. Dovolací súd vzhľadom na uvedené konštatuje, že ak odvolací súd však vo svojom rozhodnutí
konštatoval, že nezostali nezodpovedané žiadne dôležité relevantné otázky strán sporu, ktoré by
mohli mať čo i len teoretický vplyv na vecnú správnosť rozsudku a odvolací súd nezistil také vady

prvoinštančného konania, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie o veci, pričom napadnuté
rozhodnutie obsahuje všetky formálne náležitosti, vrátane skutkového stavu, ktorý je nepochybne nielen
vyvoditeľný z obsahu ratio decidendi rozhodnutia, ale aj explicitne v ňom označený (body 10 až 33),
potomdovolacísúdkonštatuje,ževkonanínepostupovalsprávne,keďvosvojomrozhodnutínedaljasnú
odpoveď na dôvodnosť vyhodnotenia iba jednotlivých dôkazov, a to bez vzatia do úvahy konštatovaného

znalkyňou PhDr. Č. vo vzťahu k posúdeniu záverov PhDr. Š., že k uvedenému sa nie je možné vyjadriť
spätne nakoľko intelektová vyspelosť nie je nemenná vlastnosť osobnosti, ale je skôr aktuálny výkon
v teste na pozadí rôzne sa vyvíjajúcich schopností, ktoré nie vždy kopírujú fyzický vek osoby, pričom
nie je preto možné vyjadriť sa k správnosti záverov psychologického vyšetrenia v tomto zmysle spätne.Záver odvolacieho súdu týkajúci sa nedostatočnej psychologickej diagnostiky a rediagnostiky zo strany
žalovaného v 1/ rade, zaradenie žalobcov do systému špeciálneho vzdelávania, ako aj ich vzdelávanie
u žalovanej v 2/ rade podľa vzdelávacieho programu pre žiakov s ľahkým mentálnym postihnutím, v

etnicky homogénnych špeciálnych triedach, situovaných oddelene od žiakov z majority, mimo hlavnej
budovy školy, čím došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania, je nejasný, vnútorne rozporný,
bez uvedenia jasných dôvodov, na ktorých založil svoje rozhodnutie.

17.Najvyššísúdpopreskúmanírozhodnutísúdovnižšíchinštanciívrozsahudanomdovolacímidôvodmi

konštatuje, že dovolacia námietka žalovaných týkajúca sa prípustnosti a dôvodnosti dovolania podľa §
420 písm. f) CSP je opodstatnená, preto sa už ďalšími námietkami dovolateľov nezaoberal. Procesný
postup súdov nižších stupňov, pri ktorom nevzali v úvahu závery znaleckého posudku PhDr. Č.Z.,
podľa názoru dovolacieho súdu mohol mať vplyv na posúdenie skutkového stavu veci z hľadiska
tvrdení žalovaného 1/ aj žalovaného 3/. Nevykonanie navrhnutého dôkazu, ktorý by mohol mať vplyv na
posúdenie skutkového stavu, ktorý z doteraz vykonaných dôkazov nemožno bezpečne ustáliť možno

kvalifikovať ako porušenie práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (pozri III. ÚS 332/09). V takomto prípade by prichádzalo do úvahy aj vyslovenie porušenia
základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, keďže
nevykonanie účastníkom konania navrhovaného dôkazu by ho oproti druhému účastníkovi konania
znevýhodňovalo.

18. Z rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 168/2019 vyplýva: ,, Ak všeobecný súd
nevykoná dôkaz navrhovaný stranou konania, hoci tento má preukazovať takú, medzi stranami konania
spornú skutkovú okolnosť, ktorá je pre meritórne posúdenie žalobného nároku významná, či dokonca
rozhodujúca, znemožní tým strane konania uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere,

že dôjde k porušeniu práva na spravodlivý proces. Znamená to vo svojich dôsledkoch aj porušenie
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.“

19. Ak je dovolanie dôvodné, dovolací súd napadnuté rozhodnutie zruší (§ 449 ods. 1 CSP). Ak dovolací
súd zruší rozhodnutie môže podľa povahy veci vrátiť vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie

na ďalšie konanie, zastaviť konanie, prípadne postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci patrí (§ 450
CSP). Najvyšší súd v súlade s citovanými ustanoveniami napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a
vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Ak bolo rozhodnutie zrušené a bola vec vrátená na ďalšie
konanie a rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazané právnym názorom dovolacieho
súdu (§ 455 CSP).

20. Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§
453 ods. 3 CSP).

21. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.